Pripadal si ako zlodej, keď sa musel zakrádať nocou zahalenými chodbami rokfortského hradu takmer poslepiačky a hlavne spamäti. Akoby mal v úmysle niečo nekalé, nečestné a zlé. Presne toto si však myslel on sám. Tajne sa snaží dostať na ošetrovňu, potichu a nečujne, aby ho nikto nezbadal, nepodozrieval, či neodhalil. Už zase, zaplavený výčitkami svedomia, s hanbou. Len preto, aby sa ubezpečil, že je v poriadku. V poriadku v rámci možností. Videl ho hneď po incidente, ale vtedy sa okolo neho motalo veľa ľudí a vedel, že minimálne do večierky tomu nebude inak. O tretej nadránom snáď bude vzduch čistý.
Letmý pohľad do miestnosti ošetrovateľky. Mávnutím prútika jej pritvrdil spánok. Ošetrovňu osvetľovali presne tak, ako minule a vlastne vždy, tri fakle. Na prvej posteli ležal Creewey so štyrmi zlámanými rebrami, stehennou kosťou a prerazenou čeľusťou. A vedľa neho Malfoy s hrubou vrstvou obväzov zakrývajúcou škaredú ranu ťahajúcu sa po celej ľavej strane tváre. Mávol prútikom po celej miestnosti a zabezpečil ju. Aspoň sa nezobudia a nepristihnú ho. Ako zlodej pripravujúci sa na zločin.
Pristúpil k ďalšej posteli a musel prevrátiť oči. Mohlo mu napadnúť, že si zase vydupe svoje a ostane pri ňom. Hlavu mal previazanú, možno sa už prebral z bezvedomia. Nebol tu, keď ho prezerali. Bolo tu príliš plno. Vedel však, že mu jedna rana rozbila hlavu a ďalšia zhodila z metly. Zlomeniny utrpel až potom, po páde z pätnástich metrov. Nemali šancu zareagovať, v tom klbku bolo ťažké zamieriť a zmierniť jeho pád. Ale tú blbosť aj tak zvieral v ruke. Nechápal. Len preto, aby po nej chňapol a vyhral nejaký stupídny zápas, vletel priamo do mely. Bez rozmyslu. Hlupák. Hádam ho dá Pomfreyová do poriadku, zlomeniny by nemali byť problémom a tá hlava. Má ju dosť tvrdú, ako už neraz ukázal. On mu asi príliš nepomôže, aj keby ako chcel. Jeho snaha by bola odmietnutá.
Keď prvý raz zastonal, chcel sa otočiť a odísť. Nie odísť, utiecť. Utiecť z miesta činu, zbabelo, ako vinník. Rozmyslel si to a sklonil sa nad neho. Videl, ako sa pokúša otvoriť oči. Nikto ich nemôže počuť, ale mala ruku omotanú okolo neho a keď sa pohne, môže ju to zobudiť. No a čo? Ani nevedel prečo, ale ona mu príliš nevadila. Zastonal znova.
„Harry, počuješ?“ Ktovie, či ho tá ženská prezrela poriadne. Možno nakoniec niečo s hlavou má.
„Levy idú do boja,“ vydralo sa z neho bolestne a sťažka. Merlin, on si s tým nedá pokoj? Snažil sa ho zamerať, akoby sa pokúšal rozostriť zrak. Opäť zastonanie.
„Si v poriadku?“
„Kto koho rozšliapal?“ zamrmlal a pomrvil sa. „Čo sa stalo?“ opäť privrel viečka. Trocha sa mu uľavilo, nie je úplne mimo. Zrejme ho nadopovala elixírmi, inak by ho okamžite poslal do čerta. Ale to mrvenie sa mu nepozdávalo, najmä preto, že sa jeho priateľka hlasnejšie nadýchla.
„Spadol si z metly, z poriadnej výšky. Nepamätáš?“ spýtal sa s miernymi obavami. Videl, ako sa zamračil a pokúšal sa spomenúť. Otvoril oči a zadíval sa naňho.
„Áno.“
„Máš rozbitú hlavu a niekoľko zlomenín,“ informoval ho tichým hlasom. Kútikom oka zbadal, že sa Ginny pomrvila a otvárala oči.
„Čo tu chcete?“ aj keď znel jeho hlas slabo, nespokojnosť s nočným návštevníkom bola neprehliadnuteľná. A Severusa to, dá sa povedať, potešilo. Aspoň nemal poškodený mozog.
„Prišiel som sa ubezpečiť, že si v poriadku,“ mierne sa zamračil.
„Harry,“ šepla Ginny. Strávila pri ňom už toľko nocí, že sa naučila reagovať aj na jeho najmenšie pohnutie. Nemusela byť hore celú noc, ale akúkoľvek zmenu jeho stavu vycítila. Celkom praktické pri jeho nespočetnom pobyte na nemocničnom lôžku. „Ako ti je?“ Profesora si všimla a vôbec ju to neprekvapilo.
„Na nič,“ vypustil. Už sa ako-tak spamätal a jej hlas spoznal.
„Ani sa nedivím,“ hlesla a viditeľne sa jej uľavilo. „Obidve nohy máš zlomené a aj ľavú ruku. A rozbitú hlavu,“ smrkla a nežne ho hladila po tvári. „Zajtra ti bude lepšie. Uvidíš,“ chlácholivo mu dohovárala. Premáhal ho spánok, oči sa mu zatvárali aj napriek bolesti. Elixíry, ktoré doňho naliali, museli byť silné.
„Ale vyhrali sme. Chytil som ju,“ vypustil napoly pri vedomí.
„Áno, vyhrali,“ uistila ho a pobozkala ho na líce. „Teraz spi,“ zašepkala mu do ucha. Nepotreboval toho veľa, aby znova zaspal. A bol to vyslobodzujúci spánok. Naliali doňho kostrocely a bol vďačný, že spolu s nimi aj elixíry na spanie a od bolesti. Aspoň nemusí prežívať tie muky ako v druhom ročníku. Bolo zjavné, že ho jej tichý hlas a hladenie uspáva. Neprestala, až kým sa jeho plytké vydychovanie neustálilo a neupokojilo. „Ehm, ja odídem. Asi s ním chcete byť sám,“ obrátila pozornosť na Snapa. V tichosti tam stál, nerozhodne, premýšľajúc či zostať alebo odísť. Jeho stav ho upokojil a vlastne tam teraz nemal čo robiť.
„A kam by ste asi tak chceli ísť?“ prebodol ju pohľadom. Vôbec ju to nerozhodilo.
„Na chodbu?“
„Tak na to zabudnite, Ginevra. Asi ste sa nestihli pozrieť na hodinky, ale bude pol štvrtej. Už skutočnosť, že ste tu a nie vo svojej posteli mi pripomína, že by ste si zaslúžili trest,“ mierne sa zamračil. Stále vyzerala byť pokojná. „Kto vám to vlastne odsúhlasil?“
„Profesor Dumbledore,“ mykla plecami a pomrvila sa v kresle. Až teraz si ho všimol, vyčarovali jej aj kreslo, aké ohľaduplné. A pod zadkom mala vankúše. Zaškľabil sa.
„Profesor Dumbledore,“ prikývol a upriamil pozornosť na Harryho. „Ten mal vždy divné nápady,“ zmĺkol.
„Tak si sem dajte stoličku,“ nadhodila nevinne po pár sekundách trápneho ticha. Chcelo sa jej spať, ale jeho výraz bol zvláštne bolestný až skrúšený, nesnapovský. Chcel byť pri ňom, ale ten duchom prítomný Harry by mu to nedovolil. „Nemusíte celú dobu stáť,“ doložila. Neveriacky sa na ňu pozrel. „Chcete sa predsa dozvedieť podrobnosti o jeho zdravotnom stave. Chcete byť chvíľu s ním,“ odvážila sa podotknúť. Zamračil sa. Strelil očami po Harrym a potom ju prebehol pohľadom. Stále odolávala jeho pichľavému pohľadu, ktorý však mäkol.
„Nevadilo by vám to?“ nadvihol obočie. Zavrtela hlavou.
„Veď sme už spolu pili,“ uškrnula sa. Prekvapene zagánil, už znova užasnutý jej odvahou a drzosťou. Zavrtel hlavou a privolal si stoličku. Stále si pripadajúc ako nezvaný hosť opatrne usadol.
„Čo všetko s ním madam Pomfreyová robila?“ opýtal sa. Známky pomliaždenej a rozbitej hlavy boli zjavné aj napriek obväzom. Škaredá modrina prečnievala a poznačená ňou bola celá pravá strana spánkov. Podrobne mu povedala o všetkých ošetrovateľkiných krokoch a on jej snahu napokon uznal za vhodnú a zodpovedajúcu. „Áno, myslím, že spravila všetko, čo sa dalo,“ okomentoval a odmlčal sa.
Chcel vstať a odísť, nenechať sa vidieť v takejto situácii. A momentálne to neboli výčitky svedomia, ktoré ho prišpendlili k stoličke. Bol to strach oňho, bolesť pri pohľade naňho a pri pomyslení, ako veľmi musí trpieť, ľútosť, že sa obral o možnosť byť pri ňom, vždy. Hlavou mu preletelo, ako sa sem zakrádal. Veď predsa nemôže byť až také ťažké ukázať svoje city. Vo svojom živote sa dokázal popasovať s oveľa väčšími problémami ako s nejakým, niečím. Už zabudol na to, aké to je povedať niekomu, že ho má rád. Fľochol po nej.
Dívala sa naňho tak nežne a opatrne, akoby sa bála, že mu už len jej pohľad naruší spánok. Jej ľavá ruka spočívala pri jeho pleci a on si všimol, ako sa ho mimovoľne dotýka končekmi prstov, nevedomky, skoro až inštinktívne, akoby sa stále ubezpečovala, že tam leží. Pravá ruka vkĺznutá do jeho dlane. Jemne ho stíska, akoby mu dodávala energiu, až ho zarazilo, koľko sily sa v tomto geste skrýva. Drobná dlaň je v tejto chvíli tá mocnejšia, schopná podeliť sa o svoj životný potenciál. S akou samozrejmosťou, istotou, ľahkosťou a jednoduchosťou sa dá vyjadriť láska. Pohľadom skĺzol k jeho voľnej ruke. Ľudia to robia bežne. Sú si sympatickí, uznávajú sa, tolerujú, rešpektujú a milujú. Všetci to vedia, len jemu, Severusovi Snapovi, to robí problémy.
„Prečo to neskúsite aj vy?“ potichu sa spýtala. Videla, ako civí na jeho ruku. Starostlivo udržiavaná pretvárka bola ta tam, Snape sedel na stoličke úplne zničený, ubitý vlastnými myšlienkami. Vzhliadol k nej, uprene sa naňho dívala, s pochopením. V prvom momente ju chcel poslať do čerta, ale jeho odhodlanie nebolo v tej chvíli práve najpevnejšie. „Stále nerozumiem, prečo sa tomu bránite,“ takmer šepkala. „Nie je to až také zložité, ani pre vás. Stačí, keď ho vezmete za ruku…“
„Mlčte,“ zahriakol ju rovnako tichým hlasom. „Nepotrebujem, aby mi ktokoľvek hovoril, čo mám robiť.“
„Ja vám nehovorím, čo máte robiť,“ zamračila sa. „Len vás nabádam, aby ste to skúsili.“
„A to je niečo, čo si môžete nechať pre seba,“ obočie sa mu stiahlo.
