Šiesti vyhadzovali kamenné trosky von pred jaskyňu a tam ich ďalší šiesti odstraňovali na bok. Nepripúšťali si, že by ich námaha bola zbytočná, ani jeden z nich nemyslel na to, že sa možno prehrabávajú k mŕtvolám. Ôsmi zviazaní Nemci ležali pri ohni a s úškľabkami ich sledovali. Ich vlci boli znehybnení. Nervózne pri nich stál McCrea a bolo na ňom vidieť, že by sa rád k ich úsiliu pridal.
Boli v polovici zasypanej diery, keď narazili na dotrhané telá Nemcov. Bez slova postupovali ďalej, bez oddychu, bez zaváhania. Na čele Sirius a Snape, kamene od nich odletovali zúrivou frekvenciou, za nimi sprístupňovali cestu k chodbe štyria Weasleyovci. Cestou našli ďalšie zvyšky tiel, zjavne tu držali večere pre svojich miláčikov. Konečne sa dostali až k chodbe. Vlastne to bola totálne zbúraná a zasypaná diera z predchádzajúcich troch chodieb. Držali sa čo najviac vpravo. K Siriusovi a Snapovi sa pridal Bill, levitovali kamene do odpratanej diery, odtiaľ ich posielali ďalej dvojčatá a pán Weasley.
„Susan!“ vykríkol Sirius, keď sa predierali čoraz bližšie k predpokladanému väzeniu. Odpovede sa nedočkali.
„Opatrnejšie, môže tu niektorý ležať,“ upozornil ich Snape. Množstvo kameňov a trosiek ubúdalo, zjavne tu dynamit neúčinkoval tak, ako v prednej časti. Obozretne odstraňovali kamene, dávali si pozor, aby niektorého náhodou nechtiac nezavalili ešte viac.
„Tu je niekto!“ húkol Bill. Spod kameňov trčali prsty. Bolo im okamžite jasné, že to niekto neprežil. Kopilo sa na ňom príliš veľa kameňov. Opatrne odkrývali hrob. „To je Charlie,“ šepol Bill, keď spomedzi trosiek poznával odev svojho brata. Na moment sa zarazil, aby ho odtiaľ s bolesťou vyhrabával. „Je mŕtvy,“ neveriacky hlesol a utieral bratovi z tváre kamienky. Rukou zisťoval pulz, vedel, že je to zbytočné.
„Nie, to nemôže byť pravda!“ zúfalo vykríkol pán Weasley a s plačom klesol vedľa mŕtveho syna. Fred a George stáli za ním a zarazene pozerali na doráňané telo svojho brata.
„Susan a Lupin!“ vykríkol Sirius, ktorý spolu so Snapom pokračovali v práci. Dostali sa k ďalším dvom telám, spolovice zasypaných menším množstvom kameňov. Podľa toho, čo videli, Susan chránila svojím telom bezvedomého Lupina. Ten mal okrem dohryzeného tela aj porozbíjanú hlavu od kamienkov, ktorú k nim dolietali. „Žijú?“ opýtal sa Snapa, ktorý opatrne odkryl jej spolovice zavalené telo.
„Zatiaľ áno, obaja. Obávam sa, že má dolámané nohy a panvu a aj vnútorné zranenia. Okamžite musia preč.“
——
Ležal na zemi a s červenými očami hľadel pred seba. Cítil, že je po všetkom. Už bolo o nich postarané. Aspoň o Susan a Lupina. Myslel na Weasleyovcov. Čo komu urobili, aby ich prenasledovali samé tragédie? Okrem domova prišli aj o druhého syna a brata. Pred očami mal tvár pani Weasleyovej. Z tohto sa bude len ťažko spamätávať. Vlastne všetci. Artur, Bill, Fred, George, Ron. A Ginny. Nebol tam, aby ju ochránil, keď jej Thomas ubližoval. A nebude tam ani teraz, aby ju utešil a objal. Prišla o svojho obľúbenca, spriaznenú dušu, o svojho veľkého brata. Tak rád by bol pri nej, držal ju za ruku, tíšil tú bolesť. Stisol oči, z ktorých sa mu predierali slzy. Dúfal, že bude mať dosť síl to prekonať, že ich budú mať všetci. Prečítal si odkaz na náramku.
„Ginn, prepáč…“
——
Snape behal z izby na prvom poschodí do svojho bytu v Rokforte a nosil všetky možné aj nemožné elixíry. Susan bojovala o holý život. Pomfreyová jej už napravila zlomenú panvu aj na štyrikrát prelámané nohy a ošetrila zranenia od letiacich úlomkov kameňov, ale zápasili s jej vnútorným krvácaním. Niekoľkokrát čarovala, naliali do nej kvantum elixírov než sa im podarilo jej stav stabilizovať. K Mungovi ísť nechceli.
O Lupina sa musel začať starať pán Granger. Väčšinu pohryzení a odrenín mu vyliečili kúzlami, taktiež mu napravili vykĺbené rameno, ale rana na stehne bola príliš veľká. Preto sa Bill odhodlal a bleskovou rýchlosťou mu zohnal muklovské šitie. Strávil pri ňom dve hodiny, než sa mu podarilo odhryznutý kus stehna prišiť na miesto. Aj keď bol zubár, osvedčil svoje chirurgické znalosti. Nebol si však istý, či sa mu podarilo poprišívať všetky pretrhané nervy a on nebude krívať.
Teraz do oboch liali elixír za elixírom a bedlivo ich pozorovali. Susan čakalo niekoľko kritických hodín a s Lupinom mali byť problémy na ďalšiu noc, pretože mal byť úplnok. Pripravili si reťaze pre prípad vlkolakovej neochoty spolupracovať, s ktorou aj počítali.
„Už som ho prhiprhavila,“ hlesla Fleur a objala Billa. Myslela tým to, že očistila Charlieho telo a obliekla ho do sviatočného habitu. Za dva dni sa bude konať pohreb na cintoríne vo Vydrom svätom Drábe. Tam sú pochovaní všetci Weasleyovci. Ginny sa nadýchla a podišla k obloku. Otvorila ho, bolo tam príliš horko. Jej matku museli uspať, pretože sa zrútila, bol pri nej jej otec. Dvojčatá sa zobrali a bez slova sa zavreli v izbe. Na pohovke sedel s hlavou v dlaniach Ron, Hermiona ho objímala. Tonksová sa nepohla od Lupina a Sirius od Susan. Barrosovci pomáhali Longbottomovej v kuchyni, Hermionina matka stála pri nich a pozerala, ako čarujú. Granger dohliadal na svojho pacienta. Fleur bola s Billom.
Spomenula si, ako ju jej brat prichytil v šope. Chcela ukradnúť jednému z bratov metlu a preletieť sa. A to aj napriek zákazom. Stála pred ním červená a zahanbená. Nevynadal jej, ani ju nezradil. Zobral si tiež jednu metlu a šiel sa preletieť s ňou. Spomínala, ako ju vždy chránil. Ako zbil Freda a Georgea, keď jej robili zle. Ako si ju vždy zastal, keď sa jej posmievali. Ako ju vždy podporil, keď jej bolo, ako jedinému dievčaťu, niečo upierané. Keď sa šli von hrať a ju nechceli brať so sebou, pretože im pripadala ako záťaž, on pri nej ostal. Nikdy s ňou pri ničom nepočítali, on na ňu nikdy nezabudol. Keď sa bláznili vonku v snehu a hrozilo, že by ju doguľovali, on s ňou staval snehového škriatka. Keď sa všetci zavreli v izbe dvojčiat, aby preberali „chlapské“ záležitosti, on jej čítal. Ako smútila, keď odchádzal do Rumunska a ako mu vždy utekala naproti, keď sa vracal. Ako jej priniesol dračí náhrdelník, ktorý jej bratia niekde schovali a nikdy sa nenašiel. Ako vždy od nej odháňal jej rovesníkov, keď šli spolu do cukrárne. Ako si z nej ako jediný nerobil žarty, keď sa jej hrdinom od piatich rokov stal Harry. Jej brat, už nikdy si jej nezastane, nepodporí ju, neusmeje sa na ňu, neporozprávajú sa. Už nikdy.
„Charlie,“ šepla do tmy Londýnskej ulice a prehltla ďalšie slzy. Všade naokolo bol niekto s niekým. Každý mal niekoho. Priložila si prútik k náramku.
Harry, asi vieš, čo sa stalo. Cítiš to. Charlie zomrel. Pri výbuchu, pod kameňmi. Tí Nemci tam mali nastražený dynamit. Susan aj Lupin sa z toho snáď dostanú. Všetci to berieme statočne, aspoň sa snažíme. Pozajtra bude pohreb, asi tam so mnou nebudeš. Chýbaš mi, tak strašne mi chýbaš.
——
„Nikomu ten kameň nedal,“ povedal Sirius. „A dnes je posledný deň.“ Noc mali všetci ťažkú. Ako predpokladali, s vlkolakom to nebolo vôbec jednoduché, nevnímal bolesť tak ako človek a bol veľmi popudlivý. A to napriek protivlkolačiemu elixíru a reťaziam, ktorými bol pripútaný. Susanin stav sa zlepšoval, aj keď sa ešte stále neprebrala. Mamka Weasleyová chodila ako telo bez duše, pán Weasley spolu s Billom šli všetko pripraviť na zajtrajší pohreb. Keďže sa Ginnin vzhľad výrazne zlepšil, McGonagallová prehlásila, že sa po pohrebe vrátia do školy.
„Aké sú možnosti na jeho vyslobodenie?“ spýtal sa Dumbledore Snapa.
