Výskumno – experimentálny ústav, Londýn, 2.8.2001
Lily a Hermiona sedeli zachmúrene za stolom v malej kancelárii. Pred nimi bolo niekoľko sklíčok s krvou, ktoré už dva dni skúmali pod mikroskopmi.
„Je toho veľmi málo,“ zamračila sa Hermiona. „Na pokusy to nebude stačiť.“
„To rozhodne,“ prikývla Lily. „Sťažka sme odhalili ten enzým.“
„Je to celkom logické. Človek má v sebe vlkolačí enzým, ale ako náhle sa transformuje, akoby zanikal.“
„Myslím, že sa len poskrýva niekam do tkanív alebo kostí. Alebo, a to najskôr, prevezme iniciatívu a vlkolačia krv je už vlastne čistý enzým. Transformuje sa tiež.“
„Pomohlo by nám, keby sme mohli spraviť pitvu na vlkolakovi,“ nadhodila bledá Hermiona. Lily na ňu okamžite pozrela. „Nepozeraj, tento muklovský spôsob odhalí mnohé.“
„Áno, ja viem,“ Lily sa mierne zaškľabila. „Len mi napadlo, čo by na tento návrh povedal Remus.“
Hermiona pozrela na svoju šéfku neveriacky, ale keď videla, že len žartuje, slabo sa uškrnula aj on.
„A Horace,“ prikývla. „Keby sme sa aj dostali k nejakému mŕtvemu vlkolakovi, zrejme by sa mu nepáčilo, že v jeho ústave rozoberáme vlkolačie telo.“
„On by nebol problém, toho by som spracovala,“ mrkla na mladšie dievča. „Horšie je, ako sa dostať k mŕtvemu vlkolakovi. Stále je ich dosť a tiež útočia, ale sú poskrývaní,“ stiahla obočie. „Pýtala som sa Siriusa, či by aurori nemohli nejakého zohnať. Ale aj keby, ťažko by sa dostali k mŕtvemu vlkolakovi. Aurori, ak sa s nimi dostanú do konfliktu, zabíjajú a na mieste pália. To je ich bežný štandard daný ministerstvom. Nevie, či sa mu podarí tento zákon obísť.“
„Ale pokúsi sa o to, nie?“ s nádejou sa spýtala mladá vedkyňa.
„Samozrejme,“ zazubila sa Lily. „Tiež sa mu nepáči myšlienka, že by Remus venoval svoje telo vede.“
„To snáď nie!“ zhrozila sa Hermiona.
„To vieš, že nie. Bol to len pokus o vtip,“ uškrnula sa. A Hermione sa uľavilo. Niekedy bol Lilyn humor vážne k nepochopeniu. Ozvalo sa však klopanie a ona sa postavila, aby dnu vpustila profesora Snapea.
„Slečna Grangerová, Lily,“ pozdravil ich s miernym úsmevom, na čo obe odpovedali. Hermiona mierne váhavo a Lily so širokým úsmevom. „Stretol som sa s pánom Zabinim a povedal mi o vašom probléme…“
„Pán Zabini v prvom rade nemal o našom projekte rozprávať,“ mračila sa okamžite Lily. „Budem musieť…“
„Zadrž!“ prerušil ju Severus a posadil sa k obom dámam. „Pán Zabini rozhodne nerozpráva o vašom projekte s nikým vonku. Je lojálny, to mi môžeš veriť. Ibaže ja som niečo iné, než verejnosť,“ uškrnul sa. „Sám som ho poprosil, aby ma informoval. Len mňa, nikoho iného.“
„Dobre, možno,“ neochotne súhlasila Lily. Hermione sa to nepozdávalo ani náhodou. Ich výskum bol prísne tajný.
„Ak ste sa teda obe rozhodli vziať pána Zabiniho na milosť,“ pokračoval vidiac obe zamračené ženy. A vedel, nad čím premýšľajú. To zase nebolo až také ťažké odhaliť. „Pokračujem. Potrebujete mŕtveho, transformovaného vlkolaka, nie?“
„Nevrav, že máš v tých svojich žalároch nejakých uskladnených?“ natiahla Lily a Hermiona sa rozhihňala.
„Hneď vedľa povraždených, neposlušných študentov,“ dovolila si pridať sa.
„To náhodou nemám,“ usmial sa na obe chichotajúce ženy. „Mám tam však iné zaujímavé veci, ak by ste prejavili záujem o prehliadku,“ mrkol na ne. Lily prevrátila oči, Hermiona sa mierne zapýrila. „To si ale môžeme nechať na neskôr. Poznám váš problém. Možno neviete, že na niektorých miestach vo svete fungujú ústavy, v ktorých sú umiestnení vlkolaci. Nešťastní ľudia nezvládajúci boj so svojím postihnutím, nedokážu vonku fungovať a raz za mesiac sa premenia. Nie všade na svete ich vyvražďujú tak, ako u nás. Nie, že by som s naším prístupom nesúhlasil, to zase nie. Myslím, že vlkolaci sú pliaga, hoci poniektorí za to skutočne nemôžu, napríklad ako náš blízky priateľ Lupin,“ sarkasticky natiahol. „Každopádne existujú ľudomilovia, respektíve vlkolakomilovia, ktorí chcú týmto nešťastníkom pomôcť.“
„To som nevedela,“ Hermiona sa zarazene pozrela na Lily, ktorá zamyslene pozorovala Severusa.
