Keď sa ráno Harry prebudil, vôbec sa mu nechcelo vstať. Nie že by nebol vyspaný, ale potreboval si v duchu prebrať predchádzajúci večer. Keď pán Weasley spomenul Siriusove možné navštevovanie Brloha, ten okamžite pookrial a jeho nálada sa zmenila závratnou rýchlosťou. K úplnej spokojnosti ho priviedol aj Harry, ktorý sa zaprisahal, že bude spávať tu a celé doobedie budú spolu. Následne sa zo Siriusa stal výborný spoločník a všetkých dookola rozveseľoval svojimi vtipmi. Spolu s Fredom a Georgeom vymýšľali nové výrobky a nálada sa tak vystupňovala, že nevydržala ani Molly a smiala sa spolu s nimi. K tomu ešte pridávala svoje metamorfovacie vložky Tonksová. Vydržalo by im to dlho, ale napokon sa ich Molly rozhodla rozpustiť aj napriek protestom.
Harry ležal v posteli a usmieval sa. Vedľa neho chrápal Ron a nevyzeral, že by sa mal v dohľadnej dobe zobudiť. Pozrel na hodinky, pol deviatej. Nechcelo sa mu spať, tak sa rozhodol potichu vstať, obliecť sa a zísť dole. V kuchyni už bol Sirius, tentoraz s Lupinom a samozrejme nechýbala pani Weasleyová.
„Dobré ráno,“ pozdravil ich so širokým úsmevom.
„Dobré, zlatko, dáš si toasty? Ani sa nepýtam, prečo tu nie je Ron,“ zafrflala na svojho syna.
„Dám, ďakujem.“
„Tu má niekto dobrú náladu,“ usmial sa Remus, ktorý vyzeral zle ako po každom splne.
„Aby som nemal, po včerajšku,“ a už si natieral toasty marmeládou.
„Sirius mi hovoril, aké knihy ťa začali zaujímať. Musím ťa sklamať, čo mám doma, to je všetko obrana. A už som sa rozprával s Dumbledorom o tých tvojich prosbách. A tu ti prišli listy.“
Harrymu zrazu vyschlo v krku. Keď sa to pani Weasleyová dozvie! Preto sa začal akože dáviť a pritom dával Remusovi znamenie, aby nepokračoval. Ten našťastie pochopil.
„Čo je zlatko? Nechceš čaj alebo mlieko?“
„Čaj,“ ale musel sa smiať spolu so Siriusom a vzápätí sa pridal aj Remus. Všetci si totiž spomenuli na podobný Siriusov výraz, aký mal teraz Harry. Odhodlaný a vzápätí ochabnutý. Nikto nemal chuť hádať sa s pani Weasleyovou.
„Dobré ráno, tu je ale veselo,“ ozvalo sa od dverí, kde sa usmievala Ginny. Prišla k mamke, dala jej automaticky bozk na tvár, zobrala si svoj tanier a prisadla si k nim.
Keď sa Harry upokojil, zobral si od Remusa listy. Písmo na prvom poznal okamžite. Písala Hermiona.
Harry,
ani nevieš ako sa mi uľavilo, keď mi Ron napísal. Ja som sa o teba tak bála. Som strašne rada, že si v poriadku. Nechcela som ísť ani domov, ale profesor ma prehovoril. Veľmi sa na teba teším, ale poďme k veci. Bola som v Bulharsku, už som sa vrátila. Teraz budem musieť byť s rodičmi, majú v pláne ponavštevovať príbuzných. Ale tridsiateho prídem na Grimmauldovo námestie. Snaž sa do tej doby do ničoho nenamočiť. Jasné? Pozdravuj ostatných, mám vás všetkých rada.
S láskou, Hermiona.
Dal list kolovať a musel sa pod nosom uškŕňať. Hermiona ešte netuší, akú radosť jej spraví, keď s ňou bude chodiť do knižnice. Písmo druhého listu tiež okamžite poznal, písal mu Hagrid, rokfortský hájnik a učiteľ starostlivosti o zázračné tvory. Tiež dobrý priateľ.
Harry,
šmária, ty si mi nahnal strachu, profesor mi to povedal. Čo by som si bez teba počal? Toto už viac nerob, lebo ťa osobne prerazím. Pozdravuje ťa aj Grawp, bolo mu smutno, keď som mu to povedal a stále spomína Hermy. Inak robí hrozné pokroky, musíte ho prísť pozrieť, bude určite rád. Čakám vás na čaj, tak ako vždy. Pozdravuj Hermionu a Rona. Vlastne všetkých. Ahoj,
Hagrid
Pri predstave navštívenia Grawpa Harrymu mierne klesla nálada, ale list ho aj napriek tomu potešil. Mal Hagrida rád a rád k nemu chodieval na čaj, ale to s jeho nevlastným bratom mu bude musieť vyhovoriť.
