Cardif, 9.7.2001
Harry sedel s Ronom v jednom podniku v Cardife. Na skorom obede, respektíve na ‚pokeci‘. Celú nedeľu strávil s Padfootom a jeho priateľkou Clarou. Mal trocha výčitky svedomia. Mal by chodiť po ostatných zápasoch, aby si pozrel súperov, ale nejako ho to k tomu neťahalo. Permanentku už mal, ale chuť chýbala. Spoluhráči mu predsa povedia, čo a od koho má čakať.
„Tak, čo bolo v sobotu s mojou sestrou?“ spýtal sa Ron po chvíľke nervózneho váhania. „Včera ani neprišla na večeru do Brlohu. Vraj šli niekam na chatu, či čo.“
„Keď si myslíš, že som sa s ňou vyspal, mýliš sa,“ mierne zamračene odvetil.
„To je dobre,“ prikývol Ron. Harrymu sa zdalo, že sa mu nesmierne uľavilo. „Vedel som to.“
„Môžem sa niečo spýtať?“ nedalo mu. Ron naňho mlčky hľadel. „Prečo to robí? Viem, pochopil som, že ty to vieš. A mňa to skutočne zaujíma. Nie zo zvedavosti, ale zo záujmu. Mám o ňu záujem, vieš?“ trocha opatrnejšie dodal. Ron sa naňho zamyslene díval.
„Čo všetko ti povedala?“
„Vlastne skoro nič,“ priznal.
„Tak to nechaj tak. Keď ti nič nepovedala, asi k tomu mala dôvod. A ja nemám právo o nej hovoriť. Ani s tebou.“
„Ale…“
„Nie, Harry,“ povedal ostro Ron a mračil sa. „Nič ti po tom nie je, tak sa do toho nestaraj,“ vypustil nepriateľsky.
„Dobre, fajn,“ vrkol napálene. „Aj tak mi to raz povie.“
„Kiež by,“ prikývol Ron, mračiť sa však neprestal. Harry naňho zarazene pozeral. Potom mierne potriasol hlavou, akoby si chcel vyhnať z hlavy všetky zvedavé otázky. Ale prečo by to mal robiť? Aspoň to odpútava jeho myseľ od tej útrpnej situácie, v ktorej sa sám nachádza.
Po chvíli sa obaja mlčky dohodli, že tú tému už otvárať nebudú a začali sa baviť o iných veciach. Normálnejších.
Grimmauldovo námestie, Londýn, 10.7.2001
„Padfoot, rád by som si požičal tvoje auto,“ vypustil Harry a díval sa najnevinnejšie, ako dokázal. Sirius povytiahol obočie.
„Prečo si nekúpiš vlastné? Máš na to,“ mykol plecami.
„Pretože je zbytočné kupovať si auto na rok,“ zaškľabil sa. „A okrem toho ma máš rád a spravíš pre mňa všetko, nie?“
„Rád ťa mám, to zase áno. Ale všetko pre teba nespravím,“ protirečil tvrdohlavo. „Za prvé, nezabúdaj, že tu sa jazdí na opačnej strane. Takže by si sa najprv musel previezť so mnou, aby som vedel, či je bezpečné zveriť ti môjho miláčika.“
„Claru nechcem,“ zazubil sa.
„Múdra myšlienka,“ prikývol. „Za druhé. Vážne by si si mohol kúpiť auto. Viem, že máš rád jazdu a budeš jazdiť často. A aj keď ťa mám rád, nemysli si, že ti ho budem požičiavať tak, ako si predstavuješ. A za tretie a najhlavnejšie. Keď si kúpiš auto, budeš vyzerať, že chceš ostať a tým spravíš otcovi radosť,“ vypustil.
Harrymu okamžite zmrzol úsmev na tvári.
„Mám klamať? Otec vie, že nechcem ostať.“
„Áno, ale keby žil v nádeji, tak by mu bolo lepšie,“ zamračil sa Sirius. „Tebe to nepovie, sťažuje sa mne. A vôbec. Vy dvaja sa snáď nikdy neporozprávate ako chlapi. Budete okolo seba krúžiť a mlčať. Ste obaja rovnakí. Tvrdohlaví a… hlúpi.“
„Možno,“ prskol podráždene. Mierne sa mračil a uvažoval. Sirius ho chvíľu nechal tak. „Možno máš pravdu. Ale nie v tom, že by som sa s ním mal porozprávať. Neznesie myšlienku, že to tu neznášam,“ zavrčal. Sirius len chápavo prikývol. Nebolo také ťažké prísť na to. Hral v zlom klube, nikoho tu nepoznal. Bol vytrhnutý z toho, v čom vyrastal a čo mal rád.
„Keď si ho kúpiš, jeho to povzbudí. Auto sa dá vždy predať, keď sa budeš vracať,“ navrhol.
„Možno,“ prikývol Harry tretím možno v rade. „Ale mohol by si mi ho požičať aspoň raz, či dva razy, než sa porozhliadnem po vlastnom. Čo? Aj tak jazdím len pre zábavu.“
„Rovnako ako ja,“ uškrnul sa Sirius. „Jasne, že ti ho požičiam. Môžeš si ho vziať hocikedy, ale! Prvá jazda so mnou. Tu sa jazdí vážne inak, než v Amerike.“
„Všimol som si,“ prikývol. Potom pozrel uprene na Siriusa. Rozmýšľal nad tým. Vlastne sem s tým prišiel, auto bola len výhovorka. „Padfoot, chcem sa ťa na niečo spýtať,“ opatrne začal. Sirius povzbudivo povytiahol obočie. „Alebo teda skôr na niekoho.“
„Do toho.“
„Čo mi vieš povedať o Ginny Weasleyovej?“ Miesto na krstného otca sa pozrel na krb za ním.
„Ha!“ zazubil sa ten. „Myslel som si, že ťa zaujme,“ uškrnul sa. Harry sa pohľadom vrátil k jeho vyškľabenej tvári. „Veľmi pekné dievča, však? Keby som mal o dvadsať rokov menej, tak…“
„Prestaň,“ Harry sa zatváril znechutene.
