„A nič viac mi k tomu neviete povedať?“ nabádal Severus Hermionu.
„Nie,“ zavrtela hlavou. „Jedine to, že už začali zháňať aj pána Goldsteina. Ako liečiteľ od Munga by mohol mať skúsenosti. Je ale niekde na veži a než ho zoženú a než príde dnu…“
„Dobre teda,“ prikývol a zberal sa za Hermionou. „Netuším síce, ako by som mohol pomôcť ja, ale určite sa vynasnažím spraviť všetko, čo budem vedieť.“
„O tom nikto nepochybuje. Práve pre to pre vás poslali.“
„Aha,“ kútikom oka po nej fľochol. „Viete o tom, že ste mi tykali?“ zaškľabil sa.
„Čo?“ zarazila sa a mierne pribrzdila. S úsmevom sa k nej otočil. „Ja som si to neuvedomila, pardon,“ červenajúc sa ospravedlňovala.
„Iste, to chápem,“ nemienil jej to nijako uľahčiť. Zamračene a premýšľajúc pokračovala v rýchlej chôdzi.
„Sľubujem, že sa to už opakovať nebude,“ prehlásila v duchu si nadávajúc, ako mohla byť taká nepozorná.
„Navrhujem, aby sme túto záležitosť prebrali neskôr,“ vypustil po chvíli. Zdalo sa jej, že začula v jeho hlase pobavenie. Tak by to hádam nemuselo byť až také hrozné. A nech je. Je to posledná vec, ktorou by sa teraz chcela zaťažovať.
Vošli do miestnosti pred ošetrovňou, v ktorej sa to hemžilo ľuďmi. Zlé správy sa šíria rýchlosťou svetla a všetci chceli byť informovaní. Stačil ešte Hermione vrknúť, nech sa pokúsi to tu rozpustiť a nech tu ostanú len tí, ktorých sa to najviac týka. Potom zavrel dvere ošetrovne priamo pred nosom Billovi, ktorý vyzeral vystrašene. Čo bolo celkom pochopiteľné.
Okamžite sa vrhol k lôžku, kde ležala Fleur. Poppy mu v rýchlosti vravela, čo sa doteraz udialo. Ráno začala mať bolesti. Vyzeralo to, že sa všetko blíži k pôrodu. Síce o mesiac skôr, ale aj také prípady sa stávajú. Bolesť gradovala. Všetci sa pripravovali na to, že Fleur v najbližších hodinách porodí. Boli u nej Molly s Ginny. Po pár hodinách sa pridala aj Tonksová, aby pomohla svojej priateľke. Keď sa Bill vrátil zvonka, náhlil sa za svojou manželkou. Všetko vyzeralo byť v poriadku. Všetko. Až potom sa to začalo kaziť.
Čarovné monitorovanie životných funkcií dieťaťa dokazovalo, že bolo všetko v poriadku. Bolo správne otočené, pripravené dostať sa na svet. Ale to, že malo pupočnú šnúru omotanú okolo krku, to sa predpokladať nedalo. A tá sa pri stupňujúcich tlakoch stále viac sťahovala. Poppy chcela okamžite pôrod urýchliť. V tej dobe už vyhodili Billa, Molly aj Ginny von, pred dvere.
V nasledujúcich okamihoch sa však prejavila Fleurina krehká stavba tela. Všetko šlo príliš rýchlo. Dieťa sa dusilo, Poppy poslala pre Goldsteina aj Snapa. Vedela, čo musí nasledovať. Ale nechcela to spraviť sama.
„Budeme musieť rezať,“ vypustil Snape, keď zhodnotil situáciu. Fleur kričala od bolesti, ale jej krik už nebol taký silný, ako pred pár okamihmi. Monitorovanie ukázalo, že životné funkcie dieťaťa sa pomaly stávajú nezlučiteľné so životom.
„Obávam sa, že sa aj placenta začala odlupovať,“ vyriekla Poppy márne bojujúc s narastajúcou hystériou.
„Ešte väčšie komplikácie,“ zamrmlal si pod nos.
Fleur sa naňho prosebne dívala. Celkom zjavne svoj boj s bolesťou prehrávala. Nebude schopná dieťa porodiť, nebude mať na to dosť síl. Jej krik sa zmenil len na tiché, bolestné skučanie. Veľmi dobre vedel, že im už nepomôže. Nie, keď bude pri vedomí a potom vlastne už tiež nie. Teraz to je len na nich. A keď sa ešte začala odlupovať placenta. V momente, ako sa na ošetrovni zjavil Goldstein, švihol prútikom a Fleur omráčil. Nebola to muklovská anestézia, ale účinok bol rovnaký.
Ani jeden z nich nebol pôrodník. Ani jeden z nich nikdy nič podobné nerobil, ba dokonca pri ničom podobnom ani neasistoval. Mali len povrchové vedomosti. Ale aj tak sa zhodli, takmer bez slov, že treba dieťa vybrať cisárskym rezom. Aj keď mu už zrejme nepomôžu. Životné funkcie dieťaťa boli nulové. Udusilo sa a oni ho určite nevyberú včas, aby ho začali oživovať.
Tak aspoň pomôcť Fleur skôr, než sa plodová voda dostane do krvného obehu vo veľkom množstve. Po pár minútach vybrali dieťa. Poppy sa pokúšala o nemožné. A oni sa snažili zachrániť Fleur. Boli však bezmocní, ako si nešťastne uvedomovali. Šok, ktorý nastal, úplne rozvrátil jej vnútorné prostredie. Stačilo pár minút a jej zlyhávali orgány. Najprv pľúca. Aj napriek bezvedomiu videli, že má problémy s dychom. Snažili sa, robili všetko, čo vedeli a k čomu mali prostriedky. Liali do nej elixíry. Snažili sa zastaviť krvácanie, v rýchlosti ju zašívali, ale všetko sa javilo ako zbytočné. Ani keby mali viac času, ani keby bojovala dlhšie, zrejme by ju neboli schopní zachrániť. Možno, možno keby sa nachádzali u svätého Munga. Ale tu, na Základni, na provizórnom operačnom sále a s nedostačujúcim arzenálom elixírov, nemali šancu. A zaklínadlá u tohto stavu nepoznali. Goldstein bol len všeobecný liečiteľ. Nebol to špecialista. Nikto nečakal takýto priebeh.
——
„Čože?“ šepol Bill do úplného ticha.
„Je mi to ľúto,“ vypustil Snape. „Dieťa sa dusilo a placenta sa predčasne odlučovala, plodová voda sa dostala do jej organizmu a to ju zabilo. Stáva sa to len veľmi zriedkavo, ale stáva sa to,“ oznámil zamračene.
