Minister Malfoyovu tichú hrozbu nebral na vedomie, hoci ho na niečo podobné upozorňoval Harry ešte pred začiatkom súdneho pojednávania. Vravel, že nechať existovať Slizolinove kliatby je nebezpečné a riskantné, ale vzhľadom k ich mimoriadnosti sa spolu s Bishopom rozhodli ich zachovať a preskúmať. A logicky budú priťahovať pozornosť pokrivených indivíduí, či už smrťožrútov z minulosti alebo niekoho nového. Myslieť si, že je svet len dobrý, bola hlúposť. Minister mu na to povedal asi toľko, že bude záležať na ňom, aby bol svet rýchlo zbavený známeho zla.
A rozsudky sa niesli v rovnakom duchu, ako tie z minulosti. Malfoy a Goyle dostali doživotie. Zabini s Crabbom dostali dvadsaťpäť a Nott s Parkinsonovou dvadsať rokov natvrdo v Azkabane. Parkinsonová sa ešte v súdnej sieni po vypočutí rozsudku zosypala a museli sa jej chopiť čaromedici.
Harrymu to bolo vcelku jedno. Bola potrebná jeho účasť na tlačovej konferencii, ktorú naplánoval minister hneď po skončení súdneho procesu len preto, aby všetci tí, ktorí nemohli byť v súdnej sieni a tiež všetci v čarodejníckych domácnostiach, ktorí sa dostali len k novinám, počuli priamo z úst ministra výsledky súdneho procesu. Pretože považoval za potrebné zahlásiť do sveta tieto informácie spolu s tichou hrozbou alebo varovaním. Mal totiž v pláne verejne zahlásiť ďalšie účinkovanie Hrdinu v tejto spoločnosti.
Harry o tom vedel, samozrejme. Bola to časť dohody, ktorú uzavrel s ministrom a predstaviteľmi prítomných zahraničných delegácií. A minister sa to hotoval slávnostne oznámiť.
V tichosti počúval ministrovo oznamovanie tohto vskutku významného počinu v novodobých dejinách anglického čarodejníckeho spoločenstva. Uväzniť šiestich mladých smrťožrútov, ako ich začali okamžite nazývať, len štyri dni od únosu čarodejnice priamo z Ministerstva, to bolo vskutku úctyhodné. A samozrejme sa o to zaslúžil Harry Potter, hoci sa spočiatku zdalo, akoby celé vyšetrovanie únosu jeho bývalej snúbenice ignoroval.
„A na záver by sme radi oznámili istú skutočnosť, ktorá našu spoločnosť nasmeruje ešte lepším smerom k absolútnemu odstráneniu temna a zlých síl,“ usmial sa minister Croacker významne na novinárov a potom pokynul Harrymu, aby pristúpil.
Robil to len veľmi nerád. Ale bol to istý strategický ťah ako zneistiť unikajúcich smrťožrútov, prinútiť ich spraviť nejakú chybu, aspoň trocha sa poodhaliť. Jednoducho na tom staval. Pri tej svojej neskonalej arogancii, pri spôsobe uvažovania, pri existencii niečoho takého mocného, ako boli Slizolinove kliatby, pri vedomí, že všetci ich kolegovia z dôb minulých hnijú vo väzení, musia jednoducho vystrčiť nos. A možno vystrčili, no nikto si to nevšimol. Určite neboli v Anglicku. Ale niekde museli byť. A rozhodne sa ani jeden z nich, ani z tých, kto je vo väzení, nikdy nedokáže zmieriť s porážkou.
Harry sa pozrel na novinárov, ale jeho pohľad zablúdil ku kraju toho davu, kde naňho čakali jeho priatelia. Okrem Ginny, ktorá sa usmievala, ani jeden z nich nevedel, čo sa bude diať. Harry mrkol významne na Rona.
„Poprosím Harryho Pottera, aby sám prezradil novinku, ktorá sa ho bytostne týka,“ popostrčil ho k mikrofónu.
