Obrovský čierny drak zamával mohutnými krídlami a zniesol sa k zemi. Tam bol dôvod všetkých jeho problémov. Kľačal na zemi, prútik držal dvoma rukami a mieril naňho. Musí ho zničiť, spáliť. Vychrlil ohromnú dávku ohňa smerom na pôvodcu ich skazy.
Nemohol tušiť, že v tej istej chvíli padla Hermiona pod nohy smrťožrútov a Draco sa hodil na ňu, aby ju ochránil vlastným telom. Severus to videl a zneškodnil zamaskovaného muža, ktorý už dvíhal prútik. Draco odrazil druhého a Severus sa postaral o ďalšieho.
Nemohol vidieť, ako pukol strom a ten padal na bojujúceho Hagrida, ktorý reval tak, že by sa za to ani draky nehanbili. A nemohol vidieť ani to, ako sa naňho vrhla Minerva, aby ho odsotila. V skoku použila aj prútik, pretože na poloobra ho bola potreba. Hagrida odsotila, ale strom na ňu padol.
Nemohol vidieť, ako Molly odrazila kliatba medzi tvrdé kamene a ako sa doráňaný Artur vrhol k nej, aby ju skontroloval, či žije.
Nemohol vidieť, ako Tonksová padla pod náporom troch kliatob a Lupin sa na to díval, v obkľúčení pätice smrťožrútov. Severus mu už pomáhal, videl to a bolo mu jasné, že si Lupin sám nikdy neporadí.
Nemohol tušiť, že Fred leží v kaluži krvi a George pri ňom kľačí, v slzách, neschopný ďalšieho boja, odovzdane. Nemohol vidieť, že Bill skáče pred nich, aby ich oboch ochránil.
Nemohol vidieť, že aurori padli a Sirius so Susan sú odzbrojení. Nemohol vidieť, že proti sebe kľačia, s úsmevmi na tvári, pokojne a zmierlivo. Nemohol vedieť, že nad nimi stojí Lestrangová a hotuje sa dokončiť aspoň niečo zo svojho plánu. Nemohol vidieť a vedieť, ako jeho krstný otec objal svoju manželku a vášnivo ju pobozkal na pery. Oni vedeli, čo sa blíži. Vedeli, že toto sú ich posledné chvíľky na tejto zemi. Umrú spoločne, tak ako si to vždy želali. Len si nemysleli, že to bude tak skoro. A s nimi umrie aj ich dieťa. Koniec Siriusa Blacka a koniec Susan Gravesovej-Blackovej. Umrú s úsmevmi na tvári, s bozkom na perách, so slovami večnej a nehynúcej lásky. Umrú spoločne, v náručí toho druhého, ktorého milovali celým svojim srdcom a dušou. Spolu. Darmo sa Lestrangová dožadovala, aby sa pustili. Nevšímali si ju, ignorovali ju. Mali jeden druhého. Naposledy. A to ju vytáčalo do nepríčetnosti. Kývla na svojho kolegu. Vzduch preťali dva zelené lúče. Dve smrtiace kliatby naraz zabili oboch. Padli. Úsmev z ich tváre nezmizol ani potom.
V tej istej chvíli Harry s vypätím posledných síl vyčaroval vír. Silnejší, než vír z lesa, ktorý ničil, ktorý za sebou nechával pustinu. Vietor a oheň sa stretli v polovici dráhy svojho letu. Narazili do seba ako dva tanky. Ani jeden nemienil ustúpiť, chceli sa dostať ďalej, chceli zničiť to, čo ich spôsobilo. Harry v zúrivosti zareval a odklonil svoj prútik bokom. Oheň spolu s vírom sa rozleteli do strany. Smerom do pustiny. Niekde tam, kde stáli pozorovatelia tohto útoku. Harry to nevedel, ale spôsobilo to, že Voldemort zavelil ústup. Zničenie štyroch drakov a Potterov zvláštny vír ho prekvapil.
Posledné nabratie síl. Harry znova zacielil na draka. Stále si držal svoj vír, ruky mu brneli a nervy mal našponované na maximum. Drak sa spamätával z výboja energie, ktorá rezonovala vzduchom po strete ohňa a vetra. Otriasali sa i ostatní. Už sa nestihol nadýchnuť, aby vypustil svoju najväčšiu zbraň. Sila víru ho zasiahla v plnej sile a on zmizol. Rovnako ako jeho bratia.
Bolo po všetkom. Draky zmizli. Smrťožrúti utekali na odmiestňovacie územie prenasledovaní zvyškami bojaschopných obrancov. Vyslal jeden kontrolný vír po celom území. Ten mal ničiť zlo a dobro nechávať. Takto budú v bezpečí.
„Sú preč! Zmizli! Všetci!“ začul odniekiaľ výkrik. „Vyhrali sme!“
„Kto môže, nech odnesie zranených,“ spoznal strýka. „Treba prezrieť všetkých, či niekto žije.“
Ten jeho sen. Zamračene sa postavil. Ešte stále trocha vládal. Musí skontrolovať, kto všetko je mŕtvy. Zdvíhal sa mu žalúdok pri tej predstave.
„Nymf, vydrž miláčik, odnesiem ťa. Dostaneš sa z toho,“ bľabotal Lupin bezvedomej Tonksovej. Akýsi Fénix mu pomáhal ju odniesť.
„Hermiona,“ šepol a kľakol si vedľa Draca.
„Budem v poriadku, Harry,“ slabo sa naňho usmiala. Draco mu zovrel rameno a prikývnutím mu to potvrdil. Vydýchol si. Títo dvaja boli v poriadku.
„Hagrid,“ zamračene sa díval na poloobra, ktorý plakal pri kmeni stromu.
„Je mŕtva,“ vzlykal ako malé dieťa. „Zachránila ma, je mŕtva.“
Harry sa sklonil, aby pod krvavou masou spoznal profesorku Transfigurácie Minervu McGonagallovú.
„Och, Merlin,“ hlesol. Žalúdok sa mu zovrel a on mal pocit, že sa na mieste povracia. Musel polapiť dych. Stará a taká dobrá žena tam ležala ako polámaná porcelánová bábika. S vypúlenými očami. Musel sa odvrátiť a vydýchať toto zistenie.
„Otec, si v poriadku?“ začul pýtať sa Billa. „A čo je s mamou?“
Tón, akým sa to spýtal, Harryho prikoval na miesto. Nie, Molly nie. Bola ako jeho matka. Nemôže byť mŕtva.
„Je v bezvedomí,“ unavene mu odvetil otec. Harrymu padol kameň zo srdca. „Len je troška dolámaná. A čo Fred a George?“
„Freda už odniesli, mal množstvo rán, ale dostane sa z toho. George šiel s ním. Poď, pomôžem ti s mamou.“
Harry sa na to díval. Nikto si ho nevšímal. Všetci sa zameriavali na zranených a pomáhali im na Základňu. Jeho strýko vydával rozkazy a koordinoval všetku činnosť.
Ako vo sne sa im otočil chrbtom a zameral sa na poobíjanú budovu pred ním. Na väzenie. Budova stála, sen sa nenaplnil. Prečo má taký nepríjemný pocit? Prečo sa mu zviera žalúdok? Prečo má strach tam ísť? A prečo, prečo Sirius so Susan nejdú k nim? Prečo?
Musí tam ísť. Prinútil sa prekladať nohu cez nohu a s každým ďalším krokom jeho nepríjemná predtucha rástla. Nie, to nemôže byť pravda. Neexistuje. Proste len… Nevedel si to logicky vysvetliť. Prečo by otáľali s návratom, keď sa všade prestalo bojovať? Čo ich prinútilo meškať? Mohlo to byť len jediné. Nie, nemohlo. Určite existuje iné vysvetlenie. Niečo ich zdržalo. Možno pomáhajú zraneným aurorom. Áno, to bude ono. Len tam proste majú veľa roboty.
V okamihu prestal premýšľať. Zažmurkal, skúsil, či ho neklame zrak. Neklamal. Všetko bolo až príliš reálne. Nepríjemne a strašne skľučujúco skutočné. Uvedomoval si to. Už nešlo o sen, toto bola realita. Už sa nedalo nič spraviť a predsa, to uvedomenie bolo tak strašne bolestivé. Žiadna bolesť nebola taká silná, ako práve táto.
Kľakol si k dvom telám. Ešte nikdy sa necítil tak žalostne ako práve v tejto chvíli. Dážď ho ubíjal, ale on si ho nevšímal.
Díval sa do tváre svojho krstného otca, ktorý sa usmieval aj po smrti. Nemusel si to overovať. Bolo to zrejmé. Cítil to v duši. Bol mŕtvy. Definitívne a neodvratne. Už nikdy.
Susan sa tiež usmievala. Vyzerali tak zmierene so svojím osudom. Pokojne a vyrovnane. Nechápal to. Nie, že by tomu odmietal uveriť. Ležali tu pred ním obaja. Len, bolo to proste nepochopiteľné. Nevedel prísť na to, prečo práve oni dvaja? Nikdy nikomu neublížili.
Nič si ani nevyčítal, akoby to možno sám čakal. Nie, spravil všetko, čo bolo v jeho silách. Viac spraviť nemohol. Proste nemohol. Nedokáže zachrániť celý svet. To mu už bolo dávno jasné, ale prečo oni dvaja? On. Sirius. Jeho krstný otec, jeden zo Záškodníkov, najlepší priateľ jeho otca, jeho takmer otec. Prečo? Tak sakra, prečo?
Usmievali sa, to ho možno hrialo na duši. Predstavil si ich posledné chvíle. Telá naznačovali, že boli zabití Avadou. Museli o tom vedieť a napriek tomu sa usmievali. Pretože boli spolu. Určite chceli prežiť, ale keď už smrť, tak toto bolo to najlepšie, čo sa im mohlo stať. Nech to znie akokoľvek nenormálne. Vlastne zomreli všetci traja. Celá rodinka. Rodina Blacková.
Pri dopade na zem sa ich objatie roztrhlo. Ale to už bolo jedno. Už im na tom nezáležalo. Umierali v objatí, zomreli s pocitom, že pokračujú na ďalšej púti spoločne. A to bolo to hlavné. Vzal Siriusovu a Susaninu ruku a spojil ich. Držal ich dlane a plakal. Potichu, zmierene sa lúčil.
——
Severus dohliadol na to, aby boli zranení poodnášaní. Musel, nikto iný tu nebol. Nikto, kto by bol zodpovedný, kto by k tomu nabral sily. Nikto. Až keď boli všetci ranení v opatere relatívne zdravých a na ceste na ošetrovňu, až keď vydal posledný rozkaz, aby sa odnášali aj telá mŕtvych, aby ich mohli pochovať, až potom sa zameral na ostatné.
Videl Harryho pred niekoľkými minútami, ako obchádza svojich najbližších. Akoby sa ubezpečoval, čo všetko sa z jeho sna splnilo. Potom ho stratil z dohľadu, ale keď sa zadíval na sever, videl drobnú postavu kľačať pri budove väzenia. Nie.
Neveriacky sa vydal smerom k nemu. Spoznal ho takmer okamžite. Spoznal by ho kdekoľvek. Vedel, že to je on, že tam kľačí a vedel, pri kom kľačí. Čím viac sa blížil, tým si bol svojou domnienkou istejší. Ale bolo to. nemohla to byť pravda. Neexistovalo.
Pristúpil až k nemu. Nevšímal si ho. Díval sa do tváre svojej sestry. Mŕtvej maličkej sestričky, ktorú mal predsa ochraňovať. Nikdy nemal dopustiť, aby sa stalo práve toto. Usmievala sa. Bola pokojná a vyrovnaná so svojím osudom. Umrela spolu s manželom, ktorého nadovšetko milovala. To vedel. Dávno to vedel, aj keď by to nikdy nevyslovil nahlas. Dala svoje srdce jemu, verila mu, odovzdala sa mu. On mal dávať na ňu pozor. Spomenul si na jeho výraz. Nikdy by nedovolil, aby sa jej niečo stalo. Ale dnes, dnes bolo všetko iné. Aj on sa usmieval. Rovnako ako ona. Umreli takmer až s radosťou. A to ho šokovalo.
Videl svojho synovca, ako drží ich spojené dlane. Áno, presne tak. Patrili k sebe. Uvedomil si to až príliš neskoro. Už to nepovie ani jednému z nich. Alebo teda minimálne svojej sestra. Nesúhlasil s tým, ale on nesúhlasil s veľa vecami a predsa sa diali. Patrili k sebe. Žili šťastne, aspoň chvíľu. A umreli spolu. Nech to znie akokoľvek kruto, asi to tak malo byť. Bol to ich osud a im neostáva nič iné, len sa s tým zmieriť.
Kľakol si vedľa svojej sestry a uprene sa na ňu díval. Jej modré oči, ktoré ho nadšene vítali vždy, keď sa vracal z Rokfortu. Túžila počuť novinky a príbehy, túžila ísť na Rokfort a on ju strčil na Durmstrang. Prosila ho, aby ju neopúšťal, keď sa mal vrátiť na Rokfort, pretože sa bála matky a on ju tam nechával, v rukách tej. Jej modré oči, ktoré ho vždy chápali, ktoré ho neváhali upozorniť, keď si mysleli, že robí chybu. Jeho sestra. Ona jediná dokázala aspoň trocha usadiť Severusa Snape.
Teraz je mŕtva. Mŕtva. A on z jej úst už nikdy nezačuje výčitku alebo dohováranie. Nikdy. Jej oči už nikdy nezahoria nasrdenosťou, keď ho bude za niečo pucovať. Potichu sa zasmial pri tej predstave. Nie pobavene, ale smutne. Z jeho očí sa vykotúľali dve slzy. Severus Snape bol na konci síl. Na konci duševných síl. Natiahol ruku a jediným pohybom zavrel jej oči. Už sa do nich nesmie dívať. Ona už nič nevidí. Je to koniec.
Natiahol ruku a zavrel oči aj svojmu švagrovi. Nevyčítal mu to. Nevyčítal to ani sebe. Jednoducho sa to stalo. Aj keď sa to nemalo stať. Ani jemu a už vôbec nie jej. Aj keby ostala v Rokforte, jej manžel by bol mŕtvy a ona by umrela spolu s ním. Ich dieťa by jej ho len bolestne pripomínalo. Takto to bolo lepšie. Pre oboch.
Zdvihol hlavu a pozrel sa na svojho synovca. Kľačal tam, s hlavou sklonenou, ramená sa mu otriasali tlmeným plačom, ale aspoň sa nesprával ako hysterka. Cítil jeho bolesť. On sám prežíval niečo podobné. Obaja prišli o všetko. O celú svoju rodinu. Ostali len oni sami. Oni dvaja. Už len oni dvaja.
„Potter,“ oslovil ho, ale on nevnímal. Ani nezareagoval na hlas. Ničím. „Harry,“ skúsil. Práve v tejto chvíli to bolo asi vhodné. „Budeme musieť ísť,“ šepol mu. Pozrel na ich spojené dlane. Videl, že jeho synovec sa práve na ne upiera. Položil svoju dlaň na tú jeho. Štyri spojené dlane. Štyria členovia rodiny. Už ostali len dvaja. Až vtedy zareagoval. Aj keď k nepatrnej, predsa k nejakej. Harry zdvihol hlavu. Videl množstvo sĺz úspešne krytých kvapkami dažďa. Bolelo ho to. Jeho smútok a aj ten jeho vlastný. „Musíme odtiaľto odísť, za chvíľu tu budú z Ministerstva. Musíme ísť. Poď, vezmeme ich. Dobre?“ potichu mu dohováral.
Zdalo sa, akoby sa Harry pokúšal pochopiť význam jeho slov, stále sa nemal k činu. Severus vstal a opatrne položil ruku na jeho rameno. Jemne mu ho stisol nabádajúc k tomu, aby sa postavil. Poslúchol. Nedobrovoľne pustil ich dlane a sťažka sa postavil. Chcel mu povedať niečo v tom znení, že to prebolí, že to bude lepšie, ale sám o tom nebol presvedčený. Mlčky napriahli prútiky, aby ich telá prelevitovali až k odmiestňovaciemu územiu. Muž a chlapec. Levitujúci si sestru a krstného otca.
——
Na ošetrovni Základne panoval ruch a zhon. Nie panika. Všetko malo svoj význam, svoj zmysel a svoju logiku. Poppy sa starala o vážne zranených a pritom vydávala rozkazy. Všetkým. Okrem Ginny. Tá vedela, čo má kedy a ako robiť. Po hodinách úmorného a napätého čakania, kedy nevedela nič o tom, čo sa deje pri väzení, ani čo sa deje s Harrym, sa konečne mohla zamestnať. Stále vybiehala na chodbu a sledovala, koho prinášajú. Živého, či mŕtveho.
Keď George priniesol ich brata, začala si naplno uvedomovať všetko, čo hrozilo. O čom nevedela. Áno, bola si vedomá toho, aké nebezpečenstvo tam hrozí, ale až pri pohľade na doráňaného brata si kruto všetko uvedomila. Pýtala sa, kto je mŕtvy. George vedel len to, že Bill a otec boli na nohách. O ostatných nevedel. Nevedel o matke.
Keď ju o pár minút neskôr priniesli, všetku svoju pozornosť venovala jej. Pomohla Poppy, ako sa len dalo. Vyzeralo to, že sa z toho dostane. Jej rodina, tá pokrvná, vyzerala v poriadku. Aspoň všetci prežili. Dozvedela sa, že sa tam Harry objavil a veľmi im pomohol. Nepoznala podrobnosti, ale tie boli v tejto chvíli vedľajšie. Bol tam, dostal sa odtiaľ.
Pri pohľade na Tonksovú jej zovrelo srdce. Lupin pri nej sedel a odmietal sa nechať ošetriť. Vedľa jej postele položili Hermionu. A od tej sa nechcel odtrhnúť Draco. Všetko vyzeralo byť v poriadku. Až ju to vydesilo. Že by mali všetci až také šťastie?
Potom zbadala Hagrida, ako nesie telo Minervy. Už prinášali mŕtvych. A bolo ich veľa. Veľmi veľa. S plačom ju položil vedľa mŕtvych tiel na chodbe. Nedovolil Longbottomovej, ktorá sa ho snažila odtrhnúť od Minervy a odprevadiť ho na ošetrenie. Nedovolil nikomu, aby sa jej dotkol. Minerva McGonagallová. Profesorka Transfigurácie, riaditeľka Rokfortskej strednej školy čarodejníckej. Prísna, ale spravodlivá. Dobrosrdečná, ceniaca si pravidlá. Jej mŕtve, dolámané telo tam ležalo s definitívnou platnosťou. Ginny na ňu chvíľu civela, uvedomujúc si krutú blízkosť smrti.
Krik zranených, ktorým naprávali zlomeniny, sa šíril po chodbách. Hovor trúchliacich, plač blízkych, ktorí sa lúčili so zosnulými. Všade vládol smútok a bolesť. Beznádej a trúchlenie.
A potom ho zbadala. Nevedela polapiť dych. Nevedela, či sa tešiť z toho, že ho vidí, keď videla, v akom stave je. Keď videla, koho pred sebou levituje. A tiež Snape. Musela sa oprieť o stenu, slzy sa jej drali na povrch, snažila sa upokojiť svoj dych, rukou si zakryla ústa, z ktorých sa vydral bolestný ston. Položili obe telá na zem. Chvíľu tam ešte stál a potom mlčky, so sklonenou hlavou odchádzal. V momente nastalo na chodbe ticho. Všetci sa dívali a nemohli tomu uveriť. Sirius a Susan mŕtvi. Prešiel okolo nej, ani nezdvihol hlavu. Nezamieril na ošetrovňu, aby ho dali do poriadku. Chcela ho zadržať, objať, niečo. Severus ju zastavil a zavrtel hlavou. Teraz musel byť sám. A on tiež.
——
„Ako to vyzerá?“ spýtala sa Hermiona Ginny, keď sa pri nej pristavila po niekoľkých hodinách. Doteraz pomáhala pri ošetrovaní, bojujúc so žiaľom a prehĺtajúc slzy. Nemohla si dovoliť ísť niekde do kúta a plakať, aj keď sa jej strašne chcelo.
