Ginny vedela, že jej chce Harry tým pohľadom niečo povedať. Na niečo ju upozornil a verí jej, že ho pochopí a to niečo by im hádam pomohlo. Snažila sa odpútať od dotieravých myšlienok, že im vlastne nejde pomôcť. Harry na niečo prišiel a vyzval ju k spolupráci. Spolieha na ňu.
Do popredia sa dostávali ďalšie zlé myšlienky. Nemôže ho sklamať. Verí jej. O čom to hovoril? O sile mysle. Vyzval Reida, aby mu vysvetlil jeho legilimenciu. To bude ono. Reid vie čítať myšlienky, nie však im dvom, pretože prešli výcvikom. Ona aurorským a on strýkovým. Dokáže však zachytávať emócie. Momentálne ani tie nie, pretože si dávajú pozor. Na toto ju Harry upozornil. Toto mala pochopiť.
On potreboval, aby si nemusel príliš dávať pozor na to, čo cíti. Ale prečo? Spomenul predkov. A výnimočnú mágiu. Verila tomu, že napriek všetkému, čo Reid spáchal, napriek tomu, že mu zabil rodičov a chystá sa zavraždiť aj ich, ho Harry obdivuje. Pretože jeho mágia je neprekonateľná. Ovláda ju skutočne dôsledne. Zarazila sa.
Častokrát jej vravel, že musí pochopiť mágiu, aby ju potom mohla ovládať. Dvojitá mágia. Cítila ju, ale nepohla ňou. Harrymu sa to podarilo. Nie tak dôkladne, ako Reidovi, ale keď sa sústredil, dokázal ňou manipulovať a prinútiť ju, aby sa zamerala na dve jadrá v prútikoch.
To je ono. Potrebuje sa sústrediť, aby zmanipuloval svoju mágiu a prelomil Reidove kúzla. Ibaže pri takomto sústredení existuje možnosť, že Reid zachytí jeho emócie. Nemôže sa sústrediť na svoju mágiu a svoju myseľ naraz. Od nej chce, aby odpútala Reida a on mal čas niečo skúsiť. Dobre teda.
„…mám pocit, že mi dosť pomohol démon, ktorého v sebe nosím,“ vysvetľoval Reid. „Ale rozhodne ide o silu krvi,“ pozrel na Harryho. „Kúsok z tej silnej mágie spred dvetisíc rokov v nás zostal. Naša mágia je rozhodne odlišnejšia, než ostatných.“
„Keď mal Harry tri roky, vybuchla v ňom mágia,“ nadhodila Ginny dívajúc sa Reidovi do očí. „Je to dosť skoro.“
„To rozhodne, ak vezmeme v úvahu priemer bežných čarodejníkov,“ zaškľabil sa.
Ginny si dovolila pozrieť na Harryho. Díval sa na nich. Ibaže ona ho poznala. Častokrát sa takto tváril v kancelárii a keď ho potom oslovila, tak zistila, že bol myšlienkami mimo. Vyzeral, že počúva, že je duchom prítomný, ale využíval to, aby mohol myslieť na svoje veci. Teraz už bude stačiť prinútiť Reida, aby sa mu nepokúsil prečítať emócie. Zistil by, že je úplne bez ochrany a to by ho varovalo.
„Mysleli sme si to,“ Ginny sa mierne pousmiala. „Teda teraz, v posledných týždňoch, keď sme začali pomaly zisťovať, o čo asi v celej tejto záležitosti ide,“ zamračila sa na Reida. „Keď sme sa dozvedeli o Strážcoch,“ nadhodila a dúfala, že sa Reid chytí.
„Ako ste sa o tom mohli dozvedieť, keď je legenda zničená? A otec ti určite nezanechal odkaz,“ pozrel na Harryho. Ten sa naňho len díval, avšak v tej chvíli stiahol obočie. Ginny vedela, že sa vo svojom vnútri veľmi snaží.
„To bolo tiež desivé,“ vyriekla potichu snažiac sa na seba upútať pozornosť. Reid sa k nej obrátil. „Ešte prednedávnom som si myslela, že je Harry len mimoriadne schopný. Potom som ho videla v spomienke jeho tety. Správal sa dospelejšie, než ako trojročný. Reagoval príliš pohotovo. Ibaže potom…“ zdvihla hlavu a videla, ako ju Reid uprene pozoruje. Odolala nutkaniu pozrieť na Harryho. „Harrymu v sne podvedomie napovedalo, aby sa zameral na jednu konkrétnu spomienku z detstva. Keď potom zistil, o ktorú ide, vzal ma do nej. A…“ stíchla a zamračila sa ešte viac.
„A čo?“ netrpezlivo sa spýtal. Samozrejme ho tiež zaujímalo všetko, čo sa týkalo ich výnimočnej mágie.
„Jeho spomienka bola taká jasná a presná, akoby šlo o spomienku niekoho oveľa staršieho. A netreba zabúdať na fakt, že mal vtedy dva a pol roka,“ dodala.
„Ale to je…“ zamyslel sa.
Ginny si bola vedomá, rovnako ako Harry, že je Reid oveľa špeciálnejší kriminálnik, než deväťdesiatosem percent ostatných zločincov. To zistili už pred dlhými mesiacmi. Mohol ich v jednom momente zabiť alebo viesť zmysluplný rozhovor, ako práve teraz. A ona bude musieť vymyslieť témy, ktoré by ho zaujali, aby ho zabavila. A hlavne to spraviť nejakým nenápadným spôsobom. Alebo ho bude musieť prinútiť rozrečniť sa. Kútikom oka pozrela na maximálne sústredeného Harryho.