„Takže Hermiona príde tridsiateho,“ povedal Ron, ktorého príchod Harry nezaregistroval. Čítal Hermionin list ako posledný, kým Hagridov sa podával z ruky do ruky. „A už sa vrátila z Bulharska,“ dodal nevraživo, čím si vyslúžil nepriateľský pohľad od Ginny. Tá sa už nadychovala k jednému zo svojich výbuchov, keď ju Harry jemne kopol pod stolom a pokrútil hlavou. Dosiahol tým však len to, že začala zazerať aj naňho.
„Kto je Grawp?“ opýtal sa Sirius, ktorý práva dočítal Hagridov list a podal ho ďalej.
Ron a Harry na seba pozreli a začali sa uškŕňať.
„Hagridov nevlastný brat, poloobor,“ povedal Harry celkom pokojne. Pokojné sa to však nezdalo mamke Weasleyovej.
„Poloobor? To myslíte vážne? S kým sa to vy vlastne stýkate?“
„Len s tými najlepšími, ale navštíviť ho aj tak nemám v úmysle,“ chechtal sa Ron a Harry prikyvoval.
„Hagrid má nevlastného brata? Ako k nemu prišiel?“ vyzvedal Lupin.
„To je jedno, sľúbili sme, že to nepovieme,“ odvetil Harry s úsmevom.
„Hagrid mal vždy zvláštne záujmy,“ riekol Sirius.
Nato začali preberať Hagridových domácich miláčikov. Spomenuli takmer všetkých a pani Weasleyová vyzerala, že každú chvíľu skolabuje. Jeho láska k drakom bola všeobecne známa a tak im Harry a Ron porozprávali o Norbertovi. Pri zmienke o Aragogovi Ron tak zbledol, že sa Harry v momente rozhodol túto tému zrušiť.
Medzitým začala pani Weasleyová pripravovať obed a zapriahla aj Ginny. Tá pri škrabaní zemiakov frflala, že s prútikom by to bolo jednoduchšie a hlavne rýchlejšie, začo si od mamky vyslúžila nepekný pohľad s poznámkou, že jej trocha manuálnej práce len a len prospeje. Nato jej začal Sirius nenápadne prútikom pomáhať a obaja sa tomu potichu smiali. Harrymu neušiel jeden zvlášť pekný moment a to bol ten, keď si vysmiata Ginny chrbtom ruky odhrnula vlasy z čela. Zo zasnenia ho vytrhol príchod Susan Gravesovej, ktorá vstúpila do kuchyne v dobrej nálade. Dnes boli všetci akýsi vysmiati, výnimku tvoril asi len Ron, ktorý musel stále myslieť na Hermionin list. Pre Harryho príchod Susan znamenal jediné. Prvá hodina oklumencie.
V salóniku sa posadili oproti sebe do kresiel, Susan sa v pokoji dívala na Harryho a mierne sa pri tom usmievala. Bol z nej nervózny, nevedel, čo ho čaká a preto ho ten jej pokojný úsmev rozčuľoval.
„Takže, Harry, najprv mi povedz, čo si pod pojmom oklumencia predstavuješ.“
„Vyprázdnenie mysle,“ povedal pohotovo. Susan sa zamyslela, zjavne sa jej jeho odpoveď nepáčila.
„Ako si si vyprázdňoval myseľ?“
„Snažil som sa na nič nemyslieť.“
„Povedz mi, ako ste so Severusom trénovali.“
„To ti Snape nepovedal?“ vrkol a Susan zdvihla obočie. „Jednoducho na mňa namieril prútik, vyslovil Legilimens a ja som mu v tom mal svojím prútikom brániť, používal som Protego. Po týchto hodinách som sa cítil strašne slabý.“
„To je veľmi drastický spôsob. Nemusíš mať obavy, kým sa to nenaučíš, nebudem používať prútik. Teraz sa pokojne opri a zavri oči. Úplne sa uvoľni, nemysli na nič. Ako keby som tu ani nebola. Nesmej sa! Si uvoľnený?“
Chvíľu bola ticho, aby sa mohol úplne uvoľniť a pozorovala ho.
