„Pokračujeme, Thomas,“ vrkol po ňom a prikopol mu prútik.
Deanovi sa na tvári objavil záblesk prekvapenia, ale vzápätí ho vystriedal výraz pochopenia. Bolo mu jasné, čo Harry zamýšľa, v momente stál na nohách a začal páliť zaklínadlá nanovo. Harry ich odkláňal, aby vzápätí použil ďalšie kúzlo z otcovho zápisníka. Súperovi sa na tvári objavili červené pupienky. Spokojne sa zaškľabil. Pohľad naňho bol celkom príjemný.
Po ďalšej sérii Deanových útokoch pocítil trikrát po sebe bolesť v stehnách, a nohy mu začali tŕpnuť. Nevedel zistiť, čo je to za kúzlo, nepoznal ho a dosť ho to prekvapilo.
Po ďalších piatich minútach, kedy ho nechal besnieť s nepríčetným výrazom, použil svrbivé zaklínadlo a s potešením sledoval, ako sa Dean začal ľavou rukou ošívať, kým pravačkou neprestával páliť. Bolo mu jasné, že to Harry robí schválne, ale vzdať sa nemienil a aj keď tušil, že nemá šancu, chcel využiť najmenšiu možnosť spôsobiť mu nejakú ujmu. Preto sa odhodlal použiť zaklínadlo, ktoré získal od svojho nového priateľa a vyslal po Harrym fialový záblesk.
Ďalšie zaklínadlo, o ktorom nevedel nič, uvedomil si len to, že mu spôsobilo problémy s dýchaním. Odrazu sa nevedel poriadne nadýchnuť, vzduch nasával plytko a zrýchlene. Tohto chcel využiť Dean a pálil zaklínadlá, ktoré odvracal s veľkými problémami.
Vzápätí Deana potkol a kľačiac ho odrazil niekoľko metrov vzad. Potreboval získať čas na uvedenie dychu do normálneho stavu, nechcel sa sťažovať a uvedomil si, že Tonksová nezaregistrovala náznak niečoho nekalého. Takéto kúzla sa doteraz neučili, ale vlastne ani on nepoužíva kúzla zhodné so školskými osnovami.
Pomaly sa mu vracal dych do normálu, to sa už ale opäť bránil Deanovému napádaniu. Niekoľkokrát ho potkol a prestávalo ho to baviť. Dospel k záveru, že Dean dostal to, čo si zaslúži, aspoň nateraz. Rád by to už ukončil alebo možno ani nie. Použil mätúce zaklínadlo, zároveň s ním kúzlo vyvolávajúce slinenie a taktiež ho celého zafarbil na ružovo. Až potom mu odpálil prútik, aby si ho privolal a ukončil zápas.
Než sa Dean opäť spamätal, bolo po všetkom. Harry si nevšímal smiechu a jasotu, užíval si pohľad na ružového Deana, ktorý sa jednou rukou škriabal a druhou sa snažil udržať prúd slín. V tvári posiatej červenými fľakmi sa odzrkadľovala ešte väčšia nenávisť, než tomu bolo dovtedy. Ak to teda bolo vôbec možné.
——
Na druhý deň si zavolala profesorka McGonagallová Harryho na pohovor, kde ho dôrazne upozornila, že mu podobné zosmiešňovanie spolužiakov tolerovať nebude. Použitie podobných fígľov síce nie je zakázané, samozrejme v rámci boja, pravdou však bolo, aspoň pre ňu, že to Harry trocha viac prehnal. Nevedela pochopiť, odkiaľ zobral kúzla, ktoré použil a on jej to samozrejme nevyzradil. Sľúbil, že sa to už nebude opakovať a myslel to smrteľne vážne. Nevidel dôvod niekoho iného poraziť podobným štýlom. Dean napokon po sérii odrazení skončil poudieraný na ošetrovni, kde ho prišla navštíviť len Melissa Orwellová a raz sa tam vychytil aj Seamus, kvôli priateľstvu, ktoré aj tak pomaly ale iste vyprchávalo.
V stredu mali prebehnúť štyri duely, ktoré boli z pohľadu prípadných osemfinálových zložení dvojíc veľmi zaujímavé a boli aj dosť nadšene očakávané. Slizolinčania pokračovali v napádaní, pretože sa mala k slovu dostať aj ich vodkyňa. A to hneď v tom prvom, kde sa stretla so Susan Bonesovou. Jednoznačne preukázala svoju prevahu, arogantne a znechutene si poradila s nervóznou a nepresvedčivou Bifľomorčankou. Zápas trval rekordných sedem minút a Slizolin jasal.
„Výborne, takže najprv Colin a potom príde na rad tá nechutná, namyslená, povýšenecká,“ Hermiona radšej svoju nadávku prehltla. Priatelia ju povzbudili a ona sa pustila do svojho protivníka, ktorý pišťal zaklínadlá tak, ako sa ich učili na hodinách Dumbledorovej armády. Až Harry čakal, či sa odhodlá aj k vyslaniu Patronovho zaklínadla. Hermiona ich len odkláňala, akoby sa bála zaútočiť na o hlavu menšieho Chrabromilčana. Ten okolo nej poskakoval v nádeji nejakého úspešného zásahu. Po niekoľkých minútach jednoznačného rozhodovania sa napokon zaútočila aj ona. V skutočnosti jej stačilo dvakrát vyslať odzbrojovacie zaklínadlo. Prvýkrát síce minula, ale druhý zásah bol presnejší a aj keď sa Colin snažil hodiť po odpálenom prútiku, Hermiona si ho pokojne privolala a zápas ukončila. A diváci jasali, jeden zápas v osemfinále bude presne podľa ich očakávania a najmä želania. Stretnú sa v ňom Parkinsonová a Grangerová.
K slovu sa po nej dostala aj Ginny. S odhodlaným výrazom sa postavila pred Zachariasa Smitha, pripravená poraziť ho a tým mu trocha vrátiť jeho provokačné a podrývačské reči z minulého roka. Nikto z jej priateľov si nerobil starosti. Poznali Ginnine možnosti, ale najmä vedeli, že Smith patrí do kategórie nie príliš kvalitného súpera. A zápas tomu jednoznačne nasvedčoval. Ginny si zobrala príklad zo svojho miláčika a niekoľko minút ho nechala blázniť, nie kvôli nerozhodnosti, taktiež jej robilo potešenie párkrát ho dostať na kolená. Nerobila to však tak okato, ako jej priateľ deň predtým a zápas ukončila skôr, ako sa to niekomu, menovite profesorke Transfigurácie, mohlo zdať podozrivé. Použila nevinný Expelliarmus a privolanie prútika. Chrabromil opäť jasal, ten deň sa mu obzvlášť darilo a k oslavám sa pridali dokonca aj dobre známe dvanástky, ktoré sa už ako tak zmierili s tým, že im Ginny vyfúkla ich hrdinu spred nosa.
„To by sme mali,“ spokojne sa zaškľabila, keď vyfasovala gratulácie a od priateľa bozk. „A teraz budeme držať palce tej bystrohlavskej nádhere,“ povedala a nevinne zamrkala. Harry sa len uškrnul, prial jej ten zápas, nech si to dievčatá rozdajú medzi sebou. Bolo mu jasné, že Changová má rovnakú túžbu ako jeho milovaná a nemusela nikomu nič hovoriť. Z jej nepriateľského a nenávistného zazerania to bolo viac ako isté.
Celá škola bola teraz zameraná na posledný zápas toho dňa a takmer celá škola fandila Changovej. Či už to bolo v očakávaní ďalšieho napínavého zápasu nasledujúceho kola alebo len čisto preto, že proti nej stála Slizolinčanka Shullová. A tá bola rovnako ako ostatok Slizolinu viac ako zdatnou súperkou. Ich zápas bol dovtedy najvyrovnanejší a niekoľkokrát sa zdalo, že napokon vyhrá Shullová a tým prekazí Ginnine plány. Tá sledovala zápas veľmi pozorne a prežívala ho veľmi intenzívne. Párkrát si zanadávala, keď mala navrch Slizolinčanka. Po takmer trištvrte hodine, kedy toho mali obe plné zuby sa konečne skončilo utrpenie ako Ginny, tak aj Changovej. Možno práve túžba poraziť malú Chrabromilčanku jej napokon dala potrebné sily, aby spolužiačku porazila. Keď víťazne zdvihla jej prútik a celá škola búrlivo oslavovala vyradenie ďalšieho Slizolinčana, Ginny spokojne a radostne vykríkla. A osemfinálové súboje sľubovali ďalší veľmi zaujímavý duel.