„Ani ja,“ priznala. „A ty vravíš, že by si nám mohol nejakého priniesť?“
„Jedine živého, ale ten vám je na nič,“ mykol plecami. „Každopádne, ako to v životnom kruhu chodí, aj oni umierajú.“
„Bola by náhoda, keby nejaký umrel počas splnu,“ privrela viečka. Vedela, že Severus má nejaký nápad. A štvalo ju, že takto naťahuje. Nevinne sa pousmial akoby vedel, nad čím uvažuje.
„Bola,“ prikývol. „Ale aj medzi nimi musia byť niektorí, ktorí majú smrteľnú chorobu. Ak opomenieme fakt, že sú nakazení vlkolačím morom. Smrť by pre nich bola vykúpením.“
„Hovoríte o eutanázii?“ zamračila sa Hermiona.
„Netvárte sa tak morálne, Hermiona,“ prevrátil oči. „Áno, hovorím o tom. Pre nich by bola smrť oslobodením a vám by to pomohlo. Čo na plat, že sa tak stane počas splnu, kedy je ich telo silnejšie? Ak by sa vám podarilo tento výskum dotiahnuť do úspešného konca, bolo by to prínosné všade na svete.“
„Myslím, že áno,“ prikývla Lily dívajúc sa na mladšie dievča. Tá predstava sa jej ani za mak nepáčila. Pevne stisla pery.
„Vy by ste o tom vlastne ani nemuseli vedieť, nie?“ natiahol Severus dívajúc sa na bývalú študentku. „Jednoducho tu budete mať telo a vypitvete ho. Je jedno, ako sa sem to telo dostane.“
„Nie je to také jednoduché,“ zamračene gánila.
„Veď vy sa s tým nejako popasujete,“ zaškľabil sa a pozrel na Lily. „Viem, kde na svete sú tieto ústavy a jeden je aj v Mexiku, kde je eutanázia schválená. Ak máte záujem o spoluprácu, rád vám ju ponúkam,“ milo sa pousmial.
„Myslím, že tvoju ponuku prijmem,“ prikývla. A usmiala sa. „A veľmi rada ju prijmem. Neviem sa predstaviť, ako chodím po svete a hľadám umierajúcich vlkolakov,“ striasla sa.
„Ja sa neviem predstaviť, ani ako chodím po svete len tak,“ uchechtla sa Hermiona.
„Keď tento projekt dovediete do úspešného konca, rád vám budem robiť sprievodcu,“ mrkol na ňu. Hermiona sčervenela a vyplašene naňho pozrela.
„Ty si hlaď nájsť niekoho zodpovedajúceho tvojmu veku,“ uškrnula sa.
„Nemôžem, všetko vhodné je už zadané,“ mrkol na ňu. „A všetko iné vhodné je zase príliš mladé…“ kútikom oka pozrel na Hermiona.
Dublin, zápas Netopiere – Kanóny, 4.8.2001
Grimmauldovo námestie, Londýn, 4.8.2001
Harry lietal nad hlavami hráčov na štadióne lídra súťaže, v prudkom lejaku. Jeho prvoradou úlohou bolo sústrediť sa na hľadanie strely. A aj sa to snažil robiť, to fakt. Lenže jeho myšlienky utiekali niekam úplne inam, čo sa mu v posledných dňoch stávalo čoraz častejšie.
Iniciatívu musel nechať na ňu. Najradšej by ju bozkával, ako ten večer, stále a nepretržite, ale ona mu to neumožnila. Bolo to tak, ako predtým, len sa trocha stiahla. Nevyhľadávala podobné situácie a on ich tiež nemohol vyhľadávať. Strašne túžil vedieť, čo sa stalo, aby ju to prinútilo postaviť sa k svojmu životu takto. Bola tam vzájomná príťažlivosť. Svoju túžbu cítil a bol si istý, že aj ona túži po ňom. Ale spať s ním nebude.
Samozrejme, že ho to mrzelo. Možno dokonca štvalo. Vedel ale, že nejaký problém je a on to nepokazí niečím nepremysleným. To nie. Na to mu na nej až príliš záležalo.
Ten človek ju nemohol znásilniť. Žili spolu dlhú dobu, samozrejme sa milovali. A okrem toho, ona mala rada sex. Keby sa stalo niečo v tomto duchu, znechutil by sa jej sex. A chlapi. Ale ani tí sa jej neznechutili. V opačnom prípade by im nedovolila, aby sa jej dotkli. Tak o čo potom ide?
Stále musel myslieť na ten bozk. Bolo to úplne iné než všetko, čo doteraz zažil. Dokonca ani s Cathy to nebolo také intenzívne a to si bol istý, že ju miluje. Pritom šlo viac menej o niečo nevinné. Často krát sa pristihol, že sa hlúpo usmieva, keď na to myslí. Na obyčajný, neobyčajný bozk. Začínal si uvedomovať, že to dievča bude jeho skaza. Jeho smrť. Privedie ho k úplnému šialenstvu.
Áno, privedie ho k šialenstvu a k prehre. Neskoro sa spamätal. Mysliac na Ginny, na jej krásu a dokonalosť a na všetko, čo s ňou súviselo, neskoro zbadal, že sa stíhač Netopierov rozletel smerom k strele. Začal ho dobiehať, úplne premočený, ale nestihol to. Naštval sa sám na seba. Samozrejme, že prehry zažil. Chytanie strely je viac menej záležitosť náhody. Môže byť akokoľvek skvelý letec, ak je protihráč bližšie, tak si nepomôže. Alebo ak ju zazrie skôr, ako v tomto prípade. Teraz ho ale naštvalo to, že to bola jeho chyba, pretože sa vôbec nesprával profesionálne.
„Mrzí ma to,“ hlesol o niečo neskôr v šatniach.