„Nulové,“ vrkol. „Kvôli Fideliovmu zaklínadlu nemôžem vyzradiť miesto. Rovnako ako s týmto domom,“ nešťastne rozhodil rukami.
„A čo keby ste tam niekoho primiestnili?“ nadhodil Ron.
„To nejde. Všetko je to zabezpečené. Ak sa tam objaví niekto bez znamenia zla, okamžite sa spustí alarm. Majú to poistené. Keď sa tam obšmieta nejaký mukel, okamžite ho uväznia.“
„A odstrániť to kúzlo?“ navrhol Sirius.
„Nemožné. Začaroval to sám Temný pán.“
„Okrem Harryho kameňa chce aj portugalský. Už som sa rozprával s pánom Barrosom, je ochotný sa ho vzdať. Ibaže, Voldemort Harryho nevydá, kým nebude mať sedemnásť, to je isté. Nemôžeme ho tam nechať, ani keby sme ten kameň hneď mali.“
„A čo tak sledovacie zariadenie?“ opýtala sa Hermiona. „Nemyslím čarodejnícke,“ okamžite dodala, pretože videla Snapov výraz. „Je mi jasné, že sú chránení. Myslím muklovské, malú plošticu, ktorá by nám ukázala, kde sa presne nachádzate a my by sme sa tam primiestnili.“
„Tak v prvom rade, slečna Grangerová,“ vrkol po nej. „Vy sa nikde premiestňovať nebudete. A v druhom rade, nech by bol váš návrh akokoľvek schopný a zaujímavý, Temný pán vo svojom okolí neznesie nič muklovské. Keby som sa tam s takým niečím objavil, spustí sa a možno vás to prekvapí,“ zaškľabil sa, „alarm.“
„Na kameň budeme musieť zabudnúť. Výmenný obchod určite fungovať nebude,“ zamrmlal Sirius.
„Ale vyše troch mesiacov ho tam nenecháme,“ zamračila sa Ginny.
„Ako by sa dal odtiaľ dostať?“ otočil sa Sirius na Snapa.
„Jediná možnosť je ho odtiaľ vyviesť.“
„No tak ho vyveď,“ vrkol po ňom. „Keď mu ten kameň dnes nedáme, začne ho mučiť.“
„Mučiť ho začne s kameňom alebo bez neho, keď vieme, že ho určite nepustí,“ vrkol naspäť. „Vyviedol by som ho, už predvčerom, to mi môžeš veriť,“ zamračil sa. „Ale keď sa tam pohybuje päťdesiatka smrťožrútov a ďalší dvadsiati sa tam sporadicky objavujú, tak to pôjde asi ťažko, nemyslíš? Okrem toho ma k nemu zatiaľ nepustili, tak ako si myslíš, že by som to mal spraviť?“
„Budeme ich musieť vylákať,“ navrhla Ginny.
„Vy nebudete musieť nič,“ zavrčal.
„Snape, prestaň byť taký podráždený,“ zasiahol Sirius. „Môžu predkladať návrhy.“
„Tento návrh je súci na uváženie,“ ozval sa Dumbledore. „Vravíš, že je tam veľa smrťožrútov. Budú sa musieť odtiaľ dostať, aby si ty mal potrebný priestor na Harryho záchranu.“
„To áno, ale kameň mu mám doniesť. Kvôli tomu nebude vyťahovať päty.“
„To ich máme vyzvať k nejakej bitke?“ spýtal sa Sirius.
„Oni sa nedajú vylákať k nejakej bitke.“
„Nie.“ Dumbledore bol zjavne zamyslený. „Ani kvôli bitke a ani kvôli kameňu. On odtiaľ vystrčí nos, kvôli niečomu cennejšiemu.“
„Myslíte kvôli náramku?“ vypálila Hermiona.
„Áno, presne ten mám na mysli. Keď ho budeme mať, vyzveme ho, aby si preň prišiel. Nenechá preň ísť hocikoho, bude ho chcieť dostať sám. A bude vedieť, že nás je veľa, veľmi veľa, zapoja sa aurori. A potom by mohol vyjsť s celou armádou,“ dumal profesor nahlas.
„A vy snáď viete, kde je ten náramok?“ Sirius zdvihol obočie.
„Zatiaľ som si nie veľmi istý,“ všetkých ich prebehol skormúteným pohľadom. „Mám dva tipy, ja viem, že to nie je veľa,“ vzdychol, keď videl ich nedôverčivé pohľady. „Doteraz som tápal. Potrebujem dva týždne, nanajvýš tri a mohol by som byť pri cieli.“
„Dva-tri týždne?“ ozval sa Sirius. „To nemyslíte vážne. To nemôžeme pripustiť, veď ho za tú dobu zabijú.“
„Nezabijú,“ vrkol Snape.
„A to nemáte ani istotu, že ho nájdete,“ pokračoval ignorujúc Snapa. „Nemôžeme ich nechať, aby ho celú tú dobu mučili.“
„Ani mne sa tá predstava nepáči, Sirius, ale inú možnosť nemáme.“
„Čo tak opýtať sa na názor Pottera?“
„On s tým bude súhlasiť,“ prskol po ňom Sirius. „Spraví všetko preto, aby nedostal ten kameň. Pýtať sa ho na to je zbytočná strata času. Mňa by zaujímalo iné, Snape. Budeš ho vedieť ochrániť? Zaručíš sa, že nebude trpieť?“
„Nebudem ho môcť ochrániť. Pred očami Temného pána sa môžem tváriť nanajvýš tak, že ma to veľmi baví,“ zavrčal znechutene. „A samozrejme spravím všetko preto, aby netrpel. Po mučení.“
——
„Poďme, Potter,“ povedal mu Malfoy a mieril naňho prútikom. „Včera vypršala lehota a ty vieš, čo to znamená.“
Samozrejme, že to vedel. Voldemort kameň nedostal a začne s donucovacími prostriedkami. Teraz pochovávajú Charlieho, ani sa s ním nerozlúči. Od chvíle, kedy sa to dozvedel, len sedel na peľasti a premýšľal. Snažil sa byť aspoň myšlienkami pri nej, ktovie, či to cítila. Niekoľkokrát sa mu ozvala, len aby mu povedala novinky. Lupin sa zotavuje, Tonksová mu poriadne vynadala a on ju, aj napriek všetkým zlým udalostiam, požiadal o ruku. Trocha ju tým zabrzdil v jej výčitkách. Súhlasila. A Susan sa dnes prebrala, bude musieť pár dní ležať, ale bude v poriadku, nezanechá to na nej nijaké následky. Pani Weasleyová začala konečne komunikovať s okolím. Len nech sú v poriadku, jeho čakajú prinajmenšom dva krušné týždne.
„Potter, tvoj veľký ochranca sklamal. Pravdepodobne mu až tak na tebe nezáleží. No ale aspoň sa my trocha zabavíme,“ vypustil Voldemort pomedzi zuby. Nereagoval, videl na ňom, že je rozzúrený. Zato Lestrangová sa tvárila, ako by si práve šla rozbaľovať vianočný darček. Bolo tu niekoľko smrťožrútov, zjavne sa prišli pozrieť na divadlo. A bol tu aj Snape. Snažil sa naňho nepozerať. „Máš poslednú možnosť. Budeš s nami spolupracovať?“
„Nie,“ posmešne zavrtel hlavou.
„Ako chceš. Začneme s niečím ľahším. Bella, čo navrhuješ?“
„Čo tak biče? Na zahriatie je to ideálne,“ zaškľabila sa. Voldemort jej to odsúhlasil.
Ruky mu priviazali do reťazí visiacich zo stropu a vytiahli ich. Zostal stáť na špičkách. Strhli mu tričko a zložili okuliare. Akí sú ohľaduplní. Sklonil hlavu a so zaťatými zubami čakal, pevne odhodlaný nevydať ani hlásku, pokiaľ to bude možné. Prvá rana bola štipľavá a bolesť neznáma. Strhol sa, už vedel, na čo čakať. Vzduch preťal švih biča a jemu dopadla na chrbát druhá rana. Bol pripravený. Lestrangová si švihla ešte trikrát, keď vyzvala Draca, aby sa zapojil. S úškľabkom súhlasil. Ďalších päť rán, na chrbte sa mu tvorili červené pásy. Ešte to bolo znesiteľné. Neprejavil slabosť, zaryto mlčal. Prihlásil sa ďalší, aby si švihol. Rany dospelého muža už boli iné ako ženské alebo Malfoyove, ktorý ho citeľne šetril.
Po ďalších striedaniach a dvadsiatich úderoch prestal počítať. Roztriasli sa mu ruky aj nohy. Bolesť gradovala, pot mu stekal po tvári aj hrudníku. Z úst sa vydral tichý ston. Cítil, ako po ďalšej sérii úderov jeho koža na chrbte praská, ako mu stekajú pramienky teplej krvi z rán. Neprestávali, chceli ho donútiť zakričať od bolesť.
Odpútaval sa od bolesti. Úder. Sirius. Úder. Ginny. Úder. Hermiona. Úder. Ron. Lestrangová mu zdvihla bolesťou skrivenú tvár na ktorej sa miešali slzy s potom. Rehotala sa. Ďalší úder. Remus. Nezakričí. Otvoril oči, videl spokojného Voldemorta a napätého Snapa. A znova. Susan. Zhlboka dýchal, srdce mu prudko búchalo, už nestál, bezmocne a zničene visel. Ďalší úder. Dumbledore. Švih. Tonksová. Revala po ňom, aby zaskučal. Bolesť, štípanie, pálenie. Krv na chrbte sa mu miešala s potom a zatekala do rán. Celý chrbát mal popretkávaný krvavými hadmi. Rana. Molly. Rana. Artur, Bill, Fred, George, Charlie. Mŕtvy Charlie.
