„Tak a môžeme sa porozprávať priamo k veci,“ usmial sa vedúci Oddelenia záhad na Harryho, keď sa oproti nemu usadil.
Oficiality mal za sebou. Vyzdvihol si osobné identifikačné veci, nasťahoval sa do svojej kancelárie, na ktorej mal svoju menovku a bola hneď vedľa Hermioninej, vybalil si všetky veci, ktoré podľa zoznamu mal mať, zašiel s Hermionou na obed do ministerskej jedálne, kde naňho všetci zvedavo hľadeli, mávali mu a usmievali, niektorí sa pokúsili o rozhovor, lenže po jeho vrknutí ho nechali na pokoji, aby teraz zašiel za šéfom a porozprávali sa priamo k veci.
„Nebudeme sa hrať na idiotov. Obaja vieme, o čo ide. Vy s vašimi skúsenosťami s najväčšou pravdepodobnosťou strčíte Oddelenie záhad do vrecka a ako bonus k tomu si dáte do vrecka aj aurorské oddelenie. Nemám pravdu?“ povytiahol obočie.
„Nemyslím si, že by to bolo také jednoznačné. Určite sú isté špecifické odvetvia, v ktorých som výborný, ale neplatí to o všetkom. A určite nemám záujem o strkanie niekoho do vrecka,“ nervózne sa pomrvil. Bishop sa usmial.
„Ide mi asi o to, že vo váš úsudok verí veľmi mnoho ľudí. Verejnosť celá, napríklad. Ministerstvo tiež. Vaši kolegovia majú skúsenosti, čiže by mohli s vami polemizovať, v konečnom dôsledku ale aj tak skončíme u jedného… nikto ani na moment nepomyslí, že by vám mal šéfovať. Sme si vedomí toho, že budete svojím vlastným pánom. No, až na Hermionu, tá bude vašou spolupracovníčkou. Ale ak poviete, že pôjdete na miesto xy, pretože tam chcete preskúmať xy, pretože máte podozrenie, že tam xy mohlo zanechať nejaké stopy, prípadne pozostatky čiernej mágie, ak nie samotné jadro čiernej mágie, budete mať voľnú ruku. Ani my tu nie sme hlupáci a jednotlivé súvislosti sme si dali dohromady a vieme, že ste tých jedenásť, či dvanásť rokov poľovali na najnebezpečnejších smrťožrútov za pomoci Severusa Snapa… nabáda k tomu fakt, že po vašom zjavení zo zoznamu zmizlo deväť mien… a je nám absolútne jasné, že také kapacity ako vy a Snape… ak by mali príležitosť, skoncovali by s nimi oveľa rýchlejšie, čiže je logické, že pri vašom love ste museli natrafiť na prekážky. A keďže sa jedná o smrťožrútov, čiže čiernu mágiu, máte dvanásťročnú prax v odhaľovaní tej najčernejšej čiernoty, ktorá sa medzi nami nachádza,“ vypustil. „Rozumeli ste mi, však?“ okomentoval jeho výraz.
„Áno, rozumel. Len ma fascinuje… Vy zrejme nešetríte slovami, však?“ Harry povytiahol obočie. Bishop sa zasmial.
„Vlastne som vcelku mlčanlivý človek, ak nemám dôvod hovoriť k veci. A ten teraz mám.“
„Dobre, ak som to teda správne pochopil… ak sa teraz rozhodnem ísť na miesto xy, môžem ísť? Žiadne obmedzenia, nutnosť sa hlásiť?“
„Nie tak úplne. Každé ráno budem potrebovať mať na stole váš denný plán. Kam, prečo a čo… Potrebujem vedieť, kde všade mám ľudí. A samozrejme po každej akcii chcem mať na stole hlásenie. Ak odhalíte čiernotu, zničiť. Ak však narazíte na niečo, čo nejde pochopiť, sem s tým. Preto sme aj Oddelenie záhad. To je naše hlavné poslanie, hoci od konca vojny ideme takzvane s davom a zameriavame sa na boj proti čiernej mágii a všetkému, čo by mohlo čiernu mágiu oživovať.“
„Chápem,“ prikývol. „Raz som tu už bol… vo svojom piatom ročníku a chápem, čo tým myslíte… Oddelenie záhad,“ prikývol s trpkým úškľabkom. Ten deň skoro prišiel o Siriusa. Ten deň sa dozvedel, čo skrýva veštba. Ten deň tu zničili jednu celú miestnosť a v ďalších napáchali rôzne škody.
„Áno, spomínam si,“ prikývol. „Bol som vtedy obyčajný rádový Nedotknuteľný… a skoro týždeň sme dávali do poriadku a zachraňovali, čo ste poničili. Ale vysvetlilo sa to. Vedeli sme, prečo ste tu boli…“
„Veštby už ale nemáte,“ nadhodil Harry. Bishop sa zaškľabil.
„Pár sa ich predsa len podarilo zachrániť, avšak miestnosť s veštbami je momentálne veľká, ako táto kancelária.“
„To ma mrzí…“
„Zachránilo vám to život a tak je to dobre.“
„A čo ten oblúk? Už ste zistili, čo to je?“
„Ani náznakom,“ zavrtel hlavou. „Nie. Voláme ho Oblúk smrti, ale to asi viete. Už nikto nechce skúmať, čo sa skrýva za závojom…“ povedal významne. Harry prikývol.
„Dobre, takže hlásenie každé ráno a po každej akcii. Rozumiem…“
——
„Takže to zhrniem,“ povedala Katie Bellová sediac pri káve s Ginny. „Keďže si prišla teraz ty, starý Clay tú akčnú novinárčinu zavesil na klinec. Sme štyria. Spravodlivo si rozdelíme víkendové zápasy. Budeš musieť v sobotu aj v nedeľu na ten svoj ísť a samozrejme do uzávierky napísať článok… kto, koľko, ako a najlepšie, keby sa udialo niečo zaujímavé. Naproti tomu sú týždne trocha voľnejšie. Porozmýšľaš nad témami, ktoré by si mohla spracovať a návrh predložíš šéfovi… ten ti ho buď schváli alebo ťa pošle do čerta. Odporúčam interview s hráčmi, to je bezpečná téma. Alebo ešte športové náčinie. Obľubuje dokonca články o muklovských športoch. Snaží sa o rozšírenie športovej prílohy… lenže sa snaží už desať rokov a nič… takže nič.“
„Jasne, chápem,“ prikývla Ginny. „Nejaký článok ale musím napísať aj pomimo zápasov.“
„To určite. Nelíši sa to príliš od hlavných správ, akurát tu musíš nejakú tému vysnoriť.“
„Predpokladám, že vyfasujem zápasy Tornád a Ôs,“ zaškľabila sa. Katie sa uchechtla.
