Život a lži Lorda Voldemorta

TMR 1.Prológ

Husto snežilo a mráz bol taký silný, až sa zdalo, že sa zaryje pod kožu a zahryzne sa jej do kostí. Nevšímala si to. Po pravde, v posledných mesiacoch si nevšímala absolútne nič. Jediné, čo ju dokázalo vytrhnúť z letargie a depresií, v ktorých sa topila, boli kopance od toho človiečika, ktorého nosila pod srdcom. A kopal riadne. Vedela, že bude silným, keď sa narodí a vyrastie. Musel byť silným. Mal silného otca a ešte silnejších predkov. Lenže potom prestal kopať, zaspal a ona sa zase utopila v sebaľútosti, pocite zmaru, sklamania a uvedomenia si vlastnej neschopnosti.

Počúvala to celý život. Že je neschopná, nič nevie, nič nedokáže. Že je dobrá akurát na to, aby ich kŕmila a starala sa o nich, a vlastne ani to nerobila dobre. Bola im len na smiech, na ponižovanie a fyzické útoky. A ona si skutočne myslela, že keď bola rok šťastná, skutočne šťastná a spokojná s mužom, ktorého milovala a ktorý miloval ju, tak to tak ostane naveky, aj keď prestane robiť to…

Hlas sa jej zadrhol a ona sa oprela o stenu akéhosi domu, okolo ktorého prechádzala. Z úst sa jej vydral tlmený, bolestný ston a z očí jej vyhŕkli slzy. Tak veľmi ho chcela, až ho oklamala a klamala ho viac ako rok.

Spomenula si na moment, kedy bola hádam jediný raz vo svojom živote skutočne silnou čarodejnicou, ktorá by určite spravila česť svojmu menu, keby o tom niekto vedel a mohol by to oceniť. Jej otca a brata vtedy zavreli. Zrazu nebol nikto, kto by ju týral a vysmieval sa jej. Nebolo tam nikoho, pred kým by sa mala báť používať prútik a zrazu jej šli všetky kúzla úplne ľahko. Alebo skôr len tých málo kúziel, ktoré ovládala. Počula však a videla otca čarovať aj oveľa zložitejšie a náročnejšie kúzla a ona zistila, že to tiež ovláda, keď tam nie je nikto, z koho by mala hrôzu.

A spomenula si na svoju matku. Keď bola ešte maličká, jej matka si ju držala na kolenách a rozprávala jej. Nepamätala si úplne všetko, čo jej kedy povedala, ale niečo sa jej vrylo do pamäti najmä pre to, že ju toto rozprávanie stálo život. Keď sa otec dozvedel, čo rozpráva matka dcére zbil ju tak veľmi, že sa jej už z toho nepodarilo spamätať a jej matka vtedy zomrela. A pre ňu začalo peklo…

Mama jej vtedy vravela o tom, že si bude musieť vziať za muža svojho brata Morfina, aby ich čistá krv žila ďalej. Ona sama si musela vziať za manžela svojho brata, aby sa mohol narodiť Morfin a ona. Ale existuje jeden elixír, ktorý dokáže spôsobiť, aby sa do nej zamiloval nejaký chlapec a ona si nemusela vziať svojho brata. Vravela jej o prísadách a postupe, ako elixír vyrobiť.

Merope s odstupom času nevedela posúdiť, či jej matka poznala aj iné elixíry. Ani netušila, odkiaľ pozná tento. Vôbec si nepamätala, či jej matka niekedy čarovala. A absolútne si nevybavovala, že by niekto v ich rodine vedel čítať alebo písať, pretože ju to otec nenaučil. Možno v minulosti to bolo iné. Určite to bolo iné, inak by matka tento elixír nepoznala. Jedine, že by si o tom v rodine vraveli presne tak, ako si vraveli o kúzlach, z ktorých niektoré otec naučil aj ju a dal jej prútik po matke. Lenže matka tento elixír poznala a vravela o ňom svojej dcére. Zrejme vedela, z vlastnej skúsenosti, aký život čaká na Merope a chcela jej dopriať možno lepší život. Alebo aspoň únik z toho martýria.