„Ehm, takže,“ mierne stiahol obočie. Potom sa ale vystrel a jeho výraz sa zmiernil. Toto neboli jeho nepriatelia, aspoň zatiaľ nie. „Počas… dajme tomu, že vyšetrovania únosu Ginny Weasleyovej a pri uvedomovaní si súvislostí, ktoré únosu predchádzali a ktoré ho spôsobili, som sa rozhodol, že svoje pôsobenie zameriam iným smerom. Pochopil som, že hoci je práca na Oddelení záhad určite prínosná a dôležitá, nedokážem sa s ňou úplne stotožniť. Rozhodol som sa, že nebudem len skúmať a ničiť predmety čiernej mágie, pretože je na svete stále dvadsaťtri potvrdených smrťožrútov, ktorý sa pokojne môžu vrátiť tak, ako sa najskôr javilo. A samozrejme, hoci by sme svet takzvane vyčistili, respektíve vymazali známy ministerský zoznam, stále sa môže zjaviť niekto ako Grindelwald alebo Tom Riddle,“ na moment sa odmlčal len preto, aby pozrel na Rona. Ten sa škľabil viac ako významne. „So súhlasom pána ministra a tiež šéfa Oddelenia záhad prejdem od prvého novembra k aurorom, kde budem…“
Musel stíchnuť, pretože sa ozvali nadšené ovácie. A budú ho mať tam, kde chceli od začiatku ak teda nikto nebral vážne možnosť, že by sa mal stať ministrom. Bude auror a bude poľovať na smrťožrútov. To sa k Hrdinovi hodí viac, ako ničenie kdejakých amuletov.
„Poprosím utíšte sa!“ krotil ich Croacker. „Určite je to skvelá správa, ale ešte nie je konečná!“
Po chvíli sa átrium skutočne utíšilo, pretože chcel každý vedieť, aká skvelejšia môže ešte táto správa byť. Možno bude Hrdina loviť smrťožrútov z ministerského kresla. Ale to by nevyzeral Croacker tak spokojne.
„Správne,“ pokračoval Harry. „Áno, stanem sa aurorom a mojím hlavným cieľom bude vymazať ministerský zoznam. To jednoznačne. Z tohto dôvodu sme spolu s ministrom a aurorom Dawlishom strávili niekoľko dní… rozhovormi. Nazvime to takto. Obsah rozhovorov je tajný,“ pousmial sa. „Každopádne už v tomto momente prebiehajú rokovania na rôznych ministerstvách vo svete, pričom anglickým vyslancom pomáhajú už aj francúzski a nemeckí kolegovia. Majú sa pridať Španieli, Taliani a dúfajme, že čoskoro celá Európa a napokon svet. Som presvedčený o tom, že onedlho polapíme všetkých.“
„Ministerstvo vyslalo v tejto chvíli šesť vyslancov na ministerstvá do Severnej aj Južnej Ameriky. Budú prebiehať rokovania na celom svete, pričom Anglicko bude pri tejto najrozsiahlejšej akcii pôsobiť ako základňa. Naše Ministerstvo mágie a naše Oddelenie aurorov,“ prezradil Croacker.
„Aurori, najmä vyšetrovatelia, dostanú už zajtra prvé inštrukcie,“ vložil sa aj Dawlish s trocha opatrnejšími prehláseniami ako minister. „Nebude to ale tak, že by sa teraz každý čarodejník na svete zapájal do pátrania, to ani náhodou. Rokovania so zahraničnými ministerstvami prebiehajú len v rovine potrebnej spolupráce, ochote poskytnúť informácie, prijať našich vyšetrovateľov, spolupracovať pri činnosti v ich krajine…“
„Tak a teraz si to pokazil,“ zasmial sa Croacker. A opatrne sa zasmiali aj novinári pozorne počúvajúc každé ich slovo.
„Asi takto,“ predstúpil Harry. „Anglicko si povedie svoje pátranie tak, ako doteraz. Ibaže doteraz sa spoliehalo len na svoje sily a postupne času si zvyklo na to, že sú smrťožrúti preč. Síce sú, ale sú preč. Pátralo sa, určite, ale to nadšenie, tá snaha o spravodlivosť, o pocit zadosťučinenia, o pomstu… rokmi toto všetko klesalo a pátranie prebiehalo tak, ako prebiehalo. Nevravím, že zle. Spočiatku výborne… výsledky vravia dosť. Ibaže, ak by sa hneď od začiatku spolupracovalo celosvetovo, zoznam by bol zrejme prázdny. A takto to bude teraz. Angličania si svoje pátranie povedú tak, ako chcú…“
„Ako nám ty našepkáš,“ usmial sa Dawlish.
