„Dobre, upokojme sa všetci!“ zahlásil Dumbledore do miestnosti. Molly práve Harryho, zjavne proti jeho vôli, objímala a smrkala. Sirius stál vedľa neho s rukou na jeho chrbte. Dvojčatá s Ronom boli pri bratoch a niečo si šepkali. A všetci, snáď len s výnimkou Moodyho a Snapa, sa dívali na Harryho skrúšene a zúčastnene. Keď chcel Sirius dosiahnuť tohto, tak sa mu to podarilo na jednotku, s trpkosťou si pomyslel Dumbledore. „Harry má pred sebou dlhý život, dovolím si predpokladať, preto sú tieto prejavy sústrasti zbytočné, Molly,“ jemne sa na ňu pousmial a odtiahol od nej Harryho.
„Ale to proroctvo…“
„Proroctvá predsa nie sú definitívne,“ prerušil jej protest. „Sú to len predpovede. A keď budeme vedieť, ako s proroctvom naložiť v náš prospech, spravíme všetko preto, aby to dopadlo dobre. Áno?“ jemne ju pohladil po ramene a pozrel na Harryho.
Ten videl v očiach starého profesora akýsi tieň niečoho.
„Nechcel som, aby o tom vedeli všetci a ako vidíš, mal som k tomu svoje dôvody…“ kývol hlavou do miestnosti. Harry sa opatrne poobzeral.
Keď si to hore v izbe vypočuli, na pár momentov nastalo ticho. Ono vládlo síce aj predtým, aby počuli zo schôdze čo najviac, ale po zaznení tých slov to ticho nabralo akýsi napätý a čudný podtón. Lucy aj s Ginny ho chytili za ruky, Hermiona ho dokonca objala. Lenže po pár sekundách, miesto špekulovania a bedákania Ginny nahlas povedala, že si je istá, že Tomovi nakope zadok a že ho zničí. A ostali pri tom. Harry Voldemorta zničí. Nezabije, nebude vrah, ale zničí ho. Zrejme až časom si každý z nich dôkladne uvedomí, aký význam to proroctvo má a čo bude znamenať.
Lenže dospelí premýšľajú iným spôsobom ako deti. V hlavách sa im okamžite začnú premieľať tie najhoršie scenáre. Videl to na nich. Iste, Molly by bola vydesená aj keby neexistovalo prepojenie medzi ním a jej dcérou. O to bola tá jej hrôza teraz väčšia. Lenže aj napríklad Hagrid či Poppy vyzerali, že sa v hlavách zmierovali s tým, že umrie. Minerva bola bledá a dívala sa naňho iným spôsobom, než dovtedy. Ostatní tiež vyzerali, že už premýšľajú, čo budú robiť po tom, ako ho Voldemort zabije. Zamračil sa.
„Možno,“ vyšlo z Harryho dívajú sa na Billa s Charliem. A preniesol pohľad k Tonksovej s Remusom. „Možno by bolo lepšie mlčať a nepovedať im to…“ obrátil sa k Albusovi. „Lenže bolo by to len preto, aby sa na mňa teraz nedívali ako na chodiacu mŕtvolu…“
„Harry…“ pípla Molly.
„Čiže by to bolo lepšie len pre mňa, nie?“ díval sa na riaditeľa. Nevidel, ako sa Sirius síce smutne, napriek tomu pyšne pousmial. „A keď prehlásim, že som napokon rád, že som sa to dozvedel týmto spôsobom?“ pokračoval dívajúc sa Albusovi do očí. „Pretože… ja neviem, ešte som nad tým nestihol poriadne pouvažovať… ale vzhľadom k zneniu proroctva a to, čo ste vraveli a mali ste pravdu, že bude zrejme ťažké zničiť ho… ostatní budú mne a vám poskytovať čas k tomu, aby som ho napokon zničil. Nechcel by som totiž, aby bol výsledok opačný…“
„Harry…“ ozvala sa aj Hermiona.
„A možno sa ja na veci dívam iným spôsobom, ako vy, ale ja som rád, že to vedia. Aspoň budú vedieť, prečo robia to, čo budú robiť. Bojovať a naťahovať čas…“ mykol plecami.
„Presne to, čo mal vedieť otec,“ povedal potichu Charlie. Harry prikývol stále sa dívajúc Albusovi do očí.
„A oni sa na mňa prestanú dívať týmto spôsobom…“ mávol rukou za seba. „Nejdem umrieť zajtra ani pozajtra…“
„Sakra, Harry,“ vrkla Ginny. Lucy síce mlčala, ale pristúpila k Harrymu a pritisla sa k nemu. Automaticky ju objal okolo ramien.
„A neumriem, keď budeme všetci ťahať za jeden povraz a prestaneme si hádzať polená pod nohy,“ preniesol pohľad na Moodyho a zamračil sa na starého aurora. „A keď si priznáme, že potrebujeme pomoc… keď uznáme, že na všetko sami nestačíme… keď pripustíme možnosť, že sa dajú veci robiť iným spôsobom než tým, o ktorom sme presvedčení, že je najsprávnejší… ja s Ronom by sme o tom vedeli rozprávať… a veci môžu dopadnúť inak…“ zaškľabil sa. Lenže bol to nútený úškľabok.
„Je ale rozdiel medzi školskými vylomeninami, pri ktorých vás krotila Grangerová a bojom s Veď vieš kým…“ vrkol naňho Moody. Nie však už tak bojovne, ako spočiatku protirečil ostatným.
„Potter sa s Veď viete kým stretol zrejme častejšie než vy, alebo ja,“ ozvala sa Minerva.
„Vy ste tam vlastne ale minulý rok neboli, aby ste to mohli posúdiť…“ zaprskal Charlie. Moody zbledol, aby vzápätí sčervenel. Dvojčatá sa uchechtli.
„Dosť, stačilo,“ Albus stopol akúkoľvek reakciu starého aurora. „Harry má pravdu. A práve dokázal, že je skutočne dospelejší, než som si myslel,“ stiahol obočie dívajúc sa na chlapca, ktorý kŕčovito zvieral Lucyno rameno. A pozrel aj na Hermionu a Ginny, ktoré stáli vedľa nich. Na Siriusa s Remusom a bratov Weasleyových. A pozrel aj na ostatných. „Dobre teda. Ja teraz predám vedenie Fénixovho rádu Siriusovi…“
„Albus, ale to nemôžeš…“
„Držte niekedy zobák, Moody,“ vrkol po ňom Kingsley.
„Ako som povedal…“ Albus zvýšil hlas, aby zabránil ďalším hádkam. „Sirius povedie Fénixov rád, aby mohli začať pracovať na plánoch, ktoré majú,“ pozrel na menovaného. Ten mal ruku na Harryho ramene a prikývol. „Charlie bude posielať do Anglicka bojovníkov a… to všetko, čo ste už raz vraveli. Nechám tie plány a realizáciu na vás. To proroctvo… Vzhľadom k tomu, že zrejme skutočne nemáme šancu, ako naňho dohliadať a skutočne riskovať fakt, že by sa k nemu Voldemort dostal nemôžeme, asi bude lepšie, aby sa zničilo,“ stiahol obočie. „Bol by som ale rád, keby sa plánovanie tejto akcie nechalo na Kingsleym… pozná Ministerstvo aj aurorov najlepšie a dokáže si uvedomiť plne nebezpečenstvo, ktoré pri tom bude hroziť,“ vyriekol dívajúc sa Siriusovi do očí. Ten si už znova musel zahryznúť do jazyka.
„Iste,“ vyriekol Kingsley prosto.
„Uvedomte si ale, že čím neskôr sa proroctvo zničí, tým neskôr podá Severus túto informáciu Voldemortovi. Tým pádom ho to rozzúri neskôr a bude viac času k tomu, aby sa sem presunuli bojovníci, o ktorých máte záujem,“ Albus významne povytiahol obočie dívajúc sa na nové vedenie Rádu.
