„To je pravda. Ale to bol mŕtvy, nie?“ Malfoy sa potichu uchechtol a sadol si vedľa Nevilla. Siahol po párkoch. „Teraz je celkom živý, ako som sa dozvedel. Nie, že by ma to nadchlo ako ostatných. To ani náhodou…“
„Harry predsa nemôže za to, čo sa ti stalo, tak prestaň fňukať,“ Neville sa naňho zamračil. „On ho len porazil. Ministerstvo a vláda ti vzala všetko.“
„Aj to je pravda, správne. Si celkom bystrý, až sa mi nechce veriť,“ sarkasticky zaprskal a pridal k párkom aj vajíčka. Vzal si hrianku a začal jesť. „Každopádne ho neoslavujem a rozhodne nezačnem. Neznášam ho, to je fakt. Ale o tom sa nechcem baviť, Neville,“ natiahol medovo. „Tak? Začal ju už šukať?“
„Po tom ti nič nie je, ale aby som uspokojil tvoju zvrátenú zvedavosť… nie, nezačal a nezačne,“ presvedčivo prehlásil.
„Fakt?“ neveriacky zavrtel hlavou. „Nechce sa mi veriť. Bola to veľká láska,“ pripomenul mu. „Láska, ktorá by mohla hory prenášať, keby bolo potrebné. A ty mi ideš tvrdiť, že sú si ľahostajní? Hovno, Longbottom. Je len otázkou času, kedy ju pretiahne prvý raz a potom v tom bude pokračovať…“
„Malfoy, varujem ťa…“ zasyčal naňho.
„Upokoj sa, Neville,“ natiahol medovo. „Ja nie som predsa tvoj nepriateľ, nie? Mne je tvoja žena ukradnutá. Pottera by si sa mal báť. A počuj, keďže ťa mám celkom rád, dám ti radu. Prestaň sa skrývať na Rokforte. Bež domov za ženou a deťmi. Správaj sa milo, obšťastňuj ju… máš na to právo, si predsa manžel. Hlavne minimalizuj príležitosti, kedy by ti zahla, pretože sa to stane. Týmto svojím stupídnym správaním ich postrkuješ k sebe. Uvedomuješ si to, nie? Vyhýbaj sa im a on ti ju začne šukať skôr, než ti vykvitne najbližšia burina v tom tvojom skleníku…“
„Bež do čerta,“ zamračil sa.
„Takže som sa trafil, trápi ťa to,“ spokojne sa zasmial. „Hm, po pravde, budem ti v tomto zvláštnom trojuholníku držať palce. Môže sa stať, že ťa tvoja žena opustí kvôli Potterovi… a Potter bude šťastný. A ja nechcem, aby bol šťastný, rozumieš? Už vieš, kto tu je tvojím nepriateľom?“ prskol mu do tváre a potom spokojne odkráčal.
Neville ostal zarazene civieť na Harryho fotku. Z niečoho podobného mal strach. Ginny síce prehlasovala, že jej na rodine záleží a nepochyboval o tom, záležalo jej ale len na deťoch a zrejme by skutočne v ich rodine dokázala vytrvať na veky vekov, len aby ich dvom deťom neskazila život. Harry ju miluje, ako mu prezradil. Možno povedal aj to, že sa do ich manželstva nebude pliesť a jeho niečo nabádalo, aby mu veril, predsa to bol Harry a on mu vždy veril. Toto ale nie je normálna situácia a stať sa môže čokoľvek.
Možno mal Malfoy pravdu. Možno nemal z domu odchádzať. Utekať. Ich manželstvo trvalo už šesť rokov, dosť dlhá doba, aby sa prestal cítiť trápne len preto, lebo ho nemilovala. Vedel to predtým, nič sa nezmenilo. A keď pri nej nebude a nebude jej pripomínať, že to on je jej manželom, mohla by ľahšie podľahnúť.
Nie, nemyslel si, že by si spolu niečo zámerne začali. Či už hneď alebo neskôr. Ginny skutočne chcela pomôcť človeku, ktorý toho spravil pre svet veľa. A ktorý je otcom jej staršieho syna. Okolnosti sa ale môžu zmeniť a on na ňu musí dať aspoň trocha pozor. Pripomínať sa jej. Bola jeho manželkou. Už dávno nebola snúbenicou.
——
„Tak a teraz ich necháme všetky vyschnúť a pozbíjame babke plot naspäť… rozhodne bude rada,“ usmial sa Harry na syna. Laty boli čerstvo a na bielo natreté a sušili sa na slnku.
Od zverejnenia článku ubehli už dva dni a zdalo sa, že skutočne zabral. Na mimoriadnom brífingu Proroka šéf zahlásil, že je minister rozhodnutý žiadosti hrdinu vyhovieť. Jeho zmŕtvychvstanie bolo podľa jeho slov natoľko úžasné, že si skutočne nemohli dovoliť nebyť trpezliví. Rita zúrila, vraždila Ginny pohľadom, ale nepomohla si. Colin jej povedal, že skúsila dať príkaz trom ich kolegom, aby snorili, ale všetci traja jej povedali, že sa zachovajú čestne a ak chce, tak môže snoriť sama.
