„A ako to dopadlo?“ nervózne sa spýtal a prerušil tým dusivé ticho, ktoré sa na moment rozhostilo v miestnosti. Odpoveď však vedel dopredu. Jej výraz bol veľavravný. Pevnejšie ju zovrel v náručí.
„Presne tak, ako som aj vedela, že to dopadne,“ povedala odvážnejšie. Napriek miernemu úsmevu poznal, že zmierenie so situáciou len predstiera. Videl slzy v jej očiach, ktoré sa snažila potláčať. „Nebudem mať dieťa,“ hlas sa jej zlomil. Ale nerozplakala sa a on tušil, že je to možno chyba. Možno, keby sa vyplakala. Ale naplakala sa už kvôli tomu dosť. Teraz jednoducho nechcela.
„To ale nie je všetko, čo ti Severus povedal, nie?“ pokúsil sa pohľadať nejaké zadné vrátka. Niečo, na čo by sa mohli upnúť. Ani jemu to nebolo jedno. Možno ešte v tejto chvíli nie, ale vedel, že niekedy v budúcnosti by deti určite chcel. A ona po nich doslova prahla už teraz. „Neverím, že by ti proste povedal: Nebudeš mať deti a hotovo.“
„To mi skutočne nepovedal,“ povzdychla. Chvíľu mlčala a potom spustila: „Ostal mi len jeden vaječník, ktorý má zníženú funkčnosť. Ten druhý je úplne nanič. Maternicu mám zjazvenú, ak by som otehotnela, ťažko by som dieťa donosila. Ale nádej mi skutočne dal,“ krivo sa pousmiala. „Že vraj ten jeden vaječník môže prevziať funkciu aj toho strateného. Že vraj možno sa maternica zregeneruje až do tej miery, že jej jazvy nebudú prekážať v raste, ak by sa v nej predsa len usadilo oplodnené vajíčko, ktoré by sa tam však najprv muselo dostať, pretože mám zúžený vajíčkovod, avšak nádej umiera posledná, nie?“
Až ho vydesilo, koľko trpkosti v jej slovách počul. Sarkazmu a irónie. S touto situáciou sa zmierila už dávno, aj tak ju to ale znova dokázalo zasiahnuť.
„Nie si neplodná, nemám pravdu?“ dotkol sa jej brady, aby ju prinútil pozrieť sa mu do očí. Zažmurkala, aby znova potlačila slzy nahromadené v očiach. Zavrtela hlavou. „Tak vidíš,“ šepol a jemne ju pobozkal na pery. „Nádej skutočne existuje a my spravíme všetko preto, aby sme deti mali. Keď som si pri kentauroch vyliečil svoje oči, keď už dokážem normálne vidieť bez okuliarov, určite je niečo, čo ti pomôže.“
„Chceš zatrúbiť na roh a zavolať Sobriana? Aby mi priniesol nejaké bylinky?“ mierne sa zaškľabila, stále bojujúc s bolesťou v duši. „Čo potom…“
„Nie, na roh trúbiť nebudem. Len tým chcem povedať, že niečo proste musí byť, čo…“
„Harry,“ prerušila ho, neprestávajúc sa usmievať a pohladila ho po líci. „Tiež sa snažím nestratiť nádej. Severus povedal asi toľkoto: Je len minimálna šanca, že by som niekedy mohla mať deti,“ jej slová mu pripadali ako ortieľ smrti. „A ja som už proste prestala rátať s tým, že ich niekedy budem mať. Iste, človek by nikdy nemal stratiť vieru, ja ju tiež nestratím, ale mám v pláne to jednoducho hodiť za hlavu. Ak sa niečo má stať, tak sa to aj stane. Budem užívať ten elixír aj naďalej, avšak už len jeden do týždňa, ktorý možno spriechodní vajíčkovod. No a občas zájdem za Severusom, aby sa mi kúzlom pokúsil jazvy vyhladiť. Ale to je všetko. Viac sa robiť nedá.“
„Aj tak tomu nerozumiem,“ zamračil sa.