Každopádne sa toto rozprávanie Merope vrylo do pamäti a jej sa podarili tieto spomienky vytiahnuť a použiť ich. Jej brat bol zlý, odpudivý, násilnícky a hlúpy a ona nemohla dopustiť, aby si ho musela vziať za manžela po tom, čo sa vráti z väzenia. Hlavne, keď už obaja vedeli o Tomovi…

Počula, kde sa predávajú prísady na elixír a dokázala si ich zohnať. Niektoré rástli v blízkosti, k niektorým by sa nedostala nikdy. Lenže použila prútik a tie silné kliatby, ktoré s radosťou používal otec a brat a ktoré napokon dokázala používať aj ona a dostala sa ku galeónom a tiež k potrebným prísadám. K toľkým prísadám, aby dokázala elixír vyrobiť opakovane. Nemohla váhať, musela postupovať rýchlo, pretože dobre vedela, že jej rodinu nebudú držať vo väzení večne.

Rýchlo sa rozhodla, ešte rýchlejšie postupovala a odhodlala sa k tomu, aby myšlienku, ktorú jej vnukla mama ako maličkej, aj previedla do reality.

V jedno veľmi sparné letné popoludnie si vyčíhala mladého Toma Riddla, cválajúceho tentoraz samého na svojom koni popred ich chatrč, pred ktorú tesne predtým vyčarila veľký kus konára, ako prekážku a prinútila tým Toma zastaviť. Keď zoskočil z koňa, aby konár odstránil z cesty, ponúkla mu krčah s vodou, aby sa osviežil. Neodmietol a napil sa.

Čo nasledovalo potom, bolo ako z rozprávky, keby nejakú poznala. Až do toho osudného dňa, kedy všetko skončilo a on odišiel. V tom momente sa zrúcali všetky jej vzdušné zámky, ktoré si vystavala, na ktoré sa upínala. Ako si kedy mohla pomyslieť, že to, čo umelo navodila elixírom lásky, bude fungovať naveky? Skutočne tomu ale verila. A keď nie tomu, verila, že ostane kvôli dieťaťu a postupne sa do nej zamiluje. A bude ju milovať ak nie ako ženu, tak aspoň ako matku svojho dieťaťa. Verila, že by tomu tak mohlo byť, hoci vyrastala v prostredí, kde muž nemiloval svoju manželku nielen ako ženu, ale ani ako matku svojich detí a už vôbec nie ako svoju sestru.

Merope znova bolestne zastonala, ale napriek vetru sa pobrala ďalej. Zahla do bočnej uličky a s hlavou sklonenou pred padajúcim snehom sa došuchtala k obchodu. Cítila tu z každej strany sálať mágiu. Podvedome vedela, že by ju to malo posilňovať, ju to ale naopak odpudzovalo. Svoj prútik zlomila už pred pár týždňami. Nechcela mať s ním a ani s mágiou nič spoločné, ibaže skutočne nevedela, kam ísť a čo si počať. Vedela len to, že musí ešte chvíľu vydržať.

„Prajete si?“ spýtal sa jej mračiaci chlap za pultom, keď za sebou zavrela dvere. Zdvihla hlavu, aby z vlasov striasla sneh, narýchlo sa poobzerajúc okolo seba. „Počuj, ak sa chceš len ohriať, tak sa pober preč…“ chlap zvýšil hlas. Zrejme sa mu nepozdávalo, že sa mu do obchodu vkradla nejaká žobráčka, zjavne spustnutá, zrejme nejako duševne postihnutá, ako zhodnotil, keď si ju obzrel pozornejšie.

„Nie, nie, teda…“ zakoktala sa. Popravde nevedela riadne komunikovať s cudzími, nato s mužmi. „Ja by som potrebovala peniaze… ja by som potrebovala niečo predať…“ hlesla a pristúpila k pultu. Na počudovanie ju to v tomto obchode až tak veľmi neodpudzovalo, ako vonku. Na hlavnej ulici. Na Šikmej ulici.