„Teraz nechaj svoje myšlienky plynúť, pozoruj ich a pokús sa ich zatlačiť do úzadia.“
Teraz, keď sa uvoľnil a hlavne upokojil, behali mu po rozume úplne obyčajné myšlienky. Myslel na šachy, raňajky, Hedvigu, nové košele… sledoval tieto myšlienky. Bolo to také upokojujúce. Potom sa ich pokúsil zatlačiť do úzadia, ale nešlo to. Stále ich mal pred sebou. Snažil sa sústrediť. Opäť sa pokúsil potlačiť ich, nemyslieť na ne, nemyslieť na nič, posunúť ich do úzadia. Zrazu sa pred ním objavil obrázok ohňa. Vyplašene otvoril oči a zízal na Susan. Tá sa pousmiala a povedala:
„Vôbec som nečakala, že by sa ti to mohlo podariť na prvý krát, najmä po tom, čo som o tebe počula. Nie si až taký stratený prípad.“
„Čo to bolo? Čo to malo znamenať?“ vyzvedal so značným prekvapením.
„Čo si videl?“
„Oheň.“
„Práve si videl kornat, čo je charakteristický znak človeka. Tvojím kornatom je oheň. Odteraz, keď sa ti niekto bude pokúšať dostať do hlavy, budeš proste myslieť na oheň. Samozrejme to bude chcieť tréning, nemysli si, že si práve vyhral prvú cenu.“
„To je všetko? Len mám myslieť na oheň?“ nevedel to pochopiť. Snape ho prinútil prežívať tie najhoršie zážitky zo svojho života, vždy znova a znova a ona si príde a povie, že má myslieť na oheň. Veď je to smiešne!
„Áno, budeš myslieť na oheň a tak isto pred spaním. Nebudeš počítať ovečky ale plamienky,“ a zasmiala sa.
„Ale Snape…“ pokúšal sa namietať.
„Severus použil tvrdšiu variantu, pravdepodobne mal k tomu svoje dôvody.“
„Jasne, trápiť ma,“ zamrmlal znechutene.
„Alebo z teba spraviť silnejšieho človeka. Aj tým spôsobom by si sa to naučil. Nemysli si však, že to bude jednoduché, keď chceš, môžeme si to hneď vyskúšať,“ hádzala po ňom nespokojné pohľady.
„Dobre.“
Pozorne sa na seba dívali, Harry vyčkával, kedy v hlave ucíti Susaninu prítomnosť a ona ho so záujmom sledovala. Nestretla sa doteraz s nikým, komu by sa podarilo objaviť svoj kornat hneď na prvý krát. Jej samej sa to podarilo až po niekoľkých cvičeniach. Niečo na ňom bude. Sekundy sa vliekli.
Zrazu ju ucítil, zaútočila. Začali mu pred očami behať spomienky. Videl sa ako sedí s rodičmi v prístrešku, smejú sa. Pomyslel na oheň, nútil sa predstavovať si ho, plamene sa zhlukovali. Susan ho znova atakovala. Plamene zmizli. Videl sa s proroctvom pritisnutým k prsiam, sedel na testralovi. Stál pred Dumbledorom, vedľa neho Umbridgová. Vianoce, imelo. Oheň, červené blčiace plamene. A koniec.
Pozeral sa na ňu, necítil sa však zle. Bol zadýchaný a hlava ho mierne pobolievala, ale rozdiel medzi týmto a Snapom bol neporovnateľný. Usmievala sa.
„A to som sa pritom vôbec nesnažila. Bolo to len jemné hľadanie tvojich spomienok. Ak by sa ti teraz niekto pokúsil hrabať v hlave, nemal by si šancu. Ale aj tak sa ti podarilo ma odvrátiť.“
„Je to oveľa lepšie.“
„Aspoň nemusíme vykrikovať rôzne formulky.“
„Načo pri tom treba vlastne prútik?“
„Ak chce niekto získať konkrétne spomienky, tak sa prútik používa na ich rýchlejšie dosiahnutie. Ja sa zatiaľ v tvojej hlave len prechádzam. Aby však naše učenie malo zmysel, ty sa budeš musieť zlepšiť na takú úroveň, že sa ja alebo hocikto iný cez tvoj oheň vôbec nedostaneme. A ako si videl, nie je to také ľahké, i keď menej bolestivé.“
„Ten kornat, ten je pre každého jedinečný alebo sú len nejaké druhy?“ zaujímalo ho.
