„Som rada, že sa z vášho ročníka prihlásili do turnaja takmer všetci,“ zachichtala sa Tonksová na ich hodine Obrany, „už sme sa dohodli aj na spôsobe jednotlivých súbojov. Takže by som vám rada vysvetlila, ako bude turnaj prebiehať.“
Rozhodla sa predstúpiť pred katedru. Keď vstávala, zhodila svoju stoličku, ktorú vzápätí s ospravedlňujúcim úsmevom vrátila na svoje miesto. Zo slizolinských miest sa ozvalo chichtanie. Všetci ostatní si už na jej nemotornosť zvykli a preto sa len uškŕňali pod nosom.
„O turnaj bol prejavený skutočne veľký záujem,“ pokračovala, keď sa pred nich postavila a oprela sa o stôl, „samozrejme, najviac prihlásených je zo siedmych a šiestych ročníkov. Prihlasovanie je ukončené a očakáva sa, že hlavné súboje medzi sebou zvediete práve vy a siedmaci. Možnosť ukázať svoje schopnosti dostanú aj ostatní. Preto sa v mesiaci január uskutočnia súboje medzi študentmi nižších ročníkov. Najprv to budú tretiaci, z ktorých traja najlepší zvedú súboje so štvrtákmi. Štyria najlepší sa vzápätí stretnú s piatakmi a z týchto vstúpia do súbojov s vami a siedmakmi piati najlepší. Až potom vlastne začne samotný turnaj. Budú rozlosované dvojice a víťaz postúpi do ďalšieho kola. Až napokon zostanú dvaja najlepší, ktorí zvedú súboj o duelantský pohár. Takže vy máte na prípravu ešte dosť času. Predpokladá sa, že začnete až v marci. Máte nejaké otázky?“
„Kde budú prebiehať tie súboje?“ vyzvedal Seamus.
„Kvalifikačné kolá nižších ročníkov budú prebiehať v rámci vyučovania. Záujemcov nie je veľa, takže by to vlastne nemalo príliš zasahovať do vyučovania. A čo sa týka vás, ak sa bude môcť stretnúť dvojica v rámci vyučovania, aj sa tak stane. Ak nie, súboj prebehne vo večerných hodinách vo Veľkej sieni. Záverečných niekoľko súbojov, ktoré majú byť najzaujímavejšie a najnapínavejšie, prebehne vo Veľkej sieni za prítomnosti celej školy.“
„Ako sa dozvieme, že budeme mať súboj? Musíme sa naňho pripraviť,“ nadhodil Ernie McMillan.
„Budete vždy a včas dopredu informovaní. Toto sme už preberali s vedúcimi fakúlt. Oznam bude ako pri Veľkej sieni, tak ho budete mať aj v klubovniach svojich fakúlt. Vždy niekoľko dní dopredu.“
„A o bezpečnosť bude ako postarané?“ vyzvedala Lavender.
„Nepredpokladá sa, že by v súbojoch nižších ročníkov prišlo k nejakému zraneniu. Napriek tomu budú prítomní minimálne dvaja profesori. No a záverečné súboje vo Veľkej sieni budú zabezpečené priesvitnou a nepreniknuteľnou kopulou. Diváci budú všetko vidieť a počuť, ale nebude hroziť, že by nejaké zablúdené alebo odrazené zaklínadlo zranilo niekoho z vás. A samozrejme, účasť na „predstavení“ je dobrovoľná. Nikoho nebudeme nútiť, aby sa pozeral, keď nebude chcieť.“
Do konca hodiny rozoberali turnaj zo všetkých strán. Všetkým sa to pozdávalo a začali sa naň tešiť.
„Pán Potter, mohli by ste na slovíčko?“ vyzvala ho po zvonení Tonksová. Hermiona sa ponáhľala na hodinu Starobylých rún, ale Ron pri ňom zostal. Oni dvaja už mali po vyučovaní, takže sa nikde neponáhľal.