„Čo by si mi už len ty mohla ponúknuť?“ zaškľabil sa Caractacus Burke. Bol však ostražitý. Musela to byť čarodejnica, inak by sa nedostala do jeho obchodu. Spomenula ale peniaze, nie galeóny. A nedokázal ani odhadnúť, či si bola vedomá toho, do akého obchodu vliezla. Čo by ona už len mohla mať temné? Okrem zjavu? „Dostala si ráno neadekvátny darček k Vianociam a teraz sa ho chceš zbaviť?“ uchechtol sa.

„K Vianociam?“ prekvapilo ju. Ani nevedela, koľkého je. Posledné štyri mesiace prežívala v akýchsi mrákotách. „Sú Vianoce?“ šepla.

„Áno, sú… Tak čo to bude?“ súril ju. Nechcel ju tam mať dlhšie, než by si vyžiadala situácia. Bol ale samozrejme zvedavý. „Vravela si, že chceš niečo predať?“ pomohol jej. Skutočne sa mu zdala vyšinutou.

„Áno, predať. Potrebujem peniaze,“ prikývla a rozopla si dlhý teplý plášť, ktorý jej Tom kúpil minulú zimu. Burke si až teraz všimol, že je vo vysokom štádiu tehotenstva. Taká bola biedna a vychudnutá, že sa jej pod plášťom tehotenstvo podarilo výborne skryť. Aj keď to zrejme nebol jej zámer. „Toto… tu…“ zvesila si z krku medailónik a roztrasenými rukami ho podávala Burkovi. Ten si ho začal dôkladne obzerať.

Bola na pokraji síl, potrebovala ešte chvíľu vydržať a k tomu potrebovala peniaze. Musela sa niekde poriadne zohriať a najesť, aby nabrala síl. Pár dní, viac to nemohlo trvať, cítila to. Bola taká zúfalá, že sa rozhodla predať jediné jej spojivo so svojou magickou minulosťou. Časť majetku, ktorý jej dovolil otec nosiť a ktorý sa dedil v ich rodine už celé generácie.

„Ako si sa k tomu dostala? Niekde si to ukradla?“ štekol po nej, až sa striasla a o krok odstúpila. Dokázal zhodnotiť, že je veľmi starý a že má určite dosť vysokú cenu. Bol oválny, z ťažkého zlata a na prednej strane mal v ligotavej zelenej kamennej vložke hadovité S. Možno Selwynovci alebo Sayerovci, alebo nejaká iná rodina. Ona k nim ale ťažko mohla patriť a preto ho mohla jedine ukradnúť.

„Nie… ja…“

„A je mi to vlastne jedno,“ prerušil ju. Nemal záujem počúvať klamstvá a vyhováranie a ktovie, čo by si všetko povymýšľala. „Dám ti za to desať galeónov,“ ponúkol jej. Hoci vedel, že má niekoľko, možno stonásobne väčšiu hodnotu. „Ak by to mala byť nejaká zlodejina, tak to predáš jedine u mňa v obchode…“

„Desať galeónov?“ zarazila sa. Popravde absolútne nepoznala hodnotu galeónov. Doma, ak mali peniaze, tak ich mal na starosti otec a posledného vyše roka držala v rukách len libry.

„Ber alebo nechaj tak. Ale nezdržuj ma…“ sykol po nej podráždene.

„Nie… ja… dobre…“ pípla. Bála sa, že ju vyhodí a ona skutočne peniaze potrebovala. Snažila sa nevyzerať príliš prekvapene, keď jej na stôl odrátal zlaté mince. Zhlboka sa nadýchla a pozbierala galeóny.

„A teraz padaj,“ rozlúčil sa s ňou Burke a pozorne sa díval, ako za sebou zatvára dvere.

Merope sa po tejto návšteve ubytovala v muklovskom hostinci. Poriadne sa zohriala pri ohni a dosýta sa najedla, aby sa zavrela vo svojej izbe a znova upadla do depresívnej letargie. Bolo to pre ňu zúfalé. Po tom, čo Tomovi prestala podávať elixír lásky a priznala sa mu, po roku spoločného života, počas ktorého sa aj vzali, že je tehotná, v nádeji a očakávaní, že ju bude aj napriek všetkému milovať, jej on vynadal a ušiel z ich malého bytu v Londýne.

