Dom Potterových, Godricova úžľabina, 11.11.2001
V dome Potterových sa v nedeľu po zápase s Ruskom stretli pri večeri manželia Potterovci spolu so svojím synom a jeho priateľkou. Pokým sa počas večere snažili ženy viesť diskusiu a hlavne ich do nej zapájať, chlapi sedeli zamračene a bez nálady.
„Ale no tak, už s tým prestaňte,“ obula sa do nich Lily, ktorú to už prestalo baviť. „No tak ste jeden zápas prehrali, svet sa preto nezrúti, nie?“
„Nie, nezrúti,“ zavrtel hlavou Harry.
„Určite nezrúti,“ pritakal James. Lily sa na nich dívala, aby preniesla pohľad na Ginny a bezmocne zavrtela hlavou.
„Mňa to tiež mrzí,“ pokúsila sa vzkriesiť ich náladu mladá triafačka. „Prehra bolí vždy, nech sa jedná o akýkoľvek zápas. Teraz sme za ňu ale nemohli a všetci to vedia. Máme pomalé metly, Rusi nás prelietali. A celý svet konečne pochopil, že nové Nimbusy MS02 sú vážne nutné.“
„Uhm,“ prikývol Harry. Konečne aspoň zdvihol hlavu a slabo sa pousmial.
„Nemal si šancu, ani keby si sa roztrhol,“ chytila ho za ruku. „Aj moja mama si všimla, že je rýchlejší a to je už čo povedať.“
„Tvoja mama to okomentovala šťavnato,“ uchechtol sa pri spomienke na roztrasenú Molly, ktorá nadávala na všetko, počnúc metlami, ktoré zbadala.
„Áno. A novinári sa vyjadrili celkom prijateľne,“ stiahla obočie a pozrela na svojho reprezentačného trénera. „Od budúceho roka už budeme mať kvalitné metly.“
„Správne,“ James konečne zdvihol hlavu a zbadal, že naňho všetci hľadia. „Ale tá prehra bola zdrvujúca,“ zamračil sa. „Nie, nejdem nikomu nič vyčítať, skutočne za to mohli tie predpotopné metly a Regulus už zajtra začne tlačiť na Čaromet, ale aj tak. Až takúto prehru som nezažil už pradávno.“
„Tiež si nepamätám až takú zúfalú prehru… 140:420.“
„Pretože hrávate v tímoch, ktoré víťazia. Rovnako ako ja. Predstavte si nebohé Osy, alebo Tornáda, ktoré sa s podobnými a zdrvujúcejšími prehrami musia zmierovať skoro stále,“ zaškľabila sa.
„A tiež Kanóny v minulom roku,“ prikývol Harry s podobným úškľabkom.
„No výborne, ešte sa usmej ty a hneď budem mať z dnešného večera lepší dojem,“ Lily jemne strčila do Jamesa.
„Prepáč, no,“ skutočne sa snažil vyčariť úsmev.
„A okrem toho, v metlobale sa musí prehrať minimálne o stopäťdesiat bodov, nie? Tak neviem, o čo ide.“
„Ide o to, že sme prehrali o skoro raz toľko. A to je moja chyba, mala som dať viac gólov.“
„Nie, nie, nie,“ okamžite zasahovala Lily. „Ešte sa k nim pridaj ty a hotovo… Skončime s touto smútočnou hostinou a poďme sa baviť o niečom inom, prosím.“
Štadión v Cardife, 15.11.2001
Podnik Ohnivá strela, 15.11.2001
Harryho prekvapilo, keď si ho po tréningu nechal zavolať manažér Kanónov, Ernest Huxley. Nebol si vedomý toho, že by pochybil a musel byť predvolaný na koberček. Sekal dobrotu, hral slušne, strely chytal, stále boli na druhom mieste, pred nimi boli posledné dva zápasy pred zimnou prestávkou, prehra s Ruskom sa vysvetlila a mala celkom logické odôvodnenie.
„A, pán Potter, samozrejme. Len poďte ďalej,“ vyzval ho šéf, keď po zaklopaní vstúpil do kancelárie.
„Nechali ste si ma zavolať?“
„Samozrejme,“ prerušil ho s úsmevom. „Posaďte sa, chlapče. Potrebujem s vami niečo prebrať,“ povzdychol a hrabal sa v pergamenoch. „Zrejme za chvíľu oslovia aj vás.“
„Kto?“ vyzvedal.
„Ostatné kluby predsa,“ Huxley naňho pozrel. „Za necelé dva týždne začne zimná prestávka a s ňou aj prestupové obdobie, samozrejme.“
„Aha, áno, jasne,“ hneď mu svitlo. „A ktoréže kluby to o mňa prejavili záujem?“ spýtal sa so zdvihnutým obočím. Huxley náhle vyzeral, akoby naňho liezla nejaká chrípka.
„Skoro všetky, pán Potter,“ vypustil so sebazaprením.
„Aj Draci?“ pobavene sa spýtal. Huxley sa naňho uprene zahľadel. A zamračil sa.