„No, tak budem pôsobiť ako profilovač, tak áno… budem hľadať cestu skrz predpoklady a možné scenáre správania sa smrťožrútov…“
„Takže nám našepkáš,“ prikývol Dawlish. A novinári sa rozosmiali. Vyzeralo to, že si skutočne rozumejú a našli spoločnú cestu.
„Tak dobre, našepkám. Spolupráca so zahraničnými ministerstvami bude fungovať tak, ako povedal auror Dawlish. Ak by sme našli stopu tam, či onam… máme záruku, že nám príslušné ministerstvo vyjde vo všetkom v ústrety. Ale áno, ak by bolo potrebné posilniť našu… hm, vyslanú jednotku, pomôžu…“
„Ale vyšetrovať budete vy, nie pán Potter?“ vykríkol akýsi novinár. Už sa ich nedalo udržať na uzde.
„Budem predpokladať,“ opravil ho. Potom sa uškrnul. „Ministrovi sa moje posledné predpoklady veľmi páčili,“ natiahol sebaisto. Minister aj s novinármi sa zasmiali. „Ale nie. Nebudem nikomu šéfovať, to si nemyslite,“ povedal vážnejšie.
„Auror Potter má pár dobrých nápadov, ktoré chce uviesť do praxe a ja s tým súhlasím,“ dodal Dawlish. Harry naňho pozrel kútikom oka. Už je teda auror? Alebo Dawlish len trénuje?
„Takže sa nestane novým šéfom aurorov?“ Padla otázka. No, keď nie minister, tak aspoň toto.
„Ubezpečujem vás, že sa nestanem ničím šéfom,“ Harry sa prinútil neprevrátiť oči. Skutočne po ničom takom netúžil. „Budem pracovať ako bežný auror, avšak s trocha viac rozviazanými rukami…“ pozrel na ministra. Ten prikývol.
„Pán Potter nás presvedčil, že je jeho uvažovanie na inej úrovni… je skúsený a vie veľmi veľa… podrobnosti nevieme dokonca ani my,“ pousmial sa. „Každopádne má moju plnú dôveru, nech sa rozhodne akokoľvek. A dôveru šéfa aurorov taktiež. Ale k tomu, aby sa mohol plne sústrediť na svoju prácu, potrebuje svoj priestor a ten by ako šéf nemal, to uznáte aj sami.“
„A keď sa zoznam vyčistí? Čo bude potom?“ pýtal sa ďalší.
„Potom sa uvidí,“ Harry sa pomrvil. „Neviem, čo bude potom,“ dodal, keď videl nespokojné výrazy.
„Potom by ste mohli kandidovať aj za toho ministra, nie?“ skúsil niekto. No to určite.
„To skutku mojím cieľom nie je,“ vypustil. „Ďakujem za prejavené dôvery a sľubujem, že sa posnažím na niečo prísť a spolu s aurormi zoznam vyčistiť…“
„Dobre vážení,“ minister plesol rukami. Harry to chcel jednoznačne ukončiť a pre ministra bolo mimoriadne dôležité, aby mal svojho hrdinu pokojného. „To by bolo nateraz všetko. O podrobnostiach týkajúcich sa spolupráce so zahraničnými ministerstvami vás budeme samozrejme informovať. Rovnako ako o všetkom dôležitom. Týmto by som vás chcel ale všetkých poprosiť, aby ste pánovi Potterovi a aurorom nechali priestor k práci. Pokojnej a hlavne prínosnej. Ďakujem…“
Chytil Harryho za ramená a odvádzal ho preč, k výťahom.
„Harry, týchto pár dní vám dávam voľno, zaslúžite si ho,“ vravel mu dôverne. „Je mi jasné, že budete aj doma pracovať, ale oficiálne nastupujete až prvého novembra, čiže sa vtedy budete hlásiť u Dawlisha,“ široko sa naňho usmial a tak, aby ho videli novinári, si s ním potriasol pravicou. A potom rýchlo nastúpil do výťahu.
„Super,“ zabrblal si.
„Prečo si mi to nepovedal?“ nadšene sa k nemu dohrnul Ron.