Harry bol rád, že Ginevra zareagovala na jeho nemú výzvu vcelku pohotovo. Koniec koncov viedli na túto tému veľa diskusií, keď riešili dvojitú mágiu.
Musel sa sústrediť a potreboval k tomu relatívny pokoj. Do takého stavu sa dostával dosť často. Neraz sa stalo, že nebolo práve čo riešiť a preto, aj počas pracovnej doby, skúšal skrotiť svoju mágiu. Dostal sa do pokojového stavu, kedy ho vonkajšie vnemy nerozptyľovali. Až Ginevra mu prezradila, ako pri tom vyzeral, keď ho pristihla.
Musel veriť, že to nebude trvať príliš dlho. Keď ho už raz podvedomie prinútilo v núdzi spomenúť si na konkrétny sen, jeho podvedomie, jeho výnimočná mágia by ho nemuseli zradiť ani teraz, v ešte kritickejšej chvíli. Len aby to stihol skôr, než sa začne zdať Alfredovi čudný. A nech nájde Ginevra dosť zmysluplných tém k diskusii.
Zameral sa teda na svoje vnútro a dotkol sa mágie takmer okamžite. A chcel po nej, aby dokázala prelomiť znehybňujúce kúzlo. Potreboval si uvoľniť aspoň jednu ruku, aby mohol vytiahnuť prútik. Potreboval to, vyžadovala si to ich nádej na prežitie. Práve toto je najkritickejšia situácia v jeho živote a mágia to musí pochopiť. Musí.
„S takýmto niečím som sa v našej mágii nestretol. Nenapadlo mi skúšať si vytiahnuť spomienky z tak ranného detstva,“ zamrmlal nespokojne. Akoby ho trápilo, že Harry vie niečo, čo on nie. Aj by mu navrhla, že za ním leží mysľomisa, nech si to teda skúsi, ale to by zrejme nešlo.
„Mňa to vtedy vydesilo,“ pokračovala v snahe zamestnať ho čo najdlhšie. „Skutočne. Dokonca som si na moment pomyslela, že je Harry… netvor,“ priznala. Topiaci sa slamky chytá a ona povie čokoľvek. Reid sa zaškľabil.
„Netvor, pekná klasifikácia. Zrejme sme netvory. Pozostatky z dôb minulých,“ pozrel na Harryho.
„No a v tom sne sme začuli o Strážcoch,“ Ginny mala tú vetu pripravenú a teraz sa hodila. Harry začínal vyzerať až príliš neprítomne. Reid bol ale zvedavý. „Harryho otec mu niečo vravel. Nepovedal všetko, ale podľa určitých zmienok sme začali pátrať.“
„Pochopiteľne,“ prikývol. „Zvláštne, že ho jeho podvedomie upozornilo na takú konkrétnu a priamu situáciu. Takto sa moja mágia neprejavovala,“ vyzeral takmer sklamane.
„Prejavila sa inak. Napríklad dvojitou mágiou,“ odfrkla. „Skúšala som sa ju naučiť, nešlo mi to.“
„Nie je to jednoduché ani s našou mágiou. Ty to nebudeš vedieť nikdy,“ pohrdlivo vypustil. Zamračila sa.
„To iste, keď sa nás chystáte zabiť,“ prebodávala ho pohľadom. Uchechtol sa.
„No, to je vlastne pravda.“
„Tak mi prezraďte to tajomstvo. Keby som mala možnosť, čo nemám, ale keby… ako na to ísť? Od Harryho som počúvala len to, ako sa musím skamarátiť so svojou mágiou.“
„Ale o tom to presne je,“ prikývol. „Nedá sa to vysvetliť. Človek to musí cítiť. Vnútri seba, rozumieš?“ Alfred sa nadchol. Táto téma bola jeho srdcu najbližšia. Ginny si dovolila pozrieť na Harryho. Zazrela mu na čele kvapky potu. Nevyzeralo to vôbec dobre.
„Je to niečo ako smiech?“
„Nie, ako smiech. Skôr niečo, čo prežívaš. Smútok alebo radosť. Ale nie plač alebo smiech,“ vysvetľoval ako profesor študentke. Stiahla obočie. Pochopila zmysel mágie ešte predtým, než jej Harry dovolil skúšať dvojitú mágiu. Hrala ale hlúpu a nechápavú. A Reid striehol, kedy jej to dopne.
„No, je to ako radosť ktorého prejavom je smiech. Je to mágia a jej prejavom sú kúzla?“
„Tak nejako, ibaže ešte odlišnejšie,“ povzdychol. „Toto je téma na dlhý čas. A my ho nazvyš nemáme. Proste sa zmier s tým, že sa to nenaučíš.“
„S tým som sa zmierila ešte skôr, než som zistila, že budem zabitá,“ vypustila potichu. Pozrela sa mu priamo do očí. Svoju myseľ mala chránenú, mohla si to dovoliť. A on už od začiatku vedel, že z nich žiadne emócie nedostane.
„Aj tak má byť dvojitá mágia len legenda,“ okomentoval jej ublížený výraz. Zamračil sa.
