„Dobre to dopadlo,“ ozval sa Harry od dverí spálne.
„Áno?“ Severus si ho skúmavo prezeral. Jeho synovec sa usmieval a pôsobil pokojne a to sa mu okamžite prestalo pozdávať. Stiahol obočie. „Ako dobre to dopadlo?“
„Asi tak, že už nebudem zabíjať,“ vysvetlil a prešiel k nim, aby si sadol vedľa Ginny. Neprestával sa dívať na svojho strýka a natiahol sa za svojím pohárom s vínom. Severus ho pár sekúnd prepaľoval pohľadom, aby ho vzápätí preniesol na Ginevru, ktorá vyzerala, že tie slová myslí Harry vážne. Buď im preskočilo obom, alebo sa snažia spraviť si z neho žarty.
„Nebudeš zabíjať,“ zopakoval, keď naňho znova uprel pohľad. „A na to si prišiel akým záhadným spôsobom?“
„Rozprával som sa so Satorom. Lepšie povedané, on sa so mnou rozprával,“ mykol plecami. „Nepáči sa mu, že vraždím červoplazy a myši a vyslovil názor, že keď príde ten správny čas, dokážem zabiť toho, koho bude potrebné, takže nie je nutné, aby som v tomto tréningu pokračoval nehovoriac o tom, že by mi na ostrove ani nikdy nedovolil zabíjať.“
„Skutočne?“ spýtal sa Severus pobavene. Videl však, že to jeho synovec myslí smrteľne vážne. Zamračil sa. „Myslí to vážne?“ pozrel na Ginevru. Tá len s úsmevom prikývla. Zavrtel hlavou. „Keď opomeniem fakt, že sa fénixy nikdy nerozprávali s nikým, ani s takým dôležitým, akým bol Merlin a ak by sa aj stala tá neskutočná skutočnosť a teba by nejaký fénix považoval za hádam ešte dôležitejšieho, než bol samotný Merlin, vážne sa chceš riadiť tým, čo ti, údajne, povedal nejaký vták?“
„Samozrejme,“ prikývol presvedčene.
Severus sa nadýchol a vydýchol. Bolo zjavné, že to myslí vážne, respektíve že je o svojich slovách presvedčený. Dobre, možno sa skutočne nejaký fénix rozhodol, že si pohovorí s človekom. Aj keď to bolo menej ako pravdepodobné, keď sa už mohol stretnúť s Merlinom, Chrabromilom a ostatnými nepredstaviteľnými persónami, možno sa s ním ten vták skutočne rozprával.
„Budem ti teda veriť a Sator sa s tebou rozprával.“
„Nie so mnou. On rozprával a…“
„To je jedno,“ prskol podráždene. „Proste sa ti prihovoril a ty jeho slovám veríš. Môžeš mi však vysvetliť, ako môže nejaký vták vedieť niečo o smrtiacej kliatbe?“ povytiahol obočie.
„Je to Sator, otec všetkých fénixov,“ zamračil sa Harry.
„A zabíjal niekedy prútikom? Mohol si to niekedy vyskúšať, aby potom mohol radiť a odhovárať? Mohol niekedy…“
„Je tu odjakživa, je to čarovný tvor a…“ vrkla po Severusovi aj Ginny.
„Mlč,“ prerušil ju hneď v úvode. Poslušne sklapla. „Jeho prednosti a výnimočnosť nemienim absolútne znevažovať, ale aj tak…“
„A napriek tomu mu hovoríš vták,“ zaškľabil sa Harry.
„Ticho,“ zavrčal nebezpečne. „V poriadku,“ vyriekol po pár sekundách očnej prestrelky. Harry to bral celkom flegmaticky, ale Severus s Ginny po sebe zazerali veľmi hrozivo. „Ako chceš,“ rezignoval. „Keď si myslíš, že je rozumné počúvať otca všetkých fénixov, ktorý tu bol odjakživa a zrejme ešte skôr,“ natiahol sarkasticky, „tak si ho počúvaj. Len pevne verím, že sa ten mimoriadny čarovný tvor vo svojich úvahách príliš nemýlil, že ťa neprecenil a že si nechcel chrániť len svoj zadok, ktorý mu pravidelne zhorí len preto, pretože nedokáže svojím zobákom prehltnúť myšlienku na vraždu,“ zaprskal a postavil sa.
„Nemýlil sa,“ vypustil Harry. Severus sa obrátil. Už mal nasmerované k dverám, ale tón hlasu jeho synovca ho prinútil otočiť sa a pozorne sa mu zadívať do očí. Veril si, to v jeho hlase zreteľne počul. A v očiach mu videl presvedčenie. Kiež by bol o jeho slovách presvedčení rovnako skalopevne. Alebo stačilo by len sčasti.
„Dúfam,“ odvetil tichým hlasom ťažko skrývajúcim smútok. Nie, určite nebol smutný z toho, že ho už nebude musieť trápiť Avadami, len si želal vidieť v tej nejasnej budúcnosti kúsok svetla.
„Gratulácie si čakať nemohol,“ povedala Ginny po strýkovom odchode.
„To iste,“ prikývol jej manžel.