„Mal by si konkurenciu, ver mi,“ Sirius zamrkal. „Čo chceš vedieť?“
„Asi všetko, ale nie pre to, pre čo si myslíš,“ pevne prehlásil a uprene sa díval Siriusovi do očí. Ten naňho chvíľu hľadel. Poznal Harryho, vedel, kedy používa aký výraz.
„Takže chceš poznať terén, ktorý sa pokúsiš zdolať a dobiť sa do jej srdca?“ uškrnul sa. Harry nepovedal nič. „Dobre, nebudem rýpať. Vidím, že dnes nie si vo forme. Začnem teda na začiatku. Narodila sa…“
„Padfoot, v plnej vážnosti, prosím,“ zahriakol ho.
„V poriadku!“ rozhodil ruky v ospravedlňujúcom geste. „Zrejme ťa zaujíma jej ľúbostný život. Nie, nemá priateľa. Už vyše roka sa pri nej neobjavil nik. Ale dá sa to pochopiť. Už od Rokfortu s niekým chodila, žili spolu a svadba bola na spadnutie. Všetci sme si mysleli, že to tak proste musí skončiť. Potom sa ale náhle rozišli. Nikto presne nevie, kvôli čomu. Bol to šok. Boli spolu takmer štyri roky a potom náhle, bez varovania proste oznámila, že je koniec a odmietla sa o tom baviť. Jej rodina ho už brala ako ich súčasť. Vyhnala ho z ich bytu a potom sa odsťahovala. Pýtal som sa jej, poprosila ma, aby som tú tému nenačínal a nijakým fígľom sa z nej nepokúšal vytiahnuť informácie, inak ma prekľaje,“ mierne sa pousmial na tej spomienke.
„Uhm,“ vyšlo z Harryho zamyslene. „Zrejme nešlo len o nejaké nedorozumenie, čo?“
„To ani náhodou. Muselo sa stať niečo veľmi vážne. Milovali sa, dopĺňali… všetci vraveli, že sa k sebe neskutočne hodia,“ zavrtel hlavou. „Ja som mal Johna Rossa rád!“ krivo sa zaškľabil. „ A vlastne vôbec netuším, či ho mám nenávidieť, pretože netuším, čo sa stalo. Ale zrejme áno, Ginny bola po tom hrozne zničená. Niekoľko mesiacov sa nedokázala poriadne spamätať. Len metlobal jej pomáhal. Zažrala sa doňho a stále sa zlepšovala. Až tak, že ju predchádzajúci tréner nominoval do niekoľkých anglických medzištátnych stretnutí,“ usmial sa. „A viem, že tvoj otec pri nej tiež nezaváha.“
„Videl som ju hrať,“ prikývol, ale stále myslel na nejakého Johna a na to, čo jej mohol spraviť.
„Každopádne, pri príležitostiach, kedy som pozvaný k Weasleyovcom na obed alebo na hocičo, zdá sa mi, že sa občas nachádza mysľou stovky kilometrov inde. Je to stále tá Ginny, ktorú poznáme a máme radi. Vlastne nepoznám nikoho, kto by ju nemal rád, ale pri tých pár príležitostiach, kedy si dovolí byť sama sebou, je zachmúrená, zamyslená a smutná,“ stiahol obočie a sklonil hlavu. „Vždy som mal Ginny rád, vlastne z weasleyovských potomkov najradšej. A štve ma to, pretože viem, že nie je šťastná. Mám pocit, že len vo vzduchu je šťastná, chápeš?“
„Chápem,“ pozrel na Siriusa. „Rozumiem tomu veľmi dobre.“
„No jasne, ty tiež hráš metlobal, zabudol som,“ uchechtol sa. Bol to ale silený smiech. „Neviem nič konkrétne, Hawk. A stavím sa, že aj keby som niečo vedel, zrejme by som ti to nemohol povedať. Ale teraz k veci. Prečo sa zaujímaš o Ginny?“ uškrnul sa.
Pozrel na krstného: „Zoznámili sme sa a ona má tajomstvo. Rád by som vedel, aké. Je jedno, čo mi povedala, pri akej príležitosti… nebolo to ale nič príjemné. Ani pre ňu a ani pre mňa. Práve kvôli tomu niečomu, čo sa stalo, zrejme,“ zavrtel hlavou snažiac sa to pochopiť.
„Priťahuje ťa?“ spýtal sa Sirius zvláštne ticho a vážne. Harry sa strhol. To bolo to niečo, na čo nedokázal odpovedať ani sám sebe.
„Vlastne ešte neviem,“ zachmúril sa. „Dohodli sme sa, že budeme priatelia. Pretože… ani presne neviem prečo, ale chcem byť jej priateľom.“
„Takže ťa k nej niečo ťahá?“ tentoraz to už povedal s úsmevom.
„Asi áno,“ privolil. Potom sa nebezpečne pozrel na Siriusa. „Nikomu a nikdy o tomto rozhovore nepovieš, jasné?“
„Jasne,“ prevrátil oči. „Zradil som niekedy tvoju dôveru?“
„Nie, to nie.“
„Tak vidíš.
Byt Harryho Pottera, Londýn, 12.7.2001
„Máš to tu pekné.“
Spokojne prehlásila mama, keď si obzerala Harryho byt. Spolu s otcom prišli na večeru a akúsi kolaudáciu. Konečne. Trvalo mu dlho, než sa rozhodol znova sa pokúsiť niečo uvariť a pozvať svojich rodičom. V Amerike sa stravoval v klubovej jedálni, kde varili celkom dobre a ako hráč mal výrazné zľavy. Nie, že by to pri svojom plate potreboval. Prípadne zašiel na večeru. Či už s Cathy, alebo predtým so svojimi známosťami. Alebo s kamarátmi. Nemusel variť, ale bavilo ho to. Pri tých zvláštnych udalostiach, kedy sa postavil ku sporáku, sa cítil dobre. Upokojovalo ho to.
„Áno,“ prikývol. „Som rád, že je to tu také…“
„Tampské,“ uchechtol sa James.
„Sirius sa snažil,“ usmiala sa Lily na svojho syna.
„Dobre. A teraz… jedlo,“ mrkol na mamu.