„Ako nás chcete zabiť?“ skúsila inú cestu, pretože tá predchádzajúca bola zahataná. „Budeme aj my obeťami pre nejakého démona? Polámete nás tak, ako tých predtým?“ spýtala sa tvrdo.
Harry sa zdal byť ešte spotenejším a dochádzal im čas. Reid sa naňho čochvíľa pozrie a uvedomí si zmenu.
A on vo svojom vnútri neprestával presviedčať mágiu k spolupráci.
„Chcel som to spraviť predtým. Chcel som vás obetovať ako posledných. Lenže potom som si to rozmyslel. Zabijem vás úplne normálnou Avadou,“ vypustil potichu. Nemohli byť preňho tým, čím tí predchádzajúci. Len obeťami. Poznal ich oboch a Harryho viac. Nie, že by sa zdráhal ich zabiť, len to nebolo také jednoduchá. Ale musel to spraviť, pretože on syna nemal a odkaz Reidovcov ležal už len na jeho ramenách. Postavil sa.
Aj Ginny dochádzal čas. Dochádzali jej argumenty a tiež odvaha. Proste umrú. Nech by bola profesionálkou ako svet, z očí jej vyhŕkli slzy. A Alfred sa na jej slzy zarazene díval.
„Už to zrejme ukončíme…“ pristúpil k nej. Harry sedel za ním.
„Mohla by som vás poprosiť ešte o jednu vec?“ vyhŕkla rýchlo. Zarazene sa na ňu díval. „A prosím, povedali by ste mi pravdu?“
„Pravdu o čom?“ stiahol obočie.
„Chcela by som vedieť, či som skutočne tehotná,“ šepla a pozrela zaňho. Slzy sa jej pustili ešte viac a ona začkala. Rýchlo sklonila hlavu, aby sa neprezradila.
Za Reidom zbadala pohyb. Harrymu sa predsa len podarilo skrotiť svoju mágiu, prinútiť ju robiť, čo chcel on. Otvoril oči a zbadal ho stáť pred Ginevrou. Rýchlo zhodnotil situáciu. Dokázal pohnúť dokonca oboma rukami. A začul jej otázku a potom zaregistroval jej pohľad. Sotva badateľne pohol rukou a ona sa rozplakala ešte viac.
„Neviem síce, k čomu by to bolo dobré…“
„Keď mám umrieť, chcem aspoň vedieť, či sme splodili dieťa,“ znova zdvihla hlavu. Emócie mala pod kontrolou. Tentoraz ho potrebovala zamestnať viac, aby Harry mohol vytiahnuť prútik. Našťastie mu sedel za chrbtom. „Prosím…“ pípla.
„Dobre,“ privolil. Nevidel na tom nič zlé. Chce to vedieť. Tak to spraví. Namieril na ňu prútik. Ruka s druhým prútikom mu voľne visela pri tele. A vypustil zaklínadlo.
Harry mal priestor k tomu, aby vytiahol spod košele prútik. Našťastie sa vracali z práce a on mal pracovný odev zahŕňajúci čo najširšie košele a aurorský plášť. Nechcel si ani predstaviť, čo by robil, keby podnikali jednu z jej aktivít. Jeden prútik mal v ruke, keď Reid dočaroval.
„Tak?“ spýtala sa Ginny nútiac sa dívať mu do tváre. Nič netušiaci Reid sa usmial. „Prosím!“ už po ňom štekla. „Zabijete ma, fajn. Mohli by ste mi ale povedať, či zabijete aj naše dieťa!“ skríkla po ňom. Robila hluk. A Harry vybral aj druhý prútik.
„Drahá slečna…“ natiahol Reid už znova vo svojej póze, v ktorej sa hral s ľuďmi. Ale nedopovedal.
Obe jeho ruky teraz voľne viseli vedľa tela. Harry si mlčky oslobodil nohy. Bol plne pohyblivý s dvoma prútikmi, ale jeden z nich mu bol na nič. A chrbát Reida mal priamo pred sebou. Jedno silné zaklínadlo a nič netušiaci Reid odletel od Ginny.
„Finite!“ štekol Harry smerom ku Ginevre a hodil jej do rúk prútik. „Skry sa!“
Reid ale vstával. Démon v jeho tele pôsobil ako izolácia. Kúzlo síce dopadlo, odhodilo ho, ale veľa škody nenarobilo. A Harry po ňom pálil. Kútikom oka videl, že Ginny síce skočila za pohovku, ale nemienila sa niekde skryť. Aj ona pálila.
Vyzeralo to, že pre Reida nie je problém odolávať náporom dvoch aurorov. Odvracal kliatby a tie vrážali všade dookola, všetko ničili a búrali. Jedným prútikom mieril na Harryho a druhým na Ginny. Po chvíli to boli oni, kto sa bránil.
A za pár minút Ginny dokázala vyčarovávať len jeden štít za druhým a tie rýchlo slabli. Harry vedel, že jeho ďalšie prútiky ležia na stolčeku, ktorý bol ešte stále celý a zohol sa, aby jeden vzal do ľavej ruky. Netušil, či to k niečomu bude, ale skúsiť to musel.
Potom však skočil pred Ginny a chránil ju, pretože jej obrana zlyhávala, nevydržala silu prastarej mágie a on sa nahneval. Silným štítom odrážal Reidove útoky, ktoré viedol dvoma prútikmi.
