J 14.Severus Au-pair

———-

Severus stál pri kotlíku a sústredene, so stiahnutým obočím a stisnutou sánkou pozoroval bubliny vytvárajúce sa na hladine vriacej tekutiny. Toto je už jeho dvestoštyridsiaty piaty pokus. Dvestoštyridsať štyri krát sa pokúšal dosiahnuť dokonalosť. Menil množstvo prísad, prehadzoval postupnosť ich pridávania, používal rôzne spôsoby miešania, ich počet a smer. Ale už sa blížil ku koncu. Vedel to, teraz mu to určite vyjde a podarí sa mu zdokonaliť elixír proti germinkelskému moru. Posledný výkrik zúfalstva zo strany Temného pána predtým, ako ho odprevadili na onen svet. Zaplavil ním celé západné Anglicko, postihoval najmä deti a tie mali trvalé následky. Ich pľúca nedostali príležitosť k tomu, aby sa dostatočne vyvinuli a väčšinou medzi šestnástim a osemnástim rokom umierali. Už ich nedokázali umiestňovať v nemocniciach, tie praskali vo švíkoch. Desať rokov hľadal niečo, čo by pomohlo. Pátral po prísadách či rastlinného alebo živočíšneho pôvodu, po ich kombináciách. Vyskúšal nerasty a minerály, obracal sa na čarovné tvory. Až našiel to, čo potreboval. Teraz to už len všetko pospájať. Zabralo mu to posledného polroka, kedy v každej voľnej chvíli miešal v kotlíku. Dva mesiace prázdnin, ktoré začali pred týždňom mu prišli vhod. Nebude nikým rušený. Nedele sa však nerátajú, tie musí tráviť s rodinou, ako si nešťastne uvedomil. Nútia ho k tomu už tak dlho, že si na to vlastne zvykol. Ale to je teraz jedno, sedemnásť prasknutých bublín a posledné hodenie myrtrých vajíčok. A bude to. Bude víťaz. Napäto držal ruku nad kotlíkom, keď sa ozval zvonček. Strhol sa.

 „Do čerta!“ prskol a bezradne strelil pohľadom do kotlíka, od ktorého na zlomok sekundy odvrátil pozornosť, keď začul zvonček. „Do kotla!!! Ja sa na to…“ precedil nazúrene pomedzi zuby. Ďalší pokus v háji, určite mu nejaká bublinka ušla. Zúrivo šmaril myrtrie vajíčka do rohu miestnosti. Zvonček sa ozval nanovo, tentoraz nástojčivejšie. „Zabijem…“ vrkol a naštvane kráčal po schodoch z pivnice. Rozčúlilo ho ešte viac, keď sa zvonček ozval do tretice, tentoraz prerušovane a netrpezlivo. „Niekto sa musí strašne ponáhľať,“ sarkasticky natiahol a razantne otvoril dvere. „Potter,“ sykol s nepriateľským výrazom. „Čo si, sakra, myslíš, že robíš?“ vŕkal a prebodával ho pohľadom. Kútikom oka zahliadol dve maličké postavičky, ako sa predrali dovnútra. Neveriacky pozrel smerom dole, ale už to bolo preč. Obrátil pozornosť naspäť k návšteve. „Vieš, čo si zase pokazil? Máš snáď v riti vrtuľu? Čo…“

 „Severus,“ netrpezlivo ho prerušil, v tvári prosebný výraz. „Nerád ťa obťažujem a nemám príliš času. Všetko sa na poslednú chvíľu rúca,“ v rýchlosti vysvetľoval, jednou nohou pripravený zmiznúť. „Neviem nikoho zohnať… nikto nemôže. Ginny sa nepodarilo vypadnúť skôr z práce a môžeme sa stretnúť až na mieste…“

 „O čom to trepeš?“ žiadal ozrejmiť.

 „O aurorskej konferencii za účasti manželiek,“ zvraštil obočie, akože mu nie je jasné, ako na to mohol zabudnúť, keď len v nedeľu o tom debatovali.

 „A čo ja s ňou mám mať?“ zaškľabil sa.

 „Nič,“ mykol plecami.

 „Tak mi teda vysvetli, načo ma s tým otravuješ,“ zavrčal. „Práve si mi pokazil ani neviem koľký pokus.“

 „Už som povedal, že nerád obťažujem,“ zavrčal naspäť. „Ale povedal som aj to, že nemám príliš času. Musím sa ponáhľať, za polhodinu sa mám stretnúť s Ginny a doteraz som zháňal niekoho, kto by postrážil deti,“ nevinne natiahol.

 „A zrejme mi chceš naznačiť, že si nikoho nezohnal,“ podozrievavo stiahol obočie a výstražne zazeral.

 „Tak nejako,“ hlesol nesmelo.

 „Tak na to zabudni.“

 „Keby to nebolo nutné, nechodil by som za tebou. Ale teraz už skutočne musím ísť,“ otáčal sa k odchodu.

 „Počkaj!“ štekol. „Ja nemám čas strážiť tvoje decká!“

 „Viem, že si veľmi zaneprázdnený,“ jeho hlas znel úzkostlivo a spravil krok smerom k bránke. „Ale ja si skutočne teraz nepomôžem…“

 „Vráť sa!“ začala ho zachvacovať panika. „Potter… to nemôžeš myslieť vážne… ja nie som žiadna opatrovateľka. Sem poď!“

 „Len chvíľu.“ Otváral bránku.