Najskôr tomu nechcela uveriť. Ostala v ich byte, ktorý bol zaplatený na dva mesiace a čakala ho. Verila, že si to rozmyslí a vráti sa k nej. A k ich dieťaťu. Že si spomenie na tie chvíle, ktoré spolu prežili. Hoci podvedome vedela, že vplyvom elixíru si nemohol pamätať nič. Napriek tomu ostávala a čakala. Žila z peňazí, ktoré jej tam nechal. Keď totiž spolu ušli z Little Hanglettonu, Tom zobral svojim rodičom dosť peňazí. Aspoň to vravel.

Lenže sa nevrátil ani prvý mesiac a ani druhý. Jej sklamanie sa prehlbovalo a to sa pretavovalo do depresie a žiaľu. Nestihla si ani všimnúť, v ktorom okamihu sa jej magické schopnosti začali vytrácať. Ale po tom, ako si chcela privolať pohár s vodou, pretože mala ústa úplne vyprahnuté, bolela ju hlava a vôbec sa jej nechcelo vstať z postele, pohár na polceste k nej proste spadol. A stupňovalo sa to.

V novembri vypršala nájomná zmluva a majiteľ bytu ju proste vyhodil. Neobmäkčil ho ani jej stav. Tých pár libier, ktoré jej ostali, musela využiť inak. Musela sa postarať o svoje dieťa. Musela byť silná a musela jesť.

Keď prišla zima, nepodarilo sa jej prútikom ani zahriať samú seba. Takmer dva mesiace sa potulovala po Londýne a nechutenstvo voči vlastnému životu a voči mágii sa len prehlbovalo. Striedala hostince, v ktorých sa ubytovávala. Občas ostala vonku aj niekoľko nocí za sebou. Musela šetriť s peniazmi. V momente, kedy sa jej nepodaril vyčariť už ani ten oheň, zlomila svoj prútik.

Peniaze sa jej pred pár dňami minuli, ostalo jej už len na chleba, ktorým musela šetriť, aby jej vydržal niekoľko dní. Keby vedela, koľko libier je v prepočte desať galeónov a keby vedela, kde galeóny vymeniť za libry, nemala by najmenšie existenčné problémy s tým, aby vydržala do pôrodu a aj po ňom a šla by k Borginovi a Burkesovi oveľa skôr.

Ona však chcela tento rodinný klenot posunúť svojmu dieťaťu. Cítila, že sa jej koniec blíži. Vnútorne bola roztrhaná na márne kúsky a nemala záujem s tým nič spraviť. Chcela len priviesť na svet svoje dieťa a dať mu rodinné dedičstvo.

Bez predaja svojho medailóniku by ale už prvú noc umrela hladom alebo umrzla chladom. Takto aspoň získala čas pre svoje dieťa. Nie pre seba, pre svoje dieťa.

Vyhodili ju ale aj z hostinca. Nejak pochopili, že ona už nie je úplne pri zmysloch, že vôbec netuší, alebo jej skôr nezáleží na tom, že má v rukách zlato a oklamali ju. Vraj si kúpila päť nocí a päť jedál a na viac nemala peniaze. Nehádala sa, pretože to nechápala. Zamotala sa znova do svojich šiat a vydala sa do ulíc Londýna.

Ten deň, niekedy popoludní, pretože počula zvony odbíjať dvanásť hodín, stála pred nemocnicou svätého Munga. Začali jej kontrakcie. Alebo teda… začalo sa s ňou niečo diať a ona podvedome vedela, že jej dieťa je na ceste. Dívala sa na okennú tabuľu, za ktorou bola čarodejnícka nemocnica. Vedela o nej, pretože ju teraz videla, dozvedela sa o nej ale od svojho otca, ktorý si kedysi robil žarty, že tam pár muklov pošlú.

Práve prekonala jeden zo sťahov a už sa chystala vykročiť, aby porodila dieťa dnu. Rozmyslela si to. Posledných niekoľko mesiacov z duše nenávidela mágiu. Všetko, čo bolo s mágiou spoločné. Jej život mal toho s mágiou spoločného veľa, ak nie všetko a ona svoj život nenávidela. Jediné šťastie, ktoré zažila, bol ten jeden rok, kedy žila so svojim manželom, hoci očarovaným, v muklovskom svete a muklovským spôsobom.

