„Presne tak. Temný pán má istý plán a potrebuje, aby sa Potterovi narodilo dieťa. Dieťa, ktoré by bolo čisté a dokonalé, ktoré by vzišlo z manželského zväzku. Proste, aby bolo všetko tak, ako má byť… podľa pravidiel.“
„Dieťa…“ hlesla Hermiona znova. Začali jej dochádzať súvislosti, ale stále nechápala. „Harry si vezme Ginny a budú mať spolu dieťa,“ povedala ako fakt. Snape prikývol predstierajúc trpezlivosť. „Ginny s tým súhlasí?“ skúmavo pozrela na Snapea. Opäť prikývnutie. „A Harry?“ zamračila sa. Profesor elixírov pritakal aj na túto otázku, ale zazrela záblesk neistoty. „Čo je s ním? Neverím, že by bol rok pri ňom, že by dobrovoľne súhlasil s tým, aby do toho zaplietli Ginny, že by sa s ňou chcel oženiť, či mať s ňou dieťa. Čo ste s ním spravili? Čo Dumbledore?“
„Poviem vám len základné fakty,“ mračil sa jej naspäť. Unavovalo ho vysvetľovanie, najprv Weasleyovej a teraz aj nej. Povedal o vymazaní Potterovej pamäti a zastieraní jeho mysle, aby mohol byť blízko Temnému pánovi. Aby mu plne dôveroval a týmto sa dostal k bezpečnému naplneniu ich plánu. To znamenalo zabitiu Nagini, v ktorej boli zhromaždené Voldemortove duše. Prečo je dôležité dieťa, to jej nepovedal, odkázal ju na profesora Dumbledora. Nespomínal ani Potterovu agresiu a isté nebezpečenstvo, ktoré týmto hrozí Weasleyovej. Aj keď na nej badal chápanie a domýšľanie si jednotlivých podrobností. Zmĺkol a dával jej čas k vyjadreniu. Vrkla, že jej to bude musieť profesor ozrejmiť celé. V duchu pochyboval, že sa jej vysvetlenie dostane.
„Neverím, že by Harry dobrovoľne súhlasil,“ zopakovala po chvíli svoje podozrenie. Len mykol plecami. „Čo ste s ním spravili?“ vyletela po ňom naštvane. Prekážala jej jeho ľahostajnosť a nezáujem. Všetky informácie, ktoré na ňu vychrlil takto naraz, uvedomenie si reality, pochopenie a zistenie pravdy, ju rozhodilo. Bola nahnevaná, prekvapená, vystrašená a znechutená. Nevedela, ktorý cit prevláda, ale mala chuť nenávideného profesora na mieste prekliať. „Čo ste mu urobili, vy darebák?“ chcela ho aspoň udrieť, keď jej chýbal prútik.
„Upokojte sa, slečna Grangerová,“ zavrčal a zachytil jej ruky, ktorými zaútočila. Pevne jej stisol predlaktie. „Nemám náladu sa tu s vami naťahovať,“ poznamenal sarkasticky. Díval sa jej do očí, teraz zaplavených slzami. Možno ju aj trocha chápal. Vedel, že toto musí byť dosť zničujúce zistenie, ale to nebolo dôvodom, aby ju začal ľutovať, či nebodaj chlácholiť. „Je to to isté, pričom ste sa mu rozhodli pomáhať. Pri ničení horcruxoch by mal situáciu rovnako ťažkú, tentoraz sa môžete upokojovať aspoň vedomím, že mu to robí celkom potešenie,“ posmešne sa zaškľabil.
„Ste len odporný, hnusný…“ vyštekla a hlas sa jej zlomil. Bezmocne rezignovala, ale on ju na počudovanie nepúšťal.
„Áno, som,“ vrkol jej do tváre. Na moment sa vpil do jej očí, aby ju vzápätí pustil vediac, že jej zúfalý pokus o ublíženie rovnako náhle skončil, ako začal. „Tiež z toho nie som nadšený,“ pripustil flegmaticky. „Ale ide o plán, vďaka ktorému sa Temného pána zbavíme raz a navždy.“
„Myslím, že tie horcruxy by boli jednoduchšie,“ namietla.
„Dumbledore si to nemyslí…“ nadhodil. Prekvapene po ňom kukla. Zdalo sa jej, akoby zaregistrovala istý skrývaný nesúhlas. „Budete teda spolupracovať?“ spýtal sa a už sa nesnažil prekryť netrpezlivosť.
„Čo po mne chcete?“
„Zatiaľ len váš súhlas, že na školu nastúpite. Budete na nich, hlavne naňho, dohliadať a budete prípadne spolupracovať pri zakrývaní jeho nespôsobilého správania sa. Nemôžem odhadnúť, či si do tej doby nespomenie, aj keď je slečna Weasleyová upozornená, nemôžem zaručiť, že jeho nevedomosť bude trvať až do septembra. Pre nás by to bolo výhodné. Keď si začne vtedy spomínať, nevadí. Bude dosť ďaleko od Temného pána a Dumbledore si je istý, že bude na našej strane,“ na moment zmĺkol. Prebehlo mu hlavou to isté, čo Hermione. Ak si Harry spomenie, ťažko bude ochotný zabudnúť na to, čo dovtedy napáchal.
„Neverím,“ šepla. Takmer nebadateľne prikývol. „Zničí ho to.“
„Nad tým budeme rozmýšľať až vtedy, keď tá chvíľa nastane,“ okomentoval chladne. Strelila po ňom podráždeným pohľadom.
„Profesor mi to bude musieť vysvetliť,“ prskla.
„To záleží od vás, ako sa s ním dohodnete,“ zaškľabil sa. Už mala opäť chuť ho niečím udrieť.
„Čo Ginny?“ spýtala sa miesto toho. „Netrpí príliš?“ hlas sa jej zachvel.
„Pottera upozorňujem a mierne nabádam k tomu, aby svoje správanie krotil,“ pohŕdavo nadvihol kútiky úst. „Myslím, že by jej neublížil. Aspoň nie tak, aby to nemohla pretrpieť,“ flegmaticky mykol plecami. „Rozhodla sa sama. Chce pomôcť a je pripravená znášať… takmer všetko…“
„Och, Merlin…“ šepla pri tej predstave.