„Teraz nie je čas na žarty, samozrejme. Áno, dokonca aj Draci. Dostal som ponuku zo všetkých tímov, s výnimkou Harpyí, samozrejme,“ mierne sa uchechtol, „a tie čiastky sú neskutočné,“ zavrtel hlavou. „Samozrejme zastávam názor, že ak chce hráč odísť, ak sa u nás necíti dobre, môže ísť za lepším. Nikdy sme tu nikoho nedržali násilím a hráme s hráčmi čistú hru. Pochopím, ak budete chcieť prestúpiť do lepšieho tímu. Nerád to vravím, ale pochopím to, samozrejme. Dotácia za druhé, prípadne niektoré z ďalších miest v prvej päťke je pre nás silná motivácia, ale ak by ste tu mali ostať nasilu, bolo by asi lepšie, keby ste odišli. Ponuky dostanete aj vy, samozrejme. Ja som vás uvoľnil na prestup.“
„No fíha,“ Harry obdivne hvízdol. „Nie, neberte to osobne, pán Huxley. Nemienim si robiť žarty z vás. Vážim si váš prístup a vašu férovosť, ale zdá sa mi, že ste až príliš… ústretový.“
„Vždy sme takto postupovali.“
„Čisto zo zvedavosti… Ktorý klub ponúkol najviac?“ opýtal sa Harry. Huxley sa naňho neprestal dívať.
„Netopiere.“
„Checht, fajn,“ prikývol. „Takže vravíte, že by ma chceli, s výnimkou Harpyí, tam by som príliš nezapadol, všetky kluby?“
„Správne, všetkých ostatných štrnásť klubov. Pätnásť, my by sme boli radi, keby ste ostali, samozrejme.“
„A Draci tiež,“ zavrtel hlavou. „Neuveriteľné. Keď sem v marci prišiel môj otec, aby nastúpil ako hlavný tréner reprezentácie a keď hľadal klub, za ktorý by som hral, nikto nemal záujem. Ubehlo pár mesiacov a všetko je inak. Zrazu ma chcú všetci. Viete čo, pán Huxley? Môžete im povedať, že ja neprestúpim. Som u Kanónov spokojný. A nepresvedčí ma žiadna ich ponuka, nech by bola akokoľvek lukratívna.“
„Pán Potter, ale my vám nemôžeme dať to, čo vám oni ponúkajú,“ vyhŕkol Huxley. Samozrejme ho to potešilo, ale bolo to nepredstaviteľné. U Netopierov by mal štyrikrát toľko, ako u Kanónov. Draci okrem toho ponúkali komplet zariadenú vilu na londýnskom predmestí. A on sa rozhodne ostať, zarábať takmer až almužnu v porovnaní s ostatnými klubmi?
„Mne nejde o peniaze, pán Huxley. Skutočne. Metlobal hrám preto, lebo ma baví. A ostanem lojálny voči klubu, ktorý ma pred začiatkom sezóny prijal. Minimálne do konca sezóny.“
„To ma samozrejme veľmi potešilo, pán Potter,“ Huxleymu sa okamžite zdvihla nálada.
„Prvé miesto asi nie, to by museli Harpye prinajlepšom dva zápasy prehrať a my žiaden, aby sme sa na nich bodovo dotiahli. Ale druhé miesto by mohlo byť reálne. Prinajhoršom tretie.“
„Och, kiež by boli vaše predpovede správne.“
——
„Konečne sa pošťastilo aj nám, čo?“ spýtal sa Harry Rona, keď si spolu sadli k večeri v Ohnivej strele, pred ktorou hliadkovali traja fotografovia. Veľkodušne ich nechali prejsť, len párkrát cvakli fotoaparátom. Veď aj to ich napokon prestane baviť. „Zísť sa tu takto, ako priatelia, keď ty máš večne niečo na práci,“ neodpustil si vŕtnutie.
„Ty si tiež stále zaneprázdnený, tak nefrfli,“ natiahol s úškrnom.
„Na dnes som dostal voľno,“ usmial sa. „Tvoja sestra sa potrebovala stretnúť so svojou kamarátkou. Luna sa tuším volá.“
„Aha, jasne. Luna Lovegoodová, jej spolužiačka z ročníka, prazvláštna to osoba,“ zasmial sa a zavrtel hlavou.
„A čo tvoja priateľka? Kde je, že ťa dnes uvoľnila?“ povytiahol obočie.
„Ona je v práci,“ okamžite zareagoval. Až prirýchlo.
„V ktorej práci sa pracuje večer o siedmej?“ zamrkal.
„V celej rade prác, Potter. A nevyzvedaj.“
„Tak schválne,“ rýpal. Bol si istý, že prvá práca, ktorú spomenie, bude práve práca jeho priateľky. A bol by o krok bližšie.
„Nemáš prehľad?“ Miesto odpovede zaznela otázka. A Harry frustrovane zafunel.
„A čo je na tom, keby si mi to prezradil? Aj tak tu skoro nikoho nepoznám, keď to nie je metlobalistka. Alebo by som ju mal poznať?“
„Tiež nemôžem vedieť, koho všetkého poznáš, nie?“ usmial sa Ron. Vedel, o čo jeho kamarátovi ide. A nemienil mu to uľahčiť vôbec. „Nemôžeme to povedať, aspoň zatiaľ nie, chápeš? A už nevyzvedaj.“
„Tak fajn,“ zamračene gánil.