„Nie som neplodná, len…“ zamračila sa aj ona. Ako mu to vysvetliť tak, aby to pochopil? Ani ona tomu poriadne nerozumela. A Severus tiež vyzeral, že sa s podobnou situáciou nestretá každý deň. „Vaječník, ktorý mi ostal, preberie funkciu aj toho prvého. Ale to nie je hlavný problém. Vajíčko, ktoré vaječník vyprodukuje a ktoré by si oplodnil, sa musí dostať do maternice. Teraz sa tam však nedostane, pretože má zahatanú cestu. Takže oňho prídem. A ak by sa tam časom dostal a uhniezdil sa, maternica sa kvôli jazvám nemusí prispôsobiť rastu dieťaťa a ja by som potratila.“
„Aha,“ prikývol. „Takže to chce všetko čas,“ s nádejou sa na ňu pozrel. „Vyliečiš sa a budeš mať deti.“
„Harry,“ šepla zúfalo. Cítila jeho ruky, ako ju trhane hladia po chrbte. Bol rovnako zúfalý ako ona. „Môže to trvať dlho, celý môj život. Nemusí sa to ani podariť. A ak by sa náhodou niečo podarilo, bol by to absolútny zázrak. Na nádej by som verila, ale na zázraky nie.“
„V tom prípade budem veriť na zázraky,“ prehlásil rozhodne.
„Je to dlhý proces. Najprv sa musí vyliečiť vajíčkovod, potom…“ upozorňovala ho.
„Mne je to jedno,“ prerušil ju rezolútne. „Ja proste viem, že sa vyliečiš. Viem, že raz budeme mať deti. A námietky nechcem počuť. Budeš brať tie elixíry a Severus dokáže robiť dokonca aj zázraky, takže nevidím dôvod, prečo by sme nemohli mať deti.“
„Harry!“
„Čo?“ mykol plecami a zadíval sa na ňu. „Môže to trvať celý tvoj život, ale ani nemusí, nie? Liečba môže prebiehať prekvapujúco dobre a ty mi niekedy v budúcnosti proste oznámiš, že si tehotná a…“
„Harry,“ privrela mu rukou ústa. Bolela ju tá jeho viera. Bolela a pritom jej dodávala aspoň maličkú nádej. Túžila po tom, aby to bola pravda. Aby mu bola schopná dať dieťa. „Bol by to zázrak,“ šepla a slzám už nedokázala zabrániť, aby si našli cestu von.
„V tom prípade budem veriť na zázrak,“ zašepkal naspäť s nesmelým úsmevom. Zotrel jej slzy z tváre, ale pritom musel prehltnúť tie svoje. „Nie je všetko stratené, toto nie je definitívny verdikt. A zabudni na to, že by si mi začala zase hovoriť, že bude pre mňa lepšie, aby som si našiel dievča, ktoré mi bude schopné dať deti, pretože ja na ňu kašlem. Chcem len teba. Viem, že raz deti budeme mať.“
„To som nechcela hovoriť,“ vypustila, ale videl, že nad tým špekulovala. Nadvihol obočie a ona sa začervenala. „Dobre, uznávam, napadlo mi to.“
„Že? A potom že ja som nevrlý,“ pokúsil sa zavtipkovať. Aj keď sa zasmiala, tú bolesť tam stále cítil. „Ginny, dohodnime sa, že o tom nebudeme hovoriť. Raz sa to aj tak stane, ja to viem, ale ušetrime sa rečí o tom, aké by to bolo, keby to bolo, alebo aké by to mohlo byť, keby a podobné somariny. Dobre? Milujem ťa a proste verím na zázraky,“ dodal presvedčene. „A hotovo.“
„A hotovo,“ prikývla zamyslene. Po chvíli sa naňho pozrela. „Dobre teda, nebudeme o tom hovoriť a budeme veriť na zázraky,“ súhlasila. Ale on vedel, že pochybnosti ňou lomcujú. A lomcovať neprestanú. Bude ju musieť presvedčiť iným spôsobom, že pri nej stojí. Že o ňu nechce prísť. Len musí prísť na spôsob, ako to spraviť.
„Výborne, tak sme sa teda dohodli,“ slabo sa pousmial a pobozkal ju. A potom znova a znova.
„Počkaj, niečo pozitívne predsa len to vyšetrenie prinieslo,“ zadýchane vypustila, keď sa jej podarilo na chvíľu od neho odtrhnúť. Už chcel namietnuť, aby tú tému proste nechala tak. „Severus prehlásil, že ak chceme, tak sa môžeme už znova normálne milovať,“ vydýchla červenajúc sa.
„To povedal?“ musel sa uchechtnúť.
„No, niečo v tom znení,“ priznala.
„To je skutočne pozitívna informácia,“ prikývol vážne. „Inak by sme nemohli začať pracovať na zázraku, nie?“ pousmial sa. Opätovala mu jeho úsmev. „Ale dnes nie. Dnes sa pôjdeme normálne vyspať.“
——
„Dobré ráno. Neruším?“ spýtal sa Harry svojho strýka, keď mu po zaklopaní vtrhol do bytu. Severus naňho podráždene zazeral. Nebol si vedomý toho, že by ho vyzval, aby šiel ďalej. Ale mal na pamäti včerajší večer a tušil, prečo mu tam synovec tak vpadol. Aj keby to nikdy nepriznal nahlas, bolo mu tých dvoch ľúto.