„Premyslíme si všetky pre a proti,“ vyriekol Remus pokojne.
„Dôležité je ale to, či bude… Severus… ochotný podávať informácie nám,“ zaškľabil sa naňho Sirius.
„Ale iste,“ vyšlo zo Snapa nevšímajúc si Blackovho rýpnutia a uvedomujúc si všetkých pohľadov. „Akonáhle sa dozviem niečo zaujímavé zo života Temného pána, pobežím za tebou,“ natiahol nevinne.
„Dosť, skutočne,“ zahriakol ich Albus. „Harry to povedal jednoznačne. Musíme ťahať za jeden povraz. Všetci…“ otočil sa k Moodymu.
„Ja nesúhlasím, ak dovolíte,“ vrkol auror. „Nikdy nebudem počúvať rozkazy akýchsi faganov… to po mne nemôžete chcieť.“
„Nikdy?“ Sirius sa zamračil. Nielen on sa díval na Moodyho pobúrene.
„Nikdy…“
„V poriadku,“ zahlásila Minerva. „V tom prípade… a je mi to nesmierne ľúto… asi budete musieť z Rádu odísť, Moody…“
„Skutočne?“ natiahol posmešne. Spoliehal na to, že Albus zasiahne. Kto je väčším bojovníkom, ako on? Však?
„Vedenie Rádu som pred niekoľkými chvíľami preniesol na Siriusa, Moody,“ upozornil ho Albus. „A ak odmietneš počúvať jeho rozkazy…“
„Budem počúvať. Ale tvoje rozkazy…“
„Lenže ja sa o pár dní zrejme vzdialim, aby som sa venoval iným veciam, ako následnej vojne. A ako mi bolo povedané… a nielen dnes… skutočne je potrebné sily rozdeliť,“ díval sa na svojho priateľa. „Moja práca bude mimoriadne dôležitá, ale to ste už pochopili. Neutekám z boja, skôr naopak. Ty ale ostávaš… a ak sa s novým vedením nedokážeš zmieriť, tak potom…“ zavrtel hlavou.
„Zrejme by chcel sám veliť,“ zabrblal Charlie. Moody ho zabil pohľadom.
„Keď sa na to pozrieš objektívne, tak musíš uznať, že najlepšou možnosťou som ja…“ vrkol zamračene.
„Nie je dôležité kto je aká možnosť,“ ozvala sa Tonksová. „Pri všetkej úcte, Moody, ale pri vašom súčasnom chápaní celej situácie, kedy nesúhlasíte s absolútne ničím, je odovzdanie velenia vám viac ako kontraproduktívne. Nepohli by sme sa z miesta…“
„Pravda,“ prikývol Bill. „Hádali by sme sa od tejto chvíle až na veky.“
„Ja si myslím, že funkcia vodcu by bola aj tak len symbolická,“ nesmelo sa ozvala Hermiona. „Iste, každá organizácia potrebuje svojho vodcu, ale plánovanie by bolo spoločné…“
„Niečo, ako DA,“ prikývol Ron. „Oficiálne ju vedie Harry, ale šéfujem aj ja…“
„Jasne, bratku,“ dvojčatá ho tresli po chrbte.
„Takže?“ Albus sa díval na Moodyho. „Fénixovmu rádu velí Sirius. Stotožníš sa s touto skutočnosťou?“ uprene sa naňho díval. Jasne videli, že Moody bojuje sám so sebou. Jeho oko sa točilo, aby sa vzápätí zastavilo na Harrym.
„Veľmi neochotne sa s touto skutočnosťou stotožňujem,“ vypustil pomaly.
„A budeš ochotný bez námietok počúvnuť rozkaz, ktorý ti vydá Sirius?“ spýtal sa riaditeľ. Moody sa naňho pozrel s výčitkou. „Je dôležité si toto ujasniť hneď na začiatku, aby sa vyhlo zbytočným komplikáciám neskôr…“
„Dobre, sakra, áno!“ štekol Moody. „Celý život bojujem proti krivákom a smrťožrútom. Neviem ani nič iné robiť. A keď to znamená, že budem počúvať rozkazy niekoho, komu ešte po brade tieklo mlieko, keď som už ja zaplnil pätinu Azkabanu, tak dobre… Ale upozorňujem dopredu, že sa budem vyjadrovať ku všetkému,“ pozrel na Siriusa. „A keď pobadám, že sa chystáte spraviť nejakú hovadinu, tak sa ozvem…“
„Fénixov rád bude po novom fungovať práve tak… že sa každý bude môcť vyjadriť,“ Sirius sa naňho díval pokojne.
„A ty? Elphias?“ Albus pozrel na Doga. Ten mykol plecami.
„Viem síce robiť aj iné veci, na rozdiel od Moodyho, ale pokračujem v boji…“
„Dobre. A vy, Amélia?“
„Ostávam v kontakte s Rádom,“ prikývla.
„Tak sme dohodnutí,“ usmial sa Albus a pozrel na Siriusa. „Svoje plány som ti predložil. Budem postupovať presne podľa nich a samozrejme sa budem ozývať. Tým by som zrejme vedenie svojej poslednej schôdze uzavrel,“ napriamil sa a pozrel na všetkých. „Ďalej plánujte podľa vlastného uváženia. Ešte skôr, než odídem… mohol by som sa rozprávať s tebou, Harry? V súkromí?“ spýtal sa jemne.
Harry prikývol. Tak nejak mu myšlienky prelietavali v hlave jedna cez druhú a nedokázal sa sústrediť. Cítil akurát, ako mu Sirius zovrel rameno, keď sa vydal nasledovať Dumbledora do salónika. Videl, ako riaditeľ začaroval miestnosť a ako sa díva na prah dverí, či sa tam neobjavia predlžovacie uši. A ako uvrhol na salónik ešte jedno kúzlo.
„Pre istotu,“ vyriekol, keď sa otočil k Harrymu. „Dnes sa im podarilo so mnou vybabrať,“ mierne sa pousmial. „Sadni si, Harry,“ vyzval ho jemne. A Harry si sadol zvedavý, čo mu Dumbledore chce povedať. Ten si povzdychol a niekoľko sekúnd sa naňho díval, aby si potom sadol oproti nemu.
„Dnes som dostal aj niekoľko iných lekcií, priznávam,“ pokračoval tichým hlasom. „Nechcem sa s tebou rozprávať o tom, čo všetko ste počuli. O výčitkách, obvineniach a…“
„Pán profesor…“
„Neprerušuj ma, Harry, prosím. Sirius má právo na svoj názor. Ty tiež, keď sa to tak vezme… Poviem k tomu len jediné… nie som si vedomý nejakých chýb, ktorých som sa mal dopustiť. A možno sa mýlim, neviem. Jediné, čo viem stopercentne je to, že som ti nikdy nechcel ublížiť. Rozumieš?“ díval sa na Harryho.
A on mu pohľad opätoval. Pevne stisol pery a v hlave sa mu premlelo všetko, čo si vypočul. A nielen on. Ale aj jeho priatelia a komplet celý Rád. Už na konci minulého roka s Ginny prišli k záveru, že niečo na slovách Siriusa bude. Bolo to vtedy, keď sa rozčuľoval na ošetrovni. Keď zo seba vychrlil celý monológ, v ktorom nesúhlasil s Dumbledorom. Vtedy ale vravel, že musí hrať dobrého chlapca, aby mu Dumbledore pomohol zbaviť sa viny. Lenže dnes to nebol len Sirius. Dnes to bol aj Remus s Charliem a Billom. A Tonksovou. Zrejme nie všetko, ale niečo na ich slovách bude.
