„Takže,“ spustil Harry nervózne, keď sa usadil s Hermionou pod altánok. Kútikom oka videl, že je nervóznejšia, než on, čo ho zase až tak príliš neprekvapilo. Ako povedal už niekoľkokrát. On problém nemá. Ona áno. A napriek tomu sa cítil ako školáčik, ktorý musí predviesť vystúpenie pred celou školou. Strašne túžil po tom, aby sa nič nepokazilo.
„Takže,“ s povzdychom po ňom zopakovala. Mala sklonenú hlavu, cítila jeho pohľad. Vedela, že jej to vôbec neuľahčí. Že jej nepomôže. A prečo by to aj mal robiť? Ona bola tá, ktorá mala čo vysvetľovať. Nepokojne si mädlila ruky. Pristihla sa pri tom a radšej ich skryla pod stôl. A oprela sa o operadlo stoličky. Až potom naňho nesmelo pozrela. Opätoval jej pohľad a ona ho k vlastnému prekvapeniu vydržala. „S Ginny robíš zázraky,“ nadhodila len preto, aby nejakým spôsobom začala konverzáciu.
„Ginny robí zázraky sama,“ potichu jej odvetil. „Ja jej len pomáham nájsť cestu.“
„A darí sa ti.“
„Áno, myslím, že áno.“
„A miluješ ju,“ vypustila. Zadíval sa na ňu pozornejšie, ale nevidel nič, čo by mu naznačilo, aby za tými slovami hľadal niečo podozrivé. Pousmial sa.
„Už som si tým istý,“ prikývol.
„Nebol si si tým istý?“ prekvapene po ňom fľochla. Čakala by hocičo, ale toto vyhlásenie nie.
„Hermiona,“ s povzdychom si k nej otočil stoličku. Teraz sedel priamo oproti nej a uprene jej hľadel do očí. „Ja som za celý život nemal možnosť zistiť, čo to láska je. V žiadnom význame toho slova. Ani rodičovskú, ani príbuzenskú. Možno len to, čo ku mne cítili Weasleyovci, alebo ty s Ronom. Každopádne sa to ďaleko líši od lásky v jej pravom slova zmysle. Čcho… to bolo len pubertálne poblúznenie, kedy som ja bol zaslepený a ona smutná zo smrti Cedrica. Keď som mal vyrastať a pomaly sa zoznamovať s významom slova láska, tak som bol strčený do područia Severusa a pri ňom som význam tohto slova hľadal ťažko. A v bojoch? Dobre vieš, ako to tam vyzeralo. Slovo láska prestávalo mať význam. Dokonca som sa pristihol pri myšlienke, že láska je len fikcia, len výmysel, že v žiadnom prípade nemôže existovať. Tých niekoľko návštev bordelov, kedy mi Severus dal možnosť zoznámiť sa aspoň s významom slova sex, tomu tiež príliš nepridalo,“ povedal úplne pokojne. Hermiona naňho len prekvapene pozerala. „A potom prišla Ginny,“ potichu pokračoval. A usmieval sa. „Nebol som si istý. Myslel som si, že ju len obdivujem. Uvedomil som si, že ten obdiv má aj iný význam. A ja som konečne našiel význam slova láska. Pri nej dokážem zabúdať na všetky tie hrôzy. Pri nej som zistil, že láska predsa len nie je výmysel, že ju môžem cítiť aj ja. Chápeš?“ díval sa na ňu a ona cítila vo svojich očiach slzy.
„Jediné, čo ma vo vojne udržiavalo pri zmysloch, bola láska k Ronovi,“ šepla pohnuto. Zrazu cítila, že môže rozprávať pokojnejšie, že je odvážnejšia. „Boli sme spolu tak dlho, ako to bolo možné. Ty si bol sám. Ja viem, že to muselo bolieť,“ hlesla a žmurkajúc naňho pozrela. „Viem, čo všetko vo mne vojna pozabíjala, preto si viem predstaviť, ako si sa mohol cítiť. Mrzí ma to,“ z očí jej vytryskli slzy. Opatrne k nej natiahol ruku a ona ju s miernym úsmevom stisla. Obaja vedeli, že všetko bude v poriadku. Smrkla a utrela si oči chrbtom voľnej ruky. „Chcem sa ti ospravedlniť.“
„To nemusíš.“
„Ale musím,“ trvala na svojom.
„Čo keby sme proste všetko…“
„Hodili za hlavu?“ prerušila ho. Len prikývol. „Tak to nie, Harry,“ zavrtela hlavou. „Pokiaľ nepoviem to, čo chcem, tak to bude medzi nami stále visieť ako Damoklov meč. Musím ti to proste povedať.“
„Fajn, tak do toho,“ povytiahol obočie a pohodlne sa oprel na stoličke. Chvíľu sa naňho len dívala.
