Zápas Holyheadské harpye – Kudleyovské kanóny, Cardif, 17.2.2002
Podnik Ohnivá Strela, Londýn, 17.2.2002
„Nechystáš sa ich varovať, však?“ Ron zdrapil za rameno Harryho, ktorý sa už chystal vzlietnuť. Harpye im krúžili nad hlavami a zdravili svojich nadšených fanúšikov.
„Najradšej by som to spravil,“ zamračil sa.
„Tiež sa mi to nepáči, nemysli si. Ale vyskúšať musíme všetko. Je tu istá možnosť a my ju musíme využiť,“ skúsil ho presvedčiť.
„Dobre, v poriadku,“ mykol plecami. „Ale nech si to Eddie potom vypije sám, pretože Harpye ho minimálne vykastrujú,“ zaškľabil sa a vyletel, aby zamieril na svoju pozíciu.
Stále mierne rozhodený rozhovorom s Ronom a rozhodnutím ich trénera, si nedával potrebný pozor a Snyderová, ktorá letela popri ňom, aby sa zavesila vo vzduchu priamo proti nemu, doňho dosť nešetrne a najmä naschvál, drgla, čím si vyslúžila búrlivé ovácie divákov. Keď znova nabral stratenú rovnováhu, naštvane na ňu pozrel. Teatrálne sa mu ospravedlnila, nesnažiac sa skryť úškľabok. Zamračil sa ešte viac. Ginny, pripravená kúsok pod ním, naňho spýtavo pozrela. Nemal chuť a ani náladu zmierniť svoj výraz. A ona mu odvetila rovnakým zamračením.
Zápas sa začal a Harrymu zmizla strela z očí takmer okamžite, ešte skôr, než bolo pískané. Neprestávajúc sa mračiť vzlietol vyššie. Snyderová začala pokojne krúžiť po štadióne. Zavesil sa do vzduchu a kútikom oka striehol po zlatom záblesku. Sledoval však pozornejšie dianie pod ním, kde sa rozleteli k prvej akcii Harpye.
Nepodarilo sa im skórovať, ale následný protiútok Kanónov stroskotal hneď v zárodku. Harpyám sa podarilo streliť prvý gól a ako Harry spozoroval, Eddie sa chopil splniť ich nečestný, strategický plán. Prvá z jeho odpálených dorážačiek letela na rezervnú strážkyňu Harpyí, minula ju len o vlások.
Po jeho druhom pokuse o inzultovanie protihráčky si Harry začal všímať hráčky Harpyí. Pomaly lietal v blízkosti Snyderovej a držal sa jej na dolet. Muselo byť každému jasné, alebo teda Kanónom určite, že si to skôr či neskôr Harpye všimnú a hra zabávajúcich sa Harpyí sa strhne v boj. A vedel, ako odpaľuje Agáta Sundersová.
„Snažíte sa nám odstaviť strážkyňu!“ pribrzdila pri ňom naštvaná Snyderová. Už to bolo jasné aj divákom, ktorí odsudzujúco pískali po Ediem a Kanónoch.
„Ale nie, vážne?“ zahral nechápanie a pozrel do obručí Harpyí. Kanóny prehrávali už o štyridsať bodov a Harpye ich úskok odhalili. Sundersová sa okamžite zamerala na to, aby zostrelila odrážača Kanónov skôr, kým im on neodstaví strážkyňu, pri ktorej začala hliadkovať odrážačka Kim Millerová s pripravenou pálkou k tomu, aby odrážala pokusy o atentát.
Boj sa momentálne zameral na snaženie sa o vzájomné zasiahnutie Eddieho a Agáty. Ostatné Harpye to samozrejme tiež vytočilo a začali sa objavovať vo veľkom nálety do súpera. Hra okamžite pritvrdila. Už to neboli baviace sa Harpye, ktoré oslňovali nádhernými a presnými akciami. Whalenová a Hirschová si nebrali servítky a triafači Kanónov veľmi intenzívne pocítili ich tvrdosť a hnev.
Ginny sa podobným potýčkam vyhýbala, hoci aj ju rozzúrila taktika Kanónov. Nikdy nepatrili k podlým a nikto on nich nečakal neférovosť. Najradšej by ich pár prekliala, musela sa však strániť stretov a prípadným pádom, ktoré by mohli viesť k pobytu v nemocnici, o ktorý nestála. Miesto toho prelietavala popod narastajúcu melu a zbierala padajúcu prehadzovačku, aby pokračovala sama v akcii takmer nikým nerušená.
„Vy idioti zákerní!“ zakričala Ruth Snyderová na Harryho a ako ostatným, aj jemu sa ušla jedna rana.
„Je to hra, nie?“ zamračil sa. Nechcel hovoriť o tom, že má rovnaký názor, ako Harpye. Predsa len boli Kanóni jeho tím a on s nimi musel držať. Keď sa však Ruth zahnala, aby ho udrela znova, radšej od nej odletel.
Rozhodca mal plné ruky práce. Pískal fauly na každej strane. Po absolvovaní trestných náletov, v ktorých boli Kanóny predsa len o čosi lepší vďaka Ronovi a najmä nie stopercentnej strážkyni Harpyí, sa síce znova začalo hrať, ale mela začala znova.
Divákom sa táto vypätá atmosféra na počudovanie páčila. Búrlivo povzbudzovali svoje hráčky, ktoré snáď neboli nikdy také naštvané, ako práve teraz. Brali to ako zradu od Kanónov, s ktorými mali vždy celkom dobré vzťahy.