Už nerozoznával bolesť jednotlivých úderov, necítil, kedy dopadol bič na chrbát. Celé telo bola bolesť. Krv a pot. Slzy a zatínanie zubov. Tiché zúfalé stony vydierajúce sa z pevne stisnutých úst. Prestával cítiť, prestával vnímať, prestával existovať, prestával reagovať.
———-
„Potter, vypite to.“ Začul tichý hlas, akoby prichádzal z diaľavy. Necítil nič, len únavu. Strašnú únavu, ktorá dosadla na jeho telo. Cítil, že leží na bruchu a do úst mu pchajú slamku. Uvedomil si, čo sa stalo. Pootvoril oči a pomaly pred sebou rozoznával tvár profesora Elixírov. „No tak, pomôže vám to zaspať.“ Už ho počul zreteľnejšie. Pod tvárou pocítil ruku, ktorá mu zdvíhala hlavu. Potiahol a vypil ponúkaný elixír.
„Nedalo by sa mu dať niečo predtým, aby to necítil?“ spýtal sa ďalší hlas, v ktorom poznával Malfoya.
„Dalo, ale potom by držal dlhšie. Takto padne rýchlo do bezvedomia a oni mu dajú pokoj.“
„Čo…“ vypustil sťažka.
„Ticho, Potter, nenamáhajte sa. Upadli ste do bezvedomia, rany máte ošetrené a niektoré aj zahojené. Toto bolo však len prvé kolo. Nadopoval som vás elixírmi proti bolesti a teraz budete spať. Zajtra vás čaká to isté…“ Posledné slová sa strácali a rovnako sa aj on strácal v blahodarnom spánku.
——
„Poďme. Nájdeme ten kameň,“ zavelila Ginny a vrhli sa do chlapčenskej spálne. Práve sa vrátili z Grimmauldovho námestia a chceli využiť príležitosť, že sú všetci na večeri. Pohreb sa konal poobede a zúčastnili sa ho takmer všetci, vrátane Grangerovcov, Longbottomovej a Barrosovcov. Výnimkou boli len Lupin a Susan, pri ktorých zostal Lovegood a Snape, ktorý bol v tej dobe u Voldemorta. V okamihu, ako na Harryho dopadali rany biča, oni hádzali hlinu na Charlieho truhlu. Za každý úder jedna hrsť. Molly museli v priebehu obradu kriesiť a pán Weasley sa v hlbokom žiali zrútil vedľa truhly svojho syna. Po návrate sa obaja zavreli v izbe a Fleur do nich naliala upokojujúce elixíre.
„Myslíš, že ho odložil niekde v izbe?“ opýtal sa Ron, ktorému sa táto možnosť zdala nepravdepodobná.
„Možno áno. Čo môžeš vedieť?“ súhlasila Hermiona a vrhla sa mu na kufor. Ginny prezerala stolík. „Možno ho narýchlo len niekde odložil, musíme skúsiť všetko.“
„Aj tak to bude nanič. Počuli ste ich, do sedemnástich ho nepustí,“ zaprotestoval, ale i tak začal prehadzovať posteľ.
„V kufri nie je,“ zamrmlala Hermiona. „Aj keby ho nepustil, možno by ho prestal mučiť.“
„Možno je v tomto,“ s nádejou im Ginny ukázala škatuľku s vyrezávaným jeleňom, ktorú mu darovala na Vianoce. „Otvoriť to môže len majiteľ.“
„Skúsime. To je kúpené u Zonka?“ opýtala sa jej a keď prikývla, pokračovala. „Tak to dokáže otvoriť hocikto, nie je to veľmi spoľahlivé,“ zafrflala a švihla prútikom. Okamžite sa jej ju podarilo otvoriť.
„Nemyslím, že by ho prestal mučiť,“ zaprotestoval Ron. „Tebe sa to podarilo otvoriť?“ obdivne pozeral, ako do nej nahliada.
„Áno, keď sa dokáže obísť alarmové kúzlo, nejaká začarovaná škatuľka nie je problém. Nič tu nie je, má tu akurát fotku rodičov a list, ten, čo dostal k šestnástim,“ s myknutím pliec sa posadila na posteľ. Ginny bezmocne s hlavou v rukách sedela už dávno.
„Ani v posteli nič nie je. Teraz čo?“ vzdychol Ron a prisadol si k nim.
„Ja neviem, vážne,“ povedala Hermiona potichu. Ginny si od nej zobrala škatuľku a bezmyšlienkovite prechádzala prstami po jeleňovi.
„Ani si nechcem predstaviť, čo tam s ním robia,“ nadhodil Ron, ale okamžite sklapol, pretože zaregistroval Hermionin výstražný pohľad.
„Vy ste sa už vrátili?“ Do izby vstúpili Neville a Seamus. „A Harry je kde?“ okamžite po nich vypálil Seamus. Hermiona s Ronom po sebe fľochli, Ginny si ich nevšímala. „Je pravda, že ho má Veď-viete-kto?“
„To máš odkiaľ?“ zareagoval Ron.
„No ja neviem, v nedeľu nadránom si zobudil fakultu s tým, že zmizol. Potom ste sa na štyri dni vyparili aj vy a teraz ste sa vrátili bez neho. McGonagallová chodí ako telo bez duše. Thomas údajne opustil školu. Všetko je to divné,“ mykol plecami.
„Zomrel náš brat. Charlie. Preto sme boli preč,“ zamračil sa Ron.
„To mi je ľúto. Ale to nie je kompletná odpoveď. Kde je Harry?“
„V muklovskej nemocnici, na operácii. Vráti sa do troch týždňov,“ vrkla po ňom Hermiona.
„Neviem prečo, ale nezdá sa mi to. Preto by asi nezmizol uprostred noci.“
„On ale nezmizol, mal si pravdu. Boli s Ginny spolu zašití,“ ozval sa Ron.
„Možno. Každopádne sa za tie dni po škole rozšírilo, že ho má on. A decká tomu veria. A Thomas má mať s tým niečo spoločné,“ skúsil znova. Neville len mlčky sedel a upieral oči z jedného na druhého.
„Dobre, tak nech tomu veria.“
——
„Au,“ sykol Harry, keď sa chcel ráno pretočiť. Spánok mu pomohol, ale niekoľko najhlbších rán ešte stále cítil.
„Tu máš raňajky. Skús si sadnúť,“ vyzval ho Malfoy a v rukách zvieral nádobku s masťou. „Mám ti to natrieť.“
„Ty mi budeš natierať chrbát?“ aj napriek bolesti sa musel zaškľabiť. „No to sme sa teda dopracovali,“ zachechtal sa a sťažka sa posadil.
„Pozri Potter, môžeš si byť istý, že by som radšej pobozkal trolovu riť,“ vrkol podráždene. „Ale to, čo tu s tebou robíme, musí zostať v tajnosti. Aj keď na teba smrťožrúti teraz kašľú, nebolo by rozumné, keby sa Temný pán dozvedel, že ti pomáhame od bolesti. Tak ukáž,“ znechutene mu pozrel na chrbát.
„Kde je Snape?“ spýtal sa ešte stále s úškrnom. „Hmmm, to je tak príjemné,“ natiahol, keď na sebe cítil Dracovu ruku.
„Drž hubu, ty kretén,“ sykol s odporom. „Keby si zaskučal, tak by ťa nechali. Ale ty nie, ty hrdina. A potom dopadneš takto, idiot. A ja ti musím robiť ošetrovateľku. A Snape je v škole, musí predsa učiť.“
„Čo ste so mnou robili? Je mi celkom dobre.“
„To prejde, ešte stále účinkujú elixíry proti bolesti. Pred ďalším mučením musíš vyzerať ubolene, takže už žiaden nedostaneš. Mučiť ťa budú niekedy večer.“
„Ako vyzerá ten chrbát?“
„Celkom obstojne, už. Predtým si na ňom nemal jedného svetlého miesta.“
——
Priviedli ho do ďalšej z ciel na mučenie. Vyzeral obstojne a nechýbal ani ten typický arogantný a posmešný výraz. Opäť odmietol spolupracovať. Tentoraz ho priviazali na veľký okrúhly stôl. Ruky aj nohy mu pevne zviazali a poriadne natiahli. Lestrangová si vybrala ako spôsob mučenia zapichávanie ihiel do napätého svalstva.
Pozorne ho sledoval. Videl, ako zatína zuby, keď sa dlhá a úzka ihla ponárala do jeho ramena. Ako sa sústredí len na to, aby prehltol prejav bolesti. Ďalšia ihla zapichnutá až ku kosti. A opäť, tentoraz v stehne. Privieral oči, videl jeho prudko bijúce srdce na krčnej tepne, po ktorej sa rinul pramienok potu. Bellatrix si to vychutnávala, so vzrušeným výrazom nechala ihlu pomaličky sa predierať jeho tkanivom. Starostlivo umiestnila už trinásť ihiel, keď začul tichý ston. Aj keď sa snažil, i tak mu utiekol. A on vedel, že ich bude ešte veľa.
S chechtaním mu mykla každou z pätnástich ihiel, ktoré z neho trčali. Sledoval jeho hrudník, ktorý sa dvíhal v čoraz kratších intervaloch. Tak rád by za neho cítil tú bolesť. Každá ďalšia ihla, ktorú do neho zapichla, sa zapichávala aj do jeho srdca. Stískal zuby a snažil sa o flegmatický výraz. Kútikom oka pozrel na spokojnú tvár Temného pána. Bavilo ho to, rovnako ako desiatku ďalších smrťožrútov, ktorí to s úškľabkami pozorovali. Vydržal. Ale ona sa nechcela vzdať.
