„Charlie?“ oslovila ho Ginny, keď ostal chlapec zarazene ticho. Po tej Harryho poznámke jej to došlo. „Čo sme si hovorili o dodržiavaní a rešpektovaní súkromia druhých?“ potichu sa spýtala. Fľochla po Harrym, tváril sa pokojne, dokonca mu zbadala pobavené iskričky v očiach.
„Ale veď ja som neprezeral celý telefón,“ pozrel na otca. Len nadvihol obočie. Jeho výraz jednoducho prinútil Charlieho, aby sa hanbil. „Vážne nie…“
„Takže si nečítal správy?“ spýtal sa ho. Ginny prevrátila oči a nešťastne sa oprela o lavičku.
„No…“ chlapec pozrel na mamu a aj na otca. „Vlastne… keď vtedy volala Hermiona, telefón sa odblokoval, no a ja…“ povzdychol. „Tak dobre. Chcel som vedieť, čo mama píše. Obidve ťa kontrolujú podľa môjho názoru až prehnane a už zbytočne. Chápeš?“ díval sa na otca. „Chcel som vedieť, ako ťa kontroluje mama, keď som počul, ako ťa kontroluje Hermiona. No a tak som si to prečítal…“ mykol plecami a oprel sa so sklonenou hlavou o lavičku. Obaja si vymenili pohľady. Ginny si zahryzla do pery a Harry sa uškrnul.
„A prečítal si si, že ma mama miluje a že ja milujem ju. Zdvihlo ti to náladu… preto si bol v posledných dňoch taký veselý. Vymyslel si metlobalový zápas, aby sme mohli byť spolu a teraz vymýšľaš kde čo, aby si nám poskytol trochu súkromia?“ spýtal sa Harry.
„Hm…“ vyšlo z Charlieho a zdvihol previnilý pohľad k mame, ktoré sa dívala niekde k jazierku a aj tak videl, ako bojuje proti smiechu. Rýchlo pozrel na otca, ktorý sa usmieval.
„A nenapadlo ti, že keby som tak strašne chcel byť s mamou sám, že by som si to dokázal zariadiť?“ uchechtol sa.
„Takže je to pravda?“ vyhŕkol. „Máte sa radi?“ oči sa mu rozžiarili. „Teda… jasne že je, keď ste si to písali, že? A asi chcete, aby to ostalo tajomstvom? Zrejme kvôli Lune a Frankovi… Mama ešte nie je rozvedená, ale keď bude rozvedená, vezmete sa vy dvaja? A budeme bývať u teba? Aj s Frankom a Lunou?“
„Zadrž, Charlie,“ skočil mu do reči Harry. Pozrel na Ginny, ktorá mykla plecami. Aj tak to už vedel, zatĺkať nemalo zmysel. „Áno, je to pravda. Musí to ostať tajomstvom, rozumieš?“
„Jasne, nie som včerajší…“
„Charlie.“
„Budem ticho, určite!“ pozrel ospravedlňujúco na mamu, ale usmieval sa od ucha k uchu. „Páni, je to parádne…“ strieľal pohľadom z jedného na druhého. „Budeme rodina. Budem mať mamu aj otca…“
„Nemôžeš to ale nikomu povedať, rozumel si?“ mama si vynútila jeho pozornosť. Prikývol. „Nesmieš byť až tak prehnane veselý a nesmieš sa prezradiť. Ani Tedymu to nesmieš povedať. A vlastne… ani Hermione nehovor, že to vieš. Nesmieš sa snažiť vytvoriť nám situáciu, pri ktorej by sme ostali sami. Zvládneš to?“ spýtala sa. A úsmevom chytil jej ruku a aj otcovu, aby ich k sebe pritiahol a prinútil ich sa zovrieť. S pocitom absolútnej spokojnosti držal ich ruky vo svojich.
„Budem nenápadný, sľubujem,“ zdvihol hlavu a pozrel na nich. „A nebudem vás ani pozorovať a tak… viem, ako byť nenápadný, keď chcem. A chcem, pretože na tom zrejme záleží, nie?“
„Je to dôležité kvôli tvojim súrodencom,“ Harry sa rozhodol o čo najväčšiu úprimnosť. „Ty získaš otca, ale oni o svojho prišli…“
„Môže si za to sám,“ zamračil sa Charlie.
„Charlie,“ hlesla Ginny bolestne. Pozrela na Harryho.
„Počúvaj ma,“ Harry pustil Ginny, aby mohol vziať synovu tvár do rúk a zdvihnúť ju k sebe. „Je to oveľa viac komplikovanejšie, než si schopný pochopiť. Boli ste rodina, ktorá fungovala. Je jedno ako, ale fungovala. Potom som sa vrátil. Nie je to len Nevillova chyba, jasné? Vrátil som sa a skomplikoval som život ako jemu, tak aj mame, tvojim súrodencom, všetkým. Snažil som sa príliš neovplyvniť vašu rodinu, nešlo to ale. Všetci sme sa nejako zachovali. Všetci sme spravili pár chýb. My všetci sme sa k tej situácii postavili nejakým spôsobom, o ktorom sme si mysleli, že je najlepší a áno, máš pravdu, Neville to vzal za ten najhorší možný koniec, ale už je to vyriešené…“
„Takže ťa predsa bil?“ pozrel na mamu. Ginny vyzerala zúfalo. Čo mu mala povedať? Že ju nebil, len znásilňoval? Pretože ju prakticky biť ani nemusel, stačilo, keď ju chytil a ľahol si na ňu?
„Charlie,“ Harry si vynútil jeho pozornosť. Vyčítavo sa pozrel na syna. „Sľúbili sme si predsa, že toto mame pripomínať nebudeme. Ty to nemusíš vedieť. Ja to viem. A je to vyriešené. Neville už mame neublíži, inak by si to riadne odskákal. Ale teraz. Pretože keby mal čakať, kým si to odskáče od teba, chvíľu by to trvalo a on by potreboval dostať riadne už teraz…“
„Harry…“
„Takže sme sa dohodli?“ díval sa na syna nevšímajúc si Ginnino upozornenie. Ten po jeho posledných slovách trocha pookrial.