Harry sa však dozvedal, čo článok vyvolal. Nie, že by po tom túžil, ale najskôr prišiel v stredu do Brloha Ron, aby prezradil, že aurorské oddelenie je nielen nadšené, ale že ho považujú vlastne za svojho, čím mu znova naznačil, že by mohol s nimi pracovať. Večer sa zastavil Remus a vravel o radosti medzi profesormi. Riaditeľka vraj na ďalší deň zrušila vyučovanie a konala sa slávnostná večera.
Vo štvrtok prišli dvojčatá. Meno Potter bolo vždy spájané s Weasleyovcami. Po vojne vyšlo veľa článkov, kde sa život hrdinu prepieral. Zákazníci sa naňho pýtali. Neboli nijako dotieraví, nevyzvedali, ale pýtali sa. Pozdravovali a tešili sa naňho. Rovnako na ministerstve zavládla oslavná nálada, ako s úškľabkom prezrádzala Hermiona.
„Klince a kladivo, paráda,“ nadchol sa Charlie. K týmto veciam sa vlastne nedostal. Neville sa väčšinou hrabal v zemi, a keď bolo niečo potreba opraviť, použil prútik. Rovnako ako všetci čarodejníci. A ako by to spravil aj Harry, keby nemal naordinovanú ergoterapiu. A ktovie, čo bude mať po dnešku všetko naordinované.
„Zrejme to už dnes nestihneme. Než poriadne vyschnú, chvíľu to potrvá. A ja mám dohodnuté nejaké stretnutie. Čiže to dokončíme zajtra.“
„To ale nepôjde,“ Charlie pozrel na otca. Ten povytiahol obočie. „Neville poslal mame sovu. Chce ísť na víkend na chatu,“ prezradil, ale bez nadšenia. „Som za to rád, určite. Mama vyzerala pokojnejšie, ale radšej by som to tu s tebou stĺkal…“
„To ma teší,“ prikývol rozpačito. „To, že chceš tráviť čas so mnou. Ale to nevadí. Od pondelka si nájdeme inú činnosť,“ usmial sa a pohladil ho hlave. „A chata znie fajn.“
„Je to väčšinou nuda,“ prehlásil chlapec a čistil štetky. „Keby bolo aspoň leto, že by sme sa kúpali. Takto sa tam budeme len ryť v zemi, možno zájdeme na loďku a budeme hrať hry. Opekať a podobne…“
„Dôležité je ale to, že bude rodina pohromade,“ vypustil so sebazaprením. Neville sa teda rozhodol zakopať vojnovú sekeru, aspoň čo sa Ginny týkalo. Nie, nebude sa im do toho montovať presne tak, ako sľúbil.
Hermiona vystriedala Ginny pri dozore o tretej, aby mohla ísť s Charliem domov skôr. Nepovedala mu, čo plánujú cez víkend. Vravela len, že majú niečo naplánované. Keby nebolo Charlieho, o chate by nevedel. Samozrejme nebolo Ginninou povinnosťou oznamovať mu, čo chce robiť so svojou rodinou. Ale aj tak mal pocit, že mu to nepovedala zámerne.
——
„Vážne si myslíš, že ona je tou pravou, aby sa hrabala vo mne?“ nepozdávalo sa Harrymu. Bol spolu s Hermionou u nej doma a čakal na liečiteľku.
„Je riadne vyškolenou liečiteľkou, Harry,“ zamračila sa naňho. „A príde až zo Švédska, tak nefrfli…“
„Ale je to Luna,“ upozornil. „A ona bola vždy… zvláštna…“
„A zvláštnou neprestala byť. Ale ako som povedala, je liečiteľkou a môžeme sa u nej spoľahnúť na to, že bude mlčať. Vieš si predstaviť, keby sme zavolali niekoho od Munga? Alebo by si šiel ty k Mungovi? A liečiteľku potrebuješ, tak už nefrfli.“
Bola to pravda. Nutne sa potreboval spamätať. Potreboval nejaké vyjadrenie od liečiteľa, čo so sebou robiť Ako si pomôcť. Ako sa zbaviť tej neustálej nervozity, pretože práca bola síce fajn, ale celý život stĺkať laty nemohol. Možno bude stačiť nejaký elixír. Možno sa skutočne len vyrozprávať, hoci s Lunou sa rozprávať určite nebude.
Po vojne absolvovala liečiteľskú školu. Potom sa presťahovala do Švédska. Najprv tam bola na stáži a potom tam proste zostala. Výborne, ďalšia, ktorá si usporiadala život. Ginny jej volala a poprosila ju, či by nemohla prísť. Aspoň sa naňho pozrieť a odporučiť nejaké postupy. A ona sľúbila, že na víkend príde. Fajn, niekto bude cez víkend na chate a niekto sa bude spovedať psychiatrovi. Čarodejníckemu doktorovi cez hlavu. Krivo sa zaškľabil.
Luna ho však šokovala svojou normálnosťou. Vážne bola vcelku obyčajná. Mala kratšie vlasy, než si pamätal a všedný, ničím upozorňujúci pohľad. Pamätal si niečo iné.
„Ahoj, Harry, som rada, že žiješ,“ pozdravila ho s úsmevom a trocha opatrne objala. „Mal by si trocha pribrať, vyzeráš vetcho.“
„Usilovne na tom pracujem,“ zaškľabil sa nervózne.
„Vezmem ti veci do Harryho izby,“ Hermiona vzala jej tašku. „Rád sa prespí dve noci na pohovke,“ zaškľabila sa naňho.
