Brloh, Vydrí svätý Dráb, 1.10.2001
Tri metly, Rokville, 1.10.2001
Ginny sa primiestnila pred svoj rodičovský dom o niečo menej nervózne, než tomu bolo v mnohých iných prípadoch. Vedela, že nestretne nikoho, okrem svojej matky, ktorá bola od jej narodenín pokojnejšia a zmierenejšia. A hlavne nestretne Percyho. To bolo to hlavné.
„Mami!“ zakričala do domu, keď ju nenašla v kuchyni, kde ju predpokladala. „Som doma!“ skúsila to ešte raz. Vyšla na záhradu. Keď nie v kuchyni a ani v práčovni, do ktorej nazrela cestou, tak musela byť len na záhrade alebo pri sliepkach. „Mami!“
„Ginny, zlatko, tu som!“
Matkin hlas sa k nej priniesol zo sadu. Okamžite sa vybrala tým smerom. No jasne, jej matka zozbierala zo začarovaného slivkového stromu ovocie a zrejme ho bude zavárať a variť sirup a lekvár, znova v megamnožstve, aby zásobila všetky svoje deti a aby ostalo aj pre nich, keď sa u nej stretávajú pri rodinných večeriach tak, ako tomu bolo vždy. A keď jej deti odišli z domu, tak sa jej snaha zniekoľkonásobila.
„Pomôžem ti,“ ponúkla sa, keď jej vtisla bozk na líce a chopila sa veľkého koša. Tak veľkého, že bol skoro väčší, než ona.
„A prútiky máme na čo, Ginevra?“ usmiala sa Molly dívajúc sa na márnu snahu svojej dcéry, ktorá sa zapýrila.
„Pri týchto bežných veciach na to zabúdam,“ zamrmlala.
„Tak poď,“ nervózne sa zasmiala jej matka a švihla prútikom. Kôš sa pokojne vznášal pred nimi.
Molly uložila kôš v kuchyni a okamžite postavila vodu na čaj. Švihla prútikom a pred Ginny sa zniesol tanier so sendvičmi. Matka sa ospravedlnila. V týždni, keď doma otec nie je, obedy nevarila. Večere síce varieva, ale je to pre ňu divné, keď má variť len pre dvoch. Kútikom oka pozrela na svoju dcéru. A tá vedela, čo jej chce tým pohľadom povedať.
„Dobre vieš, prečo nechodím často,“ zamrmlala nad šálkou čaju o čosi neskôr. Jej matka si sadla oproti nej.
„Už to nebude také zlé, Ginny. Sľubujem,“ natiahla sa, aby uchopila ruku svojej jedinej dcéry. „Percy prisahal, že už nebude spomínať minulosť a ja ti to tiež sľubujem,“ šepla previnilo. Ginny sa mierne pousmiala.
„U teba som si istá, ale on?“
„Ja viem, že Percy…“
„Nebavme sa o Percym, prosím,“ prerušila ju Ginny a zovrela ruku svojej matke prv, než sa vyšmykla a siahla na sendvič. „A takéto obedy mávam dosť často,“ zaškľabila sa.
„Je všetko v poriadku, zlato?“ spýtala sa Molly so záujmom. „Prekvapila si ma, keď si povedala, že prídeš v takúto hodinu.“
„Mám týždeň voľno,“ oznámila. „V sobotu hrá Anglicko a ja tentoraz hrať nebudem,“ oznámila, aj keď vedela, že je jej matka veľmi citlivá, keď sa spomenul metlobal. Počula, ako matka skrúšene povzdychla. Hoci sa snažila správať priateľsky a chápať svoju dcéru, prijať jej spôsob života, aj tak sa s metlobalom nezmieri nikdy.
„Aha,“ prikývla. „Takže?“
„Chcela by som poradiť,“ pozrela na matku. Tá nadvihla obočie. Myslela si, že si prišla zalietať, to robila často. Zdvorilostné návštevy tiež boli časté. Ale aby sa prišla porozprávať a nechať si poradiť? V čom? „Chcem uvariť slávnostnú večeru pre štyroch ľudí a netuším, čo by som mala spraviť,“ sčervenela.
„Vieš variť, Ginny,“ s úsmevom ju upozornila.
„To áno. Ale čo presne?“ pozrela na matku takmer zúfalo. „Záleží mi na tom a nechcem to pokaziť.“
„Rozumiem,“ prikývla Molly a oprela sa o stoličku pozorne skúmajúc svoju dcéru. „Slávnostná večera pre štyroch ľudí. Pri akej príležitosti?“ vyzvedala.
„Vlastne to je len obyčajná večera, len akési poďakovanie,“ znova sa zapýrila dívajúc sa svojej matke do očí.
„Ginny, pri výbere vhodného jedla je dôležité vedieť, pre koho chceš variť. Rozumieš?“
„Áno, presne,“ prikývla. Toto vedela, práve preto prišla za matkou, aby jej poradila. „No, chcem pozvať na večeru Harryho a jeho rodičov,“ opatrne prezradila a nesmelo pozrela na matku. Tá ostala na moment zarazená, ale potom sa jej úsmev rozšíril.
„Fantastické,“ vyhŕkla tak nadšene, až sa Ginny preľakla. A skutočne necítila zo svojej matky žiadnu falošnosť a pretvárku. „Takže je všetko v poriadku? Ty a Harry?“ skúsila.
„Myslím, že áno,“ prikývla a uprene sa dívala matke do očí čakajúc, či sa odváži vytiahnuť Johna, metlobal alebo hocičo, alebo či svoj sľub skutočne myslí vážne.
„To je dobre,“ prikývla s úsmevom, ale aj tak potichu. Nie, stopercentne presvedčená nie je, ale aspoň má snahu rešpektovať názor svojej dcéry. „Takže… podľa toho, čo viem, žili dlhé roky v Amerike. Aj keď určite poznajú anglickú kuchyňu, zrejme tú pravú a tradičnú neokúsili dosť dlho. Preto by som navrhovala…“
Nakoniec sa s matkou rozprávali niekoľko hodín. V pokoji, dokonca so smiechom. Molly jej ponúkla pomoc, ale odmietla to. Skutočne sa chcela o všetko postarať sama. Matkine recepty poznala naspamäť a aj keď jej bude zrejme trvať niekoľko rokov, aby varila tak, ako ona, jej jedlo bolo vždy dobré a stráviteľné. Aspoň to jej tvrdili všetci. A ona sa chcela skutočne pred Potterovcami trocha vytiahnuť.