„Obe naraz,“ hlesol najstarší weasleyovský potomok, ktorý zrejme ani Snapa nepočúval. Nevedel to pochopiť. Nešlo mu to do hlavy. Ešte ráno vyzeralo byť všetko v poriadku a teraz… Stratil manželku a ako sa dozvedel, aj dcéru. Stratil ich obe. Alebo je to len nejaká nočná mora? Zdvihol hlavu. Jeho matka plakala a objímala ho. Otec bol bledý, vyzeral, že o malú chvíľu odpadne. Bratia len zarazene civeli pred seba. A sestra stála pri matke a upokojujúco ju hladila po pleciach. „To nie je možné,“ neveriacky zavrtel hlavou. Nasilu sa zasmial. „To bude len nejaký blbý, ale strašne blbý vtip.“
„Bill,“ oslovil ho Goldstein. „Nemohli sme nič robiť. Všetko šlo príliš rýchlo, ale to je u týchto prípadov normálne. Úprimnú sústrasť,“ hlesol, než odišiel.
Bill si ho nevšímal. Nikoho si nevšímal. Ešte ráno si sťažovala, že ju bolí chrbát. Bolel ju len chrbát, krucinál. Keby sa chystala umrieť, tak by sa to prejavilo nejako inak. Určite nie len obyčajnou bolesťou chrbta. Na pol ucha počúval, ako mu matka dohovára.
„A tá malá sa zadusila?“ nechápavo vyletel zo stoličky.
„Bill…“ opatrne k nemu pristúpili dvojčatá.
„Ako je to možné? Veď to bol len pôrod!“
„Chlapče, žiaden pôrod nie je len pôrod,“ smrkla Molly. „Komplikácie nastávajú aj pri pôrodoch. Väčšinou sa ani neprejavujú žiadne príznaky.“
„Ale to mi je jedno!“ vyštekol a jeho pohľad padol na Harryho, ktorý tam stál, rovnako zarazený a nešťastný ako všetci. Ako Hermiona, ktorá plakala, aj ako Lupin a Draco, ktorí mali hlavy sklonené. Všetkých to zasiahlo. Aj Tonksovú, ktorá šla na ošetrovňu postarať sa o ich telá. „Ty si nič nevedel?“ spýtal sa ho so zvrašteným obočím. Niekto za to predsa musel niesť zodpovednosť. A Harry sa javil ako jediná možnosť. „Nesnívalo sa ti o jej smrti?“ vyštekol po ňom. Všetci na Billa pozerali nechápavo. A jeho zachvacovala zúrivosť. Niekto si to bude musieť odskákať.
„Nie,“ zavrtel hlavou. Do tejto chvíle mu ani nenapadlo nad takouto možnosťou uvažovať.
„Prečo?“ zasyčal a jedným skokom stál pred Harrym. Než sa ten stihol spamätať, Bill ho zvieral pod krkom. „Nesnívalo sa ti o jej smrti, nebola zrejme dosť dobrá k tomu, aby si predvídal jej smrť, že?“ nevraživo odsekával každé slovo. To už sa naňho vrhli Lupin s Dracom, aby ho odtrhli od Harryho.
„Bill!“ vykríkla Molly.
„Upokoj sa, hovorí z teba bolesť,“ snažil sa ho presvedčiť Lupin. Pokúšal sa im vyšklbnúť, ale boli naňho naraz dvaja.
„Harry za to predsa nemôže,“ ozval sa konečne aj Artur.
„Jasne, on za nič nemôže. Nikto z vás ju vlastne ani nemal rád.“
„To je hlúposť, Bill,“ zavzlykala Molly.
„Nikto a teraz je to všetko v háji…“
Nedohovoril. Bill Weasley skleslo odpadol v náručí Lupina a Draca, ktorí ho stále zvierali.
„Bolo to potrebné,“ okomentoval Severus všetky pohľady, ktoré ho okamžite prebodli. „Je to príliš čerstvé a on trepe nezmysly.“
„Stratil manželku aj dcéru!“ skríkli po ňom dvojčatá.
„To mi je jasné,“ vrkol po nich. „Odveďte ho do postele a nech tú najväčšiu bolesť prespí. Potom si uvedomí že to, čo tu táral, sú hlúposti.“
„A bolo nutné ho omráčiť?“ spýtal sa Lupin, ale už vkladali Billa do náručia dvojčatám.
„Sám si videl, že hysterčil. Malo sa snáď čakať, kým v záchvate hnevu niekomu ublíži? Alebo že povie niečo, čo by sa už ťažko dalo vziať späť?“
„Možno.“
„Určite.“
„Harry za to nemôže,“ vyslovil Artur akoby sám pre seba. Akoby ani nevnímal, že všetci ostatní stoja okolo neho.
„Fleur to vedela,“ šepla Ginny držiac Harryho za ruku. „Keď sa vtedy šlo do lesa, Harrymu by sa o jej smrti nesnívalo. A ona to vedela.“
„Áno,“ prikývla Molly a smutne sa na Harryho usmiala. „Nikto si nemyslí to, čo tu povedal Bill,“ pohladila ho po pleci. „Pôjdem za svojím synom.“
„Pôjdem s tebou,“ pridal sa k nej Artur.
„Ja nepôjdem,“ ozvala sa Ginny. „Aj tak teraz bude spať.“ Dívali sa, ako manželia Weasleyovci v hlbokom zármutku odchádzajú do izby svojho syna.
„Za celý svoj život som s ňou prehovoril len asi dvadsať viet,“ Harry sa pozeral do tváre tých, ktorí ostali. „Nejde o to, že som ju nemal rád. Mal som ju rád. Len…“
„My to chápeme,“ ubezpečovala ho Hermiona. „A Bill to tiež pochopí.“
„Poďme do kuchyne, tu sme už zbytoční,“ navrhol Draco.
——
Dvojčatá priniesli odkiaľsi fľašu whisky a teraz sedeli spolu s ostatnými v kuchyni. A zapíjali žiaľ. Nikomu sa do postelí nechcelo, hoci bola pokročilá nočná hodina. Len sedeli, potichu diskutovali a popíjali. O čosi neskôr prišiel aj Artur, aby si prisadol k Lupinovcom. Molly ostala pri spiacom synovi. Tonksová sa postarala o telá, ale aj ona musela ísť za svojím synom.
„Dostane sa z toho,“ vyslovila Luna a napila sa svojho džúsu. Ona a Neville sa k nim pridali. A spolu s nimi Angelina a Alica. Nikoho iného tam nechceli. „Vyspí sa, pouvažuje a nebude ťa obviňovať,“ dívala sa na Harryho.