„Ako ste povedali, pán profesor. Sirius má právo na svoj názor,“ vyriekol opatrne. Albus prekvapene povytiahol obočie. Ale ako videl, viac z chlapca nedostane. Prikývol.
„Veľmi dobre viem, že mi ani ty nedôveruješ tak, ako by som si želal,“ smutne sa pousmial. „A nech by bolo mojich pochybení celý zástup… nedôveruješ mi od tej chvíle, kedy som požiadal Severusa, aby vyskúšal na slečne Weasleyovej Imperius. Stalo sa a to už neodčiním. Ale o tom som sa nechcel s tebou rozprávať. Chcel by som aj od teba sľub. Chcem vedieť, či môžem v budúcnosti počítať s tvojou spoluprácou.“
„Ak ide o to, čo ste vraveli… o to, ako zničiť Voldemorta, tak určite,“ mykol plecami.
„Áno, presne to mám na mysli…“
„A vy viete…“
„Neviem,“ prerušil ho jemne. „Alebo skôr, zatiaľ neviem. Vrátim sa k tomu, čo tu dnes zaznelo. Stále sa omieľala úprimnosť a otvorenosť…“
„Musíte ale uznať, že je to dôležité,“ Harry sa mierne zamračil. Albus ho tentoraz nechal, nech povie, čo chce. „Súhlasím s nimi. Bolo nefér žiadať od nich služby a nepovedať im, o čo ide…“
„Aj keď šlo o proroctvo? Počul si ho a videl si, čo spôsobilo. Áno…“ zdvihol ruku, aby ho tentoraz umlčal. „Lenže, Harry, ty sa na to dívaš inak, ako ja. Aj ja mám právo na svoj názor. A keď som nechcel, aby sa ti niečo povedalo… priznávam, chcel som čakať dlho. Čo najdlhšie by to šlo. Pretože máš právo na detstvo a dospievanie, vieš?“ jemne sa pousmial. „Keby som ti o tom povedal včera, pred rokom alebo piatimi… dokázal by si normálne vyrastať? Normálne dospievať? Viem, že teraz budeš protirečiť, pretože vzhľadom k tomu, kto si, si vlastne pokojne nevyrastal a nedospievaš tak, ako by si šestnásťročný chlapec zaslúžil…“
„Pätnásťročný,“ zaprotestoval. Šestnásť bude mať predsa až za sedem mesiacov.
„Dokonca,“ prikývol Albus. „Videl si ich… Myslíš, že keby vedeli, čo musíš spraviť, neovplyvnilo by to ich vzťah k tebe? Správali by sa tak, ako doteraz? Nemyslím…“ zavrtel hlavou. Chlapec mal tvrdohlavo stisnuté zuby. „Nejdem si teraz obhajovať svoj postoj. Stojím si za ním. Mlčal by som aj naďalej. A som si istý, že aj Sirius by sa vyhýbal ti to povedať. Minimálne by oddiaľoval prezradenie. Lenže umrel Artur a táto skutočnosť naštartovala udalosti, ktoré sa… myslím si… mohli vyriešiť inak. Ty si napokon rád, že sa to stalo takto, ako si mi povedal. Dobre. Aj ty máš právo na svoj názor,“ na moment stíchol.
„Ale aby som sa vrátil k tej úprimnosti,“ pokračoval, pretože chlapec nevykazoval nejakú snahu o reakciu na jeho slová. „A k tomu, o čo sa teraz snažím. Sám dobre vieš, že zastávam názor vravieť o niečom až vtedy, keď viem, ako sa s tým niečím vysporiadať. Za normálnych okolností by som ti nepovedal ani to, čo ti poviem teraz. Ale ak mám byť úprimný a ak mám zachrániť aspoň zvyšky tvojej dôvery vo mňa…“
„Ja vám ale dôverujem,“ prerušil ho Harry. „Akože… viem, že sa snažíte skoncovať s Voldemortom. Viem aj o tom, že ste mi zachránili život minulý rok. Že ste vlastne aj Siriusa zachránili. Predtým mňa aj Ginny. Lenže… ibaže…“ zmĺkol.
„Ibaže si myslíš, že som v každom prípade mohol spraviť viac, však?“
„Asi áno,“ prikývol Harry a stiahol obočie. „Ja neviem,“ mykol plecami. „Možno,“ zdvihol hlavu a pozrel na riaditeľa. Smutne sa usmieval, v jeho očiach ale videl, že ho má rád. Skutočne. „Viete, vždy som si myslel… a aj si to myslím… že ste ten najschopnejší a najsilnejší čarodejník na svete, v súčasnosti, a tak nejak človek predpokladá, že dokážete všetko. Viete? Myslí si, že keby takýto čarodejník skutočne chcel, zastavil by ministra a zariadil by veci tak, aby sme sa vtedy vypočuli my. A Remus, keď už sa Snape nemohol… Človek si myslí, že takýto čarodejník, ak skutočne chce, dokáže jedným švihnutím prútika prinútiť ministra, aby mu uveril. A nedovolil by toto všetko, čo sa deje. Vrátane Umbridgeovej na Rokforte. A zabránil by smrti Artura…“ rapotal. A stíchol.
„A ty si myslíš, že by som to všetko nechcel?“ spýtal sa ho potichu riaditeľ. Harry sa naňho pozrel takmer prestrašene uvedomujúc si, čo všetko povedal. Nie, on nemal toľko odvahy, ako Sirius a ostatní.
„Chápem,“ odvetil ešte tichšie. „A potom sa človek zobudí do reality… z toho detského sna, kedy si postaví svojho hrdinu na piedestál… a uvedomí si, že nie všetky detské sny sú skutočné. A že realita je úplne iná, krutá. A jeho hrdina nedokáže všetko to, čo by chcel, aby dokázal. Čo si vysníval. Potom pochopí, že skutočný svet je o niečom úplne inom. Dobre, tomuto rozumiem,“ prikývol a nadýchol sa. „Ale to, čo ste vtedy spravili Ginny…“
„To mi neodpustíš nikdy,“ prikývol.
„Nemôžem,“ priznal. „Neublížilo jej to a neublížil by jej ani on, zradili ste však moju dôveru…“
„Pretože si človek s čistým srdcom, ktorý si myslí, že všetci musia konať tak čestne, ako on sám…“
„Minimálne tí, ktorým dôverujem. Viete? Možno sa vám znova budem zdať čestným… alebo ešte čestnejším, než sa vám zdám teraz, ale keby sa jednalo len o mňa, tak by som vám odpustil. Ibaže ste vtedy zradil aj jej dôveru. Áno, ona vám odpustila vlastne hneď. Ale to ja som tu ten čestný, naivný hlupák, ktorý verí tým, ktorých má rád a myslí si, že aj oni veria a dôverujú jemu…“
„V tom prípade mi neostane nič iné, len sa pokúsiť znova si vybudovať tvoju dôveru vo mňa, ako som už povedal. Znova však prehlasujem, že ti o všetkom poviem, až prídem na spôsob, ako budeme ďalej pokračovať. Myslím tie lekcie, ktoré ti dám. Toľkoto k úprimnosti a dôvere… Videl si ho, pochopil si, že zničiť ho bude ťažké. A ja musím prísť na spôsob, ako ho zničiť. Niekde v jeho minulosti musí byť odpoveď na to, ako sa s ním vysporiadať. Pretože znovu povstal pred pár mesiacmi, čiže sa musím zamerať na minulosť. Jeho minulosť,“ zdôraznil.
„V jeho minulosti…“ Harry stiahol obočie.
„Iste. Temný rituál mu dopomohol k novému telu, lenže ja som s ním bojoval a hoci ja nemám byť tým, kto ho zničí pochopil som, že sa bežným spôsobom nebude dať zničiť. Preto musím preskúmať jeho minulosť, úplne celú vrátane jeho detstva a tam niekde bude určite niečo, čo nám pomôže…“
„Čo myslíte?“ zvedavo sa spýtal.