——
Vo štvrtok sa končili zápasy druhého kola a na rad sa dostala celá rada Chrabromilčanov. Najprv si aj napriek svojim nie príliš presvedčivým slovám poradil Seamus Finnigan so spolužiakom z Bystrohlavu, Terrym Bootom. Zápas patril taktiež k tým vyrovnaným, keďže obaja navštevovali DA, napokon sa však preukázalo chrabromilské odhodlanie. A aj keď sa snažil pôsobiť flegmaticky, bez záujmu, pretože sa videl skôr v kurzovom lístku, ako v duelantskom turnaji, s napätím sledoval ďalší zápas a v ňom svojho protivníka v nasledujúcom kole.
V ňom sa stretol Neville a Vincent Crabe. A rovnako ako jeho nemotorný slizolinský kolega, nebol ani on nejakým výnimočne zdatným súperom. Neville povzbudený Ronovým úspechom a taktiež postupom svojej priateľky sa nechcel nechať zahanbiť. Dokonca sa mu podarilo prekonať aj tú svoju nervozitu a nerozhodnosť. S provokačným úškľabkom odvracal všetky Slizolinčanove pokusy a bolo zrejmé, kto má navrch. A to nemusel ani útočiť. Flegmaticky a bezproblémovo sa spočiatku bránil, aby mu vzápätí postačil jeden pokus o odzbrojenie súpera a ukončenie zápasu. Slizolinčan zjavne nechcel pripustiť svoju rýchlu porážku a vrhol sa na Nevilla ručne. Zastaviť sa ho síce pokúsila Tonksová, ale Neville bol rýchlejší a Slizolinčan sa zviechal o niekoľko metrov ďalej. Až potom pochopil, že je po všetkom a Chrabromil opäť oslavoval.
A v oslavách pokračoval aj po ďalšom zápase. V ňom sa stretla Katie Bellová a proti nej stála Padma Patilová z Bystrohlavu. Aj napriek návštevám DA v minulom roku však vyzerala, že by radšej držala zrkadielko ako prútik a chrabromilská triafačka s ňou nemala veľa práce. Zápas ukončila rýchlo a bez ťažkostí, čakala už len na svojho ďalšieho protivníka. Síce turnaju neprikladala takú váhu, akú by si podľa nej zaslúžil, skôr naňho nadávala, pretože sa jej milovaný metlobal dostal na druhú koľaj, bola však zvedavá rovnako ako všetci.
V poslednom súboji sa stretol Slizolinčan Montangue a proti nemu stál siedmak z Bystrohlavu Summerby. A Harry okamžite zbadal, že Seamusove predpoklady o možnej finálovej účasti Montangua, ktorého poznal iba z metlobalu, sú viac ako reálne. Bol výborný, rýchly, rozhodný a pružný. So spolužiakom si poradil oveľa rýchlejšie ako jeho kolegyňa a mali na svete nový rekord. V zápase sa objavili iba štyri lúče, kedy skončil Bystrohlavčan na zemi a Slizolin oslavoval svoj jediný úspech v ten deň.
——
„Všimol si si ten fialový lúč?“ pýtal sa Harry Siriusa v sobotu v Núdzovej miestnosti. Prišiel na takzvanú bojovú poradu pred zápasmi v ďalšom kole a chcel prihodiť pár rád. „To kúzlo vôbec nepoznám, ale mal som po ňom problémy s dýchaním. A taktiež niekoľkokrát použil niečo, po čom ma boleli stehná.“
„Jasne, že som si ho všimol a mohlo by ísť o jedno zo zabudnutých kúziel, rovnako ako to druhé. Používali sa v minulosti, niekedy v dobe, keď som bol mladý…“ urobil dramatickú odmlku a zazubil sa. „Ale nie, vážne. Nahradili ich oveľa účinnejšie a jednoduchšie kúzla. Pri určitých kúzlach je to presne tak, ako s dobou, tiež sa modernizujú. Možno to preto Tonksová prehliadla, nepovažovala to za nič nekalé a ono to vlastne ani nie je nič zakázané. Teraz sa miesto toho používa kúzlo Apnoe, čo spôsobuje dýchavičnosť a tie stehná… bežne sa používajú mierne kúzla vyvolávajúce bolesť. Nijako ťa to neohrozilo, nie je to čierna mágia.“
„Tak by ma zaujímalo, ako k nim prišiel,“ namietol a Ron prikývol.
„Hlavne, keď si uvedomíme, že je to mukel,“ pridala sa Hermiona. „Pochybujem, že by mu to niekto mohol poradiť. Neverím, že má známeho z vašej doby.“
„A možno sa mýlime a nejakého známeho predsa má,“ ozvala sa Ginny.
„Alebo to proste niekde vyčítal. To vám nenapadlo?“ uzemnil ich Sirius. „To len my, Záškodníci sme vymysleli kúzla, ktoré nie sú nikde zaznamenané. O ostatných sa dá dočítať, existujú aj staršie výtlačky učebníc, zoznamy kúziel a zaklínadiel.“
„Ale v školskej knižnici žiadne také knihy nie sú,“ protestovala Hermiona, „a to mám presnorené aj Zakázané oddelenie.“
„A pochybujem aj o tom, že by nejakú podobnú knihu našiel v muklovskej knižnici,“ podporil ju Ron.
„Možno mu ju niekto dal,“ nadhodil Sirius.
„V tom prípade by nebolo na škodu zistiť, kto,“ Harry významne nadvihol obočie.
„Prečo ťa to tak zaujíma?“ vyzvedal Sirius. „Vyhral si predsa a nijako ti neublížil, nemal by si si prečo robiť starosti. Alebo ho snáď z niečoho podozrievate? Všimli ste si niečoho?“ vypálil na nich pozorne.
„Nič sme si nevšimli,“ odvetil mu takmer skleslo a pokukoval po priateľoch. „Pravdou je, že sme ho začali sledovať pozornejšie. Nijako sa neprejavuje, najviac času trávi v knižnici a s nikým sa nestýka, okrem tej Orwellovej. Tá sa v ňom doslova vidí. Nechápem, asi je poriadne natvrdnutá. Dokonca ho začal ignorovať už aj Seamus. Do klubovne chodí len prespávať, ráno odchádza medzi prvými, nie je na ňom nič podozrivé.“
„Tak o čo ide?“ stále nechápal.
„No, my, teda vlastne ja, ale po tom zápase už vlastne všetci, si myslíme, že aj za tým útokom bol predsa len on,“ spustil Ron, Hermiona ho podporovala prikyvovaním, „že sa mu jednoducho podarilo McGonagallovú oklamať.“
„To je hlúposť,“ prerušil ho Sirius, „s určitosťou vám môžem povedať, že on to nebol. Neviem síce, odkiaľ má tie zaklínadlá, ale na Harryho nezaútočil.“
„Ako si tým môžeš byť taký istý?“ zamračila sa Ginny.
„Pretože to viem…“ Chvíľu na nich pozeral a potom zakrútil hlavou. „Dobre teda, poviem vám to, ale budete držať jazyk za zubami. Je vám to jasné?“ vypálil a od každého si vyžiadal osobné prikývnutie. „Keď si bol vtedy v bezvedomí, preberali sme to so Snapom a napadlo nám použiť Veritaserum, no nepozerajte, tiež sme mu neverili. A on pod jeho vplyvom všetko poprel. Samozrejme o ničom nevie a vy budete mlčať,“ dodal výhražne.
„Snape použil Veritaserum? Veď to je nezákonné,“ ohradila sa Hermiona.
„To vieme aj my a preto budete mlčať,“ napomenul ju Sirius, len prikývla.
„Nechápem, že sa k niečomu takému odhodlal,“ vyjadrila sa Ginny a všetky oči strelili po Harrym. Bolo im jasné, prečo sa tak rozhodol, ale Harry sa naopak rozhodol zatiaľ mlčať, aspoň pokiaľ bude prebiehať turnaj. Bol si vedomý, že vyzradenie pravdy Siriusovi nenechá atmosféru pokojnou a oni sa potrebovali sústrediť na zápasy a nie na riešenie niečích rodinných vzťahov.
„No a čo, aspoň poznáme pravdu. To ale veľa nerieši. Otázka je stále otvorená. Kto teda napadol Harryho?“ ozval sa Ron, Harry len mykol plecami.