Rozhodla sa nezničiť dieťaťu život mágiou. Neporodí v magickej nemocnici, aby ho magicky vychovávali, pretože cítila, že porodením svojho dieťaťa sa jej život skončí. Už nebude mať síl ďalej bojovať. A ani nechce ďalej bojovať.

Niekoľko hodín sa potulovala po Londýne a hľadala muklovskú nemocnicu. Šlo to ale ťažko, kontrakcie boli častejšie, bolesť väčšia. Vliekla sa z nohy na nohu, čoraz pomalšie. Blížil sa koniec roka, o čom ona ani netušila, lenže to spôsobilo, že ľudí bolo vonku ešte menej, než by malo v tom čase v Londýne byť. A aj keby, nikto by si ju zrejme ani nechcel všimnúť.

Neskoro večer toho dňa sa došuchtala na schody budovy. Že je to sirotinec, to v tej chvíli nevedela, ale jeden z posledných sťahov ju prinútil proste siahnuť na najbližšiu bránu, vkročiť dnu a vyhľadať pomoc. Zosunula sa na schody a myslela sa, že tam proste a jednoducho umrie, taká to bola veľká bolesť. Netušila, či kričala, alebo či sa niekto díval z okna, ale za pár chvíľ ju už nejaké ruky zdvíhali zo zeme.

„Marta! Zavolaj pána Woola!“ kričalo mladé dievča, ktoré vybehlo z dverí a kľaklo si k stonajúcej žene. „Pokoj, len pokoj, dostaneme vás dnu,“ dohovárala jej. Keď jej odhrnula vlasy z tváre a upreli sa na ňu jej oči, mierne sa striasla. Jej prvá myšlienka bola tá, že predsa všetky ženy na svete sú krásne. Hocičím. Aj keby len tým, že sú ženy. Lenže toto dievča, pretože nemohla byť oveľa staršia ako ona sama, bolo doslova škaredé. Každé oko jej šlo iným smerom, ale i tak v nich videla bolesť, utrpenie a akúsi zvláštnu neprítomnosť.

„Pomoc…“ šepla Merope.

„Odnesieme vás, len pokoj, hneď to bude…“

„Ona rodí?“

Niekoľko hlasov sa miešalo, nerozoznávala ich, ale ruky ju dvíhali, podopierali a napriek neuveriteľnej bolesti ju tisli dovnútra, do tepla, do bezpečia. Pre jej dieťa. Ocitla sa na mäkkej posteli a volali nejakú ženu. Že vraj pre doktora nestihnú ísť. Že ju bude musieť odrodiť nejaká žena. Bolo jej to jedno. Kričala v bolestiach, dusila sa a niekto sa ju snažil tíšiť. Sťahovali z nej špinavé a zatuchnuté oblečenie, ako sa im len dalo. Niekto jej otieral čelo mokrou handričkou. A ohli jej nohy v kolenách a roztiahli ich.

Začula, že je už otvorená a že to nebude dlho trvať. A ona nechcela nič iné, len nech je už po tom. Nech už to prestane bolieť. Nech je už vonku. Uvedomila si staršiu ženu, ktorá sa sústredila na jej lono, mladšiu ženu, ktorá jej stále niečo švitorila a otierala jej čelo a pána, ktorý nervózne postával pri okne.

„A teraz, moja drahá, keď príde sťah, len sa silno sústreďte a tlačte!“

Bolesť bola ešte horšia ako všetko, čo dovtedy cítila. Myslela si, že ju roztrhne. Myslela si, že zošalie, ak sa tak už nestalo dávno predtým.

„A znova, dieťa! Tlačte! Silnejšie! Musíte mi pomôcť! Už vidím hlavičku!“

Hlavičku jej dieťaťa. Skutočne príde na svet. Dieťa počaté klamom pod vplyvom elixíru. Nemilované a nechcené z otcovej strany, pokým matka si dala za cieľ len ho priviesť na svet.

„Je to chlapec! Máte syna! Krásneho syna!“

Šťastne jej oznamovali. Uľavilo sa jej, bolesti ustúpili, hoci mala lono akoby v jednom ohni, pretože ju pôrod skutočne roztrhal. Do lona jej vtisli niečo, asi handre alebo uteráky.

