J 7.A ty se ptáš co já

———-

Kľačala so sklonenou hlavou na záhrade a sústredila sa na jarné lúče, ktoré sa jej vpíjali do kože. Aspoň telo si nechala zahrievať príjemným teplom, keď jej duša bola ľadová, až takmer mŕtva. Tak strašne túžila po tom, aby sa aj do jej vnútra dostal pokoj, zdanlivý mier, ktorý prinášalo počasie. Stále teplejšie, čoraz viac slnečné. Zobúdzajúca sa príroda, ktorá povedala zbohom zime a predpovedala začiatok novej, každoročne sa opakujúcej etapy. Ju nečakal žiaden nový začiatok. Ocitla sa na konci už dávno a stále sa jej nepodarila nájsť dostatočná pohoda, aby začala nanovo.
               Uvítala prácu na záhrade ako niečo upokojujúco automatické, čo si nevyžadovalo plnú sústredenosť a ona sa mohla nechať unášať na vlnách svojich vlastných trudných myšlienok. A najmä spomienok. Všetko sa zdalo byť stratené, keď umrel Harry. Pre oboch. Obaja boli tou stratou zasiahnutí, ale dokázali si pomôcť. Najprv len rozhovormi, postupne to prerástlo v niečo, v čo ani nedúfala, že by mohlo ešte niekedy prísť. Ale prišlo a bolo to neskutočné. Pre ňu určite. Preňho, ako sa zdalo, to nebolo nič mimoriadne.
               „Ahoj, Ginny. Ako sa máš?“
               Známy hlas ju vytrhol z myšlienok. Prekvapil ju, až šokoval. Nečakala, že by sa niekedy skutočne ukázal. Zakázala si upierať sa na nádej, pretože svojím odchodom zničil všetko, čo medzi nimi za ten čas vzniklo. Úplne všetko. A že to pre ňu boli krásne okamžiky. Vlastne aj preňho, ako neraz vravel. Preto ju jeho odchod zasiahol. A preto ju jeho terajšie doslova zjavenie sa vydesilo.
               „Ahoj,“ pípla, keď napokon nazbierala silu a vstala. „Čo tu robíš? Nie si na úteku? To si predsa vravel, keď si odchádzal, že ti neostáva nič iné, len stále utekať.“ Nikdy sa nepripravovala na ich možné stretnutie. Nikdy si nepredstavovala ich rozhovor. Nikdy ani neverila, že by sa vrátil. Nevedela, čo hovoriť. Čo sa vlastne dalo hovoriť po tom všetkom?

To už bude rok,
cos mi z vlaku mával
A teď najednou,
krůček přede mnou.

Trochu vázne hlas,
to se někdy stává,
Taky hned co říct,
slova, jen nic víc.

„A to je aj pravda,“ hlesol možno sklamanejšie, než by si predstavoval. Ale čo mohol očakávať, keď sa zjavil z ničoho nič, po roku, kedy o sebe dal len občas vedieť… že vôbec žije, že ho ešte nedostali. Bolelo ho to. Ten útek. Ale nič iné mu neostávalo. A on vedel, že ona ho chápala. Ale vedel aj to, že keby skutočne zabojoval, možno… možno mohlo byť všetko inak.

„Ginny, ja musím.“
               „Sirius, prosím, určite sa to dá nejako spraviť,“ doslova ho prosila. Desila sa myšlienky, že odíde. Po tom všetkom.
               „Nechápeš? Hľadajú ma.“
               „Viem, že ťa hľadajú. Už desať rokov ťa hľadajú a ešte ťa nenašli. Tak prečo?“
               „Pretože musím,“ ramená mu klesli. Nechcel to. „Musím spraviť to, čo Harry nestihol. A to sa stadeto nedá spraviť,“ rozhodil ruky po jednej z miestností v dome na Grimmauldovom námestí. „Musím ísť konečne von a niečo robiť.“
               „A čo ja?“ štekla po ňom. Nechcela vyzerať ako hysterka, ale nedokázala sa ovládať. Cítila, že stráca všetko, že jeho rozhodnutie bude neodvratné, že nebude cesty späť.
               „Mrzí ma to,“ šepol. Chcel ju objať, ale váhal. Tušil, že by ho odmietla. „Bude lepšie, keď na mňa zabudneš,“ nútil sa vyriecť slová, ktoré ho zabíjali. „Neviem, či prežijem. Neviem, či sa ešte niekedy vrátim.“
               „Nemusíš to spraviť, môže to spraviť niekto iný,“ mračiac sa potláčala slzy, ktoré ju štípali v očiach.
               „Dlžím to Harrymu…“
               „A mne nič nedlžíš?“ znova sa rozkričala. „Už Harry robil to, čo musel a ako dopadol? Sirius, nemusíš to robiť ty. Nemusíš to byť ty. Nechcem to zažiť znova!“
               „Zbohom, Ginny,“ odmietavo zavrtel hlavou. Nemohol jej dovoliť, aby ho presviedčala a aby trpela ešte viac. „Zabudni na mňa a ži svoj vlastný život…“