„Vlastne to všetko vieš aj sám,“ mykla plecami. Nadýchla sa a vydýchla. Mlčal a čakal. „Dobre teda,“ mierne sa zamračila. Vyzerala, že si v hlave usporadúva svoje myšlienky. „Keď si vtedy odišiel, áno, viem za akých okolností. Teda teraz to viem, vtedy som len vedela, bola som si istá, že sa muselo stať niečo vážne, prečo si odišiel so Snapeom. Ale to nestačilo. Ron sa cítil podvedený, že si nám nevysvetlil, prečo si musel odísť. Hovorila som mu, že ťa museli prinútiť. Že ťa museli prinútiť mlčať. A toho sa chytil. Rozhodol sa, že ťa nájde. Bol si istý, že tým, že ťa niekde, ani sám nevedel kde, nájde, že ti tým pomôže, pretože ho desila predstava, že si niekde so Snapeom,“ krivo sa zaškľabila. A on to chápal. So Severusom sa vtedy nenávideli. Každého muselo nie prekvapiť, ale doslova šokovať, že s ním šiel. Dokonca dobrovoľne. „Kým ja som premýšľala, prečo tomu tak je, on premýšľal, ako sa dostane z Grimmauldovho námestia. Snape má pravdu. Ak by nás niekde zavreli, ako vtedy Ginny, tak by sa Ron zbláznil. Zrejme bolo dobre, že sme ušli. Ron do konca bojoval za to, čomu veril. Za slobodu a za mier,“ v očiach sa jej znova zaleskli slzy. Ale on ju nechal, nech hovorí ďalej. Len nemo hľadel na krík a vnímal každé jej slovo. „Nie je pravda, že ťa nenávidel,“ šepla vrtiac hlavou. „Nie je pravda, že ťa obviňoval. Hľadal ťa, to áno. Nechápal, prečo si to spravil, ale nie je pravda, že bol naštvaný. To som si vymyslela,“ vypustila zo seba sťažka a sklonila hlavu. Nechcela sa mu teraz pozrieť do očí. „Bolo pre mňa pohodlnejšie hodiť vinu na teba, keď som si sama nechcela priznať, že za to môžem vlastne ja.“
„To nie je pravda!“ konečne sa k nej obrátil. Plakala a on nemal ďaleko k tomu, aby sa rozplakal aj on.
„Ale je,“ šepla a zdvihla hlavu. „Tesne pred koncom mi povedal, že ak ťa niekedy stretnem, mám ti povedať, že ťa má stále rád a že za to nemôžeš,“ priznala s miernym úsmevom, ktorý sa miesil so slzami rinúcimi sa z jej očí. Ani si nepamätal, kedy naposledy plakal uprostred dňa. Ale teraz proste nešlo inak. „Do poslednej chvíle veril, že ťa nájde. Nie preto, aby ťa obviňoval, ale preto, aby ti povedal toto,“ zavzlykala. „To ja za to môžem, že umrel. Ja môžem za to, že som ho vtedy nepočúvla a nešli sme za jeho rodičmi. Že sme ostali pri tej dedine a oni nás dostali.“ Chcel ju upokojiť. Chcel ju chytiť a objať, ale ona mu to nedovolila. „Ja môžem za to, že ho zožrali vlci,“ chytila si tvár do rúk a usedavo sa rozplakala. Nečakal na povolenie, proste si ju obrátil k sebe a objal ju. Plakal jej do vlasov.
„Už je po tom všetkom. Nemysli na to,“ chlácholivo jej dohováral.
„Môžem za to ja,“ pokračovala nedbajúc na jeho slová. Napriek všetkému sa mu nevytrhla. „Bolo pre mňa jednoduchšie hodiť vinu na teba. Nebol si tam a ja som mala príležitosť na niekoho hodiť svoju zlosť, svoju nenávisť. Mrzí ma to, Harry. Odpusti mi, prosím,“ pípla mu do košele.
„Odpúšťam ti,“ povedal len preto, lebo to potrebovala počuť. Nemyslel si, že jej má niečo odpúšťať, ale proste to potrebovala počuť. „Mrzí ma všetko,“ pokračoval tentoraz on. „Stalo sa toľko vecí, ktoré sa nemali stať. Ktoré sa mohli stať inak. Pol roka som bol presvedčený o tom, že som tá najväčšia špina, pretože som bol pri vás a musel som mlčať. Potom to presvedčenie nabralo reálnu formu, keď som odišiel. Ja viem, že keby som vám zanechal nejaké znamenie alebo niečo, čokoľvek, vďaka čomu by ste pochopili a ja by som pritom neporušil tú prísahu, že by ste prišli na to, prečo to tak muselo byť.“
„Ale ja som to pochopila,“ zdvihla k nemu hlavu. Obaja mali síce mokré líca a oči, ale už neplakali. Opatrne sa mu vyvliekla z objatia. „Vedela som, že to nešlo inak. Že si musel odísť. Ron bol ten, kto sa malú chvíľu cítil podvedený, ale myslím, že som mu to nakoniec vysvetlila. Pochopil aj on, že si proste musel. Ale hľadal ťa. Všetci sme sa v tej dobe zdržiavali na bojiskách s nádejou, že stretneme niekoho známeho. A on jednoducho len hľadal teba. Do konca. Ale len preto, že ak mal umrieť, chcel umrieť po tvojom boku. To sa mu nesplnilo.“
„Mrzí ma to,“ zamrmlal. „Tiež by som bol radšej, keby ste boli pri mne vy, nie Severus. Ale on vedel o všetkom. Musel to byť on,“ povzdychol a oprel sa na stoličku.
„Nehneváš sa na mňa?“ skúsila nesmelo a s túžbou, aby jej odpustil.
