Harry kráčal po horúcom piesku stále odhodlane vpred bez toho, aby sa obrátil za Severusom a bez zaváhania. Aj napriek myšlienkam, ktoré ho začali prenasledovať. Mal strach, to určite, ale už raz na tomto mieste bol a pevne veril, že nech bola Bystrohlavová akákoľvek, zabiť by ho určite nechcela.
V okamihu sa prostredie okolo neho zmenilo. Musel prudko a silne privrieť oči, pretože svetlo, ktoré ho obklopilo, bolo strašne silné a vrezávalo sa mu až do mozgu. Dlaňou si pritlačil viečka a niekoľko minút len stál a odhodlával sa prinútiť oči postupne otvárať. Musí predsa vidieť, kam má ísť. Kde bol, to mu bolo jasné. Poslovia ho preniesli do svojej krajiny. Obzerať sa za Severusom nemalo zmysel. Ten tu nebol určite. A tak zložil dlaň z rúk. Tma privretých viečok bola taká svetlá, až ho prinútila pochybovať, či je rozumné oči otvárať. Ale musel to spraviť.
Pomaly poodchýlil viečka a hneď ich znova zavrel. Ale nebude to také zlé, keď si na svetlo zvykne. Uvedomoval si aj neuveriteľné horko, ktoré tu vládlo. V momente bol prepotený, cítil, ako sa mu košeľa lepí na chrbát. Koľko tu muselo byť stupňov? Ťažko sa mu aj dýchalo. Dusno a sparno. Sakra, kam to zase vliezol?
Na dvanásty krát dokázal otvoriť oči do tej miery, aby ho svetlo nedráždilo. I tak mrkal a obzrel sa okolo seba. Fajn, tak už tu bol. Poslovia mu dovolili vstúpiť na ich územie. Ešte ich nejako presvedčiť, aby ho aj vrátili keď nájde žiaru a venuje im tmu. Okolo neho bolo všetko biele a jasné, pôda pod nohami, ak to bola pôda, bola posypaná sklenými kameňmi. Alebo niečím lesklým, čo sa ponášalo na kamene. Rovina, kam až jeho značne oslabený zrak dovidel. Čo má teraz robiť? Cítil, že mu horúca sklovitá pôda zmäkčila gumu na topánkach. Že ho pokožka páli, hoci je chránená oblečením. Že sa mu zadrháva dych a začína ho dusiť. Spravil päť krokov vpred a vedel, že to bude ťažšie, než si vôbec dokázal predstaviť. Tak teda tma. Malo by sa tu ochladiť, nie? Pre to bola tma určená. A Poslovia by boli možno ústretovejší, keď ich prostredie trocha zľudští. Natiahol ruku, v ktorej mal v kuse látky zabalenú tmu a časť z nej odkryl neprestávajúc ju držať v látke. A možno ho to na mieste zabije, zaškľabil sa.
„Uiuum in tenebras meas!“ zakričal do priestoru. Drobné úlomky čierneho nerastu vo fľaštičke sa začali víriť a on cítil narastajúcu silu vo svojej ruke. Bolo to stále silnejšie a mocnejšie a z fľaštičky vyletel čierny tieň, ktorý sa rozletel do okolia. Necítil však to, čo cítil v Bystrohlavovej sídle, keď sa pokúsil pomôcť Flitwickovi. Nemal pocit, akoby strácal seba samého. Akoby tma vedela, že je na správnom mieste a fungovala tak, ako mala. Ruka mu rezonovala a morión sa stále víril. Priestor sa zahaľoval do šera a do tmy a jemu sa razom ľahšie dýchalo.