„Dobré ráno. Rušíš,“ oznámil mu netrpezlivo. „Práve sa chystám do Chelmsfordu za pánom Collingwoodom. Zdržuješ. Priniesol si mi svoj učebný plán?“ povytiahol obočie.
„Nie,“ zavrtel hlavou a pokojne si sadol na stoličku. Severus prevrátil oči. „Ale sľubujem, že ti ho do konca týždňa odovzdám. Možno dokonca aj skôr,“ povedal pokojne.
„Už teraz sa strašne teším,“ zavŕkal naňho. „Uvedom si, že sa musia rozposlať deťom zoznamy s pomôckami, ktoré budú potrebné v škole. A Pomona stále nevie dať zoznam dohromady, pretože jej chýbajú tvoje podklady. Napríklad knihy, ktoré si budú musieť decká priniesť. Už máš premyslené, z ktorých kníh budeš jednotlivé ročníky učiť?“ natiahol.
„No, zamyslím sa nad tým.“
„Ani ti nenapadlo nad takým niečím uvažovať, že?“ zamračil sa naňho. „Uvedom si, že budeš musieť učiť aj teóriu. Nebude to len o praxi a metaní kliatob na všetky strany…“
„Dobre! Chápem,“ prerušil ho podráždene. „Hneď teraz zájdem do knižnice a obzriem sa tam.“
„Tak utekaj,“ zaškľabil sa. „Vidím to na príjemne strávený dnešný deň,“ pobavene prskol.
„Nebudem tam celý deň,“ zaprotestoval. „Ale kvôli tomu som neprišiel. Včera tu bola Ginny,“ nadhodil.
„Áno, včera tu skutočne bola a zrejme ti povedala o všetkom, preto nevidím dôvod, prečo by som sa k tomu mal vracať najmä preto, že ma už mladý Weasley určite čaká, aby sme sa zúčastnili akcičky v teréne.“
„Čo to všetko znamená?“ spýtal sa Harry ignorujúc strýkovu poznámku.
„To, že ideme zháňať jedlo.“
„To nemyslím!“ vyprskol a zamračil sa na strýka. Videl v jeho očiach presne to isté, čo videl včera v očiach Ginevry. Obrovský smútok. Keď sa pred polrokom dozvedel, že tí dvaja spravili kardinálnu hlúposť, bol naštvaný. Na deti mali predsa času dosť. Celý život. Ibaže teraz im možno ani celý život nebude stačiť k tomu, aby sa k nejakému dieťaťu dostali.
„Mrzí ma to,“ povzdychol a posadil sa pred Harryho. Weasley bude musieť počkať. „Ako som povedal, Ginevra ti určite všetko vysvetlila. Nemyslím, že je potrebné, aby som sa opakoval.“
„Ako to vidíš ty?“ spýtal sa. „A nevrav mi to, čo si vravel jej. Že je len minimálna šanca, že raz bude mať deti.“
„Ale presne tak to je,“ díval sa mu do očí. „Pozri, ak elixír bude zaberať, ak moje kúzla budú zaberať, nič vám nebude brániť v tom, aby ste mali kopu detí. Keď som ju vtedy ošetroval, bol som rád, že som jej vôbec vnútorné orgány zachránil. Jeden vaječník je nefunkčný, pri druhom je poškodený vajíčkovod nehovoriac o maternici, na ktorej má viac jaziev než ich máš ty. Nebudem ti mazať med okolo úst. Ak sa jej podarí otehotnieť, bude to nie malý, ale obrovský zázrak. Možno sa mýlim. Možno kúzla a elixíry zaberú, ale vážne o tom pochybujem. Je toho veľa, čo sa bude musieť napraviť. Ak by som zachránil maternicu, môžete časom uvažovať o umelom otehotnení. Ak by som zachránil vajíčkovod, môžete uvažovať o tom, že by vaše dieťa donosila iná žena. Ak by som zachránil aj jedno, aj druhé, tak by som bol zrejme rovnako šťastný, ako vy dvaja. Chápeš?“ trpezlivo mu vysvetlil. A on chápal. „Každopádne vám tá polročná liečba dala nádej. Pokojne mohla prísť o všetko. Neprišla, ale následky ostali. Buď sa odstránia, alebo nie. Buď otehotnie, alebo sa dopracujete k dieťaťu inou formou.“
„Ako dlho?“ prehltol.