„Kornat je pre každého jedinečný ale neznamená to, že by oheň nemohli mať dvaja, piati alebo aj štyridsiati ľudia. Ty máš oheň a môže to znamenať, že si výbušný, alebo že si pyroman, ha-ha, proste máš s ohňom niečo spoločné. Dobre, ale ako vidím, trochu sme si to natiahli. Pre dnešok skončíme, zajtra o desiatej budeme pokračovať a pred spaním mysli na oheň. Prípadne si môžeš aj vyprázdňovať myseľ.“
Po tomto prehlásení sa zasmiali a šli do kuchyne. Harrymu sa tieto hodiny budú určite páčiť. Nielenže sa zbaví nepríjemného a nepriateľského Snapa a získa peknú, milú a príjemnú Susan, ale hlavne sa oslobodí od hrozných bolestí. Bolo mu dobre a aj tá hlava ho prestávala bolieť.
„No, aký je?“ opýtal sa Sirius hneď, ako ich uvidel medzi dverami. Harry zbadal, že Lupin tam už nie je.
„V pohode, je dosť učenlivý,“ pochválila ho s úsmevom Susan.
„Drahá, zostaneš na obed?“ spýtala sa Molly a Harry si pri tom všimol, ako Sirius spozornel.
„Myslím, že áno, keď nebudem obťažovať,“ ona na to s pohľadom upriameným na Siriusa.
„Samozrejme, že nebudeš obťažovať. Aj tak tu nie je pre koho variť, keď tu večne nikoho niet,“ usmiala sa Molly.
Harry uvidel pri sporáku Ginny, ako v hrnci niečo zúrivo mieša. Susan si sadla k Siriusovi a o niečom diskutovali. Prisadol si teda k Ronovi, ktorý listoval v novom čísle metlobalového mesačníka. Hneď ako si Harry sadol, Ron zatvoril časopis a zdvihnutím obočia ho vyzval k rozprávaniu. Potichu mu porozprával o prvej hodine a ako predpokladal, Ron sa nestihol čudovať.
„Ale veď Snape…“ šepol.
„Ja viem a ona mu hovorí Severus,“ šepol naspäť. „Ideme hore?“
„To sa už neoplatí, o chvíľu bude obed.“
Obed prebehol v mierne bojovej nálade, pretože Sirius nadával na Snapa a Susan sa ho zastávala. Spočiatku sa začali hádať dosť rázne, ale Sirius postupne sťahoval intenzitu hlasu, až napokon odporoval len mierny tónom. Harryho zase udivovalo, ako odhodlane Susan obhajuje Snapove metódy výuky, keď ona sama zvolila absolútne odlišný spôsob. Keď Harry jemne naznačil, že Snape ani na Elixíroch nie je anjel, tak naňho hodila taký škaredý pohľad, že sa radšej prestal zapájať do ich hádky. S Ronom a Ginny po sebe hádzali nechápavé pohľady, ale radšej mlčali.
Po obede zavelila pani Weasleyová svojim deťom, aby sa išli pobaliť. Zdôvodnila to tým, že doma takmer mesiac neboli a musí to tam byť v katastrofickom stave. Pán Weasley síce chodieval kontrolovať Brloh, ale ako chlap tam toho veľa nenarobil. Molly a Sirius sa dohodli, že z poobedia spravia napokon obed, pretože si nevedela predstaviť, kto by tu varil. S raňajkami nie je až taká robota, ale na obed budú chodiť tam. A taktiež bude treba Brloh trocha poupratovať, keď už majú prísť. Preto sa išli Ron a Ginny pobaliť a napokon odišli.
Sirius sa rozhodol, že pôjde pozrieť Hrdozobca, ale upozornil Harryho, že by sa s ním rád porozprával. Ten len prikývol a zašiel ešte raz skúsiť knižnicu. Ako predpokladal, nemal úspech. Po dvoch hodinách prezerania názvov to vzdal a vybral sa nájsť Siriusa. Ten sedel zadumaný v kuchyni a hľadel do stola.
„Ešte nám tu nechala večeru,“ povedal smerom k Harrymu, keď ho zbadal a ukázal na hrnce.
„Ja by som sa ani nedivil, keby nám ráno prišla spraviť toasty,“ zasmial sa Harry.
„Harry,“ začal Sirius vážne, „nechceš mi náhodou niečo povedať? Pretože je viem, že niečo tajíš a mám o teba strach. Bol by som rád, keby si sa mi zdôveril, možno by som ti vedel pomôcť.“
Harry vedel, že táto chvíľa nastane, ale nebol na ňu pripravený. Chcel to Siriusovi všetko povedať, ale na druhej strane sa bál, ako zareaguje. Rád by ho toho ušetril. Hoci vedel aj to, že takto sa trápi nevedomosťou, a tá je niekedy horšia. To vedel zo svojej skúsenosti. Preto sa po dlhých minútach rozhodol všetko mu povedať. Začal proroctvom, pokračoval chrýzosom, cez päticu až po to, čo mu povedali rodičia. Jediné čo mu nepovedal bola Dumbledorova záležitosť ohľadne hľadania náramku. Sirius celú dobu Harryho ani raz neprerušil, dokonca sa ani nepohol. Len zamyslene sedel a počúval. Harrymu sa zdalo, akoby mu spadol zo srdca ohromný kameň, keď to zo seba dostal a čakal na Siriusovu reakciu. Po nejakej dobe sa Sirius pozrel na Harryho.
„To všetko je pravda?“
Prikývnutie.
„Tak to je ešte horšie než som si myslel,“ povedal, vstal a vybral fľašu ohnivej whisky s dvoma pohármi. Harry naňho podozrievavo pozrel, ale Sirius len zagánil. „Toto je tak vážne, že si to zaslúži niečo silnejšie. Takže je to pravda, si Vyvolený,“ upil si z pohára. „Čo s tým budeš robiť?“
„Neviem, budem sa musieť zamerať na tie knihy a niečo v nich nájsť. Budem musieť zájsť do Godricovej úžľabiny. Budem musieť zistiť, čo je pätica, asi to bude päť častí niečoho a potom budem musieť zistiť, kde sa tie časti nachádzajú. Nakoniec ich dám dohromady, postavím sa Voldemortovi a zabijem ho,“ uzavrel svoju reč a poriadne sa napil zo svojho pohára. Zistil, že to nie je vôbec zlé a dopil zvyšok. Sirius naňho celý čas pozeral smutným pohľadom.
„Ale najviac ma zaráža, že to Lilly a James vedeli a nič mi nepovedali. Len to, aby som ti dal tú obálku so zlatou zlatou strelou na tvoje šestnáste narodeniny. A oni pritom vedeli, že môžu umrieť,“ hlas sa mu zachvel a nalial.
„Prečo zlatou zlatou?“ nevedel pochopiť.
„Ja neviem, James ju tak nazýval,“ mykol plecami Sirius.
„Ďalšia hádanka,“ zamrmlal Harry zamyslene.
„Každopádne, Harry,“ povedal, keď si upil, „vedz, že so mnou môžeš vo všetkom rátať. Keď budem vedieť, tak ti pomôžem. Keď ma oslobodia a ty sa rozhodneš ísť kamkoľvek, pôjdem s tebou a nechcem počuť žiadne námietky. Tvoji rodičia by si to určite želali.“
„Som rád, že mi to hovoríš,“ odvetil, ale v duchu sa zaprisahal, že krstného otca neohrozí. Znovu si odpil. „Kedy by som mohol ísť do Godricovej úžľabiny?“ spýtal sa.
„Tebe to nikto nepovedal? Myslel som si, že to vieš. Tvoj dom je rodový, mesiac po smrti Lilly a Jamesa sa zapečatil a vstúpiť doň môže len právoplatný dedič. Ty doň môžeš vstúpiť až po dovŕšení sedemnástich rokov a to tak, že na dvere nakvapkáš svoju krv. Ak ťa dom prijme, môžeš vstúpiť. Tým sa totiž odpečatí. V dnešnej dobe sú už tieto kúzla vzácne. Potom budeš musieť naň použiť Fideliovo zaklínadlo a adresu dať tomu, komu budeš dôverovať.“
„V sedemnástich, no fajn. Myslel som si, že to pôjde rýchlejšie,“ odpil si. Asi preto Dumbledore nepátra ďalej, nevie sa dostať do domu.
„Všetko má svoj čas,“ povedal zamyslene a pokračoval. „Komu to ešte povieš?“
„Len Ronovi a Hermione, nemám pred nimi tajnosti. Ale bojím sa…“ nedopovedal.
„Čoho sa bojíš? Že ich tým odradíš?“
„Aj to, ale hlavne sa bojím, že budú pri mne a niečo sa im stane,“ znova si odpil. Sirius dolieval.
„Harry, oni sú pri tebe už niekoľko rokov. Dokázali ti to pred mesiacom. Myslím si, že Hermiona je dosť inteligentná na to, aby počas tých rokov zistila, či sa s tebou oplatí zahadzovať. Keby mala iný názor, tak sa k tebe už dávno nemá. Ron je iná kategória, je verný a dobrý priateľ a kvôli tebe nehľadí na nebezpečenstvo. Nechaj ich, nech sa rozhodnú sami. Povedz im to.“
„Hm, asi máš pravdu. Bez nich by som bol dávno niekde úplne inde,“ s trpkosťou si spomínal na všetky ich dobrodružstvá, na to, ako mu vždy pomohli a stáli pri ňom. Keby nebolo ich, Harryho životná púť by sa skončila už v prvom ročníku. Bol by zadusený v úponkoch Diablovho osídla. Povie im to.
Chvíľu sedeli potichu a popíjali. Harry už začínal pociťovať účinky alkoholu a preto sa spýtal.
„Myslíš, že by sme mali takto chľastať? Mne to začína liezť do hlavy.“
„Máš pravdu,“ roztrpčene povedal Sirius a schoval fľašu, „ja som sa už nachľastal dosť.“
„Počul som,“ v hlase mu zaznel záblesk výčitky.
„Hm, Molly je dobrá žena a má ťa strašne rada, ale ja som proste nezniesol pozerať sa na to, ako tam ležíš, srdce ti buchlo len občas, bol si modrý. Ona sa spoliehala na Dumbledorove slová a ja na whisky. A naše záujmy sa nezhodli. Mrzí ma to. Dosť škaredo sme sa hádali.“
„Ale vyjasnili ste si to predsa a teraz sa zdá byť všetko v poriadku.“
„To hej, vyjasnili, ospravedlnili a odpustili. Ale musela ma k tomu dokopať Ginny. Vydržala ma celé hodiny počúvať. Väčšinou sme sedeli pri tebe. Presviedčala ma svojím rozprávaním. Ten Riddlov denník, to bola sila.“
„Ona ti povedala o tajomnej komnate? To nie je jej obľúbená téma,“ opýtal sa prekvapene.
„No, povedala mi toho dosť. A potom, keď som sa umúdril, tak sme v tom prakticky pokračovali. Kvákali sme o hocičom.“
Harry pocítil nutkanie vyzvedieť viac, ale radšej to vzdal. Bola to ich vec.
„Čo si myslíš o Gravesovej?“ opýtal sa ho miesto toho.
„Ja neviem, mne sa vidí fajn, je pekná, milá a pekná…“ povedal s lišiackym úškrnom.
„Sirius,“ konečne sa mu podarilo zasmiať, „ja to myslím vážne.“
„Nepáči sa mi, ako obhajuje Srabusa,“ vyprskol.
„To ani mne. Ale tie hodiny sú celkom dobré, neviem síce ako to bude pokračovať, ale aspoň sa po nich necítim ako kandidát pre madam Pomfreyovú.“
„No tá, keď sem chodila trikrát denne, tak ťa zaprisahávala, aby si sa jej v priebehu roka neukazoval na oči.“
„Tak to jej sľúbiť nemôžem,“ zachechtal sa.
„Viem si predstaviť,“ zasmial sa Sirius.
„Harry,“ pokračoval po chvíli vážnym tónom, „neviem síce prečo, ale mám taký pocit, že by si mal nosiť pri sebe neviditeľný plášť. Za všetkých okolností, kamkoľvek sa pohneš. Môže ti zachrániť život.“
Harry prikývol a vzápätí sa ozval z chodby hluk.
„Tonksová,“ konštatoval Sirius. Harry sa zasmial.
„Čaute vy dvaja, kde je Molly?“
„Ahoj Tonksová, Weasleyovci sa už vrátili do Brlohu,“ povedal Harry.
„Tak to je smola. A čo vy? Rozprávajte…“
Rozprávali sa do neskorej noci. Tonksová priniesla skvelú správu o tom, že už sa našlo bydlisko Phila Pettigrewa a dotyčný žije a býva na zistenej adrese. Teraz bude nasledovať sledovanie, a ak sa tam Červochvost ukáže, tak sa budú špehovať jeho návštevy. Pokiaľ v nich bude pravidelnosť, naplánuje sa zatknutie, pretože chytiť animága, vo forme potkana, je veľmi ťažké. Ak tam súvislosť nebude, bude sa to musieť risknúť tými najlepšími. Takže Harrymu nehrozilo, že by sa do akcie zapojil a to mu pokazilo inak celkom dobrý deň. Šiel spať a v posteli myslel na oheň.