„Nedívaj sa na mňa takto,“ zasmial sa Ron. „Radšej mi povedz, ktorý klub ťa chcel pretiahnuť k sebe.“
„Všetky,“ odvetil flegmaticky. Ron naňho udivene pozrel. „No áno. Akurát ten jediný klub, do ktorého by som aj prestúpil, si ma z technických príčin pritiahnuť k sebe nemôže,“ vravel vážne. A Ron stále civel. „Pochop, nemôžem si nechať urezať vtáka len preto, aby som s Ginny hral v jednom tíme,“ zachechtal sa. A Ron sa rozosmial spolu s ním.
„To vážne? Všetky? Ešte aj Draci?“ vrtel hlavou. „Malfoy bude zúriť. Ginny mu dá košom, ty mu dáš košom… a každý, koho osloví, mu dá košom.“
„A čo ty? Ktorému klubu si sa zapáčil?“
„Zatiaľ neviem. Oficiálne sa o tom začne rečniť až počas prestupového obdobia. S tebou ale Huxley musel hovoriť dopredu. Chcú ťa všetci.“
„Nech si trhnú nohou. Ostávam u Kanónov.“
„Ja tiež. Určite. Aj keby ma náhodou niekto oslovil. Máme to dobre rozohrané. K Harpyám ísť nemôžem presne pre to, pre čo aj ty. U Netopierov som bol a ďakujem, už nechcem. K Drakom ani za nič na svete. United má Wooda. A ostatní sú za nami veľmi ďaleko. Kanónom ostáva dobrý strážca a ešte lepší stíhač s nádejou, že by sme mohli ten prekliaty titul aj vyhrať, nie?“
„Málo pravdepodobné, ale teoretická možno tu je, to fakt.
Grimmauldovo námestie, Londýn, 19.11.2001
Sirius sedel zamračene v kuchyni svojho domu a študoval športovú prílohu Denného proroka. Čítal najmä články o zápase Kanónov a Harpyí. Čítal vlastne výhradne články o týchto dvoch tímoch. A jeho dvaja najobľúbenejší hráči cez víkend vyhrali, čo bolo dobré. Ešte zvládnuť posledný zápas a atmosféra sa počas zimnej prestávky určite upokojí.
Keď sa do tohto kolotoča púšťal, tak nemohol mať tušenia, ako sa to všetko zvrtne. Alebo teda, aký ošiaľ sa spustí. Minister mágie, kade chodil, tade nadával. Ministerstvo bolo zahatané listami. Ešte stále chodili peniaze do zbierky, k tomu sa pridali kŕdle sov, ktoré lietali hore dole a vláčili anketové lístky a prichádzali aj listy, v ktorých ľudia buď odsudzovali Ministerstvo za doterajšie ničnerobenie, alebo podporovali šéfa športového oddelenia a našli sa aj takí, ktorí chceli veľkoryso radiť, aké následné kroky by malo Ministerstvo podniknúť.
Minister mágie ho obvinil, že to spôsobil on. Dobre, prsty v tom pichnuté mal, to je pravda. Nikdy ale nechcel od ministra, aby sa zapojil. Mal to pod kontrolou. Úplne všetko a ešte stíhal kontrolovať aj svojho brata.
„Dobré ráno,“ pozdravil ho Remus, ktorý sa dohrabal do kuchyne zvonka.
„No ty teda vyzeráš,“ zhodnotil ho Sirius.
„Ďakujem, Padfoot, tiež ti to sekne.“
„Mne vždy. Ale čo ty? Nemal si svoju noc,“ natiahol. Remus sa naňho zamračene zadíval, aby sa vzápätí pohol ku kuchynskej linke a pomaly si nalieval kávu.
„Zabúdaš na to, akými úlohami zasypávaš svojich podriadených?“ spýtal sa pokojne. Sirius stiahol obočie. A až potom mu to došlo.
„Aha, no jasne,“ prikývol. „No a? Čo nové?“
„Nymphadora ti podá hlásenie v práci,“ odvetil, keď si prisadol. Rukou si pretrel oči. Bol veľmi unavený.
„Tiež by si ma toho mohol ušetriť a povedať mi to, nie?“ zamrkal. Dcéra jeho sesternice by ho zrejme znova zvozila za to, že jej dáva treťotriedne úlohy. Rád by sa stretu s ňou vyhol. Sľúbil Andromede, že na ňu dá pozor. Dával jej ľahšie úlohy a jej sa to samozrejme nepozdávalo. A nejak si myslela, že keď sú rodina, tak mu to môže vyhadzovať na oči pri každej možnej príležitosti. Remus sa pousmial. Vedel, nad čím jeho priateľ premýšľa.
„Som len externý spolupracovník oddelenia Aurorov, šéfe. Nepatrí do mojej kompetencie podávať oficiálne hlásenia a ešte k tomu na takto civilnom území.“
„Merlin, Moony, ty si musel zhltnúť nejakú trápnu knihu so zákonmi, nie?“ prevrátil oči. „Tak čo tá banda? Je to naša banda? Zasiahneme alebo ešte budeme sledovať?“
„Nymphadora to s tebou porieši.“
„Dobre, fajn, rezignujem,“ napaprčil sa. „Na svedomí ma máš ale ty, aby ti to bolo jasné,“ zaškľabil sa. „Apropo, čo ty a Tonksová?“ zažmurkal. Remus naňho udivene pozrel cez prsty, ktorými si pretieral oči.