„No, sú tam aj iní, ktorým sa jej prítomnosť nepozdáva,“ vypustil. Podozrievavo naňho pozrela. „Celý hrad je presýtený smrťožrútmi, tak nech vás to neprekvapuje,“ prebodol ju pohľadom. Malý okamih sa zdalo, že jeho pohľad zmäkol. „Dávam vám tri dni na rozmyslenie, potom znova prídem,“ postavil sa. „Teraz sa musím ponáhľať, čaká ma večera s Temným pánom a zároveň aj so slečnou Weasleyovou,“ zaceril sa.
„Chcem hovoriť s profesorom…“ v rýchlosti vrkla, pretože na ňom videla, že už sa nemieni zdržovať.
„Budete,“ prikývol a naposledy sa na ňu zadíval. „Nezabudnite na svoj sľub,“ pripomenul, než zmizol za kríkmi. Ostala tam bezmocne sedieť, len so svojimi myšlienkami. Stále dookola si opakovala ich rozhovor, uvažovala nad budúcnosťou… v Rokforte. Schválne sa vyhýbala úvahám, ako to asi v Temnom sídle všetko prebieha…
——
„A nech to dlho netrvá,“ vrkol Harry trom slúžkam, ktoré odvádzali Ginny do kúpeľne. Ignoroval jej protestný výraz s náznakom strachu. Nezaujímal sa vlastne o nič. Len sa znechutene zvalil do kresla, naštvaný na celý svet. Večera u Voldemorta ho nijako zvlášť nelákala, hlavne preto, že v priebehu dňa akosi záhadne zmizli všetky fľaše a on sa musel uspokojiť len s tou jednou, svojou. A to nemohol v pokoji prečkať celý večer. Mal oblečený tmavozelený habit s vyšitým hadom a slizolinským znakom na ľavej strane pŕs a pod ním čierne nohavice s bielou košeľou. To bolo vlastne to jediné biele, čo sa v hrade nachádzalo. Košele. Predpokladal, že toto bude len jedna, prvá, oficiálna večera na privítanie jeho snúbenice a potom sa všetko vráti do normálu. Dúfal v to.
„Pane, slečna je už pripravená,“ oznámili mu slúžky takmer po hodine nervózneho vyčkávania. Pozrel na ňu. Jeho nezáujem sa na moment stratil. Dlhé tmavozelené, ramienkové šaty kombinované striebornou, na vrchnej časti pevne obopínajúce jej telo, zdôrazňujúce jej štíhly pás a uspokojivo vyvinutý hrudník, červené husté vlasy vyčesané v komplikovanom uzle, upozorňujúce na jej ladnú šiju, tvár mierne namaľovaná, bez známok predchádzajúcej bitky, ktorú sa im podarilo zakryť. Vlastne to vedeli slúžky najlepšie, zakrývať jeho vyčíňanie. Ginny bola krásna a on si to uvedomil, aj keď tomu neprikladal výnimočnú pozornosť.
„Vyzeráš dobre,“ chladne ju okomentoval a zamračene k nej pristúpil. Na moment prestala dýchať. Bolo jej jedno, ako vyzerá. Obávala sa toho, čo bude nasledovať. Nemala z toho strach, vedela, že jej nijak fyzicky neublížia. Bála sa, že sa ona nebude vedieť ovládať, že im svoje znechutenie dá najavo. Vedela, že práve s týmto počítajú, len aby sa niečím neprezradila, niečo nevyzradila. „Myslím, že vyzeráš uspokojivo…“ zaškľabil sa a pritiahol si ju za pás tesne k sebe, kým druhou rukou siahol na prsník, aby ho pevne zovrel.
„Pusť…“ sykla, keď sa spamätala z prvotného prekvapenia. Zaprela sa a chcela sa odtiahnuť, bol však silnejší. Tak sa aspoň pokúsila striasť zo seba jeho ruku.
„Prestaň…“ vrkol a vtisol jej bozk. Pravačku, ktorou sa pokúsila protestovať jej stisol a vykrútil za chrbát. Druhú ruku mala uväznenú pod jeho telom. „Konečne si uvedom, že si vezmem to, čo chcem…“ zamrmlal s perami na tých jej. Cítila z neho silu, ale nie tak dôrazné naliehanie ako tomu bolo večer. Dával jej na vedomie, kto je pán, ale nebol neodbytný. A necítila z neho tak výrazný alkoholový odor. Rukou omotanou okolo pásu jej zachytil dlaň za chrbtom a voľnou rukou jej prechádzal po tvári. „No tak už prestaň protestovať…“ Videla, že má zavreté oči, keď jej perami skúmal tvár, aby sa znova dostal k jej ústam. Necítila bolesť, neubližovať jej, ale bola pod jeho nadvládou. Uvedomovala si, že pomaly začína podliehať, jeho teplý dych, dráždiaci každý milimeter jej pleti, ju pomaly lámal. Mala by byť silnejšia, ale čo keď nechcela? Čo keď má možnosť priviesť ho k rozumu? Snapeove slová potláčala, miesto nich sa predierala na povrch túžba. A jej láska. Milovala ho, napriek všetkému. Myseľ sa jej zahmlievala a ona takmer hladne chňapla po jeho perách. Opanovala ich vo svojom bozku, nenásytne si pýtala viac. Tentoraz to bol jej jazyk, ktorý si pýtal povolenie vstúpiť do jeho úst. Jeho zovretie povolilo a ona vkĺzla pod jeho habit. „No vidíš…“ vypustil spokojne, keď sa po chvíli vymanil z jej bozku. Pobavene jej pozrel do očí. Pomaly sa vracala späť, jej prsty sa jemne zabárali do pevného chrbta, hlavu zaklonenú. Stále v nej doznieval ten spaľujúci bozk, ktorý mu venovala. Zarazila sa, čakala výsmech. „Nakoniec z nás budú príkladní manželia…“ uškrnul sa a ona sa zmätene a červenajúc odtiahla. „Na teraz by stačilo…“ vrkol smerom k slúžkam, ktoré čakali s hlavami sklonenými. „Odviedli ste dobrú prácu…“ Viditeľne im odľahlo. „A teraz vypadnite… dnes to už zvládnem sám…“ Na nič nečakali, uvoľnene prášili z miestnosti. „Drahá… poďme,“ zaceril sa na Ginny, nepúšťajúc jej pás. „Pevne verím, že sa dnešná večera nebude preťahovať a my sa budeme môcť čo najskôr venovať niečomu, k čomu si ma dosť výrazne vyzvala…“
„Ja som ťa…“
„Mlč!“ prerušil ju a už znova v ňom bolo cítiť to znechutenie, pohŕdanie a hrozba. Zdrapil ju za ruku a viedol preč. Nenávidela sa za tú slabosť. Mala pocit, akoby to robil schválne, akoby sa s ňou zahrával. Najprv sa k nej dobíjal takmer nežnosťami a vzápätí sa správal kruto. Možno ho to uspokojovalo, zrejme vycítil, že podlieha a tento spôsob sa mu zdal zábavný. On nechápe, prečo tak rýchlo podlieha. Nepamätá si ich lásku, nevie, že ho stále miluje. Opäť sa pristihla pri myšlienke, že mu to vykričí do tváre. Ale najskôr by ho tým vyprovokovala len k bitke.