S napätím sledoval, ako prikladá rozžeravený kus kovu na jeho stehno. Ako ním mykol a od bolesti zahuhňal. Ako sa pokúsil posadiť a jeho hlava bezmocne spadal naspäť. Pri ďalšom žeravom kontakte už síkal, zmietal sa bolesťou, pokúšal sa vyslobodiť. Priložila mu páliaci kov na brucho. Konečne sa dočkali, už nemal síl vzdorovať, vykríkol. Neprosil, nežobral. Častoval ich nadávkami a posielal ich kade ľahšie. Musel sa nad tým uškrnúť. Tvár sa mu leskla potom, žili navreté a prišlo aj k slzám. Zúfalo vrieskal urážky, keď sa mu na koži objavilo ešte niekoľko rozpálených kovov. Dochádzali mu sily aj dych. Už nech konečne odpadne, nech mu dajú pokoj. Vzpieranie pomaly ustávalo, z kriku bolo zdrvené šepkanie. Prestával sa mykať.
„Dobre, na dnes stačilo,“ zachechtal sa Voldemort stojaci pri bezvládnom tele. „Tak čo? Budeš spolupracovať?“ zaškľabil sa Harrymu do tváre.
„Bež do prdele,“ vydralo sa z neho šeptom.
„Ako chceš. Severus, do zajtra ho dostaň do takého stavu, aby nám bol schopný poskytnúť nejakú zábavu.“
„Iste, môj pane.“
——
„Kedy sa vráti Harry?“ spýtala sa Katie Bellová, keď si k nim opatrne prisadla na obed. „Neviem, ktorá správa je pravdivá. Či je v nemocnici, alebo u Veď-viete-koho.“
„Nie je to isté, nech sa jedná o ktorúkoľvek správu,“ zamračil sa Ron.
„No, ide o to, že za týždeň je posledný zápas a tak…“
„Metlobal je to posledné, na čo teraz myslíme,“ zamračila sa aj Hermiona.
„Takže je to pravda. Je uňho,“ vyhŕkol Colin, ktorý ich počúval. „Inak by ste sa takto netvárili.“
„Weasley, je hádam aj v tvojom záujme, aby sme vyhrali pohár,“ otočila sa k nemu a Hermionu ani Colina si nevšímala. „Myslím, že to by chcel aj Harry…“
„Ale Harry tu na zápas nebude,“ prskla po nej Ginny. „Tak sa zmier s tým, že pohár nezískame.“
„Ale mohli by sme, aj keď tu nebude.“
„Katie, veľmi dobre vieme, že je ten pohár pre teba dôležitý,“ spustil Ron. „Ale skutočne nám je teraz metlobal ukradnutý. A okrem toho si neviem ani predstaviť, ako by sme zložili tím.“
„Ginny by bola stíhačkou, miesto Harryho,“ ukázala na menovanú. Tá len prevrátila oči.
„Tak to je skutočne výhra,“ vrkla podráždene. „A keby aj… Kto nastúpi miesto mňa? Seamus nastúpil miesto Lucy.“
„Bude sa musieť vybrať ďalší náhradník. A keďže je Thomas preč, tak to bude Colin. On skončil v konkurze po nich.“
„Colin? Zbláznila si sa?“ vyletel Ron. „Nepamätáš sa na konkurz?“
„Ja by som to pokojne odlietal,“ mykol plecami. Zrejme to už stihli prebrať.
„Nepotrebujeme nastrieľať veľa gólov, vlastne nám stačí aj prehra, keď nebude väčšia ako tristo bodov. Stačí, keď Ginny chytí zlatú strelu.“
„To vážne nie je až tak veľa,“ zaškľabila sa.
„Počkaj, Ginny,“ prerušil ju Ron. „Mohli by sme to spraviť, kvôli Harrymu.“
——
„Potter, stisnite to medzi zubami.“
Pozeral sa na strhanú a spotenú tvár. Slabo pootvoril oči a on v nich videl bolesť, prosbu, možno výčitku. Ale taktiež odhodlanie vydržať. Vložil mu do úst drevený valček a on stisol. Vydral sa z neho tlmený výkrik, keď mu naprával dolámanú nohu. A to ho dorazilo úplne. Čo sa nepodarilo im, to spravil on. Pomohol mu k tomu oslobodzujúcemu bezvedomiu. Potom už stačilo kúzlom zaceliť zlomeninu. Oni vedeli, ako človeka mučiť, ako ho nechať na kraji síl a zdravého rozumu. Ošetroval mu zakrvavené končeky prstov, z ktorých mu vytrhali nechty. Už to bol piaty deň. Už prestal s aroganciou a posmeškami. Sústredil sa na vydržanie bolesti a utrpenia. Na ostatné jednoducho nemal energiu. Nalieval doňho množstvo tekutín, ktoré mu sem pašoval. Potreboval doplniť to, čo stratil krvou a potom. A smrťožrúti na to kašľali. Už prestával aj jesť. Ráno, po umelo privodenom spánku, do seba s nechuťou hodil kúsok chleba. Už radšej neobedoval. Po tom, čo Lestrangovej ovracal topánky, s tým prestal. Nie, že by mu jej bolo ľúto, ale nepotreboval sa pred nimi tak ponižovať.
Váhavo k nemu natiahol ruku. Tak rád by znášal aspoň polovicu tej bolesti zaňho. Kiež by sa podarilo Dumbledorovi nájsť ten prekliaty náramok čo najskôr. Už si o ňom nemyslí, že je slaboch. Má pevnú vôľu a on si bol istý, že keby ho mučili ešte mesiac, on to vydrží. Uvedomil si cit, ktorý ho zrazu zachvátil. S hrôzou pripustil, že je to hrdosť. Skutočne si priznal svoju radosť z toho, že práve on je jeho synovcom. Merlin, že by sa začal ozývať vek? Opatrne mu prešiel prstami po čele a odhrnul šticu vlasov. Dostane ho stadeto. Aj keby pri tom vypľul dušu. Vydrží dovtedy, kým sa neobjaví náramok a potom nastúpi on. Vyvedie ho spolu s Cissou. Položil svoju bledú ruku na jeho líce a spravil to, čo nespravil už dvadsať rokov. Pohladil ho.
„Vydrž to, Harry,“ šepol a v hlbokom výdychu topil svoje pohnutie.
——
„Slečna Grangerová, môžete na moment?“ vypustil Snape po ich hodine a spýtavo zdvihol obočie. Prikývla a stojac pri stole čakala, kým sa učebňa nevyprázdni. Na Ronovi bolo vidieť váhanie, nerád ju tam nechával. A svoju nevôľu dával jasne najavo, s odchodom sa príliš neponáhľal. „Ste snáď vy slečna Grangerová?“ štekol po ňom netrpezlivo. Keď zavrtel hlavou, doložil. „V tom prípade sa zoberte a zavrite za sebou dvere, zvonka.“ Protestne sa zamračil a nespokojne odišiel. „Tak,“ začal, keď osameli. „Aj keď nerád, som prinútený požiadať vás o pomoc,“ díval sa jej do očí. „Môžem predpokladať, že by ste sa chceli angažovať v pomoci Potterovi?“
„Samozrejme,“ vyhŕkla. Už niekoľkokrát orodovali, že by chceli niečo robiť. On im odmietol podať akúkoľvek informáciu a v Hlavnom štábe žili taktiež v nevedomosti, netrpezlivosti a zúfalosti. „Hocako, pán profesor.“
„V poriadku. Tak vás chcem požiadať, aby ste vy a Weasleyová prišli každý deň ku mne. O štvrť na päť. Zavriete sa v laboratóriu a budete vyrábať elixíry. Keďže sú dvere zapečatené, odídete odtiaľ desať minút pred večierkou. Večeru si necháte priniesť od škriatkov. Potrebujem mať stály prísun elixírov, zoznam nájdete na stole. Jednoducho nestíham, učím do štvrtej, potom utekám za Potterom a vraciam sa v noci. Môžem s vami počítať?“
„Áno a určite aj s Ginny. Môžem sa opýtať na Harryho? Ako…“
„Nie, už som vám to povedal niekoľkokrát. Čakám vás už dnes a upozorňujem, že sa jedná len o vás dve,“ vrkol zamračene. Jasne, pomyslela si, ani Ron by z teba nemal radosť.
——
„Ahoj,“ uškrnul sa Sirius v momente, ako vstúpil s podnosom do izby. „Molly pripravila pečené hovädzie a vydarilo sa. Zdá sa, že začína pomaly fungovať, našťastie. Určite ti bude chutiť.“
„Ďakujem,“ Susan sa naňho slabo usmiala. „Mám hlad, konečne. Pomfreyová hovorila, že by som dnes mohla vstať. Pomôžeš mi?“ Pozrel na ňu štýlom, že načo sa ho to vôbec pýta. „Čo je nové?“
„Nič, absolútne nič. A Snape sa tu už prestal objavovať.“
„Keď ste naňho stále dorážali?“ mierne sa zamračila. „Ani preňho to nie je ľahké. Mučia ho a určite ho nešetria. Čo ti má hovoriť? Ako trpí? Myslíš, že by ti tým pomohol? Buď rád, že to nevieš. Malo by nám stačiť vedieť, že sa drží.“
„Ale mne to nestačí,“ namietol zúfalo. „V tejto nevedomosti a nečinnosti sa zožieram, dusím sa. Najradšej by som niečo podnikol.“
„Ale aspoň si medzi svojimi, Sirius, ja ťa chápem. Aj ja by som najradšej niečo spravila, teda vlastne teraz ani nie,“ fľochla na svoju panvu. „Môžeme sa podporovať navzájom, držať sa a dúfať. Kým Harrymu ostáva len to dúfanie. Neopováž sa spraviť nejakú hlúposť.“
„Nespravím žiadnu hlúposť,“ povzdychol a zahľadel sa jej do očí. „Keby nebolo teba, tak sa asi začnem zase ožierať,“ povedal úplne vážne. Jeho pohľad ju mierne zarazil, prehltla. „Si pre mňa veľmi dôležitá a ja som zistil, že keby si zomrela, zabilo by ma to. Susan, milujem ťa.“ Zobral podnos z postele a odložil ho. Chytil jej ruky do svojich dlaní. „Teraz asi nie je najvhodnejšia chvíľa, ale keď sa Harry vráti a všetko sa dostane do normálu, ja…“ nadýchol sa. „Rád by som si zobral príklad z Lupina. Susan, chcem sa ťa opýtať, či by si sa nechcela stať mojou ženou,“ vyhŕkol a netrpezlivo čakal na odpoveď.
