Harry si veľmi želal, aby dokázali poraziť Slizolin na ich nových metlách a hlavne aby dal čo preto tomu namyslenému, povýšeneckému a neznesiteľnému Malfoyovi, ktorý si kúpil miesto v slizolinskom družstve. Ich šance neboli veľké, najlepšiu metlu mal práve on a aj tá bola o stupeň horšia, ako ktorákoľvek z metiel slizolinčanov. Ale vzdávať dopredu sa nebudú!
Zápas bol jasnou záležitosťou Slizolinu. Dávali jeden gól za druhým a celý štadión pochmúrne sledoval, ako ich náskok narastá. Až na Slizolin, samozrejme. A ešte k tomu tá dorážačka, ktorá ho od začiatku zápasu prenasledovala. Zrejme bola začarovaná a dievčatá chceli po Woodovi, aby ju nechal preskúmať, ale to by prehrali zápas. Požiadal, aby sa oňho dvojčatá prestali starať a aby sa zamerali na ochranu strelkýň, ktoré sa museli pokúsiť znížiť náskok. On sa postará o strelu.
Potom ho tá dotieravá dorážačka zasiahla a jemu sa zlomila ruka. Ledva uhol, keď mu letela na tvár. Ale potom strelu chytil, Malfoyovi rovno pred nosom. Mal radosť, aj keď cítil neuveriteľnú bolesť. A potom to Lockhart všetko pokazil a úplne v pokoji mu odčaroval všetky kosti. Čakala ho veľmi nepríjemná noc.
——
Mala som o Harryho veľký strach. Teraz leží na ošetrovni a chýbajú mu kosti v ruke.
Bude v poriadku, nie?
Určite, ale aj tak. Bolo to hrozný pohľad, ako sa mu tá ruka hompáľala.
No tak, Ginny. Nemysli už na to. Všetko bude v poriadku. Keď dokázal prežiť útok temného čarodejníka, ktorý naňho použil smrtiacu kliatbu, nejaké odčarované kosti nebudú problém.
To áno, ale to som nevidela. Toto hej.
Tebe na ňom záleží, aj keď si ťa on nevšíma? Máš veľké srdce, Ginny.
Samozrejme, že mi na ňom záleží. A som si istá, že aj jemu na mne. Lenže, ani vlastní bratia si ma nevšímajú.
Tak to medzi súrodencami chodí.
Asi áno. No nič, cítim sa unavená, na chvíľu si odpočiniem.
Dobre, Ginny. Budem s tebou.
Ďakujem.
——
Ako Pomfreyová sľúbila, tak to aj bolo. Harryho zobudila obrovská bolesť a on doslova cítil, ako sa mu v ruke tvoria kosti.
„Dobby?“ prekvapene hlesol, keď v matnom svite sviečok zbadal drobnú postavu. „Čo tu robíš?“
„Harry Potter Dobbyho nepočúvol. Harry Potter prišiel na Rokfort. Harrymu Potterovi hrozí nebezpečenstvo,“ zapípalo stvorenie a v obrovských očiach sa mu zaleskli slzy. Harry si okamžite spomenul na ich podozrievanie, že bol Dobby vyslaný Malfoyom, aby zabránil Harrymu v ceste na Rokfort. Aby mal jeho syn vyčistené pole. Zrazu mu to prišlo ako smiešne. Nešťastia sa skutočne stali.
„Ty si zatarasil prechod na nástupišti?“ spýtal sa Harry. Dobby previnilo prikývol. „A tá dorážačka?“
„Dobby si myslí, že by mal Harry Potter odísť. Dobby použil dorážačku, aby Harryho Pottera vystrašil,“ priznal potichu.
„Dobby, mohol si ma zabiť!“ sykol nahnevane.
„Ale to Dobby nechcel!“ zakvílil škriatok a obzeral sa okolo seba.
„Neopováž sa tĺcť. Niekto to začuje,“ vystríhal ho.
„Dobby nechcel Harrymu Potterovi ublížiť! Dobby chcel pomôcť. Harry Potter musí odísť z Rokfortu, pane.“
„Ani ma nehne,“ zamračil sa Harry.
„Na Rokforte sa začnú diať strašné veci. Harry Potter musí odísť!“
„Už začali.“
„Harry Potter musí okamžite odísť. Keby len tušil… Harry Potter je pre škriatkov významná osobnosť. Zachránil čarodejnícky svet a Dobby nemôže dopustiť, aby sa Harrymu Potterovi niečo stalo. História sa opakuje a Tajomná komnata je otvorená…“ škriatok sa zarazil. „Zlý Dobby, zlý Dobby!“
Harry jednou rukou zdrapil škriatka za ten kus handry, čo na ňom visel a odtiahol ho od stolíka, do ktorého si vrazil hlavu. Druhý raz mu to nedovolil. Vytiahol ho na posteľ a takmer pridusil paplónom. Ošetrovateľka nevyliezla, aby skontrolovala, čo je to za hluk.
