Harry sa snažil spracovať situáciu, ktorá nastala. Čakal ich uňho doma, zneviditeľnený a ovládajúci dvojitú mágiu. Bol pripravený, dal mu možnosť zaregistrovať nebezpečenstvo. Nie však zareagovať. Nemali ani najmenšiu šancu. Snahu o pochopenie toho všetkého však prekrýval strach, ktorý ho opantal. Nie o seba, to ani v najmenšom. Strach o ňu. Obaja boli znehybnení, vnímali však a Alfred vyzeral spokojne.
Najprv odzbrojil ju. Vytiahol jej prútik z vrecka a skúmal, kde má náhradný. Našiel ho a potom sa obrátil k nemu. Vzal mu jeho prútik a taktiež dva, ktoré mal pripevnené na nohách. Harry sa v duchu zaradoval. Na paže mu nesiahol. Alfred sa mu díval uprene do očí a Harry do svojho pohľadu vložil všetku nenávisť, ktorú k vrahovi svojich rodičov cítil.
„Vážne, Harry?“ spýtal sa ho Alfred. „Zaregistroval som v tvojej mysli radosť predtým, než ju zaplavila nechuť. Nečudujem sa ti. Viem, prečo ma nenávidíš. Ale prečo si sa predtým radoval, hm?“
Keby sa dalo, Harry by sklonil hlavu. Alfredova legilimencia bola výborná. Nedokázal mu síce čítať myšlienky, dokázal ale odhaliť emócie. Bolo by vhodné, keby mu necivel do očí.
„Prečo sa radoval?“ obrátil sa k Ginny, ktorá na tom bola presne rovnako a zadíval sa jej do očí. „Ale to snáď nie,“ zachechtal sa. „Vážne si myslíš, že by bol schopný nakopať ma do zadku?“ neveriacky zavrtel hlavou. „Ako asi by to dokázal?“ neprestával ju skenovať. Harry len dúfal, že jej ochrana mysle je… no hádam dosť dobrá na to, aby mu odolala.
Pochopila, že dokáže pri najmenšom pohľade do očí čítať myšlienky. A neprekvapilo ju to. Pri ňom nie. A odhadla, že Harryho myseľ je dostatočne chránená, aby mu ich čítať nedokázal. Ale emócie rozoznať dokázal. Sústredila sa, aby ochránila svoju myseľ, trvalo jej to však o poznanie dlhšie, než Harrymu. A tak pomyslela na to, ako ho Harry nakope do zadku. S veľkou radosťou to spraví. Hocakým spôsobom. Verila tomu.
„Nie je príliš bystrá, Harry,“ obrátil sa naspäť k mladému aurorovi. „Neuvedomila si dosť rýchlo to, čo presne spôsobilo tvoju radosť. Verí, že mi nakopeš zadok. Hoci nemá ani tušenia, ako to chceš spraviť. Ale to je asi jedno. Nakopávanie môjho zadku na programe skutočne nie je.“
Harry si pomyslel, že bude musieť Ginny ešte riadne vytrénovať ak sa chce stať dokonalou vyšetrovateľkou. Ak k tomu budú mať príležitosť. Nerobí jej problémy strieľať si z jeho štyroch náhradných prútikov, ale keď príde k najhoršiemu, nespomenie si, že ich má. Čo bolo však v momentálnej situácii výhodne.
„Dobre teda,“ pokračoval Reid. „Ja si vás teraz usadím, znehybním tie časti tela, ktoré by ma mohli, možno, ohroziť a zruším mlčanie. Mali by sme sa porozprávať, Harry,“ usmial sa naňho.
Držal v rukách dva prútiky a Harry musel sledovať, takmer až fascinovane, ako nimi kúzli. Ako jednou rukou ruší na Ginny znehybnenie a vzápätí zväzuje jej ruky. A hneď na to jej telo núti, aby prešlo k pohovke a usádza ju, rozväzuje jej jazyk. Bolo to úžasné ak sa nevezme v úvahu situácia, ktorá to spôsobila.
„Mlč!“ Ginnine nadávky sotva stihli vyjsť z jej úst.
