„Budeme musieť pozvať Franka a Noaha na pivo,“ prehlásil o čosi neskôr Joel, keď si všetci posadali v Harryho kancelárii na prinesené stoličky.
„A budeme ich zrejme pozývať na pivo do konca životov,“ prikývol Sean.
„Na striedačku. Raz jeden, potom druhý, tretí, štvrtý… a tak ďalej,“ doplnil svoju úvahu Joel.
„Merlin, držte niekedy huby,“ podráždene ich zahriakla Dawn. Všetci boli napätí po opustení rokovacej miestnosti. Aj títo dvaja, hoci sa snažili trocha situáciu odľahčiť.
„Asi majú pravdu,“ pridal sa na ich stranu Gus. „Toto nás mohlo zahrabať do zeme,“ pozrel na pergamen na Harryho stole. „Takto máme aspoň nejakú šancu.“
„A máme ju, však?“ Clark pozeral na Harryho. Ten sedel na stoličke napäto a sústredene.
„Po pravde, neviem,“ vyšlo z neho potichu. „Netuším, ako by nám to mohlo pomôcť. Niekto si vtedy myslel, že nebudem doma. Niekto predpokladal, že niekam pôjdem. Ale nešiel som. Rátal s tým, že tam nebudem. Ja ale netuším, kto by si ma mohol vziať… čo ja viem.. na víkend alebo tak. A kto o tom mohol vedieť. Jediný dvaja ľudia, ktorí mi v tejto súvislosti napadajú, sú môj strýko a Alfred Reid,“ povedal a zdvihol hlavu. Celá sedmička sa naňho dívala. „Možno ešte niekto existoval, ale nepamätám si. Mal som tri roky.“
„Alfred Reid bol v tú noc doma,“ ozvala sa Ginny. „Nevyšiel z domu, nepremiestnil sa, nepreniesol a ani nepoužil krb. A pochybujem, že by s tým mal niečo spoločné váš strýko.“
„Ty ho nebodaj poznáš?“ vyhŕkol Logan bez rozmyslu. Neskoro. Harry ho zabil pohľadom.
„Prečo by ho inak vychovával?“ pozrela na Logana. „Najprv by mu zabil rodičov, aby ho potom vychoval? A ešte s ním rozohral túto zvrátenú hru?“ zavrtela hlavou. „Nie, to je totálna hlúposť,“ opatrne pozrela na Harryho. Až teraz si uvedomila, čo rozprávala. Vyzeral pokojne.
„Tiež si myslím, že môj strýko s tým nemá nič spoločné. Ale možno som mal vtedy ísť k nemu. Vrah to musel začuť a rátať s tým. A nevyšlo to. Alebo tam skutočne bol niekto ďalší. Úprimne, nejako som sa nikdy nestaral o to, čo sa dialo v mojom živote pred…“ zamračil sa.
„Vyzerá to tak, že sa o to budeš musieť starať teraz,“ vyriekol Gus mierne káravo. Harry naňho pozrel. A povzdychol.
„Asi áno. Pozrite, všetci,“ postavil sa a napriamil. „Som váš šéf. Viedol som vyšetrovanie, ktoré sa totálne pomrvilo. Netuším, v ktorom okamihu nastala chyba. A som si vedomý toho, že budúcnosť nás všetkých závisí od následného vyšetrovania. A ak to bude znamenať, že sa musím hrabať v minulosti, učiním tak. Vrah zanechal stopu, teraz jednoznačnú. A ja som pripravený po nej ísť.“
„Samozrejme pôjdeme s tebou,“ prehlásila Dawn presvedčivo. Chlapi prikyvovali.
„Dobre teda,“ prikývol zmierlivo. „Dnes máme padla, všetci. Zajtra zájdem za strýkom, aby mi odhalil moju minulosť. Ako náhle niečo zistím, budeme pokračovať…“
——
„Neštandardný čas na návštevu,“ okomentoval strýko Harryho ranný vpád do takmer rodičovského domu. Pozrel na Cat, ktorá práve spratávala stôl od raňajok.
„Poteší o to viac,“ usmiala sa na Ginny. „Raňajkovali ste?“ spýtala sa.
„Ďakujem, jedli sme,“ odvetila mladá aurorka.
„Spolu?“ Cat sa rozžiarila. Ginny sa zapýrila. Cat pozrela na svojho manžela a Ginny na Harryho.
„Áno, jedli sme spolu,“ usmial sa Harry na Cat a vtisol jej bozk na spánky. „Náš spoločenský život sme však neprišli riešiť. Sme tu… asi v úradnej záležitosti,“ nasilu sa zaškľabil.
„Tak vám spravím aspoň kávu. Alebo čaj?“ navrhla.
„Čaj by bol fajn,“ hlesla Ginny šepky. Bolo to vonku. Opatrne si sadla za stôl po očku sa dívajúc na spokojnú Cat a nie príliš prekvapeného strýka.
„Úradná záležitosť?“ spýtal sa strýko. „Čoho sa to týka?“
„Mojej minulosti. Konkrétne času, kedy žili moji rodičia.“
Strýko sa mierne zamračil a Cat takmer vypadla šálka z rúk. Okamžite pozrela skúmavo na Harryho. Ginny ani nemusela byť génius, aby pochopila, že toto je citlivá téma pre všetkých. Najmä pre Harryho, ktorý ich teraz musel šokovať svojou otvorenosťou.
„Aha,“ prikývol strýko pozorne si ho prezerajúc. „Chceš k tomu súkromie?“
„Nie, moja partnerka o tom musí vedieť. Vrah mojich rodičov stále uniká, ale zanechal stopu. Príliš priamu na to, aby som stále zatváral oči pred svojou minulosťou.“
„Si na to pripravený?“ spýtala sa Cat potichu. Ginny sa takmer mohla dotknúť tej lásky, ktorú táto žena cítila k Harrymu. A milovala ju za to.