„Minister nechcel mútiť vodu, kým prebiehal proces,“ vysvetlil, ale díval sa na obe ženy, ktoré pristúpili. Ginny sa naňho usmievala, Hermiona sa ale tvárila opačne.
„Takže tomuto si sa venoval, keď si sa zatváral v pracovni?“ zamračila sa. „Našiel si si dobrodružnejšiu prácu, ako skúmať kliatby?“
„Áno,“ privolil na rovinu. „Zrejme by ma šľak trafil, keby som ostal zavretý v kancelárii a ty to vieš,“ slabo sa pousmial. A ona si povzdychla.
„Po pravde som niečo podobné čakala. Neviem si ťa predstaviť zavretého v kancelárii… ale až toto som si nepredstavovala.“
„Je to viac ako výborný nápad. Harry a ja vytvoríme tím…“ plánoval Ron. Harry mu to ale hneď vysvetlil.
„Nebudem v tíme s nikým, vieš? Budem pracovať samostatne. Až keby sa niekde šlo, tak sa pridám, ale v tíme nebudem,“ vysvetlil. Ronova nálada okamžite klesla. „A poďme sa odtiaľto vypariť…“
——
„Harry, vstávaj, dnes je významný deň,“ budila ho Ginny bozkávajúc jeho nahú hruď. „A dnes je významný dokonca aj pre mňa, vieš?“ pozrela sa do jeho jedného otvoreného oka.
„Aj pre mňa, vieš?“ zamrmlal. „Dnes nebudem pracovať,“ oznámil a schmatol ju, aby si ju pritiahol k sebe. Spokojne sa uložila na jeho hrudníku. „Vlastne mám dnes v pláne robiť veľa zaujímavých vecí, ale pracovať nebudem…“
Hmatkal pod perinou, až pokým nenašiel to, čo hľadal.
„Harry…“ zamrmlala, keď ju začal dráždiť.
„Decká dnes skoro nevstanú,“ šepol a zintenzívnil svoje láskanie. Pokrčila jednu nohu, aby mu umožnila lepší prístup. „Vidíš, že sa ti to páči… ou,“ sykol spokojne, keď zovrela jeho rannú erekciu. „Bozkávať ťa ale nebudem. Až keď si umyjem zuby… Och, Merlin…“
„Myslím, že bozkávanie teraz oželiem,“ hlesla. Tiež ju zaplavovali príjemné pocity. „Koľko máme času?“
„Celý život,“ vydýchol.
„Jasne, ale myslím teraz… asi sa budeme musieť uspokojiť s rýchlovkou.“
„Mimoriadne dráždivá predohra, len čo je pravda,“ uškrnul sa.
„Aj by som ťa plesla, ale v tomto momente máš odpustené…“ hlas sa jej strácal. A nahrádzali ho stony. „Sakra, Harry. Vieš presne, čo máš robiť.“
„Tiež nie si béčko,“ pochválil ju. „Takže rýchlovka?“ zbytočne sa pýtal. Vylovil svoju ruku len preto, aby ju objal a položil si ju na seba. Stále boli zamotaní v prikrývkach. Rukou ho zovrela a nasmerovala do svojho vnútra. „Veľmi príjemne začína tento vskutku významný deň, len čo je pravda,“ zahlásil, keď sa v jej vnútri začal hýbať.
„Žiadne tvoje sarkastické poznámky túto činnosť nezlomia. Ako to robíš?“ sykla s hlavou položenou na jeho ramene. Vlastne len odovzdane ležala a všetku prácu tentoraz nechala na ňom. Užívala si ten pocit, kedy sa s ňou spojil. Pevne ju zvieral a zrýchlil svoje pohyby.
„Si skvelá,“ šepol jej do vlasov a začal zdvíhať panvu ešte nástojčivejšie. Zastonala. „A ja som asi úžasný, no,“ pritvrdil.
„Úžasne… skromný…“ hlas sa jej zadrhol. Hnal ich oboch k vrcholom neuveriteľnou rýchlosťou. Bola v dobrej polohe. V priebehu niekoľkých následných minút zmenil viackrát tempo, neprestával ju však zvierať a ona cítila, že bude onedlho vrcholiť.
„Budem,“ zastonala.