„No to je dosť…“ ozval sa chladný a zjavne nespokojný Voldemortov hlas, keď vpadli do jednej z komnát. Letmý pohľad jej naznačil, že toto bude zrejme skutočne večera len v kruhu tých najbližších. Voldemortových. On, manželia Malfoyovci spolu so svojím synom, Lestrangeová a Snape. Nik iný tu nebol. A najmä prítomnosť Snapea ju k prekvapeniu potešila. Hoci sa tváril nevšímavo a nezúčastnene. „Môžeš mi povedať, kde si bol tak dlho?“ vrkol po Harrym.
„To sa spýtaj tých slúžok,“ sykol mu naspäť. „čo im to tak trvalo.“
„Zrejme mali veľa práce,“ uchechtla sa Lestrangeová a opovržlivo zazerala po Ginny.
„To by som ani netvrdil,“ Voldemort si ju premeriaval od hlavy po päty. Harry si už chcel sadnúť, keď sa jeho pán postavil. „Jednoducho si dali záležať,“ natiahol a s úškľabkom sa presunul k nim. „Musím uznať, Harry, že tvoja snúbenica je pekná. A to napriek tomu, že je to len špinavá krvizradkyňa.“ Jeho slová sprevádzalo pochechtávanie sa zástupcov čistej krvi. Odvážne mu vracala pohľad, aj keď jej mrzla krv v žilách z jeho červených očí. Uprene sa na ňu díval a skúšal, koľko toho znesie. Musel sa premáhať, aby jej nevnikol do hlavy. Keby to bola snúbenka hocikoho iného, neváhal by si ju vziať. Nie však, keď ide o neho. Potrebuje ho a to ho ubíja. Nikdy nebol odkázaný na pomoc druhých. No, možno pred pár rokmi potreboval pomoc od Červochvosta, ale jeho dokázal zneužiť takmer vzápätí. Tohto bude potrebovať ešte veľmi dlho a nemienil nič riskovať. Nakoniec ho nezniesla a sklopila hlavu. Uspokojilo ho to. „Ginevra,“ jej meno vypľul s odporom. Zdvihol jej bradu, znechutene ňou otriaslo. „Vítam ťa v našom úzkom kruhu. Nevravím, že sa mi to páči, ale odteraz patríš medzi nás. Keďže budeš onedlho oficiálnou Harryho polovičkou,“ zaceril sa, „máš rovnaké výhody ako on. Až na niečo… Ku mne sa budeš správať s úctou, budeš ma rešpektovať, uznávať, budeš ma oslovovať Môj pane, budeš mi vykať a nikdy neprehovoríš skôr, než ťa vyzvem… samozrejme v rozhovore so mnou. Nikdy mi nepozrieš priamo do očí. Je ti to všetko jasné?“ výhražne vrkol a prebodával ju pohľadom. Srdce jej prudko búchalo, v ušiach počula ich tiché chechtanie. Túžila mu vrknúť d tváre, aby s ňou nepočítal. Čo by sa mohlo stať? Určite by ju nepotrestal. Alebo skôr áno, je to predsa ich pán. Aj Harryho. Zdalo sa jej to alebo jej Harry takmer nepatrne a povzbudzujúco stisol dlaň?
„Áno, Pane,“ hlesla takmer nečujne.
„Prosím?“ zamračil sa.
„Súhlasila. Musel si to počuť,“ vrkol Harry. „Mohli by sme si sadnúť a jesť? Nielenže mám hlad, ale sa mi tu ani nechce byť.“
„Mlč, Harry,“ napomenul ho. „Jesť budeme vtedy, keď dám príkaz. A počul som. Len by bolo vhodné, keby to zopakovala, hlasnejšie,“ vyzval ju s náznakom vyhrážky.
„Áno, Pane,“ vrkla dosť hlasno a s nechuťou. Len sa zaškľabil.
„Čo áno, Pane? Odpovedaj celou vetou, moja milá.“
„Áno, budem sa správať presne tak, ako sa po mne očakáva, Pane.“ Dôrazne zavrčala, dovolila si aj zamračenie. Jasne ukázala, že sa jej to nepozdávala, ale na viac si netrúfla. Lestrangeová aj s Malfoyovou protestne mrmlali.
„Pokoj,“ štekol na ne a potom opäť upriamil pozornosť na Ginny. „Si odvážna, rovnako ako celá tá banda Chrabromilčanov. Nezabúdaj, ako tá banda končí a ako aj skončí,“ mierne ju vystríhal. Prebodávala ho pohľadom, len sa zachechtal. „Tak… a teraz si môžeme sadnúť a pustiť sa do večere,“ zatlieskal. V miestnosti sa objavovali škriatkovia.
Na jednej strane mala obrovský hlad. Jej žalúdok bol scvrknutý vplyvom udalostí. Strachu, nepokoja a neistoty. Ale i tak sa dožadoval svojich práv, pretože ho dosť výrazne zanedbávala. A na druhej strane tu bola nechuť a odpor. Sedieť s nimi za jedným stolom. A najmä s ním. Harry si ju nevšímal, potichu niečo rozoberal s Malfoyom mladším a chechtali sa tomu. Bellatrix po nej nepriateľsky zazerala a Malfoyovci starší ju ignorovali. Zato Voldemort po nej občas hodil skúmavý pohľad. Zamerala sa na Snapea, ktorý ju niekoľkokrát pohľadom varoval. A tak sa do večere napokon pustila.