 „Ani keby si chcel ísť len po mlieko do obchodu.“ V tvári už nemal výraz paniky, ale bezradnosti, bezmocnosti a hlavne hrôzy. „Potter!“ vyštekol, ale začul len puknutie. Jeho najmilší synovec sa odmiestnil a nechal ho so svojimi deťmi. S dvoma malými deťmi. Veľmi malými deťmi. Nepripraveného a nevarovaného, bezbranného a samého. S malými Pottermi. „Ja ťa aj tak raz zadrhnem,“ potichu zavrčal smerom k bránke a nadýchol sa. Odhodlane sa otočil smerom do domu.

 Deti našiel sedieť v obývačke na gauči. Upierali naňho tie svoje zelené oči a tvárili sa nevinne. Neveril im tento výraz, jeho tak ľahko neoklamú. Postavil sa oproti nim s rukami prekríženými na prsiach a dopredu ich pohľadom varoval. Výstražným.

 „Ahoj strýko,“ zaševelili obe s milým úsmevom. Päťroční Potteri. Jeden chlapec, čiernovlasý a jedno dievča, ryšavé. Po každej návšteve Potterov zle spával, boli jeho nočnými morami. Pohromou a skazou. Boli takí vtieraví, nedisciplinovaní a… a… živí, až mal chuť Potterovi niečo otrieskať o hlavu, že si ich nevie poriadne vychovať. Aj keď on sám by potreboval malý dvor a veľký bič.

 „Slušne vychovaní čarodejníci pozdravia hneď… a neutekajú dnu bez toho, aby im niekto najprv uhol z cesty,“ potichu vŕkal. Úsmevy nezmizli, naopak, roztiahli sa ešte viac. Keď s tým neprestanú, asi im tie ústočká vyrovná nejakým kúzlom. „Keď ste už tu…“ natiahol, „… asi vás tu budem musieť nechať,“ zamračil sa. „Teraz mlčky a mravne počkáme, kým si vás nepríde vyzdvihnúť váš otec.“ A ja dúfam, že to nepotrvá príliš dlho. Koľko môže trvať taká konferencia? Tri… štyri hodiny? Merlin, to je doba.

 „Ale to nejde,“ zamračilo sa dievčatko a nechápavo pozrelo na brata. Ten prekvapene zazeral po strýkovi. Obrátila stále zamračený pohľad opäť na strýka.

 „A prečo by to nemalo ísť?“ prísne zagánil.

 „Predsa po nás nemôžeš chcieť, aby sme mlčali do zajtra,“ trpezlivo vysvetlila a protestne zavrtela hlavou. Snapeov výraz skamenel.

 „Ako prosím?“ Určite sa musel prepočuť.

 „Že tu budeme až do zajtra,“ ozval sa chlapec.

 „Ale to musí byť omyl,“ vrkol a uvedomenie si skutočnosti ho usadilo do kresla. Očami strieľal z jedného na druhého. „Váš otec mi povedal, že to bude len chvíľa. Ako si to vôbec predstavuje?!“ Oklamal ho. Podlo mu zamlčal skutočnosť, zbabelo ušiel skôr, ako to mohol vysvetliť. A prečo? Pretože vedel, že by s takýmto niečím nikdy nesúhlasil. Nikdy by si dobrovoľne na seba neuplietol takýto strašný bič.

 „Vidíš… mamka mala pravdu keď ockovi hovorila, aby mu to najprv povedal,“ dievčatko sa pozeralo na brata a ukazovalo na strýka.

 „Moment,“ Severus spozornel. „Ako dlho sa toto vlastne plánovalo?“ zamračene sa pýtal.

 „No… už včera hrozilo, že nebudeme mať kam ísť,“ Lily mykla plecami. „Všetci sú totiž niekde preč.“

 „A dnes odišiel aj strýko Fred..,“ dopĺňal Sevie. „Musel… volali ho.“

 „A mamka hovorila, že by ti to mal vysvetliť.“

 „To jednoznačne,“ sykol. „Aspoň jeden z vašich rodičov je schopný triezveho úsudku.“

 „Ale tatko povedal, že ti radšej nič nepovie.“

 „Pretože by si vyletel z kože.“

 „A určite by si nesúhlasil.“

 „Vraj nie si rodinne založený.“

 „Ale keď ti nás tu nechá…“

 „Nebudeš mať to srdce vyhodiť nás na ulicu… na dážď a mráz…“

 „Vonku ani neprší a ani nemrzne,“ nadvihol obočie stále vstrebávajúc informácie, ktoré naňho vychrlili.

 „To sa len tak hovorí,“ Lily ho prebehla pobaveným pohľadom. „A už včera to vyzeralo, že nebudeme mať kde ísť.“

 „Ale mamka ocka varovala… vraj ho zabiješ, keď to spraví.“

 „Ale on hovoril, že to riskne.“

 „Tá jeho tupá odvaha,“ zamrmlal si pod nos.

 „Vraj len vrčíš, ale inak si v poriadku.“

 „V poriadku…“ neveriacky sa zaškľabil. Bolo zaujímavé dozvedieť sa, čo si o ňom doma rozprávajú.

 „Áno,“ horlivo prikyvovali. „Vraj to, že si stále zalezený v tej svojej pivnici a nos vystrčíš len v nedeľu, kedy k nám chodíš na obed ešte neznamená, že si úplne strelený. Vraj si len fanatický.“

 „Strelený… fanatický…“ Severus sa nestihol čudovať.