„Ktovie, možno budú chlapci gentlemani a občas ťa pustia na Harpye. Nemysli, že ja skáčem od radosti. Ale zase na druhej strane… Tornáda a Osy číta menej ľudí, na rozbeh je to ideálne.“
„To zvládnem. Čakala som na túto príležitosť dosť dlho, nezahodím ju.“
„Správny prístup,“ súhlasne prikývla jej bývalá spoluhráčka v školskom tíme. „Ty, Ginny…“ začala opatrne civilnú tému. „Odkedy si znova Weasleyová?“ povytiahla obočie.
„Zhruba týždeň,“ prezradila prehrabujúc sa v prospektoch o jednotlivých štadiónoch.
„No, ehm… rozviedla si sa,“ vyslovila logický záver. „Prečo?“ riskla to. Ginny zdvihla hlavu a zamyslela sa.
„Neklapalo nám to,“ mykla plecami. „Neville požiadal o rozvod, nie ja. Ale bolo to po vzájomnom dohovore.“
„Že sa o tom nevie.“
„Nemusí sa o všetkom vedieť, nie? Skôr či neskôr sa to aj tak roznesie. Uskutočnilo sa to rýchlo a v čo najväčšej tajnosti.“
„Bolo to kvôli Harrymu?“ neprestávala riskovať. A čo sa mohlo stať? Prinajhoršom ju pošle do čerta.
„No…“ stiahla obočie. „Možno aj trocha áno. Neville mi prestal veriť, vieš? Myslel si ktovie čo. S Harrym sme len priatelia, je to otec môjho dieťaťa a Neville nás videl tam, kde si to v hlave vymyslel. No a to spôsobilo konflikty, stratu dôvery… a prestal ma milovať. A ja jeho tiež,“ mykla plecami a vrátila sa znova k prospektom. Katie nikdy nebola tárajka. Nikdy nezbierala pikošky, aby ich potom poslala ďalej, samozrejme upravené svojím spôsobom uvažovania. Ak to niekde spomenie, tak vo všetkej nevinnosti a počestnosti. Reči sa začnú šíriť až potom.
„A čo ty a Harry?“ povytiahla obočie.
„Nič,“ pozrela na spolužiačku. „Zatiaľ nič a či niečo, to ukáže čas.“
„Ale chcela by si, nie?“
„Momentálne sa spamätávam z rozvodu, som prvý deň v novej práci a syn mi včera odišiel do Rokfortu. Nemám čas myslieť na niečo také,“ zaškľabila sa na ňu.
„No ale…“
„No ale nechaj toho Katie,“ zasmiala sa a zavrtela hlavou. „Nikdy si nebola taká zvedavá.“
„Som predsa novinárka, nie?“ prezradila diagnózu. „Pýtať sa je moja práca.“
„Ale ja už metlobal nehrám, tak si otázky nechaj pre nejakého fešného metlobalistu.“
„Harry hrával metlobal,“ pripomenula s úškrnom.
„Katie!“
——
„Harry, takto ale naša spolupráca nebude môcť fungovať,“ Hermiona nahnevane vošla do domu a šmarila kabelku na kreslo. „Budeš so mnou musieť komunikovať…“ zamračene naňho gánila. Pokojne okolo nej prešiel a položil na stôl balíček.
„Ahojte,“ opatrne ich pozdravila Ginny stojaca v kuchyni pri hrnci.
„Ahoj,“ Harryho výraz pookrial a s úsmevom za ňou šiel, aby jej vtisol bozk na ústa. „Čo tu robíš?“ zvedavo nazrel za ňu.
„Varím večeru,“ pozrela na Hermionu. „Neville si vyzdvihol deti na víkend a ja som prišla sem,“ mierne sa zapýrila.
„Skvelé,“ Harryho úsmev sa ešte rozšíril a pobozkal ju ešte raz.
„Výborne,“ súhlasila aj Hermiona, „To je skvelý nápad, to určite, pretože momentálne nemám ani najmenšiu chuť niečo mu robiť,“ odfrkla si a hodila sa do kresla k svojej kabelke. Ginny pozrela spýtavo na Harryho, ten len prevrátil oči.
„Takže prvý víkend uňho?“ spýtal sa. „Všetko prebehlo v poriadku?“
„Asi áno,“ mierne sa zamračila. „Prišiel pre nich podvečer s tým, že ich v nedeľu podvečer privedie späť,“ mykla plecami. „Musela som ale z Brlohu odísť, mama začala mať letargickú náladu…“ významne naňho pozrela. Prikývol. Bol si istý, že letargiou skôr trpela Ginny. Celý víkend bez detí by bol ťažký.
„Samozrejme ostaneš tu. Zajtra pôjdeme pozrieť Molly.“
„A čo vy dvaja? Prečo ste pohádaní?“ spýtala sa. Harry pozrel na nadurdenú Hermionu sediacu v kresle.
„Nie sme pohádaní, akurát som Hermione neposunul jednu informáciu…“
„A určite uznáš, že ako jeho kolegyňa by som mala vedieť o všetkom… o každom jednom našom následnom kroku, aby som potom nevyzerala ako idiot,“ vyprskla naštvane z kresla. Ginny pozrela opatrne na Harryho.
„To by si asi mala vedieť…“ povytiahla obočie. Harry prevrátil oči.
„Dobre, uznávam.“
„Čo sa vlastne stalo?“
„No…“
„Harry chce pátrať po Tajomnej komnate…“ spustila Hermiona a postavila sa, aby prešla do kuchyne a posunula informácie, ktoré mala. Harry nenápadne odišiel do obývačky k svojmu balíku a nechal obe ženy, aby diskutovali a dorábali večeru.
Hermiona povedala Ginny všetko, čo vedela. O Slizolinových kliatbach, jednou z ktorých bol zničený Voldemort. Úplne všetko, čo jej povedal Harry. A Ginny pozorne počúvala, aby pobrala všetky informácie.
„No to je teda sila…“ hlesla napokon a pozrela na Harryho, ktorý sedel na pohovke a obzeral si to niečo, čo vytiahol z balíka.
„To je… a pán Potter mi zabudol povedať, že Snape vchod do Komnaty zapečatil, aby sa tam náhodou niekedy niekto nedostal, pečať rozlomil a skryl ju u dvoch čarodejníkov, ktorí spolu nemali nič spoločné. Zabudol mi povedať, že ich adresy nechal preveriť Ronovi. Zabudol mi povedať, že skôr, ako sa pustíme do pátrania, budeme musieť dať najprv túto pečať dohromady. Zabudol povedať, že pôjdeme najskôr na tie adresy… u jedného sme polovicu pečate našli, ale druhý niekam zmizol, takže ho budeme musieť vypátrať, než pôjdeme do Komnaty,“ vyhŕkla a znova ju zaplavovala zlosť. Pozrela na kolegu, ktorý na pohovke prezeral pečať. „A určite mi zabudne povedať ešte hromadu vecí…“
„Dobre no, tak som trocha menej zhovorčivý,“ s povzdychom sa na ne pozrel.
