Jednorázovky

J 2.Šialené Vianoce

POPIS: Jednorázovka napísaná ako vianočný darček pre Marka. Bellatrix Lestrangeová mala nehodu a nie je úplne tou Bellou, na ktorú sme zvyknutí. Ani my a ani Weasleyovci, u ktorých má stráviť Vianoce…

ŽÁNER: humor

OBDOBIE: vo vojne

HLAVNÉ POSTAVY: Bellatrix Lestrangeová, Weasleyovci, Harry, Hermiona…

RATING: 12+

———-

„To sa mi snáď len zdá,“ vydýchla Molly prekvapene, takmer až šokovane. Tomu, čo videla, sa dalo len ťažko uveriť a keby to nevidela na vlastné oči, neuverila by nikomu, že je to možné. Ani profesorovi Dumbledorovi.

„Je to tak, drahá Molly,“ potvrdil jej to práve rokfortský riaditeľ, ktorý s ňou stál pred presklenými dverami. „Osud je veľmi zvláštny… nikto nemôže nikdy dopredu vedieť, kam ho ten jeho osud zavedie.“

„Ale toto…“ pozrela na profesora rozšírenými očami. „Toto je veľmi zvrátená hra osudu.“

„S tým sa dá len súhlasiť,“ prikývol s miernym úsmevom. Pohľad oboch sa znova uprel na dianie v miestnosti za presklenými dverami. Na invalidnom vozíku tam sedela akási stará žena, ktorá mala veľmi zvláštny výraz v tvári. Takmer až šialený, keby ho neprekrýval prihlúpnutý úsmev. A mierne sa pohojdávala. Zjavne nejaký cvok, ale tá žena Mollino fascinovanie nevyvolala. Bola to druhá žena. Tá stála za vozíkom a prečesávala žene – cvoku dlhé šedivé vlasy. Okolo sedeli ďalšie ženy, ktoré už prešli rukami novodobej kaderníčky. A tá ich bavila… niečo veselo švitorila a pritom sa venovala vlasom. Na tele jej visel dlhý biely ústavný habit a… usmievala sa…

Keby niekto niekedy tvrdil Molly Weasleyovej, že uvidí Bellatrix Lestrangeovú v ústave medzi cvokmi, ako s úsmevom češe jednu ženu za druhou, na sebe má biely mech, ktorý rozlišoval pacientov od zriadencov… aj keď rozdiel bol zjavný na prvý pohľad… tak by ho poslala do čerta, nech si robí vtipy z niekoho mladšieho. Ale videla to na vlastné oči.

„Nechce sa mi veriť.“

„Už je to tak, drahá Molly. Bellatrix prišla pri tom výbuchu o pamäť. Trpí amnéziou… a podľa tvrdení liečiteľov je len minimálna… len päťpercentná šanca, že by sa jej pamäť vrátila,“ vysvetľoval Dumbledore. „Zrejme si už nikdy nespomenie na nič zo svojho predchádzajúceho života.“

„A to je dobre? Nechce si spomenúť? Vyzerá, že jej to vyhovuje, že je šťastná.“

„Nikto sa nikdy nevyznal v Belle. Povedzme, že bola ťažko pochopiteľná už keď bola… normálna. V tomto stave sa takmer nedá pochopiť.“

„Je mi jej až ľúto,“ hlesla Molly. „Je to blázon.“

„Netvrdil by som, že je blázon… tým bola predtým… je len stratená v novej existencii, ale ako je vidieť a ako tvrdia liečitelia, nevadí jej to.“

„Zošalela by som, keby som nevedela, kým som bola predtým.“

„A jej to asi pomohlo sa z toho šialenstva dostať. Chcel by som ťa s ňou zoznámiť, Molly,“ profesor prešiel k tomu, prečo sem Molly priviedol.

„Zoznámiť?“ zavrtela hlavou. Zdalo sa jej to zvláštne.

„Áno, zoznámiť. A poprosiť ťa, aby si si ju vzala na dva týždne k sebe domov.“

„Čože?“ vyprskla. „K sebe domov? Bellatrix Lestrangeovú? Aj vy ste zošaleli, profesor?“ vyvalila oči. Potom sa zarazila. „Prepáčte,“ pípla.