„Dobre,“ súhlasila, ale dívala sa na Harryho. „Píše sa už o tebe aj vo Švédsku,“ usmiala sa. „A zrejme v celom svete. Keby si ho vtedy nezastavil, jeho moc by sa rozšírila aj do zahraničia a zasiahlo by to všetkých. Sú radi, samozrejme, ale nešalejú tak, ako Angličania,“ zasmiala sa a sadla si. Netušil, čo vravieť.
„Veci máš v izbe. Dáš si kávu? Čaj? Nejaké sendviče?“ ponúkla Hermiona a strčila do Harryho, aby si sadol do kresla. Stál tam ako soľný stĺp.
„Nie, ďakujem. Rada by som začala, ak nemáte námietky. Možno bude stačiť jedno sedenie a možno viac… nechcem strácať čas.“
„Ehm, paráda,“ okomentoval Harry.
„Ja si teda skočím do práce,“ rozhodla sa Hermiona. Harry na ňu hodil prosebný pohľad. „Ako dlho si myslíš, že by to trvalo?“ spýtala sa Luny. Tá mykla plecami neprestávajúc skúmať Harryho.
„Asi bude lepšie, keď ti zavolám,“ konečne pozrela na Hermionu a usmiala sa.
„V poriadku,“ prikývla a obrátila sa na Harryho. „Tvoj prútik, Harry,“ vyzvala ho. Zagánil na ňu. „No daj…“
„Je to zbytočné, Hermiona,“ vypustila Luna. „Ak by mi chcel Harry upravovať pamäť, mohol by vziať môj… zrejme by som nestihla ani potichu zaprotestovať. A ja prútik potrebujem. Tak mu ho pokojne nechaj a on sľúbi, že bude rešpektovať každý môj verdikt, ktorý vynesiem,“ uprela svoj pohľad na Harryho.
„Nechcel som upravovať žiadnu pamäť,“ zašomral.
„No…“ Hermiona zaváhala. „Tak dobre. Zavolajte mi, keď budete hotoví…“
Hermiona skutočne odišla preč a Harry osamel s Lunou. Vždy pri nej bol nesvoj, nevedel ako sa s ňou rozprávať, hoci to bola Ginnina najlepšia kamarátka. A to vtedy liečiteľkou nebola. Keď si teraz vytiahla blok s ceruzkou a dívala sa naňho, znervóznel ešte viac a siahol do vrecka, kde mal svoje kocky.
„Harry, upokoj sa. Rozprávala som sa s Ginny dosť dlho a ona tiež niečo vie, takže mi ozrejmila tvoju situáciu. Nemyslím si, že si nejaký šialenec. To by si sa už niečím prejavil. V pohode ale nie si, to uznáš aj sám, nie?“ spýtala sa. Prikývol. „Dobre, tak mi povedz, ako sa cítiš?“
A bolo ticho. Harry sa na ňu díval, vo vrecku prehadzoval svoje kocky a mlčal. Prevrátila oči, čo u nej nikdy nevidel, ak si dobre pamätal.
„Zabudni na to, že sa poznáme. Že som Luna. Bláznivá Luna z minulosti a ty si Chlapec, ktorý prežil, aby sa z neho stal Hrdina, ktorý vstal z mŕtvych. Keď na to nezabudneš, nepohneš sa z miesta a to potrebuješ, nie?“
„Iste,“ prikývol.
„Výborne, konečne slovo. Tak poďme na to. Ako sa cítiš?“ znova ho vyzvala. Zamračil sa.
„Nechce sa mi o tom hovoriť, vieš?“ nervózne sa pomrvil.
„No jasne,“ prikývla. „Isteže sa ti o tom nechce hovoriť. Ale budeš musieť a to si tiež uvedomuješ. Nemysli si, že čokoľvek z toho, čo mi tu povieš, posuniem ďalej. Preto som aj prišla zo Švédska. A do Švédska to so mnou aj pôjde.“
„Ty myslíš, že nám dva a pol dňa budú stačiť k tomu, aby si ma… vyliečila?“ nepresvedčivo sa zaškľabil.
„Uvedomuješ si, že máš veľký problém. Bod k dobru,“ zavrtela nad ním hlavou. „Nejde ale o okamžité vyliečenie. To nie je chrípka, na ktorú sa predpíše elixír. Chcem len, aby si sa vyrozprával. Podľa toho zistím, v čom spočíva tvoj problém a podľa toho sa naordinuje… liečba. A v liečení už môžu pokračovať aj Ginny s Hermionu. A či sa stihneš vyliečiť do mesiaca, to bude závisieť od teba. Ale keďže nie si šialenec, dokonca mi prídeš celkom normálny, mohol by si to stihnúť…“
„Ďakujem veľmi pekne,“ sarkasticky natiahol. Niečo si zapísala. Zamračil sa. „Študuješ ma.“
„Začala som s tým hneď, ako som ťa uvidela,“ zdvihla hlavu a usmiala sa. Potom zvážnela. „Je to moja práca, Harry.“
„Pomohla si aj Ginny po mojej smrti. Vravela,“ spomenul si, prečo sa jej dcéra volá Luna.
„No vidíš a to som nebola ani liečiteľka,“ usmiala sa.
„Uhm…“
„A teraz mám k tomu aj diplom. Harry, budeš mi musieť dôverovať. Ani dievčatám nepoviem, o čom mi tu hovoríš. Ak sa budeš chcieť niekomu zveriť v budúcnosti, bude to záležať len od teba. S niekým by si ale mal začať, preto navrhujem seba,“ povedala a uprene sa naňho dívala.