„Kiež by.“
„Pozri, švagrík,“ spustil Fred. „S Angelinou a Alicou si strávil viac času. Rozprával si sa s nimi častejšie a aj si s nimi toho prežil viac.“
„Ale to nutne neznamená,“ pridal sa George, „že teraz, keď s nimi chodíme.“
„A keby sme sa náhodou s nimi oženili,“ zacerili sa obaja.
„Že budeme čakať, že sa ti začne nutne snívať o ich prípadnej smrti.“
„O čom?“ spýtali sa tie dve, ktoré však poznámku o sobáši nemienili brať vážne.
„Harry má taký dar, dokáže predvídať smrť jemu veľmi blízkych osôb.“
„Ako je napríklad naša sestra.“
„A naša sestra.“
„A znova naša sestra.“
„Už sklapnite,“ osopila sa na nich Ginny. „Aspoň teraz by ste si tie blbé vtipy mohli nechať od cesty.“
„Práve o to sa snažíme, aby sa atmosféra trocha uvoľnila,“ dotknuto sa ohradili. „Každého to mrzí, to je pochopiteľné,“ potom obaja pozreli na Harryho. „Nikto po tebe neočakáva, že sa ti bude snívať automaticky o niekom, ku komu budeme my pociťovať nejaké hlbšie city, chápeš?“
„Aj ty si len človek a nemôžeš ku všetkým cítiť nehynúcu lásku.“
„Konečne dospelé prehlásenie z vašich úst,“ pochválil ich Lupin. Artur sa smutne pousmial.
„To by ti Ginny nedovolila,“ nevedeli si odpustiť dodatok. A všetci sa zasmiali. Síce smutne, ale predsa.
„Čo by vás dvoch prinútilo, aby ste boli chvíľu vážni?“ stiahla obočie.
„Netušíme,“ priznali.
To ovzdušie sa napokon predsa len trocha uvoľnilo. Nie, Harry si to nevyčítal. Fleur sama kedysi povedala, že neočakáva, že by sa mu o jej smrti snívalo. Len ho mrzelo, že Bill zareagoval tak, ako zareagoval. Ďalšia strata, ďalšie dve straty vo weasleyovskej rodine. Snáď tá najväčšia bolesť čo najskôr pominie.
„Mám taký pocit, akoby boli ženy na Základni prekliate,“ zamyslene skonštatovala Ginny o čosi neskôr, keď sa ukladala so svojím manželom k spánku. Vlastne boli medzi poslednými, kto sa rozhodol ísť spať. V kuchyni ostali už len značne podgurážené dvojčatá so svojimi priateľkami.
„Prekliate? Myslíš tehotenstvo a tak?“
„Áno, po Sebastianovi sa nenarodilo žiadne. Ja som potratila a Susan s Fleur dokonca umreli.“ Cítil, ako sa striasla.
„To nebude prekliate, len zhoda náhod,“ ubezpečil ju.
„Ja viem, ale vyzerá to tak.“
„Všetko bude v poriadku. To najbližšie sa určite narodí,“ pobozkal ju na rameno.
„Divila by som sa, keby sa niekto v súčasnej dobe snažil otehotnieť.“
„Veď ani o snahu ísť nemusí, nie? Proste sa to stane, niektorá otehotnie a úplne v poriadku porodí a tým vlastne prelomí akési prekliatie, ktoré možno dopadlo na Základňu,“ pevnejšie ju zovrel v náručí.
„Myslím, že za to môžem ja,“ šepla.
„Za prekliatie?“ vyprskol. „Myslíš, že je to niečo podobné, ako prekliatie učiteľa Obrany proti čiernej mágii? Voldemort zabil toho prvého a odvtedy nikto nevydržal v tej funkcii dlhšie ako rok. Dokonca sa to končilo smrťou. A nastúpim ja, aby som Voldemorta zabil a aby už to miesto nebolo prekliate. A pokiaľ ty nebudeš mať dieťa, tak nikto nikdy žiadne nebude mať. Aha, ale to by malo byť pozitívne, to by znamenalo, že dieťa budeš mať. Neverím totiž, že by ľudstvo vyhynulo.“
„Nerob si z toho srandu,“ podráždene sa k nemu otočila.
„Musím, pretože mi týmto prehlásením nedávaš inú možnosť.“
„Ja som len konštatovala, prehlasoval si ty.“
„Ale vytiahla si túto teóriu a prepáč, je úplne od veci.“
„Bola to len myšlienka.“
„Tak myšlienku.“
„Musíš ale uznať, že je to zvláštne.“
„Zvláštne je akurát to, že zrejme prežívame prvú manželskú hádku,“ povedal naoko vážne. Uprene sa naňho dívala. „No tak, Ginn. Je to hlúposť. Nikoho si neprekliala. Je to len zhoda náhod. Nešťastná zhoda náhod.“
„Dobre, no,“ nepresvedčivo privolila. „Ale aj tak je to zvláštne.“
„Je.“
„Och, Merlin,“ zamračila sa naňho. „Poďme už radšej spať,“ a otočila sa mu chrbtom. Pritisol sa k nej, aby ju zozadu objal. „Spať, Harry,“ upozornila s miernym úškrnom.
„Ale veď áno. Dobrú, pani Potterová.“
——
Bill na ďalší deň zo svojej izby nevyšiel. Ginny prinášala Harrymu a Hermione aspoň útržkovité informácie, čo sa s jej bratom deje. Keď sa prebral, kruto si uvedomil realitu a uzavrel sa do seba. Mamka aj s Ginny doňho dorážali, chlácholili ho a snažili sa ho nejako prebrať, ale bezvýsledne. Ani jesť nechcel. Nehovoril. A neplakal. Až neskôr večer, keď odišla mamka aj s otcom, tak sa nechal od sestry predsa len presvedčiť a začal komunikovať. A konečne sa vyplakal.
Pohreb sa mal konať na druhý deň. Nemohli si dovoliť dlhšie trúchliť, ako na rovinu prehlásil Snape. Samozrejme pri tomto prehlásení Weasleyovci neboli. Pohrebom síce smútiť nikto neprestane, ale keď už budú pochované, svet sa dá zase do pohybu. Niečo sa bude diať a bolo jasné, že jedine činnosť dokáže odpútať Billa Weasleyho od myšlienok a bolesti zo straty.
Že je všetko tak kruto nezmyselné a nespravodlivé, pripomenula malá rakvička určená pre dcéru Billa a Fleur Weasleyovcov. Držal si dcérku v náručí, aspoň malý moment, než ju uložili do truhličky a položili vedľa matky. Malá Fleur, ako ju napokon pomenoval Bill, sa vlastne ani nenarodila. Ale bola človekom. Videl to jasne, keď ju bozkal na hlavičku. A bolelo to o to viac.