„Buď a v tom momente budem aj ja,“ priznal. Vlastne na ňu čakal. Prvý raz vždy. Vytrvalcom bol až potom.
„Už…“ takmer kvikla a potom sa roztriasla. Nepúšťal ju užívajúc si jej orgazmus. Dva razy z nej vyšiel a vrátil sa, aby sa tomu poddal aj on. Rýchlovkou by mohol nazvať každé ich prvé milovanie. Na nešťastie toho teraz viac nestihnú.
„A teraz vstávať,“ jemne ju plesol po zadku, keď sa obaja upokojili. „Je ten významný deň, tak ho poďme prežiť… významne.“
„Ale nefrfli hneď zrána,“ napomenula ho, keď z neho skĺzla. „Rýchla sprcha a raňajky,“ zavelila.
Počkal, kým na seba hodí rýchlu sprchu ona. Nechcel sa k nej pridávať, pretože by zrejme hupsli na druhé kolo a to bolo v tento významný deň nežiadúce. Ustlal zatiaľ posteľ a keď vyšla z kúpeľne a pochválila ho, vrhol sa na sprchu aj on.
„Dobré ráno!“ pozdravili ho Frank s Lunou, keď zišiel dole. Sedeli za stolom a raňajkovali. Spolu s Charliem, ktorý prišiel na tri dni z Rokfortu domov, keďže bol ten významný deň a v tento významný deň nepracoval takmer nikto.
„Dobré ráno, vospolok,“ pozdravil ich s úsmevom. Na stole ho už čakali čerstvé lievance. „Ou, lievance, kto by to čakal?“ natiahol s úškľabkom. Luna sa zachichotala a Ginny mu venovala pohoršený pohľad. Hoci boli lievance najkomplikovanejšie, s prútikom ich robila na počudovanie najrýchlejšie.
„Lievance si zaslúžime, keď je ten významný deň,“ škeril sa Charlie. Vedel, ako sa jeho otec na tento deň neteší.
„Veľmi významný,“ vrátil mu úškľabok. „Pred dvanástimi rokmi som umrel… ale čo, poďme oslavovať,“ natiahol. Luna sa rozosmiala ešte viac.
„Budeme oslavovať, lebo si neumrel, nie?“ vážne vyslovil Frank.
„Určite, zlato,“ Ginny sa naňho usmiala a odsudzujúco pozrela ako na Harryho, tak aj na ich syna. „Charlie s Harrym si z toho potrebujú robiť žarty, no,“ zavrtela hlavou.
„Dnes ale neponesiete kvety tam…“ zarazil sa mladý Longbottom.
„Asi ťažko ponesú kvety na hrob, keď sedí Harry vedľa nás,“ zavrtela hlavou Luna.
„No dobre, ale vieš, ako som to myslel,“ napaprčil sa.
„Viete vy dvaja čo?“ zasiahol Harry. „Keďže mám dnes ten sviatok…“
„Harry, prestaň…“
„…rád by som vyfasoval darček,“ pozrel na obe menšie deti. Hltali ho pohľadom. Usmial sa. „Bol by som rád, keby ste dnes, spolu s Charliem, samozrejme… mladý pán sa z toho nevyvlečie… spravili všetky bežné veci za mamu. Upratali si izby, poumývali a odložili riad, spravili poriadok v dome…“
„Záchody ale nečistím,“ Luna vyzerala, že bude zvracať.
„Ježíš,“ zalamentoval Charlie.
„Aké milé zahrešenie, synu,“ uchechtol sa Harry. „Keďže je dnes Deň Víťazstva a celá čarodejnícka komunita bude oslavovať, my sa zariadime tiež tak. Mama si oddýchne… a tie záchody vyčistím ja…“
„Ale ty máš sviatok, prečo by si čistil záchody?“ nechápal Frank.
„Nemá sviatok, je živý…“
„Staraj sa o seba…“
„Si hlupák…“
„Stačilo,“ zahriakla ich matka. „Keď sa mienite stále dohadovať, nechajte to tak, ja si to porobím, než pôjdeme von…“
„Nie, mami, my to spravíme. Že to spravíme?“ Luna pozrela na najstaršieho brata.
„Ale jasne, spravíme,“ prikývol.