„Čo čo ja? Je to moja kolegyňa. Pracovníčka ministerstva, ktorá je pridelená externému pracovníkovi ministerstva, aby bola spolupráca vyvážená a podľa zákona a ktorú mi ty tak rád a často prideľuješ,“ vyriekol v plnej vážnosti. Sirius naňho civel.
„Áno, prideľujem, pretože som milovníkom krásnych vecí. A vám dvom to mimoriadne pristane,“ uculil sa. Remus prevrátil oči.
„Cením si tvoju snahu, ale ona má priateľa, len aby si bol informovaný.“
„Jasne, jedného starého vlkolaka.“
„Padfoot, prestaň. Poznám ju od malička. Keby Andromeda dokázala prežiť aspoň tú predstavu, tak by ma nechala ju aj prebaliť. Čo si myslíš, že medzi nami môže byť? Nič. Znova a naposledy. Sme kolegovia. Tým to hasne. Bodka, koniec.“
„Dobre, nerozčuľuj sa hneď toľko,“ natiahol s úškľabkom. „Má priateľa, fajn. A ty preto žiarliš?“ rýpal ďalej. Remus po ňom hodil taký škaredý pohľad, že by sa ho snáď aj zľakol, keby ho nepoznal. Len sa zahihňal. A Remus tresol prázdny pohár o stôl a šiel sa radšej vyspať do svojej postele, vo svojej izbe, ktorú mu tu Sirius prenajímal. Za symbolickú cenu, samozrejme.
Sirius zhltol ešte jednu hrianku a dopil kávu, aby vzal Proroka pod pažu a letaxom sa dostavil do práce, kde sa bude musieť postaviť ministrovi, listom a aj Nymphadore. Zaškľabil sa.
Výskumno – experimentálny ústav, Londýn, 23.11.2001
Lily sa skláňala nad jedným z mikroskopom a dôsledne prezerala prácu Blaisa Zabiniho. Celý jej tím sa momentálne zaoberal vynájdeniu čohokoľvek, čo by pomohlo pri dračích kiahňach. Táto pliaga trápila čarodejníkov už celé stáročia a zatiaľ sa nenašlo nič, čo by chorobu odstránilo. Zastaviť ju dokázali, ak zareagovali včas. Ale následky ostávali a nebolo to nič príjemné a pekné.
Snažili sa aspoň niečo robiť, pretože výskum vlkolačieho moru momentálne stagnoval. Chýbalo im to hlavné a Severus sa zatiaľ k žiadnemu telu nedostal. Jej ostatní kolegovia sa venovali svojim výskumom, ona si však vzala pod krídla a pod dohľad dvoch najmladších členov ich tímu.
Zamyslene sa vystrela. Blaise sa nervózne pomrvil. Lily vytiahla sklíčko a mávla nad ním prútikom. Hermiona k nim pristúpila, aby bývalého spolužiaka povzbudivo poplieskala po ramene.
„Vyzerá to dobre,“ skonštatovala Lily. Blaisovi sa uľavilo. „Teda… keď sa dá čistý vírus hodnotiť práve takto,“ potichu sa zasmiala.
„Mám toho dosť, začaroval som ich,“ ukázal im skúmavku.
„Dobre, len tu tým tak nemávaj,“ upozornila ho Hermiona s úškľabkom. „Nerada by som sa nimi nakazila.“
„Jasne, budem postupovať v najvyššej možnej miere bezpečnosti,“ ubezpečil ju s úsmevom. Potešilo ho, že Lily jeho prácu pochválila.
„A ďalej?“ povzbudila ho šéfka k rečneniu.
„Budem skúšať staré známe elixíry a budem hľadať niečo agresívnejšie, čo by zabralo skôr. A samozrejme sa pokúsim nájsť niečo, čo by zabránilo komplikáciám.“
„To hlavne,“ prikývla Hermiona. „Dračie kiahne sa dajú odstrániť, jazvy po dračích kiahňach nie. Ak by sa nám podarilo vyriešiť prvý problém, nemuseli by sme sa trápiť druhým. Druhý je ale jednoduchším orieškom, aspoň myslím. Prvý je ale zase výzvou.“
„Jasne,“ zasmial sa Blaise jej rečneniu. „Chápeme, že sa nevieš rozhodnúť a najradšej by si vyriešila úplne všetko,“ Hermiona po ňom ublížene gánila.
„Dobre. Blaise má čistý vírus. Chopí sa riešenia prvého problému. Hermiona si priniesla vzorky z rán po ovčích kiahňach. Skúsi v nich nájsť odpoveď na náš prioritný problém. Ak sa tam odpoveď nachádzať nebude, skúsi sa zamerať na odstránenie druhého problému. A ja vám budem pomáhať, samozrejme.“
„Dobrý deň vospolok vinšujeme!“ veselo sa ozvalo od dverí. Lily sa otočila a skoro spadla na zadok.
„Harry…“ vydýchla dívajúc sa na svojho usmiateho syna, ktorý prišiel spolu so svojou priateľkou.
„Vravel som ti, že ťa raz prídem pozrieť,“ uškrnul sa. „Hermiona.“
„Ahoj, Harry, Ginny,“ usmiala sa na oboch a kamarátku objala.