Molly bola znova na dne. Fleur bola síce len nevesta, ale brala ju ako dcéru. A prišla aj o vnučku. Uvedomovala si, že teraz mohla maličkú Fleur nosiť v náručí, starať sa o ňu a milovať ju rovnako, ako všetky svoje deti. Prišla o tri vlastné deti, dvoch vnukov, aj nevestu. Koľko toho bude ešte schopná vydržať?
Celý pohreb sa držala pri synovi spolu s manželom. Poslednej rozlúčky sa zúčastnila celá Základňa. Tie dve hodiny nebol dokonca ani nikto na vežiach. A bolo to dojemnejšie a ľútostivejšie, než hromadný pohreb spred dvoch mesiacov. Nebol síce taký osobný, ale napriek tomu bol niečím zvláštnym nemilosrdnejší.
„Chcem sa ospravedlniť,“ oslovil potichu Bill Harryho na akejsi rozlúčkovej večeri. „Viem veľmi dobre že to, čo som vtedy narozprával, nie je pravda.“
„Bill, ja…“
„Počkaj, Harry,“ zhlboka sa nadýchol. „Rozprával som sa o tom s Fleur a mrzelo ju to. Vedela však o sebe a o svojej povahe. Len ťažko sa zbližovala s ľuďmi na trocha dôvernejšej úrovni. Bola víla, mala to v krvi a víly nemajú veľa priateľov. Ale mala ťa rada a vedela, že aj ty ju máš rád, aj keď si nikdy nenašla čas ani príležitosť k tomu, aby sa s tebou dôvernejšie porozprávala. Bol som vtedy naštvaný. Potreboval som na niekoho hodiť vinu.“
„Je to v poriadku, vážne,“ ubezpečil ho Harry. Spadol mu kameň zo srdca.
„Ja viem, že to tak berieš. A nemysli si, nikto ma nemusel presviedčať, aby som si to všetko uvedomil. Vedel som to pred mesiacom a stále, lenže…“ zarazil sa. Bol to skrat. Harrymu by mohol vyčítať milión vecí. Ale toto rozhodne nie.
„Vážne je to v poriadku, Bill,“ ubezpečil ho Harry znova a natiahol k nemu pravačku. Bill ju prijal možno trocha neistejšie a slabo sa usmial. „Už sa k tomu nebudeme vracať, súhlasíš?“ povytiahol obočie. Jeho neoficiálny švagor prikývol.
Bill sa vrátil k Remusovi a Arturovi. Molly si šla hneď po pohrebe ľahnúť. Ginny šla s ňou, ale sľúbila, že hneď, ako sa matka upokojí a zaspí, že sa vráti. A Artur tiež nemal v úmysle dlhšie sa zdržovať. Dvojčatá už boli síce trocha oklepané, ale do vtipnosti mali ďaleko.
„Akoby sa na Základni nemalo narodiť ďalšie dieťa,“ vypustila potichu Hermiona Dracovi a Harrymu.
„Prosím ťa, len nevytiahni teóriu o nejakej kliatbe,“ zamračil sa Harry. „To už naznačila Ginny a vôbec sa mi to nepáči.“
„Kliatba?“ Draco stiahol obočie. „Ale veď to je poriadna blbosť.“
„To je,“ pritakal Harry. „A horšie, že sa za tou kliatbou vidí ona.“
„Čo?“ Hermiona naňho vypleštila oči.
„Len to naznačila, ale naznačila to,“ povedal im o ich nočnom rozhovore.
„Bola v šoku,“ Draco zavrtel hlavou. „Hovoril z nej len smútok a presne tak, ako Bill, aj ona potrebovala vysvetlenie tých nezmyselných smrtí. Žiaden obyčajný čarodejník nemôže týmto spôsobom vyslať kliatbu.“
„To nie,“ Hermiona zamyslene zavrtela hlavou. „Pokiaľ skutočne nepreklínala, tak nemohla uvaliť kliatbu na prípadné matky a…“
„Kto preklínal matky?“ ozvalo sa im za chrbtami. „Mamka už zaspala a zaspala prekvapujúco rýchlo,“ Ginny si ich zvedavo obzerala. „Spomínali ste kliatbu na matky. Máte nejakú teóriu?“
„Nie,“ až príliš rýchlo odvetil Draco. Harry sa pozeral na topánky svojej manželky, ktoré sa mu zdali mimoriadne zaujímavé.
„Hovoríme o tebe,“ priznala Hermiona. Ginny stiahla obočie. „Rovnako ako tebe, aj mne napadlo, že by toto všetko, Susan a Fleur, že by to mohla byť nejaká kliatba. A Harry nám prezradil, že si mu naznačila, že si myslíš, že za to môžeš,“ snažila sa nekoktať.
„A nenaznačoval vám aj iné veci, ktoré sa dejú v našej posteli?“ ironicky po nich prskla a stiahla obočie. „Ja viem, ako sa uvaľujú kliatby. Ak aj niekto náhodou skutočne uvalil kliatbu, ja som to nebola. Len som naznačila, že môj potrat,“ šepla, „mohol niekoho inšpirovať pre vyslanie takejto kliatby.“
„To je nezmysel,“ zamračil sa Harry.
„To o kliatbe? Alebo to o ostatných veciach dejúcich sa vo vašej posteli?“ vŕtol si Draco.
„Každopádne by sme zrejme mali túto teóriu predložiť aj niekomu kompetentnému,“ zdalo sa, že to Hermiona berie rovnako vážne ako Ginny.
„Vy to myslíte vážne?“ neveril Harry.
„Rozhodne,“ povedali naraz.
„Tak fajn,“ Draco pokrčil ramenami. „Aj keď sa mi to zdá nezmyselné, nech sa páči. Pátrajte po tom. Ale budete sa musieť zaobísť bez mojej maličkosti, mám totiž nočnú vo veži.“
„Som si istý, že to prežijeme,“ ubezpečil ho Harry.
——
„Aha,“ prikývol Severus, keď mu všetko povedali. Teda, najskôr sa mu votreli do bytu a potom naňho vyprskli túto teóriu. Všetkých troch pomaly, sústredene študoval. A ani jeden z nich pred ním nesklonil pohľad. Zrejme už nie je taký presvedčivý, ako by bývalo vhodné. „Je síce potešujúce zistiť, že sa snažíte premýšľať a že ste opatrní, ale môžem vás ubezpečiť, že sa mýlite,“ vyriekol pomaly a pokojne.