 „Uhm… a krstný Sirius na to povedal, že máš cez prázdniny aspoň raz za týždeň poriadne jedlo.“

 „Keď sa nemôžeš spoliehať na škriatkov a rokfortskú kuchyňu.“

 „Ale nebyť hladu, tak ani neprídeš.“

 „Ja nemám hlad.“ Toto ho rozčúlilo. Black si ani po rokoch nedá pokoj, akoby on nejako zvlášť úžasne varil. Nebyť Susan, dávno zatrepe kopytami. Od hladu. Rovnako ako všetci… spoliehajú sa len na svoje manželky. On sa dokáže o seba postarať. Dobre, možno sa zanedbáva, pretože na to nemá čas, ale keby chcel, tak si v pohode uvarí. Čo si vlastne ten Black o sebe myslí!

 „Mamku aj tetu Hermionu to tiež rozčúlilo,“ upokojovala ho Lily.

 „A to nehovoríme o krstnej Susan,“ prikývol Sevie.

 „Vynadala Siriusovi, že vraj vieš dobre variť… Je to pravda?“

 „Samozrejme,“ horlivo vyhŕkol, aby aspoň tie deti presvedčil.

 „Ale on hovoril, že ťa nikdy nevideli variť.“

 „A ujo Ron zase hovoril, že na konzervách a polievkach z vrecúška sa nedá žiť.“

 „Áno, to je ten pravý gurmán.“

 „A vraj ani nie si taký bohatý, aby si chodil denne do Deravého kotlíka.“

 „A to zase kto hovoril?“ vyprskol. Už ho to znervózňovalo a dostávalo do rozpakov. Ako často ho tá banda takto otvorene preberá…

 „Už nevieme, bolo ich tam vtedy veľa.“

 „Tak veľa…“ Vskutku úžasné. Deti naňho upierali zrak a prikyvovali. Poznali ho odmalička a naučili sa to jeho frflanie a prskanie brať flegmaticky. Skutočne len vrčal, ale i tak ich mal rád. Ich dvoch a bratranca Damiana určite. To bol pätnásťročný Siriusov syn. Ostatné deti sa od neho držali čo najďalej.

 „Čo budeme robiť?“ vytrhol ho zo zamyslenia Sevie.

 „Čo by sme asi tak mohli robiť? Nič… už som povedal, že počkáme na vášho otca. Bude musieť pochopiť, že tu nemôžete ostať do zajtra.“

 „A prečo by sme nemohli?“ nechápala Lily.

 „A kde si asi predstavuješ, že budete spať?“ zaškľabil sa na ňu.

 „Na tvojej posteli, predsa…“ odpovedal Sevie, akoby to bola tá najsamozrejmejšia vec.

 „Aha,“ sarkasticky natiahol a prebodával ho pohľadom. „A kde si asi myslíte, že budem spať ja?“

 „Môžeš s nami.“

 „To iste.“

 „Alebo môžeš na pohovke, prípadne na zemi. Keď sa všetci stretneme v Brlohu, rodičia sú prinútení spať na zemi.“

 „Pretože vás je zbytočne veľa,“ vrkol. „Ja nemienim spať ani na pohovke a ani na zemi. Nemyslíte, že už nie som najmladší, aby som postupoval takéto divoké spôsoby nocovania? Naopak… vy ste k tomu vhodnejší. Keď uvážim, že vám chýba istá disciplína, práve toto by vás mohlo utužiť… ako duševne tak i fyzicky. Dokonca som ochotný vyčarovať vám aj nejaké spacáky. Ale v mojej posteli rozhodne spať nebudete.“ Už ich vidí, ako sa mu tam mrvia, všetko ničia, slintajú a možno… Merlin, možno by mu to mohli ocikať… aj keď, plienky už tuším dávno nenosia. Horko-ťažko si udržuje svoje lôžko v bezchybnom stave, určite im nedovolí, aby mu ho spustošili.

 „Takže nás nevyhodíš na ulicu?“ uškŕňal sa Sevie.

 „Nie… asi nie. Kto by sa pozeral na ukrivdenú tvár vášho otca alebo by znášal hnev vašej matky?“ zaceril sa. „Na to nemám čas.“ Ale vonku je teplo, možno by to prežili… Severus, neblázni. Už ich tu raz máš, tak ich budeš musieť strpieť. Ale s ich nenormálnym otcom si to vybaví. A to raz a navždy. Zadrhne ho a bude mať do konca života pokoj.

 „Výborne,“ zhodnotila Lily. „Čo teda budeme robiť?“ spýtala sa znova.

 „Čo ja viem,“ vrkol podráždene. Najradšej by sa vrhol do pivnice, ale nemohol ich tu nechať samých. Všetko by mu tu spľundrovali, celý dom a on skutočne nemá čas dávať ho do poriadku. Aby nemusel upratovať, tak sa radšej ničoho nedotýkal. Nič nepremiestňoval, nič nevyberal a nikde nič nepokladal. Už ich vidí… malé tajfúny, ktoré by nenechali nič v pôvodnom stave. Ach, Merlin… koľko času s nimi zbytočne zabije. „Čo zvyknete robievať?“

 „Väčšinou sa s nami hrajú…“

 „Myslím nejakú menej náročnú činnosť.“ Už ho vidia, ako sa s nimi hrá…

 „Chodievame na dvor.“ No, to nie je zlý nápad. Za dom síce často nechodí, pretože by musel sekať trávu a burinu, ale pokiaľ sa pamätal, bol tam dosť vysoký plot. Ten by im možno zabránil v úniku a následnom stratení sa, čo by určite ich matka neprešla bez povšimnutia. Má to ale jeden háčik. Tá burina je taká vysoká a hustá, že by sa do nej dokázal zamotať aj on a bez prútika by sa stade nedostal. A vyťahovať ich odtiaľ nemienil.