Harryho stihol rovnaký osud. Nemal možnosť reagovať po zrušení znehybnenia, pretože mal ruky okamžite zviazané a v tom istom momente mu ďalšie kúzlo bránilo v tom, aby sa rozbehol. Reid sa tváril nanajvýš spokojne, keď ho pod kúzlom privádzal ku kreslu oproti Ginny a nútil ho posadiť sa.
Sedeli, nemohli sa pohnúť a Ginny ani rozprávať. Mohli hýbať aspoň hlavami. Rád by vedel, ako sa dostal do domu, keď je pod Fideliovým zaklínadlom. Strýka zabiť nemohol, to by musel vystrčiť nos z diery. Zjavne si našiel iný spôsob. Teraz ho ale viac trápili iné otázky. A najmä strach o Ginevru.
„Ginevra, hlavne pokoj,“ dohováral jej nevšímajúc si Reida. Dívala sa naňho a on videl strach. Ale aj zvláštnu zmierenosť. Vlastne sa na takéto niečo podvedome pripravovali a rátali s tým. Bola tu hrozba, že ich dostane a to sa potvrdilo. Usmial sa na ňu.
„A ešte jej povedz, že sa vám nič nestane,“ posmešne okomentoval Harryho upokojovanie.
„Čo vlastne chceš?“ zasyčal Harry Reidovi do tváre.
„Tvoju smrť, samozrejme,“ odvetil pokojne. Harryho to vôbec neprekvapilo.
„Aké neočakávané,“ vypustil sarkasticky. „Dobre, máš ju mať. Ju ale nechaj tak. Nemá s týmto všetkým nič spoločné, nie?“
„A ty vieš, o čo ide?“ spýtal sa Reid so záujmom. „Prišiel si na to? Dokázal si to?“ vypálil otázky hľadiac mu do očí. „Vidím trocha poznania, ale viac sklamanie a hnev. Možno si na niečo prišiel, nie však na všetko. Našiel som tu mysľomisu, zrejme sa hrabeš v spomienkach. Bola tu Petúnia, to by zodpovedalo. Ale ona nemohla nič vedieť. Nemohla ti dať nič užitočné,“ stíchol a díval sa na Harryho. Ten však zaryto mlčal. Preto preniesol pohľad na Ginny. „Teraz ti rozviažem jazyk. Upozorňujem ale, že nie som zvedavý na žiadne nadávky, vyhrážky a ani nič podobné,“ zaškľabil sa a švihol prútikom. Ginny sa nadýchla, ale Harryho varovný pohľad ju umlčal. Neboli v situácii, kedy by si mohli dovoliť rozčúliť ho nejakou poznámkou.
„Tak mi povedz, o čo ide,“ vyzval ho Harry. Nech rozpráva, možno mu medzitým niečo napadne, vďaka čomu by sa z tejto šlamastiky dostali. Hoci veľa možností nemali. Zrejme nemali žiadnu možnosť. Jedine, keby ho odčaroval, čo nespraví ani náhodou.
„Videl som v tebe záblesk poznania, čiže niečo tušíš,“ vypustil Reid a preniesol si prútikom druhé kreslo tak, aby mal oboch na očiach. „To je Kasadya, ako iste viete,“ usmial sa na aurorov ukazujúc na sošku. „Správne ste pochopili, že mi tými vraždami šlo o jej vyvolanie. Určite vás ale zaujíma, prečo práve ona, respektíve prečo démon patriaci medzi slabých. Z jednoduchého dôvodu. Slabý démon sa dá ľahšie ovládať, aby som sa dostal k tomu, čo chcem.“
„Chceš zničiť mier, ktorý je tu už dvetisíc rokov,“ vrkol Harry. „A myslíš, že si taký frajer, aby si dokázal ovládať démona?“
„No iste,“ zaškľabil sa. „Mohol som tušiť, že ti to bude všetko vŕtať v hlave a pokúsiš sa na to prísť. Koniec koncov som ti zanechal pomôcku, ktorá ťa prinútila hľadať stopy v minulosti. Chcel som, aby si prišiel na to, že som to ja. Ale chcel som to až vtedy, kedy budem mať svojich šesť obetí,“ spokojne sa usadil hlbšie do kresla.