„Asi nie,“ povedal úprimne. „Ale to asi nebudem nikdy, nie?“ krivo sa pousmial.
„Ale budeš. Práve táto chvíľa je zrejme tou najlepšou,“ prehlásil strýko odhodlane. „Čo presne sa stalo? A čo konkrétne potrebuješ vedieť?“
Cat im všetkým naliala čaj a posadila sa vedľa svojho manžela. Počúvala rozprávanie dvoch aurorov, nervózne a nepokojne, stále striehnuc na reakcie svojho synovca. Strýko ich taktiež sústredene počúval. Keď zmĺkli, zamyslene sklonil hlavu.
„Musí to byť… génius v negatívnom slova zmysle,“ vyšlo z neho po chvíli. Zdvihol hlavu. „V prvom rade… nie. Nemal si ísť vtedy ku mne. Bol som priateľom tvojich rodičov. To je pravda. Ale povedzme, že než som spoznal Cat, nepatril som k ľuďom, ku ktorým by dobrí rodičia dobrovoľne dávali svoje deti,“ usmial sa. Cat sa potichu zasmiala.
„Prečo?“ zaujímalo Ginny.
„Pozri na Harryho,“ vyzvala ju Cat. „Bol len o niečo miernejší.“
„Aha,“ Ginny sa potichu zahihňala.
„Ale no tak, dámy,“ jemne ich zahriakol strýko. „Nemohlo to byť také zlé, nie?“
„To je pravda,“ Harry urazene pozrel na Ginny. „Pokojne by som postrážil aj štyri deti,“ zaškľabil sa na ňu. A Cat ho sledovala už pokojnejšie. Lepšil sa. Už nemala obavy, že by ho návrat do minulosti zničil. A pozrela na Ginny. To dievča bola rovnaký zázrak, ako v minulosti ona sama.
„Výborne. Toto vyhlásenie si budem pamätať,“ nevinne zamrkala a Harry stuhol.
„A máš to, auror Potter,“ strýko doňho drgol. „Všetko, čo povieš, môže a bude použité proti tebe. To sú ženy, Harry. Pamätaj na to,“ upozornil ho. Tentoraz sa ženy zatvárili dotknuto. „Ale aby sme sa vrátili k tomu hlavnému… Ja som si ťa vtedy nemal vziať k sebe. S Cat som začal len chodiť a začal som sa naprávať. Som si istý, že časom by sa Lily nebála púšťať ťa ku mne. James bol možno väčší dobrodruh, ale aj on mal dosť rozumu k tomu, aby netrápil svojho syna prítomnosťou večne nespokojného, uhundraného a protivného chlapa.“
„Kde ma teda mohli moji rodičia chcieť dať? K nejakému príbuznému? Známemu?“
„No…“ zvraštil obočie. „Samozrejme si mal krstného otca, Harry,“ povedal potichu dívajúc sa na Harryho. Ten sa zamračil. O krstnom otcovi v živote nepočul. „Nespomínal som ho. Presne tak, ako sme sa nikdy nerozprávali o tvojich rodičoch, tak som ti nechcel spomínať ani to, čo bolo. Čo si mohol mať. O čo si prišiel ešte ako úplne maličký. O čo prišli tvoji rodičia. Sirius Black bol najlepším priateľom tvojho otca a bol tvojím krstným otcom. Ale zomrel, keď si mal len rok. Zomrel v službe. Bol aurorom rovnako, ako tvoji rodičia. Tvojho otca to vtedy takmer zničilo. A aby toho nebolo málo, ďalší priateľ tvojich rodičov rezignoval a nechal sa zavrieť do sanatória,“ povzdychol.
„Sanatória… Liečebne?“ mračil sa Harry. Cat len potichu počúvala. Vedela o tom, ale nepoznala takmer nikoho. A Ginny sa cítila, akoby sa niekomu votrela do súkromia a nemala tam čo robiť.
„Povedzme, že je to zariadenie, kde sa dohliada na ťažko zdravotne postihnutých,“ stiahol obočie. „Merlin, to znie otrasne,“ zavrtel hlavou. „Svojím spôsobom to tak je. Keď zomrel Sirius Black a James Potter mal vlastnú rodinu, skúsil žiť Remus Lupin ako normálny človek. Ibaže nikdy nemohol žiť ako normálny človek. Nezohnal zamestnanie a odmietal pomoc. Ako moju, tak aj Jamesovu. Je tam už dvadsaťtri rokov. Občas ho chodím navštevovať. Darí sa mu celkom dobre. Pracuje na farme, ktorá patrí k sanatóriu. Našiel si tam priateľku. A tú jednu noc v mesiaci, kedy nie je sám sebou, prežije spolu s ňou.“
„Je to vlkolak?“ Harry sa zamračil. Aurori sa neraz dostali do potýčky s divokými vlkolakmi. Nemali dobrú povesť. Jeho oddelenie tiež vyšetrovalo zabitia týmito tvormi. Nemal ich rád. O sanatóriu pre umiernených vlkolakov vedel. Nepredpokladal ale, že by sa jeho rodičia s jedným priatelili.
„Nie všetci sú nutne zlí, Harry,“ upozornil ho káravo strýko. Cat vyzerala, že pre ňu sú všetci do jedného zlí. Harry mykol plecami. „V dobe, o ktorú ti ide, bol Remus už v sanatóriu. A pochybujem, že by dostal priepustku, aby si šiel pre teba… práve za úplnku,“ nadvihol obočie.
„Áno, správne. Obetné vraždy za úplnku. Hoci… dotrhané telá a rozvlečená krv, to by mohlo zodpovedať vlkolakovi,“ vypustil Harry a pozrel na Ginny. Cat sa pri tej predstave striasla. Ale Ginny nesúhlasne zavrtela hlavou.
„Vlkolak počas splnu nedokáže racionálne uvažovať,“ zaprotestovala.