„Bež preč, Ginny!“ skríkol Harry. „Utekaj odtiaľto, to je rozkaz!“
Mala problémy vstať. Nechápala to. Bránila sa sotva desať minút a úplne ju to vyžmýkalo. Ale poslúchla. Nemala inú možnosť. Nemala síl a prútik, ktorý držala, bol Harryho. Nebola naňho zvyknutá. To však nezapríčinilo, že totálne zlyhala. Odbehla do chodby, kde sa zviezla k zemi a rozplakala sa. Adrenalín vyplavený do jej organizmu už bol preč a ona sa zosypala. Zvierala si hlavu v dlaniach, triasla sa a prosila, aby sa mu nič nestalo.
Harry len cítil, že skutočne poslúchla a zmizla. Nemal čas to zisťovať, pretože Reidove útoky boli príliš silné a on cítil, že mu dochádzajú sily. V Reidovi bol démon, ktorý mu dával moc. K tomu silná mágia po predkoch, dva prútiky, ktoré ovládal. Harry si uvedomil, že je to koniec. Nemá šancu.
Ibaže si vzápätí uvedomil, dívajúc sa Alfredovi do očí, jeho myšlienku. V zlomku sekundy uskakoval chrániac sa štítom, ktorý robil Reidovi aspoň trocha problémy a na miesto, kde dovtedy stál, dopadol zo stropu luster. Mal ešte menej času pochopiť, čo sa práve stalo. Jeho legilimencia už nebola blokovaná. A keď sa zbavil bloku z detstva, keď prinútil mágiu, aby mu pomohla, môže vyskúšať ešte niečo, čo sa mohlo zdokonaliť.
Zdvihol aj druhú ruku s prútikom a s nemým úžasom si uvedomil, že z neho vystreľuje odzbrojovacie zaklínadlá, pokým pravou stále drží štít. Zbadal zaváhanie na Reidovej tvári. Sily by sa mohli vyrovnať, ibaže on mal v sebe Sariela a bol silný. Magicky silný.
Ginny sa skrývala v chodbe a ten prvotný šok, ktorý ju zachvátil po zmiznutí adrenalínu, pomaly vyprchával. Čoraz zreteľnejšie si uvedomovala výbuchy kliatob, prskanie statickej elektriny z rozprášených zaklínadiel na štítoch, prašťanie stien po dopadoch odklonených kliatob a výkriky zaklínadiel, ktoré sa občas ozvali. A bol to Harry, ktorý sa takýmto spôsobom snažil, aby boli jeho kúzla ešte silnejšie. A to jej dodalo odvahy. Žije a stále bojuje.
Štvornožky sa priblížila popri stene k prechodu do obývačky. Už keď sa obrátila videla, ako vnútri prebleskujú svetlá z lúčov zaklínadiel. Zacítila smrad spálenín a neuveriteľné horko, ktoré vanulo zvnútra. Vedela, že jej prútik položil na stolík, ibaže ten už bude zničený a prútik bude niekde v troskách. Stále však zvierala Harryho náhradný a vystrčila ruku, aby vyštekla privolávacie zaklínadlo dúfajúc, že si jej prútik nájde cestu k nej.
A on si cestu našiel. Riskla to a nazrela do obývačky. Reid stál stále na tom istom mieste, pri okne do hlavnej ulice, ktoré už bolo celé zničené. Krb vedľa Reida bol zdemolovaný, z televízora nezostalo nič. Ale Harryho nevidela. Musel byť ďalej v dome, zrejme niekde v kuchyni a kryl sa linkou. Ona uvažovala snažiac sa nevšímať si hrozné zvuky bitky. Vzápätí na seba hodila splývacie zaklínadlo a postavila sa. Musela nájsť odvahu, potlačiť strach, ale rozhodla sa a prebehla do úzkej chodbičky pri hlavných dverách.
Dobrých dvadsať sekúnd sa fascinovane dívala na Harryho, ktorý bojoval s dvoma prútikmi tak samozrejme, ako by to robil celý život. Videla spáleniny a zranenia, jeho nenávistný výraz, až sa pred ním striasla a neuveriteľné odhodlanie, ktoré z neho prýštilo, ako horúca voda z gejzíru. Ibaže to nestačilo. Ani zďaleka. A hoci by mal ešte stokrát viac síl bojovať, než ich v skutočnosti musel mať, nestačilo by to.
Na Reidovi, okrem spálených šiat po rozprsknutých zaklínadlách, nebolo vidieť nič. Žiadne zranenie, žiadne známky únavy, až by jeden neveril, že má vyše šesťdesiat. Bol v ňom démon a toho by nedokázalo premôcť ani desať Potterov.
Nemohla sa pokúsiť napadnúť ho s úmyslom zraniť ho. Po Harryho prvej kliatbe vstal, akoby sa nič nestalo. Musí sa pokúsiť ho odzbrojiť, hoci netušila, či to v konečnom dôsledku k niečomu bude. Sústredila sa a zamerala sa na jeho ruku, z ktorej prútikom vyčarovával ochranný štít. Pokúsi sa zrušiť mu jeho obranu.
Harry vzápätí zbadal, že Reidovi vyletel z ruky prútik a jeho štít zmizol. V tom istom momente naňho dopadli Harryho kliatby, pred ktorými sa nedokázal ubrániť. Jeho útok musel ustať. A hoci ho v tej chvíli Harry nezranil, i tak ho jeho kliatby odhodili a on dopadol na hranu krbu.