„Ste hlupák,“ vypustila a nesklopila zrak ani po jeho prekvapenom a vzápätí výstražnom a vražednom zatvárení. Mykla plecami. „Áno, ste. Vaša pretvárka je už zbytočná. Vaša láska k nemu nekričí, už doslova reve do sveta. Keď ju chcete skrývať, tak by ste mali ostať zašitý v tom vašom žalári a nechodiť za ním. A postupom času budete mať problémy skrývať ju pred svetom.“
„Ginevra,“ neveriacky sa na ňu díval. „Nepreháňate to? Čo si vlastne myslíte…“
„Nič si nemyslím, ale mám oči a vidím.“ Nereagovala na jeho obvyklé, to pravé snapovské, zatvárenie. „Predo mnou sa nemusíte pretvarovať, videla som vás už niekoľkokrát. Vôbec vás nebudem považovať za slabocha, keď ho chytíte za ruku, pohladíte alebo poviete, že ho máte rád. Na tom nie je nič slabošské.“ Jeho úžas ešte vzrástol, ale na počudovanie nedostal chuť ju zavraždiť. Očami skĺzol k jeho ruke len preto, aby nemusel pozerať na nejaké šestnásťročné dievča, ktoré nabralo odvahu a nahovára mu, jemu, Severusovi, ako sa má správať. Ale mala pravdu. Určite to nie je ťažké. „Skúste to,“ šepla povzbudivo.
Ruka sa mu mierne triasla, keď sa priblíži k tej jeho. Opatrne a zľahka sa dotkol končekmi prstov odreninami pozráňanej dlane. Duša ho zvláštne zabolela, keď ucítil sálajúce teplo a odvážil sa zájsť ďalej. Spojil svoju bledú dlaň s tou jeho a mierne stisol. Stratila sa v jeho zovretí a on pocítil akýsi zvláštny cit, ktorý sa v ňom rozlieval. S vydýchnutím ju zovrel o niečo pevnejšie a bol vďačný aj za toto málo. Skryl ich dlane pod druhú ruku, akoby nechcel tento poklad nikomu ukázať, toto bolo ich tajomstvo a on sa s ním nechcel deliť.
„No vidíte.“ Jeho oči okamžite vystrelili hore, pri tom krátkom okamihu zabudol kde je a čo sa vlastne deje. Na prekvapenie sa netvárila výsmešne, ale zvláštne spokojne.
„Povedal vám o tom, však? Povedal vám o všetkom,“ potreboval sa ubezpečiť. A chcel pochopiť, prečo ho za to neodsudzuje. Miernym prikývnutím mu to potvrdila. „Áno, dalo sa to čakať,“ odvrátil sa od nej a zadíval sa naňho.
„Mali ste mu to povedať oveľa skôr,“ nadhodila.
„A kedy si myslíte, že by bol ten správny okamih?“ natiahol so slabým náznakom irónie.
„K takémuto niečomu nikdy,“ zamračila sa.
„No vidíte. Je úplne jedno, či by ma z duše nenávidel vždy alebo či začal nanovo.“
„Zase hlúposť, on vás nezačal nenávidieť. Je sklamaný, zranený, podvedený. Mali ste mu to povedať hneď, ešte skôr, ako si k vám vybudoval nejaký vzťah. Zabili ste v ňom tie ilúzie, ktoré si o vás vytvoril. Začal sa upierať na niečo, čo v živote nemal a čo mu nikto nemohol nahradiť, aj keď sa o to akokoľvek snažili. Upieral sa na rodinu, tú pravú. Mali ste mu to povedať skôr, ako sa toto všetko stalo a skôr, ako si vytvoril vlastný, nový svet, v ktorom ste boli len vy dvaja.“
„Aha, takže toto je ešte horšie ako nenávisť,“ vypustil.
„No, určite nebude jednoduché napraviť to.“
„Vy si myslíte, že sa dá také niečo napraviť?“ neveriacky k nej vzhliadol. Nemyslel na to, s kým sa o tom rozpráva, ani na akom mieste a za akých okolností. Podivná radosť z obyčajného kontaktu dlaní bola rovnako prekvapujúca ako fakt, že sa o ich pocity delí s niekým cudzím. Uvedomil si, že k nej cíti dôveru a sympatie, ktoré zdieľal už predtým, sa ešte zväčšili. Takto rozumne mu dokázala dohovárať len jedna osoba, respektíve len jednej osobe to dovolil. A tá podoba bola zarážajúca. Akoby sa znova ocitol pod rokfortským stromom a Lily ho presviedčala, že nech pochádza odkiaľkoľvek, nech vyzerá akokoľvek, nech sa k nemu správajú hocako a nech mu hovoria čokoľvek, ona bude za ním stáť.
„Myslím, že vám Harry odpustí a začne si budovať nový svet.“
„Tak šľachetný nemôže byť ani on,“ zamrmlal neveriacky.
„Vaša vina na smrti jeho rodičov je takmer zanedbateľná a len vy sa cítite, akoby ste tam boli sám a vyslali po nich Avady. A on to vie, ale ako som povedala, jeho vzdušné zámky sa rozsypali. Chvíľu potrvá, než ho opäť presvedčíte.“
„O čom ho mám presviedčať? Všetko, čo som potreboval, som mu povedal a on to patrične okomentoval.“
„Snáď ste nečakali, že by vám okamžite odpustil?“
„Samozrejme, že nie.“
„Chce to len čas, aby sa s tým zmieril. Dobre viete, že sa v živote dokázal vyrovnať už so všeličím.“
„Toto je ale zvláštna kategória.“
„Nepodceňujte ho, pane. Jeho najväčším kladom je práve jeho srdce. To ho robí tým, čím je. A odpúšťať dokáže, o tom nemusí nikoho presviedčať. Má ho po svojej matke a tá vám predsa odpustila,“ dodala šepkom.
„Prečo to vlastne robíte?“ mierne sa na ňu zamračil. „Prečo ma tu upokojujete a presviedčate?“
„Pretože nás spája jedno. Láska k Harrymu,“ povedala úplne samozrejme, s istotou. Niekoľko sekúnd sa na seba dívali. „Obaja ho máme radi a chceme preňho to najlepšie. Bol šťastný, keď mal rodinu. A ja chcem, aby bol rovnako šťastný opäť.“
„Ginevra,“ vypustil po chvíli. „Bol by som rád, keby ste sa o tomto nezmieňovali. Neželám si, aby sa o mojej chvíľkovej slabosti dozvedel niekto ďalší. A už vôbec nie on.“
„Nezmeníte sa,“ zavrtela hlavou. „Stále vám ide o názor druhých, stále sa chcete skrývať za ten prelud odporného a nenávideného profesora.“
„Po tom vás ale nič nie je,“ vyprskol. „Chcem od vás sľub, že budete mlčať.“
„Ako chcete,“ zamračene odvetila. „Samozrejme, že nebudem nikomu hovoriť o tom, že viete byť človekom, ktorý miluje. S jednou výnimkou. O vašej návšteve Harrymu poviem, nemáme totiž pred sebou tajomstvá.“
„Práve on by sa to nemal dozvedieť…“
„Nemyslím,“ skočila mu do reči. „Niečo si bude pamätať a ja mu rozhodne klamať nemienim.“
„Keď si nebude nič pamätať, mohli by ste mlčať.“
„Nebudem. Má právo vedieť, že je jeho strýko strachom celý bez seba.“
„Weasleyová,“ zavrčal podráždene. „Ste neuveriteľne drzá, neznesiteľne odvážna a…“
„A mám pravdu.“
„Neskáčte mi do reči,“ Jej pokojný a odhodlaný pohľad ho privádzal do zúrivosti. A pritom bol tak dôverne známy. „Ako chcete, robte si čo chcete,“ vŕkol potichu a rezignovane. „Povedzte mu čo chcete. Dobrú noc.“
„Nemusíte byť urazený,“ šepla za ním s úsmevom. Len odfrkol. Nazerala za plachtu, až kým nezmizol. Potom s povzdychom obrátila pozornosť na Harryho tvár. „Kiež by ste sa obaja umúdrili.“
„Ginn,“ pomaly otváral oči. „Už je preč?“ spýtal sa s jasnou snahou udržať bolesť pod kontrolou.
„Ty si nespal?“ prekvapene naňho vytriešťala oči. S krivý úškľabkom zavrtel hlavou.
„Nie. Dalo dosť práce tváriť sa, že spím. A hlavne tá bolesť, ale keď som prežil väzenie, prežijem hocičo.“
„Si podvodník,“ naštvane gánila. „Prečo si to spravil?“
„Chcel som vedieť, na čo doliezol,“ s miernym zastonaním sa pokúsil nevinne myknúť plecami.
„Keby si tu neležal dolámaný, tak ťa dolámem sama,“ mračila sa naňho. „Si teraz spokojnejší? Už vieš, na čo doliezol?“ natiahla ironicky. „Spravilo ti to radosť?“
„Tak sa prestaň paprčiť,“ vysúkal zo seba. Relatívne zdravou rukou ju pohladil. Neprestávala zazerať. „Ty ho máš rada, že?“
„Je mi ho ľúto,“ odvetila s miernym začervenaním. „Vieš, čo si o tom všetkom myslím, keď si tak nenápadne načúval.“
„Áno, asi to myslí vážne, keď sa pred tebou tak otvoril,“ zamyslene skonštatoval.
„Čo si o tom myslíš?“ opatrne, s nádejou a už oveľa pokojnejšie vyzvedala.
„Neviem, ja vážne neviem,“ pritiahol si ju k sebe na posteľ a uložil na zázrakom ušetrený hrudník. Bez protestov mu pomáhala. „Teraz by sme ale mali spať. Tie kostrocely sú vážne odporný výmysel.“ Niečo zamrmlala, ale tentoraz už spánok skutočne prichádzal a on sa mu oddal. Na ruke voľne položenej vedľa seba stále cítil ten neznámy dotyk. Láskyplný a upokojujúci.
——
Na ďalší deň sa prebral až po obede a uvedomil si, že kostrocely splnili svoju úlohu a jeho dolámané končatiny sú v poriadku. S hlavou to bolo horšie, bolesť neustupovala a on by sa vsadil, že doňho ošetrovateľka okamžite naleje ďalšie elixíry. Do jeho uboleného mozgu sa dostávali útržky rozhovor jeho priateľov, ako sa mu podarilo identifikovať.
„Čau, môžem sa pridať?“ oslovil ich a okamžite sa hrabal posadiť sa. Vzápätí na ňom boli položené ruky a pomáhali mu.
„Harry, ako ti je?“ spoznal Hermionin hlas a jej tvár sa mu rozjasnila hneď, ako mu nasadili okuliare.
„Celkom dobre,“ s úsmevom zaklamal.
„To áno, spal úplne v pohode, pokojne. Celú noc,“ uštipačne natiahla Ginny a objala ho.
