Harry&Ginny a Fénixov rád

FR 28.kapitola

               „Ak sa niečo má stať, musí sa to stať tu, takmerbratku,“ dvojčatá ťukli prstom do pergamenu, na ktorom bol podrobne zaznamenaný denný harmonogram Dolores Jane Umbridgeovej. Sledovali ju od začiatku roka a jej dni sa podobali ako vajce vajcu. Ráno vstala, po hodine opustila svoj byt, aby sa dve hodiny zdržala na raňajkách, potom začala vyučovať alebo robiť inšpekcie až takmer do štvrtej poobede s hodinovou prestávkou na obed. Pred večerou sa venovala potrestaným, alebo chodila po hrade alebo mimo hrad, aby sa k večeri vracala a potom sa zavrela naspäť do bytu. „Dve hodiny medzi štvrtou a šiestou…“

               „Jasne,“ Harry sa zamračil na pergamen. „Byt má síce prázdny väčšinu dňa, ale ja som zase sledovaný na vyučovaní, že áno…“

               „Keby si povedal, o čo ide, mohli by sme to spraviť miesto teba,“ navrhli ochotne. „Veď vieš… my sa dokážeme uliať z vyučovania…“

               „Ja viem, ale toto musím spraviť ja sám. Chápete?“ pousmial sa na nich. „Ale vďaka…“

               „Ako myslíš,“ pokrčili ramenami. „No a… na tie dve hodiny sa skutočne dá odlákať na druhú stranu hradu, vyskúšali sme to,“ pripomenuli.

               Bola to pravda. Dvojčatá sa postarali o rozruch už trikrát. Najskôr vyprovokovali hromadnú potýčku medzi duchmi, ktorú musela ísť riaditeľka riešiť, potom sa postarali o to, aby sa zničilo jedno schodisko, čo musela ísť riaditeľka riešiť a napokon nastražili malé bomby, ktoré vystreľovali farebné papieriky a bola ich hromada, a to musela ísť riaditeľka riešiť. Čiže áno, odlákať na dve hodiny by sa dala bezpečne.

               Lenže to nebolo všetko. Harry sa zamyslene pozrel do rohu miestnosti, kde siedmaci trénovali nejaké ich siedmacké kúzlo, dokonca ani nie z Obrany. Roger so Cedricom dávali prednášku ostatným siedmakom. Tak nech. V ďalšom rohu sa potichu rozprávala Ginny s Eddiem. Vedel, že sa jeho duchovná priateľka rozhoduje medzi tým, že dá bývalému priateľovi ďalšiu šancu a medzi tým, že dá prvú šancu Deanovi, ktorý po nej celkom okato a vytrvalo pálil od začiatku roka. Zavrtel hlavou, aby s povzdychom pozrel na pergamen.

               Potrebuje sa dostať do bytu Dolores Jane Umbridgeovej. A potreboval to hlavne nenápadne a tiež sa nenápadne vykradnúť. Ona nebude mať dvere zabezpečené obyčajným kúzlom, ktoré sa dá prelomiť Alohomorou. To si dokonca nepotrebovali ani overovať. A strácať čas skúšaním lámacích zaklínadiel… Iste, existovalo ich niekoľko. Tonksová cez leto naučila Hermionu niekoľko alarmových kúziel a spolu s Billom jej predstavili ešte viac lámacích kúziel. Lenže Hermiona nebude chodiť k dverám riaditeľky, aby ich skúšala a hoci on niektoré pozná, ani on by nenabral odvahu skúšať to, aj keby nebol sledovaný.

               Zdvihol hlavu, aby sa pozrel k hlavnému klbku svojich priateľov. Ron ich práve učil štítové kúzlo. Základné Protego nebolo vôbec zložité a pokiaľ sa hlavne Luna s Hermionou zameriavali práve na Protego, ostatných učil Protego Maxima a Protego Totallum, čo boli zložitejšie verzie štítového kúzla. A musel sa uškrnúť, keď si všimol, ako starostlivo sa Ron venuje osvete Katie Bellovej, pokým Neville nenápadne prešiel k Lune a Hermione, aby prevzal Ronovu úlohu. Výborne. Aj Neville bol čoraz viac sebavedomejší a to potrebovali. S povzdychom sklonil hlavu.

               Keby nechala otvorené okno, vletel by jej do bytu. Skúšať ale každý deň, či je otvorené, bola sprostosť. Každý deň by musel vymýšľať, ako utiecť liečiteľom nehovoriac o tom, že by dvojčatá museli každý deň vymýšľať zábavu pre Dolores. A okrem toho, ako sokol by mohol ísť len s Ginny a on potreboval minimálne dvoch spolupáchateľov. Minimálne dvaja by sledovali mapu, pretože spoliehať sa pri takejto citlivej záležitosti len na odkazy na galeóne, to nemohli. A úplne najlepšie by bolo, keby tam s ním mohla byť Hermiona, pretože ona ovládala náročné kúzla najlepšie z nich.

               Ale zase na druhej strane… ak by sa stalo, že by sa niečo pokazilo, čokoľvek… do bytu jej predsa mohol vliezť Valender… napokon sa tam mohol krbom preletaxovať minister… Hermiona by nestihla ujsť. Keby sa tak stalo, on a Ginny by sa ľahko zmenili na sokoly a odleteli by. Dolores by si mohla namýšľať, že zabudla zatvoriť okno. Hermiona by tam ale ostala trčať.

               Potom jedine Ron. Síce by neuletel, ale mohol by sa ako syseľ niekam skryť, niekde do rohu, za skriňu, pod posteľ… a vyčkal by, kým sa situácia neupokojí a kým by nemohol bezpečne zmiznúť dvermi. Postarali by sa o to, aby Dolores odlákali. Von z bytu sa dá dostať ľahšie ako do bytu. No a kúzla… Dolores by zrejme zistila, že jej niekto manipuloval s dvermi, nepristihla by ale vinníkov a to bolo asi to najdôležitejšie.

               Čiže Ginny, Ron a on. Škoda, že sa Hermiona neučila toho animága. A škoda, že nemajú viac času učiť to Nevilla a Lucy, ktorí o to prejavili záujem.

               „Prišiel si na niečo?“ spýtala sa ho Lucy, ktorá si k nemu prisadla. Zavrtel hlavou. Mal tu dokonca aj akýsi plánik Doloresinho bytu. Bol to stále ten istý byt, akurát ho teraz obývala tá mrcha. Pred dvoma rokmi bol v tom byte niekoľkokrát, keď ich učil Lupin. Pri ostatných bol síce len v kabinete, ale pri Lupinovi bol v byte a predstavu, ako to tam vyzerá, mal. Čiže už vedel, kam by umiestnili ich pascičky.

               „Jedine to risknúť a prelomiť jej zabezpečenie na prvý krát. Alebo to skúšať niekoľkokrát, ale s časovým odstupom,“ povzdychol a pozrel jej do tváre. „Alebo jej tam poslať smradľavú bombu, aby potom musela vetrať a ja s Ginny by sme jej tam vleteli. A potom by sme dúfali, že sa nám všetko podarí začarovať tak, ako Hermione a že nám ostatní dajú vedieť včas, že sa ropucha vracia,“ pousmial sa a pokrčil ramenami. „Vedeli sme, že to nebude jednoduché…“

              „Hlavne, keď ťa stále sledujú,“ prikývla a nahla sa, aby si k sebe pritiahla jeho poznámky. Zacítil jej vôňu a pousmial sa. „Hm a čo tak… premeniť sa na Maata?“ mrkla a pozrela naňho. Schuti sa zasmial a ona sa zatvárila ublížene. „Len mi to napadlo!“

               „Tomu sa nesmejem. Mne to napadlo tiež. Lenže ona má rada mačiatka, mňa by akurát tak nakopala do zadku. A okrem toho, aj keby si ma zobrala do bytu a nechala ma tam a ja by som sa v noci premenil… zrejme nedokážem všetko začarovať tak, ako Hermiona. Ani tak, ako napríklad ty. A ešte okrem toho… keby ma mala zdvihnúť zo zeme a nebodaj sa mi prihovoriť, zrejme by som jej skôr vyškriabal oči, než by vôbec povedala, že si ma vezme k sebe. Nie, Lucy. Toto by nešlo,“ zavrtel hlavou.

               „Náhodou si chutný kocúrik…“ uškrnula sa naňho.

               „Pri tebe. Pri Dolores by som bol dravá šelma…“ zaškľabil sa.

               „No dobre a čo tak…“ stíchla a zarazila sa.

               „Čo je?“

               „My sme ale idioti, to ti teda poviem,“ zasyčala a zavrtela hlavou. „Nechápem, že to nikomu nenapadlo…“

               „Čo, Lucy?“ netrpezlivo sa spýtal.

               „Ani Hermione, nikomu…“ pozrela na Harryho a potom sa rozosmiala. „Sme proste hlupáci. Spomeň si, ako sa Snape postaral o to, aby sa neprezradilo zrkadlo…“ nadvihla obočie. A Harry vyzeral, akoby mu niekto v tom momente dal facku.