„To nevieme presne tak, ako sme to nevedeli v januári. Vám sa nepodarilo nič spozorovať a nič sa nedeje. A k tomu Thomasovi… Nejako sa k tým zaklínadlám musel dostať, niekde ich musel nájsť alebo mu ich niekto musel dať. Pochybujem však, že sa tomu stalo v škole. Nemá sa tu s kým stretnúť, ibaže by sa paktoval s nejakým Slizolinčanom. Naši sledovaní to však nie sú. Ďalšou možnosťou, ale tú považujem za absolútne vylúčenú je, že mu ich dal niekto z Rádu, smrťožrúti sa sem nemajú šancu dostať. Predpokladám však, že by sme neklesli tak nízko a nepodozrievali niekoho z Rádu,“ pozorne sa zadíval na Harryho a on mu jednoznačne záporným zavrtením vyjadril svoj názor. „Samozrejme o tom poviem Dumbledorovi, ale pokiaľ sa nijako neprejavuje, nedokážeme s tým nič robiť. Vy ho naďalej pozorujte a hláste všetko podozrivé. Kontroluj mapu a keď zistíš, že sa nachádza niekde, kde by nemal, okamžite to oznám. Myslím Rádu, neopováž sa niečo podnikať na vlastnú päsť. To je asi tak všetko, čo vám môžem poradiť,“ uzavrel tému Thomas zamračene, aby sa vzápätí venoval ďalšiemu. „Ako to vidíte s ďalšími zápasmi?“
„Mňa čaká ďalší Slizolinčan,“ spustil Ron a tváril sa zachmúrene. „Rád by som si to s Harrym vymenil, on po nich túžil a nejako sa mu vyhýbajú,“ vzápätí sa zaškľabil. „Podľa Seamusa, to je ten, čo uzatvára stávky, nepatrí práve k najpresvedčivejším Slizolinčanom, takže existuje nádej, že by som ho porazil,“ dodal s ešte väčším úškľabkom. Vzápätí začali preberať slizolinského siedmaka a jeho prednosti a slabiny. Rovnako postupovali aj pri Harrym a jeho súperovi.
„Tebe môžem poradiť, aby si neváhal,“ otočil sa na Rona, „aj Bill ťa už prekukol a keďže na teba vsadil, má záujem o to, aby si postúpil. Radí ti, aby si si veril a aby si bol nabudúce rozhodnejší a najmä rýchlejší, inak mu budeš musieť vysoliť prehraté galeóny,“ zaškľabil sa naňho, aby sa vzápätí obrátil na Harryho. „McGonagallová sa sťažovala a ja viem veľmi dobre, prečo,“ zachechtal sa, „tá ružová mu pristala. Chcela po mne, aby som ti dohovoril, vážne by ťa nechcela vylúčiť. Tak ti teda dohováram. Kroť sa, dobre?“ aj napriek tomu sa škeril ako slniečko.
„Už sa budem,“ uškrnul sa aj on, „sľubujem, že podobné finty použijem iba v prípade nutnosti,“ zatváril sa veľmi vážne, aby v momente všetci vybuchli.
„Fajn. A čo ty?“ obrátil sa na Ginny, keď sa vychechtali. „U teba nám peniažky zase ja, tak by ma zaujímalo, ako to vidíš?“
„Ja to vidím veľmi dobre,“ uškrnula sa. „V skutočnosti sa neviem dočkať a teším sa, ako to bývalej Harryho priateľke a v súčasnej dobe doliezačke natriem,“ doložila.
„A mne si sa divila, keď som sa tešil na zápas s Thomasom,“ upozornil ju Harry a pritiahol si ju k sebe. „A to si pritom, zdá sa mi, ešte väčšia potvora ako ja,“ uškrnul sa.
„Takže si nemám robiť starosti,“ Sirius zdvihol spýtavo obočie, „že by som bol v strate.“
„Nevravím, že určite vyhrám, ale rozhodne si to užijem. Nemienim jej darovať nič,“ povedala úplne vážne.
„A Hermiona?“ otočil sa k nej.
„U nej je to problematickejšie,“ ozval sa Ron miesto nej a Harry s Ginny len prikývli, „keď si uvedomíme, že sa bála zaútočiť na Colina a že sa zdráha pomôcť si nie veľmi galantným spôsobom.“
„A čo je na tom? Určite sa bude dať poraziť aj tým, čo sa učíme v škole,“ namietla urazene.
„A to si práve nemyslíme,“ pridal sa Harry. „Mia, uvedom si, že to je Parkinsonová, ona si nebude brať servítky a už vôbec nebude postupovať férovo.“
„Tebe sa protiví zobrať ten zápisník vôbec do rúk,“ pokračoval Ron.
„A ako by mi pomohol? Harry aj Ginny sa s ním len bavia, ty si ho zatiaľ nepoužil. Rovnako ako Luna s Nevillom.“
„Ale keď k tomu budem mať príležitosť, rozhodne niečo použijem. Na toho blbca som nič nepotreboval, veď uvidíme v pondelok. Som si istý, že sa niečo hodí.“
„Nie je to v súlade s pravidlami,“ zaprotestovala takmer nešťastne.
„Vykašli sa na pravidlá,“ vložila sa do toho aj Ginny, „predsa sme sa dohodli, že si to rozdáme my dve. Neopováž sa nechať poraziť. Aj keď sa mi vôbec neprotiví predstava, že by som sa mohla prípadne stretnúť aj s tou obludou. Nedovoľ jej dostať sa na koňa, uvedom si, akú radosť by si jej tým spôsobila. Zotri jej úsmev z toho nechutného ksichtu a keď ti k tomu môžu dopomôcť nejaké srandičky, využi tú možnosť.“
„Dobre, fajn,“ zarazila ju podráždene, „ja sa do toho zápisníka teda pozriem,“ dodala oveľa miernejšie. Ron sa spokojne zaškľabil.
——
Osemfinálové duely sa mali rozdeliť do dvoch dní, poprípade sa rátalo aj s tretím a to v tom prípade, keby bol náhodou niektorý zápas zdĺhavejší. Seamus im priniesol pravidelné informácie o stave kurzov. Oznámil im, že najmenšie šance sa dávajú Lune v súboji s Cornerom, ďalej nasledovala Katie Bellová, pretože sa Montangue stal jednoznačným favoritom na celkové víťazstvo, nasledoval Goldstein a to preto, že Harry prekonal prvú vážnu prekážku a tým sa stal spolufavoritom turnaja. Zápas Rona a Slizolinčana Warringtona niesol rovnaký kurz, rovnako aj zápas Ginny a Changovej. Naopak, Hermionu mierne znevýhodňovali aj napriek jej povesti, museli uznať, že aj keď Parkinsonová nie je lepšia, rozhodne je zákernejšia. Neville si naopak u bookmakerov prilepšil, dávali mu celkom výrazné šance na víťazstvo so Seamusom.
V pondelok sa v prvom zápase stretol Marcus Belby s Blaisom Zabinim. Slizolin, hoci bol v menšine, výrazne povzbudzoval svojho duelanta. Zabini už síce nepredviedol taký presvedčivý výkon, ako v súboji spred týždňa, napriek tomu sa mu však podarilo bifľomorského protivníka zdolať.
Nasledoval duel Rona s jeho slizolinským protivníkom. Snažil sa prekonať svoju trému, nedopúšťal si zaváhanie. Bol si vedomý toho, že jeho najstarší brat spolu s Lupinom napokon prehovorila Siriusa a dnes strážia oni aj napriek tomu, že mal svoj zápas absolvovať aj Harry. Pod dohľadom neviditeľného Billa sa pustil s vervou do svojho súpera. Na nič nečakal, okamžite sa ho snažil sériou zaklínadiel poraziť a prišlo aj na jeho slová. Slizolinčan sa ocital na kolenách v takmer pravidelných intervaloch, brániac sa zubami nechtami a uvedomujúc si postupnú porážku. Po polhodine to nevydržal, napokon ho vysileného Ron odzbrojil a Slizolin utrpel prvú vážnu porážku. Škola jasala a oslavovala spokojne sa tváriaceho Weasleyho.
Tretí zápas podľa všeobecných predpokladov nemal dlhé trvanie. Lune nepomohlo ani typické zrakové hypnotizovanie svojho bystrohlavského, o dva roky staršieho spolužiaka, a po desiatich minútach opustila turnaj ako prvá z Harryho „šestky“. Nič si však z toho nerobila, dokonca sa stalo prvý krát v celom turnaji, že pristúpila k svojmu protivníkovi a na všeobecný úžas mu zagratulovala. Cornera to celkom prekvapilo.