„Blaise.“
„Ginevra.“ Tie pozdravy sa zdali Harrymu príliš ľadové. Harry prebodol Zabiniho pohľadom.
„Harry, to snáď nie je možné,“ Lily stiahla obočie a podozrievavo sa dívala na syna. „Čo si vyviedol? Aké to bude mať následky?“ vypálila otázky. Ginny sa zahihňala.
„Prečo by som mal niečo vyvádzať?“ prevrátil oči. A potom sa uškrnul. „Zaujíma ma… no, minimálne ma zaujíma to, kde pracuje moja mama.“
„To si si mohol nájsť aj na mape, nie?“ zavrtela hlavou.
„Na mape by to nebolo také… zaujímavé a hmotné,“ mykol plecami. „Napríklad toto…“
„To je čistý vírus dračích kiahní!“ varoval Blaise skôr, než sa stihol chytiť jeho skúmavky.
„Ble,“ zamračil sa Harry a otriasol sa. Hermiona s Ginny sa hihňali do dlaní. „Ste šialenci, všetci.“
„Tak poď,“ Lily ho schmatla pod pažu. „Ukážem ti to tu.“
„Dáme si kávu?“ obrátila sa Hermiona na Ginny, keď sa tí dvaja vzdialili.
„Môžeme. A môžeme spraviť hneď aj pre tých dvoch. Predpokladám, že po piatich minútach bude mať Harry prehliadky plné zuby.“
„Nechápem to,“ zavrtela hlavou Hermiona, keď odchádzali do kancelárie. „Ako nemôže mať rád elixíry a výskum a všetko… keď má matku, akú má?“
„Úplne normálne, ako každý bežný čarodejník,“ prehlásila Ginny. Hermiona už naberala vodu do kanvice. Pozrela na mladšie dievča.
„Bežný… alebo si chcela povedať normálny?“ povytiahla obočie.
„Hm, asi bežný. Pretože nenormálnymi sa zdáme my vám.“
„Tak to je pravda,“ zasmiala sa. „Ale vážne. Prečo ste prišli?“
„Harry chcel mamu šokovať, čo sa mu aj podarilo. Raz mu vyčítala, že nemá vôbec záujem o to, čo robí. Ani najmenší. A on jej sľúbil, že ju raz príde pozrieť. Neverila, samozrejme. Nikdy nebol v jej práci. Ani keď boli v Štátoch. Tak sa dnes rozhodol ju prekvapiť,“ usmiala sa. Hermiona sa na ňu uprene dívala, pokým sa varila voda.
„Lily ho zbožňuje,“ usmiala sa. „Skoro stále o ňom rozpráva. A mrzí ju, že ho jej práca nezaujíma.“
„Áno, to viem,“ prikývla. „Nedá sa nič robiť, vydal sa v otcových šľapajach. Je s tým zmierená.“
„Nič iné jej ani neostalo, však? A čo ty?“ spýtala sa, keď chystala kávy. „Čo máš nové, okrem dobre sa rozbiehajúcej závratnej a slávnej metlobalovej kariéry?“
„Nevrav, že sleduješ metlobal,“ zasmiala sa.
„Rada by som ho nesledovala, ale keď je tvoja šéfka matka metlobalovej hviezdy, nejak sa tomu vyhnúť nedá. Ale snažíme sa obmedziť športové hovory na minimum.“
„To si viem predstaviť. Nemám nič nové. Stále je to o tom istom. Metlobal a metlobal…“
„A Harry,“ uškrnula sa.
„Áno, to je jediné spestrenie. Môj život nie je nijako zvlášť vzrušujúci. Tvoj ale musí byť… vymýšľať elixíry, masti a čo ja viem, čo všetko.“
„Možno,“ prikývla a posadila sa vedľa nej. „Milujem to, aj keď to ty nikdy nepochopíš.“
„Nie, to nepochopím, ale to je jedno. Elixíry som síce na škole spravila, ale len preto, lebo to bol potrebný MLOK úplne všade. A tým to pre mňa skončilo.“
„A radšej si sa vrhla na športovú kariéru,“ usmiala sa. „Je to zvláštne, ako sa naše životy znova pretli, nemyslíš?“
„Za to môžu Potterovci.“
„Jasne, kto iný,“ prevrátila oči.
„A čo tvoj spoločenský život?“ Ginny povytiahla obočie. Hermiona na ňu uprene pozrela. „Som zvedavá,“ okomentovala jej pohľad. „Keď si odišla zo školy, napísali sme si pár listov, potom sa kontakt prerušil. A teraz sa naše životy znova pretli, ako si povedala. Možno by to chcelo niečo podniknúť. Vymyslieť nejakú… babskú jazdu, čo?“ mrkla a upila si kávy.
„To rozhodne,“ Hermiona s úľavou prikývla. A usmiala sa. „To je výborný nápad.“
„No fajn, tak niečo vymyslíme. Zrejme ale až po Vianociach.“
„Jasne, počula som o vašej ceste do Spojených štátov.“
„Pravda. Takže, po Vianociach niečo vymyslíme… teda, keď budeš mať čas,“ stiahla obočie. „Aby si nebola tak zaelixírovaná, že tu ponocuješ.“
„Neponocujem tu! Ako si na to prišla?“ spýtala sa mierne ublížene.
„Že by som ťa poznala?“ natiahla s úškrnom.
