Byt Harryho Pottera, Tampa, 28.11.2001
Národný park Apuseni, Boga, Rumunsko, 28.11.2001
Prvé, čo urobil, keď sa dostal do svojho bytu v Tampe bolo to, že zapol chladničku. Potom sa zvalil na posteľ a nechcelo sa mu vstať. Nespal celú noc. Ráno schmatol prenášadlo, ktoré bolo nastavené a preniesol sa sem. A teraz tu bude vyše troch týždňov skrytý pred celým svetom. Ak sa teda skôr časť sveta nezmobilizuje, aby pátrala po tom, čo sa stalo a kde zmizol.
Bolo tu poobedie a on si bude musieť ísť nakúpiť. Ak sa teda prinúti vôbec vstať. Nechápal tomu. Stále tomu nemohol uveriť. Akoby sa v jednom momente celý jeho život obrátil o stoosemdesiat stupňov. A on sa vlastne aj obrátil.
Stále si v hlave prehrával ich poslednú chvíľu. Tú nenávisť, ktorú na nej videl. Určite ju musela cítiť a zvracala z neho, nedokázala sa naňho ani pozrieť. Ako by aj mohol naďalej vedľa nej fungovať? Nikdy neveril, že by k tomu mohlo prísť. Merlin, milovali sa. Milovala ho. Ako sa to mohlo tak náhle pokaziť?
Ležal na posteli, absolútne odovzdane, bez chuti ďalej fungovať. Jej tvár, plná znechutenia, sa mu stále vracala pred oči a on stískal päste a potláčal plač. Nikdy nemal prísť do Anglicka, nikdy sa nemal vzdať svojho života tu, v Spojených štátoch. Nikdy sa nemal zlákať vidinou reprezentácie. Vidinou lásky, tej pravej a jedinej, pretože nič také neexistuje.
Nešiel nakúpiť, nemal chuť na jedlo a ani náladu vôbec sa pohybovať. Nevráti sa do Anglicka, ku Kanónom, blízko k nej. Nezniesol by ďalší taký pohľad, akým sa naňho pozrela naposledy. Nechce si život ničiť ešte viac. Rozhodol sa…
——
Ginny na rozdiel od Harryho v tú noc zaspala. Vysilená z niekoľkonásobného zvracania. Ráno sa zobudila ubolená a zničená. Bolo to horšie, než bola zvyknutá. Neznášala ho a veľmi. Nenávidela. Nemal sa jej vôbec dotknúť. Vôbec sa nemal v jej živote zjaviť.
Jasne si uvedomovala, že tu nemôže ostať. Musí zmiznúť, aspoň na niekoľko dní, kým sa s tým vysporiada a vyrovná, kým bude schopná ďalej normálne fungovať. Nemohla dopustiť, aby ju tu našli a vypytovali sa jej. Nemala silu, chuť a ani odvahu niečo niekomu hovoriť. Bol to koniec a tak to bolo dobre.
Hrabala sa v spodnej zásuvke a našla to, čo hľadala. Starý vreckový nožík, prenášadlo, ktoré jej dal Charlie s tým, že ho môže hocikedy po aktivovaní použiť, aby sa dostala k nemu. Mohla prísť kedykoľvek, to vedela. A teraz odtiaľto vypadnúť musela. Zbalené mala, s tým si starosti robiť nemusela.
Zjavila sa pred jeho dverami, v maličkej osade Boga, neďaleko ktorého bola dračia rezervácia. Netušila, či bude doma, ale minimálne Nadia doma určite bude.
Sám jej otvoril, prekvapený, že ju našiel stáť pred svojimi dverami. Vrhla sa mu do náručia a plakala. Plakala a nedokázala prestať. Vzal ju do hosťovskej izby, na nič sa nepýtal, za tie roky sa to naučil. Chlácholil ju a tíšil dlhú dobu. Jej synovec Dorian nazrel dnu, potešený, že vidí svoju tetu, ale Charlie ho poslal do svojej izby.
Chcela byť sama, preč od všetkého, v tichosti a samote a on jej vyhovel. Povedal, že môže ostať dokedy bude chcieť. Keď sa bude chcieť porozprávať, rád ju vypočuje. A povedal, že ju má neskutočne rád…
Byt Harryho Pottera, Tampa, 30.11.2001
Štadión Floridských Panterov, bistro u Grega, Orlando, 30.11.2001
Vstal, osprchoval sa a spravil si pár volských ôk. Po tom, čo prvý deň preležal, ho napokon z postele vyduril na ďalší deň neskutočný hlad a on si zašiel spraviť nákupy. Domovníčka, pani Pettersonová, ho nadšene vítala, pozývala na čaj a koláče presne tak, ako za starých čias. Sľúbil jej, že niekedy príde.
Z Anglicka správy nemal. Ani zlé, ani dobré, ani vyčítavé či spýtavé, žiadne. Všetci si zrejme myslia, že sú tu spolu. Dobre, aspoň bude mať pokoj. Vedel však, že ten pokoj nebude mať dlho. Najtiaž sa ona niekde ukáže, zistia, že neodišla a potom sa spustí pátranie za pravou príčinou. Zaškľabil sa.
