„Ako to vyzerá?“ prestrašene ho súrila Molly. Znepokojil ju jeho výraz, tradične kamennou tvárou prebleskovali známky záujmu, súcitu a spolupatričnosti. Všetci napäto postúpili o krok dopredu a dívali sa na Snapa, ktorý sa zjavne zdráhal vyrieknuť svoj verdikt.
„Čo je s ním?“ pípla Ginny. Podišla k matke a chytila ju pod pažu. Tušila, že to bude potrebné a Fleur spravila to isté z druhej strany.
„Neviem presne, čo s ním je,“ odvetil po nádychu. „Respektíve nemám tušenia, čo všetko s ním porobila.“
„Vyjadruj sa jasnejšie,“ vyzval ho Sirius. Snape odvrátil pohľad od Molly, ktorej v nepríjemnej predtuche začali stekať slzy po lícach a zabodol ho do Siriusa. Venoval mu krátky, podráždený pohľad, aby fľochol na Hermionu, ktorá si zakrývala ústa rukou a vpil sa do zelených očí. Nepokojných, vydesených a prosebných.
„Umiera,“ oznámil. V absolútnom tichu bolo počuť, ako Molly zalapala po dychu, aby z nej vzápätí vyšiel pridusený, zúfalý ston. Nebyť dievčat, padla by. Díval sa do jeho očí, v ktorých sa dalo jasne čítať nechápanie, odmietanie pravdy, beznádej a bolesť. Mučivá bolesť, ktorá mu trhala srdce.
„Severus,“ šepla Susan. „Ako…“
„Má v sebe niekoľko druhov elixírov, tých najnebezpečnejších,“ rozhodol sa to okamžite vyklopiť. „Všetko sú to elixíry patriace do čiernej mágie, samozrejme. Viem dokonca, o ktoré sa jedná. Nikto však neskúšal účinok ich kombinácií. Nikdy. Sám mi povedal, že si to na ňom chcela vyskúšať, že bol jej pokusným králikom a že aj tak umrie. Vie, že umiera,“ stíchol.
„Nedá sa mu pomôcť?“ skúsil Sirius. Nikto ďalší nebol schopný v tej chvíli otvoriť ústa.
„Nie,“ odvetil tvrdo.
„Pokúste sa o niečo!“ vyletel Harry. On nemôže proste umrieť, teraz nie. „Ste elixírový majster, ten najlepší, tak niečo vymyslite!“
„Nejde to. Ten proces sa nedá zastaviť, ani spomaliť. Skúsil som kúzla, skúsim ich opäť, môžem vyskúšať elixíry. Ale nebude čas.“
„Koľko mu zostáva?“ Susan to pochopila. Durmstrang jej dal základné znalosti a ona vedela, čo dokážu spraviť čierne elixíry. A keď ich je niekoľko pokope… Snape ich prebehol nervóznym pohľadom.
„Nanajvýš dva dni.“
„Čo sa s ním deje?“ spýtala sa Ginny. Harry na ňu okamžite pozrel. Prinútil ho jej rozochvený šepot, vydesený a úzkostlivý. Fleur potichu plakala, obe držali Molly, ktorá mala zničene sklonenú hlavu a zdalo sa, že ďalšie reči nevníma. Dostal chuť do všetkého kopať. Priviedli ho zbytočne. Keby sa mu v noci nesnívalo, že ho zajtra zabije zablúdená kliatba, dnes by sa mu snívalo, že ho pozajtra zabije zmeska elixírov. Severus na ňu pozrel pohľadom, ktorým sa pýtal, či to skutočne chcú vedieť. Pochopila. Mrkla na Fleur a tá odvádzala Molly preč.
„Má v sebe päť rôznych druhov,“ spustil, keď sa dostali do bezpečnej vzdialenosti. „Nebudem vymenúvať účinky všetkých. Jedno je však isté, jeho organizmus nie je proti nim schopný brániť sa. A žiadny by ani nebol. Momentálne prebieha rozklad priečne pruhovaného svalstva. Za čas príde aj k ničeniu toho hladkého, vrátane srdca. Vnútorné orgány sa začali rozpadať, slezina mu už nefunguje. To spôsobí, že sa prestane hýbať, prestane komunikovať, vidieť, počuť. Bude sa dusiť, nebude mu fungovať mozog a nakoniec začne vynechávať aj srdce. Jednoducho povedané, jeho telo hnije znútra,“ povedal na rovinu a bez okolkov. Ginny privrela oči, Hermiona začala vzlykať. Draco pozeral zarazene do zeme, Sirius nechápavo a zamračene na Severusa.
„Nedá sa…“ vydýchol Harry. „Nedali by sa odstrániť účinky jednotlivých elixírov? Nejako postupne?“
„Nebude na to čas,“ zavrtel hlavou a pozeral naňho. Takmer smutne. „Chcem sa o to pokúsiť, ale…“
„Dva dni na to nestačia,“ vložila sa Susan tichým hlasom. „Je to nereálne. Možno vy sa dali odstrániť účinky, ale tá spúšť, ktorú svojím zložením a kombináciou vyvolali, tá sa nebude dať zastaviť. Ani spomaliť.“
„Ale…“
„Jednoducho to nepôjde,“ vrkol podráždene. „Skúsim to, ale nádeje do toho nevkladám. Žiadne. Momentálne je v bezvedomí. Keď sa doňho nalejú elixíry proti bolesti, budete ho môcť prebrať,“ pozrel na Ginny. Dívala sa naňho a len mierne prikývla. Harry na ňu pozrel. Videl, ako jej oči mútnejú, ako sa zalievajú slzami. Spravil krok k nej a opatrne položil ruku na jej plece. Jeho dotyk ju takmer vydesil. Otočila k nemu hlavu. V tom istom okamihu, ako sa ich pohľady stretli, už nedokázala brániť smútku. Objal ju, silno si ju k sebe privinul a držal. Bez slov, pretože všetky boli zbytočné, s hlavou v jej vlasoch, s ťažko potláčaným pohnutím, brániac vlastným slzám. Kútikom oka zbadal, ako Susan zvierala v náručí zničenú Hermionu, ktorá jej máčala habit horúcimi slzami. Ako Malfoy stojí obďaleč, zachmúrene sa na ňu díva, bezradne, úzkostlivo a súcitne. Snape povedal Siriusovi, aby zašiel pre Pomfreyovú. Nechcel odísť skôr, ako bude nad Weasleym dozor.
„Pôjdem za mamkou,“ povedala tichým hlasom. Dokázal jej len vtisnúť letmý bozk a prikývnuť.
