„Rozhodla som sa, Harry,“ prehlásila Hermiona ráno pri raňajkách. Zvedavo na ňu pozrel. „Dnes som si vzala voľno a do Brlohu nepôjdeme. Písala som už Ginny. Musíme proste doriešiť tvoj dom, už konečne.“
„Uhm,“ prehltol a prikývol. Zrejme bolo vážne načase. Každý večer spolu sedeli pred tým internetom a on vyberal z jej výberu nábytku. To by nebol problém. Ibaže z tých drobností mal obavy. „Dobre,“ vyriekol a upil si z čaju.
Určite by bol rád v Brlohu. Od milovania s Ginny ubehli len dva dni. Obaja sa správali, akoby sa nič nestalo. Občas sa na seba pozreli a usmiali. To bolo všetko. Zotrvávala vo funkcii matky a manželky, a on, hoci mu to vadilo mimoriadne, s tým nemohol spraviť nič. Jedine, že by vyvolal scénu a tú jej robiť nechcel. Stačilo mu vedomie, že ho miluje. Aj keby to trvalo týždeň, mesiac alebo rok, bol si istý, že ich manželstvo večne trvať nemôže. Jeden z nich skôr či neskôr stratí trpezlivosť a on dúfal, že to bude Neville, aby bol ich rozchod pre ňu jednoduchší.
„…počúvaš ma?“ Vytrhol ho z myšlienok jej hlas. Ospravedlňujúco po nej fľochol. Prevrátila oči. „Si divnejší v posledných dňoch,“ povedala a vstala, aby upratala stôl. „Viem, že máš z tých maličkostí obavy a ver, že ja tiež, ale čím skôr budeš mať dom v poriadku a čím skôr budeš bývať, tým skôr budeš môcť byť dlhšie s Charliem,“ usmiala sa a obrátila sa k nemu. Dojedal ešte koláč. „Teší sa na svoju izbu a teší sa aj na to, ako bude u teba prespávať,“ vyriekla a vzala mu prázdny hrnček z rúk.
„Ale nevravíš to preto, lebo sa ma chceš už zbaviť, že nie?“ natiahol s úškrnom.
„Hlupák,“ zavrtela hlavou. „Dobre vieš, že si akurát vymeníme garde. Zrejme budem niekoľko týždňov u teba bývať ja,“ zaškľabila sa naňho.
„To hej, bývanie zrejme nebude môj jediný problém,“ prikývol. Díval sa, ako mávla prútikom a riad sa začal umývať. „Aj toto sa asi budem musieť naučiť. A variť,“ vypustil zamyslene. „Celý život nebudem môcť chodiť jesť do Brlohu.“
„Keby si sa spýtal Molly, nevadilo by jej to. Ale zabudni na to, že by som ťa učila variť ja,“ zavrtela hlavou.
„To iste,“ potichu z neho vyšlo.
„Ja som to počula, Harry,“ pozrela naňho takmer až ublížene. „Si netaktný…“
„Ale inak si skutočne tou najúžasnejšou čarodejnicou pod slnkom…“ prehlásil a pobozkal ju do vlasov, „ktorá len nevie variť,“ zasmial sa. „Tak poďme na ten internet… a dúfam, že sa bude dať všetko vybrať na jednej stránke. Mimochodom, celkom dobrá vecička. Som rád, že mi Seamus zaviedol aj to…“
Na jednej stránke sa vážne nedalo vybrať všetko. Hermionin dlhý zoznam bol hrôzostrašný. Myslela vážne na všetko. Uteráky a utierky, posteľná bielizeň, taniere, poháre, príbory, hrnce… a ďalších asi sto vecí do kuchyne. Možno aj stopäťdesiat, nemal odvahu to rátať a keď videl v zozname aj lis na cesnak, skutočne to rátať nechcel. Len vybavenie dvoch kúpeľní s toaletou jej zabralo pol pergamenu. Na ďalšom pergamene mala zoznam, ktorý by podľa jej názoru mal jeho dom spraviť domáckejším. Nie základná výbava a lá hotel. Videl svietniky a obrazy. Knihy a kvety. Sošky a obrusy. Fakt by niekedy chcel sošky?
Samozrejme vedel, ako to v takej domácnosti vyzerá a skutočne nechcel mať doma základnú, takmer až sterilnú výbavu, ale veci sa dajú dokúpiť aj neskôr, nie? Vedela to aj ona, ale jednoducho si dala za úlohu spraviť z jeho domu skutočne domov a on ju nechal.
Jej odborné oko si ho premeralo, prihodilo k tomu desať kilogramov, ktoré by mal, podľa jej rovnako odborného názoru, ešte pribrať a na dvoch pergamenoch bol zoznam oblečenia. Komplet na celý rok. Keď namietol, že by si vážne zimný plášť mohol kúpiť až na jeseň, húkla po ňom, že ničomu nerozumie a tak to nechal tak.
Aspoň, že v spotrebičoch bolo jasno. Teda jasno bolo v zozname. Na stránke toho bolo kvantum a on vážne netušil, čo vybrať, až zavolali Rona, aby im poradil. Tak trocha sa v muklovských spotrebičoch vyznal. Respektíve vedel posúdiť napríklad to, ktorá chladnička bude najvhodnejšia. Sám o sebe prehlasoval, že tento koníček musel zdediť po otcovi.