Tento vývoj hry napokon vyhovoval Kanónom. Ginny, ktorá pozbierala padajúcu loptu a letela proti svojmu bratovi, predsa len nedala vždy gól. A pri trestných strieľaniach Kanóny dokonca znížili na momentálnych 140:90, čo vôbec nebolo zlé na to, aké tímy sa stretli. A pochopila to aj Gwen, ktorá si celkom logicky, hoci v nezvyklú dobu, vyžiadala oddychový čas. Harpye nadávali a pomenovávali Kanóny pestrými, až takmer exotickými nadávakami a sľubovali skutočne širokú škálu smrtí.
„…obávam sa, že táto taktika nevydrží dlho…“ Počul Harry svojho trénera, keď predpísane zlietol dole aj on. „Keď vyletia hore, budú sa snažiť hrať svoju hru, ktorú vedia lepšie, než toto pošťuchovanie. Každopádne, Drudy,“ obrátil sa tréner na svojho odrážača, „v prvom rade sa snaž, aby ťa Sundersová nezabila. A v druhom a zrejme dôležitejšom rade, sa snaž o vyprovokovanie toho istého…“
Harry vedel, že nech zápas dopadne hocako, minimálne Drury má svoje chvíle zdravia a šťastia na tejto zemi zrátané. A obával sa toho, že každý z nich si hnev Harpyí vypije viac, či menej, každopádne dosť bolestivo. Mal strach z toho, ako sa na celú situáciu bude pozerať Ginny a či ich vzťah vôbec tento zápas prežije. Pozrel na ňu, zamračene načúvala tomu, čo im hovorila ich trénerka. Ani okom oňho nezavadila. Výborne, lepšie to skutočne vymyslieť nemohli.
Keď vyleteli hore, Harpye sa skutočne snažili hrať svoju hru a boli dobré. Po pár minútach svoj náskok zdvihli na 170:100. A začínalo to byť pomaly, ale iste, kritické. Harry si nevšímal Ruth, ktorá ho neprestávala zasypávať nadávkami, snažil sa ani nečakať na to, kedy sa Eddiemu podarí dobre namieriť a tým vyprovokovať Harpye, snažil sa o to, aby niekde objavil zlatú loptičku a aby skoncoval s vlastným utrpením.
Drury si to napokon odskákal, keď doňho vrazila Agáta v plnej rýchlosti. Nepoužila pálku, použila len svoje telo, ale stačilo to k tomu, aby odhodila Eddieho až na tribúnu. Diváci tento takmer bodyček privítali nadšením vyvolávaním jej mena a liečiteľka Kanónov zbierala zo zeme bezmocného Eddieho. Keďže šlo len o zásah telom, ktorý je povolený, hoci potrestaný trestným strieľaním, Kanónom sa naskytla príležitosť k tomu, aby len znížili na 110:200.
Káder Kanónov už nemal ani jedného odrážača základu a preto mali Harpye takmer nerušenú cestu k obručiam a k Ronovi. Zasypávali ho strelami a triafači a odrážači Kanónov im v tom príliš nezabránili, nech sa snažili akokoľvek. Ron vykrýval, čo mohol, tých akcií bolo však veľa.
Harry teraz lietal ako besný, z jednej strany na druhú, riskujúc príliš a Ruth sa mu tentoraz vysmievala. Začul zakričať Nicka Vavilova, náhradného odrážača, ktorý zbadal strelu skôr, ako Harry. A našťastie skôr, ako Ruth. Bol k nej jednoznačne bližšie, o dobrých sedem metrov pred Snyderovou a to by malo hrať výrazne v jeho prospech. Pokým sa strela nezbláznil, mal by ju bez problémov chytiť. A musí to spraviť čo najrýchlejšie.
Diváci šaleli a hnali do útoku Harpye, ktoré teraz nemohli zastaviť hru a sledovať rozbiehajúci boj stíhačov. Potrebovali rýchlo streliť góly, aby ich Kanóny nepredbehli. A Harry musel byť mimoriadne rýchly. Napokon sa mu to podarilo. Po dvoch hodinách zápas skončil a Kanóny ho vyhrali 260:250. Ginny nešťastne hodila prehadzovačku po svojom oslavujúcom bratovi, ktorý jej vyhol. Jej akcia bola prerušená oznámením konca zápasu tesne predtým, ako by sa jej podarilo, možno, skórovať…
———
„Najlepšie sú Kanóny! Ovládať budú tróny!“ Ohnivou strelou sa niesli víťazné chorály oslavujúcich, a niektorých aj značne opitých, hráčov Kanónov.
„Potter a Weasley! Harpye skysli! Drury nimi zametal, hnev nimi zmietal!“
„Myslím, že Sundersová pozametala s Drurym… ale dobre, bavme sa,“ zabručal Harry stojaci pri bare s pohárikom v ruke. Eddie na oslave nebol. Ležal u Munga v bezvedomí, ako sa dozvedeli.
„Nevravím, že to bolo najčestnejšie, ale potrebovali sme ich nejako odpútať od ich hry, nie?“ usmieval sa vedľa neho stojaci Ron. „Eddie moju sestru dobre odhadol, keď s nimi lietala. Bavila sa, hrala si svoju hru a keď do nej trocha strčil, rozčúlila sa. Len sme trocha popichali do osieho hniezda, to sa môže.“
„Jasne,“ prikývol predstierajúc chápanie.