„A práve toto je tá hranica, ktorú vo svojej úprimnosti presiahnuť nemienim,“ mierne sa usmial. „Musím to najskôr pochopiť ja. Bolo by zbytočné, aby sme tápali dvaja. Keď budem mať odpovede, zavolám ťa. Dobre? Súhlasíš?“
„No ale… čo hľadáte?“ vyzvedal. „Čo vlastne robíte?“
„Zbieram spomienky,“ prezradil. Harry naňho vyvalil oči a Albus sa potichu zasmial. „Skutočne. Ako som povedal, niekde tam musia byť odpovede a ja sa sústreďujem na to, aby som sa stretol s každým, s kým aj Voldemort, kým bol ešte Tomom. A to je skutočne všetko, čo ti k tomu poviem. Súhlasíš?“
Harry sa naňho dlhú dobu díval.
„A preto ste skoro stále mimo Rokfort?“ spýtal sa.
„Áno, Harry. Už niekoľko mesiacov sa snažím to pochopiť, aby som ťa vedel nasmerovať. A už dosť. Skutočne. Už ani slovo. Ja sa pôjdem teraz… vlastne udať,“ zasmial sa a postavil sa. „Harry, skús… aspoň sa pokús žiť takým normálnym životom, v ktorom by si nevedel o proroctve. Skús to kvôli mne…“ povedal napokon a rozlúčil sa.
Harry ostal sedieť v salóniku. Díval sa na vianočný stromček, ktorý veselo prebleskoval a na ktorom sa trblietali lesklé ozdoby až mal pocit, že sa mu vysmievajú. Stále znova a znova si v hlave preberal všetko, čo počul. Siriusove výčitky, aj riaditeľovu obhajobu. A dôvod, kvôli ktorému zomrel Artur.
Proroctvo o ňom a Voldemortovi. Riaditeľ má svojím spôsobom pravdu. Keby mu to povedal pred niekoľkými rokmi, zrejme by sa zosypal. Nemal k tomu ďaleko ani teraz. Cítil to. Riaditeľ hľadá spôsob, ako ho zničiť. Čo keď ho nenájde nikdy? Alebo až vtedy, kedy bude neskoro? Nechcel by umrieť. Teda, raz určite umrie, ale nechcel umrieť príliš skoro a ešte rukou Voldemorta. Keď to správne pochopil, a možno sa mýlil, ktovie, ako je to s proroctvami… Hermiona im neverila, napríklad… podľa všetkého ak, tak by ho mal zabiť Voldemort. Nikto iný.
A Voldemort tu bude dovtedy, kým ho nezastaví on. Nikto iný, len on. Ani Sirius, či Dumbledore, Moody alebo Kingsley. On, Harry Potter, ktorý nemá ešte ani šestnásť rokov a v škole dosahuje len priemerné výsledky. Možno mu obranné a útočné kúzla idú a možno hrá slušne metlobal, ale to je zrejme všetko, v čom je dobrý. On má zastaviť Voldemorta? Ako?
Aj keby prišiel Dumbledore na spôsob, ako ho zničiť, ak taký spôsob existuje, pochyboval, že by si s tým poradil on. A ešte k tomu, podľa Dumbledorových slov, pri tomto bude úplne jedno, akým bude Harry bojovníkom. Mohli by ho vycvičiť v súbojoch tak, ako ešte nikoho a zrejme by to bolo nanič. A pokiaľ by sa s Voldemortom nestretol v stíhacích pretekoch, ako inak by ho priemerný Harry Potter mohol zničiť? Akú zbraň vlastní, o ktorej nemá Voldemort ani poňatia? Čo má, z čoho by si Voldemort mal začať robiť strach, ak by o tom vedel?
Nemá nič. Absolútne. A ak by čo i len pouvažoval nad možnosťou, ktorej sa bude hlavne Molly brániť a tou zbraňou by bolo myslené prepojenie s Ginny, tak o tom Trelawneyová nemala ani poňatia, keď Dumbledorovi tárala tú blbosť. V dobe vyrieknutia proroctva to predsa nebolo a on musel mať niečo už vtedy. Lenže… lenže… on vtedy vlastne ešte nežil, nie? Jeho matka bola len tehotná. Mohlo by tou zbraňou byť to prepojenie?
Potriasol hlavou. A spomenul si na ten moment v treťom ročníku, keď pred ním, po skúškach z Veštenia, Trelawneyová predniesla proroctvo o Pettigrewovi. Spomenul si, ako mu po celom tele vybehla husia koža. Aké nepríjemné pocity z toho mal. A predstavil si, ako z nej padajú slová o ňom a Voldemortovi. Striasol sa aj teraz.
Spomenul si aj na niečo iné. Na tú chvíľu spred pár mesiacov, kedy sa s Voldemortom pokúsil bojovať. Kedy vlastne len v zúfalstve pálil tých pár zaklínadiel, ktoré sa naučil. Síce dobre a vcelku rýchlo, keď tak nad tým premýšľal, lenže stačilo len jediné Voldemortove mávnutie prútikom, aby ho odhodil, zneškodnil a následne mohol zabiť. Ako s ním má on, dočerta, bojovať? Aj ten prázdninový tréning slúžil len k tomu, aby sa naučil utekať a brániť. Ale zase… zrejme nepôjde o priamy boj. Asi bude potrebné niečo iné. A na to sa pokúsi prísť Dumbledore.
„Harry…“ Zo zamyslenia ho vytrhol hlas. Prekvapilo ho, že neznie nijako smutne, ani trúchlivo, ale skôr vyčítavo. „Riaditeľ odišiel už pred nejakou chvíľou,“ podišla k nemu Lucy.
„Premýšľam…“ mierne sa na ňu pousmial.
„Fakt?“ natiahla a zovrela ruku, ktorú k nej natiahol. „Vedľa sa už vo veľkom plánuje… A mňa poslali sem…“
„Rozumne,“ prikývol a díval sa jej do očí. Hľadal v nich niečo, čo by mu prezradilo, že ho ľutuje. Alebo že ľutuje len skutočnosť, že vlastne chodí so živou mŕtvolou. Nič také tam ale nenašiel. „Poď ku mne…“ stiahol si ju na kolená a ona ho objala. Pevne.
„Nedopadne to tak, ako si myslíš. Uvidíš,“ šepkala mu do ucha. „Už teraz je veľmi veľa ľudí… a bude ich ešte viac… ktorí proste nedovolia, aby to dopadlo tak, ako si nad tým premýšľal…“
„Ako vieš, nad čím som premýšľal?“
„To nie je až také ťažké uhádnuť. Aj ostatní nad tým premýšľajú, nech by vraveli čokoľvek.“
„Aj ty?“ potichu sa spýtal a pozrel jej do tváre. „Nevydesilo ťa to? Neľutuješ teraz…“
„Ľutovať?“ prerušila ho a zamračila sa. „Mám teraz začať ľutovať, že s tebou chodím? Že ťa mám rada? To myslíš?“ zaprskala celkom jednoznačne nahnevane. Mykol plecami. Napadlo mu to, že áno. „Ešte raz sa ma spýtaš na podobnú sprostosť tak zabudnem na to, že som vychovaná mladá dáma a pošlem ťa najkratšou možno cestou… vieš kam…“
„Ehm…“ díval sa jej do očí. „No, napadlo mi to, keď mám byť úprimný. A nemôžeš sa čudovať po tom, čo si si vypočula…“
„Kašlem na to, čo som si vypočula,“ znova ho prerušila. „Rozumiem tomu, chápem to, viem čo to znamená, nie som predsa idiot. To ale neznamená, že by som sa teraz mala hádam zľaknúť a utekať od teba čo najďalej, pretože niekto kedysi dávno niečo trepol. Nemusí to predsa skončiť zle, nie? A ani neskončí. Poďme zabudnúť na nejaké sprosté proroctvo. Kašlime naňho. Nevedeli sme o ňom doteraz a bolo to dobre. Poďme aspoň predstierať, že o ňom nevieme. Ako bolo dnes niekoľkokrát spomenuté… nejde sa predsa vyplniť ani zajtra a ani pozajtra. A kým k naplneniu príde, tak čo? Niekde sa zašiješ, nebudeš vystrkovať nos, nebudeš sa s nikým baviť len preto, lebo si myslíš, že ťa všetci začali brať ako chodiacu mŕtvolu… či ako si to pomenoval? To ťažko. Nikto z nich sa ti neotočí chrbtom a ak ty nebudeš robiť hlúposti a budeš sa správať normálne, všetko môže byť normálne…“ stíchla.