Harry obetoval dve sekundy koncentrácie k tomu, aby skontroloval miesto, z ktorého priletel odzbrojujúci lúč. Nikoho nevidel, ale bolo zrejmé, že tam niekde stojí zneviditeľnená Ginny. Dobre aj tak. Vzápätí už dvoma prútikmi mieril na Reida, ktorý ležal otrasene na zemi a približoval sa k nemu.
Reid sa už začínal zviechať a Harry mu jedným prútikom vyrazil jeho druhý prútik a druhou rukou ho zviazal.
„Mňa nemôžeš zraniť, nepochopil si, o čom to celé je?“ zasmial sa Alfred ležiac na zemi. Harry sa zamračene díval, ako sa pred sekundou zviazané ruky oslobodzujú. „Nemôžeš sa ma ani dotknúť, si proti nemu slabý…“
„Nie!“ štekol Harry a vrazil doňho dve najsilnejšie omračujúce zaklínadlá, akých bol v danej chvíli schopný.
Ginny videla, ako sa Reidovi vyvrátila hlava vzad. Dovolila si spraviť tri kroky k nim, odvážila sa zviditeľniť. Reidovi trvalo sotva desať sekúnd, než sa znova spamätával. Harry nad ním stál, zamračene ho kontroloval, ale netušil, čo by mal spraviť.
A Reid sa začal chechtať. Dívajúc sa na bezmocného Harryho, hoci mal ten dva prútiky v rukách, sa rozosmial ako šialenec. Harryho tvár sa skrútila nenávisťou a pálil. Vypálil doňho sériu zaklínadiel, ktoré by každého iného bezpochyby zabili. Reidovi to trvalo možno o čosi dlhšie, ale potom sa znova ozvalo pochechtávanie. Škodoradostné a víťazné.
Pokiaľ bude mať v sebe démona, nič mu neublíži. Nech by robil ktokoľvek čokoľvek. Stále sa dokáže pozviechať a Harry nebude mať donekonečna síl. Už teraz vyzeral, že ho na nohách drží len chuť po pomste a spravodlivosti.
„Ja ťa zabijem,“ vypustil Harry ľadovým hlasom.
„Nie, ty si ten dobrý, nezabúdaj na to,“ namietol pobavene Reid.
„Práve som ním prestal byť,“ oznámil s nechuťou. „Keď ťa zabijem, démonovi bude tvoje mŕtve telo nanič. Opustí ťa a zmizne.“
„Opustí ma a nájde si nové telo,“ zarehotal sa Reid. „A hádaj, ktoré to bude, keď si ty Strážca.“
Harry sa zarazil a zaváhal. Mal pravdu. Aj jeho si našiel týmto spôsobom. Nemôže dovoliť, aby sa Sariel usídlil v Ginevre, to ani náhodou.
„Tak čo je? Tvoje presvedčenie akosi zakolísalo,“ vyprskol Reid so smiechom.
Ginny v tom smiechu videla niečo temné a to niečo ich držalo v šachu. Temnota, ktorá na tento svet nepatrí. Démon, ktorý má byť bezpečne zavretý vo svojom svete, aby bol ich svet chránený. A o toto bezpečie sa má starať Harry, ako potomok…
„Harry!“ skríkla po ňom Ginny. „Tvoja krv,“ pripomenula mu.
Odvážil sa len mierne pootočiť hlavu za jej hlasom a snažil sa prísť na to, čo mu tým chce povedať. Jeho krv. Ale áno, iste, jeho predkovia žili len preto, lebo ich krv chránila pred prienikom démonov na tento svet. Krvavá obeť Edwarda Roycea zapečatila vchod a zabezpečila pokoj. Dobre, a?
Videl na Reidovi, že sa taktiež snaží pochopiť, o čo Ginevre tou poznámkou šlo. A tiež zbadal zaváhanie. Zrejme to pochopil, alebo mu to len démon našepkával do hlavy.
„Čo mám spraviť?“ spýtal sa Harry svojej snúbenice.
„Nemôžeš spraviť nič…“
„Drž hubu!“ štekol po ňom auror. Reid stiahol obočie. Harry mu síce nemohol ublížiť, to ale neznamenalo, že by ho tam nedokázal udržať, pokiaľ mu budú sily stačiť.
„Skús svoju krv,“ poradila Ginny napäto sledujúc posadnutého chlapa ležiaceho na zemi už zďaleka nepôsobiaceho tak pokojne. „Na vymietanie démonov školení nie sme, ale to neboli ani tí v minulosti a dokázali to,“ pripomenula.
Správne. Keby nastúpila jednotka s potrebnými vedomosťami, zrejme by si poradila. Pred dávnymi vekmi tiež neexistovalo nič také a oni si poradili prísahou a krvavou obetou. Ich krv odvtedy drží démonov v šachu. Čo keď jeho krv dokáže démonov aj ničiť? A prečo nie? Nestretli sa doteraz s mágiami presahujúcimi hranice čarodejníckeho chápania? A nebola jeho mágia oveľa silnejšia, než jeho predkov práve preto, lebo malo prísť k otvorenému boju s jedným z tých, ktorých uväznili?
Harry sa zamračene díval na Reida ležiaceho pri jeho nohách, momentálne odzbrojeného, ktorému ale nemôže ani vlások na hlave skriviť. Napätého a nervózneho.
Ovládal teóriu vymietania, na čo bola určená špeciálna jednotka aurorov. A muklovský spôsob bol podobný, hoci oveľa primitívnejší. Čarodejníci mali silné elixíry a muklovia k tomu používali svätenú vodu, okrem rozličných rituálov. A možno by jeho krv mohla pôsobiť práve ako svätená voda. Avšak oveľa dôslednejšie.
„Zničím ťa, Sariel,“ vypustil ľadovo dívajúc sa Reidovi do očí. „Nezabijem tvojho… hostiteľa… a nevyženiem ťa, ja ťa proste zničím,“ povedal a bol si tým tvrdením absolútne istý.
Reid sa nervózne pomrvil. Ginny naňho mierila prútikom pripravená zasiahnuť. Aspoň ho udržať na mieste. Bojovať s ním nemohla ani vo sne, ale jej kúzla by mu mali minimálne zabrániť utiecť.
„To je nemožné…“ vyhŕkol Reid, ale zmĺkol. A Harry pochopil, že má démon strach, keď odložil jeden prútik, aby si do ľavej dlane zarezal hlbokú ranu, ktorá sa silno rozkrvácala. „Nie…“ Alfred takmer zaskučal.
„Udržím ho, Harry,“ ozvala sa Ginny tak pokojne a presvedčivo, až si Harry bez váhania zarezal aj do svojej pravej dlane a odložil prútik. Nebol ozbrojený, ruky mu silno krvácali, ale vedel, že sa nemýli.
„Nie!“ zasyčal Reid, keď sa k nemu auror blížil. Snažil sa odplaziť, Ginny ho ale bezpečne držala na mieste.
A Harry sa naňho vrhol. Absolútne netušil, čo robiť, ale Reidova vydesená reakcia mu napovedala, že má robiť presne to, na čo sa chystal.
Ginny sa dívala, ako Harry položil jednu krvácajúcu ruku Reidovi na čelo a druhú na hruď. Alfred sa rozkričal, bolestne a mučivo a jeho rev silnel. Netušila, či reve on alebo démon, ale jednoznačne to bolo správne riešenie celej situácie.
Videla Harryho napätý výraz a odhodlanie. Reidovu nastávajúcu agóniu. Jeho krik začínal byť neľudský a ona cítila, ako sa začína chvieť podlaha pod jej nohami, ako ovzdušie rezonuje, až sa musela pod tou silou prikrčiť. Stále však mierila prútikom na dvojicu, okolo ktorej sa začali zdvíhať trosky z rozbitých stien a úlomky skla. Začalo ju to desiť, možno ešte viac, ako keď na ňu Reid mieril prútikom a chystal sa ju zabiť.
Reidov krik náhle ustal a tentoraz to bol Harry, ktorý sa rozkričal. Neprestával držať ruky na Reidovom bezvládnom tele, ktoré sa pod nimi začalo zdvíhať. Potom videla to niečo, čo bolo v Harryho susedovi dlhé roky usídlené a udomácnené, ako sa to derie von, ako sa to snaží zachrániť a Harry kričal stále viac, bolesť prechádzala jeho telom v neustávajúcich vlnách a ona klesla na kolená, vydesená až na smrť a netušila, čo robiť, ako pomôcť a či sa vôbec niečo dá robiť. Bola taká šokovaná, že nedokázala ani kričať.
Trosky začali víriť okolo dvoch tiel a temného tieňa, ktorý sa snažil odtrhnúť. Nešlo to, Harryho krv bola silnejšia než démon, tvár bola zaliata potom, jeho oči pevne zovreté, bolesť jasne čitateľná a telo rozhorúčené. Už zrejme ani nevnímal čo sa deje, len držal a nepúšťal, a ona ani nevedela, či by toho bol schopný, aj keby hneď chcel. Chcela sa pohnúť smerom k nemu a tomu niečomu, čo neprestávalo bojovať so smrteľníkom, hoci vedela, že by to bola hlúposť. Nešlo to.
Náhle vzduch preťal zvuk, ktorý prehlušil Harryho kričanie a jej stuhla krv v žilách. Musela si prikryť uši rukami a prikrčiť sa ešte viac, pretože víriace trosky sa rozleteli a takmer ju úlomky skla a kameňov zasiahli. Vzduch bol v okamihu ľadový. Temnota, ktorá visela medzi telom Reida a Harryho rukami vybuchla. Všetko stmavlo a vnorilo sa do tmy. A Harry, ktorý v niektorom z predchádzajúcich okamihov prestal fungovať, ktorý len držal, pretože musel, a ktorý sa nedokázal v tej chvíli brániť, uvažovať, reagovať a vnímať, odletel od Reidovho tela a po dopade sa už nepohol.
„Harry…“ opatrne šepla Ginny, keď náhle všetko utíchlo. Prach sa pomaly znášal na podlahu. Rezonujúca sila doznievala, začali blikať tri žiarovky v kuchyni, ktoré zázračne prežili ten masaker. Obývačka, kuchyňa a aj časť chodby boli zdevastované. Potrebovala niekoľko sekúnd, kým sa odhodlala pohnúť. Ten posledný výbuch ju doslova pritisol k podlahe. Bolo to preč. Muselo. Nebolo by také ticho, keby to nezmizlo.
V momente bola na nohách. Reid ležal nehybne pod krbom a Harry päť metrov od neho. Náhlila sa k nemu.
„Och, Merlin, nie…“ hlesla a klesla na kolená k jeho telu. Z očí sa jej drali slzy, keď kontrolovala, či vôbec žije. Vyzeral ako mŕtvola. Krv po ranách, ktoré utŕžil, bola takmer čierna, ale ona predsa len nahmatala slabučký pulz jeho pomaly bijúceho srdca. „Harry!“ skríkla po ňom, ale nereagoval.
——
Keď Harry otvoril oči, svetlo sa mu do nich ostro vrezalo. Uvedomil si, že je v bielej miestnosti, ktorú okamžite identifikoval ako nemocničnú izbu u Munga. A potreboval istý čas, kým si uvedomil, prečo je vlastne, do čerta, u Munga. A potom sa mu uľavilo. Prežil to, ako sa zdalo. Ibaže sa cítil, ako by ho prešlo stádo mastodontov a to niekoľkokrát po sebe. Pokúsil sa pohnúť.
„Harry,“ ozval sa hlas Severusa, ktorý tu pri ňom sedel. Do jeho zorného uhla sa dostala tvár strýka. Napätá a starostlivá. „Ako sa cítiš?“
„Akoby ma zbila tlupa trollov,“ prezradil s trpkosťou. „Bolí ma celé telo, ale hlava funguje. Pomôž mi posadiť sa,“ vyzval ho a už sa hrabal z postele. Bolesť mu skrivila tvár. „Je Ginevra v poriadku?“
„V absolútnom. Čo si myslíš, že chceš robiť?“ Severus ho zarazil.
„Vypadnúť odtiaľto a ľahnúť si do nejakej normálnej postele, ak by som smel. Čo sa dialo potom?“ vyzval ho k rozprávaniu a zamračil sa, keď ho strýkove ruky zadržali.
„Určite môžeš podpísať reverz, ak chceš, ale najskôr ťa musia prezrieť liečitelia. Tak nerob hlúposti a ostaň ležať,“ strýko sa naňho díval s pohľadom nepripúšťajúcim protesty a Harry mu vracal podráždený pohľad. Napokon sa však podvolil a vrátil sa na lôžko. „Rozumný chlapec,“ okomentoval Severus. „Vzhľadom k tomu, že ťa dávajú liečitelia do poriadku už skoro dva týždne, im toto ešte dlžíš…“
„Dva týždne?“ prerušil ho prekvapene.
„Dvanásť dní, aby som bol presný. Ginny sa sem s tebou preniesla nadránom pred dvanástimi dňami a odvtedy sa pri tebe vystriedalo asi tucet liečiteľov. Dokonca tu boli traja špecialisti zo zahraničia. Pomocou elixírov a kúziel ťa však dali dohromady a budeš v poriadku.“
„To je potešiteľné zistenie,“ prikývol stále zamračene. „Dobre, keď mi venovali toľko času, tak im ja venujem ešte jednu prehliadku, ale potom chcem ísť preč. Je mi dobre. Bolí ma akurát telo, ale inak mi je fajn. A telo raz prestane bolieť. Kde je Ginevra?“
„Tvrdohlavý ako vždy,“ zaprskal Severus. „Je v práci, samozrejme. Striedame sa tu s Cat a s ňou. Už dvanásť dní,“ pripomenul. Harry stiahol obočie.
„Dobre, tak čo sa dialo potom?“
„Myslíš po tom, keď ťa sem Ginny priviedla v hodine dvanástej, na pokraji smrti a vrhli sa na teba liečitelia, aby ťa zachránili?“ natiahol uštipačne.
„Dobre, fajn, rezignujem! Ostanem tu dovtedy, kým ma oni neprepustia. Spokojný?“ reagoval na strýkov pokus o to, aby si vstúpil do svedomia.
„Úplne,“ Severus sa pousmial.
„Tak rozprávaj,“ vyzval ho tretí krát.
„Ako som povedal, Ginny sa sem s tebou preniesla a napokon ťa zachránili. Zburcovala letaxom Gusa, pretože sa od teba nechcela pohnúť a poslala ho do tvojho domu, aby zadržali Alfreda Reida. Pretože prežil aj on, ako zistila po tom, čo sa rozhodla s tebou preniesť sem a spútala ho a znehybnila. Povrazmi a dokonca aj reťazami, pretože mala strach, že keď sa tebe podarilo prinútiť mágiu, aby ti pomohla, on sa mohol prebrať a postupovať rovnako. Aj keď nemá v sebe démona, stále je nebezpečný.“
„Rozumne,“ prikývol spokojne.
„Určite, všetko to potom na ňu doľahlo až neskôr. Až ju ubezpečili, že budeš v poriadku,“ usmial sa Severus.
„Ale je v poriadku?“ spýtal sa už znova.
„Je, ako som už spomínal. Iste, ten zážitok zamával aj s ňou, ale sústredila sa viac na teba a to jej pomohlo rýchlo sa s tým vysporiadať,“ prezradil. Harry spokojne prikývol. „Gus sa okamžite vydal to tvojho domu. Reid bol stále v bezvedomí. Nedostalo ho to tak, ako teba, predsa len zbaviť sa démona je menej náročné, ako ho zničiť. Momentálne je zavretý a čaká na proces. Tvojej snúbenici neostalo nič iné, len rozpovedať takmer celú pravdu. Nepovedala nič o minulosti, nevyzradila nič o tom, že si strážca. Musela ale povedať o tom, že Reida posadol démon a tebe sa ho podarilo zneškodniť a skoro ťa to zabilo. Obávame sa však, že Reid vyzradí celú legendu,“ upozornil. „Preto sa Ginny snaží presvedčiť tvojich šéfov, aby proces s ním nebol verejný. Aby sa o tom dozvedelo čo najmenej ľudí.“
„Správny postup,“ ohodnotil Harry spokojne prístup aurorky Weasleyovej. A chcel s ňou byť ešte viac, ako pred pár minútami.
„Ako to všetko skončí, je len vo hviezdach. Každopádne si zrejme naštval Samaela, Harry. Zabil si mu syna. Preto bude ešte viac dôležité, aby boli veci aj naďalej tak, ako tomu bolo doposiaľ…“
——
Harryho napokon prepustil kŕdeľ liečiteľov až po dvoch dňoch. Neraz za ten čas počúval, ako bol jeho prípad komplikovaný a náročný, ako im dalo zabrať dať ho dohromady. A ešte častejšie počúval, že sa bude musieť aspoň nejaký čas šetriť a dodržiavať zoznam ich doporučení, ktorý okamžite po odchode z nemocnice vyhodil.
Za ten čas sa pri ňom striedali návštevy jedna za druhou. Severus s Cat a Ginny pri ňom hliadkovali nepretržite. Prišli všetci z jeho jednotky, dokonca aj niekoľko ďalších aurorov. Prišli rodičia Ginevry a prišla aj Hermiona, ktorá mu priniesla knihu legiend, keby sa náhodou nudil, aby si niečo prečítal. A samozrejme ho navštívili jeho nadriadení nielen preto, aby im povedal svoju verziu, ale najmä preto, aby sa dohodli na ďalších postupoch ohľadne utajenia procesu s masovým vrahom, pretože ich Ginevra nakoniec prehovorila.
„Vyzerá to tu, akoby sa nič nestalo,“ s úžasom skonštatoval Harry, keď sa vrátil domov. Ginny mu ešte musela trocha pomôcť pri chôdzi, ale bol rád, že konečne vypadol z nemocnice, v ktorej bol dovtedy len ako návštevník. Celý jeho dom bol opravený, všetko bolo na svojom mieste a nič nenasvedčovalo tomu, že sa tu pred dvoma týždňami niečo dialo.
„Dalo to dosť práce,“ prezradila Ginny. V nemocnici mu len povedala, že dom dávajú so Severusom do poriadku, ale do podrobností nezachádzali. „Po tom, čo tu vyvádzal Sariel, všetky zabezpečenia zlyhali,“ usadila ho na pohovku a vtisla mu bozk. Za posledné dni ho bozkávala často. Pri každej príležitosti. Bol živý a v poriadku a ona akoby sa tým o tom presviedčala. „Ale pomohli aj moji bratia,“ opatrne prezradila. Neprestával sa usmievať.
„Dobre,“ prikývol.
„Musel prísť Bill, pretože sa to nedalo len tak opraviť, vieš? Všetko tu nieslo jeho stopu a on pomohol Severusovi, aby to odkliali. A dvojčatá boli na brigáde. Dokonca aj Hermiona prišla pomôcť,“ dívala sa mu do očí a s napätím čakala na jeho reakciu.
„Je to v poriadku, Ginevra,“ potichu sa zasmial a objal ju. „Aj tak je už načase, aby som sa zoznámil so všetkými tvojimi bratmi. A Hermiona je celkom fajn.“ Ginny sa usmiala a položila si hlavu na jeho hruď. Jeho srdce už pokojne a silno bilo a ona sa podvedome striasla, keď si spomenula na ten okamih, keď mu kontrolovala pulz.
„Neviem, či by som dokázala ďalej normálne fungovať, keby sa ti niečo stalo,“ šepla.
„Ja viem,“ priznal potichu a upevnil zovretie. „A platí to aj naopak. Ale sme obaja v poriadku a budeme sa snažiť o to, aby bolo všetko v poriadku,“ povedal presvedčene a zdvihol si jej tvár k sebe. „Nevravím, že sa nám už nikdy nič nestane, koniec koncov sme aurori, že? Ďalší Reid už ale na svete nie je, démoni sú bezpečne na druhej strane a my budeme fungovať úplne normálne… ako bežní vyšetrovatelia.“
„To by som chcela,“ usmiala sa a opätovala mu veľmi intenzívny bozk. „Povedal si mi Ginny, keď si mi prikazoval skryť sa,“ pripomenula mu s úsmevom. „Nechcel by si to robiť stále?“
„To musel byť omyl,“ stiahol zamyslene obočie. „Pôsobil stres alebo niečo také,“ uškrnul sa. „Bola to napätá situácia a ja som spravil jednu drobnú chybičku…“ natiahol provokačne.
„Tak chybičku, hej?“ vystrelila do sedu a zadívala sa naňho. A potom to pochopila. Zmenil sa. V okamihu, ako sa zmieril s minulosťou a so smrťou svojich rodičov. Pomohlo mu to s legilimenciou aj dvojitou mágiou. Pomohlo mu to v boji s démonom. Ale hlavne to spôsobilo jeho zmenu. Neprestane byť obávaným aurorom Potterom, to určite nie, ale mimo prácu bude iným. Vedela to. „Milujem ťa,“ vyriekla s úsmevom.
„Samozrejme, ale ja ťa milujem viac,“ odvetil a pritiahol si ju k sebe. „Ginny…“ šepol jej do úst predtým, než ju pobozkal.