„A oni na to neboli pripravené, cítili sa ublížene, pretože si mysleli, že sú Kanóny ich kamaráti. Pre Merlina, bojujeme s nimi o titul. Čo čakali?“ zavrtel hlavou.
„O titul s nimi bojujú Netopiere, my nie. Sme tretí napriek tomu, že máme len jednu prehru, pokým oni po tri,“ zavrtel hlavou.
„To je síce pravda, ale za týždeň porazíme aj Netopiere a budeme druhý. A budeme fandiť ostatným tímom, aby porážali Harpye,“ zaškľabil sa nevšímajúc si roztrpčeného Harryho.
„V to dúfam,“ napokon prikývol. Netopiere boli jediným tímom, ktorý dokázal poraziť Kanóny. „A budú problémy…“ hlesol nešťastne dívajúc sa do dverí, v ktorých sa objavilo pár Harpyí. Menovite Agáta, Ginny, Snyderová a Whalenová, ktoré okamžite zaregistrovali skandujúcich Kanónov. A oni zaregistrovali Harpye. Ozval sa nový pokrik ospevujúci ich výhru. Agáta len niečo zavrčala a pokým sa Whalenová chystala odísť, Sundersová zamierila k baru.
„Oslavujete?“ zamračene vrkla po Ronovi a Harrym, ktorý skúmavo sledoval Ginny. Tá si flegmaticky objednala u Franka škótsku. Ach jaj, škótsku si objednávala, len keď bola naštvaná. Opak by ho ale v tejto chvíli prekvapil.
„Samozrejme,“ usmial sa Ron. „Výhra poteší. Ale… držali ste sa dobre,“ uchechtol sa.
„Držali sme sa dobre?“ vyštartovala po ňom Snyderová. „Nerada to pripomínam, ale mali ste viac šťastia než rozumu,“ zagánila a schmatla pohár s vodkou. Kopla ho do seba. „Nechápem, na čo sa vôbec snažíte. Nemáte na to, aby ste vyhrali ligu. Ty a Potter všetko nezachránite.“
„A preto sme mali prehrať?“ zamračil sa. „Aby ste mali vydláždenú cestu k titulu?“ neveriacky sa na ňu pozeral, pokým Agáta gánila po Harrym, ktorý sa snažil tváriť, že tam ani nie je. Díval sa na Ginny, ktorá si ho pre zmenu vôbec nevšímala.
„Prehru by sme zniesli, keby bola férová,“ ozvala sa Whalenová. „A od vás ako od prvých. Teraz to ale Kanóny posrali na celej čiare. Ste rovnakí, ako Draci, ak nie horší.“
„Tak to pozor,“ nepozdávalo sa Ronovi. „S Drakmi nás nezrovnávaj. Len sme využili vašu slabinu a obrátili ju v náš prospech. To nie je zákerné, len prefíkané.“
„Snažili ste sa nám zrušiť hráčku!“
„Možno. V prvej chvíli. Ibaže potom stačilo už len to, aby sme do vás trocha rýpli. My nemôžeme za to, že nedokážete zniesť trocha stresu.“
„Stresu, Ron?“ konečne sa ozvala Ginny. „Vážne si presvedčený o tom, že ste hrali férovo a len ste sa pokúsili využiť naše slabiny?“ vážne sa naňho dívala. Zarazil sa.
„No, áno… Nie?“ pozrel na Harryho. „Aha, jasne, neobraciam sa na toho pravého,“ uškrnul sa na kamaráta. „No tak, neberte to až tak vážne, je to len hra.“
„A čo robia oni?“ spýtala sa Snyderová ukazujúc na pripité klbko Kanónov. „Merlin, oslavujú snáď titul?“ uchechtla sa. „Víťazstvo s odretými ušami, desaťbodový zisk na nás. Apropo, tých štyristotridsať bodov nedotiahnete, ani keby ste mali zápas k dobru… krásne tretie miesto s jednou prehrou a len stoštyridsať bodový zisk pred Drakmi, ktorí majú na konte štyri prehry. Nerada to vravím, ale vy nepatríte do prvej osmičky a ani ty a ani Potter Kanóny nespasíte,“ zaškľabila sa.
„To je fakt,“ pridala sa napokon aj Sundersová. „Viete, mali sme pocit, že sú Kanóny nám najspriaznenejší. Fandili sme vám, pokiaľ ste hrali dobre. A zrejme vám niektoré z nás neprestanú fandiť. A mali sme tak nejako pocit, že ak sa už Kanóny spamätajú a vytiahnu o niečo tvrdšie zbrane, nepoužijú ich práve proti nám. Je toľko iných klubov, ktoré vás nemajú ani z desatiny tak radi, ako my. Alebo sme mali. Máme sa cítiť ukrivdene? Predstavte si, že sa cítime,“ prskla do tváre červenajúcemu sa Ronovi.
Harry toho začínal mať plné zuby. Sundersová presne popísala to, ako celú záležitosť vnímal on. Ibaže nemohol povedať ani mäkké fň proti svojmu klubu. A korunku všetkému dávala Ginny, ktorá zareagovala len na Rona a potom stála zaryto pri bare a civela do pohára a naňho ani raz nepozrela. Ron vyzeral, že nad Sundersovej slovami uvažujem.