„Ako dlho môže trvať, kým by ste sa dopracovali k dieťaťu normálnou cestou?“ spýtal sa. Harry prikývol. „Neviem,“ sucho skonštatoval. „Máte ešte dosť času. Ginevra ešte nie je ani plnoletá, ty budeš mať za týždeň osemnásť. Ak by ste chceli, môžete časom skúsiť muklovské spôsoby liečby. Ale ak by aj spriechodnili vajíčkovody, čo robia celkom bežne a aj pomerne rýchlo, nedokážu, aby bola jej maternica plne funkčná. Muklovia by jej ju jednoducho odstránili. Môžete skúsiť kombináciu. Ja sa pokúsim vyliečiť maternicu, oni by mohli spriechodniť vajíčkovod.“
„Ale čo ty? Nechcem muklov,“ zamračil sa. „Teda dobre, ak by nebola iná možnosť, tak určite, ale čo ty? Mohol by si jej pomôcť ty?“
„Snažím sa o to, Harry,“ potichu ho ubezpečil. „A buď si istý, že budem robiť všetko, čo bude v mojich silách. Ale záleží to od reakcií jej organizmu. Nikdy v živote som to nerobil. Ani neviem, či to robím správne. Ale budem pokračovať. Nemusí sa to podariť a možno sa to napokon podarí. Ktovie? Možno zareaguje na liečbu rýchlo. Ale sú to dva veľké problémy, s ktorými som sa nestretol. Poznám len teóriu a tá nemusí vždy…“
„Ja ti verím,“ prerušil ho s úsmevom. Severus síce pochyboval, ale nádej nezahatal a to mu vlialo do žíl novú dávku viery.
„To je od teba pekné,“ vyslovil Snape nanajvýš vážne. „O svojich pochybnostiach som jej radšej nehovoril. A bol by som rád, keby si mlčal aj ty.“
„Budem,“ prikývol. „Stačí mi ubezpečenie, že robíš všetko pre to, aby si jej pomohol. Som si istý, že je dosť silná, že je jej organizmus dosť silný a ona sa z toho dostane.“
„Potter, radšej sa zmier s horšou možnosťou.“
„S tou som sa už zmieril. Teraz verím len na zázraky a na teba. Čo môžem robiť ja?“
„Ty?“ Severus stiahol obočie. „Myslím, že nič mimoriadne v tejto situácii. Len by si mohol dohliadnuť na to, aby bola pokojná. Ale to bude asi vo vojne ťažké, že? A pri tebe nemožné,“ vrátil sa k svojej rýpavosti. „Nedá sa toho veľa robiť.“
„Dobre, dohliadnem na to, aby bola čo najpokojnejšou,“ prehlásil.
„Vážne?“ zapochyboval strýko. „Prepáč, ale o tom by som vážne zapochyboval. Pri tebe nemôžu byť pokojné ani hypogrify.“
„Myslel som to asi tak, aby bola v súkromí čo najpokojnejšia,“ zamračil sa. „Čo sa musí stať, to sa aj stane. Neodvratné odvrátiť nejde, nie? Ale budem sa snažiť, aby som jej zbytočne nepridával starosti.“
„No teda, to je zvrat,“ zaškľabil sa Severus. „Toto vskutku významné prehlásenie dáva isté nádeje aj mne. Možno ma napokon neprivedieš do hrobu svojou výnimočnou povahou.“
„A začnem tým, že ti odovzdám učebný plán, aby som sa mohol venovať kúzlam,“ nevšímal si ho Harry. „A ešte niečo mi napadlo, čo chcem spraviť,“ záhadne a potichu z neho vyšlo. Severus sa naňho pozorne zadíval. Ale Harry vyzeral, že je duchom vzdialený. Len si povzdychol.
„Dobre, Potter. Ak sa nenahneváš, ja idem za Weasleym a ty by si mohol ísť do knižnice,“ navrhol, keď sa postavil a zdrapil ho za plece. Vyvádzal ho pred svoj byt. „Knižnica je tamtým smerom,“ nasmeroval ho a popohnal po chodbe. Díval sa za ním. Díval sa a premýšľal. Tak veľmi by im chcel pomôcť, ale ich nádej je skutočne mizivá. Nestretol sa ešte s tým, že by zabral čarodejnícky spôsob liečby pri oboch problémoch súčasne. Jednotlivé problémy sa dali časom odstrániť, ale oba súčasne? To sa ešte nestalo. A ak by sa mu to podarilo, skutočne by sa stal zázrak. Nehovoriac o tom, že poznal len teóriu. Nikdy ani nevyšetroval ženu v tomto smere. Začal s tým len pred polrokom, keď začal vyšetrovať Ginevru a jej tehotenstvo. A potom musel naskočiť do rozbehnutého vlaku. A netreba zabúdať ani na fakt, že on vlastne ani žiadnym liečiteľom nie je.