„Dohodnuté,“ prikývol Charlie. „Ale dostane aj odo mňa, keď budem veľký…“
„Charlie! Pre Merlina, to chlapi nevedia nič iné len plánovať pomstu?“ zavrtela hlavou.
„Pokiaľ je opodstatnená, tak nie,“ Charlie pozrel na mamu. „Teraz, keď viem, že ťa otec miluje tak viem, že to vyriešil dobre.“
„Zbláznim sa z vás,“ smutne sa pousmiala na oboch.
„To nemôžeme vylúčiť,“ prikývol Harry. Charlie sa rozchichotal.
„No a… to, že mám mlčať pred deckami… myslíte, že by mohli otcovi vyčítať, že ťa odlákal od ich otca?“ na rovinu sa spýtal.
„Áno, Charlie, z toho mám strach,“ priznala mama. „Pravda je ale tá, že Neville začal byť… nepríjemný ešte skôr, než sme si s otcom uvedomili, že sa máme stále radi, vieš? A ja by som vážne chcela, aby tvoji súrodenci tvojho otca rešpektovali, kým povieme nahlas, že sa máme radi a že plánujeme našu spoločnú budúcnosť. Nechcem, aby ho nenávideli ani nič podobné…“
„Frank otca zbožňuje a Luna ho obdivuje,“ mykol plecami. Harry povytiahol obočie. „Ale asi chápem, ako to myslíte. Aj keď sú obaja ešte malí, ani jeden z nich nie je hlúpy. Takto skoro po rozchode by im to prišlo divné, že ste už spolu…“
„Presne tak. Preto musíme byť ešte aspoň dva – tri mesiace v rovine priateľov,“ prikývol Harry.
„Nie je problém. Za chvíľu aj tak pôjdem na Rokfort, takže vás neprezradím… asi ani pred Tedym.“
„Ani pred Tedym.“
„Jasne, ani pred Tedym,“ uškrnul sa a pozrel na mamu. „Si teraz šťastná, že? Budeš sa už znova normálne smiať? Budeš veselá a nebudeš plakať?“ spýtal sa. Ginny ho objala a ponad jeho hlavu pozrela na Harryho.
„Som tou najšťastnejšou ženou pod slnkom, Charlie,“ povedala potichu a pobozkala ho do vlasov. Harry sa usmial.
„Výborne, fajn,“ pomrvil sa v jej náručí a ona ho s uchechtnutím pustila. „No a čo tá zmrzlina? Zvládneme ešte zmrzlinu?“
„Nie,“ povedali obaja rodičia naraz. „Musíme sa vrátiť, budú nás čakať s večerou…“ dodala Ginny.
——
Nasledujúce dni ubiehali pre Harryho príliš rýchlo. Čím ďalej, tým viac sa približoval deň synovho odchodu na Rokfort a taktiež jeho nástup do práce. Zašiel na Oddelenie záhad, aby podpísal šéfovi pracovnú zmluvu a tiež, aby si pozrel svoju kanceláriu, ktorú skutočne dostal. A podľa Bishopových rečí by sa skutočne do konca kalendárneho roka mal stať jeho zástupcom. Nejaké reči, aby sa počkalo, kým sa Harry osvedčí, mu šéf zamietol okamžite. Vážne naňho tlačili z Ministerstva, ktoré bolo tlačené verejnosťou, hoci bol ten tlak len symbolický. Jednoducho sa predpokladalo a očakávalo, že Hrdina bude robiť niečo dôležité a keďže o ministerskú stoličku záujem nemal, zastupovanie šéfa Odboru záhad pre začiatok malo uspokojiť nároky obyvateľstva. A tak nad tým Harry mávol rukou. Zrejme do konca života bude ľuďom záležať na jeho blahu. V tom prípade by mu mohli dať všetci pokoj.
Hermiona stále pracovala na Oddelení záhad na polovičný úväzok a začala premýšľať, či tak má ostať pracovať, alebo nechať muklovské vydavateľstvo plávať a zamestnať sa naplno. Milovala knihy a editorská či prekladateľská práca ju mimoriadne bavila. Bola si ale vedomá toho, že práca vedľa Harryho by jej mala poskytnúť viac zmysluplnejšiu prácu, ako skúmanie artefaktov, ktorým sa venovala dovtedy. Šla by do terénu a Merlin vie, že Harry mal na čiernu mágiu čuch. Pri ňom by sa s touto formou mágie mohla zoznámiť oveľa viac dôkladnejšie a rozhodne by nebol taký neodbytný, ako ostatní jej kolegovia, ktorí je ponúkali spoluprácu dovtedy.
A preto sa v deň, kedy šiel Harry podpísať zmluvu, k nemu pridala a požiadala Bishopa o prijatie na plný úväzok. A keď Harry prehlásil, že automaticky počíta s jej spoluprácou, nemohol Bishop protestovať, ani keby náhodou chcel. Už niekoľkokrát sa pokúšal presvedčiť ju, aby na plný úväzok pracovať začala.
A jej vzťah s Davidom sa tiež začal celkom sľubne rozbiehať. Ešte ho zatiaľ s nikým nezoznámila, ale dva razy boli na večeri, tri razy v kine, dokonca raz aj v divadle a trikrát skončila uňho doma. Hoci si sama pre seba povedala, že po tej sexuálnej stránke ju predsa len ešte bude musieť presvedčiť.
Ginny napokon dopísala všetky tri články, ktoré dostala za úlohu. Mala oveľa viac času, keď boli deti v škôlke a Charlie s Harrym. Krátko po svojich narodeninách odovzdala prvý článok a onedlho aj druhé dva, aby sa následne obrátila na športovú redakciu, kde už mala zmluvu prichystanú. V redakcii pracovala bývalá Chrabromilčanka, Katie Bellová, čiže s aklimatizáciou problémy mať nebude.