Bolo to všetko, čo sa malo stať? Morión sa napokon prestal krútiť. Tma bola vypustená a jemu ovisla paža. Napriek tomu sa krajina svetla vracala do svojho jasného pôvodu. Znova tu bolo svetlo a horko, znova ho pálila pôda pod nohami cítiac ju cez svoje napoly rozpadnuté topánky. Avšak na niektorých miestach bolo svetlo slabšie. Toto mali byť tie tienisté miesta, ktoré Poslovia uvítajú? O koľko sa zmiernila teplota všade naokolo? O nejakých desať stupňov? Teraz tu mohlo byť príjemných osemdesiat stupňov, ironicky si pomyslel. Ale im to zrejme bude stačiť. Dýchalo sa mu rovnako ťažko, ako chvíľu pred tým. Dýchal plytko a opatrne, šetriac sa. Vyzliekol si habit a rozopol košeľu. Nedalo sa tam vydržať, ale on to musí vydržať.
Pochopil. Toho človeka, ktorého Poslovia v sne priviedli na ich územie, aby mu ho ukázali, ho preniesli v sne. Nemusel to cítiť až takto strašne. A každý, kto sa sem dostal, musel umrieť. Žiadne skúšky, žiadne vazalstvo. Proste umreli, pretože sa tu udusili a možno aj spálili. Ale Bystrohlavová nie a on tu tiež nemienil umrieť. Rozhodne vykročil dopredu. Na topánkach mal lepkavú podrážku a šmykol sa. Vyzul si zbytočnú a prekážajúcu obuv a stúpol na sklené kamene holou nohou. Sykol. Tá bolesť bola ohromná. Vytiahol prútik. Pochyboval však, že by tu fungoval. A nemýlil sa. Nevyčaril ani kvapku vody, ktorou by sa ovlažil.
Ani to neskúšaj!
——
Neville sedel pri svojich rodičoch. Na Základni vznikol rozruch, keď sa zistilo, že Harry odišiel pred pár hodinami bez toho, aby niekomu niečo povedal. Spolu so svojím strýkom. Ginny teraz čelila v kuchyni krížovému výsluchu, bolo to však všetko len symbolické, pretože sa s tým nič nedalo robiť a on sa tomu ani nedivil. Harry využil príležitosť, kedy sa pozornosť zameriavala na jeho rodičov a odišiel bez toho, aby sa rozlúčil. To všetkých najviac trápilo, ale bolo to vcelku pochopiteľné. Čo iné sa dalo od neho čakať?
„Tak rozprávaj,“ vyzvali ho rodičia. Ošetrovňa sa vyprázdnila a aj Luna taktne odišla, aby s nimi mohol byť sám.
„Môj život bol úplne jednoduchý,“ usmial sa na nich. Už vedeli, že po tom, čo ich v septembri roku 1981 mučila Bellatrix Lestrangová, sa nachádzali v akomsi vegetatívnom stave a to celých sedemnásť rokov až do včerajška. Prišli takmer o pol života. Prišli o celý život svojho syna, o jeho detstvo, dospievanie, úspechy i neúspechy. A boli zvedaví, ako sa ich synovi darilo alebo nedarilo, ako sa dokázal popasovať so svojím životom.
Skutočne im toho veľa nepovedal. Vychovávala ho babička, chodil do čarodejníckej škôlky, aj čarodejníckej prípravky a potom na Rokfort. Povedal im o detských chorobách, ktoré prekonal, o zraneniach, ktoré utŕžil najmä v posledných rokoch, o smrti babičky a jeho prínose vo vojne. Nerozprával dlho.
„Sme na teba pyšní,“ usmiala sa naňho matka, keď dokončil svoj krátky monológ. Nechápavo sa na ňu zadíval.
„Skutočne,“ jeho otec vážne prikývol. „Aj mňa vychovávala moja matka, preto viem, že si to musel mať veľmi ťažké. A napriek tomu z teba vyrástol silný a odvážny muž a my sme na teba pyšní,“ ubezpečil ho s úsmevom. Neville strieľal neveriacim pohľadom z jedného na druhého. „Mne pomohol otec a hneď, ako sa stadeto dostaneme, pomôžeme aj my tebe, aby si bol ešte rozhodnejší a priebojnejší,“ zazubil sa Frank.