„Nie je čo. Je to pochopiteľné. Molly, ide o to, že sa ústav na vianočné sviatky zatvára. Všetci pacienti idú k svojim rodinám a ju nie je kde dať. Keď ju len tak prepustia, Voldemort si ju nájde a postará sa o to, aby jeho najvernejšia bola zase tým, čím predtým. A to dovoliť nemôžeme. Nikto z rádu nemá čas, na Rokfort nemôže. Nikde by nemohla byť pod nepretržitým dozorom. Brloh je chránený rovnako dobre ako Rokfort. Ty si doma celé dni… keď nemáš povinnosti voči rádu. A ten by ti dal za úlohu dohliadnuť na Bellu.“

„Ale… ale…“ koktala. „Čo keď si spomenie?“

„To nehrozí. Určite nie tak skoro. Nemala by prútik, samozrejme. Keby sa jej aj vracala pamäť, zbadala by si to… a určite by si stačila zasiahnuť včas.“

„Ja neviem,“ zavrtela hlavou.

„Drahá Molly, rád by som ťa upozornil, že je v tomto stave najmä vďaka tebe,“ jemne jej pripomenul profesor. A bola to pravda, vedel hrať na city dobrej žene. To Molly jedným kúzlom vyhodila dom, v ktorom sa nachádzalo niekoľko smrťožrútov, do vzduchu. Niektorí umreli… a Bella stratila pamäť. Molly cítila voči žene takmer až výčitky a ľútosť… a Dumbledore to veľmi dobre vedel.

„Mrzí ma to, nikdy som nechcela zabíjať,“ zapípala nešťastne.

„To všetci vieme.“

„Čo na to povie moja rodina?“

„Zrejme to, čo ty… budú nespokojní a budú protestovať. Ale pochopia to.“

„Nepáči sa mi to… budú problémy. Ako im to mám vysvetliť?“

„To nechaj na mňa,“ pousmial sa profesor.

„Nepáči sa mi to,“ zopakovala znova protestne krútiac hlavou.

„Poď, zoznámim ťa s ňou, pochopíš, že je úplne neškodná.“

„Ale…“

Profesor ju už ťahal dovnútra. Hneď, ako sa otvorili dvere, hlavy všetkých sa k nim otočili. Čakali nejakého svojho príbuzného, ale keď ho nezbadali, bez záujmu sa vrátili k svojej činnosti. Molly síce nemala strach zo ženy, na ktorej tvári hral milý úsmev… och, Merlin, aké prazvláštne bolo vidieť Bellu milo sa usmievať… ale isté obavy tu stále boli.

„Bella… rád by som ti niekoho predstavil,“ prihovoril sa jej profesor.

„Profesor Dumbledore,“ úsmev sa jej rozšíril. „Prišli ste znova?“

„Iste, veď som ti to sľúbil. Toto je Molly Weasleyová.“

Molly k nej opatrne pristúpila. Snažila sa tváriť normálne, ale dalo jej to dosť práce. Bella okamžite položila hrebeň a napriahla k Molly ruku.

„Molly Weasleyová? Teší ma,“ pevne uchopila ruku váhavú ruku. „Ja som vraj Bella… aspoň to mi tvrdia,“ zasmiala sa. „Mám pocit, že sme sa už v minulosti stretli… nemám pravdu? Dúfam, že sme boli priateľky, mám rada priateľky,toto všetko sú moje priateľky,“ ukázala do miestnosti. Všetky tváre vyzerali nespôsobilo a úplne vzdialene. Iste, šialenci.

„Ahoj,“ vypustila Molly opatrne. „Poznali sme sa, to je pravda.“ Dumbledore sa na ňu významne pousmial. Samozrejme, hovoriť jej o minulosti by bolo… minimálne nerozumné.

„Takže sme boli len známe? Nie priateľky? Nevadí… hádam sa to zmení.“

„Určite sa to zmení, Bella,“ profesor ju chlácholivo pohladil po ramene. „Budete mať k tomu príležitosť… Molly ťa vezme k sebe domov na Vianoce. Budeš môcť spoznať celú jej rodinu. Bude sa ti to páčiť.“

„Vážne?“ vyhŕkla nadšene. „Vážne ma zoberieš k sebe domov?“

„A-áno…“

„Ja som tak rada!“ skríkla nadchnuto a oblapila Molly v silnom objatí. „Viem, čo sú to Vianoce… milovala som Vianoce, aspoň myslím. Nechceš učesať?“ mrkla na Molly. „Poď, sadni si… učešem ťa. Strašne ma to baví.“