Prešiel do malej pracovne a vzal do rúk Blesk, ktorý mu venovali jeho spoluhráči od Kanónov. Bývalí spoluhráči. Pozrel sa na stenu oproti oknu a aj na tú, oproti dverám. Boli na nich pozavesované metly zo všetkých kútov sveta. Od najnovších, až po takmer historické kúsky. Usmial sa. Kto by si na steny pozavesoval metly, ak nie metlobalový šialenec? Prútikom vyčaril nové úchytky. Bude tu mať pamiatku na Anglicko. Aspoň jednu šťastnú pamiatku, hoci Blesk patril zrejme už k tým historickým kúskom.
Bol rozhodnutý vrátiť sa do svojich starých koľají. Do klubu, k priateľom, do svojho skvelého života. Ku Cathy asi nie, necítil sa na vzťah. Cítil sa pod psa.
Do Orlanda sa dostal krátko pred obedom. Spoluhráči už majú zrejme po tréningu. Vyhliadne si Kevina a zájdu spolu na obed. Bolo potrebné toľko toho vyriešiť a dobehnúť.
„Hawk?“ Kevin Meyers sa neveriacky díval na vycereného Harryho.
„V celej svojej kráse, brácho,“ zasmial sa a plesol kamaráta po pleci. „Čakal som, kedy sa zjavíš.“
„Počkaj, nájdem Clarka a Jordana.“
„Nie, potrebujem sa porozprávať len s tebou. Najprv. Oni počkajú.“
„Dobre,“ prikývol neprestávajúc sa naňho dívať. „Dobre teda, poďme ku Gregovi.“ Vybrali sa chodníkom preč od štadióna. „Rozprávaj a preháňaj,“ vyzval ho Kevin. „Myslel som si, že trepeš, keď si vravel, že v zime prídeš. Apropo… kde máš tú svoju maličkú, peknú triafačku? Nespomínal si, že by si priviedol aj ju?“
„Ehm, o to práve ide,“ Harry stiahol obočie. „S tou triafačkou už nie som. A vlastne… som sa tak nejako rozhodol, že sa po zimnej prestávke vrátim k Panterom.“
„Čo? Počkaj… čože?“ Kevin sa zastavil uprostred chodníka a civel na Harryho.
„Poďme prosím, môžeme vzbudiť verejné pohoršenie,“ zaškľabil sa. „Všetko ti vysvetlím.“
Ťahal nebohého Kevina za sebou. Mlčali, než sa dostali do bistra. Kevin premýšľal, čože mu to vlastne povedal a ako to myslí a Harry uvažoval, ako mu to má vysvetliť.
„Tak spusti,“ vyzval ho priateľ, keď si sadli za svoj obľúbený stôl. Čašníčka ich veselo a familiárne zdravila a pýtala si, či si dajú to, čo obvykle. Obaja len prikývli.
„Rozišiel som sa s maličkou triafačkou povedzme, že za dosť dramatických okolností a nemám záujem sa vracať naspäť. To je asi tak všetko,“ mykol plecami. „Chcem sa vrátiť k Panterom. Koľko máte ešte zápasov? Jeden, či dva? To nejako vydržím a po prestávke chcem hrať.“
„Dobre, to by ma samozrejme potešilo, citeľne tímu chýbaš. Ale… chceš zahodiť polroka života len tak?“
„Nie je to len tak, ver mi.“
„Kvôli jednému rozchodu? Koľko si ich už vlastne zažil? Minimálne trikrát viac, než ja.“
„Toto ale nebol obyčajný rozchod,“ zamračil sa. „Povedzme, že sa už pri nej nemôžem pohybovať.“
„Ale blbosť, Hawk. A čo reprezentácia? Čo tvoj otec?“
„S ním som sa ešte nerozprával,“ prezradil.
„Aha,“ prikývol Kevin a rozosmial sa. „Tak to je dobré. Vážne tomu absolútne nerozumiem. Buď si zošalel, alebo si sa musel totálne zblázniť. Ty sa rozhodneš, že odídeš z Anglicka, z reprezentácie, z tímu… zo všetkého, čo tvoj otec buduje a robí to pre teba… a on to ani nevie? Tak keď ťa doteraz nestrieskal, tak teraz to spraví.“
„Asi. Pôjdem na Vianoce samozrejme za rodičmi a všetko im poviem. Ako to dopadne, to uvidím.“
„Zle to dopadne, to ti vravím ja už teraz. Určite by som bol rád, keby si sa vrátil. Panteri sú len na štvrtej priečke.“
„Ja viem, sledujem ligu.“
„Aj ja sledujem anglickú ligu a žiariš tam. Vráť sa, Hawk, keď budeš chcieť. Ale vráť sa až po tom roku, kedy odohráš Majstrovstvá sveta tak, ako si vždy snil. Máš všetko, čo si môže hráč ako ty priať. Len účasť na šampionáte ti chýba. Keď teraz odídeš, tak si ten sen zmaríš.“
„Ja viem, Kevin,“ prikývol roztrpčene. „Som si toho kurva vedomý. Viem, aké to bude mať následky, ako to zasiahne otca a vlastne aj matku a hromadu ďalších ľudí, ale momentálne inej cesty niet. Nemôžem sa vrátiť do anglickej ligy a ani do reprezentácie. Teraz to nejde a už to ani nepôjde. Tri dni nerozmýšľam o ničom inom a rozhodol som sa.“
„Čo sa stalo, Hawk?“ potichu sa spýtal dívajúc sa na svojho najlepšieho priateľa.
