„Harry!“
Otočil sa, aby zistil, kto naňho volá. S Herminou a Ronom práve prichádzali do Veľkej siene na obed. Náhlila sa za ním tretia istá členka metlobalového tímu, Katie Bellová.
„Harry, mali by sme naplánovať ten konkurz, McGonagallová ti už dala zoznam, nie?“ zadýchane pri nich zastavila a kývla na pozdrav.
„Dala, už v pondelok,“ ospravedlňujúco sa na ňu usmial, „tých mien tam je viac ako dosť, mohlo by sa to spraviť v sobotu o druhej.“
„Dobre, mám to vylepiť na tabuľu ja? Alebo to spravíš ty?“ pýtala sa opatrne.
„Sprav to ty, prosím,“ sám na seba sa nevedel spoľahnúť.
„Tak ho tam dnes dám a zabezpečím aj štadión, zatiaľ sa majte,“ a utekala preč.
„Katie, počkaj,“ zarazil ju. Potreboval s ňou prebrať ešte jednu záležitosť. Vrátila sa s otázkou v očiach.
„Chcem ťa poprosiť, či by si to kapitánstvo nechcela zobrať za mňa,“ okamžite zbadal, že sa jej to nepáči.
„Nie, Harry, myslím si, že ty si vhodnejší a prečo ho vlastne nechceš?“
„Pretože nemôžem riadiť tím, keď striehnem po strele. Mal by to byť niekto v hre.“ Zamyslela sa.
„Vieš čo? Teraz to nechaj tak. Konkurz povedieš ako kapitán a keď bude tím kompletný, potom sa dohodneme, dobre?“
Zahmkal na súhlas a pozeral, ako uteká preč. Viesť konkurz, na ktorý sa prihlásilo takmer pol fakulty, už sa nevedel dočkať. Ron ho chytil za habit a ťahal k obedu, zrejme mal veľký hlad. Hermiona s nimi už dávno nebola, čo sa týkalo metlobalu, nič ju nezaujímalo. Okrem výsledku zápasu. Víťazného.
„Tá Tonksová je správna,“ chechtal sa Seamus spolu s Deanom pri obede. „Vy ju poznáte?“ opýtal sa Harryho.
„Áno, zbežne,“ uškrnul sa Harry aj s Ronom. Hermiona sa tvárila, že otázku prepočula.
„Čo hovoríte na ten turnaj? Máme sa prihlásiť?“
„Rozhodne sa prihláste, čím nás bude viac, tým väčšiu šancu máme,“ filozofovala Hermiona, „ja som sa prihlásila dnes a títo dvaja hneď na prvej hodine.“
„Dobre, ale mne to neverbálne stále nejde,“ frkol Seamus.
„Do turnaju času dosť, ani ja nepredvádzam oslnivé výkony,“ zaškľabil sa Ron, „ale dnes sa mi podarilo aspoň pohnúť Harryho prútikom.“
„Ty máš veľkú výhodu. Ako sa ti to podarilo naučiť?“ Seamus sa otočil na Harryho. Ten sa rozhodne nechcel zoširoka vyjadrovať k tejto téme. Niečo im však musel povedať.
„Tak isto, ako sa to podarí vám, venoval som tomu takmer celé prázdniny,“ odpovedal s úsmevom. „Dostal som tú možnosť, keďže mi Ministerstvo povolilo používať prútik.“
Dúfal, že im to bude stačiť a oni skutočne vyzerali, že ich jeho odpoveď uspokojila. Ron zvrtol rozhovor na tému metlobalového konkurzu a Harry zistil, že sa prihlásili obaja, ako Seamus tak i Dean. Uvedomil si, že zoznam, ktorý mu McGonagallová strčila v pondelok pri raňajkách do ruky, ani neprečítal. Bol si istý, že Ginnino meno tam stopercentne je a v tú chvíľu ho iné mená netrápili. Ginny. Práve prichádzala k nim a zoširoka sa naňho usmiala. On sa zmohol len na slabé zdvihnutie kútikov úst, najmä preto, že v momente, ako zasadla, vášnivo sa s Deanom pobozkala. Brr. Zabodol pohľad do svojich zemiakov.
„Mohli by ste toho nechať?“ vyštekol na nich purpurový Ron. Hlavy naokolo sa otočili za zvukom jeho rozhnevaného hlasu. Harry preventívne pozrel k učiteľskému stolu. Okrem Sinistrovej tam nik nebol.