„Koľko si myslíš, že bude trvať, kým to všetko príde?“ spýtal sa Ron Hermiony popíjajúc pri tom pivo. Jej zoznam bol konečne kompletne povyčiarkovaný a Harry sa cítil unavene.
„Prinajlepšom týždeň,“ vyriekla, keď zložila telefón. „Objednala som nám pizzu. Myslíš, že môžeš jesť niečo také nezdravé, ako pizza, Ron? A myslíš, že sa môžeš zdržať na večeru?“ rýpavo sa spýtala a písala nejakú správu, zrejme. Harry sa mierne uškrnul.
„Ale iste, drahá Hermiona,“ natiahol aj on. „Si predstav, že mám dnes vychádzku až do desiatej,“ zaškľabil sa na ňu. Pozrel na Harryho. „Nikdy neprestane ryť do Susan,“ šepol mu kútikom oka sa dívajúc na Hermionu, ktorá mala na uchu už znova telefón. Prešla okolo nich do spálne. „Sú ako oheň a voda. Obidve rovnaké,“ zavrtel hlavou.
„Máš to ťažké, chlape,“ zaškľabil sa naňho Harry.
„To fakt, to mi ver,“ uškrnul sa. Potom ale zvážnel. Rozhodne to nemal také ťažké, ako Harry. Keby mala byť nevraživosť Susan a Hermiony jediným jeho problémom, bol by šťastlivec. „A čo ty? Ako sa ti darí? Prišiel by som skôr, len neviem… veď vieš.“
„Jasne,“ prikývol. „Dávam sa dohromady. Pomaly ale iste,“ prezradil s úsmevom. Ron sa naňho díval, ale nepobadal, či si vymýšľa. Hoci bol aurorom, Harryho by zrejme neodhadol.
„To je dobre. Vieš, rozprával som sa s Tonksovou… a ona sa rozprávala s Remusom,“ mierne stiahol obočie. „Všetci čakáme len na malé znamenie, aby sme prišli, chápeš?“ zadíval sa mu do očí. Harry sa nervózne pomrvil. Necítil však potrebu siahnuť do vrecka, kde mal kocky. „Hermiona a Ginny nám dávajú vedieť, ale stále je to také… proste povedali, že nechávajú teba, aby si si zvolil tempo.“
„Áno,“ vyriekol nič nehovoriacim tónom. Zamyslel sa. Z jeho mesačného termínu, ktorý stanovil novinám, už ubehol viac ako týždeň. Alebo skôr dva, pretože sa chcel ukázať pred Charlieho narodeninami. Musí sa asi trocha pohnúť. Jeho priatelia by mohli byť odrazovým mostíkom. „Tento víkend to už nestihnem, ale ak má Hermiona pravdu a ak by veci do domu mali prísť do týždňa, na ďalší víkend by mohla byť kolaudácia môjho domu. A pozval by som všetkých,“ opatrne nadhodil. Ron sa usmial.
„Kolaudáciu si tvoj dom určite zaslúži,“ prikývol. „A vlastne by to mohla byť kolaudácia aj tvojho života.“
„Checht, to mi nenapadlo. Ale fakt, aj môj nový život si zrejme zaslúži skolaudovať.“
„A keď sme pri tom novom živote… čo práca?“ povytiahol obočie. „Áno, ja viem, že je to skoro,“ prikývol, keď videl jeho pomrvenie. „Ale nenapadlo ti to?“
„Vlastne ani nie. Ale premýšľať by som o tom mal začať, to fakt. Len netuším, aké mám možnosti.“
„Myslím, že Hermiona ti rada napíše štyri pergameny tvojich možností,“ uchechtol sa. „Keby si si spravil nejaké kurzy, mohol by si robiť prakticky čokoľvek. Ale nezabúdaj… u aurorov ťa tak trocha očakávajú.“
„Neviem, Ron. Vážne. Musím si to premyslieť,“ odvetil vyhýbavo.
„Tak a dohodla som to…“ z izby vyštartovala Hermiona. „Seamus sľúbil, že nechá kontakt na svojich chlapcov u kuriérov… veď vieš, keď ti privezú nábytok. Netuším, ako by sme ho skladali my dvaja,“ zaškľabila sa. „A volal poslíček… idem pre pizzu,“ schmatla kabelku a zabuchla za sebou dvere.
„Je niekedy neuveriteľná,“ zavrtel hlavou Ron. Pozrel na Harryho a uškrnul sa.
„Prečo ste sa vlastne nevzali, Ron?“ spýtal sa Harry. Hermionin názor poznal, ale chcel poznať aj Ronov uhol pohľadu. Mykol plecami.
„Teraz s odstupom času, keď ťa vidím pred sebou… mala pravdu. Vtedy sa ale každému zdala sfanatizovaná. Spolu so Siriusom neprestávali snoriť po tej kliatbe. Nechceli veriť, že si mŕtvy, pokiaľ by nevideli tvoje telo. A ja som toho mal po dvoch rokoch vážne dosť… všetky smrti… otec, Percy, Charlie a potom ty. Ginny úplne v prdeli, pokým sa nenarodil Charlie…“ zavrtel hlavou. „Chcel som trocha pokoja a istoty. Navrhol som jej manželstvo a deti a poslala ma dočerta,“ smutne sa zaškľabil. „Boli to ťažké roky pre všetkých, Harry…“
„Už som späť!“ zahlásila sa Hermiona. Našla ich, ako na seba hľadia. Smutne a zúčastnene. „Nevyrušila som vás?“ opatrne sa spýtala a položila škatule s pizzami na stôl.