„To nemôžem vysvetľovať,“ zavrtel hlavou.
„Och, do riti, to je sila,“ zavrtel hlavou a oprel sa o operadlo. „Vieš, že sa môžeš na mňa spoľahnúť vo všetkom. A tiež vieš, že som ti vždy dokázal dobre poradiť, však?“
„To áno, ty si bol z nás dvoch vždy ten rozumnejší,“ smutne sa zaškľabil.
„Tak ma počúvaj. Dám ti jednu radu,“ vážne sa mu zadíval do očí. „Nevyťahuj túto sprostosť pred chalanmi a pred Joshom. Vrav, že si prišiel na dovolenku, čo napokon lož ani nie je. A nespomínaj to skôr, než sa porozprávaš s otcom. Viem, že ti Josh drží miesto. Sľúbil to a slovo dodrží. Ale najskôr to urovnaj doma. Jasné?“
„Nie je to sprostosť,“ dotknuto sa ohradil.
„Ale je. Ja si myslím, že je. Netuším síce, čo sa stalo, ale muselo to byť…“
„To neriešme, dobre?“
„Dobre, ale sľúb, že sa najskôr porozprávaš s otcom.“
„Uhm, to asi môžem sľúbiť.“
„Fajn, som si istý, že on ťa k rozumu privedie,“ znova zavrtel hlavou.
Národný park Apuseni, Boga, Rumunsko, 4.12.2001
Ginny bola v Rumunsku už týždeň. Po tom prvotnom vyplakaní sa bola čoraz viac vyrovnanejšia a pokojnejšia. Alebo sa aspoň tak snažila pôsobiť, aby nepridávala starosti Charliemu a ani Nadii. Jej brat sa s ňou rozprával. Povedala mu len to, čo aj predtým. Aby jej dôveroval. A on, hoci nič nevedel, ju miloval natoľko, že jej dôveroval.
Vždy tomu tak bolo. Zrejme ako jediný, ak sa neráta váhavý otec a samozrejme Ron, ktorý pravdu poznal. Povzdychla si.
Sedela na veľkom kameni, priamo pred sebou mala hlbokú roklinu. Pred dvoma dňami napadol prvý sneh. A bol to krásny obrázok. Príroda v národnom parku bola nádherná a ju ten pohľad upokojoval. Dorianovi sľúbila, že keď ešte napadne sneh, že spolu postavia snehového škriatka. Nadii pomáhala v domácnosti, alebo len tým, že sa bavila s Dorianom. Toho chlapca mala zo všetkých detí svojich súrodencov najradšej.
Charlie bol väčšiu časť dňa v práci, medzi drakmi. Sľúbil, že ju vezme sa tam pozrieť, ale zatiaľ sa príležitosť nenaskytla. Mal hromadu práce a nemohol by sa jej venovať. Neprekážalo jej to. Uvítala samotu, kedy sa na ňu Dorian nevešal, Nadia sa nesnažila viesť konverzáciu lámanou angličtinou, alebo kedy ju jej brat neštudoval.
Využívala ho. Jeho lásky a jeho pohostinnosti. Jeho slepej oddanosti. Mrzelo ju to. Možno sa pristihla pri myšlienke, že by mu povedala pravdu. On by jej nič nevyčítal. Absolútne nič.
S povzdychom sa zadívala do diaľky a spomenula si. Nešlo zabudnúť. Lenže už nad tým mohla premýšľať s oveľa čistejšou hlavou, než tomu bolo v prvých dňoch.
Bola si veľmi dobre vedomá, že pred tým tam bola láska. Milovala ho, vedela to. Pamäť nestratila a nebola úplným bláznom. Ibaže si nevedela spomenúť, ako sa vtedy cítila. Nevedela si vybaviť, aké pocity vtedy prevládali. Všetko to bolo prekryté nenávisťou, hnevom a nechuťou. Pri myšlienke na Harryho Pottera ju premáhala nechuť. Možno to nebolo už také citeľné, ako vtedy, ale bolo to tam. Nevedela si jednoducho dať do súvislosti Harryho a lásku, ktorú k nemu určite cítila.
Poznala to pred tým. Ibaže vtedy tých chlapov nemilovala. A jeho musela. Aj keď si nedokázala vybaviť, aké to bolo. Bolo tam päť mesiacov lásky. Päť dlhých mesiacov, kedy musela cítiť to niečo, čo teraz nedokázala identifikovať. Akoby niekto v jej hlave prepol vypínačom. Z jednej sekundy na druhú. A bolo hotovo. Teraz to už bola len nechuť a nenávisť. Nedokázala by sa ho dotknúť, nič viac si ani nevedela predstaviť.