„Čo ti vlastne vadí?“ vrkla po ňom jeho sestra rovnakým tónom.
„Čo mi vadí? To vaše verejné olizovanie sa!“ Už sa k nim otočil aj bystrohlavský stôl.
„Ron, prestaň,“ tíšila ho Hermiona, ktorá sledovala stále väčšie množstvo hláv točiacich sa smerom k nim.
„Čo ťa je vlastne do toho? Aké máš právo kontrolovať ma?“ Ginny sa postavila a zazerala naňho.
„Som tvoj brat a nepáči sa mi čo robíš,“ zdvihol sa aj Ron a hádzal očami z jedného na druhého.
„Čo keby si sa začal starať sám o seba?“ pridal sa aj Dean a vyletel zo stoličky. V pohotovosti bol aj bifľomorský stôl.
„Ty sa do toho nestaraj!“ pichol prstom smerom k Deanovi červený a besný Ron.
„Ron, prestaň húkať,“ vyletela Hermiona.
„Ale budem sa do toho starať, chodíme spolu, tak sa s tým zmier!“ zahučal Dean. Sinistrová sa postavila.
„Dean, nehuč,“ upokojovala svojho priateľa Ginny, „a ty mi nemáš čo rozkazovať ani starať sa do toho, čo robím alebo s kým.“
„No to si buď istá, sestrička, že sa budem starať. A s týmto chodiť nebudeš!“
„Vážne?“ vyprskla s pohŕdavým smiechom. „A ako mi v tom chceš zabrániť?“
„Správaš sa ako…“ Ron bol doslova nepríčetný. V sieni bolo ticho, všetci s napätím pozorovali hádku.
„Ron, prestaň, buďte ticho,“ povedal Harry. Videl Sinistrovú, ako obchádza učiteľský stôl.
„No? Povedz to! Ako sa správa?“ zvreskol Dean.
„Ty drž hubu…“ Ron sa chcel po ňom načiahnuť cez šírku stola.
„Okamžite prestaň,“ vyletel zo stoličky aj Harry a zdrapil Rona za habit. Sinistrová už obišla stôl a zvedaví boli aj Slizolinčania. Ron sa mu pokúšal vytrhnúť, Harry pozeral na Sinistrovú, ale hrozba prišla z druhej strany.
„Ale, ale, čo to tu máme?“ ozval sa ľadový a ironický hlas. Harry pretočil oči, Ron sa zarazil. „Že by sa Chrabromilčania nevedeli slušne správať a prestali sa ovládať?“ Sinistrová sa otočila na opätku a nechala kolegu, aby to vyriešil. „Že by dokonca došlo k fyzickému útoku?“ spýtal sa Snape posmešne a Harry v momente pustil Ronov habit. „A samozrejme pri tom nesmie chýbať pán Potter. Vám asi nestačila tá úžasná publicita v novinách na začiatku prázdnin, však?“ Harry sa k nemu obrátil a hľadel mu do očí. „Pri tej vašej arogantnej namyslenosti a drzosti sa neuspokojíte iba s dočasnou popularitou. Ak sa o vás prestane písať, začnete na seba upozorňovať inými spôsobmi. Ak začne kriticky ubúdať počet vašich obdivovateľov a fanúšikov, tak si ich začnete vyhľadávať sám, však?“ Harry v sebe dusil zlosť, nenávisť. V tvári celý červený uprene hľadel do posmešne skrivenej tváre. Nenechá sa vyprovokovať! „A to za akúkoľvek cenu. Prečo nezačať pri obede? V sieni plnej študentov? Nech sa každý pozrie na Vyvoleného…“
„On predsa nič nespravil!“ vyletela naštvane Ginny.
„Ticho, slečna Weasleyová!“ oboril sa na ňu. „Za drzé skákanie mi do reči vám strhávam desať bodov. Každému, kto tu tak hlúpo stojí, strhávam desať bodov. A vy, pán Potter, dnes o štvrtej vás čakám vo svojom kabinete, kde si odpykáte trest. Máte nejaké pripomienky?“ ironicky sa mu usmieval do tváre. Sieňou sa šíril nespokojný šum.
Harry mal chuť vytiahnuť prútik a strašne, ale skutočne strašne mu ublížiť. Nevyprovokuješ ma! Nenechám sa od teba hlúpo nachytať! Ty…
„Nie, pane,“ povedal tým najpohŕdavejším a najnenávistnejším tónom, akého bol schopný.