„To som nečakala,“ šepla zarazene.
„Pochopím, keď povieš nie,“ hlesol skleslo. „Nebude ma to síce tešiť, ale pochopím to, vážne.“
„Ja nechcem povedať nie, len, že je to dosť rýchle. Samozrejme, že by som sa chcela za teba vydať,“ pousmiala sa.
„Skutočne?“ uškrnul sa a pookrial. „Jasne, že sa nemusíme brať hneď zajtra. Rozmýšľal som, že by mohla byť dvojitá svadba, spolu s Lupinom a Tonksovou.“
„Dvojitá svadba?“ zdvihla obočie a pritiahla si ho k sebe. „A čo Severus?“ opýtala sa ho, keď sa od seba odtrhli.
„Ten sa za mňa predsa nebude vydávať,“ zaškľabil sa.
——
„To snáď nie je pravda,“ vrkla Hermiona, keď vzala zo stola list. „Kotlík elixíru proti bolesti, kotlík elixíru na pokojný spánok, hojivú masť na popáleniny, zaceľovaciu masť, upokojujúci elixír, dokrvovací elixír, povzbudzujúci elixír,“ neveriacky pozrela na Ginny.
„Mučia ho. Čo sme si mysleli?“ šepla a klesla na stoličku. „Asi bude skutočne lepšie nevedieť, na čo to všetko potrebuje,“ hlas sa jej zasekol.
„Tak to by sme sa mali do toho pustiť a ja som zvedavá, koľko elixíru proti bolesti zmizne z toho kotlíka,“ povedala a začala nosiť prísady na stôl. Po očku pozerala na kamarátku. „Ginny, nebude vadiť, keď nebudeš na tréningu?“ opatrne nadhodila. Ginny sa im už niekoľko dní vyhýbala. Väčšinou sedela pod ich stromom a hľadela kamsi za jazero. Nebavila sa s nikým a im odpovedala len jednoslovne. Vždy usmiata a priateľská Ginny jednoducho chradla a strácala sa pred očami.
„Tréning? Nie. Určite im to nebude vadiť,“ vrkla podráždene. „Nemám záujem zúčastňovať sa na pubertálnych výlevoch Johna, Roberta a Colina, Seamus im skvelo sekunduje. A nemám ani záujem počúvať komandovanie Katie. Ginny, Harry by to spravil takto. On robí tú vývrtku bližšie pri zemi. Máš slabú otočku. Zlepši zrýchlenie z miesta,“ prskla a vložila si hlavu do dlaní. „Samozrejme sa zápasu zúčastním, ale asi len zúčastním.“
„Ginny, ja síce metlobal nemilujem, ale Harry áno. Ten pohár by určite chcel.“
„Harry tu ale nie je!“ skríkla. „A určite by chcel byť radšej odtiaľ, ako získať nejaký posratý pohár.“
„To je jasné,“ pozerala na ňu so stiahnutým obočím. „Nemala by si to v sebe dusiť a nemala by si byť sama.“
„Ale ja chcem byť sama, chápeš?“ uprela na ňu pohľad plný sĺz. „Najprv ma takmer znásilnia, potom umrie brat a aby toho nebolo málo, tak unesú Harryho a mučia ho tam. Ja už proste nemôžem. Každý deň mu posielam správy a ani netuším, či je schopný si ich prečítať.“ Po tvári jej stekali slzy. „Opýtam sa Snapa, ten po mne štekne. Nanútim sa Tonksovej, v Hlavnom štábe nič nevedia. Nikto nič nevie. Ani o Harrym a ani o Dumbledorovi. Ja oňho nechcem prísť, už nie. Chcem ho naspäť. Už nevládzem, nie som taká silná, ako sa snažím každému dokázať. Už to nejde. Bojím sa, že tam umrie, alebo že tam stvrdne. A keď sa vráti… Čo to s ním spraví? Bude to ten Harry? Alebo ho zlomia a zničia? Koľko dokáže vydržať taký sedemnásťročný chalan? Mám strach, zo všetkého, rozumieš?“ Už svojmu žiaľu nebránila a rozplakala sa. Hermiona ju zovrela v náručí a na tvári sa jej objavili slzy.
„Vyplač sa, len to zo seba dostaň.“ Pevne ju držala a hladila po vlasoch. „Ginny, bude to v poriadku. Určite, veď on má viac šťastia ako rozumu. Na to si ešte neprišla? Dostane sa z toho. A okrem toho naňho Snape dohliadne, pomôže mu. Nedovolí, aby ho zničili. A my mu môžeme tiež pomôcť. Aj keď len tým, že spravíme tieto sprosté elixíry. Dobre?“
——
Do tváre mu púšťali ľadovú sprchu. Snažil sa pomedzi kvapky nadýchnuť, dva plytké nádychy, vnútro mu tuhlo. Jeden prudký nádych a on cítil, ako mu mrzne hrtan aj s pľúcami. Dusil sa, začal panikáriť. Trvalo to už dlho a on sa začal zmietať. Pokus o ďalší nádych a on mal pocit, akoby sa mu na moment zastavilo srdce. Zmätene lapal po dychu, mrazivá voda mu zapĺňala ústa a on ju hltal. Krehol mu žalúdok, už sa jej nalogal príliš. Až konečne prestali a on sa rozkašľal. Snáď mu to roztrhá vnútornosti. Ignoroval posmešky z ich strany.
Rozviazali ho z visiacej polohy, aby ho priviazali na stoličku. Ľavú ruku mu chytili a pevne pripevnili k drevenej doske. Toto už zažil, tušil čo bude nasledovať. Nenávistne po nich zazeral, ale tým ich len povzbudzoval. Dlaň aj s prstami rozovreli a kúzlom znehybnili. Fľochol po obrovskej železnej tyči a heglo to s ním. Pevne stisol zuby a sklonil hlavu. Každý nerv v tele mal napätí, ostražito čakal na úder. Pripravoval sa na bolesť, ktorá bude nasledovať. Očakával kontakt ťažkého kovu so svojimi prstami. Opýtali sa, či si to nerozmyslel. Poslal ich do čerta, hlavu nezdvihol. Nastalo ticho a on sa koncentroval.
Ale bolesť bola ohromná, ako by sa zastavil svet, všetko. Cítil, ako sa mu články prstov drvia, ako ich úlomky pretínajú pokožku. Zareval, spravil im radosť. Chcel tú bolesť vykričať. Jeden pohľad na svoju ruku a zareval ešte viac. Miesto ruky mal krvavú kašu. Príde o ňu.
——
Pozeral, ako sa profesor sústreďuje a trpezlivo napráva jeho zničenú ruku. Pozorne a opatrne ukladal jeden úlomok kosti k druhému, kúzlom ich zaceľoval, občas ranu oblial čistiacim elixírom. Najprv ho museli omráčiť, ten rev trhal uši. Vrážal sa doňho ako nôž. Neodvážil sa odhadovať, koľko toho ešte vydrží. On odolával otcovmu Cruciatu a myslel si, že väčšia bolesť nemôže existovať. Mýlil sa a on bol toho príkladom. Videl, ako vzdoruje a nevzdáva sa. A spravilo to naňho dojem.
Potter sa otvorene postavil Temnému pánovi a on niečo také zažil prvýkrát. Chcel sa presvedčiť, že by niečo podobné dokázal aj on. Vždy Potterovi závidel. Či už to bola jeho sláva, všetci poznali jeho meno. Alebo priateľov, úprimných a verných. Obľúbenosť, nemusel sa na nič hrať a pretvarovať sa. Odvahu, dokázal to už mnohokrát. Lásku, sledoval, ako si číta odkazy a ako sa mu vždy rozžiaria oči, na moment zabudne, kde je. A čo on?
Jeho meno bolo známe. Ale prečo? Starobylý čistokrvný rod, smrťožrútsky. Priateľstvo? Pokryteckí a falošní priatelia, ktorí sa s ním bavili len kvôli menu. Obľúbenosť? Kto ho má rád? Všetci sa ho báli a on roky dbal práve na to. Odvahu nahrádzal arogantnosťou, nadradenosťou. A láska? Dopredu vybraná priateľka, presne taká, aby vyhovovala prísnym kritériám jeho rodiny. Že sa mu z nej zdvíhal žalúdok, to netrápilo nikoho. Bolo mu zo všetkého zle, uvedomil si, že sa dá fungovať úplne inak, ako doposiaľ. Keď sa odtiaľto dostane, zahodí všetky zásady, všetky doteraz naučené pravidlá. Začne žiť, konečne.
