POPIS: Jednorázovka napísaná ako vianočný darček pre Drahokam. Znova rodinné väzby zo Strely a znova bola poviedka písaná v dobe, kedy niektoré postavy žili. Je po vojne a Severus, Harry a Sirius zažijú hospitalizáciu v muklovskom nemocnici. Na chirurgickom oddelení ale velí vrchná sestra a tá dokáže skrotiť aj veľkého Severusa Snapea.
ŽÁNER: humor
OBDOBIE: po vojne v Strele
HLAVNÉ POSTAVY: Severus Snape, Harry Potter, Sirius Black
RATING: 12+
————
Pulzujúca bolesť hlavy ho pomaly vytrhávala zo spánku. Alebo možno z bezvedomia, ako si náhle uvedomil. Toto nebolo normálne preberanie sa, aj keby mal prisúdiť bolesť hlavy nejakej preflámovanej noci, ktorú nezažil už poriadnu kopu rokov. Vlastne ani nevedel, ako sa človek cíti po preflámovanej noci, ale takto určite nie. Keď si ešte k tomu vzápätí uvedomil, že ho bolí takmer celý človek pochopil, že sa stalo niečo zvláštne. Takúto bolesť tela poznal až dôverne. Spomenul si na prudký náraz… a pomaly mu dochádzalo, čo predchádzalo tomu prudkému nárazu.
„Ja toho prekliateho zasrana zabijem,“ vrkol a pokúšal sa otvoriť oči. Niečo bolo ale úplne inak. A nepáčilo sa mu to ani najmenej. Čo to, sakra, má s nohami? A kde to je? Vyzeralo to ako nemocnica, ale iná… divná… muklovská? A to na tých nohách… nevie s nimi hýbať, ale cíti, že ho strašne bolia. Prečo s nimi nevie hýbať? Nadvihol hlavu.
„Tomu verím, pán profesor,“ donieslo sa k nemu z protiľahlej postele. Strelil tam pohľadom. Keby dokázal okamžite pochopiť, čo všetko sa stalo, práve v tejto chvíli deje a ešte len stane, tak by sa asi udusil od smiechu. Sedel tam ten zmätok Potter, obe ruky vo výške zahnuté v lakťoch a znehybnené tým zvláštnym niečím, čo identifikoval ako sadru. Chcelo sa mu počastovať ho štipľavou poznámkou na adresu jeho smiešneho vzhľadu, ale bolo by to asi zbytočné. On mal obe nohy v sadre. Úplne celé nohy..
„Za toto sa zrejme môžem poďakovať tebe, že Potter?“ prskol podráždene.
„Myslím, že aj ja nesiem istý podiel viny, Snape, tak nevrč a neprskaj síru na všetky strany. Šetri sily.“
„Black,“ Severus prevrátil oči a pozrel na susednú posteľ. Jeho švagor tam ležal a na rozdiel od nich mal sadru len okolo krku. Obväzy na ostatnom tele nevyzerali až tak odstrašujúco. „To som neskutočne rád, že ťa opäť vidím… vážne,“ zaškľabil sa.
„Áno, tomu som ochotný veriť… najmä keď v tvojom hlase cítim nefalšovanú úprimnosť.“
„Je mi jedno, čo cítiš v mojom hlase… Zaujíma ma len to, ako sa stadeto dostaneme.“
„Asi nijako,“ ozval sa Harry.
„To je veľmi definitívne prehlásenie, Potter.“
„Mrzí ma to, strýko… vážne,“ natiahol nevinne. „Ale ťažko budete presviedčať muklovských doktorov, aby nás prepustili.“
„O vás dvoch mi vcelku ani nejde,“ chcel sa posadiť, ale nešlo to. Zlostne sykol. „Ako sme sa vlastne ocitli tu? Prečo nie sme v čarodejníckej nemocnici? Prečo nás neliečia štandardne… elixírmi? Prečo máme tie tvrdé hlúposti po telách? Veď keby…“
„Snape, čuš… Ty si zrejme utrpel aj nejakú traumu hlavy, nie?“
„Vytiahli nás stade muklovskí záchranári,“ vysvetľoval celkom ochotne Harry. „A zrejme nemali ani tušenia, že sme čarodejníci, nehovoriac o tom, že určite ani netušia, že nejakí čarodejníci existujú.“
„Zaujímavý rozbor.“
„No a liečia nás muklovským spôsobom… zlomeniny zasadrovali, dávajú nám muklovské lieky a tak…“ keby Harry mohol, mykne plecami. Tie mal ale akosi… odstavené z prevádzky.