Počas večere sa rozprávali o bežných veciach. Prebrali Lilyn výskum, spoluprácu a pokroky. Práca momentálne stála. Remus súhlasil s tým, že sa nechá priviazať počas splnu. A chlapi v laboratóriu, hoci nešťastne súhlasili, že mu odoberú vzorku krvi. Spln bol ale ešte ďaleko.
Samozrejme mama vychválila jedlo a Harry sa spokojne uškŕňal. Ponúkla sa, že umyje riad a uprace kuchyňu a na protest svojho syna sa tak zamračila, že sklopil uši a poslušne sa vytratil z kuchyne.
„Konečne sami,“ šepol James ceriac sa. „Tak? Ako to ide v metlobalovom svete?“ načal ich spoločnú tému.
„Zrejme budem musieť poskytnúť nejaký rozhovor,“ povzdychol Harry ukazujúc stoh pozvánok z časopisov. „Chcú ma aj na nejaké fotenie.“
„Jasne,“ prikývol otec. „To je predsa normálne.“
„Normálne mi to pripadalo doma. Tu…“ zavrtel hlavou, „ja neviem, či je ich záujem úprimný. Rozumieš?“
„V tom prípade poskytni rozhovor Svetu metlobalu alebo Zlatej strele. To sú dva skutočne slušné časopisy,“ poradil James. „Pôjde im o hráča Pottera, nie o sukničkára Pottera alebo ‚už zaručene anglického stíhača‘ Pottera,“ pokrútil hlavou. „Zverejnia normálny a pravdivý rozhovor, žiadne prekrútené fámy, ako Prorok. A tiež dávajú solídne otázky.“
„Asi budem musieť,“ súhlasil. V Amerike bežne poskytoval rozhovory, nechával sa fotiť, robil reklamy. Ale tam ho poznali. Tu ho majú stále za cudzinca.
„Na druhý týždeň dostaneš pozvánku,“ prezradil otec dívajúc sa na syna. „Ešte pred zápasom s Harpyami,“ prevrátil oči. A Harry sa rozosmial. Konečne úprimne v prítomnosti otca.
„Chápem,“ smial sa. „Úplne rozumiem, prečo to spravíš.“
„Nesmej sa,“ uškrnul sa aj on. „Zatiaľ o tom nehovor, ale keby ste v nedeľu vyhrali, bolo by to tretie víťazstvo v rade a za tri zápasy a bolo by to rovnako, ako sa Kanónom podarilo vyhrať v minulej sezóne. Potom aj novinári sklapnú. Samozrejme sa od teba nemôže chcieť, aby si chytil všetko, alebo aby Kanóny nebodaj vyhrali ligu, ale tí neveriaci Tomáši by mali aspoň sklapnutú hubu. A Harpye… tam je asi nad víťazstvom premýšľať príliš odvážne.“
„Už som niečo také počul,“ priznal s úsmevom. Ginny mu to tiež tvrdila.
„Na a potom… budem vás musieť pred prvým zápasom pozvať viacerých. Budeš sa musieť ukázať v konkurencii a budeš si musieť nomináciu zaslúžiť. Nemyslím, že by si mal mať s tým problémy. Všetci ale musia vidieť, že ťa nominujem na základe tvojich schopností a nie preto, že si môj syn.“
„Zrejme to nemáš ľahké,“ nadhodil s pochopením.
„Ani netušíš,“ prevrátil oči. „Už aby bolo po Maďarsku. Po víťaznom zápase. Potom sa aj mne uľaví a aj mne dajú novinári pokoj.“
„Už máš predstavu, koho pozveš?“ skúsil. „Okrem mňa, samozrejme,“ zazubil sa.
„Zhruba,“ prikývol. „Nevidel som ešte všetky tímy, preto bude tých pozvánok viac. No a… chcel by som ťa o niečo poprosiť.“
„O čo?“
„Viem, že máš svoj život, ale… Potreboval by som, aby si sa v sobotu šiel pozrieť na Kane a aby si pozrel na ich odrážača Marcusa Greena a povedal mi, čo si myslíš. V minulom roku bol náhradníkom. Nemôžem zase pozvať úplne celú ligu. Ja pôjdem do Londýna na Drakov,“ hádzal po ňom psie oči.
Príliš sa mu to nepáčilo. Nie, nepáčilo sa mu to absolútne vôbec. V sobotu chcel ísť na domáci zápas a pozrieť si Harpye. Alebo Harpyu. Po tom, čo sa v sobotu rozlúčili, ju nevidel. Ani po tréningoch, ani v bare, ani ju nezahliadol niekde pri dome. Keď sa vracal domov alebo odchádzal, jeho pohľad pravidelne padal k jej oknu. Po večeroch videl, že sa tam svieti. Nenabral však odvahu u nej zazvoniť.
„Jasne,“ prikývol napokon s úsmevom. „Pozriem a zreferujem, či ho pozvať…“
Byt Ginny Weasleyovej, Londýn, 17.7.2001
Harry sa napokon rozhodol zájsť na návštevu. Nemalo by na tom byť nič zlého. Vážne si začal robiť starosti, keď ju nevidel ani v nasledujúcich dňoch po návšteve rodičov. Bol v sobotu na zápase Kaní a zreferoval svoje pozorovania ohľadne Marcusa Greena. V nedeľu odohral vlastný zápas, v ktorom Kanóni vyhrali vo vyrovnanom zápase len vďaka chyteniu strely. Až tu si začal robiť starosti, pretože ju na štadióne nevidel. Možno mu to chcela vrátiť, keď ho určite nevidela deň predtým na jej zápase, ktorý Harpye samozrejme tiež vyhrali. Hoci bolo malicherné nad niečím takým premýšľať.
V pondelok poskytol rozhovor Zlatej strele a nechal sa nafotiť. Dostal pozvánku od otca s podrobnými inštrukciami, kedy a kde sa začne s tréningom pred domácim priateľským zápasom s Maďarskom. Začal však byť nervózny, aj keď vlastne netušil, prečo by mal byť nervózny. Schmatol z chladničky fľašu vína a rozhodol sa. Vedel, že je doma. V jednom z okien bolo svetlo.
Keď sa vnútri však nič nepohlo ani po tom, čo zaklopal tri razy, rozhodol sa zazvoniť na zvonček a to dosť dôrazne. Zamračene čakal a počul podráždené frflanie, že už ide.