„Skutočne ti je dobre? Hlava ťa nebolí?“ nedalo Hermione. Ale nepočúval ju. Neveriacky a prekvapene vytreštil oči.
„Čo sa vám stalo?“ vypálil na Rona, Roberta a Johna, ktorí mu najskôr pomohli usadiť sa a potom kvacli na stoličky a Malfoyovu posteľ. Všetci traja boli doráňaní, s monoklami a jasne sa črtajúcimi známkami hojacich sa zranení na tvári. Podobné modriny určite dominovali na väčšine častí ich tiel.
„No, trošku sme sa nepohodli s hadmi na konci zápasu,“ mykol plecami John.
„Nepáčilo sa nám, ako sa posmievali tvojmu pádu,“ dodal Robert.
„Veľmi dobre vieme, že sme ti k nemu dosť pomohli a chceme sa ospravedlniť,“ povedali obaja naraz a vyzerali skrúšene. „Nepáčili sa nám poznámky tých dvoch a taktiež narážky, že ti rozbijú hlavu. A keď sme sa chceli pripomenúť, že sme tam aj my a nemáme v úmysle im to dovoliť, tak sme si to chceli vysvetliť pálkami. Nečakali sme, že nám tam vletíš. Nestihli sme ťa zaregistrovať a keď sme si to uvedomili, už si padal. Aj s rozbitou hlavou.“
„To je v pohode,“ mávol nad ich výčitkami rukou.
„Nie je,“ zamračila sa Hermiona. „Letel si pätnásť metrov, profesori nemohli zamerať, pretože im tam stále niekto poletoval. Tak si to schytal úplne.“
„No a hady sa začali rehotať. A to sa nám samozrejme nepáčilo, tak sme si to s nimi chceli vysvetli. Ale keďže sme nemali prútiky, museli sme sa uspokojiť s rukami. Ibaže sme boli len traja, kým oni šiesti. Každopádne, než stihli profesori pribehnúť a odtrhnúť nás, Zabini a Mulvey dostali poriadne. Potom nás ale zaľahli Crabe a Goyle a proti nim sme príliš možností nemali. Bletchley a Abracus sa chceli tiež pripojiť, John ich zvládol oboch. A chvíľu to vyzeralo, že sa strhne celoškolská bitky, keď na ihrisko vbehli aj študenti. Dumbledore aj s McGonagallovou to nanešťastie skončili príliš rýchlo. Nič sa neudialo, vsadil by som sa, že by celý Slizolin dostal poriadne po hube,“ zaceril sa Ron. A Harry vytreštil oči znova.
„Kde máš zuby?“ Ronovi chýbali dva horné a jeden spodný zub.
„Crabe a Goyle síce majú v hlavách nasraté, ale svaly majú poriadne,“ mykol plecami.
„To sa spraví,“ vložila sa Hermiona, ale bolo vidieť, že so včerajšou bitkou nesúhlasí. „Len sa mu bude musieť najprv zahojiť prerazená čeľusť.“
„A ušlo sa aj Shullovej, aj keď nie bitka,“ zaškľabili sa odrážači. Tí mali zuby všetky. „Keď ťa odnášali a začala mať blbé poznámky, Ginny na ňu vyletela a svoj názor jej oznámila tak kvetnato, že sa okamžite stiahla a zdúchla.“
„Pravda. Musela som ju zachytiť, inak by možno dopadla horšie ako jej hadí kolegovia,“ uškrnula sa Hermiona.
„Vážne?“ obrátil sa spokojne a hrdo na svoju lásku, ktorá s úplnou samozrejmosťou prikývla. „Ty si moja levica,“ zazubil sa a vtisol jej bozk na líce.
„Všetci profesori museli rozháňať davy študentov, ktorí sa chceli pomstiť. A slizolinskí museli byť evakuovaní, asi by to neprežili, keď ťa niesli na ošetrovňu. A to si mal vidieť ten krik, keď sa zistilo, že strelu držíš v ruke. Na moment sa zabudlo, že ležíš polomŕtvy a oslavovalo sa. Tá pravá oslava ale začne, až sa odtiaľto všetci dostanete.“ Ron ukázal hlavou na Draca a Colina.
„Ako ti je?“ opýtal sa Malfoya.
„Ruka je už zahojená a dnes mi dá dole obväz,“ ukázal ošetrovateľkinu miestnosť. „Jazva hádam neostane, sľúbila nejakú masť.“ Jeho hlava a hlavne ľavú polovička bola skrytá pod obväzmi.
„Možno budeš vyzerať ako drsný frajer,“ zaceril sa naňho Neville, na ktorého kolenách spokojne sedela Luna.
„Nebude, existuje celý rad mastí, ktoré sú schopné odstrániť jazvy, aj keď pri niektorých to proste nejde,“ zavrtela hlavou Ginny.
„Ale to je škoda,“ ozvala sa Luna zachmúrene. „Rozhodne by som uvítala, keby ti ostala jazva. Robilo by ťa to zaujímavejším.“
„Tak o to nestojím,“ mierne sa začervenal. „Stačí, že je medzi nami jeden zaujímavý zjazvenec,“ zaškľabil sa na Harryho, ktorý mu odpovedal rovnako.
„Máš pravdu, dvaja by boli príliš. Kto by to potom s nami vydržal?“ natiahol a pozrel za neho. „A ako je na tom Colin?“
„Zlomeniny má už zahojené, ale Pomfreyová ho chce ešte deň nechať v umelom spánku,“ vysvetlila Ginny. Pri jeho posteli sedel Dennis, síce potichu, ale s úsmevom im zakýval. „Potrebuje viac času na vyliečenie,“ pokračovala zachmúrene. „Ale bude v poriadku, určite.“
Už chcel povedať, že sa mu uľavilo, keď dobehla Pomfreyová a všetkých ich vyhodila. Protestovali, ale s nevôľou vrkla, že je to len na dobu, kedy ho prezrie. Nedobrovoľne sa zúčastnil svojej vlastnej prehliadky a v tichosti trpel jej následné dávanie rád, inštrukcií, ale najmä zákazov. Vrátane naliatia štyroch elixírov, s ktorými počítal. Protestne ich vpustila naspäť a oni sa opäť zhrčili okolo postelí.
„Kde sú tí traja?“ spýtal sa Harry Hermiony, keď si všimol, že chýbajú Ron, John a Robert.
„Snáď si si nemyslel, že tá ich bitka prejde bez povšimnutia,“ pozrela naňho s povytiahnutým obočím. „Šli si odpykať svoj prvý trest v nekonečnom rade.“
„Ako?“
„McGonagallová im naparila trest, mesačný, každý deň medzi piatou a šiestou. A víkendy to majú mať aj s bonusom, dve hodiny. Vraj sa správali nanajvýš nezodpovedne, detinsky a nehodne čarodejníkov,“ doplnila Ginny.
„Mesačný? Nepreháňa to?“ neveril.
„Myslí to úplne vážne.“
„Ale hadom to tiež neprejde,“ uškrnul sa Neville. „Bol som pri tom, ako to riešili. Snape povedal, že si to s nimi vybaví po svojom a tváril sa tak, akoby som to povedal,“ jeho úškrn sa ešte roztiahol, „takmer pomstychtivo,“ významne šepol.
„Vôbec ich neľutujem, po tom všetkom,“ usmiala sa Luna.
„Neviem síce, čo má v pláne a ako to chce zariadiť,“ Dracovi sa pomedzi obväzy rozlieval široký úsmev, „ale budú to mať ťažké.“
„Tak im treba,“ prikývla Hermiona. Sedela na stoličke, ale chcela si nájsť pohodlnejšiu polohu a oprela sa o Dracovu posteľ. Lakeť ľavej ruky jej pritom spočíval na paplóne a vôbec netušila, aký tajfún rozporuplných pocitov v ňom týmto gestom rozprúdila.
„Čo povieš na tú pesničku?“ Luna zabodla svoj pohľad do Harryho. Okamžite sa ozval chichot dievčat.
„Bola fajn. Myslím, že bola trefná, pravdivá, povzbudzujúca a kto ju vlastne vymyslel?“ podozrievavo pokukoval po Hermione a Lune, ktoré sa neprestávali chichtať a vlastne mu tým aj odpovedali. „Mohlo mi to napadnúť, ale ako ste to stihli tak rýchlo?“ uškŕňal sa.
„Keď máš silnú motiváciu, výsledok sa dostaví takmer okamžite,“ smiala sa Hermiona.
„Nikdy by som si nepomyslel, že práve ty máš takéto sklony,“ pozeral na svoju kamarátku.
„A čo? Rozčúlili ma a Luna navrhla odplatu. Tie verše sa z nás doslova sypali a Neville pomáhal.“
——
Harry strávil na ošetrovni týždeň. Najprv prepustili Draca, ktorému na Lunino sklamanie jazva na tvári neostala. Colin sa prebral na ďalší deň po ich prvom rozhovore a po zistení, že Seamus síce dohral zápas kvôli Chrabromilu, ale do tímu sa nemieni vrátiť, tichučko zaúpel. Štyri dni tvrdil, že je postrachom a na metlobal sa nehodí, ale priatelia ho presviedčali o opaku. Napokon zabralo až Ginnino prehlásenie, že na budúci rok z mužstva odíde Harry aj Ron a oni budú musieť hľadať za nich náhradu, tak aby neblbol a trénoval, pretože hľadať náhradu aj za Seamusa by už bolo príliš. Nebol úplne najhorší, postupne sa zlepšoval, čo aj dokázal a stále majú možnosť sa zohrať. Najmä preto, lebo predpokladala, že Harryho odchodom nastúpi ako stíhač Draco a ona by musela zaúčať hneď dvoch triafačov, nehovoriac o strážcovi.
Dozvedel sa aj ďalšie podrobnosti, ktoré nasledovali po jeho páde. Po jeho eskortovaní na ošetrovňu a hodinovom prezeraní a ošetrovaní, bolo postarané aj o účastníkov pästného súboja. Sirius so Susan boli pri ňom až do večierky, kedy ich všetkých Poppy vyhodila. Teda takmer všetkých. Ginny si postavila hlavu a odmietala odísť. Dumbledore jej to napokon odsúhlasil aj napriek frflaniu ošetrovateľky. Musela jej sľúbiť, že ju okamžite zobudí, keby sa dialo niečo mimoriadne. Že ju nezobudila, to je už zrejmé. Profesor Snape sa na ošetrovni ukázal, ale len trikrát, aby jej doplnil zásoby elixírov a letmo skontroloval ošetrovňu. Jeho pohľad zamieril a zastavil na Harryho lôžku, ale raz bol obklopený spolužiakmi, druhý raz bol pri ňom Sirius, ktorý chodil pravidelne a tretí raz spal. Alebo sa možno pretvaroval. S Ginny sa od tej noci nerozprával, aspoň nie súkromne, ale ich pohľady, ktoré si vymieňali, boli akési dôvernejšie a tajomnejšie.