Pozeral na odchádzajúceho, spokojného profesora a mal chuť do niečoho kopnúť. Od slizolinského stola z druhej strany siene začul veselý chichot. Parkinsonová, tá sa nedala nepoznať. Jeho pohľad sa stretol s Luniným, ktorá naňho pozerala od bystrohlavského stola so súcitným výrazom. Slabo sa usmial. Potom sa otočil a nešťastne sa zvalil na stoličku. Ostatní účastníci incidentu už sedeli a dívali sa naňho.
„To je ale kretén,“ zamrmlal Seamus, pozerajúc na profesora, ktorý si s krivým úsmevom naberal obed.
„Je to tvoja vina, Ronald,“ vybuchla Hermiona a zazerala na chlapca, ktorý bol viditeľne zdrvený. Chytila Harrymu ruku, aby ho povzbudila.
„Viem, je mi to ľúto, Harry, prepáč,“ potom sa obrátil k svojej sestre a vrkol, „To, čo som hovoril vám, ma ale nemrzí…“
„Ron, už buď ticho. Všetci,“ zavrčal Harry, pretože videl Ginny, ako chcela začať hádku nanovo. Zavrela ústa.
„Prečo si mu vlastne nepovedal, že si nič nespravil?“ zaujímalo Hermionu. Hodil po nej zronený pohľad.
„Pretože nepotrebujem, aby mi trest predĺžil,“ potom sa pozrel postupne na Rona, Deana a Ginny. „Ja sa ako debil od začiatku snažím o to, aby ma nevyprovokoval, aby som nedostal trest, aby som sa ovládol a teraz…“ silene sa zasmial, „Čakal len na to, na najmenšiu príležitosť a šikovne ju využil.“
„Harry, prepáč,“ pípla Ginny, vyzerala zúfalo, „nehnevaj sa…“
„Ale ja sa nehnevám na vás,“ usmial sa na ňu a bolo mu jedno, že Dean zazerá. „Hovorím, že on čaká na akúkoľvek zámienku, aby ma potrestal.“
„Hnusný, mastný netopier,“ zavrčal opäť Seamus.
„To je ale strašná nespravodlivosť,“ rozčuľovala sa Hermiona.
„Vážne sa nehneváš?“ Ron po ňom hodil nešťastný pohľad, skutočne sa trápil. Harry zakrútil hlavou.
„Aj keď…“ vtom mu niečo napadlo a nálada mu klesla ešte viac. „Nemohli ste sa pohádať včera? Alebo zajtra? Prečo práve dnes?“
Zarazene naňho pozreli. Potom Hermiona zhíkla. Pochopila, prečo je dnešok významný. Mal ísť na Grimmauldovo námestie na hodinu oklumencie a taktiež za Siriusom. A pochopila aj Ginny.
„Streda, Harry, prepáč,“ vyzerala ešte zúfalejšie a natiahla ruku cez stôl, aby ho chytila za tú jeho. Vedela, aké je to preňho dôležité. A on ju nechal aj napriek zdesenému Deanovmu výrazu. A usmial sa na ňu, nech ho trafí šľak.
„Harry, mne je to tak strašne ľúto,“ mrmlal Ron. Keby si vedel, kamarát, že som ti pri tej hádke držal palce.
„Je to v pohode, vážne,“ povzbudil ho pobúchaním po pleci a s nechuťou sa pustil do takmer studeného obeda.
——
Cestou do žalárov v duchu nadával. Takým nezmyselným a nespravodlivým spôsobom prísť o možnosť byť so Siriusom. Keby bol mal z toho aspoň nejaký úžitok, keby šlo o niečo zmysluplné. Ale to on nie, on musel schytať trest za sledovanie toho, ako si jeho láska zubami-nechtami bráni svojho frajera. A ešte k tomu pred takmer celou školou! No nemá smolu? Má a zo to môže ten Srabus. Odfrkol si.
Za desať sekúnd štyri. Stál pred dverami do učebne Elixírov a pozeral na hodinky. Ani o sekundu skôr. Teraz. Zaklopal a čakal na vyzvanie. Začul ho a vošiel.
„Á, pán Potter, prišli ste na čas,“ zamrmlal od stola s hlavou sklonenou nad pergamenmi, „poďte ďalej a chvíľu počkajte.“
Stál a s nechuťou pozoroval mastné vlasy visiace nad akýmisi domácimi úlohami. Schválne ho nechá čakať, tým si bol istý. A držať ho tu bude ktovie dokedy. Mýlil sa. Snape sa za pár chvíľ zdvihol a pozrel naňho s úškľabkom.