„Dobre, fajn. Oslavujte, alebo neoslavujte… ja odchádzam. Dovidenia,“ vrkol Harry podráždene a než ho stihol ktokoľvek zadržať, alebo len vyrieknuť nejakú vetu, už ho nebolo. Harpye sa za ním dívali nechápavo.
„Čo mu preletelo cez nos?“ zamračene sa obrátila Agáta na Rona. Mykol plecami.
„Zrejme sa cíti rovnako ukrivdene, ako vy,“ vypustil a fľochol pohľadom na svoju sestru. „Nesúhlasil s tým nápadom od začiatku,“ zamračene jej vravel.
Byt Harryho Pottera, Londýn, 20.2.2002
Od zápasu s Harpyami ubehli už dva dni a Harry sa s Ginny odvtedy nevidel. Ani netušil, či sa vyhýba ona jemu, alebo to bolo naopak. Prvý večer za ňou ísť jednoducho nechcel. A ona neprišla. Stále sa cítil ukrivdene, pretože ho hádzala do jedného mecha s ostatnými bez toho, aby sa snažila overiť si, ako to v skutočnosti bolo. Akoby mu nedôverovala. Hoci sa to zdalo byť malicherné, bol urazený a prvý deň sa s ňou nesnažil spojiť.
Druhý deň to bolo takmer obdobné až na to, že sa s ním spojil Sirius a žiadal si ho poobede k pánskej jazde Záškodníkov, ako to nazvali kedysi dávno. Už dlho nebol zároveň so svojím otcom, krstným otcom a Remusom. Toto odmietnuť nemohol a na Grimmauldovom námestí napokon prespal.
Na tretí deň ho vytiahol Ron po tréningu na obed a snažil sa mu vysvetliť, ako to v minulosti bolo medzi Harpyami a Kanónmi. Ani sa nemusel namáhať, Harry si to dokázal celkom dobre predstaviť. Ron sa vlastne, trocha neohrabane, pokúšal ospravedlniť a dať mu za pravdu. A snažil sa o to isté aj u svojej sestry, ktorá ho najprv poslala do pekla, ale potom mu odpustila.
Teraz bol však večer a on zamračene sedel na pohovke, civel do televízora a keby sa ho niekto spýtal, čo pozerá, nevedel by mu odpovedať. Jeho nálada bola od zápasu stále horšia a odmietol ísť k rodičom na tradičnú večeru.
Prevrátil oči, keď začul klopanie. Zrejme sa jeho mama rozhodla ísť ho kontrolovať. So stiahnutým obočím šiel otvoriť. A ostal prekvapený.
„Tentoraz som vám priniesla niečo ja, pán doktor,“ povedala Ginny s úsmevom miesto pozdravu a natŕčala ruku s balíčkom. „Sirupový koláč. Na uzmierenie,“ nervózne prestúpila z nohy na nohu.
„Poď ďalej,“ vyliezlo z neho po niekoľkých sekundách. A až teraz sa dostal zo šoku. Nesmelo okolo neho prešla dnu. „No, ehm… sirupový koláč,“ prikývol zatvárajúc dvere, „to bude sladké uzmierenie,“ vypustil, ale jeho výraz sa nezmenil.
„To je aj zámer,“ prevrátila oči. Jeho urazenosť začínala hraničiť s detinskosťou. „Pozri, chcem sa ospravedlniť. Stále som a aj budem naštvaná na Kanóny. Ron mi vysvetlil, že si s tým nesúhlasil, ale že si nemohol protestovať a ani nič povedať proti tvojmu tímu, ktoré sa zachovalo skutočne kreténsky a môj názor sa nemení. Nemala som však pochybovať o tebe. Nebolo to odo mňa fér a uznávam, že som sa správala hlúpo. Musíš ale uznať, že ani ty tou urážlivosťou nepôsobíš príliš dospelo,“ nevedela si odpustiť a vopchala mu balík do rúk. Bol dosť ťažký, ako si uvedomil. A pokojne si sadla na pohovku s pohľadom upretým do jeho očí.
„Ospravedlnenie sa prijíma,“ povedal vážne. „Myslím si ale, že Harpye to trocha prehnali.“
„Ale neprehnali,“ zamračene gánila.
„Dobre, nechajme to tak,“ rezignovane povzdychol a posadil sa vedľa nej. Krabicu s koláčom položil na stôl. „Tieto tri dni sa mi nepáčili,“ zamračil sa.
„Ani mne,“ hlesla šepky. Pozrel na ňu. Mykla plecami. „Naštvalo ma tvoje urazené odkráčanie zo Strely. Asi si mal právo cítiť sa ukrivdene, ale to aj ja,“ viditeľne sa trápila.
„Už stačí. Nespomínajme to. Obaja sme sa zachovali hlúpo a obaja sme mali síce dôvod, ale tiež sme mohli spraviť viac. A napokon… ty si aj spravila,“ mávol rukou na balíček. „Sirupový koláč,“ potešene sa uškrnul. „Dáme si?“ povytiahol obočie.
„Preto som ti ho spravila,“ usmiala sa aj ona a dívala sa, ako vyštartoval pre taniere. „Vedela som, že sirupový koláč to vyrieši,“ zavolala za ním.
„Áno, máš v rukách tromf. Buď ma tým môžeš trestať, alebo odmeňovať.“ A už sa hrabal v krabici, aby naložil sebe aj jej. „Mňam.“
„Nechcem už niekedy zažívať to, čo v týchto dňoch,“ priznala zamračene pri pojedaní zákusku. „Na to, že ťa vlastne nemám rada, si mi neuveriteľne chýbal,“ pozrela naňho.