„Dnes je výnimočná schôdza,“ spustila, keď sa učebňa vyprázdnila.
„Stalo sa niečo vážne?“ vyhŕkol znepokojene.
„Nie, neplašte sa,“ zachichotala sa nad ich napätými tvárami, „ide len o to, že je tu Dumbledore. A samozrejme musí zase odísť,“ prevrátila oči, „takže si schôdzu spravíme dnes. No, a…“ uškŕňala sa.
„Čo no a?“ Harrymu sa jej napínanie vôbec nepáčilo.
„Dumbledore aj s McGonagallovou povolili účasť aj Ronovi, Ginny a Hermione. Nie priamo na schôdzi, ktorá bude mimochodom skôr, už o štvrtej, ale hlavne potom,“ naťahovala ďalej.
„Môžeš byť taká láskavá a povedať nám, konečne, o čo ide?“ dožadoval sa netrpezlivo Ron.
„Ide o to, že sa vrátil z Rumunska Charlie a vy sa s ním môžete prísť privítať.“
——
Snape kráčal rýchlym krokom po zatuchnutých chodbách Voldemortových žalárov. Našťastie sem chodil celkom často, takže mu nehrozilo, že by v spleti popretínaných chodieb s množstvom ciel zablúdil. Bol nahnevaný do najvyššej miery. Opäť sa mu nepodarilo dostať sa do provizórneho laboratória, ktoré si tu vybudovala Umbridgová. Nemá nič, nič sa mu nepodarilo potajomky vziať. Tá prekliata ženská nepúšťa nikoho ani ku svojim experimentom a ani k mladému Weasleymu. Dnes je schôdza a on nepríde s ničím novým.
Vystupoval po schodoch do prijímacej miestnosti a chcel odtiaľ čo najskôr vypadnúť. Nemal náladu a ani čas stretnúť sa s Lestrangovou. Vlastne ani dobre nevedel, či tu vôbec je. Ale po odchode Temného pána sa tu celkom udomácnila a on nechcel riskovať stretnutie s ňou. Mal jej plné zuby.
„Severus,“ ozvalo sa tiché volanie odkiaľsi z kúta prázdnej miestnosti. Podozrievavo sa zadíval na miesto, odkiaľ začul hlas.
„Cissa?“ spýtal sa takmer šeptom. Ani sa nepotreboval pýtať, okamžite ju spoznal. Podišiel k nej.
„Prosím ťa, ako sa má Draco?“ V očiach sa jej zračili obavy o svojho syna.
„Akoby sa asi mal mať?“ riekol jej a očami striehol po okolí. Nepotreboval, aby ich tu niekto nachytal. „Kde je Lucius?“
„Šli niekde preč. Severus, prosím ťa, povedz mi, ako sa má môj syn,“ naliehala.
„Nemienim ťa klamať, má sa zle. To, čo po ňom chce jeho otec, je choré, úbohé a podlé. Prečo to pripustíš?“ nechcel sa pretvarovať, nech vie, že aj on pozná pravdu.
„On ti to povedal?“ vyzerala prekvapene, ale v jej tvári sa objavilo zrnko nádeje. Keď prikývol, pokračovala. „Nedokážem sa mu vzoprieť, nemám na to silu. Ty vieš veľmi dobre, ako to u nás chodí. Prosím ťa, pomôž môjmu synovi, pokús sa ho z toho dostať.“
„Prečo jednoducho neodídeš? Hneď teraz, poď a odíď so mnou. Nie je na čo čakať, som schopný ťa ukryť do bezpečia.“
„Nie, musím zostať,“ zarazila ho.