„No ja…“

„Budeš mať k tomu príležitosť, Bella.“

„Dobre teda… učešem ťa,“ sľúbila Molly. „Hneď, ako dočešem Filoménu. Prídu jej príbuzní vziať ju domov… musí vyzerať úžasne. No nevyzerajú všetky úžasne?“

„Áno… sú krásne.“

„To som spravila ja! Milujem, keď všetci vyzerajú úžasne.“

„Profesor,“ oslovila ho Molly potichu. „A kedy si myslíte, že má prísť k tej… akcii.“

„Už zajtra, Molly..“

„Och, Merlin môj najmilší.“

******

„Je to… prazvláštne,“ vypustil Artur zamyslene. Sedeli spolu s Molly za stolom a s otvorenými ústami pozorovali Bellu, ktorá tancovala po obývačke a stierala prach.

„Áno… ale je milá,“ usmiala sa Molly.

„Je šibnutá.“

„To tiež.“

„Je to veľmi zaujímavé. Myslel som si, že Dumbledora prekľajem na mieste, keď mi to povedal,“ zamračil sa.

„Ale no tak… nemá kam ísť,“ dohovárala mu Molly.

„Dobre, veď viem. Len neviem, či budú takýto prístupní aj ostatní.“

 „No, sovy ich zrejme nestihnú varovať.“

„To určite! Och Merlin… toto budú veľmi zaujímavé Vianoce.“

„Ahojte!“ pritancovala k nim Bella. „Tieto šaty sú úplne úžasné, ďakujem…“ Na tele jej visel… a to doslovne… starý obnosený habit po Molly. „Ešte poumývam kúpeľňu a záchod… a prezlečiem periny. Ja sa tak teším!“ vyhŕkla a odtancovala pokračovať v upratovaní.

„Budú to veľmi ojedinelé Vianoce,“ podotkol Artur, ktorý sa automaticky trhol, keď sa k nim Bella blížila. Keď zmizla, aj jeho napätie ustúpilo. „Nechce sa mi ťa tu s ňou nechávať samú,“ zamračil sa.

„Bude to v poriadku, uvidíš.“

„Možno, ale aj tak mám strach. Počkám, kým príde Ginny… a až potom pôjdem do práce.“

******

„Takže je to pravda,“ vypustila Ginny, keď sa zjavila v kuchyni po priletaxovaní z Rokfortu. „Dumbledore nekecal. Vážne tu máme Lestrangeovú. Umýva sprchu a spieva si Jingle Bells,“ s vyvalenými očami ukázala na dvere vedúce na chodbičku.

„Áno, tú má rada,“ usmiala sa Molly. „Od rána počúva vianočné pesničky… a už ich pozná takmer všetky naspamäť.“

„Máme s ňou sedieť pri štedrej večeri?“ neveriacky sa spýtala.

„Okrem iného… áno.“

„Ale mami!“

„Mlč, Ginny,“ zamračila sa mamka Weasleyová. „Tá chuderka nemá kam ísť, ako dobre vieš. A my sme odtiaľto nikdy nikoho nevyrazili, keď bol v núdzi… tak to nespravíme ani teraz.“

„Áno, no… dobre.“

„Ahoj, ty musíš byť Ginny,“ pozdravila Bella najmladšiu Weasleyovú, keď sa zjavila v kuchyni. „Rada ťa poznávam. Molly mi o tebe hovorila,“ Ginny spadla sánka na zem, keď ju smrťožrútka priateľsky objala. „Jediná dcéra… po šiestich synoch… to je také dojímavé,“ smrkla. „Len si vymením vodu a idem pokračovať,“ povedala smerom k Molly. „Tak strašne ma to baví! Budú to úžasné Vianoce!“ smiala sa, keď odchádzala pokračovať v práci.

„Pred dvoma rokmi sa ma pokúšala zabiť,“ vyriekla Ginny smerom k matke.

„Ja viem, Ginny. Ale teraz je to inak, ako sama vidíš.“

„Áno, to vidím… a už sa teším, čo na to povie Harry,“ zaškľabila sa.

******

„Šťastné a veselé!“ skríkol Harry, keď sa dovalil do kuchyne. „Ron s Hermionou prídu neskôr,“ oznamoval Molly s úsmevom, ale po očku pokukoval po Ginny. Tak rád by ju vyobjímal a vybozkával až do bezvedomia.