„Už sú všetci ošetrení,“ vypustila potichu. Pozrela sa na svoju kamarátku, ktorá celkom viditeľne plakala. A to dlhú dobu. Rodičia ju už nechali a Draco šiel s Lupinom a Billom zhodnotiť situáciu. Respektíve spočítať, kto prežil, to sa počítalo ľahšie. „Mamka je stále v bezvedomí, má niekoľko zlomenín, ale dostane sa z toho. Fred stratil veľa krvi, ale tiež sa z toho dostane. Bill a tatko sú vcelku v poriadku. Moja rodina je v poriadku,“ hlas sa jej zlomil. Musela sa nadýchnuť. „Tonksová sa z toho nakoniec tiež dostane. Ty tiež, Draco, Lupin, Hagrid, všetci sú v poriadku. Až na…“
„Viem, Draco mi to už povedal,“ prerušilo ju staršie dievča. Slzy ju znova premáhali. „Je to nespravodlivé.“
Stíchli. Vlastne bola celá Základňa absolútne mĺkva po tom poznaní. Tonksová bola stále v bezvedomí, ešte nevedela, že jej najlepšia priateľka umrela. Zato Lupin vyzeral strašne. Fleur ho chvíľu upokojovala, ale on chcel ostať vo svojej bolesti sám. Ani Molly ešte nevedela, čo sa stalo. Fred sa prebral a nemo ležal na posteli. Jeho brat pri ňom sedel. Po žartoch ani pamiatky. Pani Grangerová si poplakala so svojou dcérou, jej manžel pomáhal pri ošetrovaní. Poppy kade chodila, tade smrkala. Aj za Minervu. Bolo to také strašne kruté a bolestné. Hagrid odišiel do svojho domu, bez ošetrenia, bez slova.
Bola to rana, ktorá zasiahla srdcia všetkých. Sirius so Susan boli obľúbení. Každý ich mal rád. Proste ich musel mať rád. A z tejto rany sa budú všetci len veľmi ťažko spamätávať. To isté platilo aj o Minerve. Rád dostal tri nemilosrdné zásahy do svojho jadra. Do srdca každého.
„A čo Harry? A Snape?“ skúsila Hermiona. Ginny sa na ňu pozrela. Nevedela čo povedať. Nevedela o ničom. Obaja zmizli.
——
Severus sa vo svojom byte zvalil do kresla. Neostalo mu po nej nič. Žiadna fotka, žiadna pamiatka. Len spomienky. Viac tých pekných spomienok, aj keď bolo ich detstvo kruté. Oni dvaja vždy stáli pri sebe. Vždy. Nech sa doma dialo čokoľvek. Nikdy mu nevyčítala, že ju pravidelne opúšťal, keď odchádzal na Rokfort. Musel a vedela to veľmi dobre. Aj keď mala len štyri. Nevyčítala mu ani to, že ju strčil na Durmstrang. Protestovala a rozčuľovala sa, to určite, ale nevyčítala mu to. Bola naštvaná na celý svet, že je taký nespravodlivý, na Temného pána a smrťožrútov, ale chápala ho. Ona jediná ho vždy vo všetkom pochopila. To nezažil ani pri Lily a už vôbec nie pri Cisse. Chápala ho, ale viac mu verila. Verila, že všetko, čo robí, má nejaký zmysel.
Jediné, čo mu kedy vyčítala, bolo mlčanie ohľadne jeho brata. A synovca. Chápala ho aj vtedy, verila mu aj vtedy. Len proti tomu dôrazne protestovala. Vždy ho nechávala vyriešiť si svoje problémy, ale nikdy nezabudla povedať si svoj názor. Aj keď hrozilo, že ho tým naštve, pretože veľmi dobre vedela, že na ňu sa dlho hnevať nedokázal. Milovala ho takého, aký bol. So všetkými jeho chybami a nedostatkami. A on ju miloval tiež.
Vyčítať si teraz všetky svoje kroky za posledné dva roky, to nemienil. Aj tak by sa vrátila. Aj keby akokoľvek protestoval. Vrátila sa do svojej krajiny, aby bojovala priamo za to, za čo bojovala aj predtým. Cez neho sa dostala do jadra Fénixov, aby pomáhala. A pomohla veľmi. Naučila Pottera veľa, strkala ich k sebe, pomohla im nájsť cestu k tomu druhému. A zamilovala sa. Nepáčilo sa mu, do koho to muselo byť, ale aj on jej veril. A mal oči. Videl. Nech by sa mu to akokoľvek protivilo, tí dvaja sa proste milovali.
Bol jej vďačný za veľa. Za chuť do života, ktorú mu dodávala jeho malá sestrička, keď musel deň čo deň stáť proti nenávisti svojej matky. Vydržal kvôli nej. Pretože ho potrebovala. Potrebovali sa navzájom, aby vydržali. A napokon ju aj uchránil. Nedovolil jej vydať sa rovnakou cestou, akou šiel on.
Nezabránil však najhoršiemu. Nikdy si takýto osud nepredstavoval. Ona si takýto osud nezaslúžila. Ale videl na jej tvári, že aj keď umrela predčasne, oveľa skôr, než by ktokoľvek predpokladal, umrela spokojná a šťastná. Našla opäť dôvod, pre ktorý žiť. Po smrti svojho prvého manžela sa len ťažko vracala k normálnemu fungovaniu. Vedel, že teraz by to bolo oveľa horšie. Preto, ak sa to muselo stať, tak toto, toto bol ten najlepší spôsob. Aby umreli spolu. Aby sa ani jeden po smrti toho druhého netrápil.
Napokon to platilo aj o Blackovi. Bolo jasné, že keby umrela ona spolu s ich dieťaťom a on by nejakým zázrakom prežil, zabilo by ho to. A on si uvedomil, že by mu taký osud ani neprial. Neznášali sa, to je fakt. Nikdy by sa nemohli mať radi, to je tiež fakt. Ale spravil jeho sestru šťastnou, aj keď len na chvíľu a za to bol rád. Naučil sa rešpektovať ho, aj keď nikdy nedostanú príležitosť spoznať, či by sa vzájomný rešpekt zmenil na niečo iné.
Prišiel o všetko. Prišiel o svoju sestru. Po smrti Lily a Cissy bola toto ďalšia rana, ktorá ho kruto zasiahla. Rana, ktorá sa nikdy nezahojí, rovnako ako rany predtým. Jeho duša je až príliš doráňaná, aby sa kedy mohla dať úplne do poriadku. Bral to ako samozrejmosť. Ako súčasť jeho bytia. Ako adekvátny trest, s ktorým sa zmieril. Severus Snape príde o všetko, na čom mu kedy záležalo, čo mal kedy rád alebo čo kedy miloval. To je jeho osud.
Ale ešte stále je tu niekto. Iste, jeho synovec. Utrpel rovnakú stratu. Tú najbolestnejšiu. Alebo nie, keby umrela Weasleyová, zrejme by ho to zložilo viac. Asi by mali byť teraz spolu, vo svojej spoločnej bolesti, ale on momentálne nechcel. A pochyboval, že by ho Potter chcel tak krátko po tom. Možno neskôr. Možno. Nie vo vzájomnej bolesti, rozhodne si nevedel predstaviť, že by spolu sedeli a utápali sa v spomienkach. Ale možno… Ostali už len oni dvaja. Posledné kúsky niečoho, čo sa možno dalo nazvať rodinou. Mali až príliš podobný osud. Možno by si dokázali navzájom pomôcť. Keď už ničím iným, tak, tak len svojou prítomnosťou.
Severus sedel v kresle, zhrbený a zbitý bolesťou. Po tvári mu stekali slzy. Sedel tam v tichom trúchlení, sám so sebou.