„Vidíte?“ Harry pozrel na Ginny a Hermionu. „Zbytočne ste to zveličili, je to len zhoda náhod.“
„A predpokladám, že toto tvoje tvrdenie je podložené čisto intuíciou?“ strýko naňho pohliadol. Harry počul náznak irónie a s odpoveďou sa príliš neponáhľal.
„Povedzme, že som si domyslel, že takáto kliatba sa nedá uvaliť na dlhú dobu,“ hovoril pomaly. Narýchlo vymýšľal niečo, čím by strýkovi nedal príležitosť znova ho zadupať do zeme. Aj keď netušil, ako by mala jeho odpoveď vyzerať. Ani náznakom . Ibaže to by nebol Severus, aby ho neprehliadol.
„Takže predpokladám správne. Nevieš, kde sa v tomto prípade nachádza sever. Máš šťastie, že sa podobné kliatby učia až na vysokých školách inak netuším, čo by si bol schopný svojich študentov naučiť.“
„Takže? Prečo sa mýlime?“ spýtala sa Ginny len preto, aby zachránila Harryho, ktorý sa mierne zapýril.
„No, na vašej teórii by bolo pravdy dosť,“ oprel sa o operadlo stoličky. „A nejaká kliatba, ktorá by bola uvalená na ženy a zabraňovala by im donosiť dieťa a končila by sa smrťou, by sa skutočne dala vyriecť. A fungovala by dovtedy, kým by sa, v našom prípade Základňa, neodčarovala, čo by mohlo trvať roky. Ale v tomto prípade, v prípade Základne, to nie je možné. A vie mi niekto povedať prečo?“
Harry sa rýchlo prihlásil.
„Čo je?“ vrkol po ňom Severus.
„Len som to chcel spraviť,“ usmial sa. „Vyzeral si, ako by si vykladal učivo.“
„Si vtipný,“ Severus sa zamračil.
„Zrejme ste použili nejaké kúzlo, ktoré by vás upozornilo, ak by sa náhodou na Základni vyskytla nejaká kliatba,“ povedala Hermiona. Ginny sa pod nos uškŕňala.
„Ale to nie je fér, Hermiona,“ Harry vyzeral ublížene. „Neprihlásila si sa. Neodoberieš Chrabromilu pár bodov?“
„A to zrejme po incidente s Elenou,“ zasmiala sa Ginny. Severus svojho synovca podráždene prepaľoval pohľadom.
„Správne, dámy. Ako je vidieť, tak vo vašom spolku nie je mužské pohlavie tým silnejším,“ zaceril sa. Potom sa obrátil naspäť na dievčatá. „Poistil som sa, keď sa zistilo, že sa tu voľne prechádzala posadnutá osoba. Odvtedy by ma kúzla upozornili na prítomnosť kliatby, hocakej a rovnako osoby, ktorá by nebola úplne samou sebou. Len stále nechápem, prečo ma neupozorňujú, keď sa okolo nich prechádza Potter,“ dodal zamyslene.
„Zrejme ich máš pokazené,“ okomentoval s úsmevom.
„Dobre, to sa nám uľavilo,“ vydýchla si Hermiona. Aj Ginny vyzerala byť uvoľnenejšia. „Teda, aspoň môžeme zabudnúť na to, že by niekto v budúcnosti dopadol rovnako ako Susan a Fleur.“
„Boli to len náhody,“ prikývol Severus.
„Fajn, tak túto záhadu sme vyriešili,“ Harry si pomädlil dlane.
„A teraz pôjdeš riešiť čo?“ zvedavo sa ho pýtal Severus. Alebo sa len snažil vyzerať zvedavo.
„Nič, pôjdem do tréningových miestností,“ mykol plecami.
„Iste. Rád by som vás upozornil, že za dva týždne začne školský rok a vy ste si ešte nepripravili svoje profesorské byty nehovoriac o tom, že sa musí konať profesorská porada, tentoraz s úplne všetkými profesormi, ktorí prídu na Rokfort a že sa bude musieť naplánovať presun študentov z nástupišťa deväť a tri štvrte sem.“
„Stačí povedať kedy a kde a my tam budeme, nie?“ pozrel na Hermionu. Len nemo prikývla.
„Výborne, do troch dní si dajte do poriadku byty. Odkážte to aj Weasleymu. A v piatok o desiatej bude schôdza.“
„Fajn, dobre. Tak my pôjdeme,“ postavil sa. Ginny aj s Hermionou ho nasledovali.
„Slečna Grangerová, mohli by ste na moment ostať?“ Severus sa obrátil na Hermionu.
„Počkáme ťa tam,“ sľúbila jej Ginny. Harry s úškľabkom odchádzal.
„Zrejme tuším, čo chcete preberať,“ vypustila Hermiona, keď osameli. „Len neviem, na čo to chcete preberať. Myslím, že sa nestalo nič hrozné, len mi to proste utieklo.“
„Upokojte sa, Hermiona,“ mierne sa pousmial. Prekvapene sa naňho zadívala. „Určite ste si všimli, že si s Weasleym, Billom, tykám,“ pokračoval pokojne. Mykla plecami. „A od vás by som sa prvého kroku nedočkal ani do konca života.“
„Chcete snáď naznačiť, že vám mám, ako žena, navrhnúť tykanie?“
„Nie, ja vám to nenaznačujem, ja vám to hovorím úplne priamo. Myslím, že to nie je až také nepredstaviteľné, keď budeme kolegovia. Profesori si medzi sebou tykajú. Aspoň tí mladší. A na vašu následnú pripomienku pritakám. Áno, aj ja sa počítam medzi mladších,“ zaškľabil sa na ňu.
„Bude to divné,“ upozornila ho mierne sa červenajúc.
„Už ste si to vyskúšali a divné vám to neprišlo.“
„Nepamätám, či mi to bolo divné. Bola som v strese.“
„Celkom ste to zvládli.“
„Dobre teda, môžem sa o to snažiť. Ale bude trvať, než si na to zvyknem.“
„Na čo?“
„Na tykanie.“
„Ešte ste mi ho nenavrhli,“ pripomenul jej.
„Iste,“ mierne sa zamračila. „Dobre,“ prikývla. Aj na tohto pokojného a celkom priateľského Snapa si bude musieť zvyknúť. „V tom prípade by som bola rada, keby sme si tykali. Zdravím, som Hermiona,“ podávala mu s úsmevom pravačku.
„Ale to už viem,“ s rovnakým úsmevom jej zovrel dlaň. Úsmev jej zamrzol na perách. A že nie sú s Harrym rovnaký! „Som Severus.“
„Aké prekvapujúce,“ neodpustila si. „Ešte by to zrejme chcelo bozk na líce, ale myslím, že by sme si tento zvyk mohli odpustiť.“
„Prečo?“ nevinne sa spýtal Severus. Vyvalila naňho oči. Nezmohla sa na nič iné, len na myknutie plecami. Zrejme príliš inteligentne nevyzerala.
