POPIS: Jednorázovka napísaná na prianie Donny. Jednou z podmienok bolo zaradenie postavy Rega Cattermolea (pre zasvätených je to jasné, pre ostatných… Reg sa stal v istom okamihu na moment nenahraditeľný:)) Harry Potter sa stal najmladším šéfom Oddelenia aurorov. Menšie vzťahové problémy so svojou snúbenicou, Ginny Weasleyovou, sa rozhodol vyriešiť dovolenkou. Veril, že sa všetko vyrieši… avšak len do momentu, kedy v ňom niekto nezasial semienko pochybností. Omyl, ktorý má fatálne následky…
ŽÁNER: temné, dráma, psychologické
OBDOBIE: po vojne
PÁR: Harry Potter/ Ginny Weasleyová, ???/ Ginny Weasleyová
RATING: 15+
———-
„Situácia v Chestri je kritická. Naše spojky v Liverpoole žiadajú posily,“ prehlásil jeden z aurorov. Mladý šéf Aurorského oddelenia Ministerstva mágie, Harry Potter, ho pozorne počúval. Bolo to ťažké. Aj niekoľko rokov po páde Voldemorta sa neprestali objavovať zástancovia čiernej mágie, ktorí sa zhromažďovali v spoločenstvách, z ktorých niektoré len verejne podporovali myšlienku, ktorú do sveta priviedol Voldemort, ale niektorí otvorene pokračovali v jeho stopách. Stále sa vykonávali násilnosti, či už na mukloch alebo čarodejníkoch s nečistou krvou. Aurori sa snažili tieto spolky odhaliť a odstrániť. Azkaban stále pojímal nových a nových väzňov.
„V poriadku. Pošleme im posily,“ prikývol, keď auror skončil s hlásením. „Reg… vezmeš si svoju skupinu a pôjdete pozrieť, s čím konkrétnym majú problémy. Ak bude potrebné, pošlem tam viacerých. Táto sekta je obzvlášť nebezpečná a nechceme predsa, aby sa jej moc príliš rozmohla.“
„Dobre, Harry,“ súhlasil Reg Cattermole, jeho najbližší spolupracovník. Služobne starší, ktorý mladej ikone pomáhal zo všetkých síl. Minister Shaklebolt sa rozhodol zdvihnúť kredit Aurorského oddelenia tým, že vymenoval Harryho za šéfa hneď po absolvovaní Aurorského výcviku. Verejnosť si to tak predsa žiadala. Harry Potter nebol neschopný, to ani náhodou, ale i tak ho kolegovia brali len ako nastrčený reklamný ťah ministra. O to viac sa snažil presvedčiť nielen verejnosť, ale aj vlastných kolegov, že je na túto funkciu vhodný a spôsobilý.
„Tak, to by sme mali,“ povzdychol si Harry, keď sa jeho kancelária vyprázdnila a velitelia jednotiek sa rozišli za svojou prácou. „Začínam mať toho plné zuby.“
„Už po roku?“ zaškľabil sa naňho Reg. „Nejako skoro, nemyslíš?“
„Nevŕtaj, dobre?“ zamračil sa. „Nebaví ma to. Ten stres a strach, aby sa niečo nepokazilo. Zodpovednosť. A ešte k tomu začínam byť paranoidný. Mám pocit, akoby sa niekto veľmi snažil, aby som zlyhal. Akoby mi niekto hádzal pod nohy polená.“
„Prečo si to myslíš?“
„Pretože niektoré akcie sa mi zdajú… Čo ja viem? Nejde to podľa toho, ako si to naplánujeme. Všetko sa doteraz podarilo. Ale ja mám pocit, akoby niekto čakal len na svoju chvíľu a potom… potom sa niektorá akcia dokonale nevydarí a ja si to odseriem.“
„Ale hlúposť,“ zavrtel hlavou. „Mne sa zdá, že si len prepracovaný. Mal by si si zobrať dovolenku.
„Dovolenku?“ silene sa zasmial. „Ja si dovolenku nemôžem dovoliť.“
„Ale môžeš, oddelenie sa nezrúti.“
„Nemôžem,“ rázne zavrtel hlavou. „Teraz nie je vhodná doba. A okrem toho ani neviem, čo by som na nej robil,“ zamračil sa.
„Harry,“ Reg sa naňho skúmavo zahľadel. „Trápi ťa aj niečo iné? Myslím okrem práce. Máš nejaké problémy… ehm, aj doma?“
„Čo ja viem,“ mykol plecami. „Všetko by malo byť v poriadku. Myslím…“
„Ginny asi nie je nadšená, že tráviš štrnásť hodín denne v práci, soboty a koľkokrát aj nedele,“ s porozumením prikývol. „A preto by si si mal vziať tú dovolenku.
„Vieš čo? Poďme sa radšej najesť, mám hlad,“ uzavrel túto debatu. Ťažko sa mu priznávalo, že vzťah s jeho snúbenicou sa momentálne nachádza v slepej uličke. Niekde na bode mrazu. A nebolo to len jeho zamestnaním. Často spolu bývali aj v práci, chodili spolu na obedy, cez prestávky ho navštevovala. Pracovala na Oddelení pre vzdelávanie mladých čarodejníkov, takže boli celé dni v jednej budove. V jednom okamihu sa to však všetko zmenilo. Netušil, v ktorom momente, ale pozvoľna sa prestali navštevovať, obedy trávili s kolegami, nie spolu. Možno za to mohol fakt, že bol čoraz častejšie preč a v tých dňoch ho nahradila kolegyňami. Či kolegami. To netušil. Nekontroloval ju a možno spravil chybu. Začínal mať neblahé tušenie, že za ich problémami nie je len práca a nedostatok času.