„Pravda,“ súhlasil. Chytal sa slamky, ako topiaci.
„Remus je ten najkrotkejší vlkolak, akého si viem predstaviť,“ pokračoval strýko. „Svoje rozhodnutie skončiť v sanatóriu urobil práve pre to, aby neubližoval. Nereagoval dobre na elixíry. Nefungovali. Nejako podobne, ako tebe nefunguje legilimencia ako má.“
„Zažil nejakú traumu,“ prikývol Harry.
„Pohrýzol ho vlkolak. Samozrejme zažil traumu,“ strýko sa naňho uprene díval. „Harry, bol to jeden z najlepších priateľov tvojich rodičov. Neodsudzuj ho len pre to, čím je. Oni mu verili, musíš aj ty.“
Harry naňho pozrel. Chcel povedať, že videl telá, ktoré dotrhali vlkolaci. Zdržal sa však. Cat bola bledá len pri pomenovaní vlkolak. Hoci vedela o čarodejníckom svete, netúžila ho bližšie spoznať.
„Dobre teda. Tak potom ku komu som ešte mohol ísť?“
„No, hm,“ zamračil sa strýko. „My sme boli ich priatelia. James rodinu nemal. Viem, že Lily mala sestru. Nespomínala ju často, ale párkrát hovorila o Petúnii. Jedine k tej, hoci viem, že sa príliš v láske nemali. To sa možno zmenilo, skutočne neviem. Ako som spomínal, v škole sme boli s Lily výbornými priateľmi. Po Rokforte… som mal obdobie, kedy som bol najradšej sám, než prišla Cat. V tej dobe som sa s tvojimi rodičmi príliš nestýkal, ale pochybujem, že by bol ešte niekto, komu by dôverovali natoľko, aby mu ťa zverili. A o nejakej pani na stráženie vážne pochybujem,“ mierne sa pousmial. „Keď sme už pri tom nešťastí,“ vypustil sťažka, „krátko pred ich… vraždou sme sa znova začali stretávať. Chcel som im predstaviť Cat a vtedy Lily prehlásila, že keď pôjde znova do služieb, po materskej, že nám ťa bude zverovať. Radšej, ako by mala platiť nejakej cudzej žene. A pri Cat vraj nehrozilo, že by si zvlčil,“ usmial sa pri tej spomienke. A zosmutnel. „Merlinžiaľ to bolo pár týždňov pred ich smrťou.“
„Tvojich rodičov som stretla len dva razy v živote, ale viem, že to boli úžasní ľudia,“ ticho doložila Cat a chytila Harryho za ruku. Neuhol a opätoval zovretie. Ginny si bola istá, že podobný rozhovor v živote neviedli a bolo jej z toho nanič.
„Takže… Petúnia,“ zamyslel sa Harry stále nepúšťajúc prekvapenej Cat ruku. Ginny sa pousmiala a zaregistrovala pohľad Harryho strýka. Spokojne prikývol. „A nevieš aká?“
„Evansová za slobodna. Či sa vydala, to neviem. Remus by možno vedel…“
„Evansová,“ vydýchol Harry fascinovane. Ginny si uvedomila, že vlastne ani nepoznal dievčenské meno svojej mamy. Cat sa pozrela na svojho manžela, ktorý súhlasne prikývol. Potom sa postavila a odišla.
„Tak sa volala tvoja mama, Harry. Lily Evansová Potterová. Bola vynikajúcou študentkou, najviac jej šli elixíry. Bola muklovského pôvodu a bola na to hrdá,“ vysvetľoval strýko. „A liezla mi na nervy, keď ma v elixíroch stále predbiehala,“ potichu sa zasmial. Harry sa naňho pozrel. Videl v chlapcových očiach niečo nové. Niečo, čo tam nikdy nebolo. Dokonca ani v posledných týždňoch, keď sa mladej aurorke úspešne darilo naprávať ho. Videl zmierenie s vlastnou minulosťou.
„Toto je ich fotografia, Harry,“ Cat sa vrátila s jedinou fotografiou, ktorú vlastnili. A ktorú sa mu báli ukázať, pretože o to ani nestál.
„Moji rodičia,“ šepol s pohľadom upretým na usmiate tváre. Po líci mu stiekla slza. A Cat sa rozplakala. Ani si nepamätala, kedy videla chlapca plakať okrem nočných môr, z ktorých sa strhával ako maličký. „Spomínam si na ich tváre,“ oznámil dojato. Ginny musela svoje slzy prehltnúť. A nech by pociťovala akékoľvek zábrany pred pre ňu cudzími ľuďmi, prisunula sa k nemu a objala ho. „Podobáte sa. Ty a mama,“ hlesol a ukázal jej fotografiu po tom, čo ju k sebe pritisol. Cat hlasno smrkla.
„Trocha možno. Vlasmi. Je krásna,“ odvetila a pozrela na jeho otca. „Ty a otec sa podobáte viac.“
„Asi áno. On je ale veselý.“
„Ty budeš tiež,“ sľúbila mu. Akoby obaja v momente zabudli na manželský pár, ktorý sa na nich díval s úsmevmi.
——
Harry sa v ten večer cítil divne. Nikdy nechcel vedieť nič o rodičoch, o minulosti, o rodine. Zamietal pokusy o rozhovory, netúžil vedieť, čo bolo, pretože si stanovil ciele do budúcnosti. A na to sa upol. Behom chvíle sa dozvedel o krstnom otcovi, rodinnom priateľovi a o matkinej sestre. Dozvedel sa o rodičoch. Po ukázaní fotografie sa zdržali ešte hodnú chvíľu a on prijímal informácie o svojich rodičoch takmer až dychtivo.