„Nikdy som sa na teba nehneval za toto,“ nechápavo sa na ňu zadíval. „Nebola to vaša vina, že to nakoniec dopadlo tak, ako to dopadlo.“
„Ale ani tvoja, na to nezabúdaj,“ jemne ho upozornila. Nebol o jej slovách vôbec presvedčený.
„Možno nie,“ pripustil, pretože to chcela počuť. „Nebudeme sa už rozprávať o vojne, dobre?“ navrhol.
„Dobre,“ súhlasila po chvíli, kedy sa na seba dívali. A nachádzali v očiach toho druhého to, čo sa tam nachádzalo pred vyše ôsmimi rokmi. „Dovoľ mi spraviť niečo, čo som mala spraviť hneď, ako som ťa zbadala prednedávnom,“ opatrne požiadala. Nechápavo mykol plecami. A ona sa postavila a napriahla k nemu ruku. Nesmelo ju vzal do tej svojej. Jej ťah ho prinútil postaviť sa a ona ho bez ďalších rečí pevne objala. „Som rada, že si prežil,“ šepla, keď jej opätoval objatie. „Som šťastná, že ťa môžem opäť vidieť.“
„Ja teba tiež, Hermiona,“ zašepkal naspäť.
„Dobre, fajn,“ prehlásila s výdychom, keď sa pustili. Obaja sa vrátili na svoje stoličky. Opatrne naňho pozrela a usmiala sa. „A teraz tému vojny proste uzavrieme,“ navrhla mu odvážne. Len prikývol a úsmev jej vrátil. „Som rada, že sa to nakoniec nepokazilo úplne.“
„Hermiona,“ jemne ju upozornil. „Dohodli sme sa, že to už spomínať nebudeme,“ usmial sa.
„Áno, viem,“ mierne sa zamračila. Potom naňho opäť pozrela. „No, ehm, Ginny mi včera povedala niečo, čo ma prinútilo zamyslieť sa,“ zamyslene nadhodila.
„Čo také?“
„Niečo v tom znení, že by sme si mohli pomôcť navzájom,“ opatrne sa naňho pozrela. „Presvedčila ma o tom, že ja sem k vám ešte stále patrím,“ červenajúc sa priznala. „Mrzí ma, že som bola, chce sa mi povedať, že zaneprázdnená, ale obaja vieme, že to nie je ten správny výraz,“ červenala sa ešte viac.
„Áno, myslím, že to obaja vieme,“ pripustil. „Hermiona, je správne, že sa za to hanbíš, ale správnejšie je, že si chybu dokážeš priznať a hlavne, že s tým chceš niečo spraviť. Nemusíme tvoj problém menovať, ak to sama nechceš. Chýbala si tu, to je tiež pravda. Ale vrátila si sa a my všetci sme pripravení ti pomôcť, ak o to budeš stáť.“
„Budem,“ v rýchlosti priznala neprestávajúc sa červenať. „Spíjala som sa do bezvedomia,“ šepla.
„Áno,“ okomentoval pokojne.
„Bol to únik,“ znela ospravedlňujúco.
„Nemusíš mi nič vysvetľovať,“ mierne sa pousmial. „Nemusíš o tom hovoriť. Tiež som mal nutkanie riešiť problémy týmto spôsobom, ale našťastie tu bol Severus a neskôr Ginny. A pre teba sme tu teraz my. Ak by si cítila, že si na tom zle, môžeš hocikedy prísť za kýmkoľvek z nás. Pri nás určite zabudneš a prenesieš sa cez to. Som si istý, že to dokážeš.“
„Myslíš?“ nesmelo sa naňho pozrela. Červeň z jej tvárí stále nezmizla.
„Viem to,“ povzbudzujúco sa usmial. „Si tvrdohlavá a cieľavedomá. Nepoznám žiadnu inú čarodejnicu, ktorá by si nešla za svojím tak, ako ty. Dokážeš čokoľvek, čo si zaumieniš.“
„To bolo pred ôsmimi rokmi,“ protirečila. „Teraz som niekto úplne iný.“
„Ale figu,“ zavrtel hlavou. „Možno sme sa všetci zmenili, ale to najdôležitejšie v nás ostalo. Pozri na Severusa a jeho sarkazmus. Na Ginny a jej veselosť. Na seba a svoju cieľavedomosť. Minervu a jej dobrosrdečnosť. Dobre, uznávam, že vo mne sa udržalo len to najhoršie, absurdná predstava, že musím zachrániť celý svet,“ zaškľabil sa. A ona sa rozosmiala. Prvý raz ju počul sa smiať. A bol za to rád.
„Ostala v tebe láska k celému svetu,“ opravila ho.
„Aj tak sa to dá ospravedlniť,“ neprestával hrať šaša.
„Si…“ chcela niečo povedať. Nevedela však nájsť tie pravé slová. „Po tom všetkom, čo ťa za celý život postretlo, si nezatrpkol. Dokážeš hocičo…“ nevedela to proste vysvetliť.
„Ale zatrpkol, Hermiona,“ opravil ju tentoraz on. „Preto sa skrývam vo svojom dome a nevystrčím nos. Bol som naštvaný na celý svet. Na všetko. Na svoj osud. Na seba samého. Ale potom…“ usmial sa.