——
„Takže sme na mieste?“ Severus sa pozrel kútikom oka na Billa Weasleyho.
Ocitli sa v Chelmsforde. Obaja mali na sebe muklovské šaty a kým na Billovi vyzerali celkom normálne, Severus v modrých rifliach a bielej košeli vyzeral prazvláštne. Dvojčatám ešte na Základni chvíľu trvalo, než sa z toho pohľadu spamätali.
V Chelmsforde im Bill privolal taxík, aby sa dostali na adresu, ktorú im priniesla mládež predchádzajúci deň. Teraz stáli pred vysokou budovou. Ako hlásala tabuľa, v budove sa nachádzali kancelárie niekoľkých firiem.
„Áno, sme na mieste,“ prikývol Bill, keď našiel medzi menami firiem aj meno firmy ich človeka. „Schôdzku sme si síce nedohovorili, ale myslím, že stačí jedno švihnutie tvojho prútika a pán Collingwood bude za našou návštevou vidieť to najlepšie, čo ho mohlo dnes postretnúť.“
„To bezpochyby,“ zavŕkal Severus nervózne stojaci vo výťahu, ktorý ich vyvážal na piate poschodie. „Zrejme tam,“ ukázal rukou dopredu, keď z výťahu bezpečne vystúpili.
„Správne,“ pritakal Bill. Dívali sa na nápis na sklených dverách, ktorý im oznamoval, že sa za dverami nachádza sídlo firmy Zásobovanie potravinami – Collingwood. Bill sekretárke povedal, že sú zástupcovia súkromnej internátnej školy, a že by chceli s pánom Collingwoodom prebrať zásobovanie ich školskej jedálne. Žena v stredných rokoch vyzerala, že im neverí ani nos medzi očami. Podozrievavo pokukovala hlavne po Severusovi. Ale ohlásila ich svojmu šéfovi, aj keď vyslovila isté obavy, či ich vôbec prijme, keď si nedohovorili schôdzku. Collingwood ich napriek jej upozorneniu prijal. Po takmer polhodine čakania.
„Čo pre vás môže naša firma spraviť?“ spýtal sa ich starší pán po tom, ako za nimi zavrel dvere svojej kancelárie.
„Imperio!“ zaznel Severusov hlas. „Teraz, myslím, úplne všetko.“
——
„Harry, tak tu si,“ vyrušil ho hlas, ktorý bol síce tichý, ale v prázdnej knižnici znel ako výstrel z kanóna. Preľaknuto sa obrátil. „Pardon,“ zaškľabila sa naňho Ginny. „Hľadala som ťa. Až podľa mapy som zistila, kde si. Čo tu, prosím ťa, robíš?“
„Zodpovedne si pripravujem svoj učebný plán,“ ukázal pred seba. Na stole sa týčila hromada kníh. „Predstav si, že sa tu dajú nájsť všetky knihy, z ktorých kedy učili profesori Obranu.“
„Áno, okrem iného,“ pobavene natiahla. „Ani sa nedivím, že si na to prišiel až teraz.“
„Nerýp,“ dotknuto sa ohradil. „Nakoniec nebudem špekulovať. Každému ročníku zadám to najrozumnejšie, čo som našiel. Z kníh sa aj tak priveľmi učiť nebudeme. Dôležitejšia je prax.“
„A písomky?“ vyzvedala. „Budeš zdávať aj testy?“
„Pre Merlina,“ povzdychol a zvalil sa na stoličku. „To mi nenapadlo. Budem musieť vymýšľať aj testy a tie budem musieť potom opravovať. A tiež asi aj zadávať domáce úlohy. A tie potom čítať,“ vyľakane na ňu pozrel. Neprestávala sa uškŕňať.
„Iste. Aspoň uvidíš, aký tvrdý chlebík je profesorstvo,“ posmievala sa. Potom si mu ale sadla do lona a objala ho. „Pán profesor, ak mi sľúbite, že mi dáte Vynikajúcu z Obrany, rada vám pomôžem s čítaním domácich úloh a s opravovaním písomiek, aspoň nižších ročníkov,“ zapriadla mu do ucha.
„Slečna Weasleyová,“ zapriadol aj on, ale uhol, keď ho chcela pobozkať. „Budeme sa tváriť, že som túto vašu ponuku prepočul. Inak by som bol prinútený napariť vám mesačný trest,“ nevinne natiahol a zdvihol ju zo svojich nôh na jej vlastné. „Vy odo mňa tú Vynikajúcu proste dostanete a pritom budem na vás oveľa tvrdší, než na ostatných. V opačnom prípade to budem považovať za osobnú prehru,“ zaškľabil sa na ňu a priložil na hromadu kníh ďalšiu, ktorú našiel v regáloch. Pohľad na všetky tie knihy mu nerobil dobre. „A okrem toho čas, ktorý s vami mienim tráviť, rozhodne nebudem zahadzovať nejakým stupídnym čítaním,“ zamrmlal jej do ucha. „Pomôžeš mi s tým?“ frustrovane ukázal na knihy.
„Čo mám s tebou robiť?“ rezignovane povzdychla.
„Milovať ma?“ nevinne ponúkol.
„Tu?“ vyvalila oči.
„Nie tu, ale vždy,“ zasmial sa. „Povedal som, aby si ma milovala, nie aby si sa so mnou milovala,“ vysvetlil jej ten nepatrný rozdiel.
„Tak keď nechceš,“ mykla plecami a vybrala sa s náručou plnou kníh k dverám.
„Počkaj!“ zarazene sa ju snažil zastaviť. Smejúc však pokračovala ďalej. Pozbieral zvyšok kníh a utekal za ňou. „Toto by sme si mali vysvetliť,“ spustil, keď ju dohnal. Len sa uškŕňala. „Zrejme sme sa nepochopili…“
„Ale pochopili. Ibaže ty teraz musíš spracovať svoj plán.“
„No, to by som asi mal,“ prikývol. „Ale myslím, že to nebude až také zložité. Zbytočne som to odkladal a snažil sa tomu vyhnúť,“ vysvetľoval.
„Áno, to Hermiona tiež tvrdila,“ mrkla naňho. „Tak ako chceš viesť svoje hodiny? Ešte si mi nič neprezradil. A vzhľadom k nášmu vzťahu si myslím, že by som mohla mať právo niečo vedieť dopredu,“ zvodne sa naňho usmiala. Musel si dávať pozor, aby sa nezosypal zo schodov, z ktorých práve zostupovali.
„Nemám tušenia,“ priznal. „Určite pútavo a zábavne,“ pousmial sa.
„To si mi toho teda povedal,“ hrala ublíženie.
„Vážne netuším. Určite vás nebudem dusiť teóriou. Určite bude duelantský pohár a ja pevne verím, že to Malfoyovi natrieš. No a ešte mi napadlo niečo, čo by mohlo váš školský rok spestriť,“ povytiahol obočie.
„Nielenže si mi nič nepovedal, ale si vo mne vzbudil viac zvedavosti,“ vyčítala mu.
„Nemôžeš chcieť, aby som svoje profesorské prekvapenia vyzrádzal dopredu,“ protestne vrtel hlavou. „Niečím sa predsa blysnúť musím.“
„Už teraz sa toho desím.“
„Ručím ti za to, že sa desiť nemusíš.“
„Harry! Ginny!“
Obaja sa otočili za výkrikmi. Od hlavnej brány k nim bežali Hermiona s Dracom. Obaja boli vonku a pomáhali so stavbou veží. Obaja boli spotení vďaka vysokým teplotám, ktoré vonku vládli a obaja vyzerali rozrušene.
„Čo sa deje?“ Harry stiahol obočie.
„Ozvala sa Katie Bellová,“ spustila Hermiona. Strelila pohľadom po knihách, ktoré obaja niesli, ale nekomentovala to. Draco bez slov vzal knihy z Ginniných rúk a všetci štyria sa pustili cestou na Základňu. „Galeónom,“ dodala. „Pred chvíľou žiadala pomoc pre seba a svoju rodinu. Dvojčatá už bežali za Remusom.“
„Dobre,“ prikývol Harry mysliac na sľuby, ktoré porozdával takmer všetkým. Nie, tentoraz to nebude on, kto pôjde zachraňovať. Galeóny, ešte tie z DA, boli stále nápomocné. Aj Colin a Čcho nimi žiadali pomoc. Ak všetko dobre dopadne, o malú chvíľu sa k nim na Základňu pridá aj Katie. Výhodou týchto galeónov bolo aj to, že nielen oni na Základni, ale všetci tí, ktorí boli súčasťou Dumbledorovej armády, o týchto výzvach vedeli a mohli požiadať o pomoc aj oni. Finch-Fletchley zavolal neskoro.
Dvojčatá občas vyslali správu, aby nikto neváhal. Aby prišli za nimi. Aby sa k nim pridali. Predpokladalo sa, že očarovaný galeón majú všetci, že ho nestratili. A predpokladalo sa aj to, že si všetci čo najskôr uvedomia hrozbu a zavolajú prv, než bude neskoro.