„Zavraždil si desať ľudí,“ pripomenul mu Harry s nechuťou.
„Vlastne som ich doteraz zabil ďaleko viac,“ povedal akoby mimochodom. Ginny ho zabila pohľadom. „Ja ti teda rozpoviem všetko od začiatku. Zrejme si to obaja zaslúžite… pochopiť a poznať prečo, keď už sa máte stať prvými obetami v novom svete, ktorý nastolím.“
„Si hlupák,“ Harry nechápavo zavrtel hlavou.
„Myslím, že si ma doteraz vnímal ako mimoriadne inteligentného a schopného. Lepšieho, než si ty alebo tvoj strýko. Previezol som vás všetkých a opakovane. A ani som sa nezapotil,“ zasmial sa vlastnému vtipu. „Poďme ale po poriadku. Zrejme nevieš o tom, ako pred dvetisíc rokmi vypukla vojna. Nebola nijako významná pre svetové dejiny, pretože sa jednalo o čarodejnícku vojnu. V tom období ničím neriadenú, divokú, nespútanú a príliš silnú, pretože mágia nebola skrotená. Merlin prišiel oveľa neskôr.
Každopádne v tejto vojne bojovali čarodejníci. Tí dobrí a tí, ktorí si priviedli na pomoc démonov. Dobrým pomáhali čarovné tvory. Vravelo sa o obrovskej vojne, hoci nebola veľká počtom zúčastnených, ale silou mágie. Podľa legendy proti sebe bojovala sotva stovka čarodejníkov, ale dokázali tak rozvrátiť vtedajšie Anglicko, že ak by mala vojna trvať dlhšie, zasiahla by celý svet. Nehovoriac o tom, že čím dlhšie trvala vojna, tým viac démonov sa oslobodzovalo z temnoty a naťahovali sa za smrteľníkmi.
Našťastie, či nanešťastie, dívaj sa na to, ako chceš, si čarodejníci uvedomili svoju chybu. Napokon sa museli spojiť, aby démonov ovládli a poslali naspäť do temnoty. Tí dobrí a aj tí zlí spojili svoje sily a vtedajšou mágiou sa im to podarilo. Silnou mágiou, ktorá dokázala zavrieť svet démonov. Bolo však jasné, že sa mohol niekedy nájsť niekto, kto dvere do démonického sveta dokáže otvoriť. Mágia vekmi mohla slabnúť. Ich kúzlo mohlo časom zlyhať a do sveta by boli znova pustení démoni, na ktorých by už mágia čarodejníkov nepôsobila. Alebo by ich ovládol niekto, kto by ich viedol do sveta a oni by tento svet zničili.
Preto sa rozhodli, že dvere do sveta démonov zapečatia. Ibaže nemohlo ísť len o pečatné kúzlo. To by mohlo slabnúť rovnako, ako ostatné kúzla. A čo sa vyrovná sile kúzla? Jedine sila krvi. Edward Royce, dobrovoľník z radov stovky bojujúcich čarodejníkov, jeden z tých dobrých a hlúpych, sa ako jediný prihlásil, že to spraví a to aj s tou podmienkou, že jeho krv bude niesť túto ťarchu do konca vekov. Stal sa živou pečaťou. Jeho krv uzavrela svet démonov a jeho krv stále drží tento svet zavretý. Pokiaľ je na zemi Royceova krv, démoni sa nemôžu predrať na svet. Títo potomkovia si začali vravieť Strážcovia. Celkom milé pomenovanie. Jeden z týchto strážcov sa postaral o to, aby zanikla písomná forma legendy. A na tú ústnu sa zabudlo už dávno. Tak Strážcovia strážia pokoj a jedným z posledných si ty. Ale to si už zjavne vedel,“ Reid v Harrym zbadal známky poznania. Harry sa neunúval odpovedať.
„Si posledný a musíš umrieť. To iste chápeš. Ak chcem otvoriť démonom dvere, pečať musí byť zničená. A aj v tom prípade, že je tá pečať ešte v bruchu matky,“ pozrel na Ginny. Zarazene stiahla obočie.
„Ja nie som tehotná,“ vypustila trocha z cesty. Tak ju tá predstava prekvapila, že to potrebovala povedať nahlas, aby sa ubezpečila, že je to pravda.
