Môj najmilší Harry!
Keď budeš tieto riadky čítať, zrejme budem s rodičmi v Južnej Amerike. Vedeli sme, že ma vezmú so sebou a dúfali sme, že to bude len na mesiac. Zrejme to bude na dlhšie…
Vypočula som si rozhovor mojich rodičov so strýkom a ten má o tom povedať Siriusovi. Ide zhruba o to, že má mama nejaký amulet, ktorý ju upozorňuje na všetko temné, čo sa v jej blízkosti ocitne. Pomáha jej to pri skúmaní a tak… ale to nie je dôležité. Dôležitejšie je to, že cítila niečo temné aj z teba a Ginny. A vystrašilo ju to. Podľa rečí nechce, aby som sa pohybovala pri niekom, kto má v sebe temnú mágiu.
A ja to nechápem. Samozrejme som nič nepovedala a ani nepoviem, ale čo sa v tej Komnate vlastne stalo? Áno, skrížili sa vám duše, to vieme. Čiže sa niečo stalo. Ale čo, dopekla? Prepáč, že kľajem…
Ďalej ale premýšľam nad tým, o čom sme sa bavili naposledy. To Ginnine cítenie niečoho, čo súvisí s Veď vieš kým. On je temnotou prešpikovaný skrz naskrz. A tebe sa podarilo s ním spojiť. Možno má matka pravdu a vo vás je niečo temné, kvôli čomu ste s ním v spojení…
Neviem, čo mám robiť. Skutočne. Nemôžem ani protestovať, keď mi zakáže vrátiť sa na Rokfort. Môžem akurát tvrdiť to, čo je aj pravda. Že ste obaja úžasní ľudia. Lenže ten jej amulet skutočne funguje a nejakými svojimi rečami o tom, čo obaja pre mňa znamenáte, ju nepresvedčím.
Čiže mi neostáva nič iné, len sa rozlúčiť. Ona ma na Rokfort nepustí. A ja jej nepoviem o tom prepojení. Budem dúfať, že na to prídete čo najskôr. Že s ním skoncujete čo najskôr. A budem dúfať, že na mňa budeš stále myslieť a že budem mať u teba stále šancu, keď bude po všetkom.
Zbohom, Harry
Milujem ťa, L.
Harry stál ako obarený a opieral sa o široké kreslo. Dal Ginny ten dopis a snažil sa pochopiť, čo to znamená.
„Pre Merlina…“ vydýchla Ginny, keď dočítala až na koniec a pozrela na Harryho.
„Môžem?“ spýtal sa Sirius. Harry mykol plecami. A on si vzal od Ginny dopis. Tá pristúpila k svojmu duchovnému priateľovi, aby ho bez slova objala. „Niečo podobné mi tvrdil aj Kingsley,“ prikývol Sirius neprestávajúc sa mračiť, keď prečítal posledné riadky. „A Dumbledore ma už pekne začína srať!“ štekol.
„Sirius…“
„No nie, Ginny,“ odfrkol si a začal pochodovať po miestnosti. „Asha Delarose má amulet, ktorý identifikoval nejakú temnosť vo vás oboch. Doteraz o tom nevedel? Vážne? Hľadá predsa spôsob, ako ho zastaviť. Čiže musí vedieť, proti čomu stojíme. Lucy má pravdu… niečo vo vás je, čo vás s ním spája. Niečo temné. A Dumbledore vie veľmi dobre, čo to je,“ prskal namosúrene. „Ja mu kašlem na to, že potrebuje ešte nejakú spomienku! Nejakú zásadnú spomienku a až potom začne spievať, o čom to celé je. On sem pekne naklusá a vyzvoní to na rovinu…“
„Upokoj sa, prosím!“ zahriakla ho Ginny. Sirius na ňu pozrel. Objímala Harryho, ktorý bol myšlienkami niekde úplne mimo.
„Jasne,“ šepol Sirius dívajúc sa na svojho krstného syna. Pomaly si sadol do druhého kresla neprestávajúc sa dívať na Harryho. A potom pozrel na Ginny. Zavrtela hlavou.
„Nejako sa to vyrieši. Lucy sa na Rokfort vráti,“ šepkala Harrymu. Pohol sa.
„Videl som, ako zareagovala…“
„Kto?“
„Jej matka,“ pozrel na Ginny. „Keď ti podala ruku, zarazila sa, siahla si na krk a rýchlo ťa púšťala. A tak isto sa zachovala aj po tom, ako podala ruku mne. Zahovorila to, že sa jej zatočila hlava… a Lucyin otec odpútal pozornosť tým, ako ma vyšetroval…“ pozrel na Siriusa. „Cítila z nás temnotu…“ zaškľabil sa nasilu.
„Vážne?“ hlesla Ginny. Ona si nevšimla ničoho. A on na to zabudol, alebo sa len nechal uchlácholiť tým jej prehlásením.
„Už vtedy vedela, že sme netvory…“
„Ale prestaň,“ zamračil sa naňho Sirius. „Ste hocičo, ale netvory nie, pre Merlina. Čo je na vás zlé? Ani tie známky, ktoré máš v škole, nie sú zlé…“
„Niečo v nás ale je a tým prepojením to nebude…“ pozrel na Ginny. Stále ho objímala a on sa jej nechcel púšťať. „Od začiatku vravíme, že to je dobré, nie?“
„To je pravda. Možno je to v nejakých prípadoch nepríjemné a nepohodlné… že?… ale zlé ani náhodou,“ pozrela na Siriusa. „V Komnate sa muselo stať ešte niečo…“
„Jasne a Dumbledore to vie veľmi dobre,“ rozprskal sa nanovo.
„Počkaj, áno, Dumbledore určite vie viac, než povedal… a vlastne to aj potvrdil, keď vravel, že si to ešte musí overiť… ale to teraz nie je dôležité…“
„Lucy sa musí vyriešiť. Nemôžeme dovoliť, aby jej matka zakázala vrátiť sa na Rokfort kvôli nám,“ pridala sa aj Ginny.
„Dobre, jasne, rozumiem. Ale aj keby sme jej vyklopili pravdu… nepomôže to. Stále to bude vo vás. To prepojenie sa zrejme tak jednoducho zrušiť nedá. Pôjde odstrániť tá akási temnosť? A ak nie, dovolí Asha Lucy vrátiť sa?“
„To sa zrejme nedozvieme, keď sa o to nepokúsime…“
„Chceš ísť do Južnej Ameriky?“
„Chcem sa pokúsiť o čokoľvek,“ odfrkol si a napriamil sa. Zovrel Ginny ruku.
„Rozumiem. Najskôr si ale overme, či to prepojenie a temnota nie je to isté. Pretože to môže byť ono, hoci vy máte pocit, že je to dobré…“
„A nemôže to byť tým, že som mala Toma tak dlho v sebe? Ten denník… A teraz ho vycítim. Mohlo to zanechať nejakú temnú stopu, nie?“ dumala Ginny, hoci sa jej obsah jej úvah nepozdával ani náhodou.