——
„Profesor, čo vy tu robíte?“ hlesol, keď otvoril oči. Prekvapene sa pozrel na unaveného strýka a uvedomil si obviazanú ruku.
„Je sobota, pravdepodobne ste stratili prehľad o dňoch. Tá ruka bude v poriadku,“ okomentoval jeho skúmavé prehmatávanie. „Zabralo mi to síce tri hodiny, ale nakoniec som ju dal dohromady.“
„Ďakujem,“ opatrne sa naňho zadíval. „Koľko to ešte potrvá?“
„Neodvážim sa odhadovať, ale vy to vydržíte. Tá vaša zarytá tvrdohlavosť vám pomôže. Najedzte sa,“ ponúkal ho. „Musíte jesť,“ vrkol prísne, keď zbadal jeho znechutenie. Váhavo zobral do rúk krajec chleba. Keď sa odtiaľto dostane, nebude chcieť chleba tak skoro vidieť.
„Čo sa deje?“ opýtal sa a s problémami prežúval. Sklovinu na zuboch mal zničenú z ich neustáleho zatínania.
„Temnému pánovi sa nepozdávala nečinnosť Rádu. Musel som mu povedať o tom, že Dumbledore sa zháňa po náramku s úmyslom ho za vás vymeniť. Vcelku sa mu to pozdáva. Samozrejme nepristúpi na žiaden Dumbledorov návrh, ale ako profesor predpokladal, nepripustí, aby sa ho dotkol niekto iný. Preto má v úmysle vylákať Rád a dobiť ho. To isté plánuje aj Dumbledore, avšak len preto, aby som mal čas vás odtiaľto dostať. Musíte ešte chvíľu vydržať,“ pozorne sa naňho zadíval, mierne prikývol. „Potter, už nebudem mať možnosť vás ošetrovať. Majú v pláne nechávať vás s otvorenými ranami a liať do vás elixíry. Po nich budete mať nočné mory, rôzne predstavy, halucinácie. Nepáči sa im to vaše takmer dvojtýždňové odolávanie, chcú vás zlomiť psychicky. Nezabúdajte, že to budú len sny.“
„Dobre,“ nepresvedčivo súhlasil. „A čo sa deje vonku?“ spýtavo sa naňho zadíval. „Nemyslím novinky, tých mám dosť,“ zavrtel obviazanou rukou, na ktorej sa mu hompáľal náramok. „Ako sa má ona? Aj keď sa mi snaží stále niečo nahovoriť. Prosím, povedzte mi, ako jej je.“
„Ako sa asi môže mať?“ odvetil potichu a zamračil sa. „Čo myslíte? Trpí, po tých všetkých nešťastiach, čo je samozrejmé. Som si istý, že to vydrží.“
„Čo jej spravil?“ spýtal sa odhodlaný prijať pravdu. Nech by bola akákoľvek. Profesor doňho zabodol pohľad, zjavne uvažujúc nad tým, čo mu povedať.
„Neviem presne, čo jej spravil, to sa dozviete možno len vy. Ale predstava sa dá spraviť, nemyslíte? A vôbec si nemyslím, že by vás to malo práve teraz zaujímať.“
„Zbil ju?“ vyzvedal ďalej. Profesor sa nadýchol.
„Aj to sa dá domyslieť. Pozrite, Potter, nebudem vám o tom hovoriť. Presne to robím aj im, mlčím. Keď sa budete chcieť niekedy niekomu zveriť o týchto zážitkoch, tak to pre mňa za mňa spravte. A to isté platí aj o nej. Jednoducho nevyzvedajte, nič vám nepoviem.“ Zamračil sa a on sa tváril rovnako. Už otváral ústa, že mu niečo odvrkne, keď sa ozval náramok.
Láska, práve ideme vyhrať pohár. Pre teba. Celá škola pochopila, že v žiadnej nemocnici nie si. Aj keď sme nikomu nič nepovedali, sami si domysleli, kde si. Tento zápas bude patriť tebe. Všetci sa pripravujú na to, aby ťa takýmto spôsobom podporili. A to dokonca aj bystrohlavskí. No, výnimky sa samozrejme nájdu, hádaj kto. Zelenostrieborní bojkotujú zápas, údajne nemajú vôbec prísť. Akoby niekomu chýbali. Požičala som si Blesk, nemaj strach, nezlomím mu ani vetvičku. Aj keď, súboj proti Changovej nejaké následky môže niesť. Ale strelu chytím, aj keby som si mala pri tom zlámať väzy, A Colin sľúbil, že nebude príliš zavadzať. Myslíme na teba, drž nám palce. Milujem ťa.
Jeden bude držať, určite. Slabo sa pousmial a pohladil náramok. Prosebne pozrel na profesora. Zakrútil hlavou, tušil, o čo ho chce požiadať.
„Nie, Potter, nechajte ju tak. Aj tak by ste do nej len vŕtali. Teraz sa sústredí na vás a ostatné potláča. Prvé, čo by ste sa jej opýtali by bolo, ako sa má. A to je úplne primitívna otázka.“
——
„Harry Potter!“ nieslo sa štadiónom. Už niekoľko minút zaznievali výkriky takmer zaplnených tribún. Všetci chceli ukázať, že naňho myslia a že ho podporujú. Toto mal byť zápas pre neho bez neho. Uvedomovali si zložitú situáciu v chrabromilskom tíme a Bystrohlav, rovnako tak i Bifľomor, už pohár získať nemohli. Nešlo však o Chrabromil, išlo o Harryho Pottera.
„Tak fajn, sestrička,“ pousmial sa Ron a opatrne jej položil ruku na plece. Nereagovala, fascinovane pozerala na tribúny. Všade boli jeho obrazy a nápisy. Sme s tebou. Vydrž. Nevzdávaj sa a vráť sa. Keby to tak videl, určite by ho to povzbudilo. Dívala sa a na tvári jej pohrával jemný úsmev. „Poď, pôjdeme mu vyhrať pohár,“ zobudil ju jeho hlas. Prikývla a všetci sa začali povzbudzovať.
Preleteli štadiónom za sprievodu revu, aby dosadli oproti súperom. Pôsobili pokojne, na tvárach úsmevy. Bolo jasné, že tento zápas sa ponesie v priateľskom duchu. Predpokladalo sa, že nechajú Ginny pokojne chytiť strelu. Aj keď sa mohol vyskytnúť jeden problém.
„Weasleyová,“ oslovila ju Changová. Mierne zamračene jej opätovala pohľad, pevne rozhodnutá vrátiť hocakú provokáciu. „Chcem sa ti ospravedlniť,“ hlesla a dívala sa jej do očí. Ginny nedôverčivo zvraštila obočie. „Správala som sa hlúpo, uznávam. Rozčuľovalo ma jeho odmietanie a chcela som vám škodiť. Teraz, keď je uňho, jednoducho ma to mrzí. Odídem zo školy a už ho pravdepodobne neuvidím, nechcem, aby na mňa spomínal v zlom. Môžeš mu to, prosím, odkázať?“
„Samozrejme, ak sú však tvoje slová úprimné,“ prekvapene po nej pokukovala.
„Sú, môžeš mi veriť. Je mi ľúto, čo sa stalo, že nemôže dnes lietať proti mne.“
„Aj mne je to ľúto, neláka ma naháňať sa po strele.“
„To ti verím,“ usmiala sa. Chvíľu počkala, kým sa Ginnin neveriaci výraz zmiernil. „Ale nemysli si, že ti niečo darujem.“
„To si ani nemyslím,“ konečne sa jej podarilo trocha sa pousmiať.
Tribúny nepovzbudzovali ani jedno mužstvo, kričali len jeho meno. Tímy sa striedali v pokojných útokoch, pri ktorých dali možnosť vyniknúť len brankárom. Bystrohlavský dokonca niekoľko gólov zjavne pustil. Odrážači odpaľovali dorážačky ako od spoluhráčov, tak i protihráčov. Nikto nesledoval dianie medzi bránkami, všetky oči boli upreté na súboj vo výšinách. Ginny lietala zo strany na stranu a hľadala strelu. Changová jej lietala v závese. Obe naraz vyštartovali po strele, ktorú zaregistrovali. Vietor im šľahal do tváre a zunel im v ušiach. Niekoľkokrát zmenili smer a približovali sa k nej. Metla pri metle, rameno pri ramene.
Pre teba, láska, pomyslela si Ginny a oprela sa do metly. Začala naberať rýchlosť. To, čo dovtedy vyzeralo ako priateľské prenasledovanie malej loptičky sa razom zvrtlo na boj. Nespúšťala z nej oči, cítila ju za chrbtom, ako sa snaží ju dohnať. Ale ona mala Blesk a bola ľahšia. Nemala šancu ju dostihnúť. Letela prudko k zemi, ruku mala natiahnutú a už stačilo len máličko. Chytila ju, skutočne ju zovrela pevne v ruke a ubrzdila skôr, ako by sa zaryla do zeme.
Chrabromil vyhral 250:120 a získal pohár.
Harry vyhral.
——
„Nazdar, čo porábaš?“ nadhodil Sirius, keď sa dohrabal do kuchyne. Stávalo sa mu často, že sa po nociach bezcieľne potuloval po prízemí. Teraz tu našiel sedieť Lupina.
„Nič, len tak sedím a premýšľam,“ odvetil zamyslene. „Čo Susan?“ zdvihol hlavu.