„Ginny pomenovala dcéru po tebe,“ vyriekol zamyslene. Nechala ho tak. Nech dumá. Vedela, čo vydumá. Pozrel na ňu. Ginny ostala po jeho smrti tehotná a zrejme pekne v prdeli. A Luna jej pomohla až tak veľmi, že bola Ginny ochotná pomenovať po nej svoju prvú dcéru. Nebolo ťažké prísť na to, v čom spočívala Lunina pomoc.
„S Ginny som vtedy strávila čas prakticky až do pôrodu,“ potichu prezradila. „A kúsok po ňom. Potom som šla do školy. Bolo to vtedy pre ňu veľmi ťažké, vieš?“
„Asi áno,“ prikývol. Umrel. Samozrejme to muselo byť ťažké. „Pre mňa to tiež nebolo príjemné. Hlavne keď mi Snape povedal, čo tá kliatba vlastne znamená. Že nemôžem prezradiť, že žijem. Jednoducho zmiznem, bez stopy a nikto nebude vedieť, kde som. Budem proste mŕtvy, pretože to, čo som mal spraviť, sa do roka a do dňa nedalo vyriešiť,“ zhnusene prskol. Pozorne ho počúvala. Postavil sa a nervózne začal pochodovať po miestnosti. „Keby mi predtým povedal, čo to bude znamenať, nesúhlasil by som. Muselo by sa vymyslieť niečo iné, hoci zrejme sa nedalo,“ krivo sa zaškľabil. „Nechal som ju tu, tehotnú a absolútne som netušil, či a kedy sa budem môcť vrátiť. Prešiel čas a ja som vedel, že už musela porodiť… a dovtedy sme neprišli ani na jedného smrťožrúta. A vedel som veľmi dobre, že sa s tým časom zmieri, že prijme fakt, že som mŕtvy a v tomto duchu bude vychovávať aj naše dieťa. Bol som mŕtvy pre všetkých, pre ňu, pre syna…“ znechutene sa otriasol a sadol si naspäť. „A čas plynul, ročné obdobia sa menili, mesiac po mesiaci, rok po roku a ja som rezignoval, vieš? Tak nejak som sám seba začal vnímať ako mŕtvolu pochodujúcu po svete, zháňajúcu sa za smrťožrútmi, ktorí boli porozliezaní a skrytí a zameral som sa výlučne na to. Tie novinové články… každý jeden mi pripomínal, že svet pokračuje aj bezo mňa. A celkom zdarne. Ron bol aurorom, Remus profesorom, Sirius mŕtvy… A Ginny vydatá,“ zaškľabil sa. „To bolo to najhoršie, vieš? Mala právo na život, samozrejme. Nemohol som dúfať, že na mňa bude čakať… na mŕtvolu. Len mi to potvrdilo, že skutočne som mŕtvy. A hlavne vo svojej hlave som bol mŕtvy,“ zaťukal si na ňu dívajúc sa na Lunu.
Zamračil sa, pretože si niečo sústredene zapisovala.
„Pokojne si tam napíš, že Harry Potter je cvok,“ zaškľabil sa. „A veľkými písmenami.“
„Ty nie si cvok, Harry,“ zaprskala a spravila bodku. Pozrela naňho. „Blázon o sebe nevie, že je blázon. Myslí si opak, že je všetko v poriadku. To nie je tvoj prípad. Ty vieš, že niečo nie je v poriadku a blázon ani zďaleka nie si,“ usmiala sa. „Čo Snape? Nie! Nemusíš vravieť, čo ste robili,“ zasiahla, pretože chcel protestovať. „Len mi povedz, ako ste spolu vychádzali.“
„On bol blázon a to doslovne. Nielenže vymyslel tú kliatbu, dobrovoľne si ma zavesil na krk, aby mi pomohol a potom sa nechal zabiť,“ krivo sa zaškľabil. „Idiot,“ zavrtel hlavou. „A celú dobu mlčal. Povedal to až na konci… Tak, Harry, som tvoj posledný smrťožrút. Tak neváhaj, zabi ma a utekaj domov… Nepovedal to síce doslovne, ale význam bol rovnaký,“ pozrel na ňu. „Naštval ma. Nenávidel som ho. Spočiatku veľmi. Chcel som ho zabiť, keby som k tomu nabral odvahu. Viac ako jedenásť rokov bol ale mojím jediným priateľom… áno, boli sme priatelia. Inak to ani nešlo. Boli sme k tomu prinútení… spriateliť sa. A na konci som jediného kamaráta zabil,“ nasilu sa uchechtol.
„Takže ste sa skamarátili?“ spýtala sa a nečudovala sa tomu.