„Vyzerala som ako blbec keď som Bishopovi zahlásila, že ideme do Rokfortu a ty si ma vzal niekam do pekla,“ vyčítala mu.
„Nikto nič aj tak nevie…“
„Ale ja sa cítim ako idiot, Harry. A pokiaľ máme normálne fungovať, tak mi proste začneš hovoriť úplne všetko, jasne?“ mračila sa veľmi. Harry pozrel s nádejou na Ginny.
„Nie, Harry, z tohto ťa nevysekám,“ zavrtela hlavou. „V hocakom… aj v pracovnom vzťahu ide o dôveru, vieš?“
„Ale jasne, nie som idiot. Dobre, odteraz úplne všetko,“ povzdychol. „Ono je to také vážne a Snape to tak zabezpečil, že som jednoducho nechcel všetko povedať naraz, no. Chyba. Mea culpa! Pardon,“ zaškľabil sa. „Ibaže máme aj tak problém. Budeme musieť zistiť, kam zmizol náš čarodejník, pretože má našu druhú polovicu pečate…“
Komnatu a pečať preberali aj pri večeri, ktorá bola výborná, ako inak. Na nešťastie, Hermiona si na večer nič nenaplánovala a dušovala sa, že z izby nevylezie a keď, tak bude chodiť na záchod dole, prípadne môže ísť prespať do dolnej hosťovskej izby a prestala skuhrať, až keď po nej obaja vrkli, aby toho nechala.
„Myslím, že aj keď mama vyzerala nešťastne, tieto voľné víkendy jej padnú vhod,“ povedala Ginny po tom, ako sa s Hermionou rozlúčili a uchýlili sa do súkromia. Počkali, kým sa umyje, aby sa umyli aj oni. „Aj keď tvrdila, že jej decká chýbajú… každý deň s nimi byť…“ zavrtela hlavou.
„Tak má už svoje roky, nech si hovorí čo chce,“ pritakal Harry.
„No veď práve,“ povzdychla. „Trocha sme jej skomplikovali život.“
„Ale figu, je rada, že vás má doma. Áno, voľný víkend jej príde vhod, ale život jej nekomplikujete. A okrem toho, dlho to nepotrvá,“ mierne sa pousmial a stiahol ju k sebe na posteľ. „Na budúci týždeň pôjdem do Brlohu a pomôžem jej, keď budeš na zápasoch.“
„A keď budem písať články,“ pozrela naňho. Prikývol. „A keď nebudeš cez víkend pracovať,“ povytiahla obočie. „Aj to sa môže stať, nie?“
„Môže, ale ešte stále majú aj krstných rodičov, tak si nerob starosti. Všetci si na to musíme zvyknúť. Aj decká, aj ty, aj mama.“
„Správne. Chýbali mi, už keď si ich odviedol. Preto som sa sem tak ponáhľala… myslela som, že už budete doma.“
„To je v poriadku, toto je aj tvoj dom, Ginny.“
„Ja viem.“
„Čo si myslíš, že budú robiť decká uňho?“ zvedavo sa spýtal.
„Tak to netuším, vážne. Zrejme budú hrať hry, bude sa venovať hlavne Frankovi… písať, čítať a tak, ale iné vážne neviem, čo by s nimi mohol robiť. Vždy to bolo na mne… vymýšľať aktivity. Nech sa trocha potrápi, nie? Je predsa otec. O jedlo až tak obavy nemám. Vie síce navariť len volské oká, ale škriatkovia sa mu o jedlo postarajú. Obávam sa toho, že sa uňho začnú decká nudiť,“ pozrela na Harryho. „On ich nevezme kúpať sa, lietať… ťažko sa s ním stretne Alica alebo Susan s deťmi a veľmi pochybujem, že by ich bavilo presádzanie rastlín,“ povzdychla. „Na nešťastie nemá nikoho, kto by mu pomohol…“
„Ako si povedala, je otec. Vzal si ťa, splodil dve deti, tak nech sa snaží. A keď na to nemá, tak nech toho nechá…“
„Harry…“
„Nebavme sa o ňom.“
„Ty si začal,“ upozornila. Zamračil sa na ňu.
„Začal som, ale už sa o ňom nebavme, dobre?“ navrhol. Prikývla. „Takže zajtra máš svoj prvý zápas?“
„Uhm,“ mierne sa pousmiala. „Síce Osy, ale hostia Fénixy, takže predsa len niečo zaujímavé…“
——
Cez víkend sa konečne dočkali aj príletu Merlina. A Charlie to vzal skutočne úsporne. Miesto toho, aby letel Merlin trikrát, poslal ho len raz a aby toho nemala sova príliš, napísal tri kratšie listy adresované mame, otcovi a Hermione.
A tak si Harry prečítal o jeho prvých dňoch na Rokforte. Samozrejme si pravidelne volal s Remusom, takže mal celkom presné informácie. Charlie sa zameral len na to dôležité. Mal troch kamarátov z vlastnej fakulty, na hodine Lietania nemal problém, prvý raz čaroval na hodine Čarovania, Wingardium Leviosa, na Herbológii sa správa ako študent, ktorý so svojím profesorom nemá nič spoločné, hoci sa ho Neville pýtal, ako sa má, ako sa mu darí, chlapec mu odpovedal chladne a jednoslovne a Harry by sa stavil, že to Nevilla prestane baviť. A určite ho zaujímali hodiny Elixírov. Charlie mu napísal, že si ho profesor Malfoy najprv otestoval. Dával žiakom otázky a väčšinou vyvolal práve jeho, ale on vedel odpovedať na všetko a tak si ho prestal všímať. Nedal mu trest, nezosmiešnil ho, ani nijako nenapadol. Dobre.
——
Draco Malfoy sedel v bare a s prižmúrenými očami čítal prepis jedného z rozhovorov. Pansy práve tento prepis skopírovala a okamžite mu písala, že sa potrebujú stretnúť.