„Merlin, čo ten tu chce?“ zavrčal, keď dole v átriu zbadal Severusa Snapea. So svojím bývalým profesorom sa od konca vojny stretol asi len tri razy a boli to dosť vyhrotené a napäté situácie.
„Že by som ho preveril?“ zasmial sa Reg. „Chápeš… akože ako bývalého smrťožrúta.“
„Radšej sklapni, s ním sa neradno zahrávať,“ odvetil s ťažko skrývajúcim úškrnom.
„A to som si myslel, že dnešný deň bude vcelku príjemný,“ vrkol Snape, keď sa k nim priblížil. „Už si to nemyslím, stretol som totižto vás, Potter.“
„Dobrý deň, ehm, pán riaditeľ,“ zamračene a ironicky natiahol. „Tiež som si myslel, že si na obede pochutnám. Teraz si to už však nemyslím,“ kontroval rovnakým tónom.
„To ma vskutku mrzí. Väčšinou pôsobím na ľudí kladne. Vy ste však výnimka, ktorá potvrdzuje pravidlo.“
„Vy ste zrejme museli čítať humornú prílohu Denného veštca miesto učebnice elixírov.“
„Čítal, veru čítal. Písali, vraj Vyvolený…“
„Prepáčte, pán riaditeľ. Ale skutočne nemám čas a ani chuť dozvedieť sa podrobnosti z vášho kultúrneho života. S dovolením,“ s úškľabkom prekĺzol okolo neho a pridal sa k usmiatemu Regovi. Snape stisol zuby. Ale len na moment. Potom sa spokojne a pomstychtivo zaceril.
——
„Zabil by som ho, aj po tých niekoľkých rokoch,“ vrkol Harry, keď si s Regom sadli k stolu v jednom blízkom lokáli, aby sa rýchlo občerstvili. Bolelo ho srdce, kedysi všade chodieval spolu s Ginny. Dnes len stroho oznámila, že cez obed bude doháňať prácu, ktorá sa jej nakopila a vynechá obed. Vraj sa stretnú večer, ak sa ale opäť nezahrabe až do desiatej v práci. Zaťal päsť.
„No, ja som ho našťastie nezažil,“ zasmial sa Reg, ktorý o jeho úvahách nemal tušenia. „Ale stačili mi reči…“
——
„Mne je jedno, koľko má slečna Weasleyová práce. Je mi dokonca jedno aj to, že som nebol ohlásený. A už vôbec ma nezaujíma tá maličkosť, že vy sa práve chystáte na obed,“ zavrčal Snape na starú čarodejnicu sediacu za stolom pred dverami, na ktorých bolo v zlatom rámiku meno jeho bývalej študentky a jej funkcia Vedúcej správy fondov. Stará žena bola smrteľne bledá a ľutovala, že sa dnes nehodila na maródku. „Tak sa teraz zdvihnite a láskavo jej bežte oznámiť, že prišiel riaditeľ Strednej školy čarodejníckej a chce s ňou prebrať tú stupídnosť, akou je zníženie fondov pre Rokfort! Ubezpečujem vás, že aj ja mám veľa práce a nemienim sa zdržovať nejakými dvoma… dámami, ktoré zjavne nemajú na robote nič iné, len si prelakovávať nechty! Na rozdiel od vás som svoj obed vymenil za vskutku milú a prínosnú návštevu vašej šéfky.“
„Gloria, čo sa tu deje?“ vo dverách sa objavila Ginny, ktorú prilákal ruch spôsobený zvýšeným hlasom votrelca. „Iste, pán riaditeľ,“ provokačne sa naňho zaškerila. „Mohlo mi napadnúť, že keď sa niekde kričí…“
„Skutočne?“ sarkasticky ju prerušil a venoval jej presne identický výraz, ako ona jemu. „No, mohol by som vám oponovať. Na rozdiel od istej vedúcej pracovníčky, ktorá sa hrá na dôležitú…“
„Milý pán riaditeľ,“ skočila mu do reči. „I keď… milý, no…“ natiahla a pousmiala sa. Išlo ho roztrhnúť. „Práve vy nie ste taký dôležitý, aby ste sa mi rozkrikovali v kancelárii a plašili mojich zamestnancov.“
„Vedomie, že máte svojich… zamestnancov,“ naschvál zdôraznil, „vám zrejme dáva krídla, však? Ani metlu nepotrebujete. Lietate v oblakoch a zabúdate, že sú tu aj iní…“
„Netuším o čom hovoríte. Nepamätám, že by sme mali dnes termín.“
„Ja vám kašlem na tie idiotské termíny. Nebudem slúžiť na to, aby si ma niekto zaznačoval do kalendára. Netúžim byť krížikom vo vašom kalendári, akoby som bol… čo ja viem? Začiatkom jedného vášho cyklu…“ prskol.
„Ste neuveriteľný!“ zavrčala celá červená.
„Ja viem a to mi slúži k dobru,“ zaškľabil sa. „Neodídem odtiaľto, pokiaľ nevyriešime tú hlúposť, ktorou ste sa rozhodli pomstiť Rokfortu… alebo skôr mne.“
„Nemám na vás čas.“
„Spravíte si ho,“ založil si ruky na prsia s pevným výrazom nepohnúť sa z miesta.
