„Dobrý večer, som auror Potter, toto je aurorka Weasleyová,“ predstavil ich Harry po vkročení do vypočúvacej miestnosti a tresol fasciklom s dokumentami o stôl.
Ginny pred sebou videla sedieť muža, ktorý mal podľa dokumentov vyše šesťdesiat rokov. Bol prešedivený, malý a mal miernu nadváhu. Vyzeral ako úctyhodný obchodník, či rešpektovaný profesor. Rozhodne nie ako vrah. Ale ktorý vrah vyzerá ako vrah, než ho usvedčia? To boli slová jej šéfa a viac menej boli pravdivé. Ale na tohto chlapa jej post vraha proste nesedel. Pôsobil skôr podráždene a unavene, ako nervózne z niekoľkohodinového vypočúvania.
„Už som odpovedal na otázky vašich kolegov… a to niekoľkokrát,“ vrkol po nich nespokojne. „Nechápem, čo iné by som mal ešte hovoriť vám,“ zamračil sa na Harryho. Ginny sa posadila a pomaly otvorila fascikel.
„My by sme to ale chceli počuť znova,“ Harry si k nej prisadol. „Takže si to poďme zrekapitulovať.“
„Dobre, ako chcete,“ napriek vypätej situácii prevrátil oči. Ginny ho nechtiac musela obdivovať. Ak bol ich podozrivým, hral to veľmi dobre. „Som majiteľom antikvariátu, ako iste viete. Som obchodník, starožitník. Dovážam, kupujem a predávam starožitnosti. Pre svojich zákazníkov zháňam to, čo chcú. Všetko, čo priveziem, zákonne preclím. Nič nepašujem a ani protizákonne nevyvážam. To všetko sú ničím nepodložené obvinenia mojej konkurencie. Že máte dôkazy o mojej spojitosti s pánom Vealom? Každý z nás má zoznam starožitníkov, či konkurencie. Nič iné nemôžete mať, pretože ja s ním nespolupracujem,“ štekol rozčúlene. Bol si sám sebou istý.
„Možno,“ pripustil Harry pokojne sa dívajúc do jeho tváre. „Pracujete skôr sám, však?“ mierne sa spýtal. Jewit stiahol obočie a pozrel na Ginny.
„No iste,“ pripustil podozrievavo. „Človek spraví najlepšie, ak sa spolieha na vlastné sily a schopnosti.“
„Zdieľam rovnaký názor,“ Harry sa naňho pousmial. „Takže ste sólista,“ prikývol. „Ak by ste niečo pašovali, rozhodne by ste si všetko vybavili sám a nespoliehali sa na nikoho.“
„Iste, ak by som to náhodou aj robil, robil by som to sám,“ zamračil sa. „Ale ja nič také nerobím. Nemáte žiadne dôkazy.“
„Nie, nemáme. Pravda. Ale čo by ste povedali na prehliadku vášho antikvariátu? Nenašlo by sa tam niečo, čo by sa vymykalo z medzí zákona?“ povytiahol obočie. Ginny zaregistrovala sotva badateľné zaváhanie.
„Nič také sa tam nenachádza,“ starožitník sa mierne pousmial. „A keďže povolenie nezískate, pretože nemáte na základe čoho to povolenie získať, tak tam nič ani hľadať nebudete,“ spokojne prehlásil.
Harry pozrel na svoju partnerku. V jeho pohľade zbadala výzvu. A jej nervozita sa vrátila. Chcela sa zúčastniť vypočúvania, ale len ako pozorovateľ, aby nazbierala skúsenosti. Dúfala, že taktovku povedie Harry.
„Máte pravdu,“ vyliezlo z nej. A povzdychla. Pozrela na Jewita. „Ak by nás aj náhodou zaujímalo vaše pašovanie, v tom prípade by sme boli zahnaní do kúta a vy by ste mohli slobodne odísť. V našom prípade, ale nejde o pašovanie,“ jemne sa usmiala.
„Nie? O čo teda ide?“ Jewit prvý raz zaváhal zreteľne.
„Zabudli sme vám to prezradiť, ale my už povolenie na prehliadku máme,“ s presvedčivejším úsmevom mu podstrčila pergamen. Harry naňho upieral pozorný pohľad. Jewit neveriacky siahol po pergamene.
„A na základe čoho ste to povolenie získali?“ ticho sa spýtal, keď dočítal pergamen. Na čele sa mu zjavili perličky potu.
„Na základe letmého nahliadnutia do vášho antikvariátu,“ vysvetlil Harry. Jewit sa zamračil.
„Čoho?“
„Už sme boli vo vašom antikvariáte a na základe toho, čo sme tam zistili, sme získali povolenie na dôkladnejšie prezretie si vášho majetku. A taktiež na históriu získania tohto majetku,“ dodala Ginny. Jewit strieľal pohľadom z jedného na druhého.
„A preto sa pýtam znova…“ Harryho tón nabral nebezpečnejší tón. „Skutočne sa vo vašom obchode nenachádza nič, čo by sa vymykalo zákonu?“
„Aby vám bolo jasné, pán Jewit,“ pridala sa Ginny. „Nás momentálne nezaujíma ako ste sa dopracovali k čajovej súprave za sedemsto galeónov, ani ku komode, na ktorú by bežný smrteľník musel zarábať päť rokov.“
„Tieto vaše aktivity budú veľmi zaujímať našich kolegov. A som si istý, že vaším sólovým jednaním ste sa nezákonne dopracovali k celej rade vecí vo vašom obchode.“
„Ale ako bolo povedané, nás vaša pašerácka kariéra nezaujíma.“
„Nás zaujíma niečo iné, čo by ste mohli skrývať vo svojom obchode,“ Harry vážne doplnil usmievajúcu sa Ginny. Jewit bol bledý, zarazený a potil sa oveľa viac. Aurorka Weasleyová sa spokojne oprela o stoličku.
„No tak, pán Jewit, nemáte nám čo povedať?“ vyzvala ho takmer až provokačne.
„Neviem o čom hovoríte,“ zamrmlal po chvíli. „A vôbec… kedy ste vliezli do môjho obchodu? Ako ste získali povolenie?“ zamračil sa. V jeho správaní však už nebola istota ako spočiatku. Vraveli, že tam boli a on nemal dôvod im neveriť. Mohol sa spoliehať už len na to, že jeho zabezpečenie bolo dostatočné.
„Neviete o čom hovoríme,“ chápavo prikývol Harry. „Súhlasím, naše správanie vo vás môže vyvolávať zmätok. Takmer celý deň vás tu držali a zasypávali vás otázkami… a ukáže sa to, ako nepodstatné. Pre nás nepodstatné.“
„A ubezpečujeme vás, že naše prvotné vlezenie do vášho obchodu bolo zákonné,“ doplnila Ginny. Jewit znova strieľal pohľadom z jedného na druhého.
„Na základe akého obvinenia ma tu vlastne držíte?“ spýtal sa.
„Konečne zmysluplné otázka,“ pochválila ho Ginny a pozrela na Harryho. Ten mykol plecami. „Vo vašom obchode sa našli artefakty, ktoré sa radia medzi takzvané čierne artefakty. Čo to znamená vám, ako odborníkovi, vysvetľovať nemusíme. Momentálne ich skúmajú naši ľudia.“
„Už prvotným zistením sa ukázalo, že sú to artefakty veľmi silnej čiernej mágie.“
Obaja aurori sa dívali, ako Jewitova bledosť prešla takmer do smrteľnej priesvitnosti. Jeho ruky sa rozklepali a pod pažami sa mu vytvárali fľaky od potu.
„Čo ste našli?“ vyšlo z neho šepky. Stále existovala možnosť, že tam niečo bolo, čo sa im nepozdávalo a nemuselo ísť nutne o jeho tajnú skrýš.
„Vy viete, čo sme našli,“ zamračil sa Harry. „Včera v noci sme boli vo vašom obchode a mali sme povolenie, pretože sme vás preverovali v súvislosti s ôsmymi vraždami, ktoré vyšetrujeme…“
„Čože?“ vyletel prekvapene. „Tak to moment, počkajte,“ nechápavo vrtel hlavou. „Akými vraždami? Tomu nerozumiem.“
Pravdou bolo, že mu to Ginny uverila okamžite. Nemohol byť až takým dobrým hercom. A ak áno, v tom prípade bola ona tou najnaivnejšou vyšetrovateľkou. Kútikom oka pozrela na pokojného Harryho, ktorý však vyzeral, že mu neverí ani to, ako sa volá.
„Čomu nerozumiete? Ste podozrivý z ôsmich vrážd.“
„To, čo sa píše v novinách?“ Jewit bol v momente uvoľnený. Nemohol to byť až taký dobrý herec. „S tým nemám nič spoločné, skutočne.“
„Iste,“ prikývol Harry chlácholivo. „Poznali ste Terryho Goldona zo šachového klubu.“
„Poznal. Na to som už raz odpovedal, pokiaľ mi pamäť slúži,“ zamračil sa. „Už ste ma raz vypočúvali a myslel som, že som poskytol dostatočné vysvetlenie.“
Ginny mu stále verila.
„Nemáte alibi ani na jeden večer, kedy sa vraždilo,“ upozornil ho Harry.
„To preto, lebo bývam sám. Nemá mi kto potvrdiť, že som bol doma, keď som doma. A to každý večer.“
„A čo tie sošky?“ povytiahol obočie stále pokojný vyšetrovateľ Potter. Jewitova rozhodnosť zakolísala.
„Sošky sú iba sošky,“ zamrmlal. „Pozrite, možno sú tie sošky neštandardným artefaktom k zbieraniu, ale ja ich skutočne len zbieram,“ pozrel z Harryho na Ginny, pretože vycítil, že tá by mu uverila skôr. „S vraždami nemám nič spoločné. Nikdy som nevraždil, dokonca ani zvieratá. Nieto… koľkokrát? Osem? Pre Merlina,“ vyprskol. „Viem, čo sa píše v novinách, aké teórie vznikajú. Mojich štrnásť sošiek s tým ale nemá nič spoločné… Čo?“ stíchol a díval sa na to, ako si dvaja vyšetrovatelia vymenili pohľady. Tentoraz vyzerali oni prekvapene.
„Štrnásť sošiek?“ spýtala sa Ginny.
„Áno, slečna aurorka,“ Jewit sa rozhodol presvedčiť ju. „Prisahám pri Merlinovi, že som tie sošky len zbieral. Viem, že sú to sošky démonov a nie som úplný idiot… tie sošky sa dajú využiť na veľmi zlé veci, ale ja som ich len zbieral!“ vykríkol. „Verte mi, s vraždami nemám nič spoločné.“
„Nikdy ste sa nepokúsili použiť tie sošky na nič iné?“ spýtala sa váhavo. Cítila, že sa vedľa nej Harry pomrvil. Nesúhlasne, ako pochopila. Uverila mu a bolo to zrejmé. Jewit to určite spozoroval. A jej šéfovi sa to nepozdávalo.