„A uznaj… ťažko ich budeme presviedčať, aby do nás naliali kostrorasty a kostrocely, že?“ zachechtal sa Sirius.
„Tebe mali miesto krku zasadrovať hubu… bol by pokoj.“
„Asi jej veľa neostalo, keď ju všetku minuli na tvoje ctené nožičky.“
„Sklapni… Porozmýšľajme, ako odtiaľto čo najrýchlejšie vypadnúť.“
„Vraveli o šiestich týždňoch.“
„Čo?“ Snape sa prudko otočil k Blackovi, ale vzápätí svoj čin oľutoval. Hlava ho bolela skutočne intenzívne.
„Zlomeniny sa bežne liečia kratšie, ale my obaja máme niekoľkonásobné zlomeniny a Sirius zlomené krčné stavce. Nebyť toho, že ukecal mladú doktorku, tak by tu s nami ani neležal.“
„Nemusel si sa namáhať, Black. Rozhodne nevýskam od radosti.“
„Kvôli vám to ale nerobil,“ zaškľabil sa Harry. „Uznajte… nemohol ma nechať samého vo vašej spoločnosti. Na to ma má až príliš rád.“
„Veľa práce mi to nedalo,“ ceril sa Sirius. „Asi im napadlo, že keď sme boli v tom aute spolu… tak sa nielenže poznáme, ale hádam aj máme radi.“
„A nenapadlo vám im mierne naznačiť, že ma vaša prítomnosť môže umučiť?“
„Nie, takto nám ten čas aspoň rýchlejšie ubehne.“
„Ja tu nemienim ležať šesť týždňov. Vlastne nemám v pláne preležať tu ani jeden deň. Kde máme prútiky?“
„Nevieme.“
„Možno ostali vo vraku, možno nám ich vzali… Nepýtal som sa na to, kde mám prútik, aby som mohol čarovať,“ znova márny pokus o myknutie plecami.
„Kde je niekto, kto by nám pomohol odtiaľto sa dostať?“
„Keď myslíš nejakého čarodejníka… tak ani Susan, ani Ginny, ani nikto nevedel, čo máme v pláne, takže aj keď prídu na to, že sme zmizli… bude istý čas trvať, kým zistia, kde sme. Aj keď neviem, ako by na to mohli prísť.“
„Je to vaša chyba,“ zavrčal na oboch. Už viac ako podráždene. Už naštvane. Mali pravdu, v takmer všetkom. Nedostanú sa stadeto tak skoro.
„Vieme, ale ty si sa nenechal dlho prehovárať.“
„Vlastne ste súhlasili až veľmi rýchlo. Možno to bolo tým, že keby ste odmietli, ukázali by ste strach.“
„Celkom oprávnený strach,“ zamračil sa Severus na svojho synovca. „Pozrite, ako sme dopadli. To tá vaša chuť vyskúšať všetko muklovské.“
„Mohli sme aj umrieť,“ prilial olej do ohňa Sirius.
„Ale neumreli,“ nevinne sa pousmial Harry. „A keď sa stadeto dostaneme, kúpim si nové auto a to pôjdeme prevetrať.“
„Rob si čo chceš, Potter, ale so mnou nerátaj. A keď ti môžem odporučiť… nauč sa tú kovovú vec najprv riadiť a ovládať, než niekoho vážne zabiješ.“
******
„Dobrý deň vám prajeme.“ Do miestnosti vstúpilo asi sedem osôb. Lekári, sestričky, asistenti… predpokladal Severus. „Tak už ste sa prebrali,“ okamžite sa vrhli k jeho posteli, ako znechutene zistil. „Ako sa máte? Máte bolesti? Pamätáte si všetko?“ vyhŕkol naňho chlap v bielom. Zrejme šéf tej bandy.
„Mám sa úplne úžasne,“ vyprskol po nich nebezpečne. „Nič iné mi nerobí väčšiu radosť, než tu ležať. Myslím, že som už zažil väčšie bolesti. Na nešťastie si pamätám všetko, preto nechápem, prečo ste ma… ubytovali… spolu s týmito idiotmi.“ Kým tlupa v bielom pozerala viac ako odsudzujúco, Harry so Siriusom sa potichu pochechtávali.