„Nespravím. Vyjadrenie ste dostali v rozhodnutí.“
„To som spálil. Hlúpostí čítam dosť, keď opravujem písomné práce.“
„Bol to úradný dokument!“
„Vážne? Ou… smola.“
„Ako ste sa opovážili!“
„Úplne normálne. Tak čo bude? Na rozdiel od vás nemám veľa času.“
„Prosím?“
„Počuli ste. Ja si vo svojej pracovnej dobe nečítam katalógy Avon.“
„Máme obedňajšiu prestávku… príďte o druhej.“
„Ani za svet. Nebudem kvôli vášmu žalúdku pendlovať medzi Rokfortom a Londýnom.“
„Mám hlad, hádam sa môžem ísť najesť.“
„Objednajte si pizzu. Okrem toho mi vaša podriadená prezradila, že sa nikam nechystáte.“
„Ja som…“ pípla Gloria, ktorá ich slovnú prestrelku sledovala z úctivej vzdialenosti. Bojovala s nutkaním okamžite vypadnúť. Mala by zrejme svojej šéfke pomôcť, ale nikdy nebola vhodným typom do záchranných rolí.
„To je v poriadku, Gloria.“ Našťastie sa na ňu jej šéfka nehnevala. „Pokojne sa bežte najesť. Ja to tuto… s pánom… vyriešim behom chvíľky,“ zamračila sa na vyškľabeného Snapea.
„Nespoliehal by som sa na chvíľku. Predsa len dnes zmeníte svoje rozhodnutie,“ prehlásil sebavedomo.
„S tým by som nerátala,“ vrkla naňho.
„To mi je jedno.“
„Dovnútra,“ naštvane ho púšťala okolo seba. S víťazným úškrnom mrkol na sekretárku a rozhodne vkráčal dnu. „Bude to v poriadku,“ usmiala sa na vystresovanú Gloriu. Tá bola skutočne rada, že odtiaľ môže v rýchlosti vypadnúť. Ginny ešte nahodila zamračený výraz a poriadne za sebou tresla dverami. Vytiahla prútik a mávla ním. Zabezpečila miestnosť.
„Myslím, že do polhodiny bude vedieť pol ministerstva o našom vskutku milom stretnutí,“ ironicky zavŕkal. „A do hodiny to ostatné kvočky roznesú ďalej.“
„Mohol si mi povedať, že prídeš,“ natiahla a s vyzývavým úsmevom pristúpila k nemu. „Zariadila by som sa inak a nenechala ťa tu stresovať úbohú Gloriu.“ Jej ruky sa vnorili pod čierny habit.
„Ja som prišiel s celkom nevinnými úmyslami,“ mierne zaprotestoval. „Skutočne by som chcel, aby…“
„Dobre, máš to mať,“ zapriadla. Pomaličky mu rozopínala košeľu. Nenechávalo ho to chladným. Pri nej jednoducho nevedel ostať pokojným. Zovrel jej zadok a stisol. Vydral sa z nej spokojný zvuk.
„Som vskutku dobrý diplomat,“ zatlačil ju k stolu a začal ju vášnivo bozkávať. Stiahla z neho habit a pokračovala v rozopínaní košele. O malú chvíľu aj tá nasledovala habit a skončila na zemi. Ani on nechcel ostať pozadu. „Stačí len pohľad a Rokfort má navýšené fondy,“ húdol s perami na jej krku. Zaklonila hlavu.
„Spravila som to tak, aby si proste o to navýšenie prišiel požiadať. Chcem ťa.“ Stehnom mu jemne tlačila do rozkroku. Zastonal. „No tak… bude ti to dlho trvať?“ slastne provokovala.
„Nerýp, Ginevra,“ naoko zamračene jej pretiahol blúzku cez hlavu. „Zdá sa, že si na mňa čakala…“ zazubil sa, keď zbadal, že jej chýba podprsenka. Lačne sa jej vrhol na prsia.
„Nefandi si, je horko…“ vzdychla. Ruky vnorila do havraních vlasov a pritískala k svojmu hrudníku. „A nehovor mi Ginevra,“ šepla. Rozpaľoval ju, aj jej túžbu. Zdvihla si jeho tvár k tej svojej. „Vieš, že to neznášam.“
„Veď práve,“ hlas mu zamrel. Jej ruka ho už začala jemne dráždiť tam, kde to po vášni kričalo najviac.
„Pán riaditeľ,“ kontrovala koketne. Už nemal silu a ani chuť protestovať. Proste to drobné telo zdvihol a položil ho na stôl. Kašľal na Rokfort aj nejaké stupídne fondy, o ktorých existencii ani nevedel, pokiaľ ich dvoch nezblížili. Už polroka sa naťahujú o nové skleníky a pomôcky. Alebo skôr sa naťahujú a zápasia ich telá. Výsledok býva nerozhodný. Tak, ako aj v tomto prípade. Vyzliekol ju a vnoril sa do nej. Neohlásené pracovné schôdzky nie sú vôbec na zahodenie…
——
„Ahoj,“ pozdravil, keď vstúpil do ich kuchyne. Stála pri drese a robila posledné drobné úpravy večere. Postavil sa za ňu a objal ju.
„Ahoj,“ veselo odvetila. Nahla hlavu a nechala sa láskať na krku. „Som skutočne rada, že tentoraz nebude moja snaha zbytočná a nebudem ti musieť o desiatej zohrievať večeru.“
„Ginny, musíš byť taká kúsavá?“ urazene sa ohradil, ale nepustil ju. Otočil si ju k sebe.