„Je zdravý…“

Miestnosťou sa ozval silný detský plač. Jej syn. Jej dieťa. Syn Toma Riddla. Potomok Salazara Slizolina. Vzali ho do rohu miestnosti, aby ho očistili a skontrolovali.

„Dúfam, že sa bude podobať na svojho otca…“ šepla potichu. Mohlo ju počuť len to dievča, ktoré jej ovlažovalo tvár.

„Stali ste sa matkou, gratulujem,“ usmiala sa, ale dívala sa do rohu, kde staršia žena otierala kričiace dieťa.

Matkou. Pre Merope to bolo cudzie slovo. Jej matku otec ubil. Matku tohto chlapca jeho otec opustil a zničil. Zabil ju. Hoci by možno skôr prijala poriadnu bitku, ako to sklamanie.

„Malý Nicky Holmes sa vrátil, doktor tu bude za moment,“ do miestnosti niekto nakukol a usmial sa, keď videl maličký uzlík v rukách starej pani.

„Dáme vášho syna skontrolovať najskôr doktorovi, dobre?“ pani sa k nej otočila. Merope sa na ňu pozrela. V rukách držala syna Toma Riddla. Jej syna. Prikývla. Sily ju opúšťali, cítila to. To, čo prichádzalo štyri mesiace, teraz malo nastať úplne. Jej rezignácia. Boj je u konca. „Chcete ho vidieť?“ ponúkla mladú mamičku. Merope len zavrtela hlavou. Staršia žena a mladšia si vymenili pohľady. To ale Merope nevnímala. Začula len, ako sa dvere zavreli.

„Ako chcete, aby sa vaše dieťa volalo?“ spýtalo so dievča, ktoré pri nej ostalo.

„Meno…“ šepla Merope a otvorila oči. Nikdy nad tým nepremýšľala. Vlastne jej to ani nenapadlo, že by mala vyberať nejaké meno. Pre chlapca alebo pre dievča tak, ako to šťastní nastávajúci rodičia robia. Ona nebola ani šťastná a ani rodičom sa nechystala byť. Najskôr chcela povedať, že jej to je jedno. Veď predsa ani veľa mien nepoznala. Mala nechať ich, nech ho pomenujú? „Nech sa volá Tom, po svojom otcovi…“ hlesla a dívala sa na mladé dievča, „Marvoloso po mojom otcovi…“ prudko sa nadýchla. „Priezvisko Riddle…“

„Tom Marvoloso Riddle,“ zopakovalo dievča a prikývlo. Trocha zvláštne meno, ale kto je ona, aby súdila? „Doktor malého Toma prezrie a potom vám ho prinesieme. Určite je zdravý, keď tak vravela pani Corleyová, ale doktor je doktor. Nemajte strach, pani Corleyová porodila už veľa detí, ako som počula. A potom doktor pozrie aj vás…“

Merope ju ale prestala počúvať. Privrela oči a potichu znášala bolesť, ktorá predsa len pretrvávala. Lenže k nej sa pridala iná bolesť. Tá, proti ktorej bojovala skoro celý život a v posledných mesiacoch o to viac. Bola nechcená, týraná a zneužívaná, ponižovaná a bitá, prisľúbená svojmu bratovi, aby našla umelo vytvorené šťastie. Krátke šťastie, po ktorom prišlo prebudenie do veľmi tvrdej reality. Odvrhnutie mužom, ktorého milovala a ktorý opustil nielen ju, ale aj svojho syna.

Dokázala ale to, kvôli čomu predlžovala svoje utrpenie, z ktorého chcela tak veľmi uniknúť. Vydržala tak dlho, aby priviedla svoje dieťa na svet. Nezomrie spolu s ňou. Dostane možnosť žiť. A ktovie, možno bude oveľa šťastnejší, než kedy by ona len v snoch mohla byť. Určite bude silný. Je to predsa potomok Salazara Slizolina. A určite bude pekný po svojom otcovi. Len dúfala, že bude vyrastať muklovsky a o mágiu nikdy nezavadí.

Merope sa spokojne usmievala, keď vo Woolovom sirotinci naposledy vydýchla…

6 komentárov

  1. Martin - Fido hovorí:

    Ahoj Jani,
    takže návrat – super. 🙂
    Už se těším.
    Tvoje tvoba se mi vždy líbila.

    1. Ahoj, Fido!
      Vítam ťa 🙂

  2. Jaro hovorí:

    Čauko. Všimol som si, že si na FF zaregistrovaná v 2014, a začala si tam uverejňovať poviedky v decembri 2023. To je takmer 10 rokov rozdiel. Prečo tak dlho? Netušil som, že si na FF, ale pamätám si, že si uviedla, že na FF sú preklady ZZS. Prekladáš si sama, alebo ti niekto pomáha? Ja neovládam anglický jazyk, preto čítam cez prekladač. Na you tube počúvam rock, metal, ale aj Taylor Swift, Adele, Enyu a veľa iných, keď je to možné s titulkami. Tak pochytávam niektoré výrazy. Škoda, že som mladosť prežil v socializme, kde sme mali len ruštinu. Táram! Späť k HP. Nie som vyznavačom JKR. V podstate to začala hnojiť už v prvom diele, a neskôr sa to len zhoršovalo. Dokonca je to tak zlé, že teraz už ani nedokážem čítať knihy alebo pozerať filmy. Tak čítam FF. Sú autori, ktorí v pohode JKR strčia do vačku. A to som sa ešte pekne vyjadril. Zasa táram. Maj sa pekne! Čauko!!!

    1. Ahoj, v tom roku som sa tam len zaregistrovala s tým, že budem „čítať“, ak sa tak dá nazvať trápenie sa cez google prekladač. Poviedky som tam vtedy nechcela vkladať. Ani teraz si nemyslím, že je to na anglickú stránku príliš rozumné, ale postupne tam nahádžem všetko. Ak niekedy zatrepem bačkorami a táto stránka by zanikla, tak aspoň niekde nech po mne ostane pamiatka
      Prekladal to jeden čitateľ, dlho ale nevydržal. Ja sama by som nepreložila ani názov…
      Aj ja banujem toho, že som sa učila ruštinu, nemčinu a dva roky latinčinu… Nič proti týmto jazykom, ale s ťažkým srdcom priznávam, že by som veľmi túžila vedieť anglicky 😀
      JKR ale musíme byť mimoriadne vďační!

  3. Ďakujem!
    Jej, jerry… jasne, spomínam si 😀
    Stránka zmizla, pretože som ju nezaplatila. Som to podcenila a zabudla som, teraz som to ale zabezpečila inak, takže stránka by mala vydržať na večné veky, pokiaľ budem produktívna 😀
    Voldemort ma nadchol a stále sa naňho teším, ale toho času som zase podľahla H&G a pokým mám slinu, budem sa jej držať.
    Ja HP proste milujem, no… A milujem H/G a v hlave mám toho ešte dosť. A stále nové veci pribúdajú. Jasne, sú chvíle, kedy sa mi nechce a musím sa nútiť písať. Najväčšia odmlka bola teraz, viac ako rok, ale som rada, že som sa vrátila.
    Už neraz mi bolo vyčítané, že neskúsim napísať niečo vlastné… ale toto je taká istota. Aj keď čitateľov už nie je toľko, ako v minulosti, stále sa nájde pár maniakov, ako som ja a pre tých sa oplatí stále pokračovať 😀

  4. jaro hovorí:

    Čauko. Znova som objavil tvoju stránku. Pozeral som Všade dobre… a napadlo vyskúšať, či si znova aktívna. Viackrát som ju hľadal, ale akosi si zmizla, alebo teda tvoja stránka. Keď mám povedať pravdu, mňa osobne Voldemortov život až tak nezaujíma. Ale bude zaujímavé prečítať si tvoju verziu. Čítam veľa HP na stránkach FF a je zaujímavé, že tie stránky sú stále dostupné, aj keď autori dlhu dobu nepíšu. Slovenské a české po čase boli zrušené, čo je škoda, boli tam naozaj dobré veci. Naozaj obdivujem tvoju výdrž, tak dlho písať , nie je to bežné, je to skôr výnimočné. Držím ti palce, aby si vydržala vo svojich zámeroch. Jerry.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *