J 12.Kto ho dostane?

———-

Ťuk – ťuk – ťuk.

 „Kto je tam?“

 „To som ja… Minerva. Otvor.“

 „Povedz heslo.“

 „Ale prestaň, Pomona,“ vrkla netrpezlivo a očami striehla po skleníkoch.

 „Neprestanem,“ ozvalo sa prestrašene. Profesorka tranfigurácie prevrátila panenky.

„Malá, ružová ropucha…“

 „Dobre.“ Zaznel zvuk otvárajúcich sa zámok. Po piatich minútach sa otvorili dvere. „Poď,“ vpustila ju dnu.

 „Ona je tu tiež?“ zamračila sa Minerva a strelila pohľadom po Pomone.

 „Áno,“ pípla po piatich minútach, ktoré strávila bavením sa so zámkami. „Musela som ju zavolať,“ nešťastne pozerala po Trelawneyovej, ktorá sedela pod oknom s neprítomným výrazom. „Ale neboj… má svoje,“ prstom ukázala po troch fľašiach cherry. „Nevypije nám nič… Priniesla si niečo?“

 „Samozrejme, čo si si myslela?“ Minerva sa zatvárila urazene. „Požičala som si to od Albusa,“ s hrdým úškrnom začala vyťahovať spod habitu fľaše s whisky.

 „Hm… a myslíš, že je to bezpečné?“ strachovala sa a obzerala všetkých päť fliaš. „Sú zapečatené? Nikto ich neotvoril? Nie je v nich jed?“

 „Mňa skôr trápi, či nám to bude stačiť.“

 „Určite, veď ich je päť!“

 „To áno, ale má prísť Poppy… Dobre vieš, aký má ťah.“

 Klop – klop – klop.

 „My o vlku…“

 „Kto je tam?“ spýtala sa Pomona s uchom pri dverách.

 „To som ja… Poppy. Otvor.“

 „Povedz heslo!“

 „Ale prestaň a švihaj… mám smäd.“

 „Nie.“ S vypleštenými očami hľadela na Minervu, ktorá sa na ňu mračila.

„Malá, ružová ropucha…“

 „No vidíš, že to ide,“ Pomona nechápavo pokrútila hlavou smerom k Minerve. Tá opäť prevrátila oči a sledovala, ako sa baví zámkami. Strelila pohľadom po miestnosti. So záujmom zobrala do rúk malú sošku, na ktorej sa vábivo odrážali lúče zo sviečok. Prevracala ju v dlani, dá sa povedať, že sa jej veľmi zapáčila. Mykla plecami a strčila si ju do vrecka.

 „Išlo sa sem veľmi ťažko,“ sťažovala sa Poppy, keď sa predrala do vnútra. Pomona opäť zápasila so zámkami. „Ona je tu tiež?“ pozerala na Trelawneyovú ako na niečo nechutné.

 „Neboj… nevypije ti nič,“ ozvala sa McGonagallová.

 „Načo ju sem vôbec vždy dotiahneš?“ obrátila sa na Pomonu, ale siahala s mlsným výrazom po fľaši.

 „Vie o tom, že sa tu stretávame,“ podarilo sa jej zamknúť aj tridsiaty piaty zámok.

 „Áno… ona vie vždy o všetkom,“ vrkla. „A ty sa bojíš, že to povie malej, ružovej ropuche.“

 „Kto je tam?“ vyhŕkla Pomona s uchom na dverách.

 „To som bola ja,“ Poppy prevrátila oči.

 Píp – píp – píp.

 „Čo to je?“ Sproutová sa začala ostražito obzerať po miestnosti.

 „Pardon… to je môj tamagoči,“ ospravedlňovala sa Minerva a vyberala z vrecka malú modrú vec. „Požičala som si to od Creeweyho, volám ho Pupinko… asi potrebuje papať,“ pozerala na displej. „Ááá… a potrebuje vyniesť aj hovienka,“ zatvárila sa ako chlácholivá matka.

 „Minerva… pätnásťkilový motýľ?“ Poppy neveriacky zazerala.

 „No a čo? Dobre sa oňho starám,“ zatvárila sa nepriateľsky. „Nemôžem ho nechať zdochnúť.“

 „Daj tú vec preč,“ zašepotala Pomona.

