Bola tmavá, horúca noc, čo nebolo v tomto ročnom období nič nezvyčajné. Teploty sa v priebehu dňa šplhali do extrémov a to zanechávalo stopy aj počas nočných hodín. V temnej uličke kráčala žena v dlhom čiernom plášti a opatrne kľučkovala pomedzi odpadky, ktoré sa tu povaľovali. V ruke mala pripravený prútik a ostražito sa obzerala okolo seba. Prišla k domu, ktorý stál na samom konci tejto pochmúrnej uličky. Rovnako ako ulička, aj dom vyzeral ošarpane a zanedbane. Človek by si na prvý pohľad myslel, že je neobývaný. Nikto so zdravým rozumom by predsa nemohol bývať v takej schátranej a spustnutej chajde. Žena pristúpila k dverám a hodila ešte jeden skúmavý pohľad po okolí. Keď sa zdalo byť všetko v poriadku, zaklopala a načúvala. Z domu sa neozýval žiaden zvuk a preto žena skúsila zabúchať silnejšie. Po chvíli začula v dome neurčitý pohyb a hneď nato sa dvere otvorili. Stál v nich muž. Keď uvidel ženu, zachmúril sa.
„Môžeš mi, do čerta, vysvetliť, čo tu robíš? Nehovoril som ti, len tak náhodou, že je nebezpečné ukazovať sa pri mne?“ vpustil ju dovnútra a pritom si pozorne obzeral okolie. Potom dvere naštvane zavrel a obzrel sa na ženu. Tá na ňom v momente visela a vtlačila mu na líce bozk.
„A ty si myslíš, že sa na teba vykašlem? Že ťa budem ignorovať? Ako dlho si myslíš, že im bude trvať, kým si nás dajú do súvislosti?“
„Čo tu chceš?“ zavrčal na ňu nevrlo, ale nezabudol ju pritom tuho objať, hneď nato však bolestne sykol.
„Prišla som sa s tebou porozprávať o Harry Potterovi,“ povedala žena a pozorne si ho obzrela. „Čo sa ti stalo?“
„Nič, čím by si sa mala zaťažovať a o Potterovi sa s tebou nebudem baviť.“
„Voldemort asi nie je nadšený nezdarom na Ministerstve, však? Preto máš bolesti?“ spýtala sa s obavami.
„Už som ti povedal, aby si si nerobila starosti, nie je to až také vážne,“ vrkol po nej.
„No iste,“ odvrkla pochybovačne. „Už si mu povedal, že sa prebral?“
„Temný pán má momentálne iné starosti, ako zaoberať sa Potterom.“
„Kedy to Harrymu povieš? On nie je ako jeho otec, kedy si to uvedomíš?“
„Pre tvoju informáciu, to ako sa rozhodnem je len a len moja záležitosť. Preto ťa naposledy žiadam, aby si sa o to nestarala. Keď budeš do toho pchať nos, ľahko sa môže stať, že zabudnem na to, kto si!“
„Čo má teraz Voldemort v pláne?“ nevšímala si jeho tón.
„Tak to je ďalšia vec, ktorá teba trápiť nemusí.“
——
O niekoľko stoviek kilometrov ďalej ležala na úpätí skalného previsu polorozpadnutá zrúcanina. Aspoň pre oko náhodných nežiaducich návštevníkov to malo tak vyzerať. Treba však dodať, že tých sa tu veľa neukázalo. Bolo to najmä preto, že celkový dojem z tohto miesta ubral komukoľvek chuť podrobnejšie dané miesto skúmať. V okolí zrúcaniny bola uhľovočierna zem bez najmenšej známky flóry. Zrúcaninu obklopoval do polkruhu čierny, pochmúrny les, v ktorom sa neprejavovali žiadne známky života. Žiaden spev vtákov, zašuchotanie zatúlaného zvieraťa, dokonca sa zdalo, že v lese nežije ani jeden maličký mravček.
Pre tých zasvätených, ktorí sa sem s pukaním primiestňovali, toto miesto vyzeralo inak. Polorozpadnutá zrúcanina sa pred ich zrakom zmenila na hrad. Bol síce menší a schátraný, ale o to hrozivejší a desivý. V podzemí sa nachádzalo bludisko vlhkých, ponurých chodieb s obrovským množstvom ciel a temníc. Nejedna miestnosť bola vybavená rozličnými mučiacimi nástrojmi.