„Nič sa nestalo, Potter,“ snažil sa ho chlácholiť tréner, hoci tón jeho hlasu bol skôr podráždený. „Nikto nemôže čakať, že chytíš všetko. Ešte žiaden klub nevyhral titul bez jedinej prehry. Aj Netopiere minulú sezónu prehrali štyri zápasy. Nič nie je stratené. Kto potrebuje, na ošetrovňu. Uvidíme sa v pondelok.“
„Čo sa tam hore stalo?“ pýtal sa Ron, keď sa všetci pohli. Harry naňho pozrel. „Lietal si bez iskry, akoby to bola len povinnosť,“ pokračoval. Nemohol mu to povedať, ani keby to nebola jeho sestra. Bola to jeho súkromná vec. Čo mal povedať? Že je úplne zbláznený do dievčaťa, ktoré… ani vlastne nevedel?
„Zazrel som ju neskoro,“ mykol plecami. „Vlastne som ju ani nezazrel. Videl ju skôr a nestihol som to.“
„Áno, to je niečo, čo sme videli, ale na to som sa nepýtal,“ mierne sa zamračil. Harry mlčal. „Pozri, Harry,“ povzdychol. „Asi viem, čo sa deje medzi tebou a mojou sestrou. Odporúčal by som ti trocha upustiť paru, chápeš?“ díval sa mu do očí. Harry sa mierne zamračil. „Moja sestra to nemá ľahké. Nikdy nemala a ani nebude mať. Ale s tebou je to iné,“ potichu rozprával. „Možno by som mal mlčať a nestarať sa do toho, ibaže ona pre mňa veľa znamená a ja chcem, aby bola šťastná. Doteraz si ani nepripustila myšlienku, že by sa niečo mohlo zmeniť, odvtedy, čo…“ zarazil sa. „To je jedno. Teraz si tu ale ty. A ona je svojím spôsobom šťastná. Šťastnejšia, než mohla kedy byť za posledného roka a pol.“
„Čo jej spravil?“ spýtal sa rovnako potichu. „Chcem jej pomôcť, ale musím vedieť, čo…“
„Ona ti to povie, určite. Ale musí to byť ona,“ Ron sa naňho díval s miernym úsmevom. „Verím tomu, že keď sa pred niekým otvorí a zrejme to budeš ty, že to bude ďalší krok, aby sa z toho dostala. Ona…“ na moment stíchol, akoby premýšľal, čo všetko môže povedať. Zavrtel hlavou. „Ona si to musí všetko premyslieť a musí sa presvedčiť, že je pripravená na zmenu. A ty, keď to teda s ňou myslíš vážne, budeš musieť byť trpezlivý. Ja viem!“ zarazil ho, keď videl jeho útrpný výraz. Mierne sa uškrnul. „Jasne, keď si pri niekom takom nádhernom, tak je ťažké prinútiť sa nedotknúť, čo?“ vypustil takmer škodoradostne. Harry naňho zagánil. „Ona ti určite nebude vyčítať, keď si s nejakou vyjdeš. Ona to spraví skôr či neskôr tiež, nemysli si.“
„No to si ma potešil,“ zavrčal.
„Sme len ľudia, Harry,“ položil mu ruku na rameno. „Modli sa, aby sa s tebou nevyspala skôr, než sa rozhodne zdôveriť sa ti.“
„Čo?“
„Keď sa ti zdôverí a podotýkam že sama od seba, bude pripravená so svojím životom niečo spraviť. A potom, ak by sa s tebou vyspala, tu bude istá pravdepodobnosť, že to zopakuje. Chápeš?“
„Nie,“ priznal.
„Jasne,“ prikývol Ron. „No, nebudem sa do toho príliš montovať. Ona nepotrebuje ochranu, ale podporu. A tú vo mne má, nech spraví čokoľvek,“ díval sa na Harryho. „Si prvý človek po dlhej dobe, ktorému bolo dovolené pohybovať sa pri nej v takej tesnej blízkosti. A to už niečo znamená,“ usmial sa. „Držím vám palce. A teraz? Hor sa do Strely!“
„Nejdem tam,“ vypustil s myšlienkami niekde medzi nádejou a návrhom, aby sa vyspal s niekým iným.
„Ako to?“
„Idem s rodičmi oslavovať narodeniny. A s tvojou sestrou…“
——
Harry premýšľal nad Ronovými slovami. Chápal, čo mu chcel povedať a porozumel tomu. Dôvody samozrejme ostanú nejasné do doby, kým sa nerozhodne mu o nich povedať, ak sa teda niekedy rozhodne. To, nad čím uvažoval predtým, sa teraz nezmenilo, skôr naopak. Bol oveľa viac presvedčený nejakým spôsobom, o ktorom ani nemal tušenia, ako by mal vyzerať, jej pomôcť, pretože ona za to stála.
Keď pre ňu prišiel, zatajil sa mu dych. Bola nádherná v ľahkých letných šatách. Ale ona bola nádherná aj v metlobalovom drese a stavil by sa, že by bola nádherná aj v mechu na obilie.
„Som z toho nervózna,“ posťažovala sa, keď vyšli von, aby sa premiestnili. Auto nemal, mestskou dopravou cestovať nechcel a na prechádzku to bolo príliš ďaleko. Svoj darček mu dala pred pár dňami. Cítila by sa hrozne, keby mu ho dávala pred jeho rodinou. Hoci to nebolo nič hrozné, boli to len nové bežecké tretry, pretože si všimla, že tie jeho sú už ošúchané. Vážne mu chcela dať niečo osobnejšie, vôbec však netušila, čo má rád. Niekoľkokrát ju ubezpečil, že jej prvý darček bol cennejší, než čokoľvek.
„Nemusíš,“ usmial sa. „Oni sú v pohode.“
„Tomu verím,“ stiahla obočie a pozrela mu do očí. „Ale aj tak,“ zavrtela hlavou. „Je to rodinná oslava, ja by som tam vôbec nemala byť,“ zabrblala.
„Remus rodina nie je. Vlastne ani Sirius, hoci je to môj krstný. A budú ta. Budú tam najlepší priatelia, preto tam musíš byť aj ty,“ rozhodne prehlásil. Dívala sa mu do očí a bojovala s nutkaním otočiť sa na päte a utiecť.
„A tvoj otec. Je to môj tréner!“ znova začala panikáriť.
„Ale kuš, už,“ uškrnul sa. „Neboj, Ginny. Budem tam s tebou.“
„Ja neviem,“ zavrtela hlavou a dívala sa niekam zaňho. Potom jej tvárou prebehol pomstychtivý výraz a pozrela naňho s privretými očami. „Dobre teda, ale niečo mi musíš sľúbiť,“ šepla.
„Ou,“ zatváril sa ustráchane. „A musím?“
„Áno.“
„Dobre, budem statočný,“ prikývol. Uškrnula sa.
„Keď sa zúčastním tvojho rodinného stretnutia, pôjdeš so mnou do Brlohu, aby si sa zoznámil s mojou rodinou.“
„Dobre,“ znova prikývol.
„Mám šesť bratov a hrozne starostlivú matku,“ upozorňovala dopredu.
„Ja to zvládnem,“ usmial sa.
„Tri švagriné, jednu neter a dvoch synovcov,“ konkretizovala.
„V poriadku,“ nenechal sa zastrašiť.
„Samozrejme otca a možno sa objavia aj priateľky mojich ostatných bratov.“
„Zrejme bude Brloh dosť preplnený,“ neprestával sa usmievať. Hoci bola tá predstava dosť desivá.
„Takže to nevzdáš?“
„Ani náhodou.“
„Tak dobre, dohoda platí,“ prikývla spokojne. Možno mali ísť najprv do Brlohu, pomyslela si. Hoci stále nevedela, ktorá situácia bude pre koho ťažšia.
„Takže ideme?“ spýtal sa opatrne. Ak by skutočne chcela utiecť, nebránil by jej. Prikývla. S úsmevom ju chytil aj za druhú ruku a premiestnili sa na Grimmauldovo námestie.
Pred dverami videl, že je bledá a nervózna.
„Bude to v pohode,“ šepol a vtisol jej na líce bozk. Prekvapene naňho pozrela, ale to sa už dvere otvárali.
„Ahoj, Nádherná,“ usmieval sa Sirius a zovrel Ginny v náručí. Trocha sa upokojila, Siriusa mala rada.
„Kedy mi tak prestaneš hovoriť?“ usmiala sa a nechala ho, nech sa kochá.
„Až keď prestaneš byť nádhernou, čo sa nestane nikdy. Takže nikdy,“ uškrnul sa. „Ahoj, Hawk,“ vzápätí oblápal aj jeho.
„Že si si ma aj všimol,“ zaceril sa a mrkol na Ginny. Áno, nádherná bola, to fakt, len nevedel, že ju tak nazýva Sirius.
„Nemôžeš sa mi diviť ani náhodou,“ starostlivo si ho obzeral. „Keď sa mi vo dverách zjaví Nádherná, tak ide všetko ostatné bokom,“ mrkol na ňu, ale potom sa zameral na Harryho. „Otec je… mierne roztrpčený tvojím dnešným výkonom,“ varoval ho dopredu. „Snáď si odpustí metlobalové prednášky aspoň dnes. Ale aj tak. Čo si to preboha robil v tom vzduchu? Nevidel som to, samozrejme, ale počúvam už asi hodinu. Lily sa mu vyhráža, že mu týždeň nedá jesť, keď s tým začne,“ uchechtol sa.
„Bol rýchlejší, to sa môže stať, nie?“ mykol plecami a pozrel na Ginny. Tá mala hlavu sklonenú, tak nevedel, aký má na to názor ona. „Boli to Netopiere.“
„Uhm, a Gwenog dnes prehlásila, že ťa zadrhne,“ ozvala sa Ginny. S úškrnom sa dívala na Harryho. Odľahlo mu. Nemá ani tušenia, nad čím v poslednej dobe premýšľa. „Vraj ťa žiadala, aby ste porazili aj ich. Majú pred nami veľký náskok.“
„Dobre, mládež. Dosť o metlobale. Nechcem už o ňom počuť ani slovo, hoci…“ zdvihol prst do výšky, „zrejme o ňom budem počuť dnes až nechutne veľa,“ zaksichtil sa.
Harry jemne zovrel Ginnyinu ruku, aby jej dodal sebavedomia. Sirius bol v pohode, pred ním strach nemala. Usmiala sa naňho a stisk ruky mu opätovala. A on jej ju nepúšťal ani potom, ako vošli do salóniku.
Potešilo ju, že tu nie je veľa ľudí. Siriusa a jeho priateľku Claru poznala, tiež Remusa. A oni poznali ju. A samozrejme Harryho otec, ktorý sa potešil, že vidí svoju zverenkyňu. No a potom…
„A toto je moja mama, Lily. Mami, toto je Ginny.“
Dívala sa do očí tej najkrajšej žene, ktorú doteraz videla. A to bol fakt. Videla nielen krásnu a usmiatu tvár, s nádherne zelenými očami, ktoré boli až bolestne rovnaké, aké mal Harry. Prisahala by, že vidí aj tú nádheru, ktorá z nej vyžarovala. Ju musel každý milovať a ona mala pocit, že každý, kto sa pri nej objavil, veľmi túžil, aby aj ona milovala jeho. Aby sa jej zapáčil. Stačil jeden pohľad a akékoľvek obavy boli preč.
„Ginny,“ usmievala sa Lily. Chytila ju za obe ruky a mierne ustúpila. Prezrela si ju od hlavy až po päty. „Neklamal ani jeden. Si presne taká krásna, ako popisovali,“ mrkla na ňu. Ginny cítila, že je červenšia než kedykoľvek predtým.
„Ehm, ďakujem. Myslím ale, že vašej kráse sa nevyrovnám,“ šepla pokúšajúc sa o úsmev. Lily sa potichu zasmiala.
„To je vec názoru,“ mrkla na ňu a pustila ju.
„A sme obe rady, že si trocha vyvážila ženské zastúpenie v tejto chlapskej bande,“ pridala sa k nim aj Clara.
„Ešte nájsť babu Remusovi a budeme úplne v menšine,“ zaúpel Sirius. Remus prevrátil oči.
„Myslel som, že bude zastúpenie vyrovnané,“ ozval sa Harry, ktorému Sirius strkal do rúk pohár s whisky.
„Mýliš sa, synak,“ uškrnul sa James. Ten ponúkol víno Ginny. „Musíš si zapamätať, že v rovnici chlap plus baba, ti vždy vyjdú negatívne hodnoty u chlapa,“ mrkol na Ginny. Tej srdce bilo rýchlejšie, než by bolo potrebné. Všetko šlo síce v pohode, ale aj tak bola nervózna.
„Už teraz sme v miernej nevýhode,“ sťažoval sa Sirius.
„Niekto na vás musí dávať pozor, keď to sami nedokážete,“ škľabila sa Clara.
„Alebo sekírovať.“
„Kedy som ťa sekírovala?“ zamračila sa na Siriusa. Ten skrotol.
„Napríklad teraz?“ skúsil nesmelo.
Všetci sa rozosmiali. Boli úplne v pohode, ako si uvedomila. Úplne normálni ľudia. Teda, jeho rodičia. A Clara. Tú videla len asi tri razy.
„V poriadku?“ šepol Harry, keď k nej pristúpil a upokojujúco jej položil ruku na chrbát.
„Jasne,“ usmiala sa. „Bála som sa úplne zbytočne. Tvoja mama, zdá sa byť fantastická,“ vravela tichým hlasom.
„Áno, to je a nehovorím to preto, lebo je to mama. Vravia to všetci,“ mykol plecami. Potom sa na ňu pozrel a zažmurkal. „A ja som sa veľmi pomamil,“ natiahol. „To len, aby si vedela, že som fantastický,“ zazubil sa. Potichu sa zasmiala.
„Jasne a domýšľavý a neskromný si tiež, že?“
„Uhm, to som sa potatil,“ neprestával sa zubiť. Potom ale zvážnel. Pozrel na ostatných, ktorí medzi sebou diskutovali. A zadíval sa jej do očí. „Mame si sa veľmi zapáčila,“ usmial sa. Prekvapene naňho pozrela. „Poznám ju. Proste si jej padla do oka, takže buď v pohode. Neodhryzne ti hlavu.“
„Ehm, áno, z toho som mala strach,“ priznala. Vážne. Prišla s Harrym, ktorý ju predstavil svojej mame. Každému musí byť jasné, že spolu niečo majú. A nikto nad ničím iným, ako nad vzťahom, ani uvažovať nemôže. A potom… je tu matka potenciálneho partnera. A on je jej syn. Odhryznutie hlavy čakala už medzi dverami.
„Bude to dobré,“ upokojujúco ju hladil po chrbte a nahol sa, aby jej vtisol bozk na spánky. „Ešte víno?“
„Nie, teraz nie,“ pozrela naňho. „Dám si neskôr ešte pohár, ale viac nemôžem. Zajtra máme zápas.“
„Áno, jasne. Tak potom neskôr. A odídeme tak, aby si sa riadne vyspala. Len som…“ mierne sa zarazil. Pozrela naňho. „Rozprával som sa s mamou o tom elixíre. Vravel som, čo sa stalo. Ak by si mala záujem, upraví ho tak, aby vyhovoval tebe. Robila ho pre mňa a brala do úvahy moju hmotnosť a všetky moje, ehm, osobné údaje,“ natiahol s úškľabkom. „Ak by si chcela, vyrobila by ho priamo pre teba, aby s ním už neboli problémy.“
„To by spravila?“ vyvalila prekvapene oči, v ktorých sa túžobne zalesklo. Ten elixír bol vážne skvelý. A keby bol priamo pre ňu, tak by už nehrozilo to, čo sa stalo vtedy.
„Aj hneď, keby si chcela. Teda… vzala by si tvoje údaje. V septembri bude Egypt a otec bude taký tvrdý, aký dokáže byť len on. Bolo by dobré, keby si mala svoj vlastný elixír.“
„Áno, to by som chcela,“ prikývla nadšene. „Ale nie teraz. To sa vážne nehodí. Niekedy inokedy.“
„Dobre, dohodnem s ňou stretnutie a vezmem ťa k nám,“ sľúbil s úsmevom.
„S tebou sa vážne oplatí kamarátiť,“ zazubila sa, v momente absolútne pokojná.
O kúsok ďalej stála Lily so svojím manželom a s úsmevom sledovala svojho syna a Ginny.