 „Nič ti to nespraví, prestaň byť taká ustráchaná,“ Pokým si Pomona a Minerva inteligentne nalievali do pohárov, Poppy sa príliš nesrala. Ťahala priamo z fľaše.

 „Chcelo by to hudbu,“ navrhla Poppy.

 „Nie… začuje nás.“

 „Ona to vie… ona vie o všetkom. Príde si po vás. Ani sa nenazdáte a príde. Keď sa stretne tento mesiac s tým nadchádzajúcim… ona povstane a spoločne so svojimi komplicmi príde,“ Trelawneyová sedela vzpriamene a oči jej gúľali. Pomona švihla prútikom.

 „Čo si jej spravila?“ otočila sa na ňu Poppy, pretože Sybilla razom zmĺkla a zmeravela.

 „Tie jej reči ma znervózňujú,“ natiahla takmer plačlivo.

 „S tou hudbou môžem pomôcť,“ oznamovala Minerva, keď obrátila pozornosť z profesorky veštenia na svoje kamarátky. „Požičala som si to od Thomasa,“ a vyťahovala malý magnetofón. „Ale neviem, aké tam sú pesničky…“ Poppy aj s Minervou sa začali vzápätí na stoličkách natriasať, hrala im akási disco hudba. Pomona vyzerala nedôverčivo, prútikom istila škatuľku, po pár tónoch sa trocha uvoľnila. Otvárali ďalšie fľaše.

 „Čo budeme preberať?“ nadhodila.

 „Ja neviem… poďme opäť ohovárať,“ navrhla Poppy.

 „To robíme vždy,“ zafrflala. „Tak isto vždy preberáme aj dievčenské veci.“

 „Niečo mám,“ uškrnula sa Minerva. „Požičala som si to od Changovej,“ vytiahla akýsi časopis.

 „Hí…“ vypískla Pomona, keď ho otvorila. „No… Merlinove bokombrady… mandragorin odvar… do pekla… do kotla… to je niečo…“ s vypleštenými očami pozorovala istého mužského modela. Šaty však nepredvádzal.

 „Nóóó… to je sila,“ uznanlivo pískla Poppy a tvárila sa akosi zvláštne. „Ale myslím, že to nebude rekord…“ vyšklbla Pomone časopis a tá sa vzápätí zvalila zo stoličky. Tak sa snažila nespustiť oči zo stránky. „Nie… nie… nie…“ hodnotila Poppy, keď obracala stránky.

 „Pomalšie, do čerta,“ vrkla Pomona. „Neprevracaj ich tak rýchlo… nič z toho nemám.“

 „Nie… ani jeden,“ zamračila sa Poppy a hodila časopis Pomone, ktorá sa ho okamžite zmocnila.

 „Čo tým myslíš?“ vyzvedala Minerva a takmer ľútostivo pozerala na Pomonu. Tá sa tvárila unesene a v kútikoch úst sa jej zjavili sliny.

 „Že ani jeden nie je rekordný,“ nevinne mykla plecami. Minerva na ňu nedôverčivo zazerala. „Tak dobre… poviem ti to,“ povzdychla a vybrala akýsi zápisník. „Vediem si štatistiku… keď sa niekto zjaví na ošetrovni… tak… no…“

 „Ukáž,“ vyhŕkla Minerva. „Teda Poppy…“ zatvárila sa zhrozene. „Ty ich premeriavaš?“ jej výraz sa však začal zmierňovať.

 „No a čo,“ poriadne si uhla z fľaše.

 „Hí… tento je pekný…“ ozvala sa Pomona.

 „Kto by si pomyslel, že niekto ako Potter ho bude mať takého maličkého,“ zachichtala sa Minerva.

 „No… a všimni si, že nemá ani tendenciu rásť,“ ukázala jej krivku z posledných piatich rokov. „Jeho kontrolujem pravidelne.“

 „A Albus…“ Minerva sa tvárila škodoradostne.

 „Ten už drží iba silou zotrvačnosti,“ vysvetlila uštipačne.