No a nastal aj deň D, ako ho v duchu sama Ginny nazvala. Amanda jej povedala, že na súdne pojednávanie prísť nemusí, že má jej plnú moc a pri všetkých úkonoch ju zastúpi, Ginny sa ale tohto procesu chcela zúčastniť, chcela z manželstva odísť so vztýčenou hlavou a v deň pojednávania do Wizengamotu skutočne šla.
„Ako si myslíte, že to dopadne?“ spýtala sa Molly, keď spolu s Charliem a Harrym zberali jablká.
„Určite dobre,“ prehlásil Harry a prútikom odťal jablko z vysokých konárov, ktoré Charlie nad zemou chytil. Nervozitu ale aj on potláčal len veľmi sťažka. „Pre Ginny dobre, pre Nevilla už menej,“ uškrnul sa sám pre seba. Charlie nenápadne prikývol.
„Uhm…“ zamyslene skonštatovala.
Pri obede sa objavila aj Hermiona, ktorá si dávala do poriadku záležitosti s vydavateľstvom, aby hneď po obede znova zmizla. Stávalo sa to čoraz častejšie. Nie, že by mizla čoraz častejšie, ale prestávala Harryho čoraz častejšie strážiť.
„Dobrý deň želám všetkým,“ ozvala sa Ginny, keď sa vrátila z Ministerstva. Sedeli v kuchyni a čakali ju. Telefón mala vypnutý. Harry sa nervózne postavil.
„Tak ako mami?“ vyhŕkol Charlie a vyskočil zo stoličky. Molly sa uprene dívala na svoju dcéru.
„Dovoľujem si vám predstaviť rozvedenú pani Weasleyovú,“ mierne sa im uklonila a Charlie sa jej hodil do náručia. Harry s úľavou dosadol, mrkla naňho.
„Takže predsa, zlatko,“ prikývla Molly. „Si prvou v našich rodinách…“
„Ktorá sa rozviedla,“ dokončila dcéra. „Ja viem, ale niekto raz musel byť prvý, nie? Čo máme na obed, mám hlad,“ usmiala sa na Harryho.
„A prečo si pani? Prečo nemôžeš byť slečna Weasleyová?“ vyzvedal Charlie a pomáhal babičke naložiť mame jesť.
„Mám tri deti a to slušné slečny nemajú,“ uchechtla sa.
„Prebiehalo to dobre?“ spýtal sa Harry. Prikývla.
„Nerobil problémy,“ potichu vravela. „Vyzeral rezignovane a zmierene, potvrdil všetko, čo napísal v žiadosti. Sudca to skutočne len odklepol. Mám dievčenské meno, deti si môže brávať každý druhý víkend a má prispievať mesačne dvadsiatimi galeónmi na každého… Amanda by si radšej nechala nohu zlomiť, keby mal prispievať minimom,“ usmiala sa. „Tak mi napadlo, budeme ju musieť zavolať na obed,“ pozrela na mamu. S povzdychom prikývla.
„Asi áno, to je pravda. Charlie, poď mi pomôcť priniesť tie jablká zo sadu,“ požiadala vnuka. Ten na rodičov spokojne mrkol a náhlil sa za babkou.
„Takže si opäť slobodná,“ hlesol a podišiel k nej, aby ju objal, ešte než sa pustí do obeda. Spokojne sa oňho oprela.
„Slobodná, voľná a dostupná, pán Potter, ak by ste mali záujem o jednu malú čarodejnicu,“ šepla a zdvihla hlavu, aby ho pobozkala. A to dosť výrečne. „Skúsme niečo vymyslieť, ako ostať sami,“ prosebne sa naňho zadívala. Uchechtol sa trocha nešťastne. „Súložiť už môžem bez výčitiek svedomia, vieš?“ zahihňala sa. Od jej narodenín spolu neboli. A on mal v hlave kalendár, takže keď nie dnes alebo zajtra, najbližšie budú spolu môcť byť až o týždeň a to bude už aj Charlie na Rokforte.
Nemusel vymýšľať nič, pretože to mala Hermiona vymyslené už dávno. Po príchode detí zo škôlky jednoducho zahlásila, že berie Ginny na dámsku jazdu a krstná Susan si vezme deti k sebe. Aj s Charliem, ktorý neprotestoval ani náhodou. Po večeri, pri ktorej Ginny deťom opatrne povedala, že už je s otcom rozvedená a že k nemu budú každý druhý týždeň chodiť na víkend skutočne prišla Susan a deti vzala k nim domov. Boli trocha roztrpčené z tej informácie, ale oklepali sa v momente, ako zistili, že budú spať s Améliou a Arturom. Molly vyzerala napokon zmierenejšie, hoci spokojná bude asi až vo chvíli, keď bude jej dcéra znova vydatá.
A po premiestnení k Harrymu Hermiona zahlásila, že ide k Davidovi a oni aby sa snažili nezbúrať celý dom. A vráti sa až ráno, takže trocha zdivieť môžu. V momente, ako odišla, Harry vzal Ginny za ruku a vyviedol ju von na dvor.
„Znova sex v prírode, Potter?“ uchechtla sa.
„Nie, chcem sa zachovať… asi trocha hlúpo,“ zaceril sa a zdvihol ju do náručia, aby ju preniesol cez prah svojho domu. Zahihňala sa. „Oficiálne to spravím o čosi neskôr,“ vysvetľoval, keď ju niesol cez obývačku. „Prakticky ťa ale beriem ako svoju ženu, tak prečo zaháľať, nie?“
„A som zvedavá, či zvládneš aj schody so mnou v náručí,“ natiahla.
Zvládol. Raz síce zahral, že s ňou ide padnúť, ale neverila mu. Bez problémov ju položil na svoju posteľ, lenže skôr, ako sa na ňu mohol vrhnúť ho poprosila, či by nemohla vyskúšať jeho veľkú vaňu. Bola taká veľká a ona taká malá, že by si prvé kolo mohli dať v nej.