„Zdá sa, ako by sa smrťožrúti zameriavali na členov Dumbledorovej armády,“ nadhodila o niečo neskôr Ginny. Spolu s Hermionou boli u Harryho. Nie pre to, aby mu pomohli s učebným plánom, ale aby tam všetci prečkali, než sa vrátia dvojčatá, Draco a Remus aj s Katie a jej rodinou.
„Slizolinčania a Umbridgová, im poskytli zoznam. A boli to väčšinou čarodejníci z muklovských rodín. A tí nemajú ktovieakú ochranu. Menej ich bolo polovičných,“ smutne dodala Hermiona.
„Budeme musieť ešte raz a dôrazne napísať všetkým známym,“ pridal sa aj Harry. Nech by robil čokoľvek, teraz sa na učebný plán sústrediť proste nedokázal. „Vypýtam od Severusa adresy všetkých absolventov Rokfortu, ktorých sme poznali. Chrabromilčanov zvládneme my, Bystrohlavčanov Luna a Čcho. Ale chýba nám niekto z Bifľomoru,“ zamračil sa.
„Kiež by sa na tú výzvu ozvala aspoň Susan Bonesová,“ skonštatovala Ginny.
„Niekto sa určite ozve,“ povzbudivo sa na dievčatá usmial Harry. „Ale budeme sa musieť zmieriť s tým, že niekto to už nestihne. Buď sa odídu do zahraničia skryť, alebo proste…“ mykol plecami. „Nemáme správu o tom, že by sa niečo stalo Bonesovcom,“ snažil sa ich posmeliť. Obe mali Susan radi a on si pamätal, že mal svojho času rád jej tetu na Ministerstve. Aj keď možno práve to, že pracovala na Ministerstve, mohlo byť pre nich osudné, ale o tom by už vedeli.
„Dúfajme,“ zamrmlala Hermiona. „A dúfajme aj v to, že sa im pri záchrane nič nestane.“
——
Ani jeden z nich nepredpokladal, že by mal nastať nejaký problém po tom, čo na Collingwooda zoslali Imperius. Vlastne mu ani nevysvetľovali, čo by chceli. Proste len oznamovali, čo chceli. Pri odchode z jeho kancelárie sa Severus trocha pohral s pamäťou slečny sekretárky. Collingwood ich svojím autom vzal k jednému menšiemu skladisku. Sediac v aute videli, ako svojim zamestnancom prikazuje, aby skladisko bez rečí okamžite vyprázdnili a jeho obsah nákladnými autami preniesli do ďalšieho, ktorý sa nachádzal najbližšie k ich súkromnému skladisku.
Mali šťastie. Skladisko napĺňali v noci. Ráno potom prichádzali autá zo škôl a iných inštitúcií, ktorým boli zásoby určené, a tovar si odvážali. Preto bolo v skladisku málo tovaru. Stačili tri nákladné autá a skladisko sa vyprázdnilo. Zamestnanci dostali ten deň voľno.
„Je to tu dostačujúce,“ skonštatoval Severus, keď si obzeral teraz už prázdne skladisko.
„Môj zástupca dostal inštrukcie, aby sa do tohto skladiska neprivážal žiaden cudzí tovar,“ postavil sa k nemu Collingwood. Poslušne a bez námietok. „A dostane váš zoznam. V noci potom nákladné autá privezú to, o čo požiadate a sklad sa uzamkne. Dostanete vlastný kľúč a v priebehu dňa si môžete pre tovar prísť. Hocikedy vám to bude vyhovovať.“
„Len zo zvedavosti, ako to funguje?“ vyzvedal Bill. Ignoroval Severusov podráždený pohľad, ktorým mu chcel povedať, nech láskavo nezdržuje. „Ako privážate tie potraviny?“
„Máme vlastných zásobovateľov. Mäsiarov, pekárov, poľnohospodárov a ostatných. My máme na starosti vlastne len to, že dáme potraviny na jednu hromadu a kuchyne ich od nás prevezmú,“ usmial sa. „Vlastne šetríme čas kuchyniam pri zháňaní jednotlivých potravín.“
„Aké príznačné,“ zavŕkal ironicky Severus. „Presne to sme hľadali aj my.“
„A nie ste sami. Rovnaké starosti majú vlastne všetky kuchyne. Šetríme im čas.“
„Výborne,“ posmešne natiahol Severus a pohľadom varoval Billa, aby nekládol ďalšie nezmyselné otázky. „Trocha sa tu ešte porozhliadnem. Vy by ste mohli ísť von a dohodnúť sa na ďalších maličkostiach,“ navrhol netrpezlivo.