To boli posledné slová, ktoré od neho počula. Bol o svojom zámere presvedčený a nemohol dovoliť nikomu, aby mu v tom bránil. Ani Ginny, ani jej rodine, ani svojmu priateľovi. A bolelo ho to o to viac, pretože si uvedomil, že ju miluje. Tie dva roky, kedy si stáli pri boku a povzbudzovali sa, boli ako z iného sveta. Utečený azkabanský väzeň nikdy nebol slobodný. Stále musel trčať v úkryte a ona bola jediným svetlom, ktoré ho držalo pri rozume. Záležalo mu na nej, ale nevedel, ako ju má presvedčiť, že ju neprestal milovať.
               „Ako sa máš, Ginny?“ To bolo prvé, čo ho zaujímalo. Až potom môže prísť k výčitkám z jej strany. Len nech ho ubezpečí, že je aspoň trocha šťastná…

A ty se ptáš co já,
jsem zdráva, jak se mám,
No žijem jak se dá,
znáš to přece sám.

„Neviem,“ mykla plecami. „Ako sa asi môžem mať?“ nasilu sa zaškľabila. Chcela vyzerať silná, zmierená so svojím osudom. Rozhodne nechcela vyzerať ako troska, ktorou bola vo svojom vnútri. Musí mu dokázať, že jej jeho odchod neublížil. Že sa s tým vyrovnala a že je pokojná. A možno, niekde hlboko vo svojom vnútri túžila po tom, aby ho práve teraz zranila tak, ako ju on zranil pred rokom. Chcela, aby trpel…
               „Dúfam, že dobre,“ neprestával sa na ňu skúmavo dívať. Tá, ktorú poznal, bola preč. Miesto nej pred ním stála žena, celkom zjavne trpiaca, aj keď sa snažila nahovoriť mu opak. A nedivil sa jej, že sa mu snaží svojím správaním ukázať pohŕdanie, až takmer nenávisť. „Chcel som ťa vidieť.“
               „Ale nehovor!“ prerušila ho s predstieraným smiechom.
               „Je to pravda, Ginny,“ mierne sa zamračil. „Neprestal som na teba myslieť.“
               „To sú len prázdne slová.“
               „Nie sú. Aj keď mi neveríš, je to pravda. Celý rok ma držala pri rozume len myšlienka na teba, presne tak, ako tie roky predtým. A aj keď ešte nie som na konci svojej cesty, riskoval som, aby som ťa aspoň videl.“

Táhlo tě to sem,
další z řádky frází,
Ač vzdálen na sta mil,
vlastně jsi tu byl.

Párkrát také psals,
jak ti hrozně scházím,
Brzy však jak vím,
smířil ses i s tím.

„Si ako prístav a ja som vysilený námorník, ktorý sa k nemu blíži, aby v ňom načerpal sily.“
               „Sirius!“ vyprskla so smiechom. „Čítal si snáď nejakú romantickú knihu?“
               „Si ako slnečný lúč a moje premrznuté telo ho lačne vpíja, aby aspoň trocha pookrialo.“
               „Nepreháňaš to?“
               „Si ako oáza a ja som pustovník na púšti, ktorý u teba nájde život.“
               „Nie, ty si musel čítať nejakú nasprostastú básničku.“
               „Nič som nečítal,“ usmial sa. „To so mnou robíš ty,“ mrkol na ňu. „To tvoja prítomnosť mi do úst vkladá slová, ktoré rozochvievajú dušu.“
               „Robíš si zo mňa srandu, len sa priznaj.“
               „Akoby som si z teba mohol robiť srandu?“ začudoval sa. „Veď si ako hniezdo a ja zblúdený vták, ktorý v ňom nájde domov.“
               „Ja ťa už vážne udriem,“ smejúc sa ho upozorňovala.
               „Ale buď prosím nežná, aby si príliš nepoškodila tú chabú telesnú schránku, ktorá naberá silu len vďaka tvojej prítomnosti.“
               „Už toho nechaj!“
               „Dobre, už toho nechám,“ s úsmevom pozeral, ako sa zadúša smiechom. Možno táral nezmysly, ale vlastne ju tak skutočne vnímal. Vrátila mu radosť zo života a on jej bol neskutočne vďačný. „Hermiona tu nechala jednu muklovskú knižku a mne sa tie frázy zdali strašne smiešne,“ vysvetlil.
               „Ja som to vedela,“ začala sa znova smiať. „Siriusovi Blackovi by nikdy nenapadli také šialenosti.“
               „Siriusovi Blackovi napadajú iné šialenosti pri pohľade na teba,“ šepol zmyselne a uväznil ju vo svojom objatí. „A všetky majú len jediný záver…“