„A ty sa divíš?“ spýtala sa pokojne. „Veď je to stále o tom istom.“
„Ja viem, nechajme to tak. Nechcem sa hádať,“ unavene povzdychol. Skúmavo sa naňho zahľadela. Mala ho rada. Určite. Dokonca si bola istá, že ho stále miluje. Pri Snapeovi cítila fyzickú potrebu, zvláštnu vášeň, ktorá ju strhávala ako vodopád. Nebezpečenstvo, príťažlivosť. Zakázané ovocie. Pri ňom to bolo nežné spojenie duší, ktoré trvalo už niekoľko rokov, pochopenie a bezpečie. Ale ich intímne chvíle boli… ani sama nevedela nájsť tie správne slová. Nebolo to zlé, dokázal ju uspokojiť, dokonca bol vášnivý. Ale ona potrebovala niečo dravšie, niečo búrlivejšie, takmer zvieracie. Nechápala sa. Mnohokrát si sľubovala, že to so Severusom skončí. Pripravovala sa na to, ale potom sa objavil a skončili tak, ako vždy. Vyzlečení divoko sa milujúc. Jej bývalému profesorovi to zjavne stačilo a nič iné ani nechcel brať do úvahy. Rozhodne nestál o to, aby sa k nemu presťahovala. Nemienil ich vzťah zverejniť. A ona sa s tým zmierila. Neznášala sa za to, chcela s tým niečo spraviť, odkladala to však.
„Čo sa deje?“ spýtala sa so záujmom.
„Nič zvláštne, to, čo obvykle. Môžeme ísť jesť?“
„Za chvíľu.“
O malú chvíľu skutočne sedeli za stolom a pochutnávali si na pečenom hovädzom.
„Tak to vysyp,“ vyzvala ho. „Kde pôjdeš tentoraz a na ako dlho?“
„Do Liverpoolu,“ odvetil. Pozeral sa na ňu. Videl v jej očiach zvláštny záblesk. Sklamanie, zmierenie, rezignáciu. Len si povzdychla a zahľadela sa do svojho taniera. „Naši tam majú problémy, musím…“
„Ja viem, že musíš,“ prerušila ho zamračene. „Vždy musíš,“ zdôraznila. „Ministerstvo, aurori… potom dlho dlho nič a potom možno ja.“
„Ale to je blbosť.“
„Nie je, je to pravda a mňa to prestáva baviť.“
„Čo prosím?“
„Že ma to už nebaví. Sme od seba stále ďalej.“
„Áno, to som si všimol aj ja,“ prikývol dôrazne. Zarazene naňho pozrela. „Preto som rozmýšľal, že si vezmem dovolenku, hneď ako sa vrátim z Liverpoolu. Pôjdeme do Talianska. Na dva týždne.“
„Ako?“ neveriacky stiahla obočie.
„Presne, ako som povedal. Keď ti teda nebude robiť problém vziať si dovolenku.“
„Myslíš to vážne?“ uprene sa mu dívala do očí. Prikývol. Musela sa usmiať. Možno práve toto jej pomôže dospieť k správnemu rozhodnutiu. Odpútanie sa od ministerstva, Londýna a Snapea. Vedela, že je to správne rozhodnutie, ale teraz dostane príležitosť naplniť ho. Musela to spraviť. Pre Harryho. Nezaslúžil si, aby ho vôbec začala klamať. Preto to bude musieť čo najskôr skončiť. A možno sa priznať. V Taliansku. Dúfala, že ich vzťah dostane ešte jednu šancu. Ale na to potrebovala úprimnosť. „Harry,“ usmiala sa ešte viac. „Určite si tú dovolenku vezmem Potrebujeme ju.“
Po večery si sadli s pohárom vína v obývačke na gauč. Krb potichu blkotal a ona mu sedela schúlená v náručí. Tak, ako to už dávno nerobili.
„Dnes bol na ministerstve Snape,“ začal. Bez akéhokoľvek podozrenia. „Bol za tebou?“
„Uhm,“ ozvala sa mu z hrudníka. Stisla viečka. „Opäť prišiel orodovať o zvýšenie fondov.“
„Vedenie Rokfortu berie skutočne vážne a zodpovedne,“ ironicky natiahol.
„No… nemá inú možnosť,“ nútila sa hovoriť flegmaticky a posmešne. „Robím mu napriek. Dnes som ho nechala, aby si, ehm, vybojoval fondy na rozšírenie skleníkov.“
„Musí byť šťastný, že má takú duchaplnú a nebezpečnú prácu,“ zasmial sa.
Už viac to komentovať nemohla. Mlčala a nechala ho, aby naňho ešte niekoľko minút nadával.
——
Reg Cattermole stál pri okne svojho Londýnskeho bytu a díval sa na neóny pouličných reklám. Veľmi dobre vedel, prečo dnes prišiel Severus Snape na Ministerstvo. Vedel to už asi mesiac. Vtedy ho len náhodou, počas jednej akcie, videl v obyčajnom muklovskom bare. A krátko na to odišiel aj so snúbenicou jeho najlepšieho priateľa do blízkeho hotela. Objímajúc sa, bozkávajúc sa a smejúc sa. Bolo jasné, prečo tam idú. Nepotreboval viac dôkazov. Ale Harrymu o tom nepovedal. Mal ho rád a nechcel ho raniť. Niečo však musel spraviť. Nemohol pripustiť, aby sa to dozvedel iným spôsobom. Ak by mu to povedal niekto cudzí, alebo by ich nebodaj niekde pristihol, bolelo by to oveľa viac. Musí si pohovoriť s ňou. Poznajú sa, nebude problém vytiahnuť ju na kávu a povedať, čo videl. Nežiadať ju o vysvetlenie, na to nemá právo, ale poprosiť ju, aby to skončila buď s jedným, alebo s druhým. Ale hlavne, aby prestala Harryho vodiť za nos.