„Pán Snape,“ povedal primár zmierlivo. „Pacienti si bohužiaľ nemôžu vyberať, kde budú ležať… toto nie je súkromná nemocnica a vy nie ste VIP pacient.“
„Nevravte,“ vrkol. „Tak mi povedzte, kedy mi budete môcť dať tie zbytočnosti dole a pustiť ma.“
„To nepôjde tak skoro.“
„Myslel som si… tak mi aspoň povedzte, kde sú moje veci, ktoré mi patria.“
„Ani to nevieme. Záchranári…“
„Viete vy vôbec niečo?“ štekol. Mladé sestričky o krok odstúpili. Zato jedna veľká a stará po ňom zazerala snáď ešte škaredšie, ako on na nich.
„Vieme to, že ste utrpeli veľmi vážne a komplikované zlomeniny oboch dolných končatín. Boli ste takmer celý deň v bezvedomí. Mali ste však aj šťastie… ak si odmyslíte pobyt v nemocnici, ktorý sa vám zjavne nepozdáva… môžete byť rád, že si neponesiete horšie následky. Všetky ostatné vyšetrenia, ako je CT…“
„Som vážne rád… ale to ma príliš nezaujíma,“ zaprskal. „Zaujíma ma len informácia, kedy odtiaľto vypadnem.“
„Keby záležalo na mne, tak vás naložím na vozík a pošlem priamo na pitevňu,“ zavrčala naňho matróna.
„Vrchná sestra to tak nemyslela…“
„Keď vám tak strašne záleží na blahu svojich pacientov,“ zakŕkal smerom k nej Severus, „tak hľaďte spraviť niečo so sebou, aby ste ich nedesili.“
„Vy… dávajte si na mňa pozor!“
„Lebo čo? Spravíte bu-bu-bu?“
„Pán Snape má zjavne mierne následky po havárii.“
„Žiadne následky. Je to jeden odporný, nevďačný chlap, ktorý si nedokáže vážiť ani takú maličkosť, ako je záchrana života,“ húkla vrchná sestra. Doktori vyzerali, že sa radšej do toho nebudú miešať. Zrejme by zvozila aj ich.
„Keby som vedel čo uvidím, keď sa preberiem… dobrovoľne by som si vybral smrť,“ kontroval Severus. Zdravotníci cúvali, tí dvaja po sebe zazerali ako rozzúrené býky a Harry so Siriusom sa kráľovsky bavili.
„Možno by ste tým spravili svetu láskavosť.“
„Dobre, poďme ďalej,“ primár opatrne vzal herdegbabu pod pažu a ťahal ju preč. Severus ešte niečo prskol a vrchná sestra mu pohľadom sľubovala odvetu.
„Pán Black, ako sa vodí vám?“
„Mne úplne na parádu,“ nevedel sa prestať smiať. „Teraz bude náš pobyt obohatený aj kabaretnými predstaveniami.“ Mladé sestričky sa zahihňali.
„Podľa posledných výsledkov nebola porušená miecha… takže váš stav je len dočasný. Úlomky potlačili nervy, preto máte hornú polovicu tela ochrnutú. Avšak vďaka liekom sa to bude zlepšovať.“
Severus si pomyslel, že keby mu dali pár elixírov a párkrát zamávali prútikom, Black by bol v poriadku. Aj keď teda… on by kvôli Blackovi zrejme veľa iniciatívy nevyvinul… ale štvalo ho to, že sú v rukách muklov.
„Ja vám plne dôverujem… na rozdiel od môjho kolegu,“ ubezpečil ich Sirius a stále sa pochechtával. Hlavou síce hýbať nemohol, ale jeho oči boli i tak zamerané na mladé sestričky.
„To sme radi, však?“ primár pozrel na svoj sprievod, ktorý pokyvkával hlavami. Vrchná sestra však stále od zúrivosti funela. „A vy, pán Potter?“ obrátil sa k poslednej posteli.
„Mám sa dobre, len je to trocha nepohodlné,“ pohýbal rukami, ktoré mu trčali od tela. „Nemôžem sa ani poškrabať,“ natiahol. Mladé sestričky sa zasmiali.
„Keby bolo najhoršie, môžu ťa poškrabkať sestričky,“ poradil mu Sirius. Dievčatá sa rozhihňali ešte viac, primár sa uškrnul a vrchná sestra protestne zafučala.
„Veľmi však záleží na mieste nepríjemného dráždivého pocitu,“ dodal Severus len preto, aby vytočil vrchnú sestru.
„No, myslím, že by sme nemuseli zachádzať do podrobností,“ zasmial sa primár. „Som rád, že ste všetci traja v poriadku… aj keď to dávate najavo svojskými spôsobmi,“ fľochol pohľadom po Snapeovi, ktorý ho tým svojím vypitval. „Pôjdeme…“
„Pôjdete nič nerobiť.,“ vrkol Severus za poslednou, ktorá odchádzala z miestnosti a chystala sa za sebou zavrieť. Vrchná sestra stiahla obočie a tresla dverami.
„Nemyslím, že je rozumné si ich znepriateľovať,“ nadhodil Sirius.
„Nemyslím, že by bolo bezpečné, aby si myslel,“ Severus sa zaškľabil. „Musím prísť na to, ako sa odtiaľto dostať.“
******
„Zdravím, páni… máme tu obedňajší prídel liekov,“ dvere sa rozleteli a do izby, úplne ponorenej do tichosti, vošla matrónska vrchná sestra aj s mohutným ošetrovateľom. Snape prevrátil oči. Vyzerali ako Crabe a Goyle… a zrejme boli rovnako tupí. „Pán Black… jedna injekcia a zavediem vám infúziu,“ zoširoka sa usmiala na Siriusa.
„Iste madam… moje končatiny sú vám k službám,“ uškrnul sa. Len s úsmevom zatskala a bodla ho do stehna. Ani nehlesol. Ešte zaviedla infúziu a potom svoju pozornosť zamerala na Harryho. Severus premýšľal, na čo je s ňou tá gorila, ktorá bola len o kúsok väčšia, než ona sama.
„Pán Potter, vaše lieky, pomôžem vám,“ pridržala mu pohár, keď zapíjal svoje lieky. Obaja boli poslušní a disciplinovaní, až z nich Severusovi prišlo nevoľno. Znechutene sa škľabil aj v momente, kedy pristúpila sestra k nemu. S takým podivným výrazom, až sa prestal škľabiť. Spozornel.
„No čo je?“ vrkol na ňu. Na tvári sa jej rozlial nebezpečný úsmev.
„Pán Snape, najprv vám dám muskulárnu injekciu, dobre?“
„Injekciu?“ nepozdávalo sa mu.
„Áno, pichnem vás do zadku.“
„Nie, nepichnete ma do zadku,“ zavrtel hlavou. „Môjho zadku sa ani nedotknete.“
„A prečo si myslíte, že by som sa vášho zadku mala dotýkať?“ povytiahla obočie. „Bude úplne stačiť, keď vám do zadku pichnem ihlu,“ ukázala mu injekciu. Severusovi sa zúžili zreničky.
„Nie, to vám nedovolím. Môj zadok proste okukovať a pichať doňho nebudete.“
„Verte mi, že som vo svojom živote videla už radu oveľa viac úžasnejších zadkov, než je ten váš.“
„To vám verím… každý trpíme nejakou úchylkou… ale môj zadok si na svoj zoznam nepriradíte.“
„Myslím, že by vám to mohlo byť jedno, keď som už videla aj váš… ehm…“ prstom ďobla smerom do jeho lona. Sirius to síce nevidel, ale rozchechtal sa na celú miestnosť. A Harry tiež.
„Čo ste videli?“ Severus bol úplne… vyvedený z miery. Až teraz si uvedomil, že nepociťuje nutkanie na močenie… a keď sa trocha viac sústredil, prišlo mu to…
„Presne to som videla,“ pomstychtivo sa zazubila. „Zaviedla som vám katéter do močového traktu cez váš…“
„Mlčte!“ zarazil ju vydesene. Tá ženská ho… videla… a zrejme sa ho dotýkala!
„Našťastie sme to prespali, švagrík!“ vykríkol Sirius dusiac sa smiechom. Harry kľačal pri posteli, tak ho smiech zmohol.
„Takže musíte uznať, že vaša ostýchavosť ohľadne vášho… zadku… je úplne zbytočná.“
„Ale…“
„Ale na to tu mám ošetrovateľa, keďže som predpokladala vašu nespoluprácu.“
„Počkajte!“
„Bude to len chvíľa, pán Snape.“
„Nechytajte sa ma!“
Protest bol zbytočný. Aj keď nadával, posielal ich do horúcich pekiel, nepomohol si. Silné paže ošetrovateľa ho poľahky pretočili na bok a sestra vyhrnula anjelíčkovú košeľu. Len potichu sykol, keď ihla preťala našponovanú polovičku jeho zadku.