„To znamená, že ma máš rada,“ opätoval jej pohľad. Potešilo ho to priznanie.
„Možno si to začínam uvedomovať,“ pripustila a on sa usmial ešte viac. „Ale aj tak…“ stiahla obočie.
„Ja viem, nedokážeš si nás predstaviť, tak…“ nedokončil. Bolo jasné, čo sa jej protivilo. Nad čím ešte nedokázali vyhrať. „Som si istý, že to prekonáš,“ povzbudivo sa usmial.
„Dúfam len, že to nebude už dlho trvať,“ zamyslene skonštatovala blúdiac po svojom vnútri a svojich pocitoch. Chýbal jej a veľmi. Chcela za ním ísť hneď v prvý deň, ibaže ju tou urazenosťou nahneval. Chcela ho trocha podusiť, pretože si to zaslúžil. A včera už nedokázala myslieť na nič iné len na to, aby bol pri nej. Hoci si takmer vzápätí uvedomovala, že jej chýbajú rozhovory. Nič viac, len rozprávanie. Nemala ho rada, len sa ho naučila rešpektovať a akceptovať jeho prítomnosť, na ktorej začínala byť závislá.
Zápas Kudleyovské kanóny – Ballycastelskí Netopieri , Cardif, 24.2.2002
Harry už v sobotu fandil Harpyám, ktoré ich všetkých stále nevzali na milosť a ktoré vyhrali v Londýne nad Sokolmi, ale teraz sa musel sústrediť na vlastný, ťažký a zrejme aj existenčný zápas. Museli nad Netopiermi vyhrať a predbehnúť ich v tabuľke. Hoci mali na konte o dve víťazstvá viac, zaostávali za nimi o päťdesiat bodov. A Harry chcel ich stíhačovi vrátiť porážku z prvého zápasu, kedy ho zdolal vďaka jeho nekoncentrovanosti a myslení na bozk s Ginny.
Tentoraz ho neodpútavalo nič až také hrozné, ak sa však neráta kliatba uvalená na Ginny, s ktorou stále bojoval. Bola však na štadióne, fandila mu najlepšie, ako dokázala a hlavne s ním túžila byť, čo bolo diametrálne odlišné od toho, čo zažívala ešte pred mesiacom. Usmieval sa, keď letel hore. Tentoraz boli domáci a ich fanúšikovia ich vo veľkom oslavovali a kričali, možno predčasne, víťazné heslá.
Zápas sa začal hrať a od prvých sekúnd potvrdzovali Netopiere svoju povesť. Boli tvrdí a dôslední, dohrávali každý nálet a keď nechceli Kanóny počítať ranených, museli sa obratne vyhýbať.
Na niekoľkých akciách Kanónov sa dalo vidieť, že tajný tréning počas prestávky, nebol úplne márny. Netopiere si dokázali vytvoriť len zhruba tridsaťbodový náskok, ktorý sa im nedaril navýšiť. A diváci videli zlepšenú hru Kanónov, čo viedlo k ďalšiemu radostnému skandovaniu.
Harry toto všetko ale nemal čas sledovať. Len na pol ucha počúval, čo sa dole deje a všetko svoje úsilie zameral na zbadanie zlatej strely. Keď však komentátor zahlásil faul Kanónov, tak spozornel. Eddie napokon nastúpil na zápas, aj keď nebol stopercentne fit a nielenže sa snažil nejakým spôsobom ospravedlniť Harpyám, ono sa mu to viac menej podarilo, keď tvrdo odrazil dorážačku na odrážača Netopierov Tallyho a ten musel striedať. Faul síce odpískaný bol, ale Tally bol mimo, aspoň na chvíľu a tým sa Kanóny pomstili za jeho pamätné zostrelenie najlepšej hráčky anglického metlobalu súčasnosti.
Harry sa usmial znova. Po hodine a pol prehrávali Kanóny len 110:80. Veľa gólov nepadalo, čo nevyhovovalo ani jednému tímu. Týmto spôsobom Harpye nedostihnú nikdy. Na štadióne ale prevládala tvrdosť a dohrávané súboje, nie snaha o nejaké pekné kombinácie. Kanónom toto vyhovovalo viac.
Keď po ďalších pätnástich minútach padol len jeden gól a dali ho Netopiere, vtedy to prišlo. Varney spozoroval strelu skôr a rozlietal sa za ňou. Harry zareagoval celkom pohotovo, Netopier si nevybudoval veľký náskok. Jednoznačne si Kanón vybral lepšiu dráhu letu. Pri prvej obrátke pri štadióne mal výhodnejšiu pozíciu a následne Netopiera dohnal.
Štadión, rovnako ako hráči, už boli zameraní na naháňačku za strelou a súboj dvoch stíhačov letiacich bok po boku. Darmo sa Harry snažil Netopierovi odletieť. Vždy, keď sa zaprel do metly, aby vyvinul vyššiu rýchlosť, Netopier si ho pridržal a oni sa začali vo vzduchu naťahovať. Bojovali ako o život. Obom išlo o mnohé. Obaja potrebovali vyhrať.
Diváci sa dívali, ako im krúžia nad hlavou do seba zavesení hráči prenasledujúci zlatú loptičku. Ako sa držia a odtláčajú, bojujú o to, aby ich ten druhý pustil a oni mohli uletieť. Ich let bol nebezpečný a riskantný a diváci už prestali povzbudzovať, zarazene sa dívali na dvoch hazardujúcich hráčov, pripravených dať do víťazného súboja úplne všetko.