               „Dobby, no jasne,“ šepol a v hlave mu to šrotovalo. „To by mohla ísť aj Hermiona. A vlastne hocikto. Keby nás tam dostal a potom odtiaľ odniesol… a dokážu škriatkovia premiestňovať čarodejníkov?“ pozrel sa na ňu. Mykla plecami.

               „Myslím, že dokážu. Keď sa niekde dostanú oni, prečo by to nedokázali aj s ľuďmi? A vlastne, prečo sa ho to nespýtaš?“

               O pár minút na to sa Núdzovou miestnosťou ozvali víťazné pokriky. Dobby sa dokáže premiestňovať nielen s čarodejníkom, ale aj s niekoľkými čarodejníkmi naraz a hoci úplnú pravdu vedela len určitá skupinka ľudí, všetci vedeli, že sa Harry potrebuje dostať do bytu Dolores Jane Umbridgeovej a že sa tam aj dostane. Hocikedy to naplánujú.

               „Harry,“ hlesla Lucy o čosi neskôr. Keď dvojčatá plánovali odpútavanie pozornosti, Ron s Nevillom sa dohadovali na dôkladnom informovaní prostredníctvom galeónov a Hermiona si so zavretými očami opakovala všetky kúzla, ktoré použije.

               „Áno?“

               „Mohli by ste sa do toho vrhnúť až za pár dní? Nie zajtra alebo pozajtra,“ prevrátila oči. Ale mala pravdu. Keby záležalo na Harrym a keby to bolo technicky možné, v tej chvíli by bol premiestnený u Dolores. Narazil by tam však akurát tak na ňu.

               „Bude treba poriadne všetko premyslieť,“ prikývol.

               „Tak inak… mohol by si nad tým začať premýšľať až pozajtra?“ povytiahla obočie. A zapýrila sa, ako sa mu zdalo.

               „Uhm, pozajtra. Zajtra nie. Dobre. Prečo?“

               „Blížia sa totiž moje narodeniny a už mám svoje plány, ktoré chcem zrealizovať,“ priznala potichu.

——

               „Ako to tu vyzerá, kamarát?“ spýtal sa potichu Sirius Remusa. Jeho najstarší priateľ čupel za hromadou kameňov, ktorými bolo pobrežie ostrova, na ktorom sa týčil Azkaban, doslova obsypané. Premiestňovať sa sem nedalo. Jedine prenášať, prípadne doveslovať na loďkách. To však bolo obtiažne aj v prípade, kedy bolo Severné more pokojné.

               „Ticho. A zima,“ odvetil mu vlkolak ešte tichším hlasom. Január končil a zima bola aj južnejšie, než sa momentálne nachádzali oni. „Dnes sa asi tiež nič neudeje…“

               „A to je dobre?“ zamračil sa Sirius.

               „Ktovie. Zrejme nie. Asi by už bolo dobré vedieť, na čom budeme miesto toho, aby sme tu trčali každú noc a čakali…“ zavrtel hlavou.

               „Asi tak,“ zamrmlal Tichošľap. „Čakať ale musíme…“

               Nemuseli, ale chceli. Aj keby len preto, aby boli informovaní. Voldemort chcel toho času Proroctvo a svojich verných. A oni sa na to zamerali. Nebolo ich ešte ani zďaleka dostatočne, napriek tomu rozdelili sily. Pri Ministerstve a aj pri Azkabane vždy niekto bol, kto sledoval a bol pripravený hlásiť čokoľvek podozrivé prostredníctvom obdobných galeónov, akými sa dorozumievali Rebeli. A ostávajúci Fénixovia boli pripravení zasiahnuť, ak by k niečomu došlo, hoci si skôr mysleli, že ich zásah bude potrebný až za pár mesiacov.

               Voldemort svojich verných chcel a zrejme sa k nim aj dostane. Nebolo to o tom, že by oni nechceli bojovať. V Azkabane sú aj aurori. Šlo ale najmä o tú obrovskú prevahu dementorov, ktorí by mali slúžiť Ministerstvu. Dávno ale bolo jasné, komu patrí ich lojalita.

               Ak by sa Rád pustil do nejakej otvorenej potýčky so smrťožrútmi, ktorí si prídu vyslobodiť kamarátov a dementori sa k nim pridajú, prehrali by na celej čiare. Stále je ich až nechutne málo. Ak by sa stalo, že by ich stanovište bolo prezradené, musia utiecť čo najrýchlejšie. Preto len pozorovali. V dostatočnej vzdialenosti, aby ich dementori z Azkabanu nezacítili. Ako si všimli, toho času ani nechodili na pevninu, aby sa nasýtili. Držali sa v hromade, akoby na niečo čakali. A oni vedeli, na čo čakajú a na to bolo Ministerstvo upozornené. Aurori boli ale potrební inde.

               „Tichošľap,“ upozornil kamaráta Remus a hlavou kývol ku vchodu do Azkabanu.

               „A ja som chcel bojovať,“ Sirius zavrtel hlavou a rátal potichu sa prenášajúcich smrťožrútov. „Asi už nechcem…“ zaškľabil sa.

               Behom niekoľkých minúť ich videli preniesť sa asi štyridsať. Prenášadiel síce toľko nebolo, ale oni sa objavovali po štvoriciach, dokonca päticiach. Aj keby prišiel Rád v plnej sile, nemal by šancu. A to boli vo vnútri ešte dementori. Siriusova chuť po dobrodružstve klesala závratnou rýchlosťou.

               „Upozorníme našich?“ spýtal sa Remusa.

               „Radšej by som to nechal tak,“ odvetil vlkolak zamračene. „Aby sem nikomu nenapadlo prísť. Radšej pripravme prenášadlo, aby sme stihli utiecť my.“

               „Veril by si, že si ich Voldemort za tú chvíľu až tak opantá? Priamo pod nosom Ministerstva?“ zavrtel hlavou. Odpoveď nečakal. Bola to rečnícka otázka. Možno sa mohli zobrať a odísť odtiaľ, ale boli zvedaví.

               Netušili, ako a či boli dohodnutí s dementormi vo vnútri, alebo či tam mali svojich spojencov, z Azkabanu sa však aj na tú diaľku dal rozoznať hluk. Nie krik, ale hluk. A ten sa ešte znásobil, keď dnu vpadli smrťožrúti, ktorým sa na tvárach leskli masky vo svite fakieľ nad hlavnou bránou Azkabanu. Aurori vnútri nemali šancu. Rozoznávali treskot zaklínadiel a aj búrajúcich sa stien. Obom mužom skrytým za kameňmi sa rozbúchalo srdce.

               O malú chvíľu bolo hotovo. Aspoň v tom smere, že už nezaznievali zvuky bojov. Bol pokoj, všetko zmĺklo. Ibaže za pár chvíľ mal celým ovzduším rezonovať treskot obrovského výbuchu a oni sa podvedome prikrčili, aby videli celú jednu stranu Azkabanu bortiť sa a padať, kameň po kameni, akoby to bola len stavebnica a nie jedna z najsilnejších stavieb čarodejníckeho sveta.

               „Merlin…“

               A potom začali z Azkabanu vylietavať dementori, konečne slobodní, aby sa rozpŕchli do celého Anglicka, kam sa im len zapáči a uráči, aby mohli hodovať na mukloch. Skôr mukloch, ako čarodejníkoch. Nasledovali ich smrťožrúti pokrikujúc víťazné heslá. Remus so Siriusom zbadali, že vyviedli dvoch aurorov, živých, bez prútikov a začali ich mučiť Cruciatami a smiali sa tomu.

               A začali vybiehať väzni. Azkaban síce nebol plný, ale neboli tam len smrťožrúti. Boli to aj iné nebezpečné indivíduá, ktoré sa teraz dostanú na slobodu. A ako začuli, smrťožrúti chceli výmenu. Za slobodu vernosť ich Pánovi. A väzni súhlasili. Mierili na nich prútiky, nadýchli sa čerstvého vzduchu a okúsili slobodu. Zabili by ich, keby neuposlúchli.

               „Bella…“ zasyčal Sirius vidiac svoju sesternicu tackavo sa hrabať z väzenia. Jeden smrťožrút ju podopieral, ďalší jej podával plášť, ale ona mu z ruky vytrhla prútik a zasmiala sa. Aby ho namierila na jedného aurora a skúsila, či za tie roky nezabudla čarovať. Jasne ju počuli vykríknuť mučiacu formulku. A ešte jasnejšie ju začuli šteknúť smrtiacu kliatbu. A potom sa smiala.

               Siriusove uši ten smiech takmer trhal. Pamätal si iný smiech. Keď mala ešte len trinásť, či štrnásť. Pamätal si dokonca aj ich posledné osobné stretnutie, kedy už slúžila Voldemortovi a on bojoval po Jamesovom boku. Harry vtedy ešte nebol na svete. Lily s Jamesom ešte neboli ani zobratí. A oni už bojovali. Vtedy sa smiala, vysmievala sa mu, častovala ho urážkami. Ale toto, čo počul dnes… Bola šialená. Dementori možno vedeli, že nemajú na smrťožrútov vplývať tak, ako na bežných väzňov. Ale úplne sa od nich odpútať nedokázal nikto.

               „Tichošľap, poď, vypadneme…“ Remus ho zaťahal za habit.

               Bol tam aj Rabastan a Rodolphus, ako zbadali. A ďalší. Dolohov… Merlin, keby sa im podarilo ich dostať. Pomstiť sa. Za Longbottomovcov a Prewetovcov. A za desiatky a stovky ďalších čarodejníkov a muklov, ktorých zabili alebo iným spôsobom zasiahli do ich životov…

               „Sirius, poď!“ Remus ho upozornil už dôrazne. Zdalo sa, že jeho kamarát je v akomsi zvláštnom rozpoložení. Napadlo mu, či nechce vybehnúť a začať sa s tou presilou biť. Zodpovedalo by to. Rozhodne mu to v tvári videl. Ten odpor a nenávisť. Nielen k svojej sesternici, ale ku všetkým.

               „Sirius…“

——

               Ginny sa snažila sústrediť na svoju úlohu z Astronómie. Čoraz častejšie sa však pristihla pri tom, ako sa presviedča, aby sa nevcítila do Harryho pocitov. Po tom, čo sa im stalo naposledy sa dohodli, že ak už budú chcieť cítiť to, čo ten druhý, bude to len vo vypätých a vyhrotených situáciách. A keďže vlastnila kúsok duše Harryho Pottera, o vypäté a vyhrotené situácie zrejme nebude mať núdzu.

               Toto ale nemohol byť ten prípad. Od rána, kedy jej Lucy predstavila svoje plány, jej nervozita narastala. Lucy to vymyslela dobre. A romanticky. Podľa predpokladov by sa Komnata najvyššej potreby mala prispôsobiť tomu, čo človek potrebuje. Vždy lepšie, ako skúšať to v kutici na metly, pod baldachýnom postele, hoci zabezpečenej, keď sú okolo ďalší štyria chlapci, alebo nebodajmerlin na Grimmauldovom námestí či v dome Joy Hartleyovej.

               Ginny napokon nepovedala o svojich podozreniach nikomu. Zatiaľ si nestihla overiť ani to, či by ten jej blok bol opakovaný. S Eddiem sa síce porozprávali a dohodli sa, že by si mohli dať ešte jednu šancu, lenže než prišlo k prvému rande, Lucy sa rozhodla do toho ísť naplno.

               A jej neostane nič iné, len dúfať, veriť, fandiť, držať palce tomu, aby sa Harrymu nestalo to, čo jej. Nemôže sa mu to stať. Bol to ten najlepší človek pod slnkom a zaslúžil si to najlepšie pod slnkom. Nezaslúži si žiaden blok, žiadne prekážky. Musí im to vyjsť, proste. On nebude mať určite žiaden blok, bol silný. Určite bude všetko v poriadku. Musí tomu veriť.

               „Ginny, si v poriadku?“ Hermionin hlas ju vytrhol zo zamyslenia. Takmer podskočila od úľaku.

               „Jasne, som,“ usmiala sa na kamarátku, ktorá na ňu pozerala študovne. „Akurát mi tie planéty a mesiace lezú krkom…“ prevrátila oči. Hermiona vystrúhala grimasu a mykla plecami.

               „Tak ukáž, čo ti lezie krkom…“

——

               „Teda páni…“ vydýchol Harry po tom, ako sa z Maata zmenil na človeka. Lucy ho na rukách prepašovala z klubovne. Liečiteľ síce v klubovni už nebol, ale neraz sa stalo, že naňho niekto natrafil v blízkosti ich fakulty. A radšej, než by naňho natrafili a on by sa vydal Harryho stíhať, si ho vzala do rúk. A šli na siedme poschodie, kde sa Núdzová miestnosť premenila do jej predstáv.

               „Čítala som o tom v tej mojej zbierke,“ prezradila s miernym rumencom. Bola nervózna a bála sa, aby to s horiacim krbom a bielou kožušinou na zemi neprehnala. „Asi je to príliš…“

               „Je to fajn,“ prerušil ju. „Kúzla ma stále dokážu fascinovať,“ otočil sa k nej. „Rozhodne krajšie, ako kutica na metly,“ uškrnul sa. A ona sa pousmiala. „Nemám ale pre teba darček. Na Valentína pôjdeme do Rokvillu a tam…“

               „Nechcem darček. Chcem teba,“ prerušila ho odvážne. Niekoľko sekúnd sa na seba dívali.

               „Si si istá?“ spýtal sa potichu.

               So slabým úsmevom prikývla. Srdce jej mlátilo ako o život a dych sa jej zadrhol, keď k nej pristúpil. Boli to zatiaľ však len bozky, ktorých si už vymenili mnoho. Ibaže teraz za tým bolo niečo viac. Nie niečo, ale oveľa viac. Rozhodla sa však k tomu a neustúpi. Už nie.

               Pomaly si sadli do mäkkých kožušín neprerušujúc bozk. Oheň v krbe potichu pukotal, šírilo sa z neho príjemné teplo. Prestal ju bozkávať a díval sa jej do očí, keď jej siahol na lem svetra. Podarilo sa jej povzbudzujúco usmiať a on jej ho vyzliekol. Ani on nebol zďaleka taký odvážny, ako sa snažil pôsobiť. Momentálne ale musel byť tým smelším a rozhodnejším. Nejaké minimálne skúsenosti mal, že áno. Toto bola ale úplne iná situácia. Toto bolo dievča, na ktorom mu záležalo. Síce si to svojho času vravel aj o Čcho, teraz však chápal, že sa to absolútne nedá zrovnávať.

               Vrátil sa k jej perám. Tie bozky boli dnes iné, veľavravnejšie, precítenejšie, plné očakávania a ona nechala všetku iniciatívu na ňom. Musel jej pomôcť prekonať tú neistotu a strach. Jednoducho vedela, že jej pomôže. Nebol ako ostatní chlapci, ktorí by sa hnali len za jediným. Bol to Harry. A ona ho milovala.

               Všetko bolo fajn. Každý ďalší moment ich vzrušenie zvyšoval a zároveň odbúraval jej neistotu. Dokázala z neho zvliecť habit a pustila sa aj do gombíkov na jeho košeli, keď jej vyzliekol tričko. Jej váhanie sa na moment vrátilo. Keď sa mu ale pozrela do očí, aby zistila, čo si myslí, či je stále spokojný s tým, čo vidí, našla v jeho pohľade to, čo aj dovtedy. A neistota bola úplne preč v momente, ako hlesol, že je nádherná aj po tom, ako jej vyzliekol podprsenku. Ona si to o sebe nemyslela. Dobre, nemala ešte ani pätnásť, bola len dievčaťom v puberte, ani zďaleka nie ženou, k nej mala ešte veľmi ďaleko a preto ešte nemala chlapcovi veľa čo ponúknuť. Rozhodnej najmenej z dievčat v ich spálni.

               Stačilo mu to, videla to nielen v jeho pohľade, ale aj v jeho nohaviciach. Neistotu a nervozitu nahradilo vzrušenie a to nemizlo ani vo chvíli, kedy jej siahol na gombík nohavíc. Možno trocha zaváhala, aj z jeho dotykov cítila mierne chvenie a len od vzrušenia to nebolo. S pohľadom do jeho očí však aj ona siahla na jeho nohavice, aby ich zo seba zvliekli a ostali pred sebou kľačať len v posledných kusoch spodného prádla.

               Objal jej takmer nahé telo a ona sa pritisla k jeho takmer nahému krásnemu telu. Áno, bol krásny a keď úplne dospeje, bude nádherný. Našla jeho ústa, prvý raz sa z nej vydral ston, keď sa prsiami a bradavkami trela o jeho hruď a cítila jeho dlane na svojom chrbte a zadku a sama skúmala jeho paže, cítila jeho erekciu na podbrušku a ani nevedela, odkiaľ nabrala odvahu, ale bola to ona, ktorá skĺzla prstami pod gumu jeho trenírok a začala ich ťahať dole.

               Šepli si svoje mená do úst a potom sa mierne odtiahol, aby sa jej díval do očí a ona pokračovala. Stiahla mu trenky až ku kolenám a potom proste musela odtrhnúť pohľad z jeho tváre, aby si ho prezrela. A zahryzla si do pery. Iste, že teoreticky vedela, ako všetko funguje a že to proste funguje tak, ako má, že to proste príroda zariadila tak, aby to všetko fungovalo, ako malo. V prvom momente jej však hlavou prebehla myšlienka, ako sa niečo také veľké môže zmestiť do druhého tela. Zapýrila sa. Ani jeden z nich ešte nie je plne dospelý, že áno a k tomu dnes určite nepríde.

               „Si krásny,“ hlesla, keď sa mu znova pozrela do tváre bojujúc proti nutkaniu siahnuť naňho. Nebolo by na tom asi nič zlé, veď preto tu aj boli, dozvuky váhania a strachu ju ale držali späť. Triasla sa a stále to nebolo len od vzrušenia.

               „Nie, ty si…“ šepol a rozhodným gestom si trenky stiahol úplne, aby ju chytil za ramená a pomohol jej ľahnúť si na chrbát. Prstami prechádzal po gumičke jej nohavičiek, aby ich zachytil a plynule jej ich vyzliekol. V momente sa zapýrila ležiac pred ním úplne nahá. „Nádherná…“ šepol a dlaňami jej hladil stehná.

               A potom si vedľa nej ľahol na bok a siahol jej na hrudník. Pobozkal ju a hladil ju všade. Na bruchu a prsiach, stehnách. Všetko sa mu zdalo úplne dokonalé. Opätovala mu bozky, stále neistá a nesmelá a jemu sa to páčilo. Zdalo sa mu to lepšie. Nie, nechcel vôbec porovnávať, ale jeho prvá skúsenosť, keď ho dievča viedlo a táto, keď mal on viesť dievča… samozrejme mu to imponovalo. A vzrušovalo, keď začul jej vzdych po tom, ako zovrel v perách jej bradavku. Povzbudzovalo k tomu, aby jej siahol na stehno a odtiahol ho od toho druhého. A potešilo, keď mu pomohla a sama roztiahla nohy. A zastonal aj on, keď sa pravým stehnom dotkla jeho penisu a on sa k nej pritlačil. Všetko bolo naprosto úžasné.

               A potom ju sledoval. Díval sa jej do tváre, keď jej siahol medzi nohy. Bola tam vlhká a mokrá a on ju začal dráždiť. A keď sa mu spočiatku dívala do tváre, zapýrená vzrušením, s nedočkavým pohľadom, pozvoľna ho prestávala sledovať a zamerala sa len na svoje pocity. Bol to on, ktorý si musel zahryznúť do pery aby odolal, a nezačal sa dráždiť na jej stehne. Nebodaj aby na seba siahol sám. Aj k tomu príde. Najskôr si to ale musí užiť ona a on sa veľmi snažil jej načúvať a postupne ju dostával až na vrchol.

               Lenže potom sa v jednom momente zarazil. Samozrejme, že bol vzrušený. Jeho ruka dráždila jej prirodzenie, občas zašiel prstom do jej pošvy, len mierne, ale páčilo sa jej to. Díval sa jej do tváre, kde mala privreté oči, jej dych sa prehlboval a zrýchľoval, občas zastonala a šepla jeho meno… a siahla naňho.

               Cítil ju, ako zovrela jeho tvrdý penis a začala po ňom prechádzať. Síce len jemne a neskúsene, ale on sa zarazil a jemne ju od svojho penisu odtisol. Jeho vzrušenie bolo preč. Nebolo to správne. Aby zakryl svoje váhanie, pobozkal jej ruku a strčil si jej prsty do úst. Skúsil sa znova pritlačiť k jej stehnu a bolo to fajn. Zameral sa len na to, aby ju priviedol k vrcholu. Nemalo to už dlho trvať. Jemne jej začal olizovať bradavku a jej panva sa pohla. Začala sa hýbať a on zrýchlil svoje pohyby. Zaznela výzva, aby zrýchlil ešte viac a on ju poslúchol, aby sa o pár chvíľ prehla, jej ruka si k sebe tisla tú jeho a ona vrcholila.

               Nikdy nevyvrcholila takýmto spôsobom. Bolo to úplne iné, než keď si to robila sama. Srdce sa jej chystalo vyletieť z hrude, snažila sa polapiť dych a cítila, ako sa k nej tisne svojím lonom, cítila jeho vzrušenie, jeho jazyk na svojich prsiach, jeho dlaň, ktorou ju stále hladil.

               „Páni…“ šepla a on sa potichu zahihňal na jej hrudníku. „Nesmej sa,“ chytila jeho hlavu a zdvihla ju, aby ho pobozkala. Jazykom mu okamžite vbehla do úst a pohla nohou, aby ho začala dráždiť. Spokojne zamrmlal a nechal sa položiť na chrbát. Tentoraz to bola ona ktorá ležala na boku, schválne sa k nemu tlačiac prsiami. „Bolo to úžasné, Harry,“ usmiala sa. „A teraz si na rade ty…“

               Tón, akým to povedala, v ňom rozbúril krv ešte viac. Bozkávala mu tvár drobnými bozkami a rukou skúmala jeho hrudník a brucho. Jeho ramená a paže. Zaklonil hlavu a užíval si každý bozk, ktorý venovala jeho krku a hrudníku. Vnímal jej jazyk, ktorým ho skúmala. Uvedomoval si jej ruku, ktorá ho pohladila na stehne a sám trocha roztiahol nohy, aby jej umožnil prístup všade.

               A potom sa strhol. Akoby narazil v behu do múru, ktorý sa pred ním náhle zjavil. Zovrela mu penis a začala po ňom jemne kĺzať rukou, naňho to však pôsobilo, akoby sa popálil. Spálila ho myšlienka, že to nie je správne a on sa vzoprel na lakti, až ju zo seba takmer zmietol a zachytil jej ruku, aby ju od seba odtiahol.

               „Harry…“ pozrela mu do tváre. Napadlo jej, či mu neublížila.

               Zamračene hľadel pred seba, ruku jej držal a nechápal. Pozrel na svoj penis, ktorý stále vzorne stál, pripravený pokračovať, jeho vzrušenie sa nestratilo, stále bolo prítomné a on pozrel na nahé telo vedľa seba, na drobné prsia, tmavé prirodzenie a preniesol jej ruku, ktorú stále zvieral, až k svojmu penisu a ona okolo neho omotala prsty.

               „Sakra, do riti…“ zavrčal, keď sa ten pocit dostavil znova. Niečo v jeho vnútri proti tomu protestovalo. Nielenže ho presviedčalo, že je to nesprávne. Ono to nesprávne skutočne bolo. A on si spomenul na rozhovor spred Vianoc, kedy mu o tom vravela Ginny. Že sa proste blokla, keď jej Eddie siahol na prsia. Odohnala ho od seba. Hovorila mu o tom divnom pocite nesprávnosti. A on teraz…

               Vyplašene pozrel na Lucy, ktorá sa naňho dívala nechápavo.

               „Čo sa deje, Harry?“ spýtala sa. Zavrtel hlavou, myšlienky mu v hlave lietali jedna cez druhú. Sám na seba siahol a bolo to fajn. Niekoľkokrát sa pohladil a zastonal. To vzrušenie tam stále bolo a on mohol masturbovať. Malo to byť ale všetko? Toto mal byť výsledok tej zvláštnej rovnice s množstvom neznámych, čím bolo to ich prepojenie?

               „Ja neviem, Lucy…“ priznal odmietavo krútiac hlavou. Takto to nemôže predsa byť. Takto nemôže fungovať ani jeden z nich. Znova pozrel na Lucy. Dívala sa naňho s obavami. Nechápavo. Zmätene. Vyzerala rovnako, ako sa on cítil. „Ja…“ pípol. „Môžem niečo skúsiť?“ spýtal sa nervózne. Prikývla, hoci netušila a nechápala.

               A on sa k nej otočil a položil ju na posteľ. Svojím penisom sa pritlačil k jej nohe. S napätím ho sledovala a chcela ho pochopiť, vedela však, že to zrejme musí pochopiť najskôr on. To, čo sa práve deje. Zovrel jej jemne prsník a pritlačil sa k jej nohe. Bolo to dobré. Pozrel jej do očí. Ešte nikdy ho nevidela takého vystrašeného.

               „Neboj sa, nespravím nič zlé, len chcem skúsiť…“

               „Ja ti verím, Harry,“ prerušila ho. A on sa pokúsil usmiať, bol to však len kŕčovitý pokus. Roztiahol jej nohy, aby sa medzi ne vtisol a ona potlačila ten prvotný protestný výkrik. Verila mu predsa. Skutočne chcel len niečo skúsiť a opatrne položil svoje genitálie na tie jej a pritlačil. Videla jeho penis vykukujúci spoza ich tiel a prebehlo ňou vzrušenie. Lenže ním prebehla tá odmietavá vlna a s nadávkami sa od nej odtrhol.

               Odmietavý pocit bol preč a vzrušenie sa vrátilo. Jeho penis bol pripravený vrcholiť, celú dobu sa na to pripravoval.

               „Je to všetko pekne v prdeli,“ zasyčal nahnevane. Pochopila, že sa hnevá sám na seba. Alebo skôr, že sa nehnevá na ňu.

               „To prepojenie?“ pípla. Čo iné za tým mohlo byť? Čo by ho ovplyvňovalo? A nielen jeho, samozrejme. Ale aj Ginny. Čo mohlo spôsobiť, aby teraz nemohol mladý a zdravý chlapec prijímať nežnosti od opačného pohlavia? Sedel jej otočený chrbtom, so sklonenou hlavou a prikývol. A ona sa k nemu prisunula, aby ho objala.

               „Och, Merlin…“ hlesol cítiac jej prsia na svojom chrbte a siahol sám na seba. „Asi budem vyzerať ako úchyl, ale proste si to musím spraviť…“ priznal. „Skôr, než sa porozprávame, pretože nie som schopný normálne premýšľať…“ pokračoval a ona ho pobozkala na chrbte. A hladila ho. Aspoň to zrejme mohla spraviť, pretože takéto dotyky neodmietal. S nepríjemnou predtuchou vnímala a cítila, ako si to robí sám. Len ho držala, pevne zvierala s perami na jeho chrbte, potláčajúc zvedavosť a poskytujúc mu aspoň trocha súkromia. O niekoľko chvíľ sa vzopäl, zasyčal a ona cítila jeho telo zmietajúce sa v orgazme a oči sa jej zaplnili slzami. Mala to byť ona. Mal toto zažívať po tom, čo by mu venovala ona.

               Niekoľko dlhých minút vládlo dusné ticho, kedy len sedel a hľadel pred seba. Dávno sa od neho odtrhla a zabalila sa do bielej kožušiny. Nebola jej zima, len jej prišlo hlúpe sedieť pred ním nahá. A ešte hlúpejšie sa jej zdalo začať sa teraz obliekať.

               „Je to to prepojenie,“ ozval sa napokon tichým hlasom. „Ginny to zažila už pred Vianocami, hoci to nebolo až takéto… Jednoducho cítila, keď jej Eddie siahol na prsia, že to nie je správne…“ vysvetľoval a obrátil sa k nej.

               Našiel ju tam sedieť schúlenú, zamotanú v kožušine, so zaslzenými očami. Samému sa tisli do očí. Prehltol a smrkol, aby sa natiahol za svojimi trenkami.

               „Rozišla sa s ním vtedy…“ zavrtel hlavou a navliekol sa do spodného prádla. „Snažila sa mi opísať ten pocit, ktorý pri tom cítila, ale nešlo to. Uzavreli sme to, že má proste nejaký blok, keď má prísť… na to. Že ešte nie je pripravená na niečo intímnejšie…“ stiahol obočie.

               „To mi nevravela,“ šepla zastretým hlasom. Pozrel sa jej do očí. A pokrútil hlavou.

               „A cítil som to aj ja,“ priznal potichu a z očí mu vyhŕkli slzy. „Všetko bolo v poriadku až do toho momentu…“ zamračil sa. „Keď si na mňa siahla… keď si mi siahla na penis bolo to akoby… vedel som… nebol to pocit ani nič podobné… teraz si to uvedomujem… proste som vedel, že to nemôžeš robiť. Stále nad tým premýšľam…“ zamračene sa postavil zo zeme a začal prechádzať po miestnosti. „Snažím sa prísť na nejaký logický záver. Na niečo, čím by sa to dalo vysvetliť a následne sa s tým dalo niečo spraviť. Ale nič iné mi nevychádza. Aj keby som pouvažoval nad tým, že mi proste dievčenské dotyky nevyhovujú a chcem skôr tie chlapčenské… je to blbosť. Čcho mi to spravila trikrát. Štyrikrát, keď vezmem do úvahy aj tú trápnu chvíľu pod stromom…“ súkal so seba slová a myšlienky, pochodujúc pri tom po miestnosti a jeho rozčúlenie narastalo. „Ani som nikdy nepremýšľal nad tým, že by mi to mal spraviť nejaký chalan. Absolútne. Priťahujú ma dievčatá. Vždy to tak bolo a vždy to tak aj bude. Nejde ani o to, že by som v rozhodujúcej chvíli zaváhal a nechcel to dotiahnuť do konca… s Čcho to fungovalo. Možno keby skutočne malo prísť k pohlavnému styku, tak by som váhal… ale nie týmto spôsobom. Nie takto… Bol som vzrušený k prasknutiu a potom, keď si sa ma chytila, akoby som dostal riadnu ranu a bolo to preč. Ostalo len odmietanie. Moje telo… alebo skôr moja hlava… možno moja duša… ja neviem, ktorá sprostá časť mojej hlúpej existencie tento kontakt odmietla!“ štekol a divoko na ňu pozrel. Potichu plakala neprestávajúc sa naňho dívať.

               „Môže za to to prepojenie,“ pokračoval o niečo umiernenejšie. Znova sa mu tisli do očí slzy. „Po tom všetkom, čo sa stalo, čo nás ovplyvnilo a čo to znamenalo… som si nikdy nepovedal, že mi to vadí. Nič nebolo také hrozné a desivé. Toto nechcem…“ šepol a tentoraz mu slzy regulárne z očí vytryskli. „Tento pocit nechcem. Zrejme to budeme zažívať do konca života a ja to nechcem…“

               „Keď sa ale od seba odpútate,“ skúsila tichým hlasom, smrkajúc. Chápala, čo to znamená. „Raz to vaše prepojenie skončí a potom…“

               „Ale kedy?“ zaškľabil sa na ňu a rezignovane si sadol. „Kedy, Lucy? Nikto to nevie. Ani Dumbledore…“

               „Vravel si… pomenoval si to blokom…“

               „Tak to pomenovala ona…“ mávol rukou a odfrkol.

               „Ginny,“ upozornila ho. Rýchlo na ňu pozrel. A uvedomil si, že to vyriekol s dávkou nechuti. Zrazu sa stalo, že sa mu Ginny znechutila. „Ona za to nemôže, Harry. Rovnako ako ty za to nemôžeš,“ upozornila ho. Stále plakal, lenže teraz sa skutočne rozvzlykal.

               „Potrebujem na niekoho hodiť vinu, chápeš?“ smrkol.

               „Ale nie na Ginny. Uvedomuješ si, že by rovnaké výčitky mohla cítiť aj ona? A teraz? Začnete sa nenávidieť, pretože zrejme nebudete môcť súložiť? Vážne?“

               „Ale…“ zarazil sa a rýchlo si poutieral slzy z tváre. „Lenže… to prepojenie…“

               „Nemusí trvať naveky, predsa,“ šepla a natiahla k nemu ruku, ktorú opatrne uchopil. „Možno sa ten blok dá nejako prelomiť. Každý blok by sa mal dať nejako prelomiť…“

               „Toto bude ale niečo iné, než blok,“ zhlboka sa nadýchol, aby potlačil ďalší plač. A hlavne tú nechuť. „Mysleli sme si to, že je to blok, keď sa to týkalo len jej. Potom ale… zrejme vtedy, keď som sa jej dostal do hlavy… sa to stalo aj mne. Už to nie je blok. Je za tým to prepojenie a ja neviem… iste, stále sme len mladí, máme celý život pred sebou, nad sexom premýšľať by sa mohlo zdať skoro, hoci nerobíme nič iné… ale nad skutočným sexom…“ na moment zmĺkol a pozrel jej do očí. „Teraz budeme robiť čo?“ zamračil sa. „Myslím seba a Ginny. Budeme skúšať jeden vzťah za druhým a budeme skúšať, či to tak bude platiť vždy? Alebo či sa nestane, že by sme pri nejakom partnerovi to odmietanie necítili? Alebo sa úplne vzdáme nejakých intímností? Budeme obaja žiť v celibáte až do konca vekov? Do konca toho prepojenia? Budeme dúfať, že nejaký Cruciatus na Ginninu osobu a moje následné cítenie jej bolesti by ten blok… odblokovalo? Je niečo, čo to môže odblokovať? A ako? A čo teraz my dvaja?“ spýtal sa potichu. Zamračila sa. Áno, toto bolo pre oboch akútne.

               „Neviem. Môžeme skúsiť ísť tomu odblokovaniu v ústrety,“ navrhla. „Môžeme skúšať, či by sa to nedalo nejakým spôsobom… prelomiť. Ja neviem, Harry. Viem ale, že ťa milujem. Rozumieš?“

               „Áno, viem. O to je to horšie…“

               „Čože?“

               „Myslím to asi tak, že každé ďalšie skúšanie čohokoľvek, čím by sa to dalo prelomiť, by mohlo viesť akurát k tomu, že by si sa mi nakoniec znechutila. Každé tvoje následné siahnutie na môj penis by mohlo viesť k tomu, že by to odmietanie mohlo prejsť k nechuti a tá by napokon mohla viesť až k tomu, že by si mi bola odporná. A to ja nechcem. Vieš? A tiež čakať od teba, že by si so mnou chodila…“

               „Počkaj, moment! To má byť rozchod?“ neveriacky ho prerušila.

               „Áno, má,“ zamračene prikývol. „Veď predsa… pozri sa na mňa! Prepojenie sa raz zlomí… Ale kedy? Vie to niekto? Dokedy to bude trvať? A dovtedy čo? Viem, že máš pätnásť a ja ešte nemám šestnásť… ale chcieť po tebe, alebo aj po mne, aby sme spolu len chodili, bozkávali sa, bez toho ostatného… to má trvať naveky? Máme fungovať do konca toho prepojenia len tak, že ja ti to budem môcť spraviť hocikedy a ty sa ma nebudeš môcť dotknúť? Že budem pri tebe len masturbovať, prípadne sa uspokojovať na tvojom stehne?“ zamračene vyskočil na nohy a vzal do rúk košeľu, aby sa obliekal. „Ja toto nechcem, Lucy. Môžeš namietať, že by to takto vyzeralo pri každom dievčati a ty by si bola ochotná viesť takýto vzťah, ale práve pre to, že ťa aj ja mám veľmi rád, tak to tak nechcem. Nájdeš si chalana, ktorý bude schopný prijímať nežnosti z tvojich rúk…“

               „Harry! Počúvaš sa, čo hovoríš?“ vyletela aj ona a vyskočila na nohy. Zarazene sa díval na jej nahé telo a do očí sa mu už znova tisli slzy. A ona zapýrene stíchla uvedomujúc si, čo spravila.

               „Si skutočne krásna, Lucy,“ potichu jej vravel. Pozrel jej do očí. „Pamätáš, keď som sa ťa vtedy pýtal, či váhaš chodiť so mnou kvôli tomu prepojeniu? Povedala si, že nie. Teraz to vravím ja. Nemôžem s tebou chodiť kvôli tomu prepojeniu. Merlinžiaľ, toto je hranica, ktorú nezdolám. Nikto nevie, kam to ešte zájde a ja ti nechcem ubližovať…“

               „Ale ubližuješ mi,“ pípla a otočila sa, aby si našla svoje spodné prádlo. A všetky svoje veci. Smrkla. Díval sa, ako si oblieka nohavičky a súka sa do podprsenky. Zdvihol svoje nohavice. „Rozchádzaš sa so mnou. Ak si myslíš, že si mi práve neublížil, mýliš sa,“ hlas sa jej triasol.

               „Lucy…“

               „Som ochotná stáť pri tebe až do konca toho prepojenia, sakra,“ zanadávala a nahnevane si navliekla tričko. „Veď predsa všetko sa len okolo sexu netočí, nie?“ zamračene sa k nemu otočila. Stál tam so zvesenými ramenami dívajúc sa do zeme. „Harry…“

               „Nie, Lucy,“ prerušil ju a zdvihol hlavu. „Nemôžem to po tebe chcieť. Myslel som si… a nielen ja, mysleli sme si to všetci, že môžeme normálne fungovať. Že proste síce je nejaké prepojenie, ale obaja budeme môcť viesť normálne životy. Najnormálnejšie, ako sa za daných okolností dá. Ale ako sa zdá, normálnosť v tomto momente skončila,“ zavrtel hlavou a obliekol si nohavice. A ona sa zohla pre tie svoje. „So všetkým by sa dalo žiť, ale s týmto nie a keď budeš tvrdiť, že by si s tým dokázala žiť… ty možno áno, ale ja nie. Pozri sa na mňa,“ nasilu sa uchechtol a rozhodil rukami. „Čo ti môžem ponúknuť? Čo by si zo mňa mala? A napokon… pozri aj na iné. Kto presne vie, čo všetko sa ešte môže stať? Čo sa vlastne stalo dnes? Mysleli sme si pred týždňom, že sa niečo takéto môže stať? A čo sa stane za týždeň? Vieme to? Nevieme. Ja…“ zamračene zavrtel hlavou. Pozorne ho počúvala neprestávajúc plakať.

               „Harry…“

               „Môže sa stať niečo také, nad čím sa ani neodvažujem premýšľať…“ vydýchol napäto. „Ale stať sa to môže… Nemám odvahu nad tým premýšľať, ale čo ak…“ zasekol sa mu hlas. Pozrel jej do očí. „Keď nie je moje vnútro schopné prijať tvoje dotyky a možno nebude schopné nikdy prijať žiadne iné dotyky… nie je dosť možné, že budem schopný prijímať len jediné dotyky?“ potichu sa spýtal. A ona pochopila. A zavrtela hlavou. „A to ja nechcem. Ani skúšať a pátrať po tom nechcem. A viem, že Ginny to cíti rovnako…“ súkal zo seba, aby sa zhlboka nadýchol a odmietavo vrtel hlavou. „Čím viac sa to prepojenie prehlbuje, tým viac to začína byť desivejšie,“ takmer vzlykol a sadol si. A ona k nemu priskočila, aby sa zosunula k nemu a objala ho.

               „Ale nemusí, Harry. Nikto nevie, ako to všetko bude vyzerať…“

               „Ja viem. Nemusí. Ale môže. To je naše heslo,“ zachechtal sa zúfalo. „Je to smiešne. Všetko. A nepochopiteľné. Veď predsa… nikdy som pri nej necítil ani desatinu toho, čo pri tebe. Ani ona pri mne. Prečo to teda funguje takto, sakra? Nechcem to tak. Nechcem to prepojenie. Nie za takýchto podmienok.“

               „Ale už to raz tak je,“ ticho mu dohovárala. „To prepojenie existuje a silnie. Dokážete vnímať pocity toho druhého a onedlho sa skutočne môžete rozprávať v hlavách. Ktovie, možno je Ginny myslená tou zbraňou z Proroctva. Prepojenie je a nezmizne len preto, lebo to chceš ty alebo ja chcem. A hnevať sa teraz na Ginny alebo na seba… ani jeden z vás si to predsa nevybral a doteraz ste sa cez všetko dostali, dostanete sa aj cez toto. Ja to viem. Keď nad tým pouvažuješ globálne… môžete poraziť Veď vieš koho spoločne a zrejme ho aj spoločne porazíte, pretože keď tomu správne rozumiem, spolu ste silnejší. Pozri na Patronus a animágov. A keď to má znamenať, že budete obaja do konca toho prepojenia, čiže, podľa Proroctva, zrejme do konca Veď vieš koho masturbovať… tak to je len malá obeť za mier. Nemyslíš?“

               „Toto si myslíš?“ spýtal sa a ona mu s úsmevom zotrela slzy z tváre. A prikývla.

               „Tiež by som ťa chcela celého, Harry, pretože ťa skutočne milujem. Nikdy som ťa ale skutočne celého nemohla mať. A vedela som to! Vedela som, že prepojenie existuje. Nie je to niečo, o čom by som netušila a čo by ma prekvapilo. Asi budeš tvrdiť, že sa s tým žiť nedá, ale ja si skutočne myslím, že by som mohla byť pri tebe, ako tvoje dievča…“

               „Lucy…“

               „Áno, iste, ja viem. K naplneniu Proroctva môže prísť za veľmi dlho a tak dlho nedokáže nikto čakať bez toho, aby mu z toho nepreskočilo… ale ty s Ginny to aj tak budete musieť podstúpiť. Nie? A keď vy dvaja, prečo by som to ja nemohla aspoň skúsiť? To mi, prosím, vysvetli.“

               „Sama si to povedala. Pretože si ma skutočne nikdy nemohla mať celého a po tomto… bolo by to horšie. Bolo by to divné. Nebolo by to už ono a to ja nechcem. Ubližoval by som ti, aj keď si to teraz nechceš priznať a myslíš, že rozchod je to najhoršie, čo sa mohlo stať. Nie je. Nie som normálny chalan. A nikdy nebudem normálny…“ stíchol a sklonil hlavu.

               Sedeli tam v tichosti dlhú dobu, vedľa seba a premýšľali držiac sa za ruky.

               „Takže rozchod,“ hlesla napokon potichu. Mykol plecami a prikývol. „Nič ťa nepresvedčí o tom, aby si zmenil názor?“ kútikom oka naňho pozrela. Zavrtel hlavou. „Vieš, na jednej strane chápem, prečo to takto chceš,“ spustila pomaly a pokojne. „Rozumiem tvojim argumentom a aj tomu, ako by si sa cítil. Nepáči sa mi ale, že podceňuješ mňa… nechaj ma dohovoriť, prosím…“ zareagovala na jeho nadýchnutie. „Možno máš pravdu. Ťažko sa dá teraz odhadovať, ako sa na to budeme dívať za mesiac alebo rok… desať rokov… A keď nebudeme pri sebe… keď ťa nebudem mať pri sebe, aj keď ťa momentálne milujem, ktovie, ako veľmi sa môže zmýšľanie zmeniť. Či nepríde niekto, kto by ťa dokázal nahradiť, hoci taký človek sa zrejme nenarodil…“

               „Lucy…“

               „Mlč. Momentálne si to myslím. Momentálne si mi ublížil, ale nie tým, čo sa stalo, alebo skôr nestalo. Tým rozchodom, vieš? Ja viem! Už budem ticho a nebudem to pripomínať…“

               „Mňa to tiež bolí, nemysli si…“ zareagoval okamžite a díval sa jej do očí.

               „Ja viem, Harry,“ smutne sa pousmiala. „Ostaneme priateľmi?“ vydýchla napäto.

               „Samozrejme,“ nechápavo stiahol obočie. „Akože… nemali by sme?“

               „Áno, len… ešte patrím do Potter tímu?“

               „Iste! Teda… keby taká blbosť, ako Potter tím existovala, tak určite áno… Čo je to za otázku?“

               „Ja neviem, prepáč,“ hlesla a zavrtela hlavou. „Len mi to tak napadlo. Keď sa dvaja rozídu, väčšinou sa nechcú vídať…“

               „Toto ale nebolo štandardné, predsa…“

               „Nikdy to nebolo štandardné,“ pripomenula mu jeho poznámku spred pár dní. Keď čakala, otočená chrbtom, kým sa s Ginny upokoja v objatí.

               „Veru nebolo,“ prikývol. Chvíľu ešte sedeli na zemi. Dlhú chvíľu. „Vezmeš ma ako Maata do klubovne?“

——

              Planéty a mesiace vystriedala Herbológia, na ktorú sa Ginny dokázala sústrediť rovnako, ako na Astronómiu. Kútikom oka videla, že Hermiona dopisuje svoju ďalšiu úlohu. Možno si napokon dokončí úlohu aj ona, keď však prinúti myšlienky sústrediť sa na štúdium aspoň niekoľko minút v kuse. Pri každom otvorení portrétu kontrolovala, či sa tí dvaja vracajú. Či sú spolu. Alebo či sa vracia aspoň jeden z nich. Nemala z toho dobrý pocit ani náhodou.

               Potrétová diera sa otvorila aj niekoľko minút pred večierkou a ona videla vstúpiť Lucy s ocelotom na rukách. Poznala svoju kamarátku dosť dobre na to, aby dokázala odhadnúť, ako sa asi cíti. A teraz vyzerala zničeno, sklamane a nešťastne, ani sa nepozrela ich smerom. Šla priamo k schodisku, pri ktorom dala ocelotovi bozk medzi uši a položila ho na zem. Bez toho, aby sa obzrela, vybehla po schodoch hore.

               Ginny pozrela na ocelota. Mal sklopené uši a obzrel sa na ňu. Dívali sa priamo do očí hádam päť sekúnd, keď sa aj ocelot otočil a vybehol so schodov k svojej spálni. Ginninu dušu oblapila ľadová dlaň. Dopadlo to zle. Presne tak, ako sa obávala, že to dopadne. A bude to zrejme ešte horšie.

               „Pôjdem spať,“ hlesla a začala si baliť veci.

               „Tú Herbológiu ešte nemáš dokončenú,“ upozornila ju Hermiona.

               „Áno, viem. Nemám na to ale náladu…“

               „Ginny…“

               „Idem spať, Hermiona,“ zavrčala síce ticho, napriek tomu značne podráždene a zamračila sa na kamarátku. Tá zdvihla ruky v obrannom geste a mykla plecami.

               „Fajn, dobre, dokončíš si to inokedy…“ zašomrala. Aj tak ju začula, ako si mrmle pod nos, že nikto nevenuje škole takú pozornosť, akú by mal. Možno by aj venovali, keby to aj profesori brali vážne. Učili ich síce, ale bez nadšenia a skoro bez záujmu. Tí zasvätení vedeli, že to aj profesori berú len ako dočasnú nutnosť. Škola bola ale momentálne skutočne to posledné, na čo Ginny myslela.

               Keď vošla do spálne, ich dve spolužiačky spolu ležali na bruchu na jednej posteli a niečo študovali. Hermiona by šomrala znova, pretože to rozhodne nebolo nič do školy. A Lucy sa už stihla zavrieť v kúpeľni. Preto sa rozhodla sadnúť si na jej posteľ a počkať na ňu. Proste sa porozprávať musia a hotovo.

               Keď o polhodiny Lucy vyšla, Ginny okamžite zbadala, že plakala. A keďže jej sedela na posteli, nemala pred ňou Lucy kam utiecť, ak jej také niečo napadlo. A určite napadlo.

               „Tak fajn,“ vrkla Lucy mierne podráždene a zatiahla závesy na posteli, aby sa mohli porozprávať. „Podrobnosti rozoberať nebudem, ale… blokol sa aj Harry,“ šepla zamračene.

               Tie štyri slová, hoci ich Ginny čakala spôsobili, že sa v nej čosi zlomilo. Takmer dva mesiace nad tým premýšľala a presviedčala sa, že bude chyba len v nej. Napokon nebude. Je to v nich oboch. Akoby sa znieslo niečo ťaživé a dusné a to zahalilo jej dušu. Privrela oči a skryla si tvár do dlaní.

               „Dúfala som, že to bude v poriadku,“ pípla nešťastne. „Medzi vami. Že to nebude s tým prepojením vôbec súvisieť. Že to bude len môj blok. Je mi to ľúto…“

               „Ty si to čakala?“ spýtala sa Lucy prekvapene. Ginny si zložila ruky z tváre a vystrela sa, aby sa svojej kamarátke pozrela priamo do očí. Mykla plecami. „Prečo si to nepovedala aspoň jemu, Ginny,“ sykla s výčitkou.

               „A čo som mu mala povedať?“ ticho sa spýtala. „Ani som nevedela, čo sa deje so mnou, predsa. Bol to len pocit, ktorý som mala. A s Harrym bolo dovtedy všetko v poriadku. Len postupne som si uvedomovala, že to môže mať niečo spoločné s tým, že sa nám otvorili mysle. Vďaka Umbridgeovej a otcovi. Alebo nie vďaka, ale kvôli nim… Čo som mu mala povedať, Lucy? Ako? Všetko mohlo byť predsa v poriadku. Než som ťa dnes videla prísť do klubovne aj s Harrym, dúfala som, že to bude v poriadku. Mala som mu dnes povedať čo? Že sa ho možno nebudeš môcť ani dotknúť? Ako by to potom vyzeralo, keby bol v strehu pri každom dotyku? Alebo…“

               „Dobre, mlč,“ prerušila ju zničene.

               „Lucy, je mi to ľúto, ani nevieš ako veľmi…“

               „Ja viem. Preberali sme to dlho. O tom sa ale nechcem baviť,“ zavrtela hlavou a sklamane padla do perín.

               „Lucy…“

               „Rozišli sme sa,“ vzlykla do vankúša. Myslela si, že sa už z toho vyplakala. Nebolo to vôbec ľahké. Pozrela sa na svoju kamarátku, ktorá vyzerala, akoby dostala ľadovú sprchu. Len potichu krútila odmietavo hlavou. „Zdá sa mu to tak lepšie a možno má pravdu. Ja neviem. Milujem ho stále a neviem… teraz neviem, či niekedy prestanem. Ale… má pravdu. Nikdy mi nemohol patriť úplne celý…“ šepla dívajúc sa jej uprene do očí.

               Ginny otvorila a zatvorila ústa. Nevedela, čo na to povedať. Alebo možno vedela, ale nepovedala by to tak, aby sa nedostali k nejakým citlivejším témam.

               „Sme my ale zvláštna trojica, však?“ zasmiala sa Lucy nešťastne a nasilu. „Pamätáš, keď si hovorila, že by si chcela, aby som s Harrym chodila ja, alebo Hermiona či Luna? Pretože nás poznáš a dôveruješ nám? Keby to bol niekto cudzí, zrejme by bolo všetko teraz ľahšie…“

               „No to bolo určite,“ prikývlo menšie dievča. „Nechcela som, aby to takto skončilo, pre Merlina…“

               „Ale veď ja viem. Nikto nemohol tušiť, ako to dopadne. Začala som chodiť s Harrym a vedela som, čo medzi vami je. Tak nejak som bola stále tá tretia…“

               „Ale tak to vôbec nie je!“

               „Ale je, Ginny,“ Lucy sa na ňu jemne usmiala. „To prepojenie tu bolo oveľa skôr, ako ja. Nie je to nič, čo by sa dalo zahodiť, keby vás to omrzelo. A omrzieť to ani nemôže. A ani ktovieaká láska by nemohla spôsobiť, aby sa to prepojenie dostalo na vedľajšiu koľaj, pretože vždy bude prvé. Vždy. A vieš čo, Ginny?“ spýtala sa Lucy a posadila sa, aby jej chytila ruky do svojich. „Ja som to tak brala. Nechcela som to, ale vedela som, že to tak bude. Harry dnes vravel, že ste sa všetci snažili žiť životy tak normálne, ako sa len dalo… a šlo by to. Ja viem, že ma miloval. Videla som to dnes na ňom. Ale to prepojenie… proste sa to vyvíja tak, ako nikto nedokáže predpokladať…“

               „Je mi to ľúto…“ pípla Ginny ľútostivo a oči sa jej zaplnili slzami. A to bolo alarmujúce.

               „Áno. Toto, čo sa deje teraz…“ zavrtela hlavou. „Je to presne také isté, ako keď začal cítiť tvoju menštruáciu. Bolo to pre vás nové, museli ste sa s tým naučiť žiť… a teraz to už ani neriešite. Jeden deň v mesiaci ho bolí brucho a automaticky ti dá svoju čokoládu. A to je všetko. Naučili ste sa s tým žiť. A naučíte sa s tým žiť aj teraz. Uvidíš…“

               „Ale… ale…“ smrkla a zúrivo si zotrela slzy, ktoré jej vyhŕkli. „Chcela som preňho to najlepšie a to si ty. Stále si a budeš. A ja by som to prepojenie teraz najradšej niekam…“

               „Nejde to ale. A už dosť,“ smrkla aj ona. „Som z toho všetkého dosť vyčerpaná a potrebovala by som sa vyspať, hoci neverím, že sa mi podarí zaspať,“ vrtela hlavou.

               „Dobre, áno, jasne…“ hlesla trocha dezorientovane.

               „Pôjdeš za ním. Daj naňho pozor, prosím…“

——

               Ginny počkala niekoľko hodín. Nedarilo sa jej zaspať. A tušila, že ani jeden z nich troch nezaspal pokojne, ak náhodou aj zaspal. A keď zaspal on, tak ho proste zobudí. Toto nebolo niečo, čo by vydržalo do zajtra. Stavila by sa však, že dnes nebude spať ani minútu.

               A mala pravdu. Ako ocelot zbehla z dievčenského internátu, aby vybehla do chlapčenského na piate poschodie. Dvere boli pootvorené. Tušil, alebo skôr vedel, že príde. Potichu sa prešmykla dnu a opatrne sa prikradla k jeho posteli, aby na ňu elegantne vyskočila. A našla ho, ako sedí v šere svojho prútika s rovnako zničeným výrazom, aký mala aj Lucy. Prikrčila sa a spravila dva opatrné kroky smerom k nemu. Smutne sa zaškľabil a zdvihol prútik, aby im zabezpečil súkromie. Potom sa trocha odsunul a spravil jej tým miesto. Povytiahol obočie dívajúc sa na mačku pri svojich nohách. A tá sa nadvihla, aby sa zmenila.

               „Je mi to ľúto, Harry,“ vykvikla a okamžite sa mu vrhla do náručia, kde začala vzlykať. A on ju pevne zovrel.

               „Ja viem, Ginn. Stalo sa. Je to desivé, ale na to sme už zvyknutí, nie?“ sarkasticky natiahol. Zdvihla hlavu a pozrela sa mu do tváre. Vzlykla a on jej zotrel tie zradné slzy. Zamračil sa. Nezvykla plakať. „Na moment som ťa začal nenávidieť, vieš?“ šepol a ona prekvapene zamrkala. „Netuším, kde sa to vo mne vzalo…“

               „Nedivím sa ti,“ prerušila ho. „Mal si právo byť na to prepojenie nahnevaný a tým pádom aj na mňa. U mňa a Eddieho o nič nešlo. Ty ale Lucy miluješ. To bolo o niečom inom…“

               „Asi áno. Asi určite áno. Nechcem sa už ale o tom baviť,“ zavrtel hlavou. „Proste a jednoducho na to zabudneme a budeme sa snažiť fungovať tak, ako doteraz, ak to pôjde. V prvom rade sa pomstíme Umbridgeovej. Dumbledore príde na to, ako zničiť Voldemorta a to aj spravíme. Zničíme ho. A možno… Lucy dnes niečo povedala. Mne to napadlo hneď, keď sme sa o tom dozvedeli, ale ona moju domnienku dnes oživila. Ešte sme sa o tom s nikým riadne nebavili, ale čo ak… čo ak si ty myslená tou zbraňou v Proroctve? Dávalo by to zmysel. Mám zbraň, o ktorej on netuší. Teba. Možno má všetko byť práve takto. Možno všetko smeruje k tomu, že Voldemorta zničíme spoločne. A ak sa tak stane, možno už nebudeš musieť byť mojou zbraňou a to prepojenie, ktoré možno existuje práve k tomuto, prestane mať zmysel a proste zanikne. A možno potom budeme môcť žiť normálne…“

               „Ty si myslíš…“ vydýchla a zamyslela sa. O Proroctve sa nikto zámerne nechcel baviť nejako obsiahlejšie. Ale to, čo vravel, dávalo istý zmysel. „Mamku to asi nepoteší. Ale mohlo by to tak byť…“

               „Neviem totiž o ničom inom, čo by mohlo byť mojou zbraňou. Možno len moje sexy zelené oči…“

               „Jasne, tvoje oči…“ uchechtla sa a zarazila sa. Pozrela mu do očí. „Žartíky, Potter?“

               „Nie, vravím vážne,“ zaškľabil sa. Aj tak z neho bol cítiť smútok. A ona zavrtela hlavou a oprela si ju o jeho hrudník.

               „Všetko stojí za prd. Úplne všetko.“

               „To hej. Toto prekonalo všetky rekordy,“ priznal a vtisol jej drobný bozk do vlasov. A potom sa zachichotal.

               „Čo tentoraz?“ spýtala sa, pretože správne identifikovala nejakú jeho bystrú pripomienku.

               „Pamätáš, keď si vravela, že neumrieš ako panna? Asi umrieme obaja ako panny…“ vyprskol.

               „Nedramatizuj. Skoncujeme s Tomom a potom budeme súložiť jedna báseň,“ zasmiala sa aj ona.

               „Dobrý plán,“ privolil. „Akurát…“

               „Nie, to nevyťahuj, prosím…“

               „Takže mám pravdu, keď si myslím, že to napadlo aj tebe. Logicky. Si chytrejšia, ako ja. A keď to napadlo mne, tebe muselo ešte skôr…“

               „A nechcem nad tým ani len uvažovať.“

               „Ani ja nie. Len, že…“

               „Nie, Harry…“

               „Nie si zvedavá?“

               „Možno by ma to zaujímalo,“ zdvihla hlavu a zamračene sa naňho dívala. „Zaujímalo by ma, či sú naše úvahy správne. Keď sme sa trafili v jednom, mohli by sme sa aj v druhom…“

               „Lenže je to úplne zvrátená predstava, takže to nebudeme ani skúšať.“

               „Presne tak,“ prikývla. Na moment sa rozhostilo ticho.

               „Nejde ale o to, že by sa nám z toho zdvíhal žalúdok, že nie?“ spýtal sa po chvíli.

               „Nie, ide o to, že by to napokon mohlo fungovať a to vedieť nechceme…“

               „Dobre, pretože by som nechcel, aby sa ti zo mňa zdvíhal žalúdok,“ uchechtol sa.

               „Nemôže sa mi z teba zdvíhať žalúdok, predsa. To by som zvracala niekoľko rokov v kuse. Ide o to, že o sebe vieme také veci, ktoré by za normálnych okolností nemal vedieť nikto. Vieš o mne úplne všetko. A v tom prípade, ak to chápeme dobre, respektíve ak to tak to prepojenie chce, nemal by sa mi z teba zdvíhať žalúdok, keby si na mňa siahol. A ani mne z teba, keby som na teba siahla. V tomto bode by to bolo potvrdené… že sami na seba siahať môžeme. A potom čo? Ako by to vyzeralo?“ dívala sa mu do tváre a zavrtela hlavou. „Potom by sme za sebou chodili a  robili si to pravidelne?“ dvihla obočie.

               „Potom by sa možno stalo, že by to to prepojenie vyžadovalo tak, ako si vyžaduje to objatie,“ potichu vypustil a ona si zahryzla do pery.

               „Bez nejakej vzájomnej príťažlivosti?“ šepla. „Pretože sa objímame, vymieňame si bozky, hoci nevinné, sedávam ti v lone, naše genitálie boli blízko seba… a nič sa nedialo. My sa nepriťahujeme. Myslíš, že keby si mi siahol na prsia, alebo ja tebe na penis, že by sa niečo zmenilo? Ako mávnutím prútika? Akoby niekto zapol vypínač? A my by sme sa museli utešovať navzájom?“

               „Môže sa stať a nemusí. Naše motto. Ako Toujours Pur. Môže a nemusí… Asi vymyslím aj nejaký erb Potterovsko – Weasleyovský…“

               „Harry, nežartuj.“

               „Nežartujem. Akurát začínam mať pocit, že každá ďalšia akcia v našom prepojení vyvoláva stále horšiu reakciu. A začínam mať strach, kde to až skončí, ak to náhodou má nejaký koniec. Kam nás to až zavedie. Mám strach, aby to napokon nespôsobilo, že sa začneme nenávidieť a vyčítať si úplne všetko…“

               „Nie, to sa nestane,“ zamračene ho prerušila. Mykol plecami.

               „Nemusí. A môže… Nedáme si to vytetovať na zápästie?“

               „Harry, sakra…“ nahnevane ho udrela do hrudníka a oči sa jej zaliali slzami. A on ju silno objal.

               „To sa nikdy nestane, Gingin. To ti tu odprisahám. Mrzí ma tých dnešných pár sekúnd, kedy som ti to prepojenie skutočne vyčítal. A vážne som ťa nenávidel. A to sa už nikdy nebude opakovať…“

Mohlo by sa vám tiež páčiť...