——
„Dovolenku?“ minister Shacklebolt zamračene pozeral na vedúceho Aurorského oddelenia. Situácia v čarodejníckom svete bola momentálne taká napätá, že jednoducho nemohol dovoliť, aby šéf aurorov odišiel a hneď na dva týždne do zahraničia. Verejnosť by možno spanikárila. Slabá dôvera voči ministerstvu by bola v ohrození. Nebezpečenstvo nepominulo a dovoliť Harrymu Potterovi, aby si vzal dovolenku, by takmer znamenalo, že si minister robí z verejnosti dobrý deň. „Nemôžem ťa pustiť na dovolenku. Momentálne to nejde. Keď sa situácia trocha upokojí, potom o tom môžem uvažovať.“
„Kingsley, ty si mi asi nerozumel,“ zamračene ho prerušil. „Ja tú dovolenku potrebujem, inak sa môže stať, že vyhorím na celej čiare a iba potom nastanú problémy.“
„Ja viem, že máš zodpovednú funkciu, ktorá si vyžaduje veľa premáhania, času a aj nervov. Že ťa to stojí veľa síl. Ale pochop ty mňa. Ako sa asi bude pozerať verejnosť na skutočnosť, že napriek vyhrotenej situácii vo svete, ja pokojne pošlem toho, kto sa má starať o ich bezpečnosť na dovolenku. To mi neprejde.“
„Je mi to ľúto, ale vo svojom rozhodnutí nemienim ustúpiť. Môj osobný život je oveľa dôležitejší ako pracovný. Myslím, že sa za tie dva týždne toho veľa nestane a ak, Reg ma bude vedieť dokonale zastúpiť.“
„Takže máš problémy v osobnom živote,“ prikývol. Konečne mu to došlo. „Nech by si mal s Ginny akékoľvek problémy, ani tak nemôžem…“
„Prečo by som mal mať s Ginny nejaké probléme?“ podozrievavo zvraštil obočie.
„Nemyslím priamo problémy, ale zrejme vám to neklape.“
„Klape nám to dokonale, len potrebujeme pre seba viac času.“
„No, keď myslíš… Ale ak ide len o ten čas, nemôžem s dovolenkou súhlasiť. Už si predsa mohla zvyknúť na to, že máš veľa povinností,“ vypustil. Nechcel a nemohol sa zbaviť vedúceho aurora, na ktorého sa upierala viera celej verejnosti, čo zároveň znamenalo, že verejnosť dôveruje aj ministrovi. Vsadil na to všetko.
„Čo tým myslíš?“ Harry sa na jeho potešenie toho chytil. „Vieš snáď o nejakých iných problémoch, ktoré by som mal mať?“
„Neviem, Harry… neviem nič konkrétne,“ nevinne odvetil. Mal ho presne tam, kde aj chcel. Stavil na jeho podozrievavosť, hru so slovíčkami a jeho schopnosť rozpoznať dvojzmysly. Darmo, predsa to bol najlepší auror. „Len o tom, čo sa hovorí,“ ďalej hral svoju úlohu.
„Čo sa hovorí?“ Harryho to vykrúcanie už vytáčalo. „Tak dokonči, keď si začal!“
„No, ehm,“ díval sa mu do očí. „Vraví sa to, že Ginny netrávi svoj pracovný čas len pracovnými povinnosťami…“
Hodil návnadu. Podľa jeho predpokladov sa toho aj chytil. Bude ju špehovať, príde na to, že ho podvádza a potom… určite… žiadnu dovolenku nebude potrebovať. Kingsley sa sám sebe znechutil. Politická kariéra však preňho znamenala veľa a on bol ochotný staviť čokoľvek. Aj šťastie svojho priateľa. Aspoň nepríde o svoj volebný tromf.
——
Harry odchádzal od svojho nadriadeného značne rozhodený. Jeho najhoršie obavy sa predsa len naplnili. Mal isté, nejasné podozrenie, ale veril jej a nepripúšťal si ich. Ako sa zdalo, mýlil sa. Kingsley mu nepovedal nič konkrétne, ale zasial v ňom semienka neistoty a tie veľmi rýchlo klíčili. Musel byť sám, musel si to premyslieť.
Uvažoval nad ich vzťahom. Že bola permanentne naštvaná na jeho nedostatok času, to bolo vcelku pochopiteľné. Nikdy by však nepredpokladal, že by si z nudy začala s niekým… alebo možno s viacerými. Znechutene sa zaškľabil. Kam sa podela tá ich veľká láska? Možno nikde a možno sa vedela veľmi dobre pretvarovať. Ako inak. Hádali sa, pravda, ale i tak to vyzeralo celkom pohodovo. Rozhodne by nepredpokladal nejaký jej úlet a podvádzanie. Nemohol tomu uveriť.
Vyrazil dvoch podriadených. Nemal na nich náladu. Možno by sa mal niekomu zdôveriť, ale Reg si vzal na poobedie voľno. On si to mohol dovoliť. S niekým sa musí porozprávať. Ale s kým? Hermiona aj s Ronom boli v Amerike a Lupin s Tonksovou mali dosť svojich problémov. Možno by sa za nimi mohol premiestniť. Ale čo by im povedal? Že má nejaké podozrenie a ešte k tomu nepodložené? Najlepšie bude, keď sa porozpráva priamo s ňou. Nech mu to vysvetlí, vyvráti jeho pochybnosti alebo to jednoducho potvrdí. Potrebuje sa dozvedieť pravdu. Nedokáže sa jej pozrieť do očí, keď ho to bude zožierať.