Díval sa na ňu ako na zjavenie. Videl ju už, ako sa hnevá a presvedčil sa, že to dokáže. Ale toto, čo mu teraz predviedla… Nebolo to ani tak o nahnevaní, ako o presvedčení. Videl, ako si zahryzla do pery. Zrejme prekvapila samú seba. Musel sa usmiať.
„Zabudneme na to proroctvo?“ potichu sa spýtal. Stále sa usmieval a ona sa usmiala tiež. Chytila mu tvár do rúk.
„Zabudneme,“ šepla. „Milujem ťa, Harry Potter, ešte viac, ako doteraz…“ prehlásila a pobozkala ho.
——
Stalo sa asi to, že sa Harry Potter po rozhovore s Lucy Simmonsovou skutočne upokojil. V tom zmysle, že hoci vedel o proroctve, rozhodol sa ho ignorovať tak, ako to len bude možné. Samozrejme sa o ňom ešte bude rozprávať. Minimálne so Siriusom alebo Hermionou s Ronom. Nehovoriac o Molly, s ktorou to bude oveľa ťažšie než s ostatnými, pretože existovalo prepojenie medzi ním a jej dcérou, ktoré ich ovplyvňovalo vo všetkom a samozrejme sa proroctvo dotkne nejakým spôsobom aj Ginny.
Skutočne k tomu mohlo prísť ale až za veľa rokov, hoci by si každý prial, aby Voldemort neexistoval vôbec a nikdy. Lenže existoval a na to, aby bol Harry schopný sa mu nejakým spôsobom postaviť a skúsiť ho zničiť, na to musí ubehnúť nejaký čas. A dovtedy premýšľať nad ním nemalo zmysel. Užierať sa a trápiť, špekulovať a predstavovať si hocaké konce. Najskôr tie tragické. Nechcel to a vedel, že to nebude chcieť nikto.
Lenže na svete bol človek, s ktorým sa o tom nielenže mohol baviť absolútne otvorene, ale aj musel.
„Viem, že si sa rozhodol nad tým nešpekulovať príliš,“ povedala Ginny, keď boli spolu v noci v knižnici na svojom pravidelnom stretnutí. „Ani ja nad tým nechcem veľa premýšľať…“
„Lenže to napokon ovplyvní aj teba,“ prikývol. Tentoraz sedeli v kreslách a držali sa za ruky. K objatiam príde neskôr. Až nad tým spoločne pouvažujú. Alebo sa len navzájom upokoja, pretože to, čo nemohli alebo nechceli povedať ostatným, oni vycítili. Nie v tom slova zmysle, že by Harry okrem jej smútku za otcom cítil aj niečo iné. Alebo že by Ginny cítila ešte niečo iné, ako jeho snahu o jej upokojenie. Nevedeli viac o tom, čo sa deje v hlavách toho druhého. Boli v tom ale vlastne spoločne. O to šlo.
„Uhm,“ prikývla s miernym zamračením. „Určite áno. Nebudeme nad tým premýšľať a nebudeme ani vytvárať nejaké domnienky a predpoklady, pretože to nemá zmysel…“
„Len by nás to ubíjalo, keby sme si to stále pripomínali…“
„A vzhľadom k tomu, že to naše prepojenie nemá žiadnu logiku, alebo sme skôr zatiaľ neprišli na nič, tak to zrejme bude platiť aj pri tom proroctve…“
„Správne…“
„Chcem len, aby si vedel, že nech sa stane hocičo, budem stáť za tebou. Aj keby nebolo prepojenia…“
„Ja viem, Ginn, to mi nemusíš vravieť,“ usmial sa. A ona sa naňho zvedavo dívala. Prekvapene. A on sa mierne uchechtol vidiac jej výraz. „Lucy sa so mnou rozprávala a podarilo sa jej zrejme nemožné, vieš? Upokojila ma a presvedčila, že život sa predsa len neskončil…“
„Lucy je veľmi bystré dievča,“ opätovala mu úsmev. „Skutočne,“ zasmiala sa a zavrtela hlavou. Po pravde sa jej značne uľavilo. Bála sa toho istého, čoho aj Hermiona a Sirius. Aby sa Harry neuzavrel pred celým svetom a nebodaj sa nezačal ľutovať. „Miluješ ju, však?“ šepla. Bolo jej to jasné. V opačnom prípade by Harry tak ochotne nepočúvol a nedal na dohováranie jej kamarátky.
„Mám ju rád,“ prikývol, hoci vedel, že takúto odpoveď nechcela. „Myslím, že sme ešte príliš mladí na to, aby sme mohli hovoriť, že niekoho milujeme. Pokiaľ to nemienime ako prázdnu frázu,“ zamyslene rečnil. „Hoci… v ktorom veku sa nachádza nejaká pomyselná hranica, po prekročení ktorej môže človek začať milovať tým pravým spôsobom? Je to vôbec nejako vekovo ohraničené?“ pozrel na ňu. Stále sa významne usmievala. „Čo?“ spýtal sa. Myslel si, že začal tárať z cesty alebo čo, keď sa tvárila tak, ako sa tvárila.
„Miluješ ju,“ presvedčene prehlásila. „V opačnom prípade by si nad tým nepremýšľal takýmto spôsobom, vieš?“ mykla plecami. „Zažil si v živote toho už veľa, oveľa viac než akýkoľvek dospelý a väčšina z toho nebolo nič príjemného. A zrejme to bude ešte ťažšie. Nedospievaš ako bežný človek, ktorý sa trápi bežnými starosťami. A preto by si tie svoje pocity k Lucy mohol nazvať milovaním a nie zamilovanosťou…“
„Ty tiež nedospievaš ako bežný človek,“ pripomenul jej.
„Už nie, pravda,“ prikývla dívajúc sa naňho stále s úsmevom. „Lenže ja som toho nezažila ani zďaleka toľko, ako ty, takže ja vo vzťahu k nejakému chlapcovi môžem donekonečna omieľať, že ho milujem a myslieť to ako prázdnu frázu…“ zaškľabila sa.
„Lucy mi už niekoľkokrát povedala, že ma miluje,“ potichu z neho vyliezlo.
„A nedivím sa jej,“ zovrela mu ruku. Zvedavo na ňu pozrel. „Ona to ako prázdnu frázu nemyslí, keď ti to napadlo… Teba sa totiž dá len milovať. Hocakým spôsobom. Nielen takým, akým ťa miluje Lucy. Ja ťa tiež milujem… naším spôsobom. A keď sa pozrieš okolo seba, je tu dosť ľudí, ktorí ťa milujú… ich spôsobmi…“
„Vrátane Umbridgeovej,“ zaškľabil sa. Jej slová ho ale zahriali pri srdci.