„Neviem, myslela som si, že by ste, že by si sa mohol cítiť trápne.“
„Jeden bozk na líce určite zvládnem,“ ubezpečil ju a sklonil sa, aby ju skutočne pobozkal na líce.
——
„Tak čo? Už si si zariadil nový byt?“ usmial sa na Harryho Lupin. Tonksová aj s Ginny mali v noci službu vo veži a tak sa tí dvaja dohodli, že strávia večer v spoločnosti Sebastiana. Ten Harryho privítal čiernymi vlasmi a snahou o vyslovenie jeho mena, vyšlo z neho však len niečo, čo by sa dalo pochopiť ako „ali“. Sedel v ohrádke a hral sa s kockami.
„Nemal som veľa práce,“ vrátil mu úsmev. „Vlastne tam všetko ostane tak, ako to mal zariadené Sirius. Dokonca aj tie knihy sú celkom šikovné, teda aspoň podľa názvov,“ zazubil sa. „Len si tam prenesiem šatstvo.“
„Takže to pre nás nebude nové, keď ťa prídeme pozrieť. To je fajn,“ prikývol s povzdychom. „Aj Bill si už zariadil svoj byt,“ načal opatrne. „A odsťahuje sa tam už zajtra.“
„Ty si s ním najčastejšie. Ako je na tom?“ spýtal sa Harry so záujmom.
„Už lepšie. O niečo. Aj Molly sa už pozviechala.“
„Áno, to viem, Ginny vravela,“ prikývol. „Bill sa pred sestrou snaží tváriť statočne, k jeho smole ale nie je príliš presvedčivý.“
„Bolieť to tak skoro neprestane. Dôležité je však to, že ho to nezlomilo, ako by sa dalo celkom logicky očakávať. Je odhodlaný pokračovať tam, kde skončil. V plnom nasadení. Takže sa až tak príliš nepretvaruje.“
„Aspoňže tak,“ uľavilo sa Harrymu. Dvojčatá po štyroch dňoch fungovali úplne naplno. Dokonca aj Artur sa už oklepal a Ginny si nepretržite strážil. O Billovi toho však veľa nevedel. Ale zajtra mala byť schôdza profesorov, tak si ho bude môcť pozorne poobzerať. „Remus, premýšľal som o tých tréningoch. Teda, myslím tie bojové tréningy,“ pozeral na Lupina, ktorý ho pohľadom povzbudzoval k pokračovaniu. „Všetci sa zamerali len na trénovanie súbojov. Je to dobré a netreba s tým prestávať. Teda, s tým sa prestať ani nemôže. Ibaže pri súbojoch je to o boji medzi dvoma ľuďmi, ktorí sa na seba pozerajú, ktorí striehnu na pohyb toho druhého a tak. Ale vo vojne, ktorá ako predpokladáme vypukne, to nebude len o súbojoch. Smrťožrút sa nepostaví tebe ani mne v nejakom férovom boji a už vôbec nie v súboji. Ani keby šlo o súboj troch na dvoch a tak. Predstavme si, že budeme musieť pred nimi utekať. V lepšom prípade budú utekať oni pred nami. Alebo budeme utekať všetci. U muklov existuje taký šport, volá sa to streľba na pohyblivý terč. Chápeš? Myslím, že by bolo potrebné vymyslieť niečo, čo by sa pohybovalo a to niečo by sa muselo trafiť. Trénovala by sa presnosť ,“ skončil prednášku a netrpezlivo čakal, či mu Lupin ten nápad odobrí.
„A naopak. Ty by si bežal a musel by si presne zasiahnuť cieľ. Neznie to zle,“ podporil ho vlkolak. „V boji nám bude zbytočné, keď nepriateľa zraníme. Musíme ho zneškodniť, aby nemohol ďalej bojovať. A k tomu je potrebná práve tá presnosť. Nemôžeme v zhone metať zaklínadlá a dúfať, že niektoré zasiahne smrťožrúta.“
„Takže môj nápad prevedieš do praxe?“ s nádejou sa pýtal Harry, ktorého potešila Lupinova ústretovosť.
„Ty to nechceš navrhnúť?“ Lupin naňho prekvapene pozrel.
„Ani nie,“ zavrtel hlavou. „Za necelé dva týždne odídem na Rokfort. Nebudem síce ďaleko, ale Základňa ostane na tvojich pleciach, Remus. Budeš tu šéfovať. Samozrejme sa budem zaujímať aj o dianie tu, ale zrejme nebudem mať dosť času na to, aby som trávil na Základni veľa času.“
„Jasne, to je jasné, ale keď je to tvoj nápad a to celkom dobrý, mohol by si sa ním pochváliť.“
„Radšej to nechám na tebe.“
„Ako chceš. A ako budeš viesť svoje hodiny?“ vyzvedal s úsmevom.
„Ani sám ešte poriadne netuším,“ mierne sa zapýril. „Nejako, snáď. Ešte to budem musieť poriadne premyslieť. Zrejme sa spýtam aj Hermiony, čo plánuje ona. Pretože ona všetko plánuje. A keby sa náhodou chvíľu nudila, mohla by naplánovať niečo aj mne.“
Harry bol u Remusa takmer až do polnoci. Až vtedy sa Sebastian úplne vyčerpal, keď sa predtým medzi nimi batolil takmer tri hodiny. A to ho skúšali vodiť za ruky, aby si začal zvykať aj na chodenie. Bol hyperaktívny a Harry si uvedomil, koľko síl musia venovať rodičia do vývoja svojej ratolesti. Najmä teraz, keď len obyčajné sedenie v ohrádke nebolo také zaujímavé, ako skúmanie ostatného okolia.