„Iste, inak to nešlo. Nevravím, že sa tak stalo hneď. Nenávidel ma a ja jeho ešte viac. Lenže čas plynul a z nenávisti sa stal rešpekt, dôvera, vďaka…“ zavrtel hlavou a postavil sa. Znova začal pochodovať. „Za tých viac ako jedenásť rokov sa udialo mnoho vecí. Veľa ma naučil. Rozprávali sme sa. Zachraňovali sme si životy. Liečili sme sa…“ pozrel na ňu. „Nebola to proste prechádzka ružovou záhradou. Smrťožrúti sa skrývali na dosť nechutných miestach. Niektoré boli život ohrozujúce,“ povytiahol obočie. „Ale o tomto skutočne nechcem hovoriť. Vieš, tá honba za smrťožrútmi, hoci to bolo zdĺhavé a úmorné, nebola zase až taká… hrozná. Dokonca mi postupne nevadilo ich zabíjať. Vážne. Naučil ma to. Neviniť sa za všetko a nefňukať. Inak by zo mňa bol blázon, ktorý ale nevie, že je blázon, už niekedy v treťom roku,“ zaškľabil sa. „Preto sa ma vtedy chytil, aby som nezcvokol…“
„Takže sa za jeho smrť neviníš?“ položila otázku. Nezdalo sa jej, že by práve toto bol jeho hlavný problém.
„Nie,“ zavrtel hlavou. „Chcel to. Vybral si to. Vedel, že to tak dopadne viac ako jedenásť rokov. Nepovedal to síce, ale aj tak si myslím, že sa k tým smrťožrútom pridal zámerne. Nielen preto, aby som mal mínus jednu starosť. Ale preto, lebo chcel umrieť. Už konečne. Ja som spravil len to, čo on chcel,“ mykol plecami. Bez váhania, bez výčitiek svedomia. Skôr bol naňho nahnevaný, ako by ho mrzelo, že ho zabil.
„Harry, zabil si desať ľudí. Čo mi povieš o tom?“ píšuc si poznámky sa pýtala.
„Nič. Zabil som ich. Bolo to nutné, aby som prelamoval kliatby,“ mykol plecami. „Ak chceš vedieť, či ma hryzie svedomie… nehryzie. Hrýzlo ma spočiatku. Potom ale zapracoval Snape. A boli to smrťožrúti, Voldemortovi poskokovia. Údajne by som za to mohol dostať Merlinov rád,“ zaškľabil sa. „Ďalší do zbierky. Asi ich začnem zbierať. Ale okrem nich som nikoho iného nezabil. Vyhýbali sme sa tomu, aj keď sme museli… keď sme sa dostali do problémov…“
——
Ginny skontrolovala deti. Frank s Lunou už spali a Charlie si pri malej lampičke čítal. Sľúbil, že za chvíľu zhasne. Všetci traja boli v jednej izbe v podkroví v chate, ktorú vlastnili Nevillovi rodičia a on sa to dozvedel po smrti babičky. Stále bolo na nej čo robiť, ale predať ju nechcel. Aspoň mali kam chodiť cez víkendy a hlavne cez leto.
Pomaly schádzala po schodoch. Rozhovoru sa jednoducho nevyhnú. Neville prišiel z Rokfortu skutočne až v piatok podvečer, aby sa premiestnili ku chate. Mala všetko pripravené, deti vyzdvihla skôr, stačilo len vziať veci a mohli ísť. Presne tak, ako jej to písal v stredu podvečer a poslal list po sove. Nezžil sa s modernejším svetom, hoci v dome elektrinu mali, neuznával ani mobily a ani počítače.
„Takže? Prečo chata?“ spýtala sa, keď vošla do obývacej miestnosti preplnená nervozitou.
„Len tak,“ mykol plecami. „Pivo?“ Na chatu vždy brával pivo. Prišlo mu to príhodnejšie ako víno. Prikývla. „Premýšľal som, čo som bol na Rokforte,“ stiahol obočie a priniesol jej pivo k pohovke. Sadol si vedľa nej. „To, ako sme sa bavili o rodine a tak. Súhlasím,“ pozrel na ňu. „Pre dobro našej rodiny ju udržíme. Ako ty, tak i ja.“
„Dobre,“ prikývla. Nervozita ju neopúšťala. Naposledy toho povedal oveľa viac. „Neville, pozri. Už znova vravím, že…“
„Nechajme to tak, Ginny,“ prerušil ju. „Nebavme sa o tom. Je to tak, ako to je a zrejme aj bude, ale záleží na rodine. Proste sa to takto vyvinulo a ja som tvoj manžel, s ktorým máš deti. Sme rodina a ostaneme rodina. A už o tom ani slovo,“ rozhodne prehlásil. Cítila v tom akési ultimátum, ale nechcela sa v tom rýpať. Povzdychla.
„Luna je v Anglicku,“ prezradila mu potichu. Pozrel na ňu.
„Páni,“ mierne sa pousmial. A zamyslel sa. „Predpokladám, že kvôli Harrymu,“ díval sa na ňu. Prikývla. „No, pamätám, že si vtedy bola dosť na dne a pomohla ti. Zrejme očakávaš, že pomôže aj Harrymu. Je na tom zle?“ spýtal sa. A pýtal sa s nefalšovaným záujmom. Nech by mal proti Harrymu čokoľvek, jeho osud mu predsa len nebol ľahostajný.
„To práve neviem,“ oprela sa a upila si piva. „Nemyslím si, že by bol vyšinutý alebo tak nejak. Hoci viac ako jedenásť rokov vedľa Snapa…“ zavrtela hlavou a on sa slabo uchechtol. „Je ale príliš nervózny a uzavretý. Chcel by sa dať do mesiaca do poriadku, preto som volala Lunu.“
„Ako v tom článku? Mesačná lehota?“ spýtal sa a pozrel na manželku.
„Správne. Chcel by ísť s Charliem kúpiť prútik,“ usmiala sa.
„A svet ho potrebuje vidieť. Rozumiem. Ale nie je nebezpečný alebo také niečo, nie? Myslím pre Charlieho…“
„Synovi by neublížil. A či je nebezpečný… ty si mu rozbil nos a nezabil ťa,“ pripomenula mu.
„Pretože odpadol,“ stiahol obočie. „Nestihol,“ mierne sa zaškľabil a pozrel na ňu. „Ten tvoj článok… bol dosť silný. Pre nezainteresovaných. Ale máš samozrejme pravdu, treba mu pomôcť, keď sa dá. Vtedy som reagoval skratovo, a keď sa bude dať, tak mu to vysvetlím.“
„To by bolo fajn. Boli ste predsa priatelia,“ súhlasila. Priateľmi ale nebudú. „Luna je teraz u Hermiony, ale v nedeľu príde na obed k nám. Mrzelo by ma, keby sme ju ani nevideli…“
„Chata, pre Merlina,“ zamračil sa. „Nevedel som, keby som vedel…“
„To je v poriadku, Neville,“ usmiala sa a pohladila ho po ramene. Jej ruka opatrne skĺzla k jeho dlani a vkĺzla do nej. „Chata bol fajn nápad. Nikto z nás to nemá jednoduché a trochu vypnúť musíme všetci.“
„Dobre,“ súhlasil a stisol jej ruku. Maličkú, ako bola ona. Alebo len on bol príliš vysoký a príliš mohutný. Stiahol obočie. „Musíme vypnúť, správne,“ hral sa s jej prstami. „A čo Charlie a Harry?“ zdvihol k nej pohľad.
„Začali si rozumieť,“ mierne sa pousmiala. „Charliemu sa páči, ako mi prezradil.“
„To je dobre,“ sklonil hlavu. Všetko bolo až smiešne dobre. „Zajtra vezmem chlapcov na loďku. Možno chytíme rybu,“ uškrnul sa.
„Nechytíte nič,“ zavrtela hlavou. „Už som vybrala mäso k obedu. A keby ste náhodou aj niečo chytili, tak to môžeme ugrilovať,“ zasmiala sa. „Každopádne mi chce Luna zajtra pomôcť v kuchyni.“
„Šikovná. Len nech sa priúča, pokým ju to baví,“ usmial sa. „Dáme si ešte pivo?“ spýtal sa. Pozrela naňho.
„Nie, poďme radšej do postele,“ vyzvala ho. Uprene sa na ňu díval niekoľko sekúnd, kým prikývol.
Bola to jasná výzva. Chcela predstierať manželstvo so všetkým, čo k tomu patrí. Nenamietal. Aj keby mal Malfoy hneď pravdu a Harry by si s ňou niečo začal, nezabráni tomu. Aj keby si Harryho pri sexe predstavovala a vrcholila pri tom, bolo to jedno. Jeho život už bol aj tak dosť posratý. Vždy stál za hovno, ale teraz sa posral úplne.
Nič to nemenilo na fakte, že on bol jej manželom. On vedľa nej mohol spávať. Patrila jemu. Jeho penis mala teraz v ústach a to on sa hral s jej prsami, aby on siahol do jej rozkroku a dráždil ju. On si užíval jej pozornosti, pre seba si ju pripravil, aby do nej vnikol on a začal ju kurva šukať on. Nie Harry.
A možno teraz spod privretých viečok vidí miesto neho Harryho, bolo mu to jedno. Pretočil ju, aby sa do nej dostal zozadu. Teraz ho aspoň nevidí. Videl, ako si siahla medzi nohy, aby si pomohla. Samozrejme, pretože on ju uspokojiť nedokáže. A bolo mu to jedno. Napokon si predsa pomohla, ako cítil. A bolo to jeho semeno, ktoré ju zaplnilo. Nie Harryho. Nech ju Harry miloval akokoľvek a ona možno stále milovala jeho, hoci tvrdila opak, je jeho. On má právo držať jej nahé telo pri sebe a hlboko ju bozkávať. Nie Harry.
——
V sobotu doobeda zašiel spolu s Hermionou a Lunou pozrieť, ako postupujú Seamus s Deanom a ich firmou v prácach na jeho dome. Najskôr si myslel, že sa premiestnili k nejakému inému domu, pretože na tomto bola nová strecha a fasáda a okolie bolo upravené. Ernie McMillan zapracovával na bujnom poraste a on ho požiadal, aby na hraniciach nechal čo najviac zelene a ak by sa dalo nejakými kúzlami docieliť, aby tam pri plote vyrástol aspoň dva a pol metrový živý plot.
V dome už bola zavedená elektrina, nové omietky aj podlahy presne tak, ako ich povyberala Hermiona. Nechcelo sa mu veriť, že ešte pred pár dňami to bol schátraný a zničený dom. Jeden chlap práve kúzlil v kúpeľni, Seamus sa zameriaval na schodisko a Dean s kolegom montovali okná a dvere. Harry len civel. Skutočne.
Na obed a aj na večeru zašli do Brlohu. Molly bola rada, že Lunu vidí. Poznala ju odmalička a po vojne bola pri nich prakticky nepretržite. A bola to liečiteľka, ktorá prišla pomôcť Harrymu. Preto bola veľmi vítaná.
Medzi obedom a večerou absolvoval Harry ďalšie akési sedenie, tentoraz v sade medzi stromami. Luna to miesto vybrala zámerne. A rozprávala sa s ním dosť dlho o tom, čo cíti po svojom zmŕtvychvstaní. A jemu už ani neprišlo podivné, že sa s ňou o tom baví.
Hermiona sa vtedy vrátila domov. Molly nemala ani elektrinu a už vôbec nie internetové pripojenie. Tak sa vrátila k sebe, aby tak pozháňala zariadenie do Harryho domu. A vlastne aj do svojej izby, pretože jej Harry na rovinu povedal, že keď tam príde, jedna z horných izieb bude patriť jej. Bolo tam veľa izieb a on skutočne nevedel, čo s nimi. A tak nejak si domyslel, že mu aj tak bude robiť dozor, tak nech sa tam cíti čo najpohodlnejšie.
——
„Dobre, drahé dámy,“ vyriekla Luna v nedeľu poobede. Boli u Ginny, kde bola pozvaná na obed, pobavila sa s deťmi a aj s Nevillom a o dve hodiny mala nastavené prenášadlo domov, do Štokholmu. Hermiona sem prišla z Brlohu, kde Harry stĺkal dohromady Mollyn plot. „S Harrym som sa už rozprávala. Samozrejme som mu nepovedala všetko… vlastne skoro nič, pretože mi povedal, aby som s rozsudkom smrti šla za vami, ako jeho liečiteľkami a dozorkyňami…“ zaškľabila sa. Ginny zavrtela hlavou a uškrnula sa.
„Dobre, fajn a verdikt?“ spýtala sa Hermiona netrpezlivo. Po pravde sa snažila z Luny niečo vytiahnuť celý víkend, ale tá mlčala.
„Nie je to až také hrozné, ako by sa vzhľadom k okolnostiam dalo predpokladať. Nie je to ale ani dobré. Trpí posttraumatickou stresovou poruchou, čo je pochopiteľné. S tým sa však vyrovnáva na počudovanie dobre…“
„Trauma?“ Hermiona stiahla obočie. „Určite áno, videla som jeho telo… teda keď sa ten prvý večer vyzliekol u Remusa… trenky mal na sebe!“ zamračila sa na obe. Hoci to zrejme nebolo potrebné. Ani jedna sa na ňu nedívala s tým, že by žiadala podrobnejšie vysvetľovanie. „No… a áno. Má na tele nejaké jazvy a tak…“
„Nevravel, čo všetko museli spraviť a zrejme to ani nepovie, ale ako sa vyjadril, nebola to prechádzka ružovou záhradou,“ pokračovala Luna. „Tá porucha sa tak nazýva. V jeho prípade je to skôr o tej stresovej časti. Viac ako jedenásť rokov bol v pohybe, očakával nebezpečenstvo, jeho čas medzi mŕtvymi sa predlžoval a vzďaľoval sa od nás všetkých… to je jeho problém. Ani nie vraždy… Snape ho vycvičil veľmi dobre. Skutočne mimoriadne, pretože starý Harry by už bol dávno zosypaný.“
„To sa ale dá liečiť,“ nadhodila Ginny potichu.
„Iste,“ prikývla Luna. „Pochybujem, že by prijal odbornú pomoc a vlastne si myslím, že ju ani nepotrebuje. Nie je vyšinutý, nie je nebezpečný… hoci samozrejme, posttraumatický šok môže v celej svojej sile vypuknúť do mesiaca po návrate do reality, čiže ešte pár týždňov je tu tá hrozba… ale nemyslím, že by nutne potreboval elixíry…“
„A tá nervozita?“ Hermiona sa mračila. „Kocky…“
„Ventiluje sa, ako správne predpokladala Ginny. Vravela som, celú dobu bol v pohybe, v strese, očakával nebezpečenstvo… a keď má teraz ostať sedieť na zadku, tak ho to vykoľajuje. Nehovoriac o tom, že by chcel zabudnúť, ale to sa nedá a ani nebude dať, hlavne keď naňho vyskočia médiá. Musí niečo robiť. Preto poklopkáva prstami, preto sa hrá s kockami, preto pochoduje po miestnosti. Skončí to, keď sa upokojí a prispôsobí. A tak isto skončia jeho záchvaty…“
„Počkaj, aké záchvaty?“ prerušila ju Ginny a spýtavo pozrela na Hermionu.
„Nevšimla som si záchvatov…“
„Pretože sa ich naučil prekonávať… koncentráciou a dychom,“ Luna na nich pozrela. „Keď je vo veľkom strese, proste ho prepadá panický záchvat. Snape ho naučil, ako ho zvládať. Na toto by som možno odporučila miernejší elixír na upokojenie… aby ho nosil so sebou v prípade, že by sa mal dostať do enormného stresu. Napríklad pri interview,“ zaškľabila sa.
„Takže to nie je až také zlé,“ zamyslene skonštatovala Ginny. „Snapovo pôsobenie nemuselo byť úplne márne.“
„To nie. Skôr naopak by som povedala. Spravil z neho silnejšieho a odolnejšieho človeka, každopádne to nemení fakt, že bol viac ako jedenásť rokov úplne mimo,“ Luna sa zamračila. „Jeho nervozita časom pominie, prispôsobí sa realite. Odporúčam činnosť tak, ako doteraz. Potrebuje byť zamestnaný, potrebuje niečo robiť. Záchvaty prekonáva aj sám, ale tie tiež pominú, keď si zvykne. To ale nie je jeho hlavný problém. To, čo sa dialo v minulosti ho síce trápi, to ale odstráni čas…“
„Tak v čom je problém?“ Hermiona sa nervózne pomrvila.
„Trpí depersonalizáciou,“ vyriekla. Hermiona na ňu nechápavo hľadela, ale všimla si, ako Ginny privrela oči a sklonila hlavu.
„Iste, to je logické. Mohlo mi to napadnúť…“
„A čo to je?“ Hermiona sa dožadovala vysvetlenia. „Akože… stratil vlastnú osobu?“ preložila si názov do svojej reči.
„Dá sa to tak povedať,“ prikývla Luna. „Počas tých rokov začal sám seba vnímať tak, ako sme ho vnímali my. Ako mŕtveho. Bol pre nás mŕtvy a prijal ten fakt. Myslel si, že sa nikdy nevráti. A keď sa teraz vrátil, ten pocit pretrval. Nevie, kam sa zaradiť. Všetci okolo neho majú svoj vlastný život a on sa cíti nepatrične, nadbytočne, akoby všetkým zavadzal, pretože bol vlastne mŕtvy a myslí si, že do nášho sveta nepatrí. Myslí si, že by bolo lepšie, keby skutočne ostal mŕtvy,“ vyriekla a celú dobu sa dívala Ginny do očí.
„To ti povedal?“ vyprskla Hermiona neveriacky a nahnevane. „Nikto z nás…“
„Nepovedal mi to priamo. Je to len jeho subjektívne vnímanie reality a mojou prácou je odhaliť, čo sa za rečami skrýva,“ povedala neprestávajúc sa dívať na zarazenú Ginny.
„Ja mu ale v tomto pomôcť nemôžem,“ ozvala sa Ginny potichu. Hermiona po nej strelila pohľadom a stiahla obočie. Došlo jej to.
„Áno, iste,“ prikývla Luna. „Ja som ti kedysi vravela, že budeš ľutovať. Nemyslela som práve túto situáciu, ale…“
„Áno, ja viem,“ prerušila ju potichu Ginny. „Nikdy sa ti nepáčilo, že si beriem Nevilla…“
„A mala som pravdu. Aj keby sa Harry nezjavil. Dokedy si myslíš, že by sa dalo predstierať…“
„Pokojne, dámy, prosím,“ prerušila ich Hermiona. Boli síce zabezpečené, Neville bol s deťmi, ale aj tak nepotrebovala riešiť ich staré spory. Luna nikdy nesúhlasila, keď Ginny podľahla Nevillovmu takmer až stíhaniu a vzala si ho. Podľa jej názoru mala ostať až do smrti sama len s Charliem, pretože neexistovalo nič, čo by ju dokázalo odpútať od Harryho. Od jeho spomienky a pamiatky. A žiť v niečom predstieranom sa síce dalo, ale napokon by ju to aj tak začalo ničiť. A to sa zrejme práve teraz začne diať. „Čo môžeme pre Harryho urobiť,“ obrátila sa na Lunu.
„Určite by preňho bolo najlepšie, keby sa vrátil tam, odkiaľ odišiel,“ vypustila dívajúc sa na Ginny. „To už ale nie je možné. On si potrebuje nájsť vlastné miesto, to si uvedomuje. Charlie je úplne fantastickým prvkom. Aspoň ten syn mu ostal…“
„Luna, prosím, prestaň,“ mračila sa Ginny. Jej kamarátka len mávla rukou.
„Aj tak je to pravda. Horšie, že sám chápe, prečo to takto dopadlo a je s tým zmierený, vieš? Skutočne ti nebude stáť v ceste. Potreboval by ale rodinu a tú nemá. Tak mu ostávajú len priatelia.“
„A tých má samozrejme dosť,“ prikývla Hermiona. „Čo máme robiť? Okrem toho, že pri ňom stáť a tak… čo konkrétne sa dá spraviť?“
Luna sa nadýchla, akoby chcela niečo povedať, ale potom len zavrtela hlavou. A Ginny na ňu uprene hľadela. Vedela, čo by mu pomohlo najviac. Keby sa k nemu vrátila a bolo by to preňho tak, ako pred jedenástimi rokmi, kedy skutočne rodinu mal. Alebo mohol mať. A potom sa na svoju kamarátku zamračila, akoby jej naznačovala, nech s tým ani nezačína. Luna si povzdychla.
„Nič konkrétne sa nedá robiť. Nejde mávať prútikom, ani piť elixíry. Pomohla by mu psychoterapia, ale tú odmietne okamžite. Ak by bolo potrebné, prídem. Myslím ale, že bude stačiť, keď pri ňom budete. Spočiatku vy dve, pretože vám verí. Postupne ostatní. A keď sa sám rozhodne, že pôjde… napríklad s Ronom na pivo, bude to fantastické. Tiež mu treba podstrkovať myšlienky ohľadne budúcnosti. Napríklad práca. Bolo by dobré, keby začal premýšľať, kde sa zamestná. Potrebuje cítiť, že do tohto sveta patrí. Musí si to uvedomiť a pripustiť. A čo sa týka Charlieho… nie je nebezpečné nechávať ho s ním samého. Určite potrebuje aj vás, ale potrebuje byť aj s ním niekedy úplne sám. Musíš mu prejaviť dôveru. Nechaj ho uňho prespať. Na skúšku. Zatiaľ pri Hermione. A potom sa uvidí…“