„Rita besnela,“ prezrádzala a upila si z vodky. „Nechápala o akú Komnatu ide. A tak som jej povedala o našom druhom ročníku, že Slizolinov potomok otvoril Komnatu a pustil obludu a blablabla… veď vieš. Gregorymu sa to podarilo zahovoriť. Vraj sa o nej museli baviť v Brlohu, preto o tom nevieme…“
„Dobrá robota,“ prikývol a zamračene položil pergameny. „Každopádne môžem po pozemkoch chodiť ako kretén a aj tak nič nezistím, pokým nemám pečať,“ krivo sa zaškľabil. „Stratených niekoľko týždňov. Čo hovorila Rita? Čo s tým chce spraviť?“
„Nič,“ zavrtela hlavou. „Ona nechce spraviť nič, pretože stále dúfa, že sa Potter rozreční,“ krivo sa zaškľabila. „Draco, poďme s tým niečo spraviť aspoň my. Do Komnaty sa pred Potterom nedostaneme. Poďme mu ublížiť aspoň nejako…“
„Nie,“ prerušil ju podráždene. „Tie Slizolinove kliatby sú príliš dôležité, nechápeš? Oni ničia všetko temné a bez toho sa pomsty nedočkáme. Ja chcem svojich rodičov dostať z Azkabanu, vieš? Chcem proste niečo spraviť. Niečo, s čím by som do toho ich posratého systému urobil dieru. Mňa totiž tento život nebaví, Pansy. Ty sa možno uspokojíš s podradným životom bežného smrteľníka, ale ja nie. Počkám si, kým nebude mať Potter pečať. A potom… neviem. Možno zdrapnem toho jeho prekliateho fagana pod krk a prinútim ho vyniesť tie kliatby odtiaľ. Vidím, ako sa aj ten zasran na mňa díva. Tatinko mu rozprával…“
„Harry Potter ťa rozpráši ako červoplaza,“ upozornila ho.
„Nie, keď budem mať jeho syna,“ prskol hrozivo. „Mám ho po ruke,“ povytiahol obočie. „Je v Rokforte, blízko a jeho tatko je v prdeli. Nebude problém ho dostať. Pôjdeš do toho so mnou, Pansy?“ priamo sa spýtal. Nevyzerala presvedčene.
„Ja neviem, Draco,“ stiahla obočie. „Aj keď chytíš jeho syna… ako dlho si myslíš, že sa ti podarí ho vydierať?“
„Neviem. Netuším. Chcem tie kliatby a potom zmiznem. Niekam… je jedno kam, aby som mal pokoj a čas ich pochopiť. Nájsť v nich niečo, čo by mi pomohlo…“
„Ani nevieme, o aké kliatby ide…“
„Pre Merlina, Pansy. Bol to Slizolin… Myslíš, že sa zameral na vyčarovanie spievajúcej fontánky?“ zaškľabil sa. „Sú to ničivé, mučivé kliatby. Každá jedna z nich.“
„Možno. Čo Goyle?“
„Ten do toho so mnou pôjde. A tiež Nott a Zabini. Nebude problém…“
„Uvidíme, Draco…“
——
Ginny strávila u Harryho skutočne celý víkend. V sobotu aj v nedeľu sa zúčastnila svojich dvoch zápasov a do uzávierky napísala články. Mala prečítaných dosť rubrík, čiže vedela čo a ako písať a vlastne si to roky na nečisto aj skúšala a nemala s tým problém.
Ešte v sobotu poslali Merlina naspäť do Rokfortu. Všetci traja napísali Charliemu svoje odpovede. Listy neboli príliš objemné a Merlin vyzeral, že tú ťarchu zvládne. Keď vedeli sovy nosiť balíky, tri listy by nemali byť problémom.
Zašli aj za Molly, ktorá ich prehovorila v nedeľu na obed, hoci hlavne Harry bol rozhodnutý v rámci ich hry obmedziť návštevy Brlohu na minimum. Charlie bol v Rokforte a on by tam vlastne nemal prečo chodiť.
V nedeľu Ginny s napätím očakávala príchod svojich dvoch detí od otca. Ako predpokladala, Neville sa musel veľmi premáhať, aby svoje deti zaujal. Hral s nimi hry, vzal ich na menší výlet, jedlo letaxoval z Rokfortu, sedel s Frankom pri písanke. Napokon to zvládli všetci traja, hoci Frank sa jej potichu pred spaním priznal, že by radšej hral šach, ako celý víkend pľuvadlíky a Rachotiacu sedmu.
Harry sa ešte v nedeľu stretol s Ronom, aby znova požiadal aurora, ktorý má lepšie a rozsiahlejšie možnosti pri pátraní po čarodejníkoch, o spoluprácu. Celkom tajne, ako zdôraznil. Potreboval zistiť, kde zmizol čarodejník vlastniaci druhú časť pečate a veľmi dobre vedel, že táto činnosť by mu vzala veľa času. Tak, ako mali Nedotknuteľní svoj kufrík, ktorý im pomáhal, mali aurori svoje prostriedky, ako rýchlo pracovať. A Harry sa práve na to spoliehal. Okrem toho mal naplánované ďalšiu svoju akciu, ktorá bola dôležitá rovnako.
——
„Aha…“ prikývol Bishop v pondelok ráno dívajúc sa na Hermionin plán na, zrejme nasledujúce dni. Možno týždne. Zdvihol hlavu, aby pozrel na svojich podriadených. „A ste si tým istý?“
„Rozhodne,“ povedal Harry. Chcel za šéfom poslať len Hermionu, ale rozmyslel si to. V piatok ju nahneval veľmi a nechcel ju dráždiť ešte viac. „My sme tú miestnosť objavili v piatom ročníku. Používali sme ju ako útočisko pred Umbridgeovou a trénovali sme v nej. Profesor Dumbledore ju spomenul v mojom štvrtom ročníku. Niečo nutne potreboval a narazil na ňu. A v ďalších ročníkoch sme ju používali na zašívanie a prežívanie rôznych pubertálnych výstrelkov. Prispôsobí sa tomu, čo chceme. Nikto z nás ale nechcel niečo skryť… Severus Snape túto miestnosť objavil počas svojich školských čias a ubezpečil ma, že veľmi veľa čarodejníkov chcelo niečo skryť. Aj za éry Grindenwalda, Toma Riddla a ich nasledovníkov…“
„Chápem, je tam veľa čiernoty.“
„Tvrdil to a nemal dôvod klamať.“
„Dobre, aj ja som počul o Núdzovej miestnosti ale nenarazil som na ňu. Nepôjdete ale len vy dvaja. Ak to má byť obrovská miestnosť s veľkým množstvom skrytých vecí… bude potrebné každú vec preveriť a vo dvojici by vám to trvalo. Bude to musieť byť rozsiahlejšia akcia.“
„Asi súhlasím,“ prikývol Harry po pozrel na Hermionu. Mykla plecami.
„Nemyslím, že by Ministerstvo namietalo, ak požiadame o niečo takéto,“ povedala. „Určite sa budeme snažiť nezasiahnuť do chodu školy.“
„Dobre teda. Dajte mi pár hodín, zájdem za ministrom a požiadam o oficiálnu spoluprácu so školskou radou…“
Obaja potom odišli a nechali šéfa vybavovať. Harry si zamračene sadol za svoj stôl.