„A ako sa ti tu páči, Ginevra?“ oslovil ju Voldemort počas druhého chodu. Rozhovory stíchli a všetko oči zabodli do nej. Bola by radšej, keby si ju nevšímali, ale v to dúfať nemohla.
„Samozrejme, že sa mi tu nepáči,“ zamračene odvetila. Voldemort sa neprestával škľabiť a Harry ju zamračene prebodával pohľadom. „Nikdy som nežila v tak tmavom a ponurom prostredí.“
„Iste… ten váš Brloh má toľko dier, že vám nimi slnko presvitá dostatočne,“ zacerila sa Bella. Malfoyovci sa zarehlili. Už sa nadychovala k odvete, keď zacítila mierny tlak na svojej nohe. Snape na ňu stúpil, ale nedíval sa na ňu.
„Je jedno, koľko má dier,“ natiahol Voldemort. „Vyrástla si takmer v prírode, preto sa ti to tu zdá tmavé.“
„Je jedno, aké sa jej to tu zdá,“ zavrčal Harry a nespúšťal z nej zamračený pohľad. „Možno ju časom pustíme aj do záhrady, keď si to zaslúži,“ zaceril sa jej. Sčervenela, kým ostatní jeho pripomienku ocenili rehotom.
„Budeš si musieť zvyknúť,“ pokračoval Voldemort. „A budeš sa zúčastňovať Harryho výuky.“
„To snáď nie.“
„To áno…“ zamračil sa na ňu. „Budeš Slizolinčanka a budeš musieť prejsť tréningom…“ aspoň do tej doby, pokým ju bude potrebovať. „A nechcem počuť námietky. Keďže viem, ako sa Luciusovi táto myšlienka protiví a vôbec sa mu nedivím, počas prázdnin vám bude dávať lekcie Severus,“ pozrel na Harryho, Ginny a Draca.
„Mne osobne to je fuk,“ mykol plecami Draco. Zrejme ho odsunutie jeho otca nijako nemrzelo. „A môžeme začať hneď zajtra. Weasleyová si bude môcť vyskúšať Sectumsempru na svojich spolužiakoch,“ zasmial sa. A pridal sa aj zvyšok. Len ona sa nesmiala. Už len pri tej predstave sa jej zdvihol žalúdok. Snape mal nahodenú svoju nepriepustnú, nič nehovoriacu tvár.
„Nebudem sa nič aké učiť,“ protestne zamrmlala. Nepočul ju pomedzi smiech nik, okrem Snapea a Harryho, ktorý sedeli najbližšie.
„Povedal som ti, aby si prestala protestovať,“ vrkol po nej Harry. „Je jedno, čo chceš ty. Dôležitejšie je to, čo ti umožníme. A prestaň sa tváriť ako krava,“ otočil sa jej chrbtom. Ostala na ňom visieť pohľadom, aby ho zabodla do Snapea. Len mykol plecami.
„Ginevra medzi nás určite zapadne a nebude to dlho trvať,“ prerušil Voldemort smiech. „Už raz podľahla Slizolinovmu vábeniu, preto s tým má skúsenosti. Však?“ natiahol a posmešne zagánil. Zrejme sa z Harryho spomienok dozvedel o Tajomnej komnate a o ich stretnutí s jeho uloženou časťou duše. Cítila, že začína horieť. Vedela, že aj pri jej kontrole musel naraziť na toto z jej života. „Vtedy bola opustená, sklamaná a nešťastná… čo je vlastne aj teraz,“ zaškľabil sa. „S tým rozdielom, že tentoraz ju nepríde zachrániť nik a ona podľahne.“
„Vážne?“ otočil sa k nej Harry. Zabodla sa mu do očí. On to nevie, nespomína si na to. Snape naopak znervóznel. Dnes dostal elixír, ale nepodporil ho alkoholom. Vlastne bol relatívne triezvy, čo mohlo spôsobiť problémy. Nápad Temného pána, aby zmizli fľaše v sídle, sa mu hneď nepozdával. Niečo mohlo spustiť vlnu k návratu spomienok. Nemal to síce otestované, netušil, čo by mohlo navrátiť spomienky a teraz ani nemal možnosti po tom pátrať a riskovať, ale cítil hrozbu.
„Vážne, Harry,“ odpovedal mu miesto nej Voldemort. „A že neuhádneš, kto bol oným záchrancom?“ Ten len mykol plecami. „Bol si to ty… môj milý. Mal si vtedy iba dvanásť, ale nos si pchal tam, kde si nemal. Tuto, drahá Ginevra, bola do teba zaľúbená a vylievala si srdce do denníka. Pomocou neho sa mojej spomienke podarilo prinútiť ju otvoriť Tajomnú komnatu a vypustiť baziliska, pri čom mi pomáhali Malfoyovci, hoci neuvážene. Všetko by bolo v poriadku, ona by umrela a moja spomienka by bola ožila. Ale musel si sa do toho zamotať ty a v tej svojej naivnej a hlúpej túžbe pomáhať, si prekazil moje plány. Zabil si baziliska, zničil si moju spomienku a zachránil si toto dievča. Tak to bolo. Aspoň vidíš, akým somárom si bol,“ nie, že by bol teraz rozdiel.
Harry celú dobu civel na Ginny, ktorá mu červenajúc vracala pohľad. A Snape netrpezlivo čakal, prial si, aby s tým Temný pán prestal, aby do toho ďalej nerýpali.
„Áno, bol som veľkým somárom,“ prikývol po chvíli. „Našťastie si na to nepamätám. Nechápem, ako som mohol niekedy proti tebe zbrojiť.“
„A nie raz, Harry,“ zachechtal sa Voldemort. „Ale už je to za nami, začali sme nanovo a teraz je všetko v poriadku.“
„Je. Takže ty si bola do mňa zamilovaná?“ zaceril sa jej do tváre, čím jej na pokoji nepridal.
„To bola,“ zasmial sa Malfoy. „Mohol by som ti rozprávať…“
„Sklapni, Malfoy,“ vrkla po ňom. Videla, ako sa Narcissa nadychuje. Zrejme jej chcela vynadať, čo si to dovoľuje k jej synovi, ale vedela, aké je Ginnino postavenie. Voldemort sa ďalej škľabil.