Návštevy na ošetrovni boli obmedzené, prísť mohli len najbližší, takže davy študentov si na svojich hrdinov museli počkať. Keď sa z ošetrovne vyslobodil Draco, čakali ho vo Veľkej sieni ovácie, ktoré ho prekvapili, potešili a dojali. Harryho privítali ešte búrlivejšie a celá sieň desať minút vyspevovala najnovší hit. Profesori im to mlčky tolerovali a Slizolin zazeral. A keď prepustili aj Colina, mohla začať tá pravá oslava.
——
Rovnako, ako si Chrabromilčania odpykávali svoje tresty u McGonagallovej, tak ani Slizolinčania nevyšli naprázdno. Alebo aspoň poniektorí. Profesor Snape sa rozhodol Shullovú a Bletchlyho vynechať. Nezapájali sa do ničoho nekalého, ak sa zabudne na tvrdosť, ktorá jednoducho v metlobale je, ako mu vysvetlila Susan. A ani Abracusa, ktorý presne ako Shulová len hral.
Incident po zápase mienil ignorovať. Nejaké trápne muklovské vybavovanie si účtov ho netrápilo. A Weasleyho, rovnako ako ďalších dvoch Chrabromilčanov, ľutovať nemienil. Preto sa rozhodol dať za príučku Zabinimu a Mulveymu. Ale len miernu, predsa len nespôsobili toľko škody, ako Crabe a Goyle, ktorí svoju tuposť podčiarkovali primitívnym zaháňaním sa pálkami.
Zabini a Mulvey si budú presne tak isto dlhý trest odpykávať drhnutím kotlíkov, čistením kdejakého hnusu a zaschnutého niekoľkoročného slizu v školskom sklade vyradených pomôcok. Profesor sa rozhodol, že možno budú ešte niektoré kotlíky napokon schopné k použitiu. A to bez kúziel a za prítomnosti Filcha, ktorý nadšene súhlasil.
Crabovi a Goylovi sa to rozhodol ešte skomplikovať. Za to, že si dovolili vztiahnuť ruku na jeho synovca, budú mesiac trpieť. Možno je to mimo pravidiel a možno trocha aj mimo zákon, ale jednoducho si to odskáču. A na viac, v ich tupých hlavách nikdy nevzplanie podozrenie, že by svoje problémy mohli mať od niečoho iného, ako zo zanedbávania svojej osobnej hygieny.
S úškľabkom pozoroval, ako sa nervózne ošívajú a škriabu hneď po ich prvom treste. Ono čistiť kotlík, do ktorého niekto prisypal svrbivý prášok, prípadne výťažok z hurdily, ktorá vyvolá žalúdočné problémy, a to najmä meteorizmus (pocit plynatosti, nadúvanie), nie je práve najpríjemnejšie. Videl, ako sa ich spolužiaci od nich stránia a vedel si živo predstaviť, aký puch musí vládnuť v ich klubovni. Zaškľabil sa. Keď nemôže použiť nejaký tvrdý spôsob trestu, ktorý by si určite zaslúžili, aspoň ich zosmiešni a spôsobí im neškodné muky. Možno časom vyskúša aj nejaký svoj iný výtvor. Hm, aj keď nechcený, ale nutný zvýšený kontakt s dvojčatami Weasleyovými si niesol svoje následky v podobe akéhosi Severusovho pokazenia.
——
Ešte, než sa začali chrabromilské oslavy víťazstva, to znamená, než bol prepustený aj Colin, boli všetky deti pozvané na akúsi prehliadku nového rokfortského úkrytu. Samozrejme, po večierke. Ako sa ukázalo, len skutočne označený čarodejník sa dostal cez zabezpečené a neviditeľné dvere do miestnosti Bystrohlavovej, ktorá teraz slúžila všetkým čarodejníkom dobrej vôle, ako ich nazval Sirius. Rovnako úkryt pomenoval Základňou, čo sa všetkým pozdávalo.
„Môj a Susanin byt,“ ukázal na prvé dvere v chodbe, v tesnej blízkosti vstupu. „Všetky sú takmer rovnaké a všetci majú svoj vlastný. Dokonca aj dvojčatá, ale tí chcú bývať zatiaľ spolu, teda až dovtedy, kým si niektorí z nich nenájde priateľku,“ zachechtal sa. „Hneď vedľa je tvoj,“ mrkol na Harryho. „Môžeš si ho ísť prezrieť.“
Neváhal. Do konca školského roku bude v Rokforte, ale potom logicky bude musieť vliezť sem. Nehrozilo, že by mu ten pravý Rokfort poskytoval domov aj po skončení školy. A nevedel ani odhadnúť, dokedy bude môcť vôbec čokoľvek obývať. Ginny vkĺzla za ním.
„Je to tu pekné,“ hlesla s úsmevom. Malá obývačka s gaučom a kreslami, guľatým stolíkom, knižnicou a tromi skriňami. Hneď za ňou rovnako malá spálňa s posteľou a šatníkom. Posledné dvere viedli na toaletu. Nebol to žiaden prepych, ale vzhľadom na okolnosti a na možnosti, to bolo oveľa viac. Bezpečie v útrobách hradu poskytujúce komukoľvek, aj keď sa pri tom musel človek uskromniť.
„Je to fajn,“ prikývol. „Je to vlastne len moje. Teda naše.“
„Ako som počula, tak mám vlastný byt. A sama. Ale myslím, že nebude problém ti sem vkĺznuť,“ lišiacky sa uškrnula.
„Môžem prísť niekedy na návštevu?“ nevinne nadhodil.
„No ja neviem. Hneď vedľa bude bývať Bill s Fleur a z druhej strany Ron. Riskneš to? Ale našťastie naši budú až za dvojčatami, teda, oboma ich bytmi,“ zasmiala sa.
„Samozrejme, že to risknem, ale na toto máme ešte čas. Až do konca roka budeme chránení zabezpečenými dvermi.“
A že dvere boli skutočne užitočné dokázalo aj jeho zranenie, kedy pribrzdilo Molly v tom, aby sa okamžite vybrala na ošetrovňu, ale najmä Nevillova babička, ktorá presne podľa očakávaní chcela ísť svojho vnuka skontrolovať. A keby len to. Oznam o sťahovaní do náhodne nájdených priestorov, ktoré sa dali čarovne upravovať profesorom Dumbledorom, ako každému oznámili, si vyžiadalo rozporuplné reakcie. Takmer všetci Weasleyovci to zobrali statočne. Cítili, že sa možnosti Rádu na skrytie utečencov míňajú. A novú možnosť uvítali, aj keď to znamenalo odrezanie sa od vonkajšieho sveta. Napriek tomu sa im nepozdávalo Dumbledorovo vysvetlenie a medzi sebou hovorilo o rozprávke, ktorú im nahovorili. Zjavne a jednoznačne, ale keďže sa jednalo s najväčšou pravdepodobnosťou toho, čo spolu mali profesor, Sirius, Harry, Severus a deti, ako si stihli všimnúť a rozhodli sa preto nekomentovať následnú situáciu. Molly napokon upokojilo, až keď jej ukázali, že všetko to, na čo bola zvyknutá, tu má k dispozícii. Bolesť nad stratou domova však čoskoro nahradila zodpovednosť o všetkých naokolo a keďže Nevillova babka bývala až v druhom podlaží, nikto jej do toho „nekafral“. Grangerovci a Barrosovci boli milí ako vždy, zmierení s tým, že istí čas musia žiť tajne. A páčilo sa im tu.
Dá sa povedať, že boli ubytovaní podľa dôležitosti. Siriusov byt nakoniec pomenovali ako Susanin, keďže on ho mal v Rokforte. A žiaden profesor nemal byt tu, keďže ho mali v Rokforte. Ani Dumbledore, rovnako ako Snape a McGonagallová spolu s Pomfreyovou. O Hagridovi ani netreba hovoriť. Nasledoval Harry a na jeho potešenie mu „susedov“ robil Lupin s Tonksovou. Tá už ani príliš nechodila, skôr sa občas pregúľala z jedného miesta na druhé. Termín narodenia malého Lupina sa neúprosne blížil a ona sa k celkovej situácii zmorene vyjadrila, že má aspoň Snapa a jeho elixíry pri ruke. Nasledoval rad bytov patriaci Weasleyovcom a napriek tomu, že Grangerovci a Barrosovci neboli členmi Rádu, ubytovali sa hneď za nimi. Vrátane Malfoya. A potom nasledovali členovia Rádu a utečenci.
Okrem toho, kde budú vlastne bývať, si prezreli aj ostatné časti. V kuchyni dominovala Molly, ktorá ich okamžite vystískala a kontrolovala. Musel ju ubrzdiť až Dumbledore, ktorý jej už po niekoľký krát trpezlivo vysvetľoval, že sa jednoducho nemôžu vidieť denne. Prišpendlila ho pohľadom k protiľahlej stene.
Neville s Lunou sa stretli s príbuznými, rovnako ako Hermiona, ktorá sa s nimi na chvíľu zavrela do ich bytu. Vedľa mala svoj vlastný, ktorý zvedavo preskúmala. Dozvedeli sa, že bude prebiehať schôdza ešte predtým, ako sa Dumbledore znova vydá na cesty, na ktorej sa okrem iného budú preberať aj rokvillské záležitosti a situácia na Ministerstve. Tá sa, podľa Artura, pomaly začína vyhrocovať. Scrimgoureov vplyv začína upadať, už za ním nestáli toľkí členovia Wizengamotu, ako pred pol rokom a hrozilo jeho odvolanie. Čo by im narobilo nemalé problémy. Na otázku, čo myslia rokvillskými záležitosťami im vysvetlili, že sa robia najvyššie možné ochranné zabezpečenia, aby sa mohli študenti zúčastniť výletu. Ministerstvo od tejto tradície nechce upustiť a je rozhodnuté poslať tam najvyšší možný počet aurorov len preto, aby si ich deti užili. Rád určite váhať nebude a pripojí sa.
——
Harry po svojom prepustení z ošetrovne nemienil popustiť od svojich aktivít. Snape stále nerozlúštil všetky pergameny, legilimencie sa protestne nezúčastňoval, metlobal zatiaľ nebol, pretože nielenže dostal zákaz od Pomfreyovej, ale Colin stále tvrdol na ošetrovni a preto všetok čas a chuť venoval DA.
„Chcel by som niečo skúsiť,“ priznal sa na začiatku hodiny. K tomuto kroku sa rozhodoval len krátko. „Alebo lepšie povedané, chcel by som vás k niečomu prinútiť. Nepáči sa mi, ako sa stále bojíte vyslovovať Voldemortovo meno.“ Klasické a predpokladané myknutie. Prevrátil oči. „Presne o tomto hovorím. Mykáte sa a šklbete, len čo počujete jeho meno. Čo chcete robiť, keď sa niekedy pred neho dostanete? Pretože sa to môže ľahko stať. Spievali ste o tom, ako sa lev nikoho nebojí. No, mne to práve teraz tak nepripadá. Je síce pravda, že tu nie ste všetci levy, ale to ešte neznamená, že nemôžete byť rovnako odvážni. Či ste orol alebo jazvec. Veď- viete- kto,“ sarkasticky natiahol. „Je to obyčajný kretén, ktorý sa cítil byť nedocenený, ktorý využíva každého, kto mu príde pod ruku. Keď ho nechcete volať Voldemortom, volajte ho Tomom Riddleom, pretože sa tak v skutočnosti volá. Ale prestaňte ma rozčuľovať tým vaším Veď- viete-kto alebo podobnými sprostosťami. A taktiež Temný pán,“ fľochol po Malfoyovi. „Takto ho volajú smrťožrúti alebo jeho bývalí služobníci,“ hlavou mu prebehol strýko. „Nebudeme pokračovať dovtedy, kým sa všetci nenaučíte volať ho menom. Buď tým, ktoré sa všetci bojíte vysloviť prípadne Riddlom. Pretože ho týmto svojím strachom len povzbudzujete, keď sa bojíte už pri tomto. Takže si to trénujte sami, ako chcete, pre dnes by sme skončili.“
„Strach z mena vyjadruje len strach z veci samej,“ Hermiona sa postavila s predniesla slová, ktoré už použila. „Pokiaľ sa nezbavíte strachu z vyslovenia jeho mena, nikdy sa nezbavíte ani zo strachu z neho. Je to Voldemort,“ podišla k Harrymu.