„Výborne, šikovné deti,“ spokojne sa pousmial Harry dívajúc sa, ako sa všetky tri postavili a šli umyť riad. „A bez hádok, prosím,“ napomenul ich, pretože Luna s Frankom už znova začali do seba ryť o to, kto bude utierať a kto ukladať, keď bude Charlie umývať.
Malé deti sú vo všeobecnosti dosť prispôsobivé. A pri týchto dvoch šlo všetko ešte lepšie. Po tom, ako Harry nastúpil na aurorský úrad a Hermiona sa odsťahovala naspäť do svojho bytu, skutočne zašli na pár dní do Brlohu, aby sa Seamus s Deanom mohli realizovať v podkroví. Harry im predostrel jasnú predstavu a oni ju do bodky splnili.
Najviac práce im dalo prirobiť v podkroví malú kúpeľňu s toaletou. Skutočne maličkú, bez sprchového kúta. Ani prirobenie niekoľkých okien ich nestálo toľko úsilia, ako vytiahnuť hore kanalizačnú sieť. Ale zvládli to v úctyhodnom čase. Čo by aj pre Hrdinu nespravili, že? Prirobiť potom štyri identické izby a spevniť schodisko bolo to najmenej.
A hoci sa deti čudovali, prečo sú tam štyri izby a nie dve obrovské, netrápilo ich to dlho, pretože sa v momente začali sťahovať do izieb, v ktorých mali dokonca nábytok, ktorý si sami vybrali. S Hermioninou pomocou. A po týždni tam aj bývali.
S čím sa Harry zmieroval oveľa ťažšie bolo zapojenie krbu do letaxovej siete. Robil to nerád, ale premiestňovať sa s tak malými deťmi je nevhodnejšie, ako sa s nimi preletaxovávať, čo vlastne zvládali aj sami. Krb spojil ale len so škôlkou, kde dohodol s riaditeľkou možnosť letaxovať sa aj Frankovi, ktorý potom prechádzal do prípravky. A spojil ho aj s Brlohom, kvôli babičke. Babička ale sľúbila, že ona ich letaxom prepadávať nebude, ale bude chodiť na premiestňovacie územie.
Dnešný deň bol aj v predchádzajúcich rokoch veľmi významným. V tento deň porazil Hrdina Voldemorta a čarodejnícky svet, najmä ten anglický, práve týmto dňom začína datovať Nový vek čarodejníkov. Pokým však v minulosti sa miešala radosť so smútkom, dnes to malo byť inak. Hrdina, ktorému vďačia za svoj Nový vek, žije.
Oslavovať sa malo vo veľkom. V minulosti sa tento deň nazýval Dňom Harryho Pottera. Všetky obchody boli zavreté, všetci si užívali deň pokoja, žiaci sa neučili, ľudia oslavovali. Alebo len v smútku spomínali na Harryho. Dnes to ale malo byť oveľa viac pompéznejšie. Na Ministerstve sa konal ples, hral sa benefičný metlobalový zápas, mala sa uskutočniť obrovská párty na mieste, na ktorom Harry Voldemorta porazil a dovtedy tam chodili ľudia klásť vence k pamätnej tabuli, ktorá nahrádzala hrob Harryho Pottera. Pamätná tabuľa sa zmenila na informačnú a ľudia chceli začať oslavovať inak, ako dovtedy.
Ginny musela napísať niekoľko listov, keďže ju k tomu Harry uprosil. Pozývali ho skoro všetci a skoro všade a on sa skutočne nemohol, ani keby náhodou chcel, zúčastniť všetkých tých sprievodných akcií. Celý november lietali sovy najskôr do Brlohu a potom aj domov a rovnaké množstvo sov od nich odlietalo. Ginny Harryho menom ďakovala a zároveň jemne odmietala.
Harry však nemohol celý deň odignorovať. Preto chcel vziať deti a Ginny na obed do muklovskej reštaurácie, potom ho prehovorili, aby sa zúčastnil benefičného metlobalového stretnutia, no a minister doňho toľko ryl, toľko dobiedzal, toľko prehováral, až Harry kývol na jeho naliehanie a sľúbil, že sa zúčastní ministerského plesu, ktorý sa konal na jeho počesť a hoci desaťkrát celkom pochopiteľne nemohol, tentoraz bol dosť živý na to, aby sa zúčastnil.