„Potom prišla Ginny,“ prikývla.
„Áno, potom prišla Ginny a nevedomky ma začala naprávať,“ súhlasil.
„A ťahá z teba len to najlepšie,“ dodala.
„Pomáhame si navzájom. A opakujem, že tebe tiež môžeme pomôcť.“
„Ja viem. Už teraz sa cítim lepšie,“ usmiala sa naňho. „Presne to povedala včera aj Ginny. Pomáhať si navzájom. Sú veci, pri ktorých jej nedokážeš pomôcť, ale som tu ja. A naopak. Môžeš sa snažiť mi pomôcť, ale pri niečom to jednoducho nepôjde. Ale je tu ona.“
„Ginny je veľmi rozumné dievča,“ prikývol s úsmevom. A ona sa naňho len dívala. A videla čistú lásku, ktorú k nej cítil. A ktorú videla včera v očiach Ginny.
„Nakoniec bude ženou, ktorú si zaslúžiš,“ šepla. Prekvapene na ňu pozrel. Usmiala sa. „Harry, ja som nikdy nebola idiotom a viem, čo vidím. Ostatné si veľmi ľahko dokážem domyslieť. Pomôžem jej. Uvidíš,“ sľúbila.
„To by bolo výborné,“ pripustil stále zarazene. Už zabudol na to, že Hermiona bývala veľmi vnímavým a bystrým dievčaťom. Ako sa zdá, nezabudla na to. „A čo ty?“
„Čo čo ja?“ nechápala. Až taká bystrá zrejme zase nebola. Alebo len bola ľahkovážna, čo sa vlastnej osoby týkalo.
„Sľúb mi, že keď sa budeš cítiť najhoršie, tak prídeš sem. Môžeš tu pokojne aj prespať. Môžeme ti pomôcť prekonať tie najhoršie chvíle,“ vysvetlil.
„Ja viem,“ prikývla. „Už som to sľúbila Ginny. Cez deň som na Rokforte, ale cez deň to nie je také ťažké, ako večer. Určite prídem. Za Ginny, za tebou. Sľúbila som jej, že jej pomôžem s transfiguráciou. Teraz to bude lepšie, keď má vlastný prútik. A aj tebe to sľúbim,“ pozrela naňho. Zdalo sa mu, že jej myšlienky lietajú kdekade, keď sa rozhárane snažila vypúšťať slová.
„Výborne,“ usmial sa. „Za Severusom tiež môžeš zájsť. Hocikedy,“ navrhol presvedčivo.
„Za Severusom,“ neveriacky zavrtela hlavou. A zaškľabila sa.
„Iste,“ mykol plecami.
„Nenávidíme sa.“
„Hlúposť,“ protirečil.
„Štekáme po sebe ako dva psy,“ povytiahla obočie.
„Pretože ste cítili potrebu porafať sa pri každej príležitosti,“ jemne sa pousmial. „Môžem ťa ubezpečiť, že Severus je úplne normálnym človekom. Dokonca je fajn človekom. Jediné, čo z duše nenávidí, je ľudská slabosť. Ty si v ňom videla nepriateľa, ktorý na plné ústa poukazoval na tvoju slabosť a on videl človeka, ktorý sa vo svojej slabosti doslova vyžíval,“ povedal bez servítky. Znova sčervenela, ale nevyzerala, že by sa naštvala. „To sa už ale zmenilo,“ potichu pokračoval. „Svoju slabosť si si priznala a chceš s ňou bojovať. A on je schopný z človeka vytiahnuť len to najlepšie. Vieš, koľkokrát ma držal pod krkom a štekal po mne, aby som sa spamätal? Aby som prestal fňukať a aby som začal bojovať?“
„Bude ma snáď držať pod krkom a štekať po mne?“ povytiahla obočie. Potešilo ho, že v jej slovách znelo pobavenie.
„To hádam nie,“ zasmial sa. „Tento spôsob celkom zdarne praktizoval na mne. Na teba, ak mu to dovolíš, určite použije jemnejší spôsob.“
„To by som mu radila,“ zahihňala sa. Potom ale zvážnela. „Myslím, že sa s ním bude dať vychádzať. Dokázali sme sa normálne baviť. Teda, v jeho očiach to bolo normálne,“ zaškľabila sa. „Ak budem cítiť potrebu za ním ísť, tak pôjdem,“ sľúbila. „Ale nehovor mu o tom, dobre? Tiež nemusí o všetkom vedieť.“
„Fajn, neprezradím mu to,“ usmial sa. Chcel jej povedať, na akú teóriu spolu s Ginny prišli. Ale prezrádzať jej, že si obaja myslia, že oni dvaja nakoniec skončia spolu, by asi nebolo najrozumnejšie. Nie v tejto chvíli a za týchto okolností.
„Som rada,“ prikývla a postavila sa. „Myslím, že sme sa nateraz dohodli,“ pomädlila si dlane.
„Áno,“ pritakal a tiež sa postavil. Pozorne sa na ňu zadíval. „Chceš teraz odísť?“ opatrne sa spýtal.
Tušila, čo sa za tou otázkou skrýva. Mimoriadne citové vyťaženie a pripomenutie si krutých chvíľ by bolo dôvodom, aby sa niekde zašila a siahla po fľaši. Ale ona bola pevne rozhodnutá skutočne so sebou niečo spraviť.