„Nejako opatrne to povedzte vašej rodine,“ Snape sa mierne mračil. Nezvyčajne. „Ak bude mať v sebe dosť elixírov, môžete ho prebrať a aspoň sa s ním rozlúčiť,“ vyšlo z neho tichým hlasom. Susan už odviedla Hermionu dovnútra, Malfoy si nešťastne sadol na stoličku. „Pokúste sa pred ním tváriť normálne. Aj keď to bude asi ťažké,“ pokračoval. „On to vie, takže vám to asi uľahčí. A spolu so Susan vysvetlite všetko aj Poppy,“ pozrel na koniec chodby, v ktorej sa zjavila ošetrovateľka. „Ja sa o niečo pokúsim, ale úspech takmer vylučujem,“ pohľadom strelil z Harryho na Ginny. „Je mi to ľúto,“ vypustil a myslel to vážne.
„Áno,“ vydralo sa z nej a vzlykla.
„Potter,“ oslovil ho celkom pokojne. „Až tu skončíš, prezleč sa a príď za mnou.“ Nečakal na odpoveď, vybral sa ráznym krokom do svojho laboratória. Harry sa za ním neveriacky díval. Ponúkol mu možnosť podieľať sa na výrobe nejakých elixírov, ktoré by mu mohli pomôcť. Poskytol mu príležitosť konať.
„Ginn,“ fľochol po nej. Asi by mal byť s nimi. Teraz by nemal odchádzať a nechávať ich samé. Ani ju a ani Hermionu. Ale môže niečo robiť, nečakať bezradne na koniec. Na jeho smrť.
„Bež,“ pochopila ho. Naposledy ju objal a díval sa, ako mizne vo dverách ošetrovne. Pozrel na Malfoya.
„Ja to pôjdem oznámiť ostatným,“ vypustil zvláštnym tónom, keď zaregistroval jeho pohľad. „Bolo to zbytočné.“
„Nebolo,“ pristúpil k nim Sirius. Pomfreyová už bola vnútri. „Keď už nič iné, aspoň sa s ním budú môcť rozlúčiť a, a dôstojne ho pochovať. Keby tam ostal, nemali by tú možnosť.“
„Ešte sa pochovávať nejde,“ zaprotestoval Harry pri odchode. „Stále je možnosť, že sa z toho dostane,“ zavrčal a náhlil sa do svojho bytu. Sirius sa za ním díval starostlivo, súcitne a bolestne. Pozrel na Malfoya.
„Ja pôjdem za Weasleyovcami, chlapmi,“ oznámil skrúšene.
——
„Môžeš začať krájať tieto korene a potom nasekať lístky žihľavky,“ povedal, keď sa uňho objavil, už zbavený smrťožrútskych handier. Bez reči si zobral nožík a začal krájať. Zachmúrene a skľúčene. Snape po ňom kútikom oka pokukoval. „Najprv vyrobíme elixír, ktorým by sa zacelili rany na vnútorných orgánoch. Je to niečo, ako zaceľovací elixír, ale jeho výroba sa neučí ani na špecializovaných školách, pretože ten hnus, ktorý doňho naliala, sa medzi bežnými jedmi nenachádza,“ vysvetľoval. Nechcel im dávať plané nádeje, ale tiež nemienil sedieť so založenými rukami a pozerať, ako po ňom ukrivdene zazerajú. A tento je strašne rád, keď môže do poslednej chvíle niečo robiť.
„Uhm, tým by sa mohli odstrániť účinky prvého jedu. A ďalej?“ spýtal sa bez toho, aby naňho pozrel.
„Áno, mohli by sa, dobre si to vystihol,“ vypustil dosť tvrdo. Konečne naňho pozrel, pohľadom vyjadrujúc nespokojnosť s jeho tónom. „Pozri, Potter, ak aj elixír zaberie, rany v tele napáchajú nenapraviteľné škody. Toto robíme len preto, aby sme vyčerpali všetky možnosti. Budeš sa s tým musieť zmieriť.“
„V tých Bystrohlavovej záznamoch nie je žiadne liečiteľské kúzlo?“ zamračil sa, ignorujúc jeho poznámku.
„Nie, doteraz som na nič nenarazil. Nemám na to veľa času, keď sa musím zamestnávať školou a tvojimi sprostosťami,“ prskol naštvane. Nevedel, či ho chce zaškrtiť, vynadať mu, poslať ho do čerta za jeho šialenosť alebo ho nejako povzbudiť, prípadne objať a posmeliť jeho vieru nejakými tými citovými rečami. Zarazil sa. Nad čím to vlastne rozmýšľa? „Čo presne sa ti snívalo?“ vrkol, aby zahnal tie slabošské myšlienky. Harry naňho pozrel. Momentálne nemal chuť na hádky, výmeny názorov či podobné zbytočnosti, ktoré by ho odpútavali od myšlienok od Rona. Postrčil mu nakrájané korene a pustil sa do sekania lístkov. Tichým hlasom mu povedal o svojom sne. Snape ho zamyslene počúval. „Keby si o tom sne povedal, keby som ti ho vybral z hlavy a poriadne ho prezrel, vedeli by sme, čo robí. Zaváhala, vedela, že robí chybu. Že sa nedožije výmeny a Temný pán ju potrestá,“ uvažoval nahlas. „Keby si o tom povedal, vyhli by sme sa nepríjemnostiam.“
„Keby, keby, keby…“ vyprskol naštvane. „To mi je momentálne jedno,“ sekol nožíkom o čosi dôraznejšie.
„Upokoj sa,“ zamračil sa. „Nemusíš mi to tu rozsekať. Ak sa nemieniš správať civilizovane, môžeš odísť.“ Harry čosi zamrmlal. Snape sa naňho stále díval snažiac sa pochopiť, ako sa môže cítiť, keď práve prichádza o najlepšieho priateľa. Aj keď to odmieta pripustiť. A je jedno, kto tým priateľom je. Pracovali asi hodinu v tichosti, občas po sebe strelili nervóznymi pohľadmi. Obaja sa nadychovali k otázke či poznámke. Obaja túžili nejako sa prejaviť, nadviazať normálny rozhovor. Ostalo však len pri pokusoch.
„Pôjde to dole?“ spýtal sa Harry po ďalšej úmornej polhodine, keď to už nevydržal.
„Čo? Myslíš tú stupídnosť, ktorú si si nechal prilepiť na ruku?“
„Áno, myslím práve to. Veď vám sa to celé roky páčilo, či nie?“ vŕtol nabrúsene. Snape prižmúril oči.