„A keď máte z niekoho strach, ťažko sa proti nemu bojuje,“ pridala sa k nim Ginny. „Voldemort, alebo odporný Tom Riddle. Môžete si vybrať,“ Harry jej zovrel dlaň, ale kútikom oka pozoroval svojich priateľov, či sa odhodlajú k nemu pridať.
„Jeho meno sa nevyslovuje,“ zaúpel Dennis. Zjavne všetci prítomní chceli pokračovať v hodinách, ale táto podmienka sa im nepozdávala.
„Pretože si to tak on želá,“ prskol Harry. „Tak čo bude? Skúsi to ešte niekto z vás? Lev alebo orol, či jazvec, to je jedno,“ vyzýval ich. Dotknuto zazeral po Ronovi, ktorý bol červený.
„To môžem potvrdiť,“ postavil sa Draco. „Dbá o to, aby mali z neho strach. Všetci, nielen vy alebo vaši rodičia. Ale aj jeho služobníci. Nesmú mu pozrieť priamo do očí, pretože ho tým urážajú. Nesmú povedať nič bez vyzvania, pretože ho tým ponižujú. Za vlastný názor sa trestá, za protest sa trestá, za neuposlúchnutie rozkazu sa zabíja. My toto všetko trpieť nemusíme, máme vlastnú vôľu a len na nás záleží, kam bude smerovať. A to ho trápi, toho sa bojí, že je ešte na svete dosť ľudí, ktorí mu nepodliehajú a ktorí mu neslúžia, ktorých nemá podvolených a pri ktorých hrozí, že by ho vlastnou slobodnou voľou, vlastnými činmi, myšlienkami a názormi mohli ohroziť. Tak kto je teda väčší zbabelec? My alebo on?“ postavil sa vedľa Hermiony. „Je to Voldemort,“ vydýchol napäto. Okamžite sa mu uľavilo a usmial sa. „A nie je to vôbec ťažké. Voldemort,“ zopakoval. Harry sa naňho spokojne zaškľabil, Hermiona s Ginny prikývli.
„Tak kto bude ďalší?“ znova sa k nim obrátil Harry a už priamo pozeral na Rona. „No tak. Levy sú predsa odvážni, nezľaknú sa nejakej ľudskej atrapy, ktorú už drží len silou zotrvačnosti.“
„Voldemort,“ šepol Ron.
„Čo si povedal?“
„Voldemort,“ povedal hlasnejšia a usmial sa. „Je to tupý Voldemort,“ postavil sa a vykročil k nim. Harrymu odľahlo, nesklamal sa v ňom.
„A kto ďalej?“
——
„Remus,“ vypískla Tonksová.
„Čo je?“ okamžite bol na nohách a vyštartoval k nej.
„Hádaj, môžeš trikrát,“ prskla pichľavo. Bolesť, ktorá ju v zlomku sekundy premohla, bola neuveriteľná. Nadýchla sa a opäť vydýchla, rukami si zvierala vyčnievajúce brucho.
„Nie je skoro?“ v panike ju objímal, zjavne nevediac, čo spraviť.
„Deti sa zvyknú rodiť aj skôr, vieš?“ oznámila mu novinku. Čakala, kým prvotné kŕče a sťahy prejdú, aby sa mohla dostať do nemocničného krídla.
„Čo mám robiť?“ Lupin zbledol tak náhle, že dostala strach, či sa jej tam nezloží.
„V prvom rade sa upokoj,“ vydychovala. „A potom by si ma mohol odprevadiť. Idem totiž rodiť. Odpadnutie si nechaj na neskôr.“
—–
„Tak kto bude ďalší?“ spýtal sa Harry už dôraznejšie. Tušil, že práve toto je dôležité. Keď sa podľa Chrabromilových slov má rozhodnúť na pôde Rokfortu, kde si majú zmerať sily jeho a Slizolinov potomok, keď plánoval, že jeho potomok bude brániť Rokfort, logicky rátal s tým, že bude prinútený spraviť niečo, čím by sa postavil proti tomu Slizolinovmu, ktorý nebude váhať zapojiť temné sily. Bude musieť vybudovať armádu. Netušil, či aj Chrabromil disponoval nejakými silami, dobrými, ktoré by mu pomohli. V ich dobe k takémuto stretu nikdy nedošlo. Rokfort nemusel čeliť útokom, nenachádzal sa vo vojne. Ale keď existujú temné sily, nie je vylúčené, že sa niekde nenachádzajú aj tie svetlé. Keď tu boli mordengraudi, niekde môže byť niečo úplne odlišné, užitočné a rovnako silné. Keď má Slizolinov potomok možnosť prebudiť k životu zlé tvory, možno on, ako Chrabromilov potomok, s podporou ďalších dvoch dám, má možnosť oživiť tie pozitívne. Možno je to v jeho moci. Zatiaľ sa ale môže spoliehať len na ľudský faktor. Na Fénixov, aurorov, študentov a obyčajných čarodejníkov. Každý v čarodejníckom svete chápe, že je vojna. Vojna, ktorej koniec sa javí byť jasný. Ale keď tu je niekto, kto je ochotný spraviť niečo preto, aby jej výsledok pozmenil, alebo sa aspoň o to pokúsil, z vlastnej vôle, treba ho brať vedomie, treba s ním rátať. Aj keď je to len študent. Veľmi dobre vedel, že aj keď si to budú musieť rozdať len on a Voldemort, boje sa nevyhnú nikomu. A nikde nie je spomenuté, že by k nim nemohlo prísť už zajtra. Aj keby sa toto jeho snaženie zúžilo len na to, aby ich naučil brániť sa, nepopustí a prinúti ich zbaviť sa strachu, ktorý je v konečnom dôsledku len prekážkou.
„Uvidíte, ako sa vám uľaví, keď to meno vypustíte z úst,“ vyzývala ich aj Hermiona. Nervózne sa ošívali, pokukovali po sebe, aby zistili, kto sa odváži ďalej.
„No tak, nebuďte zbabelci,“ zamračila sa na nich Ginny. „Neville, Luna,“ obrátila sa priamo na nich. „Ste s nami. Vy dvaja najlepšie viete, že nie je nič mimoriadne stretnúť smrťožrúta hocikedy, o Voldemortovi sa nebudem vyjadrovať,“ významne nadvihla obočie.
„To je pravda,“ súhlasil Neville zastretým hlasom. Neboli na ňom vidieť obavy ani strach, len nerozhodnosť a váhanie.
„Áno,“ prikývla Luna. „Nebezpečenstvo číha na každom kroku a my by sme sa mali pripraviť na to, aby sme sa mu nielen dokázali brániť, ale aby sme dokázali aj vyhrať. Ale existuje aj odvar z koreňa drncálky, ktorý, ak sa uvarí správne, je schopný odpudiť skazostreky, ktoré zatemňujú mozog a tým vyvolávajú strach,“ zavalila. Všetky páry očí sa na ňu neveriacky uprelo premýšľajúc, či to myslí vážne. Vyzerala tak. Opätovala im pohľady s mierne odsudzujúcim výrazom. „Pomáha to,“ so samozrejmosťou prikyvovala.
„Luna, ale my teraz nemáme čas variť nejaký odvar,“ opatrne namietla Ginny a vzápätí si musela poriadne zahryznúť do jazyka, aby sa nerozchichotala.
„To je taká sprostosť,“ zamrmlala Hermiona a krútila hlavou. Ron sa už nesnažil pretvarovať, potichu sa pochechtával.
„Viem, že na to nie je čas,“ pousmiala sa na svoju rovesníčku. „Veď tu ani nemáme potrebné prísady. Trvalo by dva týždne, než by sme si zohnali všetko potrebné. Ale ak budete mať záujem, ja sa pustím do ich zháňania.“
„Nepoznáš nejaký rýchlejší spôsob?“ zaškľabil sa na ňu Draco.
„Poznám,“ zoširoka sa usmiala. „Jednoducho to povedať. Voldemort,“ povedala úplne pokojne a s istotou. Tentoraz na ňu všetci vytreštili oči. „Čo pozeráte? Nikdy mi to nerobilo problém,“ flegmaticky mykla plecami. „Ale volať ho Ten-koho-meno-nevyslovujeme znie zaujímavejšie, tajomnejšie a tradičnejšie.“
„Si neuveriteľná,“ uškrnul sa Harry. Opäť ho dokázala niečím prekvapiť. „Tradičnejšie,“ zamrmlal si pod nos. Luna sa postavila.
„Neville a teraz to povedz ty,“ uprene sa naňho zadívala. Menovaný zbledol a všetci prítomní doňho vrazili oči.
„Ja…“ hlesol tichým hlasom.
„Už sme sa o tom predsa rozprávali. Zabudni na to, čo by povedala tvoja babička a začni konečne premýšľať svojou hlavou,“ pokračovala jeho priateľka a Neville tentoraz sčervenel. Zjavne ho uviedla do rozpakov, ale nevyzeral, že by jej to vyčítal. Celá trieda s napätím čakala, ako sa rozhodne.
„Neville, no tak,“ s nádejou ho posúril Harry po niekoľkých sekundách.
„Vol…Volde… mort,“ šepol s vydýchom. Napätie bolo razom preč. „Voldemort,“ zaškľabil sa a pozrel do usmiatych tvárí. Harry pozrel na ostatok študentov.
„Voldemort,“ vyliezlo z Boota.
„Voldemort,“ povedali naraz Parvati a Lavender a začali sa smiať.
„Voldemort,“ Padma nechcela ostať za svojou sestrou ani o krok.
Harry s úsmevom pozeral, ako sa odvažovalo čoraz viac detí, nakoniec aj z malého Dennisa Creeweyho vyšlo meno toho, ktorého sa až do tejto chvíle bála osloviť pravým menom celá Dumbledorova armáda. Keby bol takto odvážny aj komplet Fénixov rád,
——
„Remus, máš syna,“ usmiala sa naňho Molly. Lupin, dovtedy nervózne pochodujúci po chodbe si v úžase sadol na zadok. Keď medzi sťahmi odprevadil svoju manželku na ošetrovňu a pani Weasleyová ho odtiaľ vyhodila, nachádzal sa na pokraji nervového zrútenia. Obavy, neistota a strach zatieňovali aj najmenší náznak nádeje a radostného očakávania. Zavolali Pomfreyovú a neskôr sa pridali aj Fleur so Susan. Pôrod trval sedem hodín. Sedem mučivých hodín nepokoja a tiesne o svoju manželku aj dieťa. Sirius pribehol v polovičke, aby svojho priateľa upokojoval a tíšil. Niekoľkokrát mu zabránil, aby sa vrhol dovnútra. Teraz s úškrnom pozeral, ako sa Lupin spamätáva z prvotného šoku.