„Nie,“ zavrtela hlavou. „Myslím, že by sme mohli povečerať, ak proti tomu nič nemáš.“
„Absolútne nič,“ usmial sa a chytil ju za ruku. „Poď, nájdeme tých dvoch.“
Nebolo ťažké ich nájsť. Boli v provizórnom laboratóriu a civeli na niečo, čo sa varilo v kotlíku.
„Na ako dlho to ešte vidíte?“ upozornil na seba a Hermionu Harry svojou otázkou. Severus a Ginny zdvihli hlavu. Pokým sa Ginny usmievala, Severus si ich pozorne prezrel. Na moment zavadil pohľadom na ich spojené ruky. Zaškľabil sa.
„Nejdeš mi snáď tvrdiť, že by ste sa k nám radi pridali,“ natiahol.
„To vskutku nie je mojím životným cieľom,“ zaceril sa mu naspäť. „Možno by sa Hermiona rada pridala,“ navrhol.
„No, ja…“
„Už sa to len dovára,“ prskol Severus. „Pár minút a Ginevra pochopí postup pri výrobe Dokrvovacieho elixíru, ktorý si ty tak často musel užívať.“
„A aj vyrábať, pokiaľ ma pamäť neklame,“ s úsmevom upozornil.
„Dobre, no, aj vyrábať,“ súhlasil. „Možno by slečna Grangerová mohla s Ginevrou ten elixír dovariť. Čo?“
„No, ja…“
„Výnimočne rozvinutá slovná zásoba,“ zaškľabil sa na ňu Severus.
„Prečo ste nás vlastne vyrušili od takej zábavnej činnosti?“ spýtala sa Ginny, aby odvrátila pozornosť od červenajúcej sa Hermiony.
„Večera,“ vysvetlil Harry. „Chceli sme sa spýtať, kedy by sme mohli spoločne povečerať.“
„Za moment,“ odvetila Ginny.
„Povečerať? Akože v nejakom kruhu, ktorý by sa z diaľky mohol podobať na akýsi rodinný kruh?“ zavŕtal Severus.
„Samozrejme, aj keď si aj ty pozvaný,“ vrátil mu to Harry. Hermiona ich neveriacky sledovala, kým Ginny sa pri nich už len uškŕňala.
„Tak fajn, povečeriame,“ prikývol Severus. „Slečna Grangerová, ako som povedal. Mohli by ste s Ginevrou ten elixír dovariť a ja s Potterom zatiaľ prichystám slávnostný stôl.“
„Dobre, ja…“
„Och, Merlin,“ Severus prevrátil oči. „Poďme Potter, slečna Grangerová je zo mňa zjavne nervózna. Dáme na stôl aj obrúsky?“ pýtal sa Harryho, keď odchádzali. „Máš nejaké s nejakým vzorom, alebo len čisto biele…“
Keď sa za nimi zavreli dvere, Ginny sa rozosmiala. Hermiona sa neveriacky dívala na dvere, potom preniesla pohľad na Ginny.
„Už znova nechápem,“ vypustila, keď Ginny prechádzal záchvat smiechu.
„Tiež som sa tvárila tak, ako práve teraz ty, než som si na nich dvoch zvykla,“ vysvetlila s úsmevom. Potom ale jej výraz zvážnel. „Je všetko v poriadku?“ spýtala sa. „Teda je, určite je, držali ste sa za ruky. Vysvetlili ste si to?“
„Myslím, že áno,“ opatrne sa usmiala na mladšie dievča. „Odpustil mi.“
„Nemal dôvod ti neodpustiť,“ upozornila. „Som rada. Za vás oboch.“
„Ja tiež. A teraz ten elixír.“
„Už sa vlastne len dovára. Som idiot, vážne,“ povzdychla si. „Nič mi nejde. Až na Obranu. Len tá mi ide. V ostatnom som úplný idiot.“
„Ale hlúposť,“ protirečila Hermiona. „Nečarovala si osem rokov. Čo čakáš? Že za mesiac budeš excelovať pri všetkom?“
„To nie, ale…“
„Pomôžem ti,“ usmiala sa Hermiona. „Obranu nechám na Harryho, ale v ostatnom ti môžem pomôcť. Dokonca aj v elixíroch, ak mi Snape dovolí priblížiť sa ku kotlíku,“ zaškľabila sa. A Ginny sa usmievala. „Ale len po večeroch. A v nedeľu celý deň. Keď budeš chcieť.“
„Určite budem chcieť.“
——
Večera sa spočiatku niesla v tichej a napätej atmosfére. Ani jeden z nich sa ešte necítil úplne v pohode a isto v tejto novej situácii. A nikto nechcel nič pokaziť. Až na Severusa. Tomu to ticho po chvíli začalo liezť na nervy.
„Večera sa škriatkom dnes mimoriadne podarila. Nemáte ten dojem?“ vypustil do éteru zdvorilostnú otázku. Keď mu ale všetci odvetili len zahmkaním, prevrátil oči. „Dobre, tak k veci. Môžem predpokladať, slečna Grangerová, že ste svojím dnešným výkonom naštartovali novú etapu svojho života?“ uprene sa na ňu zadíval. Najprv musela prehltnúť, než červenajúc odvetila.