Metlobalový zápas bol vcelku rozumný nápad. Ukázal sa svetu, novinári si ho nafotili, odpovedal asi na tri otázky, pozrel si exhibíciu v ktorej proti sebe nastúpil výber Írska a výber Anglicka… a skutočne to bola exhibícia s množstvom pekných akcií a s množstvom gólov, kde napokon Angličania vyhrali, pretože strelu chytil stíhač obľúbeného Magochesteru.
Napokon bol rád, že sa Výročného zápasu Víťazstva, ako ho narýchlo premenovali z predchádzajúceho Výročného zápasu Harryho Pottera, zúčastnil. Ukázal sa na ňom so synom a tiež so svojou bývalou snúbenicou a tým len podnietil svet k ďalším špekuláciám. Frank s Lunou na zápas nešli. Luna bol ešte príliš malá a Franka to nebavilo, tak im Harry aspoň sľúbil, že si na ďalší deň spravia výlet do zoologickej záhrady a zábavného parku.
Ministerský ples bola ale úplne odlišná udalosť, ako neformálne exhibičné stretnutie. Zúčastniť sa na ňom mali predstavitelia nielen Ministerstva mágie Anglicka, ale aj rady ďalších európskych a svetových ministerstiev a Harry mal byť čestným hosťom. Živým čestným hosťom, keďže aj táto udalosť sa konala každoročne už jedenásť rokov.
„Vážené dámy, vážení páni, ctení hostia,“ zahlásil Croacker nadšene pred samotným zahájením plesu. „Dovoľte mi pozvať na pódium pána Harryho Pottera, ktorý sa pred dvanástimi rokmi postaral o to, aby sme dnes a stále mali čo oslavovať,“ usmial sa.
Harry to bral ako nutné zlo. Jednoducho sa musel zžiť s týmto svetom. Nasťahoval si Ginny s deťmi domov a Merlin vie, že mu to veľmi pomohlo, nemôže však žiť v izolácii a existenciu viesť len v prísnych hraniciach, ktoré si stanoví. Napríklad exhibičný zápas. Alebo zajtrajšie ZOO. A nastanú iné situácie, ktoré si budú vyžadovať, aby sa správal ako normálny občan, normálny príslušník čarodejníckej komunity. Nastal čas, aby začal konečne normálne žiť po svojom zmŕtvychvstaní.
„Ďakujem,“ usmial sa do zaplnenej siene plnej čarodejníkov v smokingoch, slávnostných habitoch a čarodejníc vo večerných šatách. A do klbka novinárov, ktorí jednoducho museli prísť, aby sa o tejto udalosti dozvedela aj verejnosť. „Ďakujem veľmi pekne,“ zopakoval, keď sa tlieskanie utíšilo. „Musím sa priznať, že toto všetko, čo sa dnes deje… a vlastne nielen dnes, ale čo vídam diať sa od môjho návratu, je pre mňa stále cudzie. Za posledné mesiace som ale od rôznych ľudí počul rôzne verzie vnímania teraz už dvanástich rokov. Je mi známe, akým smerom sa čarodejnícka komunita vydala, čo všetko dokázala, v čom sa zlepšila, o čo sa snaží naše ale aj ostatné ministerstvá a som za to rád. Som rád za to, že som… ehm, že som pred dvanástimi rokmi kývol na jeden plán a vďaka tomu žijeme v lepšom svete. A ja sa tiež aklimatizujem a učím sa v ňom žiť. A som za to rád,“ usmial sa. „Ďakujem.“
Znova sa ozval potlesk, ale keď chcel Harry odísť, ministrova ruka sa objavila na jeho ramene a prinútil ho ostať stáť pred pultom. V duchu zaúpel.
„Skôr, než sa odoberieme vedľa… plesať, poskytneme novinárom trocha priestoru k položeniu otázok,“ povedal ako Harrymu, tak aj prítomným.
„Pán Potter, zaznamenali ste pri vyšetrovaní nejaký pokrok?“ spýtal sa jeden zvedavec. Harry sa nadýchol, aby odpovedal, ale minister ho predbehol.