„Ako si môžeš byť istá?“ uškrnul sa na ňu Reid. „Pretože užívaš každé ráno elixír?“ významne povytiahol obočie.
A Ginny zbledla. Jedna fľaštička elixíru pokryla obdobie medzi periódami. Desať kvapiek každé ráno. A Reid, ako zistili po nájdení svojich vlasov, mohol k Harrymu chodiť ako na hodiny klavíru. Mohol jej elixír zameniť aj niekoľkokrát a oni sa mohli milovať v nádeji, že sa chránia. Nezistila by rozdiel, aj keby o tom hneď vedela, keby chcel, tým si bola istá. Pozrela na Harryho, ktorý ju uprene pozoroval. Vyzerala, že sa rozplače a to bolo alarmujúce.
„Reid, ak si to spravil, tak…“ zasyčal Harry nebezpečne, ale Alfred ho prerušil hneď na začiatku.
„Nespravíš nič, Harry. Uvedom si to konečne. Ste bezmocní, ovládam vás a vy zomriete. Chápeš? Zomriete,“ zdôraznil významne. A potom sa zachichotal ako blázon. „Strašne ma baví hrať sa s osudmi ľudí. Ten elixír som zamenil len prednedávnom. Vtedy mi to napadlo. Skutočne stále existuje možnosť, že tehotná nie si,“ pozrel znova na Ginny. „Ale to je fuk. Aspoň pre mňa. Možno by som v tejto chvíli mohol použiť kúzlo, ktorým by som zistil, či si skutočne tehotná alebo nie, ale nespravím to. Nezáleží na tom. Umrieš tak, či onak. Ako ste si všimli, obete musia byť dve. A že to platilo pre Kasadyu, to je nepodstatné. Budem pokračovať v tradícii a zabijem vás oboch,“ usmial sa na nich.
Harry sa pozrel na Ginny, ktorá síce už nevyzerala, že sa rozplače, ale k bojovnej nálade mala ďaleko.
„No ale aby som dokončil prezrádzanie svojho plánu… za všetkým teda stoja démoni momentálne držaní tvojou krvou vo svojom svete. Keď vás zabijem, vyvolám si Kasadyu, ktorá je, len tak medzi nami, veľmi slabý démon a ja som dosť silný čarodejník, aby som ju dokázal ovládať. A potom vypustím démonov, ktorí sa mi podvolia vďaka Kasadyi. A prečo? Keď ste študovali moju zložku, tak ste sa v nej dočítali, že som za svojej aurorskej kariéry dostal Merlinov rád. Pretože som rozprášil nebezpečný kult, ktorý vyvolával démonov a zachránil tak niekoľko životov. Čo ste sa v zložke ale nedočítali bola skutočnosť, že sa mi po tej akcii stala nehoda. Merlinžiaľ pre svet, Merlinovi vďaka pre mňa, ma posadol jeden z démonov. Kult bol rozprášený, ale tento démon bol oslobodený a našiel ma. Posadol ma. Chcel sa ma zmocniť. A bojovali sme. Vyhral som a dohodol som sa. On vo mne ostane, kým neoslobodím jeho kamarátov. Zniekoľkonásobí moju magickú silu. Potom ho zo seba pustím výmenou za to, že budem spoluvládcom. Tento démon bol Sariel, samotný Samaelov syn. A jeho družka Kasadya sa ku mne pridá. Nie je to skvelé?“ hrdo sa usmial.
„Si šialenec, keď si myslíš, že sa s démonmi dá dohovoriť,“ Harry sa naňho díval ako na niečo odporné. „A kvôli tejto chorobe si odišiel od aurorov.“
„Bol som posadnutý, odišiel som, lebo som chcel. Lebo som všetko musel pripraviť.“
„Odišiel si, lebo ti preskočilo,“ protestoval Harry. Tak nejako vedel, že ho Alfred nezabije skôr, kým sa mu nepochváli so svojimi činmi. Musí nabrať čas. Dosť času k tomu, aby vymyslel únik. Nebol to taký ten typický šialený vrah, ktorý koná bez rozmyslu a vraždí na počkanie. Nie. Tento bol ešte nebezpečnejší. Ľadovo chladný, vypočítavý a inteligentný. A zrejme aj nevyspytateľný. Môže sa s nimi rozprávať celú noc, pokojne a v mieri, aby ich potom bez milosti zavraždil.
„Ber to ako chceš, drahý Harry. Vo mne je Sariel, Samaelov syn, ktorému privediem Kasadyu. Sariel bude vďačný, že je voľný a že má Kasadyu. A Samael bude vďačný, že má naspäť mimoriadne spokojného syna. Nie je to skvelé?“ zopakoval nadšene. Harry sa naňho díval ako na blázna.
„Ty nie si šialenec. Ty si absolútny idiot,“ zhodnotil jeho psychologický profil.
„Budem ale živý, na rozdiel od vás dvoch,“ v jeho očiach sa nebezpečne blyslo. „Dorozprávam ti ten príbeh, ak dovolíš. Tvoji predkovia sa postarali o to, aby legenda zanikla. Zničili záznamy. A dvetisíc rokov je príliš dlhá doba na to, aby sa pamätalo. Oni ale pamätali a zanechávali si odkaz z otca na najstaršie dieťa. Ibaže existovala ešte jedna vetva, ktorá si podobný odkaz zanechávala. Znenie legendy a príležitosť k ovládnutiu sveta.
Vieš, ako to v čarodejníckom svete chodí? A hlavne na takom malom území, akými sú Britské ostrovy? Jednoducho je každý príbuzensky spriaznení s každým. Možno cez generácie, ale predsa. U nás dvoch je to spojenie ale tesnejšie,“ milo sa pousmial. „V tej stovke čarodejníkov bojujúcich pred dvetisíc rokmi o moc práve v tomto údolí, bol aj jeden čarodejník, ktorý sa volal Reid. A ktorému sa pramálo pozdávalo uväznenie démonov. Ale bol sám. Prežil, založil rodinu a prvému synovi, ktorý sa mu narodil, zanechal odkaz. Legendu a možný spôsob, ako zničiť svet.
A tak sa stalo, že sa v priebehu rokov zblížil môj priamy predok s tvojím nepriamym. Dostali sme sa do rodiny Strážcov. Slúžilo to k tomu, aby sme im boli bližšie, aby sme sa usadili v tejto úžľabine, démonom a Strážcom na blízku. Moji predkovia sa pokúšali prelomiť pečať. Vytvorili tunely, aby mohli pátrať, skúmať a skúšať skrytí pred zrakmi obyvateľov dediny. Vtedy ešte nie veľkej, ale o to viac familiárnejšej a zvedavejšej. Riskovali to, že je Strážca nažive a zlyhali. Potom to skúsili nastrčením obetných baránkov. Robotníkov a baníkov. Nevyšlo to. Niekoľkokrát sa pokúsili zavraždiť Strážcov, ale akoby boli chránení vyššou mocou. A ja som vedel, že tak dopadnem aj ja, keď sa pokúsim o to isté, ako moji predkovia.
Osud? Možno to bol osud, že som vtedy vyšetroval ten kult. Zlikvidovali sme ho skôr, než stihol napáchať nepredstaviteľné škody. Niekoľkých posadnutých sme zachránili. Mňa vyznamenali. A prišiel on. Pri tej razii sa na mňa akosi prilepil. Vybral si ma a prišiel. Posadol ma. Ale Harry, sme z rodiny Strážcov, naša mágia je silnejšia, zistil si to aj sám. Vyhral som nad ním a v ten moment som ho chcel zničiť. Rozmyslel som si to. Vedel som, že s jeho pomocou spravím to, o čo sa moji predkovia pokúšali dvetisíc rokov. Sľúbil som, že ho prepustím, ak mi pomôže. Nemal inú možnosť. Tvrdohlavo ale tvrdil, že ho v sebe môžem mať aj do smrti a nepohne ani prstom, kým mu neprivediem Kasadyu. Dohodli sme sa.“
Reid vstal a šiel do kuchyne. Z toho rozprávania mu vyschlo v krku. Harry pozrel na Ginny. Nevyzerala už vystrašene, skôr zmierene. Prinútil sa usmiať sa na ňu, hoci mu do smiechu nebolo. A sklonil hlavu k svojmu ramenu. Jej oči skĺzli k jeho paži, aby ich v rýchlosti k nemu zdvihla. Pochopila. Mal síce dva prútiky pripevnené na ramenách, bolo to ale na nič, pokiaľ nepríde na to, ako zrušiť znehybnenie. Čiže to všetko bolo na figu.
„Vy asi vodu nechcete, keď mlčíte, však?“ spýtal sa ich Reid, keď sa vrátil a znova sa usadil. „Ale to je jedno, nemusíte rozprávať,“ usmial sa. „Ja vám to dorozprávam. Už sa blížime k tým aktuálnejším témam,“ zachechtal sa. „Priznávam, že som pred dvadsiatimi dvoma rokmi spravil chybu. Bol som netrpezlivý a dychtivý, chcel som Sarielovi čo najskôr priviesť Kasadyu, aby sme sa mohli priblížiť k Samaelovi.
Vypočul som rozhovor tvojej matky a tety o tom, ako pôjdeš na dva dni z domu. Vyhovovalo mi to. Potreboval som prázdny dom a inokedy si tam stále bol. Po rokoch som ti nechal odkaz a ty si sa správne rozhodol preskúmať tú spomienku. Vedel som, že ma muselo byť aspoň trocha vidieť. A vždy som vedel, že nie si hlupák, a že ti to dôjde. Potešilo ma, keď som tu vtedy videl Petúniu,“ usmial sa. „Každopádne mi to bolo na nič, ako som zistil. V ten večer som šiel absolútne pokojne do domu tvojich rodičov. Pustili ma dnu. Nemali podozrenie. A už v tej dobe som skúšal dvojitú mágiu. Nebol som však taký dobrý, ako dnes. Chvíľu mi trvalo, kým som ich premohol. Moment prekvapenia bol síce na mojej strane, potreboval som ale tri pokusy, kým som dostal aj tvojho otca,“ zamračil sa. „Trvalo to dlhšie, než som chcel. Našťastie jediným susedom, ktorý mohol poskytnúť informácie aurorom, som bol ja. A tak som začal roznášať krv a lámať telá presne tak, ako to vyžaduje obeť…“
Harry to počúval s kamennou tvárou, ona ale videla pulzujúcu žilu na jeho čele. Zúril. Jej samotnej bolo z toho rozprávania zle. Bolo jej do plaču. A tentoraz to nebolo od zlosti. A najhoršie, že skutočne mohla len počúvať.
„Lenže pri odchode som si všimol v predsieni tvoje malé topánky,“ zvraštil obočie. „A keď som otvoril skriňu, bola tam aj tvoja bundička. Došlo mi, že si doma. Tá obeť bola zbytočná, ako mi náhle došlo. Mohol som zabiť dve muchy jednou ranou. Mohol som mať prvé obete a tiež sa zbaviť jedného Strážcu. Rozzúrilo ma to. Šiel som hore s tým, že ťa tiež zabijem. Vedel som, že si skrytý pod tou posteľou, ďaleko, až pri stene a nemôžeš ma vidieť, ani keby si mal odvahu otvoriť oči. Nespravil som to. V momente som si uvedomil, že tvojím zabitím by bola pečať príliš slabá a mohlo sa stať, že by sa démoni dostali na svet mimo mojej kontroly. A tak som odišiel zahladzujúc za sebou stopy. Potom som zavolal aurorov, trocha som pozmenil čas priebehu toho takzvaného napadnutia. Poznali ma, stále si ma pamätali a nemali dôvod nedôverovať mi. Preto som tam šiel s nimi a vytiahol ťa odtiaľ. Prestrašeného až k smrti, pomočeného a plačúceho. Vzal som ťa do nemocnice a počkal som, kým si pre teba príde tvoj strýko. A potom som sa staral o tvoj dom, pretože práve tento stojí na mieste, kde sa obetoval Edward Royce.