„Určite sa mu uľavilo.“
„Checht, v tom prípade to dal najavo veľmi nepresvedčivo.“
„Je to Severus,“ mykla plecami. „Snaží sa o to, aby tomu veril tak ako ty a Sator. A ako ja. Čoho on nikdy nebude schopný, pretože v tomto prípade nemôže nič ovplyvňovať a riadiť.“
„V preklade to znamená, že neverí ničomu, čo záleží na niekom inom a v mojom prípade je to niekoľkonásobné,“ zaškľabil sa.
„Správne,“ pritakala. „S najväčšou pravdepodobnosťou názor nezmení nikdy, takže je na tebe, aby si mu na konci dokázal, že chybil, keď ti neveril,“ objala ho.
„Dokážem mu to.“
——
„Je to Sator, Severus,“ vypustil portrét najväčšieho rokfortského riaditeľa všetkých čias. Dumbledore už niekoľko desiatok minút viedol presvedčujúci takmer monológ po tom, ako mu Severus prišiel oznámiť novinky. Popravde za ním častejšie zašiel Remus Lupin, prípadne Bill, o Sinistrovej ani nehovoriac, ako terajší riaditeľ Rokfortu. Hoci by mal tráviť v riaditeľni takmer všetok svoj čas, keď už raz je tým riaditeľom. Ale o tom by Severusa nepresvedčil nikto na svete.
„Uhm,“ vrkol. „A tým je teda vysvetlené úplne všetko,“ pozrel na obraz. Dumbledore mal v tvári utrápený výraz. Bol z neho unavený, to vedel naisto. Ale to jeho neustále presvedčenie o tom, že na svete je viac dobra ako toho zla a že dobro proste musí nakoniec vyhrať nad zlom, nech by bola cesta za úspechom akokoľvek dlhá, ho privádzala do zúrivosti. Kde skončila kopa dobrých ľudí? Zrejme to Dumbledorovo presvedčenie nebude úplne bezchybné a on sa skutočne nechcel dožiť chvíle, kedy všetky presvedčenia o dobrote, či už Dumbledora, Satora alebo samotného Harryho, zlyhajú. Kedy zlyhá teória o víťazstve dobra nad zlom a jeho synovec umrie. Teda, on raz skutočne umrie, ale dúfal, že umrie na starobu a nie rukou Temného pána. Pretože potom by musel zájsť za Satorom a zakrútiť mu krčkom.
„Nie je,“ povzdychol Albus. „Sator nemôže vidieť budúcnosť, ale dokáže dokonale rozpoznať ľudskú dušu a vie odhadnúť, čo všetko sa v tej duši nachádza. A keď Harrymu verí a je presvedčený, že to raz dokáže, tak by sme o tom nemali pochybovať.“
„Ja by som o tom nemal pochybovať, ste chceli povedať.“
„Iste.“
„V poriadku,“ prikývol Severus. „Ja sa o tom pokúsim nepochybovať.“
„Severus, nebuď stále taký negativistický,“ napomenul ho Albus. „Začal si pomaly meniť svoje názory, tak v tom pokračuj,“ vyzval ho s úsmevom. Snape ho prizabil pohľadom. Na Albusa to ale dojem nespravilo. „Hoci som sa toho nedožil, veľmi ma to teší,“ jeho úsmev sa rozšíril. A Severusovi napadlo, že má skutočne šťastie, že je mŕtvy.
„Áno, tomu verím,“ odfrkol. „Povedal som, že sa o to pokúsim, ale neverím, že budem úspešný. V Harrym je toho dobra až príliš a mám obavy, aby v poslednej chvíli nezapochyboval. Ste si vedomý toho, že najsilnejším motívom, ktorý by ho dokázal prinútiť zabiť človeka, je smrť veľmi blízkeho človeka? A keď už neúčinkovala ani spomienka na smrť Blacka, nenapadá vám, že by musela umrieť Weasleyová? Teda pardon, Potterová? A keď sa tak náhodou stane, bude mať kto za nás bojovať? Pretože neverím, že by to Potter vzal len tak a pokojne by bojoval ďalej? Zrejme mu bude šibať ešte viac, ako mu šibe.“
„Alebo tvoja smrť,“ pripomenul mu Albus. „Myslím, že aj tvoja smrť by dokázala prinútiť Harryho vraždiť.“
„Tak to vskutku ďakujem,“ zaškľabil sa. „Možno som pre Pottera dosť dôležitým k tomu, aby ho moja smrť motivovala, ale nenahneváte sa, ak prehlásim, že nemám v úmysle umierať? A nemám v úmysle dovoliť ani to, aby umrela Ginevra, prípadne Hermiona takže to znamená, že prerušenie trénovania Avady môže mať pre nás katastrofálne následky a nechcem už viac počúvať o Satorovom presvedčení a o našej viere,“ zavrčal.
„Nebudeš musieť počúvať. Stačí, keď to budeš rešpektovať.“
„Výborne,“ prevrátil oči a znova rezignovane povzdychol. Aj tak mu nič iné ani neostávalo. Nútiť niekoho robiť to, o čom vlastne ani sám presvedčený nie je, sa mu protivilo. Hoci bol presvedčený, že to bude nutné. Ale tak čo. Možno sa v Harrym skrýva ešte niečo, s čím sa zatiaľ nepochválil, lepšie povedané, o čom doteraz nemal ani sám tušenia a nevyplávalo to na povrch neočakávane a to im nakoniec všetkým zachráni zadky. Zavrtel hlavou. „Pokúsim sa o tom nepochybovať a budem to rešpektovať,“ precedil pomedzi zuby nakoniec.