Bolo to sídlo Temného pána. Ten si na troch poschodiach vybudoval vlastný svet. Svet, s ktorým boli oboznámení len tí najvernejší. Ostatní nemali ani tušenie, čo sa v nich ukrýva. Pre nich existovala len prijímacia miestnosť, obklopená menšími komnatami a podzemie. Do prijímacej miestnosti viedla dlhá chodba, križovaná ďalšími. Pre nezainteresovaného, ktorý by sa tu náhodou, určite nie z vlastnej vôle, objavil, by to znamenalo koniec. V labyrinte chodieb by sa definitívne stratil.
V prijímacej miestnosti na prvý pohľad upútal vysoký trón, bohato zdobený jediným motívom. Hadmi. Obďaleč bol dlhý stôl so stoličkami, momentálne zíval prázdnotou. Nie preto, že by nebol pripravený prijať stolovníkov, ale preto, že prípadní záujemcovia boli v tomto okamihu rozostúpení v polkruhu pred trónom. Netrpezlivo a s napätím, ale určite nie šťastne, čakali na svojho pána. O malú chvíľu sa dočkali. Voldemort netrpezlivo vstúpil do miestnosti, trhanými pohybmi a vykriveným výrazom sa presunul k trónu, kde sa usadil. Sprevádzal ho jeho had Nagini, vždy verný a oddaný spoločník.
Voldemort sa poobzeral po osobách v čiernych plášťoch a maskách na tvárach. Títo smrťožrúti boli preňho druhotriednym odpadom. Svoju elitu mal zavretú v Azkabane a vôbec ho to netešilo. Elita! Tí idioti sa nechali pozatvárať. A on to chcel zmeniť.
„Davies, Carson,“ zahučal na dvoch, ktorí roztrasene predstúpili pred Voldemorta, „chcem, aby ste zariadili vyslobodenie tých somárov, čo sú v Azkabane. Je mi jedno ako, ale hlavne čo najrýchlejšie. S pomocou dementorov sa vám to podarí, sľúbte im hocičo a vezmite si toľkých, koľkých uznáte za potrebné. Čo najskôr!“
Jeden z predstúpených sa poklonil a roztrasene povedal:
„Áno, môj pane. Bude pre nás potešením splniť váš rozkaz. Nesklameme vás,“ nato sa obaja s úklonom vzdialili.
„To by som vám radil,“ štekol na nich s odporom a potom sa obrátil na ďalších. „Čo je s tou ženou?“
Jeho smrťožrúti mu priniesli správu, že jedna žena prejavila enormný záujem pridať sa k nim a poskytnúť im svoje služby. Preto jeden z nich predviedol na prvý pohľad zanedbanú ženu, ktorá mala na rukách putá. Postavili ju pred Voldemorta a ten si ju so záujmom prezeral. Ponoril sa jej do hlavy, aby preskúmal jej spomienky, myšlienky a pohnútky. Postupoval opatrne, nechcel ju príliš vyčerpať. Ona mu dovolila nahliadnuť do všetkých, i tých najtajnejších kútov svojej mysle. Prezeral ju dlho a výsledok ho potešil.
„Takže ty by si sa k nám chcela pridať. Vidím, že ťa k tomu vedie nenávisť a obrovská chuť pomstiť sa. Máš rovnaký názor na Dumbledora a Pottera ako ja, čo ma nesmierne teší. Práve preto sa chceš stať smrťožrútkou, aby si bola v prvej línii. To je veľmi roztomilé. Čo mi môžeš ponúknuť?“
Žena so strachom zdvihla pohľad do hadej tváre. Videla v nej pobavenie spojené s nechuťou, ale zbadala aj známky zvedavosti. Preto sa odhodlala a začala.