A zamrela im krv v žilách, keď videli, ako sa približujú k jednej z tribún. Čakali na to, kedy zmenia smer letu. Kedy sa pokúsia vyhnúť tribúne. Ibaže oni leteli ďalej, ich oči pevne uväznili zlatú loptičku, ktorá mierila tesne pri stene tribúny. Nechceli a nemohli boj vzdať. Súper by sa dostal k strele, keby jeden z nich vybočil z dráhy letu. A ona bola takmer na dosah.
Ak mal Harry akýsi vrodený šiesty zmysel, ktorý mu pomáhal pri hre, tentoraz mu bol úplne na nič. Tentoraz bol na zlej strane. Nebezpečnejšej a riskantnejšej. Kričal na Varneyho, aby ho pustil. Aby dostal možnosť uhnúť tribúne. Ibaže on to nespravil. A ak by to aj spravil, Harry by už nemal čas.
Vyvinuli najvyššiu rýchlosť, aká sa dá len vytiahnuť z Blesku. A v tejto rýchlosti Harry vpálil do rohu tribúny. Diváci zhrozene zhíkli, to však už nepočul. Jeho metla bola zlámaná a on padal k zemi. Bezpečnostné prvky zareagovali, dopadol hladko, ibaže dolámaný a v bezvedomí, bol už po náraze.
Nemocnica sv. Munga, Londýn, 25.2.2002
Bolo krátko po polnoci a Ginny prehovorila Nevilla, aby ju prepašoval na oddelenie. Od chvíle, kedy Harry narazil do tribúny, jej žalúdok zvierala ľadová dlaň a ovládal ju strach, bolesť a bezmocnosť. Potrebovala sa za ním dostať, potrebovala vedieť, ako na tom je a bolo jej jedno, kto na to príde. Všetko jej bolo jedno. Netopiere vyhrali, Varney sa tribúne vyhol a doletel strelu. Bolo jej to jedno. Kanóny si síce udržali tretiu priečku, ale Netopiere sa na Harpye dotiahli na rozdiel 130 bodov a to jej bolo tiež jedno. Teraz bolo dôležité iné.
Zrejme bude musieť byť jedno aj to, že sa teraz prezradia pred jeho matkou, ktorá pri ňom sedela. Zničene a nešťastne. Potichu vstúpila dnu a jej oči okamžite uväznili jeho telo. Bol pokrytý množstvom obväzov a zrejme bol v bezvedomí. Chcelo sa jej plakať a nadávať, niekde si vybiť svoju frustráciu.
„Ginny…“ vydýchla prekvapene Lily. Nečakala nikoho takto v noci. A už vôbec nie ju.
„Ako je na tom?“ spýtalo sa dievča so strachom a pristúpilo bližšie k posteli ignorujúc skúmavý pohľad staršej ženy.
„Musia ho držať v bezvedomí, mal zlámané rebrá, nohu aj ruku… vlastne celú ľavú polovicu tela,“ prezradila potichu.
„Bude v poriadku?“ zaujímalo ju. Že bol dolámaný ako porcelánová bábka, to jej bolo jasné už pri tom náraze. Bola rada, že to vôbec prežil. A bolo dôležité aj to, či nebude mať následky.
„Bude,“ vyriekla Lily a Ginnyin výraz sa v momente zmenil. Okamžite zmizlo to napätie a zjavne sa jej uľavilo. Lily na sa na ňu neprestávala dívať. „Určite sa dá dohromady, len ho musia držať v úplnej nehybnosti, pokiaľ mu nezrastú kosti. Našťastie nemal vnútorné zranenia,“ zavrtela hlavou. „James tu nedokázal nečinne sedieť,“ prezradila napokon.
Až teraz sa na ňu Ginny pozrela. Jeho matka bola na tom rovnako, ako ona.
„Môžem si prisadnúť?“ nesmelo sa spýtala.
„Určite, áno,“ prikývla Lily a dívala sa, ako si pritiahla k posteli stoličku, sadla si a okamžite zabodla svoj pohľad do jeho tváre. „Čo tu robíš, Ginny?“ opatrne sa spýtala. „Myslela som, že sem pustia len rodinných príslušníkov.“
„Môj spolužiak tu pracuje,“ prezradila tlmiac hlas. Hoci to bolo jedno. Službu mal Neville a ten o nej vedel a Harryho zobudiť nemohli.
„Aha,“ prikývla. „Tvoji priatelia sú veľmi praktickí,“ mierne sa uškrnula bojujúc so strachom o syna. Ginny na ňu pozrela.
„Mám síce len pár priateľov, ale sú najspoľahlivejší,“ mierne sa pousmiala.
„A Harry k nim patrí tiež?“ položila otázku, na ktorú by skutočne rada počula odpoveď. Lenže Ginny sa vzápätí pozrela na jej syna veľmi zvláštnym a intenzívnym pohľadom. Lily zvraštila obočie. Toto rozhodne nebol obyčajný pohľad, to jej nikto nenahovorí.
„Harry je ten najlepší,“ šepla a oči sa jej zaliali slzami. Nechcela ho vidieť takto, doslova rozlámaného a bezmocného, takmer prizabitého. Chcela ho celého a silného, takého, akého…
„Ty ho miluješ,“ vyšlo z Lily šokovane. Neboli spolu. Jej syn ju miloval, to vedela. Ibaže ona chcela rozchod. Prečo chcela rozchod, keď ho celkom jednoznačne milovala? Nedávalo to zmysel.