„Prosím, Ginny, ver mi,“ hlesol nešťastne. „Je mi jasné, že som ťa sklamal, ale musíš uznať, že som ti nikdy nič nesľuboval. Mrzí ma to. Ale viem aj to, že ty si vždy vedela o tom, že raz budem musieť odísť, aby som dokončil to, čo môj krstný syn začal.“
               „A tieto slová ma majú teraz upokojiť?“ neveriacky sa zamračila. „Možno som to cítila. Moje šťastie nikdy netrvalo dlho. Nikdy. Prečo by to s tebou malo byť iné?“ vypustila trpko.
               „Nechcem, aby si si myslela, že som ťa zradil.“
               „A čo si mám teda myslieť? Jedného šľachetného hrdinu som milovala a je mŕtvy. Nenapadlo by mi, že aj ty sa budeš chcieť stať šľachetným hrdinom.“
               „Niekto ale musí zabiť Voldemorta.“
               „Iste, niekto áno, ale prečo si sakra myslíš, že to musíš byť ty? To mi, prosím, vysvetli.“
               „Dlžím to Harrymu!“ vyštekol. Vzápätí sa ale zarazil. „Prepáč, nechcem kričať. Neprišiel som vysvetľovať svoje pohnútky. Prišiel som preto, aby som sa ubezpečil, že si v poriadku.“

A ty se ptáš co já,
a jak mi mělo být,
Když ten kdo zůstat má,
ráčil odejít.

To člověk nechce spát
a jíst mu nechutná,
Den po dni tisíckrát,
ptá se a co já.

„Čo sa stalo?“ pýtali sa podozrievavo dvojčatá svojej sestry, keď ju našli sedieť nešťastne za kuchynským stolom. S prázdnym, neprítomným výrazom. „Ginny!“ Fred ňou zatriasol.
               „Nič. Čo by sa malo stať?“ vypustila, keď ho zamerala pohľadom. Videli, že má začervenané oči. Zrejme plakala a to ich pobúrilo. Neplakávala často. Keď už, tak muselo ísť o niečo mimoriadne. Nevideli ju mesiac a za ten čas sa mohlo stať čokoľvek.
               „Čo je s rodičmi?“
               „Sú v poriadku,“ povzdychla a striasala zo seba ich ruky.
               „Tak čo je s tebou? A nehovor, že nič… poznáme ťa!“ George ju chytil pod bradu a prinútil ju zdvihnúť hlavu. „Tak hovor, Ginny a hneď,“ vyzval ju síce pokojne, ale dôrazne. Nepáčilo sa to ani jednému z nich.
               „Dajte mi pokoj, nič mi nie je!“ štekla po nich podráždene. Rozhodne sa nemienila spovedať nikomu a už vôbec nie svojim bratom. Izolácia, ktorú jej naordinovali, jej teraz bola k prospechu. Mohla ostať so svojím smútkom sama.
               „Tak to môžeš tvrdiť komukoľvek, kto ti bude ochotný veriť. My ti ale neveríme. Čo sa stalo za ten mesiac?“
               „Kde je Sirius?“ zamračil sa Fred.
               „Sirius… o áno,“ pritakal George. Razom im to došlo.
               „Čo ti spravil?“ v ich hlasoch bola badať výstraha. Adresovaná Siriusovi Blackovi.
               „Nič mi nespravil… len odišiel bojovať presne tak, ako bojujete vy všetci,“ prskla po nich. „A dajte mi pokoj!“
               Ostali stáť v kuchyni a dívali sa za jej drobnou postavou, ktorá sa zrazu náhlila do kúpeľne.
               Neuvedomili si to… Vtedy ešte nie, ale v duchu sľúbili Siriusovi pomstu. Nikdy sa im nepozdávalo, že tam sú len oni dvaja. Ale keď do domu sporadicky prišli, oni dvaja vyzerali, že si z prítomnosti toho druhého nerobia ťažkú hlavu. Skôr naopak. Až po čase si uvedomili, že sa milujú. Uvedomili si to, zmierili sa s tým a začali to akceptovať. Ale teraz… Teraz už nie…

„Som v poriadku,“ pokyvkala hlavou. „V úplnom poriadku… teraz,“ tvrdila presvedčivo, s pevným pohľadom upretým do jeho tváre, ktorá za rok, čo ju nevidela, vyzerala ešte staršie, než si pamätala. Staršie, ale skôr utrápene starosťami, ako vekom. V jeho očiach už ale nebola tá iskra, ktorá ju tak neuveriteľne priťahovala.
               „Neverím ti,“ zavrtel hlavou. „Strašne si sa zmenila,“ vyriekol s bolesťou.
               „Rok je dlhá doba, Sirius… Meníme sa všetci,“ mierne sa pousmiala.
               „To určite,“ súhlasil. Díval sa jej do tváre, ktorá bola možno smutná, ale stále krásna. Snáď ešte krajšia, než ju nosil vo svojich spomienkach. Ale bolo na nej niečo zvláštne. Niečo, čo ale neprisudzoval tej predpokladanej nechuti zo skutočnosti, že pred ňou stojí práve ten, ktorý jej tak veľmi ublížil. Bolo to niečo… niečo hlbšie. „Dobre… odpustenie zrejme čakať nemôžem. Rovnako ako to, že by si mala radosť z toho, že ma vidíš. Ale povedz mi aspoň, ako sa ti darí. Ako žiješ? Čo máš nového? Povedz mi niečo o sebe.“
               „A prečo? K čomu ti to bude? Chceš si snáď upokojovať svoje svedomie?“ trpko sa spýtala.
               „Možno áno,“ pripustil. „Trápi ma ten odchod, ale o tom ťa presviedčať nebudem.“
               „Tak to som rada, zbytočne by si mrhal energiou.“
               „Ginny, ja viem, že si na mňa naštvaná a že máš k tomu dôvod…“
               „Áno, to mám… Uhádol si.“
               „Nechaj ma aspoň dokončiť myšlienku!“ vyprskol, aby sa vzápätí odmlčal. Stáli tam oproti sebe a napätia, ktoré medzi nimi vládlo, sa obaja mohli takmer dotknúť. „Niečo je na tebe iné a ja by som rád vedel, čo…“

Co o tom co ty víš,
jak rok zvolna míjí,
Jak se dlouží stín,
svátky bez hostin,

Co ty víš a znáš,
jak se hořkost vpíjí,
Do čtyř holých zdí,
když se připozdí.

„Poznám ťa dokonale, Ginevra Weasleyová,“ zabrblal s tvárou v jej vlasoch. Ležali v jeho posteli, stále vstrebávajúc pocity z práve prežitého milovania. Nádherného milovania. Zdvihol hlavu, aby sa zadíval na jej pokojnú, usmiatu tvár. Bola šťastná a on sa cítil rovnako.  
               „Ale nepoznáš,“ usmiala sa. Otvoriac oči ho pristihla so zvláštnym výrazom tváre. Zamyslene si ju prezeral. „Čo pozeráš? Chceš si vryť do pamäti aj tú poslednú črtu mojej tváre? Čo? Tak potom netvrď, že ma poznáš dokonale,“ hravo ho buchla do ramena.
               „Poznám tvoje pocity. Viem, čo spraviť, aby si sa cítila šťastne,“ zaškľabil sa. „Viem, kde chytiť, kde pohladiť, kde pobozkať, kde pohryznúť,“ obsypával ju jemnými bozkami. „Viem, čo plne uspokojí tvoje…“
               „Ticho buď! Si perverzák,“ vyprskla smiechom.
               „Ty sa červenáš?“ zachechtal sa. „Ginny, práve sme sa milovali a ty sa červenáš, keď hovorím také veci?“ stále neveril. A ona červenela čoraz viac.
               „Upozorňujem ťa na to, aby si mlčal,“ vyhrážala sa.
               „Lebo čo? Čo mám spraviť teraz? Mám niekde siahnuť a skúsiť…“
               „Sirius!“
               „Mám nájsť tvoje tajné miestečko a…“
               „Buď ticho!“
               „Ale no tak… Ginny…“

„Tak mi povedz, čo sa stalo?“ dožadoval sa odpovede. „Čo sa za ten rok udialo, že si sa tak zmenila?“
               „A ty si sa nezmenil? Rok je veľmi dlhá doba… všade okolo nás stále zúri vojna, opustil ma muž, ktorého som milovala. Myslíš, že to všetko ma nemohlo zmeniť? Tak čo chceš počuť? Že som šťastná? Keď okolo mňa umierajú ľudia? Že som pokojná, keď je moja vlastná rodina v ohrození?“
               „Si zvláštna,“ umlčal príval slov, ktorými ho zasypala. „Nie… toto všetko je určite pádny dôvod k tomu, aby človek zvážnel, ale nie v tvojom prípade, Ginny. Poznal som ťa hádam najlepšie zo všetkých ľudí, s ktorými si bola v kontakte. Vrátane tvojej rodiny. Rozprávali sme si veci, o ktorých sme nikomu nikdy nepovedali a ani povedať neodvažovali. Nie, za tvojou zmenou nie je strach o rodinu. Ani nenávisť, ktorú ku mne zrejme cítiš. Ani pocit zrady. Čo sa stalo?“ zvraštil obočie. Videl napätie v jej tvári. A vedel, že sa dotkol veľmi citlivej témy. Možno tajomstva…
               „Pýtaš sa teraz?“ šepla pohnuto. „Prečo si si nevšimol zmeny už pri svojom odchode?“
               „Čoho som si mal všimnúť?“ nechápal. „Toho, čo ťa teraz trápi? Tak mi povedz, čo to je!“

A ty se ptáš co já,
jak jen se neusmát,
Je pozdě jak se zdá,
tenkrát ses měl ptát.

Jak rozumět ti mám,
jak chápat slova tvá?
Snad taky byl jsi sám
a ty se ptáš, co já.

„Už je neskoro, Sirius,“ vyriekla pevným hlasom. „Svojím odchodom si ma prinútil žiť nový život. A ja som si zvykla… aj keď je to bolestné a kruté, aj keď ma to mučilo a ničilo, naučila som sa, že v mojom živote už proste nie si. A vyhovuje mi to, vieš?“
               „To sa môže zmeniť!“
               „A ako? Chceš mi povedať, že ostávaš tu? Že sa nevraciaš do vojny? Že sa nebudeš hnať za ušľachtilým cieľom? Že sa vzdáš bojov preto, aby si tu chlácholil jedno dievča, ktoré verilo, že znova našlo šťastie, o ktoré tak odporne prišlo? Práve to nešťastie nás spojilo, aby nás nakoniec rozdelilo. Tak sa vráť tam, odkiaľ si prišiel a pokračuj, pretože neverím, že by si to všetko zahodil. Ale prosím, mňa z toho všetkého vylúč. Už sa sem viac nevracaj a nejatri rany, ktoré sa mi ťažko darili zahojiť… ale zahojila som ich.“
               „Ginny… Vysvetli mi, čo sa s tebou stalo! Toto by nikdy netvrdila žena, ktorú som poznal!“
               „Nepoznal si ju dokonale,“ trpko sa usmiala. „Nepoznal si ju v situácii, kedy si ju mal skutočne spoznať…“

„Je to isté?“ hlesla Ginny tichým hlasom.
               „Omyl je vylúčený,“ usmial sa liečiteľ. „Budete mamičkou. Gratulujem.“
               Zaplavila ju vlna radosti. Neskutočnej a bezhraničnej. Ale trvala len krátko. Na jej miesto nastúpili obavy. Čo jej na to povie on? Ako zareaguje? Teraz, keď je vojna? Stále je hľadaným zločincom, skrývajúcim sa, na úteku. Ženiť sa určite nemôže… aj keď vlastne ani nevedela, či by sa chcel oženiť. Tvrdil, že ju má rád, dokazoval jej to stále… ale nikdy nevyslovil vetu, ktorá by to potvrdzovala. Bola si však istá, žeby sa k tejto novej situácii neobrátil chrbtom. Možno by od nadšenia nevýskal, ale určite by prejavil aspoň trocha zodpovednosti. Určite… Poznala ho dobre a vedela, že za tou pózou laxného a pojašeného prerasteného dieťaťa sa skrýva veľmi citlivý a čestný muž s dobrým srdcom.
               Ale bolo tu niečo, čo bral ako zodpovednosť… akýsi dlh. Rozprával o tom stále. Zbytočne mu to vyhovárala a presviedčala ho. Chcel pomstiť Harryho. To bolo to jediné, na čo sa upieral. A ona ho chápala. Vedela, že raz príde moment, kedy ho už nič nezastaví a on sa vrhne do nebezpečenstva. Bolo jej jasné, čo to preňho znamená. Prestala ho prehovárať, zmierila sa s tým.
               A keď zistila, že je tehotná… možno by to bral ako povinnosť… a možno by ju dokonca znenávidel. Svoje dieťa by mohol brať ako prekážku a ona by v živote nepripustila, aby bral svoje ich dieťa ako prekážku.

Už to bude rok,
tak tě tedy vítám,
vidět si mně chtěl
a teď zas, abys jel.

Já tě nezvu dál,
co když někdo spí tam,
někdo, co já vím,
možná i tvůj syn.

Tak se měj

A možno sa strašne mýlila. Ktovie? Ťažko sa dá uvažovať nad tým, ako by bolo, keby padli v kritických momentoch úplne odlišné rozhodnutia. Rozhodla sa mlčať a nechala ho ísť. Nevedela, ako by zareagoval. Nepoznala ho až tak dokonale. A on ju tiež nepoznal dokonale. Čas sa nedá vrátiť a ona sa nikdy nedozvie, kam by jej život smeroval, keby sa rozhodla inak.  
               „Bude lepšie, keď odídeš,“ povedala pevným hlasom. Nebude ho zdržovať ani teraz. Videla v jeho tvári strašnú túžbu o pochopenie. „Nemáš najmenšie právo prísť sem a zasahovať mi do života… keď si sa ma už raz vzdal,“ jej hlas bol čoraz tvrdší.
               Stál tam a bezradne sa na ňu díval. Takúto ju poznal. Odhodlanú, tvrdohlavú a neústupnú. Nevedel vlastne ani to, na čo prišiel. „Ginny…“
               „Zvykla som si na nový život a som spokojná. A ty, Sirius… ty v ňom nefiguruješ. Maj sa!“
               Díval sa za ňou, ako odchádza. Vedel, že to takto skončí. Nič iné čakať nemohol. Napriek tomu sa mu nechcelo odísť. Niečo ho nútilo ostať stáť. Akoby cítil, že ešte niečo má prísť. A ono prišlo…
               Začul z domu detský plač. Síce tichý, ale napriek tomu jasný. Nechápavo sa zamračil, ale netrvalo dlho, aby sa mu rozjasnilo. Toto je to, čo ju tak zmenilo. Toto je to tajomstvo.
               Rozbehol sa k domu, chcel si to s ňou vyjasniť, aj keď vedel, že keby mala o to záujem, nemlčala by. Nechcela ho. Chcela len ich dieťa. Ale ani to mu nebránilo v tom, aby to malé aspoň raz videl. Bol ochotný rešpektovať jej zrejmé rozhodnutie, ale chcel aspoň… Aspoň na moment…
               Z domu však vyšli dvojčatá a než stihol otvoriť ústa, zdrapili ho za paže. Jasne mu povedali to isté, čo ona. Len hrubším tónom. A keď sa k nim pridali aj jej ďalší bratia a s pomocou prútikov ho vyviedli za hranice pozemkov, ktoré následne začarovali, vedel, že to je koniec. Nechceli s ním o ničom diskutovať, odmietali odpovedať na jeho otázky. Ich sestra trpela rok, teraz bude trpieť on. Len vďaka tomu, čo k nemu kedysi cítila ich sestra, mu neublížili…
               „Spravím všetko preto, aby som nabudúce prišiel ako slobodný človek,“ šepol s pohľadom upretým na Brloh, keď osamel. „Najbližšie sa vrátim a ostanem… s tebou a naším dieťaťom,“ prisahal sám sebe.

——

„Mami, prečo sme tu?“ pýtal sa jemný detský hlások zvedavo.
               „Tu spinká tvoj otecko, Sirius,“ šepla Ginny. „Odišiel od nás bojovať za to, čomu veril. Bojoval statočne a dlho, ale nakoniec svoj vlastný boj prehral.“
               „Umrel rovnako, ako strýko Ron?“
               „Áno, synček,“ musela prehltnúť slzy.
               „Je mi to ľúto,“ hlesol, aj keď tomu príliš nerozumel.
               „Mne je to ľúto oveľa viac,“ vravela skôr bielemu náhrobku, ako vlastnému synovi. „Že si ho nemohol nikdy ani vidieť.“

KONIEC