„Slečna odišla na jedno osobné stretnutie do…“
Ako vo sne si vypočul, čo mu hovorí Gloria. Osobné stretnutie. Nie pracovné, ale osobné. Nepovedala, s kým, vraj sa slečna zobrala a bez obsiahlejšieho vysvetľovanie odišla. A vraj sa už nevráti. Stačilo mu to. Ešte ráno predsa hovorila, že hneď po práci pôjde domov, aby im pripravila večeru. A teraz… osobné stretnutie. Potreboval vedieť, kto je ten hajzeľ…
——
„Ahoj,“ pozdravila Ginny Rega, keď si k nemu prisadla. Objednaná káva už bola na stole.
„Ahoj,“ odvetil s úsmevom. Trocha sileným.
„Čo sa prosím ťa deje?“ spýtala sa netušiac, o čo mu ide. „Inokedy chodievaš k nám… prečo teraz takáto náhla žiadosť o stretnutie sa pomimo? Je niečo s Harrym?“
„Nie, Harry je v poriadku, keď môžem súdiť,“ povzdychol a nadýchol sa. „Ide o teba.“
„O mňa?“ podozrievavo zvraštila obočie.
„Konkrétnejšie o teba a Snapea…“
——
Neveril. Nechápal. Sadol si tak, aby ho nevideli a aby ho servírka neotravovala, objednal si kávu. Možno sa stretli len tak. Ako priatelia. Veď predsa nimi boli . Aj keď je pravda, že Rega vodil k nim domov on a vďaka tomu sa aj zoznámili. Netušil, prečo by sa zišli takto, súkromne, bez neho. Ibaže… Zaťal päsť. Nemohla to byť pravda.
Videl ich z profilu. Ani jednému nevidel priamo do tváre. Zdalo sa, že sa len pokojne rozprávajú. Spočiatku. Ona začala byť trocha nervózna a on… On k nej natiahol ruku. Najprv ju pohladil po ramene. Zložila si hlavu do dlaní a zavrtela ňou. Na lavici sa k nej prisunul a ticho jej niečo dohováral. Kypela v ňom žlč. Jeho hnev narastal. Zatínal prsty do stehna.
Pohladil ju po tvári. Zdvihla k nemu pohľad. Mierne sa pousmial. Niečo mu odpovedala. Potom ju objal a ona… ona sa poddala. Schúlila sa mu v náručí. Neprestával, stále do nej húdol a hladil ju. Bolo toho príliš. Stačilo mu, čo videl. Čeľusť mal silno zovretú, obočie nebezpečne stiahnuté.
Ako mohol? Ten zradca. Priviedol si ho do vlastného domu a on mu ako prejav vďaky zviedol snúbenicu. Priateľ. Tvrdil, že je jeho najlepší priateľ len preto, aby mal blízko k nej. Aby mal pohodlnú cestu medzi jej nohy. A ona… Stačilo.
Vstal a odišiel. Do Liverpoolu. Nechce ju už vidieť, aspoň nie tak skoro. A on si to odskáče. Pomstí sa mu, hajzľovi. Bude pykať.
——
„Ako to myslíš?“ šepla potichu.
„Viem o tebe a Snapeovi. Pred mesiacom som vás videl, šli ste do hotela a ja skutočne nepotrebujem vysvetlenie, prečo ste tam šli,“ povedal pokojným tónom.
„Reg,“ hlesla prekvapene. Videla na ňom, že jej to nevyčíta a nečaká jej obhajobu. „Harry o tom vie?“
„Samozrejme, že nie. Je mi jedno, prečo s ním,“ zavrtel hlavou. „Mala by si to Harrymu povedať.“
„Ja viem, chystám sa na to, chcem to skončiť.“
„S Harrym?“ neveriacky sa opýtal.
„Nie s ním, so Severusom.“
„Tak to som rád.“
„Nepovieš to Harrymu?“
„Nie, to je na tebe,“ natiahol k nej ruku a pohladil ju po ramene.
„To som rada,“ zložila si hlavu do dlaní. „Neviem, prečo som to spravila. Nechápem sa. Ale vážne to chcem skončiť. Milujem Harryho, kým on je len…“
„Ide o sex… priťahujete sa,“ prisunul sa k nej. „Ginny, každý môže vo svojom živote skĺznuť. Každý si môže uvedomiť chybu. Ale len tí najstatočnejší sú schopní tú chybu napraviť,“ zobral ju do náručia a ticho jej dohováral. Vedela, že má pravdu. Sama si to uvedomovala. A spraví s tým niečo. Zložila sa mu v náručí a nechala sa tíšiť. Nie je na to sama, má Rega… najlepšieho priateľa, ktorý ju neodsúdil a je ochotný jej pomôcť…
——
Prečo Harry odišiel už včera? Túto otázku si kládol Reg, keď sa pripravoval na cestu do Liverpoolu. Mali predsa odísť dnes popoludní. Spolu. Netušil, čo viedlo jeho šéfa k zmene plánu, ale zrejme to bola nejaká informácia, ktorá sa k nemu dostala neočakávane. Ale i tak by mu predsa dal vedieť. Zastavil sa v práci. Ginny tiež netušila, prečo zmizol tak neočakávane. Zrejme sa bude musieť spýtať priamo jeho.
Na liverpoolskej základni vládol ruch. Harry stál nad plánmi budovy a vydával posledné inštrukcie. Zdalo sa, že sa snažil celú záležitosť urýchliť. Že chcel pohnúť ich pátranie smerom dopredu. Bol ako malý Napoleon a on sa musel nad jeho nadšením a nasadením, rovnako ako aj nad svojím prirovnaním, mierne uškrnúť. Úsmev mu však zamrzol na perách, keď zbadal výraz, akým sa naňho jeho priateľ pozrel. Akoby šlo o niečo nechutné, čo si vôbec neželal vidieť. Akoby ho jeho prítomnosť obťažovala. Nenávistne a ublížene. Nechápal.