V poslednom duely toho dňa sa stretol Harry s ďalším bystrohlavským siedmakom, Goldsteinom. A správal sa presne podľa očakávaní profesorky Transfigurácie, ktorá ho pozorne sledovala. Zápas sa zdal byť spočiatku vyrovnaný, prvých desať minút sa striedali vo vysielaní útočných zaklínadiel. Harry ani príliš nepotreboval zneužiť otcove záznamy, s ľadovým pokojom a na prvý pohľad bezproblémovo ho napokon porazil, ako inak Expelliarmusom. Zaregistroval jemný úsmev na tvári profesora Elixírov a mierne vykoľajene si uvedomil, že ho to potešilo.
——
To najlepšie však malo prísť v utorok a plne si to uvedomovali aj učitelia na čele s Tonksovou. S chichotaním im pri raňajkách oznámila, že si dovolili troška poprehadzovať poradie súbojov, samozrejme schéma ďalších duelov sa nemenila. Vysvetlila to zvýšenou pozornosťou venovanou dvom duelom, ktoré by boli v pôvodnom pláne nakope. Takto ich rozhodili.
Večer sa potom stretol v prvom zápase Montangue s Katie Bellovou. A aj keď sa Chrabromilčanke darilo celkom obstojne brániť a vykrývať, skutočne sa potvrdili Montangueove kvality. Zápas nemal dlhé trvanie a Slizolinčan mohol spokojne vychutnávať ďalšie víťazstvo. Ako inak, v búriacom sa slizolinskom klbku.
Nasledoval prvý významný duel. V ňom sa stretli Ginny a Changová. Samozrejme použil Harry pred zápasom rovnakú provokačnú taktiku, ako jeho najmilšia a zovrel ju v riadne tuhom objatí sprevádzanom tým najvášnivejším pobozkaním, ktoré bol schopný v jeho nervóznom rozpoložení vyčarovať. A dal si záležať, aby ich bolo veľmi dobre vidieť aj v bystrohlavskom tábore.
„Zničím ťa,“ vrkla po nej Changová, keď od nich Tonksová odstúpila.
„Tak na to som zvedavá,“ odvetila pohŕdavo. „Nemáš najmenšiu šancu.“
„Možno, keby si bola o dva centimetre vyššia, bála by som sa ťa,“ nadhodila posmešne.
„Možno, keby si bola o dva stupne inteligentnejšia, uvedomila by si si, že tvoj boj je dávno prehratý,“ prskla. Ani jedna sa príliš do súboja nehrnula.
„Si vážne hlúpa,“ zasmiala sa nasilu, „ešte sme ani nezačali.“
„Si vážne nechápavá,“ vrátila jej to rovnako, „ja nehovorím o duely.“
„Dievčatá, mienite dnes začať?“ upozornila ich Tonksová.
„Asi hovoríš o Harrym,“ konečne jej to zaplo a ignorovala profesorku, „nikdy sa nevzdám a dnes mu dokážem, ktorá z nás je lepšia.“
„Ty si myslíš, že mu ide o to?“ zaškľabila sa. „Svoju šancu si premrhala vlastnou hlúposťou, tak sa teraz drž bokom a nevtieraj sa tam, kde ťa nechcú.“
„Tak na to môžeš pokojne zabudnúť.“
„Je mu z teba zle.“
„Z teba mu len začne.“
„Naposledy vás upozorňujem, začnite, inak vás obe diskvalifikujem,“ ozvala sa Tonksová už podráždene.
Napokon od seba odstúpili s pripravenými prútikmi a nevraživými pohľadmi. A Changová zaútočila skutočne odhodlane a razantne. Niekoľko prvých útokov Ginny ledva odvrátila, aby vzápätí zaútočila aj ona.
Prvých desať minút sa nenávistne striedali v útokoch, kedy sa podarilo Changovej vyčarovať obrovskú päsť priamo pred Ginninou tvárou a tá jej dala bombu rovno do nosa. Posadilo ju to na zadok a tvár jej zaliala krv. Tonksová v momente vyčarila zábranu a tým prerušila zápas. Changová sa spokojne škľabila.
Nazúrená Chrabromilčanka si zastavila krvácania a pohmatom zistila, že má nos dosť zväčšený. Nemienila preukázať bolesť a tak so zaťatými zubami odvetila Tonksovej, že môže pokračovať. Changová jej veselo oznámila, že sa to naučila špeciálne kvôli nej, vzápätí sa bránila zúrivým Ginniným útokom.
Rozhodla sa vrátiť jej všetko rovnakou mincou a použila svoje spoľahlivé kúzlo. Vyčarovala obrovského útočného netopiera a s potešením sledovala, ako sa Changovej vytvárajú na tvári nechutné laloky. Ďalších niekoľko minút besne útočili, obe s poznačenými tvárami, Changová použila kúzlo rôsolovitých nôh a Chrabromilčanka sa opäť ocitla na zemi, aby ju v sediacej polohe na oplátku potkla a odrazila o nejaký ten kúsok vzad.
Musela počkať, kým kúzlo prestane pôsobiť, sediac mala síce problémy, ale rázne útočila. Changovú náhle pokryla akási srsť a vyzerala ako plyšové zvieratko. Nedá sa povedať, že by ju to potešilo a zaútočila na už postavenú Ginny.
Zápas trval ďalších dvadsať minút, úspešne však vykrývali každý súperkin pokus o útok. Ginny sa nepodarilo zasiahnuť ju priamo mätúcim zaklínadlom, spozorovala Bystrohlavčankinu snahu o priblíženie sa. Možno sa rozhodla ublížiť jej ručne. Ginny však vyčarila ľadovú plochu priamo pod jej nohami a pri páde jej vyrazila prútik z ruky. Využila hneď prvú možnosť na víťazstvo a za jasotu divákov, ktorí boli takmer hodinovým súbojom doslova nadšení, zdvihla prútik v triumfálnom geste.
„No teda fuj,“ zhodnotil priebeh zápasu značne poblednutý Harry. „Som neuveriteľne rád, že už je potom,“ jemne objal čerstvú štvrťfinalistku. „Nepotrebuješ zájsť na ošetrovňu? Ten nos nevyzerá najlepšie,“ starostlivo sa na ňu zahľadel. Jej nos mal trojnásobnú veľkosť, než bola tá originálna.
„Teraz kašlem na nos,“ uškrnula sa napriek bolesti, „on odpuchne. Myslím, že tá hyena vyzerá horšie. A okrem toho, chcem vidieť aj ďalšie zápasy, hlavne Hermionin.“
„Neviem ti nijako pomôcť,“ vyzeral naozaj zúfalo aj napriek Ginninej dobrej nálade. „Skutočne to bolo dosť hrozné, teda pre mňa určite.“
„Harry, nie že by ma nepotešilo zistenie, že si sa strachoval,“ zachichotala sa a vtisla mu bozk, „teraz toho ale nechajme, už nastupuje Neville,“ upozornila ho a ukázala smerom ku kopuly.
„Hm, jasne. Ale ten nos je… impozantný.“
Neville nastúpil proti Seamusovi, ktorý sa nezabudol v priebehu dňa niekoľkokrát zmieriť s prehrou. V zápase však držal krok dosť dlho. Zdalo sa, že by ho nakoniec mohol duelantský pohár chytiť a rozhodol sa svojmu chrabromilskému kolegovi to neuľahčiť. Neville mal napokon viac práce so vzdorovitým Seamusom, než by predpokladali. Zvíťazil použitím dobre namiereného mätúceho zaklínadla a odpálením prútika. Ani raz sa nestalo, že by sa navzájom odrazili. Celý zápas sa niesol v gentlemanskom duchu, čo viedlo k jeho vypískaniu nespokojnými divákmi, ktorí vzápätí začali besnieť pred posledným duelom. Celou sálou sa nieslo Hermionino meno, pokým tej Parkinsonovej sa strácalo.
„Drž sa, zlato,“ šepol jej Ron a nervózne ju objal. Pochopiteľne sa obával možného konca a nepodarilo sa mu obavy prekryť. Hermiona sa nadýchla a nahodila odhodlaný výraz, nechcela dať na sebe znať známky nepokoja. Mrkla na priateľov, ktorí ju povzbudili a vykročila smerom k nedočkavej Slizolinčanke.
„No čo, humusáčka? Pripravená na to, že budú z teba stierať len krvavý fľak?“ ozvala sa pohŕdavo, samozrejme tak, aby ju nezačula profesorka.
„Keby si radšej prestala tárať a ukázala, že máš na viac, ako na silné reči,“ odvetila jej rovnakým tónom.