——
„Takže, keď sme si už zdarne vybavili oficiality,“ natiahol Severus po prítomných na profesorskej porade. Harry si sem musel odskočiť z veže, kde ho na ten čas mal zastúpiť Draco. Severus musel znova predstaviť nových profesorov všetkým, ktorí prázdniny trávili vo svojich domovoch alebo po dovolenkách alebo hocikde inde mimo hradu. V miestnosti sa teraz nachádzalo osemnásť ľudí, vrátane Nevilla Longbottoma, madam Pinceovej, Charity Burbagovej, Filcha a Bathshedy Babblingovej. Teda pätnásť ľudí, jeden poloobor, jeden kentaur a jeden duch. Po tom, čo sa každý s každým vítal a každý prejavil jeho synovcovi až prehnané sympatie, im znova museli povysvetľovať, čo všetko sa na hrade deje a čo sa bude diať. A medzitým trpieť ten výmysel, čo si vzala do hlavy Pomona. S Longbottomom si tykať nebude nikdy! „Mohli by sme prejsť k užitočnejším záležitostiam. V prvom rade je to vymenovanie môjho zástupcu, alebo zástupkyne,“ všetkých ich prebehol zachmúreným pohľadom. „Predpokladajme, že ja, ako vedúci slizolinskej fakulty, pri ktorej je očakávanie problémov viac ako reálne a na ktoré sa budeme musieť sústreďovať a zároveň ako profesor vcelku obľúbeného predmetu, ktorý bude mať takmer stopercentnú účasť, čo ma mimoriadne teší,“ zaškľabil sa, „sa nebudem môcť venovať funkcii riaditeľa na sto percent. Preto by som bol rád, keby ma niekto zastupoval. Niekto, kto nebude mať taký nabitý program, niekto, kto je kompetentný, ale na koho hodiny sa študenti až tak veľmi nehrnú,“ pozrel priamo na Auroru Sinistrovú, „a kto je zároveň dostatočne uznávaný, aby mohol vlastne riadiť školu. Tentoraz bez zásahov zvonka, čo by nám malo uľahčiť prácu. Aurora, bol by som rád, keby si sa ujala môjho zastupovania. Nechcem, aby to bol nikto z vedúcich koľají a musíš uznať, že Astronómia nie je zase až tak veľmi navštevovaná,“ vytlačil zo seba niečo ako úsmev. „A zároveň by som bol rád, aby som mohol byť pokojný a spokojný,“ zaškľabil sa.
„Samozrejme,“ prikývla bez váhania. Septina Vectorová sa zatvárila mierne urazene. Ostatní len uznanlivo prikyvovali, čím schválili Snapov výber.
„Fajn, som rád, že sa predíde zbytočným diskusiám,“ spokojne prikývol Snape. Aurora ešte netuší, že má v úmysle vlastne celé riadenie školy nechať na nej. „A teraz k iným veciam…“
Snape spolu s Billom, ktorý vyzeral o niečo vyrovnanejšie, predložili ostatným svoje obavy. A aj svoje plány, ako prípadné komplikácie riešiť. Ako k slizolinským pristupovať, keďže sa predpokladalo, že za ich prítomnosťou v škole určite nestojí hlad po vzdelaní. Aspoň vo väčšine prípadov.
Profesorom prezradili, že celé územie Rokfortu je ošetrené proti nežiaducemu primiestneniu. Škriatkovia, len škriatkovia sa budú vedieť premiestňovať aj priamo v hrade. Ostatní nie, ale to nebola novinka. Von z hradu a dnu, do hradu sa ešte pár dní bude dať dostať jedine zo vstupnej haly a z miestnosti pri vstupnej hale, kam sa vždy prvého septembra uskladňujú kufre študentov, ktoré potom škriatkovia rozdeľujú do spálni. Po príchode študentov sa aj tieto priestory začarujú. Von z hradu sa bude dať dostať jedine z jednej miestnosti na Základni. Smrťožrúti nevedia, kde sa Základňa nachádza. V prípade, že by im aj docvaklo, že by mohli využiť nejakého škriatka, už sa nebudú do hradu vedieť dostať. Bill sa celý včerajší deň nevenoval ničomu inému, len preventívnym opatreniam v tejto oblasti. Hermiona mu pomáhala. Potrebovala asi trikrát vidieť, ako kúzlo funguje, potom im šlo všetko od ruky. Dobbymu a jeho škriatkom zásobovačom a taktiež škriatkom, ktorí im robili sprievodcov na ceste von, bolo všetko riadne vysvetlené.
Po takmer troch hodinách Severus s úľavou prepustil ten dav. Profesori odchádzali a predmetom ich diskusií ostávali Slizolinčania.
„Vy štyria, počkajte,“ oslovil Severus Harryho, Hermionu, Billa a Nevilla. Počkal, kým sa za Pinceovou zavreli dvere. „Je mi vcelku jedno, ako povediete svoje hodiny. Dôležité je, aby ste odovzdali študentom čo najviac svojich vedomostí. Aj keď,“ zaškľabil sa na Harryho a Nevilla, „aby neboli tie úbohé deti príliš ochudobnené,“ uštipačne natiahol.
„Ale…“
„Ide mi len o to,“ prerušil svojho synovca hneď v zárodku, „aby ste sa držali istých pravidiel a zásad. Výslovne si neželám, aby som zistil, že si s istými študentmi prejavujete viac sympatií, než by bolo prístojné. A nemyslím tým isté spoločenské aktivity,“ zazeral po Harrym a Nevillovi. A vlastne aj po Hermione. „Myslím, že keď vám teraz začnem zakazovať niektoré veci, i tak budem zbytočne mrhať energiou.“
„Tiež si to myslím,“ uchechtol sa Bill. „Hlavne aby to neprasklo.“
„Hlavne, aby to nebolo príliš okaté,“ zamračil sa Severus. „V noci si robte, čo chcete. Keď sa však jedná o školský rád, neprajem si, aby ste si so svojimi študentmi tykali a platí to aj naopak. Ani keď sa bude jednať o tvoju sestru,“ pozrel na Billa. „Neprajem si žiadne výnimočné zaobchádzanie so študentmi, s ktorými ste strávili prázdniny, alebo ktorých osobne poznáte. Možno to bude vyzerať smiešne, ale vy ste už raz profesori a oni sú vaši študenti. Možno sa to bude zdať každému smiešne, ale pokiaľ z tejto inštitúcie nechceme spraviť ochotnícke divadlo, tak sa tu budú dodržovať aspoň základné pravidlá.“
„Iste, strýko, pochopili sme,“ prikývol Harry vážne. „Ak mi Ginny ráno pri raňajkách povie Ahoj, Harry! okamžite jej strhnem body a pošlem ju za tebou pre trest,“ zaceril sa. Billovi sa podarilo zasmiať. Neville sa smiať bál a Hermiona to brala zbytočne vážne.
„Nemyslím, že by na tom bolo niečo vtipné,“ riaditeľ stiahol obočie. „Uvedomte si, že nie všetci študenti k vám prechovávajú rovnaké sympatie a nemyslím len Slizolinčanov a bolo by zvláštne, keby niektorí vybratí študenti mohli a ostatní…“
„Opakujem, že sme to pochopili,“ skočil mu do reči Harry. „Aj keď to bude veľmi zaujímavé.“
„Som si istí, že si to vážne pochopil a to dokonca na prvý raz.“
„Dobre teda, keď je to všetko,“ ozval sa Bill, „ja pôjdem, mám veľa práce. Musia sa rozmnožiť pergameny a tak.“
„Pôjdem s tebou,“ ponúkla sa Hermiona.