„Pán Potter, poďte ku mne, prejdeme do môjho bytu,“ kývol a kráčal k dverám do kabinetu. Čo dočerta chce? Kráčal za ním, prechádzali cez nechutný kabinet do Snapovho bytu. Ten bol vcelku slušne a príjemne zariadený. Nedokázal skryť prekvapenie, miesiace sa s trvalým odporom, ktorý pociťoval k tomuto učiteľovi. A na jeho prekvapenie sa profesor postavil pred kozub a ukázal naň.
„Nech sa páči, pán Potter,“ hovoril s pobavením, „v Hlavnom štábe vás už čakajú.“
„Čo to má znamenať?“ nevedel to pochopiť. On mu naparí trest a teraz ho posiela domov?
„To znamená to, Potter, že potrebujete zámienku, prečo sa dnes neukážete na večeri a do svojej fakulty sa vrátite ktovie kedy!“ vyštekol naňho. „Potrebujete alibi, pretože je dnes schôdza, vy hlupák. Takto bude každý vedieť, že máte u mňa trest a nebudú vás podozrievať. Je vám to jasné?“
„A to ste museli preto spraviť taký cirkus?“ už to nevydržal a vybuchol. „To mi nešlo povedať normálne ľudsky do očí?“
„Nie, nešlo. Už niekoľko dní sa snažím vás vyprovokovať, ale ako sa zdá, naučili ste sa zvládať svoje emócie. Aj keď by ste mohli ešte zapracovať na výraze svojej tváre. Tá nenávisť z vás doslova prýšti. A teraz sa zoberte a vypadnite odtiaľto,“ dôrazne ukázal na krb.
——
V kuchyni na Grimmauldovom námestí vystúpil totálne vytočený. Už naňho čakali, pri stole sedeli Sirius so Susan a pani Weasleyová ho v momente, ako vystúpil, začala objímať. S úsmevom mu povedali, že schôdza sa začína o šiestej, bohužiaľ bez prítomnosti Dumbledora, o ktorom nikto nevedel, kde sa v súčasnosti nachádza. Snažil sa ovládnuť a tak sa ospravedlnil a zavrel sa na chvíľu do kúpeľne, aby si vyčistil hlavu.
„Tak, pôjdeme na to,“ povedala mu Susan, keď sa už upokojený vrátil. Prikývol, hoci nepredpokladal, že by dosiahol nejaký úspech v jeho zúfalých pokusoch dostať sa do jej mysle. Presunuli sa do salónika.
„Neviem, či má zmysel v tom pokračovať. Som nemožný,“ zafrflal, keď sa usadili.
„Nemôžeš sa tak ľahko vzdávať,“ húkla po ňom nasrdená Susan a škaredo naňho hľadela. Keď sa upokojila, pokračovala. „Harry, moja myseľ je rovnaká ako tvoja a svoju už ovládaš. Skús sa sústrediť a predstav si tú moju presne tak, ako si predstavuješ svoju. Nie je v tom rozdiel, ver mi. A keď sa tak strašne zdráhaš loziť mi v hlave, pokús sa aspoň podstrčiť mi nejaký svoj výjav alebo obrázok. Ono to nie je až také zložité,“ dodala, keď videla jeho nešťastnú tvár.
Snažil sa čo najlepšie sústrediť, ale stále pochyboval. Bol by veľký zázrak, keby mu pomohla strela aj v tomto. Po týždňoch zúfalých pokusoch. Pozeral jej do očí a predstavoval si jej myseľ presne tak, ako vídal svoju. Čierno-čiernu s množstvom striebristých nitiek. Keď ju videl, pomyslel na sovu. Prvé, čo mu napadlo, bola Hedviga. A pokúsil sa ju vložiť do tej čierňavy. Predstavil si Hedvigu medzi striebornými pásikmi na čiernom pozadí. Pritom jej stále uprene pozeral do očí. Ak to bola jej myseľ, tak by ju mohla vidieť aj ona. Keď to však bola jeho vlastná, tak sa mu to nepodarilo. Susan, ktorá do tej doby sedela vzpriamene a nepohnuto, s modrými očami zabodnutými v zelených, sa náhle strhla.