„Budeš sa veľmi čudovať a hlavne veľmi ľutovať. Radím ti, vzdaj sa, kým máš čas. Môže sa totiž stať, že budeš banovať do konca života.“
„To už som začala, ale tvojich rodičov. Nič horšie sa im nemohlo stať ako to, že priviedli na svet takého zmätka,“ Hermiona si vzápätí uvedomila svoje slová a začervenala sa. To isté sa stalo aj Parkinsonovej, avšak od zúrivosti.
„Zabijem ťa, ty humusáčka,“ prskla na ňu nevraživo a nesnažila sa skryť intenzitu.
„Toto je prvé a posledné varovanie, slečna Parkinsonová,“ vyletela na ňu nazúrene Tonksová, „nebudem tolerovať podobné výrazy. A obe upozorňujem, že začínate, vykecávať sa môžete inokedy,“ prebehla obe zamračeným pohľadom.
A súboj začal. Ako predpokladali, Parkinsonová začala nenávistne a zákerne a robila Chrabromilčanke veľké problémy. Aj keď sa stíhala vykrývať, k útokom príležitosť nedostala. Spozorovala, že na ňu letia zaklínadlá, ktoré by jej spôsobili prinajlepšom nepríjemný vzhľad. Darilo sa jej vyhýbať a tým Slizolinčanku zjavne vytáčala.
Po dvadsiatich minútach sústavného napádania sa predsa len Hermione podarilo zaútočiť a zásah to bol výborný. Parkinsonovej vrazila priamo do žalúdka vyčarovaným kameňom, aby vzápätí Parkinsonová použila to isté kúzlo, ale s tým rozdielom, že na Hermionu letelo niekoľko kameňov naraz. Nepodarilo sa jej ubrániť všetkým a jeden ju zasiahol do čela, ktoré jej natrhol.
Nasledovalo prerušenie zápasu a Hermionino uistenie, že môže pokračovať. Pokým si ona zastavovala krvácanie, Pansy sa spamätávala z úderu do brucha. Začali nanovo, avšak k slovu sa dostávala čoraz častejšie aj Hermiona. Slizolinčanku niekoľkokrát odrazila a vzápätí mala sama problémy s povrazmi, ktoré na poslednú chvíľu stačila pretrhať, inak by ju poviazali. Pritom stihla uhnúť pred odzbrojujúcim lúčom, ale nemala šťastie pri odrážacom a letela aj ona vzad.
Uvedomila si, že sa jej pri páde vykĺbilo rameno a s obrovskými bolesťami a vyčarovanými štítmi sa postavila. Snažila sa s rukou príliš nehýbať, ale Slizolinčanke neušli jej problémy a pálila zaklínadlá tak, aby ju prinútila hýbať celým telom, vrátane ľavej ruky. Hermiona začala od bolesti slziť a Pansy sa víťazne škerila.
Napokon sa Chrabromilčanka rozhodla zahodiť všetky predsudky a siahla po záchrannej brzde. Parkinsonová sa štyrikrát ocitla na kolenách, pričarovala jej vtáčie pazúry miesto prstov a tým jej spôsobila ťažkosti pri držaní prútika. Miesto vlasov jej pričarovala hadov, takže vyzerala ako medúza. Až napokon vytiahla svoje posledné a sebou vylepšené eso z rukáva a namierila. Parkinsonová v momente začala poskakovať, vyrazila jej prútik a ukončila zápas. Škola šalela, toto bolo to najlepšie a najdlhšie, čo doteraz videli. Parkinsonovú museli odnášať.
„Čo to robí?“ Ron neveriacky hľadel na Parkinsonovú a opatrne objímal šťastnú Hermionu. Tá pozrela na Harryho, ktorý musel vyprsknúť.
„Tancuje kankán,“ chechtal sa o dušu. Všetci po ňom pozreli, nechápali. „To je taký muklovský tanec, ale ten sa v zápisníku nenachádza.“
„Ja viem,“ Hermiona sa zatvárila strašne nevinne. „Trošku som to kúzlo vylepšila, dúfala som, že si oblečie sukňu.“
Keď sa obaja dosmiali, museli priateľom vysvetliť, čo je to za tanec. Pritom odprevádzali obe dievčatá na ošetrovňu, pretože to nutne potrebovali.
——
„Potter, viete, prečo som vás zavolal?“ vrkol po ňom profesor Elixírov po stredajšej poobednej hodinovke. Veľmi dobre to vedel, v piatok bolo dvadsiateho prvého.
„Dá sa na to zabudnúť?“ natiahol ironicky a profesor po ňom podráždene fľochol.
„Výborne, som šťastný zo zistenia, že vám celkom obstojne slúži pamäť,“ natiahol aj on. „Teraz vám dám v skratke niekoľko inštrukcií, ktoré budete bezpodmienečne dodržiavať, inak sa môže ľahko stať, že náš výlet neprežijete. Budete ma počúvať na slovo, neželám si žiadne náznaky protestov. Spravíte všetko, čo po vás budem žiadať, inak si vašu poslušnosť vynútim iným spôsobom. Zajtra o jedenástej večer vás budem očakávať pred svojím kabinetom a to presne, každú omeškanú minútu si vypijete. Dostanete neviditeľný plášť od Rádu a pred Rokfortom sa premiestnime. Dúfam, že dokážete vydržať dvadsaťštyri hodín na chlebe a vode.“
„Iste. U svojich príbuzných som musel vydržať aj horšie dni,“ zafrflal provokačne.
„Vážne?“ zamračil sa, „Ďalej vás žiadam, aby ste si obliekli niečo teplé a neopovážte sa na seba naniesť ten smrad, ktorým páchnete teraz.“
„Smrad,“ ozval sa protestne a privoňal k sebe. „To je najnovšia pánska vôňa.“
„Pánska,“ prerušil ho posmešne. „Vám by sa skôr hodilo niečo, čo udrží detský zadok suchý. Každopádne nebudete smrdieť ako chodiaca drogéria. Možno to niekomu neprekáža, ale verte, že gordakom to prekážať bude.“
„Gordakom?“
„Áno, vlkom, ale o tom sa porozprávame zajtra, som si istý, že na to budeme mať čas. A teraz si dajte odchod.“
„Ja zase dúfam, že si perkusovec tento rok s tým kvitnutím riadne švihne,“ vrkol a otočil sa k odchodu.
——
„Necháte ma spraviť to, čo mám, nepoviete slovo, kým vám to nedovolím. Je vám to jasné?“ povedal mu krátko po jedenástej pred rokfortskou hlavnou bránou.
„Úplne do detailu,“ zaškľabil sa.
„Tak ma chyťte za ruku,“ nakázal mu. Trochu opatrnejšie sa ujal jeho natiahnutej ľavačky. Profesor neveriacky prevrátil oči a bez výstrahy sa asistovane premiestnil. Harry pocítil to nepríjemné ťahanie za pupok, aby sa následne ocitol na úplne neznámom mieste. Profesor okamžite začal jednať. Skutočne položil na zem stan, ktorý sa po švihnutí prútikom napriamil. Bolo mu jasné, že je to niečo podobné ako pred štvrtým ročníkom pri svetovom finále v metlobale. Vzápätí švihal prútikom na všetky strany a mrmlal pri tom zaklínadlá. Harry len stál a bez slova ho pozoroval. Profesorova činnosť trvala niekoľko minút.
„To by bolo, teraz nás neuvidia a ani nezačujú, ale stále nás môžu ucítiť. Potter, než sa porozprávame o tom, kde sme a čo nás môže stretnúť, požiadal by som vás, aby ste toto porozlievali asi dva metre od stanu do kruhu,“ a podával mu dve fľaše zo štyroch s priezračne žltou tekutinou.
„To je nejaký elixír, ktorý ich má odpudiť?“ opýtal sa so záujmom.
„Nepamätám si, že by som vám dovolil otvoriť ústa,“ vrkol po ňom a začal s rozlievaním. „Ale odpudiť ich to skutočne má. Až na to, že to nie je žiaden elixír, je to obyčajný moč. Konkrétne môj moč. Netvárte sa ako… Kázal som vám to rozliať, nič iné s tým nemusíte robiť,“ zaškľabil sa, keď zbadal jeho znechutené zazeranie na fľaše. „Viete, Potter, mužská moč obsahuje značné množstvo hormónu testosterónu. A to je niečo, čo gordakom, rovnako ako druhým psovitým šelmám, príliš nevonia. Preto by ich to malo udržať v dostatočnej vzdialenosti od stanu.“
Napokon sa odhodlal, aj keď s krútiacim nosom, porozlievať obsah fliaš na svojej polovičke polkruhu. Keď boli hotoví, pokynul mu, aby vliezol do stanu. Hoci nebol taký priestranný, ako ten, ktorý si pamätal, aj tento bol kompletne zariadený, s dvoma spálňami, kuchynkou a akousi obývačkou.