„Bude fajn vrátiť sa do školy,“ usmiala sa Hermiona, keď sa usadila oproti nemu.
„Áno, to fakt. Ak s tým bude školská rada súhlasiť. Nepáči sa mi až takéto rozsiahle zaangažovanie, ale bude to potrebné. Vážne sa to nedá odbiť jednou návštevou a okrem toho, ak Ron vypátra nášho človeka, nás bude čakať niečo iné,“ vypustil a pozrel na svoj telefón. Ron sa mu zatiaľ neozval.
——
„Poprosím o pozornosť!“ zahlásila riaditeľka Rokfortu v stredu pri večeri, na ktorú nechala zvolať celý hrad. Všetkých študentov, profesorov a ostatný personál. „Nechala som si vás všetkých zvolať, pretože som nútená oznámiť vám, že sa v najbližších dňoch, skôr týždňoch, budú na našom hrade pohybovať aurori… Upokojte sa, prosím!“ zvýšila už tak čarovne zvýšený hlas, pretože sa okamžite začal sieňou šíriť hlasný šušot a hovor.
„Čo sa sakra deje?“ šepol profesor Elixírov.
„Netuším,“ zamrmlal profesor Herbológie.
„To bola rečnícka otázka, Longbottom,“ odfrkol si. Riaditeľka ich neráčila informovať, čo sa mu ani zbla nepozdávalo. On to samozrejme vedel, pretože mal prepis odpočutého rozhovoru, musel však hrať rovnako prekvapeného, ako zvyšok hradu. Lenže bol raz profesorom a ak riaditeľka jednala s Ministerstvom a dovolila niečo takéto, oni mali byť predsa informovaní.
„Tak, keď mi opäť venujete svoju pozornosť dovoľte, aby som vám to vysvetlila. Školská rada na popud Ministerstva a s mojím súhlasom, samozrejme, povolila vstup do areálu školy a tiež hradu špeciálnym aurorom, ktorí budú mať za úlohu preveriť jedno miesto nachádzajúce sa v hrade. Som si istá, že ste všetci natoľko inteligentní, aby ste si domysleli, prečo tomu tak je. Nebudem to tu rozoberať. Každopádne… aurori budú zasahovať do behu školy minimálne a na vás to nebude mať najmenší vplyv. Nevravím, že ich nemôžete stretnúť, skôr naopak, pokúsime sa však… všetci… nasledujúce týždne žiť tu s nimi v symbióze,“ pozrela priamo ku chrabromilskému stolu.
——
Harry stál na Rokforte na siedmom poschodí a v mysli mu prebehli spomienky. V piatom ročníku sa tu skrývali pre Umbridgeovou a viedli tu hodiny Dumbledorovej armády. A roky po tom slúžila Núdzová miestnosť k tomu, aby sa v nej stretával s Ginny, aby sa v nej skryli a zažívali nielen príjemné chvíle.
Tentoraz sa však musel zamerať na to, že chce nájsť ukryté veci tak, ako mu o tom hovoril Severus. Už viac ako tisíc rokov slúžila k tomu, aby v nej študenti odložili, skryli alebo len nechali rôzne veci. Možno na ne neskôr zabudli. Možno ani nevedeli, ako sa im podarilo miestnosť vyvolať a k odloženým veciam sa už viac nedostali. Každopádne Severus vravel o množstve vecí, z ktorých nie všetky boli nevinné.
Okolo neho stálo osem ďalších Nedotknuteľných, plus Hermiona a čakali, kedy im onú miestnosť odhalí. Privrel oči a pomyslel na starú učebnicu Elixírov, ktorú si tu schoval Snape. Elixíry pre pokročilých s jeho poznámkami ako elixíry vylepšiť. A podarilo sa. V stene sa skutočne objavili dvere.
„Funguje to,“ vyhŕkol jeden z ich kolegov. Harry bez slova podišiel k dverám a s pripraveným prútikom ich otvoril.
Pred nimi sa odkryla rozľahlá miestnosť zaprataná všakovakými, na prvý pohľad neškodnými vecami. Nedovideli na koniec miestnosti a tiež nedokázali odhadnúť, aká široká vôbec je.
„Tak tu bude oveľa viac práce, než sme si mysleli,“ zamrmlal Otto, jeden z najskúsenejších Nedotknuteľných, ktorý na Oddelení záhad pracoval už tridsať rokov. Veľmi dobre si pamätal najväčšiu slávu lorda Voldemorta. „Zdanlivo neškodné veci môžu byť nebezpečné…“ povzdychol a pozrel na svojho mladého kolegu. „Aj keby tu bol len jeden jediný artefakt čiernej mágie, je dobre, že si nás na to upozornil…“
„A hlavne budeme v teple, pod strechou,“ zaceril sa Riley.
„S obedom priamo od škriatkov,“ prikývol Uriel.
„Srandičky… tak poďme do práce. Vieme, ako postupovať,“ zavelil Otto. „Preskúmané a neškodné veci na jednu stranu. Všetko katalogizovať…“
Pokým sa osem Nedotknuteľných pustilo do systematickej a postupnej práce, kedy brali každú jednu vec do ruky a skúmali ju kúzlami, Harry sa vybral do miestnosti s cieľom prezrieť ju najskôr pohľadom. Veľmi dobre vedel, že dokonca ani Otto mu nebude diktovať prácu. Hoci mal vlastne na starosti celú ich jednotku vyslanú Ministerstvom.
„Hľadáme niečo konkrétne?“ spýtala sa ho Hermiona idúc vedľa neho po cestičke pomedzi police s hromadou harabúrd. Bolo tu všetkého od výmyslu sveta. Legendárna kôlňa Artura Weasleyho by sa mohla hanbiť. Zbadala dokonca dámsky zimný kožuch. Už len letmým pohľadom jej bolo jasné, že len študenti tu neskrývali veci.
„Ani nie, len premýšľam, ako táto miestnosť funguje,“ Harry sa zastavil na konci miestnosti.