„Ešte chvíľu počkaj, Hermiona,“ oslovil ju Severus. „Vás troch chcem poprosiť ešte o niečo.“
„Aha,“ stiahla obočie. Všetci vedeli, čo bude nasledovať.
„Počkám ťa dole,“ zaškľabil sa Bill, ktorému tiež nebolo potrebné hovoriť konkrétne.
„Takže,“ spustil Severus, keď osamel so svojimi poslednými troma profesormi. „Hádajte.“
„Netušíme,“ nevinne natiahol Harry. „Skús nám pomôcť,“ provokačne sa zazubil.
„Je mi jasné, že vám zakazovať nemôžem nič,“ nevšímal si synovca. „Možno by sa dalo apelovať na školský rád, ale ten už prakticky neexistuje, keďže nie sme pod správnou radou a vymýšľať nejaký nový, vnútorný, školský rád sa mi nechce. Kvôli vám trom určite nie. Možno by sa dalo pritlačiť na istých študentov a mierne sa vyhrážať im,“ povytiahol obočie. Ani jeden z nich nereagoval. „Ale minimálne dvaja z troch by nad tým len mávli rukou. Slečna Lovegoodová by možno zapochybovala, ale jej zmysel pre zásady, ak nejaký má, čo predpokladám, že má, keďže nie je Chrabromilčanka, by bol určite dlho nevydržal. Preto vás chcem poprosiť o jediné. Oni si veľmi dobre pamätajú, čo medzi vami bolo minulý rok a predpokladať, že sa to vo všetkých troch prípadoch skončilo, by bolo naivné. A aj keď sa bude vedieť, že niečo medzi vami je, žiadam vás, aby ste zbytočnými náznakmi na túto skutočnosť neukazovali. Držte si od seba odstup. Počas vyučovania to od vás vyžadujem. Počas ostatného diania sa správajte ako profesori. A keď vám nejakí študenti v noci vkĺznu do bytov,“ zamračil sa. „Nech sa z toho minimálne nestane pravidlo.“
„Samozrejme, pán riaditeľ,“ vypustil Neville bojujúc s úškľabkom, ktorý sa mu dral na tvár. Harry sa škľabil otvorene a Hermiona zase vyzerala, že je to všetko úplne vážne. Už vidím Malfoya, ako si nechá diktovať od Snapa, pomyslel si Harry.
——
Posledný deň pred začiatkom roka sa musel dôkladne naplánovať presun študentov z vlakov do hradu. Bolo jasné, že smrťožrúti budú nástupisko sledovať. Zrejme vo väčšom počte. Predpokladalo sa aj to, že do školy nastúpi presne toľko žiakov, koľkí sa aj nahlásili. Vyše dvesto. Počítalo sa aj s tým, že Slizolinčania nepôjdu vo všetkej nevinnosti zbierať vedomosti. Vsadili by si aj na to, že sa smrťožrúti pokúsia vlak napadnúť. Buď priamo na nástupisku, v Rokville alebo počas cesty. Preto sa sily vrhli do plánovania. Museli sa predložiť všetky možné spôsoby, ako by celá vec mohla asi dopadnúť. A nemohli sa zbytočne riskovať životy. Do debát sa zapojili úplne všetci, až nakoniec každý vedel, čo má v tej ktorej situácii robiť.
„Ešteže zajtra odchádzam na hrad,“ zamračene skonštatovala Ginny, keď spolu s manželom sledovala nový spôsob tréningu. Miestnosť slúžiaca k tomuto účelu bola pozmenená. Čarodejníci stáli na akejsi pomyselnej štartovacej čiare a pred nimi, vo vzdialenosti asi dvadsiatich metrov, sa rýchlosťou bežiaceho chlapa pohybovali sotva metrové okrúhle terče, nachádzajúce sa vo výške hrude dospelého muža. Čarodejníci mali zostreliť čo najviac terčov. Tie vyletovali raz z ľavej strany, alebo opačnej, v nepravidelných intervaloch a v neočakávaných rýchlostiach. Zacharias Smith bol na rade a podarilo sa mu škrabnúť tri z desiatich terčov. Samozrejme svoju nespokojnosť prejavil následným, podráždeným frflaním. „Aspoň sa naňho nebudem musieť dívať a hlavne ho počúvať,“ zamračila sa ešte viac.
„Jednoduché to nie je, ani Lupinovi sa nepodarilo zostreliť všetkých desať,“ neochotne si zastal bývalého spolužiaka.
„Colinovi sa nepodaril zostreliť ani jeden a aj tak to zobral športovo a robil si z toho srandu,“ nenechala sa presvedčiť, „to len on musí všetko obrblať.“
„Asi áno,“ privolil. Na čiare stál teraz Ernie Macmillan. Ten slávil väčší úspech. Trafil sa do piatich. „Myslím, že by ste toto mali trénovať v DA,“ navrhol jej.
„Vidíš Colina?“ uškrnula sa. Jej spolužiakovi sa tento spôsob mimoriadne pozdával a predbehol trucujúceho Zachariasa, aby sa dostal skôr na radu. „To bude to prvé, čo spolu s Lunou zavedú v DA, keďže ja ju vlastne ani viesť nebudem.“
„Uhm, tiež pravda.“
„Môžeš si byť istý, že všetko to, čo sa trénuje tu, sa bude trénovať aj tam. Ale čo ty? Už si vymyslel spôsob, ako učiť nás?“ povytiahla obočie.
„Možno,“ privolil.
„A zdôveríš sa?“
„Nie, počkaj si,“ uškrnul sa. „Dostal sa mi do rúk môj rozvrh a už v pondelok budeme mať spolu štvrtú hodinu. Tam sa všetko dozvieš, keď ma dovtedy neskolia šiestaci a druháci,“ povzdychol si. Mal z toho strach? Nešlo ani tak o strach, ako o neistotu a nedôveru v seba samého. Po dvoch vynikajúcich učiteľoch Obrany mal teraz nastúpiť on. Vlastne len Tonksová a Sirius a pred pár rokmi Remus, možno Moody, keby to bol Moody, mu mohli byť príkladom. Ak si z každého vezme kúsok, nemusel by byť až takým hrozným učiteľom.
„Svojho času si dokázal, že si lepší, než Umbridgová,“ zasmiala sa. „Všetci ťa vtedy rešpektovali a myslím, že nás nesklameš ani teraz.“
„Ďakujem,“ zatváril sa urazene. „Ale myslím, že ako Quirrell, tak aj Lockhart boli lepší než Umbridgová.“