A dvadsaťdva rokov som plánoval. Zdokonaľoval som sa v dvojitej mágii, cibril som si legilimenciu. Chcel som ťa obetovať rovnako, ako tvojich rodičov, ibaže ty si nemal ani ženu a ani priateľku. Až sa objavila slečna aurorka. Od prvých mesiacov sa vo vás dali emócie čítať, doslova kričali do sveta a ja som len čakal, kedy sa konečne dáte dohromady, aby boli moje obete mladé a citovo blízke,“ hrdo sa usmial.
Harry ho síce pozorne počúval, sústredil sa však na to, aby sa mu podarilo vymyslieť nevymysliteľné. Inú možnosť nemali. Nemal im kto prísť na pomoc. Dawn a Gusovi dal voľno a so strýkom bol dohodnutý až na zajtra. Mohli sa spoliehať len sami na seba a hoci sa celý život spoliehal len na seba, teraz mu to nebolo nič platné.
„Napokon sa stalo a ja som mohol rozbehnúť svoj plán,“ pokračoval pyšne. „Najprv som zašiel na ministerstvo zničiť mapy. Úradníkovi som podstrčil myšlienku, že ešte v máji bolo všetko v poriadku. Už dávno som z Petra Jewita vyčítal, že je zbláznený do sošiek démonov. Nebol najmenší problém vliezť mu tam a vziať si Kasadyu. Dokonalé kúzlo,“ zachechtal sa. „Veď on ani netušil, že ho v myšlienkach súrim, aby na ne myslel. A keď na ne myslel, všetko som vedel. Upravovať takéto mysle je pod moju úroveň,“ znechutene sa zaškľabil. „Ale musel som to spraviť, aby si na nič neprišiel. Po mojich prvých obetných vraždách, keď som s pomocou dvojitej mágie nemal najmenší problém všetko robiť rýchlo, to bolo ale horšie. Terry Goldon, ako auror, mal vytrénovanejšiu myseľ. Aj tak som ho prinútil spievať. Lenže som vedel, že keď domy strážite a ja sa podľa toho zariadim, začnete vypočúvať zamestnancov. Ľahko by som bol odhalený. Preto musel umrieť a jeho partner tiež. A tiež som vedel, že strážite môj dom,“ pousmial sa. „tie vaše preverovania podozrivých boli trápne. Teda, aby som sa presnejšie vyjadril, z teba som nevyčítal nič. Ale tvoji kolegovia sú amatéri,“ pohrdlivo si odfrkol. „Obviňovali ma tak silno, až som si myslel, že to musia kričať a nie si to len myslieť. Na rozdiel od teba, ktorý si mi veril. Cítil som z teba dôveru, až som sa na moment sám pred sebou zahanbil.
Tvojich kolegov bolo potrebné presvedčiť a tak som ubzikol tunelom, zabil posledných, nastražil ohňostroj a vrátil sa pokojne domov. A čakal som, kým ti dôjde, kto nechal ten odkaz. Keď sa zjavila Petúnia, bolo to zrejmé. Nechal som odkrytú časť pivnice, ktorú by ste nikdy neodhalili a skryl sa v tuneli. Mám tam dosť zásob na pol roka. Je to celkom útulný prechodný domov,“ uškrnul sa.
„Vskutku príbeh hodný sfilmovania,“ zaškľabil sa Harry
„Že áno,“ usmial sa. „Tých tvojich tridsaťsedem pascí,“ zatskal a zavrtel hlavou. „Priznávam, že som ich prelamovaním strávil veľa času, ale napokon som si spravil vlastný kľúč od tvojho domu. Mohol som chodiť, kedy sa mi zachcelo. Vzal som vlasy z kefy a hrebeňa a nastražil ich vo svojej pivnici… vlastne len ako hrozbu. Ako som povedal, baví ma hrať sa s ľuďmi a najviac s tebou. A, aby som nezabudol, pred troma týždňami som zamenil ten elixír,“ s úsmevom pozrel na Ginny. „Koľkokrát odvtedy ste spolu spali?“ spýtal sa.
Bolo to veľa krát a vždy opakovane. Milovanie s Harrym sa nedalo odbiť jedným kolom. Vždy muselo nasledovať minimálne jedno ďalšie. Ak nie viac.
„Po tom ťa je hovno,“ zavrčala nepriateľsky.