Mali byť vyše troch týždňov v Amerike. Aspoň to vedia všetci. A doteraz sem nikto nepribehol, aby sa jej vypytoval, vyčítal a ani ju kontroloval. Takže on musel odísť, inak by svojou prítomnosťou vyvolal otázky, na ktoré by si isté osoby žiadali odpoveď. A ona tie týždne potrebovala, aby sa dokázala vzchopiť a naďalej predstierať, že je všetko v poriadku. Že je ona v poriadku.
A bolo tu ešte niečo, z čoho mala strach. Čo keď ju vyzradí? Čo keď niekomu povie o jej tajomstve? Dúfala a verila, že keď ju skutočne miloval a ona údajne jeho, že si to nechá pre seba. Že jej nebude chcieť ublížiť, hoci ona mu asi ublížila príliš. Predsa ho poznala a nikdy sa nejavil ako nečestný a podlý. Áno, ona ho neznášala, ale len preto, lebo sa jej dotkol intímnym spôsobom. Preto sa jej znechucoval. Nemala ho rada, ale nie pre jeho nečestnosť. Bolo to pre niečo úplne iné.
Pritiahla si bližšie k sebe svoj zimný kabát. Bola zima a začalo mrznúť čoraz viac. Hádam tá zima, ktorú má v duši, nebude trvať dlho. Hádam si vezme k srdcu jej prosbu a nebude sa jej pchať do života a pripomínať sa. Snáď dostane príležitosť opäť normálne žiť.
Štadión Floridských Panterov, Orlando, 8.12.2001
Harry si vzal Kevinovu radu k srdcu. Skutočne svoj nápad nerozširoval ďalej. Kamaráti boli radi, že ho vidia. Boli si párkrát spolu vypiť. Bol na ich tréningoch. Bol s Joshom, ktorý mu vravel, že mu jeho miesto stále držia. A teraz bol na poslednom zápase jeho klubu. Bývalého. Budúceho.
Neupútaval na seba pozornosť, nepripomínal sa a z Anglicka stále žiadna správa neprišla. Nechali ich, nech si svoju dovolenku užívajú. Kde si ju však užívala ona, to netušil. Ale niekde musela. Možno u Agáty. U Rona nie, ten by ho už určite navštívil. Zrejme u Charlieho v Rumunsku. Najskôr tam. A bolo mu to zvláštne jedno. Nech bola kdekoľvek, nepripomínala sa rovnako, ako sa nepripomínal on. A dúfal, že to tak bude čo najdlhšie.
Myslel na to, na jeho vlastné počudovanie, nie tak často, ako by si myslel. Bolelo to a veľmi, ale chcela, aby zmizol. A on si vážne nedokázal predstaviť, aby nezmizol. Zmizne. Dá jej pokoj, ktorý potrebuje. A on sa s tým napokon nejako zmieri.
Sledoval, ako jeho kamaráti lietajú a hrajú, oveľa živšie, než v anglickej lige. Zvláštne, ale príliš ho to nezaujímalo. Samozrejme fandil a držal palce, ale nezažíval to nadšenie a radosť, ktorý mu metlobal vždy priniesol. Bral to ako istú povinnosť zúčastniť sa ich posledného zápasu v tomto roku, po ktorom pôjde ku Clarkovi domov, aby to poriadne roztočili. Nechceli ísť do nejakého baru, aby Harry nepritiahol na seba pozornosť. Niekto ho mohol spoznať a v novinách sa mohla objaviť senzácia. Aj teraz sedel na tribúne pre verejnosť, zamaskovaný, ako najlepšie vedel. Zavrtel hlavou.
Jeho tím nakoniec vyhral. Andy, ktorý hral miesto neho, nebol zlý. Vlastne hral ako hlavný stíhač, než prišiel on. Keď sa s ním rozprával, tak sa vyjadril, že už sa teší, kedy sa vráti a on zavesí metlobal na klinec. Aby to nebolo skôr, než sa začne na severe topiť sneh.
Národný park Apuseni, Boga, Rumunsko, 12.12.2001
„A toto je najnovší prírastok,“ Charlie jej hrdo ukazoval mladučkého draka, sotva ročného a metrového, ktorý ešte nedokázal riadne chrliť oheň.
„Je nádherný,“ s nadšením prehlásila. Keby sa nebála zubov, tak by ho snáď aj pohladila.
„Stratil matku, snažíme sa o to, aby sa čo najviac asocioval, aby si zvykol na ľudí a aby nezdivel.“
„To je super, takže najbližšie, keď prídeš domov, tak privedieš Doriana, Nadiu a draka,“ uchechtla sa. „To by si ho potom mohol poštvať na Percyho. Taká zhorená riť by mu pristala,“ zahihňala sa.
„Som rád, že už máš lepšiu náladu,“ objal ju okolo ramien. Tušil, že to len predstiera. Nezarazila sa však, neprestávala sa usmievať, takže to možno ani nehrala. „Poďme na kakao. Je tu zima.“
„Poďme,“ privolila.