„Cítim sa…“ vypustil, keď spolu s Ginny ležali v jeho posteli. Hľadal tie správne slová. „Akosi pokojne, chápeš?“ pozrel na ňu. „Bál som sa toho dnes. V minulosti ma to nezaujímalo. A vidím, že som prišiel o veľa.“
„Áno, vo svojom živote si prišiel o mnohé veci, Harry. A keď niečo spoznáš, môže sa ti to zapáčiť. A to najmä, ak ide o rodičov. Pre Merlina, museli byť úžasní,“ pousmiala sa. Strýko im porozprával niekoľko príhod. Najmä Lily musela byť výnimočná, aspoň podľa jeho slov.
„Museli,“ prikývol zamyslene. „Vieš, keď som bol malý, krátko po tom… pamätám si na to. Nechcel som o nich vedieť. Chcel som ich späť, ale nemohol som na nich myslieť, pretože sa mi stále vracala tá noc a ja som zabudol na to, ako vyzerajú, pretože som mal pred očami len tú scénu. Zakázal som si na nich spomínať a naučil som sa to. A taktiež som nechcel vedieť nič o ich živote. Strýko sa párkrát pokúsil zatiahnuť ma do rozhovoru o mojom… pôvode, ale zatrhol som to. Nevedel som o Siriusovi Blackovi a Remusovi Lupinovi. O Petúnii Evansovej, alebo ako sa volá. A tak nejak mi bolo dobre.“
„Ale nebolo,“ zaprotestovala.
„Nebolo. Ale vyhovovalo mi to,“ pripustil. Pozrel na ňu. Ležala v jeho náručí a počúvala ho. „Moji náhradní rodičia budú ten šok tráviť ešte dlho,“ uškrnul sa. Zdvihla hlavu a zatvárila sa nesúhlasne.
„Nechceš si strieľať z toho, že si sa pred nimi konečne aspoň raz uvoľnil?“ vyčítala mu.
„Nie, to nie,“ zavrtel hlavou. Nemyslel na tú slzu, ktorá mu nechtiac utiekla. „Myslím tým ten okamih, keď sme sa objali,“ usmial sa. „A pobozkali. Zrejme si mysleli, že sa mi niečo také nemôže nikdy stať. Si úžasná, vieš?“
„To ty si…“ chcela protestovať.
„Nie, ja nie. Ja len robím to, čo ma učíš,“ presvedčivo prehlásil. „Si ten najúžasnejší človek pod slnkom.“
„Harry…“
„Mlč, Ginevra, keď vraví šéf,“ uchechtol sa. „Myslím to smrteľne vážne. Pri tých všetkých sračkách, ktorými sa teraz brodíme, som šťastný, pretože si pri mne,“ uprene sa jej zadíval do očí. „Všetko je hneď ľahšie…“
——
„Čo chcel Kingsley?“ spýtala sa Ginny svojho šéfa, keď sa vrátil z kancelárie vedúceho aurorského úradu. Chceli ísť hneď ráno navštíviť Remusa Lupina, ale odchytil si ich poslíček a odovzdal odkaz.
„Oznámil mi, že som podmienečne prepustený,“ krivo sa zaškľabil. Zarazene sa naňho dívala. Iste, Tonksová im to vravela, nepredpokladala ale, že by to Kingsley vzal tak oficiálne. „Presvedčil som ho, aby dal padáka len mne a Tonksovej,“ pozrel na ňu. Zamračila sa ešte viac.
„Ale to je…“
„Nespravodlivé?“ znova sa zaškľabil. „Netvrdil by som. Ona je šéfka, ja som viedol vyšetrovanie. Miesto toho, aby vyrazili všetkých, dohodli sme sa takto,“ zvážnel a zamračil sa. „A nechcem sa o tom viac baviť. Rovnako ako nechcem, aby o tom vedeli ostatní, čo je hlúposť, pretože tiché tamtamy zaúradujú. Každopádne ja sa o tom nechcem baviť s nikým. Rozumieme si?“
„Harry…“
„Auror Potter, sme v práci.“
„Bež do čerta,“ zasyčala nebezpečne. „Nemôžeš…“
„Ale môžem,“ prerušil ju netrpezlivo. „Som šéf, bol som zodpovedný za vyšetrovanie a to sa momentálne zdá ako zmrvené a konečné. Vrah má svoje obete, teraz sa zameria na vyvolanie démona. Jeho dolapenie je, ako to vyzerá, len v rovine teórie. Preto mi veľkoryso poskytli priestor na jeho dolapenie a nevyrazili ma hneď. Každopádne… mám na to len týždeň,“ milo sa pousmial. Bol nahnevaný na najvyššiu možnú mieru. „Za týždeň mňa a Tonksovú prepustia. Vy ostatní dostanete nového šéfa a budete ďalej pracovať. Ja…“
„Neexistuje!“ prerušila ho podráždene. „Ak je potrebné ísť za Kingsleym…“
„Vy nikam nepôjdete,“ vŕkol potichu. „Máme týždeň, niečo vymyslíme. Ak nevymyslíme, vy budete pokračovať v kariére. Aj toto patrí do šéfovania, Ginevra. Niesť zodpovednosť za celú jednotku. A ja ju ponesiem. A teraz… budeme mlčať a zájdeme za Remusom Lupinom. Možno nám odhalí nejaké nové meno, na ktoré sa zameriame,“ vypustil takmer až unavene.
„Ale…“
„Budeme mlčať, som povedal,“ zamračil sa na ňu. „Za týždeň túto tému môžeme otvoriť, ale teraz budeme držať ústa a budeme pracovať. Dobre?“ neprestával sa na ňu mračiť. Pred polrokom by zrejme pred tým pohľadom o krok ustúpila. Dnes s ňou nič nerobil.