„Vyšetrovanie nechajme pre tento večer tak,“ široko sa usmieval. „Toto je chvíľa, kedy oslavujeme víťazstvo, nechajme smrťožrútov tak…“
„Pán Potter, ako sa cítite teraz, po siedmich mesiacoch, od návratu?“
„Myslím, že oveľa lepšie, ako tie prvé týždne,“ usmial sa. „Zrejme môžem smelo prehlásiť, že sa mi celkom úspešne podarilo zžiť sa so súčasnosťou a nájsť si v nej svoje miesto. Ďakujem…“
„Môže za to Ginny Weasleyová?“ spýtal sa ktosi. Harry ho vyhľadal pohľadom a vo svojom vnútornom hodnotovom rebríčku ho zaradil do antipatického oddelenia.
„Je jedným z faktorov, pravda. Ale taktiež za to môže môj vzťah k synovi, ktorý je momentálne vynikajúci. Môj vzťah k priateľom, ktorí mi pomohli s návratom. Napokon aj práca, vďaka ktorej mám v tejto spoločnosti hádam pevné miesto. Čiže tých faktorov je veľmi veľa a vyzdvihovať jeden sa nedá,“ usmial sa na rýpavca.
„Pán Potter, ale priznávate, že máte s Ginny vzťah?“ neprestával vyzvedať. Harry pozrel na Ginny, ktorá ho sprevádzala a bola neuveriteľne krásna. Zvedavca určite poznala, ale nevenovala mu pozornosť vedomá si pohľadov, ktoré po nich striehli. Usmial sa na ňu. A rozhodol sa spraviť definitívnu bodku za špekuláciami.
„Je mi jasné, že zrejme až do konca života neprestanem byť vďačným objektom novinárov a to isté bude platiť aj o mojich blízkych. Ale dobre, ak to uspokojí vašu zvedavosť, hoci ide o čisto súkromnú záležitosť. Ginny Weasleyovú som zatiaľ o ruku nepožiadal, ale chystám sa na to,“ usmial sa. Novinári ani nedýchali, stavil by sa. A neboli jediní. Harry pozrel na zarazenú Ginny. Jeho úsmev sa rozšíril. „Aby som odpovedal na vašu otázku…“ pozrel znova na dotieravého novinára, „a upozorňujem, že tak spravím len jeden raz a potom nikdy. Nebudem sa nikdy vyjadrovať k svojim súkromným záležitostiam. Ale áno. Priznávam, že mám s Ginny vzťah, jej deti a náš syn sú o tom informovaní a sú spokojní a skutočne plánujem v dohľadnej dobe požiadať ju o ruku. A ak neodmietne, tak sa aj ožením. A to je všetko, čo sa môjho súkromia týka. Ďakujem…“
Tentoraz sa nenechal zastaviť, hoci padali ďalšie otázky a postavil sa k Dawlishovi a Ogdenovi. Pokým Dawlish ho spokojne plesol po ramene, Ogden si niečo mrmlal pod nos. Minister prerušil oficiálnu časť a pozval všetkých do vedľajšej obrovskej siene, kde bol pripravený malý komorný čarodejnícky orchester.
„Harry, roznesú nás v novinách,“ šepla Ginny, keď k nej podišiel a s úsmevom jej ponúkol rameno, do ktorého sa zavesila.
„Neroznesú,“ rovnako ticho odvetil. „Nemajú dôvod, nie sú na mňa nahnevaní, sú len zvedaví a ja som celebrita, drahá,“ natiahol s úškrnom.
„Nevadí ti to,“ skonštatovala s tichým úžasom si tento jeho postoj uvedomujúc. Usmial sa ešte viac.
„Vlastne som si uvedomil, že mám byť na čo hrdý, vieš? A nemyslím tým nejakú záchranu sveta… myslím tým, že som bol schopný znova sa postaviť na nohy a začať žiť. Samozrejme v tom máš najviac zásluh ty, ale to oni vedieť nemusia. Charlie a priatelia mi pomáhali, o tom žiadna. Ale pri nich to bolo samozrejmé. O teba som musel zabojovať a vyhral som. A všetci zvedavci mi môžu maximálne tak závidieť,“ otočil si ju k sebe, keď sa kapela chystala spustiť otvárací tanec.
„Milujem ťa,“ šepla dojato.
„Ja teba viac,“ zašepkal tiež, keď začali tancovať.