Dom Potterových, Godricova úžľabina, 27.6.2001
Harry sedel spolu s mamou v obývačke, pri káve a zákusku. Jeho otec, ako sa dozvedel, sa snažil nájsť súperov pre Anglicko, pre priateľské medzištátne stretnutia, ktorých celkovo odohrajú šesť do majstrovstiev sveta. Dostali už pozvánku od Rusov, Egypťanov a Japoncov. To Harry videl, keď sa mu dostal do rúk podrobný rozpis metlobalových zápasov aj s reprezentačnými prestávkami. Ďalšie tri termíny boli na Angličanoch, aby si pozvali zahraničného súpera. Preto skoro všetok čas trávil na ministerstve, aby sa podieľal na spísaní adekvátnych pozvánok a tiež aby navštívil zahraničné ministerstvá a ich oddelenia športu a dohodol sa. Aj to patrilo k práci reprezentačného trénera.
„Mami, v sobotu nebudem môcť prísť na to dohodnuté rande,“ uškrnul sa smerom k mame. „Hráme doma s Bedfordskými Diablami a po zápase zapadneme do baru. Je mi to ľúto, je to tímová tradícia,“ zatváril sa, že ho to mrzí.
„Alebo sa chceš tomu len vyhnúť? Myslíš, že by som ti dohadzovala nejakú špatu, keby som sa náhodou rozhodla niekoho ti dohadzovať?“ pozrela sa naňho šibalsky.
„Vážne máme zápas.“
„Ja viem, otec vravel.“
„No vidíš.“
„Ale aj tak by si mohol prísť, keď náhodou nebudete hrať tri dni.“
„To snáď nie. Ak nechytím strelu čo najskôr, asi šancu mať nebudeme,“ zamračil sa.
„Je to až také zlé?“ hlesla.
„Je to viac ako zlé,“ vyprskol. Teraz si to dovoliť mohol, otec nebol nablízku. „Mami, oni k tréningu pristupujú, akoby to bola zhnitá mŕtvola… štítia sa ho, boja sa ho, ohŕňajú nosy a čo je najhoršie, že tréner stojí za… nič,“ zahryzol si do jazyka. Pred mamou nezvykol hrešiť. „A metly majú úplne na… figu.“
„Bude to lepšie, na metlu si zvykneš, pár krát chytíš strelu, oni sa spamätajú a bude to. Určite potrebujú len trocha motivácie.“
„V prvom rade ja potrebujem motiváciu, aby som sa z toho nezbláznil.“
„Tak príď v nedeľu na večeru. Presuniem to zo soboty na nedeľu a ty spoznáš Hermionu.“
„Nie, ďakujem. Raz si sa ma pokúšala zoznámiť s nejakým dievčaťom a doteraz to priraďujem k zlým životným skúsenostiam,“ zasmial sa. „Keď niekoho budem chcieť, tak si ju nájdem.“
„Nikoho tu nepoznáš, zlato. Len som chcela, aby si sa s niekým zoznámil. A vážne mi nešlo o to dať vás dvoch dohromady. Len som ti chcela predstaviť veľmi bystré a mladé dievča, mimochodom veľmi pekné, s ktorým spolupracujem. A s ktorou možno napokon pomôžeme Remusovi,“ mierne vyčítavo mu vravela.
„To by bolo úžasné,“ prikývol. Pozrel na mamu. „Ehm, v nedeľu hrajú Harpye a ja sa chcem ísť pozrieť na Ginny Weasleyovú. Už mám aj lístok. Pamätáš si? Hovorili sme ti o Weasleyovcoch, keď sme prišli z majstrovstiev sveta.“
„Sestru toho tvojho spoluhráča Rona?“ spýtala sa. Prikývol. „Tak pozvi aj ich, posedíme si s otcom v klbku mladých,“ zahihňala sa.
„Mami! Prečo mi to robíš?“ zastonal. „Keby som nad tým čo i len na okamih zauvažoval… metlobaloví ligoví hráči nemôžu chodiť na večeru k trénerovi reprezentácie predtým, než rozpošle nominácie. A vlastne ani potom nie. Ja mám ospravedlnenku, som jeho pokrvný príbuzný. Vážne si nerob starosti. Som tu týždeň aj s cestou. Spoznal som Rona a Danu. Normálnych ľudí. A spoznám ich postupne viacerých, len potrebujem čas. Dobre? A s tou tvojou Hermionou sa niekedy zoznámim. Ale určite nie tento víkend,“ ospravedlňujúco sa zubil.
Cardif, zápas Kanóny – Diabli, 30.6.2001
Harry sa prebudil nervózny a nepokojný. Takýto pocit zažil naposledy pred svojím prvým vystúpením v juniorskej lige. Keď nastupoval do seniorskej, už to nebolo také citeľné. Dnes sa to vrátilo. Články, ktoré sa v priebehu týždňa objavili, mu na pokoji nepridali. Novinári si ho zamilovali, samozrejme, bol nováčik, zo zahraničia, syn trénera reprezentácie, hviezda v USA a aj keď sa od neho čakali divy, čo aj predpokladal a neštvalo ho to, viac sa zaujímali nielen o jeho súkromie – a Merlin vie, že pár chýb spravil – ale hlavne o to, či má vôbec právo reprezentovať, keď v Anglicku nehral. Na to, že mu stačí zohrať jeden zápas, aby mohol reprezentovať, na to zabúdali. Opierali sa o morálne právo a ktovie o čo, hoci ešte nominovaný ani nebol.
Preňho je dôležité, aby chytal strelu. Výsledky Kanónov nemôžu hrať žiadnu úlohu. Je jasné, že je to absolútne najslabší tím a Ron tiež nie je Merlinov švagor, aby pochytal úplne všetko. Keď Kanóny prehrajú, nech. Ale on bude musieť chytiť strelu.
Včera strávil s Danou a Ronom takmer tri hodiny, aby v pokoji preberali tím Bedfordských Diablov a najmä stíhača. Vedel, čo od neho čakať, v čom je silný a kde má slabiny. Rovnako ako celý tím. V predchádzajúcej sezóne skončili trinásty, takže nezdolateľní rozhodne nie sú.
Keď sa preletaxoval k metlobalovému štadiónu, zaúpel a skryl sa za stromy. Videl, že je vchod pre hráčov úplne zatarasený novinármi a nemusel mať absolvovanú ani škôlku aby pochopil, kto vyvolal taký enormný záujem.