„Ako chceš,“ sykla ublížene. „Ty si šéf,“ prebodávala ho pohľadom. Spokojne prikývol. Išlo ju roztrhnúť. Chcela o tom hovoriť. Chcela ísť za Kingsleym, aby sa s ním porozprávala. Chcela kričať a nadávať. Chcela ho aspoň objať, pretože vyzeral zničene. Chcela proste niečo spraviť a nie hodiť to na týždeň za hlavu. Nervózne sa pomrvila.
„Už ste pokojná?“ spýtal sa po chvíli.
„Nepáči sa mi to všetko,“ prezradila celkom zrejmú vec.
„Povedal som…“
„Dobre, ja viem,“ sykla. „Budeme mlčať a budeme pracovať,“ nasilu sa zaškľabila. Potom sa niekoľkokrát nadýchla a vydýchla. „Tonksová dohodla stretnutie s Hicksom. Najprv sa zdráhal, ale potom privolil na stretnutie v kaviarni. Chystajú sa za ním Gus s Dawn. Starý pán im porozpráva, ako by teraz mohol vrah postupovať.“
„To je dobre,“ prikývol. „A my teda poďme.“
——
Dostať sa do sanatória nebolo zase také jednoduché. Nemali dokumenty, ktoré by im otvorili cestu, pretože ich vyšetrovanie bolo vlastne… neoficiálne. A odznaky príliš nepomohli.
„Dobre, fajn,“ vrkol Harry zamračene na recepčnú. Skúsili odznak, skúsili mierne vyhrážanie a Ginny skúsila aj vyjednávanie. Nepomohlo. Klienti zariadenia boli chránení. „Zájdite za Remusom Lupinom a povedzte mu, že za ním prišiel Harry Potter. Na návštevu. Návštevu hádam môže mať, nie?“ zasyčal na nešťastnicu vo vstupnej hale.
„Samozrejme, ale to musí pán Lupin súhlasiť…“
„Bude súhlasiť, na to vezmite jed,“ zaprskal.
„Prosím, zájdite za ním,“ Ginny sa pokúsila úsmevom a mierným tónom zachrániť situáciu. Videla pohnúť sa jedného strážnika. No áno. Vlkolaci. Objekt musel byť strážený. „Pán Potter je synom jeho najlepších priateľov. Určite sa s ním bude chcieť stretnúť,“ navrhla.
„Dobre teda,“ prikývla recepčná schválne sa vyhýbajúc pohľadu na nepriateľsky zazerajúceho aurora. A odkráčala. Strážnik spravil ešte jeden krok smerom k nim.
„Merlin, to je teda ústav,“ zaprskal pohŕdavo a zabil pohľadom strážnika. „Rovno ich mohli strčiť do trezorov v Gringottbanke.“
„Sanatórium je to,“ zamračila sa naňho Ginny. „Prosím, skús ho najskôr vypočuť a v žiadnom prípade neprejavuj nepriateľstvo.“
„Nedokážete sa riadiť pravidlami?“ potichu po nej zavrčal. Nechápavo sa zamračila. „Vykanie, sme v práci, Ginevra,“ vysvetlil. Musela si zahryznúť do jazyka, inak by mu vynadala. Chápala, že bol po stretnutí s Kingsleym nervóznejší, netrpezlivý a nahnevaný, ale ona si to odnášať predsa nemusela.
„Rozumiem, pán Potter,“ zabrblala ublížene. Prebodol ju pohľadom. Už sa nadychoval, že niečo povie, keď sa zjavila recepčná.
„Pán Lupin vás rád prijme,“ oznamovala skôr Ginny, než Harrymu.
„Nesmierne si ceníme jeho ochotu,“ natiahol Harry sarkasticky.
„Ďakujeme vám,“ usmiala sa Ginny na ženu. Obe sa tvárili, že Harryho poznámku prepočuli.
„Býva v izbe sedemnásť na prvom poschodí.“
Ginny sa musela ponáhľať za Harrym, ktorý okamžite vykročil ku schodisku. Prechádzajúc popri strážnikovi sa naňho zaškľabil.
„Nemohli by ste byť aspoň o stupeň prívetivejší?“ spýtala sa, keď ho dohnala.
„Možno,“ privolil. „Ale rozhodne nie na tomto mieste.“
„Viem, že aurori proti vlkolakom bojujú. Tiež ich nemám rada. Ale títo nie sú ako tí vonku. Títo sem prišli dobrovoľne, aby boli pod dohľadom. Nechcú byť nebezpeční.“
„Možno,“ mykol plecami. Vycítila, že ho príliš nezaujíma, čo mu hovorí.
„Tak dosť,“ sykla a zdrapila ho za ruku. Prinútila ho zastať a obrátiť sa k nej. Díval sa na ňu varovne. „Neznášate vlkolakov. Videli ste telá rozpárané vlkolakmi. Niekoľkých ste dostali. Dobre. Ale ak vám robí problém stráviť fakt, že je Remus Lupin vlkolak, majte na pamäti skutočnosť, že to bol priateľ vašich rodičov. Oni mu verili. Vy nemusíte. Nemusíte ho ani rešpektovať, či nebodaj začať mať rád. To po vás nikto nebude chcieť. Ale prosím… neprejavte mu nechuť a odpor. Majte na mysli to, kým bol a čím bol pre vašich rodičov,“ dodala potichu. Harry sa na ňu uprene díval.
„Možno,“ vypustil tretí krát a už sa nedíval varovne. Zamračil sa. „Dobre, skúsim to,“ pozeral jej do očí. Uľavilo sa jej.
„Tak poďme.“
Izba číslo sedemnásť bola na konci dlhej chodby. Ginny videla, že všetky dvere sú z hrubého železa a so zámkom. Počas splnu sa zamykali, aby neušli. Vyzeralo to ako väzenie, hoci sa tým stávalo len jednu noc v mesiaci. Podľa Harryho strýka vlkolaci v priebehu mesiaca voľne chodili po pozemkoch, pracovali na farme, kde pestovali ovocie a zeleninu a tú potom vozili do obchodov. Taktiež si chovali vlastný dobytok a hydinu. Boli tam vraj krajčírske a tiež umelecké dielne. Vlkolaci sa mohli realizovať, mohli vytvárať a žiť vcelku normálny život, za ktorý dostávali dokonca peniaze.
Nič z toho Harryho nezaujímalo. Zastavil pred dverami a pozrel na Ginny. Zaklopal. A vstúpil.
Ginny zbadala sedieť na posteli chudého a ošumelého chlapa v stredných rokoch, ktorý vyzeral nezdravo. Bola tam vcelku pekná žena niečo po tridsiatke.
„Harry,“ vyšlo z chlapa. „Tak nejako som dúfal, že prídeš zajtra alebo pozajtra,“ sťažka sa postavil. Žena ho podoprela. Uprene sa pozrel Harrymu do očí a usmial sa. Mal pekný úsmev, hoci sa to dalo len ťažko posúdiť na jeho chorobne bledej tvári. „Som rád, že ťa môžem konečne spoznať,“ natiahol k nemu ruku.
Harry ani brvou nemihol, ale ruku mu zovrel, čo Ginny posúdila ako dobré znamenie.
„Toto je Ginevra Weasleyová, moja partnerka,“ predstavil ju. Ginny k nemu natiahla ruku a on ju pevne zovrel.
„Ja viem, tvoj strýko rozprával,“ usmial sa na mladú ženu. „Toto je Rebecca Thompsonová, moja…“ mierne zvraštil obočie.
„Oficiálne som jeho kamarát v zmene, ako tomu hovoríme,“ prezradila žena a obom zovrela pravice. „Trávime splny spolu. Neoficiálne som jeho priateľka, hoci si to on hádam nikdy neprizná,“ jemne sa pousmiala a Remus sa pomrvil. „Ospravedlňte ho. Spln bol pred dvoma dňami a on sa z toho dostáva čoraz horšie. Dúfal, že prídete zajtra alebo ešte lepšie pozajtra. Dovtedy by nazbieral sily a vy by ste ho nevideli takto…“
„Dobre, ďakujem drahá,“ prerušil ju Remus zahanbene. „Posadíme sa a porozprávame.“
Všetci traja si posadali za okrúhly stolík. Rebecca nie. Ospravedlnila sa s tým, že zájde pre nejaké koláče a čaj. Harry pozorne Remusa študoval, videl však len zbedačeného muža, ktorý vyzeral o dobrých desať rokov starší, než v skutočnosti mal.
„Predpokladám, že tu bol môj strýko, aby vás varoval. Preto ste vedeli, že prídem,“ vypustil neutrálnym tónom.
„Áno, ale o varovanie nešlo. Chodieva často. Rozpráva mi o tebe,“ Remus sa na Harryho usmial. „Vedel som takmer o všetkom, čo robíš, ako sa ti vodí, ako žiješ. Preto som vedel aj to, že sa zrejme o mne nikdy nedozvieš. A preto som ani ja nikdy neprišiel,“ vypustil tichým tónom. „Nestál si o nič z minulosti. A ja by som nikdy tvoj svet nenarúšal.“
„To je pravda,“ prikývol Harry. „Okolnosti si ale vyžiadali, aby som sa predsa len s minulosťou oboznámil.“
„Aj to viem,“ povzdychol. Bolo zrejmé, že mu je to všetko ľúto. Ibaže on by nikdy nemohol byť pre Harryho niečo viac, než rodinný priateľ. Aj keby sa v minulosti nerozhodol pre sanatórium. Rozhodne ho vychovávať nemohol. A keď sa vtedy k svetu Harry postavil tak, ako to spravil, nebolo tam preňho miesto. „Tvoj strýko tu bol včera, aby mi oznámil zmenu v tvojom zmýšľaní. Povedal, že prídeš, čo ma neskutočne potešilo,“ díval sa Harrymu do očí s úsmevom. „Nebudem teraz vravieť, ako ma to všetko mrzí. Viem, že o to nestojíš. Viem, kde pracuješ a s čím sa musíte potýkať,“ preniesol pohľad na Ginny. „A nebudem vás ani presviedčať, že my, čo sme tu, sme iní vlkolaci. Možno niekedy v budúcnosti, keby si mal chuť a záujem ma poznať bližšie,“ znova sa díval do Harryho kamennej tváre. Smutne zvesil hlavu. „No, tvoj strýko tu včera bol a vravel, čo potrebuješ vedieť.“
„Vyšetrovanie sa nám skomplikovalo a ja mám dôkaz, že stopa k páchateľovi vedie do minulosti,“ Harry sa rozhodol trocha sa rozrečniť. Remus zdvihol hlavu. „Konkrétne k tej noci, kedy boli zavraždení moji rodičia. Páchateľ si myslel, že nebudem doma. Zrejme matka na poslednú chvíľu zmenila názor a ja som ostal doma. Pátrame, kam som mal v ten deň ísť.“
„Áno,“ prikývol zamyslene. „Tvoj strýko vtedy nebol v bližšom kontakte s tvojimi rodičmi. Ja som predsa len bol,“ stiahol obočie. „A premýšľam nad tým od chvíle, kedy strýko odišiel. Vrah Jamesa a Lily jednoznačne poznal. Vedel, že majú dieťa. Vedel, že v tú noc máš byť mimo domov. Opomenúc Lily, ktorá s tebou bola doma, na materskej, chodil James do práce. Vrah mohol začuť na úrade informáciu o tom, že v tú noc… možno s Lily plánujú nejaký romantický večer. Nič iné mi nenapadá. Potom už jedine Petúnia, Lilyna sestra. Mali nezhody, za mlada. Petúnii sa nepozdávalo, že je Lily čarodejnica. Ale zmierili sa, napokon. Viem, že sa občas stretávali a ty si sa hrával so svojím bratancom.“
„Ja mám bratanca?“ zamračil sa Harry.
„Pokiaľ viem, tak minimálne jedného bratanca máš,“ Remus stiahol obočie. „Dokonca som ho videl, keď ste mali obaja zhruba rok. Potom… som prestal chodiť na návštevy,“ potichu doložil. Vtedy umrel Sirius a Remusa to zložilo. „James aj s Lily, dokonca aj s tebou, ste sem párkrát prišli,“ usmial sa na Harryho. Vzápätí zvážnel. „Možno, keby som vtedy neprišiel sem, mohlo byť všetko inak. Hoci… zrejme asi nie. V tú noc bol spln. Keby som ostal vonku, ktovie kde by som bol. Rozhodne by som im nemohol pomôcť. Nijako,“ ľútostivo z neho vyšlo.
„Myslím, že aj keby ste neboli v sanatóriu, alebo keby ste sem prišli neskôr, nič by sa nezmenilo,“ vyriekol Harry vážne. „Tá noc ma poznamenala príliš a ja som sa okamžite uzavrel do seba. Aj keby ste boli niekde vonku, zrejme by ste sa ku mne nedostali. Alebo by som vám to nedovolili. Strýkovi s tetou trvalo veľmi dlho, kým mnou pohli,“ vypustil na vysvetlenie. A Ginny vedela, že ho to stálo hromadu síl a presviedčania. Cítila z neho, že hoci tohto človeka zrejme nemá ani trochu rád, cíti s ním. A možno, ako vravel Remus, ak by sa stretali častejšie, možno by si k nemu dokázal nájsť cestu.
„Ja viem,“ prikývol Remus a oči mu zvlhli. „Viem, čo sa s tebou dialo. Veľa krát som bol presvedčený prísť a pomôcť tvojmu strýkovi, ale zrejme by som všetko len zhoršil.“
„Asi áno,“ pripustil Harry. „Ja vám to nevyčítam, nemyslite si. Ani vás nepoznám. A nepoznal by som vás ani vtedy. Cat som k sebe sotva pustil, vy by ste nemali šancu,“ povedal zmierlivo.
„A teraz?“ v Remusovi skrsla iskierka nádeje. „Existuje maličká šanca, že by si ma ešte niekedy navštívil?“
„Možno,“ povedal bez váhania. Ginny sa v duchu potešila rovnako, ako Remus navonok. Avšak z iného dôvodu. Poznala Harryho. Rozhodol sa pootvoriť dvere k ďalšiemu možnému vzťahu. „Najskôr ale potrebujem vyriešiť tento prípad. Až potom sa budem môcť zamerať na premýšľanie nad niečím iným,“ mierne stiahol obočie.
„Áno, rozumiem,“ prikývol Remus. „No, nádej tu je a ja sa jej budem držať,“ usmial sa. Pozrel na Ginny, ktorá mu opätovala úsmev.
„A tá moja záhadná teta Petúnia?“ Harry obrátil smer rozhovoru. „Neviete o nej niečo konkrétne?“
„Vydala sa. Vzala si nejakého nechutného mukla. Dursleyho. A mám taký pocit…“ zamyslene lovil v pamäti. „Áno, spomínam. Lily vravela, že bývajú v Surrey.“
——
Za bežných okolností by Harry poveril niekoho, aby vypátral adresu manželov Dursleyových. Ibaže toto nebola normálna okolnosť. Nielenže sa nechcel vracať na ministerstvo skôr, než to bude nevyhnutné, chcel konať okamžite a spoliehal sa hlavne na seba. A na Ginevru.
Ibaže po tom, ako odišli zo sanatória, začul jej žalúdok a uvedomil si, že od raňajok nejedli. A bolo dávno po obede. Keby záležalo na ňom, jesť by nemusel. Vedel však, aký má ona apetít. A tak jej prikázal, aby šla do reštaurácie a niečo zjedla, pokým on zašiel na patričné úrady a zistil, čo potreboval.
„Zobrala som vám aspoň sendvič, auror Potter,“ oznámila mu, keď sa znova stretli. Chcela ísť s ním, samozrejme. Rozkaz znel ale najesť sa, tak sa najedla. Nechcela ho ešte viac rozčuľovať, než momentálne bol. A okrem toho, rada sa vyhla návšteve úradu. „A vodu,“ strčila mu obe veci do rúk.
„Ďakujem, Ginevra. Je to ohľaduplné,“ prikývol a automaticky otvoril sendvič. „Budeme musieť nájsť Privátnu cestu číslo štyri. Tam žije ona s manželom a mojím bratancom. Viac detí teda nemali,“ zahryzol do sendviča. „Čo?“ okomentoval jej výraz.
„Viete, kde to je?“
„Nie, ale vezmeme si taxík,“ mykol plecami. „Musím sa s ňou ešte dnes porozprávať,“ pokračoval, keď prehltol. Vzala mu sendvič s tuniakom. Ten mal rád.
„Určite. Ale potom budeme musieť na ministerstvo,“ upozornila a oprela sa o budovu stojacu za nimi. Zhltne ten sendvič v rekordnom čase. Chcela, aby sa najedol normálne, ako normálny človek. Vedela však, že keby záležalo na ňom, naje sa možno až za týždeň, keď k tomu bude mať náladu. „Podať hlásenie.“
„Samozrejme,“ privolil nespokojne. Zdal sa jej trocha upokojený. Dojedal sendvič. A otvoril vodu.
„Takže taxík,“ prikývla. „Uhm, to bude pre mňa nová skúsenosť.“
„Nikdy ste nešli taxíkom?“ neveriacky na ňu pozrel, keď si riadne odpil. Nebolo to normálne jedlo, ale jeho žalúdok bol vďačný aj za to málo.
„A načo? Sme predsa čarodejníci,“ uškrnula sa.