„Pozri sa na nich, James,“ rozochvene vypustila. James na nich pozrel. Potom pozrel na manželku.
„Uhm, a?“
„Milujú sa.“
„Dobre,“ prikývol. „Ale to si si už mohla zvyknúť, nie? Pri našom synovi sa vystriedalo už niekoľko dievčat. Nevravím, že mi to nevadí, predsa len je to hráčka reprezentácie a akékoľvek citové problémy by mohli narušiť…“
„Ale buď ticho,“ prerušila ho dívajúc sa na Ginny. „Toto je iné, James. To ti vravím. Podľa Harryho sú to len kamaráti. Nič spolu nemajú. A pozri naňho. Je do nej úplne zbláznený.“
James sa pozrel na svojho syna a zamračil sa.
„A na to si prišla ako?“
„Veď sa pozri, ako sa na ňu díva. Ako sa k nej skláňa, akoby ju chcel ochrániť. Ako vyhľadáva akýkoľvek dôvod, aby sa jej mohol dotknúť. Neviem presne, čo sa medzi nimi deje, ale náš syn vždy dosiahne svoje, ak po tom zatúži. A tu je to iné, James. To nie je len pobláznenie, alebo len nejaký románik. Toto je láska,“ povedala šťastne.
James na ňu pozrel. Zadíval sa na Harryho a chcel tam nájsť niečo z toho, čo mu teraz rozprávala. Nevidel však nič. Pozrel s obavami na svoju manželku.
„Nemyslíš, že by ti tie elixíre už trocha… ublížili?“ zazubil sa. Pozrela sa naňho tak škaredo, až ľutoval, že si nedal pozor na ústa.
„Povieme si o tom neskôr, keď nám oznámia, že sa budú brať.“
„Dobre, možno to uznám,“ prikývol. „Ale k svadbe sú potrební dvaja, pokiaľ viem dobre rátať. A kde v tej tvojej teórii o pravej láske nášho syna vidíš priestor pre ňu? Ako si povedala, nič spolu nemajú. Tak?“
„Díva sa naňho rovnako, ako on na ňu. Možno ešte intenzívnejšie. Nebráni sa a neodháňa ho. Chce ho.“
„Och, Lily,“ zavrtel hlavou. „Prosím, nechaj ich tak.“
„Samozrejme, že ich tak nechám. Nikdy som sa nestarala do Harryho vzťahov,“ zamračila sa na manžela. „Ale pozorovať ich môžem, nie?“ usmiala sa a znova so zaľúbením pozrela na mladý pár. „Toto je iné, než doteraz. Obaja sú krásni a nádherní,“ zasnene skonštatovala. James prevrátil oči. Potom pozrel na hodiny.
„Už bude čas,“ upozornil ju.
„Áno, osem hodín,“ prikývla. Potom jej niečo napadlo. „Och, Merlin. A to som chcela zavolať aj Cathy. Vieš si predstaviť, čo by bolo, keby sa tu objavila aj ona?“ s hrôzou pozrela na svojho manžela. „Ešteže Harry včas oznámil, že príde aj jeho nová priateľka.“
James si vynútil pozornosť, aby predniesol príhovor k synovým narodeninám. A samozrejme prišlo ku gratuláciám a odovzdávaniu darov. Ginny stála obďaleč a všetko s úsmevom pozorovala.
„No a to hlavné,“ ušknul sa James a zamával kľúčmi.
„Auto?“ Harry vytreštil oči. „Vy ste mi kúpili auto?“
„Jasne, čo si si myslel? Dokedy ti budem požičiavať moje?“ natiahol Sirius.
„No, nie je nové,“ James nervózne podával kľúčiky natešenému synovi. „Nové si kúp sám, keď budeš chcieť. Je ojazdené. Myslel som si,“ mierne sa zarazil a zamračil. Lily k nemu pristúpila a povzbudzujúco mu položila ruku na rameno. Usmial sa na ňu. „Na ten rok, čo tu plánuješ byť, ti to stačí. A keby si sa potom rozhodol, že ostaneš, tak si kúpiš nové,“ dodal potichu.
Harry sa naňho zarazene díval. To bolo prvý raz, čo to jeho otec otvorene spomenul a vlastne ho takýmto spôsobom podporil. Díval sa naňho a rozmýšľal, či to myslí vážne. Výraz jeho otca bol ale veľavravný.
„Ďakujem,“ hlesol. Za auto neďakoval. „Myslím, že je to skvelý nápad,“ prikývol.
Ginny cítila, ako sa v miestnosti uvoľnilo napätie. Príliš tomu nerozumela, ale chápala rýchlo. S Harrym sa vážne o Amerike nebavili, tej témy sa podvedome bála. Teraz to bolo povedané nahlas. On sem prišiel na rok. Za rok sa vráti do Ameriky. A jeho rodičia dúfajú, že ostane. Prečo by to ale robil? Aby hral za Kanóny? Alebo v slabej anglickej lige? Keď v Amerike má všetko, na čo je zvyknutý?
Jej obavy sa znásobili, keď ich vzali pozrieť sa na auto von, za záhradu Siriusovho domu. Tmavomodré ojazdené Audi príliš pozornosti nepritiahlo. Ginny videla prvý raz v živote Harryho absolútne šťastného smiať sa, keď zistil, že jeho mama spáchala zraz s jeho troma kamarátmi z Ameriky. S Kevinom, Jordanom a Clarkom. Úprimná radosť z neho sálala a ona ho videla v úplne odlišnom svetle, ako doteraz.