„Môj pane, môžem vám poskytnúť svoje dlhoročné skúsenosti, poznatky a kontakty. Poznám veľa ľudí, ktorí by vám, za určitých okolností, boli schopní dať nemalé množstvo cenných informácií. A to nielen o Potterovi. Okrem toho, viem, kde sa Potter počas prázdnin nachádza, poznám adresu a…“
„Táto záležitosť je už vyriešená. S týmto prichádzaš neskoro. Na Privátnej nebol.“
„V tom prípade si myslím, že poznám niekoho, kto by vám mohol pomôcť. Ak sa použijú tie správne prostriedky, budem schopná túto osobu presvedčiť.“
Nato poskytla Voldemortovi prístup k svojim myšlienkam, aby si mohol jej teóriu preveriť. Opäť si ju prezeral a napokon sa s celkom spokojným výrazom oprel.
„Dobre teda, ak máš záujem o temné znamenie, rád ti vyhoviem. Splníš sľub a staneš sa oddanou smrťožrútkou. V opačnom prípade ťa čaká mučenie, dlhé mučenie a nakoniec smrť. Bude s tebou spolupracovať Gordon, to je tamten,“ ukázal na osobu, ktorá predstúpila. „Chcem Pottera živého, ja ho potrebujem živého. Jednu chybu som už spravil pred mesiacom v domnienke, že je slaboch. Priveďte mi ho živého, ak sa vám niekto pripletie do cesty, pokojne zabíjajte. Teraz odstúp.“
Voldemort sa zamyslel. Skutočne spravil chybu, mal Pottera zobrať so sebou. Nespravil tak mysliac si, že zostane v tom stave dovtedy, kým mu to bude vyhovovať. Mal preňho protizaklínadlo, ktoré mienil použiť až na záver. Keď malo byť všetko hotové. Na proroctvo už nehľadel, zistil možnosť, ako si poradiť sám. Nepredpokladal však, že sa ten malý, špinavý smrad preberie sám od seba. Niečo v tom bude, ale Snape mu nevedel povedať nič konkrétne. Pch, Snape, ani ten už nie je, čím býval.
„Vráťme sa k ďalšej veci, ktorú musíme vyriešiť. Čo naši mladí priatelia? Sú stále odhodlaní pridať sa k nám?“ otočil sa na skupinku vpravo stojacich osôb.
„Áno, môj pane, pre nich bude potešením slúžiť vám. Moja dcéra horí nedočkavosťou,“ povedal muž vtieravým a podlízavým tónom, „a ostatní majú rovnaký názor.“
„Dobre teda, priveďte ich. Chcem sa presvedčiť, či je to ich vlastné odhodlanie, alebo len snaha ich rodičov zavďačiť sa mi.“
Posadil sa ľahostajne s úškľabkom do kresla a čakal na príchod budúcich mladých smrťožrútov. Pritom myslel na svoju záležitosť, na problém, ktorý musí nutne vyriešiť. Automaticky škrabal Nagini po hlave.
——
Po odchode Weasleyovcov a rozhovore so Siriusom prežíval Harry takmer identické dni. Akoby boli skopírované. Ráno sa zobúdzal poväčšine o ôsmej hodine, v kuchyni pri raňajkách si od prítomných vypočul novinky. Takmer vždy tam našiel sedieť spolu so Siriusom Lupina, ktorému našťastie vlkolačie obdobie skončilo a párkrát sa tam objavila aj Tonksová. Harrymu zreferovali, že Pettigrew sa zatiaľ u brata neobjavil, vraveli aj o záhadnej nečinnosti smrťožrútov. Zvykol si prečítať Denného Proroka, ktorý bol plný upozornení a rád, ako sa správať v kritických situáciách. Fenomén s názvom Harry Potter – Vyvolený našťastie zapadal prachom a on bol tomu vďačný. Skeeterová sa zamerala na kritizovanie bývalého ministra a jeho meno spomínala už len v náznakoch typu ‚mali ste mu veriť‘.
Nato nasledovala jeho hodina oklumencie, v ktorej ale nezaznamenal žiadne úžasné zlepšenia. Susan sa v pohode prehrabávala v jeho spomienkach a on mal veľké problémy jej v tom aspoň sčasti zabrániť. Bol z toho zúfalý, ona ho však s úsmevom povzbudzovala. Hlava ho bolievala len zriedka a jazva vôbec, čo ho desilo. Všimol si, že počas prítomnosti Susan sa zo Siriusa stáva gentleman, hýril galantnosťou. Na ich hádku ohľadne Snapa rýchlo zabudli a už ho radšej nespomínali. Harry si všimol aj to, že Siriusove správanie Susan vôbec nevadí.
Zaujímavé to však bolo s obedmi. Sirius nechcel príliš obťažovať pani Weasleyovú a tak sa rozhodol variť sám. Tonksová mu pritom pomáhala, ale dopadlo to tak, že pokiaľ Sirius varil, Tonksová po sebe opravovala porozbíjaný riad. Harry nechcel Siriusa v jeho kuchárskych výtvoroch zahanbiť a preto si vždy naložil. Nie, že by to bolo zlé, ale kuchárskemu umeniu pani Weasleyovej jednoducho konkurovať nemohol. Párkrát to pripustil aj on a najedol sa v Brlohu. Harry si v Brlohu naložil druhý obed takmer vždy.
Chodieval tam denne, pričom nerobili nič iné, iba hrali metlobal na čistine za Brlohom. Hneď, ako sa najedli a rozlúčili s pani Weasleyovou, schytili metly a tých pár sto metrov doslova bežali. Samozrejme, že ich pani Weasleyová nepustila bez rozsiahlych inštrukcií o bezpečnom správaní a možných následkoch nezodpovedného správania. Oni ju počúvali na pol ucha.
Hrali na tri obruče, ktoré im tam vyčaroval Bill. Doslova si to vyžobrali a musel im ich začarovať mukloodpudzujúcim zaklínadlom. To Harry neovládal. Ron, keďže bol adeptom na strážcovské miesto v chrabromilskom tíme, chytal handrovú loptu, ktorú im vyrobila pani Weasleyová. Ginny mala záujem o post triafačky, takže väčšinou strieľala na Rona. Harry okamžite zbadal, že má na to, aby sa do tímu dostala.
Musel pripustiť, že takmer trištvrte roka nesedenia na metle mu spôsobilo isté ťažkosti. Preto sám seba trénoval najmä v obratnosti a skúšal rôzne techniky vývrtiek a otočiek. Skúšal rýchlosť, prudké zastavovania a zmeny smeru. Postupom času sa dostával do stratenej formy. Potom si skúšal chytanie napodobeniny zlatej strely, ktorú mu, na jeho veľkú radosť, zohnal Lupin. Púšťal ju k zemi a snažil sa ju zachytiť pred dopadom. To mu ale veľké problémy nerobilo, keďže to bola nefunkčná napodobenina bez akejkoľvek chuti meniť smer.
Preto sa pridával k tým dvom. Najprv prihrával Ginny do letu, aby mohla v rýchlosti spracovať loptu a strieľať na Rona. Obom to šlo dobre, Ron chytil každú druhú strelu, ktorú Ginny vyslala. A nestrieľala ako omáčka! Neskôr sa rozhodol brániť jej v náletoch k obručiam. Križoval ju, blokoval, dokonca sa pokúšal vytlačiť ju z dráhy letu, ale ona bola taká šikovná, že sa takmer vždy obratne vyhla. Potom sa mu chichotala.
Týmto spôsobom strávili celé popoludnie. Keď konečne zliezli z metiel, líhali si do trávy, kde veselo preberali techniky metlobalu a ich prípadné šance v pohári. U Harryho bolo takmer jasné, že sa na post stíhača vráti, Ron mal obavy, či mu miesto strážcu po minulom roku zostane a Ginny si robila starosti, či sa vôbec do tímu dostane. Harry ich oboch upokojoval a vravel, že na to majú obaja. S potešením pritom vítal každý letmý dotyk Ginninej dlane, či už to bol priateľský buchnát alebo len neúmyselný stret jej ruky s Harryho telom. Pristihol sa dokonca, že nenápadné kontakty sám vyhľadáva.
Po večeri, ako inak v Brlohu, sa vracal späť do Hlavného štábu. Tam so Siriusom viedli dlhé rozhovory a spať chodili v pokročilých hodinách. Harry pritom myslel na oheň a spával bezstarostne, bez nočných môr, začo bol veľmi vďačný. Hneď prvý deň si požičal od Weasleyovcov tri knihy o povestiach, ale nemal sa k tomu, aby ich začal čítať. Hrýzlo ho síce svedomie, ale vždy sa presvedčil, že je na to čas. Ronovi dokonca povedal o jeho túžbe dostať sa do Rádu. Ten sa síce rozčuľoval a hovoril, že tam chce byť aj on. Ale potom mu Harry vysvetlil svoje prípadné postavenie a Ron prehlásil, že sa na nijakých schôdzach nudiť nemieni.
——
Takýmto spôsobom plynuli dni, ktoré zostávali do príchodu Hermiony. Všetko by bolo v poriadku, keby nenastala jedna závažná situácia.
Keď sa raz večer vracal vysmiaty Harry spolu s priateľmi z čistinky, kde sa práve do sýtosti vybláznili, začuli vychádzať z Brloha hlučné hlasy. Bola to vlastne práve sa rozbiehajúca hádka medzi pani Weasleyovou a Siriusom. Zarazili sa a podišli potichu bližšie, aby načúvali.
„Ako si to predstavuješ? Ako ti to vôbec mohlo zísť na rozum?!“ kričala Molly.
„On sa tak rozhodol, do ničoho som ho nenútil,“ Sirius hovoril nahlas, ale nekričal.
„Tak prečo si ho od toho neodhovoril? Ale ty si sa o to ani nepokúšal, že?“
„Nie, máš pravdu. Myslím si, že je to dobrý nápad, potrebuje byť informovaný!“
„Ale informácie môže dostať aj bez toho, aby vstúpil do Rádu!“
Ron s Ginny sa obrátili na Harryho. Ten sa tváril ospravedlňujúco a mykol plecami.
„Ale on tomu veriť nebude, už minulý rok sme mu klamali,“ pokračoval spor.
„Aj tak si ho mal presvedčiť, si zaňho zodpovedný, veď ešte nemá ani šestnásť rokov,“ pani Weasleyová sa nemienila vzdať.
„Viem, koľko má rokov a viem aj to, že som zaňho zodpovedný!“
„Mne to tak nepripadá.“
„Túto tému sme preberali aj vlani.“
„A ja som ti nato povedala, že to nie je James. Ale tebe to ešte asi nedošlo, že? Ty si myslíš, že keď bude v Ráde, tak sa uspokojí len s nejakými trápnymi schôdzami? Nie, bude sa vrhať do nebezpečenstiev a nikto ho nezastaví. Veď ho všetci poznáme!“
„Ale Molly, veď to je hlúposť, čo hovoríš.“
„Nie, nie je. Niekto z nás dvoch musí mať rozum a prepáč, ale ty to nie si!“
„Prepáč, ale teraz mi krivdíš!“
„Ja len nechcem, aby sa mu niečo stalo. Je ako môj.“
„A ty si snáď myslíš, že ja ho nemám rád? Že mi na ňom nezáleží? Že chcem, aby sa mu niečo stalo? Molly, ty nevieš to čo ja, tak ma prestaň obviňovať!“
„Čo? Čo neviem? Tak mi to povedz!“
Toto už Harrymu stačilo a rozbehol sa k Brlohu. Vrazil dovnútra a zostal nahnevane stáť pred nimi. Tí dvaja stáli pred sebou a zazerali. Pani Weasleyová s rukami vbok a Sirius so zaťatými päsťami oproti nej.
„Dosť! Kvôli mne sa hádať nebudete!“ pozeral na Siriusa. Potom sa obrátil k pani Weasleyovej. „Chcem ísť do Rádu, chcem byť informovaný o tom, čo sa deje, chcem vedieť čo robí Voldemort. Je to moje rozhodnutie, Sirius s tým nemá nič spoločné.“
Vnútri boli už aj Ron s Ginny. Molly a Siriusovi vzápätí došlo, že tí traja načúvali a zarazene na nich pozerali.
„Zlatko, ja len nechcem, aby sa ti niečo stalo,“ Molly už mala v očiach slzy.
„To ja veľmi dobre viem. Ale viem aj to, že v snahe ochraňovať ma, by ste mi klamali. Ja už ale konečne potrebujem počuť pravdu. Musím poznať pravdu!“
„Je to veľmi nebezpečné, už len členstvo v Ráde je nebezpečné,“ skúšala ďalej.
„Ja to ale nebudem roztrubovať. A taktiež sa nemienim vrhať do nebezpečenstiev. Nepotrebujem byť zabitý nejakým stupídnym smrťožrútom. Mne ide skutočne len o informácie. A mrzí ma, že mi neveríte.“
Po tomto vyhlásení si sadol na stoličku a vložil si hlavu do dlaní. Pani Weasleyová si sadla tiež a začala potichu plakať. Ginny si prisadla k nej a začala ju utešovať.
„Mami, toto si musí Harry rozhodnúť sám. Mne sa to tiež nepáči, ale ty ho nemôžeš vodiť za ručičku,“ hovorila potichu a hladila mamu po hlave. Ron si prisadol z druhej strany a objal ju.
„Ja viem,“ odvetila pomedzi slzy.
„Molly, počula si ho, ide mu len o tie schôdze. Musíš mu veriť,“ pokúšal sa o pokojný tón Sirius.
Harry si spomenul na prízrak, ktorý strašil minulý rok pani Weasleyovú. Ukazovali sa pred ňou mŕtvoly všetkých členov jej rodiny, vrátane Harryho. Nedivil sa jej, že má strach, každý má strach. Aj on. Považoval ju za svoju mamu, ale v tomto mu nemohla brániť. Nemohol jej dovoliť, aby mu v tom zabránila. Potreboval vedieť o Voldemortovom pohybe a zámeroch, musel vedieť, čo chystá. Nechcel sa však dotknúť ani pani Weasleyovej a už vôbec nechcel, aby sa naňho hnevala, alebo mu niečo vyčítala. Musí ju presvedčiť.
Vstal a pristúpil k nim. Ginny naňho pozrela s výčitkou v očiach. Chytil ju za rameno a posunkom naznačil, aby si odsadla. Potom sa posadil vedľa pani Weasleyovej a prinútil ju, aby sa naňho pozrela. Zdvihla vzlykajúcu tvár a zahľadela sa naňho. Úprimným pohľadom sa jej vpil so očí.
„Ja vám prisahám, že mi nejde o nič iné ako o informácie. Sľubujem, že nebudem vyhľadávať nebezpečenstvo. Musíte mi veriť, ja potrebujem pravdu. Nevedel by som vás klamať, mám vás rád,“ pozeral jej do očí.
„Ja sa strašne bojím. Najprv Fred a George, teraz ty,“ zavzlykala.
„Ja viem, ten prízrak,“ povedal potichu Harry. Pozrela sa naňho a spomenula si, čo sa stalo minulý rok. Uvedomila si, ako sa vystrašila a hanbila a Harry bol pri tom. Tuho ho objala a zavzlykala ešte viac. Za ňou zbadal Rona, ako zapicháva smutný pohľad do zeme.
„Nebudeš riskovať?“ ozvala sa spoza neho a smrkla.
„Samozrejme že nie, nato sa mám príliš rád,“ zamrmlal a ona sa zasmiala.
Nato vstala, poutierala si oči a spýtala sa.
„Tak čo? Ideme pripraviť večeru, nie? Artur by sa mal každú chvíľu vrátiť,“ a už sa motkala pri drese.
Harrymu spadol obrovský kameň zo srdca. Tak strašne sa mu uľavilo, pozrel na Siriusa, ktorý bol na tom rovnako. Po tomto incidente sa všetci správali, akoby sa nič nestalo. Keď sa atmosféra trocha uvoľnila, dokonca sa objavili aj náznaky vtipov. Najmä vtedy, keď sa objavili dvojčatá a ako každý večer spovedali Harryho. Zaujímala ich Susan Gravesová, kvôli čomu sa s nimi, v dobrom, začal dohadovať Sirius.
Harry si však všimol, že aj napriek dobrej nálade, ktorá tu začala panovať, sa Molly len pretvaruje. Bola zamyslenejšia, zachmúrenejšia a dokonca ich nepucovala tak ako obvykle.