„Snežná sova?“ opýtala sa s úsmevom. Nemohol tomu uveriť.
„Videla si ju?“
„Úplne jasne. Vidíš, že to ide. Skúsime to ešte párkrát, ale posielaj mi slušné obrázky,“ pobavene ho upozornila a on sa zatváril akože urazene. Tak si to zopakovali ešte niekoľkokrát, vždy s uspokojivým výsledkom.
„Môžem to posielať hocikomu?“ vyzvedal, keď skončili a bol spokojný sám so sebou.
„Samozrejme. Myseľ je u každého rovnaká, len spomienky a myšlienky sú iné. Ty si budeš musieť nacvičiť pružnosť vysielania obrázkov, nemôžeš na niekoho civieť dve minúty.“
„A čo slová? Dajú sa posielať takýmto spôsobom aj slová?“ Spomenul si na Dumbledora.
„Áno, aj celé vety a ako vidím, aj to sa môžeš naučiť. Najprv sa však naučíš rýchlosti posielania obrázkov. Skutočne sa nechceš učiť legillimenciu?“
„Skôr nie, je mi to proti srsti, hrabať sa niekomu v spomienkach,“ povedal ospravedlňujúco. Prikývla.
„Je to tvoje rozhodnutie, ja som mala za úlohu naučiť ťa len oklumenciu a tú už zvládaš.“
——
Okolo šiestej sa začali schádzať členovia Rádu. Ako bolo Harrymu vysvetlené, znamenie sa využíva len v prípade pohotovosti, keď treba dať čo najrýchlejšie dokopy Rád. Schôdze sa plánujú dopredu. Vedenie tejto schôdze prevzal Moody, ktorý zastupuje profesora počas jeho neprítomnosti. Najprv prebrali okrajové informácie. Pettigrew sa zatiaľ neukázal, raráškovia sú stále tvrdohlaví, Rokfort strážia aurori spolu s niekoľkými členmi Rádu a Ministerstvo je ešte vždy uchlácholené momentálnou pokojnou atmosférou.
„Ešte by som sa vrátil jednou poznámkou k Rokfortu,“ vrkol Moody na zúčastnených. „Minerva mi oznámila, že sa tento školský rok plánujú tri návštevy Rokvillu. A keďže je to o jednu viac, ako sme plánovali, budeme sa tomu musieť prispôsobiť.“
„Ja si myslím, že to nie je žiaden problém, Alastor,“ povedal Kingsley, „ty vždy zo všetkého robíš vedu.“
„Som zvedavý, čo povieš na to, keď budeš musieť trikrát strážiť bandu pubertiakov,“ zahundral mu naspäť a dvojčatá Weasleyové sa zaškľabili na Harryho. Ten im to oplatil.
„Tak ich strážiť nemusíš, keď nechceš.“
„Prestaňte sa dohadovať,“ prerušila ich McGonagallová a prebehla ich prísnym pohľadom, „Albus v tom nevidí problém, tak neviem, prečo ho hľadáte vy, Alastor. Radšej poďme preberať dôležitejšie témy.“
„Ja úplne súhlasím,“ zaťal Lupin k odvrknutiu nadychujúceho sa Moodyho. „Ako to vyzerá s Azkabanom? A čo Voldemort? To by malo byť pre nás prvoradé.“ Hlavy sa otočili k zachmúrenému Snapovi.
„Temný pán tu nie je. Smrťožrútov nevedie nikto, sú zoskupení podľa toho, čo majú za úlohu robiť. V takejto skupinke je veliteľ. Ako ste už zistili, skupina, ktorá mala za úlohu dolapiť Pottera,“ hodil po ňom znechutený pohľad, „bola vedená Umbridgovou a Gordonom. Za neúspech boli potrestaní,“ ironicky sa uškrnul, „avšak bývalá pani profesorka nestratila ambície na jeho dolapenie,“ zatváril sa, akoby jej chcel ísť pomôcť, „čo však má v pláne, to neviem. Temný pán jej dal voľnú ruku, celkom si ju obľúbil. Čo sa týka mladého Weasleyho, o tom viem len toľko, že je zavretý v podzemných žalároch. Bez mučenia, ale takisto bez možnosti voľného pohybu,“ Weasleyovci sa objali a Molly rozplakala, „prečo ho tam takto držia, prečo nie je s nimi alebo prečo ho nezabijú, to sa mi nepodarilo zistiť.“
Harry pozeral na zronených Weasleyovcov, Bill aj s dvojčatami sa tvárili nechápavo a on sa im ani nedivil. Tiež by ho zaujímalo, prečo si ho tam držia. Neubližujú mu, čiže sa ho nechcú zbaviť, ale načo?