——
„Neville! Tu!“ Ginny zamávala na svojho kamaráta, ktorý práve vstúpil do Troch metiel.
Ginny ho pozvala na večeru za účelom zoznámenia s Harrym. Harry samozrejme vedel, že Neville v jej tajnej realite hrá dôležitú úlohu, o ktorej sám nevie. Dokonca mu prezradila ich minulosť. Vedel, že bol do nej Neville platonicky zamilovaný dlhé roky a možno ešte stále je. Vadilo mu to? Možno, možno trocha žiarlil, ale vedel, že Ginnine city k Nevillovi sú čisto priateľské a čo bolo dôležité, Neville to tiež veľmi dobre vedel.
„Ahoj, Ginny,“ Neville sa na ňu usmial a vtisol jej bozk na líce.
„Nev, toto je Harry, môj priateľ,“ zoznamovala ich. „Harry, toto je Neville… môj druhý najstarší kamarát,“ usmiala sa.
„Teší ma,“ Harry zovrel podávanú pravicu a skúmavo si prezeral Ginninho druhého najstaršieho kamaráta.
„Aj mňa,“ prikývol Neville. „Vlastne sme sa už stretli, aj keď ty si ma nepamätáš.“
„Vážne?“ povytiahol obočie.
„Áno, v ten deň, keď ťa priniesli do nemocnice. Pracujem na pohotovosti. Prešiel si mojimi rukami, než ťa hospitalizovali hore,“ uškrnul sa.
„Áha,“ prikývol Harry pozrúc na Ginny, ktorá sa mu zdala nervózna. „Takže toto je tvoj priateľ, ktorý ťa dokáže prepašovať do izieb aj mimo návštevné hodiny?“ usmial sa.
„Áno, presne,“ prikývla a pozrela na Nevilla. „Kde máš Lunu? Predpokladala som, že prídete obaja, keď som ti písala.“
„No, ehm,“ Neville zrozpačitel a zapýril sa. „Vlastne už nie som s Lunou,“ prezradil.
„Nie!“ Ginny sa zamračila. „Čo sa stalo? A kedy? Prečo?“ vyhŕkla.
„Vlastne… sme si tak nejako obaja uvedomili, že to nebolo to pravé.“
„Neville, ale boli ste spolu… koľko? Dva roky?“
„Dva roky, tri mesiace a štyri dni,“ zazubil sa. Silene. Aj keď ho Harry nepoznal, toto rozoznal. „Nerob si starosti,“ usmial sa na Ginny, keď videl jej roztrpčenie. Dokonca jej zovrel dlaň. „Dohodli sme sa tak. Ostali sme priateľmi, vážne.“
„Ale…“ Ginny sa zamračila. Obaja boli jej priatelia. Myslela si, že spolu ostanú naveky. Fungovalo to. Dobre, možno to nebolo nič vášnivé, ani jeden z nich nebol ten tip, ale práve preto si myslela, že keď sú obaja takí pokojní, že si budú rozumieť. A dva roky to skutočne fungovalo.
Harry trocha nervózne počúval konverzáciu o osobe, ktorú nepoznal a pripadal si ako piate kolo u voza. Ginny vravela, že sa bude musieť s Lunou stretnúť. A Neville ju stále ubezpečoval, že je všetko v poriadku.
„Harry,“ obrátil sa nakoniec k priateľovi svojej kamarátky, keď ich prerušila Rosmerta s jedálnym lístkom a naznačil, že je hovorov o Lune dosť. Bol mu za to vďačný. „Kanóny spravili ďalšiu čiaru cez rozpočet všetkým akože odborníkom, čo?“ uškrnul sa. Harry naňho spýtavo pozrel. „Vaše druhé miesto v tabuľke…“ vysvetlil.
„Áno,“ pousmial sa Harry. Kanóny sa skutočne dostali na druhé miesto hneď za Harpye vďaka víťazstvu cez víkend nad Fénixami z Liverpoolu. Harpye odohrali ťažký, nakoniec však úspešný zápas s United. Zrejme sa Kanóny na druhom mieste dlho neudržia, boli len o dva góly pred Netopiermi, ale ocitli sa tam a bolo to niečo nevídané „Musíme si to užiť čo najdlhšie,“ zachechtal sa.
„Ty sleduješ metlobal?“ prekvapilo Ginny.
„Samozrejme, že sledujem metlobal,“ usmial sa Neville s pohľadom upretým na ňu. „Tak, ako každý v Anglicku, v súčastnosti. A v minulosti som sledoval Harpye,“ zdvihol obočie.
„Áno, jasne,“ uchechtla sa.
Nakoniec čas strávený v Troch metlách Harry neohodnotil ako zbytočný. Neville bol pokojný a citlivý, dobre sa s ním diskutovalo, hoci metlobal nebol zrovna jeho silná stránka. Preberali najmä zranenia, ktoré sa pri metlobale vyskytujú a jeho prácu na pohotovosti.
Neville sa s nimi rozlúčil krátko pred deviatou. O desiatej mu začínala služba a musel sa na to pripraviť.
„Budem sa musieť stretnúť s Lunou,“ zamrmlala Ginny, keď sa zamotala do svojho kabátu, ktorý jej pridržal.
„Podľa Nevilla sú v pohode obaja,“ nadhodil, keď sa sám obliekal.
„To áno, ale aj tak. Chcem vedieť viac.“
„Jasne,“ prikývol s pochopením.
„Poď,“ chytila ho za ruku pred podnikom. „Niečo ti chcem ukázať.“
Neville s Lunou upadli do zabudnutia, keď ho viedla po vyšliapanom chodníku pomedzi stromy na voľné priestranstvo.
„Pozri,“ šepla. Cítil v jej tóne lásku, keď sa zadíval pred seba. V diaľke sa týčil hrad, ktorý bol vďaka osvetleným oknám celkom slušne viditeľný aj v túto večernú hodinu. Vlastne mu šero dodávalo zvláštny, romantický nádych.
„Nádhera,“ úprimne vyhŕkol.
„Rokfort,“ usmiala sa. Kútikom oka na ňu pozrel. Rozhodne mala na hrad pekné spomienky.
„Ešte som ho nevidel,“ priznal. A zahanbil sa. Kedysi túžil vidieť Rokfort, keď mu o ňom Ron s Ginny rozprávali. V Anglicku bol už takmer päť mesiacov a čas si nenašiel.
„Najradšej by som tam šla hneď,“ priznala potichu a zamyslela sa. Harry sa uchechtol. „Čo je?“
„Stavím sa, že premýšľaš nad tým, ako tam prekĺznuť hneď teraz.“
„Správne,“ prikývla s úškrnom. „Poď,“ chytila ho za ruku.
Viedla ho k ošarpanej budove. Predstavila ju ako Škriekajúcu búdu. Prezradila, že je tam tajný vchod, o existencii ktorého jej hovorili bratia. A skutočne sa dostali až na pozemky.
Harry sa fascinovane díval na hrad z čo najväčšej možnej blízkosti.
„Je to rozdiel oproti našim školám. Sakra rozdiel.“
„Stavím sa,“ usmiala sa. Americké moderné školy sa Rokfortu nemohli rovnať ani náhodou.
„Je to vážne krása.“
„Dnu sa nedostaneme. Ale keď začnú zimné prázdniny a hrad bude prázdny, dostanem ťa dnu a ukážem ti to tam,“ sľúbila mu.
„Ako?“ pozrel na ňu.
„No, buď priamo cez riaditeľku, alebo skúsime tvoju mamu,“ zaškľabila sa a pozrela na Harryho.
„Mamu?“ nechápal. Prevrátila oči.
„Tvoja mama má dobrého priateľa, ktorý tu, zhodou okolností, pracuje,“ povytiahla obočie.
„Aha, Snape,“ docvaklo mu to.
„Lily má pravdu. Ty absolútne nevnímaš nič, čo sa jej práce týka,“ vyčítala mu zamračene.
„Nečuduj sa. Neznášam elixíry,“ zaksichtil sa. Toto ocenila zahihňaním. Vlastne na tom bola rovnako.
Bolo skoro desať hodín a tma. Prútik rozsvecovať nechceli, tak sa zmierili s tým, že mu ukázala to, čo sa dalo vidieť vďaka svetlu vychádzajúceho z hradu. Viedla ho okolo jazera a rozprávala svoje zážitky. Ukázala mu skleníky a metlobalový štadión.
Ich rokfortská misia napokon trvala takmer až do polnoci, keď sa, trocha neochotne, vybrali tajnou chodbou preč.
„Keď začne zimná prestávka pre nás, vezmem ťa do Ameriky,“ sľúbil jej stojac pred jej domom. Prekvapene zamrkala. „Chcem, aby si videla, ako som žil ja. Kde som chodil do školy, kde som býval aj ako dieťa a tiež neskôr. Stále tam mám byt, bývali by sme v ňom. Predstavil by som ti svojich priateľov a ukázal miesta, kde som trávil svoje detstvo, kde som rád chodieval. A tiež by som ťa zobral na nejaký zápas. Tam trvá prestávka len mesiac.“
„To by bolo skvelé,“ usmiala sa a nechala sa objať. „To vyzerá na plán.“
„Áno, plán len pre nás dvoch,“ šepol jej do ucha pred tým, než ju pobozkal.
Byt Ginny Weasleyovej, Londýn, 3.10.2001
Ginny bola v stredu od rána riadne nervózna. Vstala na počudovanie veľmi skoro na jej pomery. Ráno, o šiestej, zvonila u Harryho s tým, že si s ním chce dnes zabehať. Vedel, čo ju trápi. Keď jej ponúkol pomoc, odmietla. Skutočne to chcela spraviť všetko sama. Bez pomoci.
Po behu sa osprchovala a nakúpila potrebné potraviny. Celé doobedie upratovala, hoci vlastne nebolo čo upratovať. S pomocou kúziel upravila svoju obývačku, aby tam presťahovala stôl z kuchyne, ktorý musela zväčšiť. Potom znova upratovala a začínala si pripadať ako idiot. A pustila sa do varenia. Chcela, aby bolo všetko úplne perfektné.
„Ideš skoro,“ nervózne pozdravila Harryho, keď ho o piatej pustila do bytu.
„No, myslel som, že budeš chcieť nejakú podporu,“ mierne sa pousmial skúmajúc jej výraz.
„Máš pravdu,“ vydýchla a objala ho. Nohou zabuchol dvere silne ju držiac v náručí.
„Ginn! Všetko bude v pohode,“ potichu sa zasmial. Uprela naňho oči. Videl v nich narastajúcu paniku. Potiahol nosom. „Vonia to výborne,“ mrkol. „Stavím sa, že je to vynikajúce. Nemaj strach, naši nehryzú.“
„To viem!“ takmer vypískla nepúšťajúc ho. „Ale aj tak. Mám pocit, že mi začína šibať.“
„Uhm,“ prikývol. Tresla ho po ramene hihňajúc sa.
„Všetko je hotové a pripravené. Už vlastne hodinu. Upratovala som už štyrikrát a teraz sa chcem ešte umyť a prezliecť a všetko…“ vysvetľovala. Usmial sa ešte viac.
„Tak bež. A pokoj, Ginn,“ vtisol jej bozk na pery. A ona si vypýtala viac.
„Zrejme ma dnes vážne trafí,“ mrmlala, keď šla do spálne. So smiechom zavrtel hlavou.
O dnešnom večeri rozprávala rovnako často, ako o metlobale a bolo to alarmujúce. Vedel, ako jej na tom záleží. A chcel jej pomôcť, ale tvrdohlavo odmietala. Prišiel dokonca už o tretej, doslova ho však vyhnala. Nechcela, aby sa k jej kuchyni priblížil, aby vôbec tušil, čo plánuje. A on zavetril ešte raz.
Vôňa ho lákala do kuchyne. Videl pekne prestretý stôl v obývačke. Jej gauč, aj s hromadou kvetín, boli odsunuté k stene. Aspoň s týmto jej mohol pomôcť. Nazrel do kuchyne. Vôňa bola tam, ale nechcel pátrať, kde presne sa nachádza jej zdroj. Usmial sa.
Začul zakričanie, že by mohol zapáliť krb. Kvôli atmosfére. A on počúvol. Nad krbom zbadal, popri množstve rodinných fotiek, aj ich spoločnú fotku. Netušil, že by mu jeden okamžik, jeden pohľad, dokázal tak rozbúchať srdce.
„Predpokladám, že budú meškať,“ zabrblal stojac pri horiacom krbe, keď zaregistroval otvorenie dverí.
„No, neviem, či ma to má upokojiť, alebo viac znervózniť.“
„Merlin…“ vydýchol, keď sa na ňu pozrel. Vždy bola krásna, ale teraz ho svojím zovňajškom šokovala. Vyrazila mu dych. Doslova. Potreboval pár sekúnd, kým sa dokázal znova nadýchnuť. „Si nádherná,“ šepol. Zapýrene sa usmiala. Starostlivo si vyberala svoje krátke, červené koktejlové šaty na tento večer. Už včera trénovala, ako si čo najrýchlejšie kúzlom vyčarovať účes. A tiež jej makeup. Dnes si ho dovolila kúzlom naniesť oveľa viac, než v bežných dňoch.
„Ďakujem,“ pípla a dovolila mu, aby ju pobozkal. „Kúzlo by malo byť trvanlivejšie,“ hlesla, keď pochopila, že sa zdráha bozkávať ju vášnivejšie.
Nespokojne zamrmlal, keď sa ozval zvonček. Až tak veľmi zase nemeškali.
Ginny privítala manželov Potterových vo svojom byte snažiac sa o pokojný tón, hoci jej srdce búchalo splašenejšie, než vôbec očakávala. James jej s úsmevom podával kvety a pobozkal ju na líce. Kútikom oka videla, ako Harry prekvapene zamrkal.
„Snaží sa predchádzať si svoju obľúbenú hráčku,“ uškrnula sa Lily smerom k Harrymu.
„Ha a ja som si vždy myslel, že to ja som jeho obľúbený hráč.“
„Prestal si ním byť v momente, ako si odmietol hrať za Démonov.“
„Aby si ma ty trénoval? Tak to prepáč.“
„A čo keď začnem trénovať Kanóny?“
„Tak utečiem. K Drakom,“ nevinne natiahol. Ozvalo sa dvojnásobné nesúhlasné zahuhňanie.
„Poďte ďalej,“ so smiechom ich volala Ginny. Bolo neuveriteľné, ako všetci Potterovci len niekoľkými vetami docielili, aby sa medzi nimi cítila dobre. „Mám to tu skromné,“ hovorila vlastne len Jamesovi, keď strkala kvety do vázy.
„Vyzerá to tu, ako u Hawka,“ obzeral sa okolo seba. „Teda, uňho to nie je také zelené,“ zaškeril sa na kvety. „Máš to tu pekné.“
Po ďalších niekoľkých minútach, kedy sa hlavne Harry staral o zábavu, hoci sa ani príliš snažiť nemusel a kedy im naliala aperitív, bola už úplne pokojná. Dokonca sa prestala trápiť aj s tým, ako okomentujú jej kuchyňu. Harry jej v kuchyni pomohol aspoň so servírovaním. Nakoniec sa úplne vykašľala na tradičnú anglickú kuchyňu. Spolu s mamou sa zhodli, že by Potterovci mohli vyskúšať tradičnú weasleyovskú kuchyňu. Síce nevarila ako jej matka, nemuselo by to byť až také hrozné.
A tak im ponúkla hustú zemiakovú polievku podľa strýka Gideona, ako ju pomenovala jej mama len preto, že v nej boli spolu so zeleninou aj kúsky húb, čím získala špecifickejšiu chuť. Bola rada, že sa vyhla trápnym vývarom. A samozrejme nemohla chýbať hovädzia pečienka so zemiakovou kašou a dusenou zeleninou, zaliata špeciálnou omáčkou, ingrediencie ktorej boli prísnym weasleyovským, respektíve prewetovským, tajomstvom.
„Je to výborné,“ zhodnotila Lily. Ginny sa zapýrila. „Poprosím recept,“ pozrela na mladú ženu.
„Ehm, to nepôjde,“ mierne sa uškrnula opatrne sa dívajúc na Jamesa a Harryho, ktorým zjavne chutilo. Odľahlo jej. „Recept na omáčku sa v prewetovskej rodine dedí jedine z matky na dcéru.“
„Aha!“
„Hm, v tom prípade budeš šťastný muž, keď sa oženíš spolu s týmto receptom,“ zazubil sa James na Harryho. Ten to radšej nekomentoval, len mrkol na zarazenú Ginny.
„Je to škoda. Pečené hovädzie je vcelku obyčajné. Ale spolu s touto omáčkou…“ Lily nadvihla obočie.
„Uhm, to bol aj zámer,“ uškrnula sa Ginny spokojná sama so sebou. Rozhodne o tom matke povie. „Moja mama je šťastná, že mohla recept posunúť mne.“
„Áno, Artur to spomínal. Prvé dievča vo weasleovskej rodine za sedem generácií,“ prikývol James.
„A to až na siedmy pokus,“ zahihňala sa Ginny.
„Veľmi vydarený pokus,“ ozval sa aj Harry s úsmevom. „Preto si ma tu dnes nechcela? Aby som nevidel, ako pripravuješ tú omáčku?“
„Nie, pretože som nechcela, aby si videl čokoľvek, čo som tu dnes páchala,“ vyplazila mu jazyk. Potom sa postavila. Mala ešte jeden triumf v rukáve. Aspoň mama jej vravela, že by si týmto spôsobom mohla urobiť veľké plus. V kuchyni sa pri nej zjavil Harry, ktorý priniesol použité taniere.
„Si úžasná, vieš o tom?“ šepol a vtisol jej nežný bozk na pery a s úsmevom odišiel do obývačky.
Srdce sa jej rozbúchalo len pri tomto nevinnom geste. Usmiala sa a vytiahla niečo, o čom jej matka vravela, že poblázni hocikoho. Ibaže ani ona a ani jej matka nemohli vedieť, čo to spraví s potterovskými mužmi.
„Sirupový koláč!“ vyhŕkol James nadšene a tváril sa ako dieťa na Vianoce.
„Hm,“ zhodnotil Harry.
„Paráda…“ Lily zase až taká nadšená nebola. Ginny sa dívala, ako sa Harry s Jamesom s chuťou pustili do koláčov, a tiež na Lily, ktorá sa tvárila všelijako. Zarazilo ju to.
„Ako od maminky, niečo podobné som nejedol už… od detstva,“ James si zjavne užíval dezert.
„Správne,“ prikývol aj Harry. „Nedá sa to porovnať s tým, čo nám piekli v škole a čo nazývali sirupovým koláčom,“ vzal si ďalší kúsok. Ginny pozrela na Lily.
„No, ehm,“ Lily znervóznela. „Pravdou je, že neviem piecť,“ prezradila šepky Ginny dívajúc sa na svojich dvoch chlapcov, ako postupne likvidujú koláče na tanieri. Zamračila sa. „Spravím pudingy, palacinky, lievance, len s koláčmi mám problémy,“ pozrela na Ginny.
„Aha,“ prikývla.
„Výborné,“ zhodnotila, keď sa jej podarilo uchmatnúť si aspoň jeden kúsok. Mrkla na Ginny. „Preto koláče kupujem,“ zamračila sa. „Neviem piecť. Nikdy som poriadne neupiekla nič.“
„To nevadí, aspoň myslím,“ mykla plecami. Dívala sa na Jamesa s Harrym, ako slastne pojedajú koláč za koláčom. Až ju to vydesilo.
„Prepáč,“ vyhŕkol James na svoju manželku. „Ale je to skutočne… neskutočné.“
„Mňam,“ prikývol Harry uškŕňajúc sa na Ginny. Ak mala nejaké obavy a že ich mala kvantum, týmto si získala mimoriadnu pozornosť.
„Som rada,“ usmiala sa.
Po pár minútach musela s úškrnom sledovať, ako James s Harrym po sebe zazerajú. Ako zhodnocujú svoje možnosti a schopnosti. A tiež, ako odhadujú svoje stíhačské šance.
„Čo keby ste sa správali civilizovane?“ napomenula ich Lily.
„Nechajte ich,“ zahihňala sa Ginny a nožom rozrezala posledný kúsok koláča na dve polovice, ktorých sa okamžite obaja zúčastnení chopili. „Ako člen deväťčlennej domácnosti mám recept na sirupový koláč, ktorý by uspokojil deväťčlennú domácnosť. A nechcelo sa mi ten recept deliť,“ povytiahla obočie.
„To znamená, že máš toho koláča viac?“ Harry si oblizoval prsty a Jamesovi blyslo v očiach.
„Aj keby ho mala celú kuchyňu, vy už nedostanete ani kúsok!“ zahriakla ich Lily. „S prepáčením ste zožrali úplne všetko,“ zamračila sa.
„To je v poriadku, vážne. Som rada, že im chutilo,“ smiala sa Ginny.
„Bolo to…“
„Ako sen…“
„Dokonalé…“
„Fajn,“ Ginny sa neprestávala smiať. „Ale vážne, myslím, že by vám mohlo prísť zle.“
„Ale to nemohlo…“
„James!“
„Zbalím kus vám, pán Potter a rovnaké množstvo ostane aj Harrymu. Ale vážne. Nateraz by stačilo,“ upokojovala ich sacharidové bláznenie.
„Sľubuješ?“
„Som James, pre teba, Ginny,“ zaliečal sa James. A ona sa rozhihňala ešte viac.
„Mrzí ma to,“ vypustila o niečo neskôr Lily v kuchyni, keď pomáhala Ginny s riadom a vôbec si nenechala vysvetliť, že to robiť nemusí a nemá. Chlapi zatiaľ upratovali stôl a dávali do poriadku gauč.
„Je to v poriadku, vážne,“ znova sa zasmiala. „Som rada, že im chutilo.“
„Chutilo všetkým,“ ubezpečila ju a mávla nad riadom. „Si si vedomá toho, že odteraz budú po tebe chcieť, aby si im piekla sirupový koláč pravidelne?“ v Lilyných očiach sa zablyslo.
„Medzi tým, čo chceme a tým, čo môžeme mať, je veľký rozdiel,“ mrkla na ňu. „Nie som príliš domáci tip. Väčšinou sa mi nechce variť, o pečení sa ani nevyjadrujem. Budú mať sviatok, keď im niečo upečiem.“
„Tak potom fajn,“ uchechtla sa Lily. „Mala som strach, že budú príliš rozmaznaní.“
„A dá sa to celkom dobre využiť,“ Ginny mrkla na Lily. Tej sa na tvári úsmev ešte rozšíril.
„Je dobré, keď má žena niečo, čím vie muža… vydierať,“ zasmiala sa.
„Správne,“ pridala sa Ginny.
„Čo sa to tam deje?“ ozval sa James správne predpokladajúc, že to šuškanie a pohihňávanie nie je úplne najnevinnejšie.
Ginny sa vrátila do obývačky s kávami a sadla si vedľa Harryho. Bola spokojná. Dnešný večer dopadol na jednotku a ona sa bude musieť matke vážne poďakovať.
„Padfoot sa rozišiel s Clarou,“ oznámil James zamračene. Padfoot-Sirius, Ginny si to musela preložiť.
„Prečo?“ vyhŕkla Lily.
„To mi presne nepovedal, ale predpokladám, že sa zrejme objavila nejaká iná žena.“
„Ako vždy,“ povzdychol Harry a zavrtel hlavou. „Kedy si s tým dá už konečne pokoj?“
„Clara bola fajn…“
Ginny na pol ucha počúvala rozhovor. Bolo jej to ľúto, to samozrejme. Mala Siriusa rada a šťastie mu priala, hoci on so svojím šťastím hazardoval a zahrával si s ním a možno práve preto si žiadne nezaslúžil. Pri spomenutí prezývky Padfoot si spomenula ale na niečo iné…
Kráčala spolu so Siriusom po chodníku pred domami, v jednom z ktorých bývala.
„Tieto byty sú lepšie. Možno finančne náročné, ale človek tu má súkromie,“ vysvetľovala. Sirius nadhodil jej otcovi, že chce zohnať byt svojmu krstnému synovi a Artur to povedal jej, tiež metlobalistke. „Keby mu to nevadilo, mohol by sa o byt podeliť,“ mávla rukou do miest, kde stáli činžiaky, „a nájomné by bolo menšie.“
„Nie, to nebude problém, Nádherná,“ zazubil sa Sirius. „Myslím, že Hawk ocení súkromie. A o peniaze nemá núdzu.“
„Aha,“ prikývla.
„Takže vravíš, že mi dáš kontakt na realitného makléra?“
„Skôr na niekoho, kto to tu prenajíma.“
„No veď vravím, realitný maklér,“ uchechtol sa a nadvihol obočie.
„Bež do čerta, Sirius,“ zasmiala sa a tresla ho po ramene. „Nemusíš byť netaktný a nemusíš upozorňovať na moju neznalosť muklovských termínov.“
„Ospravedlňujem sa!“ v obrannom geste zdvihol ruky.
„Myslím, že nebude problém nájsť tu byt,“ pokračovala dívajúc sa do okien okolo seba.
„Malo by to byť len na rok a dva mesiace,“ zamračil sa Sirius. „Hawk odmieta predstavu, že by tu ostal dlhšie.“
„Aha,“ znova prikývla.
„Snáď si to rozmyslí,“ prezradil potichu svoju predstavu. Potom sa znova usmial. „To by bol teda Hawk. A čo ty, Nádherná? Kedy povolíš a dáš mi šancu na rande?“ zaškľabil sa.
„Až keď peklo zamrzne, Sirius,“ zahihňala sa. „A okrem toho… čo by povedala Clara, keby sa dozvedela, že sa ma stále pokúšaš zviesť?“ zamrkala. Bola to hra, ktorú spolu hrali už nejakú dobu.
„Nooo,“ natiahol. „Samozrejme by sme jej to nepovedali. Hm? Tak čo? Zľutuješ sa nad týmto starým aurorom a potešíš ho svojou náklonnosťou?“
„To rozhodne,“ odfrkla si. „Ani keby si bol posledným chlapom na svete.“
„To bolelo,“ zatváril sa skrúšene.
„A môže to bolieť ešte viac,“ vyhrážala sa so smiechom. „Ale… na čaj ťa pozvať môžem. Aspoň si prezrieš tieto byty aj znútra.“
„Vážne?“ potešilo ho. „Vážne mi ukážeš byt… a niečo k tomu ako bonus?“
„Ty si ešte nevidel moju Netopieriu kliatbu, však?“ natiahla a chopila sa jeho ruky. Viedla ho do svojho bytu.
„Niečo som o nej počul.“
„Tak keď neprestaneš, tak ťa s ňou môžem zoznámiť… ako bonus.“
Zvedavo si obzeral byt, pokým ona postavila na čaj. Musela ho znova usmerniť, keď na ňu mrkal a pozýval ju do spálne.
„Myslím, že sa tu bude Hawkovi páčiť,“ skonštatoval napokon.
„Aha,“ povedala ten deň už tretí krát. Pozorne sa na ňu zadíval. Poznal ju, vedel, že ju niečo zožiera a nepozdávalo sa mu to.
„Čo je, Nádherná?“ vyzvedal. „Trápi ťa niečo. Čo to je?“
„Ale nič,“ zamračila sa.
„Počkaj, nič vyzerá inak,“ zdvihol jej tvár k sebe. Mračila sa a bola zjavne naštvaná. „Tebe vadí, že si mi ukazovala byty? Vadí ti snáď to, že sem príde Hawk? Alebo…“
„Nič mi nevadí,“ prerušila ho podráždene.
„Takže je to o Hawkovi!“
„Iste,“ zaprskala a dívala sa naňho. „Nejaká stupídna a namyslená hviezda z Ameriky.“
„On taký nie je!“ zastával si ho Sirius. „Nepoznáš ho. Ja viem, čo sa píše v novinách, ale Hawk taký nie je. Počkaj so súdmi, až ho spoznáš.“
„Nemám záujem spoznávať ho, ver mi.“
„Ale to budeš musieť, Nádherná. Budete sa stretávať pri zápasoch a ktovie kde ešte. Ubezpečujem ťa, že si ho zamiluješ,“ zaškľabil sa na ňu.
„No to iste,“ pohŕdavo vypustila. Sirius sa mračil. „Prepáč, Sirius. Viem, že je to tvoj krstný syn. Ale my vieme, ako to chodí v iných ligách. Poznáme americkú ligu, vieme ako hral a on sem príde len preto, aby…“ zavrtela hlavou.
„Aby reprezentoval, správne,“ prikývol.
„No vidíš,“ zamračila sa. „Američania našou ligou pohŕdajú.“
„To asi áno. A nebudem klamať, nie je nadšený, že sem príde. Ale chce hrať za Anglicko.“
„Tak vidíš. Príde sem len preto, aby si splnil nejaký sen. A myslí si, že spraví ktovieakú službu Anglicku. A čo naši hráči?“
„Hawk je dobrý.“
„To mu neberiem! Ale povedz, Sirius. Kto normálny si nechá hovoriť tak stupídne? Hawk…“ zaprskala naštvane. „Je to úplne úbohé, arogantné, na hlavu padnuté, namyslené a povýšenecké.“
„Počkaj, zadrž. Tebe vadí, že je to Hawk?“ vyvalil oči.
„Jeden z dôvodov, áno,“ prikývla. „Harry „Hawk“ Potter,“ zasmiala sa pohŕdavo. „Bude to zrejme rovnaký blbec, ako tá prezývka.“
„Ginny!“ zarazil ju Sirius šokovane. Prepaľovali sa navzájom pohľadmi. „Počkaj so súdmi, kým ho nespoznáš, prosím,“ pokračoval pokojnejšie. „A nenechaj sa oklamať novinármi. Dobre vieš, čo sú schopní popísať. Práve ty by si mala najlepšie vedieť, čo dokážu popísať.“
„Bez vánku sa ale ani lístok nepohne, však?“ dovolila si nadhodiť.
„Možno,“ privolil. „Ale bolo to dávno. On už taký nie je.“
„Dobre,“ privolila aj ona. „Tak si teda ešte počkám, aby som svoje úvahy vyvrátila alebo aby sa potvrdili,“ zahryzla si do jazyka. Chcela povedať, že potvrdenie sa stane zrejme skôr.
„Ja viem, že keď ho spoznáš, všetko bude v poriadku. Počkaj!“ zarazil ju, keď videl jej protest. „Prestaň byť taká tvrdohlavá, do čerta. Mrzí ma, že ho neznášaš, keď ho ešte ani nepoznáš. A tá jeho prezývka… vôbec to nie je tak, ako si namýšľaš.“
„Nie? Tak ako to je, Sirius?“
„Spýtaj sa ho,“ zaceril sa na ňu. „Som si istý, že budeš veľmi prekvapená.“
„Ginny!“ Hlas ju vtiahol znova do reality. So Siriusom menši incident z jej bytu nespomínali, vlastne sa vyhýbali rozhovorom o jeho krstnom synovi až do doby, kedy sa stretli po jej úvodnom zápase nového ročníka a ona skonštatovala, že to možno nebude taký kretén, ako si myslela. Sirius na ňu vtedy vyplazil jazyk.
„Zamyslela som sa,“ usmiala sa na Harryho a jeho rodičov.
„Dosť intenzívne,“ zaškľabil sa James.
„Áno, dievčatá sa zvyknú zamýšľať intenzívne. To len chlapci sa nezvyknú zamýšľať vôbec,“ zasmiala sa Lily. James sa naoko nahneval.
„Stále ohovárame Siriusa,“ vysvetlil Harry, keď videl jej zmätený výraz. Chytil ju za ruku. „Je všetko v poriadku?“ potichu sa spýtal. Usmiala sa. Rozhodne nie je nič z toho, čo si o ňom vtedy myslela.
„V najlepšom,“ stisla mu ruku.
Takmer o desiatej sa manželia Potterovci rozlúčili s poďakovaním a ubezpečením, že sa dobre zabavili. A tiež najedli. James už strkal paprče do krabice so sirupovým koláčom, keď ho Lily so smiechom plesla po rukách.
„Bolo to fantastické,“ usmial sa Harry, keď za rodičmi zavreli dvere.
„Bolo,“ prikývla a nechala sa objať. „Dopadlo to viac ako dobre.“
„Vidíš. Zbytočne si si robila starosti,“ pobozkal ju na čelo. A ona sa k nemu pritisla ešte viac.
„Tie si budem robiť asi stále,“ zafrflala.
„O tom nepochybujem,“ zasmial sa a pobozkal ju. A bozkával ju stále intenzívnejšie a vášnivejšie a ona sa v tých bozkoch úplne strácala.
„Chceš mi tým niečo povedať, pán Potter?“ hlesla mu do košele, keď sa od seba odtrhli.
„Iste,“ zamrmlal aj on. „Ten koláč. Kde presne je?“ Rozosmiala sa.
„Nikdy by mi nenapadlo, že bude mať až taký úspech,“ dívala sa do jeho nevinnej tváre.
„Uhm, vypestovala si vo mne závislosť,“ oblizol si pery. Rozochvela sa po tom geste. Jemne ho pobozkala.
„Dostaneš už ale len kúsok. Vážne mám strach, aby ti v noci nebolo zle,“ viedla ho na gauč. A priniesla mu vážne len kúsok.
„Mňam,“ pochutnával si držiac ju schúlenú v jeho náručí.
„Harry, nad niečím som premýšľala,“ šepla pevne ho zvierajúc. Jeho telo bolo ako magnet.
„Všimli sme si,“ ponúkol jej kúsok koláča, zavrtela však hlavou. Len mykol plecami a dojedol ho. „Nad čím?“ spýtal sa, keď nepokračovala.
„No,“ stiahla obočie. „Chcem sa spýtať… Prečo je vlastne Sirius Padfootom? Nikdy som sa s tým nestretla. Až keď ste prišli vy. A tiež Remus Moony?“
„Áno a môj otec je Prongs,“ zasmial sa. Zdvihla hlavu. Díval sa na ňu s úsmevom.
„Prečo tie prezývky? A prečo si ty Hawk?“
„Hm,“ zamyslene natiahol. Ona doňho vložila dôveru. Prezradila mu svoje tajomstvo a verí mu. „Myslím, že by som ti to mohol prezradiť,“ pozrel na ňu. Zvedavosť bola jednoznačná. „Ale musíš mlčať.“
„Samozrejme!“ vyhŕkla a posadila sa pred neho. Musel sa zasmiať nad jej dychtivosťou.
„Vlastne sa to stalo kedysi dávno. V Rokforte. Chodili tam vtedy štyria kamaráti a jeden z nich bol vlkolak,“ mrkol na ňu.
„Remus,“ prikývla. „Preto Moony? Ako mesiac?“
„Správne.“
„A ďalej?“
„Týmto trom chlapcom bolo Remusa ľúto. Mali ho radi a mrzelo ich, že musí každý mesiac prežívať premenu. Vtedy ešte Protivlkolačí elixír nebol, preto bol Remus nebezpečný ako sebe, tak aj ostatným. Ale oni ho chceli podporiť, chceli s ním byť. A preto, po niekoľkých rokoch docielili, aby s ním mohli byť aj počas splnu,“ díval sa na Ginny. Tá mala obočie zvraštené, ako sa snažila prísť na rozuzlenie.
„A ďalej?“
„Stali sa z nich animágovia,“ potichu prezradil.
„Oni sa vedia meniť na zvieratá?“ oči sa jej rozšírili. Harry sa zasmial.
„Áno, naučili sa to. Sirius sa mení na psa, môj otec na jeleňa a Peter Pettigrew sa menil na krysu. Preto tie prezývky… Padfoot, Prongs a Wortmail.“
„Sirius sa mení na psa?“ vyhŕkla šokovane. „A tvoj otec na jeleňa? Ou…“
„Áno, ou,“ zasmial sa. „Ibaže, vtedy chodili do školy. Naučili sa to vo svojom voľnom čase. Nechceli to prezradiť, preto sa nikdy nezaregistrovali a preto je dôležité, aby sa o tom mlčalo, pretože by im to mohol skomplikovať život. Hlavne Siriusovi.“
„Jasne,“ prikývla stále zarazene. Sirius to nikdy nevyzradil. Jej otec možno o tom vedel. Asi určite o tom vedel a on jej nikdy nič nepovedal. „Samozrejme, že je dôležité to udržať v tajnosti. Nebolo by dobré, aby sa vyzradilo, že šéf aurorov je neregistrovaný animág,“ zaškľabila sa. Pozrela naňho. „A čo ten štvrtý?“
„Peter umrel, keď som mal tri. Nepamätám si ho príliš,“ stiahol obočie.
„Aha,“ prikývla so sklonenou hlavou. Potom ju ale zdvihla. „A čo ty? Ty si jastrab?“ prižmúrila oči. S úškrnom sa pomrvil na gauči.
„Ehm, vlastne áno,“ pozrel na ňu. Zoširoka sa usmiala. „Oni to chceli proste naučiť aj mňa. Mame o tom ale nepovedali. Trénovali ma a keď to už oni vedeli, naučil som sa to rýchlo. Nikdy som netušil, do akého zvieraťa sa dokážem zmeniť, ale jastrab mi viac ako vyhovoval. Bolo to možno preto, lebo som skôr vedel lietať, ako behať.“
„Celkom pochopiteľne,“ uškŕňala sa.
„Ešte na strednej kamaráti z klubu začuli, ako mi otec hovorí Hawk. Samozrejme netušili, prečo. Mysleli si, že preto, lebo viem lietať a mám dobrý zrak. Nehovoriac o tom, že sa mi darilo loviť strelu. Tá prezývka mi ostala,“ mykol plecami. „Celý metlobalový svet ma nazýva Hawkom a vlastne netuší, prečo.“
„Takže preto,“ prikývla zamyslene. „Brala som ťa tak, ako celý metlobalový svet. A myslela som si, že si idiot,“ vyzradila s miernym červenaním.
„Ani sa nedivím,“ zasmial sa.
„Jastrab,“ vydýchla s úctou. Potom naňho uprela zrak. „Ukáž,“ šepla.
„No, ehm…“
„Ukáž mi jastraba, Harry,“ vyzvala ho s úsmevom.
A on mykol plecami. Aj keď vedela, čo sa stane, aj tak sa mykla, keď sa pred ňou, na gauči, zjavil veľký sivý vták s červenou hruďou a tvárou. S malým, ale silným zobákom a očami, ktoré by mali byť žlté, napriek tomu v nich videla zelenkastý nádych. S úžasom sa naňho dívala.
Vták roztiahol krídla a vzniesol sa nad ňu. Sledovala, ako preletel trikrát okolo jej obývačky a natiahla ruku. Vták sa zniesol a sadol si na jej napriahnutú pravicu.
„Si nádherný,“ šepla vtákovi a pohladila ho. Vôbec nemala strach, že by na ňu dravý vták zaútočil. Bol to predsa Harry. Bolo to prekvapivé, nečakané a šokujúce… a nádherné.
„Si úžasný,“ usmiala sa. Z vtáka sa vydral akýsi zvuk. Napoly zaškriekanie a napoly zapískanie, keď to mala správne pomenovať. Hladila vtáka po hlave a on do jej ruky zavŕtal hlavu. Potom sa nahla, aby jastraba pobozkala na zobáku. Zjavne sa mu to páčilo a v nadšení zovrel svoje pazúry.
„Au,“ zamrmlala. Vták sa zjavne vydesil a vzlietol.
„Prepáč,“ hlesol Harry po pár sekundách, kedy sa znova pretransformoval. Okamžite zvieral jej pravú ruku. „Prepáč,“ nešťastne sa díval na drobné ranky, ktoré spôsobili jeho pazúry. Vytiahol prútik a čaroval. „Neuvedomil som si to. Dlho som nelietal. Budem musieť povedať Siriusovi, že potrebujem zbrúsiť pazúry.“
„Harry!“ smiala sa. „Nie je to nič hrozné,“ upokojovala ho. Pozrel na ňu. „Nebude ti vadiť, keď ti budem hovoriť Harry?“ spýtala sa.
„Vôbec nie,“ usmial sa. „Teraz poznáš moje tajomstvo. Ani ja nie som registrovaný.“
„A nikomu to nepoviem,“ objala ho. „Si nádherný, aj vo svojej vtáčej forme. Merlin, jastrab,“ hlesla.
„Uhm,“ uškrnul sa. Všimol si, že na zemi ostalo jedno jeho pierko, ktoré sa mu muselo vytrhnúť z chvosta, keď letel. Zdvihol sa a priniesol ho. „Tvoj jastrab, Ginn,“ šepol a pošteklil ju pierkom po nose.
„Pohádala som sa kvôli tomu so Siriusom,“ vyzradila dívajúc sa na pierko. „Myslela som si…“
„To je jedno,“ prerušil ju a pritiahol si ju do náručia. „Ja to chápem, vážne to musí znieť ako vrchol imbecility, ale mne to nevadí. Nech si myslia, že som Hawk kvôli metlobalu.“
„Správne,“ prikývla. „Čo budeme robiť zajtra?“
„Hmmm… už si niekedy hrala biliard?“