„A tebe sa to bude musieť začať páčiť, pretože to dole nejde,“ prskol. Videl, ako provokačný pohľad mizne, miesto neho sa zjavuje panika a zhrozenie. Harry zbledol a zarazene civel na strýka. Ten povytiahol obočie a v duchu sa zaškľabil.
„No výborne,“ zamrmlal a sklonil sa ku svojej robote. Predsa s tým rátal, zmieril sa s tým, tak prečo ho to teraz tak vydesilo? Jednoducho mu to ostane na ruke navždy. Bude sa s tým musieť naučiť žiť, prestane nosiť tričká a naučí sa ovládať svoj žalúdok pri pohľade na svoju ruku. Bude to spomienka na Rona. Jeho najlepšieho kamaráta. Snape naňho hľadel a správne odhadoval tok jeho myšlienok. Nepredpokladal, že by ho zobral vážne, ale jeho momentálne citové rozpoloženie mu zrejme bránilo akejkoľvek logickej úvahy. Ale treba pripustiť, že mu to občas zapáli. To teraz zrejme nie je ten prípad a tak mu treba. Keď sa bráni svojej túžbe zadrhnúť ho, tak si to odskáče aspoň takýmto spôsobom.
„Keď budeš odtiaľto odchádzať, pripomeň mi jednu masť,“ kul železo, pokiaľ bolo horúce. „Je výborná po tom, ako začne páliť znamenie, keď sa zvolávajú. Je to dosť nepríjemné a ruka bolí aj niekoľko dní,“ musel sa uškrnúť, keď videl, ako mu stuhli ramená. Možno by to nemal robiť. No to určite, nech si tú svoju sprostosť odnesie aspoň takto. Možno mu to dá príučku a nabudúce bude rozumnejší. Snáď sa tej výnimočnej udalosti raz dožije.
——
Harry vbehol na ošetrovňu po ďalších troch hodinách, kedy mlčky pracovali, schválne sa vyhýbajúc diskusiám. Harry nemal náladu a Snape netušil, čo v tejto chvíli hovoriť.
Okolo postele sedeli všetci Weasleyovci vrátane Herniony. Nepustil ich k slovu, netrpezlivo prerušil napoly ďakujúci a napoly vyčítajúci Arturov monológ hneď v zárodku a vrhol sa k stále bezvedomému Ronovi, aby mu do krku nalial prvý elixír. V napätom tichu čakali, ako sa vyjadrí po pár minútach Pomfreyová. Nespúšťal z neho pohľad, bol ošetrený, rany zmizli. Ležal na posteli úplne pokojne, akoby len spal. Tiché Molline vzlyky už dávnejšie ustali, spolu s manželom sa začínali zmierovať s tým, že prichádzajú o ďalšieho syna. Ešte stále sa zdráhali ho prebrať a rozprávať sa s ním. Ešte stále k tomu hľadali odvahu. Dvojčatá len smutne pozerali na brata, kým Bill nervózne pochodoval, túžiac nejakým spôsobom zvrátiť tento osud. Hermiona sedela vedľa Ginny, plakať už prestala, držala ho za ruku a odmietala ho pustiť.
Keď Pomfreyová po desiatich minútach prehlásila, že nenastala žiadna zmena, bezmocne dopadol na stoličku a hlavu skryl do dlaní. Neozvalo sa nič, okrem zvuku krokov. Bill sa po tomto vyjadrení dal opäť do pochodovania, kým jeho priateľka stála obďaleč aj s Hermioninými rodičmi, prežívajúcimi weasleyovskú bolesť. Ucítil na sebe niečiu ruku. Ginninu, ako si uvedomil, keď k nej vzhliadol. Vyzerala, že sa rovnako ako ostatok rodiny, s touto situáciou pomaly zmieruje.
„Bol tu už aj Dumbledore,“ šepla. „Skúšal rôzne kúzla. Nejde to, ako povedal Snape,“ oznámila. Harry zamračene pozrel z nej na Hermionu. Dívala sa naňho bolestne, skrúšene a bez sĺz. Prikývla.
„Je to tak. Mal by si si to aj ty pripustiť.“
„Stále je nádej,“ neveriacky namietal. Neuvedomoval si, že tu všetci sedia už takmer päť hodín a prebrali to niekoľkokrát. Prebehol pohľadom všetkých Weasleyovcov. Dvojčatá naňho hľadeli s porozumením a tak desivo smutne, až ho pichlo pri srdci. Nesmú prísť o ďalšieho, táto rodina si to nezaslúži. „Snape varí ďalej a ja idem tiež.“
„Harry, chceme ho prebrať a rozlúčiť sa s ním,“ šepla Molly. Zamračene na ňu pozrel. „Myslíme si, že aj ty by si mal.“
„Nie,“ zavrtel hlavou. „Ja sa s ním nemienim lúčiť, nie pokým je šanca!“
„Harry, uznaj, že…“ za chrbtom sa mu ozval Sirius. Prudko sa otočil za hlasom. Nevšimol si ho a ani Susan a Lupina, ktorí stáli s ním.
„Neuznám,“ vyskočil zo stoličky. „Nie teraz, nie po tom všetkom. Ešte neumrel, tak ho neodpisujte.“
„Nikto ho neodpisuje…“
„Ja to proste nevzdám!“ vybehol z ošetrovne a náhlil sa pokračovať v príprave ďalších dvoch elixírov. Snape ho po očku pozoroval, snažiac sa predvídať, ako toto skončí. Dával mu inštrukcie, kontroloval jeho fanatické a zároveň dôsledné a precízne počínanie. Jednoznačne si dal záležať a on ho v tom podporoval. Určite je táto činnosť, aj keď zbytočná, lepšia, ako ubíjajúca nečinnosť.
——
Ošetrovňa sa vyprázdnila, ostali len Weasleyovci a Hermiona. Nechali ich, aby sa so svojím synom, bratom a priateľom rozlúčili samí. Nikto sa im do ich chvíle nechcel pliesť. Nik na to nemal právo. A ani silu. Tú hľadali strašne dlho, aby ho napokon dostali z bezvedomia. Nadopovaného elixírmi, aby necítil bolesť, ktorá sa mu zahryzávala do každého kúska tela. Zatiaľ videl, počul a hovoril. Vnímal ich pri sebe a usmieval sa.
Držal Hermionu za ruku a díval sa na ňu. Nikdy by si nepomyslel, že ho napokon stretne toľké šťastie, aj keď len na chvíľu. Bol hlupák, ten najväčší, že si nechal príležitosť na viac nádherných chvíľ unikať pomedzi prsty. Až teraz si vlastne uvedomil, že ju mal rád, viac ako kamarátku, od druhého ročníka. Od momentu, kedy ju videl ležať skamenenú a od mal neuveriteľnú chuť rozbiť ten kameň holými rukami. Oslobodiť ju, oživiť, pobozkať, zachrániť. Miloval ju od štvrtého ročníka. Prečo si to uvedomoval až vo svojich posledných chvíľach? Plakala. Plakala teraz a plakala aj vtedy. Keď jej vyčítal Kruma. Pochopil, že aj ona ho milovala. Dlho k sebe hľadali cestu, aby ju napokon našli a šli po nej spoločne. Tak kruto krátko. Ostali sami, všetci sa ohľaduplne stiahli. Hladila ho po vlasoch a hovorila, ako ho miluje. A on jej odpovedal, povedal jej všetko, čo cítil celé tie roky. Zarazila ho, keď si začal vyčítať svoju hlúposť. Bozkom ho umlčala, keď sa ospravedlňoval. Ďakovala mu. Za priateľstvo, ktoré napokon prerástlo do lásky. Za každú ich spoločnú a nádhernú chvíľu. Za hádky, kvôli ktorým si ho zamilovala. Vravela, že nezabudne, že ho bude vždy milovať. A on ju nabádal, aby zabudla. Aby sa neodvažovala zamerať sa na spomienky. Aby žila ďalej, pretože ona je tá, čo si to zaslúži. Pobozkal ju a do toho bozku vložil všetko. Musí sa usmievať, nesmie plakať. Preňho nie. Nech je šťastná.
Lúčil sa so súrodencami. Najprv s Billom, potom aj s dvojčatami. Vtipkovali a smiali sa. Tak ako vždy, ako by to nebolo posledné ich spoločné blbnutie. Takto to chcel, nech sa všetci smejú a nech neplačú. Spomenuli svoje bláznovstvá, svoje vtipy, výmysly. Nakoniec priznali, že ho mali celkom radi, na čo im povedal, že aj on sa v istom okamihu prestal za nich hanbiť. Ich najmladší brat. Pozrel na Ginny. Napriek všetkému jej vŕtaniu ho mala rada a on to vedel. Vždy to vedel. Aj teraz mu povedala, že jej liezol na nervy a on sa ani nedivil. Mať za pätami strážneho psa by sa nepáčilo nikomu. Veď aj Hermiona bola akýsi strážny pes. Usmieval sa. Prosil ju, aby dala na Harryho pozor. A ona mu to sľúbila. Mal ju rád, strašne. Vždy chcel pre ňu to najlepšie a preto sa ani priveľmi nebránil, keď nakoniec ostali spolu. Povedal to nahlas. Až vtedy jej stiekli po lícach slzy. Pobozkala ho na líce. Ani jeden z nich naňho nikdy nezabudne.
Pozrel na svojich rodičov takmer nesmelo, s úctou, tichou žiadosťou o ospravedlnenie. Nikdy nebol dokonalý syn, na ktorého by mali byť hrdí. Zarazili ho. Každé ich dieťa je výnimočné a oni sú hrdí. Ospravedlňoval sa za večné problémy a neúspechy. Mamka ho umlčala. Otec sa vyjadril, že ani jeden z jeho synov nedokázal to, čo on. Aj keď sa im to koľkokrát nepáčilo a mali strach. Oňho. Spomenula niekoľko okamihov jeho života, ktoré si nemohol pamätať, pretože bol príliš maličký. Pomedzi slzy sa smiali. Sľuboval, že sa pridá k Charliemu a spoločne na nich dohliadnu. Nedovolia, aby sa ich rodina už viac trhala. Musí ostať takto, stále je dosť silná, aby sa popasovala s nežičlivosťou osudu. On odchádza, ale oni ostanú. Navždy spolu.
Prosil ich, aby do rodiny neprestali počítať aj Harryho. Pýtal sa naňho. Nevedel pochopiť, prečo tam nie je. Obával sa, že mu jeho kamarát vyčíta zradu. Nedivil by sa, ani trocha. Vyzradil všetky ich tajomstvá a všetkým zavaril. Ubezpečovali ho, že to tak nie je, že sa snaží pomôcť mu. Neveril. Potreboval to vedieť priamo od neho. Skôr, kým nie je úplne neskoro. Kým je schopný vnímať.
——
„Máš návštevu,“ vrkol po ňom strýko. Ani nezdvihol hlavu od kotlíka. Len si povzdychol. Nepohol sa z laboratória celú noc, stále vyzvedajúc informácie o postupe pri výrobe elixíru. Jeden tam už zaniesol sám, pretože on to odmietal spraviť, aby nemusel opäť čeliť presviedčaniu o nezmyselnosti jeho činov od celého okolia. Jediné, čo elixír zachránil bolo to, že sa Ronovi prestali deformovať svaly na končatinách a naberali na sile. Kým by sa však zregenerovali úplne, potrebovali by k tomu minimálne dva týždne, ktoré nemajú. Keď ho prezrel zistil, že jedy začali pomaly prenikať z brušnej dutiny do bránice a zasahujú pľúca. Do niekoľkých hodín zasiahnu aj srdce a elixír, ktorý doňho nalial ako prvý, nepomáha ani trocha. Zmutovaná zmes jedov pokračuje vo svojom nivočení bezproblémovo ďalej a neberie na zreteľ ani v najmenšom ich protijedy. „Nech sa páči,“ pokynul Ginny a Hermione. Pohľadom poďakovali, len prevrátil oči. Pochyboval, že s ním pohnú.
„Harry,“ opatrne ho oslovila Hermiona.
„Ahoj, láska,“ Ginny podišla až k nemu a vtisla mu bozk na líce.
„Ahojte,“ zamrmlal neprítomne. Sústredil sa na to, aby vhodil drvený roh jednorožca presne podľa návodu. Až keď si tento bod splnil a uvoľnenejšie mohol miešať, zdvihol hlavu. Celkom vyrovnané výrazy ho prekvapili. Obe boli síce nevyspaté, ale zvláštne pokojné. Len Hermiona mala začervenané oči, zrejme pred chvíľou doplakala. „Už to bude. Tento mu určite pomôže,“ vypustil.
„Nepomôže. Harry, pochop to,“ Ginny ho chytila za ramená a otočila k sebe. „Pre nikoho to nie je ľahké, ale je to skutočnosť. Do večera umrie. Vieme to všetci a aj on. Chce ťa vidieť, rozprávať sa s tebou, rozlúčiť sa.“
„Ako to môžeš povedať?“ neveriacky sa na ňu díval. „Ja to…“
„Chce sa s tebou rozprávať, kým to ešte dokáže. Rozumieš?!“ vyštekla po ňom. „Za pár hodín prestane vnímať a bude prakticky dožívať, vegetovať, kým jeho srdce neprestane úplne biť!“ z očí sa jej vydrali slzy. „Tak už prestaň s touto hlúposťou a bež za svojím kamarátom. To by si preňho mohol spraviť.“
„Ja preňho robím dosť,“ zamračene sa ohradil.
„Harry, je neskoro. Všetko sa skončilo, už nie je nádej,“ povedala Hermiona tichým hlasom. Zadíval sa jej do očí stále odmietajúc pravdu. „Sirius sem už šiel sedemkrát, Susan ho vždy zarazila. Všetci sa bojíme, aby, aby…“
„Aby mi nepreskočilo?“ doplnil ju s krivým úškľabkom.
„Áno, presne to!“ prskla po ňom.
„Mne nepreskočilo a ani sa nechystá.“
„Dobre, fajn,“ Ginny mu chytila tvár do dlaní. „Koľko bude trvať, kým sa spraví tento elixír?“
„Asi hodinu. Prečo?“ nechápavo sa zamračil. Reagoval pokojnejším tónom.
„A keď mu nepomôže, keď zistíš, že to bolo zbytočné, uznáš potom, že je tvoja snaha márna? Že už nemá šancu k záchrane? Rozlúčiš sa s ním potom?“
„A budem čakať, kým neumrie?“
„Áno, presne toto robíme všetci. Čakáme, kým neumrie,“ povedala tvrdo. „Harry, mamka aj s tatkom sa s tým zmierili. Rozlúčili sa s ním s úsmevom. Keď to dokázali oni, tebe by to malo robiť menšie problémy.“
„Ale…“
„A okrem toho ťa potrebujeme,“ doložila nešťastne. „Chápeš?“ šepla. „Všetci a ja najviac.“
„Ginn…“
„A je to čím ďalej tým strašnejšie.“
„Prepáč,“ hlesol a objal ju. Dlho potláčané slzy sa opäť dôrazne pretláčali na povrch. Zatláčal ich. Natiahol ruku aj k Hermione, aby aj ju zovrel v náručí. „Je mi to ľúto, ale ja nemôžem len tak…“
„Sám nemôžeš,“ Hermiona potichu smrkla. „Ale spolu môžeme.“
„Dovaríme ten elixír a potom poď s nami.“
„Dobre,“ napokon privolil.
Snape sediaci vo vedľajšej miestnosti všetko počul a uľavilo sa mu. Tento jeho tvrdohlavý únik z reality bol už strašidelný. A hoci bol rád, že ho má pri sebe, nehádajú sa, dokonca prehodia dve-tri vety na solídnej úrovni, teraz bol vďačný, že vypadne. Postavil sa.
„Takže,“ vrkol na nich. V momente sa prestali objímať. „Keďže sa tvoj nudný, nezáživný azyl bez akejkoľvek iskry pomaly ale iste blíži ku koncu,“ natiahol a pristúpil k nemu. Chytil mu ľavú ruku a vyhrnul košeľu. „Je načase, aby som ťa zbavil tejto ozdoby,“ zaškľabil sa a vytiahol prútik.
„Ide to dole?“ spýtal sa zamračene. Hlavou mu preletel ich rozhovor. Prestal vnímať Rona a zameral sa na znamenie.
„Asi áno, keď sa k tomu chystám.“
„Ale prečo?“ Zrazu mu prebehol hlavou rozhovor s Malfoyom. Keď to používali miesto všehodžúsu, nerátali, že to budú mať na tvári naveky. „Vy ste taký prevít,“ vrkol po ňom. Bolo mu to jasné. Dalo sa čakať, že mu jeho strýko neodpustí beztrestne. Aj keď nechápal, čo mu má vlastne odpúšťať.
„Zvažoval by som výber oslovenia, ľahko sa môže stať, že na to kúzlo zabudnem.“
„Jasne, o tom nepochybujem. Bavili ste sa? Robilo vám to dobre? A mne budete vyčítať moju údajnú infantilnosť? Pozrite sa na seba, ako málo stačí k detskej radosti,“ prskal naštvane.
„Uhm, bolo zábavné sledovať ťa, to nepopieram. Nabudúce si hádam premyslíš dôsledky svojich činov a poradíš sa s niekým rozumnejším.“
„Tak v tom prípade sa vám vyhnem veľkým oblúkom.“
„No, ešte začni dupkať nohami a rozhadzovať rukami a bude to dokonalé.“
„Ste obyčajný, protivný, Nety,“ vrkol zúfalo a vzápätí sykol od bolesti. Snape mu zovrel zápästie dosť výrazne.
„Vážne uvažujem, že ti to na tej paprči nechám,“ zamračil sa. Harry naňho znechutene zazeral. „Ale radšej nie. Treba predsa ošetrovať tvoju ochrannú známku. Chlapec, ktorý prežil, či Vyvolený s Temným znamením na ruke, to nie je vhodné.“
Chvíľu po sebe zazerali, ale napokon vyslovil formulku. Vsiaknutá koža sa s pichaním a dráždením začala formovať, cudzia časť tela sa zhmotnila a oddeľovala od jeho ruky. Až mu napokon ostal na ruke obdĺžnik so zanemením, ktorý okamžite zo seba striasol. Bol rád, že je jeho ruka opäť rukou, ale pri odchode na protest zabudol pozdraviť.
——
„Ron,“ šepol na kamaráta. Až keď nepomohol ani tretí silný elixír, bol ochotný pripustiť, že je jeho snaha márna. Sedel pri ňom sám, tak si to želal.
„Harry,“ vypustil s ťažkosťami. Jeho stav zvážnel, problémy s dýchaním sa zvýraznili, pomaly slepol. Neusmieval sa, tentoraz nie. „Prepáč mi to. Všetko som pokazil, zradil som. Vie všetko,“ vyhŕkol.
„Ticho,“ prerušil jeho výčitky. „Nezradil a nepokazil.“
„Neovládam oklumenciu, to preto.“
„Nikto ju ešte neovláda poriadne. A keby si ju aj vedel, on by prišiel na spôsob, ako to z teba dostať. Mysli na Veritaserum. Pri ňom by si sa nemohol brániť. Nie je to tvoja chyba, absolútne. Už ja by som mu vyzradil všetko, keby mi Malfoy nepodstrčil Antiveritaserum.“
„Vážne sa nehneváš?“
„Nie, vôbec. Nemám prečo. Na teba určite nie. Možno na seba, na Lestrangovú, Voldemorta, ale na teba nie.“
„Je mi to ľúto.“
„Už s tým prestaň. Mrzí ma, že je neskoro, že sa mi ťa nepodarilo zachrániť.“
„Nie je to tvoja vina. Ja som sa rozhodol byť pri tebe. Ty si spravil všetko, čo si mohol a ešte aj viac. Vždy som vedel, že ak by sa stalo čokoľvek, môžem sa na teba spoľahnúť. Keby nebola Lestrangová blbá, tvoja akcia by bola úspešná. A vlastne aj bola. Mal som možnosť povedať všetkým, čo si myslím, mohol som sa rozlúčiť a oni ma môžu pokojne pochovať.“
„Ron,“ s ťažkosťami prehltol slzy.
„To je v poriadku, vážne. Na mňa čaká iná cesta, ale ty z tej svojej neschádzaj. Dohliadni na Hermionu, nech sa netrápi, nech je šťastná. A daj pozor aj na moju sestru. Keď jej ublížiš, budem ťa chodiť strašiť,“ zasmial sa. Alebo skôr zakvílil prekrývajúc bolesť, ktorú cítil. Elixíry mu už nepomáhali, dochádzali mu sily.
„Dohliadnem na obe, prisahám,“ už to nedokázal vydržať. Bolo toho veľa. Rozplakal sa. „Nikdy som si nepomyslel, že to skončí takto.“
„Ani ja. Bol si to druhé najlepšie, čo sa mi v živote stalo. Keď som ťa stretol a ty si ma neodsúdil. Až na ten moment v štvrtom ročníku, keď som žiarlil, som nikdy nepochyboval o správnosti svojho rozhodnutia,“ stíchol, v tvári bolesť.
„Nerozprávaj,“ zareagoval Harry. Miesto toho rozprával on. Dlho, najprv s tvárou stále uslzenou. Ron občas niečo poznamenal, unavene a zmorene, s námahou. Hovoril dlho, nakoniec s úsmevom. Občas mu odpovedal úsmevom, občas významným pozdvihnutím obočia. Uvedomil si, že už mu neodpovedá. Ustarane mu pozrel do očí. Nezaregistroval jeho pohľad. Neodpovedal. Nepočul. Koľko mu toho ešte nestihol povedať. Čo všetko chcel spomenúť. Už bolo neskoro. V kútikoch úst sa mu objavil pramienok krvi. Blížil sa koniec. Nebolo potrebné ho omračovať. Pred bolesťou a koncom sa obrnil hlbokým bezvedomím.
Zoskupili sa na ošetrovni. Weasleyovci spolu s Hermionou a Harrym. Kŕče otriasajúce celým telom boli predzvesťou smrti. Navzájom sa povzbudzujúc, šepkajúc, čo najmenej narúšajúc toto mrazivé ticho. Čakali. Zmierení s osudom. Krátko pred polnocou Ron vydýchol naposledy a ich to všetkých zasiahlo nanovo. Bol to definitívny koniec.
——
„Som rada, že ti to dal dole,“ Ginny k nemu opatrne pristúpila. Bolo to na druhý deň po Ronovej smrti a oni sa chystali na pohreb. Pôvodne sa mal konať tak, ako všetky weasleyovské, vo Vydrom svätom Drábe. Avšak stačil jeden kontrolný prieskum a oni zistili, že celá dedina je sledovaná smrťožrútmi. Vedelo sa, že umrie a Weasleyovci boli napriek svojej povesti dosť významnou rodinou, aby sa vedelo o ich zvykoch. Pri tom všetkom si ešte ani syna nemôžu pochovať pokojne. Na Základni sa však nachádzal jeden utečenec, bývalý ministerský pracovník a v jeho kompetencii boli aj obrady. Ten sa teda mal konať na Základni a pochovať ho mali na území Rokfortu. Predpokladali sa úmrtia a Dumbledore sa k tomuto aj postavil a vyhradil jedno miesto.
„Áno,“ odvetil jednoducho. Nemal veľa chuti k rozprávaniu, vlastne sa všetkým vyhýbal. Výnimkou bola Hermiona. Boli spolu skoro stále, sediac pod stromom a spomínajúc na celých tých sedem spoločných rokov. Alebo len mlčiac, smútiac vo vnútri, vzájomne sa držiac za ruky. Najprv plakali, navzájom sa máčali slzami, ale potom prestali. Určite by to nechcel. „Ginn, tieto dni ma mrzia.“
„Ja to chápem,“ prikývla smutne. „Nevravím, že som ťa nepotrebovala,“ zakrútila hlavou. Jemne ju chytil za ruku, stisla mu ju. „Hermiona ťa ale potrebovala viac.“
„My budeme žiť ďalej, spolu. Ona ale zostala sama,“ vysvetľoval.
„Nikdy nebude sama.“
„Vieš, ako to myslím.“
„Viem. My máme jeden druhého, kým jej srdce ostalo prázdne. Okrem toho, vy ste toho spolu zažili oveľa viac, ako so mnou. Vy traja,“ pípla.
„Už nie sme traja,“ hlas sa mu zasekol.
„Už nebudeme plakať. Dobre?“ pousmiala sa. „Vaše priateľstvo bolo také neuveriteľne silné. Vždy som vám závidela. Vlastne každý, kto vás poznal, vám závidel.“
„Všetko krásne raz skončí.“
„To ale neznamená, že to, čo príde potom, nemôže byť rovnako krásne.“
„Pravda. Traja už nebudeme nikdy,“ prikývol a pritiahol si ju k sebe. „Nebudeme plakať,“ usmial sa aj on. „Pochováme ho a už nebudeme plakať. Teraz nás je viac. Ja, ty, Hermiona, Luna, Neville a Malfoy.“
„Áno, je nás viac a budeme silnejší,“ pohladila ho po líci. „Vlastne som ti prišla povedať, aby si nabudúce nerobil také hlúposti sám.“
„Bol so mnou Malfoy.“
„Áno, to je výhra,“ mierne sa uškrnula. „Prepáč mi tú facku,“ hlesla.
„Nemám prečo. Sám som ťa vyzval, že mi máš vraziť, keď budem robiť blbosti.“
„Uznávaš, že to bola somarina?“
„Možno troška,“ pripustil s úsmevom. Chýbala mu, tak veľmi mu chýbala. Aj keď bola takmer stále pri mamke, bolo zrejmé, že sa potrebujú navzájom. „Milujem ťa,“ šepol a spravil to, čo zanedbával niekoľko dní. Pobozkal ju.
——
Jedna miestnosť na Základni sa razom zatiahla čiernym saténom. Vpredu bola truhla a stolček, za ktorým sa nervózne ošíval expracovník Ministerstva. Pred ním boli stoličky. Množstvo stoličiek a takmer všetky boli zaplnené. V prvom rade sedeli Weasleyovci s Harrym a Hermionou. V druhom rade sedeli Hermioniny rodičia, Blackovci, Lupinovci a Dumbledore. V treťom Neville s Lunou s príbuznými, Draco, McGonagallová a Pomfreyová. Hagrid zaberal hneď tri stoličky spolu s Barrosovcami a Snapom. Bola tu zhromaždená celá Základňa, všetci členovia Rádu a utečenci.
„Vážené smútočné zhromaždenie,“ spustil čarodejník. „Veľká a neopísateľná bolesť naplnila naše srdcia, keď sme sa predvčerom dozvedeli o predčasne zlomenom kvete života človeka. Krutá a nemilosrdná smrť vyrvala z našich radov syna, brata, priateľa, spolužiaka Ronalda Biliusa Weasleyho, ktorý mal pred sebou ešte celý život.
Neúprosná smrť si zahrala s ešte nezahojenými citmi rodičov, ktorým sa rany v srdciach nestihli zahojiť a po krutom vytrhnutí z ich láskyplného náručia synov Charlieho a Percyho, sa dnes lúčia so svojím ďalším synom…“
„Ahoj. Máš tu voľné?“
„Jasne.“
„Ja som Ron. Ron Weasley.“
„Ja som Harry. Harry Potter.“
„Vážne? A máš aj tú…“
„Čo?“
„Jazvu.“
Harry sa usmial. Nepočúval, utápal sa v spomienkach. Hlavou mu prechádzal každý ich významný moment. Ako prišli neskoro na hodinu McGonagallovej a zistili, že je zveromág. Ako zachraňovali Hermionu pred trolom a ona ich kryla. Až vtedy sa z nich stala trojka. Ich dobrodružstvo s kameňom mudrcov. Chlpáčik a diablovo osídlo. Lietanie na metle, šachy, elixíry.
A potom to prišlo. Prileteli preňho na aute a odviedli ho do Brlohu, kde spoznal to, čo nikdy nemal. Kde si to zamiloval, kde získal rodinu, aj keď len naoko. On ich tak bral a oni vlastne jeho tiež. Miloval to tam, vlastne ešte stále miluje. Za tie roky sa toho zmenilo veľa a Brloh je teraz nový a prázdny. Ale raz sa tam vrátia.
Priateľstvo s Ronom mu dalo veľa, to najlepšie v živote. On bol to najlepšie, čo pri zoznámení získal. Prišli aj ďalšie skvelé chvíle, ale on bol jeho štart. Nebude za ním plakať.
„Mami, ale oni mu zamrežovali okno.“
„Ty len dúfaj, že ho nezamrežujem ja tebe, Ronald Weasley.“
Naučil sa pri ňom smiať. Nie smiať, ako smiať. Ale smiať úprimne, hocakej maličkosti, spontánne. Naučil ho poznať čarodejnícky svet, ukázal mu všetky jeho čary, jeho jedinečnosť. Nevyužíval ho. Skôr naopak. Kde-kto by si mohol myslieť, že sa s ním baví len preto, lebo je to Harry Potter. Nikdy nič nechcel, vždy skôr dával. A keď nie on, jeho rodina určite. Tá najlepšia rodina, ktorá musí teraz tak trpieť. Znova a znova. Nie, nebude plakať.
Druhý ročník a ich dôvera, že to on nie je Slizolinovým potomkom, aj keď na to všetko poukazovalo. Jeho odhodlanie vyriešiť celú záhadu. Aj napriek obrovskému strachu, predsa šiel do Zakázaného lesa medzi acromantuly. Pretože mu veril. Neotočil sa mu chrbtom, ani keď zistil, že utečený vrah je vlastne jeho krstný otec. Prašivec. Jeho potkan. Zlé spomienky. A potom ich hádka. Vtedy mu neveril. Neveril, že nepodstrčil svoje meno do ohnivej čaše. Neskôr mu pomáhal, opäť a znova, zas. Stál pri ňom, keď sa po Cedricovej smrti naňho ukazovalo. Keď sa z neho stal klamár. Keď ho prenasledovala Umbridgová. Šiel s ním na Ministerstvo. V Rokville stratil priateľku. Aby sa konečne stal šťastným pri Hermioninom boku. Šiel bojovať proti Voldemortovi, keď sa plnil plán na jeho záchranu. A teraz? Teraz to už nezvládol. Ani jeden z nich. Je koniec. Ale napriek tomu nebude plakať. Bude naňho spomínať s úsmevom. Rovnako, ako Hermiona.
„Ja som doteraz skúšala len jednoduché kúzla, ale všetky mi vyšli. Mimochodom, máš na nose špinku, tuto.“
Vyzeral tak hlúpo. Vtedy jej to tak pripadalo, teraz by povedala, že milo hlúpo.
„Má to byť Leviósa, nie Leviosá. Niet divu, že nemá priateľov.“
Bolelo ju to, hlboko ju to zasiahla a ona chcela dokázať, že nie je taká. A ešte ju zachránili pred trolom. Kryla ich, prvý krát porušila pravidlá a odvtedy sa to s ňou viezlo. Nie, že by sa nesnažila ich usmerniť a občas sa jej to aj podarilo. Ale boli dvaja a to bolo aj na ňu príliš. Usmiala sa. Jeho nervozita, keď ju chcel objať po tom, čo ju dostali zo skamenenia. Miesto toho jej neohrabane podal ruku. Ich hádky. Neustále dohadovanie sa. Zmätený pohľad, ktorý po nej hodil, keď ho podvedome chytila za ruku pred Harryho výstupom na Hrdozobca. Rovnaký, keď ho objala pri pohľade na jeho údajnú popravu.
„Hermiona, aj ty si dievča.“
„Skvelý postreh.“
„Ako sa má Viky? Viky, Viky.“
Žiarlil, vedela to. Prečo niečo neurobila už vtedy? Boli vtedy ešte veľmi malí a on ju rozčuľoval. Ale aj tak. Na Ministerstve sa jej stále držal. Jeho odstup, keď sa vrátila z Bulharska. A potom Lucy. Tentoraz žiarlila ona. A poriadne. Až potom to prišlo. Konečne sa dali dohromady a bolo to úžasné. Samozrejme sa našli slabé chvíle, ale na tie sa ľahko zabúdalo.
Odišiel, opustil ju, nechal ju tu samú. S bolesťou v srdci a s príliš málo krásnymi spomienkami. Bude si ich držať v srdci a starať sa o ne. Nikdy nedopustí, aby zapadli prachom. Bol to prvé, krásne, čo ju stretlo. Nezabudne. A nebude plakať.
Miestnosťou sa ozval nádherný Félixov spev. Bolestný a smutný, ale nádherný. Bolo ticho, len on spieval a tí, čo plakali, sa začali usmievať. Nie veselo, skôr opatrne. Artur podopieral Molly, ktorá upierala pohľad na truhlu, v ktorej ležalo už jej tretie dieťa. Bill sa objímal s Fleur. Dvojčatá sa úprimne usmievali, veselo. Prvý krát po niekoľkých dňoch. Obrátil sa k Ginny. Aj ona sa usmievala. Jemne a nádherne. Tak maličká a krehká. Objal ju, rovnako sa začali objímať všetci. Odkiaľsi vyleteli vyčarované motýle a lietali celou miestnosťou. Fénixov spev doznieval. Draco sa pohol smerom k Hermione, ale zarazil sa. Dívala sa na motýle a smiala sa.
Šli ho pochovať do zimy. Vpredu niesli truhlu dvojčatá, za nimi šli Bill a Sirius, Lupin s Nevillom a vzadu Harry s Dracom. Molly s Arturom vyprevádzali svojho syna, za nimi šla Ginny s Hermionou, Susan s Tonksovou a malým Sebastianom zabaleným do hrubej deky. Šli všetci. Keď prechádzali popri skleníkom dozadu, ďaleko za Hagridov dom, ozval sa spev. Študenti vyšli do mrazu, aby z diaľky spievali a tým vzdali hold Ronaldovi Weasleymu. Nádherný spev, už druhý ten deň, zapĺňal ich srdcia pokojom. Lúčia sa s ním, ale nie navždy.
Harry sa opäť postavil k Ginny, aby sa zadíval nad stromy, ďaleko za horizont a pokúsil sa nazrieť čo najďalej do svojej budúcnosti. Prvé, čo spraví, keď toto všetko skončí bude to, že zájde za strýkom. Bude pokračovať v legilimencii, ponúkne pomoc pri lúštení pergamenov, posilní výučbu DA. Smrťou Rona ho Voldemort priamo vyzval do vojny a on túto výzvu prijal. Skončila hra a zúfalé plácanie sa na mieste. Zabili Rona a to nemali robiť. Hádzali na truhlu hlinu a on sa díval umiernene. Pozrel na Hermionu a obdivoval ju. Mierne sa usmievala, zjavne vložená do svojich myšlienok.
Keď sa truhla zasypala hlinou a Molly mávla prútikom, zjavil sa mramorový kameň. Vidieť ho mohli len tí, čo tu teraz stáli.
RONALD BILIUS WEASLEY
1.3.1980 – 17.12.1997
SMRŤ JE LEN ZASTÁVKOU
A ON POKRAČUJE V BOJI,
KTORÉMU VERÍ.
MY POKRAČUJEME S NÍM.
NIKDY NEZABUDNEME
Odchádzali, ale oni zostávali. Čakali, kým neosamejú.
„Toto nie je koniec,“ prehlásila Hermiona a pozrela na Harryho a Ginny.
„Nie,“ zavrtel hlavou. „Chcem sa s vami porozprávať,“ fľochol po náhrobnom kameni. „Sľúbil som Malfoyovi, že mu poviem o tom, čo robíme, keď sa vrátime živí.“
„Nevydieral ťa?“ podozrievavo zvraštila obočie Hermiona.
„Nie, no, možno trocha chcel, ale včas to uťal.“
„Je to tvoja záležitosť a tvoja vec, koho zasvätíš,“ opatrne nadhodila Ginny.
„Zrejme si myslíš, že by bol užitočný,“ dodala Hermiona. Prikývol.
„Ja proti tomu nič nemám,“ mykla plecami Ginny.
„No, ukázal, že toho vie dosť, takže…“ pokrčila nimi aj Hermiona.
„Tak fajn,“ pousmial sa. Nechal ich odísť do hradu, aby s ním chvíľu ostal sám. Ale len chvíľu. Videl, kam sa šla zašiť po pohrebe blonďavá hlava.
„Malfoy, niečo ti dlžím,“ oslovil ho. Stál pod stromom a díval sa do diaľky.
„Uhm, tušil som to,“ prikývol. Harry sa oprel vedľa neho. „Uveríš mi, keď ti poviem, že mi to je ľúto?“ fľochol po ňom.
„Áno. Prečo by nemohlo?“
„Už niekoľko mesiacov si to uvedomujem. Tie moje nadrvené predsudky, nahovorené rozprávky a bludy o čistej krvi. Čistá krv stojí za hovno, dôležitejšie je čisté srdce.“
„Skvelý postreh, na Slizolina.“
„Bývalého a nevŕtaj,“ zamračil sa. „Weasleyovci sú skvelá rodina.“
„Tá najlepšia.“
„Nezaslúžia si to.“
„Nie.“
„Napriek všetkému máš veľa šťastia. Máš strýka, krstného, Weasleyovcov, Ginny a kopu ľudí, ktorí ťa majú radi. Ja sa síce medzi nich nehlásim, ale to je len taký detail.“
„To všetko môžeš mať aj ty.“
„Čo?“
„Dobre, strýka a krstného už ťažko. Ale stále môžeš mať kopu ľudí, ktorí ťa budú mať radi. Mňa medzi nimi ale nehľadaj, to je len taký detail.“
„Rád by som.“
„Tak na tom pracuj.“
„Budem.“ Chvíľu len tak stáli a pozerali ponad Čierne jazero, komplet zamrznuté. Po chvíli sa Draco významne ozval. „Čo mi to vlastne dlžíš?“
„Pravdu.“
„A vážne mi ju chceš povedať?“
„No, uvažujem o tom,“ prikývol.
„A vydrží to po večeri? Celkom mi vyhladlo.“
„Vieš, že aj mne? Zrazu si uvedomujem, že už by sa patrilo prestať zanedbávať žalúdok.“
Obaja sa na seba mierne zaškľabili, aby sa spoločne vybrali do hradu. Plece pri pleci.
Na náhrobný kameň začali potichu dopadať vločky snehu. Na Ronalda Weasleyho nikdy nezabudnú, ale je čas pokračovať a pomstiť sa. Pomstiť všetkých.