„Kde sú?“ vyletelo z neho a okamžite bol na nohách, Molly mu stihla uhnúť na poslednú chvíľu. Pozerala za ním s chápavým a spokojným úsmevom. „Nymph,“ kontroloval svoju ženu.
„Máme syna, Remus,“ upierala naňho pohľad. Bola unavená a vysilená, pôrod nebol vôbec ľahký, ale napriek tomu sa šťastne usmievala.
„Si v poriadku?“ Na túto otázku mu odpovedala Pomfreyová. Stačilo mu, keď počul prvú vetu, v ktorej ho ubezpečila, že ona aj dieťa sú v absolútnom poriadku. Následné podrobnosti vnímal, ale nevenoval im zvýšenú pozornosť. Tú si zaslúžila Tonksová. Opatrne ju objímal a obsypával bozkami. Do ucha si šepkali svoje tajomstvá. Už boli traja, ich láska priniesla ovocie v podobe synčeka. Všetci sa na nich dívali s úsmevmi. A keď potom pristúpila Molly, aby k nim položila ich dieťatko, radosť a šťastie z nich doslova sršalo. Vzal si ho do rúk, díval sa na naňho zbožne a s úctou, prezeral si každý jeho detail, všímal si každú maličkosť.
„Sebastian Remus Lupin,“ vydýchol a po tvári sa mu skotúľali prvé slzy. Jeho synček bol bezchybný. Ani preňho to nebolo jednoduché a teraz spinkal, zabalený v bielej perinke. Drobná ružová tvárička, čierne vlásky. Červené ústočká sformované do jemného a pokojného úsmevu. „Ďakujem,“ Lupin pozrel na Tonksovú, ktorej tvár bola rovnako zmáčaná slzami šťastia.
„Je náš a je dokonalý,“ hlesla s úsmevom. Nevšimli si, že všetci sa potichu vytratili zanechajúc ich v ich perfektnom šťastí. To patrilo len im trom, ich rodine.
„Nevadí ti, že je to napoly vlkolak?“ Lupina opäť zaplavili pochybnosti, ktoré sa mu podarilo na istý čas posunúť do úzadia.
„Remus,“ zamračila sa čerstvá mamička. „Toto sme už predsa preberali. Milujem ťa a milujem nášho Sebastiana. Všetko sa dá vyriešiť, aj jedna noc každý mesiac. Toto je ten najmenší problém. Skôr ma trápi, aby sme mu dokázali zabezpečiť šťastný život a hlavne bezpečie.“
„O to sa postarám,“ zahanbene odvetil. „Aj keby to malo byť to posledné, čo spravím, tebe ani Sebastianovi sa nič zlé nestane. Prisahám,“ hlesol a sklonil sa k nej, aby jej vtisol jemný bozk na líce. Položil jej syna do náručia a užíval si ten obrázok. Bol šťastný, azda prvý krát v živote.
——
„Chrabromil je najlepší!“ ozývalo sa celou spoločenskou miestnosťou. Oslava víťazstva proti Slizolinu sa mohla rozprúdiť, Colin bol prepustený a teraz ho nosili spolužiaci na ramenách. Harry to s miernym úsmevom pozoroval. Vedel, kedy to vypukne a na Ronovo prehováranie poprosil Dobbyho, či by im škriatkovia k tejto príležitosti niečo dobré nezohnali. Nebolo treba príliš vysvetľovania a už vôbec nie prehovárania. Dobby, Winky a na počudovanie aj Kreacher prehovorili troch ďalších a spoločne im pripravili všetko potrebné a najmä nutné k tej správnej oslave.
„Malý, ale rýchly vánok, Slizolinu berie spánok!“ húkali na slávu maličkému Colinovi, ktorý si náramne užíval tejto pozornosti. Záujem sa preniesol aj na odrážačov.
„Rob a John je istota, nikdy neminú svoj cieľ!“ Tí dvaja, už bez modrín a škrabancov, sa hrdo a spokojne nadúvali. Fľaše ďatelinového piva štrngali, veselé hovory sa miešali s dozvukmi vyspevovania, kedy nadšene spomenuli každého člena tímu. Vo veselej atmosfére sa Harrymu podarilo prekúsnuť aj svoju známu neistotu a nespokojnosť so zvýšeným záujmom o jeho osobu. Pri vykrikovaní na slávu Harrymu Potterovi sa len uškŕňal a jeho úsmev ešte narástol, keď sa spievalo pre Ginny. Ron si štrngal a pripíjal s každým, kto mu prišiel pod ruku na rozdiel od Draca, ktorý bol rád, že ho Chrabromilčania berú, oslavujú a usmievajú sa naňho, ale i tak stál obďaleč pevne zvierajúc fľašu s pivom.
Nikdy sa nedokázal úprimne baviť, smiať či oslavovať. Vždy to boli len predstierané úškľabky, či mierne úsmevy v tých najsprávnejších okamihoch. Napríklad vtedy, keď prišla na Malfoy Manor dôležitá návšteva a po ňom sa chcelo, aby distingvovane reagoval na falošnosť a pretvárku. A že sa jednalo o upätých boháčov, či členov vyššej smrťožrútskej komunity, o tom netreba hovoriť. Keď sa mu podarilo v detstve úprimne niečomu zasmiať alebo prejaviť nežiaducu radosť z takých zbytočností, ako hračkárska metla na Vianoce, nasledovali dlhé vysvetľovacie a presvedčovacie monológy jeho otca podporené bitkou podľa potreby. Ako to pomenovával.
Táto atmosféra bola preňho novinkou. Dokázal sa už uvoľnenejšie zasmiať nejakej poznámke niektorého z jeho kolegov, ako ich v duchu volal. Ale toto, čo teraz videl, ho poriadne zarazilo. Oslavy na konci zápasu boli síce veľké, ale stále boli brzdené tými zraneniami a hlavne šokom, ktorý nasledoval po vyradení Pottera. Teraz videl zábavu v plnom prúde, nebrali sa rozdiely medzi prvákom či siedmakom, dievčaťom či chlapcom, čistokrvným, polovičným ani muklom. Za okamih boli Chrabromilčania pomiešaní, dokonca tu bola aj Luna, ktorú prepašovali, proti čomu momentálne nikto nenamietal.
Časom sa stalo to, k čomu to od začiatku oslavy smerovalo. Množstvo piva bolo veľké a poniektorí túto skutočnosť začali pociťovať intenzívnejšie. Nižšie ročníky sa odoberali do postelí už krátko po desiatej, ale od piateho ročníka vyššie sa neplánovalo ísť skoro spať a ani prestať piť.
„Chcel by som vás upozorniť, aby ste sa trocha upokojili,“ prehlásil Seamus zamračene. Oslavy sa zúčastnil, ale rovnako ako Malfoy aj on bol len tichým pozorovateľom.
„Aha, náš prefekt-perfekt sa ozval,“ zaškľabil sa naňho mierne pripite Ron. „Prečo sa neodviažeš? Veď aj ty si členom víťazného tímu. Ahá! Ja som zabudol, my ti teraz smrdíme. Čo?“
„Aspoň nekecaj.“
„Trocha by sme ale mali stíchnuť,“ zachichtala sa Parvati, sediaca nie príliš rovno na gauči v spoločnosti svojej kamarátky Lavander.
„Dobre stíchneme,“ privolil Harry, ale neprestal pozerať po Seamusovi. „Odkedy ti sú pravidlá také sväté?“
„Odvtedy, čo môže prísť McGonagallová a zatrhnúť vám celú oslavu.“
„A teba trápi to, že by ju zatrhla? Alebo skôr to, že by si dostal vynadané za neplnenie si svojich prefektských povinností?“ pýtala sa Ginny. Ron sa rozchechtal ešte viac.
„Možno prekvapím, ale chcem si to pivo v pokoji vypiť,“ natiahol ironicky.
„Tak to si nás vážne prekvapil,“ významne prikyvoval Ron.
„Čo ten tvoj názor?“ nedalo Harrymu. Nemohol si nevšimnúť, že od zápasu je Seamus možno mlčanlivý a odťažitý, ale aspoň prestal zazerať a mať rýpavé poznámky.
„Ten si nechám pre seba, ak dovolíš,“ zaškľabil sa a otočil sa mu chrbtom. Harry stiahol obočie a fľochol po Malfoyovi. Ten mykol plecami, Finnigan mu bol ukradnutý. A Harry spravil to isté. Načo sa trápiť uvrčaným spolužiakom, keď mal pri sebe Ginny, ktorá bola určite príjemnejším rozptýlením. Najmä po tom, čo si jej ľavá ruka našla cestu pod jeho košeľu a automaticky ho hladila po nahom chrbte rozprávajúc sa pri tom s Hermionou. Okamžite začal hľadať nejakú cestičku, ktorou by vyslal svoju ruku k podobnému dráždeniu.
Po polnoci bolo v klubovni šero a takmer vyprázdnene a Draco stále stál v okennom výklenku načúvajúc pukaniu ohňa z krbu. Pohľad mu občas zablúdil do rohu miestnosti, kde sedeli už len dva páry. Neville bol odprevadiť Lunu a už to dávno vzdal. Po siedmych pivách sa ani nebolo čomu diviť. Mierne závistlivo pokukoval po Ronovi a Hermione, po ich tesnom objatí, letmých bozkoch. Nemohol si k nim prisadnúť a baviť sa s nimi. Nedokázal by sa tváriť flegmaticky, keď ním lomcovala zúrivosť a žiarlivosť. Možno to bolo tým pivom, ale predstavoval si sám seba na jeho mieste. Práve v tejto chvíli tam sedí on a tisne si ju k sebe. A ona sa podvoľuje, ochotne si pokladá hlavu na jeho rameno, hladí ho po hrudníku a pažiach. Prijíma a daruje mu bozky. Mal chuť zabiť ho, prekliať ho, odstrániť ho.
„Malfoy, poď medzi nás,“ oslovil ho Harry. Miestnosť už bola takmer prázdna a preto bolo ťažko nevšimnúť si osamoteného blondiaka stojaceho zamračene neďaleko.
„Idem spať,“ zavrčal podráždene a ignoroval prekvapené pohľady. „Náhle mi prišlo nevoľno,“ sarkasticky natiahol a strelil pohľadom po Hermione. Mierne zamračene mu opätovala pohľad.
„Čo sa mu stalo?“ Harry sa nechápavo díval na Malfoya, ktorý naštvane kráčal hore schodmi.
„To je jedno, mne nechýba,“ zaceril sa Ron.
„Možno je nahnevaný, že sme si ho nevšímali,“ Ginny stiahla obočie a skúmavo sa dívala na Hermionu, ktorá mala pohľad vrazený na nožičke od stolíka.
„A čo čakal? Že ho budeme opatrovať, či čo?“ zachechtal sa Ron. „Je snáď sebestačný.“
„A ty si blbý,“ zamračila sa naňho sestra, ale pozornosť venovala svojej kamarátke. Zdalo sa jej, akoby sa tvárila previnilo. Akoby sa cítila byť príčinou Malfoyovho čudného správania. A samozrejme jej to bolo podozrivé.
„No, hlavne, že ty si požrala všetku múdrosť sveta,“ prskol po nej Ron.
——
Správa o narodení malého Lupina sa dostala k Harrymu hneď na druhý deň. Dievčatá sa nadšene dožadovali vstupu na Základňu, ale Sirius im to zatrhol. Za dva dni sa mala konať schôdza a preto sa chceli obmedziť len na jedno zmiznutie z Rokfortu. Dumbledore sa vracal naspäť na cesty a pred svojím odchodom chcel zariadiť nejaké organizačné záležitosti. Mladí Fénixy sa mali zúčastniť a účasť bola povolená aj Ginny, keďže o to požiadala sama Tonksová. Predsa len to boli dobré kamarátky a narodenie dieťatka je niečo, čo by mali zdieľať spoločne. Nevillovi a Lune však návštevu zatrhli a on proti tomu neprotestoval. Poslali Lupinovcom odkaz s gratuláciou a želaním zdravia, ale stretnutiu s babičkou sa rád vyhol.
„Je nádherný,“ rozplývali sa dievčatá držiac na rukách trojdňové bábätko. Malý Sebastian bol napapaný a preto celkom pokojný. „Oči má po tebe, teda myslím tvar,“ uškrnula sa Ginny. „Farbu bude asi meniť podľa nálady.“
„Pravda, je to metamorfomág a vlkolak napoly,“ prikývla Tonksová, ktorú Pomfreyová ešte stále neprepustila do domácej starostlivosti. Vo veľkom nemocničnom krídle jej vyhradila vlastný, súkromný kút a mienila ju tam držať ešte aspoň tri dni. Momentálne jej to nevadilo. Nebol tam nik zranený, iba čo si jeden člen prišiel po elixír proti nachladnutiu.
„Ako to budete riešiť?“ pýtala sa Hermiona a vracala malý uzlík naspäť do Ginniných rúk. Začal sa krútiť a rozhadzovať ručičkami, ale napriek tomu bol ticho. V Ginniných rukách sa upokojil a prestal mrviť. Nahla sa nad neho. Predpokladala, že ako polovičný vlkolak nebude mať rovnaký vývoj ako obyčajné deti.
„Ahoj, ja som tvoja teta Ginny,“ prihovorila sa chlapčekovi dúfajúc, že zrak a sluch zdedí po otcovi. Chlapček našpúlil ústočká, jej hlas ho zjavne zaujal a uprel na ňu očká.
„Snape sa vyjadril, že spln by nemal byť nebezpečný, pokiaľ sa mu neprerežú zúbky. Ale i tak sľúbil slabší protivlkolačí elixír,“ vysvetlila. Obe so záujmom sledovali chlapca, ktorý sa venoval študovaniu Ginninej tváre v jeho tesnej blízkosti.
„Zaujala si ho,“ usmiala sa Hermiona.
„Každého si takto obzerá, ale pri nikom si neudržal pozornosť až takto dlho,“ prikývla Tonksová. Aké ich čakalo prekvapenie, keď sa po chvíli začali Sebastianovi vlasy meniť z čiernej na ohnivo červenú, kopírujúc tak obrázok pred sebou.
„A je veľmi inteligentný,“ potichu sa zasmiala Ginny. Sebastian slabučko zamraučal, akoby jej odpovedal. „Vie, kto ho má strašne rád,“ vtisla mu na líčko jemnučký bozk.
„Hm, myslím, že sme sa s Remusom rozhodli správne,“ tajomne sa usmiala Tonksová. Nevinne mykla plecami, keď sa na ňu Ginny spýtavo zadívala. „Remus sa musí ešte porozprávať s Harrym,“ pozrela na chlapov, ktorí sedeli s fľašou neďaleko a potichu sa chechtali. Sirius práve rozprával Harrymu a Ronovi, aké muky prežíval Remus pri pôrode.
„Musel nachodiť kilometre a tváril sa, akoby sám rodil. Tak, tak…“ chechtal sa Sirius.
„Samozrejme, že som bol nervózny,“ ohradil sa dotknuto. „Som zvedavý, čo budeš robiť ty, ak bude Susan rodiť.“
„Určite nachodím kilometre.“
„Tak vidíš.“
„A tie zvuky, ktoré vydával…“
„Tichošľap, prestaň.“
„Ale neprestanem, Námesačník. Nech chlapci vedia, aký si bol statočný.“
„Teraz z neho hovorí hrdina,“ zasmial sa Harry a potľapkal Remusa po ramene. „Keď bude rodiť Susan, tak radšej odpadne a schválne sa preberie, až bude po tom.“
„Teraz som sa urazil.“
„Tak prestaň vŕtať. Náhodou si myslím, že to Remus znášal výborne,“ ozval sa Ron s úškrnom.
„Vážne? A odkedy ty vieš, ako chlapi znášajú pôrody?“ zaceril sa Sirius.
„Neviem,“ sčervenel.
„Dobre, už toho nechajme. Je mi jasné, že môj najlepší priateľ mi to bude vyhadzovať na oči ešte poriadne dlho,“ Lupin sa káravo pozrel na Siriusa, ktorý s úškľabkom prikyvoval. „Ako inak. Chcel by som s vami prebrať jednu záležitosť,“ strelil pohľadom na Siriusa a Harryho. Vyzeral nervózne.
„Spusti,“ vyzval ho priateľ, Harry prikývol.
„No, je mi jasné, že keď sa tebe narodí dieťa,“ opatrne pozrel na Siriusa, „budeš chcieť za krstného Harryho.“
„Áno, keď niekedy budem mať dieťa, tak s Harrym rátam. Nie?“ fľochol po Harrym, akoby mu len teraz napadlo spýtať sa na jeho názor.
„Jasne,“ prikývol Harry.
„A ty uvažuješ o kom?“ obrátil sa Remus na Harryho. „Keď budeš mať dieťa. Stavím sa, že o Siriusovi, na oplátku.“
„Nikdy som nerozmýšľal o tom, že by som mal mať dieťa,“ zhrozil sa Harry.
„S týmto určite najviac súhlasí naša mamka,“ zachechtal sa Ron.
„V tvojom veku je to úplne báječné,“ zaškľabil sa naňho Sirius.
„Niekedy ho ale budeš mať,“ ani Lupin nevedel udržať vážnu tvár. „A čo potom?“
„Potom samozrejme Sirius. Ale záleží aj od rozhodnutia matky,“ vyjadril sa celkom múdro. Pozrel na Ginny, ktorá stále držala na rukách malého Sebastiana a nechcela sa ho vzdať. A vyzeralo to tak, že sa ani ten malý nechcel vzdať jej náručia. Čušal ako pena, zjavne spokojne. Bol to nádherný pohľad, neuveriteľne jej to slušalo. „Ginny má veľa bratov.“
„Zabudni na to, že by moja sestra chcela za krstného mňa alebo dvojčatá. A keď si má vybrať medzi Fleur a Susan, hádaj, ktorá vyhrá,“ zaceril sa Ron.
„Takže Sirius,“ prikývol Harry a pozrel na Lupina.
„Vedel som to, bolo to jasné,“ prikývol. „No, aby som povedal, čo mám vlastne na srdci. Rozprávali sme sa s Tonksovou o krstnom pre Sebastiana a najprv padlo meno Sirius. Potom sme nad tým uvažovali. Pôjdete vašim deťom za krstných navzájom. Ak by to bol Sirius, bolo by to potom preňho a Susan ťažké, oplácať to nám. Chápete?“
„Iste, ale rovnaká situácia nastane aj medzi Harrym a tebou,“ prikývol Sirius, ktorý už jeho váhanie odhadol.
„Nie je to to isté,“ zavrtel hlavou. „V našom veku je viac ako jasné, že viac ako jedno dieťa nebudeme mať.“
„Ale to je blbosť, máte mladé manželky,“ namietol Harry.
„Iste, ale z praktického hľadiska budeme chcieť maximálne jedno. Pochop, nechceme umrieť skôr, kým oni dospejú, tak to radšej nebudeme chcieť viac detí.“
„Pre Merlina, nie ste až takí starí.“
„Ja Lupina chápem,“ prikývol Sirius s vážnou tvárou. „Pre nás by bolo najlepšie nemať žiadne, ale ako si povedal, máme mladé manželky. Jedno dieťa je viac ako dosť. Sme Fénixy, riskujeme a spraviť z detí sirôtky je neprípustné. Ale deti sú pritom náplň života. Súhlasím, nanajvýš jedno.“
„Ale ja hazardujem tiež. Tiež môžem umrieť.“
„Nie,“ zavrtel hlavou Lupin a mierne sa usmial. „Veľmi dobre viem, že ak sa ty rozhodneš mať deti, bude po všetkom, bude po Voldemortovi a bude bezpečne,“ povedal vážne. „Preto by sme boli radi, keby si neodmietol a šiel Sebastianovi za krstného. S Ginny, samozrejme. Aj keď ona sa krstnou bude môcť stať až po dosiahnutí plnoletosti.“
„Ja…“ vydýchol. Lupin sa naňho díval takmer nervózne čakajúc na jeho reakciu. Prekvapilo ho to, dojalo a potešilo. „Tiež môžem umrieť a čo potom?“ šepol zastretým hlasom.
„Každý z nás môže umrieť, hoc aj zajtra,“ Lupinov hlas bol taktiež zvláštne zastretý. „Harry, bola by to pre nás česť. A som si istý, že Sebastian bude viac ako hrdý na svojho krstného otca. Ani ja a ani Tonksová už nemáme nikoho, len toho malého a chceme preňho to najlepšie. A tým si ty.“
„Dobre,“ šepol. Do očí sa mu tisli slzy. „Súhlasím a spravím to rád. Sľubujem, že budem dobrým krstným otcom, o Ginny ani nehovorím,“ opäť na ňu pozrel. Podvedomé spojenie a porozumenie medzi ňou a jej krstným synom bolo takmer hmatateľné. „Sebastianovi nebude nikdy nič chýbať.“
„Ja viem a ďakujem,“ hlas sa mu zasekol a objal Harryho. „Si pre nás niečo ako znova nájdený starý priateľ, ako James,“ vravel potichu. „Môžem ísť predsa za krstného tvojmu druhému dieťaťu,“ uškrnul sa a prehltol slzy.
„Jasne a ja tretiemu,“ zazubil sa Ron.
„Tak to počkajte,“ ohradil sa Harry so smiechom a stieral si slzy. „Koľko si asi myslíte, že budem mať tých detí?“
„Veľa, kamarát,“ zachechtal sa jeho najlepší priateľ. „Pozri na našu rodinu. Aby ťa potom neprekvapilo, keď zistíš, že sa nás rodí nadpriemerne.“ Nato sa rozchechtali všetci.