„Má pravdu… Malfoy,“ prikývol Harry. „Keď budem chcieť poznať nejaké podrobnosti, ona mi ich povie aj sama.“
„Zabudni,“ zamrmlala potichu.
„A tesne pred tým, ako sme sa stali spojencami, chodili ste spolu,“ vypustil Voldemort len tak. A ona mu bola vďačná, aj keď hrozili problémy. Snape opäť znervóznel.
„To sú mi novinky,“ zaškeril sa jej do tváre. „Že si mi to nespomínala.“
„A načo by som mala?“ Vedel to, možno nebude taký krutý.
„Má pravdu, Harry, to je teraz úplne zbytočné…“
„Výborne…“ precedil pomedzi zuby a zdrapil ju za krk. Pritiahol si ju k sebe. Zbadala len tichú Snapeovu výstrahu. „Takže sme sa asi milovali… nie?“ šepol jej do ucha. „Tak mi to budeš môcť v posteli dokázať… a prestaneš s tým robiť okolky.“
„Len cez tvoju mŕtvolu,“ sykla mu rovnako nečujne.
„Ale no tak,“ upozornil ich Voldemort. „Toto si nechajte na súkromie. Mimochodom, ako sa darí v našej spoločnej veci? Viete, o čom hovorím…“ natiahol. Harry ju pustil, ale neprestával ju prepichovať naštvaným pohľadom. A oni vedeli, o čom Temný pán hovorí.
„Dobre,“ precedil Harry pomedzi zuby. „Už sme na tom začali pracovať,“ nechcel sa nechať zahanbiť.
„Klame,“ ozvalo sa syčanie spod stola. Nikto mu nerozumel, len Voldemort a Harry. Aj keď nikdy nepochopil, prečo Nagini rozumie iba on a nik iný. Tentoraz by bol radšej, aby nerozumel.
„Aha…“ Voldemort spozornel a výstražne sa zamračil. „Ty rozumieš tomu, čo povedala… Môžeš my to vysvetliť?“ z jeho tónu bola badať hrozba. Dieťa bolo to, po čom Voldemort túžil najviac a chcel ho čo najskôr. „Predsa by ti to nemalo robiť problémy.“
„Rozumiem, len nechápem, odkiaľ to vie,“ vrkol naštvane.
„Cítim, že je panna,“ zasyčala Nagini. Tak to vysvetľovalo všetko. Harry pozrel neveriacky na Ginny. Je možné, že by sa spolu nevyspali? Nevedela, o čo išlo, ale videla v jeho očiach záblesk znechutenia.
„Tak sa postaráš o to, aby sa to zmenilo,“ ľadovo vypustil. „Neviem, čo ti v tom bráni. To si bol včera až taký ožratý?“
„Áno, bol…“ pritakal. Stávalo sa málokedy, aby sa k nemu Voldemort správal takto chladne. Keď k tomu však došlo, cítil sa ako malý chlapec. Akoby zrádzal. Veľa vecí mal dovolených, ale keď prišlo k trestom, boli nemilosrdné.
„Alkoholu sa už ani nedotkneš. Odteraz sa zameriaš len na to jedno. A neprestaneš, kým nedosiahneme cieľ. Inak si budeš odnášať každé svoje pochybenie.“
„Áno, môj Pane,“ zvesil hlavu.
„Nagini vycíti, kedy to bude isté,“ ukončil debatu a obrátil sa k Bellatrix. Nikto síce nevedel, o čo presne ide, ale ľahko sa to dalo domyslieť. Podával sa už dezert, ale nechutilo ani Harrymu a ani Ginny.
„My sme sa spolu nevyspali?“ vrkol po nej potichu. Prekvapene vyvalila oči. „Prečo si mi nepovedala, že si panna?“
„Neviem, aký by to malo význam…“ zamračila sa naňho. „A keď ťa to tak trápi… my sme sa milovali, nespali sme spolu. Ale to je niečo, čo ti kompletne vygumovali z hlavy. Tak sa teraz nediv a netvár sa ako ukrivdený idiot,“ sykla nevšímajúc si Snapeovo podupkávanie po svojej nohe. „To ja by som tu mala byť tá ukrivdená.“
„Aby ti bolo jasné, ty ukrivdená hus,“ prskol po nej. „Dnes ťa budem musieť pretiahnuť, aby som ťa defloroval. A ty budeš musieť čo najskôr otehotnieť, aby som mal od teba pokoj,“ znechutene sa zaškľabil a otočil sa jej chrbtom. Ostala zarazene hľadieť na svoj tanier. Vedela, že k tomu niekedy príde, ale netušila, že to bude mať takúto predohru.
„Slečna Weasleyová,“ vrkol po nej Snape, keď dovečerali a servíroval sa záverečný pohárik. Dokonca aj Harry mal dovolené jeden si vypiť. Väčšinou totiž pri jednom nezostalo. „Rád by som s vami prebral naše spoločné hodiny,“ povedal dosť hlasno a zdrapil ju pod pažu. Viedol ju do rohu miestnosti. „Dávajte si pozor…“ spustil, ale skočila mu do reči.
„Dávam, ovládam sa, ako najlepšie viem,“ vrkla mu naspäť. „Čo po mne chcete? Aby som sa naňho usmievala, aby som sa tvárila, že o nič nejde, keď musím večerať s nimi?“
„Chceli ste to.“
„Nechcela, prinútili ste ma.“
„Dobre, tak prinútili,“ prebodol ju naštvaným pohľadom. Chvíľu sa navzájom zabíjali očami. „Tieto večere nebudú pravidelné. Temný pán o niekoľko dní odchádza, takže budete mať pokoj. Potter je nevraživý, zákerný a agresívny. Keď si však nevypije, je miernejší.“
„Vážne sa mi uľavilo,“ zaškľabila sa.
„Keby ste neboli panna, mohli ste mať pokoj. Tak sa teraz do mňa nenavážajte,“ prskol podráždene. Červenela a zúrila. „Mohli ste predstierať, že sa vám proste nedarí otehotnieť. Toto však nebudete môcť predstierať.“
„Baví vás to? Robiť si z ľudí srandu?“
„Veľmi…“ posmešne natiahol. Vzápätí však zvážnel. „Chcete niečo, po čom by ste si na nič nepamätali?“
Mierne zaváhala.