„Tak trochu,“ priznal Ron. „Rozprával som Harrymu, prečo sme sa my dvaja nevzali,“ pozrel na ňu.
„Pretože by sme sa asi stále tĺkli,“ mierne sa zaškľabila. A Ron sa uchechtol. Harry to zrejme pochopil. Priateľstvo bolo pre nich určite bezpečnejšie.
„Dobre, vážení,“ Harry plesol rukami a postavil sa. „Prinesiem taniere a pivo… Dáme si ešte pivo, nie?“
——
Ginny vešala bielizeň vonku, za domom a jej deti sa hrali na tráve. Charlie vysvetľoval Frankovi, ako posúvať figúrkami na šachovnici a Luna sa smiala, že to bude ďalšia hra, ktorú Frank nebude ovládať. Charlie ju napomenul a ona na počudovanie stíchla. Vzťah Franka a Luny by porovnala so svojím vzťahom s Ronom, do ktorého odmalička len rýpala. Bolo to ale len preto, lebo videla starších súrodencov, ako to robia. A Ron sa vždy napaprčil a vtedy bol smiešny, čiže to častokrát robila len preto, aby bol smiešny.
Luna mala ale svoju hlavu. Nevidela nikoho, že by do Franka ryl. Hoci je pravda, že keď sa paprčil Frank, tiež sa jej mohol zdať smiešny. No nepochybovala o tom, že sa jej deti majú radi. Všetky tri. V Charliem videli svojho veľkého brata, ktorý sa im venuje, vysvetľuje a často učí. Presne. Keď mali s Frankom svoju chvíľu, ako nazvala pokojné časy, tak ho pozvoľna učil čítať a písať. Alebo mu skôr len jednotlivé písmenká ukazoval.
Frank bol vcelku pokojným dieťaťom. Takým, ktoré kde položíte, tak nájdete, ako sa zvykne hovorievať. Tichým, nekonfliktným chlapcom presne, ako jeho otec. Svojou okrúhlou tvárou a vyššou postavou sa na otca tiež podobal. Ale to bolo všetko. Nebol zavalitý a určite mal tendencie k tomu, aby sa naučil prejavovať svoje názory. Hlavne, keď mal vzor v Charliem. Ale hlavne v Lune.
Tá bola diametrálne odlišná od svojho brata. Nikde nedokázala dlho obsedieť, vo všetkom potrebovala mať strčený nos a viac sa smiala ako plakala. O pár mesiacov bude mať štyri roky a na svojom otcovi visela viac, ako Frank. Bolo to zrejme pochopiteľné. Aj ona mala bližší vzťah s otcom, než mamou. Asi to tak bolo dané. A iste, aby sme nezabudli, bola ryšavá, s jej hnedými očami, ale nemala pehy. A pokiaľ sa neobjavili doteraz, tak už sa zrejme neobjavia a jej dcéra bude ušetrená tejto riadnej chyby, ako svoje pehy nazývala ona.
Charlie zbadal, že ich mama pozoruje a usmial sa. Často mala pocit, že sa Hermionine vajíčko muselo nejakým kúzlom dostať do jej tela. Vážne. Samozrejme, že to bola hlúposť a je jasné, že mala naňho vplyv jej častá prítomnosť a veľký zásah do jeho vývoja, mala ale pocit, že je skôr Hermioniným dieťaťom, než jej vlastným. Aj pre jej kamarátku bol Charlie jediným, čo ostalo po Harrym.
A ona chápala, že vzťah Harryho a Hermiony bol vždy silný. Silnejší, než vzťah Hermiony a Rona, hoci spolu spávali a mohli sa vziať. Bol citovejší, hlbší a dôvernejší. A rovnako ako ona po jeho smrti bola dlhé mesiace na miernom upokojujúcom elixíre, pretože liečitelia uznali, že je to pre dieťa menej nebezpečné, než matkino nervové zrútenie, tak aj Hermiona istú dobu fičala na elixíroch. A pokým sa ona po narodení Charlieho trocha upokojila a sústredila sa len naňho, Hermiona neprestávala dúfať, že Harry niekde je. Prvé roky dúfali všetci. Postupne ich viera upadala. Jeden po druhom rezignovali, len Sirius s Hermionou vytrvali. Sirius umrel a Hermiona neprestala dúfať nikdy.
S povzdychom dovešala bielizeň a idúc naspäť do domu sa na moment zastavila pri deťoch. V túto chvíľu boli všetky pokojné a zmierené. Žiadne náznaky hádok, plaču alebo hašterenia. Bola spokojná. S úsmevom pohladila Lunu po hlave a vrátila sa do domu.
„Čo je toto?“ spýtal sa jej Neville stojac v kuchyni pri pulte a držiac jej popísaný papier.