„A Harry?“ spýtal sa Sirius. „On ho v sebe nemal…“
„Ale má v sebe mňa,“ pripomenula. „Možno som mu kúskom svojej duše posunula aj temnotu, ktorú vo mne zanechal Tom…“ mykla plecami. A očervenela. „Prepáč,“ pípla, keď si uvedomila, čo vlastne povedala.
„Tým to nebude,“ zavrtel hlavou Harry. „Spomínate? V prvom ročníku som ho v Zakázanom lese vycítil, keď pil krv jednorožca. A cítil som ho aj z Quirellovej hlavy. Vtedy som ani nevedel, že existuješ…“
„Tak potom je to niečo, čo preniesol Harry na teba?“ Sirius sa díval z jedného na druhého.
„A čo by mohol preniesť?“ Tých otázok bolo veľa, ale odpoveď, jasná odpoveď ani jedna.
„Dumbledore to vie,“ húdol si svoje Sirius. „Už v tejto chvíli vie veľmi dobre, čo za temnosť je vo vás. A vyklopí to, to vám garantujem. A až potom pôjdeme za Ashou Delarose, aby sme ju presvedčili, že nie ste vôbec, ale že absolútne nebezpeční…“
——
„Obávam sa, že už bude všetko len horšie,“ šepla Ginny neskôr v noci, keď sa prešmykla za Harrym.
„No, to bude, to fakt,“ zašepkal a silno ju objímal. Dnes to bolo potrebné. Sirius ešte hodinu dupotal po salóniku a nadával, aby sa proste zobral a šiel na Rokfort nájsť Snapa. Pretože ten má dvojcestné zrkadlo a je so starým pánom v spojení. Tak nech mu láskavo odkáže, že sa vyskytli veľmi vážne dôvody k tomu, aby sa s nimi Dumbledore stretol.
Ani jeden z nich nemal chuť túto informáciu posúvať niekomu ďalšiemu. Práve v tomto momente Sirius najciteľnejšie pocítil, ako veľmi mu chýba Remus. S ním by si sadol a v pokoji by pouvažovali, čo to môže znamenať. A nezveril by sa mu len s týmto. Ale aj so svojimi ďalšími problémami, s ktorými sa začal stretávať. Komu to môže zavesiť na nos? S kým by sa o tom mohol porozprávať? S nikým, samozrejme. Nikomu nemohol povedať, že začal uvažovať o jednom dievčati inak ako o najlepšej kamarátke svojho krstného syna. Hoci to dievča bude onedlho plnoleté. Nie, nemohol sa o tom zverovať absolútne nikomu. Remus mu chýbal veľmi.
„Kedy to povieme Charliemu?“ opatrne sa jej spýtal Harry. „Chceli sme hneď, to je pravda, ale nebolo by lepšie až po tom, čo povie Dumbledore?“
„A povie nám pravdu?“ spýtala sa. Harry sa zarazil. Doteraz bol on tým, kto pochyboval o Dumbledorovi, pokým mu Ginny verila. A odpúšťala mu všetko. Aj jeho pokusy, ktoré na nej stváral. Síce to bol len jeden pokus, ale vlastne to bol len jeden pokus, o ktorom vedeli.
„Musí. Ja viem, že nie som nebezpečný a ty si ešte menej nebezpečná, ale ako písala Lucy… jej matke toto stačiť nebude. Dumbledore musí povedať, čo to je, ak to vie a on to vie…“
„Dumbledore si hlavne ide to svoje,“ mrmlala mu do pyžamového kabáta. „Preňho nebude Asha Delarose Simmonsová taká dôležitá, aby kvôli nej narúšal svoje plány. A Lucy ešte menej…“
„Počkaj moment,“ zamračil sa a zdvihol hlavu. Zdvihol aj tú jej. Uprene sa jej díval do očí, v ktorých sa leskli slzy. Samozrejme sa jej nepáčila predstava akejsi temnosti, ktorú má údajne v sebe. „Doteraz si o ňom nepochybovala. Prečo tá zmena názoru?“
„Ja neviem, Harry,“ hlesla nešťastne. „Mám proste ten pocit…“ zavrtela hlavou. „Keď som ukázala na ten diadém a on ho zdvihol… akoby ho to neprekvapilo…“
„Čože?“
„Možno sa mi to len zdalo, ja neviem. Bola som znechutená a vyčerpaná. Možno som nevidela dobre. Ale… on ani neskúšal, či to nie je tá busta, alebo kniha, alebo pergamen… čo všetko tam vlastne ležalo. On proste siahol na ten diadém, akoby presne vedel, že to bude ono…“
V Harryho izbe zavládlo ticho, ktoré panovalo dosť dlho na to, aby sa obaja nad tým zamysleli. Harry sa v myšlienkach vrátil k tomu večeru, kedy boli v Núdzovej miestnosti. Určite ho najviac zaujímala Ginny a to, ako na ňu všetko vplýva a hlavne, ako jej pomôcť, aby to ustála. Možno ale mala pravdu. Dumbledore sa ani nepozastavil nad tým, že by to mohlo byť niečo iné. Mal tam dosť vecí, z ktorých mohol vyberať a on sa rozhodol pre ten diadém. Bola to len náhoda? Alebo vedel presne, čo to bude? Odhadol to?
„Tie spomienky, o ktorých vravel…“ šepol Harry po chvíli. „Vravel, že musím Voldemorta pochopiť. Tými spomienkami naňho, na jeho minulosť. Musím vraj vedieť, ako premýšľa a ako koná. A tie predmety s tým musia zrejme súvisieť. Nejako. Neviem ako. Zrejme bude v tých spomienkach odpoveď, prečo sú to práve tie predmety, ktoré cítiš. Diadém a ten prsteň. Možno nejako spolu súvisia. A keď bol jedným predmetom ten prsteň, mohol tušiť, že to bude diadém…“
„Dobre, ale ako súvisia?“
„To keby sme vedeli,“ odfrkol si. „Ty si myslíš, že nám nepovie pravdu? Chce ma predsa na všetko pripraviť. Raz mi pravdu bude musieť povedať. A prečo by nemohol teraz? Keď sa všetko skomplikovalo? S Lucy a tak…“
„Neviem, Harry. Dúfam, že ho Sirius… alebo my presvedčíme, aby povedal, čo to všetko znamená. Akurát… pamätáš na ten večer, kedy sa s ním pohádal Charlie a ostatní kvôli otcovi? Dumbledore mal svoje plány a ten výpad mu do nich nezapadal. A ja sa obávam, že si naplánoval aj tvoje zasväcovanie do toho všetkého… a tento výpad mu nebude do plánov zapadať… Ale áno, počkáme, čo povie a potom o všetkom povieme Charliemu. A ostatným. Možno niekto bude vedieť, čo to znamená. Možno Bill, ktovie. V tých hrobkách musel vidieť veľa vecí. A možno všetci spoločne presvedčíme Ashu Delarose, aby nechala ísť bez obáv Lucy na Rokfort…“
„Kiež by si mala pravdu…“ šepol a pobozkal ju do vlasov.