„Ďakujem,“ hlesol opatrne. Pochvala od rodičov ho hriala pri srdci. Prvý raz okúsil, aké je rodičovské pochválenie a povzbudenie a bolo to neopísateľné.
„Nie týmto tónom, synu,“ zaškľabil sa Frank. „Proste si ver, pretože si môžeš veriť. Kto prežil výchovu mojej matky, je veľmi odvážnym,“ uchechtol sa.
„Tak dobre,“ usmial sa aj Neville. „Určite budem vašu pomoc potrebovať.“
——
Neskúšaj v našej krajine používať prútik!
Videl vysokú bielu postavu, ktorá sa zjavila z ničoho a pomaly sa k nemu blížila. Videl ju jasne, aj keď ho oči neznesiteľne pálili. A počul ju v hlave. Prihovárala sa mu mimozmyslovo. Proste ju počul a dostal strach. Hoci bola postava zvláštne krásna, aj keď nevidel ani tvár, ani ruky, bol to vlastne akýsi žiarivo biely plášť pohybujúci sa niekoľko centimetrov nad zemou, aj tak mal z nej strach.
„Vy ste Posol svetla, však?“ skúsil, aj keď to bolo jednoznačné. „Dobrý deň,“ snažil sa byť zdvorilý, dych sa mu zadrhával a ústa pálili, keď ich otvoril. „Som…“
Ak sa ti zdá dnešný deň dobrý, je to tvoja vec. Veľmi o tom však pochybujem, keď sa tu dusíš.
Zdalo sa, akoby si z neho postava robila žarty. Pre Merlina, toto už zažil niekoľkokrát. To musia všetci sršať iróniou?
A nemusíš rozprávať, stačí, keď budeš len rozmýšľať. Budeš si šetriť dych a aspoň sa tak skoro neudusíš. My si iróniu na rozdiel od teba dovoliť môžeme.
Výborne, tak budem len premýšľať. Som…
Moment!
Postava ho znova prerušila. Zdvihla ruku, alebo niečo, čo si pod plášťom predstavoval a mávla ňou. Cítil, že sa dvíha nad rozpálenú zem a okamžite sa mu uľavilo. Chodidlá bude mať riadne spálené. Ostražito pokukoval po postave. Keby ho chceli zabiť, už by to určite spravili.
Vieme kto si, Harry Potter. Sme Poslovia svetla. Pohybujeme sa po zemi a vieme, aké máš poslanie. A na rozdiel od ostatných, my ti môžeme a aj budeme chcieť pomôcť.
Vážne? Takže ma nezabijete.
Nikdy sme nad niečím podobným nepremýšľali. Budem rozprávať ja, ak dovolíš. Nemáš veľa času a len od teba záleží, čo všetko budeš schopný prijať, než sa rozhodneš umrieť, pretože donekonečna naše prostredie neznesieš, ale umrieť tu môžeš, ak sa zdržíš dlho. Chápeš?
Asi áno.
Už teraz cítil, že sa jeho pokožka páli. Po pár minútach si pripadal, akoby zaspal na pláži a horúce slnko ho pripieklo dočervena. Čo bude nasledovať ďalej?
Výborne. Takže, najskôr sa ti chcem poďakovať za dar, ktorý si nám priniesol. Tebe sa to určite nezdá, ale nám je tu zrazu príjemne. Brunhilda Bystrohlavová sem prišla niečo skryť a tiež nám priniesla dar, ona tu však ostala len malý moment, potom odišla a nič sa jej nestalo. Dávaj si pozor, Harry Potter. Ublížiť ti nechceme, ublížiť si však môžeš sám, ak budeš príliš dychtivý. V okamihu, ako nám dáš znamenie, že to ďalej neznesieš, dostanem ťa odtiaľto preč.
Posol svetla mávol rukou a on sa začal vznášať. Mierne sa nahol, ale hoci to nečakal, nespadol. Posol ho silou vôle alebo čím viedol hlbšie do ich sveta. Oči ho pálili a reflexívne ich privieral, ale aj tak sa snažil zachytiť čo najviac z jasného prostredia. Oblečenie mal celé prepotené, mal smäd, dusilo ho a koža pálila. V belosti sa objavilo niečo červené a on okamžite vedel, že ten červený had bude rieka Egúkaje, ktorá pretína ich krajinu na polovicu. Napiť sa z nej nenapije, tým si bol istý.
Prišiel si pre toto.
Posol svetla ho pribrzdil v blízkosti rieky. Stále ho držal niekoľko centimetrov nad zemou a to bolo dobre, inak by už zrejme omdlel on bolesti spálených nôh. Posol mávol rukou a spoza rieky niečo vyletelo a blížilo sa to k Harrymu. Bola to obyčajná guľa veľkosti tenisovej loptičky. Automaticky ju chytil v dlani.
To je to, čo tu skryla Bystrohlavová. Vravela, že si raz niekto pre to príde a my sme neskôr vedeli, že to budeš ty. Rovnako ako vieme, čo všetko si spravil a ako vieme, čo ešte budeš musieť spraviť. Dovolíme ti vziať to odtiaľto, pretože ti to patrí. Na niekoľko storočí budeme mať v našej krajine to, čo potrebujeme a za to sme veľmi vďační. Rovnako ako sme vďační za to, že si zničil mordengraudov. Možno to nevieš, ale oni boli tí, ktorých sme z našich radov vylúčili. Vyhnali sme ich z nášho sveta a vzali sme im schopnosť vrátiť sa späť, pretože porušovali hlavné zásady našej existencie. Boli to vyvrheli, avšak zlo páchali aj vo vyhnanstve. Zaspali na niekoľko storočí, ale ozvali sa a zlo by páchali aj naďalej, ale zastavil si ich. A my ti za to dáme dar. Vystri ruku, Harry Potter.
Harry poslúchol. Otvoril oči, aby videl fľaštičku, ktorá sa mu zjavila v ruke. Spýtavo zdvihol hlavu.
Za to, že si nás zbavil tých, ktorí špinili naše meno, aj keď sme o tom vedeli len my, ti darujeme tento elixír. Na čo je, to pochopíš v pravej chvíli. Vážime si ťa za tvoje činy. Sme sily, ktoré tu boli na počiatku. Sme silnejší, než samotné počiatky mágie, než počiatky ľudskej existencie. Sme mocnejší, než Merlin, než čokoľvek, čo poznáš. Sme vyššie osoby, než je ľudská myseľ schopná pochopiť. Proti našim vyhnaným bratom sme však nezmohli nič, hoci sme sa o to snažili práve pre to, že to boli naši bratia. To si mohol spraviť jedine ty a aj si to spravil. Si výnimočný človek, Harry Potter. Vezmi si tento dar a v tej správnej chvíli, keď si uvedomíš a pochopíš všetko, ho budeš vedieť využiť.
Ale…
Nerečni zbytočne. Márniš silami, ktoré ti ešte ostávajú. Ak chceš, tak môžeš v tejto chvíli odísť. Ak sa však chceš dozvedieť viac, musíš riskovať a vydržať.
——
„Pokračuj ďalej,“ vyzvali Nevillovi rodičia svojho syna po tom, čo im porozprával o svojom, podľa jeho názoru, nudnom živote. Teraz len mali prísť tie zaujímavejšie veci. A dôležitejšie.
Začal na samotnom počiatku ich sedemnásť ročnej nevedomosti. Rozprával o tom, ako po ich umučení zmizol Voldemort z tohto sveta. Ako zaútočil na Harryho rodičov a zabil ich a o tom, ako ho malý Harry Potter zastavil. Bol oslavovaný, hoci o tom nevedel a súvislosti nepoznal až do svojich jedenástich rokov. Dovtedy vládol zdanlivý pokoj a mier a niekoľko rokov o tom bol presvedčený celý svet.
Povedal im o kameni mudrcov a o tom, ako pomohol svojej fakulte k získaniu pohára len preto, lebo chcel zabrániť Harrymu a jeho priateľom, aby porušovali pravidlá. Neskôr mu Harry povedal, že tam bol on, že to on chcel získať kameň mudrcov, aby sa stal nesmrteľným. Rozprával, ako sa pokúsil v jeho druhom ročníku znova dostať k moci pomocou svojho denníka a ako ho znova Harry zastavil. Ako sa v štvrtom ročníku konečne dostal k telu a nikto tomu celý jeden rok neveril. Až potom, na Ministerstve, kedy mal Neville možnosť zabiť tú, ktorá im to spôsobila, ale nespravil to, celý svet pochopil, že sa vrátil.
Odvtedy zbiera sily a snaží sa zabiť Harryho, snaží sa ovládnuť Rokfort, pretože len on alebo Harry môže nakoniec zvíťaziť a Rokfort v tom všetkom hrá významnú rolu. Rovnako ako Zakladatelia, starodávne kúzla a zabudnuté obludy, ktoré ich ohrozujú.
Vymenoval všetkých, ktorí už prišli o život, vrátane jeho babičky. Manželia Longbottomovci za dve hodiny vedeli o všetkom a vydesene nevyzerali. Skôr boli rozhorčení a chceli sa čo najskôr zapojiť do boja. Bez váhania.
„Je to všetko neuveriteľné,“ zamyslene skonštatoval Frank. „Nikdy by mi ani nenapadlo podozrievať Siriusa, že zradil svojich priateľov,“ zavrtel hlavou a zadíval sa na manželku.
„Peter Pettigrew to zahral bezchybne. Ak by sme vtedy mohli, určite by sme sa do toho, ako aurori, poriadne zahryzli a pravdy by sme sa dopátrali,“ prikývla Alice.
„To je jasné,“ Neville sa na nich pyšne díval. „A konali by ste na vlastnú päsť.“
„To rozhodne,“ prehlásil Frank.
„Jediné, čo ma doslova zaráža je skutočnosť, že Severus Snape je Harryho strýko,“ Alice sa zatvárila neveriacky. „Všetci síce chodili o dva roky nižšie než ja a o štyri než tvoj otec, ale tá ich vzájomná nenávisť bola známa celej škole.“
„James to nevedel a Snape nebol nikdy svätý, za tie ich nezhody si rozhodne mohol sám,“ zaškľabil sa Frank. „Provokoval a treba podotknúť, že James a Sirius nikdy nepotrebovali veľký popud, aby si nebránili fakultu. A neskôr to bolo osobné. Ale že to boli bratia…“ zavrtel hlavou.
„Nevlastní,“ uškrnul sa aj Neville. „Snape bol dlhé roky jedným odporným, hnusným a nechutným profesorom, ale v poslednej dobe sa s ním dá vychádzať.“
„Ubližoval ti?“ Frank sa naňho uprene zadíval.
„Nemiloval ma,“ mykol plecami. „On neznášal všetko chrabromilské. A ja som sa ho bál, úplne zbytočne, ako som neskôr pochopil. Teraz je to ale iné.“
„Vážne?“
„Áno,“ s úsmevom prikývol. „Veď uvidíte sami. Teda asi neuvidíte, pretože on lásku neukazuje na každom kroku, ani na každom stom kroku. On ju vlastne neukazuje nikdy, ale všetci vieme, že sa zmenil.“
„Fajn, pretože sme ho pred sedemnástimi rokmi mali v hľadáčiku,“ usmiala sa aj Alice, ktorá túto informáciu prijala oveľa rýchlejšie a pokojnejšie, než Frank.
„Nikdy by ste ho nevypátrali. Nie že by ste boli neschopní, ale on je proste Snape.“
„Aha, to je vysvetlenie,“ uchechtol sa Frank. „Tak dobre, je to Snape, tak ho budeme brať proste ako Snapa.“
„Bude to pre vás lepšie.“
„Ostal vlastne len on, ako som pochopila, Remus, Hagrid a Weasleyovci, z toho pôvodného Fénixovho rádu,“ s trpkosťou vypustila Alice. Uvedomila si, že všetci tí, s ktorými pomáhali založiť Fénixov rád, sú mŕtvi. Takmer všetci.
„A Pomfreyová,“ doplnil Neville.
„Tá sa nikdy poriadne nerátala do Rádu,“ zaksichtil sa Frank.
„Len jej to nehovorte,“ uchechtol sa Neville. „Cítila by sa riadne ublížene.“
V celkom veselom rozhovore pokračovali aj ďalej. Prišla ich pozrieť Molly a oni vyjadrili ľútosť nad smrťou jej troch synov. Vlastne ľutovali každú smrť, o ktorej im povedali. A sľúbili si, že zájdu aspoň za Dumbledorom, keď z ich mladosti ostali len niekoľkí.
Trocha opatrne sa dívali na Draca Malfoya, hoci vedeli, že je na ich strane. Pamätali si jeho rodičov a najmä jeho tetu, ktorá ich pripravila… síce nie o život, ale o vedomie určite. Ospravedlnil sa za ňu. Neospravedlnil ju, ale ospravedlnil sa za činy svojej rodiny, na ktoré nebol hrdý a s ktorými nesúhlasil ani náhodou. Napokon si s ním podali ruku.
Potešila ich priateľka ich syna. Síce ich zarazila otvorenosťou a akousi zasnenosťou a občas netušili, či ich vôbec počúva, ale Neville ju miloval a ona milovala jeho a vedeli, že si ju obľúbia aj oni. Videli to na nich a Alice videla ešte oveľa viac, ako jej manžel. Vedela, že to už nie je len zamilovanosť. Odhalila, že je to láska so všetkým, čo k tomu patrí a napadlo jej, že by sa možno mal Frank so svojím synom porozprávať, ale na to je už zrejme neskoro. Vie už o všetkom, nejaké rodičovské dohovory už nie sú potrebné. Posmutnela, ale len na chvíľu.
Remus im predstavil svoju manželku. Ako členovia prvého Fénixovho rádu poznali pravdu o jeho chlpatom probléme a preto ich potešilo, že si napokon našiel manželku, ktorá ho milovala a mal dokonca syna. Nádherného a zvláštneho. A skutočnosť, že jeho manželkou nebol nikto iný, než dcéra Andromedy a Teda Tonksových, ich príjemne potešila.
Postupne sa s nimi pozoznamovali všetci, o ktorých im Neville rozprával. Inteligentné muklovské dievča, najlepšia priateľka Harryho Pottera, Hermiona Grangerová. Snúbenica Draca Malfoya. Prišli sa predstaviť všetci weasleyovskí potomkovia. Billa si pamätali celkom dobre. Tesne pred tým, než sa stretli s Lestrangovou, nastupoval na Rokfort. Dvojčatá pobehovali po dome, keď prišli pozrieť novonarodenú Ginny do Brlohu.
Hagrid sa s nimi veselo vítal a zaprisahával Franka, že hneď, ako ho odtiaľto prepustia, musí s ním zájsť do jeho domu, aby ochutnal sladovú whisky, ktorú naložil pred sedemnástimi rokmi, krátko po tom, ako Voldemort zmizol zo sveta. Ktorú musí zdegustovať a ohodnotiť, pretože na oslavu úplného víťazstva sa musí použiť len to najlepšie. A Frank mal vždy dobrý vkus, čo sa whisky týkalo a čo napokon uznávali aj Sirius s Jamesom.
Napokon bola ošetrovňa preplnená. Longbottomovci boli za druhú šancu veľmi vďační. Uvedomovali si, že ich syn a svojím spôsobom všetci, museli trpieť, ale na to je potrebné zabudnúť. Teraz je dnes a žije sa pre zajtrajšok, na minulosť sa upierať nemôžu a oni dostali príležitosť pokračovať v tom, v čom boli zastavení. A príležitosti sa odhodlane chopia.
Hneď, ako budú schopní chodiť. Ako naberú dostatok síl, aby mohli uchopiť prútiky a bojovať. Pretože sila bude potrebná. Vedeli, že sa prebrali do niečoho veľkého, o čom sa im vtedy ani nesnívalo. Už to nebude chytanie smrťožrútov a márna honba za Voldemortom. Oni sem prídu a budú chcieť vraždiť. Bude to vojna, tvrdá a drsná a prežiť môžu len najlepší. Druhý raz sa odstaviť nenechajú. Nech len prídu a snáď sa im pošťastí rozdať si to s ňou.
——
Harry sa díval na fľaštičku vo svojej ruke a podvedome vedel, že nemá zmysel sa pýtať, na čo má slúžiť. Cítil, že už dlhšie nevydrží dýchať v tom dusne. S hrôzou si uvedomoval, že sa mu na pokožke vytvárajú pľuzgiere. A keď si dovolil pootvoriť oči, aby skontroloval Posla, okolie a svoj stav cítil, že mu páľava vyžiera zrak. Musel ale ešte vydržať, pretože mu Posol sľúbil pomoc. Povedal predsa, že mu ukáže, kde má hľadať ďalej. Nevedel síce, čo tým myslí, ale bolo zrejmé, že je to dôležité.
Dokážeš vydržať náš tlak, Harry Potter? Máš na to ešte dosť síl? Poriadne si rozmysli svoju odpoveď. Posúď, či sa chceš dozvedieť viac alebo to vzdáš a vrátiš sa čo najskôr naspäť. Skôr, kým si ublížiš ešte viac.
Poslovi muselo byť jasné, že trpí, hoci sa snažil tváriť statočne. Ale niečo nové, niečo dôležité, čo im malo pomôcť, proste museli vedieť. Teraz mal možnosť dostať sa k vedomostiam a keby odišiel len s niekoľkými popálenými pľuzgiermi, tak by si to vyčítal do konca života. Posol mu ponúkol pomoc a on ju jednoducho musí prijať, nech dopadne akokoľvek. Veď on sa už oňho Severus postará. Len prikývol.
Ako myslíš, Otvor oči. Vložím ti do vedomia dva výjavy. Dve miesta, kde hľadať obludy temných síl, ktoré sa majú dostať k slovu a ohroziť vaše bytie. Pretože oni budú prebudené a budú páchať na svete zlo. A ty dostaneš príležitosť prekonať ich skôr, než vás ohrozia. Otvor oči!
Otvoril ich v dychtivej nedočkavosti. Presne tak, ako Posol predpokladal a pred čím ho varoval. Ostré svetlo sa mu vrezávalo do očí a jemu sa obraz zastieral bielym svetlom, ktoré ho týralo. Rovnako ako teplota, ktorá trápila jeho kožu. Ale vydržať to musel.
Posol sa vzniesol priamo pred neho a on napriek čoraz zničenejšiemu zraku rozoznával obrysy Poslovej tváre. Zrejme veľmi peknej tváre. Jeho biela ruka sa vystrela pred tvár a on cítil, ako sa mu do hlavy dostáva obraz miesta, oblúd a aj toho, ako ich zničiť. Jednotlivé výjavy sa mu zarývali do mozgu a on videl všetko jasne a zreteľne. Trvalo to len pár sekúnd, ale on začal od bolesti potichu stonať. Napriek tomu mal oči otvorené a vstrebával všetko, čo mu Posol ponúkal. Scéna sa zmenila a jemu sa rovnakým spôsobom dostávali do hlavy informácie o ďalších temných silách, ktoré si zrejme Voldemort podvolí, pokiaľ ho nepredbehnú.
Stále nedal znamenie, že už to viac nedokáže zniesť a Posol to aj predpokladal. Vedel to rovnako dobre, ako poznal koniec všetkého, čo sa teraz odohráva na zemi. A Harry o tom bol presvedčený a bol presvedčený aj o tom, že ak by vydržal dlhšie, ak by tú horúčavu vydržal, ak by ešte trocha videl, že by mu to prezradil. Ukázal by mu všetko, čo by chcel. Koniec vojny. Ibaže sa to už nedalo zniesť. Cítil, že pomaly umiera a musel sa uspokojiť len s výjavmi oblúd. Už nevidel vôbec nič, len svetlo a jas a bolela ho z toho hlava. Bolelo ho telo posiate pľuzgiermi a krvavými spáleninami. Bolel ho hrudník, do ktorého sa posledné minúty dostal minimum kyslíka. A pomaly ho prestávalo bolieť. Musí mu to stačiť, inak tu umrie. Dal Poslovi znamenie, že toho má plné zuby.
——
Severus sa nervózne prechádzal po teplom piesku hore dole už polhodinu. Nedokázal odhadovať, kam zmizol ani ako dlho to všetko bude trvať. Myšlienku, že by sa nemal ukázať, si ani nepripúšťal. To proste neexistovalo. Poslovia svetla neboli zlí, aj keď boli len legendami, v žiadnej rozprávke sa nestretol s tým, že by niekomu ublížili. Iste, ak sa k nim niekto dostal, tak sa už nevrátil, až na toho bylinkára. Oni si však len chránili svoju krajinu, svoje súkromie. Harry mal predsa v rukách tmu, ktorú im mal darovať a ktorá ich mala zachrániť a šiel tam pre žiaru, ktorú tam skryla Bystrohlavová a tá ich určite upozornila na tú maličkosť, že ten, kto si pre ňu príde, je veľmi dôležitý a zabíjať ho nemajú. Takže sa vráti. Otázkou ostávalo, ako dlho sa bude dusiť na okraji púšte.
Po každej obrátke sa díval do miest a modlil sa k Merlinovi a všetkým jeho nohsledom, aby sa jeho synovec objavil. Mal nepríjemný pocit už od rána, kedy mu Harry s úškľabkom oznámil, že sa chystá len na exkurziu. Niekedy by ho za to podceňovanie situácie zadrhol. Alebo skôr za predstieranie podceňovania, pretože si musel sakra uvedomovať, že je to nebezpečné a divné. A neznáme. A Severus mal viac ako rešpekt z neznámych vecí.
Nakoniec sa dočkal. Zjavil sa rovnako náhle, ako mu zmizol z očí. Videl, ako sa tacká po piesku. Ako lapá dych a snaží sa naplniť pľúca. Zarazil sa a vystrašil. Harry mal natiahnuté ruky a habkal pred sebou. Po tele mal veľké pľuzgiere a mnohé biele a červené mokvajúce a krvácajúce miesta. Severusovi stačilo pár sekúnd, aby sa prebral zo šoku a utekal k nemu. V ďalších sekundách zhodnocoval vzniknutú situáciu a robil závery.
„Harry!“ zachytil ho, keď klesal do piesku. Šaty dotrhané, nohy bosé. Cítil, že jeho telo sála vysokú teplotu. Mal horúčku, mnohé popáleniny a bol slepý? Zamával mu rukou pred tvárou, nezamrkal. „Harry,“ vydýchol a vyťahoval prútik. Možno to teraz nebolo najlepšie riešenie, ale okamžite ho pooblieval vodou a dlho mu lial vodu do úst. Ležal mu v náručí neschopný ani zdvihnúť ruku, úplne bez síl a zničene. „Čo, sakra…“ Severusovi sa neočakávane zaplnili oči slzami. Teraz bude plakať? Teraz? To si dovoliť nemôže! Vytiahol posiľňujúci elixír a okamžite mu ich lial do úst. Z posledných síl hltal. Nech mu dával čokoľvek, určite mu chcel pomôcť.
„Mám hromadu informácií,“ šepol skôr, než upadol do bezvedomia.