„Priateľské rande?“ spýtal sa, keď sa dvere otvorili a on natrčil ruku s vínom. Zarazil sa však. Stála tam zamotaná v bielom župane, ktorý si držala jednou rukou, s mokrými vlasmi, z ktorých stekala voda. Vlastne bola celá mokrá. Bolo jasné, že je naštvaná, zarazila sa však snáď ešte viac, ako on, keď ho zbadala.
„Ahoj,“ povedala zmierlivo. Videla jeho výraz najmä po tom, ako jeho oči skĺzli z jej tváre na odhalený dekolt, po ktorom potichu stekali kvapky vody. Pritiahla si župan k sebe ešte viac. „Poď ďalej,“ vyzvala ho.
„Myslel som, že by som mohol zájsť,“ mykol plecami, keď okolo nej prechádzal. Vôňa kúpeľa bola veľmi zreteľná. Pod županom bola úplne nahá. Úplne. Už len tá myšlienka spôsobila, že sa mu zrýchlil tep.
„To je fajn,“ zatvárala zmätene dvere. Spravil dva opatrné kroky. „Bež dnu a sprav si pohodlie. Budeš ma musieť ale na chvíľu ospravedlniť. Mám totiž niečo rozrobené,“ zaškľabila sa, keď sa spamätala z prvotného šoku.
„A zvládneš to sama? Nepotrebuješ pomoc?“ ponúkol sa s miernym úškrnom. Len sa zahihňala a zmizla v protiľahlej miestnosti.
Jej byt bol úplne rovnaký, ako ten jeho. Prešiel teda do obývačky a poobzeral sa. Chcel vidieť a vedieť, ako žije. Bol skromný a napriek tomu vkusný. Sálala z neho zvláštna jemnosť. Mierne sa pousmial. Obzeral sa okolo seba. Nazrel do malej knihovničky a podľa názvov odhadol, že sa zrejme zameriava na romantickú literatúru. Nadvihol obočie. Pozrel si fotografie umiestnené nad krbom. Veľmi veľké množstvo červenovlasých osôb. Áno, Rona spoznal. Spoznal aj dvojčatá. Alebo teda, obaja za tých sedem rokov vyrástli, ale boli to dvojčatá. Billa si poriadne nepamätal, odhadol však, že to všetko sú jej bratia. A rodičia.
Len jedna fotka sa líšila. Bol na nej mladík. Celkom pekný a celkom sympatický. Zamračil sa. Ak by to mal byť John, tak nechápal, prečo ho tu má vystaveného, keď jej zrejme ublížil a rozišli sa. V opačnom prípade… je snáď niekto, kto si zaslúži, aby bol vystavený na krbe medzi rodinnými fotkami? A vôbec… Zdalo sa mu to? Alebo ho zasiahla vlna žiarlivosti a nechuti k tomu neznámemu? Roztrpčene si sadol na malú pohovku a položil víno na stôl.
Všimol si v kuchyni, do ktorej dovidel, že okrem chladničky, sporáku a kanvice tu nemá nič muklovské. Elektrinu samozrejme mala. A bolo tu veľa rastlín. Na jeho vkus to bolo až zbytočne zapratané kvetmi rôznych druhov.
„Prepáč,“ ospravedlnila sa, keď po pätnástich minútach vyliezla zo spálne. Za ktorou bola kúpeľňa, ako vedel. Už oblečená, so suchými vlasmi. „Nikoho som nečakala, myslela som si, že sú to nejaké Harpye,“ zavrtela hlavou a prešla do kuchyne. „Alebo Ron. Ten občas príde neohlásene,“ vysvetlila, keď priniesla dva pohára. Zadívala sa naňho. Vyzeral zamyslene a zamračene. „Čo je?“
„Ale nič,“ potriasol hlavou s úsmevom. „Nájde sa tu niečo, s čím by som to víno otvoril?“
„Jasne,“ prikývla okamžite a vrhla sa znova do kuchyne. „Síce som ho nepoužila dávno, ale niekde by tu mal byť,“ prehrabávala zásuvku.
„Prípadne môžem použiť prútik. Nerob si starosti,“ navrhol.
„To bude zrejme rozumnejšie,“ súhlasila. „Ktovie, kde mu je koniec. Otvorím oriešky miesto toho, čo?“
Nečakala na odpoveď. Zdala sa mu nervózna. A ani on nebol úplne pokojný. Stále to medzi nimi viselo, to si uvedomovali obaja.
„Myslela som, že si na mňa naštvaný,“ odhodlala sa, keď sa posadila oproti nemu do kresla.
„Nebol som,“ zavrtel hlavou. „Myslel som si, že si naštvaná ty.“
„Prečo? To ja som ťa predsa využila.“
„Dobre, ticho!“ prerušil ju okamžite. „Neboli sme naštvaní ani jeden. Uzavrime túto tému a poďme sa baviť ďalej.“
„Cítila a vlastne sa stále cítim trápne, vieš?“ povedala potichu nedívajúc sa naňho.
„To je vidieť,“ súhlasil. Až potom naňho opatrne pozrela. Usmial sa. „Dohodli sme sa na priateľstve. Zabudnime na to, čo sa tam presne stalo a poďme sa dohodnúť na niečom inom.“
„Na čom?“
„No, Harpye si myslia, že sme spolu spali, nie?
„Áno, myslia,“ mierne sa zaškľabila. „Musela som si im prezradiť nejaké podrobnosti,“ uchechtla sa.
„Dúfam, že si ma nezadupala do zeme.“
„Neboj, neohrozila som tvoju povesť.“
„To je fajn, na mojej povesti mi mimoriadne záleží,“ prevrátil oči. „Ako to teraz bude ďalej? Podľa informácií si bola so mnou spokojná. Kedy sa rozídeme? Alebo sme sa už rozišli? Alebo som stále tvojím milencom?“ uprene sa na ňu díval. Videl, že sa mierne začervenala.