„Nie! Len ich zbieram. Každý máme niečo, čím sa bavíme. Ja mám sošky,“ dovolil si streliť pohľadom po Harrym, ale okamžite sa zase díval na Ginny. „Viete, na celom svete je ich dohromady dvadsaťdva. Ja mám štrnásť. Začal som s tým, keď som po svojom dedovi zdedil zbierku starožitností… a v nej sa nachádzali tri sošky. Abigora, Ronweho a Orobasa. Začal som ich študovať. Zistil som, že pred tisícročím vyrezal jeden rezbár dvadsaťdva sošiek menších démonov. Nie hlavných démonov, ale menších. Nejakí čarodejníci mu ich ukradli a pomocou mágie im dali život… obrazne povedané. Neboli to už len sošky, mohli slúžiť k vyvolávaniu démonov. Vtedajšia Najvyššia magická rada sa rozhodla tieto sošky zničiť, nebolo to však možné. Nedalo sa to. Preto ich aspoň rozprášili po svete, pretože boli presvedčení, že všetkých dvadsaťdva sošiek pohromade môže viesť k apokalypse. Ja na to neverím. Je to hlúposť. Možno, pri troche talentu, sa dá vyvolať démon. Prečo nie? Ale aby dvadsaťdva menších démonov spôsobilo apokalypsu?“ napriek napätej situácie sa zasmial. „Nie. Mal som ale tri sošky z dvadsiatich dvoch a tak nejak som sa rozhodol, že sa ich pokúsim skompletizovať. Tušil som, že sa mi to za môj život nepodarí, napriek tomu sa o to celý život snažím. Preto vlastním starožitníctvo. Iste, robil by som to aj tak, pretože to robíme v našej rodine už veky… popri tom však zháňam tie sošky. A dostal som sa už k štrnástim. Zbieram ich, pretože tvoria zbierku. Ale nezneužívam ich k čiernej mágii. Čiernu mágiu vykazujú, sú nebezpečné svojím spôsobom, ale ja ich nepoužívam, ani nezneužívam. Verte mi,“ uprene sa díval na Ginny.
„Možno by sa vám dalo veriť,“ opatrne pozrela na Harryho, ktorého výraz nehovoril absolútne nič. „Máte však sošky démonov, ktorými sa dajú vyvolať démoni… a naše vyšetrovanie je založené na fakte, že sa jedná o rituálne vraždy práve za týmto účelom. Nemáte alibi, poznali ste aurora Goldona a zapadáte do profilu páchateľa. Prečo by sme vám mali veriť?“ skúsila sa presvedčiť, že mu nemá veriť. Jej šéf stále mlčal a to ju znervózňovalo hádam viac ako samotný fakt, že možno vypočúva sériového vraha.
„Pretože vám hovorím pravdu,“ hlesol nešťastne. „Neviem o akom profile to hovoríte, ale dobre… možno vám zapadám do akejsi rovnice, ale ja som nikoho nezabil!“
„Prečo toľké zabezpečenie vašej zbierky?“ spýtala sa Ginny, pretože z Harryho stále nevychádzalo ani slovko.
„Prišli ste na to, nebolo dostatočné,“ zabrblal. „Viem, že je to nelegálna zbierka a okrem toho veľmi vzácna. Viete, koľko ľudí po nej prahne?“ spýtal sa.
„Nie, to skutočne netušíme,“ konečne sa ozval aj Harry. „Vravíte, že máte štrnásť sošiek?“
„Áno, štrnásť,“ prikývol.
„Ktorá chýba?“ Ginny mu predsunula fotografie.
„Chýba? Ako chýba?“ nechápavo sa zamračil a siahol po fotografiách.
„Zhabali sme vám totiž len trinásť sošiek,“ vyprskol Harry. „A ak nepoviete meno démona, ktoré vám chýba a ktoré nás zaujíma, zavriem vás až sčerniete,“ zavrčal nebezpečne.
Jewit preglgol. Trasľavo začal prezerať fotografie a čosi si šomral pod nos.
„To nie je možné,“ šepkal nešťastne. „Niekto sa mi tam musel vlámať…“
„To meno, prosím,“ vyzval ho Harry.
„Kasadya… chýba Kasadya…“
Harry pozrel na Ginny a povytiahol obočie. Jasne jej dával najavo, že jej váhanie a uverenie Jewitovi bola hlúposť. Prvotriedna. Zamračila sa.
„To je meno démona, v mene ktorého páchateľ vraždí,“ oznámila Jewitovi. Ten skamenel a zozelenel. „Priznávam, že by som vášmu rozprávaniu uverila, ale toto je dôkaz, ktorý nám chýbal k tomu, aby sme vás oficiálne obvinili…“
„Nie!“ skríkol. „Ja tomu nerozumiem, skutočne. Niekto mi vliezol do obchodu, tak ako vy včera a tú sošku mi musel ukradnúť!“
„Kto vedel, že vlastníte tú zbierku?“ spýtal sa Harry.
„No…“ Jewit naňho pozrel. Harry nadvihol obočie. „Vlastne nikto.“
„Takže? Ak by sa vám tam vlámal nejaký nezasvätený zlodej, ťažko by vašu skrýš našiel… osem najlepších vyšetrovateľov s tým malo problémy. Takže to musel byť niekto, kto presne vedel kde a čo má hľadať. A podľa vás jediným človekom, ktorý o zbierke vedel, ste vy. Čo na to poviete teraz?“
„Ja neviem, vážne,“ bľabotal z cesty. „Ja som nič nespravil. Priznám sa aj k pašovaniu, vydám pašované veci a zaplatím pokutu. Pôjdem sedieť, ak to bude nutné. Ale s vraždami nemám nič spoločné!“
„Nevyzerá to pre vás dobre, pán Jewit,“ oznámil mu Harry. „Dôkazy hovoria proti vám. Možno máte dar reči a dokážete sa vykecať zo všetkého, ale dôkazy sú jasné,“ nebezpečne stíchol. „Čo ste robili v dňoch 25. júna 1983, 18.9.2005 a 18.10.2005?“
„Čo prosím?“ vyvalil oči. Auror Potter tie dátumy vychrlil v takej rýchlosti, že aj keby mal čas o nich uvažovať, nespomenul by si ani na svoje meno.