„Už chápete, prečo som chcel po vás všetky tie veci? Jesť budeme niečo nearomatické, nerozložíme oheň a vy nesmrdíte, takto ich zbytočne nebudeme provokovať. Chodiť von budem len ja, ak zbadám rozkvitnutý perkusovec, zavolám vás. Samozrejme ma ucítia, ale to je risk, ktorý musíme podstúpiť. Preto vás oboznámim s gordakmi. Sú to akési obdoby vlkov z dôb minulých, vyskytujú sa tu, pretože toto je jedno zo zabudnutých magických miest. Na našu smolu ale aj šťastie prežili. Prečo smolu? Pretože je zber perkusovca nebezpečný. A prečo šťastie? Pretože bez gordakov by nebol perkusovec, svojimi výkalmi hnoja zem. Majú výborne vyvinutý čuch a sú celkom inteligentné. Ich nevýhodou je, že za denného svetla toho príliš nevidia. Podobajú sa výškou na stredne veľkého psa, sú čierne a hlavu majú zúženú. V tlame majú dva rady zubov s jedovými vačkami. Ich uhryznutie a následné vstreknutie jedu spôsobuje paralýzu. Začína to nohami, následne rukami, to je takmer okamžité. Ale čo je najzávažnejšie, do dvanástich hodín paralyzuje aj dýchacie ústrojenstvo a človek umiera. Dá sa tomu zabrániť, existuje elixír, ktorý celý proces paralýzy zastavuje a človek prežije. Raráškovia žijúci na tomto mieste, dole pod lúkou, sa im úspešne bránia,“ zakrútil nosom, „každý deň sa oblievajú vlastným močom, taktiež príslušníčky ženského rodu a deti. Momentálne sa nachádzame na mieste, ktoré je od lúky vzdialené asi dvesto metrov. Prečo tak ďaleko? Pretože raráškovia zvyknú práve počas jarnej rovnodennosti hliadkovať. A keď sa rozzúria, dokážu byť nebezpečnejší než svorka gordakov. Máte nejaké otázky?“
„Ani nie, myslím, že ste mi to vysvetlili viac ako dostatočne.“
„Je skvelé, že ste taký chápavý,“ natiahol troška uštipačnejšie. „Potter, prezradíte mi, načo potrebujete magický odhaľovací elixír?“ skúsil položiť otázku.
„Síce neviem, odkiaľ to viete,“ namietol vcelku prekvapene, „ale určite tušíte, že sa odpoveď nedozviete.“
„Iste, to mi napadlo. A odkiaľ to viem? Perkusovec sa používa len na dve veci a keďže vás gordak neuhryzol, tak to musí byť tá prvá vec. Aha, už je polnoc a dvadsiateho prvého. Teraz budem chodiť každú hodinu na lúku. Vy ostanete tu,“ nariadil mu prísne a prebehol ho zamračeným pohľadom. Len mykol plecami a sledoval profesorov chrbát. Vzápätí sa vrhol na náramok, aby svojej milovanej poslal prvé správy, než sa vyberie spať. Čakala na ne spolu s Hermionou a Ronom, ktorý mu pri odchode nezabudol popriať príjemne prežité chvíľky so svojím strýkom.
„Zatiaľ nič,“ oznámil nevýrazne, keď sa vrátil. „Nechcete si ísť pospať? Ja to postrážim.“
„Ani nie, nechce sa mi spať.“
„Mali by ste. Uvedomte si, že tu môžeme trčať do budúcej polnoci,“ uškrnul sa.
„Pevne dúfam, že to tak dlho nepotrvá. A spať nepôjdem,“ ohradil sa a zazeral. Profesor len mykol plecami a sadnúc na stoličku si vybral knihu. Harry, ktorý sedel už dávnejšie, sa začal obzerať okolo seba. Po niekoľkých minútach mu to začalo liezť na nervy a začal poklopávať prstami po stole.
„Nechajte toho,“ vrkol po ňom profesor po desiatich minútach. Harry sa zarazil, neuvedomil si, že by ho tým mohol otravovať. Len si vzdychol a pozrel na hrnček v kuchynskom drese, ktorý videl už piaty krát. Stále sa mu tá kvetinková vzorka nepozdávala.
„Povedal som, aby ste toho nechali,“ zavrčal dôraznejšie a Harry si všimol, že nevedomky začal klopkať znova.
„Pardon,“ nevinne sa uškrnul.
„To vám nenapadlo, že sa tu môžete nudiť?“
„Ani nie, bol som si vedomý skvelého spoločníka,“ natiahol provokačne.
„Naznačujete tým, že chcete viesť nejakú konverzáciu? Dosť by ma to prekvapilo,“ posmešne vytiahol kútiky.
„Prečo nie?“ mykol plecami a hodil po ňom jeden bezradný pohľad. „Napríklad by sme sa mohli porozprávať, ako sa vám pozdáva priebeh turnaja a vaše vsadené galeóny na Hermionu. Celkom sa jej darí, čo poviete? Podarilo sa jej vyradiť slizolinskú kráľovnú,“ pobavene zavŕtal a sledoval stisnutie profesorovej čeľuste.
„Áno, to sa jej podarilo,“ odvetil mierne znechutene. „Ten zápas bol skutočne zaujímavý, to musím uznať. A tie galeóny, radšej by som ich oželel, ale čo, Slizolin má svojich favoritov.“
„Áno, aj mne sa priebeh turnaja veľmi pozdáva. Ak zoberieme do úvahy fakt, že Slizolin má dvoch účastníkov štvrťfinále, zatiaľ čo Chrabromil až, hm, piatich?“ na tvári sa mu roztiahol provokačný úškrn.
„To je pravda,“ usmial sa aj profesor, „ale zoberte si účasť v semifinále. Slizolin bude mať dvoch, zatiaľ čo Chrabromil, hm, len jednu? Inak to nevidím, jedna to predsa musí byť z dvojice Weasleyová – Grangerová,“ zaškľabil sa.
„No ja neviem, aby to nebolo kompletné chrabromilské semifinále. To by bola pre Slizolin obrovská rana.“
„Ale prosím vás,“ profesor vyčaroval nefalšované zasmiatie sa, „nebuďte naivný. Longbottom sa ani poriadne nepoobzerá po metlobalovom štadióne a pôjde tam, kam patrí. A Weasley? Zabini by musel mať dosť vážne žalúdočné problémy, aby s ním mal nejaké problémy.“
„Len aby ste neboli prekvapený,“ vrkol podráždene.
„Nie, nebudem, nemajte strach. A čo sa týka vás… Chcete sa mstiť aj na chudákovi Cornerovi? Alebo si to s ním rozdáte vo férovom zápase? Pokiaľ viem, tak ten vám nerobí žiadne problémy.“
„To by som rád nechal na svojom uvážení.“
„Áno, iste. Bojovať alebo šaškovať budete vy. Keby som vám mohol poradiť, sústreďte sa na odzbrojenie súpera a nie na vymýšľanie nejakej zosmiešňovacej hlúposti.“
„No od vás to sedí.“
„Samozrejme, mne ale nejde o nič, pokým vám predsa ide o slávu, o pohár, o voľný víkend. Nehazardoval by som.“
„Ale…“
„Ticho. S Cornerom si to možno budete môcť ešte dovoliť, ale so Zabinim a následne Montangueom už nie. Oni nie sú typy, ktoré by sa nechali nachytať na nejakú hlúposť.“
„Rozumel som dobre? Vy mi snáď dávate šancu na postup do finále? A to aj cez prípadný duel s vašim obľúbencom?“ zaškeril sa.
„Možno,“ zamračil sa, „ale to by ste museli pristupovať k duelom zodpovednejšie.“
„Dobre, budem, ale to semifinále bude s Ronom.“
„Neverte tomu.“
„Ale verím.“
„Dobre, ako chcete,“ zaškľabil sa. „A teraz by ste si skutočne mali ísť ľahnúť a nechajte si snívať o svojom semifinálovom duely s vaším priateľom. Ja idem von.“
Harry uvažoval, či nie je nakoniec skutočne rozumnejšie ľahnúť si. Pozrel sa na rad hrnčekov s nechutnými motívmi a prevrátil oči. Bola už jedna, nehrozilo, že by bola Ginny hore a napokon sa rozhodol zaľahnúť. Netrvalo dlho a zaspal. Ráno, lepšie povedané pred obedom, ho zobudili slnečné lúče. Uvedomil si deku, ktorú na sebe v noci určite nemal. Kútikom oka pozrel na profesora, sediaceho na tom istom mieste a čítajúceho knihu. Merlin, strýčkuje skutočne poctivo, ešte ho aj prikryl.