„Ja ťa nechápem, Cissa. Kvôli svojmu manželovi budeš riskovať dušu svojho syna.“
„On by nám nedal nikdy pokoj, stále by nás prenasledoval. Do smrti by sa za nami hnal a určite by nás raz dostal. Severus, veď to poznáš sám na sebe. Smrťožrútstvo možno nie je výhra, ale je to istota.“
„Nemôžem tomu uveriť. Ako chceš, ostaň. Nebudem ťa presviedčať a samozrejme sa pokúsim Dracovi pomôcť, kvôli tebe. Komu povedal Lucius, čo má Draco spraviť?“
„Nikomu. Sám neverí, že to Draco dokáže. Má strach o sebe samého.“
„To sa mu podobá,“ vrkol pohŕdavo.
V náhlivosti odchádzal z Voldemortovho sídla v značne roztrpčenej nálade. Ona nevedela o jeho dvojitom živote. Nepoznala pravdu, dokázal by ju ochrániť. Fénixov rád by ju dokázal ochrániť. Ale on sám sa prezradiť nemôže. Preto sa aspoň pokúsi pomôcť Dracovi. Malfoy rozohral špinavú hru so svojím vlastným synom.
——
Schôdza, ktorá bola presunutá na štvrtú hodinu, prebiehala pokojne a nudne. Všetky informácie, ktoré boli predložené sa takmer vo všetkom zhodovali s tými z pred dvoch mesiacov. Aspoň z Harryho hľadiska. Minulomesačnú schôdzu síce prespal, ale to, čo mu po prebudení povedal Dumbledore, sa príliš nezmenilo.
Najzaujímavejšie, čo sa dozvedel, bolo zadržanie priekupníka pašujúceho perdopulvis, ktorého Kingsley s Tonksovou odovzdali Ministerstvu. Inak sa nedozvedel nič nové. Smrťožrúti podnikli ďalšie dva dvojité útoky, pri ktorých bolo dosť mŕtvych aj zranených. Snape nepriniesol žiadne nové správy z Voldemortovho sídla.
Bill hlásil, že sa k Rádu zatiaľ nepripojil nikto nový. Ohlásil síce záujem štyroch čarodejníkov, ale všetko je v štádiu ich preverovania. Nasledovalo privítanie Charlieho, ktorý sa vrátil z Rumunska a zahlásil, že jeho návrat je trvalý. Aspoň pokiaľ bude pretrvávať boj s Voldemortom. Oboznámil ich s jeho kontaktmi, ktoré budoval v Rumunsku a zoznámil ich s dvoma čarodejníkmi. Jeden z nich bol Bulhar Vasil Lukanov a druhý Maďar János Szendei. Komunikácia s nimi bola problematická, po anglicky vedeli veľmi málo, čo bolo však najdôležitejšie, mali dobré kontakty medzi čarodejníkmi v ich štátoch a ponúkli sa vyhľadávať a verbovať medzi nimi prípadných záujemcov do Fénixovho rádu. V Rumunsku mal túto úlohu Charlie a podarilo sa mu nájsť svojho nástupcu. Preto sa rozhodol napevno odísť z Rumunska.
Harry stál opretý chrbtom k stene s rukami vo vreckách a sotva vnímal rozhovory okolo seba. Pri jedálenskom stole sa stále preberali možnosti náboru nových posíl a vedľa neho sa pochechtávali dvojičky, ktorí sa rozprávali s Charliem. Očami kĺzal po prítomných Fénixoch a skončil opäť u zamysleného a skúmavého pohľadu.
Rád by vedel, prečo si ho Snape stále častejšie prezerá. Nad čím rozmýšľa, na čo spomína? Snažil sa nebrať si otcov odkaz príliš k srdcu, pokúšal sa naň zabudnúť. Alebo ho aspoň odtlačiť vo svojej mysli k tým menej dôležitým problémom. Keď však zachytil hĺbavý pohľad čiernych očí, čo sa mu na jeho nevôľu stávalo čoraz častejšie, stále sa musel vracať k onému problému. Čo medzi nimi bolo? Prečo toľko nenávisti? Prečo sa mu v poslednej dobe Snape zdá iný? Akoby sa naňho začal pozerať úplne iným spôsobom. Akoby ho prestával nenávidieť a pohŕdať ním. Čo otec nevedel, nestihol mu povedať? Čoho ľutoval? Potláčal zvedavé a všetečné otázky do úzadia. Možno to raz zistí sám, pochyboval, že by mu to Snape povedal sám od seba. A od Susan sa tiež pravdu nedozvie. Načo sa tým zožierať? Jeho prioritou má byť získanie informácií o pätici a taktiež musí prísť na spôsob, ako zastaviť Voldemorta. Nejaké Snapovo tajomstvo mu môže byť ukradnuté.
Opätoval mu pohľad, na pár sekúnd hľadeli jeden na druhého. Potom ho však odvrátil, nemienil ho nechať uhnúť prvého.
„Dobre, na dnes by sme ukončili schôdzu,“ ozval sa Dumbledorov hlas a vytrhol ho z myšlienok, „uvidíme sa opäť o mesiac, ak mi to situácia umožní. A pevne verím, že sa nebudete musieť zvolávať v priebehu toho mesiaca. Dovidenia.“
Členovia sa začali rozchádzať a kuchyňa sa pozvoľna vyprázdňovala. Harry si všimol tichý a netrpezlivý rozhovor medzi Snapom a Dumbledorom. Akoby ho riaditeľ svojimi rečami upokojoval a presviedčal, Snape vyzeral byť podráždený. Nato sa obaja vydali smerom ku dverám a spoločne odišli, nikoho si nevšímajúc.
„Decká, bežte hore, večera bude za hodinku,“ ozval sa hlas pani Weasleyovej. Dvojčatá sa spoločne s Charliem vybrali hore, kde ich čakali Ron, Ginny a Hermiona. Keď sa priletaxovali do Hlavného štábu, nemohli sa s Charliem ani privítať, nebol ešte tu a Molly ich okamžite vykázala preč z kuchyne. Harry sa zamyslene vybral za nimi. Stále mal pred očami Dumbledora a Snapa.
V izbe si sadol na posteľ a pohodlne sa oprel o jej čelo. S miernym úsmevom pozoroval súrodenecké vítanie. On sa s Charliem pozdravil už na začiatku schôdze a keď začala jej nudnejšia časť, prehodili aj pár slov. Teraz pozoroval, ako sa mu natešene vrhla do náručia Ginny, trocha nesmelo ho objala Hermiona a Ron ho so širokým úsmevom plieskal po ramenách. Do toho sa im rehlili dvojčatá.
„Takže si sa vrátil už definitívne?“ opýtala sa Ginny, pohodlne usadená na jeho kolenách a usmievajúca od ucha k uchu.
„Pri drakoch som nateraz skončil. Či je to definitívne? V Európe je len jedna dračia rezervácia a asi sa tam časom vrátim,“ vysvetlil s úsmevom.
„A prečo si to teda ukončil?“ položil ďalšiu otázku Ron, ktorý ešte o ničom nevedel, keďže im priebeh schôdze ešte nepovedali.
„Teraz budem mať za úlohu pomôcť Rádu. Dumbledore bol v lete za mnou so žiadosťou. Treba pozbierať sily a Anglicko na to stačiť nebude, preto sa musíme zamerať aj na zahraničie. Ja mám v juhovýchodnej Európe dosť kontaktov, vlastne sa jedná o celý Balkánsky polostrov. Zháňame čarodejníkov ochotných pomôcť. Sila Veď – viete – koho narastá a naša musí tiež, inak nebudeme mať šancu a o tom presviedčame aj mimoanglických kúzelníkov. Tento problém bude za chvíľu nielen náš, ale zasiahne aj ostatných,“ vysvetľoval pomaly a pozeral sa pritom z jedného na druhého. Harry si pomyslel, že má úplnú pravdu. Pokiaľ sa mu nepodarí čo najskôr zabiť Voldemorta, jeho sila sa rozrastie, možno aj do celého sveta.
„Ako zháňaš tých čarodejníkov? Pochybujeme, že za tebou prídu, zaklopú ti na dvere a ponúknu sa,“ zaškerili sa dvojčatá.
„To by ste sa divili,“ zachechtal sa, „niektorí sa skutočne ponúkajú sami. Ale nie je to také jednoduché, treba ich preverovať, pretože sa tam nachádzajú čarodejníci, ktorí väčšinou chodili do Durmstrangu. Aj medzi nimi sa nájdu tí dobrí a práve tí sú najspoľahlivejší.“
Hermiona sa po poznámke o Durmstrangu nervózne pomrvila a Harry zaregistroval Rona, ktorý po nej hodil jeden rýchly, kontrolný pohľad. Ktovie, čo by sa stalo, keby sa tu objavil Viktor Krum s úmyslom zapojiť sa do odboja. Žiadne správy o ňom nemali. Po tom, čo napísal Ronovi list, sa už neozval a to dokonca ani Hermione.
„Jasne, že sú medzi nimi aj tí dobrí… príkladom je Susan,“ poznamenala Ginny.
„No a práve s ňou pôjdem naspäť do Európy, aby sme prilákali členov organizácie, v ktorej sa pohybovala v minulosti.“
„To vidíš na ako dlho?“ spýtal sa Ron.
„Aj na niekoľko mesiacov. Oni sú porozliezaní po celej Európe a sú v utajení, takže nie je ľahké sa s nimi skontaktovať. Ale Susan už na niečo príde.“
„To tu vlastne ani nebudeš,“ posmutnela Ginny.
„No, nebudem tu tak často, ako by som si predstavoval. Ale rozhodne častejšie, ako tomu bolo doteraz. Takže nemusíš byť smutná, Ginny,“ pobozkal ju na líce, aby ju trocha upokojil, „budem tu do konca roka a na jar sa vrátim, aby sme dali do poriadku niečo, čo sa dosť nešťastne skazilo,“ dodal so záhadným úškrnom.
„O čo ide?“ spýtali sa zvedavo dvojčatá.
„Vás dvoch sa to zase až tak netýka. Ide o to, že keď sa spoja galeóny, ktoré dostali naši ako odškodné z Ministerstva a moje úspory vrátane odstupného zo zamestnania, budeme mať dosť na to, aby sme si postavili nový dom,“ ozrejmil zo širokým úsmevom.
„To je skvelé!“ vyhŕkla ako prvá Hermiona, pretože Ron a Ginny potrebovali istý čas na vstrebanie informácie. Dvojčatá spolu s Charliem sa začali chechtať a potom sa k nim pripojili aj tí dvaja. A Harrymu sa uľavilo, pre Weasleyovcov to bola prvá dobrá správa po dlhej dobe a oni aspoň dostali dôvod na niečo sa začať tešiť. Zo srdca im to prial.
Začali zanietene diskutovať o novom dome. Charlie mal v pláne spolu s pánom Weasleym ísť najprv pozháňať pozemok. To by nemal byť veľký problém, Ministerstvo má veľké množstvo vyčlenených miest práve na stavanie čarodejníckych obydlí, ktoré sú dostatočne kryté a ochránené proti muklom. Povedal im aj to, že manželia Weasleyovci najprv nesúhlasili s jeho pomocou, nakoniec sa však nechali presvedčiť od svojho syna a pritom mu pomáhali aj Sirius s Lupinom. Nemalo by to byť nič veľké, niečo na spôsob bývalého Brlohu, len v oveľa menšom. Aspoň tak navrhovala Molly, tej však protirečil ako Charlie s Billom, tak aj pán Weasley. Pomocou čarov dokážu postaviť taký dom, aby v ňom mal každý vlastnú izbu.
„No a keď pôjde všetko podľa plánov, začiatkom prázdnin by sme sa mohli sťahovať. Aspoň tak sme o tom debatovali. Pomôžu nám všetci, dúfam, že sa aj vy dvaja pripojíte,“ otočil sa na dvojčatá.
„Jasnačka, to si predsa nemôžeme nechať ujsť. A potom spravíme ohromnú kolaudáciu, s ohňostrojom a tak podobne,“ chechtali sa.
„A mamka vás prerazí,“ pridal sa Ron.
„A ako sa máte vy? Doteraz sme preberali mňa a dom a ja o vás neviem takmer nič. Pár informácií, ktoré som dostal od Billa a dvojčiat, to nestačí,“ obrátil sa Charlie na študentov.
„Hlavne tie od dvojčiat môžu byť zavádzajúce,“ zachichotala sa Hermiona.
„No to moment, slečna Grangerová. My podávame zaručené informácie,“ ohradili sa so ľstivým výrazom.
„No to iste,“ odvetila im s úškrnom a jej výraz jasne napovedal, čo si o tom myslí.
„Napríklad mi povedali, že chodíš s nejakou Lucy,“ uškrnul sa Charlie na Rona. Ten, na prekvapenie všetkých, prikývol absolútne pokojne bez najmenšej známky zaváhania. Nasledovala krátka diskusia na tému Ron a Lucy, pri ktorej si z neho začali dvojčatá strieľať a Ronov pokoj sa menil na nervózne a podráždené červenanie sa.
„A ty, naopak, že nechodíš s nikým,“ obrátil sa na sestru v okamihu, ako sa všetci rozhodli prestať Rona trápiť.
„To áno, naša sestrička začala sekať dobrotu,“ zachechtali sa dvojčatá, „po tom, čo striedala chalanov, je tento dvojmesačný útlm dosť podozrivý. A nám to vyhovuje, aspoň nemusíme nikomu rozbiť hubu.“
„Čo trepete!“ vyprskla na nich nabrúsene, „Aké striedanie? Chodila som doteraz len s dvoma a obaja stáli za figu. A rozhodne sa mi do toho nebudete miešať a niekomu rozbíjať hubu…“
„Pst, upokoj sa,“ tíšil ju Charlie so smiechom, pretože hrozilo, že na nich skočí. Dvojčatá sa na ňu škľabili spoločne s Ronom a ona na nich zúrivo zazerala štýlom svojej mamky.
„Možno len čaká na toho pravého,“ podotkla pošepky Hermiona so záhadným úškrnom a Ginny po nej hodila výstražný pohľad. Našťastie to povedala tak potichu, že si toho dvojčatá nevšimli. A ani nemohli, s Ronom sa práve na niečom chechtali. Charlie a Harry to však zaregistrovali. Harry sa sústredene zadíval na Ginny a zbadal narastajúcu červeň v jej tvári. Stále prebodávala Hermionu pohľadom, vzápätí sklopila zrak. A Charlie strelil jeden zamyslený pohľad po Harrym.
„A čo si myslíš o Percym?“ Dvojčatá obrátili pozornosť naspäť na Charlieho. Toto bola u Weasleyovcov stále citlivá téma. Aj keď už poznali pravú príčinu Peryho zrady a taktiež vedeli o pokusoch, ktoré boli na ňom vykonávané, stále mu nevedeli odpustiť a pred mamkou sa to radšej nespomínalo.
„No, podľa toho, čo som počul, ani pre neho to nemohlo byť jednoduché.“ Charlieho hlas znel zastrene. „Nemali by sme ho tak odsudzovať. Predsa ho vydierali vlastným dieťaťom.“
„To je možné, ale už nie je súčasť rodiny,“ zafrflal Fred, „prestal ním byť, keď zradil.“
„A čo by si spravil ty na jeho mieste? Nechal by si zavraždiť svoju tehotnú priateľku?“ oponoval mu Charlie.
„Ale oni ju zavraždili aj tak. To mohol predsa predpokladať, smrťožrútom sa nedá veriť, to vie každý,“ pridal sa George.
„Malo sa mu pomôcť, keď sa ešte dalo,“ nadhodila Hermiona.
„A ako asi?“ vyprskla Ginny. „On sa nám vyhýbal, nestýkal sa s nami, nehlásil sa k nám. Veď sme ani nevedeli, že zmizol.“
„To je pravda a okrem toho, ako by sa mu dalo pomôcť, keď už bol v jeho sídle?“ pritakal svojej sestre Ron.
„Nikto nevie, kde sa nachádza, nikto o tom nemá ani predstavu,“ konečne sa ozval aj Harry, „jediným spôsobom, ako to zistiť, je stať sa smrťožrútom. Alebo požiadať nejakého smrťožrúta, aby ťa tam premiestnil, ale to by bolo asi tvoje posledné premiestňovanie,“ hovoril smerom k Hermione.
„Údajne je niekde na severe, pri mori,“ dodal Charlie, „Snape o ňom samozrejme vie, ale ťažko by dokázal odtiaľ Percyho dostať, keď je celé sídlo preplnené smrťožrútmi.“
„Nech je ako chce,“ spustil George, „o Percyho sme pravdepodobne prišli. Najmä teraz, keď mu dávajú tú drogu. Ktovie, či sa Snapovi podarí vymyslieť nejaký protijed.“
„A aj keby, kto z nás by sa naňho dokázal pozerať bez pocitu zrady okrem mamky?“ Na Ginny bolo vidieť zaváhanie, pravdepodobne ju ten prvotný hnev na Percyho už prešiel.
„Ja si myslím, že by sme mu vedeli dokázať odpustiť.“ Charlie upevnil zovretie, v ktorom ju držal. „Dobre, ale nechajme túto tému. Čo vy traja? Ako sa vám páči v Ráde?“ Obrátil sa na dvojčatá a Harryho. Dvojčatá sa chechtali a začali hovoriť o Mundungusovi a o ich stretnutiach so stratenými existenciami, ktoré sa pohybovali, v muklovskom svete by to bolo pomenovanie pre podsvetie. Harry len mykal plecami a povedal, že schôdze sú z tretiny zaujímavé a z dvoch ostávajúcich tretín strašne nudné.
„A ja sa chcem stať cez prázdniny tiež členom,“ nadhodil Ron a začervenal sa.
„Viem si predstaviť, ako bude mamka reagovať,“ usmial sa naňho Charlie povzbudivo, „ale keď to budeš chcieť, máš moju podporu.“
„To už asi neprežije,“ povedali dvojčatá, ale na prekvapenie všetkých sa Ronovi vôbec nezačali vysmievať.
„Viete, čo hovorila cez prázdniny, že mi v tom nedokáže zabrániť,“ spomínal Ron Mollyn výbuch po udalostiach s Brlohom, „a ja si budem za rozhodnutím stáť.“ Charlie len prikyvoval, zrejme vedel aj o tomto.
„Ja som tiež nad tým rozmýšľala,“ vložila sa Hermiona, „keďže som už plnoletá a naši sa v čarodejníckom svete veľmi neorientujú, našťastie, chcem poprosiť Dumbledora, aby mi dovolil vstúpiť do Rádu.“
„To nie je práve najšťastnejší nápad,“ oponoval Charlie, „nie je to veľmi vhodné pre dievčatá…“
„Ale prosím ťa,“ prerušila ho Hermiona, „pozri na Tonksovú, Susan, Jonesovú, McGonagallovú, alebo vašu mamku. Ja si myslím, že sa v ráde nájde miesto aj pre nás.“
„To je fakt,“ pridala sa na jej stranu Ginny, „a nemyslite si, že keď budem mať sedemnásť, tak ostanem bokom…“
Toto rozprúdilo búrlivú diskusiu, ktorá sa dala pokojne nazvať aj hádkou. Hermiona a Ginny sa začali dohadovať s Weasleyovcami o postavení a dôležitosti žien v Ráde. Zastávali názor, že sú pre Rád prínosom a oni ich presviedčali o nebezpečnosti. Harry opäť stíchol. Nedokázal si predstaviť, ako by reagoval, keby bola v ohrození Hermiona alebo nedajmerlin Ginny.
Našťastie sa ozvalo volanie pani Weasleyovej, ktorá ich zvolávala na večeru.
Počas večere sa sústredil na Siriusa a Susan, ktorí debatovali s Lupinom a Tonksovou. Na pravej strane stola, ktorú zaberali Weasleyovci, sa viedla diskusia na tému nového Brloha. Všetci zanietene plánovali, kým mamka Weasleyová chcela jednoduchý domček, ničím zvláštny, ostatní jej oponovali a trvali na tom, aby mal v dome každý svoje miesto. Vrátane Harryho a Hermiony.
——
„Rozprávala si sa s Dumbledorom o tých hodinách oklumencie?“ opýtal sa Harry na ďalší deň Susan po ich hodine.
„Bavili sme sa o tom,“ odvetila mu Susan. Pripadala mu akási iná, nervózna a roztekaná. „Prejavil záujem, celkom sa mu ten nápad pozdával. Ale vyjadril sa asi v tom znení, že tento rok to nepripadá do úvahy. Vraj sa o tom s profesormi porozpráva a uvažovali by o tom až na budúci školský rok,“ nepozerala mu však do očí.
„Čo sa deje?“ opýtal sa so záujmom. Nechal otázku visieť vo vzduchu a čakal, kedy na ňu zareaguje a zdvihne k nemu zrak. „Si akási nervózna, stalo sa niečo?“ vyzvedal ďalej.
Chvíľu naňho pozerala, akoby s niečím bojovala. Vzápätí sklopila oči k zemi.
„Nič dôležité, len… radšej nech ti to povie Sirius,“ vyskočila na nohy a doslova utiekla z izby. Nevedel, čo si o tom myslieť. Jej správanie bolo dosť zvláštne. Skôr, ako sa stačil ponoriť do hlbších úvah, vošiel do izby Sirius a zabezpečil ju proti narušeniu.
Vyzeral presne ako ona, nepokojne a napäto. Začal sa nervózne prechádzať po izbe.
„Môžeš toho nechať, sadnúť si a povedať mi, čo sa stalo?“ vyprskol naňho Harry. Celá táto situácia mu začala byť smiešna.
Sirius sa zarazil, strelil po ňom podráždeným pohľadom. Pár sekúnd premýšľal, ale potom si sadol do kresla oproti Harrymu a začal si trieť dlane.
„Niečo sa skutočne stalo, teda vlastne ešte sa nestalo, ale asi sa stane…“ spustil a v tvári mal zúfalý výraz. Harry naňho chvíľu nechápavo zazeral, ale potom sa začal smiať.
„Susan je tehotná a budete sa brať?“ vypálil v záchvate smiechu.
„Čo?“ zarazil sa teraz on a pozeral sa naňho nechápavo. „Nie, ako si na to prišiel?“ opýtal sa. „A tebe by to nevadilo?“ dodal s miernym úškrnom.
„Samozrejme, že by mi to nevadilo, skôr naopak. Keby ťa to spravilo šťastným, tak sa v pohode zoberte, len čo na to povie tvoj švagor,“ neodpustil si uštipačnú poznámku.
„Som rád, že si to povedal,“ Sirius sa trocha upokojil. Vzápätí však pokračoval, „Ale o to nejde, teda vlastne o môjho potenciálneho švagra ide…“
„Tak sa už konečne vytlač,“ súril ho Harry ostražito. Rozhovor o Snapovi sa mu nepáčil.
„Vieš, my sme sa so Susan o niečom rozprávali a ona… Proste napadlo jej a ja som s tým potom aj súhlasil, nepáči sa mi to síce, ale… zachránil mi život a hovorili sme o tom, ale povedal som jej, že sa opýtam aj na tvoj názor…“
„Do čerta, Sirius, povieš už konečne o čo ide?“
„Snape s nami strávi Vianoce…“