„Zrejme by ma to utlmilo,“ pozrela naňho. Prikývol. „Nie… pôsobila by som odovzdane a to by mu mohlo byť podozrivé.“
„Možno, ale pochybujem, že by si jednotlivé kúsky pospájal dohromady.“
„Nepodceňujte ho…“
„Severus!“ zaznel Voldemortov hlas.
„…takže je to jasné,“ vrkol po nej, „tie knihy prečítate do týždňa, aspoň vám to rýchlejšie ubehne. Dám vám ich na prvej hodine,“ náhlil sa za svojím pánom. „Áno, môj Pane?“
„Myslím, že by ste ma mali aj s Luciusom nasledovať. Niečo musíme prebrať. Vy sa bavte,“ povedal do miestnosti. „Bella, dozri tu na všetko.“ Prikývla. Len čo sa za nimi zavreli dvere, všimla si jej úškľabku. A v momente odchádzala aj Narcissa. Zrejme sa podobných „spoločenských“ akcií zúčastňovala taktiež z prinútenia. Bella si to zamierila priamo k nej. Vycítila svoju šancu, keďže Harry si ju zjavne nevšímal a Draco ho skvele zabával.
„Maličká…“ spustila neskrývajúc pohŕdanie a nechuť. „Môžeme si vyjasniť isté záležitosti hneď na začiatku,“ zabodávala do nej pohľad. Ginny si veľmi dobre spomínala na ministerstvo, na jej šialenosť, na zásah Siriusa, po ktorom sa prepadol v oblúku. Na Harryho bolesť a prísľub pomsty. Bolo to tak desivé, keď sa tu teraz prechádzal popri nej, akoby sa nič nestalo. Aj toto mu zobrali. Právo na smútok a trúchlenie. Bellatrix vyčkávala.
„No tak si ich vyjasňuj,“ vyzvala ju po chvíli Ginny.
„Nemysli si, že si niečo viac len preto, že máš postavenie, aké máš.“
„Ja ti na postavenie zvysoka kašlem.“
„Uhm, tak v tom prípade vedz, že skutočnosť, že sa staneš jeho manželkou, ešte nie je definitívnou bodkou za naším vzťahom.“
„Prosím? Za akým vzťahom?“ nechápala. Vedela, že mu nosia mukelky a prostitútky. Netušila, že by si niečo začal ešte aj s ňou. Neveriacky sa zamračila. Toto bolo skutočne… desivé zistenie. Siriusova vrahyňa.
„Ty o tom nevieš?“ spokojne sa zaškľabila. „Tak to som šťastná, že ti to môžem oznámiť ja. My sme pár…“ nedopovedala, pretože sa Ginny začala schuti smiať. Bolo toho na ňu už príliš a toto bola posledná kvapka. Možno trochu zapracovala žiarlivosť, možno frustrácia, bezradnosť. Radšej by sa rozplakala, nad celým svojím životom, ale vedela, že ju viac zasiahne smiechom. A keď už spustila, nevedela prestať. „Čo sa smeješ?“ vrkla. Harry aj s Dracom sa k nim obrátili.
„Vy ste pár?“ dralo sa z nej pomedzi smiech. „Tak to ťažko. Keď niekomu rozťahuješ nohy, nenazývaj to párom…“
„Ty malá fľandra!“ okamžite reagovala a vyťahovala prútik. Žiadna malá suka jej nebude toto hovoriť. Mala toho v zálohe viac, chcela ju potrápiť ešte dôraznejšie. Nepredpokladala, že sa bude tá sketa brániť. Už sa nadychovala ku kliatbe, aby jej zavrela hubu, keď jej prútik vyletel z ruky.
„Upokoj sa, Bella,“ upozornil ju Draco. Malej Weasleyovej sa nemohli dotknúť. Aspoň nie takto verejne.
„Bellatrix,“ sykol Harry a mieril na ňu prútikom. Okamžite vedela, že prestrelila. „Vysvetli mi, čo sa tu deje. Ako sa odvažuješ…“
„Tá malá mrcha…“
„Drž hubu,“ prerušil ju zúrivo. „Možno ti nie je sympatická. Ver, že ani mne, ale to ti nedáva právo nazývať ju takto a už vôbec nie vyťahovať na ňu prútik. Najradšej by som ti nadelil pár Crutiatov…“
„Harry…“ skúsil Malfoy. Vedel, aké je jeho mučenie a svoju tetu mal dosť rád.
„Ty sa do toho nepleť!“ štekol po ňom. „Čo si jej povedala?“ pozrel na Ginny, ktorá sa opatrne prizerala. Zamračila sa naňho.
„Len to, že keď niekomu podrží, ešte z nich nie je pár…“ Bella vyzerala, že vybuchne nanovo. Harryho prútik jej však mieril priamo medzi oči, tak si zahryzla do jazyka.
„Aha…“ prikývol a fľochol po Belle. Zrejme jej objasňovala svoju pozíciu. Milenka sa ohlasovala manželke. Zaceril sa. „Ale veď to je pravda,“ zaškľabil sa jej do tváre. Šialená Bella sa zatvárila urazene. „Čo je medzi nami, je naša vec, ju do toho nezaťahuj,“ vrkol a sklonil prútik. „Vypadni.“
„Harry…“
„Zmizni!“ zavelil oveľa dôraznejšie. Bella pozrela na Ginny. V očiach sa jej zrkadlil prísľub pomsty. Bola si toho vedomá. „A neopováž sa jej dotknúť,“ vrkol, keď si všimol to isté.
„Jasne,“ znechutene natiahla a vykročila. Provokačne sa zastavila tesne pred Harrym a siahla mu na zadok. Skúsla mu spodnú peru. „Keď budeš chcieť, príď,“ zapriadla a stisla mu polovičky.
„Fajn,“ nešetrne ju od seba odtlačil. Urazene sa vzdialila.
„Harry, nehovor to…“ začal Malfoy, keď sa za ňou zavreli dvere.
„Bež aj ty.“ Bolo jasné, komu nemá čo hovoriť. Keď zmizol aj on, nepriateľsky pozrel na Ginny. „A ty… nebudeš si robiť srandu z mojich priateľov…“
„Pch, priatelia,“ natiahla ironicky. Už ju tá pretvárka prestávala baviť.