Prešli až k malému domčeku, boriac sa po kolená cez mäkký sneh. Dívala sa na brata, ktorý jej pripravoval teplé a sladké kakao a k tomu pridal aj čerstvý koláč. S pôžitkom si uchlipla.
„No tak, povieš mi už, čo sa to okolo teba deje, Ginny?“ pozrel na ňu s pohľadom plným lásky. Zaváhala len na moment.
„Ja by som chcela, Charlie a strašne. Ale nemôžem.“
„Nikdy som nevyzvedal, veril som ti a po tom, čo sa stalo, si vyzerala byť v poriadku. A teraz sa tu zjavíš… nie že by som bol proti. Vyzýval som ťa k tomu, aby si prišla hocikedy. Videl som ťa a bola si zničená. A ja by som rád vedel, koho mám za to zabiť.“
„Nikoho,“ smutne sa pousmiala dívajúc sa naňho rovnakým pohľadom, akým sa pozeral on na ňu.
„Ginn,“ nežne ju oslovil a natiahol sa ponad stôl, aby jej zovrel ruku. „Kde je Harry?“ spýtal sa. A videl, že tam je kameň úrazu. Presne tak, ako predpokladal. „Ublížil ti…“ skonštatoval zamračene. No jasne. Chytí ho pod krk a stlačí a bude držať, pokým naposledy nevydýchne.
„Nie je to také jednoznačné, vieš?“ potichu vypustila so slzami v očiach. „Ublížil mi, ale on za to nemôže.“
„Nerozumiem.“
„Jasne, nikdy som vám to nepovedala. Problém je niekde inde a o tom rozprávať nemôžem.“
„Prečo? Nedôveruješ mi snáď?“
„Dôverujem, určite a strašne, ale…“ zarazila sa a stiahla obočie.
„Chcel by som ti pomôcť a neviem ako. Nikdy som nevedel, ako ti pomôcť a pritom som chcel,“ zakrútil hlavou a ramená mu ovisli. „Som bezradný.“
„Ja viem,“ povzdychla a odložila hrnček. „Ja… sa hanbím a bojím. Chcem ti to prezradiť, minimálne preto, aby si vedel, prečo som ťa tak prepadla. Ale…“ zavrtela hlavou. „Nemôžem.“
„Dobre teda. Aspoň mi povedz, kde je Harry.“
„Prečo?“ pozrela naňho.
„Len tak,“ mykol plecami.
„Nie, Charlie,“ razantne vrtela hlavou. „Nechaj ho tak. Je z môjho života proste preč a hotovo. Je to tak v poriadku.“
„V poriadku?“ vyprskol. „Merlin, Ginny. Po Johnovi si bola konečne šťastná. Milovala si Harryho, celým srdcom a zdalo sa, že aj on je do teba blázon. A ty povieš, že je v poriadku, keď je z tvojho života preč? Veď on ťa naučil znova žiť a smiať sa. Prinútil mamu, aby sa spamätala. A ty… len takto…“ krútil nechápavo hlavou.
Každé jeho slovo ju bolelo. Vedela, že má pravdu, ale ona netušila, ako tú pravdu cítiť.
„Čo ti spravil?“ spýtal sa už dôraznejšie riskujúc jej únik, ktorý bol po tie roky jej charakteristickou reakciou. „Ginny…“
„Vyspal sa so mnou,“ zasyčala znechutene prerušiac tým jeho slovný výpad. Zarazene sa na ňu díval. A zamračil sa.
„Vyspal… ale… to je vo vzťahu pochopiteľné, nie?“ vypustil so začervenaním. Takúto tému k debate so sestrou by si dobrovoľne nevybral.
„Nie. V mojom prípade to pochopiteľné nie je,“ vypľula frustrovane dívajúc sa na brata, ktorý na ňu pozeral takmer až prestrašene. „John mi ublížil a ja som potom… mala problémy, vieš?“ snažila sa mu to aspoň nejakým spôsobom vysvetliť. „Po ňom… som sa nedokázala s mužom zblížiť tak, ako by sa malo. Chápeš?“ prevrátila oči. „Proste… som sa s chlapom nedokázala vyspať bez toho, aby som potom nezvracala. Proste…“ koktala zapýrene pevne zvierajúc viečka. Snažila sa nemyslieť na to, kto pred ňou sedí. „No… si dospelý, vieš, aké potreby človek má. A ja som ich… mala veľké… a nedokázala som sa ani ja… sama seba… Merlin, Charlie!“ vyletela náhle divoko mu hľadiac do očí. Vyzeral vystrašene, šokovane a úplne bezbranne. Len na ňu civel nenachádzajúc slov na najmenšiu reakciu. „Harry to vedel! Vedel, aké mám problémy! Pomáhal mi pri tom! A mysleli sme si, že by som z neho nezvracala a neznenávidela by som ho a tak sme sa spolu vyspali. Ibaže… ibaže ja som zvracala a nenávidím ho, je mi nechutný a odporný!“ vyštekla.