„Ja…“ Ginny sa zarazila a uprela takmer až vydesený pohľad na Lily. „Ja…“ zopakovala a vôbec netušila, čo povedať. Pozrela na Harryho tvár. Aj hlava si to odniesla. Našťastie mu lebka nepraskla, ale mal ľavé spánky fialové.
„Och, Merlin…“ vydýchla Lily s úsmevom. Ginny na ňu znova pozrela, celkom jasne sa snažiac pochopiť, čo Lily povedala a identifikovať to, čo cítila. „To je skvelé. Neviem síce, čo sa stalo a zrejme nemám právo to vedieť, ale on ťa miluje. A ty miluješ jeho. Mám z toho radosť,“ vyhŕkla nadšene. V tej chvíli zabudla na predchádzajúce hodiny, kedy sa strachovala, nadávala na celý prekliaty metlobal a modlila sa, aby bol v poriadku.
„Milujem ho…“ Tie dve slová mohli byť pokojne otázkou. Bála sa oňho, nechcela, aby trpel. Pokojne by to znášala miesto neho. Alebo teda to, čo príde, pretože teraz je v bezvedomí a je mu všetko jedno. Nechcela nič iné, len zistiť, ako mu je. Potrebovala sa ubezpečiť, že bude v poriadku. A to, čo cítila…
Pozrela sa do jeho tváre a začala si spomínať na minulosť. Vracalo sa to a ona takmer až fascinovane sledovala svoje pocity, ktoré k nej pozvoľna prichádzali. Dokázala si vybaviť svoju lásku k nemu. To, čo zažívala, keď bola s ním. Jeho dotyky a bozky boli zrazu také jasné, ako snáď ani v tej danej chvíli. Uvedomovala si všetko, čo k nemu kedy cítila.
Neprežila by, keby oňho znova prišla. Táto možnosť bola pri tom zápase celkom reálna a ona si to myslela až do chvíle, kedy nezistila, že bude v poriadku. Stačilo to k tomu, aby si spomenula. Necítila už nenávisť, cítila rovnakú, ak nie väčšiu lásku, ako predtým.
„Áno, milujem ho,“ presvedčene prehlásila a uvoľnene sa usmiala. „Pripadám si, ako by som sa prebudila z hrozného a desivého sna,“ vyliezlo z nej.
„Asi by bolo príliš odvážne pýtať sa na to, čo sa stalo, však?“ opatrne skúsila Lily. Ginny na ňu ostražito pozrela.
„Ja…“
„Jasne, to len tá moja zvedavosť,“ mávla rukou. Iste, že to nepovie. Nepovedali to predtým, nepovedal to ani on prednedávnom a nepovie to ani ona teraz. V živote Ginny Weasleyovej je niečo veľmi zvláštne a zaplietol sa do toho jej syn. Rada by vedela, čo to je.
„Váš syn je ten najúžasnejší človek pod slnkom, Lily,“ vyriekla napokon dívajúc sa na ňu. „To by ste mali vedieť,“ dodala odvážnejšie. „A gény sa zrejme nezaprú.“
Obe ženy sa na seba dívali. Lily bola prekvapená a zvedavá a Ginny nerozhodná. Tejto žene toho dlžila hodne. Nielen to, že vychovala takého človeka, ale najmä pravdu. Pretože aj napriek vedomiu, že sa jej syn stýka s ňou a nebolo ťažké vypozorovať, že je zložitým človekom s tajomstvami a na hranici zákonov, neprestala ju mať rada. Stále dúfala, že sa to medzi nimi urovná. Stále bola presvedčená, že kvôli Ginny Harry ostane v Anglicku. S ňou a s rodinou. Stále im fandila a nechápala… Mala právo to pochopiť.
„Musím vám povedať pravdu,“ šepla potichu.
„Ginny, nie. Ak…“
„Necítim povinnosť vám niečo vysvetľovať, Lily,“ zarazila jej snahu. „A necítim sa byť ani do ničoho tlačená. Vážim si vás v mnohých smeroch a túžim po tom, aby ste mi verili. Zaslúžite si pravdu a ja chcem, aby ste ju vedeli…“
„Dobre teda,“ súhlasila Lily prekvapene.
„V prvom rade by ste mali vedieť, že som až doteraz bola človekom s psychickou poruchou…“ vyšlo z nej, na počudovanie, celkom pokojne. Lily sa na ňu uprene dívala. Pravdou ale bolo, že takéto niečo tušila.
A Ginny sa napokon rozrečnila. Rozprávala dlho a nevynechala ani najmenšiu podrobnosť. Lily pochopila všetko, čo jej vravela a pochopila, prečo robila to všetko, čo robila. So stiahnutým obočím počúvala príbeh, ktorý bol neuveriteľným, strašným a bolestným zároveň. Keď Ginny stíchla, na dlhú dobu sa rozhostilo ticho. Sedeli pri jeho posteli z oboch strán a držali ho za ruky. Nič viac sa v tej chvíli nedalo robiť.
„Ani si nedokážem predstaviť, čo si musela zažívať,“ napokon sa ozvala Lily. Boli tri hodiny v noci, ale ani jednej nenapadlo, že by mali ísť spať.