„Čo nám je momentálne nanič,“ upozornil. Mierne sa zarazila. „Taxík je rozhodne rýchlejší, ako pátrať na mape po nejakej ulici. Tak si poďme jeden stopnúť.“ Jej zarazenie prešiel bez povšimnutia. Pochopila, že sa bude musieť zoznámiť aj s muklovskými vymoženosťami. Nie všetko sa dá robiť čarodejníckym spôsobom.
A tak sa dívala, ako stopol taxík a zahlásil vodičovi adresu. S absolútnou samozrejmosťou. Pamätala na Ford Angliu, ktorú svojho času vlastnil jej otec. Toto bola rozhodne bezpečnejšia cesta. Párkrát cestovala rytierskym autobusom, čo bol tiež hazard s vlastným životom. Muklovské autá zase nebudú tak od veci, ako si myslela.
„Tu to je,“ vypustil, keď vystúpili z auta. Dívali sa na jeden z domov v radovej zástavbe. „Keď mi umreli rodičia, možno ma mohli vziať k sebe. Je to predsa sestra mojej mamy. Miesto toho sa ma ujal strýko,“ pozrel na Ginny, ktorá naňho pozorne hľadela. Nasilu sa zaškľabil. „Mám pocit, že sa mi táto vetva mojej rodiny nebude páčiť.“
„No, to je asi pravda,“ súhlasila. „Teda tá časť o tom, že si vás ako pokrvná príbuzná mala vziať k sebe. To ostatné… to sa uvidí,“ dodala. Nespomenula skutočnosť, že sa Harrymu len málo čo páči, pretože to nezapadá do jeho predstáv o dokonalom svete. Harryho svete. „Poďme,“ zavelila miesto toho a vykročila.
Po zaklopaní im prišla otvoriť žena, sestra jeho matky. Dívajúc sa na ňu nechápala, ako mohli byť sestrami. Lily bola krásna vo všetkých smeroch. Petúnia sa na ňu nepodobala absolútne ničím. Vôbec. Len tým, že bola žena.
„Dobrý deň,“ pozdravil ju Harry. Petúnia zarazenie preniesla pohľad z drobného dievčaťa na mladého muža. A stiahla obočie. „Volám sa…“
„Harry,“ vydýchla šokovane. Prikývol. Ginny videla, ako zo ženy prvotný šok odchádza a mení sa z nechápania, takmer až do zdesenia. „Čo tu robíš?“ spýtala sa tichým tónom. Strelila nervóznym pohľadom do domu. „Myslela som, že ťa nikdy neuvidím.“
„Nevedel som o tvojej existencii,“ sykol. Nevedel, čo mal čakať od zoznámenia, ale s takouto reakciou nepočítal.
„Pani Dursleyová,“ ozvala sa Ginny. „Netuším, čo všetko viete o čarodejníckom svete…“
„Mlčte,“ zahriakla ju žena nervózne. „V tomto dome sa o tom nehovorí.“
„Čo?“ nechápal Harry. Žena znova pozrela do domu. Potom pozrela na Harryho. A Ginny.
„Rodinu mojej sestry nespomíname,“ vypustila tichým tónom. Takmer ospravedlňujúco. „Ani jej svet. Nič, čo súvisí… s nenormálnosťou.“
„Ale to je hlúposť,“ zaprskal Harry. Už sa stretol s podobnými názormi. Či už na jednej alebo druhej strane, keď sa neakceptoval odlišný svet. „Môžeme ísť ďalej a porozprávať sa o tom?“
„Čo sa deje, drahá?“ ozvalo sa z domu. Petúnia znervóznela ešte viac. Harry začal chápať, kde je kameň úrazu. A dochádzalo to aj Ginny. „Kto k nám prišiel?“ Z obývačky sa vyhrabal tučný, mrožovitý chlap.
„Zdravím, strýko Vernon,“ pozdravil ho Harry. „Prišiel k vám váš stratený synovec,“ mierne ironicky natiahol. Petúnia zbledla. A Vernon sčervenel. Potreboval takmer pol minúty, než mu to došlo. Harry zatiaľ naňho pobavene zazeral a Ginny nervózne monitorovala situáciu. Prútik mala pripravený, rovnako ako Harry.
„Čo tu chce on?“ zamračil sa Vernon na Petúniu. „Vravel som predsa miliónkrát, že ma to chlapča nezaujíma…“
Harry švihol prútikom raz, Vernon zmĺkol. Potom druhý raz a jeho strýko znehybnel. Švihol ním aj tretí raz a zosunul ho na zem pri schodoch. Všetko to trvalo asi päť sekúnd a Petúnia nemala čas zaprotestovať.
„Prepáč, teta,“ ospravedlňujúco na ňu pozrel. „Zrejme by nám prekážal pri rozhovore.“
„Nič mu nie je, pani Dursleyová,“ vysvetľovala v rýchlosti Ginny, pretože žena vyzerala, že na mieste skolabuje. Alebo začne vrieskať. Lapala po dychu dívajúc sa na meravého manžela. „Je len omráčený. Pri odchode ho znova… oživíme. Teraz sa ale potrebujeme porozprávať. Takže, ak dovolíte…“ mierne ju odtisla a vkročila do domu. Petúnia nebola stále schopná reagovať. „Mohli by sme sa porozprávať?“ zadívala sa jej do očí.
Petúnia sa konečne pohla. Ginny čakala výstup. Hysterický krik. Volanie o pomoc. Preklínanie a nadávanie. Dožadovanie sa vysvetlenia. Čokoľvek.
„Tak to bude asi lepšie,“ vyšlo z nej. Ginny povytiahla obočie.
„Takže som to správne odhadol,“ vyriekol Harry a zatváral za sebou dvere. „Vy a moja matka ste chceli udržať rodinu pohromade. Kameňom úrazu bol on,“ mávol na strýka. Petúnia sa naňho pozrela a zamračila sa.
„Kameňom úrazu si bol ty, Harry…“