„Och, sakra…“ bolo jediné, čo zo seba v tú chvíľu dokázal dostať. Ginny sa rozchechtala a trvalo jej dlhú dobu, než sa upokojila. Celú dobu na ňu hľadel. „Ja som vedel, že ti tá špina nejako ublížila,“ potichu vravel. „Ale ani vo sne by mi nenapadlo, že to je až také… Ginny, čo konkrétne ti spravil?“
„Nechcem o tom hovoriť,“ protestne zavrtela hlavou.
„Práve si mi prezradila, že máš problémy s masturbáciou!“ vyštekol tentoraz on nedbajúc na svoje slová a ani na vzťah, ktorý medzi nimi je. „ A sexom! To nie je normálne! A keď si mi povedala toto, mohla by si mi povedať všetko. A potom by sme možno prišli na to, kde v prdeli je problém, pretože toto niekde príčinu musí mať! Rozumieš?“ zamračene gánil.
Tentoraz to bola ona, kto len šokovane civel. A čo je na tom? Už mu to prakticky prezradila. Je tam ešte tehotenstvo a potrat, riziko prezradenia a skončenia kariéry, nehovoriac o súde za falšovanie dokumentov… ale nech by bola Agáta akákoľvek kamarátka a Ron akýkoľvek super brat, Charliemu môže určite veriť a možno by jej dokázal poradiť.
A ona sa skutočne rozrečnila. Povedala mu úplne všetko a nedokázala popísať pocit úľavy, ktorý sa jej zmocnil.
„Kurva,“ skonštatoval na záver a vytiahol fľašu whisky. Obom nalial plný pohár a svoj okamžite vypil. Neplakala, až sa sama čudovala, že to vydržala. Sama do seba kopla celý pohár, príjemne ju zahrial v tento mrazivý večer. Charlie nalieval znova.
„Tak a teraz poznáš príčinu, prečo som sa správala tak, ako som sa správala,“ hlesla mrzuto.
„Mala si to povedať. Minimálne mame,“ stiahol obočie a pozrel na ňu. „Sama by našla toho čuráka a rozbila mu držku…“
„Charlie, pozor na jazyk,“ upozornila ho automaticky. Pozreli na seba a rozosmiali sa. Zúfalo a nešťastne. „Vidíš, aký mám skurvený život,“ zaprskala a upila si.
„Riadne posratý, to fakt,“ prikývol. Dopil pohár a otriasol sa. „Ale neverím, že by sa s tým nedalo niečo spraviť.“
„Čo myslíš? Psychoterapeuta? Nejakého… afrického lesného šamana?“ uchechtla sa. „Nalej, Charlie,“ zavelila s úsmevom.
„Napríklad. Čo ja viem? Ale nemôže to byť normálne.“
„Samozrejme, že nie je. Som cvok, blázon, psychická a sexuálna troska s astronomickým libidom a prakticky nulovou možnosťou ho normálne, hoc len manuálne uspokojiť.“
„Dobre, stačí. Jedna verzia mi stačila,“ zamračil sa na ňu a ona sa rozhihňala.
„Ublížil mi a mne preskočilo,“ povedala pokojnejšie a mykla plecami. „To je všetko. To sa nezmení. Ani on to nedokázal zmeniť,“ zamračila sa.
„Harry,“ prikývol. „Milovala si ho,“ pozrel na ňu. „A strašne, ako som sa dozvedel.“
„Určite áno. Ibaže ja si to nepamätám, vieš? Nemôžem naňho pomyslieť bez toho, aby sa mi dvíhal žalúdok. Nejde to. Nenávidím ho. Hoci si uvedomujem, že to nemôže byť možné, ale je to proste tak. Neviem si pomôcť, neznášam ho,“ šepla frustrovane. Charlie len vrtel hlavou. „Viem, že tam bola láska a veľká. Viem, čo sme prežívali, keď sme boli spolu. Ale viem to asi tak nejako… akoby som sledovala film. Rozumieš? Akoby som sledovala niekoho iného, nie seba. A vôbec neviem, čo som vtedy cítila. A je to na nervy. Ja som na nervy. Som šialená a debil a on je hnusák a ja ho neznášam, nenávidím a chce sa mi z neho vracať,“ zavrčala a sama sa natiahla za fľašou. „Tvoja sestra je blázon,“ vyplazila mu jazyk a vypila svoj ďalší pohár.
O hodinu neskôr ju musel podopierať a vliekol ju domov. Sám toho vypil až príliš, ale s hrôzou si uvedomil, že ona s ním pri chľastaní udržiavala rýchlosť. Celou cestou sa hihňala na každej vetvičke, ktorá vytŕčala zo snehu. A vravela, aký je blázon. A aj on musel byť blázon, pretože sa naťahoval so svojou šibnutou sestrou.
Niečo mu však na tej historke nesedelo a on nevedel prísť na to, čo konkrétne to bolo. Ale niečo to bolo a on to zistí.