„Dobby, je to pravda? Tajomná komnata skutočne existuje? A už bola predtým otvorená? Kedy? Vrav!“
„Dobby nemôže, pane,“ zakvílil nešťastne, nervózne sa rozhliadajúc. Harry pre istotu pevne držal. „Nech Harry Potter odíde.“
„Nemôžem odísť, nechápeš? Moja najlepšia priateľka je z muklovskej rodiny. Je ďalšou v poradí.“
„Harry Potter riskuje život za priateľov!“
„Kto je za tým, Dobby? Vrav,“ vyzval ho. „Aká obluda sa tam skrýva?“
„Dobby nemôže zradiť svoju rodinu. Bude sa musieť potrestať, pretože tu bol. Tak ako sa potrestal predtým. Harry Potter musí odísť!“
„Dobby, slúžiš Malfoyovcom?“ privrel oči.
„Dobby nemôže…“ zrazu zmĺkol. Ostražito natrčil uši a potom s tichým puknutím zmizol. Harry začul na chodbe hluk. Okamžite sa vrhol do postele a prikryl sa prikrývkou.
Onedlho načúval, ako priniesli skameneného Colina Creeweyho, ktorý sa ponevieral v blízkosti ošetrovne. A Dumbledore to potvrdil. Tajomná komnata bola otvorená.
——
Správa o útoku na Colina Creeweyho sa rozniesla rýchlosťou blesku a na Harryho sa divne dívalo čoraz viac ľudí. Snažil sa to ignorovať, ale nebolo to úplne najjednoduchšie.
Ginny vyzerala ešte horšie, ako predtým. S Colinom sedávala na hodinách a hoci stále lietal za Harrym, na vyučovaní bol jej priateľom. Cítila, že sa s ňou začína diať niečo zvláštne. Začínala sa cítiť strašne prázdnou. Akoby pomaly strácala samú seba. Tom sa ju snažil upokojiť. Strata priateľa dokáže človekom riadne otriasť. Určite bude v poriadku, len to chce trocha viac času.
Na hodine Elixírov sa Harrymu, Ronovi a Hermione podarilo nahrať nešťastie, aby mohli ukradnúť zo Snapeovho kabinetu kožu juhoafrického hada Dispholidus typus, pretože ho potrebovali k výrobe Všehodžúsu. A podarilo sa im to, hoci bolo jasné, že ich Snape podozrieva. Nemal dôkazy a oni mohli pokračovať vo varení.
Profesorka McGonagallová obchádzala študentov a značila si, ktorí z nich ostanú počas Vianoc na hrade. Harry s Ronom a Hermionou sa prihlásili. Vedeli, že Weasleyovci odchádzajú za Billom do Egypta. Ostali aj dvojčatá. Percy sa vyjadril, že musí na nich dať pozor a Ginny odmietla kamkoľvek cestovať.
——
O týždeň neskôr visel vo vstupnej hale oznam o otvorení Súbojníckeho klubu. Nadšene sa prihlásili, pretože to považovali za veľmi užitočné. Až do tej doby, než zistili, že klub povedie super úžasný profesor Gilderoy Lockhart. Harry s úškľabkom pozoroval, ako ho dostal Snape na lopatky a dal za to nenávidenému profesorovi v duchu palec hore.
Lenže potom nastali problémy. Skutočne netušil, ako sa mu podarilo hovoriť parselčinou. Ani nevedel, že niečo také je. Ron s Hermionou ho okamžite odtiahli a dívali sa naňho, akoby bol postihnutý nejakou chorobou. Vydesilo ho, že parselčinou rozprával Salazar Slizolin. Že je to ojedinelé a zlé. Hermiona nadhodila, že by predsa len mohol byť praprapravnukom Slizolina. Prišlo mu z toho zle. A jeho povesti to veľmi nepomohlo.
——
Ach, Tom. Stalo sa niečo hrozné.
Čo sa deje, Ginny?
Harry… rozpráva haďou rečou. Parselčinou. Nepočula som to na vlastné uši, ale hovorí o tom celá škola. Vraj sa pokúšal poštvať hada na jedného chlapca, ale Fred s Georgeom vravia, že je to hlúposť. Že sa toho hada snažil presvedčiť, aby toho chlapca nechal na pokoji. A teraz celá škola hovorí, že Harry je Slizolinovým potomkom. Že otvoril Komnatu a poštval na študentov obludu.
Harry Potter?
Mám strach, Tom. Nemyslím si, že by chcel Harry niekomu ublížiť, ale tiež si neviem vysvetliť, čo sa to všetko deje. A ešte tie moje výpadky pamäte. Mám strach, že sa tu deje niečo zlé. Niečo nebezpečné. Myslím, že s tým mám niečo spoločné ja.
Ale to je hlúposť, Ginny. Vravím ti znova. Ty nie si človek, ktorý by niekomu ubližoval. To nie je možné. Si ten najúžasnejší a najlepší človek, akého som kedy spoznal. Ty si nespravila nič zlé. Nepochybuj o sebe a ver mojim slovám.
A Harry? Mohol to všetko spraviť on?
Nepoznám Harryho Pottera. Neviem, čoho by bol schopný. Možno áno, možno nie. Ale aby bol potomkom Salazara Slizolina?
Je to divné, však? Ani mne sa tomu nechce veriť, ale každý to tvrdí. Neviem, čo si mám myslieť.
Hlavne nepochybuj o sebe, Ginny. Nepochybuj a odpočiň si.
——
Harry chcel zájsť za Justinom Finch-Fletchleyom, aby mu vysvetlil, že naňho žiadneho hada nepoštval. Vypočul si v knižnici rozhovor študentov z Bifľomoru, v ktorom jasne povedali, že si Harry Justina vytipoval, aby bol jeho nasledujúcou obeťou a ten sa teraz pred ním skrýva.
A vypočul si ďalšie bludy, ktoré o ňom rozprávali. Nestihol sa čudovať, ale na druhej strane sa im nedivil. On by si o sebe zrejme myslel to isté, keby nevedel, že je nevinný. I tak pred nich predstúpil, aby sa spýtal, kde by našiel Justina. Čudoval sa, že sa nezačali prežehnávať, keď ho zbadali. Naštvali ho však. Nedozvedel sa, kde by ho našiel.
Po ceste naspäť stretol Hagrida, ktorý niesol mŕtveho kohúta. Sťažoval sa, že je to už druhý, ktorého mu buď zahrdúsila líška, alebo krv sajúci démon.
S plnou hlavou myšlienok sa hnal po jednej z chodieb. Prudko sa zastavil, keď zbadal vo vzduchu visieť nehybného sira Nicholasa a za ním ležať Justina. Vedel, že teraz bude mať problém. Veľký problém. Keď sa zjavil Filch vedel, že bude mať problém gigantických rozmerov.
——
Tom, toto už prestáva byť normálne. Precitla som v jednej z chodieb a habit som mala celý od peria. Ja už… vážne už neviem, čo mám robiť. Čo sa to deje? Nechápem to.
Všetko je v poriadku, Ginny. Pokús sa na to zabudnúť. Všetko je v poriadku.
Ale, nedá sa zabudnúť. Nejde to! Ja… myslím si, že to všetko robím ja. Za tými útokmi stojím ja! Aj komnatu som otvorila ja! Môžem za to ja!
A ako by si to dokázala? Si Slizolinov potomok?
Nie, to nie som. Nechápem to, ale mám pocit, že je to moja chyba. Všetko. Strašne rada by som sa niekomu zverila a povedala o tom.
Rozprávaš sa predsa so mnou. To ti nestačí?
Stačí, ale mám pocit, že by som to mala niekomu povedať. Niekomu inému. Harrymu…
Harrymu? A čo by ti na to povedal? Čo, Ginny? Myslíš, že by bol rád, keby si to povedala? Že by ťa potom mal rád? A veril by ti? Nemyslel by si, že si zošalela? Ginny, veď je to úplne smiešne. Ako by si to všetko spravila ty?
Neviem, mám výpadky pamäte. Tom, prosím, pomôž mi. Prosím ťa o to.
Pomáham ti, Ginny. Upokoj sa. Vyspi sa. A premysli si to. Ty si to nebola, nie si Slizolinovým potomkom a keď neprestaneš s obviňovaním seba samej, tak si budú myslieť, že si zošalela. A to predsa nechceš. Nie?
Nie, to nechcem, ale…
Pokoj, Ginny. Odpočívaj. Teraz si ľahni a úplne normálne sa vyspi. Nič sa ti nestane. Budem pri tebe. Navždy.
——
Profesorka McGonagallová ho zaviedla k Dumbledorovi. Znova sa spýtal Triediaceho klobúka, či sa nezmýlil pri jeho zaradení. Klobúk ho ubezpečil, že jeho rozhodnutie bolo správne. Hoci, aj v Slizoline by sa mu darilo. Spoznal fénixa Félixa, ako sa neskôr dozvedel. Po tom, čo fénix vzbĺkol, aby sa znova narodil z popola.
Viedol s profesorom rozhovor, v ktorom ho Dumbledore ubezpečil, že si nemyslí, že by Harry stál za útokmi. I tak sa spýtal, či mu niečo netají. Bolo však toho toľko, čo by mal utajiť, počnúc Všehodžúsom, cez podozrievanie Malfoya, až po tajomný hlas, ktorý počuje len on. Zavrtel hlavou a prehlásil, že nie je nič, s čím by sa chcel Dumbledorovi zveriť. Možno robil chybu. Možno, ale teraz bol presvedčený, že chybu nerobí.
——
Harrymu nastali na hrade ťažké chvíle. Všade, kde sa objavil, v momente zmĺkli rozhovory a všetci naňho civeli, aby dali hlavy dohromady a preberali, celkom okate, novodobého Slizolinovho potomka. Jediní, ktorí si z toho robili žarty, boli Fred s Georgeom a Lee Jordanom, za čo bol aspoň trocha vďačný. Aj keď to v určitých chvíľach už preháňali. A verili mu aj Ron s Hermionou. Aspoň niekto. Začali sa však vianočné prázdniny a Harry dúfal, že keď sa z nich decká vrátia, nebudú proti nemu také vysadené.
Hermiona im oznámila, že je odvar všehodžúsu hotový. Dohodli sa, že ho použijú čo najskôr. Najprv si ale poprezerali darčeky, ktoré dostali. A zúčastnili sa štedrovečernej hostiny.
„Harry,“ ticho sa ozvala Ginny, ktorá pri večeri sedela vedľa neho. Oproti boli usadené dvojčatá a divoko oslavovali Vianoce. „Nemysli si, že si myslím, že za to všetko môžeš ty.“
„Vážne?“ pozrel na ňu. Zdala sa mu pochudnutejšia, ak to bolo vôbec možné. Poblednutejšia, s kruhmi pod očami a zvláštnym výrazom v očiach. „Ďakujem,“ skúmavo si ju obzeral. Možno ju znervóznil. Sklonila hlavu a dívala sa na taniere pred sebou. „Ginny,“ jemne ju oslovil a opatrne chytil jej ruku do svojej. Zdalo sa mu, že sa zachvela. Jeho zovretie však slabučko opätovala. „Čo sa s tebou deje?“ spýtal sa. Len zavrtela hlavou. „No tak, Ginny, rozprávaj sa so mnou,“ vyzval ju o niečo nástojčivejšie.
„Nič sa nedeje, vážne,“ pozrela mu do očí. Hlboký smútok v nich videl. Nikdy nebola príliš veselá, až na tie dni, kedy ju videl s Charliem, ale teraz ho doslova vydesila.
„Vieš, že mi môžeš povedať čokoľvek, však?“
„A môžem?“
„Určite.“
„Dobre, budem si to pamätať,“ prikývla. Ruku si opatrne vyvliekla z tej jeho.
„Ginny, ale vážne. Čo je s tebou? Vyzeráš unavene a smutne.“
„To tie chrípky. Nič si z toho nerob. Príde jar a prejde to. Večne som chorá.“
„Skutočne?“
„Hej, Harry. Ideme na to,“ vyrušil ich Ronov hlas. Prikývol smerom ku kamarátovi.
„Ginny, keby bolo čokoľvek na svete, o čom by si sa so mnou chcela rozprávať, tak neváhaj. Sľubuješ?“ nadvihol obočie. S úsmevom prikývla. „Dobre teda. Ďakujem, že veríš, že to nerobím a… Veselé Vianoce.“
Dívala sa, ako tí traja idú robiť zase niečo – pre nich typické.
„Ginny, si v poriadku?“ prisadol si k nej Percy a snáď prvý raz po dlhej dobe ju oslovil normálne. Mrkla smerom k bystrohlavskému stolu. Penelopa tam sedela a čakala. Musela sa uškrnúť.
„Som, Percy,“ snažila sa ho upokojiť. Aj keď sa videla v zrkadle a vedela, ako vyzerá. „To tá chrípka. Alebo ja neviem čo. Stále mám teplotu a stále sa cítim nanič.“
„Možno by si mala zájsť za Pomfreyovou,“ navrhol opatrne. Párkrát ho už za to poslala kade ľahšie.
„Bude stačiť elixír, vážne,“ usmiala sa na brata. Skúmavo si ju prehliadal a ona sa naňho neprestávala usmievať.
„Tak dobre, prinesiem ti jeden. Ale matke by si o tom mala napísať,“ upozornil.
„Nenapíšeš jej ty?“ ironicky sa spýtala. Zamračil sa.
„Napíš jej,“ pohladil ju po ramene a potom sa postavil. Zrejme sa so svojou priateľkou niekde zašije.
——
Potrebovali ešte niečo z toho, na koho sa chcú premeniť. To bola posledná prísada do elixíru. Bolo im proti srsti užiť niečo, čo pochádzalo zo Slizolinčanov – a v tej dobe sa nachádzali vo Veľkej sieni len Crabe s Goyleom, tak to nechutenstvo bolo o to väčšie – ale potrebovali to, tak si ich vyčíhali za vianočným stromčekom v opustenej vstupnej hale.
Boli to dvaja hlupáci, ktorí sa vrhli na tortu a chystali sa ju zožrať. Ani im nenapadlo, že je to viac ako divné, keď sa torta nachádza vo vstupnej hale a nie vo Veľkej sieni. Ale zožrali ju a keďže v ňom bol uspávací elixír, tak zaspali. Horšie, než vypiť samotný odvar z Crabea a Goylea, bolo napchať tie dve obrovské telá do kumbálu. Ale podarilo sa im to.
S odporom sa dívali, ako sa ich tri elixíry menia po vhodení kúskov slizolinčanov. Hermiona si už predtým zaobstarala vlas z habitu Millicent Bulstrodovej. Ale vypilo ho. Harry sa v jednej z kabínok s úžasom díval, ako sa mení na Goylea.
Hermiona s nimi napokon nešla. Mali len hodinu, tak sa nezdržovali jej prehováraním. Vlastne ani nevedeli, kam majú ísť, kde sú slizolinské priestory, ale našťastie stretli práve toho, o koho mali záujem. Draco ich zaviedol až do slizolinskej klubovne. Zabudnúc na tie všetky jeho kecy, ktorými sa vystavoval alebo urážal humusákov a Weasleyovcov, nepotvrdil im ich domnienku. Nebol to Slizolinov dedič a Harryho to vôbec nepotešilo. Jeho otec však vravel, že Tajomná komnata bola otvorená pred päťdesiatimi rokmi. Jediným pozitívom bolo, že Draco pri tom svojom hlúpom rečnení prezradil, že majú v dome tajnú komoru pod obývačkou. Nemohli priamo naviesť Ministerstvo k tejto informácii, ale aspoň sa pred pánom Weasleym zmienia a prehliadky budú u Malfoyovcov častejšie.
Hermiona nakoniec musela ísť na ošetrovňu. Vlas Millicent nebol vlas, ale mačacia srsť a ona vyzerala ako veľká mačka aj s ušami a chvostom. Keby to nebolo hrozné, tak by to bolo celkom smiešne.
——
Viem, že to robím ja. Všetko, čo sa doteraz stalo, za to môžem ja.
Ginny, prestaň plakať. Veď je to hlúposť. Preberali sme to už a…
Nie, Tom. Myslím, že mi klameš. Že vieš veľmi dobre, čo sa to deje. Dokonca mám pocit, že si za to zodpovedný ty.
Ja? Ginny, nehnevaj sa, ale začínaš blázniť.
Áno, začínam blázniť, máš pravdu. Ale rozhodne za to bláznenie nenesiem vinu.
Z čoho konkrétne ma obviňuješ, Ginny?
Neviem, keby som to vedela, tak budem vedieť, čo robiť.
Čo chceš spraviť, Ginny?
….
Ginny!
Zaklapla denník. Proste jej to všetko začalo prerastať cez hlavu. Mala pocit, že to všetko spravila ona. Že ona otvorila Tajomnú komnatu a napísala nápis na stenu. Že to ona poštvala obludu na spolužiakov a zahrdúsila kohútov. Koľkokrát sa stalo, že si nepamätala, kde bola a čo robila? Ani si to už nedokázala spočítať. Ale presahovalo to všetko pochopiteľné. Len jedného si bola istá. Že sa musí Toma zbaviť.
Chcela sa niekomu zdôveriť, ale čo by jej na to povedali? Že sa zbláznila? A keby jej uverili, čo by to znamenalo? Spravila veľa zlého, aj keď si to nepamätala. A ona tušila, že sa už Tomovi zdôverovať nemôže. Nikomu sa nemôže zdôverovať. Ak nebude mať ten denník, možno všetko skončí. Možno prestane napádať spolužiakov. Možno sa všetko vráti do normálnych koľají a všetko bude v poriadku.
Denníka sa musela jednoznačne zbaviť, pretože jediné, čím si bola istá bolo to, že za to nejakým spôsobom mohol denník.
Okamžite, ako sa zbavila denníka, sa jej uľavilo. V priebehu niekoľkých dní jej bolo opäť dobre. Aj keď stále cítila, akoby časť jej ja, jej duše, bola v akomsi tieni. Po fyzickej stránke jej bolo dobre, po psychickej sa cítila na dne. Bola si vedomá toho, čo zrejme spravila. A bála sa o tom hovoriť. Ale to, ako sa cítila, priamo nesúviselo s tým, čo spravila. Bolo to, akoby stratila časť svojho vedomia. Dokázala však presvedčiť najmä svojich bratov, že je všetko v poriadku. Stačilo im, že vidia zlepšenie. Viac nepátrali. Harry chodil zadumane, vyhýbal sa celej škole a ona cítila, že by sa mu mala zdôveriť.
——
„Prekliaty Lockhart a jeho prekliati kupidovia,“ vrčal Ron pri obede. Valentínski škriatkovia od rána chodili medzi študentmi, aby im hrali na harfách a spievali Valentínky. Mal podozrenie, že jednu z Valentínok, ktorú nadšene ukazoval Lockhart každému už od raňajok, zo štyridsiatich šiestich ľúbostných listov, mu poslala aj Hermiona.
Harryho to príliš nezaujímalo. Stále ho trápil tajomný denník akéhosi T. M. Riddla, ktorý našli na záchode u Myrty a ktorý bol prázdny. Zavrtel hlavou. Niečo sa mu na ňom nepozdávalo. Rád by zistil, čo.
„Musím sa ísť pozrieť do Siene trofejí,“ zamrmlal a napchal si do úst zemiak.
„Môžem?“ spýtala sa ich Ginny. Prváci sa práve hrnuli do Veľkej siene ako poslední a veľa miesta k sedeniu neostalo. Odvšadiaľ sa ozývalo chichotanie a občas zaznelo zapískanie, keď si kupidovia našli adresáta Valentínky.
„Jasne,“ prikývla Hermiona.
„Teba to stále neprešlo?“ podivil sa Ron, ale po očku pozoroval Hermionu, ktorá bola zapýrená a zdala sa mu roztržitá.
„Samozrejme, že ma to neprešlo,“ mykol plecami Harry. Musel sa zasmiať, keď jeden kupid chytil za členok akúsi bifľomorskú siedmačku.
„Je to hnus,“ zabrblala Ginny a s pokrčeným obočím si nakladala zemiaky.
„Ty si nikomu nič neposlala?“ spýtal sa jej brat. S prevrátením očí zavrtela hlavou. „To je dobre. A myslím, že Hermiona poslala Valentínku magorovi Lockhartovi.“
„Ronald, prestaň,“ vrkla po ňom už komplet červená Hermiona. „A keby aj áno, je to moja vec.“
„Správne,“ prikývol Harry. Pozrel na Ginny, ktorá mu opätovala pohľad a uškrnuli sa.
„Ale…“
„Je to moja vec.“
„Poslala?“
„Ehm, nie.“
„Takže poslala!“
„A čo keď áno?“
„Takže poslala!“
„Ticho, obaja,“ zarazil ich Harry. Nebezpečne po sebe zazerali a potom prizabili pohľadom aj Harryho. Prevrátil oči. „Po vyučovaní tam zájdem.“
„Harry, mal by si sa už konečne na nejakého T.M. Riddlea vykašľať,“ odporučil mu Ron.
Ginny stuhla. Našťastie nemala nič v ústach, inak by sa začala dusiť. Pozrela na Harryho. Zamračene sa prehraboval v tanieri. Pozrela na brata. Naštvane sa díval na Hermionu, ktorá zaryto civela na čašu pred sebou. Tí dvaja boli mimo hry. Prečo ho spomínajú? Ako sa k nemu dostali?
„Nevykašlem,“ zavrčal Harry a zamračil sa ešte viac.
„Kto je T. M. Riddle?“ skúsila takmer nečujne. Srdce sa jej zastavilo a dych stratil, keď sa na ňu Harry pozrel. Ale nemal v očiach výčitku, ani nič podobné. Nevie o jej spojitosti s Tomom. Alebo, možno, je to len náhoda.
„Radi by sme to vedeli. Vieme akurát to, že pred päťdesiatimi rokmi dostal cenu za Zásluhu o rozvoj školy,“ prezradil jej. „A vieme aj to, že pred päťdesiatimi rokmi bola otvorená Tajomná komnata,“ šepol. Ani neuvažoval, že by jej snáď o tom nemal hovoriť. Zákonite by nasledovali otázky, ako na to prišli a on nejako vedel, že od Ginny nič také nehrozí.
Takže Tom, ak je to tento istý, existoval? Nie je to len denník? Ginny začínalo byť nevoľno.
„Čo spravil?“
„Netušíme,“ mykol plecami. „Máme len jeho prázdny denník. Hermiona sa to snaží zistiť v knižnici, ale nikde nie je zmienka, čo prospešné spravil.“
„Jeho denník?“ spýtala sa ako v sne. Tvár jej začínala horieť a hlava točiť.
„Áno a… Ginny!“
Harry videl len to, ako padala k zemi.
——
Prebrala sa na ošetrovni. Pomfreyová do nej liala akýsi hnus. Chcela vstať a utiecť, ale bola v pyžame. Obzrela sa, videla skamenených spolužiakov. Čo sa to deje? Prečo?
Harry má ten denník! Keď zistí, ako funguje, dozvie sa všetko. Tom mu všetko povie. Alebo, a to by bolo snáď ešte horšie, Tom s ním spraví to, čo spravil s ňou. Už o tom nepochybovala. Existoval. Žil pred päťdesiatimi rokmi a zrejme vtedy mal denník. Možno to bol len obyčajný denník. Lenže podľa toho, čo jej Harry prezradil, pred päťdesiatimi rokmi bola otvorená Tajomná komnata. Súviselo to? Ale keď dostal cenu, určite to nebolo za otvorenie Komnaty. Nechápala to. Absolútne to nechápala, ale zdalo sa jej to zlé. Bála sa o Harryho, bála sa o to, čo by sa mohol dozvedieť. Tak strašne sa bála.
Pomfreyová napokon vyhlásila, že je Ginny prepracovaná a že by mala zvoľniť tempo. Dvojčatá sa na ňu škľabili a povedali, aby na školu kašľala, za čo si vykoledovali od Percyho káravý príhovor a ona sľub, že o tom napíše mamke. Ani nemala silu sa s ním dohadovať. Písala domov, ale písala, že je všetko fajn, že je len častejšie chorá, za čo zrejme mohol chladný hrad, ale že to má pod kontrolou.
Nedokázala sa Harrymu pozrieť do očí, keď ju prišiel s Ronom a Hermionou navštíviť.
„Mala by si sa upokojiť, Ginny,“ dohováral jej Ron. „Škola nie je všetko a…“
„Vzdelanie je dôležité,“ protirečila Hermiona. Jednoznačne podporovala Ginnino odhodlanie. Keby len tušili!
„Ale nie tak, aby pri tom odpadávala,“ zaprskal Ron.
„To určite nie, ale kašľať na školu…“
„Mohli by ste vy dvaja aspoň na chvíľu zmĺknuť?“ zavrčal po nich Harry. Ginny vyzerala, že posledné, čo chce, je počúvať ich hádku. Vlastne mal pocit, že ani ich nechce vidieť. „Ginny by si mala oddýchnuť. A my poďme, nech sa poriadne vyspí.“
„Máš pravdu,“ zabrblali obaja zahanbene a šuchtali sa von.
„Ďakujem,“ hlesla napokon, keď zdvihla hlavu. Harry sa jej snažil pozrieť do očí, ale uhýnala pohľadom. Len si povzdychol.
„Dobrú noc, Ginny,“ šepol a kráčal preč. Dívala sa na jeho chrbát a bojovala s nutkaním zakričať, aby tam ostal. Chcela mu to povedať. Ale nemohla. Musí sa k tomu denníku dostať skôr, než príde na to, ako sa spojiť s Tomom.
——
Harry ten večer prišiel na to, ako sa spojiť s Tomom. A ten mu ukázal, čo sa stalo pred päťdesiatimi rokmi. Nemohol uveriť tomu, že by za to bol zodpovedný Hagrid. Chceli sa ho na to spýtať, ale nemali k tomu odvahu. Vyzeralo by to, akoby ho obviňovali a to sa im nepáčilo. Možno skutočne choval niečo nebezpečné a to zabilo tú študentku, ale keď sa to tak stalo, Hagrid za to nemohol. Určite by nikoho nezabil schválne!
Ginny prepustila ošetrovateľka až o dva dni. A Percy ju prinútil napísať domov. Tak znova písala, že škola je fajn a tak podobne, ale že je učenia príliš a ona je príliš slabá, aby to zvládla, tak pri obede odpadla a Percy si snáď myslí, že ide umrieť alebo čo. Samozrejme to nenapísala takto, ale presne tak si to myslela.
Od tej chvíle sa snažila dostať sa k denníku, ale buď ho mal Harry pri sebe, alebo v ich izbe niekto bol a ona si nemohla dovoliť tráviť veľa času striehnutím v chlapčenskom internáte. Raz by ju tam pristihli a ona nechcela vymýšľať nové lži. Už ich mala plné zuby. Zožierala sa strachom, vyhýbala sa im a naučila sa pretvarovať. Mala výborných učiteľov v podaní dvojčiat.
Nakoniec sa jej to podarilo po Veľkonočných prázdninách. Využila situáciu, ktorá sa naskytla a dostala sa k denníku. Najprv ale musela prehádzať druhácku chlapčenskú izbu skutočne dôkladne, tak ho mal Harry skrytý. Netušila, či sa s Tomom spojil, ale denník vyzeral, že naňho Harry zabudol. Bolo jej jedno, čo si kto pomyslí, keď uvidia spálňu v takom stave.
Ešte ten večer, pri večeri, sedela v blízkosti tých troch. Nepodarilo sa jej počuť, o čom sa bavia, pretože Colin stále štebotal. Zachytila však, ako Harry hovorí niečo v znení: …to, čo ukázal Tom…
Obliala ju horúčava. Nielenže mu niečo ukázal – a Merlin vie, že stačilo len jedno percento z toho, čo mohol Tom ukázať Harrymu, aby ju to úplne zakopalo pod čiernu zem – ale ho oslovoval Tomom. Spojili sa, celkom jednoznačne. Opatrne sa dívala na Harryho a keď sa ich pohľady stretli, vyzeral akosi skľúčeno. Nevyletel, aby ju obvinil zo všetkého zlého, to ani náhodou. Ale ten pohľad bol veľmi zvláštny, až jej zovrelo srdce. Čo sa mohol dozvedieť?
Nemohla váhať, napriek tomu bojovala so strachom. Sedela za svojím baldachýnom a zvierala v rukách denník. Už predtým si všimla, že v okamihu, ako sa dotkla denníka, zaplavila jej vnútro čierňava. Už o tom nepochybovala. Ten denník na ňu vplýval zle. Celý bol zlý. A Tom bol tiež zlý. Ale ona sa musela dozvedieť, či niečo nespravil Harrymu. Musela vedieť, čo mu povedal. Nemohla dopustiť, aby sa niečo zlé opakovalo.
Jej telo sa celé roztriaslo, keď otvorila denník. S chvejúcou rukou vzala brko, aby ho namočila do atramentu. Musela to spraviť, kvôli Harrymu, kvôli sebe a kvôli všetkým.
Tom!
Ginny! Som rád, že si sa vrátila. Mal som strach. Bál som sa, či sa ti niečo nestalo.
Prestaň, Tom. Chcem sa spýtať, čo si povedal Harrymu? Čo si s ním spravil?
O čom hovoríš, Ginny? Nerozumiem ti. Mala by si sa upokojiť a oddýchnuť si.
Nie! Už ti na to nenaletím, Tom. Nebudem oddychovať, aby si ma ty mohol ovládať. Už nebudem…
Ginny, prestaň. Sme predsa priatelia.
Dobre vieš, že nie sme. Vždy si to vedel a ja hlúpa som ti naletela. Bol si živý, pred päťdesiatimi rokmi. Nie si denník, bol si čarodejníkom. A zrejme zlým, keď si dokázal tento denník takto začarovať. A ja som ti verila. A ty… ty si ma len využíval.
Mýliš sa, Ginny. Nikdy som nechcel…
Prestaň už konečne! Už to nefunguje, nechápeš? Už ma neoblafneš!
Myslíš? Vážne si to myslíš, Ginevra Molly Weasleyová? Myslíš, že to nefunguje? Funguje to výborne. V tejto chvíli a v každej nasledujúcej chvíli to bude fungovať úplne dokonalo. Nemáš šancu sa z toho dostať, zbaviť sa môjho vplyvu. Teraz, ani nikdy potom. Budem ťa ešte chvíľu potrebovať, ale neskôr už budeš nepotrebná. A nikomu nepovieš ani slovo, pretože ti to nedovolím. Počkám si na správnu chvíľu a ty potom… potom umrieš, maličká. Pretože si bola hlúpa a naivná, pretože si mi dala svoju dušu a tá patrí mne.
Zničím tento denník.
Ginny sotva dokázala písať tie slová. Ledva sa dokázala udržať pri vedomí. Cítila, ako z každého slova, ktoré sa objavilo na stránke, sála moc, ktorá ju opanováva a ona sa proti tomu nemôže brániť.
Aká si len sprostá, Ginevra. Tento denník nezničíš. Ani ty a ani nikto iný. Nechápeš? Umrela by si. Tvoja duša patrí mne. Ak by ho ktokoľvek zničil, umrela by si.
Neverím ti.
Ako si asi myslíš, že si otvorila Tajomnú komnatu? Ako si asi myslíš, že si napísala ten nápis? Hrdúsila kohútov? A štvala baziliska na humusákov? Ako si asi myslíš, že si to dokázala? Bol som to ja, kto to robil. Dokázal som to, keď som ešte nemal dosť síl, ale vďaka tvojej duši mocniem. Tvoje vylievanie si srdca pôsobilo ako liečivý elixír a ja som bol stále silnejší. Tvoja duša je v denníku a duša z tohto denníka je v tebe. A ty spravíš, všetko, čo chcem.
Nie…
A teraz chcem, aby si zabila humusácku kamarátku Harryho Pottera, ktorému som predložil rozprávku o Hagridovi a ten hlupák tomu uveril. Ach, Ginny. Ako ľahko sa dá s vami všetkými manipulovať. A hneď potom sa postaráš o to, aby sa Harry Potter dostal do mojich rúk. Mohla si o tom nevedieť, takto budeš vedieť o všetkom…