„Bolo mi celkom dobre, pokým sa neobjavil Harry,“ prezradila. Lily na ňu pozrela. A uškrnula sa. „Prehádzal celý môj život… a ja som mu vďačná.“
„Ešte ale nemáte vyhrané, nemýlim sa?“ zvážnela.
„To ani náhodou,“ povzdychla Ginny. „Stále je tu falšovanie záznamov. Ja to raz prezradím, určite a ponesiem si aj následky, ale až…“ stíchla.
„Tak dlho, ako to pôjde, to budeš robiť kvôli metlobalu,“ prikývla Lily a povzdychla si aj ona. „A budeš dúfať, aby to bolo na konci tvojej kariéry. Osobne si myslím, hoci sa jedná o falšovanie úradných dokumentov, že by si nemala ísť do väzenia, alebo niečo rovnako hrozné, ale…“
„Postavím sa zodpovednosti čelom, Lily. A stále môžem hovoriť, že Harry o ničom nevedel.“
„Tak s tým rozhodne súhlasiť nebude.“
„Tiež si myslím,“ prikývla rezignovane.
„Niečo sa bude dať vymyslieť,“ zamyslene skonštatovala Lily. Ginny na ňu zvedavo pozrela. „Máme predsa takmer v rodine šéfa aurorov, tak hádam by mohol Sirius spraviť, už konečne, niečo zmysluplné,“ uškrnula sa. A Ginny sa v momente uľavilo. Iste, toto jej nikdy nenapadlo. Sirius by mohol zaťahať za tie správne nitky a Harry by vyviazol bez ujmy. A ona, s Ronom a Agátou možno tiež.
——
Rozprávala sa s Lily až do rána, kedy prišiel Neville a po prezretí Harryho prehlásil, že ho skôr, než večer, nepreberú. A že bude v poriadku, hoci bude musieť pár dní stráviť v nemocnici a nasledujúci zápas hrať určite nebude. Lily sa s Ginny dohodla, že bude stačiť, keď tam večer bude len ona. Zrejme by jej syn, práve v tejto chvíli, na matku zvedavý nebol.
Zašla domov, aby si trocha zdriemla, umyla sa a najedla a večer bola naspäť v nemocnici. Našťastie tam bola Luna, ktorá síce prišla z druhého oddelenia, ale bola tam a tak ju nevyhodili. Keď z miestnosti vyšli všetci liečitelia, ktorí po nej podozrievavo pokukovali, Luna ju vpustila dnu.
„Harry…“ okamžite bola pri ňom a študovala ho.
„Ahoj,“ krivo sa usmial. „Povedali mi, čo sa stalo. Nezbúral som celý štadión, však?“ natiahol.
„Ticho buď,“ zahriakla ho. „Mohol si sa zabiť a v tú chvíľu to vyzeralo, že si vážne prizabitý. Vieš, čo to s nami spravilo?“
„Asi ste mali strach, nie?“ nevinne sa spýtal. Zavraždila ho pohľadom a chytila jeho ruku.
„Ako ti je?“
„Celkom dobre, kosti zrástli, ale potrebujem vraj ležať aspoň dva dni, než ma veľkoryso pustia preč,“ znechutene sa zamračil. „Mám zákaz nastúpiť proti Katapultom,“ dodal trpko.
„Som si istá, že oni túto informáciu privítajú nadšene,“ mierne sa zamračila. „A dúfam, že Kanóny neklesnú ešte nižšie.“
„Je to zlé?“
„Ste tretí, zatiaľ. Ale či tam aj ostanete, keď nechytíš strelu? Ktovie. A Netopiere sa na nás dotiahli na stotridsať bodov…“
„Mrzí ma to.“
„Hlavne, že budeš v poriadku. Proti Írom by si mal byť už fit a určite nastúpiš,“ pousmiala sa.
„Ako vieš?“ prekvapilo ho to.
„Rozprávala som sa s tvojou mamou, celú minulú noc,“ prezradila s miernym začervenaním.
„S mojou mamou?“ vyvalil na ňu oči. „Stretli ste sa tu a ona zistila…“
„Zistila všetko, Harry,“ šepla uprene sa mu dívajúc do očí. „A ja som zistila tiež…“
„Čo?“ stiahol obočie. Čo všetko jeho mama zistila? A čo zistila ona?
Ibaže to, čo nasledovalo, absolútne nečakal. Nechápavo sa díval na to, ako sa s úsmevom sklonila k nemu. Keby dokázal, zrejme by uhol. Ibaže bol taký šokovaný, že by si nespomenul ani na svoje meno.
„Milujem ťa…“ šepla pred tým, než sa jej pery pritisli na jeho. „Milujem ťa, vnímaš ma?“ dožadovala sa, pretože z jeho strany neprišlo k žiadnej reakcii. Vyjavene na ňu civel a nemohol tomu uveriť. Bolo potrebné, aby sa rozpleštil na tribúne, aby sa kliatba zrušila? Toto stačilo? Len to? Keby to vedel, spravil by to už dávno aj sto ráz.
„Ginn,“ šepol a konečne si začínal uvedomovať realitu. Na tvári sa jej rozlieval úsmev a v očiach zbadal to, čo zmizlo pred pár mesiacmi ako švihnutím prútika. „Ginny,“ hlesol jej do úst, ktoré už znova dobýjali tie jeho. A nebol to žiaden nevinný bozk. Bol to bozk plný vášne a znova nájdených emócií…