Stredná združená škola čarodejnícka, St.Louis, 16.12.2001
V priebehu uplynulých takmer troch týždňoch Harry pozrel všetky svoje miesta, na ktorých trávil detstvo a dospievanie, kde sa mu to páčilo viac, či menej. Stretol sa aj s Cathy len preto, aby sa porozprávali a on s uspokojením zistil, že je šťastná a že ju rozchod nerozhádzal.
Jedno miesto ale chcel vidieť skôr, než sa vráti do Anglicka, aby sa postavil tvárou tvár otcovi a oznámil mu svoje rozhodnutie. A najmä chcel vidieť jedného človeka, ktorý bol jeho srdcu drahý. Rovnako drahý, ako Sirius, či Remus. Bral ho ale viac ako Remusa, vždy mu dokázal poradiť a pomôcť, vypočul ho a často kryl jeho školské prehrešky. Bol bratom Josha a aj vďaka nemu sa tak rýchlo dostal medzi profesionálov. Jeho bývalý učiteľ síce so športom nemal veľa spoločné, bol profesorom Angličtiny, Harryho to však k nemu ťahalo od jeho jedenástich rokov.
„Harry, rád ťa opäť vidím,“ zvítal sa s ním Douglas radostne, keď sa stretli v nedeľu poobede uňho v kabinete. Počas posledných troch rokov, kedy bol Harry preč zo strednej, sa tu stretávali často.
„Ja tiež,“ usmial sa Harry po objatí, ktoré si venovali.
„Poď, sadni si a rozprávaj,“ vyzval ho veselo. „Úprimne… myslel som si, že ťa už neuvidím.“
„Prečo?“ podivil sa.
„Pretože som mal tušenie, že v Anglicku zapustíš korene.“
„Chcel som tam ísť na rok.“
„Chcel? Teraz už nechceš?“ usmial sa. „Takže je moje tušenie nesprávne?“ povytiahol obočie.
„No… asi,“ povzdychol si. Ramená mu ovisli. Douglasov pohľad ho vždy prinútil povedať pravdu. Už pred rokmi, kedy ho prvý raz nachytal pri jednej zo somarín, ktoré stváral. Nedalo sa inak, nedokázal mu klamať. Ani ako učiteľovi, ani ako priateľovi.
„Čo sa deje?“ spýtal sa so záujmom. „Nevyzeráš nadšene.“
„To ani nie som,“ privolil. Sedel na stoličke ako zmoknuté kura. A nadychoval sa, aby mu všetko povedal. Douglas by ho nikdy nezradil, vždy stál pri ňom a mal ho rád.
A rozrečnil sa. Vravel o tom, ako sa chce vrátiť už teraz, po Vianociach. Ako byť naďalej v Anglicku nemôže, pretože si nedokáže predstaviť, ako by tam naďalej fungoval. Ako skutočne plánoval zapustiť tam korene, čo jeho priateľ správne tušil. Ibaže láska, skutočná láska, nie len pobláznenie, ho prinútila zmeniť názor, zanevrieť na všetko a odísť od nej čo najďalej.
„Čo sa stalo?“ jemne sa pýtal. „Vravíš, že ste sa milovali. Čo sa stalo?“
„Nemôžem ti to povedať,“ zavrtel hlavou.
„Mne?“ spýtal sa potichu. „Harry, hovoril si mi všetko. Dokonca si mi prezradil, že v ten večer, kedy som ťa pristihol po polnoci na chodbe… že si v ten večer stratil panictvo. Mne hovoríš predsa všetko.“
„Toto ale nie je moje tajomstvo.“
„To dievča ani nepoznám,“ mykol plecami. „Nepáči sa mi to. Ak ti zlomila srdce a ty vravíš, že ťa skutočne milovala, tak by som rád pochopil, prečo to spravila. Alebo si jej zlomil srdce ty?“
„Ja vlastne ani neviem. Nejde o to, že som jej zlomil srdce. Skôr by som povedal, že…“ zarazil sa. Strašne rád by mu to povedal, posťažoval sa aspoň niekomu. V Anglicku to vysvetliť nebude môcť. A on potreboval radu. Ani Kevinovi to nepovedal. Nikomu. A zožieralo ho už skoro tri týždne. Dusilo a mučilo a on sa potreboval zdôveriť. A nikto, skutočne nikto na svete nie je viac vhodný, ako Douglas. „Dobre teda, poviem ti to…“
Douglas ho pozorne počúval. A čoraz viac sa mračil. Keď Harry skončil s rozprávaním, mal v očiach slzy a len sťažka sa dokázal ovládať. Jeho priateľ naňho hľadel a neveriacky vrtel hlavou.
„Nechce sa mi tomu veriť,“ vyšlo z neho tichým hlasom. „To nie je vôbec normálne.“
„Nie je,“ prikývol Harry stále bojujúc proti zrúteniu. Dusil to v sebe dlho a bol rád, že to z neho vyšlo. Trochu sa mu uľavilo. Nie, problém odstránený nie je, ale aspoň v tom nie je úplne sám. „Nikomu a nikdy to nemôžeš povedať,“ povedal varovne.