——
Nepredpokladala, že by sa po zaklopaní ozval, napriek tomu to skúsila. Po pár sekundách vošla dnu a zabezpečila za sebou dvere. Nepredpokladala ani to, že by ich niekto rušil, ale istota je istota. Videla pohádzané špinavé šaty na zemi a začula tečúcu sprchu. Sadla si na kraj jeho postele a čakala. Nič sa však nedialo. Len tiekla voda, inak bolo ticho. Po niekoľkých minútach jej to už nepripadalo iba podozrivé, ale ju to aj vystrašilo.
Opatrne vstúpila do kúpeľne. Vydýchla si. Aspoň sa nerozhodol spraviť nejakú hlúposť. Sedel s neprítomným výrazom na zemi v sprche, so skrčenými nohami, rukami si objímajúc kolená. A len sa díval pred seba, bez reakcie, bez plaču. Jeho výraz sa jej nepáčil, ktovie, ako dlho tu už tak sedí.
„Harry,“ nesmelo ho oslovila. Nedočkala sa ani najmenšej odozvy. So zvrašteným obočím pristúpila k sprche a zavrela kohútiky. Pričupla si k nemu. „Harry, vnímaš ma?“ spýtala sa hlasnejšie. Nič. Len bezduchý výraz a civenie do neznáma. „Poď, nemal by si tu sedieť, mal by si sa ísť vyspať.“ Obozretne sa ho dotkla. Zdalo sa, že nič nepočuje, nič necíti. Chytila ho pod pažu a miernym ťahom na seba upozorňovala. „Poď odtiaľto, prosím.“ Chcelo sa jej plakať. Tak strašne. Kvôli nemu, kvôli Siriusovi aj kvôli Susan. Teraz ale nemohla. „Láska, prosím!“ skríkla po ňom zúfalo. Až vtedy obrátil svoj pohľad z kachličiek na ňu. Prázdny pohľad. „Harry, ty ma desíš,“ šepla. „Prosím ťa, poď odtiaľto preč. Poď so mnou.“
Ťahala ho zo zeme už dôraznejšie. A on sa poslušne podvolil. Nechal okolo seba omotať osušku a oprel sa o umývadlo. Dovolil jej, aby ho v tichosti poutierala, aby priniesla čisté šatstvo. Dokonca jej pomáhal, keď ho obliekala. Celú dobu bojovala proti vlastným slzám, potláčala vlastnú bolesť. Pri pohľade naňho mala pocit, že sa každú chvíľu položí aj ona. Rozplače sa a tým mu veľmi nepomôže.
„Harry, prosím, reaguj niečím. Krič, plač, nadávaj, rozbi niečo, keď chceš. Len nemlč! Mám o teba strach!“ znova po ňom skríkla, keď stála v kúpeľni oproti nemu. „Vráť sa mi,“ prehltla slzy. Pozorne sa na ňu zadíval.
„Bolí to, tak strašne to bolí,“ šepol zastretým hlasom.
„Ja viem,“ zapípala úporne potláčajúc plač a silno ho objala. „Ja viem, aj mňa to strašne bolí. Ale som tu, s tebou. Zvládneš to, ja ti pomôžem. Čas zahojí aj tú najväčšiu bolesť a ja tu pri tebe budem,“ už nedokázala brániť slzám, aby tiekli.
„Viem, milujem ťa,“ opätoval jej objatie. „Mal ťa strašne rád. Sirius. Aj Susan. Obaja ťa mali strašne radi,“ rozplakal sa jej v náručí. A ona plakala spolu s ním. Už sa nedalo premáhať, žiaľ bol príliš veľký.
„Aj ja ich,“ vzlykla. „Oboch. A je ťažké pripustiť, že už ich nikdy neuvidíme. Ale, Harry,“ smrkla a pozrela mu do tváre. „Musíme byť silní, musíme to zvládnuť, aby sme ich mohli pomstiť, dobre?“ dohovárala mu. Jeho oči boli plné sĺz a obrovského smútku. Napriek tomu prikývol. „Navždy ostanú v našich srdciach a to nám dá silu pokračovať ďalej. Ty musíš pokračovať ďalej a ja tu budem, aby som ti s tým pomohla. Dobre? Súhlasíš?“ presviedčala ho.
„Áno,“ znova poslušne prikývol a zotrel si uslzenú tvár. „Pomstíme ich,“ slabo sa usmial a nežne zotrel aj jej slzy. „Sirius by to tak chcel. Aby som to nevzdal. Aby som pokračoval. Aby som za ním nesmútil. Ale tvoju pomoc budem potrebovať. Bez teba som stratený.“
„Milujem ťa,“ vydýchla a vtisla mu jemný bozk na tvár. „Poď, pozriem ti tú ruku a mal by si skúsiť spať.“
Podvolil sa. Nechal si ošetriť ranu na predlaktí a nechal sa uložiť do postele. V jej náručí o malú chvíľu zaspal, šepkajúc si slová viery a nádeje. Ostala pri ňom. Dlho do noci plakala, za všetkých a všetko. Zaňho.
——
Nevyšiel z izby ani na ďalší deň. A ani potom. Nechcel nikoho vidieť, aspoň zatiaľ. Bolo to oveľa horšie, ako keď umrel Ron. Už vtedy si myslel, že väčšiu bolesť snáď ani nemôže zniesť. Môže, ako si trpko uvedomoval. Ale zatiaľ na to musí byť sám. Alebo teda.
Dovolil len Ginny, aby za ním chodila. Tá ho musela doslova uprosiť, aby niečo zjedol. Podvolil sa, len aby ju nesklamal. Aj keď nemal hlad, necítil a nevnímal čo je. A nosila mu novinky zo Základne. Dokázala celé hodiny len rozprávať a prinútiť ho, aby sa zapojil aj on. Aj keď len občas, na druhý deň bol schopný viesť už vcelku normálny rozhovor. Ale len s ňou.
Molly aj Tonksová sa prebrali a novinku prijali takmer identicky. S plačom. Zranení sa pomaly dostávali aspoň do fyzického poriadku. Po dvoch dňoch sa už začali s troma stratami vyrovnávať, každý po svojom. Na Základni vládla stále ponurá atmosféra, ale už sa začalo plánovať, čo bude ďalej. S Rádom, s vojnou,
Severusa nikto dva dni nevidel. Ginny za ním chcela zájsť, dvakrát mu trieskala na dvere a volala naňho, ale bezvýsledne. Jeho dvere boli zabezpečené. Aj tak vedela, že je tam. Vnútri, sám. Pri druhej návšteve mu aspoň cez dvere zakričala informáciu o pohreboch.
O pohreboch. Pohrebe Siriusa a Susan, Minervy McGonagallovej a ďalších sedemnástich mŕtvych Fénixov a dobrovoľníkov. Aurorov bolo v ten osudný deň zavraždených hneď tridsaťtri.
——
V piatok ráno, všetko naznačovalo, že to bude pekný, slnečný deň. Úplne stvorený na pohreby, ako sa vyjadrila Nevillova babička. Našťastie pre ňu počul ju len jej vnuk. Obrad sa mal konať na Základni, padlí hrdinovia mali byť pochovaní na rokfortských pozemkoch. Vedľa Rona a Dumbledora.
Sieň zahalená do smútočných farieb praskala vo švíkoch. Zišla sa tu celá Základňa. Kompletne. Všetci sa zišli v spoločnom bôli, aby odprevadili na poslednej ceste niekoho blízkeho, známeho, alebo len niekoho, koho mali radi. Dvadsať truhiel by sa tam nevmestilo, preto boli vynesené vonku. Každá truhla bola označená, aby sa vedelo, kto v nej leží. Vnútri boli len fotografie. Dvadsať fotografií v jednom rade. Dvadsať vyhasnutých životov. Dvadsať obetí.
Harry vstúpil do miestnosti s veľkým sebazaprením. Keby záležalo na ňom, tak zo svojej izby nikdy nevylezie. Rozlúčil by sa s nimi po svojom, osamote. Ginny ho ale dokázala presvedčiť. Navliekla ho do tmavého obleku, strčila mu do rúk dve červené ruže a sprevádzala ho.
Snažil sa nevšímať si nikoho. Jeho pohľad sa ale stretol s tým Lupinovým. V očiach posledného živého Záškodníka bola neuveriteľná dávka zármutku. Okamžite si jeho bolesť uvedomil a zahanbil sa sám pred sebou, aj pred ním. Lupin stratil svojho najlepšieho priateľa, napriek tomu tam sedel, so síce smutným, ale predsa miernym úsmevom. Vedľa neho sedela Tonksová s vreckovkou v ruke. Prišla o najlepšiu priateľku.
Niekto ho účastne poplieskal po ramene. Otočil sa a zbadal dvojčatá, ktoré si šli nájsť miesto na sedenie. Z ich tváre smútok neodchádzal ani po dvoch dňoch. Videl Billa s Fleur, ako si sadajú k Lupinovcom. Fleur a Tonksová sa okamžite objali, aby sa navzájom utešili. Ani sa nestihol spamätať a už ho objímala Molly. Príliš nepočúval jej bľabotanie, ktorým ho chcela povzbudiť. Plakala, už dva dni. Artur ju od neho opatrne odťahoval s ospravedlňujúcim úsmevom.
Ginny mu povzbudivo zovrela dlaň a on bol za ten kontakt vďačný. Potreboval ho. Zbadal pri stene stáť Hermionu s Dracom. Podišiel k nim. Bez slova objal svoju najlepšiu priateľku. Len potichu smrkla a vravela, že je jej to ľúto. Vedel to. Rovnako aj o Malfoyovi, ktorý mu zúčastnene stisol ruku. Všetkým to bolo ľúto. Prehltol slzy.
Ginny ho už viedla do predných lavíc, kde bolo ešte pár voľných miest. Usadil sa a jeho oči okamžite uväznili fotografiu Siriusa Blacka, Tichošľapa, azkabanského väzňa, vodcu Fénixovho rádu, priateľa a manžela a toho najlepšieho krstného otca, akého si mohol želať. Jeho tvár bola na pohyblivej fotografii stále tak typicky vyškľabená. Netušil, čomu sa mohol pri fotení smiať, ale pravdou bolo, že Sirius koľkokrát ani dôvod nepotreboval. Proste sa smial. Plný optimizmu, radosti zo života, keď tretinu z neho musel stráviť tam, kam ho neprávom zavreli. Užíval si každú chvíľu, ktorá mu bola daná. Spolu so Susan.
Niekde za sebou cítil všetkých prítomných. Lovegooda, Longbottomovú, Grangerovcov i Barrosovcov. Utečencov a rodiny Fénixov. Rokfortský profesorský zbor, ktorý priviedli pod kúzlami len preto, aby mohli odprevadiť na poslednej ceste Minervu. Svoju kolegyňu, priateľku, riaditeľku. Potom im upravia pamäť. Nebudú vedieť, kde boli. Všetkým. Až na Flitwicka. Ten chýbal. Aj to sa bude musieť vyriešiť, ale až potom. Zajtra alebo pozajtra. Tmu mal skrytú u seba v zásuvke nočného stola. Prekliatu tmu ešte prekliatejšej Bystrohlavovej.
Skôr vytušil ako zbadal niekoho, kto si sadol vedľa neho. Po ľavici. Po pravici sedela Ginny ponorená do vlastného žiaľu a zvierala mu ruku. Automaticky sa otočil, aby votrelca prebodol očami. Toho, kto si dovolil narušiť jeho zdanlivé súkromie. Pohľad na strýka však úplne zabil aj ten najmenší pokus. Vyzeral strhane, nešťastne a nevyspato. Pod očami mal tmavé kruhy, ktoré doslova kričali na mŕtvolne bledej tvári.
„Ticho, Potter,“ zarazil jeho nadýchnutie. „Nechcem počuť žiadne sústrastné kecy,“ pozorne ho prebehol očami. „Vyzeráš skutočne otrasne.“
„Určite nie horšie ako vy. Videli ste sa vôbec?“
„Mlč.“ Jeho varovanie znelo dosť smiešne. Nech by sa snažil pôsobiť akokoľvek výstražne, unavený a zničený tón bol zrejmý. Hlavou ukázal dopredu, kde sa už pripravoval úradník. Ešte chvíľu zvádzali očný boj, aj keď začal úradník rečniť, ale potom to obaja vzdali.
Ani jeden však reči nepočúval. Obaja sa zamerali na pohyblivé fotografie pred sebou. Obaja si v duchu premieľali tie najkrajšie chvíle, ktoré mohli prežiť so svojimi najbližšími. Snažili sa o to, aby im neunikol ani jediný moment toho krátkeho času. A v Harryho prípade to bol skutočne kratučký okamih jeho i tak krátkeho života. Dostal príležitosť poznať svojho krstného otca, ale bolo to málo. Nestačilo mu to. Aj keď tých pár rokov bolo úžasných, túžil po tom, aby to neskončilo. Nikdy. Ale skončilo to. Trvalo to príliš krátko a on ho už nikdy neuvidí vstúpiť do dverí s úškľabkom, už mu nikdy nebude dohovárať, aj keď to vlastne nikdy ani poriadne nevedel. Z jeho úst už nikdy nevyjde ani slovo, ani jeden vtip. Ale na druhej strane… Už je určite s jeho otcom. Dvaja najlepší priatelia sa po dlhých rokoch konečne stretli. Určite im predstavil Susan, svoju manželku a oni ju určite prijali s úsmevom a spokojne, pretože Susan bola správna. Áno, bola správna a k Siriusovi sa nesmierne hodila. Aspoň chvíľu mohli byť obaja šťastní.
V miestnosti sa začalo ozývať čoraz viac vzlykov. Na pol ucha počul, ako úradník vymenováva mŕtvych a o každom hovorí pár viet. Začul Hagrida, ako sa hlasno rozplakal. Práve spomínali Minervu McGonagallovú. S bolesťou v srdci si predstavil prísnu ale spravodlivú profesorku Transfigurácie, vedúcu ich fakulty. Spomínal, ako ho kedysi dávno vyviedla z pozemkov a keď si už myslel, že ho ide vylúčiť, spravila z neho chrabromilského metlobalového stíhača. Spomenul si, koľko strachu videl v jej očiach, keď sa rozhodovalo, že sa stane štvrtým šampiónom v Trojčarodejníckom turnaji. Spomenul si na radosť a hrdosť po tom, čo vyhrali metlobalový pohár. Spomenul si na svoje nespočetné návštevy jej pracovne, kedy mu dohovárala, kedy mu ukladala tresty za jeho priestupky proti pravidlám, so zvláštnym smútkom v očiach, s nádychom sklamania, ale napriek tomu s ťažko skrývanou láskou. Mal tú ženu rád. Spravodlivú a dobrosrdečnú, ktorá stála celý svoj život na správnej strane a každým svojím činnom to potvrdzovala. Nikdy nezaváhala, nikdy sa nebála, statočná a odhodlaná až do poslednej chvíle.
A Susan. Osoba, ktorá do ich životov vtrhla úplne znenazdajky a nečakane. S jasnou úlohou. Pomôcť mu zvládnuť schopnosť ochrániť svoju myseľ. S niečím ale možno ani sama nerátala. Že sa vpije do myslí ostatných a oni si ich nedokážu ochrániť pred ňou samou. Z mysle je už len kratučká cesta k srdcu. Možno ani sama nečakala, že sa udomácni v srdciach mnohých. Za ten krátky čas. Že nájde priateľstvo a lásku. Napriek tomu, kým bola. Ale to je už dávno zabudnuté. Oklumencia, to je to posledné, čo si v súvislosti s ňou vybaví. Bola jeho sestra, jediná rodina, ktorú mal, než im pomohla nájsť cestu jedného k druhému. Napriek všetkej nenávisti a spáleným mostom cítila, že oni dvaja môžu niekedy tvoriť celok, pevný zväzok, nemenný a nezničiteľný, že by sa niekedy mohli mať radi, mohli si veriť, odpustiť a začať úplne odznovu. Verila tomu, vedela to a spravila pre to všetko. Napriek všetkému, napriek hrozbe, že príde o všetko. Nebolo možné, aby si človek nezamiloval Susan Gravesovú-Blackovú. Harry ju mal strašne rád a bude mu chýbať.
Miestnosťou sa začal ozývať spev trúchliacich. Stoličky sa pomaly odsúvali a oni vstávali. Nasledoval Ginny, pieseň nepoznal, ale všimol si, že Ginny spieva tiež. Zrejme nejaká čarodejnícka pohrebná pieseň. Zvláštne, že aj napriek vzlykom a plaču to bola stále pieseň. Síce pomalá a smutná, ale predsa. Možno vďaka tomu náreku bola tým, čím bola. Poslednou rozlúčkou, dych vyrážajúcou a vyvolávajúcou zimomriavky, zaspievané tóny podložené slzami desiatok čarodejníkov, ktorí prišli o svojich najbližších.
V speve a slzách prechádzali vyprázdneným hradom. Nestretli nikoho, ani duchov, ktorých ten spev vydesil. Ako vo sne kráčal stále ďalej a plakal. Nedalo sa inak. Slzy si svojvoľne hľadali cestu a on im ani nebránil. Plakali všetci. Dokonca aj Severusovi Snapovi sa na tvári objavili kvapky smútku. Situácia si to vyžadovala. Nešlo to inak.
Pred hradom bolo dvadsať truhiel a on sa postavil hneď k prvej. K Siriusovi. Ešte posledných pár chvíľ musí byť s ním. Potom sa Sirius stane súčasťou niečoho, do čoho sa on nemôže pliesť. Bude niekde, kam za ním nebude môcť ísť. Ale raz sa stretnú, na samotnom konci svojej cesty sa k nemu pridá. A k rodičom. A potom ich už nič nerozdelí, ostanú spolu navždy. Ale dovtedy, dovtedy musí spraviť všetko preto, aby sa k nim mohol pridať s hrdo vztýčenou hlavou, bez hanby a bez pocitu zlyhania.
Pripojil sa k nemu Lupin, Draco a Neville. Spoločne si vyložili Siriusovu truhlu na ramená. Susan niesol Severus, Bill a dvojčatá. Minervu chcel niesť Hagrid sám, ale napokon dovolil Arturovi a Grangerovi, aby mu pomohli. Ostatné truhly, bolo tam príliš málo mužov, aby ich niesli na ramenách. Príliš veľa mužov umrelo. Tá hŕstka, ktorá ostala, sa postarala o pár mŕtvych. Ostatných museli levitovať. Neprestávali spievať. Srdcervúce tóny sa niesli pozemkami a hovorili o obrovskej strate.
Skutočne to bol krásny deň. Slnko ich sprevádzalo a svojimi lúčmi sušilo stále nové slzy na ich tvárach. Vtáci zlietli zo širokého okolia, aby spievali spolu s nimi. Bol to nádherný deň. Ako stvorený na poslednú rozlúčku s tými, ktorých sme milovali celým svojím srdcom. Za ktorých by sme bez váhania položili vlastné životy presne tak, ako to oni urobili pre nás. Vo vidine lepších zajtrajškov, bez vojen a v bezpečí.
Dvadsať truhiel potichu vkĺzlo do pripravených hrobov. Dopadala na ne hlina. Ešte poslednýkrát, posledná trudná myšlienka a potom začne nová etapa. Éra pomsty za všetkých mŕtvych. Za rodičov, Rona, Siriusa a Susan. Pomstí ich. Nevedel kedy a ako, ale zameria sa na to celým svojím bytím. A keď bude musieť raz umrieť postará sa o to, aby bolo spravodlivosti učinené zadosť.
Na hroboch sa objavili náhrobky. Už to nebolo len miesto, kde pochovali Rona a Dumbledora. Už to bol cintorín. Novodobý, vytvorený len pre túto vojnu. Zasypané hroby začarovali, objavila sa na nich tráva a kvety a biele náhrobky na nich takmer kričali. Volali, že na tomto mieste ležia čarodejníci, ktorí umreli za dobrú vec, nespravodlivo zavraždení v boji za to, čomu verili.
Sirius Black, Susan Gravesová-Blacková, Minerva McGonagallová a ďalších sedemnásť mien sa objavilo na náhrobkoch.
Posledné zbohom, posledná pieseň, posledná slza, posledný pohľad do minulosti.
Miesto v ich srdciach majú navždy, to im nik nemôže vziať. A tento pocit ich bude hriať až do posledných dní ich životov. Nech umrú kedykoľvek, pri čomkoľvek a akokoľvek. Ich miesto v srdciach pozostalých je pevne dané.
Navždy odchádzaš, ale v srdci ostávaš.
„Zbohom, Sirius,“ šepol.
Už tam ostal len on, Ginny, Hermiona, Draco, Luna a Neville. A Severus, ako si všimol. Naposledy sa v tichosti lúčil so svojou sestrou. Už bez sĺz, bez tvrdého výrazu, s miernym úsmevom.