„Harry, čo sa deje?“ spýtal sa, keď vydal rozkaz, aby sa všetci pripravili.
„Čo by?“ ironicky natiahol. „Ideme do akcie. Prišiel si neskoro, ako sa zdá.“
„Prečo tá zmena plánu?“
„Ak sa ti nepáči, tak sa môžeš otočiť a vrátiť sa, odkiaľ si prišiel,“ nepriateľsky zavrčal.
„Harry…“
„Nemáme čas. O pár minút vyrážame.“
„Harry, zadrž!“ obrátil ho k sebe. Nechápavo. Striasol zo seba jeho ruku. „Vysvetli mi, čo sa stalo? To sa už nevieš dočkať dovolenky?“ zarazil sa. Ten záblesk v jeho očiach bol alarmujúci.
„Žiadna dovolenka sa nekoná…“
Už sa vážne nemienil zdržovať. Odchádzali. Plán mal byť rovnaký, iba ho plnili o niekoľko hodín skôr. Pridal sa. Určite by sa neotočil a neodišiel tak, ako mu to jeho šéf nevrlo navrhol. Mal podozrenie, že za tým jeho správaním je pravda. Už ju zrejme poznal. Preto tá nechuť a odpor. Už vie, že ho Ginny podvádza. Ale prečo sa správa aj k nemu tak nechutne? Možno zistil, že o tom vedel a nepovedal mu o tom. Vyčíta mu to. Jeho priateľ ho zradil, keď mu zamlčal takú dôležitú informáciu. Musí mu to vysvetliť.
Približovali sa k budove, v ktorej sa mala nachádzať celá skupina organizovaného zločinu. S veľkým počtom zástancov čiernej mágie, ktorí terorizovali celé severozápadné pobrežie Anglicka, s úmyslom ovládnuť hranice s Walesom. Úspešná akcia znamenala očistenie tejto časti čarodejníckeho sveta. Nemohli si dovoliť zlyhať. Postupovali obozretne.
Najprv na celý objekt uvalili protiodmiestňovacie kúzlo. Aurori doslova obkľúčili budovu a systematicky odstraňovali alarmové kúzla. Všetko šlo podľa plánu. Čo najnenápadnejšie, najnehlučnejšie a najrýchlejšie. Polovicu úlohy mali za sebou. Celú tú dobu sa držal v tesnej blízkosti pri ňom. Nevšímal si ho. Sústredil sa na akciu a na jej zvládnutie.
Napokon prišlo k boju. Aurori vtrhli do budovy, z ktorej sa novodobí smrťožrúti už nemohli odmiestniť. Využili moment prekvapenia a začali ich ubíjať. Nehľadelo sa na to, aby ich všetkých udržali pri živote. Ak bolo nutné, v sebaobrane zabíjali. Padlo veľa aurorov, lúče lietali a metali jedného po druhom. A platilo to aj naopak. Devastačné kúzla sa striedali s obrannými. Útočiacich bolo najviac. Omračovacie, zväzovacie, znehybňujúce. A Avady. Temní mágovia sa odhodlali aurorov zabíjať.
Celý dom sa otriasal v základoch, ako dopadali zablúdené kúzla na jej steny. Množstvo zábleskov, ohňa, padajúcich trosiek. Padlo pol steny. Nestačil uhnúť, kamene ho zasypali. Tušil, že tu skončí. Že na tomto mieste umrie. Možno, keby mal niektorí jeho spolubojovník čas sa ním zapodievať, ale každý sa venoval len tomu, aby boj vyhral. Na ranených teraz čas nebol.
Harry zaregistroval, že sa na Rega zvalila stena. Odklonil jednu kliatbu a vrhol sa k nemu. Nevnímal ten hluk, ktorý vládol okolo neho. Výkriky, praskot a lomoz, svetlá a smrad, zúrivosť a šialenstvo. Prikľakol k nemu.
„Ako sa zdá, spravodlivosti bolo učinené zadosť,“ zaškľabil sa mu do tváre.
„Harry…“ vydralo sa z neho. Cítil, že má polámaných veľa kostí, že má rozgniavené vnútornosti. Ak mu okamžite nepomôže, ak tie kamene neodvalí, vypľuje tu dušu. „Pomôž…“ sykol od bolesti.
„Nie, nepomôžem,“ rázne zavrtel hlavou. Reg sa zatváril neveriacky a nechápavo. Z úst sa mu vydral ston a tichá žiadosť o vysvetlenie. „Zdochneš tu, pretože si to zaslúžiš.“
„Prečo?“ šepol.
„Zistil som totiž, že moja snúbenica má milenca, vieš?“ sarkasticky natiahol. S potešením sa díval do jeho ubolenej tváre, v ktorej zbadal náznak poznania. A to ho vytočilo ešte viac. Pomaličky prestával reagovať. Už necítil ani tú bolesť. Blížil sa jeho koniec.
„Harry…“ z posledných síl, z posledného záblesku vedomia sa mu podarilo vypustiť. „Ja som ti to chcel povedať…“
„A kedy? Čo?“ vykríkol. Regov život vyhasínal. „Až vtedy, keď si ju poriadne užiješ? A potom mi ju veľkoryso vrátiš?“ zasyčal. Regovi sa tvárou mihol protest. Chcel hovoriť, nemohol. Chcel namietať, nevládal. Chcel protestovať, umieral. „Umri, ty hajzeľ. Zo srdca ti to prajem.“ Regovi sa vyvalila z úst krv. V tvári sa mu zračila ľútosť. Vydýchol naposledy.