„Samozrejme. Nikdy som nezradil tvoju dôveru a rozhodne s tým neplánujem začať teraz,“ ubezpečil ho vážne. „Ani si mi nepovedal jej meno, hoci si nemusel. Je to veľmi pekná žena.“
„Čo mi to teraz pomôže,“ zamračene vyprskol. Dalo sa predpokladať, že aj v USA sledujú dianie v metlobalovom svete a oni s Ginny v Anglicku žiarili. A že ho sleduje Douglas? Samozrejme, že sa neprestal zaujímať o Harryho.
„Asi nijako, pravda,“ prikývol a sklonil hlavu. „Ale niečo mi na tej historke nesedí,“ zamračil sa. Harry naňho zvedavo pozrel. Vždy si cenil Douglasove názory. Vždy mal pravdu, aspoň pri konfrontácii s Harrym určite. Bol mimoriadne inteligentný, citlivý a vnímavý.
„Čo myslíš?“ stiahol obočie. Profesor sa nachádzal v stave absolútnej koncentrácie, zadumanosti a premýšľania.
„Nevyzerá to ako… pomätenie,“ zdvihol hlavu a pozrel na Harryho. Stále sa mračil a uvažoval.
„Nevyzerá…“
„Nie. Nech jej ublížil akokoľvek, až takto jej, ehm, preskočiť nemohlo. Nie je to… bežná psychická porucha. Alebo teda, samozrejme nie som odborník, ale…“
„Si najinteligentnejší človek, ktorého poznám. Snáď s výnimkou mojej mamy, hoci sa na mne toho príliš neprilepilo. Čo si myslíš, že to je?“
„Neviem presne. Vážne. Možno, keby som si to mohol overiť,“ stiahol obočie. „Ak teda existuje niečo takéto,“ neprestával sústredene uvažovať. „Som síce len profesor Angličtiny, ale…“
„Douglas, mohol by si sa konečne vyjadriť k veci?“ podráždene dožadoval.
„Daj mi pár dní, ja na to prídem,“ pozrel mu uprene do očí. Harry mu opätoval pohľad. Niekoľko sekúnd mali pohľady pichnuté v očiach toho druhého.
„Checht, predpokladám, že sa vrhneš do knižnice.“
„Samozrejme, kam inam,“ prevrátil oči. „A budem si to musieť overiť u odborníka. Neboj sa!“ okamžite zarazil jeho protest. „Nespomeniem ani teba a ani ju. A ani nič konkrétne. Ale ak je to pravda, tak je to sila.“
„Douglas, čo…“
„Ja sa ti ozvem. Viem, kde bývaš.“
Byt Harryho Pottera, Tampa, 22.12.2001
Harry sedel zamračene na kraji svojej postele a civel na kufor, ktorý sa chystal pripraviť. Pobalí sa, zajtra ráno sa prenesie za oceán a postaví sa čelom realite. Bolo jasné, že sa bude musieť postaviť realite čelom.
Ibaže on uvažoval o tom, akej realite sa to nakoniec tým čelom postaví. Včera ho navštívil Douglas a priniesol mu informácie. Dosť šokujúce a neuveriteľné, ale pritom absolútne logické. Mohla by to byť pravda. On by na to zrejme neprišiel nikdy. A určite ani Ron, či Agáta. Musel na to prísť niekto nezaujatý, nezainteresovaný a nestranný. A najmä skúsený, ostrieľaný a znalý daného problému. Preto sa Douglas spojil s odborníkom a ten jeho podozrenie potvrdil.
Ani vo sne by mu nenapadlo, že niečo takéto existuje. Ale vysvetľovalo by to mnohé. Alebo skôr by to vysvetľovalo úplne všetko. A najhoršie je, že jej to nemôže povedať. Musí mlčať. Zamračil sa ešte viac, keď ho zo zamyslenia vytrhol zvonček u dverí. Strhol sa. S Kevinom aj s chalanmi a Joshom sa rozlúčil už predvčerom. Nevravel, že je to zrejme len na chvíľu. Douglasa videl včera a tiež Cathy. Za pani Pettersonovou tiež bol, preto nechápal, kto mu to vyzváňa.
„Charlie…“ vydýchol šokovane sa dívajúc na brata svojej expriateľky, ktorý stál za dverami. Ako mohol vedieť, kde býva? Hoci, ono nebolo ťažké zistiť si to. „Čo sa stalo s Ginny?“ Bolo to to prvé a hlavné, na čo mu napadlo sa pýtať. Prečo inak by bol tu? A zaplavil ho strach.
„Ahoj, Harry,“ pozdravil ho miernym tónom. „Mali by sme sa porozprávať,“ a bez toho, aby si vypýtal povolenie, mu vstúpil do bytu. Harry sa nezmohol ani na najmenšiu reakciu. Len automaticky zatvoril dvere a pozrel na Charlieho.
„Čo sa stalo, Charlie?“ spýtal sa už dôraznejšie. Charlie naňho hodil zvláštny pohľad. Veľmi zvláštny pohľad, z ktorého nemal absolútne dobrý pocit…