——
Po hodine sa šli presunúť do miestnosti určenej na schôdze. Zanechali Tonksovú v opatere Ginny, ktorá informáciu o nových Sebastianových krstných prijala nadšene a bez váhania. Požičala ho jeho matke len preto, aby mu dala najesť a potom ho opäť držala na rukách, kde spokojne spinkal. Už mal vlasy opäť čierne.
Ako predpokladali, na schôdzi sa preberali záležitosti ohľadne Ministerstva, pretrvávajúce útoky smrťožrútov, dementorov aj vlkolakov. Urýchlenie pri prijatiach do Rádu, ale najmä zabezpečenie Rokvillu pred a počas výletu študentov.
Harry prvotné informácie počúval len na pol ucha. Díval sa najprv na svojho strýka, ktorý zamyslene stál v rohu miestnosti s hlavou sklonenou a zdalo sa, akoby ani nepočúval. Bol to však omyl ako sa presvedčil, keď zareagoval na nejakú poznámku. Zdvihol pri tom hlavu a zavrčal svoju námietku dotyčnému Fénixovi. Pohľady sa im stretli a zbadal, že tá tvrdosť, ktorú venoval adresátovi uštipačného vŕknutia razom zmizla a zostala len bolesť a ospravedlnenie. Odpovedal ľahostajnosťou, aj keď ho to mučilo. Stále sa bránil tomu, aby povolil. Chcel svoju tvrdohlavosť a zarytosť udržať čo najdlhšie, demonštrujúc tým svoj názor. Odvrátil svoj pohľad a nemohol vidieť, ako potom Snapovi ovisla hlava.
Jeho oči opäť vábila blondínka sediaca na jednej zo stoličiek medzi jej európskymi kolegami. Zdalo sa, že sa dvojčatá zo závislosti na rumunskej kráske už vyliečili, ale jeho akosi zvláštne a nevysvetliteľne lákal jej pôvab. Tentoraz sa tvárila nevšímavo a on si ju mohol poriadne pozrieť. Bola krásna, to uznal, ale ani zďaleka tak, ako Ginny. Preto nevedel pochopiť, čo sa to s ním deje, keď je v jej blízkosti. Zdvihla hlavu, zrejme vycítila jeho pohľad a mierne sa usmiala. Červenajúc jej odpovedal, ale pripadalo mu to, ako by sa jeho ústa vykrivili do nepekného úškľabku. Radšej sklopil zrak.
Vedľa nej sedel Krum, ktorý príliš nedbal na Dumbledorovo rečnenie a očami visel na Hermione. Snažila sa ho ignorovať, nervózne prestupovala z nohy na nohu a želala si, aby schôdza čo najskôr skončila a on prestal na ňu civieť. Ron tiež nemal zo schôdze nič, prebodával svojho soka vražedným pohľadom, pevne pri tom zvierajúc Hermioninu ruku, až ho musela jemne upozorniť, že jej ju drví.
A Malfoy stojaci vedľa Lupina pozorne sledoval túto očnú prestrelku. Kiež by Weasley zo seba spravil idiota a ona ho poslala do čerta. Opäť si však uvedomil, že by trpela a on nechcel, aby sa trápila.
Pozornosť študentov sa znova sústredila až pri otvorení rokvillskej témy.
„Ministerstvo prisľúbilo tridsiatich aurorov,“ oznámil Artur. „Jednoducho chcú, aby sa výlet uskutočnil, aby sa ich deti trocha odreagovali.“
„Proti tomuto rozhodnutiu už nemáme možnosť namietať,“ prikývol Dumbledore. „Za týždeň sa výlet uskutoční a my patrične zareagujeme. Rád bude v pohotovosti a členovia, ktorí nemajú zvláštne poslanie v teréne budú k dispozícii. Zabezpečíme, aby študenti nemali najmenšie podozrenie a aby strávili pokojnú sobotu.“
„Neexistuje šanca, že by sa výlet zrušil?“ zavrčal Snape, Ron protestne zamrmlal.
„Nie, Severus, škola stále spadá pod správnu radu a tým pádom pod Ministerstvo.“
„Somarina.“
„Koľko členov Rádu bude po ruke?“ spýtal sa Sirius.
Zistilo sa, že z preriedeného Rádu bude k dispozícii len trinásť členov. Snape zaprotestoval, keď sa po ňom žiadalo, aby robil dozor vo vnútri Rokvillu, kým ostatní budú obkolesovať dedinu. Mali sa k nemu pripojiť aj McGonagallová a Hagrid.
„Harry, zájdete ešte za Tonksovou?“ pýtal sa ho po schôdzi Sirius. Videl odchádzať Elenu a nejako divne ho to k nej ťahalo. Jeho krstný otec ho v tom momente naštval, chcel ísť za ňou a aspoň ju pozdraviť alebo niečo podobné. „Vlastne musíte, je tam predsa Ginny.“ Ginny, úplne na ňu v tej chvíli zabudol. Zamračil sa, ako mohol zabudnúť? Otočil sa a vyštartoval za nimi. Jeho mozog, podivne zastretý, mal problémy vnímať veci okolo seba. Niet divu, že prudkou otočkou vrazil do vychádzajúcej postavy.
„Potter, stále neuveriteľne pozorný, vnímavý a ohľaduplný?“ zaškľabil sa naňho strýko. „Je až zarážajúce, že sa po našej nezhode vždy akosi sťukneme.“
„To bude tým, že barani sa inak prejavovať nedokážu,“ odvrkol mu. „Pardon, ponáhľam sa,“ prešiel popri ňom a doháňal Siriusa s priateľmi.
„Severus,“ jemne ho oslovila Susan. Vzhliadol k nej. „Čo sa zase stalo?“ povzdychla si.
„Nič zvláštne.“
„Aha, no dobre,“ zamrmlala rezignovane. „Takže je všetko v pohode. Fajn, ako myslíš. Zájdeš za Tonksovou? Chcela, aby si prezrel malého.“
„Nie. To vĺča som už dnes raz videl a zaujímať sa oňho budem až počas splnu.“
„Vieš o tom, že mu pôjde Harry za krstného?“
„Vážne? Nie, to som nevedel. V tom prípade je to veľmi šťastný chlapec,“ sarkasticky natiahol a náhlil sa preč. Susan neostalo nič iné, len nechápavo zavrtieť hlavou a pokračovať vo svojej ceste.
——
„Čo kúpime Sebastianovi k Vianociam?“ pýtala sa Ginny Harryho v piatok pred plánovaným výletom.
„Netuším, to nechám na teba,“ mykol plecami. Nemal poňatia, čo by taký drobec potreboval, ale bol pripravený kúpiť všetko, na čo Ginny ukáže.
„A taktiež by sme mali premýšľať aj o krstinách.“
„Čo sa vlastne dáva čarodejníckym deťom na krstiny?“ vyzvedala Hermiona a pozerala z Rona na Ginny.
„Fehučím,“ zahuhňal Ron s plnými ústami.
„Čo to je?“ so záujmom sa naňho zadívala. Len prežúval.
„Ale nič. Hovorí, že netuší,“ preložila Ginny.
„Ty mu rozumieš?“ zasmial sa Neville.
„To slovo je preňho charakteristické, takže to nebolo také zložité,“ nevinne sa pousmiala.
„Heš fo berta,“ zavrčal.
„Tam si bež sám,“ fľochla po ňom. „Čarodejníckym deťom sa dáva väčšinou niečo zdedené, keď sa niečo také nachádza v rodine. V našej toho veľa nie je,“ začervenala sa.
„Pravda,“ prikývol Malfoy. „Ja som napríklad dostal prsteň. A zahodil som ho,“ zamračil sa.
„Tak to sa máš, keď môžeš zahadzovať prstene,“ zamračil sa naňho Ron keď preglgol.
„Myslím tým to, že mi bolo z neho zle. Nechcel som sa dotknúť vašej rodiny,“ vŕkol.
„Upokoj sa, my sme to pochopili,“ zarazila ho Ginny. „Môjmu bratovi to ale musíš povedať pomalšie. Alebo na trikrát.“
„No dobre a keď v rodine nie je nič, čo sa dáva vtedy?“ v rýchlosti zasahoval Harry.
„V tom prípade môžeš darovať niečo, čo je pre tvoje krstniatko typické,“ vysvetlil Ron, ale zazeral po svojej sestre. „Škoda, že sa pred šestnástimi rokmi nevedelo, že moja sestra bude potrebovať náhubok.“
„Uhm a ty si mal do vienka dostať návod k používaniu mozgu. Nie, pardon, ty si mal dostať práve ten mozog,“ zachichotala sa.
„Nemôžete byť chvíľu ticho?“ mračila sa na oboch Hermiona, pokým ostatní sa chechtali. A zvlášť Malfoyovi sa to zdalo náramne vtipné. Hermiona mu venovala chladný pohľad.
„A čo je typické pre Sebastiana? Ako sa má vedieť, aký to bude človek?“ nechápal Harry.
„To nemôžeš vedieť dopredu, samozrejme,“ Ginny mu venovala chápavý pohľad. „Uňho je to ale veľmi jednoduché a som si istá, že to nakoniec dôjde aj tebe,“ pohladila ho po ruke.
„Čo si dnes taká rýpavá?“ urazene sa zamračil.
„Zajtra ma čakajú vianočné nákupy a som z nich nervózna. Ozaj, čo všetci chcete?“ poobzerala sa po okolí.
„Čo by som chcel ja, to mi aj tak kúpiť nemôžeš,“ odpovedal Draco. Kútikom oka pozrel na Hermionu. Tá naňho tri sekundy zarazene pozerala, ale potom sa sklonila k tanieru.
„Áno, to som si istá,“ Ginny ho prebodávala pohľadom. Pozrel na ňu a ona sa ešte viac zamračila. Mierne sčervenel a sklopil hlavu. „Toto predvianočné obdobie je odporné,“ vrkla podráždene.
„Čo?“ Harry na ňu pozrel.
„Nič, láska. Ty rozmýšľaj, čo dáme Sebastianovi. Ja už o niečom viem, ale ty, ako krstný, by si tiež mohol nakopnúť závity a niečo vymyslieť.“
„Dobre, ale až pozajtra.“
——
„V okolí je kopa aurorov,“ vypustil Greyback a strelil pohľadom po Bellatrix.
„To je možné,“ odvetila mu s odporom. Tento, toto monštrum bolo nechutné a ona s ním spolupracovala len so sebazaprením. Temný pán jej ale položil nôž na krk a ona nemala na výber. Do tejto akcie vrazila všetko, čo bolo k dispozícii. Inak umrie a to si nemohla dovoliť.
„Je ich asi tridsať, plus asi dvanásť Fénixov,“ nahlásili vysunutí smrťožrúti.
„To nie je veľa,“ toto zistenie ju potešilo. „Nás je trikrát toľko, vrátane dementorov. Plán je jasný. Postupne zovrieť dedinu, nedovoliť odmiestniť sa nikomu. Pokojne vraždiť toho, kto bude stáť v ceste. Máme na to celý deň. Veľmi dobre viete, o čo nám ide.“