„Nie, už nie som taký fanatik, akým som bývala,“ ubezpečila ju.
„To ma potešilo,“ zazubila sa. Hermiona proste taká bývala. Keď sa do niečoho zahryzla, nepustila to, kým nenašla riešenie. A jej učenie bolo legendárne. Hoci sa vôbec nemusela až tak drviť. „A čo nejaký priateľ? Nejaké rande v štyroch… dalo by sa uskutočniť?“ spýtala sa. Hermiona v momente očervenela.
„Nie nedalo,“ zakoktala sa. Ginny spozornela. To bola zaujímavá reakcia. „Priateľ by sa našiel, ale hromadné rande hroziť nebude,“ zarazila pohľad do stola. Ginny sa zamračila.
„Prečo? Uhrýzol by nás?“ uchechtla sa. Hermiona ju prebodla pohľadom.
„Nie, je normálny, nehryzie. Ale nie je to dobrý nápad.“
„Prečo?“ zopakovala otázku.
„Pretože.“
„Kto to je?“ pokračovala už vážne zvedavá.
„To nemusíš vedieť.“
„Poznám ho?“
„Ginny, uzavrime túto tému,“ panikárila zapýrene a uhýbala pohľadom.
„No nie, počkaj. Zjavne je to niekto, koho poznám, čo?“ usmiala sa.
„Nechcem sa o tom baviť,“ zamračila sa a opantal ju nepokoj. Vedela, že keď Ginny chce, dokáže sa prehádať k pravde.
„Dobre, no,“ rezignovala. Hermiona na ňu pozrela. Ginny mala na tvári vedúci výraz. Zamračila sa.
„Ginny, počuj…“
„Tri minúty ho to bavilo,“ prerušila ju Lily, za ktorou sa ťahal Harry s pobaveným výrazom. „Celé tri minúty. Tak som ho vzala aspoň za Horaceom. Čo riešite?“
Sedeli pri káve a diskutovali. Hermiona bola zarazená, ale postupom času sa upokojila. Bude sa musieť s Ginny porozprávať hneď, ako to bude možné. Netušila však, že sa k rozhovoru tak skoro nedostanú…
Byt Ginny Weasleyovej, Londýn, 27.11.2001
Včera začala zimná prestávka. Predtým stihli odohrať svoje posledné zápasy v tomto roku a vyhrali. Včera sa rovnako zúčastnili akejsi rozlúčkovej večere v Godricovej úžľabine, pretože mali na zajtra prichystané prenášadlo do Tampy, kde chceli byť až do Vianoc. Harry chcel Ginny ukázať v Amerike úplne všetko, o čom jej rozprával. Chcel ju zoznámiť s jeho priateľmi a taktiež sa chystal predstaviť ju svojmu dobrému priateľovi, mentorovi, profesorovi angličtiny a najmä zakrývačovi celej rady jeho školských vylomenín.
A Ginny plánovala prepašovať Harryho do Rokfortu. Tiež ho chcela vziať do Rumunska za svojím obľúbeným bratom, ktorý síce príde na Vianoce, ale mimo domov sú návštevy vždy lepšie. Mali pred sebou dva mesiace absolútnej voľnosti a chceli ich naplno využiť. S tréningami sa znova malo začať až vo februári.
Práve teraz sa vrátili z Brlohu, kde si tiež odbili rozlúčkovú večeru. Ginny mala mimoriadne dobrú náladu. S mamou to skutočne fungovalo na jednotku, otec bol vždy na jej strane a dvojčatá boli fajn. Bola spokojná.
„A zajtra smer Zámorie,“ spokojne sa pomrvila v jeho náručí.
„Stále premýšľam, kam ťa vezmem najprv,“ zamyslene natiahol.
„Najskôr do tvojho bytu, nie? Vybaliť,“ zahihňala sa.
„Ale jasne,“ uchechtol sa. „Máš zbalené?“
„Nepochybuj. Už dva dni. Teším sa,“ oznámila rozpustilo.
„Aj ja,“ stíchol. Pritiahol si ju ešte bližšie. „Milujem ťa,“ šepol.
„Ja teba tiež,“ povedala tichým hlasom. Už znova uvažovala nad tým istým, s čím sa trápila niekoľko posledných dní. Milovala ho, celým srdcom a on miloval ju. Doteraz im všetko vychádzalo. A ona chcela zažiť oveľa viac. Už dávno chcela zažiť úplne všetko. „Harry…“ šepla a otočila k nemu hlavu.
Dívala sa do jeho očí a nepochybovala. Ako by ho mohla nenávidieť? Pousmiala sa a vyvliekla sa z jeho náručia len preto, aby si mu obkročmo sadla do lona.
„Chcem sa s tebou milovať. S úplne všetkým, čo k tomu patrí,“ oznámila mu s rukami obmotanými okolo jeho krku. Potichu na ňu hľadel. „Všetko, úplne všetko mi v posledných mesiacoch vychádza a za to vďačím tebe. Milujem ťa a chcem ťa,“ sklonila sa k nemu, aby ho pobozkala.
„Ginny,“ mierne sa od nej odtiahol. Ukrivdene naňho pozrela. „Si si istá?“ potreboval sa ubezpečiť. Úsmev, ktorý mu venovala, hovoril za všetko.
Bez váhania ju pobozkal. Jej jazyk mu okamžite vkĺzol do úst. V jeho ústach sa spustil tajfún, ktorý mu predvádzala len pri ich chvíľach a ktorý ho v momente rozpálil. Bozkávala ho divoko, prehrabávajúc sa mu vo vlasoch a jedna jej ruka sa ocitla na jeho košeli, kde v rýchlosti rozopínala gombíky.On si ju potreboval najprv poriadne preskúmať hmatom. To, čo mu nebolo dovolené predtým, si teraz potreboval vynahradiť. A skúsiť, či to skutočne myslí vážne. Či si to nerozmyslí a nebude chcieť cúvnuť. Chytil jeden jej prsník do ruky a začal ho opatrne masírovať. Odpoveďou mu bol len slastný vzdych v ústach a pritlačenie sa do jeho lona. Tentoraz to bol on, kto zastonal.
Bez toho, aby prerušila bozk, mu sťahovala košeľu z rúk. A on zachytil lem jej blúzky, aby jej ju pretiahol cez hlavu. Na moment prerušili bozk. Videl v jej očiach bezhraničnú túžbu, ktorou boli zastrené. Nie, nerozmyslí si to. S úsmevom siahol na jej chrbát, aby ju mohol zbaviť aj podprsenky.
„Harry…“ zastonala, keď jeho ústa obomkli bradavku a začal ju jemne sať. Rukou masíroval voľný prsník a ona vypla hruď, oprúc sa rukami o jeho stehná, aby ju mohol dráždiť pohodlnejšie. A užívala si to. Jemne sa pohybovala v jeho lone a ono tento pohyb vďačne privítalo. Zastonal, keď dráždila jeho erekciu. A zastonala aj ona. Jej sukňa bola vyhrnutá nad stehnami a látka jeho nohavíc nebola najhrubšia. Bola to úžasná stimulácia a v ich prípade to bolo to najintímnejšie, čo doteraz zažili.
Vrhla sa na jeho ústa hladne a on ju k sebe tisol, akoby snáď na tom záležali ich životy. Pohyby jej lona sa zrýchľovali a dych prehlboval. Chytil jej zadok a stískal ho, tlačil k sebe a vedel, že sa týmto spôsobom rýchlo privedie k orgazmu. Bolo to až bolestne potrebné a zároveň bolestne potláčané. V posledných okamihoch ho ani nebozkávala, len sa trela o jeho erekciu, s hlavou na jeho ramene a on ju dráždil na krku, presne na tom mieste, kde vedel, že je mimoriadne citlivá.
„Harry, och Merlin…“ zasyčala a jej telo sa naplo a striaslo, zúfalo sa tisnúc k nemu. Cítil, že je jeho lono premočené. Extrémne ho to vzrušovalo. Možno, keby vydržala dlhšie, tak by sa aj on spravil do nohavíc. Po pár sekundách sa zdvihla a pozrela mu do očí. Čakal, čo sa stane. Len sa usmiala a vtisla mu bozk. Chcel sa tých pier zmocniť, ona z neho však zoskočila a kľakla si pred neho. So zdvihnutým obočím sa dívala na mokrý fľak.
„To som nebol ja,“ okamžite pobavene zareagoval.
„To si celkom mokro uvedomujem,“ usmiala sa, aby sa okamžite chopila jeho nohavíc. Za moment boli dole, aj s boxerkami a jeho penis sa hrdo vztýčil. Žobral o pozornosť a ona mu ju venovala.
„Ginn…“ zabrblal a to bolo posledné racionálne, čo bol schopný vypustiť. Od tej chvíle to boli len stony, ktoré naberali na intenzite a častosti. Jej ústa boli fantastické a jej jazyk ešte lepší. Díval sa na ňu, chcel to vidieť. Jej oči ho pozorovali, jej ruka ho hladila po celej dĺžke stále rýchlejšie a on sa už nedokázal dívať. Úplne sa odovzdal do jej starostlivosti a vrchol prišiel za okamih.
Kedysi to neznášala, teraz to milovala. Bol to on a ona na ňom milovala všetko. Nechala ho vyvrcholiť do svojich úst. A vzrušilo ju to ešte viac.
„Si úžasná,“ zabrblal, keď klesal z výšin späť na zem. „Si v pohode?“ okamžite sa zaujímal. Neprestávala sa usmievať a obsypávala mu hrudník drobnými bozkami.
„V najlepšom. Ale ešte sme neskončili, nie?“ vytiahla sa na pohovku k nemu. S úsmevom ju vzal do náručia a odniesol do spálne. Opatrne ju položil do perín a uväznil ju v bozku. Stiahol z nej sukňu, aj mokré nohavičky neprestávajúc ju bozkávať. Jej ruky ho hladili všade a on jej venoval rovnakú pozornosť.
Jeho pery sa ocitli na krku a prsiach. Chcel pobozkať každý milimeter jej kože presne tak, ako mu to napadlo kedysi dávno, keď jej pomáhal prezliekať sa po zranení dorážačkou. Pritískala jeho hlavu k sebe a spokojne mrnčala. A on pokračoval nižšie. Sama roztiahla nohy, aby sa dostal tam, kde chcel a tam, kde ho nutne potrebovala. Jej potreby neboli ani zďaleka uspokojené a on cítil, že tuhne len pri pohľade na ňu.