——
Hermiona si len povzdychla. Na jednej strane sa Severus nenávidel za to, čo nútil Harryho robiť. A na druhej strane bol naštvaný, pretože to už nebude musieť robiť. A to aj napriek tomu, že myšlienka prišla od Satora a podporil ju aj Dumbledore. Nech by to bolo akokoľvek rozumné, Severusovi zrejme najviac prekážalo, že to nevyšlo z jeho hlavy, alebo čo. Jej sa to zdalo dosť rozumné, hlavne pre to, lebo to odobril aj Dumbledore. A myšlienku, že by Harrymu pomohla niečia smrť, si ani nepripúšťala. Nad niečím takým ani uvažovať nechcela. Za posledné roky dokázal niekoľkokrát presvedčiť v prípadoch, pri ktorých by iní zlyhali hneď na začiatku. Verila mu presne tak, ako si veril on sám. A tiež Ginny, Sator a Dumbledore. A Remus s Billom.
Harrymu sa o tom nechcelo vôbec rozprávať, ale s tými najbližšími to prebral. Chcel sa už konečne sústrediť na momentálne akútnejšie veci. Predsa len Voldemort nezaklope zajtra na bránu a Harry ho nebude musieť zabiť hneď. A jeho najlepšia kamarátka ho podporila.
Skutočne bolo teraz dôležitejšie venovať sa všetkým aktivitám, ktoré sa pomaly rozbiehali, ako dumať nad Severusom a jeho pocitom nenahraditeľnosti. Niekedy by ho za to najradšej nakopala do zadku. Znova zavrtela hlavou.
Zajtra sa mala zúčastniť prvej lekcie liečiteľstva, ktoré sa malo vyučovať len na Základni. A to aj za prítomnosti členov Rokfortskej armády. Keď mali ťahať za jeden povraz, tak si to mali uvedomovať aspoň pri tomto. Chýbali len členovia z bifľomorského metlobalového družstva a členovia Krumho metlobalového tímu, pretože ich v nasledujúcich dvoch týždňoch čakali prvé zápasy. Teda, najbližšiu sobotu sa mali stretnúť Chrabromilské legendy s Bifľomorom a za týždeň Krumov výber s Bystrohlavom. Chrabromilský školský tím mal voľno, pretože už jeden zápas túto sezónu odohral, hoci sa body zarátavať nebudú. Vo štvrtok mali na liečiteľskom kurze chýbať Legendy a Bystrohlav. To jej však bolo vcelku jedno.
Celý pondelňajší večer strávila študovaním dávno naštudovaných liečiteľských kníh. Nedoriešené Bystrohlavovej kúzlo malo ostať ešte chvíľu nedoriešené.
——
Nasledujúce dni boli takmer identické. Prebehlo vyučovanie, po ktorom sa členovia Rokfortskej armády vrhli na trénovanie. Najťažšie a najtvrdšie sa trénovalo v Severusovej skupine. Lepšie povedané, vodca tejto skupiny vyžadoval oveľa viac, ako ostatní a chcel, aby si jeho zverenci denne siahali až na dno síl. Neraz sa stalo, že Colinovi padala hlava do taniera od únavy už pri večeri. Že Ginny zaspala na gauči s knihou v lone a Harry jej potom pomáhal do postele. Že Draco nemal energiu na podrobnejšie skúmanie svojich myšlienok ohľadne Chloe, ktorá bola po tréningoch rovnako zničená, ako všetci ostatní. Všetko to súviselo s kondíciou a riaditeľ vedel, že oni sa cez to raz dostanú a potom budú rovnako otravní, ako pred spustením tréningov.
Na liečiteľských kurzoch sa tiež vytvorili skupiny. Boli však všetci pokope, čo sa Severusovi zdalo dosť náročné. Pre jeho nervy, samozrejme. Bolo potrebné tých úplných hlupákov naučiť zastavovať si krvácanie. A že ich nebolo málo. V ďalších skupinách sa nachádzali tí, ktorí liečiť ako tak vedeli, len sa museli zdokonaľovať. Najradšej mal skupinu, kde boli celkom zdatní liečitelia, k tej sa však nedostal až tak často, pretože to príliš nepotrebovali. Tých mala na starosti Poppy. Goldstein mu pomáhal pri tých slabších. Samozrejme spolu s Hermionou, ktorá brala svoju úlohu mimoriadne vážne. Keď nemala Ginevra metlobalové povinnosti, tak pomáhala aj ona spolu so svojou matkou. Molly sa však radšej držala pri Poppy, aby sa nemusela dívať na jeho zamračenú tvár.
V piatok sa tí, ktorí mali dosť energie, zúčastnili zábavy vo Veľkej sieni. To riaditeľa príliš nezaujímalo. Teda nezaujímalo ho to absolútne, len chcel, aby nebola sieň v sobotu pred raňajkami zdemolovaná. A nebola. Čo ho mimoriadne potešilo. Ten, kto chcel, sa mohol v sobotu stretnúť so svojimi príbuznými a ten, kto chcel, sa mohol zúčastniť prvého zápasu Pohára Osloboditeľov medzi Chrabromilskými legendami a Bifľomorom. To ho zaujímalo ešte menej ako zábava predchádzajúci večer, ale keďže sa mal jeho synovec zase blázniť na metle, musel sa zúčastniť. A maskovala to tým, že sa predsa riaditeľ musí zúčastniť otváracieho zápasu.