„Celkom fajn, dnes už chodila sama. A čo ty?“
„To som rád. Ja som už v poriadku. Noha slúži, budem sa môcť zúčastniť Harryho akcie…“ Hlas sa mu zasekol a pozrel na Siriusa. „Mrzí ma to. Všetko sa pokazilo kvôli mne.“
„To je blbosť…“
„Nie, nie je. Keby som tušil, čo vlastne chcú. Keby som mal podozrenie, že mu ide o Harryho. Keby som nemlčal. Kvôli mne je Charlie mŕtvy a Harry trpí. Susan skoro umrela tiež. Budem si to vyčítať.“
„Dobre, tak si to vyčítaj,“ zamračil sa Sirius. „Ako chceš, je to tvoje rozhodnutie,“ mykol plecami. „Len ťa chcem upozorniť na to, že si nemohol mať tušenie. Vlkom pomsty ide o vlkolakov. Pokúsil si sa ochrániť svoje dieťa. A nemohol si vedieť, o čo mu v skutočnosti ide. Ale nechaj tak, zožieraj sa tak ako doteraz. Nechaj Tonksovú, nech sa začne zase o teba strachovať, rob jej zbytočné vrásky, teraz, keď by mala byť v pokoji.“
„Prestaň,“ vrkol podráždene. „Ty vieš, ako človeka povzbudiť.“
„Ale to sa presne stane, keď sa neprestaneš tváriť ako… Uvedom si konečne, že ťa miluje, takého, aký si a na to dieťa sa teší. Prečo sa nemôžeš tešiť s ňou? Sprav ju šťastnou, zaslúži si to. Ostatné veci sa vyriešia. Charlie zomrel, ale mohlo sa to stať pri akejkoľvek akcii, Susan sa zotavuje a Harry… ten sa čo nevidieť vráti. A potom… Budeme mať svadbu. Námesačník a Tichošľap do toho konečne prasknú. Historická udalosť.“
——
Mierne mu narezali kožu na chrbte. Tá bolesť sa dala vydržať, ale on vedel, že zďaleka neskončili. Teraz bol priviazaný vo svojej cele na peľasti. Ležiac pozeral do tvárí svojich mučiteľov. Dávno prestal byť arogantný, už ich neprovokoval. Už mu to bolo jedno, nech vidia jeho martýrium.
„Už mu nikto nepomôže, týmto sa pre nás skončilo divadlo, ale preňho sa začne peklo,“ rozprávala Lestrangová. „Občas si môžete prísť počúvnuť, ako vrieska,“ zaškľabila sa na kolegov. „Draco, Snape, Temného pána zaujíma len jediné, kedy bude súhlasiť so spoluprácou. Na striedačku naňho nalievajte vyžierací elixír a doňho elixír na vyvolanie nočných mor. V momente, ako sa vám bude zdať, že sa upokojil, postup zopakujte. Ak by hrozilo, že zatrepe kopytami, zachráňte ho. Ak povie, že je ochotný slúžiť nám, prestaňte. Je to jasné? Fajn, tak začnime.“
Osobne mu naliala do rán obsah troch fľaštičiek. Zaúpel od bolesti. Cítil, ako sa tekutina zahryzáva do maličkých zárezov. Ako svojím zložením rozožiera tkanivo a pomaličky zväčšuje rany. Bolesť bola neuveriteľná, neznesiteľná, intenzívna. Hlava mu začala dunieť, šklbal sa, chcel si prstami vydriapať rany. Kričal, zúfalo a bezradne reval. Takú bolesť ešte nezažil. Celý chrbát mal v jednom ohni. Pálilo to a štípalo, pulzovalo. A neprestávalo. Ani náznak, že by intenzita klesala. Držala sa v jednej rovine. Mučivej, dráždivej a neúnosnej. Než upadol do bezvedomia, naliali doňho ďalší elixír.
——
„Prečo už od vás Snape nechce pomoc?“ opýtal sa Ron. Dnes Hermione oznámil, že už nemusia chodiť. Nemienil to ďalej rozoberať, len im poďakoval za spoluprácu a samozrejme mlčal. Presne tak, ako predchádzajúce dva týždne.
„Nemám tušenie. Keby to bolo preto, že ho prestali trápiť,“ bezradne mykla plecami. Ginny sedela tentoraz pri nich. Ale už sa stalo pravidlom, že si ich nevšímala. Väčšinou sa tvárila nezaujato a pokúšala sa sústrediť na učenie. Tak tomu bolo aj pri ich pobytoch v laboratóriu. Keď robila elixír, venovala sa práci. A keď sa varil, mala hlavu vrazenú v knihe. S Hermionou komunikovala len sporadicky, aj napriek jej neustálym pokusom o konverzáciu.
„Pýtal som sa už hocikoho na to, či im Harry niečo nedal, počkaj,“ zarazil Hermionu, pretože chcela spustiť odozvu. „Ja viem, že je to zbytočné, že nám nepomôže. Ale keď ste boli u Snapa, chcel som byť užitočný inak. A niečo mi napadlo. Keď ju Harry nedal nikomu z nás a ani nikomu, koho som oslovil… Keď ju neskryl u seba a predpokladáme, že by ju nenechal len tak niekde ležať a nikomu by o nej nepovedal, nemohol tušiť, čo sa stane…“
„O čom hovoríš?“ opýtala sa ho opatrne.
„Ja si myslím, že ju predsa len niekomu dal,“ nadvihol obočie. „Niekomu, nad kým sme doteraz neuvažovali. Niekomu, kto by nezaváhal, z nás by každý utekal za Veď-viete-kým so strelou, len aby Harryho nemučil. Ale on nie.“
„On?“ zamyslela sa Hermiona. Ginny k nemu konečne zdvihla hlavu.
„Áno, on. Kto je Harrymu oddaný až za hrob? Kto spraví všetko, čo mu na očiach uvidí? Kto považuje jeho slovo za sväté? Kto by za ním skočil aj do horúcich pekiel? Kto by sa radšej zabil, než by mal sklamať jeho dôveru?“ pozorne sa na nich díval.
„Dobby,“ vydýchla Ginny.
„Áno, Dobby,“ privolila Hermiona a zvraštila obočie. „Ale nám nepovie nič. Nám nie je verný.“
„Možno, keby sme ho poprosili, len aby sme vedeli, kde je strela,“ pokrčil ramenami Ron.
„Skúsiť to môžeme, ale nie tu, poďme do Núdzovej miestnosti,“ zavelila Hermiona. Okamžite sa všetci postavili a náhlili sa rokfortskými chodbami.
„Neverím, že príde,“ zafrflal Ron, keď za sebou zavreli dvere.
„Ginny, skús ho zavolať ty. Pred Vianocami sme predsa boli my za ním. Videl ťa pri Harrym. Vie, že si jeho priateľka, možno príde,“ navrhla jej Hermiona. Len mykla plecami a zavolala do priestoru. A fungovalo to.
„Slečna si praje?“ opýtal sa jej Dobby, skutočne ju považoval za Harryho súčasť.
„Dobby, ďakujem, že si prišiel, aj keď si nemusel,“ opatrne začala. Škriatok sa milo pousmial. „Nechceme po tebe nič, len by sme boli radi, keby si nám odpovedal na jednu otázku. Vieš o tom, že Harry zmizol?“
„Samozrejme, Dobby už o tom vie,“ po úsmeve nebolo ani pamiatky. Okamžite vyzeral, že sa rozplače a podozrievavo po nich pokukoval. „A pán Harry povedal Dobbymu aj to, že sa ho niekto bude chcieť na niečo spýtať. Povedal, že nech sa stane čokoľvek, Dobby Harryho znova uvidí. A tým, čo sa budú chcieť Dobbyho niečo opýtať má povedať, aby dali Dobbymu pokoj. Dobby je Harrymu verný a nikdy ho nesklame.“
„Takže ti Harry niečo dal?“ vypálil Ron.
„Prepáčte, ale Dobby vám nič nepovie. Vie, že ste Harryho najlepší priatelia, ale aj tak vám nič neprezradí. Nemôžete sa na Dobbyho hnevať. A už Dobbyho nevolajte,“ po tvári mu stekali slzy a než stihli niečo povedať, s puknutím sa stratil.
„Takže ju má,“ vyhŕkol Ron okamžite, ako sa spamätali.
„Jednoznačne,“ zamrmlala Hermiona.
——
„Aj keby nám ten kameň k niečomu bol, aj tak ho nedostaneme,“ vrkol Sirius nervózne. Vedomie, že sa kameň napokon objavil, v ňom na malý okamih vykresal iskierku nádeje. Ale ten bol vzápätí v nenávratne. „Škriatok je verný len svojmu pánovi.“
„Ale Potter nie je jeho pán,“ vrkol Snape. „Je jasné, že aj keby sme ho mali v ruke, odovzdať ho by bola strata času. Pán ho mučí aj keď vie, že dostane náramok. Alebo si to myslí. Ale aj napriek tomu by sme mali toho škriatka chytiť pod krk a kameň mu zobrať. To mohlo napadnúť len Potterovi, dať takú vzácnosť škriatkovi.“
„Je mu oddaný, spravil by preňho všetko,“ zamračila sa Hermiona a prebodávala ho pohľadom. Nevedomky zasiahol jej citlivé miesto. „A to že nie je jeho pán. Niekedy je priateľstvo cennejšie a silnejšie ako služba. Videli sme to na Kreacherovi, zradil. Dobby Harryho nikdy nezradí.“ Snape sa len zaškľabil.
„A okrem toho sa nám nepodarí ho ani zavolať,“ doložila Ginny. „Počúva len profesora Dumbledora, pretože to je jeho zamestnávateľ a Harryho, pretože ho má rád. Za mnou prišiel len raz, už sa mi ho nepodarilo zavolať. Vie, o čo nám ide.“
„Aspoň vieme, kde sa nachádza, keď sa vráti Dumbledore, skúsi to nejako vyriešiť,“ skonštatoval Sirius.