„Jasne, chápem,“ prikývla a odpila si z vína. „Dám ti kopačky po sobotňajšom zápase, dobre?“ navrhla. „Potom budeš voľný a môžeš si robiť, čo chceš.“
„A čo keď nechcem?“ pousmial sa. „Čo keď chcem byť tvojím milencom aj naďalej?“
„Nechceš, ver mi,“ zavrtela hlavou. „Pomohol si mi, som ti vďačná. Ale to je všetko. Rozídeme sa, budeme priateľmi a tým tú kapitolu uzavrieme,“ dívala sa mu do očí. A on sa pozeral na ňu. Zavrtel hlavou.
„A potom? Budeš baliť chlapov ako na bežiacom páse?“
„To je snáď moja vec, nie?“ zamračila sa. „A okrem toho, povedala som ti, ako to chodí.“
„Nie, len si mi niečo naznačila a mne to nestačí,“ neprestal ju študovať.
„Harry,“ vydýchla. Videl, že s niečím bojuje. „Musíme si to ujasniť. Je to moja súkromná vec. Ak s tým máš nejaké problémy, je mi to ľúto, ale budeš musieť na mňa zabudnúť. Ak chceš byť mojím priateľom, tak to budeš musieť rešpektovať. Dobre?“
„A keď chcem byť niečo viac?“ vypustil bez toho, aby zauvažoval. Zarazila sa.
„Poznáš ma pár týždňov, nič o mne nevieš,“ hovorila potichu. „A z toho, čo vieš, sa ťažko dá predstaviť, že by si chcel niečo viac.“
„Možno mi to stačí.“
„Ale mne to nestačí, chápeš?“ zamračila sa. Jej dušu začala zachvacovať panika. „Prosím, netlač na mňa. Je rozdiel medzi hrou a vážnymi citmi.“ Jej oči blúdili po miestnosti, potom sa zastavili na ňom. Rýchlo sklonila hlavu. „Uzavrime túto tému raz a navždy. Nechcem sa k tomu vracať a budem rada, ak sa k tomu ani ty nebudeš vracať a nebudeš to spomínať. Inak budem prinútená poslať ťa do čerta,“ mierne sa vyhrážala dívajúc sa do zeme.
„Prečo?“ spýtal sa potichu. Pomaly zdvihla hlavu. „Jedna otázka, Ginny. Nič viac po tebe nebudem chcieť, len aby si mi teraz odpovedala na jednu otázku, dobre? Ak mi odpovieš, dám s tým pokoj. Súhlasíš?“
Dívali sa navzájom si do očí. Po dlhej chvíli len krátko prikývla.
„Dobre,“ nadýchol sa a vydýchol. Možno riskoval až príliš, ale ona za to stála. Nevedel prečo. Vedel ale, že mu na nej mimoriadne záleží, nech už k nej cítil čokoľvek. „Chcel by som vedieť…“ zaváhal. Pozorne sa jej díval do tváre. Videl tam napätie, možno strach. A nechcel to tam vidieť. Spýtať sa ale musel. „Existuje nádej, že by sa dalo odstrániť, vyriešiť, napraviť…že by si zabudla, alebo čo ja viem, na to, čím ti ublížil John Ross?“ to meno šepol.
Vzápätí videl na jej tvári šok a bolesť. Nechápanie a odmietanie. Jej oči automaticky strelili ku krbu, na ktorej boli fotky. Vedel, že je to on. Vzápätí to bol hnev. Jej oči sa zaliali slzami, keď sa naňho znova pozrela. Nedokázala odpovedať, nedokázala sa v tej chvíli ani pohnúť. Zaplavili ju spomienky, bolestné a kruté. Nemusel byť znalcom ľudskej duše, aby to vypozoroval.
„Prečo tu máš jeho fotku?“ spýtal sa. Bez rozmyslu sa postavil a podišiel k nej. Kľakol si pred ňu, aby dovidel do jej tváre, ktorú sklonila a ktorá bola zaliata slzami. „Ginny…“
„Harry, prosím. Nenúť ma,“ vydralo sa z nej. Jej telo sa rozochvelo potláčanými emóciami.
„Neodpovedala si mi,“ upozornil ju mierne. „Nechcem ťa vidieť takto. Chcem ti pomôcť,“ šepol a vzal jej tvár do svojich rúk, aby ju zdvihol k sebe. Nedokázala v sebe nájsť ani silu na protest. „Odpovedz mi, prosím.“
„Nemôžem,“ šepla.
„Nemôžeš čo?“ nevzdával sa.
„Nedokážem ti na tú otázku odpovedať,“ povedala už vyrovnanejšie. A odtiahla jeho ruky zo svojej tváre. „Tú fotku tu mám…“ stiahla obočie a pozrela na krb. Potom preniesla svoj pohľad do jeho odhodlanej tváre. Videla, že chce zúfalo pomôcť. „Mám ju tu ako akýsi spôsob terapie, vieš?“
„Nie,“ zavrtel hlavou. Jej tvárou preletel slabý úsmev. Vydýchol si. Neprekľaje ho. „Ginny…“
„Mlč,“ zahriakla ho potichu. Potom sa postavila a podišla ku krbu. Díval sa za ňou a videl nenávisť, ktorá sa jej zjavila na tvári, keď pozrela na svojho bývalého priateľa. „Vždy, keď sa naňho pozriem, tak sa dokážem zaručene dostať späť na zem. Vieš? Uvedomím si, že láska je len blbosť, blud a nezmysel. Že chlapi sú skutočne dobrí len na to, aby so mnou strávili pár pekných chvíľ v posteli a potom zmizli. Niekde do zabudnutia, keby si poriadne nespomeniem ani na ich meno. A koho by aj trápilo niečie meno, keď má dobrý penis?“ vypustila ironicky.
Postavil sa a podišiel k nej. Natiahol ruku, aby položil fotku čelom dole. Až teraz akoby si uvedomila, že je tam aj on. Stál tesne pri nej, keď sa k nemu prudko obrátila.
„U mňa ťa nezaujímal môj penis a mala si ho takmer na dosah,“ povedal vážne. Dívala sa naňho skoro prestrašene. „A to je dobre,“ skúsil sa mierne pousmiať. „Odpoviem si na tú otázku sám, ak dovolíš,“ opatrne jej siahol na ruku a pevne ju zovrel. „Milovala si Johna Rossa celým srdcom a dušou, predpokladám. A on miloval teba. Spravil niečo, čím sa ti znechutil, zranil ťa a ublížil ti a to určite veľmi bolestným spôsobom. A ja sa pokúsim to napraviť, nejako, neviem ako, ale pokúsim sa o to. Viem, že sa mi to podarí. Mňa si sa nepokúsila dostať do postele, takže ku mne musíš niečo cítiť.“
„Nemôžem,“ zavrtela hlavou.
„Pst, neplač,“ šepol jemne vidiac, že sa jej v očiach znova hromadia slzy. „Nemôžem je lepšie ako nechcem. Ak by si nechcela, nedalo by sa. Ale ak nemôžeš, prekážka sa vždy dá odstrániť,“ usmial sa. „Sľubujem, že už nebudem vyzvedať. Raz mi to povieš, viem to. Dovtedy mi dovoľ byť ti nablízku, prosím.“
„Harry…“ hlas sa jej zlomil. Už na nič nečakal a pritiahol si ju k sebe. Usedavo sa rozplakala, keď ju k sebe tisol. Chlácholil ju dlhú dobu. „Prepáč mi to,“ hlesla napokon, keď sa upokojila. Po dlhých minútach prestala plakať a vyvliekla sa z jeho objatia. Nešťastne si sadla do kresla a upila si riadny dúšok vína. „Ja nemôžem…“ chcela niečo povedať.
„Kašli na to,“ zazubil sa, keď sa hodil na pohovku. Dívala sa naňho nechápavo. „Radšej mi povedz, či ti otec poslal pozvánku.“
Civela naňho snažiac sa pochopiť, na čo sa to vlastne pýta. V ktorom okamihu presne prevrátil list a rozprával o niečom úplne inom.
„Počkaj, moment,“ stiahla obočie a zavrtela hlavou. Nevinne sa na ňu usmieval a mrkal. „Práve si mi zvláštnym spôsobom vyznal lásku a ja som ti povedala, že tvoje city nemôžem opätovať.“
„Nie,“ pokrútil hlavou. „Práve som ti povedal, že sa pokúsim zmeniť tvoj názor na chlapov,“ zaškľabil sa. „Sama si povedala, že ťa na chlapovi zaujíma jeho penis a nie meno,“ mykol plecami. „Mňa poznáš už nejaký ten týždeň, boli sme sami, dokonca si ma zvádzala, ale k môjmu penisu si sa nepokúsila dostať,“ žmurkol. A ona sa zasmiala. Konečne. „A to mi dáva nádej, že by si sa o mňa mohla zaujímať aj iným spôsobom.“
„Si môj priateľ, ale aj tak nemôžem…“ zarazila sa.
„Nemôžeš je v poriadku. Raz budeš môcť,“ usmial sa. „Či už mňa alebo niekoho iného, to je jedno.“
„Harry, ale…“
„Ginny, no tak,“ prevrátil oči. „Už sa k tomu nevracajme. Nebudem vyzvedať, sľubujem. Poďme sa kamarátiť. Stavím sa, že ti ju posielal ako prvej.“
„Čo?“ nechápala.
„Pozvánku. Môj otec,“ povytiahol obočie.
„Áno, pozvánku,“ prikývla dívajúc sa naňho. „Áno, dostala som ju.“
Brloh, Vydrí svätý Dráb, 19.7.2001
Ron stál za svojím rodičovským domom a díval sa, ako jeho sestra zúrivo a rýchlo lieta nad jeho hlavou. Nepáčilo sa mu to. Absolútne. Zakričal na ňu trikrát, než ho zaregistrovala a zletela dole.
„Ahoj, braček,“ pousmiala sa a vtisla mu bozk na líce. Potom si sadla do trávy a vystierala si unavené končatiny.
„Ginny, čo sa sakra deje?“ spýtal sa. „Naposledy si takto lietala po tom, čo…“ zarazil sa. Nebavili sa o tom často. Vlastne sa tej téme vyhýbali.
„Áno, ja viem. Dostala som pozvánku do reprezentácie. Musím trénovať aj mimo tréningov,“ vysvetlila.
„Skutočne?“ nezdalo sa mu a prisadol si k nej. Starostlivo sa na ňu díval. „S Harry Potterom to nemá nič spoločné?“ skúsil. Asi to s ním malo niečo spoločné, pretože ho okamžite prebodla pohľadom. „Len sa pýtam!“ mykol plecami. „Je tichší, ako obvykle. Nenadáva pri tréningoch toľko,“ mierne sa zaškľabil.
„Pri vašich tréningoch by zrejme nadával aj profesor Dumbledore,“ uškrnula sa. A on sa trocha upokojil. A zvedavosť v ňom vzrástla. „Nedivím sa mu, že nadáva.“
„A nemôže to byť tým, že sme sa zlepšili?“
„Istá pravdepodobnosť tu je, to zase áno,“ musela uznať. „Ale aj tak… Kanóny,“ odfrkla si provokačne.
„Tak, čo je s Harrym?“
„Neviem,“ posadila sa rovno a zložila si nohy pod seba. „Je dosť… zvláštny,“ pozrela na brata, ktorý sa usmieval. „Nie, Ronald, ty vieš, že sa to nemôže stať.“
„Ale mohlo by,“ neprestával sa mierne usmievať. „Pomohlo by ti to. A Merlin vie, že to potrebuješ,“ stiahol obočie a sklonil hlavu. „Bol by som rád, keby ti pomohol.“
„Ako vieš, že ide práve o to?“
„Tak mi to vysvetli,“ znova na ňu pozrel. „Nespala si s ním, inak by si s ním už neprehovorila ani slovo. Skôr naopak, vyhľadávaš ho, aby si s ním prehovorila veľa slov a do postele ho nevlečieš.“
„No páni, ty si psychológ,“ obdivne hvízdla.
„Vieš, že mne môžeš povedať o všetkom. Viem o všetkom.“
„Ja neviem, Ron,“ zamyslene stiahla obočie. „Skutočne ma k nemu niečo priťahuje a nejde pri tom len o sexuálnu túžbu,“ vypustila a musela sa uchechtnúť Ronovmu bolestnému stonu. Áno, nerád sa rozprával s ňou práve o tom. Ale patrilo to k nej. „Nejde to však. Ty vieš, že keď sa s niekým vyspím, tak ho odkopnem.“
„Jeho by si nemusela.“
„Ale spravila by som to, Ron! Poznáš ma a ja poznám seba. Keď sa s ním vyspím, tak ho odkopnem. Je to reflex, je to proste tak. A pritom… chcem byť s ním. Ale potom zase…“ tápala vo vlastných pocitoch. „Je nádherný, milý a má kurva sexi telo…“
„Prosím, až taká detailná nemusíš byť.“
„Dá sa s ním rozprávať, teraz už úplne normálne. Ale ja… neviem. Doberáme sa, iskrí to medzi nami, cítim to. A bojím sa,“ šepla. „Nechcem ho od seba odohnať a on sa ani nenechá. Sme priatelia. Dohodli sme sa, že nimi budeme. A že budeme mať každý svoj vlastný život. Ja budem bojovať medzi Harpyami a on bude bojovať o to, aby ho Angličania brali ako Angličana.“
„Každopádne je to prvý chlap, s ktorým sa normálne bavíš.“
„Bavím sa aj s inými chlapmi,“ zamračila sa. „Bavím sa s tebou, napríklad,“ zaškľabila sa.
„Vieš, ako to myslím. Iste, bavíš sa s chlapmi, ktorých si poznala predtým, než ten hajzeľ…“
„Drž hubu, to fakt spomínať nemusíš.“
„Ale odvtedy to boli buď chlapi na jednu noc a zvracanie, alebo nikto. A potom sa zjavil Harry. Ja dúfam, verím a budem sa modliť, aby ťa z toho dostal.“
„Ron, ja…“
„Nie, je to tak,“ pevne prehlásil a mračil sa. „Ak som na Rokforte od teba chalanov odháňal a po Johnovi som ich musel trpieť, tak teraz budem Harrymu fandiť, aby ťa… vyliečil? Áno, dá sa to nazvať vyliečením.“
„Ron…“
„Mám ťa rád, sestrička, vieš? Nezabúdaj na to. Mám proste pocit, že je to práve Harry…“
„Ron! Už konečne sklapni. Povedala som ti, že sme len priatelia. Dohodli sme sa tak. A vyhovuje nám to. Tak si prestaň namýšľať, že by to bol práve on, kto všetko napraví, pretože to sa napraviť nedá.“
„Ale hovno, všetko sa dá, keď sa chce.“
„Si tvrdohlavý ako mulica.“
„To ty si tvrdohlavá ako mulica.“
„V sobotu ti za to dám dvadsať gólov,“ vyhrážala sa.
„Ale riť, netrafíš sa do obručí, pretože budeš plne zamestnaná našim stíhačom. Nedokážeš sa sústrediť na hru,“ zubil sa.
„Si veľmi vtipný,“ zaškľabila sa.
„Nedokážeš prehadzovačku ani chytiť do rúk, taká budeš roztrasená,“ posmieval sa. Bolo to však dobrosrdečné posmievanie. Miloval svoju sestru a keď sa to stalo, bol jej veľkou oporou. Postaral sa o všetko a trocha sa aj pomstil. Pomohol jej, zachránil jej život a kariéru. Dlžila mu toho veľmi veľa. V tej dobe sa veľmi zblížili.
„Chcel by som si kúpiť auto,“ nadhodil, keď sa začalo zmrákať. O malú chvíľu ich matka zavolá na večeru.
„Čo by si si chcel kúpiť?“ vyprskla.
„Tú vec na štyroch kolesách.“
„Ja viem, čo je to auto. Nezabúdaj, že som jeden čas auto vlastnila. Len ma to prekvapilo. Nikdy si so mnou nechcel jazdiť.“
„Pretože ty si príliš bláznivá,“ zaškľabil sa. „Teraz ma previezol Harry a bolo to… úžasné,“ vydýchol. „Hnali sme sa diaľnicou najvyššou možnou rýchlosťou. Potom sme jazdili do kopcov a z kopcov. Milujem ten pocit…“ sníval.
„Tak Harry ťa previezol?“ zaujalo ju. „Po diaľnici v plnej rýchlosti… aha,“ prikývla. „A mne ideš tvrdiť, že som bláznivá?“ zavrtela hlavou.
„Len o tom asi nepoviem otcovi, nezbavil by som sa ho potom,“ uchechtol sa.
„Stav sa,“ prikývla.
Výskumno – experimentálny ústav, Londýn, 20.7.2001
„Ahoj, Lily,“ ozval sa za jej chrbtom hlas. Skláňala sa nad mikroskopmi v úplne prázdnom laboratóriu. V sobotu sa chystala na Harryho prvý vážny zápas a chcela mať popredu spravenú robotu. Nečakala, že by ju niekto vyrušil.
„Severus?“ jej oči sa rozžiarili. Boli naspäť v Anglicku už štyri mesiace a ešte si nenašla čas, aby navštívila svojho priateľa. Svojho, nie Jamesovho. Tí dvaja sa neznášali. „Severus!“ vykríkla, keď sa presvedčila, že je to on a vrhla sa mu do náručia.
S privretými očami ju k sebe pritískal a bojoval proti tomu, aby v ňom vzbĺkli hlboko potlačené city z minulosti, kedy ju miloval. Vydala sa, porodila syna a odišla. Trvalo mu niekoľko rokov, kým sa spamätal. Nikdy však na ňu nedokázal prestať myslieť, hoci tá láska, ktorú k nej cítil, tá bola potlačená. Len netušil, či dostatočne.
„Si nádherná,“ usmial sa dívajúc sa jej do tváre. Nepúšťal ju zo zovretia a ona študovala jeho tvár.
„Nezmenil si sa príliš,“ usmiala sa aj ona. „Vlastne mi to príde, akoby sme len teraz odišli z Rokfortu.“
„Zase to nepreháňaj, dobre?“ prevrátil oči a pustil ju. „Dvadsaťpäť rokov od školy… nemysli si, že som ostal stále taký krásavec ako vtedy,“ zaškľabil sa. „Ty si ale vyrástla do krásy, to je fakt. Zrejme sa ti darí, nie? Tvoj manžel je starostlivý, nepridáva ti zbytočné trápenie.“
„Ak sa budeš navážať do Jamesa, tak sa môžeme znova začať hádať,“ pohrozila. Sklapol.
„Ale veď dobre.“
„Prečo si neprišiel skôr?“
„A prečo si ma nevyhľadala ty?“ opáčil. „Musíš uznať, že ja som v nevýhode. Nemôžem vedieť, čo môžem a čo nemôžem, pretože…“
„Severus, sklapni!“ vrkla. Vážne sa nechcela vracať k starým sporom. Snape si rezignovane kvokol na stoličku.
„Bol za mnou Slughorn,“ krotko začal vysvetľovať. „Prezradil mi, čo riešite so slečnou Grangerovou a ostatnými.“
„Áno? To je fajn,“ prikývla s úsmevom a sadla si oproti nemu.
„Áno. A vravel aj o Lupinovi. Lily, je to veľmi nebezpečné. Ak vlkolaka…“
„Ja viem, Severus. Ale my tú krv potrebujeme. A chlapci sú ochotní trocha zariskovať. Ak sa nám to podarí, tak…“
„Môžete všetko zmrviť.“
„Vieme o tom.“
„Dovoľ mi vám pomôcť,“ navrhol. „Viem, že zrejme rozbúrim nejaké tie hladiny, ak sa rozšíri, že s tebou spolupracujem,“ natiahol sarkasticky. Lily sa naňho škaredo zamračila. „Ale aj tak,“ nevinne pokračoval. „Viem, kto je pán Zabini. Napriek tomu nie je spôsobilý, aby odoberal vlkolakovi krv počas splnu. A tí dvaja šašovia, ktorí tu pracujú, sa k na to hodia ešte menej.“
„Severus, už sme sa dohodli. Ak by to nevyšlo, tak možno potom. Teraz nie. Je to náš projekt a nechceme do toho zaťahovať nikoho ďalšieho.“
„Prečo? Ja by som si nenárokoval na žiaden zisk,“ zaškľabil sa.
„Nejde o to. Ako si povedal, je to nebezpečné, je to náš projekt a riešili sme to už mnohokrát. A hotovo.“
„O tvojho manžela pritom nejde ani náhodou, však?“
„Prestaň s tým,“ mračila sa. „Aby si sa trocha upokojil, pozývam ťa k nám na večeru.“
„Zbláznila si sa?“ zavrtel hlavou. „Ani náhodou.“
„Možno by sa urovnali staré spory. James už dávno dospel a dovolím si tvrdiť, že aj ty. Čo?“
„Samozrejme, že som dospel, ale večerať s tvojím manželom? To by nebolo o dospievaní, ale o vražde,“ zaceril sa. „No nič, ponúkol som ti pomoc. Ak vám to neklapne, nájdeš ma v Rokforte. Budem vám držať palce.“
Cardif, zápas Kanóny – Harpye, 21.7.2001
Harry sedel v šatni pred zápasom a snažil sa tváriť, že počúva hlavného trénera. Jeho myšlienky však lietali všade inde. Najskôr to boli novinári, ktorí mu dali po troch víťazstvách pokoj. Kanóny vyhrali prvé tri zápasy, v tabuľke sa nachádzali na ôsmom mieste so samozrejme kladným bodovým ziskom. Za nimi to boli mužstvá nachádzajúce sa v mínusových hodnotách. Pozvánku do reprezentácie dostal tiež. A spolu s ním aj ďalší traja stíhači. A novinári sa vrátili, aby sa pozreli, ako sa hviezde z USA povedie v zápase s lídrom súťaže.
Potom to bol jeho zvláštny vzťah s Ginny. Priateľský, pevný a laškovný. Bavilo ich provokovať sa. Myšlienky na to, že by k nej mohol cítiť niečo viac, ho neprešli. Skôr naopak. Vedel však, že musí byť opatrný. Mimoriadne opatrný. Musí jej byť v prvom rade priateľom, mužským priateľom, ktorého zúfalo potrebovala. Hoci cítil, že je v tom omnoho viac a to aj z jej strany. Skočiť však bezhlavo do niečoho, to nemohol ani jeden z nich. On bol opatrný a ona sa bála.
„Pôjdeme na to, Harry,“ hlesol nervózne Ron.
„No tak, trocha života!“ burcovala ich Dana.
„Ron, zabudni na všetko a rob to, čo vieš najlepšie, dobre?“ potľapkal ho Harry po ramene.
„A ty sa, prosím, sústreď na strelu,“ zaškľabil sa a nadvihol obočie. Harry naňho chvíľu civel, než mu to došlo.
„Jasne,“ prikývol. „Novinári budú striehnuť,“ vrátil mu úškľabok. Ešte sa spolu o Ginny nerozprávali, nemusia začínať práve teraz.
Už si zvykol na tú oranžovú obludnosť, ktorá sa tiahla celým štadiónom a na ktorej tribúnach boli vyobrazené dva kanóny. Jeho oči sa prispôsobili. Dokonca kvôli nemu trénovali na začarovanom štadióne, aby mu oranžová farba nerobila problémy. Dnes to bude mimoriadne dôležité.
Komentátor vítal domáce družstvo. Alebo teda to, ktoré bolo v štatistikách vedené ako domáce. Pri zaznení jeho mena štadión šalel. No, aspoň Kanóny ho milovali.
Obleteli štadión zdraviac sa s fanúšikmi a čakali na svoje súperky v tmavozelených dresoch. Tentoraz štadión bučal.
Harry si všimol niečo netypické, keď si kapitáni podávali ruky. Ron na Sundersovú žmurkol s úsmevom. A ona sa usmiala tiež. Normálne, bez nevraživosti. Ako starí priatelia. Nemohol sa však tomu venovať dôslednejšie, pretože sa pozrel na malú, usmiatu Harpyu a na kamaráta okamžite zabudol. Mrkla naňho a poslala mu vzdušný bozk. A on vedel, že toto nie je hra Harpyí. Toto bola ona. Jeho Harpya. S úškrnom vyletel vyššie.
Strela aj s dorážačkami boli vo vzduchu. Nasledovala prehadzovačka a zápas sa začal…