„Ahoj, Harry,“ privítala ho Molly s úsmevom a silno ho objala. „Som rada, že strávite Vianoce s nami… pri tom pátraní,“ smrkla dojato. Áno, naháňali sa za horcruxmi.

„Ahoj,“ s úsmevom šepla Ginny a nesmelo ho objala. K dôvernostiam príde neskôr, keď budú sami.

„Milujem ťa,“ stihol jej šepnúť do ucha, keď v tom…

„…we wish you a Merry Christmas and a Happy New Year…“

Harrymu sa zúžili zreničky. Ten hajzeľ je taký odvážny, že ju pošle až sem!

„Ginny! Pozor!“ zareval.

Sotil do svojej milovanej v snahe ochrániť ju tak silno, až preletela pol kuchyne, aby dopadla do bezpečia za šporák.

„Kryte sa, pani Weasleyová!“

 „Harry…“

Nestihla mu to vysvetliť. Odhodil aj ju. Dopadla za stôl. Tak… teraz by mali byť obe v bezpečí. Vytiahol prútik. Dostane tú mrchu skôr, než niekomu ublíži. Jedným skokom preskočil stôl a spravil kotrmelec na zemi. Už bol v strehu, prútik pevne zvieral.

„Harry…!“

„…good tidings we bring to you and your kin…“ spev sa v Belle strácal, keď nechápavo pozerala na toho malého gymnastu.

„Ty sviňa!“

„Kto? Kde?“

„Harry! Zadrž!“

„Nehýb sa!“ Bella v momente pod kúzlom stuhla. „A mám ťa!“

„Harry!“

„Šibe ti?“

„Čo tu chceš? Poslal ťa on?“

„Kto?“

„Šibe ti?“

„Tebe šibe.“

„Harry… niečo ti musíme vysvetliť…“

******

„Toto prehnali… aj Dumbledore, aj tvoja mamka,“ Harry sedel nadurdene na gauči spolu s Ronom a pozeral na jašenie sa Belly s dvojčatami. Podozrievavo, naštvane a nespokojne.

„Áno,“ potvrdil mu to jeho kamarát. „Mamka zošalela. Je to… divné.“

„Je to viac ako divné.“

„Súhlasím.“

„Hej, vy dvaja!“ skríkli po nich Fred s Georgeom. „Poďte sem… Bellita je úplne parádna. Hovoríme jej o našich výrobkoch… a má úžasné nápady, ako ich vylepšiť.“

„Tomu verím,“ prikývol Ron s krivým úškľabkom.

„Nie, ďakujeme. Budeme len takto sedieť… v bezpečnej vzdialenosti… a budeme v strehu,“ zabrblal Harry.

„On ma nemá rád,“ ukázala naňho Bella. „Prečo ma nemá rád?“ takmer zafňukala.

„Harry je len trocha precitlivený. On to tak nemyslí… že, Harry?“

„Tsc…“

******

„Ako sa to robí?“ vyzvedala Bella. Molly jej trpezlivo všetko vysvetľovala a Bella vytrvalo vaľkala cesto na koláčiky. Bolo to skutočne zvláštne… vidieť ju vo weasleyovskej kuchyni, s nosom zašpineným od múky, ako usilovne pracuje… rukami. Vytvára, neničí.

„Presne tak,“ pochválila ju Molly.

„Milujem to,“ zoširoka sa usmiala. „Je to úžasné. Potom vás učešem, dobre?“ mrkla na Hermionu s Ginny, ktoré pracovali spolu s ňou.

„Ako myslíš,“ obe zhovievavo prikývli.

„Musíte byť krásne. Teda ešte krajšie, než ste,“ zazubila sa. „Všetko je tu také pekné… milujem to tu.“

„Pripadá mi akoby bola poriadne zdrogovaná,“ šepla Ginny Hermione.

„Stala sa z nej hipisáčka.“

„Kto?“

„Taká… no proste všetko miluje, všetkých miluje.“

„Aha…“

 „Čo keby si odniesla tento tanier chlapcom na ochutnanie?“ ponúkla Molly Bellu. „Určite budú mať radosť.“

„To určite,“ zabrblala si Ginny s úškľabkom.

„Dobre,“ súhlasila s nadšením a so spevom šla do obývačky.

„Mami… s prútikmi by sme to mali rýchlejšie,“ nadhodila Ginny, keď Bella zmizla.