„Nebude mať úspech. Na zavolanie príde, ale nevydá ho. Dá ho do rúk len Harrymu. A keby sme sa pred ním objavili, myslím, že by rýchlo zmizol,“ povedal Ron.
„Šikovne si to zariadil,“ zamrmlal Sirius.
„Keď sa nenahneváte, nechám vás tu, aby ste obdivovali Potterovu genialitu,“ vrkol po nich Snape. „Ja pôjdem robiť niečo užitočnejšie.“
——
„Odstúp, ty hlúpe dievča, odstúp!“
„Nie, Harryho nie. Prosím!“
„Avada Kedavra!“ vyštekol a otočil sa. Zadíval sa priamo naňho, na tvári sa mu rozlieval posmešný úškľabok. Sklonil sa k jeho mŕtvej matke a zdrapil ju za vlasy. Výsmešným gestom jej zdvihol hlavu. „Vidíš, Harry? Zabil som tvoju muklovskú matku. Zabil som túto suku a zabijem aj teba!“ Bezcitne ju hodil na zem. Smial sa, šialene sa rehotal a jemu to trhalo uši. Díval sa na telo svojej matky, na červené vlasy rozhádzané po zemi, na zelené prázdne oči. „A zabil som aj tvojho prašivého otca,“ pokračoval pobavene.
„Mami! Tati! Nie!“
Desiatka dementorov kĺzavo zostupovala z oblohy. S hrôzou pozeral, ako sa ich plášte vlnia vzduchom, cítil smrad, ktorý sa z nich šíril, uvedomoval si beznádej, ktorú zasievali do sŕdc. Vytiahol prútik, musel byť pripravený. Ale oni si ho nevšímali, sústredili pozornosť na niečo za kameňom. Niekto tam bol a oni sa k nemu klokotavo približovali.
„Harry! Zachráň ma!“ ozval sa bolestný výkrik spoza kameňa. Vedel, komu patrí. Odhodlane sa rozbehol.
„Sirius!“ Spadol na zem. Bol tak blízko a dementori ešte bližšie. Krúžili okolo neho a on naňho upieral prosebný pohľad.
„Harry, prosím,“ bezvládne sa sklátil k zemi, okrúhle ústa sa blížili k tým jeho.
„Expec… Ex… Patronum… Exp…“ pokúšal sa vyčarovať Patrona. Nech sa snažil akokoľvek, nešlo to. Zničia ho a on mu nedokáže pomôcť. Prútik mal natiahnutý, stačilo len málo. Len vysloviť formulku. Nezvládne to a nechápal to. Bezradne sa díval, ako dementori vyťahujú dušu zo Siriusovho tela.
„Expe… cto… Patr… onum…“ zúfalo chcel pomôcť. „Do čerta, do čerta, Sirius.“
Jeho telo, už bez duše, ležalo na zemi a smiech. Kľačiac plakal a Voldemort sa schuti smial.
„Slaboch, úbohé šteňa. Nič nedokážeš, ešte aj všivavého animága si si zabil.“
„Sirius, prepáč. Nechcel som ťa zabiť. Prepáč, Sirius.“
„Potter,“ začul odniekiaľ. Toto už nebol Voldemort, prihováral sa mu niekto iný. „Potter, Black je v poriadku. Je to len sen.“
„Nie, zabil som ho,“ presvedčivo tvrdil. A potom bolesť zarezávajúca sa do chrbta. Kričal od bolesti, kričal zo zúfalstva a beznádeje.
„No tak, Potter, vydržte to,“ pokúšal sa ho upokojiť. Toto trvalo už dva dni. Buď ho týral chrbát, na ktorom boli hlboké, začerneté rany, ktoré sa stále viac rozrastali, alebo ho trápili desivé mory.
„Profesor,“ šepol, keď spoznal hlas. Na malý okamih si uvedomil realitu. Ocitol sa medzi bdením, blúznením a bolesťou. „Zabite ma, prosím, už to nevydržím, zabite ma…“
„Vydržíte to, už to nebude dlho trvať.“
„Prosím,“ hlesol a opäť sa strácal. Pred očami sa mu mihali obrázky.
Lupin na zemi. Zmietal sa v ohromných bolestia a pätica vlkov odšklbáva kusy mäsa z jeho nôh a rúk. A on stojí neďaleko. Nemôže nič spraviť. Voldemort drží pod krkom Tonksovú a vyhráža sa smrťou jej a dieťaťa. Čo má spraviť? Ron visiaci zo stropu miestnosti. Odtrhávajú mu kúsky kože, rinie sa z neho krv a v beznádeji kričí. Plačúca Ginny, Thomas do nej zúrivo doráža. Keď sa odbaví, surovo ju zbije. Hermiona priviazaná na kole, lámu jej nohy. Je v bezvedomí, ale on počuje praskot kostí.
Všetkých milovaných má pred sebou, pozerá sa, ako do nich vráža zelený záblesk a im mizne lesk z očí. Ako jeden po druhom padajú k zemi. Mama, otec, Sirius, Ginny, Hermiona, Ron, Lupin, Tonksová, Susan, Dumbledore, Weasleyovci. Snape. A on sa len díva. Nemôže? Nevie? Nechce s tým niečo spraviť?
„Prosím.“
„Vydrž, Harry.“
——
Dumbledore sa pozeral na scénu za priepasťou. Toto bolo posledné možné miesto, kde mohla Bystrohlavová náramok ukryť. Ak sa nenachádza tu, tak potom už asi ani neexistoval. Na druhej strane priepasti ležalo dotrhané telo jedného z pôvodných Fénixov. Druhý práve bojoval z dvojmetrovými tvormi z temnôt, ktoré nechtiac zobudili. Telo ľudské, končatiny šelmy a znetvorená tvár. Nesúmerné rysy matne sa podobajúce na zvraštenú tvár novorodenca. Vydávali vysoké kvílivé zvuky a netajili sa túžbou zabíjať.
„Bež, Albus, dokonči to!“ zakričal naňho. Vedel, že má pravdu. Nesmie sa zdržovať. Kúzlom zhodil lávku, ktorou by sa k nemu mohli dostať. Vrhol posledný zúfalý pohľad smerom k svojmu druhovi. Bežiac k chodbe si uvedomoval, že mu už niet pomoci. Len dúfal, že ho podobné monštrá nestretnú. Skutočne si vybrala skvelé miesto k úkrytu. Miesto susediace s vchodom do pekla. Ak teda predpokladal správne a tie tvory boli strážcami vchodu. Alebo možno do toho pekla uteká sám. To sa ukáže o chvíľu. Musel spomaliť, chodba sa zužovala. Svetlo z prútika dopadalo na kamenné steny, na ktorých boli zobrazené rôzne obrázky. Neštudoval ich, dával pozor na zvuky okolo neho. Nič sa nedialo, všade ticho prerušované len zvukom jeho náhlivých krokov. Po sto metroch prišiel na koniec. Chodba prerástla do komnaty. Ostražito sa poobzeral. Obyčajná jaskynná diera, tmavá a ničím významná. Možno len akýmsi podstavcom uprostred. Opatrne k nemu pristúpil. Podstavec bol vnútri dutý, diera siahala do hlbín zeme. Žeby ho hodila jednoducho do diery? Určite to nejako zabezpečila. Bola to predsa Bystrohlavová, nemohla ho len tak podhodiť. Skúsil niekoľko zisťovacích kúziel, okolie podstavcu vyzeralo byť bezpečné. Má to risknúť? Samozrejme. Spomenul si na Harryho. Nič iné mu nezostávalo.
„Accio, náramok!“ vyhŕkol s rukou natiahnutou nad podstavcom. Po pár sekundách mu v rukách pristál náramok. Mierne sa pousmial, ale vzápätí stuhol. Zo stien komnaty sa začali vynárať priesvitné postavy. Ruka s prútikom mu pri pohľade na nich zamrela. Ostal ako zmrazený, len sa díval do očí jedného z nich. Nevyzerali nebezpečne, akoby to boli duchovia. A pritom z nich cítil život. Priesvitní ľudia? Trocha živší duchovia? Strážcovia náramku?
„Som Fénix,“ vydralo sa z neho, keď sa priesvitná ruka vnorila do jeho hrudníka a cítil, ako mu zovrela srdce.
******
Ležal pripútaný na bruchu už tretí deň. Už nežil realitou, nachádzal sa na pokraji šialenstva. Z tých výkrikov, ktoré z neho chrapľavo vychádzali, si vedel spraviť predstavu, čo sa mu deje v hlave. Nedokázal nič iné, len ho držať za ruku a neustále mu vymenovávať do ucha mená jeho najbližších. Možno sa cez to zúfalstvo nejaké meno prederie a odpúta ho to. Aj keď podvádzal a nakázané elixíry zamieňal s neškodnými, nemohol mu žiaden nedať. Smrťožrúti s radosťou kontrolovali jeho utrpenie. Ak sa objavila svetlá chvíľka, kedy si uvedomoval skutočnosť, plakal a prosil o smrť. Žobral o to, aby sa nad ním zľutoval, aby ho zbavil utrpenia, aby ho ušetril. Radšej by prijal smrť, ako spoluprácu s Temným pánom. Preklínal Dumbledora, preklínal svoju nemohúcnosť, preklínal svoju slabosť. Vytiahol prútik s úmyslom to skoncovať. Bol pevne rozhodnutý oslobodiť ho, darovať mu pokoj na tele a duši. Konečne ho zbaví toho pekla.