„Máš s tým nejaký problém?“ štekol po nej výstražne a svoje slová podčiarkol aj zdrapnutím jej starostlivo opraveného účesu, ktorý v momente zničil. V dlani zvieral hrsť jej vlasov a ťahal. Vydral sa z nej ston. „Si príliš bezvýznamná, aby si sa motala do toho, do čoho ťa nič nie je. Na tvojom názore mi absolútne nezáleží a preto ho nemusíš ani vyslovovať. Budeš robiť to, čo ti poviem. Možno som ti včera ustúpil, ale to je už za nami. A je mi jedno, čo vraví Snape. Je mi jedno, že budeš moja manželka a mal by som byť ohľaduplný. Zatiaľ tehotná nie si a preto mi nič nebude brániť rozbiť ti papuľu, keď si to zaslúžiš. Ťahaj…“ odsotil ju k dverám.
——
Hermiona nepotrebovala veľa času, aby sa rozhodla, čo robiť ďalej. Nepotrebovala ani vysvetlenie profesora. Lepšie povedané, nepotrebovala ho k tomu, aby sa rozhodla pomôcť. Samozrejme ho bude žiadať, ale teraz bolo dôležitejšie niečo iné. Nesmelo zaklopala na dvere Brlohu.
„Hermiona, zlatko,“ Molly ju začala okamžite stískať. Odišla len včera ráno, ale už jej táto takmer matka chýbala. „Vrátila si sa? Ostaneš?“
„Nie,“ zavrtela hlavou. Dívala sa do jej očí, presne tých, ktoré mala aj jej najlepšia kamarátka. Musí jej pomôcť. „Prišla som sa rozlúčiť.“
„Ako rozlúčiť?“ zamračila sa. „Odchádzaš alebo…“
„Nie ďaleko, budeme sa vídať, samozrejme,“ vyšlo z nej sťažka. „Potrebovala by som hovoriť s Ronom.“
„Je hore, vo svojej izbe,“ hlesla a dívala sa za ňou. „Nechceš sa s ním rozísť…“ Nebola to otázka, ani konštatovanie. Bolo to vyrieknutie predtuchy, ktoré matky občas mávajú. Hermiona ju začula, ale neodpovedala. Pred jeho dverami sa nadýchla a zaklopala. Vstúpila, keď začula jeho hlas.
„Hermiona!“ vyštartoval okamžite, ako ju zbadal. „Vrátila si sa,“ stískal ju v náručí a bozkával. Nechala ho, bozky mu opätovala. Bude mu dlžná, určite. Možno to niekedy pochopí, ale určite jej neodpustí.
Ron,“ šepla, keď sa od seba odtiahli. „Ja som sa prišla rozlúčiť…“ hlas sa jej zasekol. Nevládala pokračovať, do očí sa jej drali slzy. Bude ju nenávidieť. Keď vyjde pravda na povrch, všetci ju budú nenávidieť.
„Ako rozlúčiť?“ zamračene sa dožadoval vysvetlenia.
„Rozlúčiť a rozísť sa…“
——
Ani si nepamätala, či jej niekedy v priebehu dneška srdce tĺklo normálne. Celou cestou do ich komnát ju pred sebou poháňal, ako zatúlanú ovcu, ktorá sa stratila zo stáda. V izbe zo seba strhol habit a vyzval ju… nie, nevyzval… zamračene a nepriateľsky jej nakázal, aby sa vyzliekla. Pripomenul jej niekoľkokrát svoju hrozbu, že nebude váhať ju zmlátiť. Zrejme ho incident s jeho milenkou poriadne rozzúril, zrejme pôsobilo jej odhalenie a prezradenie, že s ňou ešte nič nemal. Zrejme ho naštvalo Voldmortovo dôrazné napomenutie. Možno mu chýbal alkohol. Ale najskôr to bola kombinácia týchto záležitostí. Každopádne vyzeral, že s ním dnes nepohne nič.
Bez slova, bez protestu sa vyzliekala. Občas naňho pozrela, na kamennej tvári sa nedalo vyčítať nič. Otočila sa mu chrbtom a nadýchla sa. Predsa ju už nahú videl, nemal by byť problém zbaviť sa posledných dvoch kusov oblečenia. Podvedome sa tomu bránila a s trasúcimi rukami si rozopla podprsenku a stiahla nohavičky. Zachvela sa, keď ucítila letmý dotyk na svojom chrbte. Nepočula, kedy sa postavil a pristúpil k nej.
„Ľahni si do postele… na chrbát…“ zavelil ľadovým hlasom. Odvážila sa naňho pozrieť, díval sa jej na chrbát, ale opätoval jej pohľad, keď ho na sebe ucítil. „Hneď…“ aj keď to bolo vyslovené potichu, nadradenosť a odmietanie protestov v tom bolo jasne počuť. Nedbal na jej tichú prosbu.
Jej srdce sa rozbúchalo ešte divokejšie, keď si ľahla na chladné zamatové povlečenie. Chcela zavrieť oči, ale zároveň vedieť, čo plánuje. Preľakla sa, keď vytiahol prútik a namieril ho na ňu. Nadýchla sa k otázke, ale než stihla otvoriť ústa, jej ruky aj nohy sa natiahli a neviditeľné povrazy ich pripútali k rohom postele. Mykla sa, nebola našponovaná, ale nemohla sa hýbať. Zároveň ani brániť. Ležala tu natiahnutá, každý kúsok jej tela bol vystavený k nahliadnutiu. Všetko. Cítila, že horí, cítila sa ponížene, zahanbene, vydaná mu na milosť.
„Prečo…“
„Ticho buď,“ okamžite ju prerušil. „Drž jazyk za zubami, otvoríš hubu len vtedy, keď sa ťa niečo spýtam,“ vypustil panovačne. Radšej áno. Prudko sa nadychujúc sa mu dívala do tváre. Skúmavo si ju obzeral, pomaly a dlho prechádzal očami každý kúsok jej tela. Nehýbal sa, len jeho oči naznačovali, že je duchom prítomný. Červenela viac, keď sa pohľadom dostával k tým najintímnejším miestam. Opäť jej pozrel do tváre a prisadol si k nej. Prútik položil vedľa seba, ale dal si záležať, aby tento pohyb jasne videla. „Nechápem, ako môžeš byť vo svojom veku a s týmto telom panna,“ vyšlo z neho potichu. Nebola to otázka, preto nič nevravela. Jeho dlaň sa dotkla bruška, hľadel jej pritom do očí, videl a cítil, ako sa striasla. Začal ju hladiť, opatrnými a pomalými pohybmi. „My sme spolu chodili?“
„Áno,“ šepla roztrasene. Nevšímal si toho. Zamieril k boku a vydal sa vonkajšou stranou hrudníka, schválne sa vyhýbajúc prsiam, pod pažu, až na rameno. Jeho dotyk ju elektrizoval. Aj napriek tomu, že bola pripútaná, cítila chvenie a mrazenie. Aj napriek tomu, že ju uväznil a má nad ňou absolútnu moc, aj pri vedomí, že s ňou môže spraviť čokoľvek. Uvedomila si, že to nie je chvenie sa od odporu.
„Miloval som ťa?“ spýtal sa ľahostajne. Prisunul sa bližšie, usadil sa pohodlnejšie a oboma rukami jej siahol na ramená. Začal ju mierne stískať. Cítila, ako napätie z jej tela pozvoľna odchádza. Vydesilo ju to.
„Áno, miloval,“ odvetila odvážnejšie.
„A ty mňa?“ stále sa jej díval do očí. Až po tejto otázke sklopil zrak k jej perám a potom ku krku.
„Milovala som ťa viac, ako svoj život,“ v očiach sa jej zaleskli slzy. Prinútilo ho to opäť sa na ňu zadívať. Prestal ju hladiť a trieť.
„Ešte stále ma miluješ?“ prižmúril oči. Už svoju odpoveď počula, ešte skôr, ako otvorila ústa. Chcela mu to povedať, ale bála sa, že toho zneužije, že ju vysmeje. Nevedel o ničom a tvrdiť niečo také bolo ešte horšie, ako jej situácia v prvom ročníku.
„Milovala som svojho Harryho,“ z očí jej stiekli dve slzy, aby v momente úporne potláčala plač. „Ty si niekto úplne iný…“
„Vážne?“ nahol sa nad jej tvár. Jednou rukou podopretý, druhou hladil jej dekolt. „Aký som bol?“ spýtal sa s perami pri jej tvári. V hlave jej znel výstražný Snapeov hlas. Nesmie hovoriť o minulosti. Aspoň pokým sú tu. A pritom mu chcela hovoriť o jej Harrym. O jeho láske, jeho vernosti, jeho dobrosrdečnosti a jeho sile. O jej láske. „No tak…“ šepol a jemne ju bozkal na spodnú peru. Hladil jej prsník, cítila svoje zdurené bradavky. Ten dotyk ju už nevydesil, skôr vzrušil. Zhrozila sa, bojovala proti tomu, ale jej telo sa rozhodlo ísť vlastnou cestou.
„Ten môj Harry by ma nepriviazal k posteli, do ničoho by ma nenútil, nebil by ma, nevysmieval sa mi a neponižoval ma,“ vyšlo z nej udýchaným šepotom. Zabraňovala stonom predrať sa jej z úst. Dlaň jemne masírovala raz jeden a potom aj druhý prsník, prstami dráždil bradavky a postupne v nej hromadil napätie. Iné, než cítila doteraz.
„Ja ťa ale odviazať nemôžem,“ šepol jej na krk. Nahla hlavu, aby mu poskytla viac priestoru k dráždeniu.
„Harry,“ vydýchla spolu s tlmeným stonom. Prejavom, že sa jej to páči, že to chce. Chce viac. Jej telo chcelo viac a ona sa mu už nesnažila brániť.
„Musím to spraviť,“ Ruku posúval nižšie, milimeter po milimetri a jeho pery sa vydali rovnakým smerom. „Aký bol tvoj Harry?“ nech myslí naňho. Dlaňou už skúmal podbruško. Stovky motýľov v ňom odpovedalo na ten dotyk. Perami uväznil bradavku, aby ju láskal, sal a lízal. Odpovedala tichými vzdychmi, akýmisi poslednými pokusmi o protest. Cítila, že jej vzrušenie je už citeľné, stačí, keď zamieri práve tam. A ona ho tam chcela. Vyhýbal sa tomu, aby jej želanie naplnil. Hladil ju po stehnách, už dôraznejšie a rýchlejšie. Posunul sa vyššie, vrátil sa k jej tvári, aby ju pobozkal. Nevnímala už nič, len jeho dotyky, ktoré ju cielene viedli len za jedným. Netušila, či robí aj niečo iné, celá sa chvela, prudko mu vydychujúc do úst, ktorými tlmil jej stále hlasnejšie stony. Občas uvoľnil bozk a pritom počúval, ako si užíva rozkoš. Vedel, že už má vyhraté. Teraz to už mohol spraviť.
„Harry, prosím…“ Zahmlelo sa jej pred očami, keď jej dlaň vložil do rozkroku. Keď sa jeho prsty začali zabárať do vlhkosti, jemne ale cielene útočiac na jej najintímnejšie miesto.
„Skúsim byť tvojím Harrym,“ nadvihol sa na ruke, dívajúc sa na jej vzrušením naplnenou tvárou, na jej rozkoš, ktorá silnela každým okamžikom. Cítil to, svoje pohyby prispôsoboval jej dýchaniu, jej stonom a mrnčaniu. Švihol prútikom. „Najprv si užiješ, potom sa uvidí…“ šepol, ale vedel, že už ho nepočuje. Priviedol ju na vrchol rozkoše, kedy jej telo vybuchlo a vznášalo sa na obrovských vlnách extázy. So zaujatím sledoval jej záverečný finiš v tvári. Hladil ju, kým sa pomaly neupokojila.
„Harry…“ vydýchla a otvorila oči. Jeho tvár opäť nič nenaznačovala, uvedomila si iné. V posledných momentoch mu pomáhala, prispôsobovala jeho pohyby svojim potrebám. Svojimi rukami. Nohy mala taktiež rozviazané. Cítila, že opäť začína červenieť.
„Nemusíš sa červenať, je to úplne normálna vec. Na sexe nie je nič k hanbeniu,“ dosiahol to, čo chcel. Má jej dôveru.
„Ja…“
„A nemusíš sa báť vysloviť, že to bolo nádherné,“ díval sa jej do očí.
„Ja…“
„Teraz som na rade ja, Ginny…“