„Nie je ti zima?“ spýtal sa Severus Hermiony pred zápasom. Končil október a vonku to začínalo byť viac ako citeľné.
„Naobliekala som sa viac ako dostatočne,“ usmiala sa profesorka Transfigurácie. „Myslela som, že Pohár Osloboditeľov úplne odignoruješ, ale keďže lieta Harry, musel si prísť?“ mierne rýpla.
„Samozrejme,“ prikývol vážne. „Hoci sa mi už týždeň vyhýba a to aj napriek tomu, že je to takmer nemožné, keď vedieme tréningy spoločne, on sa vyhýbať proste dokáže, stále ma zaujíma, čo robí, ako to robí a hlavne, či prežije to, čo robí.“
„Môžeš si za to sám,“ mykla plecami.
„A už sme pri tom znova,“ prevrátil oči. Stále doňho dobiedzala, aby sa správal nenútene a príjemnejšie. A on by sa o to možno aj pokúsil, keby Harry nezmizol v okamihu, kedy hrozilo, že ostanú spolu sami. To sa urazil? Alebo ho tým trestá? Iste, že ho tým trestá. On má s kým byť. Kým s ním nechce byť nik. Už ani ten Potter. Jedine Hermiona, ale tá si vyhradila večeri pre seba a na finiš odhaľovania kúzla, takže mu vlastne naznačila, že by ocenila, keby na návštevy nechodil. Aj by jej nenápadne šepol, že on to už vie, ale chcel, aby mala pocit, že na to prišla sama. Potrebovala to. Potrebovala sa cítiť byť užitočná, tak ju v tom nechá. „Keď to dnes prežije, vezmem víno a pôjdem ho navštíviť,“ sľúbil.
„Vážne?“ zvedavo po ňom fľochla. Že by začal sám plánovať návštevy svojho synovca, ktoré sa zdali byť nenútené a spontánne?
„Iste,“ usmial sa. „Som predsa dobrý strýko a keďže predpokladám, že tú somarinu na metlách vyhrajú, tak by sa patrilo mu aj zagratulovať, nie?“
„To by sa patrilo,“ prikývla. „Teda, Severus, takmer si ma presvedčil, že to myslíš úprimne.“
„A nemyslím?“ natiahol.
„Myslím, že nemyslíš. Len si našiel zámienku, kvôli ktorej za ním ísť.“
„Možno,“ pripustil. „A určite ma prekukne aj on, ale to mi je jedno. Chcem sa s ním porozprávať. A okrem toho treba znova prezrieť Ginevru,“ pripomenul.
„Jasne,“ zarazene stiahla obočie. Okrem Ginny a Severusa sa darilo na to zabúdať všetkým. Zrejme aj Harrymu. A znova jej to pripomenulo trápenie jej kamarátky. Ona je tehotná kým Ginny… Na to teraz ale myslieť nebude.
„Ešteže existujú takí dobrí strýkovia, akým som ja, že?“ zazubil sa Severus. „Hermiona, tí dvaja sa s tým ako tak zmierili, tak sa ty tým netráp. Dobre?“
„Uhm,“ prikývla nepresvedčivo.
„To som rád,“ prikývol. Kútikom oka ju pozoroval. Bolo dosť ťažké netrápiť sa trápeniami svojich priateľov. Boli chvíle, kedy každého dobehli ozveny minulosti, či nejasnej budúcnosti, ktoré s vojnou vôbec nesúviseli. Alebo aj prítomnosti. Otec jej dieťaťa by sa už konečne tiež mohol začať správať racionálnejšie. Bol ešte tvrdohlavejším než kedy jeho otec dokázal. A že Lucius v tvrdohlavosti vynikal. Ale teda, ani on sám nebol v tejto disciplíne neskúseným. Večer za svojím synovcom zájde. Najprv sa ale pozrie, či z tej metly nezletí.
——
Harry si zápas mimoriadne užil. Znova si pripomenul aké je to lietať na metle a naháňať sa po strele. Hoci to nebol Blesk, ktorý mu manželka nútila ešte pred zápasom a ktorej musel znova pripomenúť, že ho radšej zlomí, ako by jej ho mal vziať. Možno to bolo tým, že to všetci brali ako odreagovanie, ako zábavu, nie ako nejaký zápas o život. Ale cítil sa výborne a na jeho lietaní to bolo aj vidieť.
Oliver Wood nemal žiaden problém. Ešte pred pár mesiacmi, než sa zastavila národná súťaž, profesionálne chytal, takže Bifľomorčania príliš gólov nenastrieľali. Dvojčatám spolupráca trocha viazla. Určite budú potrebovať ešte niekoľko tréningov, aby sa dostali do formy. Ale aj tak nepúšťali Bifľomorčanov k lopte často. S vychýreným chrabromilským metlobalovým triom to bolo ešte o čosi horšie. Ani jedna z nich nelietala viac ako rok. Angelina a Alica dokonca nelietali tri roky, takže sa to muselo odzrkadliť na ich výkone. Neboli také rýchle ako vo svojich najlepších rokoch a preto neboli ani takou hrozbou. Napriek tomu neprestávali patriť k hlavným adeptom na celkové víťazstvo. Predsa len tento rok už zápas mať nebudú a tréningov pred tým ďalším bude ešte veľa, takže si stratenú formu hádam nájdu.
V zápase napokon padlo len niekoľko gólov. Postarali sa o to hlavne výborný Wood a nepresvedčivé zázračné chrabromilské trio, ktorému sa podarilo dať len päť gólov. Možno keby bolo viac času. Harry ale lietal výborne. Niekoľko mesiacov bez metly sa na ňom vôbec nepodpísalo a hoci na Nimbuse 2000, strelu chytil do hodiny. Chrabromilské legendy vyhrali 200:30. Výsledok vyzeral byť jednoznačný, zápas bol ale viac ako vyrovnaný a keby Legendy hrali s Krumovcami, alebo Ginniným družstvom, ktovie ako by to nakoniec dopadlo.
——
„Žiadna zmena,“ oznámila Ginny Harrymu po tom, čo vyšla so Severusom z ich spálne. Severus k nim prišiel presne tak, ako si naplánoval. S fľašou vína a s historkou o prezretí Ginevry.
„Žiadne správy sú dobré správy,“ okomentoval Severus a usadil sa do kresla. Keďže priniesol aj víno, Harry nepredpokladal, že by sa s odchodom ponáhľal a postaral sa o poháre, kým boli tí dvaja zavretí vo vedľajšej izbe.
„Žiadna zmena je dobrá správa?“ stiahol obočie. Objal Ginny okolo ramien a vtisol jej bozk do vlasov.
„Svojím spôsobom áno,“ prikývol strýko.
„Aspoň sa stav nezhoršuje,“ Ginny sa mierne usmiala. Videl, že to len predstiera. Preto ju objal ešte tuhšie. „Všetko je tak, ako bolo doposiaľ a pritom existovala možnosť, že by začali nefunkčné orgány robiť oštaru všade naokolo a to sa nestalo, takže je to vlastne v poriadku,“ dodala.
„Mohlo to byť ešte horšie, než to je?“ zamračil sa. „A to ste mi kedy chceli povedať?“ obrátil sa na Severusa.
„Zrejme nikdy,“ natiahol.
„Nebolo potrebné to hovoriť, Harry,“ hlesla Ginny previnilo. Sľúbili si, že si budú hovoriť pravdu a ona mu jednu hrozbu zamlčala. Pripadala si ako zradca. V minulosti mu to vyčítala a teraz spravila to isté.
„Nebolo?“ pozrel na ňu s výčitkou. Mierne sčervenela.
„Nemyslím, že by bolo potrebné hovoriť o tom, že nádej, ktorá stále planula, môže zahasiť do momentu, kedy nebolo potrebné povedať, že nádej, ktorá planie, má viac šancí,“ Severus mykol plecami. „Jednoducho povedaná, vaša šanca je v tomto momente väčšia, než bola pred pár mesiacmi.“
„Vážne?“ spýtal sa Harry s pohľadom pevne upretým do Ginniných očí. Ak mu ide v niečom klamať, bol odhodlaný to odhaliť okamžite. Len s úsmevom prikývla. „Tak to je dobre,“ prikývol. Napokon jej úsmev opätoval. „Žiadne tajnosti od teraz, prosím,“ šepol.
„Sľubujem,“ prikývla stále sa červenajúc. „Pochop ale, že teraz môžeme byť pokojnejší,“ vysvetľovala. „Nebolo potrebné, aby sme sa trápili obaja.“
„Dobre,“ privrel oči. Nechcel jej pripomínať, že podobné ušľachtilé a najmä samostatné akcie mu vyčítala. Keď sa na ňu znova pozrel, usmial sa ešte viac. „Raz budeme mať deti,“ zazubil sa.
„Áno, tá predstava ma skutočne upokojuje,“ natiahol Severus. „Viac Potterov a môžem si rezervovať miesto u Munga,“ zaškľabil sa. Vedel, že sa napätá atmosféra potrebuje trocha uvoľniť a možno k tomu svojím príspevkom dopomôže.
„A sľubuješ, že potom k tomu Mungovi vážne odídeš?“ Ginny naňho nevinne mrkla.
„Keď tam nájdem pokoj.“
„V tom prípade spravíme všetko pre to, aby sme ten pokoj od teba mali,“ zacerila sa. Harrymu sa podarilo uchechtnúť, aj keď ešte stále cítil známky zrady.
„Bude stačiť jeden Potter, alebo sa máme snažiť rovno o štvorčatá?“ pozrel na strýka.
„Neviem, či ma k Mungovi neprivedieš už ty,“ pokrčil obočie. „Prečo sa so mnou už takmer týždeň nerozprávaš?“
„A čo robím teraz? Funím?“
„Vieš, ako to myslím,“ prskol.
„Dáš si víno?“ nevinne sa spýtala Ginny.
„Priniesol som ho, samozrejme že si dám,“ nevinne sa pousmial.
„Viem, ako to myslíš. Len som chcel svojím odmeraným správaním dať najavo, že nesúhlasím s tvojím sústavným nesúhlasom, brblaním, poučovaním a buzerovaním.“
„Nie je to detinské?“
„A tebe sa zdá dospelé frflať na úplne všetko?“
„Práve toto vaše dohadovanie sa mi zdá najdetinskejšie,“ vložila sa im do začínajúcej výmeny názorov Ginny. Nevinne si upila z vína. „Ale rada sa k vám pridám,“ uchechtla sa, keď na ňu obaja pozreli.
„To ma neprekvapuje,“ natiahol Severus. „Takže? Už sa so mnou bavíš?“
„Akože, či som už znova tvoj kamarát? Pretože na to, aby som pochopil, že to, čo práve teraz robíme, je skutočným rozhovorom, ktorý sa v hovorovej reči dá pomenovať aj bavením sa, na to nepotrebujem byť majstrom Elixírov.“
„Tvoj ostrovtip ma fascinuje,“ uškrnul sa Severus. Samozrejme, že sa mu uľavilo. Možno si za to mohol sám, ale tak on bol ten prskavý a predpokladal, že mu tú prskavosť všetci odpustia.
„Som rád, že som ťa dokázal niečím fascinovať,“ zatváril sa nevinne. „Ešte viem robiť kotrmelce a stojku na rukách, ak by si sa potreboval nechať fascinovať.“
„To rád oželiem,“ usmial sa Snape. „Prezradíš mi niečo málo z tvojich ďalších plánov? Teraz budeš mať viac času, keďže si dnes svoj zápas úspešne prežil.“
„Užil som si ho, to je pravda. Aha, počkaj, ty si vravel prežil. Ja som rozumel užil. Tak to je vlastne tiež pravda. Znova som prežil veľmi nebezpečnú akciu, metlobal. Lepším sa, nie?“
„Vskutku. Takže?“
„Čo je viem? Budem robiť to, čo doteraz. Učiť, trénovať, učiť, strážiť, v piatok chceme zájsť na diskotéku, keďže nemáme ani ja a ani moja manželka v sobotu zápas. Medzitým budem držať palce Hermione, aby vylúštila to kúzlo a fandiť obyvateľom Rokfortu, aby mali čo najskôr natrénovanú evakuáciu a potom zájdem pre svetlo,“ mykol plecami. „Nemyslím, že by si môj plán nedokázal odhadnúť, preto mi príde táto tvoja vínna návšteva viac ako podozrivá,“ zazubil sa. „Že ty si sa chcel so mnou znova skamarátiť?“
„No samozrejme, srdce mi celý týždeň krvácalo pri predstave, že som prišiel o svojho najlepšieho priateľa.“
——
Hermiona sa v nasledujúcom týždni venovala viac neidentifikovanému kúzlu, než študovaniu liečiteľstva, ktoré sa už zrejme viac ani naštudovať nedalo. Trpezlivo skúšala použiť každý pocit ľútosti, ktorý vo svojom živote zažila. Nič ale nebolo dostatočne silné, aby jej pomohlo vyčariť z prútika čokoľvek. Prechádzala situáciu za situáciou a pristihla sa pri myšlienke, že možno jej pocit ľútosti, ktorý zažila, ani nemusí byť dostatočne silný, aby sa ním dalo čarovať. Možno v živote dosiaľ nič potrebne silné nezažila.
Začínala rezignovať a to sa jej nepozdávalo. Nenechá to teraz predsa len tak, keď si sťažka vydupala svoje angažovanie sa v tomto projekte, ako to s úškľabkom pomenovala. Možno by si z jej zlyhania nikto nerobil žarty, ale Severus by ju za to minimálne nepochválil. A to sa už naučila počúvať svoju mágiu, zvykla si spoliehať sa na ňu bez toho, aby mágiu racionálne pochopila. Brala ju ako samozrejmosť, takže v tomto chybu robiť nemohla.
A predsa niekde chybu robila, inak by už musela na niečo prísť. Keď to teda nejde s ľútosťou z minulosti, bude sa musieť zamerať na niečo iné. Ibaže to bolo nereálne. Niečo podobné, čo sa zažívalo pri vyčarovaní vzdušného víru. Vtedy sa Harry zameral na nádej v budúcnosti. Na nádej, ktorá sa nedá logicky vysvetliť, keďže sa to ešte nestalo. Mágia ale často krát o logickosti nie je. Najmä tá zabudnutá.
Zrejme bude musieť nájsť ľútosť, ktorá by sa spájala s budúcnosťou. Aký nepodarený čin by spôsobil, aby zažívala ľútosť v budúcnosti? Možno jej aj niečo napadlo.
——
„Chýba už len niekoľko desiatok metrov a oni nemajú o ničom ani tušenia,“ usmiala sa Bella na Daciana. Jeho plán sa dostával do finále a ona sa na to mimoriadne tešila. Bola pravda, že tam Temný pán nebol, ale už dávnejšie vyjadril Dacianovi dôveru a dal ich plánu voľnú ruku. Aj tak po obsadení Rokfortu bude trvať dva dni, než bude môcť prísť Temný pán a dokončiť ich hlavné úsilie. Než on zabije Pottera a ona zabije Severusa a Draca. Tak sa dohodla s Dacianom. Tomu to bolo jedno. Chcel sa Potterovi pomstiť a mal vlastné plány.
Po nej a smrťožrútoch chcel len jediné. Aby do najmenších detailov dodržali jeho inštrukcie. Ak to spravia, budú mať víťazstvo isté. A potom, potom rozbehne vlastný plán.
„Výborne,“ prikývol spokojne. Bella si už hľadala miesto v jeho posteli. Prehltol znechutenie. Už len pár dní a potom ju s najväčšou chuťou odkopne. „Takže za pár dní by sme to mohli spustiť?“ spýtal sa a postavil sa pred ňu. Nech sa baví. A ona sa aj začala baviť opaskom jeho nohavíc.
„Určite a ty nás budeš viesť,“ zapriadla zvodne. To iste. Postará sa o to, aby to bola prvá vydarená akcia smrťožrútov. Pretože nechať to na Bellu, zrejme by úspech neslávili. To si uvedomil aj jeho otec a preto bude vonku aj s prútikom. Za normálnych okolností by pri prvej možnej príležitosti utiekol. Teraz sa ale tešil na iné.
——
V hrade síce v túto nočnú hodinu svietili fakle, ale akoby ich zastierala neviditeľná temnota. A všade bolo zvláštne studeno a dusivo. Harry cítil, že mu krv v žilách stuhla, keď si naplno uvedomil, čo sa okolo neho deje. Siréna sa neozvala. Hoci nevedel, ako sa im to podarilo, boli všade a rozliezali sa po hrade. Stál vo vstupnej hale, znehybnený, len v pyžame a nechápal, ako sa tam dostal. Oproti nemu bola znehybnená jeho manželka a tá myšlienka plne zamestnala jeho myseľ. A tiež Hermiona. A Bill. Až potom sa ozvala siréna, ale už bolo neskoro. Každý, kto do Vstupnej siene dobehol, odkladal prútik na zem a nechával sa zviazať. Vrátane Severusa a Remusa.
Vbehli do pasce. Smrťožrúti sa záhadným spôsobom dostali do hradu. Potichu a nenápadne. Nespustili poplach a teraz to už bolo jedno. Mali svojho väzňa a nikto nebol taký hlúpy, aby nezmyselne zaútočil a riskoval jeho život. Severus sa bezradne díval na Harryho. Vrhla sa k nemu Lestrangová, aby ho so smiechom odhodila k stene a zviazala ho.
„Nezabíjať!“ ozval sa neznámy hlas.
„Iste,“ vrkla Bellatrix a s neskrývanou radosťou spútala aj svojho synovca. Draco strelil pohľadom na Hermionu. Nepáčilo sa mu, že ju tu vidí. Vôbec sa mu to nepáčilo.
„Postarajte sa o tie decká a o ostatných,“ zavelil Dacian svojim smrťožrútom, keď sa do haly začali vrhať tí, ktorých prebudila siréna. „Chcem tu mať súkromie,“ zadíval sa Harrymu do očí. „A pamätajte! Žiadna mŕtvola. Nechceme pripustiť, aby sa mu o tom snívalo dopredu,“ zaškľabil sa.
Chcel sa spýtať, čo sa deje. Teda, chcel ho poslať do čerta, ale to si v tejto chvíli dovoliť nemohol. Skutočne mali súkromie. Smrťožrúti zastavovali nával študentov. Zastavovali aj chabé útoky.
„Harry Potter,“ vypustil Dacian pohŕdavo a pristúpil priamo k nemu. „Prekvapený?“ zazubil sa. „Ani sa ti nedivím. Nemaj strach, nezabijeme nikoho z tvojich blízkych, minimálne dva dni. Nechceme riskovať skazenie tohto dokonalého plánu,“ zachechtal sa. A Bella sa chechtala s ním.
Harry pozrel na Ginny, ktorá sa mračila. Napriek tomu jej v očiach videl strach. Rovnako videl obavy a nechápanie v očiach ostatných. Strýko ho prepaľoval znepokojeným pohľadom. Harry vytušil, že nikto z nich nemôže prehovoriť. Nikto. Ani on sám.
„Zrejme ťa zaujíma, ako sme sa sem dostali,“ pokračoval Dacian zvedavo si ho prezerajúc. Spolu s ním a Bellou tam bola asi desiatka smrťožrútov. Ostatní postupne ovládali hrad. A pozemky. Začul zvuky boja. Mŕtvi však nebudú. To vedel naisto. Smrťožrúti mali len túto jedinú príležitosť, ako sa sem dostať a nemienili ju skaziť. Všetko sa im v zlomku sekundy pokazilo. „Rád sa pochválim,“ zaškľabil sa nebezpečným výrazom. Až tak veľmi mu pripomenul jeho otca, že sa podvedome striasol. „Pozri…“
Zdrapil ho za ramená. Uvedomil si, že kráčať môže, hoci zvyškom tela hýbať nemohol. Viedol ho k vchodovým dverám. Harrymu zovrelo srdce, keď zbadal obrázok pred sebou. Podkopali sa pod hradom, v dostatočnej vzdialenosti od strážnych veží, aby ich strážcovia nemohli zbadať a nemohli by včas zalarmovať hrad. Teraz už nedbali na nenápadnosť. Pred mostom horelo množstvo vatier a on videl z diery zo zeme vychádzať obludné stvorenia. Určite ich tu bolo viac, rozliezali sa po pozemkoch a on okamžite vedel, že proti nim sa brániť nedokážu, ani keby mali čas aj na najminimálnejšiu prípravu.
„Pekné, však?“ zasyčal mu Dacian do ucha. „Dva dni budete všetci v bezpečí, až potom začneme vraždiť. Až potom príde môj otec, aby dokončil to, čo musí a teba zabije ako posledného. Dovtedy sa budeš dívať, ako kapú všetci, ktorí vyslovia len minimálny protest proti tomu, aby nám slúžili. A aby sme si trocha spestrili čas, ktorý zostáva tvojim blízkym, tak hádaj…“ šepol nebezpečne a obrátil ho smerom do miestnosti, kde ležali poviazaní jeho najbližší. Sotil ho a on tvrdo dopadol na zem. Nedokázal rukami utlmiť pád a rozťal si čelo o dlažbu.
„Dacian, budem sa môcť zabaviť aj ja?“ pristúpila k nemu Bella. „Najradšej by som trocha potrápila našich falošných priateľov. Severusa, samozrejme, ale najprv svojho nevďačného synovca,“ mračila sa na Draca, ktorý na ňu nenávistne gánil.
„Jasne,“ prikývol, ale príliš si ju nevšímal. Viac ho zaujímal Harry a to, ako sa mu čo najhnusnejšie pomstiť. „Rob si čo chceš, vieš ale, že to preháňať nemôžeš.“
„Nezabijem ich, len sa s nimi pohrám,“ uchechtla sa. Hermiona fľochla s obavami po Dracovi. Severus tých dvoch ignoroval. Premýšľal, ako pomôcť Harrymu a vlastne všetkým, ale nemohol sa ani pohnúť.
„Dobre, rob si čo chceš. Ja si budem robiť tiež čo chcem,“ odsúhlasil jej to Slizolinov potomok. „Vy dvaja, vezmite ich vedľa,“ zavelil dvom smrťožrútom.
Že zdrapili jeho, to ho ani neprekvapilo. Aj keď s tým ale počítal, nechcel si ani predstaviť, čo bude nasledovať po tom, čo vytiahli na nohy aj Ginny. Severus až teraz pozrel nešťastne na Ginny. A potom na Harryho. A konečne aj na Daciana, ktorý si všetko zjavne užíval.
„Chcem mať súkromie,“ povedal Dacian smrťožrútom po tom, ako sa zavrel s Harrym a Ginny v miestnosti, kde sa obvykle premiestňujú kufre z vlaku na hrad. Tí len prikývli a vypadli odtiaľ. Dacian mávol prútikom.
Miestnosť sa rozjasnila. Všade vzbĺkli fakle. Prinútil Harryho sadnúť si na stoličku. Priamo pred neho prilevitoval jednu lavicu. Zdrapil Ginny za rameno a ťahal ju pred Harryho. Stále nedokázala protestovať a Harry vedel, že protestovať ani nebude môcť. Začínal tušiť, o čo Dacianovi ide. A začínal tušiť aj to, že jej nedokáže pomôcť. Bol úplne bezmocný. Ani rozprávať nemôže. Do očí mu vhŕkli slzy. Jeho manželka bola na tom podobne.
„Harry Potter,“ vypľul jeho meno s nechuťou. „Skutočne nechápem, ako si si mohol myslieť, že vyhráte. Vôbec nechápem, ako si si kedy mohol myslieť, že sa necháme len tak odstaviť. Smrťožrúti ma nezaujímajú ani v najmenšom. Som ale Slizolinov potomok presne tak, ako môj otec a ty si spravil obrovskú chybu, keď si vytiahol karty proti mne,“ kľakol si na koleno pred Harryho a díval sa mu do tváre. Ten ho ignoroval. Po tvári mu stekali slzy. „Plačeš?“ uchechtol sa Dacian. „Správne, aj veľkí chlapi môžu plakať. A ty si správne uhádol že to, čo teraz spravím, sa ti nebude ani v najmenšom páčiť. A rozhodne ťa nebudem šetriť. Budeš sa dívať na to, ako znásilňujem tvoju manželku stále znova a znova, ako ju mučím a trápim, ale nezabijem ju. Máme dva dni, než to nakoniec spravím a ty nezmôžeš nič. Len sa budeš dívať na jej trápenie a na môj pôžitok, pretože si ma obral o sestru a o draky. Pretože mi stojíš v ceste. Ty a môj otec. Ale on príde na rad neskôr. Najprv ty…“
Harry sa chcel pohnúť. Chcel sa naňho vrhnúť a zabiť ho holými rukami. Chcel kričať a nadávať. Chcel spraviť čokoľvek. Ale nemohol. Začala sa ho zmocňovať panika a údes. Obrovský strach o Ginny. Čokoľvek sa jej stane a nebude toho málo, je jeho vina. Už to tu raz bolo. Vtedy bol preč a bol to len Dean. Dacian sa nezastaví pred ničím a on sa nezmôže ani na slovko protestu. Plakal. Jedine to dokázal. Túžil upadnúť do bezvedomia a nevedieť o ničom. Stále to však nebolo nič proti tomu, čo musí cítiť ona. Napriek zdeseniu sa tvárila odvážne. Napriek vedomiu, že ju čakajú dva dni utrpenia a potom smrť. Túžil jej aspoň povedať, že ju miluje. V tej chvíli sa nezmohol ani na to, aby jej vyslal myšlienku. Bol na pokraji šialenstva. Uvedomil si, že ho to divadlo pripraví o rozum.
Dacian sa spokojne postavil a podišiel k Ginny. Ten pankhart si odpyká každú jednu minútu nasledujúcich dní. Nezabije ju, ale postará sa o to, aby pocítili všetko. Stačilo mu, že sa na to bude musieť dívať. A keď nebude chcieť, bude to počúvať. Pomstí sa. Pomstí Elenu a drakov. A to poriadne.