„Premýšľaš, ako prekĺznuť?“
Ozval sa za ním hlas a keď sa otočil, okamžite si uvedomil jednu zásadnú vec. Tí novinári ho zase až tak nehnevali. Usmial sa.
„Bystrá,“ prikývol.
„Myslela som si,“ slabo sa uškrnula Ginny. V ruke niesla vrecko s koláčmi z neďalekej pekárne a podišla až k nemu. Dôkladne si ho prezerala.
„Čo?“ znervóznel.
„Dívam sa, či si hoden,“ tajomne natiahla a uchechtla sa.
„Hoden čoho,“ spozornel.
„Hoden toho, aby som ti prezradila jedno tajomstvo,“ dokonca ho obišla, aby si ho prezrela aj zozadu.
„Ginny, na fóry nie je čas.“ „Pst, ticho. Je to veľké tajomstvo,“ tajuplne stíšila hlas. Videla, že ho poriadne rozhodila. „Kanóny ti to povedať nemohli, pretože o tom nevedia a keďže sú to Kanóny a novinárov príliš nezaujímajú, tak to ani vedieť nemusia.“
„Ale ja som Kanón,“ rozhodne prehlásil.
„Si si tým istý?“ povytiahla obočie.
„Áno, aj s malým k,“ zaškeril sa. „No tak, keď niečo vieš a zjavne niečo vieš, tak mi to prezraď, ak máš v pláne mi to prezradiť, čo zjavne máš, pokiaľ sa teda nerozhodneš, že by si chcela ešte dôkladnejšiu prehliadku, aby si zistila, či som hoden a prezradila mi to, v tom prípade som pripravený vyzliecť sa donaha, aby si zistila, že som hoden a že som kanón,“ provokačne natiahol.
„Ukecaný,“ prikývla a zadívala sa mu do očí. Presne také isté, aké si pamätala. „Takže si kanón a Kanón. Dobre, budem ti veriť, na podrobnosti nie som zvedavá,“ natiahla aj ona. „Musíš mi ale sľúbiť, že to neprezradíš. Je to tajomstvo Harpyí, tie novinárov totiž zaujímajú,“ zabŕdla.
„Záležitosť Harpyí, no Merlin pri mne stoj,“ zatváril sa pochybovačne. A ona sa zahihňala.
„Ron rozprával,“ pochopila.
„No tak, nestihnem predzápasovú bojovú poradu.“
„Vy nejakú máte?“ zahrala udivenie. „Pri zápasoch nie je vidieť, že by ste nad niečím premýšľali.“
„Dohodnime sa, Ginny. Pokiaľ máš v pláne robiť si zo mňa srandu a zdržovať, tak toho nechajme. Pokiaľ máš v pláne so mnou flirtovať, môžeme sa dohodnúť na rande. Pokiaľ mi chceš pomôcť, tak to sprav hneď. Ja teraz vážne musím na zápas,“ vychrlil podráždene. Zdalo sa mu to alebo mierne sčervenela?
„Tak fajn, asi skutočne nie je čas. Tak poď, ukážem ti, ako sa Harpye dostávajú do štadióna, keď nechcú byť chytené novinármi,“ chytila ho za ruku a viedla ho popri stromoch k zadnej časti štadiónu. V rýchlosti prebehli cez parkovisko, aby sa skryli za okrúhlu budovu. „Tu sa nachádza tajný vchod,“ vysvetľovala. A vlastne mu až teraz pustila ruku. „Musíš vysloviť heslo, samozrejme,“ dôležito sa poobzerala, ale aj tak sa k nemu nahla, aby mu ho šepla tlmeným hlasom. Skutočne sa objavili akési dvere dnu. „V Rokforte bolo takých tajných chodieb viac.“
„To je výborné,“ uškrnul sa.
„Musíš ale mlčať,“ zamračila sa naňho. Prevrátil oči.
„Samozrejme, budem mlčať,“ ubezpečil ju. „Prečo si mi vlastne pomohla?“ pýtal sa, keď prešli dverami. Zasvietila prútikom. Pred nimi bola dlhá chodba.
„Pretože pomoc v tejto chvíli potrebuješ,“ mykla plecami.
„Aha, už som si myslel, že ma chceš zatiahnuť do tmavej chodbičky a znásilniť ma,“ kútikom oka na ňu pozrel.
„Keď budem zúfalá, tak za tebou prídem. Sľubujem,“ zaškľabila sa.
„Budem čakať. No a ehm… čo tu vlastne robíš?“
„Myslíš, že na teba číham, aby som ťa znásilnila?“ tentoraz pozrela kútikom oka naňho ona.
„Pri znásilnení ide o odpor osoby a jej nesúhlas so sexuálnou aktivitou druhej osoby alebo tak nejako…a myslím, že to by u mňa nehrozilo. Odovzdal by som sa ti dobrovoľne,“ uškrnul sa. Tentoraz vážne sčervenela. Sakra, dostal ju.
„Flirtovanie raz, sex dva razy… behom desiatich minút. Si veľmi cieľavedomý,“ mierne sa pousmiala. Zhasla prútik. Prešli menšou miestnosťou a objavili sa na hlavnej chodbe vedúcej do priestorov klubov.
„Ale vážne, čo tu robíš?“
„Máme poradu, zajtra hráme zápas. No a po porade sa chcem pozrieť na zápas Kanónov,“ mrkla naňho.
„Vieš, že mi napadlo to isté?“ usmial sa. „Kúpil som si lístok na tvoj zajtrajší zápas. Chcem vidieť, či si už lepšia ako Moranová.“
Prekvapilo ju to. Šokovalo a potešilo. Nezabudol na tie vety z minulosti.
„A ja sa pozriem, či si lepší ako Krum,“ povedala vážne a s úsmevom. Chvíľu tam len tak stáli a dívali sa na seba. „Lístky ale kupovať nemusíš. Stačí, keď si kúpiš permanentku, pustia ťa na všetky štadióny. No a na náš… sem si nemusíš kupovať lístky vôbec. Ani tvoji rodinní príslušníci. Máme vyhradené dve tribúny.“
„To mi Ron nepovedal,“ mierne sa zamračil.
„Jasne, hlavne že táral o Harpyách,“ zasmiala sa.
„Asi už budem musieť ísť. Aj tak už meškám,“ ukázal niekde za seba. Nechcelo sa mu ísť vôbec. A trémou zo zápasu to nebolo.
„Samozrejme,“ krátko prikývla.
„Tak sa teda maj.“
„Harry,“ zastavila ho prv, než sa vôbec rozbehol k svojim šatniam. Pristúpila k nemu. „Veľa šťastia,“ postavila sa na špičky a vtisla mu na líce bozk. Svojimi perami mu jemne prešla po líci. Nadýchol sa a cítil jej vôňu. „Chyť strelu a ukáž tým vonku, že na to máš,“ povzbudivo naňho mrkla a vbehla do priestorov Harpyí s myšlienkou, že tak pekne po zápase zrejme voňať nebude.
———-
„Kurva,“ zasyčal, len čo vyšli na štadión. Fanúšikovia samozrejme hlasno povzbudzovali. Musel si pritlačiť dlaň na oči. Áno, videl svoj dres aj s plášťom. Videl, že je jasne oranžový. Ale to, čo bolo na štadióne… jeho oči to doslova rozdráždilo. „Nachádzame sa snáď v krčahu plnom pomarančovej šťavy?“
„Neboj, zvykneš si,“ uškrnul sa Ron. „Tribúny sa čarovne prispôsobujú farbám domácemu tímu. V tomto prípade oranžovým Kanónom.“
„Veľmi ostrá a nepríjemná farba.“
Preleteli sa štadiónom, aby sa pozdravili so svojimi fanúšikmi. Potom sa postavili vo vzduchu do predpísaných pozícií a zápas sa začal. Než si jeho oči vôbec zvykli na tú krikľavosť tribún, musel Ron čeliť trom náletom súperových triafačov. Potešilo ho, že chytil všetky strely. Kanóny hrať metlobal vedeli, nemohol ich zase úplne odpisovať. Odrážači bránili triafačov a tí sa pokúšali o vlastné útoky. Nebola v tom však žiadna iskra ani nič. Po desiatich minútach prehrávali 20:0. Ron sa snažil, ale pokým mu hráči v poli nepomôžu, sám na to stačiť nebude.
Preto bolo dôležité čo najskôr zazrieť strelu a chytiť ju. Lenže, ako si uvedomil, zlatú loptičku v tom oranžovom dese len sťažka zbadá. Preto lietal nízko, priamo nad hlavami. Nevystával a nerozhliadal sa. Snažil sa lietať a zbadať aspoň malý záblesk slnka na strele.
Po pol hodine vytrvalých náletov sa predsa len zobudili aj Kanóny a znížili na 10:50. Stále bolo dosť času. Ron bol famózny a dúfal, že jeho otec, ktorý niekde v hľadisku bol, si toho všimne a dá mu šancu sa ukázať aj medzi kvalitnejšími hráčmi. Tréner sa rozhodol striedať, vymenil dvoch triafačov a hru to oživilo. Kanóny znížili na 40:70. Domáci komentátor všetko dôkladne sledoval a komentoval. Začul, že chváli najmä Rona, samozrejme.
Často musel uhnúť pred dorážačkami súpera, ktoré naňho sporadicky vyslali. Vytrvalo lietal a to dosť rýchlo. Lenže bol nízko a to chceli využiť, aby ho odstavili. Mal síce problémy zžiť sa s Bleskom, ale aj tak sa mu darilo bezproblémovo unikať.
Skúsil vyletieť vyššie. Bolo to však márne, strelu by zbadal jedine keby lietala vysoko a on inštinktívne vedel, že je niekde dole. Často sa v hre spoliehal na svoje inštinkty a vychádzalo mu to. Preto bol tým, kým bol. Vedel, ktoré miesto si vybrať a kedy, na čo sa sústrediť a preto bol pred ostatnými. Aspoň vo svojom bývalom prostredí. Ale to hral so zápalom a entuziazmom. Tu bol skôr prinútený, bez výraznej motivácie. Áno, majstrovstvá sveta sú niečo, čo sa môže splniť len raz v živote. Ale tiež nie je stroj, ktorý na povel chytí strelu. Potrebuje hrať s chuťou a to mu chýbalo.
Súperov stíhač bol skutočne len priemerný hráč. Nebolo divu, že skončili na trinástom mieste. A možno bol tiež pomýlený tým krikľavým farebným desom.
Harry dokonca zletel aj medzi hráčov. Jedným okom sledoval, čo sa okolo neho deje a kútikom druhého oka sledoval blysnutie sa strely. Po hodine a pol, kedy bolo skóre zápasu celkom povzbudivé, Kanóny prehrávali len 60:120, ju zbadal. A vtedy sa dostali na povrch jeho schopnosti a talent. Súperov stíhač ho sotva stačil dostihnúť, keď ju tesne pri zemi, pri vlastných obručiach, lapil. Bol pri nej príliš blízko, aby mu stihla uniknúť. A Kanóny po dlhej dobe vyhrali 210:130. Posledný gól im strelili, keď Ron úplne zabudol na obruče a sledoval Harryho.
Fanúšikovia boli u vytrženia. Kanóny vyhrali minulú sezónu len tri zápasy a tentoraz začali výhrou. Oslavovali „Hawka“ a vôbec im už neprišlo divné, prečo je to vlastne Hawk. Bol to Hawk a vyhral im prvý zápas. So zadosťučinením letel k tribúne novinárov. Tá sa nedala prehliadnuť, blýskala sa fotoaparátmi. A s úškrnom im ukázal strelu. Tam máte…
Potom ho ale zdrapil tím a šiel do šatní oslavovať.
———-
„Mali sme sakra šťastie, že to boli len Diabli,“ smial sa triafač Bob Brown, keď Kanóny oslavovali v Ohnivej strele. Bez hlavného trénera, zato s asistentkou a masérom. Liečiteľka sa tiež ospravedlnila.
Harrymu sa podnik páčil. Bol priestranný, určite upravený kúzlami. Bol tam bohato zásobený bar, veľa boxov a stolíkov a vzadu tanečný parket, pri ktorom hralo muklovské stereo. V prednej časti ho prekvapil jukebox. Podnik mal aj vlastnú kuchyňu a vedľa sa dalo príjemne posedieť a najesť.
„A potom to budú Sokoly a Straky, čo tiež nie sú tímy z elitnej osmičky,“ prikyvoval Ron a priťukával si so všetkými. „Myslím, že by sme mohli tieto tri zápasy vyhrať, čo… Hawk,“ povytiahol obočie.
Uhm, a potom to budú Harpye a tie s nami vytrú podlahu, pomyslel si.
„Bolo by to fajn,“ prikývol. Po štyroch ligových zápasoch mali doma privítať Maďarsko. Keby tie tri zápasy vyhrali, možno by si otec Rona všimol. Vedel však, že je v lige hromada kvalitných strážcov.
Po zápase sa nemohol vyhnúť novinárom a zmiznúť bočným vchodom. Spoluhráči ho vzali medzi seba a novinári sa naňho vrhli ako supy. Našťastie si ho kolegovia chránili a pretisli sa popri nich. Padali mnohé otázky, on sa len nemo usmieval a Kanóny kričali. A tiež fanúšikovia, ktorí ich veselo zdravili a ďakovali. Ucítil trocha tej eufórie, ktorú zažíval v USA. Radosť z výhry. Vyhrali predsa a o tom sa bál predtým uvažovať.
Tiež videl to nadšenie svojich spoluhráčov. Bol si istý, že do nasledujúceho zápasu a tiež tréningov vložia viac elánu.
Čo ho mrzelo bola skutočnosť, že otca na štadióne nevidel. A nevidel ani Ginny. Ale akosi podvedome vedel, že tam niekde je a díva sa. A áno, natrel to novinárom a pochybovačom. Nebol to síce zápas so silným súperom (žreb k nim bol milosrdný), strelu ale chytil, vyhrali zápas a z neho tá prvotná tréma opadla. Už len čo najlepšie skrotiť Blesk. Zmeria si sily s oveľa lepšími stíhačmi, ako jeho dnešný súper, a musí jednoducho Blesk ovládať.
Cardif, zápas Harpye – Osy, 1.7.2001
Harry sedel zadumane v hľadisku a na nose mal slnečné okuliare. Nechcel, aby ho niekto spoznal. Už zistil, ktoré dve tribúny domáceho štadióna sú vyhradené pre hráčov a ich rodiny. Keby chcel, teraz tam mohol pokojne byť… vedľa svojho otca, ktorý sa prišiel pozrieť na zápas. Ale to by mu o tom musel Ron povedať. Keď sa ohradil, len sa uchechtol a ospravedlnil, že zabudol. Za to mu prezradil veľmi veľa o ostatných tímoch, s ktorými sa v sezóne stretnú.
Včera sa vrátil domov dosť neskoro. Mierne pripitý. Takmer zbalil jedno dievča, našťastie nebol v takom stave, aby prestal racionálne uvažovať a nakoniec vzdal pokus o nalákanie dievčiny do bytu, hoci už bola dobre spracovaná. Vedel si predstaviť, že by sa to dnes objavilo v novinách. Miesto toho sa zjavilo niečo, čo by sa dalo pomenovať miernym uznaním. Novinári vraveli, že Potter síce nepredviedol to, čo by sa na hviezdu patrilo a tiež vyjadrili obavy, či sú zvesti z USA pravdivé, ale Kanóny vyhrali a to bol fakt. To akosi zabudli vyzdvihnúť. Budú musieť nadchádzajúce zápasy skutočne vyhrať, aby sa novinári konečne upokojili a dali im pokoj. Alebo jemu.
Teraz sa ale sústredil na Harpye. Štadión bol tentoraz začarovaný na tmavozeleno a na každej tribúne bol zlatý pazúr. Rovnako ako na ich dresoch. Naproti tomu ich súperi mali žltočierne pásiky presne ako osy. Mierne sa mu zachvel žalúdok, keď ju komentátor predstavil a ona vyletela. S päťkou na chrbte. Úplne najmenšia Harpya. A jej fanúšikovia ju milovali, ako počul. Vážne sa tešil, keď ju uvidí hrať.
Veľmi dobre vedel, že by sa mal venovať pozorovaniu stíhačov. Kontrolovať ich, sledovať ich manévre a ich štýl. Nevedel si ale pomôcť, musel ju proste celý zápas pozorovať. A Ron neklamal. Bola úžasná. Rýchla, presná a obratná. Harpye lietali hore dole, nahrávali si, švindľovali a zohrávali nacvičené signály. A Osy mali problémy s tým, aby spočítali góly, ktoré im dali. Aj ich stíhačka bola dobrá. Ako presne, to nevedel, pretože so záujmom a radosťou sledoval Ginny Weasleyovú, ktorá dala z tridsiatich gólov presnú polovicu.
Nebolo pochýb, ona sa do výberu Anglicka dostane. Len dúfal, že Harpye nezosmiešnia Kanóny podobne, ako dnes Osy. S miernym úsmevom sa díval, ako sa raduje spolu so svojimi spoluhráčkami. Nie, nepredpokladal, že by ho našla na tribúne, aj keby mala náhodou záujem ho pohľadať. Odchádzal zo štadiónu a na tvári sa mu stále rozlieval úsmev.
Výskumno – experimentálny ústav, Londýn, 4.7.2001
„Takže?“ spýtala sa zaujato Lily svojej mladej kolegyni.
„Už je jasné, že to nestačí,“ zamrmlala a nešťastne si sadla na stoličku. Obe ženy sa na seba dívali. „Aj keby nám pán Lupin dodal litre vlastnej krvi, nestačí to,“ zavrtela hlavou.
Lily pozrela do pergamenov na stole. Všetky skúšky skončili rovnako. Elixír by vážne mohol fungovať. Ibaže ľudská krv, hoci vlkolakova, ich výsledky skresľovala.
„Budeme musieť zohnať krv od transformovaného vlkolaka,“ prikývla a sadla si na stoličku rovnako nešťastne, ako jej mladá kolegyňa.
„Myslíš, že by si pán Lupin nechal odobrať krv vo svojej vlkolačej podobe?“ s nádejou sa spýtala. Lily pokrútila hlavou.
„Je síce pokojný, keď užíva protivlkolačí elixír, ale aby si vlkolak nechal odobrať krv, to pochybujem,“ povzdychla. Ani keby boli jeho priatelia s ním. Mohli byť s ním jedine vo svojej animágskej forme. Ťažko si predstaviť, ako jeleň odoberá krv.
„Jedine, že by bol zviazaný,“ skúsila Hermiona.
„Jedine,“ prikývla Lily. „Ale to je…“
„Mučenie.“
„Správne.“
„Do čerta,“ zavrčala Hermiona. „Sme tak blízko. Analyzovali sme krv pomocou muklovských techník. Našli sme enzým, ktorý spôsobuje transformáciu. A možno, možno ho dokážeme eliminovať. A teraz to stroskotá na tom, že nemôžeme mať krv vlkolaka,“ ešte nešťastnejšie si zložila hlavu do dlaní.
„Skúsim sa spýtať Remusa, či by súhlasil so svojím zviazaním počas splnu. No a ak áno, budeme musieť nájsť niekoho, kto sa k nemu odváži prísť a odobrať mu krv. Ale aj tak…“
„Stále bude nebezpečný, pretože uvidí človeka, ten človek doňho bude pchať ihly a či už s elixírom, rozdráždi ho to, pretože sa bude cítiť ohrozovaný.“
„Áno. Bude sa brániť, bude ho to bolieť, bude musieť byť veľmi, skutočne veľmi pevne zviazaný.“
„Jedine, že by sa našiel iný vlkolak, u ktorého by nám jeho bolesť nevadila.“
„A nájde sa taký vlkolak?“ smutne sa pousmiala Lily.
„Alebo uspatý vlkolak.“
„Tí sa nedajú uspať po premene žiadnym elixírom.“
„A pred premenou?“
„Nemyslím,“ pokrútila hlavou. „Premena ho zobudí.“
„Zrejme,“ povzdychla Hermiona. Chvíľu sedeli zadumane, obe premýšľajúc nad možným riešením. „Skúsim zájsť do knižnice,“ Hermiona stiahla obočie. „Možno tam nájdem niečo viac.“
„Dobre,“ prikývla šéfka. „Ja sa skúsim ešte raz pozrieť na tie výsledky. A začnem uvažovať nad tým, ako z elixíru spraviť jeho injekčnú formu, aby účinkoval priamo tam, kde má.“
Podnik Ohnivá strela, Londýn, 7.7.2001
Harry spolu s Ronom, odrážačmi Jacobom a Eddiem a náhradným strážcom Franzom, sedeli spokojne v boxe a popíjali. Vlastne oslavovali druhé víťazstvo. Tentoraz to bol o niečo presvedčivejší výkon, než prvý. Hoci stále proti slabším súperom. Hrali v Londýne proti domácim Falmouthským sokolom a vyhrali 260:130. Dostali síce rovnaký počet gólov, budú musieť zlepšiť obranu, ale nastrieľali o päť gólov viac a triafačom sa zdvihla nálada. Až tak veľmi, že sa opili príliš skoro a spolu s unaveným zvyškom tímu sa rozlúčili skôr.
„Des, človek si chce vypiť v pokoji svoj pohárik, alebo sedem, vychutnať víťazstvo a musia sem prísť ony,“ natiahol Jacob dívajúc sa k dverám.
Harry tam pozrel. Prichádzalo hneď niekoľko Harpyí a Ginny bola s nimi. Zamierili si to k baru. Mohutná Sundersová sa obhliadala po okolí.
„Myslel som, že keď sú také povoľné, že budete len radi,“ nechápal Harry. Neprestal sa dívať na červenovlásku v upätých modrých džínsoch a ešte upätejšom červenom tielku. Stála chrbtom k nim.
„Heh, nás už vyskúšali, tak nás už nechcú, vieš? Ale ty si stále nový tovar. Som zvedavý, ktorá po tebe vyštartuje,“ vypustil tridsiatnik Franz s nemeckým prízvukom.
„Tri galeóny na Whalenovú,“ ponúkol Jacob.
„Nie, Snyderová to bude,“ uchechtol sa Eddie. „To je tá pravá stíhačka…“
„Vážne vás vyskúšali všetkých?“ Harry pozrel na Rona nevšímajúc si pochechtávajúcich chlapov. Ron len mykol plecami.
„Raz som sa zaplietol so Snyderovou,“ vysvetlil. „A nečuduj sa. Čoskoro zistíš, že metlobalisti medzi sebou súložia ako zajace.“
Harpye ich práve zaregistrovali. Videli, ako sa začali uškŕňať a horlivo medzi sebou diskutovať. Pokukovali po nich stále intenzívnejšie.
„No to snáď nie,“ zamračil sa Ron. Od baru sa totižto vychytila Ginny a špacírovala priamo k nim. S vyzývavým pohľadom.
„Skôr, než začneš frflať, Ronald, ti chcem povedať, že mu vlastne zachraňujem zadok,“ zarazila Rona už pri jeho nádychu.
„Čo?“
„Proste drž hubu,“ zamračila sa. Potom mrkla na Harryho. Pozrela na ostatných. „A vy tiež.“
„Iste, ó naša najdrahšia,“ zaševelil Jacob. Eddie sa rozhihňal.
Ginny nelenila, stále sa dívala Harrymu do očí a s úsmevom obišla Franza. Bez váhania sadla Harrymu na kolená a objala ho okolo krku. Jeho ruky automaticky obmotali štíhle telo. Harpye súhlasne zavili.
„Príliš si nefandi,“ uškrnula sa, keď ucítila jeho ruky cestovať po svojom chrbte. Nahla sa ešte bližšie. „Mohli by ste nás nechať osamote, chlapci?“ vyzvala ich tichým hlasom.
„Rozhodne nemienime robiť chrenov.“
„Ron, poznáš ma,“ kútikom oka pozrela takmer až prosebne na svojho brata. Ten sa mračil ako boh pomsty, ale veril jej. Vedel toho dosť na to, aby jej veril. Všetci štyria sa postavili a chechtajúc sa vybrali k voľným stoličkám. Teda až na Rona. Ten sa nesmial.
„Dobre a teraz náš plán,“ potriasla hlavou, až sa jej vlasy rozleteli a naklonila sa k nemu. Až príliš blízko. Celé ovzdušie bolo presýtené jej vôňou.
„Môžeš mi to vysvetliť?“ šepkal.
„Proste ma hlaď po chrbte a robme sa, že ma bozkávaš,“ vysvetlila. Teda nie, že by to pochopil.
„Ale ja ťa chcem bozkať, okrem iného,“ hlesol a vážne sa pokúsil zmocniť sa jej pier. Uhla.
„Nechaj si zájsť chuť, Potter,“ vrkla naspäť. Znova to skúsil a znova uhla.
„Sedíš mi na nohách a dráždiš ma. Prečo?“ dožadoval sa vysvetlenia. Prehrabávala sa mu prstami vo vlasoch. Bol to fajn pocit. Pre oboch.
„Hraj chvíľu moju hru a ja ti to potom vysvetlím.“
Dívala sa mu do očí. Mierne sa mu v lone pohla. Nedokázal utlmiť tichý ston a ona sa uškrnula.
„Na to, že to údajne hráš, si až príliš presvedčivá,“ zasyčal.
„Áno, to je zámer,“ znova sa pohla. A on sa jej hre prispôsobil. Hladil ju po chrbte, ale dal si záležať, aby to bolo iné, než obyčajné hladenie. Dokonca jej zašiel rukami pod tielko. Zamračila sa a on sa nevinne usmial.
„Túto hru môžeme hrať aj dvaja,“ šepol a zovrel ju pevnejšie. Jeho tvár sa zaborila do jej krku. Odhrnul vlasy, ktoré sa rozprestierali okolo nich. Pochopil. Chránila ich pred zrakmi Harpyí. Nechápal síce prečo, ale veril, že k tomu má dôvod. A to sakra dobrý, inak by ju zo svojich nôh zhodil.
A ona sa musela veľmi snažiť, aby nezastonala tiež. Najradšej by ho nakopala, nemohla si to ale dovoliť. A tak nechala, aby ju dráždil perami a jazykom. Aby skúmal jej holú kožu na chrbte. Keď sa ale jeho ruka vybrala do vyšších miest, musela to zaraziť. Stačilo.
„Dobre, fajn,“ tentoraz zasyčala ona. A on počul v jej hlase, že jej nebol zase až taký ľahostajný. Nevinne sa na ňu pozrel. Mierne sa červenala a bola nádherná. „A teraz ma objímeš a odídeme. A budeš sa tváriť nadržane. Budeme sa tváriť, že sa veľmi, ale veľmi ponáhľame do postele, aby sme si to rozdali. Jasné?“
„Fajn,“ prikývol neprestávajúc sa nevinne usmievať.
„Nie takto,“ zamračila sa a zoskočila z neho.
„Jasne,“ prikývol a postavil sa. Teraz mohol kútikom oka vidieť, že sa Harpye dívajú. Objal ju jednou rukou okolo pliec a druhú omotal okolo jej pásu. Znova sa jej prisal na krk. Nekoordinovane sa pohli smerom von. A sprevádzal ich smiech a potlesk.
„A teraz mi vysvetli, čo to malo znamenať,“ zamračil sa, keď boli vonku. Zdrapla ho za ruku a viedla ho za roh budovy. „Ginny, do čerta, stoj!“
„Tak fajn,“ zamračene sa k nemu otočila. „Mám na to svoje dôvody.“
„Aké?“
„Po tom ťa nič nie je!“ štekla po ňom podráždene.
„Práve si ma využila. Ver mi, je ma po tom dosť,“ prskol rázne. Zarazila sa a dívala sa mu do očí.
„Prepáč,“ vypustila tichším tónom. „Áno, využila som ťa. Musela som.“
„Prečo?“ dožadoval sa znova.
„Pretože som Harpya, to je snáď jasné, nie? Ron ti vykecal všetko, preto vieš, ako sa správajú Harpye. Ako očakávajú, že sa budem správať,“ zhlboka sa nadýchla, aby sa upokojila. „Nie som taká, ako ony.“
„Vďaka Merlinovi,“ vydýchol si. Prekvapene naňho pozrela a stiahla obočie. „Poďme si niekde sadnúť a porozprávať sa. Platí?“ navrhol. Neprestávala sa naňho podozrievavo dívať. Nadvihol obočie. „Napríklad do tamtoho bistra. Nebudeme tu predsa stáť. Čo keď nejaká Harpya vylezie z baru?“ natiahol sarkasticky.
„Máš pravdu,“ hlesla. Videla, že naštvane kráča vpred a previnilo sa vybrala za ním. Bez slova vošiel dnu. Našiel prázdny box a sadli si. Okamžite bol pri nich čašník.
„Čo si dáš?“ spýtal sa pokojnejšie.
„Asi kávu,“ vypustila dívajúc sa do okna.
„Dvakrát,“ objednal. Čašník odbehol. Chvíľu panovalo ticho. Ticho panovalo ešte vtedy, keď mali na stole kávu aj s mliekom a cukrom. A vyzeralo to, že ticho bude panovať ešte aj dlho potom. „Vysvetli mi to, prosím,“ vyzval ju nakoniec. Pozrela naňho.
„Som Harpya a očakáva sa, že poleziem do postele s každým, nie?“ mykla plecami. „No a vtedy, keď sme sa prvý raz videli, sme sa pozdravili a Harpye mi dali právo prvého lovu,“ opatrne naňho pozrela.
„Čoho?“ vypleštil oči. Prevrátila oči. „Akože ma prvá ulovíš?“
„Do tohto okamihu si vyzeral celkom inteligentne. A práve si to pokazil,“ zaškľabila sa.
„A ty si na to pristúpila?“ nevšímal si rýpnutie.
„Musela som. Vyzvali ma. Nemohla som povedať nie. Chcel by si snáď skončiť v posteli s niektorou z nich? Keď majú takú povesť, akú majú?“
„Ty máš takú povesť,“ upozornil ju.
„Doteraz sa mi podarilo z toho vykrútiť. Občas, keď ma prepadne príliš veľká túžba, tak skutočne niekoho ulovím, aby uspokojil moje potreby. Ale nie je to až tak často,“ vypustila znova sa dívajúc do okna. Bolo ticho a tak naňho pozrela. Vyvalene sa na ňu díval. „Čo je? Nemôžem mať svoje potreby? Pozri, Harry. Ja sa ti strašne ospravedlňujem. Vážne som ťa využila a mala som na to vážne dôvody. Teraz už budeš použitý, chápeš? Keď budeme tvrdiť, že sme sa spolu vyspali, ony ti dajú pokoj. Nevravím, že sa ťa niektorá nepokúsi zbaliť, ale už po tebe nepôjdu ako pes po kosti. Rozumieš mi?“
„Je to neuveriteľné,“ vrtel hlavou neveriacky. „Vážne… celé toto je neuveriteľné. Od ministerstva, cez prekliaty systém, až po Harpye,“ vypľul znechutene. „A Kanóny tomu dávajú korunu. Že som sem vôbec liezol. A že sa ty vôbec držíš Harpyí,“ ostro sa jej zadíval do očí.
„Mám na to svoje dôvody, Harry. Ver mi. Ale nemôžem ti o nich povedať,“ šepla previnilo. „Som Harpya, vždy som snila o tom, že s nimi budem hrať. Ale všade existujú nejaké pravidlá. A ak ich porušíš, si v prdeli. Keby som ich porušila a došlo by sa na to, skončila by som,“ zamrkala. Zrazu v jej očiach zbadal slzy. „Hrám jednu prekliatu hru kvôli metlobalu, pretože ho milujem. A nechcem sa ho vzdať.“
„Preto sa ponižuješ?“ neveriacky sa díval. Zdvihla k nemu hlavu a jedna slza jej skutočne skĺzla po líci. „Ginny…“
„Pozri,“ prerušila ho s výdychom a otrela si tvár. „Môžeš ma prezradiť, ak chceš. Vôbec by som sa ti nedivila. Ale ak, ak by si mi chcel pomôcť, tak by si mohol tvrdiť, že sme spolu spali,“ pozrela naňho.
„Prečo si do toho šla? Prečo… Ako si mohla vedieť, ako zareagujem? Čo keby som ťa hneď odmietol?“
Smutne sa usmiala: „Tvoja povesť hovorí za všetko.“
„Nie je to pravda,“ zamračil sa. „Teda, nie všetko je pravda. Áno, spravil som pár hlúpostí, ale nie som taký, ako ma vykresľujú noviny.“
„A ja nie som taká, ako vykresľujú Harpye,“ kontrovala. Pozrel sa na ňu.
„Áno, asi áno. Vďaka Merlinovi,“ znova zaďakoval Najvyššiemu. „Tá káva už asi vychladla. Mali by sme si ju vypiť,“ chopil sa svojej šálky.
„Môžem sa na teba spoľahnúť, že mi pomôžeš?“ spýtala sa neisto.
„A je až také odporné predstaviť si nás dvoch v posteli?“ odvetil otázkou.
„To má byť pozvánka?“
„Samozrejme.“
„Neprijímam, na to si ťa až príliš vážim,“ zavrtela hlavou. Znova ho dokázala šokovať. „Priatelia byť môžeme, môžem s tebou flirtovať a podobne, ale do postele s tebou nevleziem.“
„Aha,“ prikývol. „Je dobré vyložiť karty na stôl, nie?“ zaškľabil sa nasilu. „Môžeš sa spoľahnúť, budem náš sex vychvaľovať do nebies,“ ironicky natiahol.
„Ďakujem,“ prosto vypustila.
„Snáď mi to niekedy vysvetlíš, Ginny,“ šepol. Okamžite sa naňho pozrela. Díval sa na dno svojej šálky. Zovrelo jej srdce. Strašne rada by mu to povedala, ale jej tajomstvo musí byť v bezpečí. Nepozná ho a aj keď mu teraz asi ublížila, ona sa musí starať len sama o seba. Aj keď jej niečo hlboko vnútri vravelo, že on by ju nezradil.
„Byť Harpya vyžaduje veľké obete a obrovské presvedčenie,“ pomaly a potichu vypúšťala slová dívajúc sa na svoje ruky, ktoré mala položené na stole. „Je to najlepší klub v lige. Minulý rok sme prehrali s Netopiermi len kvôli nepriaznivejšiemu súčtu gólov. Stačilo dať o posraté tri góly viac,“ trpko vypľula. Niečo v jej tóne ho zaujalo. Cítila sa za to previnilo, akoby to bola jej chyba. „Každé dievča, ktoré hrá metlobal, túži skončiť u Harpyí, vieš? A ja som sa na to dala. A musím niesť následky. Pravidlá a zákony, ktoré vládnu v klube. Bolo to moje slobodné rozhodnutie, ale keď sa už raz na tú cestu dáš, nie je cesty späť…“
„Ginny,“ zarazil ju. Natiahol ruku cez stôl a chytil jej dlaň do tej svojej. Úplne sa v nej stratila. Neuhla a to ho povzbudilo. „Vyhrážajú sa ti? Ubližujú? Alebo čo?“
„Nie, to nie,“ zavrtela hlavou. Dokonca si preplietla svoje prsty s jeho. Potom sa usmiala. „Je to výborný klub, dobre platia, vyhrávame poháre…“
„Ale?“
„Nemôžem ti povedať všetko. Mrzí ma to,“ vystrela sa a zložila ruky do lona. Pozrela naňho. „Pochop, musela by som začať od úplného začiatku a to nechcem.“
„Nechápem.“
„Samozrejme, že nechápeš. Môžeš maximálne veriť mne. Mám to všetko pod kontrolou,“ usmiala sa. Nevyzeral presvedčene. „Pomôžeš mi?“
„Jasne,“ prikývol bez váhania. „Samozrejme,“ mykol plecami.
„Ďakujem.“
„Objednám niečo iné? Nemáš hlad?“ spýtal sa.
„Nie, chcela by som ísť domov.“
„Dobre, fajn. Odprevadím ťa,“ navrhol. Podozrievavo sa naňho pozrela. „Po dvere,“ zaškľabil sa.
„Uhm, to by mohla byť celkom zábava,“ vyzerala pobavene. Len zavrtel hlavou a šiel zaplatiť za kávy. Vonku ešte navrhol prechádzku. Neodmietla.
„Takže, ehm, ako ste dnes hrali?“ spýtal sa. Pomaly kráčali hore ulicou. Dávno sa zotmelo, svietili však pouličné lampy.
„Vyhrali sme, samozrejme,“ uškrnula sa. „Počula som, že aj vy,“ pozrela naňho s úsmevom. „Chytil si ju znova, to je dobre.“
„Že vraj tie tri prvé kluby za nič nestoja,“ mykol plecami. „Až potom začne zábava.“
„Myslíš?“ pozrela naňho a nahla mierne hlavu. „Budete hrať proti nám. Ani si neškrtnete, Potter. Zabudni. Videl si nás pred týždňom. A keď si sa díval, videl si Snyderovú. Je výborná a my vám dáme toľko gólov, že aj keby si ju náhodou predbehol, nepomôže vám to,“ vyhrážala sa.
„No, keď mám byť úprimný,“ vypustil dívajúc sa jej do očí, „Snyderová ma pred týždňom nezaujímala ani náhodou. Sledoval som jednu malú triafačku, ktorá dala pätnásť gólov,“ usmial sa. Zarazene sa naňho dívala. Potom sklonila hlavu a pokojne kráčala.
„Keď za týždeň chytíš strelu, novinári ti už dajú pokoj,“ pokračovala po chvíli.
„Uhm… čo?“
„Novinári,“ zopakovala. „Všetko je to banda bastardov. Normálni reportéri, ktorí sa rozumejú metlobalu, s tebou spravia solídny rozhovor. Pretože ide o teba. O hráča. Kvalitného hráča. A tí akože novinári, ktorí striehnu ako supy po senzáciách… keď za týždeň chytíš strelu, tak ti dajú pokoj pretože pochopia, že na tebe nezarobia a nájdu si inú obeť. Môžeš sa potom objaviť nanajvýš v Čarodejnici, kde bude test z ktorého budú môcť dôverčivé pubertiačky zistiť, či nosíš trenky, boxerky alebo slipy,“ zahihňala sa.
„Áno, tým si prejde asi každý. Zvýšený záujem rádoby novinárov, ktorí riešia aj to, či ješ tousty alebo bagety. A mimochodom, aby si sa vyhla vyplňovaniu testov, nosím boxerky,“ uškrnul sa.
„Výborne,“ naoko si oddýchla. „Slipy príliš zvierajú a v trenkách všetko hompáľa,“ uchechtla sa. Musel sa zasmiať. Vyzerala byť v pohode. V tom bistre z nej mal pocit, akoby… ani sám presne nevedel čo. „Takže, odprevadíš ma domov?“ povytiahla obočie a zadívala sa naňho.
„No jasne, som predsa gentleman. Aspoň zistím, kde bývaš, keby som sa rozhodol prísť ťa navštíviť.“
„Zrejme budeš prekvapený.“ Znova mala na tvári ten tajomný úsmev. „Daj mi ruku, premiestnime sa, môj gentleman.“
Zovrel jej ruku a nechal sa ňou viesť. Keď sa ocitli na mieste, rozhliadol sa.
„No moment…“
„Vravela som, že budeš prekvapený,“ nevinne mykla plecami. Objavili sa na premiestňovacom území ulice, na ktorom stál jeho dom.
„Povedz ešte, že bývaš v rovnakom vchode a odpadnem,“ uškrnul sa a pozrel na ňu.
„Až takí blízki susedia nie sme,“ odvetila a chytila ho za ruku. Kráčali po ulici a míňali prvý nájomný dom. „Toto sú čarodejnícke domy, ako iste vieš. Býva tu veľmi veľa metlobalistov…“
Síce ju počúval, ale viac ho zaujímala jej ruka, ktorá ho pokojne a isto držala. Vyzerali ako milenci na prechádzke pod mesačnou oblohou. Teda, pod verejným osvetlením.
„…majú tú výhodu, že je v nich zavedená elektina, čo ocenia práve mladí ľudia.“
„Áno, Sirius vyberal byt práve kvôli tomu.“
„Uhm,“ zazubila sa. „A odkiaľ si myslíš, že o nich vedel Sirius?“ povytiahla obočie.
„Chceš povedať…“
„Presne to chcem povedať. Vedela som možno skôr ako ty, že sem prídeš. A Sirius sa pýtal na byty. Nezabúdaj, že on a môj otec sú blízki priatelia.“
„Fakt,“ usmial sa.
„Presne tak,“ prikývla spokojne. „Odporučila som mu túto štvrť. Byty sú tu pekné a celkom lacné. No a on ho zohnal,“ pozrela sa na neho, keď zastavili. Znova sa rozhliadol. Musel, pretože bol plne zaujatý ňou a vôbec si nevšímal, kam idú. Bývala priamo naproti nemu.
„Sakra náhoda,“ spokojne prikývol.
„Môže to byť znamenie?“ usmiala sa.
„Dúfam, že áno,“ vážne na ňu pozrel. Až tak vážne, že zaváhala. „Niekedy môžeš prísť na kávu.“
„Napríklad,“ privolila. A usmiala sa. „Škoda, že nemávate tréningy v inom čase. Mohli by sme behávať spolu,“ zazubila sa. A on sa zarazil.
„Čo všetko o mne ešte vieš?“ podozrievavo sa spýtal.
„Nie veľa. Ale keď dobiehaš domov, práve si varím kávu.“
„Takže…“
„Áno, bývam na prízemí.“
„No ale, mohla by si vstať skôr, nie?“
„Blázniš?“ zahihňala sa. „Som nešťastná, že máme tréning o desiatej,“ zavrtela hlavou. Nejako sa jej nechcelo ísť domov. „No, asi pôjdem.“ Ale aj tak musela. Bola unavená. A on určite tiež.
„Asi áno,“ prikývol.
„Ďakujem ti, Harry. Najskôr som si myslela, že si namajstrovaný, hviezdny kretén. Ale nie si,“ povedala vážne. „Si úplne normálny.“
„To povedz môjmu otcovi,“ šepol. „Mne to nechce veriť.“ Zasmiala sa. „Mohli by sme si to niekedy zopakovať, čo? Myslím, že nie je až také hrozné predstaviť si podobné priateľské rande,“ opatrne navrhol. Skúmavo sa naňho zadívala. Premýšľala ale len chvíľu.
„Rozhodne súhlasím,“ prikývla. „Dobrú noc, Harry.“
„Dobrú, Ginny,“ opätoval jej úsmev a díval sa, ako vchádza do vchodu. Len tam stál a civel. Na prízemí sa rozsvietilo svetlo. Až potom sa omámene obrátil, aby prešiel tých päť metrov k vlastnému vchodu. Cítil sa veľmi podivne. Na jednej strane to bola zvedavosť. Chcel poznať jej tajomstvo. Na druhej to bol strach z poznania. Čo vlastne skrýva? Potom cítil neistotu. Bol z nej zmätený, nechápal a zároveň ho to priťahovalo. Prevládal však obdiv. Bola krásna a tajomná. Milá, uštipačná, dobrosrdečná a jedovitá. Bola to proste Ginny.