——
Liverpoolská akcia bola úspešná, hlásali noviny. Koniec veľkej hrozby. Aurori nesklamali. Harry Potter opäť dopomáha k záchrane sveta. Dvadsaťpäť aurorov hrdinsky položilo svoj život…
Bolo mu nevoľno. Neponáhľal sa domov. Kde má vlastne domov? Ostal v Liverpoole, aby pomohol upratať ten bodrel, ktorý si bojová akcia vyžiadala. Myslel na svojho bývalého priateľa. Umrel, tak to bolo správne. Bude sa musieť vrátiť a vyriešiť to aj s ňou.
Prišla od nej sova. Aká je šťastná, že nebol medzi obeťami. Ako veľmi je jej ľúto Rega. Aby sa čo najskôr vrátil. Zdvíhal sa mu žalúdok. Z nej, z jej pokrytectva. Trúchli za svojím milencom. Určite si praje, aby sa ich miesta vymenili. Aby umrel on a aby Reg prežil. Nenávidel ju…
——
„Chcem to skončiť,“ zamračila sa Ginny na Severusa. Prišiel opäť orodovať za zvýšenie fondov, pretože je ministerstvo skutočne neschopné a jeho to už prestáva baviť. Ani sa nenamáhala začarovávať miestnosť. Tentoraz chce len diskutovať.
„Hm, skončiť…“ natiahol predstierajúc zamyslenie. „Mám to chápať tak, že som ťa už prestal baviť?“ spýtal sa úplne pokojne.
„Neoznačuj to ako pobavenie,“ protestovala zamračene.
„A ako to mám označovať? Bavili sme sa.“
„Ty si sa určite bavil. Ja by som to, v niektorých chvíľach, možno aj brala vážne.“
„V poriadku, ja som bol ten, ktorý to bral ako potešenie, kým ty…“
„Sklapni!“ vrkla naštvane. A nervózne. Nemohla sa naňho ani dívať, pretože to v nej opäť vyvolávalo myšlienky, ktorým sa snažila vyhnúť. „Je jedno, kto to ako bral. Je jedno, či šlo len o fyzickú záležitosť, alebo za tým mohlo byť niečo viac. To všetko je úplne jedno. Je koniec. Už si neželám, aby si sa ku mne približoval takto… súkromne. Odteraz bude náš vzťah skutočne len na profesionálnej úrovni.“
„Si o tom vážne presvedčená?“ spýtal sa hlbokým hlasom a pristúpil k nej. Opäť sa jej nekontrolovateľne rozbúchalo srdce.
„Bež si sadnúť na stoličku… prosím,“ požiadala ho rozochvene.
„Ginevra, obaja veľmi dobre vieme, že je za tým viac. Slová jednoducho…“
„Rozumel si mi?“ naštvane mu pozrela do očí. Neposlúchol. Len sa uškrnul a omotal si ruky okolo jej pása. Cítila, že znova začína podliehať. „Nechaj toho… prosím,“ šepla. Jeho tvár sa však skláňala k nej a on si lačne bral jej ústa.
„Zdá sa, že ruším…“ posmešne sa natiahlo od dverí. Prestrašene odskočila od Severusa a dívala sa do Harryho očí. Plných nenávisti a hnevu. „Netušil som, že máš tých milencov tak veľa.“
„Prosím?“
„Potter,“ zavrčal Snape.
„Vypadnite,“ zasyčal Harry.
„Nie.“
„Severus, odíď…“
„Ou… Severus,“ nasilu sa zasmial. „Vskutku romantické. Telo jedného milenca ešte nevychladlo a ty už máš náhradu.“
„Čo?“
„Počula si, ty…“ vyštekol nazúrene, ale nadávku prehltol. „A keď sme už pri vás,“ otočil sa na Snapea. „Jedného jej milenca som zabil… vypadnite, lebo spravím to isté aj s vami.“
„Potter, ja vskutku nechápem, čo to tu trepete. Keď si myslíte…“
„Vypadnite!“ štekol s vytiahnutým prútikom. Ginny ticho vzlykala. Nazúrený auror s prútikom môže znamenať problémy. To si Severus uvedomil a bol naučený nepodceňovať súpera. Odišiel.
„Harry, ja…“ skúsila Ginny, keď osameli.
„Drž hubu! Vedel som to. Zistil som to pred niekoľkými dňami, ty mrcha. Nenechám už zo seba robiť idiota!“
„Chcela som to skončiť,“ pípla.
„To mi je jedno! Rega by som možno ešte pochopil, ale že ma vymeníš za tamtoho chladného a odporného netopiera… to je príliš.“
„Akého Rega?“ nechápala.
„Poznala si ich snáď dvadsať?“ posmešne vypustil. „Tvojho milenca… môjho akože priateľa, ktorého som nechal zdochnúť v tej diere…“
„Nemala som s ním nič…“
Nakoniec si to nechal vysvetliť. Pochopil. Uvedomil si svoju obrovskú chybu. Neodpustil však. Ani jej a ani sebe. Priznal sa k vražde a s obrovskou bolesťou sa nechal zavrieť do väzenia. Nedorozumenie s fatálnymi následkami. Zabil si najlepšieho priateľa, ktorý chcel len pomôcť. Pretože ich mal rád. S tým sa nedokáže nikdy zmieriť…
KONIEC