——
„Tých komplikácií začína byť čoraz viac, nemyslíte?“ natiahol Severus Snape sediac pred Albusom v rokfortskej riaditeľni, ktorá sa pozvoľna začala zapĺňať. Ubehli dva týždne prázdnin. Pred týždňom naňho nabehol Black a dôrazne ho žiadal o stretnutie s Dumbledorom. Trepal niečo o temnosti v tých deťoch… a že mal pravdu. A starý pán spraví ešte takú kardinálnu hlúposť, akú spravil…
„Áno, Severus, to je pravda,“ prikývol Albus a zdvihol svoju pravú ruku, ktorá bola sčernetá a scvrknutá. Stále v nej mal dosť sily, aby pevne uchopil svoj prútik. Pred ním ležal kameň z prsteňa, ktorý síce zničil, ale stálo ho to veľa, ako mu potvrdil aj Severus. Jeho životná púť sa značne vymedzila.
„A čo s tým chcete spraviť? Black začína byť čoraz viac otravnejší a…“
„Zadrž, Severus,“ zahriakol ho profesor a položil svoj prútik vedľa kameňa. Na dlhú dobu sa zamyslel dívajúc sa na oba predmety. Až keď sa Severus začal nervózne ošívať, zdvihol hlavu. „Posledná spomienka, ktorú som získal, je nám na nič. Horace Slughorn pravdu nepovie a my ju potrebujeme vedieť…“
„Horace Slughorn…“ zopakoval Severus dívajúc sa na Albusa. Čo s tým má ten starý vypočítavý človek? „Učil Temného pána?“ skúsil. Dumbledore prikývol. „Čo spravil?“
„To keby som vedel,“ slabo sa pousmial. „Viem len to, že sa ho Voldemort pýtal… na to…“ kývol hlavou. „A Horaceho pravá spomienka nám dá odpoveď, aká dlhá bude cesta k zničeniu Voldemorta…“
„Dal vám falošnú spomienku?“ pochopil.
„Upravenú, áno. A obaja poznáme Horace Slughorna. Vieme, čo naňho zaberá. Harry nám pomôže presvedčiť ho, aby sa vrátil na Rokfort a aby začal vyučovať. A na Harrym bude, aby ho nejakým spôsobom presvedčil, že je potrebné povedať pravdu. Tvojou úlohou bude vymyslieť spôsob, ako to Harrymu uľahčiť. Ako mu pomôcť, aby si k Horacemu našiel cestu… aby sa k nemu dostal bližšie, než sa mu to aj podarí vďaka tomu, kým je…“
„Horace Slughorn bude učiť Elixíry?“ zamračil sa Snape. Albus sa mierne pousmial.
„Nič iné neovláda… okrem vynikajúceho kúzla, pomocou ktorého sa zmení na neživý predmet…“
„A čo budem potom robiť ja?“
„Čo ostáva?“ spýtal sa s jemným úsmevom. Snapovi blyslo v očiach. Jediným voľným predmetom je Obrana proti čiernej mágii, že áno, ak sa však nepristúpi na tú Umbridgeovej šialenosť a nevytvorí sa krúžok šikovných rúk.
„Takže mám nájsť niečo, vďaka čomu si Slughorn obľúbi Pottera ešte viac, než ho vlastne bude obľubovať…“ zavrtel hlavou. A zamračil sa. „A za odmenu dostanem miesto profesora Obrany proti čiernej mágii?“
„Nie za odmenu, ale ako súčasť nášho plánu…“ vyriekol Dumbledore. Severus sa znova zamračil. Tak už to bol ich plán? Starý pán sa dostáva do úzkych, ako sa mu zdalo. Jeho plány nevychádzali, tak sa rozhodol, že zapojí jeho, aby sa úplne nerozpadli?
„Čo s Blackom?“ spýtal sa. „Pchá do toho nos viac, než by bolo vhodné, nemyslíte? Možno mohol umrieť na Ministerstve on miesto Lupina…“ odprskol. Dumbledore sa naňho uprene pozrel.
„Nepripomínaj to. Svoje sme dosiahli, Ministerstvo mágie máme pod kontrolou a tým aj celú nasledujúcu vojnu. Máme veľkú príležitosť s takouto podporou aj vyhrať. A to sme v minulosti nemali. Nech sa na to díva kto chce, ako chce, získali sme oveľa, oveľa viac, než sme stratili,“ povzdychol a postavil sa. „Komplikácie začali už v momente, ako sa spojila duša slečny Weasleyovej s Harrym. Tušil som, že to tak bude a každá ďalšia udalosť ma v tom len utvrdzovala. To spojenie je… problémom. Harry sa mi odcudzil. Nedokážem ho pripraviť takým spôsobom, akým by som chcel, ale pripraviť sa na to musí…“
„Mňa ale zaujíma jadro celého problému,“ Severus si dovolil prerušiť profesorov monológ. „Potter je horcruxom. Weasleyová zrejme tiež, keď cíti tie predmety. Potter jej okrem kúska svojej duše daroval aj kúsok duše Temného pána… To prepojenie je ale niečo úplne iné. Čo s tým? Vraveli ste, že bude musieť Potter umrieť. Bude musieť umrieť aj Weasleyová?“
„Počet horcruxov sa tým zvýšil,“ povedal miesto odpovede. Severus to pochopil. A zamračil sa. „Problémy sa rozrástli. A rastú čím ďalej tým viac. Budem musieť niečo vymyslieť, niečo im budem musieť povedať…“ zamyslene sa zadíval do okna svojej pracovne.
Snape preniesol pohľad tým istým smerom. Nepozdávalo sa mu to. Áno, Dumbledore mu prezradil celý svoj plán. Lenže v ňom bol zahrnutý len Potter. Nie Weasleyová. A aj keby sa zmieril s tým, že ten chlapec bude musieť umrieť, hoci ani to sa mu nepozdávalo, že by umrelo dievča sa mu nepozdávalo ešte viac. Nech nenávidí Pottera akokoľvek veľmi, smrť mu neprial. Dlhé mučivé týranie možno. Smrť ale nie. Je predsa definitívna a nech sa presviedča ako veľmi chce, sú to jej oči. A vyzerá to tak, že je to zrejme aj jej povaha. Ona je v ňom. Nie James, ale Lily.
A potom to dievča. Aby umrelo? Koľko má vlastne rokov? Ešte nemala pätnásť. Prečo by mala umrieť? Obetujeme Blacka, Lupina, kohokoľvek. Ale dieťa? Zamračil sa ešte viac.
Temný pán už predsa obetoval dieťa. Draca Malfoya, ktorému sú práve v tejto chvíli pokladané požiadavky, ktoré majú viesť k tomu, aby sa hnev Temného pána na rodinu Malfoyových, po pochybení Luciusa Malfoya, trocha zmiernil. Mladý Malfoy nemá šancu. Ani najmenšiu. Lenže to je Temný pán.
Je Dumbledore niečo, ako Temný pán? Predsa neváha obetovať život chlapca. Dva životy, ak je tá teória správna a vyzerá to, že je. To dievča je tiež horcruxom a bude musieť umrieť rovnako, ako Potter. Musí viesť všetko k tomu, aby umreli? Nemôže existovať iná cesta, ktorá by ich ušetrila? Podľa Dumbledora nie. Lenže on tvrdil, že stráženie Proroctva zabezpečí pokojné prevzatie Ministerstva pod kontrolu. A ako to dopadlo? Úplne naopak. Nie je teda možné, že by všetko mohlo dopadnúť úplne naopak, ak by sa neriadili Dumbledorovými plánmi? Museli tie deti zomrieť? Nemohli by prežiť?
Má byť toto výsledok celej vojny proti Temnému pánovi? Zničenie všetkých horcruxov, vrátane Pottera a Weasleyovej? Starý pán sa pokúsil zničiť prsteň. A ostáva mu rok života. V týchto predpokladoch a domnienkach sa sakra sekol. Nemôže sa mýliť aj pri ostatnom?
Myšlienky sa vírili hlavou Severusa Snapa ako rozbúrené vlny tsunami a postupne strhávali všetky ideály, ktoré si vo svojom živote vystaval. Díval sa do tváre Albusa Dumbledora a pristihol sa pri myšlienke, že vidí jeho pád. Albusovi sa toho rúcalo ešte viac, ako jemu samému. Prísaha, ktorú zložil v ďalekej minulosti, ale stále platí. Či už pôjde ruka v ruke s tým, čo vymyslí Albus Dumbledore, alebo s tým, čo sa zákonite musí vyvinúť vplyvom nasledujúcich udalostí. Black nie je v stave, aby sa nechal uchlácholiť rečami…
„Severus, tvoje momentálne úlohy sú jasné… Vymyslieť spôsob, akým by sa mohol Harry viac zblížiť s Horace Slughornom. A potom tá druhá vec… Dohliadnuť na Draca Malfoya,“ Albus sa naňho díval unaveným pohľadom. Snape zovrel čeľusť.
„Chcem byť pri vašej následnej rozprave s Blackom,“ nadhodil, akoby mimochodom. „Chcem presne vedieť, kde sa bude nachádzať náš plán po tom rozhovore.“
„Myslím, že tvoja prítomnosť bude užitočná,“ súhlasil vcelku ochotne. „Potrebujem tvoj bystrý úsudok. Niečo vymyslím a potom sa uvidí…“ mávol sčernetou rukou.
Snape sa naňho ešte pár sekúnd díval. Vedel ale, že ich rozhovor bol momentálne u konca a tak sa postavil, aby si šiel po svojich povinnostiach. Poobede mal napríklad naplánovanú návštevu Temného pána a bol zvedavý, akým smerom sa bude vydávať on, keď je teraz takmer na kolenách. Rovnako, ako Dumbledore…
——
Od momentu, ako Harry dostal dopis od Lucy, bol nepokojný a nervózny. Zahryzol sa ešte viac do tréningového procesu, ktorý im vytvorila Tonksová. Len preto, aby sa mal kde vyčerpať a aby sa mal čím zamestnať. Nepovedali o tom nikomu. Ani Ronovi nie. Nechával si to až na chvíľu, kedy sa k nim pridá Hermiona. Tak sa s Ginny dohodli. A tiež Charlieho zasvätia až potom. Až keď budú mať nejaké odpovede, pretože prešli už dva týždne a Dumbledore sa zatiaľ neobjavil. Nevideli ani Kingsleyho. To mohlo byť ale tým, že ak aj nemal prácu na Ministerstve, tak sa viac zdržoval v kasárňach. Oni tam boli za tie týždne len dva razy. Raz si to tam obzrieť a druhý krát, keď sa im nemal kto venovať na pozemkoch Blackovho sídla.
Rovnako sa k celej situácii postavila aj Ginny a jej matka mala radosť, keď sa dozvedela, že už úplne pohodlne prekonáva v súbojoch dokonca aj Rona. Harryho nie, Nevilla pravidelne, ale podarilo sa jej prekonať aj Rona a podľa Tonksovej sa ich úroveň vyrovnávala. A na to, že bola dievčaťom a ešte k tomu o rok mladším, to bolo dobré zistenie. Molly mala stále na pamäti dôležitosť schopnosti brániť sa svojej dcéry. A to zatiaľ netušila nič o akejsi temnosti, ktorá by sa v nej mala ukrývať.
„S týmto tempom za chvíľu prekonáš aj mňa!“ mračila sa na Harryho Tonksová, ktorá mala ten deň voľno a viedla s nimi bojové akcie v lese. Sťažka sa zviechala zo zeme po tom, ako ju v synchronizácii s Ronom prepadol a zložil na lopatky. Neville s Ginny boli prekonaní už dávno.
„To je aj cieľom celého cvičenia, nie?“ zaškľabil sa na ňu a podal jej ruku, aby jej pomohol vstať. „Keď ťa ale prekonám zoči voči… až potom sa o tom porozprávame…“
„Dnes to bolo vcelku ľahké, nie?“ spokojne sa zazubil Ron na Nevilla a svoju sestru, ktorí k nim podišli. „Stáva sa z nás super úderné duo…“ plesol si s Harrym dlaňami.
„Je tam toho, tak ste nás všetkých prekonali,“ mračila sa Ginny. Nepozdávalo sa jej to. „Si vymeníme miesta a potom sa uvidí, kto je akým bojovníkom…“
„Správne, poobede si vymeníme miesta,“ prikývla Tonksová. „Ja, Ginny a Ron, proti Nevillovi a Harrymu…“
„Och Merlin, pokazím ti to…“ zaúpel Neville.
„Ale nepokazíš… Tieto cintľavky dáme ľavou zadnou…“ usmial sa.
„Tieto cintľavky vám nakopú zadky, že sa z toho nespamätáte,“ sľubovala mu Ginny.
„Neskôr si vyskúšame aj medzipohlavný boj,“ škľabila sa Tonksová, keď spolu s deckami kráčala smerom k domu Weasleyových. Bol čas obeda a oni mali hlad. „Dievčatá proti chlapcom…“
„Áno, po tom túžim,“ usmiala sa Ginny. Harry si vymenil pohľad s chlapcami. Zacerili sa a prevrátili oči.
„Ale vôbec nebudeme brať do úvahy, že ste to… nežnejšie pohlavie,“ upozornil Ron.
„Skôr bystrejšie…“ Ginny sa uškrnula.
„Prefíkanejšie,“ zasmiala sa Tonksová.
„Tak schválne, na to som zvedavý…“ prikývol Harry.
„To ale až inokedy…“ prikývla aurorka. Pozrela na Ginny a mrkla. Tá sa zaškľabila. Harrymu sa tento nemý rozhovor nepozdával. Tie dve vymyslia určite niečo zákerné, čím ich dostanú. Nie, čím sa ich pokúsia dostať, pretože oni sú predsa lepší, nie?
Lenže mal nasledovať obed a jeho nálada klesla závratnou rýchlosťou. Na pol ucha počúval monológ Fleur o tom, ako sa vo Fhransusku robí to, či ono tak, či onak. Pri nej Molly len bezradne zatínala zuby a Ginny ťažko skrývala znechutenie. Jedinými, kto ju ešte počúval bol zasnene vyzerajúci Neville a samozrejme Bill. Spolu s Charliem boli náhodou na obede tiež. Stávalo sa to zriedka. Bill bol buď v práci alebo na Ministerstve a Charlie chodil domov len prespávať, pretože bol väčšinu času medzi hipogrifmi. Alebo začarovával domovy čarodejníkov.
Aspoň, že prestala s tým neustálym Arry, ktorým ho rozčuľovala prvý týždeň. Nemohla za to. Určite nebola ani zlá. Lenže Ginny ju neznášala a on musel tiež. Slabo sa uchechtol.
„Čo sa deje, Harry?“ spozornela Molly vďačná, že tou poznámkou prerušila reptanie peknej Francúzsky.
„Ale nič,“ mávol rukou vidličkou prehrabujúc zemiaky. „Akurát že Tonksová sa vyhráža, že nás s Ginny dostanú,“ zaceril sa. Ron sa zahihňal.
„Samozrejme, že vás dostaneme,“ Ginny mrkla na Tonksovú. Tá za významne zazubila.
„Ani tomu nerhozumiem… aby sa dievčatá tak vrhali do bojov…“ zavrtela hlavou Fleur. Molly sa pozrela na temeno jej hlavy. „Je to škoda, tak ničiť svoj pothensial…“ pozrela na Tonksovú, ktorá sa zapýrila.
„Tonksová je aurorka… je to jej zamestnanie. Myslím, že tým sa jej potenciál len zvyšuje,“ zastala si ju zamračene Ginny a pozrela na svojho brata s nadvihnutým obočím. Bill radšej mlčal. Charlie sa uškŕňal.
„Ty si bola pred dvoma rokmi účastníčkou Trojčarodejníckeho turnaja… Neničil sa tým tvoj potenciál?“ so záujmom sa jej spýtal.
„To bola prhedsa len školska suťaž…“ natiahla.
„Harry sa zúčastnil rovnakej súťaže… a na konci takmer porazil Veď vieš koho…“ upozornil. Harry sa rozkašľal. Ron ho trieskal po chrbte.
„Arry je niešo mimoriadne…“ usmiala sa naňho sladko. Bill sa na Harryho zamračil. Ginny vyzerala, že bude zvracať. „A teraz je ešte aj prhiťažlivejší, keď nemá tie othrasne okuliare…“
„Harry v prvom rade priťahuje problémy. Menovite Veď viete koho,“ vložil sa Ron. „Stavím sa, že raz za ním príde, aj keď sa on bude sprchovať…“
„A dosť, stačilo,“ zahriakla ich Molly. Dívala sa na pochechtávajúci stôl a zavrtela hlavou. „To nie je téma vhodná k žartovaniu, predsa…“
„Jasne, potenciály jednotlivých čarodejníkov je zrejme rozumnejšie riešiť,“ zabrblala Ginny. Bill do nej drgol a stiahol obočie. Zaškľabila sa naňho. Fleur to našťastie nepočula. „Alebo príťažlivosť Harryho Pottera,“ chichotala sa.
„Mlč, Gingin…“ vrkol potichu. „Nechápem to…“ potichu vravel Ronovi. „Ako sme sa mohli dostať v tom rozhovore až k niečomu takému stupídnemu?“
„Pretože Harry Potter,“ smial sa Ron potichu.
„Pretože Fleur Delacourová…“ Charlie sa k nim naklonil a potichučky šepol. „Neviem, kde nechal Bill oči…“
„Je krásna…“ zastonal Neville.
„Ale to nie je predsa to hlavné,“ zavrtel hlavou. Francúzka sa už točila po kuchyni elegantným spôsobom. Molly vedľa nej vyzerala ako… chudobná príbuzná. „Ginny mala pravdu. Je sebestredná, nafúkaná a… hlúpa…“
„Jasne, pretože inak by nemohla tvrdiť, že je Harry príťažlivý,“ doberal si ho Ron. Harry sa naňho zamračil.
„Keď si taký bystrý, Charlie… alebo len počúvaš to, čo vravím ja, pretože mám pravdu, ako si práve potvrdil… nechceš pozvať Tonksovú na rande?“ Ginny naňho mrkla a postavila sa, aby šla do kúpeľne.
„To je dobrý nápad,“ prikývol Ron a pozrel kútikom oka na Tonksovú, ktorá práve niesla tanier do kuchyne.
„Pred týmto ma Bill varoval,“ uškrnul sa Charlie. „Že by chcela Ginny Tonksovú do rodiny…“
„A čo? Skúsiš to?“ vyzvedal Harry. On to vedel ešte lepšie, než Bill s Charliem dohromady. „Nie je ani škaredá, je s ňou zábava, je odvážna… rozhodne nie je sebestredná, nafúkaná a ani hlúpa…“ povytiahol obočie. Charlie naňho pozrel a tresol ho po ramene.
„Je mi to jasné… Ginnyin slovník,“ zaškľabil sa naňho. „No nič, chlapci. Musím za svojimi miláčikmi,“ usmial sa a šiel za matkou, aby sa rozlúčil.
„Myslím, že by mu skôr prospelo dievča, ako hipogrif…“ zavrtel hlavou Ron.
——
Ešte pár dní trvalo, kým sa napokon Dumbledore objavil. Harry si už pomyslel, že skôr oslávi svoje šestnáste narodeniny, kým sa niečo dozvedia. Sirius bol za Snapom tri razy, tri razy ho Snape poslal do čerta s tým, že Dumbledore o ich žiadosti vie, ale je mimoriadne zaneprázdnený, tak aby boli trocha trpezlivejší.
Nemohol byť trpezlivejší. Hermiona sa ozvala, že tesne pred jeho narodeninami príde. Ešte nikomu nepovedali, že by po stretnutí s Dumbledorom chceli ísť do Južnej Ameriky. Vyzeralo to ale tak, že Lucy s nimi na jeho narodeniny nebude. Možno ani nie na Ginnyine narodeniny. Ak s nimi vôbec bude počas nasledujúcich dvoch, troch, desiatich narodenín.
Život okolo nich samozrejme plynul. Dvojčatá už boli ubytované v byte nad obchodom, ktorý chceli slávnostne otvoriť prvého augusta. Bill úspešne nainštaloval bezpečnostné prvky na Ministerstvo mágie. Azkaban bol zrekonštruovaný, väzni odsúdení a stráže obsadené na osemdesiat percent. Percy poslal aurorov už takmer na tridsať percent adries k čarodejníkom, ktorí žiadali pomoc. Prázdne miesta sa zapĺňali a Amélia vydala niekoľko nových zákonov. Uskutočnilo sa niekoľko medzinárodných stretnutí, na ktorých sa dojednávali úzke spolupráce najmä v rámci aurorských oddelení. Do Anglicka prišlo viac ako tridsať nových Drakov. Jeden hipogrif pochopil, čo po ňom Charlie chce keď mu povedal, aby kopol. Grawp spoznával svojich kamarátov, ktorí za ním chodili s „Hagarom“, ako volal Hagrida. Začalo sa sledovanie vytipovaných miest s úmyslom pochytať ostatných smrťožrútov.
Neville sa naučil poriadne vyhýbať a utekať pre lúčmi. Každý deň najskôr behali, potom posilňovali, aby strieľali na terče. Zviedli pár súbojov, najčastejšie s Tonksovou a Siriusom. Občas Minervou, aj keď tá vždy vyhrala, pretože po nej nikto nechcel páliť. Občas sa objavil Bill, Charlie častejšie. Poobede viedli boje medzi sebou v lesíku.
Život plynul a všetko sa vyvíjalo dobre. Úplne všetko. Harry aj tak zhodnotil ako pozitívum len to, že si skutočne nemusí opravovať okuliare po každom nešťastnom páde a že sa môže plne sústrediť len na kúzla. Aj na to si však musel spočiatku zvykať.
Lenže teraz bol Dumbledore v sídle Siriusa Blacka. A Harry ani netušil, či má vkladať do nasledujúceho rozhovoru nejaké nádeje. Akosi sa začal zmierovať s tým, že je všetko riadne skazené a napraviť sa to nebude dať.
„Čo sa deje?“ spýtali sa ich Ron s Nevillom, keď ich oboch Sirius zavolal.
„Povieme neskôr,“ Harry stiahol obočie. „Mám pocit, že nič dôležité…“ zaškľabil sa a vykročil k domu. Ron sa pozrel na sestru. Mykla plecami.
„Možno má Dumbledore nejaké novinky. Povieme vám neskôr. Trénujte,“ uškrnula sa na Nevilla.
„Super,“ zafrflal Ron dívajúc sa, ako Ginny dobieha Harryho. „A my máme pokojne trénovať?“ pozrel na Nevilla.
„Tak čo bude, páni?“ zavolala na nich Minerva. „Pokračujeme?“
„A ešte s ňou…“
——
Keď vošiel Harry s Ginny do salóniku, Sirius stál práve proti Dumbledorovi a vyzeral nahnevane. Harry musel prevrátiť oči keď zbadal aj Snapa. Mohlo mu napadnúť, že dolezie aj on. Dumbledore sa síce zahlásil na návštevu, ale akosi zabudol povedať, kto mu bude robiť sprievod. Možno chcel, aby bol pomer síl vyvážený, hoci ten by nebol vyvážený zrejme ani vtedy, keby tu mali Hermionu s Ronom, Billom, Tonksovou a aj s Molly.
„Dobrý deň vám prajem,“ pozdravil ich Albus, keď ich zbadal. Sirius sa k nim otočil. „Zabezpečím nás najskôr, ak dovolíte,“ pokračoval a mávol prútikmi. „Sirius mi práve vyčítal, že som neprišiel skôr. Ako iste viete, aj ja mám svoje povinnosti, ktoré sú dôležité…“ zamračil sa na Siriusa. Ten si odfrkol a hodil sa do kresla. „Viac menej mi už povedal, čo sa stalo…“
„Radi by sme vedeli niečo o tej temnote, ktorá v nás je. Domnievame sa, že vy o tom niečo viete,“ povedal Harry a ostal stáť vedľa kresla, do ktorého sa usadila Ginny. Snape stál pri obrovskom okne a díval sa na krajinu pred sebou.
„Domnievate sa, že o tom niečo viem,“ prikývol.
„Nie, my to vieme,“ prskol Sirius. „Som dokonca presvedčený o tom, že viete viac, ako ste ochotný prezradiť. Ale tu už končí všetka sranda, profesor…“
„Áno, končí,“ prikývol a zamračil sa na Siriusa. „Ako viem, Asha Simmonsová vyriekla niečo, čo vás rozrušilo…“
„Oprávnene, profesor…“
„Black, pokús sa chvíľu mlčať. Prospeješ tým hlavne nám,“ Snape sa k nemu otočil.
„A teba kto pozval? Spojil som krb s tým vaším,“ pozrel na Dumbledore. „Nemyslel som to ale tak, že so sebou vezmete prvého poskoka, ktorý sa pri vás mihne…“
„Stačilo. Skutočne,“ Albus sa vážne zamračil. Vlastne ho takto zamračeného videl Harry prvý raz a naháňal strach. Povedal to tichým hlasom, ale stačilo to k tomu, aby Sirius disciplinovane sklapol. Aj Harry sa pristihol pri myšlienke, že vlastne nechce nič namietať. „Nebudeme tu vyťahovať staré spory. Na to čas nemáme. Skúsim najskôr povedať to, čo si myslím, že by malo byť povedané a budem sa rozprávať s Harrym, ak dovolíš,“ neprestával sa mračiť. A Sirius nedokázal zo seba vydať ani hlásku.
„Tak teda,“ pokračoval Albus a pozrel na deti. Jeho výraz zjemnel. „Asha Simmonsová prostredníctvo svojho amuletu prehlásila, že vo vás cíti temnotu. Jediným dôvodom, pre ktorý ste sa rozhodli absolvovať toto stretnutie je hrozba, že sa slečna Simmonsová na Rokfort nevráti. Skutočne by to mal byť dôvod, prečo ohrozovať všetko naše snaženie? Náš boj proti Voldemortovi? Chceme ohroziť nájdenie spôsobu, ako ho zastaviť?“ díval sa na Harryho. Ten stiahol obočie.
„Na svete sú dôležitejšie veci, pán profesor,“ odvetil potichu. Snape sa naňho pozrel. „Chceme, aby sa Lucy na Rokfort vrátila, samozrejme. Ale chceme hlavne vedieť, prečo má z nás Asha Delarose taký strach. Čo v nás vlastne je? A ak by toto pochopenie malo ohroziť vojnu proti Voldemortovi… sme pripravení to riziko podstúpiť, hoci si osobne myslím, že to nijako nemôže ohroziť ten boj…“
„Vieš, o čo ide?“
„Nie, to nie…“
„Čiže nedokážeš zodpovedne rozoznať váhu rizík, ktoré hrozia pri prezradení čohokoľvek ďalšej nezainteresovanej osobe len preto, aby si mal svoju priateľku pri sebe? Slečna Simmonsová predsa môže dokončiť štúdiá na inej škole. Jej život nezávisí na prezradení pravdy. Ak by bol jej život ohrozený, chápal by som tvoje pohnútky. Nie je tomu ale tak. A preto považujem chuť ísť do Južnej Ameriky a prezrádzať naše záležitosti Ashe Simmonsovej len preto, aby sa nejakým spôsobom presvedčila a pustila slečnu Simmonsovú na Rokfort za vrchol sebeckosti,“ Dumbledore ho prepaľoval pohľadom. Harry bezradne otvoril a zatvoril ústa. Nevedel, čo na to povedať. Ak v ňom chcel profesor vyvolať výčitky svedomia, podarilo sa mu to majstrovsky.
„Dobre viete, že Harry je najmenej sebeckým človekom pod slnkom,“ ozvala sa Ginny. Mračila sa podobne, ako profesor pred malou chvíľou. Nahneval ju preveľmi. „Umrel by pre hockoho z nás. Pre vás, napríklad. A vy budete tvrdiť že je sebecký len preto, lebo chce… konečne… niečo aj sám pre seba?“
„Tak,“ prikývol Sirius. „Len sa snažíte odpútať pozornosť pred tým hlavným. Čo v tých deťoch je?“
Snape sa uprene díval na Harryho. Bez okuliarov ho ešte nevidel. Jeho zelené oči žiarili ako dva smaragdy. Doslovne. Pohľad mal zastretý beznádejou a zúfalstvom. Vôbec nebol arogantný a nadradený, ako to vídal na podobnej tvári v minulosti. Mala pravdu. Umrel by pre hockoho. Dokazuje to vlastne každý rok. Zamračil sa.
„Chcete vedieť, čo je vo vás,“ pokračoval Dumbledore nereagujúc na Ginnyin výpad. „Ste presvedčení, že to viem. Dobre, ako chcete. Poviem vám všetko, čo viem a vy potom posúďte, či je rozumné rozširovať to aj ďalej…“
Severus teraz preniesol pohľad na Dumbledora. Pochopil jeho stratégiu. Vedel, čo bude nasledovať.
„Všetko, čo viem…“ Dumbledore stiahol obočie a vytiahol svoju pravú ruku spod habitu. Podporil tým tú hrôzu, ktorú v nich chcel vyvolať. Snape videl, ako sa Ginny Weasleyovej rozšírili zreničky a Potter zavrtel hlavou.
„Čo sa vám stalo?“ spýtal sa Sirius dívajúc sa na sčernetú ruku zamračene.
„To teraz nie je podstatné,“ vyriekol a pošúchal si čelo tou rukou. „Na svete je veľa hrôz, Sirius. Nielen tá, o ktorej si myslíte, že je najdôležitejšia. Budem ale hovoriť, ak dovolíte,“ vypustil a spustil sa do kresla. „Znova budem vravieť o domnienkach a predpokladoch. Ale aj o pravde. Niečo viem naisto, niečo nie a niečo poviem až vtedy, keď nastane správny čas,“ pozrel na Harryho. „Myslím, že viem odhadnúť, akými cestami sa uberali vaše úvahy, keď ste sa dozvedeli o tej temnote. Moje úvahy sa uberali určite rovnakým smerom. V prvom rade… nie je to len jedna vec, ktorá sa okolo vás deje. Sú to tri veci, aspoň myslím…
To prepojenie… nie, skutočne neviem, čo to je. Ale nebezpečné to nie je. Ak by to mala byť oná temnota, nemohli by ste zo seba navzájom brať silu a rovnako ju aj dávať. Už sme sa o tom bavili niekoľkokrát. Neparazitujete na sebe. Dopĺňate sa. A to je niečo, čo temná mágia nedokáže. Toto z vás Asha Simmonsová necítila, preto nevidím dôvod, prečo jej to vešať na nos.
Ďalšia vec… a tieto moje úvahy sú doplnené aj faktami. Čiže neviem, či je to presne tak, ale všetko naznačuje, že to tak bude. Pamätáš, o čom sme sa bavili po Komnate, Harry? Voldemort vo chvíli, kedy sa ťa pokúšal zabiť, na teba preniesol časť svojich schopností. Parselčina, napríklad. Kým ťa nezačala slečna Weasleyová chrániť, dokázal si ho vycítiť. Toto v tebe zanechal. Časť svojich schopností. A to je zrejme to, čo Asha vycítila. Voldemort disponuje tak silnou čiernou mágiou, že stačí len zrniečko z nej, aby vyvolala obavy a hrôzy. Preto skôr vycítiš aj dementorov. To zrniečko Voldemortovej temnoty ich láka. Nie je to ale tvoja temnota, tvoja duša je čistá, preto si na nich citlivejší.
A ako som povedal, stačí malé zrniečko temnoty a tá dokáže divy. Slečna Weasleyová bola dlhý čas pod vplyvom denníka… pod vplyvom Voldemortovej temnoty a keď si bojoval s baziliskom a denník si zničil, tá temnota prechádzala tebou a nevzala so sebou len časť tvojej duše. Vycítila, že je blízko niečo slabé, niečo, čo dlhé mesiace ovládala a to niečo sa nachádzalo na pokraji smrti. Preto z teba vzala časť Voldemortových schopností a spolu s dušou slečny Weasleyovej a časťou tvojej duše, sa usídlila v nej.
Malé zrniečko tak silnej temnoty, tak silnej čiernej mágie, dokáže zničiť mnoho dobrého. Vás ale nezničila. To ty si dal časť Voldemortových schopností slečne Weasleyovej, Harry. Nestalo by sa to však, keby ju neovládal denník. Všetko je to o Voldemortovi. Denník, schopnosti a aj tá temnota, tie maličké zrniečka, ktoré sú vo vás a ktoré Asha vycítila… všetko je to o Voldemortovi.
A teraz tá tretia časť, ktorá sa vás týka. Alebo len bude týkať. Neviem, len predpokladám… Tie predmety, ktoré slečnu Weasleyovú lákajú. Pátram po nich. Našiel som prsteň, ako ste pochopili. A našli sme ten diadém. A niečo bolo v Siriusovom dome a teraz je to zrejme v Malfoyovom sídle. Pri tomto ale platí to, čo prehlasujem od počiatku…
Je veľmi dôležité spoznať nepriateľa, Harry. Ty musíš pochopiť, ako on uvažoval, čo zamýšľal, čo považoval za dôležité. Musíš ho spoznať do najmenších detailov, pretože tých predmetov je viac a ja zrejme nebudem mať čas vypátrať ich všetky. Vieš? A potom sa musia zničiť. Nebude to ale ľahké…“ slabo sa pousmial a zdvihol sčernetú ruku. „Je to tá najčernejšia mágia, ktorá musí byť zničená a vy máte možnosti… dokonca schopnosti tie predmety vypátrať… slečna Weasleyová ich vycíti, predsa. Možno práve toto je myslené tou zbraňou. Neviem,“ mykol plecami. „Preto zbieram tie spomienky a pátram v minulosti Toma Riddleho. Aby som ho pochopil. Potrebujeme pokračovať s čistou hlavou. Bez emócií a predsudkov. Ty musíš vedieť, akým bol človekom skôr, než prvý raz zavraždil. A keď ho pochopíš, budeš vedieť, kde hľadať. Lekcie, ktoré ti plánujem dať, sú práve o tom. Pochopiť a spoznať Toma Riddla. Možno to nie sú lekcie z Obrany. Možno ťa nenaučím špičkovo bojovať na vysokej úrovni. Ver mi ale, že toto je dôležitejšie než celý Dračí rád aj s aurorským úradom a ich schopnosťami bojovať, dohromady. A teraz sa rozhodni. Pouvažuj. Povedz mi, či si ochotný pokračovať. Či ja mám pokračovať a pátrať ďalej. Popravde, unavuje ma stále sa obhajovať a presviedčať kohokoľvek, že všetko činím s jediným cieľom… zastaviť a zničiť Voldemorta…“ stíchol a znavene sa oprel do operadla.
Harry zamrkal a odtrhol pohľad od tváre starého pána. Sadol si na operadlo kresla a pozrel sa na Ginny. Vyzerala rovnako, ako sa on cítil. Zmätene. Chytila mu ruku. Dosť dlho sa na seba len dívali.
„Toto všetko posunieme ostatným,“ vyriekol Harry napokon a pozrel na Siriusa. Ten sa zamračene díval na opačný koniec salónika a premýšľal. „Úplne všetkým…“
„Áno, to predpokladám,“ prikývol Dumbledore. Snape pri okne sa napriamil a pozrel na deti.
„A tiež Charliemu,“ Harry zovrel Ginny ruku. „Len my máme právo o tom hovoriť komukoľvek a Ginny má právo, aby to jej brat vedel…“
„Dobre, tomu rozumiem,“ prikývol znova. „Charlie je brat, je to najbližšia osoba a má právo vedieť, čo sa deje s jeho sestrou. Ale povedz, prosím, prečo by sa také niečo malo vravieť Ashe Simmonsovej? Osobe, ktorú si videl sotva dvadsať minút?“
„Lucy vie pravdu tiež…“
„Iste, to je slečna Simmonsová. Jej matka je ale niečo iné a nehnevaj sa na mňa, aj keby si jej povedal pravdu, tú temnosť vo vás to neodstráni a ona svoju dcéru na Rokfort aj tak nepošle…“
„Aspoň bude vedieť pravdu. A bude vedieť, že sme Lucy nikdy neohrozili. Ani nevedome a neohrozili by sme ju ani teraz. Alebo je to snáď niečo, čo by sa mohlo v nás prebudiť a my by sme začali metať Cruciaty a Imperius na všetky strany?“ spýtal sa. Nie drzo, ale zvedavo. Zaujímalo ho to, samozrejme.
„To si nemyslím. To zrniečko temnoty, nech by bolo akokoľvek silné a nech by dokázalo čokoľvek zničiť, je potlačené niečím silnejším. Svojim protikladom a toho máte v sebe obaja dosť,“ povzdychol. „Rozhodnite sa, ako uznáte za vhodné. Majte ale na pamäti našu budúcnosť. Len o to vás prosím…“
„To je všetko?“ spýtal sa napokon Sirius a pozrel na starého pána. „Tá temnosť v nich… je to časť schopností Voldemorta? A tú preniesol Harry na Ginny?“
„Aspoň to predpokladám, Sirius. Ale vzhľadom k tomu, že ty mojim predpokladom neveríš, tak si zrejme budeš domýšľať čokoľvek…“
„A čo tie predmety, ktoré Ginny priťahujú?“
„Nehnevaj sa na mňa ani trocha, ale k tomu sa vrátime až v momente, ako Harry pochopí Voldemorta. Potom pochopí, prečo sú to tie predmety…“
„Nesúvisia s tou ich temnotou?“ mračil sa aj ďalej.
„Profesor to povedal jasne, Black, ak si počúval. Potter má v sebe časť schopností, o ktoré sa podelil. Časť schopností Temného pána. A tie predmety sú Temného pána. Priťahujú sa navzájom,“ zavrčal Snape. „Je teda logické, že s tou temnotou súvisia…“
„Mal by som privrieť okno, zrejme prefukuje,“ zaškľabil sa naňho Sirius. „Viete, profesor… pred dvoma som sa prehraboval knihami z blackovskej knižnice. Nechutné čítanie, to vám poviem… A neviem, mám pocit, že som už čosi o niečom podobnom čítal. O nejakých temných predmetoch,“ stiahol obočie. „Temných predmetoch a temných rituáloch… a dušiach. Snažil som sa vtedy prísť na to, čo sa stalo s Harrym a Ginny. To prepojenie duší… A teraz mi tak napadá… Všade, kam sa pozriem, je duša. Oni majú prekrížené duše. V Komnate sa vracala duša Ginny naspäť do jej tela… Vymenili si kúsok duše… Nemá aj toto niečo spoločné s dušami?“ vyzvedal. Dumbledore sa naňho uprene díval.
„Ako som povedal, Sirius,“ vyriekol potichu. „Harry spozná Voldemorta a potom sa o tom porozprávame…“
„A Ginny tiež,“ ozval sa Harry. „Tiež má právo spoznať Toma Riddla, keď má byť tou zbraňou…“ Albus preniesol pohľad naňho, aby pozrel na mierne sa pýriacu Ginny.
„Súhlasím,“ prikývol. „A teraz… budem musieť ísť. Rozhodnite sa, čo ďalej podniknete. A vlastne… chcel by som ťa poprosiť o pomoc, ak môžem…“ pozrel naňho ponad okuliare. „Potrebujem presvedčiť jedného profesora, aby sa vrátil učiť na Rokfort. Som si istý, že s tvojou asistenciou sa mi to podarí. Môžem rátať s tvojou pomocou?“ spýtal sa. Harry mykol plecami. Nevidel na tom nič zlé. A poriadneho profesora Obrany budú potrebovať. „Dobre teda, rozlúčim sa. Dovidenie…“
„Ja chcem ešte prehodiť zo dve vety s Blackom,“ ohlásil sa Snape. Dumbledore naňho pozrel a potom mykol plecami. Pobral sa do vedľajšej miestnosti, kde bol krb.
„Chceš ostať na večeru?“ obrátil sa k nemu Sirius.
„Nesnaž sa byť vtipný, Black,“ prskol a pozrel na deti, ktoré ich pozorovali. „Predpokladám, že do Južnej Ameriky aj tak pôjdete, však?“ natiahol a znova pozrel na Siriusa. Ten pozrel na Harryho. Harry neurčito mykol plecami.
„To si ešte premyslíme. Prečo? Chceš ísť s nami?“ zaškľabil sa.
„Presne tak,“ prikývol. Sirius naňho vyvalil oči.
„Zle počujem?“
„Máš psí sluch, počuješ výborne. Chcem sa na niečo spýtať Ashy Simmonsovej. Napadlo ti pouvažovať trocha, prečo jej väčšina ľudí vraví Delarose?“ zaceril sa. Sirius sa zamračil. „Nie? To tabu bolo zrejme silnejšie, než Dumbledore so Shackleboltom plánovali. Ale nevadí, ty na to prídeš…“
„Počkaj, moment. Ak by sme aj šli, prečo by sme ťa, pre Merlina, mali ťahať so sebou? Dosť, že v Južnej Amerike môžeme chytiť brušný týfus…“
„Mne je jedno, akú vodu budeš piť, Black. Je dôležité, aby som šiel aj ja a na niečo sa Ashy spýtal. Ver mi,“ zamračil sa a pozrel na deti, ktoré ich sledovali. Najskôr sa musia zničiť všetky horcruxy a až potom povedať Harrymu a Ginny pravdu, Severus…
„Týka sa to tej temnoty?“ vyzvedal Sirius.
„Sám neviem, Black,“ vážne sa naňho pozrel. „Tak čo? Spravíme si výlet do Peru?“