„Čo sa deje, drahá?“ starostlivo sa pýtala Lily, keď ju našla stáť so zamysleným úsmevom pri krbe. S druhým pohárom vína.
„Videla som Harryho smiať sa, ale nikdy nie takto spontánne,“ vysvetlila a dívala sa, ako štyria mladí muži vtipkujú so Siriusom a Jamesom. Lupin odišiel prednedávnom a Clara dokladala na stôl občerstvenie.
„Takto blbli pravidelne,“ mávla rukou Lily. Pozorne sa zadívala na Ginny. „Necítiš sa odstrčená, alebo niečo?“
„Nie, pre Merlina,“ uchechtla sa. „Nevideli sa niekoľko mesiacov, je jasné, že si majú čo povedať,“ venovala Lily úsmev.
„Myslela som si, že by to Harry chcel. Zdal sa v tých prvých chvíľach bez nálady a tak, čo je celkom pochopiteľné, keď tu je vlastne cudzincom,“ vysvetlila. „Tak mi napadlo ich zavolať aspoň na jeho narodeniny.“
„To je samozrejmé,“ usmiala sa Ginny. „Keby to nebolo za oceánom, tak by sa to dalo realizovať aj častejšie.“
„Presne,“ povzdychla. „Milujem svojho syna najviac na svete a bolelo ma, keď musel všetko opustiť,“ vyriekla potichu. Ginny od prekvapenia ani nedýchala. Netušila, že by sa pred ňou až takto otvorila. „Šiesty zmysel mi ale nahováral, aby som to spravila. Že je to dôležité,“ pozrela do očí mladej žene. „Vedela som, že je správne vymeniť zamestnanie, dovoliť Jamesovi, aby sa mu splnil sen a vrátil sa k anglickému metlobalu. A tak nejako stále dúfam, že to bude dobré aj pre Harryho, chápeš?“ hlesla. Ginny zavrtela hlavou a Lily sa zasmiala. „No, teraz trpí, alebo možno nie už tak, ako spočiatku. Ale môj šiesty zmysel mi nahovára, že on nakoniec prestane trpieť,“ usmievala sa na Ginny.
„Aj tak tomu nerozumiem,“ priznala.
„To nevadí,“ zasmiala sa a objala ju okolo ramien. „My, Evansovci, máme svoje šieste zmysli. Harrymu to pomáha v metlobale, mne pri elixíroch.“
„Ja mám akurát šesť bratov, šesť zmyslov nie,“ uškrnula sa. A Lily sa rozosmiala. A jej smiech bol sakra nákazlivý.
„Všetko v poriadku?“ spýtal sa Harry s úsmevom, keď k nim podišiel.
„V najlepšom, skvele sa bavíme,“ ubezpečila ho mama.
„To vidím,“ prikývol, ale díval sa na Ginny, ktorá mala oči zaliate slzami smiechu a na ktorej ramene visela mamina ruka. „No páni, nikdy by mi nenapadlo, že si tak rýchlo padnete do oka,“ uškrnul sa. „Ale vlastne to zase nie je až také prekvapujúce,“ dodal vážne.
„Ginny je skvelá.“
„Nie, pani Potterová je skvelá,“ kontrovala Ginny.
„Lily, prosím,“ jemne ju upozornila, na čo Ginny odvetila úsmevom a miernym rumencom.
„Obidve ste skvelé,“ priznal spokojne.
„No a táto skvelá osoba už bude musieť ísť. Zajtra mám zápas a Gwenog by ma zadrhla, keby som ponocovala.“
„Odprevadím ťa,“ Harry sa okamžite rozhodol.
„Ja Ginny odprevadím, Harry. Ty sa bež baviť,“ navrhla mama. Obaja na ňu prekvapene pozreli. „No čo?“ mykla plecami. „Idem si vziať sveter,“ a odkráčala od nich.
„Je to od nej milé,“ pousmiala sa Ginny dívajúc sa Harrymu do očí.
„Ginn, prepáč, ja…“ mávol rukou dozadu, kde sa chechtali jeho kamaráti
„V poriadku,“ prerušila ho. Aj tak zaregistroval niečo zvláštne. Akýsi smútok alebo čo. „Bav sa. Zajtra nie, ale v pondelok mi budeš rozprávať, dobre?“
„Určite,“ sľúbil. Na jednej strane chcel ísť. Nie, určite chcel skôr ísť, ako ostať tu. Minimálne dozrieť, kým nezaspí. Alebo aspoň kým za sebou nezavrie dvere. Mama sa však ponúkla a zrejme sa nič lepšie nemohlo stať. Vzal ju za ruku a odviedol na chodbu. „Ginny, chcel by som ísť s tebou,“ hlesol nešťastne.
„Blázniš?“ zavrtela hlavou. „Sú to tvoji kamaráti. Prestaň si robiť zbytočné starosti, prosím ťa,“ zasmiala sa.
„Sľúbil som, že budem pri tebe.“
„Iste, ale to si nevedel, že sa tu objavia oni. To za prvé. A za druhé, teraz už viem, že to nebolo potrebné,“ povzbudivo mrkla. „Nikto mi hlavu neodhryzol,“ šepla. A on sa konečne zasmial. Stále však nie úplne presvedčivo. „Daj mi pusu,“ šepla. Prekvapene vzhliadol.
„Akú konkrétne?“
„Na dobrú noc?“ začervenala sa. A on sa usmial. Nie, tlačiť nebude. Chcela to. A keď nebude chcieť, tak ho zastaví.
Opatrne ju pohladil po líci a sklonil sa k nej. Videl, že má oči privreté v očakávaní. A on ju jemne pobozkal. Ibaže sa do oboch vrátili pocity spred pár dní. Spomenuli si, aké to bolo pre oboch príjemné a vzápätí si už užívali intenzívneho bozku. A skúsil to. Znova jej jemne zahryzol do spodnej pery, aby ju zároveň podráždil jazykom. Cítil, že slabučko zastonala a pootvorila svoje ústa. Naklonila hlavu, aby ich ústa do seba zapadli najtesnejšie, ako to bolo možné. Nebola v tom vášeň, bola to čistá neha, keď sa ich jazyky navzájom prepletali. Pritiahol si ju bližšie k sebe a ona ho objala okolo pása. Začul ďalší tlmený vzdych vo svojich ústach. Tentoraz to bol on, kto sa spamätal.
„Dobre, to stačí,“ hlesol s perami na jej tvári. Cítila, ako mu kŕčovito zviera košeľu. Jemu samému sa prsty chveli. „Asi je jasné, čím budú moje sny túto noc presýtené,“ mierne sa zaškľabil.
„Merlin,“ vydýchla, keď lapila dych. „Bozkávať si sa teda naučil, to musím uznať,“ pousmiala sa. Zasmial sa jej do ucha.
„Hocikedy budeš chcieť, tak si to môžeme zopakovať,“ šepol a zachytil jej ušný lalôčik medzi pery.
„Budem to mať na pamäti,“ sľúbila a jemne ho pobozkala na krk.
„Môžeme…? Ou! Pardon!“ Lily sa okamžite zarazila a otočila.
„To je v poriadku, mami,“ vyriekol Harry dívajúc sa Ginny do očí. Spýtavo povytiahol obočie. Miesto odpovede mu vtisla nežný bozk na pery.
„Zajtra mi drž palce,“ mrkla naňho.
„Zajtra sa pôjdem dívať.“
„Keď budeš v stave ísť sa dívať,“ usmiala sa Lily, keď si bola istá, že už sa môže obrátiť. „Bež sa baviť, všetko bude v pohode,“ upokojovala svojho syna.
„Dobre, ďakujem,“ vtisol jej na líce bozk. „Dobrú noc,“ hlesol smerom k Ginny.
„Dobrú,“ odvetila a kráčala s Lily. Cítila na sebe jeho pohľad, až pokým sa dvere nezavreli. Stačilo sa len premiestniť a potom rozlúčiť.
„Páni, bývaš na tej istej ulici, ako Harry,“ obzerala sa Lily.
„Vlastne bývam oproti nemu,“ uškrnula sa.
„Tak to tým myslel Sirius, keď vravel, že má svoje zdroje, ktoré mu pomôžu nájsť mu byt!“
„Áno, myslel mňa,“ priznala s úsmevom. „Siriusa poznáme už dlhé roky… ja a moja rodina. Pracuje s tatkom na ministerstve, občas sa navštevujeme,“ mykla plecami.
„To je fajn. Jamesa vtedy najviac mrzelo, že opúšťa Siriusa. Upokojovalo ho len, že ho tu necháva s Remusom. Niekedy tí traja vyzerali, že sú spojení pupočnou šnúrou, alebo čo,“ odfrkla. Ginny sa pousmiala.
„Aj Harry s kamarátmi tak pôsobil,“ zamyslene nadhodila. „Videla som, že je šťastný. Skutočne šťastný,“ zvraštila obočie. Lily na ňu pozrela kútikom oka.
„Drahá, ak si myslíš, že to je skutočné šťastie, tak sa mýliš,“ zavrtela hlavou. Stáli pred domom. Lily mrkla na Harryho dom a potom na Ginny. „V Amerike vyrástol, pätnásť rokov tam mal domov, má tam priateľov, známych, spolužiakov… dalo by sa povedať, že celý život. Ale to nie je šťastie,“ usmiala sa. „Šťastie je tam, kde má človek svoje srdce. Šli sme do Ameriky, ale boli sme spolu. Mali sme Harryho a nech sme tu nechávali priateľov, známych či rodinu, boli sme spolu, rozumieš?“ dívala sa jej do očí. Ginny prikyvovala so sklonenou hlavou. Potom ju zdvihla.
„Myslím, že áno,“ potichu vypustila.
„Harry nakoniec sám zistí, čo a kde je jeho šťastie,“ sprisahanecky mrkla. Ginny až teraz došlo, čo tým Lily myslí. Chcela začať protestovať a obhajovať sa. Nadýchla sa, ale nedokázala zo seba dostať ani pol slova. „To je v poriadku,“ upokojila ju Lily a mávla rukou. „Všetko potrebuje čas. A aby som nezabudla. Harry hovoril o tom elixíre,“ zamračila sa. „Nechápem, ako mohol tak riskovať.“
„Pomohlo mi to,“ obhajovala ho.
„Keby niekedy počúval, čo mu hovorím, ale ako náhle začuje slovo elixír, vypína obraz a zvuk,“ zavrtela hlavou.
„Áno, asi som na tom podobne,“ zahihňala sa.
„Tak to ma nepotešilo,“ Lily nadvihla obočie, ale vzápätí sa usmiala. „Môžete prísť hocikedy, pozriem sa na teba a spravím ti ho.“
„Budem veľmi vďačná, vážne, ďakujem,“ vyhŕkla v rýchlosti cítiac, že sa červená.
„To je maličkosť,“ ubezpečila ju. „Dobre teda, nechám ťa, aby si sa riadne vyspala. Rada som ťa spoznala.“ Na to ju objala a pobozkala na líce.
„Aj ja vás, Lily,“ usmialo sa dievča.