 „Nie, do tej džungle vás nepustím.“ Možno sú tam hady, pavúky alebo iné potvory. Možno by to stálo za úvahu. Severus, prestaň!

 „Čítajú nám.“ Pri všetkom by však musel vynaložiť istú fyzickú aktivitu, ktorá sa mu rozhodne z duše protiví.

 „Nerobíte nič individuálne?“ povytiahol obočie a tváril sa neveriacky. „To vás neučia samostatnosti? To vás tak rozmaznávajú?“

 „Stále sa nájde niekto, kto sa s nami hrá…“

 „Zvláštne, že sa práve dnes nik nenašiel,“ sarkasticky natiahol stále sa cítiac ukrivdene. Pri pomyslení na to, koľko času mu zbytočne uniká, keď sa nemôže venovať svojim kotlíkom, zúfalo zatínal päste.

 „Stalo sa to prvý raz za päť rokov,“ Lily sa zatvárila mierne odsudzujúco. „To len ty si sa s nami nikdy nehral.“

 „Môžem byť taký smelý a môžem sa ťa opýtať, ako by som sa s vami práve ja mohol hrať?“

 „Veď práve,“ zamračila sa a vyslúžila si strýkov prekvapený pohľad. Je rovnako drzá ako jej matka. Možno ešte viac. A to má len päť.

 „Dedko Weasley nás po Brlohu vozí na chrbte,“ nadhodil Sevie akoby nič. Snape sa rozkašľal.

 „Mám to brať ako návrh, aby som podobnú hlúposť robil aj ja?“ zaškľabil sa. „A čo som nejaký hipogrif? Alebo mastodont? Mám svoje roky.“

 „On je ešte starší,“ pripomenul mu.

 „Áno, starší a hlúpejší,“ zašomral si pod nos.

 „Tak čo máš v pláne s nami robiť?“ Aj by som niečo navrhol, ale neverím, že by sa ten nápad stretol s uznaním zo strany vašich rodičov…

 „Ja nemám v pláne s vami robiť nič. To vás môžem ubezpečiť.“

 „To tu budeme len tak sedieť?“

 „Ešteže nám ocko zabalil aspoň tých sprostých plyšákov…“

 „Tak to pozor na ústa, mladá dáma,“ vrkol po nej pohoršene. „Myslím, že podobné výrazy do tvojho slovníka neprislúchajú.“

 „A to hovoríš ty?“

 „Opäť upozorňujem na istý vekový rozdiel medzi nami. Možno si ho neuvedomujete, ale je dosť zjavný. Preto by som uvítal, aby sa vaše správanie zmiernilo,“ zamračene sa na ňu díval až kým neočervenela a zahanbene nesklopila zrak. „Fajn, som rád, že sme si to vysvetlili,“ povzdychol. Čo má, do čerta, s nimi robiť? „Viete čítať?“

 „Nie… máme päť.“

 „Aha,“ uvedomil si. „Ale to nikomu nebráni, aby vás to naučil… miesto tých zbytočností, ktoré denne praktizujete.“

 „Mamka nám číta každý večer pred spaním,“ obhajovala ju Lily. „Bežne sa deti učia čítať až od šiestich.“

 „No to mi je novinka,“ usmieval sa na ňu. „Aj tak si myslím, že vedieť čítať čo najskôr nie je žiadne mínus. Skutočne neviem, čo s vami robiť.“ Keby vedeli čítať, mal by pokoj. Aj tak síce nevedel, čo by si uňho mohli prečítať. „Nepriniesli ste si okrem tých plešákov žiadnu hračku?“

 „Plyšákov a nie plešákov,“ zahihňal sa Sevie.

 „To je jedno,“ vrkol podráždene, ale stretol sa len s nesúhlasným zavrtením hlavou. Nenávidím ťa, Potter… „Tak viete čo?“ vypustil pomedzi stisnuté zuby. „Keď to nejde inak… a mne práca stojí… pôjdete so mnou. Do pivnice,“ oznámil im. Zatvárili sa až príliš nadšene, čo ho vydesilo. Usadil ich na stoličky pri pracovnom stole a hlavou mu prebehla myšlienka, či ich k tým stoličkám nemá prilepiť. Preventívne. Zamietol ju, určite by to vykvákali, nepovedia len to, čo nevedia. Nenadšene im vyložil niekoľko škatúľ so starými vzorkami prísad do elixírov. Úplne na nič, po záruke a nevhodné k použitiu. Ale i tak mu bolo zaťažko sa s nimi lúčiť. K tomu prihodil dve staré, otlčené váhy, ktoré už nenavážia nič a umelohmotné nožíky. Nech sa bavia. Dalo by sa povedať, že ich to zaujalo. Aspoň Lily určite. Stále dobiedzala, vypytovala sa na úplné nezmysly, zaujímalo ju všetko. Dosť ho tým otravovala a nespočetne ráz si musel zahryznúť do jazyka, aby jej neodvrkol príliš nevraživo. Nedokázal sa sústrediť, samozrejme. Ale aspoň bol tam, vo svojej milovanej, tmavej a zatuchnutej pivnici. Sevieho to až tak nebavilo. Šklbal pavúkom nohy, červoplazov pitval dosť nešetrne a lístky sekal horšie, ako ujo Longbottom. Letmý pohľad naňho a v tichosti zúrivo zavrčal. Prečo sa, do čerta, tak namáhali a pomenovali ho po ňom? Pred piatimi rokmi mu to možno trocha zalichotilo, ale teraz preklínal chvíľu, keď to Ginevre odsúhlasil. Veď on doslova zosmiešňuje všetko, čo sa elixírov týka. Už sa nevedel dočkať, kedy nastúpi na Rokfort. Asi ho prizabije… určite. Našťastie netrpel dlho.