„No vidíte, aké je to jednoduché. A keď vás mám v takejto polohe, tak vám hneď spravím aj klystír.“
„Čo? Prečo?“ vedel, čo je to klystír. S týmto termínom sa už stretol a nie… to nemohol dovoliť. „Neopovážte!“ zmietal sa, ale ošetrovateľ bol silnejší, so vzpierajúcimi pacientmi mal skúsenosti. „Zabijem vás… hneď ako sa z tejto prekliatej postele dostanem, zabijem vás.“
„Ale no tak, upokojte sa… potrebujete mať črevá prázdne kvôli ďalšiemu vyšetreniu.“
„Nie a nie!“
Zbledol a stíchol. Dokonca už nepočul ani tých dvoch smiať sa. Jeho hrdosť utrpela ujmu. Sestra mu… Merlin, ani premýšľať nad tým nemohol, čo práve v tejto chvíli robila. Bolo to… Ešte nikto nikdy neponížil Severusa Snapea viac, ako táto… obluda. Cítil, ako jeho črevá zalieva… Bol nemý a bledý, keď ho prevrátili naspäť a strčili pod neho misu. Nezmohol sa už ani na zúrivosť. Vrchná sestra chirurgického oddelenia vedela, ako skrotiť pacientov…
******
Severus zaťato civel do stropu. Harry sa potichu rozprával so Siriusom, občas vyprskli smiechom a liezli mu na nervy. Všetko mu tu liezlo na nervy, ale po tej nemilej skúsenosti sa rozhodol vyjadrovať svoj názor len ojedinele.
„Páni, bežte prosím na svoje postele, trocha vás poumývame,“ do izby nabehli tri asistentky v stredných rokoch.
„Fajn… ale nemohli ste poslať nejaké…“ Sirius chcel povedať, že mladšie, ale včas sa zarazil. Zrejme by ich urazil a to vážne nechcel. Avšak predstava, že ho bude umývať nejaká… no dobre, tak nech.
„Nemohli sme poslať mladšie dievčatá,“ milo sa naňho usmiala najstaršia. „Musíte uznať, že by pre ne bolo… mierne trápne umývať mladých mužov.“
„A spýtali ste sa ich?“ zazubil sa Harry. „Myslím, že mladí muži by príliš neprotestovali, keby…“
„A ja myslím, že ste obaja zadaní, tak sa tu nepokúšajte flirtovať a zvádzať personál,“ vrkol po nich Severus. Najmä na svojho švagra sa škaredo zamračil.
„Ale ty nie si,“ uchechtol sa Sirius.
„Nemá vrchná sestra čas? Že by prišla poumývať môjho strýka?“ zasmial sa Harry.
„Aj vás dvoch zabijem.“
Asistentky sa dívali jedna na druhú, zjavne sa nevedeli rozhodnúť, ktorá pôjde umývať toho nepríjemného pána.
„Dávajte si pozor,“ varoval Severus tú najstaršiu. Nechápal… stačilo obyčajné osviežujúce kúzlo. Muklovia sú proste úplne šialení. „Bol by som rád, keby ste sa obmedzili len na kontakt hubky s mojou kožou.“
„Fajn,“ zamračila sa asistentka. „Tak ukážte… najprv vám poumývam genitálie.“
„Merlin, prečo?!?“
******
„Svrbí ma chrbát,“ hlesol Harry a snažil sa poškriabať si ho o zárubne dvier vedúcich do kúpeľne. „Strašne to svrbí.“
„Aj mňa to svrbí,“ pritakal Sirius. „Snape… teba nič nesvrbí?“ Harry sa zvláštne nahýbal, aby jedným voľným prstom dočiahol k Siriusovi a strčil mu ho pod sadru.
„Čo ťa je po tom, čo ma svrbí a čo nie!“
„Neštekaj! Len som sa normálne spýtal.“
„Štekáš akurát tak ty.“
„Strýko, ste ešte viac podráždenejší, než obvykle… Že vás svrbia nohy?“ zaškľabil sa Harry.
„A svrbí… a svrbí… a svrbí…“ provokoval Sirius.
„Black, sklapni!“
„Takže ťa to predsa svrbí… a nechceš si povedať o pomoc,“ smial sa Sirius.
„Poškriabem vás, keď poškriabete vy mňa,“ ponúkol sa Harry úplne vážne.
„Čo?“
„S touto ihlicou,“ Harry mu ukázal dlhú kovovú vec. Snape sa zamračil. Ale ten nepríjemný pocit sa už stával takmer neznesiteľným.
„Mám ťa škrabať?“
„Áno… neviem sa na tých zárubniach správne naštelovať.“
„Je to… nenormálne.“
„Tak nech vás to svrbenie aj zožerie, mne je to jedno,“ Harry sa otočil na podpätku.
„Počkaj, dobre!“ privolil nútene. „Poškriab ma a potom poškriabem ja teba.“
„Paráda… zhora sa môžete škrabať aj sám… zospodu vás poškriabem ja.“
A už mu vopchal ihlicu najprv pod jednu a potom aj pod druhú sadru dole pri kotníku. Severus mal čo robiť, aby slastne nemrnčal.
„Výmena,“ Harry sa natrčil k strýkovi chrbtom. „No tak… dohodli sme sa,“ upozorňoval, keď sa nič nedialo. Severus váhavo vystrel ruku a začal Harryho škrabkať na chrbte. „Áno… to je ono,“ stonal Harry. „A vyššie… ešte trocha… ááách…“ Sirius sa pochechtával. „A silnejšie… ešte…“
„Potter! Robíš si zo mňa srandu?“ Severusovi sa to jeho teatrálne vzdychanie zdalo podozrivé.
„Priznávam, že som to troška preháňal,“ zasmial sa Harry. Severus ho poslal ku všetkým čertom.
******
„A čo tí traja na dvadsaťsedmičke?“ pýtal sa primár na sedení lekárov a vrchnej sestry.
„Sú podivní,“ mladá lekárka stiahla obočie. „Zvláštni… akoby z iného sveta.“
„To je pravda,“ pritakal indický lekár. „Black a ten mladý sú celkom… normálni… ale ten tmavovlasý je viac ako divný.“
„Dobre… a z lekárskeho hľadiska? Zlepšili sa?“
„Trocha aj áno… spolupracujú, všetci, aj keď to tak spočiatku nevyzeralo.“
Vrchná sestra bola zvláštne zadumaná. Všimli si to aj ostatní, ale neodvažovali sa ju rušiť. Vedeli, aké následky by tento neuvážený čin mohol so sebou priniesť.
A ona premýšľala. Premýšľala nad tým, čo jej kedysi hovorila jej priateľka… alebo teda človek, s ktorým sa zniesla najviac. O zvláštnej škole s ešte zvláštnejším profesorom. Nenormálnej škole. O ľuďoch, ktorí akoby boli z iného sveta. O chlapcovi, ktorý mal vraj zachrániť celý svet. Čarodejnícky… A aj o nepríjemnom profesorovi, ktorý obýva podzemné žaláre a je chladný, sarkastický a neprístupný. Presne taký istý, ako ich pacient. Divný pacient… Musí zájsť za Arabellou Figgovou. Je pravda, že sa po tomto jej tvrdení pohádali a rozišli… dokonca jej odporučila psychiatrické vyšetrenie… ale títo zvláštni ľudia jej to pripomenuli… a možno stará dáma nehovorila do vetra.
Bavilo ju týrať Severusa Snapea, ale už dokonca aj jej začal liezť hore krkom. A radšej než na pitevňu, by ho poslala do jeho sveta…
******
„Susan!“
„Ginny!“
„No to je dosť… Čo vám tak dlho trvalo?“
„Ako vám je?“
„Už lepšie.“
„Myslím, že teraz stačí, keď podpíšete reverz,“ zavrčala na Snapea vrchná sestra. Na prekvapenie položila na stôl ich veci… aj s prútikmi.
„Vy ste to vedeli?“ obvinil ju Snape. „Vedeli ste, že sme čarodejníci a napriek tomu ste tu na nás praktizovali tie vaše predpotopné metódy?“
„Severus, sklapni!“ upozornila ho jeho sestra. Severus sa mračil tak, ako zrejme ešte nikdy.
„Nevedela som to od začiatku,“ rovnakým tónom mu odvetila vrchná sestra. „Len pár dní,“ zaškľabila sa.
„A prečo potom…“
„Prečo?“ prerušila ho podráždene. „Pozrite, drahý… možno v tom svojom žalári velíte vy. Ale tu, na chirurgickom oddelení velím ja a všetci sa riadia mojimi príkazmi… vrátane nedisciplinovaných, protivných a nechutných pacientov. A teraz sa zoberte a dbajte o to, aby ste sa mi tu už nikdy viac neukázali. Verte, že je ešte dosť predpotopných metód, ktoré ste neokúsili…“
KONIEC