„Vyskakuješ?“ pobavene sa spýtal.
„Buď si istý, že na to mám dôvod,“ významne sa uškrnula. A on zneistel. Zamračil sa. Harrymu sa momentálne jej rýpanie nepozdávalo. Svojím spôsobom bolo odvážne, ale Reid mal v paprčiach dva prútiky, preto by odporúčal zdržanlivosť a rozvahu.
„No to iste…“
„Ako si sa sem dostal?“ spýtal sa Harry, aby odvrátil jeho pozornosť od Ginevry. „Myslím teraz, dom je pod Fideliom.“
„No áno, to je tiež zábavná časť príbehu,“ Reid k nemu preniesol pohľad. Usmial sa. „Ako som spomínal, pripravoval som sa na to dlho. A moja príprava predpokladala aj uvrhnutie tohto už takmer prežitku v oblasti ochranných kúziel. Bolo to jednoduché. Stačilo len byť v dobe vrhania zaklínadla súčasťou domu,“ vysvetlil. Harry nechápavo stiahol obočie. „Ale no tak. Si dosť bystrý, aby si to pochopil. Keď začarovávaš dom Fideliovým zaklínadlom, zmizne všetko, čo k domu patrí. Stačilo len trocha rozšíriť pivnicu, len k nej… pristavať ďalšiu miestnosť a pripútať ju k domu a potom sa v nej zdržiavať. Stal som sa súčasťou tohto domu. Síce ho nikdy neuvidím, pretože nepoznám adresu, ale keďže viem, ako sa dostať do svojej miestnosti, dokážem byť v tomto dome, pretože som vlastne… no dajme tomu niečo ako tvoja pohovka,“ zaškľabil sa.
„Ty si sa mi krtkoval pod domom,“ skonštatoval Harry sucho.
„No iste. Ako som povedal, pripravoval som sa dlho. A predpokladal som. Bolo jasné, že po nájdení vlasov zistíš, že tvoje pasce sú pre mňa nič. A pristúpiš k Fideliusu,“ usmial sa.
Ginny sa dívala na Harryho. Obaja pochopili, že je príbeh vyrozprávaný. Povedal im už zrejme všetko, čo chcel. A niekoľkonásobný vrah nebude váhať s ďalšími vraždami. Chcelo sa jej kričať, nadávať a plakať. Nechcelo sa jej ešte umrieť. Absolútne netúžila umrieť práve teraz a taktiež si nedokázala predstaviť, že by umrel Harry.
„Dokážeš skvele manipulovať s mysľou,“ ozval sa Harry potichu dívajúc sa na Alfreda.
„Na prahu smrti chceš konverzovať?“ podozrievavo sa spýtal.
„Nenávidím ťa. Keby som mohol, tak ťa zabijem. Alebo nie, pomaly by som ťa mučil, až by si žobral o život. A potom, pred posledným výdychom by som ťa dal trocha dohromady a hodil dementorom. Taký je môj názor na teba a ty to dobre vieš,“ vypúšťal slová pomaly a nenávistne. „Ale ako si povedal. Zabiješ nás. Prosiť o život mnohonásobného vraha nemá zmysel. A žobrania o život sa ani nedočkáš. Chcel by som to len pochopiť.“
„Máš guráž, to sa musí nechať,“ prikývol Alfred vážne. „Len nechápem, načo to chceš vedieť, keď umrieš.“
„Nechcem to vedieť, chcem to len pochopiť. Ja sa po legilimencii dostanem do stavu absolútnej neschopnosti. Vyšťaví ma to fyzicky aj magicky. A ty pritom…“ stiahol zamyslene obočie, „…dokážeš zachytiť myšlienky netrénovaného mozgu. Tomu trénovanému čítaš emócie. Ako to robíš? Súvisí to s našimi predkami?“
„To vlastne neviem,“ Alfred sa zamyslel. A pri rozmýšľaní prižmúril oči a zadíval sa niekde za Harryho.
V tom istom momente Harry pozrel uprene na Ginny. A zamračil sa. Medzi obočím sa jej zjavila jej vráska sústredenia. Bude uvažovať nad tým, čo práve povedal a bol si istý, že jej to dôjde.