„To sú dátumy vrážd. Tak čo ste robili?“
„Ja neviem…“
„Nemáte alibi?“
„Asi som bol doma, vždy som doma…“
„A potvrdiť vám to má kto?“
„Nie, bývam sám.“
„Takže nemáte alibi?“
„Nie, ale…“
„Poznali ste aurora Goldona?“
„Áno, poznal som ho.“
„Ako dobre ste ho poznali? Rozprávali ste sa s ním? Trávili ste s ním čas?“
„Boli sme v jednom tíme… dospelých…“
„Poznali ste ho dobre?“
„Dosť dobre, ale…“
„Často ste sa rozprávali?“
„Občas…“
„O čom? Napríklad o práve prebiehajúcich vyšetrovaniach?“
„Čože? Ale to je…“
„Iste, teraz začnete rozprávať. Nerozprávajte, jasne mi odpovedajte. Ovládate legilimenciu?“
„Nie, ja…“
„Mám vám veriť?“
„Určite!“
„Neverím vám,“ oznámil pokojne. A pokračoval. „Ovládate dvojitú mágiu?“
„To sú len fámy…“
„Ovládate ju?“
„Nie!“
„Myslím, že ovládate. Rovnako aj legilimenciu. A ešte vymýšľate veci. Nemám pravdu?“
„Aké veci? Počkajte, ja…“
„Chcete sa dostať k Samaelovi? To je váš cieľ, však?“
„Čože to?“
„Samael… váš šéf,“ pripomenul mu Harry. Jewit sa na stoličke strácal. Potil sa a nervózne žmolil prsty. Nemal čas ani pozrieť na Ginny, aby ho zachránila. „Nemáte alibi, ovládate legilimenciu a dvojitú mágiu…“
„Ale…“
„Zavraždili ste osem ľudí. K svojmu šéfovi sa ale nedostanete,“ Harry sa postavil, oprel sa rukami o stôl a naklonil sa k Jewitovi. „Znova som vám to prekazil. Pred dvadsiatimi dvoma rokmi ste so mnou nepočítali. Tentoraz ste si počínali výborne, ale nestačilo to…“
„Neviem, o čom hovoríte! Prosím!“
„Priznajte sa, pán Jewit. Priznajte, že sa chcete cez Kasadyu dostať k Samaelovi. Život vám to nezachráni, zrejme dostanete dementorov bozk, ale vaša zbierka sa môže po vašej smrti presláviť…“
„Ja skutočne neviem, čo chcete počuť!“ Jewitovi zo zúfalstva vyhŕkli slzy. „Neviem, k čomu sa mám priznať!“
„Auror Potter,“ Ginny ho poťahala za rukáv. Harry k nej otočil hlavu. Z jeho očí sršali hromy a blesky a ona sa zachvela. Čudovala sa, že sa Jewit pod tým pohľadom nerozpadol na kúsky. Hoci k tomu nemal ďaleko. „Myslím, že by sme si mali dať pauzu,“ zariskovala. Harry znova pozrel na Jewita.
„Ste obdivuhodný klamár, pán Jewit. Výborný manipulátor a ešte lepší herec. Ale ja som vám to nezožral,“ vypustil miernejším tónom. „Dôkazy vás usvedčujú. Nemáte alibi a ako sme sa dozvedeli, máte motív. Vaše sfanatizovanie démonmi je zrejmé. Máme všetko, čo potrebujeme k vášmu zadržaniu. Chýba len maličkosť. Len vaše doznanie,“ nebezpečne sa uškrnul prepaľujúc ho pohľadom. Ak sa Jewit nepomočí, bude to musieť považovať za úspech, pomyslela si Ginny. „A ja vám garantujem, že sa dopracujem aj k vášmu doznaniu,“ sľúbil mu výstražne. „Dávam vám dvadsaťštyri hodín dobrovoľne sa ku všetkému priznať. Zajtra prídem a ak nebudem mať vaše doznanie… no, povedzme, že poznám spôsoby ako z vás vytiahnuť pravdu,“ jeho hlas prešiel do šepotu. Hrozivému a strašnému šepotu.
„Vy… vyhrážate…“ vykoktal protest. Už tie dve vyrieknuté slová boli vypustené takmer zázrakom.
„Podajte na mňa sťažnosť,“ zaškľabil sa naňho Harry a odkráčal z miestnosti.
Ginny sa dívala na absolútne vydeseného chlapa, ktorý na začiatku vypočúvania vyzeral presvedčivo a odhodlane. Teraz z neho bola troska, napriek tomu sa nepriznal. Zamračila sa. Každý iný by po Harryho výstupe priznal všetko. On nie.
„Dobre si to do zajtra rozmyslite, pán Jewit,“ upozornila ho mierne. Uprel na ňu vydesený pohľad plný sĺz. Zamračila sa ešte viac. „Dovidenia…“
——
„Joel so Seanom šli za Hicksom s tým, čo vypovedal Jewit,“ oznamoval Gus, keď sa spolu s Dawn zavreli v Harryho kancelárii. Díval sa na šéfa, ale ten civel niekde do steny. S povzdychom pozrel na Ginny. „Myslím, že starý pán potvrdí všetko, čo hovoril ten darebák. To o démonoch a tak…“
„Určite, pokiaľ si spomínam, tak aj vtedy tvrdil, že na vyvolanie démona je najlepší nejaký artefakt,“ súhlasila Dawn a položila na stôl krabicu so sendvičmi. Ginny sa okamžite na jeden vrhla. Bolo už skoro osem a ona pociťovala hlad.
„Jewit sa prizná,“ prorokoval Gus kútikom oka zazerajúc po Harrym. Ginny mu zavrtením hlavy naznačila, nech sa ho nepokúša vtiahnuť do rozhovoru. Už hodinu boli v kancelárii a on len sedel a prepaľoval stenu pohľadom. A ona zodpovedne vypisovala hlásenie.
„A je to náš človek?“ nadhodila Dawn. „Povedzme si úprimne… Harry ho zatlačil dosť dôrazne a on sa nepoddal. Nemôže to byť až taký herec, nie?“
„To som si myslela aj ja,“ priznala Ginny celkom zrejmú vec. Sledovali vypočúvanie, vedeli čo sa dialo. „Možno je ale bystrejší a inteligentnejší než my všetci a previezol nás… nateraz. Zajtra to šťastie mať nebude,“ pozrela na mlčiaceho Harryho.
„Vyzerá ako krysa, tento Peter Jewit,“ zaškľabil sa Gus. „Tipoval by som, že nevie ani do päť napočítať.“
„Pôsobí tak,“ súhlasila Dawn. „ Ale jeho chvíle sú už zrátané,“ zazubila sa na prítomných. „Zajtra o tomto čase bude páchateľ zadržaný…“
„Dosť rečí,“ vyprskol Harry a postavil sa. Všetkých ich prebehol zamračeným pohľadom. „Na dnes padla, bežte domov. Zajtra nás čaká preverenie Reidovho domu a večer čerešnička na torte… po ktorej budem niekoľko dní mimo. Možno bude páchateľ zavretý, počítajme ale s možnosťou, že je až taký inteligentný, že ma prevezie aj v myšlienkach,“ vypustil nespokojne. „V tom prípade máme zhruba sedem dní, aby sme vymysleli, čo s nasledujúcim splnom…“
——
„Ahoj, môžem?“ spýtal sa Harry, keď mu Ginny po zaklopaní otvorila. Bola už skoro polnoc a chystala sa spať. Tak nejak dúfala, že by mohol prísť po tom, čo ich nešetrne rozpustil, ale po dvoch hodinách strácala nádej. Ale prišiel, čo ohodnotila ako ďalší pozitívny krok v zmene jeho zmýšľania.
„Určite,“ prikývla a púšťala ho dnu. „Chcela som už zaľahnúť… a, tentoraz dve pizze?“ zaškľabila sa na krabice, ktoré niesol.
„Iste, minule som dostal len dva kúsky,“ vtisol jej do rúk jedlo a vyzliekal si kabát.
„Dnes som už ale jedla,“ mierne stiahla obočie. Vyzeral nervóznejšie, než by predpokladala. Čakala skôr, že bude nahnevaný a roztrpčený. Podráždený. Ale nie nervózny. Akoby nevedel, čo so sebou robiť.
„Aha, asi som prišiel neskoro,“ pozrel na ňu. Chytila ho za ruku a viedla ku gauču.
„Ale prišiel si, to je hlavné,“ dívala sa naňho. A povzdychla. „Chcem sa ospravedlniť…“
„Za čo?“ prerušil ju prekvapene. Otočila sa, aby priniesla taniere. Aj pre seba, predsa by len zo dva kúsky pizze ešte zvládla.
„Za to vypočúvanie,“ povedala potichu, keď si k nemu prisadla. „Zaváhala som a on to vycítil.“
„Aha, áno,“ privolil a vzal si tanier. Zamračene sa díval na pizzu. „No, bol presvedčivý. A ty predsa len potrebuješ nazbierať skúsenosti. Vo svojej kariére sa stretneš s kdejakými rečníkmi,“ pozrel jej uprene do očí. „Ale nedostal ťa, napokon. A to je hlavné.“
„Nehneváš sa?“ neveriacky sa spýtala.
„Samozrejme, že nie,“ zavrtel hlavou. „Na teba určite nie. Tvoj výkon bol podľa očakávania…“
„Ty si očakával, že zlyhám?“ zamračila sa.
„Ale ty si nezlyhala, pre Merlina,“ zaprskal nespokojne. „Bola si nervózna, čo bolo pri prvom vážnom vypočúvaní pochopiteľné. Spočiatku neistá, ale potom sa to zlepšilo. Kládla si otázky k veci a darilo sa ti ho znervózňovať. Čo je chvályhodné. Že ťa skoro presvedčil? Alebo na moment presvedčil? Šlo mu to, to nepopieram. A nedostal len teba, ako som počul. Aj ostatní mu na chvíľu verili. A štve ma to, že som mu aj ja takmer naletel,“ priznal potichu dívajúc sa na ňu. To ju prekvapilo. „Ty si sa správala podľa môjho očakávania… a správala si sa dobre na prvý raz. Som hrdý,“ dodal s miernym úsmevom.
„Vážne?“ neverila.
„Vážne,“ pritakal. „Štvem sa akurát tak ja a som si vedomý toho, že sa správam neznesiteľne. Preto som všetkých, vrátane teba, vyštval a preto som potreboval dve hodiny, kým som prišiel,“ zamračil sa. „To budem musieť zlepšiť,“ zamrmlal. A ona sa usmiala.
„Ja som hrdá na teba,“ vtisla mu bozk na líce.
„Tak nejako som predpokladal, že sa zosype a prizná,“ pokračoval v monológu. Pizza mu prestala chutiť a odložil ju. „Buď je skutočne nevinný, alebo je to oveľa silnejší protivník, než si myslíme,“ pozrel na ňu.
„Zajtra to zistíš,“ aj ona svoju pizzu odložila a vtisla sa k nemu. Automaticky ju objal.
„Dúfam.“
„Čoho presne sa bojíš?“ spýtala sa, pretože vytušila že to je presne to, čo ho trápi. „Zlyhania?“
„Aj,“ priznal s nevôľou. Ale pri nej si to mohol dovoliť. Chcel si dovoliť priznať slabosť. „Mám pocit, že v Reidovom dome nezistíme nič. A nie pre to, že si myslím, že je nevinný. Náš páchateľ je inteligentný, takže v byte, či dome, by nezanechával stopy. A potom… ak sa skutočne ukáže, že je Jewit nevinný, budeme na začiatku, s hromadou nových nevyriešených otázok, ďalšie vraždy do týždňa a ja niekoľko dní mimo,“ povzdychol.
„Takže zlyhania a nemohúcnosť,“ prikývla s porozumením. „Pomôžem ti.“
„Ale to ja viem,“ s úsmevom jej zdvihol hlavu. A sklonil sa k nej, aby ju pobozkal. „Tým jediným som si istý, že mi pomôžeš. Chcem ťa však poprosiť, Ginevra, ak bude potrebné pátrať, budeš pátrať aj bezo mňa.“
„Až ti bude dobre.“
„Nie, budeš pátrať, pokiaľ budú čerstvé stopy. Ak je pravda, že sa do jeho antikvariátu niekto vlámal, treba zistiť, kto sa mohol o jeho zbierke dozvedieť. A bude potrebné…“
„Ticho,“ prerušila jeho monológ.
„Ale…“
„Plánovať budeme až zajtra, dobre?“ rozhodla rezolútne. Prehltol ďalšie reči. „Fajn. A teraz. Máš ešte hlad?“
„Ani som ho nemal.“
„Myslela som si,“ zavrtela hlavou. „Takto plytvať jedlom. To by sa mamke nepáčilo. Chceš ísť domov?“
„Nie, chcem zostať, ak smiem.“
„Rozhodne smieš.“
——
„Logan s Clarkom majú za úlohu zdržať Alfreda Reida tak dlho, ako bude potrebné,“ prezradila Dawn Ginny. Boli spolu s Harrym a Gusom v dome Harryho suseda a pozorne ho prezerali.
„Alebo ako dlho budú toho schopní,“ dodala Ginny s prikývnutím. V šachovom klube sa mal zdržať asi tri hodiny. Potom bude na ich kolegoch či a koľko im budú môcť získať času k preverovaniu. Joel so Seanom dostali za úlohu skompletizovať informácie o trinástich zadržaných soškách démonov a tiež pripravovať defenzívu počas splnu za šesť dní.
„Alebo, správne,“ pritakala Dawn s miernym úškrnom. Prezerali horné poschodie Reidovho domu. Bol takmer taký istý, ako Harryho dom, ale to nahlas povedať nemohla. Vysielala do všetkých kútov kúzla, ktorými by identifikovali známky čiernej mágie. Bezúspešne. Prezerali skrine, komody, všetko.
„Zdá sa byť čistým. Okrem starých aurorských plášťov tu nemá nič pozoruhodné,“ prehlásila po hodine.
„Tak prejdeme dole. Chlapci majú v pivnici zrejme viac práce.“
„To je pravda. Ak niečo skryť, tak v pivnici,“ Ginny sa pozrela na vyškľabenú Dawn. A stiahla obočie. Celé poobedie, vlastne už niekoľko dní sa jej zdala rozjarená a zbytočne vysmiata. Áno, Dawn bola od prírody veselou, ale toto správanie bolo podozrivé. „Tak fajn, čo sa deje?“ spýtala sa kamarátky na rovinu.
„Nič,“ mykla plecami a uchechtla sa. Ginny jej to neverila. Niekoľkokrát zaregistrovala Dawnin pohľad, zamyslený a spokojný zároveň. A potom to jej uškŕňanie sa… A zmrzla ako zľaknutá ryba. Dawn sa nad jej výrazom zasmiala.
„Ty o tom vieš,“ obvinila ju, keď sa znova mohla pohnúť.
„Priznávam, že som mala byť ticho… ale nejde to,“ prezradila Dawn. „Harry mi to prezradil, alebo som ho skôr prinútila priznať farbu. Odmietol sa so mnou totiž vyspať, na moje narodeniny.“
„Aha,“ Ginny sa neprestala podozrievavo mračiť. Vedela, čo by to mohlo znamenať. „Budeš mlčať.“
„No ja určite, ale aj tak sa skôr či neskôr prezradíte. Už teraz je podozrivé Harryho krotké správanie a nikto nemusí byť géniom, aby pochopil, kto za to môže. A potom je už len krok k tomu, aby si ostatní dali dve a dve dohromady.“
„Myslela som, že to tajíme dobre,“ hlesla nešťastne.
„Tajíte, to nepopieram. Myslím, že nikomu nenapadne tá myšlienka, že by sa Harry zamiloval. A ak sa budete správať v práci profesionálne, nikomu by to nemuselo ani prekážať.“
„Ale bude.“
„Áno, s najväčšou pravdepodobnosťou bude,“ prikývla Dawn a dívala sa na nešťastnú Ginny. „Ja vás neprezradím určite. A Ginny, počúvaj… Vieš, ako to bolo s Longbottomovými? A Potterovými predtým?“
„Jasne, tri aurorské páry v celej histórii,“ povzdychla.
„Tým trom párom nikto nebránil, aby sa vzali a spolupracovali. Pravdou je, že ako Potterovci, tak aj Longbottomovci chodili spolu ešte pred aurorstvom, takže len pokračovali. Ale takí Southsgatovci sa poznali až na úrade. Každopádne to skončilo svadbou. Nehrozil rozchod alebo vážne konflikty, aspoň vo vtedajšom ponímaní manželstva a mágie, ktoré sa zase až tak nelíši od dnešného. A pozri na Harryho. On sa zamiloval, tým som si istá. Chudáčisko, zrejme si mu musela vysvetliť, čo sa s ním deje…“
„Nežartuj, prosím,“ výstražne sa zamračila malá aurorka. Dawn sa usmiala.
„Nežartujem. Poznám ho. A mám ho rada. So všetkými jeho chybami. To, že sa zamiloval, je to najlepšie, čo sa mu mohlo stať. A ja mu držím palce. Aj tebe, samozrejme. A budem vás podporovať, kryť a fandiť vám. Pretože ak sa Harry raz zamiloval, tak si myslím, že je to navždy. Takže rozchody a konflikty nehrozia. A znamená to čo?“ spýtala sa významne. Ginevra zbledla. Takto neuvažovala. „Správne, aurorka Weasleyová. Zrejme budeme mať na úrade úderné duo Potterovcov,“ jemne sa zasmiala. „História sa bude opakovať. Pretože, Ginny… Harry berie všetko na dvesto percent. A váš vzťah, ak sa v ňom zorientuje, alebo skôr ak ho to naučíš, bude brať rovnako,“ neprestávala sa usmievať. „A nikomu nedovolí narúšať jeho dvestopercentný vzťah… ani tebe,“ zaškľabila sa na Ginny. Priateľsky.
„Až tak dopredu som neuvažovala,“ priznala potichu. Potom pozrela na Dawn a nebezpečne sa zamračila. „A ty ho už nikdy nebudeš lákať do postele!“ vyzvala ju. Avšak rovnako priateľsky.
„Už sa nedá. Teraz už nie,“ usmiala sa na kolegyňu. „Som rada, Ginny. Za oboch, ale hlavne sa Harryho. Potrebuje niekoho ako si ty. Niekoho, kto ho naučí normálne fungovať. To robíte, nie? Okrem iného, samozrejme. A to iné je…“
„Mlč!“ zahriakla ju. Dawn sa rozosmiala. Nedalo sa inak, Ginny sa po chvíli pridala k nej. „Takže budeš mlčať?“
„No jasne. Inak si to vraj zlíznem od teba. To hovoril Harry.“
„Múdry chlap,“ spokojne prikývla Ginny. „A teraz, do práce…“
V pivnici bolo skutočne viac práce. Preto ich Harry rozdelil takto. Túžil mať Ginny pri sebe, bola však už skoro rovnako dobrá, ako on a chcel, aby práca v dome ubiehala svižne. Predpokladal, že kým oni dvaja prezrú zapratanú pivnicu s rôznymi haraburdami, ženám sa podarí prezrieť zvyšok domu.
„Zabezpečenie domu bolo štandardné, aurorské,“ nadhodil Harry. Gus naňho pozrel. Že by chcel jeho šéf viesť konverzáciu?
„Každý auror si týmto spôsobom zabezpečuje dom. Nič komplikované a pritom nedostupné pre bežného smrteľníka. To len ty máš dom zabezpečený xy pascami.“
„Tridsiatimi ôsmimi a som na to hrdý,“ Harry pozrel na Gusa. Ten nadvihol obočie, „Rád si chránim súkromie.“
„Iste, Harry,“ prikývol Gus a zavrtel hlavou. „Opak by ma prekvapil. Počuj, môžem byť smelý a môžem ti položiť otázku?“
„Skúsiť to môžeš,“ privolil Harry. Gus sa znova zarazene zasekol. Čakal odprsknutie, zavrčanie a odkázanie k práci. Harry skutočne konverzoval mimo pracovných povinností, prípadne barových seansí, ktorých sa zúčastňoval aj tak len sporadicky.
„Čo sa deje? S tebou, myslím,“ riskol to. Harry neprestával pracovať, ale mlčal. „Všimli si to už všetci. Nie si to už ty… ten Harry Potter, ktorý vrčal aj na muchu, keď si dovolila okolo neho preletieť.“
„Také strašné to hádam nebolo,“ Harry pozrel na Gusa. Bol by hlupák, keby si myslel, že si nikto nič nevšimne. „Dobre teda. Ginevra sa deje, samozrejme. Spolupracujem s ňou už viac ako šesť mesiacov a prestal som túžiť sa jej zbaviť. Spočiatku to bolo kruté. Ale nedala sa a tým ma presvedčila. Dokonca sa jej podarilo podstrčiť mi niektoré svoje názory a ja som po uvažovaní zhodnotil, že nie sú všetky od veci,“ prezradil pokojne. Niečo bude musieť povedať, aby uspokojil vynárajúce sa otázky.
„Napríklad ako nechať nebohú muchu v mieri preletieť?“ zaškľabil sa Gus. Dalo sa tomu veriť. Tiež poznal Ginny a vedel, čoho je schopná. Avšak na zmenenie zmýšľania Harryho Pottera musela byť väčší kaliber. Klobúk dole.
„Napríklad,“ prikývol Harry. „Alebo ako vychádzať s ľuďmi. Nevrčať hneď a byť prívetivejším,“ usmial sa na Gusa. „Takže som teraz prívetivejší a s úsmevom a priateľsky odporúčam starať sa teraz o vyšetrovanie.“
„Jasne, šéf. Mne to stačí, keď mi to povieš takto.“
Pokračovali v práci. Pozorne prezreli každú škatuľu, každú plechovku, všetko. Vrhali kúzla, prevracali debny, nazerali do regálov.
Celkovo tam strávili päť hodín. Logan s Clarkom odviedli Alfreda na ministerstvo pod zámienkou opätovného, oficiálneho vypočutia. Alfred musel podpísať nejaké pergameny. Nerobil však žiadne problémy, ochotne spolupracoval.
Aj tak nenašli nič. Ani náznak čiernej mágie. Mal tam aurorské plášte spolu s učebnicami zo školy, zastaralé aurorské pomôcky. Našli tri prútiky, všetky však boli registrované. Množstvo časopisov, niekoľko šachovníc, nástroje pre starostlivosť o záhradku. Dokonca našli starú Fordku, nepojazdnú, do ktorej zjavne občas strčil nos, aby niečo zmontoval. Alebo tým len zabíjal čas.
Nenašli nič, čo by ich upozornilo na jeho prípadnú nekalú činnosti. Ani náznak čiernej mágie alebo čohosi, čo by im napovedalo, že niečo skúma alebo vytvára. Vlastne, Harry si to s nevôľou priznal, nenašli nič, čo by ukazovalo, že v dome býva niekto bystrejší a inteligentnejší, ako priemerný čarodejník. Jeho predpoklady sa teda naplnili. Alfred Reid sa zdal byť skutočne len nevinným susedom, ktorý sa roky staral o jeho dom.
——
„Musí to byť on,“ zamrmlala Tonksová sústredene sa dívajúc na Harryho prácu spoza priehľadného zrkadla. Peter Jewit sa nepriznal k ničomu. Ani v momente, ako si pred neho výstražne sadol Harry, nechystal sa doznať. Vykrikoval a chcel, aby tam s ním Harry nebol, nepomohlo mu to. Harry sa mu vpil do očí a v momente bolo ticho. Bol v jeho moci.
„To by bolo úplne parádne,“ prikývla Dawn. Stál pri nej Gus spolu s Loganom a Clarkom.
Ginny sa na to dívala. Teóriu ovládala, skutočnosť bola oveľa desivejšia. Dva pohľady, takmer nemrknutie viečok, úplné ticho. Jewit vyzeral odovzdane, Harry absolútne sústredene. Vedela, že sa nachádza v jeho spomienkach, v jeho mysli a snaží sa nájsť stopu, pravdu, ktorá by im odhalila páchateľa. Keby to robil niekto iný, všetko by bolo v poriadku. Harryho to bude stáť všetky sily. Nikto z aktívnych aurorov však legilimenciu neovládal na takej úrovni, aby bola prospešnou. Harryho bola veľmi prospešná a zároveň veľmi nebezpečná. Pre neho.
V minulosti po vytiahnutí myšlienok im svoje poznatky odovzdal do mysľomisy a odpadol. Potom sa oňho starali na ministerstve, než prišla ona a postarala sa oňho sama. Mala v živej pamäti, ako táto starostlivosť dopadla po prvý raz. Najskôr držala jeho penis, aby smerovala prúd moču do plechovky a potom sa medzi nimi vytvoril vzťah. Vtedy krehký a neistý. Ale to bola minulosť. Teraz už ovládala aj kúzlo na vyprázdnenie močového mechúra. Nie, že by to bolo už potrebné, že áno.
Momentálne sa spoliehali na to, že im Harry dodá páchateľa, pretože po preverení obydlí, prác a iných nehnuteľností hlavných podozrivých nemali žiadnu stopu. Len túto, avšak mimoriadne horúcu. Všetci verili, že Harry pretrhne ich spojenie myslí a povie, že je to on. A jeho nočná mora skončí. Nočná mora celého oddelenia bude v nenávratne, vraždy skončia a páchateľ bude usvedčený.
„Tentoraz to trvá dlho,“ Tonksová začala byť nervózna. A ostatní tiež. Ginny automaticky tiež znervóznela, hoci nevedela, ako dlho to trvá normálne. Vtedy pri tom nebola. A predtým tam ani nepracovala. Oni ale áno a ak sú nervózni, musela byť aj ona.
„Chce ho preveriť poriadne,“ vypustil Gus. „Ale dlho to už nebude. Si pripravená?“ pozrel na Ginny.
„Jasne,“ prikývla rozhodne.
„Dobre. Poďme.“
Všetci šiesti opustili pozorovaciu miestnosť a vošli do vypočúvacej. Harry bol bledý, jeho zelené oči zakrýval temný tieň, neprestával však. Tonksová mu položila ruku na rameno a jemne stisla. Bolo toho už dosť, musel skončiť. Až po treťom stisnutí sa pohol a odtrhol sa od tváre Petra Jewita, ktorého hlava okamžite klesla na stôl. Nikto si ho nevšímal.
Harryho oči pohľadali tie Ginnine.
„Tak ako, Harry?“ spýtal sa ho napäto Gus. Ginny nenašla slová. Vyzeral zúbožene a bude vyzerať ešte horšie. Len mu opätovala pohľad. A vôbec sa nesnažila zakryť lásku, ktorú mu vysielala.
„Je nevinný,“ hlesol Harry predtým, než klesol aj on. To už ho zvierala v náručí, aby ho premiestnila domov.