„Toto sme už raz prežívali,“ šepla Hermiona pohnutým hlasom. Draco ju objímal okolo ramien. „Pri Ronovi.“
„Áno, história sa opakuje,“ prikývol Harry s dlaňou bezpečne vloženou do tej Ginninej.
„Až na to, že teraz nás bude poháňať pomsta o to dôraznejšie,“ odhodlane prehlásil Neville. Luna sa naňho usmiala.
„Pomsta alebo túžba po spravodlivosti. Nech je to akokoľvek, čaká nás tvrdá práca,“ prehlásil Draco.
„Dohodnime sa na jednom,“ Harry ich všetkých prebehol pohľadom. „Nebudeme ich spomínať, nebudeme sa už k tomu vracať. Všetci vieme, čo sme stratili a na sebatrýznenie nie je čas ani priestor.“
„Rozumné prehlásenie,“ pristúpil k nim Severus s vážnou tvárou. „Až na to, že nás čaká niečo oveľa dôležitejšie, ako je pomsta alebo túžba po spravodlivosti. Spomínaná tvrdá práca. Preto sa teraz všetci bežte najesť, ak to dokážete a potom zájdeme k profesorovi Dumbledorovi. Myslím, Potter, že nám dlžíš isté vysvetlenie.“
„Nemohli by sme to aspoň dnes…“ skúsila Ginny.
„Nie, nemohli, Ginevra,“ stiahol obočie. Nie však tak hrozivo, ako by človek očakával. „Slečna Lovegoodová a pán Longbottom, ak by vám to neprekážalo, vy by ste to na dnes skutočne mohli nechať a nemuseli by ste sa k ostatným pridávať. Oni vám to i tak neskôr s radosťou porozprávajú.“ Jeho, i keď miernejší výraz, nepripúšťal námietky. Luna sa naňho neprestávala uprene a takmer ublížene dívať, ale Neville jej jemným ťahom naznačil, že by bolo rozumnejšie vrátiť sa do hradu.
„No, myslím, že aj my pôjdeme,“ hlesla Hermiona nervózne.
„Počkajte, pôjdem s vami,“ Ginny zabrzdila odchádzajúci pár. „Myslím, že vy dvaja by ste si niečo mohli povedať,“ mierne sa zaškľabila na Snapa a vtisla Harrymu bozk na tvár.
„Je až príliš drzá a odvážna,“ Severus sa díval za odchádzajúcimi postavami.
„A vy ju aj napriek tomu máte rád,“ Harry sa naňho pozrel. Severus k nemu preniesol udivený pohľad. „Alebo možno práve pre to.“
„Možno,“ zamračil sa. Len tam stáli, v oboch ešte stále rezonovala bolesť. Spoločná bolesť. „Potter, ja som v posledných dňoch dosť rozmýšľal. Viem, čo si stratil, stratil som to isté. Alebo teda takmer to isté,“ na moment stíchol. „A tá bolesť je neznesiteľná,“ šepol. Harrymu sa v očiach objavili slzy, o ktorých už ani nevedel, že ich má.
„Dá sa prekonať,“ povedal potichu.
„Viem, áno dá. Niečo podobné som už zažil. Pri tvojej matke a pri Narcisse. Ale toto bolo oveľa viac. Je to všetko úplne nezmyselné a zbytočné. Tá bolesť sa dá prekonať, o tom nepochybujem. Len som ti chcel povedať, že mi je to ľúto. Skutočne ľúto. Aj čo sa stalo Blackovi.“
„Viem. Nemusíte ma o tom presviedčať.“ Chcel povedať, že už si dávno všimol, že má jeho strýko nejaké city. Ale toto skutočne nebola tá správna chvíľa na rýpanie. „Tá bolesť sa dá prekonať,“ zopakoval. „Musí to byť strašné, keď ste prišli o jednu jedinú osobu, ktorú ste bez výhrad a bez hraníc milovali celý jej život,“ šepol. Nech to bolo akokoľvek nepredstaviteľné, Severus Snape bol v koncoch. „Ale neostali ste sám. Aj keď sa tomu budete brániť, ja som tu, vaša jediná rodina. Ostal som a môžem vám pomôcť. Keď už ničím iným, tak len svojou prítomnosťou. Profesor, už sme len my dvaja, nikoho nemáme, nikto nám neostal. A ja vás potrebujem, tak ma od seba neodháňajte,“ oči ho štípali a slzy sa neúprosne hlásili o slovo. „Nemusíme si vyznávať vzájomnú lásku a náklonnosť, aj tak to nikdy nedokážeme. Ale buďme spolu, ako rodina. Pretože my sme rodina.“
„Ja viem, Potter, ja to všetko viem.“ Tak strašne ho túžil objať. „Sme rodina, na nešťastie,“ trpko sa zasmial. Harry mu to neveril ani v najmenšom. Ten smiech. „Nechcem ťa od seba odháňať, skôr naopak. Nechcem to robiť s pocitom nutnosti a zodpovednosti a akéhosi dlhu. Chcem to robiť pre teba a pre seba. Pomáhať ti a dávať na teba pozor, pretože…“
„Pretože už nikoho iného nemáte.“
„Pretože už nikoho iného nemám, správne,“ prikývol.
„Tak spravte prvý krok.“
„Aký krok?“
„Objímte ma.“
„Prosím?“
„Objímte ma. Keď niekoho máte rád, tak ho občas vezmete do náručia.“
„Potter…“
„Ja teraz nežartujem, ak si to myslíte. Človek potrebuje cítiť, ak nie lásku, tak aspoň náklonnosť a sympatie a to v každom veku. Či je to len malé dieťa alebo dospelý muž. A isté udalosti k tomu viac ako volajú. Niektoré situácie si to doslova vyžadujú. A my obaja sa v jednej takej práve teraz nachádzame. Tak to spravte. Ja vás potrebujem. Potrebujem objatie. A vy tiež!“
Snape sa naňho zarazene díval. Nie, nepociťoval túžbu zaškrtiť ho po tých slovách. Necítil ani zahanbenie, nič podobné. Len tomu nemohol uveriť. Nevedel to pochopiť. Jasne, že vedel, čo je objatie. Všetko, čo ten chlapec povedal, on veľmi dobre vedel. Nebol zase až taký zatrpknutý, citový hlupák. Len mu nešlo do hlavy, že on, že by skutočne niečo také od neho chcel. Po tom všetkom. Niečo sa v ňom zlomilo. Prestal logicky premýšľať. Natiahol k nemu ruku. Harry čakal len na to.
Objatie zapôsobilo ako záchranné koleso pre topiaceho sa. Bolo to niečo doteraz nepoznané. Niečo nové. Nie desivo. Ale prekvapujúco. Bolo to príjemné. Akoby sa dvaja stratenci vrátili domov, kde našli teplo a pocit bezpečia. Boli rodina.
„Nikdy to nespomenieš,“ sykol mu do vlasov s privretými očami.
„Spoľahnite sa,“ prskol mu do habitu s miernym úsmevom.