„Je to Núdzová…“
„Nie Núdzová miestnosť,“ prerušil ju a pozrel jej do očí. „Viem, ako funguje Núdzová miestnosť. Alebo Miestnosť najvyššej potreby, ktorá sa čarodejníkovi prispôsobí tak, ako ten chce. My sme ju celkom slušne využívali. Aj ty s Ronom, pokiaľ sa nemýlim,“ slabo sa zaškľabil. „Mňa zaujíma, ako funguje Miestnosť ukrytých vecí alebo tiež Miznúca miestnosť…“
„Počkaj,“ Hermione sa začalo rozsvecovať. Harry prikývol. Bol si istý, že si spomenie. „Ale to nemôže byť rovnaká miestnosť, nie? Myslela som, že je to niečo úplne iné…“
„A myslela si si, že na Rokforte ani nie je, nie?“ Harry vzal od steny dve stoličky, z ktorých kúzlom zmietol prach a skontroloval rýchlym kúzlom. Na jednu si sadol. „V Dejinách Rokfortu je Núdzová miestnosť spomínaná. Môžeš si pomyslieť, že potrebuješ niečo rýchlo ukryť, si na siedmom poschodí a ajhľa, zjavia sa ti dvere a ty tam strčíš… hnojovú bombu, napríklad. Koľko takých náhod sa mohlo udiať behom tisíc rokov?“ povytiahol obočie. Hermiona sa obzrela okolo seba.
„Aha,“ prikývla.
„Správne.“
„Študent asi ťažko potrebuje skryť porcelánovú vázu…“ dívala sa na peknú malú vázičku v polici priamo pred nimi. „Takže tá Miznúca miestnosť, ktorá by mala byť len legendou je vlastne totožná s touto?“ spýtala sa.
„S najväčšou pravdepodobnosťou. Možno chcela svojho času ukryť túto vázu napríklad Sproutová, aby sme vysvetlili prítomnosť vázy v Rokforte, ale ťažko logicky zdôvodníme prítomnosť bicykla, golfovej palice alebo napríklad takého vysávača…“ stíchol. Spomenul si, čo si stihol všimnúť behom chôdze na koniec miestnosti.
„Škriatkovia asi nevysávajú vysávačom, aj keby prišli na spôsob, ako vysávať bez elektriny,“ skonštatovala.
„A Hagrid hrá ťažko golf,“ súhlasil.
„Čiže je to oná legendárna miestnosť, kde mizne všetko…“
„Kde mizne všetko neživé a okrem toho to, čo tu ukryjú študenti,“ prikývol. „Zhodli sme sa na tom so Snapom po dvoch rokoch diskusií,“ zaškľabil sa. „Všetko, na čo uvalíš Miznúce kúzlo, zmizne tu…“
„Ale to je…“ zamračila sa. „To je hlúposť, nie?“
„Počkaj, nechaj ma dohovoriť. Spojitosť medzi touto miestnosťou a oným kúzlom je špecifická, vieš? Ak máš doma smeti a nechce sa ti ich vyniesť… a použiješ kúzlo, smeti sa tu neobjavia…“
„Aha, rozumiem,“ zamyslene prikývla. „Zjaví sa tu pravdepodobne to, čo je človek prinútený nechať zmiznúť v rýchlosti. Pod nátlakom.“
„Áno, alebo sa toho musí rýchlo zbaviť. Preto si bol Severus istý, že je tu toho temna viac, než by bolo milé a vhodné vzhľadom k hradu plného detí.“
„Ale ako na to prišiel, dočerta?“
„Severus mal viac záľub, nielen elixíry, vieš? A zaujímalo ho všetko nevysvetliteľné…“ myšlienku nechal nedohovorenú. Hermiona naňho kútikom oka pozrela.
„Ale o tomto si Bishopovi nehovoril,“ vytkla mu. „A ani mne.“
„Tebe to hovorím teraz a Bishop tiež nemusí všetko vedieť. Skúmame to tu, nie? Zrejme odhalíme veľa čiernoty, vyčistíme to tu… tak načo poznať pozadie?“ postavil sa zo stoličky.
„Nebol si si ale istý, že? Chcel si si to najskôr overiť. Pozrieť si tú miestnosť. Nemám pravdu?“ spýtala sa a vstala aj ona. Zaškľabil sa.
„Kto by tomu veril?“ mykol plecami. „Je tu ale toľko hlúpostí, že to proste musí byť pravda…“ vzal do rúk hrsť umelých vlasov tvoriacich parochňu po tom, ako ju overil prútikom. A ukázal ju Hermione. „Ako inak by sa tu objavilo toto?“ spýtal sa. „Nejde o to, že všetko, čo tu je, je temné. Nielen smrťožrúti a temní mágovia sa potrebovali rýchlo zbaviť vecí. Vezmi si takého Artura Weasleyho… skúma v tej svojej kôlničke gumenú kačku. Nevie, čo to je. A má od Molly varovanie, že ak ho ešte raz nachytá s niečím muklovským, bude mať problém. Chytí kačku a tá zapíska. Je z nej fascinovaný. A začuje vonku Molly. Čo by spravil? Ak by nemal čas rýchlo ju skryť? Spanikáril by a nechal by ju zmiznúť… Na rozdiel od smrťožrúta, ktorý si dva razy rozmyslí, či svoj čierny artefakt nechá zmiznúť… ibaže keď mu na chrbát dýchajú aurori a nie jeho manželka alebo ktokoľvek, tak ho radšej nechá zmiznúť do nenávratna, ako hádzať naňho splývacie zaklínadlá, ktoré sa dajú odhaliť…“ hodil parochňu naspäť do police.
„Bude tu asi veľa práce,“ skonštatovala po jeho úvahe. Obzrel sa.
„Bude to pol na pol. Bude tu veľa čiernoty, ale je tu toľko haraburdia, že to bude vyvážené. Pustíme sa do toho aj my, len… ešte chcem skúsiť, či sa bude dať niečo spraviť,“ zahlásil a napriamil prútik niekam medzi police. „Accio učebnica Polovičného Princa,“ vypustil zaklínadlo a schválne nahlas, aby ho počula Hermiona.
Po malej chvíli k nim skutočne priletela ošumelá kniha odkiaľsi zo stredu miestnosti.
„Polovičný Princ… bol Snape?“ spýtala sa potichu, keď ho videla zvierať zamračene učebnicu Elixírov pre pokročilých.
„Jeho matka bola za slobodna Princová… a otec bol mukel,“ zdvihol hlavu. „To, čo ostalo po mne, vzala Ginny. Po ňom ostalo len toto,“ mávol knihou a vykročil ku kolegom. Hermiona sa naňho niekoľko sekúnd dívala, než sa vydala za ním. Za tým ich spolužitím bolo ďaleko viac, než by si dokázali predstaviť…
——
Nedotknuteľní chodili do Rokfortu už tri dni a dávno pochopili, že ich čaká mravčia a útrpná práca. Miznúcu miestnosť zabezpečili hneď v prvý deň, aby boli dvere dostupné a aby im nezmizla a bolo potrebné zabezpečiť priestor okolo miestnosti pred zvedavcami. A každý večer priestor začarovali, aby im tam deti nevbehli a neskúmali, čože to tam skúmajú aurori.
Do Rokfortu chodila osmička hneď ráno a ostávala tam až do večera. Riaditeľka im vyšla v ústrety a hneď druhý deň bola vo Veľkej sieni pristavená lavica, kde mohli obedovať a aj večerať, ak by chceli ostať dlhšie. Všetko zatiaľ šlo bez incidentov, respektíve si deti na ich prítomnosť rýchlo zvykli a hoci občas niekto vybehol na siedme poschodie, aby nazrel, skutočne žili v symbióze.
Charliemu bolo po riaditeľkinom oznámení novinky jasné, akí aurori prídu do Rokfortu. Nie tí, čo naháňajú zločincov ale tí, čo skúmajú. A k Nedotknuteľným patril aj jeho otec a Hermiona. Tri razy bol na siedmom poschodí, nedostal sa však ani po dvere, ktoré sa tam objavili. O Núdzovej miestnosti vedel aj on a chcel ju nájsť, ešte sa k tomu ale nedostal.
Po tom, čo do Veľkej siene pristavili lavicu dúfal, že otca aspoň zazrie, keď bude na obede. Nedotknuteľní skutočne jesť prišli. Počiatočné zvedavé šumenie študentov po chvíli prestalo. Jeho otec a ani Hermiona však k obedu neprišli a tak si pomyslel, že možno ani neprišli. Bolo to ale zvláštne. Viac ako jedenásť rokov neprejavilo Ministerstvo o Rokfort záujem. Stalo sa tak až teraz, keď jeho otec nastúpil do práce. A ak im hodil tip, prečo teda nie je sám pri skúmaní nebezpečných vecí?
Na tretí deň pri obede bol pevne rozhodnutý zájsť za Remusom a na rovinu sa ho spýtať, prečo otec nepreveruje veci, o ktoré Ministerstvo prejavilo taký záujem, keď zbadal prichádzať šiestich Nedotknuteľných na obed a bola medzi nimi aj Hermiona. Srdce mu od radosti poskočilo, keď zbadal svoju krstnú mamu. A keď videl jej výraz pochopil, že jeho otec na Rokforte skutočne je a na obed chodiť nechce, aby nevyvolal nechcený záujem študentov. Celkom logicky.
Aj napriek jej mrzutej nálade sa naňho usmiala a kývla mu, keď ho zbadala. Vzhľadom k tomu, že mali aurori a študenti žiť v symbióze nemohla sa zdvihnúť a ísť si prisadnúť k nemu. To bolo jasné. A vedel aj to, čo okamžite po vyučovaní spraví.
A aj to spravil. Zobral si plášť, skryl sa a jednoducho šiel na siedme poschodie počkať si, kým budú Nedotknuteľní odchádzať z Rokfortu preč. S prácou skončili až o ôsmej večer. Všetci desiati vyšli z miestnosti, všetci vyzerali dosť otrávene. Asi to nebola príliš zábavná robota. Jeho otec s Hermionou ešte zabezpečovali dvere a aj okolie.
Osem Nedotknuteľných už mizlo na schodoch, keď Harry dočaroval a vystrel sa. Mrkol na Hermionu.
„Myslel som si, že ti to nedá už v prvý deň a prikradneš sa večer sem, Charlie,“ povedal do priestoru. Hermiona sa zahihňala a dívala sa, odkiaľ Charlie vylezie. „Poznám kúzla na zistenie osôb v okolí, aj keď majú plášť…“
„Otec!“ vyhŕkol Charlie, keď vybehol spoza brnenia s plášťom v ruke a hodil sa mu do náručia. Rovnako vyobjímal aj Hermionu. „Rád vás vidím,“ usmieval sa od ucha k uchu.
„Aj my teba, zlato,“ Hermiona sa dívala s láskou na chlapca v rokfortskej uniforme.
„Jasne,“ uškrnul sa. „Čo vlastne je, keď nejde do siene?“ spýtal sa jej. Prevrátila oči.
„Rozhodol sa žiť na sendvičoch,“ zavrtela hlavou. „Snažila som sa ho presvedčiť, že by vyvolal haló len raz a potom by mohol v pokoji obedovať, nechce sa ale nechať prehovoriť.“
„Tomu rozumiem…“
„Počuj, tretia miestnosť na tejto chodbe bývala prázdna. Možno ešte stále je. Poďme sa niekam zašiť a nestojme tu na chodbe,“ navrhol Harry a skutočne našli prázdnu učebňu, aby si pohodlne sadli na stoličky. „Tak ako?“ spýtal sa Charlieho.
„V pohode,“ mávol rukou. „Škola je fajn, všetko je ľahké… no, viem o všetkom, čo sa učíme, akurát pri čarovaní musím byť pozornejší,“ rozrečnil sa. Hermiona prikývla. Prečítal všetky učebnice a pýtal sa ešte viac. „Mám kamarátov… alebo teda hádam to budú kamaráti. Brooks asi najlepší… to je ten, o ktorom som písal, aj keď je to ešte možno predčasné takto tvrdiť, keď som v škole dva týždne,“ zaškľabil sa. „Profesori sú tiež fajn. Neville si ma prestal všímať, alebo skôr vypytovať a správa sa normálne. A Malfoy si ma tiež všíma minimálne…“
„To je fajn,“ prikývol Harry zamyslene.
„A predmet? Ktorý máš najradšej?“ vyzvedala Hermiona.
„No, zatiaľ sa mi páči najviac Transfigurácia a Čarovanie,“ prezradil. Hermiona sa zaškľabila na Harryho. „Ale to je možno tým, že na nich už čarujeme, kým na Obrane zatiaľ preberáme len teóriu…“
„Cha, tak,“ Harry si pomädlil ruky. „Bude to Obrana, jednoznačne…“
„To je ešte predčasné…“
„Vy ste sa snáď stavili?“ zasmial sa na ich výrazoch.
„Len sme kalkulovali,“ povedala Hermiona. „S mamou si myslíme, že si skôr ten intelektuálnejší typ…“
„Ste ako ten klobúk,“ zahihňal sa. „Uvidíme, možno šokujem a budem milovať Herbológiu,“ zaškľabil sa. Harry sa otriasol.
„Nebuď zlý, Charlie,“ upozornila ho Hermiona. „Vieš aké dokážu byť rastliny užitočné?“
„Jasne… liečivé elixíry, napríklad. Ja to viem, to ale neznamená, že to normálnych ľudí baví…“
„Dobre, dosť,“ zasiahol Harry. Mal so synom rovnaký názor, frflať môžu ale osamote.
„A ostatné? Ako zvládaš to všetko?“ Charlie sa díval na otca. A ten sa slabo pousmial.