 „Už je čas večere,“ prehlásila Lily a vážila semienka avarantu. Nechápal, ale tá váha celkom nelogicky vážila. Zaujímalo ho, čo s ňou spravila. Aspoň ona sa našťastie vyhla tým trápnym Potterovským génom. Aj keď… Weasleyovské tiež neboli ktoviečím. Čo to povedala? Večere? Oni chcú snáď aj jesť?

 „Ako to myslíš?“ potreboval špecifikovať.

 „Že máme hlad…“ zamrmlal Sevie a zabodol nožík do našťastie mŕtveho, úbohého červoplaza. Tento pohľad ho veľmi zabolel. Prevrátil nad ním oči.

 „A nevydržíte do zajtra?“ skúsil. Veď on bežne vydržal o hlade aj niekoľko dní. Prečo by oni nemohli? Avšak to, ako sa zatvárili, mu v momente poskytlo odpoveď. Rozhodne to nevydržia a ak im niečo nedá, bude sa musieť utkať v súboji aj s ich babičkou. Presne rovnakí, ako ich strýko Ron. „Fajn,“ zavrčal.

 „A čo budeme jesť?“ nevinne sa pousmiala Lily.

 „Polievku z vrecúška a konzervu,“ zaškľabil sa.

 „Robíš si srandu… však?“ Lily sa neprestávala usmievať.

 „Samozrejme… že nerobím,“ natiahol. Okamžite jej úsmev zamrzol a tvárou prebehlo znechutenie. Čo sa jej nepozdáva, veď vrecúškové polievky sú celkom fajn. Dobrá brzda toho najväčšieho hladu. A konzervy… sú tak dobré, že… Ale oni to asi neocenia. „Áno, robím si srandu,“ vrkol. Len nevedel, čo im má dať. Veď doma skutočne nič iné nemal. „Ale budem musieť pre niečo zájsť,“ s obavami prehlásil. Bude ich musieť niekde zamknúť, aby niečo nevyviedli, než sa za desať minút vráti. Ale kde? Všade je niečo, čo sa dá rozbiť alebo poškodiť. „Už ste niekedy ostali sami doma?“ Zavrtenie hlavou. No výborne, aspoň v niečom sú tí dvaja zodpovední. To mu ale nepomôže, určite to vyzvonia. Žeby im upravil pamäť? To nie, to by im neurobil. No tak tu budú musieť ostať, keď mu ich sem podstrčili, bez varovania, museli počítať s tým, že nebude pripravený. Má ich ale zamykať? „Rozbili ste už niekedy niečo?“ A jeho obavy sa potvrdili, keď súhlasne prikývli. To ho teda neupokojilo. „Budem musieť odísť a priniesť vám niečo na jedenie, keď nevydržíte do zajtra,“ prskol podráždene. „Nech pri vás ale stojí Merlin, keď tu niečo vyvediete, rozbijete alebo zničíte. Jasné? Sadnete si v obývačke na zadky a ničoho sa nedotknete… nikde nepôjdete.“

 „A keď sa nám bude chcieť cikať?“ pýtal sa Sevie.

 „Pôjdete na záchod než odídem.“

 „Ale mne sa teraz nechce.“

 „Tak budeš musieť vydržať.“

 „A čo keď nevydržím?“ Severus sa zhrozil.

 „Určite vydržíš. Desať, dvadsať minút,“ dôrazne ho presviedčal.

 „On má problémy,“ zaškľabila sa Lily.

 „Ty máš tiež problémy… psychické,“ zamračil sa na ňu a zahanbene sčervenel.

 „Nehádajte sa,“ vrkol po nich. „Vrátime sa do obývačky a vy spravíte, respektíve nespravíte nič z toho, čo som spomínal.“

 V Deravom kotlíku si v rýchlosti nechal pripraviť a zabaliť tri večere a utekal do obchodu, aby spravil nejaký nákup. Ani nevedel, čo také deti zvyknú jesť.

 „Pardon,“ zavŕkal na predavačku v ošumelom habite, ktorá po ňom strelila pohľadom a podvedome o krok odstúpila. To vyzerá až tak hrozne? Alebo sa len tak tvári?

 „Prajete si?“ pípla ostražito.

 „Predstavte si, že si niečo prajem, keď som si dovolil vás osloviť.“ Predavačka spravila opäť krok vzad. No, len aby sa nezbláznila. „Mám doma dve deti,“ spustil miernejším tónom, aby jej zabránil v úplnom úniku. „Chcel by som im niečo kúpiť jesť… ale neviem, čo raňajkujú.“

 „Vy neviete, čo jedia deti?“ neveriacky gánila. Prevrátil oči.

 „Nie, neviem,“ zaškľabil sa. „Strčili mi ich domov a neráčili ma upozorniť. Boli by ste taká láskavá a poradili mi, čo im kúpiť? Ale poprosil by som čo najrýchlejšie… nechal som ich doma samé a bojím sa, že mi spravia z domu skládku odpadu.“

 „Vy ste nechali doma deti samé?“ zhrozila sa.

 „Zjavne,“ Severus začal byť čoraz viac nervózny. Ešte ho nejaká stará raketa bude upozorňovať, ako sa správať k deťom.

 „Ste nezodpovedný,“ zamračene sa odvážila podotknúť.

 „To ale nie je vaša starosť. Pokiaľ sa nemýlim, nie ste sociálna pracovníčka, ale predavačka v obchode, ktorá by tu mala byť pre zákazníka. Tak poradíte mi?“ prskol podráždene.

 „Koľko majú tie deti rokov?“ už ju štval. Ufrfľanec čierny, zamračený.

 „A čo ja viem?“ natiahol. „Myslím, že okolo päť. Potrebujete snáď presný dátum? Zuby majú prerezané a sú dosť drzé. Pomôže vám to nejako?“ zaškľabil sa. Predavačka mu vyšklbla košík a s prevrátením očí zamierila k regálu.

 „Sú skôr zvyknuté na hrianky alebo vajcia so slaninou?“

 „Milá pani, ak vás smiem takto osloviť,“ výstražne frkol. Vôbec mu nepripadala milá. „Už som povedal a dovolím si tvrdiť, že dosť jasne a zrozumiteľne, že neviem, čo jedia. Tak ma prestaňte rozčuľovať a niečo vyberte.“

 „Milý pane,“ vrkla po ňom aj ona. Vôbec sa jej nepáčil. „Keď tu niekto niekoho rozčuľuje, tak to ste vy. Ak sa vám nepáči, tak sa zoberte a bežte niekde inde. Nikto vás tu nasilu nedrží.“

 „Ale nehovorte,“ zatváril sa prekvapene. „Chcel som od vás radu… nič viac. To vy ste začali vyťahovať akési hlúposti o právach detí. Vraveli ste… hrianky alebo vajcia so slaninou? Fajn, ďakujem, myslím, že to už nájdem sám.“ Vyšklbol jej košík a so širokým úsmevom sa otočil k regálu s pečivom. Podozrievavo ho sledovala. Videla, ako nedôverčivo zobral balenie hrianok a hodil do košíka hneď tri. K tomu chleba a rožky. Vajec zobral pre istotu dvadsať a aj poriadny kus slaniny. Predstavoval si, čo im škriatkovia zvyknú servírovať v Rokforte. S vrčaním chodil pomedzi regály až kým sa mu nepodarilo nájsť džem a med. Nesmelo pokukoval po mlieku. Sú naň zvyknuté alebo riskne to, že ich preženie? Znechutene sa zaškľabil a prihodil aj dve rolky toaletného papiera. Hádam sa vedia utierať sami. To mu pripomenulo čokoládu. Mohla by ich zahustiť…

 „Tak ste to zvládli?“ zaškľabila sa naňho predavačka. Radšej neodpovedal, pretože by ju poslal najkratšou cestou do čerta. Nepáčilo sa mu, že sa v obchode zdržal dlhšie, než by si želal. To kvôli nej. Keby nerýpala, mohlo to byť rýchlejšie. V náhlivosti zobral zbalené večere a s prudko bijúcim srdcom sa premiestnil domov. Hádam nie je neskoro a stihne niečo zachrániť. Na jeho prekvapenie sedeli obe deti na pohovke a naštvane po ňom pokukovali. No… aspoň, že dom je celý. Všetko vyzeralo byť na svojom mieste, nič nebolo poškodené.

 „Mám tu pre vás večeru… teplú,“ zdôraznil. Pri večeri sa s ním odmietali baviť, ale treba podotknúť, že mu to mlčanie vôbec neprekážalo. Rozmýšľal, či ich nemohol uraziť hneď a mať pokoj aspoň od tých dotieravých otázok. „Dúfam, že po večeri zvyknete chodievať spať.“ Keď k nim chodil v nedeľu, tak po večeri ešte behali, čo bolo dosť otravné. Ale to mohlo byť tým, že tam behali s ostatnou bandou červenovlasých deciek, kde tu sa zjavila aj iná hlava. Čiernu mal Sevie, bielu malý Malfoy a hnedú Lupinovi a Siriusovi synovia. Tí dvaja s nimi vlastne ani nebehali, ale nadbiehali ďalším plavovláskam, dcéram Billa a Fleur. Inak to bolo všetko ryšavé. Toto inofarebné a celkom inteligentné už pomaly Rokfort končilo. Ale tá ryšavá smršť, do ktorej sa rátali decká Hermiony a Weasleyho a aj detí dvojčiat… netreba zabúdať na týchto dvoch diablov, ktorí pred ním sedeli, mali na Rokfort ešte len nastúpiť. Ak ho do tej doby netrafí šľak. Ešte šťastie, že malý Longbottom sa zatiaľ na svet nedostal. Luna bola tehotná a jemu ostávalo nádherných jedenásť rokov, než sa bude musieť vysporiadať aj s potomkom Longbottoma.

 „Po večeri sa zvykneme okúpať a mamka nám ešte v posteli číta,“ vysvetlil Sevie, ktorí už na jeho odstrčenie pomaly zabúdal. Lily sa však vytrvalo mračila.

 „Okúpať… Myslím, že sa nič nestane, keď túto vašu aktivitu dnes vynecháte.“

 „Stane sa toho dosť,“ vrkla Lily. „Za to, že ty na osobnú hygienu kašleš…“ strelila pohľadom po jeho vlasoch. „… druhým sa čistota môže páčiť… vieš?“ Nevedel si pomôcť. Toto už nebola Ginevra, ale Lily. Myslel jej babičku, svoju priateľku, ktorá si z neho bezproblémovo strieľala pri hocakej príležitosti. Beztrestne.

 „Si neskutočne drzá,“ aj keď sa mu jej otvorenosť nepozdávala, musel sa uškrnúť. „Obdivujem váš vycibrený zmysel pre čistotu s dôrazom na osobnú hygienu,“ natiahol. „Ale zabudnite, že by som vás snáď umýval.“

 „My sa umývame sami,“ flegmaticky sa ozval Sevie. „Stačí, keď nám napustíš vaňu.“

 Bez nadšenia im nakoniec tú vaňu napustil. Desať minút počúval súrodeneckú hádku o tom, kto sa pôjde umývať prvý. Vraj dovtedy nebol problém kúpať sa dohromady… Sevieho reč. A Lilina? Vraj je už veľká a nepotrebuje, aby ju očumoval. Už rozmýšľal, že tam vbehne a umlčí ich kúzlom, keď sa im podarilo dohodnúť. Keby on mal také problémy ako oni dvaja.

 „Tu sú tie spacáky,“ ukázal na zem pri jeho posteli. Troška vyčítavo naňho pozreli, len mykol plecami. Obaja boli nastúpení, v pyžamách a s plyšákmi v rukách. Keď im nezabudol pribaliť pyžamá, pokojne im mohol pribaliť aj jedlo. Ale to by musel rozmýšľať. Čo je však dosť zložité a naivné… čakať to od Pottera.

 „Myslel si to vážne?“ neveril Sevie. Nechcelo sa im zaliezť do spacákov na tvrdej zemi.

 „Samozrejme,“ natiahol netrpezlivo. Bol by už rád, keby konečne zavreli oči, ale hlavne ústa. „Tak sa tam zahrabte.“

 „A budeš nám čítať?“ nesmelo sa ho opýtal. Lily bola stále urazená a poslušne zaliezla do spacáku. Po bratovej otázke po ňom hodila pohľad, akože nechápe, na čo sa ho to pýta, keď je odpoveď jasná.

 „Nemám tu žiadnu knihu, ktorá by vás mohla zaujímať.“

 „Ale to je jedno, my zaspávame pri maminom hlase.“

 „Knihy, ktoré tu mám, by vám skôr spánok vzali.“

 „Tak nám niečo rozprávaj.“

 „A čo také?“

 „Sevie… nenamáhaj sa,“ vrkla Lily a protestne sa im otočila chrbtom. Severus starší po nej strelil pohľadom.

 „To je jedno,“ prosil ten mladší a hrabal sa do spacáku.

 „Tak fajn,“ potichu vŕkol. Možno zaspia skôr a on bude mať pohov. „Budem vám rozprávať jeden príbeh… ale nečakajte rozprávku s dobrým koncom,“ spustil. Dlhé minúty im rozprával jednu legendu, ktorej pôvodnú verziu si poriadne nepamätal, zamieňal postavy s miestami a ako nad tým rozmýšľal, hovoril im polepenú, mnohorakú sprostosť. Im to ale bolo jedno. Počúvali ho, plne sa zameriavali na jeho pokojný, monotónny a hlavne uspávajúci hlas. Stále rozprával, aj keď sa už niekoľko minút ozývalo len pokojné oddychovanie.

 Až potom sa spamätal, dávno už spali. Umlčal sa a díval sa na nich. Na tie maličké telíčka zamotané do spacákov. S umiernenými výrazmi. Čierna strapatá štica a rozhádzané ryšavé vlasy. Zdvihol sa a najprv zobral do náručia Sevieho, aby ho pokojne položil na svoju posteľ. To isté spravil aj s Lily. Ani sa nepohli, nepomrvili. Nachádzali sa v detskej ríši snov a on ich hladiac nejakú dobu pozoroval. Kašľal na pivnicu a elixíry. Vychutnával si túto možnosť sledovať ich bez toho, aby ho niečím vytáčali alebo rozčuľovali. Usadil sa do kresla s úmyslom strážiť ich bezstarostný spánok.

 ******

 „Dobré ráno!“ ozvalo sa zborovo. Prekvapene nadskočil. Na toto zvyknutý nebol, nikdy ho nikto takto neprepadol o ôsmej ráno.

 „Dobré,“ natiahol a prebehol ich pohľadom. Ešte stále boli v pyžamách, na nevinných tváričkách široké úsmevy. „Vyspali ste sa dobre?“

 „Uhm,“ prikývli. „Tvoja posteľ je náramne pohodlná,“ rýpla si Lily. Ako sa zdalo, večerné nadurdenie ju už prešlo.

 „Iste, toho som si vedomý.“

 „Kde si spal, keď mi sme spali na tvojej posteli?“ vyzvedal Sevie.

 „Driemal som v kresle,“ mykol plecami. „Čo chcete raňajkovať? Hrianky alebo vajcia so slaninou?“ tváril sa pokojne.

 „Ty budeš vážne variť?“ uškrnula sa Lily. Zrejme si toho od dospelých vypočula viac.

 „Samozrejme… aj keď ti to môže pripadať ako niečo nepredstaviteľné.“

 „Ja chcem vajcia… aj so slaninou,“ vyhŕkol Sevie.

 „Ja to tiež skúsim.“

 „V poriadku, ale najprv sa bežte umyť a prezliecť,“ zavelil netrpezlivo. Potreboval ich odtiaľ dostať a s obavami nazeral do skriniek. Netušil, či tu nejakú panvicu má. Niečo napokon našiel a zhodnotil to ako dostatočné. Nemal by byť veľký problém usmažiť pár vajec a slaninu. Nie je úplne beznádejný prípad, kedysi to robieval. Nemal by to zabudnúť. Ale škoda, že nepozná žiadne kúzlo, ktorým by si uľahčil robotu. Po chvíli sa ozývalo prskanie slaniny a volských ôk. Zdalo sa, že to takto má byť.

 „Uhm… je to dobré,“ znalecky prikývla Lily, keď o niečo neskôr raňajkovali.

 „A čo si si myslela… že som nejaký kuchársky analfabet?“ spýtal sa s úplnou samozrejmosťou.

 „Mamka ich ale zospodu viac prepečie,“ frflal Sevie a vidličkou štúral do vajca. Severus sa mierne urazene zamračil.

 „No ale ja nie som vaša matka. Každý robí vajcia tak, ako mu chutia,“ čo na tom, že on vajcia príliš neobľuboval a obozretne sa natiahol za hriankou. „A nehrab sa v tom,“ vrkol po ňom. „Je to jedlé.“ Aspoň v to dúfal.

 Deti sa po raňajkách ponúkli, že umyjú riad, čo ho neskutočne potešilo. Zrejme by tam tie taniere a panvica stvrdli ktovie dokedy. Pýtali sa na pivnicu a on ich tam s radosťou zobral. Nebezpečne sa blížil čas obeda, ako mu pripomenul jeho vlastný žalúdok. Opatrne fľochol na deti a tipoval, koľko im bude trvať, kým ho na túto drobnosť upozornia a budú sa dožadovať jedla. Pravdepodobne bude musieť opäť navštíviť Deravý kotlík. Za tou protivnou predavačkou sa veru nepoženie.

 „To bude mamka a ocko!“ vyhŕkol Sevie, keď sa ozval zvonček. Lily sa rozbehla spolu s ním, aby otvorili svojim rodičom.

 „Tak fajn,“ zavrčal Severus a mädliac si ruky sa vybral za nimi. „Neopovážte otvoriť!“ zakričal za nimi. Zdalo sa, že ani upozornenie nepotrebujú. Pokojne čakali, až sa k nim pridá a otvorí.

 „Prajem vám príjemný dobrý deň,“ zaškľabil sa na manželov Potterovcov, na ktorých sa vrhli ich deti. „Nemusíš ich tak kontrolovať, Ginevra,“ sarkasticky natiahol. „Sú živí a celí… nič sa im nestalo.“

 „Skutočne?“ zaškľabila sa mu späť.

 „Severus,“ spustil Potter, pretože cítil, že musí podať vysvetlenie. „Vážne sa to inak nedalo…“

 „Ale nehovor. Ideš mi tvrdiť, že keby si nechcel, nenašiel by si si desať minút k tomu, aby si mi to povedal ako normálny človek? A nenechal svoje deti, aby ti robili sovu?“

 „Nebol čas a aj keby som ti to povedal akokoľvek krásne, otočil by si sa mi chrbtom.“

 „To si môžeš byť istý.“

 „Určite to nebolo také strašné. Však?“ spýtala sa Ginny, ale pozerala skôr na svoje deti.

 „Nie nebolo,“ zavrtel hlavou Sevie.

 „Nebolo,“ prikývla Lily. „Nakoniec sme ani nejedli sáčikové polievky a konzervy, ani sme nespali v spacákoch na zemi… ani nás strýko nikde nepriviazal, nepoužil žiadne kúzlo…“ štebotala. Jej rodičia podozrievavo pokukovali po Severusovi.

 „Toto všetko vám hrozilo?“ opatrne sa pýtal Harry. Deti prikývli.

 „A čo ste odo mňa očakávali?“ nevinne natiahol. „Hodíte mi ich sem. Nemám doma nič. Musím utekať preč, aby som im dal niečo teplé na jedenie, pretože v opačnom prípade by ma tuto, drahá Ginevra, rozniesla v zuboch. Nemajú kde spať, nemajú tu žiadnu hračku, ani knižku. Nemal som ich ako zamestnať, tak pitvali červoplazov.“

 „Čo robili?“

 „Pitvali sme červoplazov… bola to sranda,“ vyhŕkol Sevie.

 „No, v tvojom prípade skôr trápenie nožíka.“

 „Čo?“

 „Ty si im dal nožíky?“

 „Umelohmotné.“

 „Bola to fakt zábava. Môžeme prísť aj nabudúce?“

 „Tento nápad veľmi rád oželiem.“

 „Nemáte tu hračky… ani postele.“

 „Ale to sa dá ľahko zariadiť.“

 „Opakujem, že to nie je najlepší nápad.“

 „Je to výborné. Bavili sme sa a dokonca nám strýko spravil aj vajcia so slaninou. Len neboli také hnedé zospodu, ako ich robíš ty.“

 „Ja už vajcia robiť nebudem.“

 „Máš dva mesiace prázdnin.“

 „Strýko Severus… strýko Severus,“ prosili deti. „Môžeme prísť na prázdniny? Bolo tu fajn,“ Severus bledol.

 „Čo, Severus?“ uškrnula sa Ginny. „Máš dva mesiace prázdnin… nemohli by deti na týždeň prísť?“

 „Strýko, prosím.“

 „Tie postele a hračky zariadime,“ zaceril sa Harry.

 Že on ich radšej neposlal na ten dvor medzi pavúky a podobnú háveď…

KONIEC