„Áno, pán kolega. Opäť sa vám darí úspešne predpokladať,“ milo sa naňho pousmiala. Ginny ju pozorne sledovala a Harry pozorne sledoval Severusa.
„Aha,“ prikývol. „A v čom spočíva vaša predstava nového života?“ položil príbor a so záujmom na ňu hľadel. A trpezlivo čakal na jej reakciu. Zarazene mu opätovala pohľad. Čo zase od nej chce? „Ja viem, že ma do toho nič nie je,“ uškrnul sa. „Ale máte tu priateľov, tak sa rozprávajte aspoň o niečom. Môžem sa tváriť, že tu absolútne nie som. Ale pokiaľ si myslíte, že vám toto mlčanie pomôže, všetkým, tak to ste na omyle, drahí moji,“ natiahol pobavene.
„Myslím, že toto pomalšie tempo vyhovuje všetkým,“ nadhodil Harry.
„Mne nie. Ja sa tu nudím,“ protirečil Snape. „Áno, iste, teraz by ste mohli začať namietať, že keď sa mi nepáči, môžem odísť, ale to budete len vy utekať pred touto novou situáciou. A že je slečna Grangerová prítomná pri tomto stole v takomto zložení, to je vskutku nová situácia. Takže čo bude? Budeme aj naďalej len prežúvať? Alebo sa rozrečníme?“
Všetci traja naňho vyjavene civeli. Len sa nevinne usmieval.
„Máte pravdu,“ povzdychla Hermiona. „A myslím, že by som mala začať ja,“ dívala sa naňho a čakala nejakú sarkastickú pripomienku. Nedočkala sa jej. Len mykla plecami. „Ginny,“ obrátila pozornosť na svoju kamarátku. „Možno by sme mohli prebrať tie kúzla, ktoré ti nejdú…“
Severus sa víťazoslávne zazubil. Dosiahol presne to, čo chcel. Medzi dievčatami sa rozprúdila diskusia, ktorá bola síce spočiatku opatrnejšia, ale neskôr obe nabrali na istote. Sledoval Hermionu. Videl na nej, že si dáva pozor na každé slovo, ktoré vypustí z úst. A vedel, že ešte nemá zďaleka vyhrané. Že na nej to niekoľkoročné predstieranie pohody predsa len zanechalo stopy a že ho vo veľkej miere hrá aj teraz. Ale nádej tu je, to musel pripustiť.
„Si spokojný?“ prisadol si k nemu v obývačke Harry, keď upratali kuchyňu. Ginny s Hermionou šli von, kým oni sa usadili na gauč.
„Mimoriadne,“ prikývol vážne. Harry naňho len pozeral. „Neciv tak na mňa, Potter,“ zatváril sa ublížene. „Vy všetci by ste len tupo žuli a báli sa povedať čo i len slovo. A vidíš, že nie je čoho sa báť.“
„Vidím,“ musel pripustiť. „Kde by sme všetci boli, nebyť teba,“ ironicky prskol.
„Tiež si neviem predstaviť.“
„Ako to vidíš?“ zaujímal sa.
„Čo konkrétne myslíš?“
„Hermionu.“
„Iste, tá je teraz v kurze,“ zaškľabil sa. „Pôjde to pomaly, ale keď sa bude držať našich rád a nebude sa vás strániť, tak by to mohlo dopadnúť dobre.“
„Fajn, to som chcel počuť,“ súhlasne prikývol. „A teraz… Čo spravíme s Millsom?“
„Zrejme nič, keď už nie je v Anglicku,“ zamračil sa. „Nemáme vlastne ani ako zistiť, kde práve teraz je, pokiaľ by nám neposlal sovu. A pochybujem, že by bol až takým hlupákom. Každopádne sa zajtra naňho popýtam. Asi budem musieť použiť nejaké svojské prostriedky, ktorých použitie od slečny Grangerovej vyžadovať nemôžeme. Ale myslím, že on tu už nie je. Zrejme sa zľakol, keď ťa videl.“
„Neostane nám asi nič iné, len v to dúfať,“ zamračene skonštatoval Harry.
„Upozorním nášho človeka, aby dával pozor, keby sa tu ešte objavil. Keď sa tu teda mieni objaviť legálne. Ak sa tu mieni objaviť nelegálne, tak upozorním pár našich známych, aby dávali pozor.“
„Zrejme to bude k ničomu. Ak sa sem bude chcieť dostať, tak si cestičku nájde. Myslím, že ho pôjdem navštíviť do jeho domu v Saleme.“
„Ginevra ťa predsa žiadala, aby si ho nechal tak. Aby si ho zbytočne nevyhľadával. A pokiaľ viem, ty si jej sľúbil, že nič podnikať nebudeš. Odo mňa však sľub nechcela. Ja som jej nič nesľúbil. Tak to nechaj na mňa. Ty sa venuj tomu, čo ti ide momentálne mimoriadne dobre a snaž sa zachrániť obe slečny.“
„To by si mohol robiť aj ty, nie?“ zazubil sa naňho Harry. „Hlavne pri Hermione zožínaš nezvyčajné úspechy.“
„Odstránenie chuti po vražde by som úspechom nenazval,“ krivo sa pousmial.
„Pri vás dvoch je aj to úspech,“ upozornil Harry. „A okrem toho nebyť teba, tak by tu ani nebola.“
„To je tiež pravda. Som proste dobrý a neodolateľný.“
„A nesmierne skromný. Tak čo? Dohliadneš na ňu?“
„Ale iste, mám pre ňu pripravený darček.“
„Aký, pre Merlina?“
„Nedes sa,“ prevrátil oči. „Povedal som, že na ňu dohliadnem . Môj darček, no, možno nie je nevinný, ale určite bude pre ňu prospešný.“
„Nemám sa desiť,“ prikývol Harry. „Dobre teda, nebudem sa desiť. Ty predsa vždy vieš, čo robíš.“
„Nechápem, prečo ťa toto zistenie dokáže aj po tých rokoch prekvapiť. Aha, tam sa deje niečo zaujímavé,“ obrátil pozornosť k záhrade. Ginnino radostné zvýsknutie pripadalo Harrymu ako rajská hudba. Hermiona jej pomohla zvládnuť kúzlo Duro a Ginny premenila stoličku na kameň. A potom znova a znova.
„Bude to dobré, všetko bude dobré,“ presvedčene vypustil Harry. Severus sa naňho skúmavo pozrel.
„Aj s tebou?“ spýtal sa. Harry len zamrkal.
„Určite.“
——
„Bol to zaujímavý deň,“ skonštatovala Ginny ten večer pred spaním. „Mrzí ma, že tu Hermiona neostala, ale verím, že nespraví žiadnu hlúposť.“
„Bude ešte niekoľko dní trvať, než sa cez tú neistotu dostane,“ zamyslene vypustil Harry. „A Severus dohliadne na to, aby nespravila hlúposť. Teda, sľúbil to. Záleží od toho, či mu to Hermiona dovolí. Bol by som pokojnejší, keby ostala tu, ale nedivím sa, že zatiaľ nechce.“
„Aký darček to mal na mysli?“ spýtala sa. „Keď Hermione povedal, že sa preletaxujú nie do riaditeľne, ale do jeho bytu?“
„Netuším,“ pousmial sa. „Ale ako poznám Severusa, rozhodne to bude darček k veci.“
„Desím sa toho,“ Ginny stiahla obočie.
„Neublížil by jej.“
„Ja viem, ale keď on pri nej, aj keby mal akékoľvek dobré úmysly, proste nedokáže byť normálnym,“ pozrela na Harryho. A zaškľabila sa. „Čo je nehádané, nie je milované.“
„Čo?“ vyprskol.
„Len to ešte nevie,“ mykla plecami. „Harry, nech si hovorí, čo chce, zaujíma sa o ňu až príliš. A keď ho tak pozorujem, tak mi nikto nenahovorí, že ten záujem sa zameriava už len čisto na pomoc. Chce jej pomôcť, to iste, ale nerobí to už len pre nás alebo pre ňu, robí to aj sám pre seba. Len si to ešte neuvedomil, čo je vzhľadom k jeho všímavosti viac ako zarážajúce. Alebo si len jednoducho nechce pripustiť, že by dokázal mať rád, inak ako nevinne,“ usmiala sa.
Zarazene sa na ňu díval. Táto jej teória by nemusela byť zase až tak od veci.
„Že by bol Severus zamilovaný?“ vyvalil oči.
„A je až také ťažké si to predstaviť?“
„Áno,“ presvedčivo prikývol. „Poznám ho, myslím že viac ako dobre a nikdy sa neprejavoval v tomto smere.“
„Nemyslíš, že niečo podobné by mohol tvrdiť aj on o tebe?“ potichu sa spýtala. Nemo sa na ňu pozeral. Mala pravdu. V tom pekle, v ktorom žili posledných osem rokov, k niečomu takému nemalo šancu prísť. Kde sa tam mohli zamilovať? Do skál alebo do jaskýň? A jeho prehlásenie, že ho pozná dobre, tiež nie je pravdivé. Poznal ho predtým? Nepoznal. Poznal jeho minulosť? Nie, pretože mu Severus nikdy nerozprával o svojej minulosti. Poznali sa dobre, to je fakt, ale nepoznali sa dokonale.
„Myslím, že mohol,“ pripustil.
„No vidíš,“ usmiala sa. „Severus skutočne nie je zlým človekom. Dokázal, že má srdce. Pomáha tebe, pomáha mne a pomáha aj Hermione. Dokážem si predstaviť, že by sa mohol zamilovať. Len, je to proste Severus, no.“
„Toto mu radšej prezrádzať nebudem,“ uškrnul sa. „Zadrhol by ma.“
„Správne, nechaj ho, nech na to príde sám. Možno sa mýlim, ale teraz to vidím práve takto.“
„Dobre,“ prikývol. „Necháme ich vzťahu voľný priebeh, len budeme nenápadne sledovať,“ navrhol. A ona sa potichu zahihňala. „Hermiona ti pomohla s kúzlom,“ nadhodil.
„Áno, pomohla mi hneď s dvoma kúzlami,“ usmiala sa. „A sľúbila, že zajtra príde, aby mi pomohla s ďalšími.“
„To je fajn,“ zadíval sa niekde za ňu. „Ron na mňa nebol naštvaný. Mal ma rád a nič mi nevyčítal,“ vypustil sťažka.
„Áno,“ prekvapene prikývla. Nečakala, že by takto zvrtol tému. „Nemal dôvod, vravela som ti to.“
Smutne sa na ňu pozrel. Videl jej mierny úsmev a ten ho nakoniec prinútil, aby sa usmial aj on. Pohľad na ňu dokázal zahnať všetky jeho pochmúrne myšlienky. Vedel, že všetko bude dobré. Presne tak, ako vravel Severusovi.
„Poď ku mne,“ šeptom ju volal do náručia, keď si ľahol do postele.
——
Videl, že jej nepokoj stále narastá. Vystúpili uňho v byte z krbu.
„Takže?“ pozrela naňho. Zaregistroval náznak bojovnosti. „Aký darček ste to mali na mysli?“ povytiahla obočie. „Upozorňujem na to, že ak ma chcete…“
„Pokoj, slečna Grangerová,“ prerušil ju s úsmevom. „Dohodli sme sa predsa, že zakopeme vojnovú sekeru. Ubezpečujem vás, že po mne nemusíte vyštartovať po každej mojej poznámke. Skutočne pre vás niečo mám a zdalo sa mi zbytočné chodiť najskôr do riaditeľne a potom do môjho bytu.“
„Pardon,“ červenajúc sa ospravedlnila. „Ale vy sa zase nemôžete diviť, že za vašimi poznámkami hľadám vždy niečo nekalé.“
„Za vašu paranoju vôbec nemôžem,“ mykol plecami. Chvíľu sa na seba len dívali. Videl, že tá nasrdenosť pomaly ustupuje. Nedivil sa jej, že naňho reaguje takto militantne. „Dobre, poďme k veci. Niečo som vám uvaril,“ vytiahol zo skrinky tri fľaštičky. „Budete brať tri dni každý večer jeden.“
„Čo to je?“ podozrievavo pokukovala. Musel prevrátiť oči.
„Chcem vám pomôcť,“ zamával jej pred nosom fľaštičkami. „Vy sa chcete zbaviť svojej závislosti, však? A toto vám k tomu istým spôsobom môže pomôcť. Pokiaľ vo vašom organizme budú hoci len nepatrné známky alkoholu, bude to pre vás ťažké. Toto sú detoxikačné elixíry, ktoré váš organizmus vyčistia. Potom bude všetko závisieť len od vašej hlavy. Organizmus si už chľast pýtať nebude. Chápete?“
„Iste,“ šepla s pohľadom upretým na fľaštičky. „No, asi by som sa vám mala poďakovať.“
„To by ste samozrejme mohli, ale nevyžadujem to od vás,“ zaceril sa. A ona sa naňho zamračila.
„Napriek tomu vám ďakujem,“ natiahla ruku a on do nej vložil fľaštičky. Ich prsty sa na moment stretli. Vydesilo ju, že je jeho ruka taká teplá. Čakala mrazivý chlad. Dokonca možno čakala nejaký elektrický výboj. Nič sa však nestalo. Nebol to upír, ani žiaden iný netvor. Bol to človek.
„Čo sa škľabíte?“ zaprskal.
„Ale nič, len mi niečo prebehlo hlavou,“ uškrnula sa.
„Radšej potlačím svoju zvedavosť a miesto toho vám poprajem dobrú noc, slečna Grangerová.“
„Dobrú noc, profesor Snape. A ďakujem.“
——
Bolo to ťažké. Tak strašne zložité. Ľahla si do postele niekoľkokrát, ale presne toľkokrát z nej aj vyletela. Nedarilo sa jej zaspať. Detoxikačný elixír vypila. Ten ďalší dnes musela vynechať. A to ju mučilo. Mala chuť. Vytiahla tvrdé cukríky odkiaľsi zo skrine a cmúľala ich. Nepomáhalo.
Celý deň prešiel dobre, ale stál ju nesmierne množstvo síl. Hoci jej všetko vychádzalo. Zmierila sa s Harrym, pomohla Ginny, dokonca aj so Snpaeom sa nakoniec dalo normálne rozprávať. Dostala sa na okraj citového vypätia. Aj toho rozumového. Musela si dávať pozor na všetko, čo povie. Nielen kvôli sebe, ale aj kvôli nim. Ešte nedokázala byť sama sebou. Bola na pokraji nervového zrútenia.
Sedela na stoličke, rukami si zvierala hrudník a húpala sa na nej. Zošalie, keď si niečo nedá. Ale to predsa nemohla. Nemohla ich sklamať a už vôbec nie samú seba. Ale nedokáže to. Zblázni sa. Pamätala na sľuby, ktoré ten deň dala. A tiež predchádzajúci. Cítila sa zle. Nemala by ostať sama. Ale nemôže ísť za nimi. Noci musia patriť im. Nemôže sa medzi nich votrieť a zavadzať. To nemohla. Musí byť iné riešenie.
Robert… V žiadnom prípade! Rozišla sa s ním, sťažka s ním komunikuje, nemôže mu vliezť do postele. To proste nejde. Nie, Robert nie.
Vedela však, že sama ostať nemôže. Už prestávala racionálne uvažovať. Bolo jej horko a hneď vzápätí sa striasala od zimy. Nesmie byť sama. Musí za niekým zájsť.