„Ale spravíš všetko preto, aby si to zistil,“ zahundral Moody. Snape mu na to prikývol a pokračoval.
„Čo sa týka Azkabanu, zhromažďujú sily, vyjednávajú s dementormi. Vedie ich Carson a Davies, dvaja druhotriedni smrťožrúti, avšak dôležitejšie je, že si nemôžu dovoliť dlhšie čakať. Útok môže prísť zajtra, za týždeň, ale najneskôr do mesiaca to bude určite, Pán im dal ultimátum. A bude to veľmi veľký útok.“
„To znamená pohotovosť, každý člen musí byť pripravený,“ zavrčal Moody a poobzeral sa po miestnosti. Okolo sedemnásť hláv prikývlo, vrátane Harryho, „a nielen to. Oznámiť sa to musí všetkým a to i tým, ktorí sú mimo Anglicka. Všetci musia prísť, každý prútik musí byť pripravený.“
„Myslíš, že majú v pláne použiť aj ten prášok?“ opýtal sa Lupin Snapa.
„Majú ho veľké množstvo, myslím, že áno. To, čo sa použilo na zničenie domu Weasleyovcov, bolo minimum. Predpokladám, že aj keby chceli vyhodiť celý Azkaban do vzduchu, stále im zostane dosť na ničenie ďalších obydlí.“
„Čo to vlastne je a odkiaľ ho majú?“ opýtal sa Sirius.
„Na to by sme mohli odpovedať my,“ zahlásili dvojčatá, „spolu s Mundungusom sme zistili, že sa dováža z Austrálie, je to výbušný ničiaci prášok, ktorý austrálski čarodejníci, podľa ich názoru, vylepšili tým, že pri výbuchoch odletujú odlomky na jednu stranu. Videli sme to na našom dome, všetko letelo na sever. Smrťožrútom sa to asi zapáčilo, budú môcť zničiť budovu a pritom poškodiť aj niečo nachádzajúce sa na jednej zo strán. Volá sa perdopulvis.“
„Viete, kto ho sem pašuje? Nepredpokladám, že je to bežný dovozový tovar,“ vrkol Moody.
„To sme zatiaľ nezistili, ale Mundungus je mu na stope, možno práve teraz,“ odvetil George.
„Zistiť,“ prikázal dvojčatám a tí prikyvovali. „Má niekto ešte niečo?“
Harry rozmýšľal, či im má povedať o vypočutom rozhovore Malfoyovcov a taktiež o ich podozrení. Ale váhal, toto je predsa Fénixov rád a nie školská rada. A okrem toho, upozornili prefektov oboch fakúlt a oni, zdá sa, že poslúchli. Po chodbách sa pohybovali skupinky študentov. Keď tak, porozpráva o tom Dumbledorovi, keď sa objaví. Moody medzitým rozpustil Rád a členovia sa začali pomaly rozchádzať. Harry sa na chvíľu pristavil k dvojčatám a Billovi, aby prehodili pár slov. Tí sa potom rozlúčili a tiež odišli. Prisadol si teda ku stolu.
„Čo škola?“ spýtal sa ho s úškrnom Sirius.
„Ale dobre, zatiaľ sa mi darí,“ odvetil a pustil sa do večere, ktorú mu zohriala Molly.
„Harry, k tomu poludňajšiemu incidentu…“ začala Tonksová s ospravedlňujúcim výrazom. Zarazil ju, nechcel to rozoberať. Aj keď zbadala jeho výstražný pohľad, už bolo neskoro. Sirius sa toho chytil.
„Čo sa stalo?“ vyhŕkol naňho.
„Ale nič,“ prevrátil oči a venoval sa tanieru. Prisadla si k nim aj Susan, ktorá bola odprevadiť Snapa.
„Tak čo sa stalo?“ obrátil sa Sirius dôrazne na Tonksovú. Tá vyzerala, že by si najradšej zhltla jazyk, pozerala do stola.
„Povie mi niektorí z vás, čo sa stalo? Aký incident spomínate?“ zamračil sa na nich.
„Snape mi dal trest,“ vysvetlil stroho.
„Čo si spravil?“ opýtala sa Susan. Harry na ňu vyprskol.
„Ja? Ja som nespravil absolútne nič!“ zachvátil ho opäť pocit nespravodlivosti a bezmocnosti. Pozeral sa na Susan a tá sa mračila.
„Čo ti zase spravil?“ dožadoval sa vysvetlenia Sirius.
„Harry, bolo to nutné, potrebovali sme ťa dostať na schôdzu,“ vysvetľovala Tonksová. Harry po nej nahnevane fľochol.
„Tak ste mi to mali jednoducho povedať.“
„A ako by si vysvetlil, že budeš preč? Museli sme ti kryť chrbát,“ použila ospravedlňujúci tón.
„Tak si mi mohla dať trest ty alebo McGonagallová a nie posielať za mnou toho…“ chcel povedať niečo škaredé.
„Upokoj sa Harry,“ skúsila Susan.
„Čo ti spravil Srabus?“ vybuchol Sirius.
„Nehovor mu tak, žiadala som ťa o to niekoľkokrát!“ vyletela Susan. Sirius na ňu zazeral.
„Ja by som to nedokázala zahrať vierohodne a McGonagallová v škole dnes nebola, to predsa vieš,“ vysvetľovala Tonksová a vyzerala, že ju to mrzí.
„Skvelé, tak ste za mnou poslali toho… aby zo mňa spravil idiota!“ vyštekol.
„Môžeš nám vysvetliť, čo sa stalo?“ opýtal sa Lupin.
„Samozrejme, že môžem,“ ironicky sa uškŕňal, „pri obede sa dvaja spolužiaci pohádali,“ nechcel povedať kto, pretože pani Weasleyová bola v pohotovosti, „a hádali sa tak, že ich sledovala skoro celá sieň. Pozeral som na učiteľku a keď vstala, chcel som ich upokojiť. Postavil som sa a jedného som chytil za habit a húkol som po ňom, aby bol ticho. A potom prišiel zozadu netopier,“ nevšímal si Susanine protesty, „pred celou školou ma zosmiešnil a potrestal.“
„Čo ti povedal?“ vyzvedal Lupin ďalej.
„Okrem tradičných urážok? Nič zvláštne, okrem toho, že si potrebujem zvyšovať popularitu a zháňať nových fanúšikov,“ zachechtal sa, „a snažil sa o to, aby to bolo počuť v každom kúte siene.“
„To je ale hajzeľ,“ vrkol Sirius naštvane.
„Viem, že ho nemáš rád a platí to aj opačne, ale mohol by si ho prestať urážať?“ húkla po ňom Susan.
„Nepočuješ, čo mu urobil?“ tiež zúril.
„Počujem a ubezpečujem ťa, že som sa s ním niekoľkokrát kvôli Harrymu pohádala!“
„Ale nehovor,“ ironicky sa zaškľabil a po chvíľke vypálil. „Môžeš mi povedať, čo medzi vami je?“
„Čo máš na mysli?“ hlas mala tichší a pozerala naňho podozrievavo.
„Ten váš vzťah, to, ako ho obhajuješ, každý si všimol, že je to podozrivé. Vieš, on nie je príliš obľúbený a poznáte sa asi tri mesiace. Myslíš, že ste sa za ten čas mohli stať takými skvelými priateľmi?“ uprene jej hľadel do očí. Vlastne bola na jej tvár zameraná celá kuchyňa.
„Z čoho ma podozrievaš?“ opýtala sa potichu.
„Úprimne?“ keď prikývla, pokračoval miernym ale rozhodným tónom. „Že je medzi vami viac, ako len priateľstvo, že sa poznáte dlhšie a že ste milenci.“
Prekvapene sa naňho dívala snažiac sa pochopiť význam jeho slov. Lupin sa nepokojne pomrvil.
„To si vážne myslíš?“ so slzami v očiach čakala na jeho súhlas. „Si hlupák, Sirius, keď si myslíš, že by som mohla byť s tebou a zároveň s niekým iným. A to ma uráža,“ po lícach jej kotúľali slzy. V kuchyni sa rozliehalo ticho.
„Tak čo potom, do čerta, medzi vami je?“ vybuchol Sirius.
„Keď chceš tak strašne počuť pravdu, tak ja ti ju teda poviem,“ vyletela stále plačúc, „aj tak som to mala povedať hneď na začiatku. Ale vedela som, aký máte naňho názor. Sám mi to povedal!“
A nadýchla sa, aby myšlienku dopovedala.