„Dáte si chlieb? Alebo chlieb? A máme ešte chlieb,“ škľabiac sa mu ponúkal raňajky. Znechutene prevrátil oči.
„Vybral by som si ten chlieb, ak môžem poprosiť,“ zaškľabil sa naspäť a dotrepal sa k stoličke.
„Ak sa budete chcieť umyť, vzadu je maličká kúpeľňa,“ a strčil pred neho chlieb s vodou. „Zatiaľ žiaden perkusovec na obzore, ale začul som niekoľkokrát vytie. Asi ma už zacítili a teraz začnú hliadkovať. Sú to potvory, budeme si musieť dávať pozor. Čo chcete robiť?“ spýtavo dvihol obočie.
„Tu sa asi nedá nič robiť. Poznám každý hrnček naspamäť a sú odporné. Odkiaľ máte ten stan?“ napchával sa chlebom.
„Od jedného člena Rádu, ktorý je však po smrti. Mohli by sme si zahrať šach… Čo?“ opýtal sa, keď sa začal Harry dusiť.
„Šach?“ spýtal sa neveriacky.
„Áno, šach. Čo je na tom? Aj ja hrávam šach. Alebo sa chcete radšej pozerať do blba?“ uštipačne natiahol.
„To ani nie, len mi to príde divné. To by som skôr čakal, že mi príde Lestrangová pogratulovať k narodeninám, ako to, že budem s vami hrať šach,“ zachechtal sa, profesor stisol zuby.
„Ako chcete. Môžete sa nudiť až do konca.“
„Nie, rád si zahrám šach, ale upozorňujem, že to neviem. Ron ma vždy porazí.“
„Weasley vie hrať šach?“
„No a čo je na tom?“ tentoraz stisol zuby Harry.
„Nič,“ uškrnul sa profesor, „je to divné. Skôr by som čakal, že mi Chrabromilčania vystroja oslavu narodenín.“
„Ste neskutočne vtipný,“ vrkol podráždene.
„To aj vy. Takže čo s tým šachom?“
Nasledujúci čas trávili hraním šachu, ale ako predpokladal, nedokázal udržať s profesorom krok. Utrpel zdrvujúcejšie porážky, než aké mu kedy nasolil Ron. Nevinne sa uškŕňal a profesor znudene prevracal oči. Napokon sa vyjadril, že je Harry zdatný súper možno tak v pľuvadlíkoch.
„Potter, uvažovali ste o tej mojej ponuke?“ spýtal sa, keď nakoniec značne rozladený odložil šachovnicu.
„Ani nie. Teraz sa sústreďujem čisto na turnaj, na ostatné mi nejako nezvyšuje čas,“ uškrnul sa.
„Robíte to z trucu? Alebo z hlúposti?“ zamračil sa.
„Celkom nevinne. Skutočne je pre mňa prioritou ten turnaj. Skúste sa ma opýtať potom.“
„Odpoveď bude i tak rovnaká. Vás jednoducho baví stále ma provokovať.“
„Rovnako ako vás.“
„Asi áno, ale už to nie je tak zábavné, ako keď ste vyskakovali dva metre do vzduchu,“ zavŕtal s úškľabkom. „Potter, prečo riskujete? Pokojne vám môžem ublížiť.“
„A čo by ste mi spravili?“ zasmial sa a hodil po ňom odsudzujúci pohľad. „Utopili by ste ma v nejakom riadne nechutnom elixíry?“ natiahol. „Jednoducho viem, že mi už neublížite, preto si dovoľujem. A keby vám to náhodou prekážalo, povedzte úprimne, zarazili by ste to už dávno. Nemýlim sa?“ nevinne sa usmial.
„Máte úplnú pravdu. Rozhodne mi je milšie pozerať do vašej vyškľabenej tváre ako keď vás pochytí jeden z tých vašich typických amokov,“ zaceril sa. „To však neznamená, že nemám chuť vás občas zahrdúsiť.“
„Naše pocity sú vskutku rovnaké. Nebudeme rodina?“ nadhodil provokačne.
„Vy máte chuť ma zavraždiť?“ profesor sa zatváril pohoršene a neveriacky.
„Samozrejme, denne aspoň sedemkrát. Ale našťastie sa dokážem ovládať.“
„No ja neviem, v tomto by som si dovolil vám oponovať. Ovládať sa rozhodne nedokážete, k tomuto významnému prvku ste sa zatiaľ nepriblížili ani na míľu. Stačí vás máličko vykoľajiť a prskáte.“
„Mýlite sa. Pozrite, ani vám neprekáža, že vám skáčem do reči. Zdá sa mi, že začínate mäknúť.“
„Alebo sa snažím pri vás iba prežiť. A to je veľmi zložité, Potter, ste komplikovaná osobnosť. Človek nemôže tušiť, aké psychické rozpoloženie budete mať v nasledujúcej minúte.“
„Bla-bla-bla,“ ozval sa a vedel, že toto profesora určite vytočí. Mýlil sa.
„Zase tie vaše detinské prejavy,“ zaškľabil sa, „k dospelosti a najmä zrelosti vám chýba ešte veľký kus.“
„Nemyslím, že to bude až také tragické,“ namietol s úsmevom.
„Obávam sa, že to je ešte tragickejšie.“
„Musíte mať vždy posledné slovo?“
„Samozrejme, to starší a skúsenejší väčšinou majú. A okrem toho sa o to posledné slovo snažíte vy a to vám nedovolím,“ pozeral mu priamo do očí. Harry len prevrátil oči a rozhodol sa, nechať mu to posledné slovo. A profesor pobavene mykol plecami. Vzápätí sa vychytil skontrolovať perkusovec. Keď sa vrátil a jednou vetou oznámil, že nie je nič nové, Harry len nemo prikývol. Polhodinu ho sledoval, ako sa baví s náramkom. Evidentne si posielali správičky.
„Potter, nezačínate si liezť na nervy?“ spýtal sa ho po chvíli. „Alebo ešte stále trucujete a nebavíte sa so mnou?“
„Nie, netrucujem,“ odvetil pokojne a vyslal poslednú myšlienku, aby k nemu zdvihol zrak. „Len som čakal, kedy začnete prvý,“ zaškľabil sa. „A na nervy si určite nelezieme, keď milujete, nikdy nemáte dosť. Neviem, či mi rozumiete,“ natiahol provokačne.
„Opäť sa mýlite, viem, o čom hovoríte,“ povedal potichu a Harryho zarazil tón jeho slov a taktiež záblesk, ktorý sa mu odrazil v očiach. Je možné, že by človek ako Snape mohol milovať?
„Prepáčte, nevedel som,“ ospravedlnil sa tichým hlasom. A myslel to vážne.
„To nič. Chápem, že je ťažko uveriteľné a nepredstaviteľné pomyslenie, že by som aj ja mohol niekedy zdieľať nejaké city.“
Už sa radšej na nič nepýtal. Nechal ho vloženého do vlastných spomienok. Znudene si ľahol na posteľ a premýšľajúc o profesorovi sa zadíval na strop. Prekvapene si uvedomil, že sa to s ním dá vydržať. Boli tu už takmer štrnásť hodín a ešte sa doteraz nepohádali. No, dobre, možno nezdieľali rovnaké názory, ale aspoň nezvyšovali hlas. A on je skutočne znesiteľný, dokonca by povedal, že v určitých momentoch sa mu zdal ako celkom príjemným spoločníkom. Zaváhal. Možno by potreboval prehliadku od nejakého odborníka, psychiatra. A zisťoval, že toľko nenávidený a nepríjemný profesor je vlastne obyčajný človek. Skutočne niekedy miloval? A čo sa stalo? Opäť sa mu dostali na povrch uštipačné myšlienky. Možno ju preklial, alebo to s ním nevydržala a to by sa jej vôbec nedivil a možno je všetko úplne inak. Ale to sa určite nikdy nedozvie.
„Potter, je čas,“ vrkol po ňom profesor. Nevšimol si, kedy odišiel a ani kedy prišiel. „Spravíte všetko, čo vám poviem, bez námietok.“
Konečne sa dostal na vzduch, slnko príjemne žiarilo a okamžite ho zohrialo. Všimol si, že sa nachádzajú na kraji akéhosi lesíka s mierne rastúcimi stromami, čo si v noci nevšimol. Priamo pre ním sa rozprestierala lúka, na ktorej sa aj napriek vzdialenosti dali rozoznať drobné žlté kvietky rozkvitnutého perkusovca. Po pár krokoch si však uvedomil aj niečo iné. Začul tlmené vrčanie, ktoré k nim doliehalo zo všetkých strán. S obavami pozrel na profesora. Ten sa doňho vpil pohľadom.
Potter, majú minimálnu šancu, že nás uvidia. Môžu nás však začuť a určite nás už zacítili. Je len otázkou času, kedy zaútočia. Na našu smolu to tento rok nebolo také rýchle ako napríklad vlani, kedy perkusovec vykvitol už v noci. Preto sa teraz čo najrýchlejšie, ale najmä čo najnehlučnejšie presunieme k lúke a okamžite sa premiestnime. Kašľať na stan. V prípade útoku ich odrážajte a používajte oheň. Iné zaklínadlá na nich neplatia. Neopovážte sa nechať pohrýzť, osobne by som vás zabil. Je to jasné?
Prikývol na znak porozumenia, vrčanie sa ozvalo intenzívnejšie. Profesor ho zdrapil za plece a opatrným našľapovaním sa posúvali dopredu. Keďže museli dávať pozor, kam stúpia, ich postup nebol taký rýchly, ako by si želali. Dokonca zazrel medzi stromami pohyb. Gordaci ich vetrili, boli si vedomí blízkosti celkom obstojnej potravy. Netrúfal si odhadovať, koľko ich môže byť. Neopýtal sa a teraz ho to mrzelo. Už k tomu nebol čas. Pomaly a potichu sa dostávali k lúke, gordaci naberali na odvahe a vystrkovali hlavy spoza stromov. Svojou predĺženou a úzkou papuľou mu veľmi pripomenuli testraly. V ceriacich papuliach zbadal dva rady ostrých zubov. Ich oči boli biele, zdali sa mu bezduché a bezfarebné. Oni boli možno dokonca slepí. Neboli však hlúpi a logickým postupom uzatvárali polkruh proti prenasledovaným obetiam. Čím boli bližšie, tým väčšiu nádej si vytvárali na zachytenie aj najslabšieho zvuku. Bolo mu však jasné, že nepotrebujú nič počuť, jednoznačne o nich vedeli a teraz záležalo len na tom, kedy zaútočia.
Profesor mu pokynom naznačil lúku. A ďalším gestom mu ukázal, že on ostane. Len sa zamračil a vychytil sa na lúku. Kontrolným pohľadom vzad zbadal, že profesor na seba láka gordakov, ktorí boli len päť metrov od neho. Poskytoval mu čas na bezproblémové utrhnutie kvietka. Teraz ich mal pred sebou. Naozaj sa podobali na obyčajný podbeľ. Jeden si utrhol a vložil do vrecka. Bol rozhodnutý okamžite sa otočiť a vrátiť k profesorovi. Fascinovane pozrel na kvietky, mal nutkavý pocit utrhnúť ďalšie. Vedel, že by nimi nemal plytvať, bolo ich už málo, napriek tomu sa zohol a utrhol ďalšie dva. Nevedel prečo, mal pocit, že to tak má byť. Až potom sa obrátil k odchodu. S hrôzou zistil, že vzdialenosť medzi profesorom a vlkmi je minimálna, bolo ich tam asi dvanásť.
V momente, ako pridal do kroku, gordaci zaútočili. Traja vyskočili smerom do miest, kde cítili potravu. Profesor ich odrazil, aby na ďalších piatich použil oheň. Samozrejme pritom spravil hluk a gordaci zaútočili vo veľkom. Harry ich v behu začal odrážať. Nech je profesor akokoľvek schopný, toto sám nezvládne. Všade sa ozývalo vrčanie a zvuky podobné štekaniu. Odrazení gordaci sa stavali na nohy, aby v besniacej zúrivosti útočili nanovo. Než stačil dobehnúť k profesorovi, štyria sa odpojili a zaútočili smerom k novému zvuku, ktorý zachytili. Harry vypálil oheň, ten bol však pre nich takmer neškodný. Uvedomil si, že ich napádanie je také intenzívne, že ich nemá šancu odrážať. Rýchle po nich pálil, aby sa súčasne pohyboval smerom k profesorovi. Ich jedinou záchranou je okamžite sa premiestniť. Nemal čas sledovať, čo robí profesor. Tomu sa podarilo úplne zneškodniť už troch, ďalší piati dobiedzali. Na rozdiel od Harryho sa však chcel dozvedieť, čo sa mu deje za chrbtom.
A toto malé zaváhanie bolo preňho osudné. Záchvat slabosti v podaní spravenia si starostí o svojho synovca a mierne vytočenie hlavy vzad spôsobilo, že neskoro zareagoval na jeden z útokov a špicaté zuby gordaka sa mu zahryzli do stehna. Okamžite vedel, že je to koniec. V záchvate zúrivosti zneškodnil útočiaceho predátora. Hlavne sa musí dostať on do bezpečia.
„Potter, okamžite na všetko kašlite a premiestnite sa!“ vyštekol pomedzi lúče. Stále ich bolo príliš.
„Prečo?!“ vykríkol a posunul sa ďalej. V diaľke sa ozvalo nepríjemné bubnovanie a akési trieštivé zvuky.
„Raráškovia!“ vykríkol profesor a cítil, ako mu jed začal paralyzovať nohy. Sklátilo ho to k zemi a oblial ho pot. „Zoberte sa a vypadnite, gordaci sú proti nim svätí. Vstúpili ste im do teritória a dávne dohody už neplatia.“
Napriek tomu im tieto zvuky zjavne nerobili dobre a aj keď sa nechceli vzdať svojej potravy, ustráchane sa krčili a útočili miernejšie. Čím boli zvuky bližšie, tým sa viac sťahovali, ale tým viac sa približovala nová hrozba.
„Profesor!“ konečne sa mu podarilo dostať až k nemu. Zbadal ranu na stehne a bolo mu všetko jasné. Gordaci sa dali k úteku.
„Vravím vám, aby ste sa premiestnili. Ja to už nedokážem,“ hlas mu slabol a on bledol. Ruka s prútikom klesala, jed pôsobil aj na horné končatiny.
„Ale ja sa premiestňovať na takú diaľku nemôžem,“ zaprotestoval.
„Ale môžete,“ presviedčal ho. „Odkedy dbáte na pravidlá?“ vrkol unavene a oči sa mu zatvárali. Nevydržal a padol vysilene na zem.
„V poriadku,“ okamžite sa rozhodol, „ale premiestnim sa aj s vami.“ A chytil mu ruku. Videl, že sa na profesorovej tvári objavil slabý úsmev. Už začul nielen bubnovanie, ale aj rozčúlený hovor raráškov. Zameral sa len na sústredenie, na smer, na silu vôle. Predstavil si rokfortskú bránu. Nesmie zlyhať, ani zaváhať, musí to dokázať. Úpenlivo privrel viečka, aby zacítil to nepríjemné trhnutie. Pritom cítil, ako sa mu snaží profesorova ruka vyšmyknúť. Zovrel ju pevnejšie. Zmizli zároveň s príchodom raráškov. Keď pocity ustali, opatrne otvoril oči.
„No, vidíte,“ hlesol profesor, keď nad hlavou zbadal okrídlené diviaky. „Tak sa zdá že ste nás z toho dostali.“ Jednoznačne mu dochádzali sily. Tvár mal takmer voskovú a rana na nohe mu začala černieť. Nehýbal rukami, ani nohami a začal strácať vedomie.
„Profesor, čo mám robiť?“ nástojčivo sa dožadoval vysvetlenia. Profesor pootvoril viečka.
„Dvanásť hodín. Ešte mám toľko času…“
„To nie!“ vykríkol zúfalo. „Čo sa dá robiť?“
„Nemáte šancu. Je to, nemožné,“ hlas bol čoraz slabší, už takmer šepkal.
„Všetko je možné, tak mi to povedzte, vyskúšam hocičo.“ S problémami otvoril oči, aby sa svojím pohľadom zapichol do tých zelených, Liliných. Slabo sa usmial, videl v nich strach. Možno nakoniec dostal to, po čom túžil, na samotnom konci.
„Potter,“ šepol, každé vyrieknuté slovo mu robilo problémy. „Jediná možnosť, za mojím bytom, laboratórium. Pod vínom, kniha, Zabudnuté elixíry,“ pomaly sa strácal v tme. „Skús to, Harry, verím ti…“ Napokon sa úplne stratil v čierňave.