 „No a kto by to povedal do Weasleyho… Grangerová musí byť spokojná,“ komentovala Minerva. Pomona si ich nevšímala, pravú ruku mala strčenú pod habitom. „Normálne jej tuším závidím.“

 „Stále to však nie je to najlepšie.“

 „Divné čísla pri Creeweym.“

 „Blbo sa meral, bol skamenený.“

 „A čo máš najlepšie?“ spýtavo zdvihla obočie. Ani jedna z nich si nevšímala Pomonu, ktorá sa podivne natriasala.

 „Chceš vedieť?“ Poppy s úškrnom zdvihla obočie.

 „Samozrejme,“ laškovne zamrkala.

 „Na to mám zvláštny záznam…“ s posvätnou úctou vyberala kus pergamenu s ozdobným lemovaním. „Opatrne,“ upozornila Minervu, keď sa po ňom natiahla.

 „Nekecaj…“ zhodnotila s vytreštenými očami. Fascinovane hľadela na čísla pri istom mene. „Tak to som z toho… úplne vedľa.“

 „Však? Nechodí často… vlastne bol len raz, ale bol to zážitok na celý môj život,“ unesene si spomínala Poppy. „Dva mesiace som sa nevedela poriadne sústrediť.“ So zasneným výrazom sa nachádzala v minulosti. Prebral ju až búrlivý Pomonin výkrik. Obe na ňu pozreli, snažila sa polapiť dych a vyvaľovala na ne oči.

 „Toto by sme nemali nechať len tak,“ nadhodila Minerva, keď si prestali všímať Pomonu.

 „Čo chceš robiť?“ opatrne sa opýtala Poppy.

 „Nevrav, že by si si to nechcela zopakovať.“

 „Jasne, že áno… ale on sa len tak nedá.“

 „Máš pravdu,“ zamyslela sa. Nikdy ho nemala rada, vlastne ho neznášala. Ale tie jeho čísla boli… proste… úchvatné. Samozrejme ho nedostanú na ošetrovňu. Ale keď už nič iné, aspoň mu môže uškodiť.

 Zábava pokračovala, otvárala sa posledná fľaša. Pomona sa pomaly dostávala späť do normálu a Minerva zbadala, že Poppy začína pomaly prekračovať svoju hranicu. Využila príležitosť a požičala si od nej výnimočný záznam, z ktorého chcela spraviť kópie a poslať ich po hrade.

 O DVA DNI

 „Už ste to čítali?“

 „To je sila.“

 „Kto by to povedal?“

 „Ja ho musím mať.“

 „Vieš, čo sa hovorí… podľa nosa poznáš kosa.“

 „Nóóó… a on má teda poriadny nos.“

 „Prekúsnem aj ten jeho výraz… ale budem ho mať.“

 „Nie, ja ho budem mať.“

 „Nekecajte… ja ho budem mať.“

 „No ty určite.“

 „Bež do prdele… samozejme, že ho budem mať. Na vás, chrabromilčanky, sa zvysoka vykašle.“

 „Divila by som sa mu… musí sa mu z teba prevracať žalúdok.“

 „Už ide… už je tu.“

 „Ááá.“

 „Merlin… pozrite naňho.“

 „Je tak krásny.“

 „Vážne? Prednedávnom si z neho vracala.“

 „Drž pysky.“

Čo na mňa všetci tak civia? Prebehlo hlavou profesorovi elixírov, keď sa doplachtil na hodinu piatakov.

 „Príprava dnešného elixíru patrí k tým najkomplikovanejším. Ani sa neodvažujem naivne dúfať, že by sa niekomu podarilo ho spraviť včas a ešte k tomu aj správne…“ odmlčal sa. Nechápavo pozeral po triede. Chalani ho vraždili pohľadmi. Potter vyzeral obzvlášť nazúrene, Longbottom mal naširoko otvorenú hubu a Weasley si červenajúc držal Grangerovú pri sebe. Akosi divne sa správala, nahýbala sa cez lavicu a lesklými očami ho hltala. Pozrel na slizolinských. Parkinsonová unesene privrela oči. Na viečkach sa jej zjavil nápis Chcem ťa… Malfoy aj so Zabinim nepriateľsky zazerali. Grabe s Goyleom neveriacky pozerali pod lavicu a niečo tam skúmali. Kontrolovali jeden druhého. „Môžete mi, do kotla, povedať, čo sa to tu deje?“ vyštekol po nich. Nikto sa neunúval mu odpovedať. Zjavne ich jeho húknutie vrátilo do reality. Alebo aspoň tie, ktoré sa môžu pýšiť zaoblenými hrudníkmi. Tí s plochými hrudníkmi sa zatvárili víťazoslávne. „Tak by sme sa teraz mohli venovať tomu, kvôli čomu s vami vlastne strácam čas. Elixír… prísady aj postup sú na tabuli…“

 NA ĎALŠÍ DEŇ

 „Severus, musím ti povedať, že ma rozčuľuje ten náhly záujem o tvoju osobu,“ šepol mu pri obede Dumbledore a vyzeral ako dieťa, ktorému zoberú hračku. „Pozri sa na ne,“ nešťastne rozhodil rukou po sieni. „A mňa si nevšíma ani jedna. Dokonca ani Lovegoodová… a už som ju mal skoro spracovanú.“

 „Nechápem, o čo ide,“ vrkol nazúrene a pozeral na všetky tie zasnené pohľady. Lavender Brownová práve prechádzala popri učiteľskému stolu a so zapišťaním sa sklátila k zemi. Parvati Patilová zasnívane kráčala za ňou. Nevšimla si ju, očami visela na Snapeovi a šliapla jej na hlavu. Nechápavo nadvihol obočie a pozeral, ako štvorica tretiakov uteká ku Brownovej s nosidlami. Za nimi stáli ďalšie pripravené štvorice chlapcov s nosidlami.

 „Vážne nemáš ani poňatia?“ neveriacky sa ho opýtal riaditeľ a špáral sa v nose. Zavrtel hlavou. „Bol na teba vyhlásený lov. Objavili sa isté záznamy tvojich… povedzme… chúlostivých mier. A treba povedať, že sú výnimočné. Každá by ťa chcela dostať,“ v očiach sa mu objavili slzy.

 „Čože sa objavilo?“ Snape nazúrene stisol vidličku. Znechutene pozrel cez Dumbledora, ktorý si práve vytiahol niečo dlhé a zelené z nosa a jeho oči sa stretli s pohľadom Dolores Umbridgeovej. Zamrkala. Zdvihol sa mu žalúdok.

 ————-

 „Prečo si to spravila?“ vrkla potichu Poppy na Minervu. Práve dohliadala na rešpektovanie školského poriadku vo vstupnej hale.

 „O čom hovoríš?“ zatvárila sa nechápavo.

 „Ty dobre vieš… malo to byť moje tajomstvo.“

 „Poď, drahá,“ mrmlala Sproutová a viedla uplakanú Trelawneyovú. „Práve ju podmienečne vylúčila,“ povedala tým dvom na vysvetlenie. Keď zmizli v jednej z chodieb, oba sa spokojne zaškľabili.

 „Tak vysvetlíš mi to?“ Poppy sa rýchle vrátila ku svojmu problému.

 „A čo… chcela som mu uškodiť,“ mykla plecami. „Smith… nebehajte!“ húkla po ňom. „Corner… čo to máte?“ Ten sa k nej previnilo dovliekol a ukazoval jej neškodný prívesok na kľúče. Ale bol lesklý. „To si zoberiem.“

 „Ale…“ Corner chcel protestovať.

 „Čo ale, pán Corner?“ zatvárila sa výstražne. „Strhávam Bystrohlavu päť bodov,“ a strkala si prívesok do vrecka.

 „Si neuveriteľná,“ prskla na ňu Poppy a s nešťastným výrazom odchádzala na ošetrovňu.

 PRIEBEH NASLEDUJÚCEHO TÝŽDŇA

 Profesor elixírov sa musel zmieriť s tým, že dostával pravidelne písomné ponuky na rande. A to aj tridsaťkrát za deň. Nazúrene ich šklbal a hádzal do koša. Možno by sa s tým aj zmieril a dokázal by si nevšímať aj dievčatá, ktoré sústavne pred ním odpadávali. Poppy si začala viesť novú štatistiku… rozmery hrudných košov a estetiku istých miest hospitalizovaných dievčat. Ale lov na jeho osobu dostával už hororovejšie rozmery. Nielenže čelil množstvu pokusov o podstrčenie elixírov lásky, ale musel odrážať aj hroziace atentáty na svoju osobu zo strany ohrdnutých milencov. Jednými z nich boli aj Potter s Weasleym.

 „Ginny… no tak…“ hlesol nešťastne stojac pred ňou celý nahý. „Doteraz bolo všetko v poriadku… čo sa ti nezdá? Dokázal som ťa uspokojiť.“

 „Myslíš?“ sarkasticky natiahla a pozerala na jeho maličkú vzpriamenú pýchu.

 „Čo tým chceš povedať?“ vyštekol naštvane.

 „Že som si musela pomáhať sama…“ zabila ho svojimi slovami a doobliekala si posledný kus šatstva. Nechala ho stáť deprimovaného uprostred núdzovej miestnosti.

 —————

 „Hermiona… neviem, prečo sa sťažuješ!“ plakal Ron a pozeral sa na svoj odhalený rozkrok. „Nepatrí k tým najmenším… je len o pár centimetrov menší.“

 „A práve tých pár centimetrov v konečnom dôsledku zaváži,“ prskla naňho.

 „Si náročná,“ zavzlykal bezradne.

 „Áno, som veľmi náročná… som maximalistka a keď je niekde niečo väčšie… musím to mať,“ mykla plecami a rozhodla sa odísť.

 „Neukojená… neskromná… pôžitkárka,“ vrkol.

 „Čo sa ti nezdá… je celkom pekný,“ nechápavo zavrtela hlavou Parvati, ktorá sa tam objavila.

 „Parvati!“ vyhúkol a zakrýval sa rukami.

 „Tak si ho zober… keď ti bude stačiť.“

 —————-

 „Changová!“ neveriacky sa pozeral na Bystrohlavčanku, ktorá si pred ním stiahla habit. Mala pod ním vyzývavú spodnú bielizeň a veľmi pomaly a zvodne sa k nemu blížila. „Okamžite si navlečte ten habit a zmiznite!“ vyštekol. Na moment zaváhal, nebola najhoršia. Mala krásne krivky, perfektne zaoblené na tých pravých miestach. A tie čierne vlasy, ktoré sa k nemu tak hodili… Zarazil sa.

 „Ale no tak… pán profesor,“ zapriadla a naťahovala sa za ním.

 „Nerozumeli ste?“ hlas mal rozochvený. „Nebudem to opakovať!“ musel to zaraziť skôr, ako spraví nejakú hlúposť.

 „Pán profesor… a čo je na tom,“ nevzdávala sa. Jeho výraz bol nebezpečný. „No tak… nikto sa to nedozvie. Taká rýchla akcia.“

 „Nie a to je moje posledné slovo. Vypadnite, kým z vás nespravím štyri.“

 „Mohli by ste mi niečo spraviť… niečo darovať. Ale nebuďte taký nedotklivý,“ pokračovala, keď videla jeho protest. „Nevravte, že vás nepriťahujem. No tak!“ húkla už nešťastne. „Tak mi ho len ukážte. Nepozerajte, som zúfalá… nadržaná. Chcem vás. Len kúsok… nikomu to nepoviem. Prosím!!! Len sa ho dotknem, nebuďte tak protivný… nevidíte, aká som zdrvená? Len cez habit, kúsok… máličko… trošičku…“

 S hysterický plačom odišla.

 —————

 Skupinky bojových amazoniek sa ho pokúšali vystopovať na každom rohu. Zhodli sa na tom, že samostatné akcie, ktorých už bolo nespočetne, nevedú k ničomu, preto súhlasili so spoluprácou. A každá si mala prísť na svoje. Dohodli sa na koordinovanej a do najmenších detailov naplánovanej akcii, ktorá prinúti profesora rezignovať. A že mal čo robiť, aby sa im vyhýbal.

 „Nenávidím ťa!“ vrkol na svoj rozkrok stojac za rohom jednej z chodieb. Práve unikol jednej obzvlášť dôsledne nacvičenej nadržanej jednotke slizolinských piatačiek. „Prisahám, že ťa snáď… odrežem! Robíš mi samé problémy! Zmätok!“

 Vrátili sa k taktike postupného vrhania sa naňho. Parkinsonovej musel kopnúť do hlavy, pretože sa mu zavesila na nohu a nechcela sa ho pustiť. Na Bonesovú bol dokonca prinútený vytiahnuť prútik. Návštevy v jeho kabinete boli samozrejmé, po večeroch k nemu doliezali a on sa začal zamykať. Začal sa po hrade pohybovať pod splývacím zaklínadlom, na každom desiatom metre narazil na vzdychajúce dievčatá s jeho fotkou v rukách.

 ——————

 „Bombarda maxima!!!“ Jeho dvere vyleteli z pántov. Neveriacky sa díval na maličkú chrabromilčanku.

 „Weasleyová! Čo si to dovoľujete!“

 „Pozrite… pán profesor,“ zamrkala. „Nebudem sa krútiť. Jednoducho potrebujem chlapa. Potrebujem poriadny sex!“

 „Čo Potter?“ zaškľabil sa.

 „Nezaťažujme sa zbytočnými maličkosťami,“ odvetila s úsmevom.

 „Keď chcete sex, nájdite si niekoho iného!“

 „Uznávam, že hocikto iný by bol lepší… a hlavne väčší. Ale ja chcem práve vás.“

 „Ty malá fľandra!“ ozvalo sa jej za chrbtom. Pristúpila k nej Hermiona s bojovým výrazom. „Nezdá sa ti, že si tu zbytočná?“

 „Prišla som skôr… tak sa zober a odleť!“

 „Nie… toto bol môj nápad.“

 „Toto bol nápad každej druhej pred tebou.“

 „Vypadni za Potterom! Slintáš po ňom pol života.“

 „Iste, ale nikdy som netúžila po miniatúrach. Mám väčšie právo tu byť. Ty sa nemáš na čo sťažovať! Ronald je poriadny chlap!“

 „Fakt?“ ozval sa profesor pobavene.

 „Odkiaľ môžeš vedieť, aký je to chlap?“

 „Čo je teba po tom? Jednoducho mám prehľad.“

 „Si zvrátená.“

 „A ty si vypočítavá.“

 Samozrejme to skončilo bitkou. Snape sa s úsmevom pozeral, ako sa dve chrabromilčanky váľajú po zemi s veľmi vážnym úmyslom poriadne si ublížiť, prípadne sa zabiť. Odišli síce krvavé, ale neuspokojené.

 —————-

 „A máme hovno,“ hlesol Ron.

 „Môžeme sa pomstiť,“ nadhodil Harry.

 „Čo im chceš spraviť?“ výstražne zvraštil obočie.

 „Im nič… ale jemu,“ významne nadvihol obočie.

 „Čo?“

 „Poď so mnou…“

 o pár minút

 „Ministerstvo vám bude veľmi zaviazané, pán Potter. A vám samozrejme tiež… pán Weasley. Tak sme sa dohodli.“

 A KTO HO DOSTAL?

 „Potter, Weasley… ja vás zabijem!“ vyštekol profesor elixírov a dal sa do prenasledovania dvoch chrabromilčanov. Robil pravidelnú nočnú kontrolnú pochôdzku po hrade a samozrejme mohol očakávať problémy. A to ešte k tomu títo dvaja idioti, ktorých z duše neznášal. Hnojové bomby boli všade, aspoň že tie sexuchtivé dračice boli vo svojich spálňach. Vrhli sa do jednej z prázdnych učební. Blbci tupí… teraz im nepomôže ani ten ich sprostý plášť.

 „Petrificus totalus,“ ozvalo sa mu za chrbtom. Stuhol a sklátil sa k zemi. „Ďakujem vám. Ako som povedala… Kornelius sa vám odmení, môžete odísť.“

 Pretočila ho a zviazala mu ruky. Potom ho zbavila tej strnulosti. Na jeho smolu.

 „Aké to bolo jednoduché… však pán kolega,“ mierne sa pousmiala a začala si pomaličky vyzliekať kus za kusom nespočetného množstva ružových svetríkov.

 „To nemôžete myslieť vážne!“ ozval sa v panickej hrôze. Bola takmer nahá. Merlin… to je ale kopa tukových faldov.

 „Ale môžem,“ zamrkala a siahla mu do rozkroku.

 „Nie!!!“ hradom sa niesol jeho zúfalý krik.

 „Áno,“ hlesla a hradom sa niesol víťazný vysoký dievčenský smiech.

KONIEC