„Si nádherná,“ zhodnotil pred tým, ako sa jeho ústa pritisli na jej najintímnejšie miesto. Tentoraz bol jej ston hlasný. „Mokrá a sladká,“ zabrblal. Snažil sa dostať svojím jazykom čo najhlbšie, aby vzápätí našiel jej klitoris a zaútočil naň. Vnoril do nej naraz dva prsty a ona sa prehla s jeho menom na perách.
Bláznil z toho. Z jej stonov a tichých výkrikov. Zo svojho mena, ktorá sa jej rinulo z pier. Z jej tela, ktoré sa triaslo, z jej rúk, ktoré ho k sebe nástojčivo tlačili. Jednou rukou hladil sám seba, aby bol pre ňu pripravený.
„Harry, prosím,“ zadýchane požiadala. Nečakal na nič, okamžite bol na rukách, aby sa s ňou konečne spojil, aby ich vzťah konečne zavŕšili, aby sa stali milencami v tom pravom slova zmysle.
Bol to neskutočný pocit, keď bol v nej. Pretože ju miloval. Nech by vyskúšal stovky žien, toto bolo jedinečné. Bozkával ju a ona mu odpovedala najlepšie, ako v tej chvíli vedela. Zrýchľoval a ona sa začala triasť. Nebude to dlho trvať, ani jednému, hoci pred chvíľou vrcholili. Dlaňami stískala jeho zadok, nohami sa obmotala okolo jeho pása a prehla sa, aby ho v sebe cítila najhlbšie, ako to len bolo možné.
Už ju nevládal ani bozkávať. Len prirážal a jej prsty zaborené v jeho zadku mu napovedali, že môže ešte zrýchliť a pritvrdiť, že to potrebuje. Jej telo sa za pár chvíľ naplo a stuhlo a on cítil, ako jej vnútro vybuchlo, jej pošva sa sťahovala okolo jeho penisu dlho, v búrlivom orgazme a toto uvedomenie, tento pocit ho priviedol na samotný kraj existencie, kedy sa napol aj on a vyvrcholil v nej.
Stále lapal po dychu s čelom opretým o jej zarosený hrudník a nechápal, kde do čerta doteraz bol, kde sa zabudol, aby prišiel až teraz sem a uvedomil si, že toto bolo to najneskutočnejšie, čo doteraz zažil. Najneuveriteľnejšie a najnádhernejšie.
„Ginny, to bolo fantastické,“ fascinovane vydýchol a pozrel sa na ňu. Okamžite zbadal, že to ale vôbec nie je fantastické. „Nie…“ zavrtel hlavou.
Jej tvár bola zaliata slzami a zračila sa v nej číra nenávisť a nechuť. Kde presne sa stala chyba? V ktorom okamihu sa to pokazilo? Odtláčala ho od seba, s hnevom vpísaným do očí, so závraťou, ktorá sa stupňovala. Jej žalúdok sa zdvíhal, z neho a z toho, čo spravili.
„Ginny, nie!“ zakričal na ňu dôrazne. „Bojuj s tým!“
„Zlez zo mňa,“ zasyčala a tisla ho od seba. V jej hlase bolo zrazu niečo, čo ho vydesilo.
„Ginny…“
„Zmizni!“ štekla a pretočila sa, aby vyskočila na nohy a utekala na záchod. Zatresla za sebou dvere a on počul zvuky dávania.
Neveriacky sedel na posteli a díval sa na dvere. Nechápal to. Bolo to nemysliteľné. Nemohlo sa to takto skončiť. Sedel a zízal päť minút, keď v kúpeľni všetko stíchlo.
„Ginny, počúvaj,“ okamžite bol na nohách a pri dverách kúpeľne. „Poďme sa porozprávať…“
„Vypadni z môjho bytu!“ zakričala znechutene. Zavrtel hlavou. Nie, takto nie.
„Ginny…“
„Nerozumieš? Je mi z teba zle! Vypadni!“
A znova sa ozvali zvuky zvracania. Frustrovane sa oprel o dvere, stále nahý. Varovala ho. Vystíhala ho práve pred týmto. Dala mu niekoľkokrát šancu vycúvať z toho. Beznádejne sa zamiloval a teraz… dostane takýmto spôsobom kopačky?
„Nie, to nie,“ znova zavrtel hlavou. „Ginny, ty ma miluješ. A ja milujem teba. Spolu to prekonáme. Stačí, keď odtiaľ vyjdeš a pozrieš sa mi do očí.“
„Budem znova zvracať, Harry. Prosím ťa, zober sa a zmizni. Z môjho bytu, z môjho života. Nechápeš?“ okrem nenávisti doslova tryskajúcej z jej hlasu začul aj vzlyky. „Nedokážem sa na teba pozrieť, zober sa a bež preč. Zabudni na mňa, pretože ja ťa nenávidím!“
Znova sa ozvali zvuky dávania. Z očí mu stekali slzy. Tak a stal sa jedným z tých chlapov, ktorých použila a odkopla. Môže si pogratulovať.
„Je mi to ľúto,“ povedal tichým hlasom. Bol si istý, že ho počuje. „Dám ti čas o tom porozmýšľať…“
„Vypadni!“
„Milujem ťa, Ginny…“