„Alebo ťa môžu nenávidieť,“ prikývla. „Nie každého tvoja osobnosť dokáže fascinovať, vieš?“ zasmiala sa. „Harry,“ drgla doňho. „Lucy ťa miluje, pretože ty miluješ ju. Len ti dáva to, čo ty jej. A je to dobre. Som za vás šťastná a dúfam, že sa budete milovať až do konca vekov…“
„Možno,“ privolil zamyslene. „Možno to bude do konca vekov…“ zdvihol hlavu a zbadal jej výraz. „A teraz som to nemyslel tak, že je koniec mojich vekov v dohľadne,“ zaškľabil sa na ňu.
„To som rada,“ prikývla súhlasne.
„Dobre. Uzavrime tému milovania. Uzavrime aj tému proroctva. Poďme sa baviť o tom, čo bude nasledovať ďalej…“
——
Malo toho nasledovať veľmi veľa. A veľa sa toho už aj začalo diať. Vo chvíli, kedy opustil Dumbledore Harryho sediaceho v salóniku a odchádzal preč, zastavil ho Sirius s Molly. A povedali mu o Percym. Vyžiadal si od neho jeho rukou napísanú adresu Grimmauldovho námestia. V prípade, ak Percy prejde previerkou Veritaserom, ktoré im už Kingsley zohnal, pozvú Percyho k rodine. Dumbledore súhlasil avšak s podmienkou, že Percyho vypočuje Kingsley alebo Severus.
A tak sa ešte ten večer vybral Kingsley spolu s Billom a Charliem k Percymu domov.
„Takže takto to skutočne je…“ hlesol Percy sediac v kuchyni Grimmauldovho námestia. Kingsleyho previerkou prešiel a to sa ho auror pýtal skutočne dôkladne. Následne mu dali prečítať adresu a vzali ho za matkou, ktorú to mimoriadne potešilo. Po tých ťažkých dňoch vyzerala Molly aspoň trocha šťastne. Najskôr sa sama zavrela so synom v súkromí, aby sa porozprávali.
Teraz sedel pri matke a medzi svojimi súrodencami, spolu s nimi tam bol Harry, Lucy a Hermiona a tiež Sirius s Remusom a Tonksovou. Ostatných členov Rádu mu zatiaľ predstavovať nechceli. Nebolo to potrebné. Vzhľadom k tomu, že sa Percy vráti k ministrovi, bolo lepšie, keď vedel čo najmenej.
„Áno, Percival, Veď vieš kto sa skutočne vrátil,“ prikývli dvojčatá na počudovanie vážne a bez snahy o rýpanie. Teda, až na toho Percivala…
„Všetky tie letáky…“ Percy zdvihol hlavu a pozrel na Billa. Ten prikývol. „Neuveriteľné…“ zavrtel hlavou. „Ale asi to tak bude…“
„Je to tak, chlapče,“ Molly ho pohladila po pleci. Pozrel na ňu. So smutným úsmevom prikývla. „Tvoj otec umrel preto, lebo strážil niečo, čo Veď vieš kto chce a my mu to dovoliť nemôžeme. Vieš? Preto tam bol v noci. A preto ho zabil…“ zarazila sa.
„Voldemortov had, Percy,“ ozval sa Sirius úplne pokojne. Remus naňho pozrel. „No čo? Nemusí vedieť všetko, ale to základné vedieť musí. Bude predsa na Ministerstve, nie?“ mykol plecami.
„Had…“ znova zavrtel hlavou. Aj keď ho bratia zbili už pred niekoľkými dňami, aj tak bola vidieť len pomaly miznúca modrina pod okom. Nos a ústa už mal zahojené.
„Nechali sme vyšetriť vzorku otcovej krvi a bol v nej hadí jed,“ vysvetlil Charlie. „Veď vieš kto má obrovského hada.“
„Dobre,“ prikývol. „Bude to tak. Hada som si nepredstavoval, ale po tom, ako som začul Malfoya dohovárať sa s Puttockom, kde mu dôrazne vravel, že niekto musí vystúpiť a Puttock povedal, že to Khan spraví a vezme to na seba… nevedel som, o čom sa bavia. Ale keď sa Khanovo meno objavilo v novinách došlo mi, že to vzal na seba… to, že zabil otca. Myslel som si, že ho zabil Malfoy alebo Puttock… Nemohol som proti nim vystúpiť, nechcel som skončiť ako otec,“ zdvihol hlavu a pozrel na nich bojovne. „Došlo mi ale, že niečo nie je v poriadku…“
„Dobre, že si nevystúpil,“ Remus sa naňho pokojne usmial.
„Chcel som si najskôr overiť, čo o tom viete…“
„Kto je Puttock?“ spýtal sa Sirius.
„Jeden z aurorov,“ prezradila Tonksová a mračila sa. „Vedeli sme, že je to krivák. Netušila som ale, že ide Malfoyovi na ruku…“
„Kde si ich vypočul, Percy?“ vyzvedal Sirius.
„Bolo to to ráno, keď našli otca… Normálne som prišiel do práce a chystal ministrovi agendu. Pohotovosť už bola vyhlásená, ale nevenoval som tomu pozornosť. Až neskôr… neviem, či zasiahla vyššia moc, ale rozsypali sa mi brká a ja som ich zbieral pod stolom, keď som začul ostrú výmenu názorov medzi Malfoyom a Puttockom. Náhlili sa do ministrovej kancelárie. Puttock vravel, že je to poriadne v prdeli, keď sa to dostane na verejnosť. A Malfoy povedal, že keby sa našiel niekto, kto vystúpi, vezme to na seba a zametie sa to pod stôl, ešte by z toho mohli vyťažiť. A Puttock povedal, že by to možno Khan vzal na seba… ako sebaobranu, alebo také niečo. A Malfoy vrkol, nech ho presvedčí a nech to stojí, čo to stojí. A že im to Kornelius uverí… Nato tresli dvere. Puttock odišiel, ale Malfoy v kancelárii ostal. Vlastne sa tam správal, akoby to bola jeho kancelária. A nielen v ten deň… Vyliezol som von a už som chcel za ním ísť spýtať sa, či o ich stretnutí minister vie, keď ten došiel a proste ma poslal domov…“ zavrtel hlavou. „Vtedy som ešte netušil, že sa vlastne bavili o otcovi. Nevedel som nič. Až na druhý deň som si prečítal ten článok a vyžiadal som si dovolenku. Vŕtalo mi to v hlave. Čo chceli zamiesť pod stôl? A došlo mi, že sa to stalo inak, ako to bolo písané v novinách a že Khan to vzal na seba… za peniaze… a že to využili vo svoj prospech…“ zavrtel hlavou a upil si trocha whisky, ktorú Sirius porozlieval. Na dne dostali aj decká. Molly dokonca ani neprotestovala, ale keď videla, že tam bolo skutočne len na dne, tak zrejme nemala ani dôvod protestovať. Dievčatám ale poháre vzala. „Rozhodol som sa prísť na pohreb a podstrčiť mame ten papier… aby som to pochopil…“
„Spravil si dobre,“ Charlie ho tresol po rameni.
„Je dobre, že si sa vrátil k rodine,“ vyšlo z Molly ten deň už asi dvanásty raz. Percy prikývol.
„Puttock je teda zrejme aj smrťožrút,“ povedala Tonksová. Niekoľko pohľadov na ňu padlo. Mykla plecami. „Zjavne spolupracuje s Malfoyom dobrovoľne…“
„A zjavne Kornelius skutočne nemá ani šajnu o tom, čo sa okolo neho deje,“ zavrtel hlavou Sirius. „Percy to počul jasne… Kornelius im to uverí…“ pripomenul.
„Minister je v posledných mesiacoch čudný,“ Percy stiahol obočie. „Nemyslím si, že je pod Imperiom, ale ak je to tak, ako to zrejme je… Malfoy s ním máva poriadne…“
„Čo nám ešte môžeš povedať?“ spýtal sa Bill. „S kým sa minister stretáva? Čo preberajú?“
„Väčšina stretnutí prebieha za zavretými dvermi… zrejme to máte na mysli. Sú to však výlučne Malfoy a Pius Thicknesse, pri schôdzkach, na ktorých si nevyžaduje moju prítomnosť. A Dolores Umbridgeová, aby som nezabudol…“ pozrel na rokfortské decká. „Inak som prítomný pri schôdzkach a sú to väčšinou normálne, neškodné, pracovné stretnutia…“
„Takže Malfoy a Thicknesse sú v priamom spojení s ministrom a ovládajú ho. Ostatní budú zrejme ich predĺženými rukami, ako Puttock a Khan…“ prikývol Charlie.
„A zrejme hromada ďalších, o ktorých nevieme…“ pridal sa Bill.
„Je ťa škoda pre takého ministra,“ Tonksová naňho mrkla a Percy sa začervenal.
„Ale svitá ti na lepšiu budúcnosť, bratku,“ ozvali sa dvojčatá.
„Pokiaľ znova nezblbneš, budeš asistentom ministerky, ktorá bude oveľa lepšia…“
„Chlapci…“
„Len ich nechaj, Molly,“ prerušil ju Sirius. „Percy je na našej strane. Nemám pravdu?“
„Áno,“ pokorne prikývol. „Spravil som hromadu sprostostí, napravím ich ale. Keď mi poviete, na čo sa mám zamerať, spravím to. Pretože zrejme všetko smeruje k prevratu na Ministerstve. Minister má pravdu, keď si myslí, že chce Dumbledore prevziať kontrolu nad Ministerstvom… nebude to však on a nebude to preto, čoho sa minister bojí. Mal by sa báť Malfoya a Thicknesseho, nie Dumbledora…“
„Mal by sa báť Voldemorta,“ prskol Harry.
„Alebo…“
„Každopádne sa situácia teraz trocha skomplikuje. Dumbledore sa chystá vziať na seba vinu,“ prezrádzal mu Bill. „Prizná sa k tomu, že oklamal otca a ten konal pod jeho Imperiom. Nahovorí im, že chcel prostredníctvom otca ukradnúť z Odboru záhad dva obracače času… dosť dobrý dôvod, myslím si. Pre ministra určite. Veď vieš kto ale bude vedieť, že Dumbledore klame. A Malfoy tiež…“
„A povie, že aj vy s Harrym klamete?“ Percy pozrel na Siriusa. „Vy ste predsa verejnými nepriateľmi rovnako ako Dumbledore…“
„Spraví to,“ zaprskal Harry nespokojne. „Všetci ním budeme oklamaní a on zmizne…“
„Na pár mesiacov, predpokladáme…“ Sirius prikývol.
„Nám sa to ale nepáči,“ ozvali sa dvojčatá. „Chceli by sme, aby aspoň v letákoch bola pravda. O otcovi aj ostatných…“
„Keď sa Dumbledore prizná, tak by nás zrejme chceli zavrieť. Takto budeme len oklamaní, ale nebudeme zločincami. Mne by to bolo vcelku jedno, v skrývaní sa mám prax a Arturovi to už život nevráti. Lenže Harryho by mohli zavrieť a to snáď nechceme, nie?“ Sirius sa díval na Harryho. Tiež by najradšej pokračoval v boji spôsobom, ktorý viedli dovtedy. Nepôjde to ale.
„Minister už zrejme neprijme nič iné, len príležitosť k uväzneniu Dumbledora…“
„Presne tak. Chápavý,“ pochválil Remus Percyho.
„My sa ale nevzdáme,“ protirečili dvojčatá. „Keď ste nám už zatrhli ten plán otvoriť si obchod a prinútili ste nás vrátiť sa do školy… tej mrche to rozhodne nedarujeme…“
„Ja sa pridávam,“ zahlásil ochotne Ron. „A zrejme nebudem sám, že?“ zaškľabil sa na svoju sestru, ktorá odfrkla.
„A kto má rozum tak pochopí, že sa Dumbledore priznal z nejakého dôvodu. Bude nám veriť aj naďalej a bude vedieť, že šlo o niečo úplne iné, čo musí byť zatiaľ tajné…“ Lucy povytiahla obočie.
„Takže o DA neprídete,“ uchechtla sa aj Ginny a drgla ako do Rona, tak aj do Harryho. „A ako povedali dvojčatá… či už bude tá osoba pani riaditeľkou alebo nie… našou pani riaditeľkou nebude a dáme jej to pocítiť veľmi zreteľne…“
„Len sa kroťte,“ napomenul ich Bill. Všetky rokfortské deti si odfrkli. Okrem Hermiony.
„Čo sa vlastne deje?“ spýtal sa Percy. „Aký obchod? Aká DA?“
„Dostala som návrh,“ povzdychla si Molly. „Od Siriusa… Teraz, keď nie je otec, mala by som sa niekde zamestnať, aby sme mali peniaze. Nemáme ani kam ísť, aj keby nám Brloh vrátili. Strážca tajomstva bol otec a teraz… obávam sa, že za pár mesiacov z Brlohu veľa neostane…“
„Ale…“
„Smrťožrúti sa pomstia, uvidíš,“ zašomral Sirius.
„Je to tak. A mama si vymyslela, že by sa zamestnala v továrni na výrobu habitov,“ zaškľabili sa dvojčatá na Percyho. Ten pozrel na mamu.
„To je šialenstvo…“
„Vraveli sme jej…“
„Viem pliesť celkom pekne. Aj šiť…“
„No, každopádne,“ Bill sa postavil a prešiel za matku, aby jej položil ruky na plecia. „Dohodli sme sa asi na tom, že budeme mame finančne pomáhať. Ja aj Charlie. Nie veľa, ale niečo predsa…“
„Ja budem tiež, samozrejme. Neminiem toho veľa…“
„Výborne, to sme už traja,“ súhlasne prikývol najstarší Weasley. „Stačiť to ale nebude, pretože Charlie zrejme v Rumunsku skončí. A ktovie, či si situácia nevyžiada, aby som sa aj ja časom nevenoval niečomu inému, ako vysedávaniu v banke. Rozumieš?“
„Vojna,“ prikývol.
„Tak…“
„No a proste idem zajtra kupovať dom,“ ozval sa Sirius. „Weasleyovci budú bývať so mnou a s Harrym. A zrejme aj s Remusom a Tonksovou. A ktovie, s kým ešte…“
„Ide totiž kupovať panstvo, vieš? Nie dom…“ natiahla Ginny.
„Áno, o čosi väčší dom. A navrhol som Molly, aby pokračovala tak, ako doteraz tu… akurát za peniaze…“
„Ale to bolo pre Rád,“ znova namietla. A vedela, že ju znova prehádajú.
„Pre Rád to bude aj potom,“ mávol rukou Sirius. „Nikto po tebe nemôže žiadať, aby si vyvárala pre celý Rád zadarmo, predsa. Na jednej strane sa ti nepozdáva, že by si za to mala dostávať peniaze a na druhej si sa dívala po inzerátoch, či niekde neprijmú kuchárku…“
„To je hlúposť, mami,“ Percy jej zovrel ruku. „Možno by sme to zvládli aj bez pomoci pána Blacka, ale ako povedal Bill… situácia sa môže obrátiť a nikto z nás nedovolí, aby si robila niekde v nejakej továrni alebo vývarovni za pár drobných. A ešte k tomu… pozri sa okolo seba. Otec, Bill, Charlie… zrejme ja… neverím, že by dvojčatá chceli za pár mesiacov ostať bokom… ak sa prevalí, že sme všetci v Ráde alebo s ním len sympatizujeme… a rozbehne sa vojna… myslíš, že by niekto z nás dovolil, aby si chodila do nejakej továrne alebo kamkoľvek a aby sme riskovali, že sa ti niekto bude chcieť pomstiť?“
„Múdro, Percival,“ pochválila ho Ginevra až takmer obdivne. Percy sa skutočne zmenil, ako sa zdalo.
„Počítajte aj so mnou, áno?“ Ron stiahol obočie. Molly sa dívala z jedného na druhého.
„Ja viem, že máte pravdu, ale je to tak trápne…“ zaskuhrala. Sirius sa naježil.
„Ste moja rodina viac, ako by kedy mohla byť moja vlastná,“ napaprčil sa. „Rodina má držať pri sebe, to sú tvoje vlastné slová. Tak ich budeme počúvať a moja rodina bude držať pri sebe. A hotovo…“
„Tak,“ spokojne prikývol aj Harry.
„A keď sme už pri tej rodine…“ Sirius pozrel na Percyho. „Patrí do nej aj Remus a Tonksová. Tak nám hľaď tykať, pretože to sa v rodine zvykne a ešte raz z tvojich úst začujem… pán Black… tak sa neudržím,“ prehlásil.
A toto prehlásenie spôsobilo, že sa aj posledné zvyšky napätia uvoľnili a všetci sa rozosmiali. Vrátane Molly, hoci občas smrkla. Bolo to potrebné a nutné. A zrejme to bol začiatok niečoho nového.
„Dobre teda… a ministerkou sa stane Amélia Bonesová?“ spýtal sa Percy o čosi neskôr. Po večeri, keď spolu sedeli v salóniku pri čajoch a koláčikoch.
„A na to si prišiel ako, bratku?“ prekvapene sa spýtali dvojčatá. Nielen ich to prekvapilo, ako sa zdalo.
„Vylučovacou metódou… ale hlavne je na ňu Malfoy nahnevaný za ten súdny proces,“ pozrel na Siriusa. „A keď je Malfoy na niekoho nahnevaný, tak ten niekto bude na našej strane,“ uchechtol sa uvoľnenejšie. Bol rád za to, že ho rodina prijala naspäť.
„A to vylučovanie?“ uškrnula sa Tonksová.
„Dumbledore to nebude. Griselda s Tiberiusom sú na dôchodku. Crouch je mŕtvy a jeho nástupca, Dixon, je v Oddelení medzinárodnej čarodejníckej spolupráce zelenáčom. A nikto nemôže čakať, že by to bol vedúci nejakého iného oddelenia ako tohto, alebo toho právneho. Nehovoriac o nižších sudcoch. Ešte by to mohol byť niektorý z ostatných členov Wizengamotu, ale tipujem skôr madam Bonesovú vzhľadom k tomu, že zamietla morálny princíp v tvojom spore,“ Percy mrkol na Siriusa. „Pokiaľ teda nemáte niekoho zvonku, alebo nechcete spraviť ministra z nejakého aurora… ponúka sa Scrimgeour, ten stále chodí za ministrom a upozorňuje na niečo, zjavne nespokojný s jeho vedením… lenže aurori sú bojovníci a nie diplomati…“
„Neuveríš, ale podľa informácií, ktoré máme… podobný rozbor spravil aj Dumbledore pri rozhovore s Améliou Bonesovou,“ Sirius sa naňho díval pochvalne, až Percy sčervenel.
„Ako som povedal niekoľkokrát, Percy nie je žiaden hlupák,“ prikývol Bill.
„A somárom tiež prestal byť,“ ozvali sa dvojčatá.
„No tak, chlapci,“ zahriakla ich Molly, avšak oveľa pokojnejšie, než v minulosti. Bolo jasné, že Percyho rešpektujú aj dvojčatá s Ronom, ktorí boli naňho nahnevaní najviac.
„Zmúdrel som,“ prikývol Percy. „Dobre, ale poďme k veci… Čo si mám všímať? Na čo dávať pozor?“
„Si ochotný spolupracovať, dobre tomu rozumieme?“ Sirius sa naňho uprene díval.
„Určite,“ bez váhania prikývol. „Musím odčiniť všetko zlé, čoho som sa dopustil na vlastnej rodine…“
Ron si zahryzol do jazyka. Chcel povedať niečo v znení, že sa bude musieť jeho brat kajať riadne dlho, ale pohľad na matku ho umlčal. Bola šťastná. Alebo skôr to šťastie z návratu jej syna len prekrývalo smútok zo straty, ale bola šťastná a potrebovala to.
V nasledujúcich chvíľach Percymu predostreli svoje priebežné plány. Nepovedali mu, o čo Voldemortovi ide, sám však vedel, kde na Ministerstve to bude. Pri týchto plánoch síce bude užitočný len minimálne, sľúbil aspoň zbieranie informácií, ktoré budú pre Rád prospešné. Bude si všímať všetkých, s ktorými sa stretne minister, ale viac sa bude sústrediť na to, s kým sa stretne Malfoy a Thicknesse.
„Len dúfam, že sa dokážem tváriť nenápadne,“ povedal Percy.
„Ale dokážeš, uvidíš…“ Charlie ho jemne drgol.
„Dáme ti rýchlokurz, bratku,“ navrhli dvojčatá. Matka na nich pozrela a oni mykli plecami. „Má dovolenku a ministrovi je figu po tom, kde ju trávi a keď bude tu, pokúsime sa ho za pár dní naučiť to, čo doteraz nechcel…“
„A čo ste úspešne naučili nás,“ zamrmlala Ginny takmer nečujne. Počula ju len Lucy a Ron, ktorý sa zahihňal.
„Ale to by bolo úžasné, keby si bol pár dní tu s nami…“ nadchla sa Molly, ale vzápätí stíchla, pretože sa na chodbe ozval krik. Počuli Siriusa, ako nadáva. A rozoznávali slová.
„Kreacher…“ zavrtel hlavou Harry. Hoci bol škriatok väčšinu času na treťom poschodí, ako mu prikázal Sirius, občas sa stalo, že naňho niekde narazili. Prikázal mu predsa, aby zliezal len v nevyhnutných prípadoch a on pri každom pristihnutí brblal, že práve tá chvíľa bola nevyhnutná.
A teraz, keď im došla fľaša a Sirius šiel do kuchyne pre novú, pristihol Kreachera za dverami a obvinil ho zo špehovania. Počuli, ako sa Kreacher kvílivo ospravedlňuje a vyhovára.
„Kreacher žije, aby slúžil vznešenej rodine Blackovcov…“ zaškrípal hlasom svoju obľúbenú formulku.
Všetci potichu a s úškrnmi počúvali, ako ho Sirius častuje štipľavými komentármi. Všetci, až na Hermionu, ktorá sa tvárila odsudzujúco. A na Percyho, ktorý zarazene premýšľal, kde už to počul.
Lenže vtedy to nebolo škrípavé a predstierané, s jasnou snahou o poddajnosť. Vtedy to bolo radostné, podliezavé a veľmi ochotné. Zbledol.
„To je Siriusov domový škriatok?“ obrátil sa k Remusovi. „A volá sa Kreacher?“
„Áno,“ prikývol Remus pozorne ho sledujúc. Percy vyzeral, akoby videl ducha. Stiahol obočie. „Prečo sa pýtaš?“
„Ja…“ zamračil sa a sklonil hlavu. Pohľady k nemu obrátili viacerí.
„Percy?“
„Som si tým istý…“ potichu z neho vyšlo, keď znova zdvihol hlavu. „Kreacher žije, aby slúžil rodine Blackovcov… Toto som počul na Ministerstve. Zavolal si ho Lucius. Možno ho volal pravidelne…“ hlesol s pohľadom upretým do vlkolakových očí. „Treba ho zadržať a zistiť, čo všetko povedal Luciusovi…“