„To je pravda, ale pred ňou radšej nebudeme prútiky vyťahovať, že?“ usmiala sa.

„Tak by sme ju mohli niekde zavrieť a dorobiť to kúzlami.“

„Ginny!“ vykríkla Molly pohoršene. Ginny sa tvárila nevinne.

„Zvládneme to aj ručne,“ povzbudila ju Hermiona.

******

„Ja to jesť nebudem,“ zavrtel hlavou Harry podozrievavo pokukujúc po tanieri v Ronovom náručí. „Ktovie, čo do toho dala.“

„Myflíf, fe do toho niefo dala?“ Ronovi sa rozšírili zreničky.

„Nič do toho nedala,“ zamračila sa Hermiona, ktorá si k nim prisadla.

„Fuj, fo som rád,“ odfúkol si Ron a ďalej si cpal ústa koláčikmi.

„Ako si môžeš byť taká istá?“ nepozdávalo sa Harrymu.

„Pretože sme pri pečení boli aj my, vieš?“ mračila sa aj naňho.

„Ty si ju snáď budeš zastávať?“ neveril.

„Nezastávam si ju… len hovorím, že som bola pri pečení a zaručujem ti, že do tých koláčikov nič nedala, tak by si ich mohol pokojne ochutnať aj ty. Na výrobe sa podieľala aj Ginny a možno by rada počula, že sa jej podarili,“ zaškľabila sa naňho.

„Dobre,“ súhlasil nepresvedčivo. „Nič do nich nedala, ale aj tak nemám chuť na nič, čoho sa dotkla ruka Bellatrix Lestrangeovej,“ zamrmlal. „Všetci ste strelení, keď sa k nej tak správate. Je to Siriusova vrahyňa.“

„Ale nepamätá si to.“

„Ale ja áno.“

„Má fo fažké,“ zastal si ho Ron, keď Harry naštvane zmizol.

„Ja viem,“ povzdychla si Hermiona. „Ale ona je vážne… iná…“

„Myflíf, fe by bola iná, aj keby sa jej frátila pamäť?“

„To neviem,“ zamrmlala zamyslene. „Asi nie,“ dodala po chvíli a zadívala sa na Rona. Škrane plné, nahlas prehĺtal… „Musíš sa stále tak napchávať?“

„Áno… je to fýborné.“

„Si nechutný,“ zaškaredila sa.

„Prečo?“

„Pozri sa do zrkadla.“

„Žiadne tu nie je,“ zamračil sa, keď prehltol aj posledný, poriadne nepohryzený kus.

******

„Zišli sme sa opäť po roku, aby sme spoločne usadli za štedrovečerný stôl a mohli v kruhu rodiny prežiť sviatky pokoja a mieru.“

Artur stál za čelom stola a prednášal prípitok.

„Je mi nesmierne ľúto, že sa nemohla stretnúť celá naša rodina. Chýba Bill aj Charlie a taktiež Percy,“ Molly zasmrkala. A smrkala aj Bella. „…ale máme medzi sebou ďalších priateľov. Harryho a Hermionu, ktorí do rodiny takmer patria. Lupina a Tonksovú, ktorí sú tu vždy vítaní a taktiež Bellatrix, ktorá… by inak nemala kde ísť.“

„To je pravda,“ hlasno potiahla. „Nemám kam ísť… alebo aspoň o ničom neviem a som rada, že tu s vami môžem byť. Všetci ste takí láskaví a milí a dobrí.“

Harry prevrátil oči. Lupin ju pozorne sledoval a Tonksová sa škľabila.

„Dobrú chuť… a šťastné a veselé.“

„Zemiaky som robila ja,“ chválila sa Bella počas večere Tonksovej.

 „Úplne sama?“

„Podľa Molliných inštrukcií, samozrejme,“ usmiala sa. „Je to úžasná žena.“

„Ručne? Bez prútiku? Au…“ Tonksová schytala pod stolom kopanec od jedného z dvojičiek.

„Bez čoho?“

„Ale nič,“ Tonksová sa mračila na dvojčatá.

„Čo je prútik?“ nedalo jej a vyzvedala.

„Prútik je časť stromu,“ vypustil Harry sarkasticky. „Väčšinou dlhá, úzka vetvička, ktorá rastie z konára.“

„Ja viem, čo je prútik,“ zamračila sa naňho. „Len nechápem, prečo by som niečo mala robiť prútikom.“

„To je v poriadku, drahá,“ upokojovala ju Molly. „Nie je to nič dôležité. A mimochodom, Bella mi pomáhala aj s výrobou vianočného punču… nie je výborný?“

„Úplne úžasný,“ aj Artur sa snažil odvrátiť od nebezpečných vôd.

„Hm… áno, je chutný,“ prikývol aj Lupin.

„Som rada, že vám chutí,“ zasmiala sa Bella šťastne. Harry sa takmer zadrhol. Po večeri nasledovalo sedenie vo sviatočne vyzdobenej obývačke… a rozpútali sa takmer až veselé debaty v týchto nebezpečných časoch.

******

„Konečne,“ zamrmlala Ginny, keď sa neskoro v noci stretla tajne s Harrym. Potrebovali si vynahradiť čas, ktorý premeškali. A niečo si nahnať aj dopredu.

„Budem musieť odísť,“ nespokojne zamrmlal, keď sa po čase od seba odtrhli. Sedeli v objatí vo vyprázdnenej obývačke.

„Viem… a mrzí ma to. Chcela by som ísť s tebou.“

„To nepôjde.“

„Iste,“ krivo sa zaškľabila.

„Ginny…“

„Dobre, ja viem. Tak by si aspoň mohol prestať byť taký zamračený a nepríjemný, keď nám ostáva len pár dní… a potom odídeš a ktovie, či sa vrátiš.“

„Ja sa vrátim, sľubujem. Ale nemôžem sa radovať, keď je tu ona. Chcel som sa radovať a tešil som sa, ale keď som ju zbadal… Stále to nechápem. Je to Bellatrix Lestrangeová, pre Merlina. A je tu, v Brlohu… Ona!“

„Je to zvláštne, uznávam. Ale ty musíš uznať, že to nie je TÁ Bellatrix.“

„Už aj ty? Je to šialenec. Voldemortov poskok, smrťožrútka… vrahyňa. Zabila Siriusa a kopu ďalších ľudí. Mučenie jej robilo radosť, smiala sa z nešťastia druhých. To sa nedá len tak zabudnúť.“

Bella to počula. Všetko. Bola na toalete a nechcela ich rušiť, ale tie posledné slová ňou otriasli. Kto v skutočnosti bola? Kým bola? Čo sa stalo? Ten chlapec ju nenávidel… a niektorí z nich boli stále odťažití. Iste, votrela sa im do domácnosti práve na sviatky, nemohla očakávať ktovieakú ústretovosť… ale čo tieto posledné reči?

Musí odísť. Nechá Molly list s tým, že radšej odíde, aby si nerobili starosti alebo podobné chlácholivé reči… ale musí odísť. A to hneď.

******

„Kto si? Kde to som? Kto som?“

„Nech je okamžite v poriadku!!!“ štekol Voldemort na svojich služobníkov. S vytreštenými očami sa díval na svoju najvernejšiu, ktorú len pred chvíľou vypátrali a priviedli a neveril vlastným očiam.

„Učešem ťa, dobre?“ usmiala sa naňho Bella. „Alebo teda skôr…“ dívala sa na jeho lysú hlavu. „No, zrejme ti len utriem prach.“

 „Severus! Okamžite s ňou niečo sprav… elixíry, kliatby… hocičo! Len nech je znova normálna!“

„Silent night, holy night, all is calm, all is bright, round yon virgin, mother and child…“ nôtila.

„Umlčte ju!!!“

„Myslím, že práve dosiahla vrchol svojej normálnosti,“ zamrmlal si Severus pre seba a odtiahol usmiatu Lestrangeovú.

„Mal by si vymeniť šampón,“ radila mu v ústraní. „Teda… keď nejaký používaš… hihihi.“

„Sklapni, Bella.“

„Ani ty ma nemáš rád?“

„Ani najmenej.“

Čarodejnícky svet bol napokon zachránený. Harrymu a jeho priateľom sa podarilo zničiť všetky horcruxy. A Bella priviedla Voldemorta na pokraj šialenstva. Jeho odstránenie bolo potom už len formalitou.

Bella si nikdy nespomenula, čím bola pred výbuchom, ale na Vianoce k Weasleyovcom chodila každý rok a veľmi rada, pretože to tam milovala…

KONIEC

Mohlo by sa vám tiež páčiť...

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *