Byt Ginny Weasleyovej, Londýn, 16.9.2001
Ginny sa prebudila na bolesť. Už zase. V noci bola hore niekoľkokrát, aby predýchavala bolesť a pozorovala pritom spiaceho Harryho. Dva razy sa jej podarilo ho nechtiac zobudiť. Naposledy jej dával elixír ráno o piatej, vydržala dovtedy. Teraz už muselo byť viac hodín. Závesy na okne boli zatiahnuté, ale aj tak videla, ako cez ne presvitá slnko.
Opatrne sa posadila. Nebolo to také strašné ako včera, aj keď musela stískať zuby. Bolo jedenásť. Ani si nepamätala, kedy naposledy spala až tak dlho. Skúsila pohnúť rukou. Šlo to lepšie, než včera. Lopatka sa ale stále ozývala a ona ruku nad hlavu nezdvihne.
Bolo jedenásť? Okamžite si spomenula na Harryho zápas. O druhej hrajú s Drakmi. Musí tam byť. Vyskočila z postele a chrbát sa ozval oveľa bolestivejšie, než čakala a zasiahlo ju to. Zakvičala od bolesti a začala nadávať.
„Ginny, si v poriadku?“ do izby nazrela Lily. V tom momente zabudla na bolesť.
„Lily…“ vydýchla. Nechápavo sa dívala na Harryho matku, neschopná jediného slova.
„Poď, užiješ elixír a natriem ti ten chrbát. A nepozeraj na mňa, akoby som bola duch,“ otočila sa s úsmevom a kráčala do obývačky. Alebo skôr do kuchyne. Cítila vôňu vareného jedla.
Došlo jej to. Harry zašiel pre mamu, aby ju tu nenechal samú. Na jednej strane sa jej chcelo kričať a nadávať. Rozhodujú o jej živote, akoby bola nesvojprávna. Náhle si však uvedomila, že majú pravdu. Nedokáže sa sama ani obliecť, nieto spraviť si niečo jesť alebo čokoľvek. A nemohla tu mať žiadnu Harpyu, pretože by vznikli podozrenia. Okrem Agáty, samozrejme. Ale Harry sa rozhodol pre svoju matku. Dobre. Áno, bola naštvaná, ale na druhej strane bola vďačná a tiež rada. Lepšia Lily, ako jej matka. Lily aspoň nemusela vysvetľovať, prečo nemôže byť u Munga. A napokon, Harry mal len dve možnosti, koho požiadať. Agátu alebo Lily. Nečudovala sa mu, že vybral mamu.
„Čo tu robíte, Lily?“ spýtala sa, keď sa dohrabala do obývačky. Lily jej práve pripravovala kupované koláče s čajom. „Teda, viem, čo tu robíte, ale ako?“
„Harry za mnou bol hneď ráno,“ vysvetlila. „Povedal, že potrebuješ niekoho, aby ti pomohol, keď bude preč a samozrejme som nepovedala nie,“ usmiala sa na dievča. „James mi už včera hovoril, čo sa stalo. A keď prišiel Harry, bolo jasné, že je to vážne. Je mi to ľúto,“ v očiach sa jej zračil smútok. „Nevidela som síce, ale počula… a stačilo mi to. Nemám rada metlobal,“ zavrtela hlavou. Ginny sa musela uchechtnúť.
„Harry šiel na zápas a rozhodol, že ja to nezvládnem,“ aj tak prikývla roztrpčene.
„A zvládla by si to?“ pozrela na ňu cez plece. „Nejako, možno.“
„Ťažko. Ani premiestniť by si sa nedokázala bez toho, aby si nerozdráždila bolesť. Tak poď, tu máš elixír a raňajky. No, raňajky. Skôr zvláštny obed. Potom pozrieme ten chrbát,“ nabádala ju. „A mimochodom, veľmi zaujímavé pyžamo,“ uškrnula sa pod nos.
Ginny sa zapýrila. Iste, Ronovo staré pyžamo bolo tou poslednou vecou, ktorú by si obliekla. Mal ho tu v prípade, že by chcel prespať, čo sa stalo doteraz len dva razy. Ale včera to bolo nevyhnutné.
„Čo varíte?“ spýtala sa, keď do seba kopla elixír. Sadla si na stoličku, ale neoprela sa. Pustila sa do koláčov.
„Obed, či večeru… Harry ráno nakúpil a mne napadlo, že by som mohla niečo uvariť. Dúfam, že ti to nevadí?“ obrátila sa k nej od hrnca.
„Nie. Je to síce neštandardné, ale asi nie. Nezvládla by som to.“
„Zrejme nie. A premiestniť by si sa tiež nezvládla,“ znova na ňu pozrela. „Vzala som staré rádio, poradil mi to Harry,“ uškrnula sa. „O druhej si naladíme ten zápas a o veľa zase neprídeš.“
„Podľa toho, ktorý komentátor bude komentovať,“ odfrkla. „Aj tak Harryho za to rozhodnutie zrejme uškrtím,“ zamrmlala.
„Vravel, že si sa o šiestej ráno konečne prestala v spánku hýbať a on ťa nechcel budiť. Rýchlo zašiel do obchodu a potom pre mňa. No a potom sa musel ponáhľať,“ prezradila.
Ginny sa aj napriek roztrpčeniu a doslova prepadnutiu vo vlastnom byte, musela usmiať. Síce ho asi zadrhne, ale aj tak bol skvelý. Pozrela na jeho mamu, ktorá s miernym úsmevom kuchtila. Mal pravdu, keď jej vravel, že sa pomamil. Bol proste úžasný a ona si nedokázala predstaviť, čo by mohol vlastne pokaziť. Všetko, čo robí, je správne. Povzdychla. Všetko, čo by spravil pre ňu, úplne všetko, by bolo správne. Bolo? Musí sa o tom už konečne presvedčiť.
„No a vy… nebudete doma chýbať?“ opatrne sa spýtala. Bola nedeľa, všetci normálne trávia tento čas so svojimi rodinami.
„Nie,“ usmiala sa. „James je úplne zabratý do vydieracej akcie s názvom Nimbusy, poďte k nám, ako to nazval,“ zasmiala sa. „Trávi teraz viac času na ministerstve, ako doma,“ stiahla obočie. „A ja asi trávim rovnako veľa času v ústave,“ zamrmlala. Potriasla hlavou. „Poobede bude určite na Harryho zápase.“ „Áno, on môže,“ zamračila sa znova a upila si čaju. Lily sa zasmiala.
„Iste, jeho takmer nezabila dorážačka, Ginny,“ pozrela na ňu. Dievča si len povzdychlo a zavrtelo hlavou.
Zahryzla si do jazyka. Chcela jej povedať o tom, akí sú Draci. A že si myslí, že Harrymu hrozí nebezpečenstvo. Že chcela byť tam, aby bola pri ňom, keby… keby čokoľvek. Nemohla jej to ale povedať. Boli to jej obavy a ona bola jeho mama.
„Tiež pravda,“ vypustila miesto toho. „Takže rádio?“ uškrnula sa. „Dávno som nepočúvala zápas v rádiu.“
„Tak si to osviežiš. Občas počúvam rádio, ak prekonám strach. Málokedy chodím na zápasy,“ priznala. „Dobre, vyzerá to, že to bude,“ nazerala do hrnca. V trúbe sa pieklo mäso. „Neskôr si dáme obed. Tiež som pred chvíľou niečo zhltla,“ otočila sa k dresu, aby švihla prútikom a použitý riad sa umyl. „Takže ten chrbát?“ obrátila sa k Ginny.
„Najprv sa osprchujem.“
„Možno by si s tým mala ešte počkať, kým sa to nezlepší,“ nadhodila neskrývajúc obavy.
„Zvládnem to. Keby niečo, nechám otvorené dvere,“ usmiala sa. Musela sa umyť teraz. Vážne, ak by sa niečo stalo, Lily jej pomôže. Nemôže riskovať pri Harrym. Jej telo a srdce ju môžu zradiť. Lily sa na ňu dívala zamyslene a ona si toho pohľadu všimla. Zachvela sa. Ktovie, čo si myslí.
„Dobre,“ opätovala jej úsmev. „Určite to zvládneš?“
„Už tou rukou môžem trocha hýbať a teraz, po elixíre, je to lepšie. Len by som asi potrebovala pomôcť s vlasmi,“ nervózne si ukázala na hlavu. „Nechcem si ich namočiť a s jednou rukou…“
Lily jej pomohla vypnúť vlasy. Ginny si vzala veci na prezlečenie a zmizla v kúpeľni. Nechala pootvorené dvere. Najprv sa ale musela posadiť. Lily je fajn, to určite. Je úplne v pohode, kamarátska a má ju iste rada. Napriek tomu bola nervózna, keď jej v byte pobehovala Harryho matka a varila. Zavrtela hlavou.
S ľavou rukou už skutočne mohla trocha hýbať. Ešte ju síce poriadne nezdvihla, ale na to, aby si porozpínala gombíky na pyžamovej košeli, k tomu nepotrebovala príliš ju namáhať. Povyzliekala sa v pohode aj s jednou rukou a vliezla do sprchy. Najradšej by sa namočila do vane, ale ako sa poznala, zrejme by tam stvrdla dlho.
So sprchovaním tiež nebol problém. Namočiť, namydliť a spláchnuť sa dalo aj s jednou rukou. Menšie problémy mala s obliekaním. Nakoniec sa jej stískajúc zuby podarilo zapnúť si vpredu podprsenku a nasúkať sa do nej. Obliekla si pohodlné tepláky a ľahšiu mikinu s logom Harpyí. Aj tak dnes nikam nepôjde a prezliekanie večer bude jednoduchšie.
„Je to škaredé,“ zamračila sa Lily na Ginnyin chrbát, keď si pred ňu sadla a pretiahla si mikinu cez hlavu. Aj to zvládla jednou rukou. Nakoniec sa naučí všetko robiť jednou rukou, v duchu sa nad svojimi úvahami zaškľabila.
„Harry včera hovoril, že sa to tiahne pol chrbtom. Ja som sa radšej ani nesnažila pozrieť do zrkadla,“ prezradila.
„Myslím, že včera to muselo vyzerať horšie. Predsa len tá masť zaberá,“ povedala Lily a pokojne jej rozopla podprsenku. Ginny, ani nevedela presne prečo, ale sčervenela. Držala si mikinu aj s podprsenkou na hrudi. Aby ju videl Harry, to ešte zvládla. Ale jeho mama ju fakt vidieť nemusí. „Ginny, tak som premýšľala…“ vyšlo z Lily, keď jej natierala chrbát. Ginny znervóznela ešte viac. Tušila, kam sa bude smer rozhovoru točiť.
„Áno?“
„Viem, že mi do toho nič nie je, ale aj tak,“ Lily stiahla obočie. „Na začiatku mi Harry hovoril, že sa medzi vami nič nestalo. A mne sa zdá, že ani teraz medzi vami nič nie je. Nie, že by na tom bolo niečo zlé, to nie, ale je to zvláštne,“ povedala potichu. „Ja len, keď som sa niečo dozvedela, len…“ zasekla sa. Ginny sa pod jej rukou rozochvela. „Neznásilnili ťa, že nie?“ vydýchla.
Ginny počula v hlase staršej ženy obavy a starosť.
„Nie, to nie,“ vyhŕkla okamžite.
„Dobre, to sa mi uľavilo,“ Lily potriasla hlavou. „Nebudem vyzvedať, určite nie,“ upokojila priateľku svojho syna. „Len som mala obavy,“ zamyslene vtierala masť do jej kože. Na moment sa rozhostilo ticho.
„Chcela by som vám to povedať, ale nemôžem,“ šepla Ginny. „Mrzí ma to, ste Harryho matka a…“
„To je v poriadku, zlato. Vážne. Harry to vie a miluje ťa. A mne toto vedomie stačí. Skutočne, ešte nikdy som ho nevidela tak beznádejne zamilovaného,“ zasmiala sa. Ginny sa mierne pousmiala.
„Je úžasný,“ prikývla. Chcela ju ubezpečiť, že jej synovi nič nehrozí. Zatiaľ to medzi nimi nebolo až také vážne. Možno, ak sa s ním raz vyspí, to dopadne rovnako ako predtým a ona ho už nebude chcieť vidieť. A skončí to. Zabudne. A ak nie, potom je čas na to, aby to prebrali a rozhodli sa, čo bude ďalej. Raz za rok ide na prehliadku k tímovému lekárovi. Potom sfalšujú záznam a upravia mu pamäť. Nič iné nehrozí. Ak by sa predsa len dostala do nemocnice, je tu Neville. On to chudák nevie. Netuší, že ju vtedy liečil. Ak nebude inej možnosti, bude mu musieť povedať pravdu. Vedela, že bola Nevillovou platonickou láskou a trápilo ju, že ho tak podvádza. Nielen s Johnom, ale aj pri tomto. Ale teraz má Lunu, tak snáď už zabudol. Jej prioritou bolo to, aby sa nič nevyzradilo, hoci aj v nemocnici. Ron s Agátou to vedia. A Harry tiež, hoci sa s Nevillom ešte nestretol. Zrejme ich bude musieť zoznámiť.
„To áno, hoci boli obdobia, keby by som ho najradšej pretrhla,“ Lily chcela nutne odviesť rozhovor inam. Jej syn ju ubezpečil, že sa podvádzanie nemá ako prevaliť. A keby, on by nemal byť nijako potrestaný. Nie, že by mu to prekážalo, ako povedal. Kvôli nej je schopný spraviť hocičo. Aj keď nič nerobil, len mlčal. Samozrejme sa jej to nepáčilo. Ani klamstvá a ani zaangažovanie jej syna v klamstvách. Miloval ju, bol ochotný kvôli nej riskovať a jej neprislúchalo ju za to súdiť. A ani syna. Boli obaja dospelí a ak nastanú problémy, zodpovednosť si ponesú sami. A okrem toho, zamilovala si ju od prvého okamihu.
„Spomínal isté zakopnutia, keď bol mladší,“ mierne sa uchechtla. Bola rada, že sa v tom nerýpe.
„Zakopnutia? Tak to nazval?“ zavrtela hlavou. Odložila masť a zapla jej podprsenku. „Totálne mu v tej dobe preskočilo,“ prezradila s úškrnom. Ginny sa k nej obrátila. „Myslím ale, že sa celkom rýchlo spamätal, poučil sa zo svojich chýb a potom… už šlo všetko tak, ako malo. Alebo teda tak, aby som bola spokojná,“ mrkla na ňu.
V nasledujúcich okamihoch sa Ginny úplne upokojila. Lily jej prezradila pár príhod z Harryho detstva a tiež sa jej pýtala, na jej detstvo. Nakoniec sa smiali a správali sa k sebe, ako dobré priateľky. Lily navrhla, aby sa ešte pred zápasom najedli. Aj keď nemala hlad, privolila. Ktovie, ako bude zápas prebiehať a či bude mať vôbec chuť jesť.
Potom asi desať minút hľadali na čarodejníckom rádiu priamy prenos z Cardifu. Keď im Lily priniesla čaj, komentátor (Ginny s potešením skonštatovala, že tento je normálny) práve hlásil zloženie tímov.
„…hráči sa postavili do predpísaných pozícií, rozhodca vzlietol s prehadzovačkou. Dorážačka aj so strelou je vo vzduchu… Rozhodca rozohral prehadzovačku a zápas sa začal… Lopty sa zmocnili Draci. Má ju Short, prihráva Archerovi, toho križuje Leechová, Kanóny pália dorážačku, Archer púšťa na Fieldsovú, prihrávky sa zmocňuje Brown, nasledujú útok Kanónov…“
Takmer polhodiny sa striedali útoky, hráči sa križovali, dorážačky lietali a strážcovia chytali. Alebo dostávali góly. Kanóny prehrávali 30:50. Komentátor sa zameral na iné.
„…tento zápas je vlastne priamym súbojom dvoch stíhačov, Pottera a Brixa, o miesto hlavného reprezentačného stíhača. Celé Anglicko tvrdí, že by tom mal byť Potter. Ak má záujem Brix toto tvrdenie vyvrátiť, dnes má možnosť poraziť Pottera… Kanóny znižujú zásluhou Leechovej na 40:50. Skutočne sa toto mužstvo zlepšilo. Draci útočia… Neverím však, že by Brix uspel proti Potterovi, ktorý je v životnej forme. Samotný Brix zaostáva aj za Snyderovou, či Corkinom…“
Ginny sa uškrnula. Lee Jordan ju nesklame snáď nikdy. Jeho školské komentáre boli legendárne. Vo verejnom rádiu si ich síce nemôže dovoliť, ale je najotvorenejší a najzanietenejší zo všetkých.
„…to bol faul! Rennel nešetrne vpálil do Marvenovej. Mal by odrážať, nie dorážať. Marvenová strieda, Kanóny si vyskúšajú trestné strieľanie…“
Hryzla si do pery. Nemala rada prenosy z rádia. Buď si pozrieť len výsledok, alebo to nepočúvať. Keď to človek nevidí, nie je to ono. Mrkla na Lily, počúvala s mierne zvrašteným obočím a zrejme len preto, lebo to Ginny nemohla vidieť. Pozrela na mladšie dievča a usmiala sa. Z úst jej vyšlo typické… Nemám rada metlobal… po tom, čo komentátor zahlásil ďalší nešetrný zákrok.
„…Weasley sa vyznamenal! Zmaril Shortovi jeho samostatný únik. Neviem, kde zaspali Kanóny, ale nechali uletieť samotného Draka. Našťastie Weasley dokázal, že sa do reprezentácie, hoci na skúšku, nedostal len tak náhodou. Pravda, hrával u Netopierov, ale pozícia náhradníka nie je nič závideniahodné. Kanóny majú skutočne dobrého strážcu. Ďalšia chytená rana…“
Ginny sa hrdo pousmiala. Áno, jej brat bol dobrým strážcom. Mával a stále má problémy so sebavedomím, ale naučil sa neistotu prekonať. Každý ďalší zápas jeho sebavedomie zvyšuje a to potrebuje.
Lily šla po ďalšom nešetrnom zákroku spraviť radšej ďalší čaj a priniesla nejaké kekse, ktoré zrejme Harry kúpil. Nič také doma nezvykla mať. Počúvali už hodinu a pol, ale zatiaľ ani zmienka o strele a ani o stíhačoch, keď sa to podstatné dialo hore. A štvalo ju to. Mohla ho sledovať, takto môže čakať len na to, kedy sa strhne boj o strelu.
Kanóny po dvoch hodinách prehrávali len 140:170. Držali sa dobre a Draci boli čoraz nepríjemnejší. Kanónka Leechová v zápase skončila a nahradil ju Crookes. Draci mali viac z hry, útočili častejšie, ale Ron sa držal a držal aj ich nádeje. A Harry sa prezieravo držal vyššie, nezapájal sa do hry a nezlietal nižšie. Až do chvíle…
„…zdá sa, že Potter zazrel strelu. Ženie sa k svojim obručiam, stíhaný Brixom. Áno, je to tak, vážení poslucháči, vyzerá to, že sa blíži koniec zápasu, výsledok je otvorený, vyhrať môže ktokoľvek. Tak sa pozrime na Brixa. Nestíha, Potter je dobré dva metre pred ním. Strela mení smer, Potter ju prenasleduje. Prudko otáča nahor, prelieta pomedzi klbko hráčov Londýnskych drakov, Bletchley sa zaháňa pálkou! Ale Potter uhýba! To je na diskvalifikovanie! Odrážač Drakov chcel inzultovať stíhača Kanónov. Dúfam, že si toho rozhodca všimol. Určite všimol…“
Lee neprestával drmoliť slovo za slovom a Ginny sa nervózne ošívala, dlane nepokojne mädlila a hrýzla si do pery. Lily tiež spozornela, hoci mala privreté viečka a Ginny správne predpokladala, že sa modlí, aby jej syn bezpečne zletel k zemi. Či už so strelou, alebo bez nej.
„…Potter stratil rýchlosť aj smer, Brix ho dohnal. Rozhodca si volá Bletchleyho… ale venujme sa dianiu pri strele. Prenasledovanie pokračuje, nestratili ju z dohľadu, letia naprieč štadiónom a teraz kolmo nahor. Brix sa drží Pottera ako kliešť, obaja do seba narážajú v snahe odstaviť toho druhého… Obracajú sa, letia naspäť. Zatiaľ nemajú ruky vystreté, nenačahujú sa za strelou. Brix používa lakte a Potter mu nechce ostať nič dlžný. Je to dosť riskantné v tej rýchlosti letiac v takom uhle k zemi… Už naťahujú, zdá sa, že strela spomaľuje! Zdá sa, že sa Potter rozhodol pre výhodnejšiu pozíciu! Letia popri štadióne! Ty, jo… to bolo tesné… Obaja takmer vrazili do jednej z tribún… Vracajú sa na ihrisko… Potter pri takmer zrážke nestratil toľko, koľko Brix! Je vpredu! Chytá strelu! Chytil ju! Chytil! Kanóny vyhrávajú 290:170! Zlietajú k svojmu stíhačovi, aby sa objali v jednom veľkom, víťaznom klbku. Domáci fanúšikovia oslavujú a štadiónom sa nesú víťazné chorály. Rozhodca stále diskutuje s Bletchleym, ale koniec zápasu regulárne odpískal. Zbytočne Draci protestujú, nie je proti čomu…“
„Tak, to by sme mali,“ hlesla Lily a vypla rádio. Bola mierne poblednutá.
Ginny sa spokojne zubila. Niečo podobné predpokladala. Draci boli zákerní, vôbec by sa nedivila, keby ho z tej metly zhodili. Ale vyhol. Zrejme znova úradoval ten jeho šiesty zmysel, o ktorom jej toľko rozprával. Ale je fakt, že bol vynikajúcim letcom. A Brix bol blbec. Dúfala, že sa do reprezentácie dostane niekto iný. Hoci aj stíhač Tornád. To je jedno. Len nie ten prekliaty Drak.
„Výborný zápas,“ prikývla Ginny a už pokojne si vzala do rúk keks.
„Ja to stále nechápem,“ zavrtela hlavou Lily. „Ani po tých rokoch… Dobre, hrá sa zápas. Ale načo sa snažiť, keď potom stíhač chytí strelu a všetko môže byť úplne inak? Zlatý futbal. Tam sa dá gól a je to jasné. A tu?“
„Práve preto je to vzrušujúce,“ usmiala sa Ginny. „Strela môže rozhodnúť aj zjavne jednoznačný zápas. Aj keby niekto vyhrával 140:0, nemusí vyhrať. A naopak. Harpye už niekoľko zápasov vyhrali len preto, že nastrieľali dosť gólov,“ mykla plecami. „Je to zábava.“
„Áno, tomuto som porozumela. Len nechápem, prečo si čarodejníci nevymysleli niečo iné,“ zavrtela hlavou. „Pri tých všetkých možnostiach, ktoré majú. A ešte k tomu vo vzduchu, na metlách. Blázni.“
„A dvoch bláznov máte doma,“ pripomenula jej s úškrnom. Lily prevrátila oči.
„Veď práve.“
Chvíľu ešte brblala na celý metlobal. Ale keď jej Ginny začala rozprávať o istých príhodách, ktoré zažila pri metlobale (a schválne sa vyhýbala zraneniam a krkolomným akciám), tak sa upokojila. Ani za takmer dvadsaťpäť rokov vedľa metlobalového šialenca sa nenaučila mať túto hru rada.
„Keď mal Harry jedenásť a nastúpil na školu, chvíľu som sa snažila ho nejako od metlobalu odpútať,“ spomínala Lily. „Chodil na futbal, aj baseball… v USA je to u čarodeníkov úplne bežné… dokonca na atletiku a skúsil aj ľadový hokej, ale pri všetko ostal zo dva mesiace a povedal, že je to fajn, ale nechce to.“
„To je pochopiteľné.“
„Je. Jamesovi som skúsila dohovoriť, ale Harry sa nedal. Proste povedal, že bude hrať metlobal a hotovo,“ krútila hlavou. „A mne neostalo nič iné, len sa s tým zmieriť,“ pozrela na Ginny.
„Harry je špičkovým metlobalistom. Okrem futbalu a atletiky tie ostatné spomínané športy nepoznám, ale možno by sa v nich nepresadil tak, ako v metlobale,“ nadhodila.
„Rozhodne nie sú životu nebezpečné… tie športy,“ krivo sa zaškľabila.
„Asi,“ prikývla Ginny. „Ani mojej mame sa nepáči, že hrám. A vyčíta mi to pri každej príležitosti, nevie sa proste zmieriť s tým, že som celkom dobrá, že mi to ide, že ma to živí a že to chcem robiť.“
„Nie si celkom dobrá, si výborná, aspoň podľa toho, čo vraví James. Stále rozpráva o tom a tamtom hráčovi, akoby som ich snáď mala poznať,“ zasmiala sa. „Teba každopádne poznám a spomína ťa len v dobrom.“
„To som rada,“ povedala potichu a mierne sa začervenala. „Len… že vy ste dali svojmu dieťaťu voľnosť pri jeho výbere,“ zamračila sa. „A niekto to proste nechápe,“ zavrtela hlavou.
„Vieš, koľko krát, ešte stále, presviedčam Harryho, aby si našiel normálne zamestnanie?“ smutne sa pousmiala. Ginny na ňu nedôverčivo pozrela. „To zrejme robí každá matka. Len predstava pádu z tej výšky je hrozná, nieto sledovať, ako dieťa riskuje… ak nie život, tak poriadne zranenie.“
„Nepôsobíte tak,“ neverila. Lily sa uchechtla.
„Musela som si proste zvyknúť. Inak by som vystrájala stále.“
„Takže to, že moja mama vystrája, je vlastne úplne normálne,“ prikývla a zadívala sa do steny.
„Normálne možno nie, ale pochopiteľné určite áno.“
Ich rozhovor pokračoval ďalej. Boli skoro už dve hodiny po zápase, keď sa ozval zvonček. Lily mrkla na Ginny a šla otvoriť.
„Ahoj, zlato,“ pozdravila si syna.
Ginny sa musela uškrnúť, keď vstúpil dnu nervózny a opatrne sa na ňu pozrel.
„Dobrá hra,“ privítala ho s úsmevom. Takmer začula, ako mu kameň padol zo srdca.
„Už ti je lepšie?“ spýtal sa, keď sa sklonil a vtisol jej bozk na pery. Celkom cudný a opatrný.
„Oveľa,“ prikývla.
„Dobre deti,“ ozvala sa Lily. Rozhodne ich chcela nechať samých a nezavadzať. „Ja pôjdem. Otec zrejme tiež čochvíľa dorazí domov.“
„Lily, dajte si s nami aspoň večeru,“ snažila sa ju zastaviť Ginny. „Keď ste sa s tým namáhali.“
„Nie,“ usmiala sa. „Musím niečo pripraviť Jamesovi.“
„Ale…“
„Vážne neostaneš, mami?“
„Nie, Harry. Pôjdem. Ginny, dúfam, že ti bude čoskoro lepšie,“ brala si bundu. Harry sa postavil, že ju odprevadí. „Bolo to fajn,“ zamávala na Ginny. Tá ostala sedieť ako prikovaná.
„Ďakujem!“ zakričala za ňou. To už ale Harry zatváral dvere. Mykol plecami. Kajúcne sa vracal k nej. „Budem musieť čo najskôr pripraviť nejakú večeru a pozvať tvojich rodičov,“ pozrela naňho. „Hoci… zavolať si trénera domov zrejme nebude najšťastnejší nápad, ale každý musí pochopiť, že ty a ja… A tvoji rodičia.“
„Nevadí ti, že som ju zavolal?“ nepočúval jej brbotanie. Pozrela mu do očí.
„Samozrejme, že nie!“ ubezpečila ho s úsmevom. „Áno, priznávam šokovala ma, keď som ju tu našla, dokonca mi napadlo, že ti zakrútim krkom, ale spravil si dobre, Harry,“ dívala sa mu do očí. Usmial sa. „Je fantastická! Merlin, ja mať takú mamu, tak spievam od rána do večera,“ zahihňala sa. „Ale večeru jej oplatiť budem musieť.“
Nedohovorila. Prisal sa jej na pery, ruka mu vkĺzla do jej vlasov a opatrne sa prisunul bližšie. Nechala sa vtiahnuť do toho bozku. Bolo to nežné, pomalé a láskyplné.
„Chýbala si mi,“ zamrmlal po dlhej chvíli. Jej tvár horela a srdce splašene bilo.
„Toto si spravil len preto, aby som ti nevynadala, že si ma nechal doma, však?“ vydýchla s úškľabkom. Zasmial sa.
„Možno,“ privolil. „Nezvládla by si to ale. A okrem toho, bola tam hlava na hlave. Niekto do teba mohol drgnúť, alebo čo a ublížiť ti, Ginn,“ horlivo vysvetľoval.
„Je to v poriadku,“ prikývla a s úsmevom mu pozrela do očí. „Ani som sa dlho nedokázala hnevať. Vidíš, nakoniec Draci niečo skúsili.“
„Uhm, Bletchley si budúci zápas nezahrá,“ zaškľabil sa. „Dostal disciplinárny trest.“
„Tak mu treba,“ prikývla. „Ale, Harry, prosím, nabudúce, keď zavoláš mamu, tak ma dopredu upozorni alebo čo,“ mierne stiahla obočie. „Všetko bolo fajn, bolo dobre, že tu je, ale musím to vedieť dopredu, aby som sa stihla pripraviť.“
„No, nechcel som ťa budiť a spýtať sa ťa, či môže prísť. Spala si konečne v pokoji a ja som sa dosť ponáhľal, vieš?“ ospravedlňujúco sa díval. Uškrnula sa.
„Nechcel si ma budiť, aby si sa nedostal do stretu so mnou. Pretože by som ťa prehádala a na štadión by som šla.“
„Možno,“ privolil. „Tak, čo ste tu robili? Alebo vieš čo? Zohrejem jedlo. Mám hlad a budeš mi rozprávať.“
Rozprávali sa počas večere a aj dlho po tom. Nielen o tom, čo robili s mamou (a nepáčilo sa mu, že spomínala niektoré jeho detské trapasy), ale aj o ich zápasoch a o jej ramene.
„Vyzerá to lepšie,“ zhodnotil, keď pred ním sedela so stiahnutou mikinou. A rozopnutou podprsenkou. Užila elixír a na rad prišiel chrbát.
„Čo myslíš?“ spýtala sa. „Mám ostať dva dni na maródke, ale do štvrtka by som chcela byť fit.“
„Do štvrtka to určite zmizne,“ vravel, keď jej nežne vtieral masť na pomliaždený chrbát. „A týmto tempom budeš v poriadku už pozajtra.“
„To je fajn,“ prikývla so zavretými očami. Jeho ruky boli úžasné a ona sa tomu vážne nemohla poddať.
„Hotovo,“ vypustil. Zachvela sa, keď ju krátko pobozkal na nahé rameno. „No a Ginn,“ nesmelo z neho vyliezalo, keď jej zapol podprsenku. Stiahol jej mikinu na chrbát. „Už asi nepotrebuješ až tak veľmi pomoc, ale aj tak,“ zneistel, keď sa k nemu otočila. Pohľadom ho vyzývala k tomu, aby pokračoval. „Chcel by som tu ešte dnes prespať. Vedľa teba,“ hlesol. „Ak by to nevadilo.“
Jej chrbát ešte bolel, s rukou príliš hýbať nechcela, napriek tomu sa prisunula a pritiahla si jeho ústa k sebe. Pobozkala ho oveľa vášnivejšie, než on pred večerou. Stále však nie tak, aby ich to oboch strhlo. Bol to len prísľub niečoho, čo sa raz stane. A o následkoch práve v tejto chvíli uvažovať nemohla.
„Nevadilo by to,“ šepla a pobozkala ho na líce. „Určite nevadilo.“
Továreň Čaromet, Salisbury 20.9.2001
Harry stál spolu s Ginny, Oliverom Woodom a Marcusom Greenom pred továrňou, ktorá sa zaoberala výrobou metiel a iných prepravných čarodejníckych prostriedkov. Nakoniec sa rozhodli zapojiť Greena a nie Bletchleyho. Ten mal trest a momentálne by nebol vhodný k reklame, ktorú sa rozhodli spraviť.
Bol štvrtok, od stretnutia Harpyí s Netopiermi už uplynulo päť dní a Ginny bola v poriadku. Pomliaždeniny sa vyliečili a modriny zmizli. Čo bolo pre ňu najdôležitejšie, s ramenom už mohla hýbať. Trénovala síce len zľahka, ale do nedele, kedy budú hrať doma so Strakami, by mala byť v pohode. A budú musieť zabrať, Harpye po prehre padli na druhú priečku. Strácali len päťdesiat bodov, ale aj tak si udržali náskok pred Kanónmi, hoci mali o jednu prehru viac.
Harry sa ešte v pondelok zdržal u Ginny doma, keď však videl, že jej už netreba so všetkým pomáhať, vrátil sa do svojho bytu. Aj tak chodil dvakrát denne natierať jej chrbát. Uvažovala nad myšlienkou, aby ostal. Ale bolo by jej to divné, aj keby medzi nimi niečo bolo. Mala rada samostatnosť a nechcela sa jej tak ľahko vzdať. A on vlastne tiež.
„Vítam vás,“ zdravil ich, zrejme riaditeľ továrne, s ktorým sa mali stretnúť. „Som Owen White a som riaditeľom tejto továrne,“ vehementne každému triasol ruku, Ginny dokonca vtisol bozk na chrbát ruky. „Poďte so mnou,“ viedol ich bočným vchodom dnu. „Určite všetci viete, že je v našom záujme pripraviť nové metly na majstrovstvá. A viete aj to, aká je u nás situácia. Pred dvoma rokmi sme investovali peniaze do pracovných strojov. Na to, aby sme začarovávali každú vetvičku, sme nemali dostatočný počet zamestnancov. A okrem toho, načo platiť kvantum pracovníkov, keď to zvládne stroj?“ nervózne sa zasmial.
Prešli dlhou chodbou až do malej kancelárie.
„Toto je prototyp nového Nimbusu MS02,“ ukázal na stôl, kde ležala metla. Tvarom podobná Nimbusu 2001. Vetvičky boli však neboli nesúrodé a rozstrapkané, boli súmerne poskladané a akoby vliate do jednej hromady. Javilo sa to tak. Metla bola dlhšia a hrubšia, miesto na sedenie o niečo väčšie a úchytky nôh krásne lesklé. Mala peknú, tmavosivú farbu s modrými pruhom na chrbte rúčky.
„Je oveľa ľahšia,“ skonštatoval Oliver. „Oveľa…“
„Je zo zvláštnej kombinácie dvoch pozliepaných driev. Samozrejme nemôžeme vyzradiť výrobné tajomstvo, presne tak, ako ostatní výrobcovia. Preto aj tie stroje. Nechceme, aby sa informácie vyniesli z továrne. Za zadávanie kódov do strojov som zodpovedný osobne.“
„Podobá sa ruskému Siberianu,“ Harry stiahol so záujmom obočie. White ho pozorne sledoval. Harry prešiel po rúčke. „Vyzerá byť po aerodynamickej stránke… unikátna,“ so zdvihnutým obočím pozrel na Whitea. Tomu sa na tvári rozlial široký úsmev.
„Je o dvadsať percent rýchlejšia, ako Blesk. Rozhodne je stabilnejšia, zrýchlenie je enormné, brzdná dráha minimálna a manévrovacie schopnosti jedinečné. Musíte ma ospravedlniť, nemôžem prezradiť nič konkrétne. Samozrejme má zabudované samobrzdiace kúzlo. Dokáže udržať stabilnú rýchlosť a výšku bez toho, aby ju letec riadil, avšak len na niekoľko sto metrov.“
„Pekná farebná kombinácia,“ uškrnula sa Ginny, keď sa jej dostala metla do rúk.
„O áno, okrem toho, že je kvalitná, je aj mimoriadne pekná. Skúšali sme stovky farebných kombinácií, dokonca sme chceli použiť anglické farby, ale toto sa nám pozdávalo najviac. Nezabudovali sme ale samoleštiace kúzla a podobné štandardné kúzla na údržbu. Zdali sa nám to zbytočné, znižovali by metle účinky potrebnejších kúziel.“
„A tie vetvičky?“ Green naňho spýtavo pozrel.
„Podobne sú riešené na DreamFly,“ zahlásil Harry.
„O, áno. Inšpiráciu sme si vzali práve z amerických DreamFlyov, aj z ruských Siberianov. Samozrejme nám nepovedali, čo, prečo a ako… Ale prišli sme na to. Toto usporiadanie vetvičiek zaručuje zvýšenie rýchlosti a nižší odpor vetra. Je tam dokonca vyšší počet vetvičiek, čiže metla dosahuje väčšiu výšku. Taktiež sa na nej dá točiť prakticky na mieste.“
„Ako to tak počúvam, vyzerá to ako sen,“ Oliver už znova stískal metlu. „Tak v čom je problém?“
„Samozrejme v peniazoch. Ale pre to ste tu. Pre to vznikol ten článok. Výroba jednej tejto metly výjde na pekný majetok. Dali sme dohromady túto jednu. Spravili sme všetky vychytávky, vylepšenia a vysokoúčinné kúzla. Mali sme však len jednu, nemohli sme ju ani testovať, pretože sa výroba zastavila… samozrejme. Ale teraz sa rozbehne, pevne v to dúfam.“
„To aj my, rozhodne by táto metla otvorila Anglicku veľké možnosti,“ Marcus sa uškrnul na troch metlobalistov.
„Správne. Vyskúšate ju, všetky svoje finty a to… vlastne všetko, čo na nej bežne robíte a to na každom poste v metlobale. Preto ste tu a preto sú tu aj novinári,“ zatváril sa, že mu to nie je príliš po chuti. „Ale čo by sme nespravili pre dobrú reklamu a pritiahnutie sponzorov?“
„Boli ste v kontakte s ministerstvom?“ nechápal Harry. „Keby ste im povedali o metle…“
„Boli, pán Potter. Aj s ministerstvom aj s Asociáciou. Nie sú peniaze,“ rozhodil rukami v obrannom geste.
Vyšli za továreň na rozľahlú prázdnu plochu. Novinári boli prítomní, striehli ako supy. Našťastie boli na opačnej strane za bezpečnosťou, ktorá sa starala, aby neprenikli na testovacie územie.
„Najprv ju vyskúšam ja,“ ponúkol sa Harry. Ginny naňho pobavene pozrela. „Chcem vedieť, či vôbec lieta,“ povedal jej smerom.
„Lieta, určite lieta, pán Potter,“ usmial sa White.
Wood ho povzbudivo tresol po ramene. Trocha nedôverčivo si vložil metlu pod zadok. Opatrne sa odrazil. Vážne bola funkčná. Vyletel nad ich hlavy a skúšal najprv len pozvoľne lietať. Nič nenasvedčovalo tomu, že by mal spadnúť, alebo čo. Prudko sa rozletel a snažil sa dosiahnuť čo najvyššiu rýchlosť. Zdala sa spoľahlivá. Prudko sa obrátil v najvyššej možnej rýchlosti, potom pribrzdil, otáčal sa na mieste a keď klesal, skúšal obrátky a vývrtky. Keď zletel dole, White od nedočkavosti naskakoval.
„Zdá sa skutočne veľmi rýchla,“ hodnotil a zatiaľ na ňu vysadol Wood, aby ju vyskúšal čo by strážca. „Možno by som trocha tej rýchlosti ubral, pri brzdení sú problémy so stabilitou. Pri obrátkach mierne nadhadzuje. Možno by to chcelo lepšie ju vyvážiť,“ mykol plecami. White si zapisoval jeho pozorovania.
To už hore vyletela Ginny aj s Greenom na Bleskoch a s prehadzovačkou a testovali Wooda pred neexistujúcimi obručami.
„Takže ubrať trocha rýchlosti?“ dožadoval sa White.
„Buď to, alebo ak by sa dalo, lepšie ju vyvážiť a získať tým lepšiu stabilitu.“
Zleteli dole, aby si vzala do rúk metlu Ginny a pokým Wood hodnotil metlu, Harry s Greenom lietali na Bleskoch a prihrávali Ginny. Bola to vcelku zábava. Harry vedel, že aj keby nový Nimbus použili teraz, bez úprav, rozhodne bol lepší než Blesky. Ginny metlu testovala rozhodne najdlhšie. Ako triafačka mala z hry najviac a vyskúšala ju dôsledne.
Nakoniec si ju vzal Green a spolu s pálkou vyletel. Tentoraz mu len nahadzovali prehadzovačku a on ju odpaľoval vcelku presne a nijako silno, aby ju mohli zachytiť. Bavili sa takmer dve hodiny.
„Skutočne, pri brzdení nadhadzuje,“ komentoval Green.
„Ja s ňou vlastne žiadne problémy nemám,“ prezrádzal Wood. „Zrýchlenie je výborné, nič viac nepotrebujem…“
„Vyhadzuje aj pri otáčkach,“ diktovala Whiteovi Ginny. „Možno by bolo dobré zredukovať počet vetvičiek, aspoň o trochu. My zase nepotrebujeme dosiahnuť až takej výšky.“
„Pravda, málokedy sa triafači dotýkajú nebies,“ uchechtol sa Green.
„Reaguje až príliš rýchlo. Možno by bolo dobré dať šancu letcovi, aby zareagoval aj on na reagovanie metly.“
Pokračovali v hádzaní svojich pripomienok a pozorovaní. White si všetko starostlivo zaznamenával.
„Možno by bolo dobré zabudovať nastavovanie výkonnosti,“ zamrmlal nakoniec. „Ale to je veľmi zložité…“
„Nie, nemyslím,“ zaprotestoval Harry. „Bolo by síce dobré, keby si každý hráč nastavil metlu pre seba…“
„…ale stratila by nielen na rýchlosti, ale aj na ostatnom…“ pridal sa Wood.
„…a my nechceme ďalší Blesk…“ dokončila Ginny.
„To je všetko na dlhé lakte,“ usmial sa Green. „Áno, keby sa dala vymyslieť metla, ktorá by dokázala úplne všetko, tak by vaša továreň zrejme skrachovala, pretože by už nebolo čo vymýšľať.“
„To je pravda,“ prikývol White. „Takže, ak je to všetko…“
Takmer po štyroch hodinách mali hotovo. Samozrejme ich pri testovaní fotili novinári a samozrejme ich prepadli, aby im poskytli rozhovor. A samozrejme sa nemohli vyjadrovať priamo k metle. Preto odpovedali vyhýbavo a len na bezpečné otázky.
Všetci štyria potom zapózovali aj s novou metlou, ktorú samozrejme vychválili a vyjadrili sa, že je to najlepšia metla, ktorá sa na trhu objavila za posledné dva roky. To by malo stačiť. Tlak verejnosti bude veľký, ministerstvo bude musieť zareagovať a nejaký sponzor sa bude chcieť zviditeľniť. White sľúbil, že ak pôjde všetko dobre, po zimnej prestávke by mohli mať sadu metiel k dispozícii.
Deravý kotlík, Londýn, 21.9.2001
„Všetko najlepšie, slečna Grangerová,“ prepadol ju Snape. Prišla s Lily do Deravého kotlíka na večeru, ktorú si vymyslel ešte pred dvoma týždňami, ale absolútne nečakala, že by jej vinšoval k narodeninám a ešte k tomu jej dával kyticu červených ruží.
„Ehm, ďakujem,“ bola taká šokovaná, že ani neprotestovala, keď jej vtisol bozky na obe líca. „Ale ako…“
„Lily, samozrejme. Aj keď som úplne dokonalý, dátumy narodenín všetkých študentov si skutočne nepamätám,“ milo sa pousmial a odtiahol jej stoličku. „Ahoj, Lil,“ uškrnul sa na svoju školskú lásku a vtisol jej tiež bozk na líce pred tým, ako sa s úsmevom posadila na gentlemansky odtiahnutú stoličku.
„Nedalo sa mu to nespomenúť,“ šepla Lily stále šokovanej Hermione. „Prišiel predvčerom s tým, že má neskutočný hlad a mrzelo ho, keď sa dozvedel, že si šla s priateľom oslavovať…“ zmĺkla, pretože Severus odniekiaľ dotiahol vázu.
„Dovolíte?“ neprestával sa usmievať a vložil ruže do vázy.
„Ďakujem vám ešte raz,“ už sa ako tak dokázala spamätať. „Podarilo sa vám totálne ma šokovať,“ usmiala sa.
„Iste, to som si všimol. Takže? Objednáme si?“
Akoby im obsluha čítala myšlienky. Okamžite tam stála aj s jedálenským lístkom. Hermiona si uvedomila, že sa od doby, kedy Deravý kotlík prevzal mladý pán Sobielsky, zhodou okolností tiež Tom, respektíve Tomáš, výrazne sa zmenilo ako menu, tak aj vnútorné prostredie. Stále fungoval ako prestupná stanica do Šikmej, ale bol modernejší a bolo tu na výber dosť muklovských jedál a nápojov. Nie nadarmo sa stal aj medzi mladými vyhľadávaným podnikom.
„Ako pokračuje výskum?“ spýtal sa Snape, keď si objednali.
„Pomaly,“ prezradila Lily. „Tie vzorky sú presýtené enzýmom. Vlkolak je vlastne chodiaci enzým.“
„Čo je na jednej strane fajn,“ pokračovala Hermiona. „Ale na druhej… obávame sa, aby naša testovacia látka zaúčinkovala na také množstvo enzýmu. Aby ho neutralizovala.“
„Testujeme vzorky v laboratórnych podmienkach a celkom to funguje, lenže…“
„Lenže je to stále málo, výsledky sú neurčité a nemáte možnosť, ako to otestovať podrobnejšie,“ prikývol Snape. To už mali jedlo na stole. „A budete chcieť ďalšieho mŕtveho vlkolaka a najlepšie v neporušenom stave. Nemám pravdu?“
„Absolútnu,“ Lily nahodila veľmi nevinný a veľmi široký úsmev.
„Látka reaguje dosť agresívne na vzorky odobraté vlkolakovi, len netušíme, ako by reagovala na celý organizmus,“ zamračila sa Hermiona.
„Chápem,“ prikývol. „Uvidím, čo sa bude dať spraviť,“ povzdychol.
„Si úžasný, Severus,“ potešilo Lily. „Vedela som, že sa na teba bude dať spoľahnúť.“
„Neviem, prečo ťa to tak šokuje. Tvrdil som ti to ešte v šiestom ročníku, že som úžasný. Ty si dala prednosť inému,“ zaškľabil sa.
„Nezačínaj.“
„A ako som sa dozvedel, tak aj slečna Grangerová dala prednosť inému,“ pozrel jej priamo do očí. Hermiona stiahla obočie. „A neverím, že by bol takým úžasným, ako som ja.“
„Tak tomu verte.“
„Vyzerá to tak, že tento úžasný a dokonalý jedinec je odsúdený k odmietaniu,“ zachechtal sa.
„Ešte že to berieš tak športovo,“ pochválila ho Lily.
„Aj to je jedna z čŕt mojej úžasnosti. Apropo, slečna Grangerová, nepoviete mi, s kým randíte? Lily mi to nechcela prezradiť,“ medovo natiahol.
„Lily to sama nevie,“ chlácholivo sa naňho dívala. „A nie, neprezradím.“
„Prečo? Čo je na tom? Je taký odporný, že by sme ho vysmiali? Alebo… naopak! Je to niekto, koho poznáme?“ uškrnul sa Snape. A zasiahol klinček po hlavičke. Hermiona sčervenela ako zrelá paradajka.
„Nie, nepoznáte. Je to… mukel,“ povedala po chvíľke váhania.
„Iste, rovnaký mukel, ako som ja,“ dal jej najavo, že jej neverí.
„No tak, Severus, nechaj toho. Hermiona má zrejme dôvod, prečo ho tají,“ zasiahla Lily. A vážne jej to Hermiona neprezradila. Ale niekto určite bol. Hermiona bola totálne zamilovaná, to poznala.