„Myslím, že by som si to tu v pokoji mohol rozdať aj s dvoma oveľa väčšími, než si ty,“ spokojne sa rozvalil vo voňavom kúpeli, z ktorého bublinky ešte nestihli zmiznúť.
„Ešte jedna podobná poznámka a nebudeš mať s čím si užívať s kýmkoľvek, Potter,“ zaškľabila sa.
„Budem si dávať pozor na výrazy,“ sľúbil a pritiahol si ju do náručia. „Alebo počkaj, niečo mi napadlo…“ vyliezol z vane, hodil na seba jedno sušiace kúzlo a zmizol za dverami. Oprela sa a privrela oči. V tento moment by pokojne mohol zastať svet. Ostala by v tejto vani, v tomto dome, s týmto mužom až naveky. A nevyliezla by. Lenže to raz bude musieť.
„Niečo pre nás mám,“ ozval sa po chvíli Harry a ona sa pozrela na jeho nahé telo, fľašu šampanského a dva poháre, ktoré priniesol. Usmial sa. „Tvoj rozvod treba patrične osláviť…“
„Áno, nahý krásny chlap a šampanské… lepší štart do nového života si neviem ani predstaviť,“ spokojne zapriadla, keď vzala dva poháre a počkala, kým sa k nej pridá.
„Na teba, Ginny Weasleyová,“ zahlásil prípitok. Áno, Weasleyová. Konečne nie Longbottomová.
„Nie, na teba, Harry Potter…“ vtisla mu bozk a pripili si. „A keď vypijeme toto šampanské, rada by som sa… už konečne, milovala v tvojej posteli…“
——
Harry sa prebral s pocitom absolútneho pokoja. Jeho zmysly vytrénované viac ako jedenástimi rokmi k mimoriadnej ostražitosti boli v túto noc absolútne otupené a trvalo to ešte teraz, keď otvoril oči. Usmial sa, keď začul čľapkanie vody. Jeho láska vstala pred pár minútami a dala prednosť vani pred sprchovým kútom. Dala si prácu s napúšťaním vody.
„Hermiona vravela, že Susan deti do škôlky zavedie, nie? A Charlie na nás chvíľu rád počká,“ zavrnela z vody a zavrnela druhý krát, keď si prezrela jeho nahé telo. „Milujem túto vaňu,“ prezradila.
„Celkom očividne,“ usmial sa. „Zdá sa, že rozvodom stúpla tvoja odvaha. Čo keď sa vráti Hermiona?“ spýtal sa zo spálne, v ktorej sa zháňal po čistom oblečení.
„Nie je hlúpa, bude si pískať, keď pôjde,“ zasmiala sa. „Alebo si myslíš, že by sme ju mohli pohoršiť? Nebodaj by pri pohľade na teba utrpela traumu, nie?“ zaškľabila sa naňho.
„To hádam nie,“ odvetil dívajúc sa na ňu. Svedomie ho pohrýzlo poriadne.
„Prečo nejdeš ku mne?“ spýtala sa zradene, keď si otvoril dvere do sprchy.
„Pretože by sme tam stvrdli ďalšiu hodinu, minimálne, a niekto z nás sa musí správať zodpovedne,“ uchechtol sa a vliezol dnu.
No, asi mal pravdu. Aj tak sa nechcela vzdať máčania. Ani keď sprcha stíchla a on sa utrel a obliekol. Pokúsila sa ho zmocniť, keď sa nahol, aby ju pobozkal, ale bol šikovnejší. Napokon sa prinútila vyliezť a obliecť, spraviť po sebe poriadok.
„Neznášam, keď máš pravdu,“ zamrmlala sadajúc si v kuchyni k raňajkám. „Ale tá vaňa je skutočne úžasná. Vlastne aj tvoja posteľ je úžasná,“ zhodnotila.
„Áno, dnes v noci sa mimoriadne páčila aj mne,“ pousmial sa. „Ako to spravíme za päť dní?“
„Uhm,“ prikývla a prehltla. „No… na deviatu zavediem Lunu do škôlky a pôjdem s Frankom na zápis. Našťastie je prípravka hneď vedľa škôlky. Zápis by nemal trvať viac ako hodinu, aspoň tak vravela učiteľka. Čiže sa potom preletaxujeme k dvojčatám do obchodu a odtiaľ by nás Fred zaviezol k vlaku…“ vyrátavala na prstoch. Prikývol.
„A jazdí dobre, áno?“ potreboval sa ubezpečiť.
„Z tých troch najlepšie,“ uškrnula sa. „Ale auto má aj tak začarované kvôli bezpečnosti.“
„Výborne, uľavilo sa mi,“ zaškľabil sa. „V nedeľu chcem Charliemu slávnostne odovzdať plášť a mapu.“
„A rozmyslieť si to asi nechceš, že?“ skúsila, aj keď odpoveď poznala. „Tak hádam tento Potter nebude priťahovať problémy.“
„Nebude, je rozumnejší než ja v jeho veku. A okrem toho, Remus na nich dohliadne.“
„Myslíš, že mu bude robiť profesor Herbológie problémy?“ potichu sa spýtala.
„Myslím, že nie. Nech je Neville akýkoľvek, Charlieho má rád. Mám obavy, aby to nebolo naopak, vieš? Aby naňho nebol Charlie priveľmi protivný.“
„Bude.“
„Asi áno. A vyhovoriť sa mu to nebude dať. Ublížil jeho matke a to mu nezabudne nikdy,“ dedukoval.
„A Neville sa nebude môcť vôbec čudovať. Z druhého profesora mám väčšie obavy…“
„Jasne, Malfoy. Ale ten nemôže byť predsa horší, než kedy bol Snape, nie?“
„Môže byť nebezpečnejší, pretože sa cíti ukrivdene, ponížene, frustrovane… stále to je len rozmaznané bohaté decko, ktoré prišlo o všetko a musí sa živiť prácou… býva v hrade, lebo nemá kde, plat profesora je mizerný a nemá nič. A mne to zrejme dáva za vinu. Ako inak. Bol som to ja, kto odstránil Voldemorta a tým naštartoval… tú ministerskú čistku. Jeho rodičia trčia v Azkabane, doživotne a on je ešte menší, než bol ktokoľvek z tých humusákov, chudákov a muklomilov, ktorými predtým pohŕdal,“ znechutene sa otriasol. „Čiže áno, nebezpečnejší rozhodne bude,“ pozrel na ňu. Uprene sa naňho dívala. Slabo sa pousmial. „Už sme to preberali s Remusom. Minerva na to dohliadne. Možno Charlieho nebude mať rád… a opaku by som sa veľmi divil… a možno mu bude dávať tresty, ale ublížiť mu neublíži.“
„No, hádam máš pravdu…“
„Počujem hlasy! Mám zavreté oči! Nedívam sa! Ste oblečení?“ v obývačke sa zjavila Hermiona s rukou na očiach. Uchechtli sa.
„Jasne, pokojne sa môžeš pridať.“
„Výborne,“ usmiala sa na nich, keď si sadla za stôl a vrhla sa na hrianky. „Čo ste riešili?“
——
Posledný víkend pred koncom prázdnin sa konalo rozlúčkové grilovanie. Aspoň tak to nazvala Hermiona, pretože Tedy a Charlie odídu na Rokfort a ak by platiť starý systém, domov by prišli až na Vianoce. V dnešnej dobe však deti, ktoré nemajú rodičov profesorov, môžu domov zavítať aj skôr. Dôvod k niečomu takémuto musí byť vážny a Harry s Charliem špekulovali, aký predložiť riaditeľke Rokfortu, aby Charlieho uvoľnila aspoň občas.
Posledné dni si rodičia chceli Charlieho skutočne užiť. Ginny už oficiálne patrila do športovej redakcie, do ktorej mala nastúpiť až druhého septembra, napriek tomu tam párkrát zašla. A poobede sa venovala len najstaršiemu synovi, s ktorým lietala, prihrávala mu a radila tak, ako bývalý stíhač nedokázal. Harry napokon vytiahol aj Blesk, ktorý predsa lietal a v trojici trávili skoro všetok čas vo vzduchu. Charliemu sa tieto chvíle zdali tými najúžasnejšími, ktoré mohol v živote stráviť a tak nejako tušil, že rodičia zdieľajú podobné pocity.
Lenže malo prísť aj k tomu, čoho sa Harry obával od chvíle, kedy si začal budovať vzťah so synom. Tak, ako sa vo svojom detstve na cestu vlakom tešil, tak by teraz najradšej celý vlak vymazal z povrchu zemského spolu s Rokfortom. Bola to ale hlúposť, to vedel.
„Tak, počkáme na mamu… zbalené máš všetko?“ spýtal sa syna, keď sa primiestnil k Brlohu. Prikývol. „Máš aj Merlina? A prútik? Uniformy?“
„Otec, už si ako mama s babkou,“ prevrátil oči.
„Je to dôležité, no…“ nervózne sa pomrvil. „Budeš písať, dobre?“
„Určite,“ usmial sa.
„A prvý list hneď dnes večer… chcem vedieť, do akej fakulty sa dostaneš…“
„Do Chrabromilu, kam inam by sa mal dostať?“ smrkla Molly. Jej prvý vnuk sa chystal na Rokfort. „Tu máš, zlatko. Pripravila som ti chlebíky. A jablko. A koláč…“
„Babi, vo vlaku sa občerstvenie predsa dá kúpiť, nie? Tedy vravel…“
„Nemusíš ale míňať peniaze,“ nepozdávalo sa jej. „Určite si nejakú čokoládovú žabku kúp, ale aby si kupoval všetko jedlo, to nie. Je to dlhá cesta, budeš mať hlad.“
„Cesta trvá šesť hodín a tridsať sedem minút… Tedy vravel,“ zasmial sa.
„Mne to prišlo ako hodina,“ prezradil Harry. „Nastúpili sme, povedali štyri vety a vystúpili…“
„Preháňaš, drahý,“ zavrtela hlavou Molly. Harry sa s Charliem na seba uškrnuli.
Spozorneli, keď sa v krbe zjavili plamene. Vyšla z nich Ginny a okamžite kontrolovala syna.
„Si prichystaný? Môžeme vyraziť?“
„Som a mám aj chlebíky,“ zamával proviantom.
„Dúfam, že nie s mäsom z konzervy,“ vydesila sa.
„Iste, že s mäsom z konzervy. To sa na cestu hodí najlepšie. Všetky moje deti, keď cestovali na Rokfort…“
„Dobre, mami. Porozprávaš to Charliemu potom. Musíme ísť, aby sme sa vyhli zhonu.“
Harry potom rozprával synovi o tom, ako správne vyzerá weasleyovský zhon, ktorého pravidelným účastníkom bol aj on. Musel Freda pochváliť. Síce za to mohli kúzla, ale jazdil disciplinovane a opatrne. Hoci nadával z okna skoro na všetkých vodičov, motorkárov a najviac sa ušlo cyklistom. Charlie sa na strýkovi zabával a zvyšovalo sa v ňom nadšenie a rástlo očakávanie.
Na stanicu prišli pomerne včas. Harry sa s úsmevom díval na rodičov s deťmi a v spomienkach sa vrátil do doby, kedy aj on čakal, kedy Rokfortský Expres vyrazí. Aj teraz tu čakal. Všimol si novinárov, ktorí vedeli, že sa tu tento deň Harry Potter zjaví a striehli. Fotoaparáty cvakli. Ani jeden z nich však nenabral odvahu prísť bližšie.
„Tam je Tedy!“ nadšene skríkol Charlie a začal svoj vozík tlačiť rýchlejšie, až mu na kufroch nadskakovala klietka s Merlinom.
„Staré dobré časy,“ povzdychol Fred dívajúc sa na deti. „Teraz sú to len objednávky, odvody, dane, účty…“
„Sám si za to môžeš,“ zaškľabila sa naňho sestra.
„Akoby si žila v inom svete.“
„Mňa, na rozdiel od teba, trápia len tie účty. Za ostatné si s Georgeom môžete sami, páni podnikatelia…“
„Ahojte,“ pozdravili ich Lupinovci. Zvítali sa s nimi, Fred s Tonksovou začali diskutovať, Lupin ale musel do vlaku robiť dozor. Tedy zahlásil, že jeho spolužiaci už zabrali kupé a jeden z nich Remusovi pomáhal s ich kuframi.
„Absolútne nič sa nezmenilo,“ usmiala sa Ginny dívajúc sa okolo seba. Harry v jej očiach zbadal smútok, ktorý snažila prebiť hrdosť.
„Pokým bude svet svetom, bude to tak,“ Fred vypudil múdrosť.
„Je čas,“ hlesol Harry. Bolo o päť minút jedenásť.
„Dobre, zlato,“ Ginny položila synovi ruky na ramená. „Vieš, ako sa máš správať, však?“ pousmiala sa a prehltla slzy. „Píš tak často, ako budeš môcť, poslúchaj a uč sa. A nevymýšľaj hlavne,“ vtisla mu na obe líca po dva bozky a objala ho, až sa začal chlapec trocha vykrucovať. Toto nemusel predsa nikto vidieť, nie?
„Správne, píš,“ Harry si k synovi prikľakol a pohladil ho po líci. „Vieš, na čo si dávať pozor a koho neprovokovať. Keby sa čokoľvek dialo, bež za Remusom. Nesnaž sa nič vyriešiť sám, jasné?“ slabo sa pousmial. Charlie prikývol.
„A aj ty ma informuj… veď vieš,“ významne povytiahol obočie a kútikom oka pozrel na mamu. „Nech všetko vyjde tak, ako má,“ usmial sa. Neodolal a ešte raz objal mamu, ale potom už vyskočil do vlaku, aby s Tedym a ostatnými deťmi pootvárali okná a mávali im.
A Harry mu mával naspäť. Spolu s Ginny a Fredom, ktorý za nimi niečo kričal. Niečo o záchodovej doske a Harry sa napriek pohnutej nálade musel zasmiať. Skutočne sa nič nezmenilo. Stál tam aj vo chvíli, kedy vlak zmizol za zákrutou. Ginny doňho jemne drgla. Keď na ňu pozrel, zbadal slzy, hoci sa usmievala. Ich syn šiel prvý raz na Rokfort.
„Poďme, kým tamtí nenaberú odvahu a nebudú sa pýtať sprostosti…“ rýchlo opustili vlakovú stanicu. Odviezli aj Tonksovú, ktorá sa v Deravom kotlíku preletaxovala na Ministerstvo.
„Je mi divne,“ prezradila Ginny sediac v zadnej miestnosti obchodu dvojčiat.
„Chceš panáka?“ spýtal sa George.
„Nechcem sa opiť,“ vrkla po ňom. „Ale je to divné, keď ide dieťa prvý raz do školy. Už chápem mamu, prečo bola vždy taká…“
„Precitlivená,“ zaškľabil sa Fred. „Pamätám, že ma skoro pridusila…“
„To sa asi dialo často, nie?“ pridal sa aj Harry. On si toho jedného panáka dal.
„No áno… buď objímala, alebo nadávala.“
„V našom prípade viac nadávala.“
„Pravda,“ prikývol a v myšlienkach sa vrátil na nástupisko a k mávajúcemu Charliemu odchádzajúcemu na Rokfort.
Chvíľu s nimi posedeli a pospomínali na staré dobré časy, hoci detské boli len dobré, i keď si to vtedy nemysleli. Potom sa ale rozlúčili, s obedom ich čakala Molly a aj Hermiona.
Po obede si šiel Harry pripraviť všetko do práce podľa zoznamu, ktorý obdržal u Bishopa a zistil, že sa vlastne všetko nachádza v škatuli, ktorú dostal k narodeninám. Zrazu mu prišlo, že je všade ticho. Hoci Hermiona v jednom kuse o niečom hovorila, on tak nejako čakal, že sa odniekiaľ ozve Charlie. Až musel zavrtieť hlavou a pripustiť si, že mu asi začína šibať.
——
Cesta vlakom bola presne taká, ako mu ju opisovali všetci členovia rodiny, hoci každý svojským spôsobom. Tedy si ho automaticky vzal pod ochranné krídla aspoň do doby, kým nespozná svojich spolužiakov a neskamaráti sa s nimi. Bolo predsa nemysliteľné, aby sa tretiak bavil s prvákom. Teda, baviť sa mohli, to určite, ale obaja budú mať iné hodiny, iných spolužiakov, iných kamarátov, Tedy bude chodiť do Rokvillu.
Napriek tomu ho zoznámil s dvoma chlapcami z jeho ročníka a cesta ubiehala veľmi rýchlo. Tedyho spolužiaci sa pýtali na jeho otca a vyťahovali informácie, čo všetko musel vykonať. Boli dosť sklamaní, keď im Charlie povedal, že to vlastne nevie. Otec mu o tom nehovoril. Rozprával mu o všelijakých kúzlach a elixíroch, zlých aj dobrých, rozprával mu o Voldemortovi a o tom, čo spolu s Hermionou a strýkom Ronom zažili, ale o tých skoro dvanástich rokoch nič konkrétne. A vedel, že sa s podobnými otázkami ešte stretne. Bol predsa synom Hrdinu.
A že je to fakt napovedalo aj to, že im prišli nakúkať do kupé deti. Až kým sa Tedy nepostavil a jednoducho nestiahol roletu na dverách. Remus im tam nazrel počas jazdy trikrát a Tedy trikrát prevrátil oči. Tiež to nemal jednoduché ako syn profesora. Bol už na to vytrénovaný na rozdiel od Charlieho.
Keď prišla pani s vozíkom, tak si okrem čokoládovej žabky kúpil aj šumivé bzučalky. Chlebíky od babičky však zjedol a zjedol aj jablko, ale s koláčmi sa rozdelil. Nevedel pochopiť, prečo má jeho babka takmer až chorobnú posadnutosť potrebou každého prekrmovať. Zbalila mu toľko koláčov, že by sa s nimi trápil ešte koncom týždňa. A tak sa v kupé rozhostila koláčová hostina.
Nie, nepripadalo mu, že cesta trvá hodinu, ako spomínal otec, ale ubehla vážne rýchle. Tiež vedel, že do Rokfortu pôjde prvý raz na člnkoch.
„Ty musíš byť Charlie Potter…“ Na ramene sa mu zjavila dlaň veľkosti pokrievky od smetného koša. Aspoň tak mu to pripadalo. Keď sa obrátil, musel hlavu veľmi vyvrátiť, aby dovidel až hore. Začul šušot ostatných prvákov, ktorí čakali na loďky. Potter… Potter… No áno, bol synom Hrdinu, no…
„A vy ste Rubeus Hagrid, rokfortský hájnik a profesor Starostlivosti o čarovné tvory. Teší ma,“ úctivo sa pozdravil a podal obrovi drobnú dlaň.
„Šmárja… vážne akoby som videl Harryho… tvojho otca. Bol to môj priateľ, vieš?“
„Viem,“ prikývol vážne. „Podľa otca ste boli jeho prvým kamarátom v čarodejníckom svete,“ usmial sa. Na Hagridovej tvári sa rozlial široký úsmev. Potter… Syn Hrdinu… A kamaráti sa s profesorom… začul šušot.
„To som rád, že o mne tvoj tatko takto hovorí. No a… no veď ešte spolu budeme,“ plesol ho po pleci, až mal Charlie pocit, že sa zaboril desať centimetrov do zeme. „Tak poďte semkaj prváci a rýchlo!“ zháňal ich Hagrid.
„Ty si Charlie Potter?“ spýtal sa ho akýsi chlapec a premeriaval si ho od hlavy po päty.
„Ten poloobor to predsa povedal jasne, nie?“ zavrtelo hlavou akési dievča a pozorne si ho obzeralo. Odkiaľ vie, že otcov kamarát je poloobor? pomyslel si Charlie.
„Ahoj, ja som Brooks Oliver,“ ruku mu podával akýsi vyšší chlapec s hnedými vlasmi a aj očami.
„Teší ma, Oliver. Ja som Charles,“ stisol mu ruku.
„Nie, ja som Brooks. Oliver je moje priezvisko,“ prezradil s krivým úškrnom. Ten chalan, ktorý ho oslovil ako prvý, sa zahihňal.
„Ja by som so zoznamovaním počkala, až nás klobúk zaradí,“ ozvalo sa to dievča. Charlie zvraštil obočie. Z nejakého dôvodu mu pripadala ako krstná Hermiona… aspoň podľa otcových rečí, ktorou ju popisoval, keď bola malá. „Čo keď budete v rozdielnych fakultách?“
„Tak sa budeme poznať o čosi skorej,“ mykol plecami Charlie. A pozrel na Olivera. „Tak teda ahoj, Brooks.“
„Ja viem, moji rodičia to trocha nedomysleli,“ potichu mu povedal chlapec. Hagrid ich už hnal do lodiek.
„Mne hrozilo, že sa budem volať Harry,“ prezradil chlapcovi. Ten sa zahihňal.
„To by zabili teda riadne, to fakt,“ uchechtol sa, keď si sadli. Aj s tým premúdreným dievčaťom a vysokým chalanom, ktorí sa im nepredstavili. Tak nech.
Všetci boli ticho a dívali sa na hrad, ktorý sa pred nimi čím ďalej tým viac týčil. Aj keď o ňom počul snáď tisíc ráz, ak nie viac, nevynahradí to jeden pohľad naňho. Kochal sa tým pohľadom a chápal, prečo o ňom mama hovorila s takou láskou. A tiež otec.
Keď sa dostali po vode prakticky až ku hradu, Hagrid ich vyháňal a súril, aby si pohli. Snažil sa pôsobiť prísne, Charlie už ale o ňom počul dosť na to, aby pochopil, že sa skutočne len snaží. Nevie byť prísny.
Vyzdvihla si ich Septima Vectorová, zástupkyňa riaditeľky, aby ich odviedla k Veľkej siene, kde sa už teraz usádzajú starší študenti. Rozprávala im o tom, ako im nasadia na hlavu klobúk, ktorý odhadne ich charakter a podľa toho ich zariadia do fakúlt. Charlie by sa stavil, že toto takmer každé dieťa ovládalo, pretože to doma počulo neraz, pokiaľ sa teda nenarodilo ako muklovský čarodejník. Aj tu však platili výnimky. Krstná vedela všetko a oveľa viac.
Keď vkročili do Siene, hovory pozvoľna utíchli a všetci ich sledovali. Prišli až pred profesorský stôl a riaditeľka začala rozprávať o tom, že začal nový školský rok a tak… Charlie pohľadom vyhľadal Tedyho, ktorý smerom k nemu zdvihol prst.
Lenže potom sa otočil k profesorom a nedalo sa vedľa obrovitého Hagrida nezbadať Nevilla, ktorý sa naňho usmial. Nereagoval. Prezeral si ďalších profesorov. Lupin sa spokojne opieral a keď sa ich pohľady stretli, mrkol naňho. Slabo sa usmial. Profesorka už vyvolávala písmeno B.
Pokračoval v prezeraní si profesorov. Podľa rozprávania ich poznal. Profesorka Vectorová sa stala riaditeľkou Chrabromilskej fakulty. Maličký profesor Flitwick stále učil Čarovanie a viedol Bystrohlav. Bifľomoru sa po odchode profesorky Sproutovej ujala profesorka Sinistrová a Slizolin viedla Charity Burbageová, ktorá vyučovala Život a zvyky muklov. Aj tu sa spravila rázna čiara za zvyklosťami z dôb minulých. Tak ako v celej spoločnosti.
Charlie chtiac nechtiac pozrel na profesora Elixírov. Otcov spolužiak a školský nepriateľ. Jeho rodičia boli usvedčenými smrťožrútmi. A on skončil tu. Otec ho varoval, že zrejme práve tento profesor ho nebude mať rád a s najväčšou pravdepodobnosťou sa bude snažiť o čo najväčšie znepríjemnenie jeho školských časov. Nejako podobne, ako profesor Snape. Aj o tom človeku si Charlie vypočul veľa historiek, takže mal dobrú predstavu, ako sa môže profesor Malfoy správať. A začalo to presne tak, ako predpokladali. Profesor Malfoy naňho nepriateľsky a povýšenecky civel. Tak nech. Charlie odvrátil pohľad a zameral sa na profesorku Vectorovú.
„Oliver, Brooks!“ vyvolala chlapca, s ktorým sa zoznámil pri loďkách. A nepomýlila sa. Jeho potenciálny kamarát si sadol na stoličku a vyfasoval klobúk na hlavu. Chvíľu sa nič nedialo. Brooks sa pod klobúkom mrvil dosť dlhú dobu. Alebo sa to Charliemu len zdalo, pretože dovtedy nedával pozor. Nakoniec klobúk vykríkol.
„Chrabromil!“ Brooksovi viditeľne odľahlo. Chrabromil bola super fakulta a nielen preto, že prakticky celá Charlieho rodina do Chrabromilu chodila. Teda, okrem tety Susan a vlastne aj Tedyho mamy. Všetci chceli skončiť v Chrabromile, pretože to bola cool fakulta.
„Potter, Charles!“ vykríkla profesorka. Charlie prehltol. Riaditeľka sa pohla, aby naňho lepšie videla. A pohol sa aj Hagrid, ako videl. A znova začul to šušotanie, tentoraz sa nieslo z celej Siene. A to bol len syn. Nevedel si ani predstaviť, aký záujem musel vyvolať jeho otec. Asi by bolo priveľmi hlúpe, keby skončil inde, ako v Chrabromile. Alebo naopak. Možno by bola sranda vidieť tie výrazy, keby skončil inde, ako v Chrabromile.
„Ahá! Syn Harryho Pottera, Hrdinu a záchrancu sveta, Vyvoleného, ktorému som dal pred devätnástimi rokmi na výber. Mohol rovnako skončiť aj v Slizoline, vieš?“
„Viem,“ pomyslel si. Klobúk mu rozumel.
„Takže ti vytárali všetko. Dobre. A čo mám spraviť s tebou? Celá tá vaša banda skončila v Chrabromile, ale ja vidím veľmi bystrú myseľ, na tvoj vek až preveľmi bystrú a nech premýšľam ako chcem, toto Harry Potter nie je ani náhodou a hoci bola tvoja mama celkom šikovná a v škole sa jej darilo, bola len priemerom. Tvoja myseľ je ale vyšperkovaná… kto za to môže?“
„Hermiona Grangerová,“ prezradil Charlie.
„Ha! Jasne. No ale aj tá skončila v Chrabromile. Hm…“ klobúk sa zamyslel. A Charlie si poposadol. Trocha znervóznel. Sedel tam už asi dosť dlho. Všetci v Sieni naťahovali krk a čakali na verdikt. „Je to veľmi ťažké rozhodnutie, chlapče,“ klobúk vyzeral nespokojne. „Oveľa ťažšie, ako u tvojho otca…“
„Otec vravel, že keď nebudete vedieť, mám si vybrať ja…“
„Tvoj otec tára dve na tri. Kedy som ja nevedel? Há? Čo si o sebe vôbec myslí, nevďačník. Pomohol som mu v druhom ročníku…“
„Pri záchrane mojej mamy. Aj to viem. A viete, kam ma zaradiť?“
„Nie, to takto narýchlo neviem. Máš oveľa bystrejšiu myseľ, hoci odvaha sa ešte ukázať nemusela. Veď, čo si v živote doteraz dokázal? Matka ťa držala v utajení a bolo ti v tom utajení dobre. Tvoj otec na rozdiel od teba…“
„Prestaňte ma porovnávať s otcom,“ zamračil sa Charlie. Šušot prešiel do hovoru. Dokonca začul za sebou odsúvanie stoličiek.
„No, len sa nerozčuľuj, dobre? Snažím sa len naznačiť, že je to nesmierne zložité…“
„Tak nechajte proste mňa, nech si vyberiem…“
„Ty by si si vybral tú cool fakultu, ako si ju nazval…“
„No jasne. Kde inde by som mal skončiť?“
„Premýšľam nad Bystrohlavom, chlapče netrpezlivý.“
„Bystrohlavčania sú suchári,“ nepozdávalo sa mu. „A bystrú myseľ si predsa môžem cibriť aj v Chrabromile, nie? Ako Hermiona Grangerová…“ Kútikom oka zbadal riaditeľku, ktorá pristúpila k Vectorovej. Zrejme trhli rekord pri zaraďovaní.
„Je všetko v poriadku?“ zohla sa k nemu riaditeľka. Previnilo sa pousmial. „Aha,“ pochopila a stiahla obočie. „Klobúk, nemôžeme tu sedieť a diskutovať celý večer. Tak sa už rozhodni.“
„Tiež netrpezlivá dáma.“ Začul nespokojne zafunieť klobúk. „Všetci si to predstavujú ako nákup v samoobsluhe. Vyberú dve konzervy a rozhodujú sa, ktorá je lepšia. Ktorá má väčšiu výživovú hodnotu. Ktorá…“
„Klobúk, prosím, zaraď ma do Chrabromilu…“
„No a to si nevedel povedať skôr?“
„Chrabromil!“