„Pomaly sa zžívam,“ prezrádzal. „Do práce sa dostanem celkom ľahko. V práci si na kolegov zvykám… našťastie sú to profesionáli a nie nejakí zvedavci, takže fajn. A tu som len v tej miestnosti…“
„Preto nechodíš na obed,“ prikývol Charlie. „Ani nie preto, že by si zaujal celú sieň, ale ako by si reagoval?“
„Správne. A preto budem žiť na sendvičoch.“
„Dnes sa ale na večeri v Brlohu zastavíme. Potrebuješ jesť aj niečo teplé,“ zamračila sa Hermiona. „Nestíham variť, vieš,“ pozrela na Charlieho. Jasne, keď tu boli celé dni.
„Nechodíte do Brlohu?“ spýtal sa sklamane.
„Chodíme, ale nie každý deň,“ Harry smerom k nemu povytiahol obočie. „Keď si tu a ja som celé dni v práci, sme tam zriedkavejšie, vieš?“
„Aha, jasne,“ prikývol. Nemôže sa pýtať na to, ako vyzerá jeho vzťah s mamou, že? „No a tá miestnosť… čo tam hľadáte? Nejaké artefakty, ako si ich skúmala ty?“ pozrel na Hermionu. „Preto vás sem vyslalo Ministerstvo?“
„Si dosť bystrý, aby ti to došlo,“ usmiala sa naňho krstná mama.
„A je ich tam veľa?“ vyzvedal.
Chvíľu ešte diskutovali a Charlie ich napokon poprosil, či by sa ešte takto občas mohli stretnúť. Ani jeden z nich neprotestoval. Chlapec ani zďaleka nemal večierku a ani tých úloh zatiaľ nemal veľa, hoci Hermiona pochybovala, že by v tomto smere mal mať niekedy problémy. Nebolo to možné však každodenne. Nielen preto, že vlastne mali žiť v symbióze, ale Harry predpokladal, že sa onedlho vytvorí ešte jedna jednotka a v Rokforte sa budú striedať. Pre desiatich toho bolo jednoducho veľa. A on mal aj svoje vlastné aktivity, ktorým sa zrejme začne venovať.
——
„Ľutujem, že som sa dala na novinárčinu a nešla k aurorom,“ hlesla Ginny čítajúc si už znova dopis, ktorý jej syn poslal po otcovi domov, aby šetril krídla Merlinovi. Tentoraz oveľa dlhší dopis.
„Nebudeme na Rokforte dlho,“ mávol rukou Harry. Večerali aj s Hermionou u Molly, pretože skutočne nemali kedy variť. Bishop, ako Harry predpokladal, však chcel na Rokfort poslať ďalších, aby sa striedali, pretože tam bolo práce skutočne veľa a Otto ho informoval o zvýšenom množstve čiernych artefaktov. „Alebo teda… nestrávime tam zvyšok profesionálnej kariéry,“ zaškľabil sa na Hermionu.
„Ja zase nerozumiem tomu, prečo nechceš ísť s nimi na obed,“ vrtela hlavou Molly. Hermiona jej to musela požalovať. „Nemôžeš byť len na sendvičoch. Ešte stále si slabý, vieš?“ spucovala ho. Luna sa mu pochechtávala. Slabý sa necítil ani náhodou, skôr naopak.
„Potrebujem ešte chvíľu čas. Predsa je to len skoro štyristo deciek,“ zatváril sa útrpne.
„Ty sa bojíš detí?“ nechápala Luna.
„Aj červíkov, keby ich bolo štyristo, vieš?“ povytiahol obočie. Znova sa rozhihňala, až ju musela babka krotiť. „Ide o to, že je to veľa ľudí naraz… je jedno, či detí alebo dospelých,“ vysvetlil jej.
„Ujo Harry bol dlhé roky sám, len s jedným človekom a zžívanie s ostatnými musí byť postupné, vieš?“ vložila sa aj Hermiona. Ginny zdvihla pohľad od listu a zadívala sa na dcéru.
„Aha,“ prikývla Luna zamyslene. Pozrela na Harryho. „Ako vtedy s tými novinármi? A keď si šiel s Charliem do Šikmej?“
„Tak nejak, áno,“ pokojne súhlasil. Molly tiež spozornela, Frank večeral.
„Aha,“ znova prikývla. „No ale… to zvládneš, nie? Zvládol si tých novinárov a decká nebudú problém, nie?“ vypytovala sa ďalej. Musel sa pousmiať. Luna sa chcela ubezpečiť, že v tej svojej hrdinskosti nepoľaví.
„Myslím, že nie,“ odvetil vážne. Ginny sa pousmiala. Hermiona mrkla na Molly.
„To je dobre,“ prikývla do tretice. „Bolo by lebo blbé, keby sa Hrdina mal báť detí…“
„Luna, no tak,“ povzdychla Ginny. Tak nejak ale vedela, že tieto poznámky na Harryho nebudú vplývať zle.
„No to máš pravdu,“ Hermiona ju pohladila po hlave. „A ujo Harry hneď v pondelok na ten obed pôjde, áno?“
„Hermiona…“ Ginny tentoraz upozornila kamarátku a pozrela na Harryho.
„Ja to v pondelok skúsim, sľubujem,“ prehlásil len preto, aby bola Luna pokojnejšia. Spokojne sa usmiala. Keď sa sklonila k tanieru, zamračil sa na Hermionu. S úškľabkom ho plesla po ramene.
Po večeri ho Frank uprosil na šach, hoci si predtým musel spraviť úlohu. Spravil si ju v rekordnom čase, ale zase je nutné povedať, že to, čo bolo v úlohe, s ním už preberal Charlie, takže čiarky napísal veľmi pekne.
A Harry sa tentoraz domov príliš neponáhľal. Chcel stráviť súkromnejší čas s Ginny, pretože cez víkend mali byť deti doma a chcela prísť Alica s Percym a keď už tu boli na večeri, tak chcel zlúčiť príjemné s ešte príjemnejším.
„V pondelok teda pôjdeš do siene?“ pýtala sa ho Ginny ležiac v jeho náručí. Povzdychol.
„Budem musieť. Nemôžem dopustiť, aby som sa stal nejakým bojkom, keď som v úlohe Hrdinu, nie?“
„To fakt. Keby vedela moja dcéra písať, tak by bola tou, ktorá o tebe napíše knihu,“ potichu sa zasmiala.
„Skvelé,“ uchechtol sa. „Ale je to fajn. V tomto prípade mi vyhovuje byť tým Hrdinom. Aj keď dúfam, že si ju získam niečím iným. Lietaním, napríklad. Alebo… čo ja viem? Asi len tým lietaním…“
„Bude to stačiť, uvidíš,“ nadvihla sa a pozrela mu do tváre. Usmiala sa. „Všetko krásne vychádza, nemyslíš?“
„Chcel by som ťa už pozvať na rande,“ nespokojne natiahol. „Ale aj to bude…“