„Hermiona mi dala úlohu… mám napísať všetky užitočné kúzla v domácnosti,“ zaškľabila sa a vzala pero do rúk a diktovala si. „Kúzlo na vysušenie bielizne… Siccio… poznámka… je lepšie, keď bielizeň vyschne na slnku.“
„Predpokladám, že jej zoznam by nebol dlhý,“ usmial sa. „To kvôli Harrymu?“ pozrel na ňu. Prikývla.
„Musí sa naučiť úplne všetko,“ obrátila sa k sporáku, aby skontrolovala koláč v trúbe.
„Možno by bolo jednoduchšie, keby si našiel nejakú pani do domácnosti,“ Neville stiahol obočie a otvoril chladničku.
„Harry? Niekoho cudzieho?“ pochybovačne zavrtela hlavou a vzala si od neho pivo, ktoré vytiahol.
„Otvorím ti, keď chceš.“
„Chcem len hlt,“ zaškľabila sa.
„A ako je na tom?“ opatrne sa spýtal.
„Zdá sa lepší,“ mykla plecami a oprela sa o pult. „To môže byť ale len dojem. Na budúci víkend, ako som sa dozvedela, chce pozvať všetkých do svojho domu, na kolaudáciu,“ pozrela naňho. „Všetkých priateľov. Aj s rodinami,“ dodala významne. Pozrel na ňu.
„A som jeho priateľom aj ja?“ zavrtel hlavou. „To pochybujem.“
„Neviem. Hermiona ale vravela, že počíta aj s nami. S nami všetkými, Neville. Tak zrejme ste priateľmi aj naďalej,“ významne dodala.
Vážne bola dobrá herečka. Toto bola ale len časť predstierania. Aby sa tvárila, že je dobrou manželkou. A bola. Takto by mohla fungovať naveky. Doobeda uvariť a upiecť koláč, vyprať a vyvešať jeho ponožky a trenky, okrem iného, zaujímať sa o skúšky, na ktoré sa pripravoval, rozprávať sa s ním o plánoch, napríklad o tom, že majú zajtra prísť Ron so Susan a deťmi, prezradiť mu podrobnosti o článku, na ktorom pracuje, poobede si zahrať s deťmi hry, niekedy niekam zájsť, čo teraz nebol ten prípad. Toto by zvládala do smrti.
Horšie to bolo večer. V priebehu týždňa Neville sex príliš nevyžadoval. Iste, stávalo sa, že proste mal chuť aj v týždni a sex si vypýtal. Ona, keď mala chuť na sex, tak jednoducho masturbovala. V týždni, v sprche, keď zaspal, alebo keď sa zobudila skôr než on. Víkendy boli ale takmer výhradne o sexe.
A k dobrému predstieraniu manželstva patrilo aj to, že dala manželovi to, čo chcel. Veľmi dobre vedela, že k ich prvému sexu po zážitku v sade príde práve teraz. Deti spali a on čakal osprchovaný v posteli na to, kedy sa umyje aj ona. Čistý sex.
Nie, nedvíhal sa jej žalúdok, keď na ňu siahal. Mala ho rada, to zase hej. Bolo na ňom takmer všetko veľké a príjemné. Jeho prsty, jeho jazyk. To bolo fajn. Hlavne jeho jazyk bol veľmi užitočný. Myslela by si, že po tom silnom zážitku zo sadu bude hotová rýchlo. Že bude stačiť si na to spomenúť a bude vrcholiť. Nebolo to tak dávno, mala to v živej pamäti, dokonca sa jej zdalo, že Harryho cítila. Lenže ju zaplavili výčitky svedomia a nebola schopná dosiahnuť vyvrcholenia. Preto sa musel po svojej práci vrátiť medzi jej nohy a sústredeným stimulovaním svojím jazykom a prstami ju k vyvrcholeniu priviedol. Okomentoval to len tým, že bol hotový príliš skoro.
A ona ležala v posteli vedľa neho, pokým on spal. Premýšľala, dokiaľ to takto môže fungovať. Nemyslela si, že by sa urazil, keby ju musel privádzať k vrcholu takou strastiplnou cestou. Veľmi dobre vedel, prečo tomu tak je. Len by chcela vedieť, dokedy bude s ňou mať trpezlivosť.
——
„Malo by to byť všetko, Harry,“ povedal Seamus Harrymu v nedeľu podvečer. „Objednaný nábytok a spotrebiče sú poskladané a uložené. A toto…“ priviedol ho ku vchodovým dverám, kde boli dve malé obrazovky. „Jedna je pri prednej bránke a druhá pri zadnej. Keď ti niekto zazvoní, stlačíš toto tlačidlo a na obrazovke uvidíš, kto ťa túži navštíviť. Stlačíš toto tlačidlo a otvoríš. Šikovné,“ zazubil sa naňho.
Harry sa porozhliadol. Jeho dom skutočne vyzeral úžasne. Je síce pravda, že zatiaľ to bol len holý domov, krásne zrekonštruovaný, s nábytkom, ale chýbali tomu práve tie maličkosti, ktoré ešte mali v najbližších dňoch prísť.
„Vďaka, Seamus. Ani neviem, ako ti poďakovať…“ pozrel na spolužiaka.
„Nerob si starosti, Harry. Robili sme to pre hrdinu… ale hlavne si nám štedro zaplatil, takže žiadne výčitky,“ uškrnul sa. „A taktiež sa od nás nikto nedozvie ani slovko, už sme boli poučení…“
Po tom, čo Seamus s Deanom a svojimi chlapcami odišli, Harry zostal stáť pri vstupných dverách a díval sa do obývačky spojenej s kuchyňou. Jeho domov. Zrekonštruovaný, čistý, s novým nábytkom a spotrebičmi… bez najmenšej známky obývania.
„Hore je to v poriadku,“ oznámila mu Hermiona zostupujúc po schodoch. „Už odišli?“ Prikývol. „Tak fajn, poď, prezrieme si to všetko.“
Chytila ho za ruku a zišli do pivnice. Jedna miestnosť slúžila ako práčovňa, druhú nazvala sušiarňou, hoci podľa nej, ak si raz nájde nejaký koníček, môže si tu zariadiť dielňu. Ďalšia miestnosť bola prázdna, ale boli tam police a vyjadrila sa, že sa bude dať zaplniť potravinami. Štvrtá miestnosť bola tiež prázdna.
Na hornom poschodí mal svoju izbu. Stále prázdny šatník, izba prepojená s kúpeľňou, s veľkou posteľou a komodou. Izba, v ktorej sa ho pred rokmi pokúsil Voldemort zabiť, bola zariadená ako jeho pracovňa. Ďalšia miestnosť bola prázdna. Najúžasnejšia sa mu zdala Charlieho izba, ktorú si skutočne celú vybral sám. Hoci aj táto kričala neobývanosťou. Izba oproti Charlieho mala byť Hermionina. Povedal jej to, trval na tom a ona napokon súhlasila. Taktiež si ju zariadila po svojom. Medzi jeho a jej izbami bola kúpeľňa, do ktorej viedli dvere aj z chodby. Bola oveľa väčšia, ako kúpeľňa na prízemí, kde bol prakticky len sprchový kút. Aj preto boli na strane kúpeľne len dve izby, pokým na opačnej tri. Absolútne netušil, načo má mať toľko izieb.
Podkrovie bolo vyprázdnené a nebolo tam nič. V kuchynskej linke, hoci bola pekná, nebolo tiež nič. Obývačka sa mu páčila. Dolná hosťovská izba bola zariadená ako vážne hosťovská. Keď niekto príde a bude chcieť prespať, nech sa páči.
Okolie domu bolo upravené. Erniemu McMillanovi sa podarilo zasadiť a kúzlami upraviť živý plot, ktorý sa tiahol okolo celého pozemku. A skutočne mal dva a pol metra, ako žiadal. Vstupná bránka bola však spojená s bránou. Vraj by si časom mohol zadovážiť auto, tak aby sa dostal dnu. Vzadu, kde malo byť premiestňovacie územie pre čarodejníkov, bola malá bránka.
Okolo celého domu mal len trávnik. Nepredpokladal, že by niekedy niečo pestoval. A hoci bolo za domom vážne dosť miesta, metlobal sa tam hrať nebude dať.
„Tak? Čo hovoríš?“ spýtala sa Hermiona, keď si prezreli celý dom.
„Holé a prázdne ako môj život,“ smutne sa zaškľabil. Prebodla ho pohľadom.
„Nie je to také hrozné. Pozri…“ otvorila chladničku a vytiahla odtiaľ pivá. Uškrnula sa. „A mohli by sme si sadnúť k televízoru, napríklad.“
„Úžas…“ zabrblal, ale pivo si vzal.
„Čo ťa žerie, Harry?“ spýtala sa. Zdrapla ho pod pažu a prinútila prejsť k pohovke, kde ho vtisla. Sadla si oproti nemu. „Tak hovor,“ vyzvala ho.
„Nič a všetko, vieš?“
„Nie,“ úprimne priznala a odpila si.
„V prvom rade si musím premyslieť, s kým budem mať prepojený krb. Najradšej by som s nikým, nech každý chodí bránou, ako slušne vychovaný čarodejník,“ zaškľabil sa.
„A čo ti v tom bráni? Ja mám muklovský krb a nesťažujem si,“ mykla plecami. „Tebe ide ale o Charlieho, že? Pokiaľ sa sám nevie premiestňovať… lenže kým to bude vedieť, aj tak bude chodiť s Ginny. Alebo s tebou. Alebo so mnou,“ dívala sa naňho s úsmevom. „Na krb sa vykašli,“ navrhla. Prikývol.
„Dobre,“ prikývol. „To zvládnem, vykašľať sa naň. No a nechcelo by sa mi premiestňovať pred brány, kde budú možno číhať novinári, keď im pustíme opraty,“ stiahol obočie. „Celý pozemok samozrejme začarujem. Aj proti premiestneniu. Ale tak, ako bol svojho času začarovaný Rokfort, by som chcem aj tu nechať kúsok miesta, kde sa bude dať priamo premiestniť a naviazať ho na seba, teba, Charlieho a Ginny,“ pozrel na ňu. Mierne sa usmievala.
„To je dobrý nápad,“ prikývla. „Lepšie ale niekde vonku, nie priamo do obývačky,“ uškrnula sa. „Toto však nie je to, čo ťa trápi, nemám pravdu?“ potichu sa spýtala. Pozrel na ňu.
„Máš, ako vždy,“ slabo sa uchechtol neprestávajúc sa jej dívať do očí. „Chcel by som, aby si sa sem presťahovala. Na dlhšiu dobu, ako pár týždňov. Možno natrvalo. Chcem proste, aby toto bol aj tvoj domov,“ vyriekol vážne.
Zarazene sa naňho dívala neschopná pohybu a ani slova.
„No, ja… ehm,“ vyliezlo z nej netypicky.
„Pozri sa okolo seba. Priestoru je tu, že by sa sem vošli tri ročníky z Chrabromilu. Na čo je mi šesť izieb? Dobre, jedna je moja. Jedna Charlieho… ale ani ten tu nebude stále. Bude chodiť možno na víkendy. Jedna je tvoja… dočasne? Potom hosťovská… hurá, super. Už vidím, ako si sem vodím návštevy. Jednu, ktorú sme pomenovali pracovňou… až vôbec prídem na to, čo budem vôbec robiť. A jedna úplne prázdna, ktorá nemá ani meno,“ vyhŕkol na dva nádychy. „Na čo mi je taký veľký dom, Hermiona? Pokiaľ v ňom mám bývať sám?“
„Tak áno, je trocha väčší, to uznávam,“ povedala stále šokovaná. „Trocha viac ako väčší,“ opravila sa. „Ale Harry, ja s tebou nemôžem bývať.“
„A prečo?“ povytiahol obočie. „Aj keby si tu bola hneď len niekoľko týždňov, pochybujem o tom, že na mňa niekedy prestaneš dávať pozor,“ nervózne sa pomrvil. Siahol do vrecka. Stiahla obočie. Už dávno sa nehral s kockami, keď bol s ňou. „Bolo by praktickejšie, keby si tu proste bývala.“
„Pretože by bolo divné, keby som bývala s tebou,“ vyhŕkla s miernym začervenaním. Pozrel na ňu. A uchechtol sa.
„Budeš bývať so mnou v jednom dome. Nie v jednej spálni, pre Merlina,“ zavrtel hlavou. „A čo je koho hovno do toho,“ zamračil sa.
„Harry, pokoj. Upokoj sa, prosím,“ vyzvala ho správne predpokladajúc, že za jeho žiadosťou je ešte niečo, čo nepovedal. „O čo konkrétne ide?“ Prudko vydýchol, keď na ňu znova pozrel.
„Nemôžem byť proste sám,“ vyšlo z neho potichu. „Viac ako jedenásť rokov vedľa mňa niekto bol. Neviem byť sám. Bol som na ňom závislý a on na mne. Tak nejak som si na to zvykol a desí ma predstava, že by som mal byť sám,“ hlesol. A ona sa znova zarazila. Toto by jej nenapadlo.
„Harry,“ vyriekla ešte tichšie a prisunula sa k nemu. Mal sklonenú hlavu.
„Teraz asi začínam vyzerať ako šialenec, nie?“ zdvihol hlavu. Vážne videla v jeho očiach poplašenosť. „Národný hrdina, ktorý sa bojí samoty. Preto som sa nejako zvlášť nehrnul do opravy domu. Preto ma to vlastne ani nezaujímalo, lebo mi vyhovovalo bývať s tebou. Divné nie? Vyhýbam sa ľuďom, ako čert krížu, ale tebe dôverujem…“
„Už ticho, Harry,“ hlesla pohnuto. „O tomto už dosť. Ja si to premyslím, ale asi budem súhlasiť…“
„Vážne?“ rýchlo na ňu pozrel. Na to, že to bol uctievaný Hrdina vyzeral skôr ako vyplašený chlapec radujúci sa z čokoládovej žabky.
„Jasne,“ povzdychla s úsmevom a pohladila ho. „Máš pravdu, aj tak by som tu bola pečená varená denne, tak načo loziť z jedného miesta na druhé. A okrem toho… budem mať veľkú záhradu, vlastnú práčovňu a úžasnú kuchyňu so všetkými možnými spotrebičmi… ktorú aj tak nebudem využívať. Tak mi napadlo, aspoň jeden z nás by sa vážne mal naučiť variť…“
——
Hermiona na ďalší deň s potešením sledovala, ako Harry otvoril kuriérom dvere, ako ich viedol dnu a ako im vravel, kde majú ukladať škatule. Pokojne a sebaisto. Dobre, boli to len kuriéri a títo zrovna muklovskí, ale boli cudzí a on to zvládol. Po tom, čo sľúbila, že sa skutočne nasťahuje, sa jeho nálada zdvihla. Zrejme v tom spolužití so Snapom bolo viac, než len putovanie za smrťožrútmi. Muselo tam byť toho viac. Dôveroval mu, spoliehal sa naňho, bol na ňom závislý, ako sám povedal. Za jedenásť rokov sa muselo stať mnoho vecí a on sa možno začne zdôverovať. A zrejme sa už začal.
Svoj byt si ale chcela nechať. Stať sa mohlo čokoľvek. Ona si mohla nájsť partnera, s ktorým by… chcela asi žiť, pretože sa na manželstvo a deti stále necítila. Možno sa môže niečo prihodiť Harrymu. Ktovie? Možno sa s Ginny rozhýbu ich smerom, pretože si nemohla nevšimnúť, ako na seba občas pozreli a oboch poznala dosť dobre na to, aby pochopila, že je za tým viac. Preto sa rozhodla, že si z bytu vezme len oblečenie a osobné veci a bude ho prenajímať. Harry síce za nájom nechcel a vlastne platil len elektrinu, internet, televíziu a dane, čiže nájomné odpadalo, ale aj tak ho chcela prinútiť vziať si z prípadného prenájmu aspoň polovicu. Po búrlivej hádke ho uhádala aspoň k tretine, ktorá podľa jeho slov mala ísť na jedlo a ostatné veci do domácnosti. Nie, neoplatilo sa s ním nič riešiť.
„Ahoj,“ pozdravila ho Ginny, keď vstúpila so škatuľou do jeho izby. „Aj táto je tvoja,“ podala mu ju.
Dole boli Charlie s Hermionou a Molly a pomáhali triediť to množstvo škatúľ podľa obsahu. Ktoré patrili do kuchyne, Molly vybaľovala, nové veci umývala a spolu s Hermionou im hľadala ich nové miesto. Hlavne kvôli kuchyni bola zavolaná aj Molly. A Charlie hľadal všade veci, ktoré by patrili jemu, alebo ktoré boli zaujímavejšie než misy na zeleninu.
„Ahoj,“ usmial sa na ňu Harry. Nazrel dnu. „Ou, zimné čižmy. Na máj je to povzbudivé,“ zasmial sa. „Po pravde, som z toho zúfalý,“ priznal sa ukazujúc na množstvo vecí. Hermiona vyberala z troch stránok s oblečením, než bola absolútne spokojná. „Toľko handier nemali ani Dursleyovci dohromady.“
„To sa ti len zdá. Pomôžem ti,“ ponúkla sa a vzala do rúk prvú škatuľu, kde mal košele. „Jedno praktické kúzlo na žehlenie, v tomto prípade na vyrovnanie šiat pred zavesením do šatníka. Kúzlo Ferro,“ pozrela naňho.
„K tomu zoznamu sme sa ešte nedostali,“ priznal.
„Prax je lepšia než teória. Tak poďme… Ferro…“
So smiechom ho naučila kúzlo. Desať košieľ viselo v šatníku. A nasledovali nohavice.
„Navrhol som Hermione, aby tu bývala so mnou,“ povedal, keď mu podávala jedny rifle.
„Viem, hovorila mi,“ prikývla. „A nadhodila aj dôvod,“ potichu povedala a dívala sa, ako stuhol. „Každopádne,“ okamžite zahovárala, „ma mrzí, že to nemôžem byť ja. Aspoň zatiaľ. Ale ak niekto, tak Hermiona je tá správna,“ prikývla. Otočil sa k nej.
„Určite,“ prikývol. „No, nebudem teraz pripomínať, že toto môže byť tvoj dom, toto naša spálňa, toto môže byť naša posteľ, aj keď periny sú niekde dole alebo ešte neprišli… to pripomínať vážne nechcem,“ zaškľabil sa.
„Ale spravil si to,“ s úškrnom zavrtela hlavou.
„Raz to tak bude,“ presvedčene prehlásil. Dívala sa naňho. Kiež by mal pravdu. Zobral do rúk ďalšie nohavice a kúzlil. Žehliace kúzlo sa naučil dosť rýchlo. „A čo doma?“ spýtal sa opatrne. „Zvládaš to?“
„Snažím sa,“ potichu z nej vyšlo. Obrátil sa k nej. Mykla plecami. „Vážne, dá sa to zvládať,“ povedala neurčito.
„A čo posteľ?“ vyprskol. Bolo pochopiteľné, že bol podráždený.
„O tom sa baviť nemusíme…“
„No jasne,“ vypľul znechutene.
„Harry,“ zamračene sa naňho pozrela. Opätoval jej nahnevaný pohľad.
„Pred tebou sa pretvarovať nemusím, nie? Vadí mi to.“
„Ja viem, ale som už raz manželka,“ potichu vypustila.
„A patrí to k úlohe manželky, iste,“ natiahol.
„Prestaň,“ upozornila ho. „Vedel si, že so mnou bude spávať. Vieš, že budem plniť úlohu nielen matky, ale aj tú nechutnú úlohu manželky. Neviem dokedy. Čo sa mňa týka, tak…“
„Mami!“ Na chodbe sa ozval Charlie.
„Tu sme, zlato!“ zakričala mu naspäť neprestávajúc sa mračiť na Harryho.
„Našiel som škatuľu so svojimi knihami. Hermiona vybrala všetky, ktoré mám rád, aby som ich mal aj tu,“ vyhŕkol a pozrel na otca, ktorý sa naňho usmieval. „Čo robíte?“
„Žehlím si šaty,“ uchechtol sa Harry a zamával prútikom. „Mama ma naučila praktické kúzlo, tak teraz žehlím všetko, čo mi príde pod ruku.“
„Vyzerá to tu otrasne,“ rozhliadol sa okolo seba, kde bolo kvantum všelijakých vecí. „Ale nie tak desne, ako dole. Idem si uložiť tie knihy…“ otočil sa na päte a už ho nebolo. Ginny sa pozrela na Harryho.
„Nechajme to tak,“ mávol rukou a vrátil sa k práci.
„Nemáš dôvod žiarliť, Harry,“ potichu mu povedala, keď predtým nazrela do chodby. Charlie zmizol vo svojej izbe. „Jeho nemilujem…“
„Ale to je predsa jedno,“ prevrátil oči a pozrel na ňu. „Nejde len o to, že ťa tými medvedími paprčami oblápa a robí ďalšie veci, ktoré si nechcem ani predstavovať…“
„Potichšie, prosím…“
„Ide o to, že vedľa teba spáva. Večeria vedľa teba. Hrá sa s deťmi spolu s tebou. Perieš mu jeho posraté trenky…“
„Harry, pokoj,“ snažila sa ho utíšiť. Chápala ho. „Mňa to tiež neteší, ale pochop, že keď prestanem robiť všetky tieto veci, tak…“
„Ublížiš deťom. Viem to,“ prerušil ju. Povzdychla si. Díval sa na ňu. Vyzerala ešte viac skľúčenejšie, než sa on cítil. „Prepáč,“ šepol. „Ale máš pravdu, žiarlim ako jeden pes. A nielen na to. Ale na všetko.“
„Mrzí ma to,“ odvetila. Vlastne nemala čo iné na to povedať. Nemali ani jedinú príležitosť normálne si sadnúť a porozprávať sa o tom. A keby aj. Čo by vyriešili?
„Ako som povedal, nechajme toho,“ obrátil sa naspäť k šatám.
——
Harry sa na ďalší deň zobudil až príliš skoro. Spomenul si, že deň predtým začaroval celý svoj dom bezpečnostnými kúzlami tak, ako ho učil Snape. Niežeby to bolo potrebné, svet bol predsa v bezpečí a aj sa tak správal, on ale chcel mať pokoj v duši. A nechal na terase kus miesta, kde sa dalo premiestniť a naviazal na toto miesto svoju mágiu, rovnako ako mágiu Hermiony, Charlieho a Ginny. Muklovia, ak k nemu náhodou nejakí prídu, budú chodiť civilizovane prednou bránkou. A čarodejníci, tých by malo byť viac, sa budú premiestňovať dozadu za dom, mimo pohľad muklov, k zadnej bránke. Bol spokojný.
Aj čo sa týkalo udomácňovania. Značná časť vecí bola včera povybaľovaná a rozmiestnená. Jeho dom už vyzeral ako dom. Jedna várka mala prísť ešte dnes a možno budú prichádzať aj ďalšie v budúcich dňoch. Aspoň podľa Hermiony, ktorá kontrolovala všetko.
A dnes sa chystala aj pobaliť si veci z bytu. Inzerát k prenájmu bol už v novinách. Ako v muklovských, tak aj v Prorokovi. Nemal by byť problém prenajať byt a Harry jej navrhol, aby sa o to postarala Amanda, čo sa jej síce nepozdávalo, ale prehovoril ju napokon aj k tomu. Predsa len mali jej služby za polovicu.
V sne bol zavalený škatuľami, nad ktorými stál nahnevaný Neville. Vskutku príznačný sen, ako si pripustil. Ale aspoň zmena oproti tomu, čo sa mu snívalo bežne. Premýšľal, že by ešte skúsil pár hodín spať, stále bolo len päť hodín ráno, ale potreba ho prinútila vyliezť z postele. Byt bol tichý. Hermiona zrejme ešte spala. Potichu prešiel ku kúpeľni a rovnako potichu ju otvoril.
Ibaže potom zistil, že byt tichý nie je a Hermiona rozhodne nespí. Zbadal ju v sprchovom kúte. Sklo síce nebolo priehľadné, ale ani nie úplne mliečne, takže zbadal obrys Hermiony na zemi. Myslel si, že jej prišlo nevoľno, odpadla alebo čo, lenže keď spravil pohyb, aby to zistil, stuhol na mieste.
Hermiona rozhodne neodpadla a rozhodne jej nebolo ani zle. Pohla sa. A začul sprchu, ktorá bola tlmená, pretože prúd vody mieril do jej intímnych miest. A začul zastonanie. Potom jej ruka dovtedy zameraná na hrudník skĺzla dole, aby sa pridala k práci, ktorú do tej chvíle vykonávala sprcha a ona zastonala o čosi hlasnejšie a jasnejšie, stále však dosť tlmene.
Pomaly a potichu vycúval von, aby opatrne zavrel. Ostal zarazene civieť na dvere. Ech. Jeho obočie vyletelo takmer až k vlasom. Hermiona vstáva skoro ráno, skôr než sa budí on, aby masturbovala? Hm. No a čo? Aj ona bola len človek. Možno podcenila situáciu a mysliac si, že sa zobudí až o siedmej, ako to robil bežne, sa nezaistila. Alebo sa len chcela osprchovať, prepadla ju túžba a zabudla na to.
S úškrnom sa vrátil do izby, aby chytil prútik a hodil na seba kúzlo vyprázdnenia mechúra, ktoré síce bolo užitočné, ale pohodlné ani zďaleka. Hoci si nemyslel, že by už zaspal, ľahol si do postele stále sa škľabiac.