Díval sa, ako obaja muži vychádzajú pred sklad. Zašiel za veľký regál, ktorý zíval prázdnotou a tlmene zavolal do priestoru.
„Dobby!“
„Pán Severus si praje?“ zjavil sa pred ním škriatok. Aj by mu rád pripomenul, že on je pán riaditeľ, prípadne pán Snape, rozhodne nie pán Severus, ale škriatok sa zjavne rozhodol brať skutočnosť, že je Potterovým strýkom ako niečo, čo mu dáva právo nazývať ho menom. Momentálne na to kašľal. Uvedomil si, že keby mu to na tomto mieste vyčítal, mohol by škriatok vyvolať neprimeraný rozruch trieskaním si hlavy o regál, ktorý sa nachádzal až dramaticky blízko.
„Na toto miesto sa každú noc navozia potraviny pre Rokfort. Som si istý, že si to tu zapamätáš. Spolu s niekoľkými ďalšími škriatkami ich potom premiestniš na Rokfort a tam rozdelíš, rovnako ako predtým, časť do kuchyne, časť na Základňu. Týmto ťa, ako riaditeľ Rokfortu, menujem hlavným rokfortským zásobovačom. Budeš to mať na starosti,“ oznámil mu autoritatívnym tónom. A škriatok vyzeral, že sa od šťastia pominie.
„Rokfort bude mať znova jedlo!“ rozplýval sa. „Znova bude z čoho variť! Dobby je nesmierne šťastný. A Dobby pánovi Severusovi ďakuje. A sľubuje, že sa o všetko postará tak, aby boli naňho páni Severus a Harry hrdí!“
„Dobre, dobre, už čuš, lebo ťa tu niekto zbadá,“ prerušil jeho radostné vyčíňanie. Dobby sa ospravedlnil, ešte raz sa poobzeral a zmizol.
Severus si vydýchol. Vyšiel pred skladisko, kde sa Bill s Collingwoodom dohadoval na podrobnostiach. Odovzdal mu zoznam, ktorý potrebovali mať do rána na sklade a upozornil, že sa zoznam môže rozširovať. Respektíve, že sa bude rozširovať. V septembri bude dvojnásobný a oni predpokladali, že za pár mesiacov môže byť aj trojnásobný. Collingwood povedal, že to nie je problém. Stačí len mailom poslať novú požiadavku. Tu však nastal problém. Kde sa čarodejníci dostanú k mailu?
Poslať Collingwoodovi sovu by asi nebolo rozumným spôsobom dorozumievania. Jemu by to síce nerobilo problém akceptovať, ale sovu môže zbadať iný mukel, ktorému by to už do hlavy nešlo. Osobne sa stretávať a musieť vymazávať pamäť každému, s kým by pri stretnutí s Collingwoodom prišli do kontaktu, tiež nebolo najjednoduchším spôsobom. Tiež nemajú po ruke muklovskú poštu. O faxe či telefóne nehovoriac.
„Pošleme vám mail,“ rozhodol Bill. Severus sa naňho zamračil. Len mykol plecami. „Dajte mi svoju mailovú adresu. Ak by prišlo k zmene objednávky, dáme vám vedieť dopredu.“
„Výborne,“ súhlasil Collingwood a vytiahol vizitku, na ktorej bola aj mailová adresa. „A spôsob platby je tiež už určený. Vždy prvého v mesiaci necháte zlato v skladisku v tejto truhličke,“ podal im ich vlastnú truhličku, ktorú mu navrhli a ku ktorej existovali len dva začarované kľúče a nešla otvoriť žiadnym násilným spôsobom. „Môj zástupca mi ju prinesie, aby som si ju v súkromí otvoril a potom prázdnu prinesie sem,“ usmieval sa. „Myslím, páni, že máme všetko vybavené a mohli by sme sa rozlúčiť. Hneď zajtra ráno tu budete mať svoje potraviny prichystané. Všetko čerstvé.“
„Ďakujeme,“ usmial sa Bill.
„Odveziem vás niekam?“ ponúkol sa, keď si otváral auto.
„Nie, to je v poriadku. Dostaneme sa stadeto vlastným spôsobom.“
„Dobre páni. Prajem vám príjemný zvyšok dňa a som si istý, že naša spolupráca bude prínosná ako vám, tak i mne. A že budú spokojné obe strany.“
„To dúfam,“ vrkol Snape dívajúc sa za odchádzajúcim autom. „Posielať mail, Weasley?“ otočil sa k nemu. „Môžeme posielať maily? A čo sú to vlastne maily?“
„Internetová pošta, Severus,“ vysvetlil pokojne. „Nemáme možnosť byť s ním v kontakte. Hermiona bude musieť, po každej zmene objednávky, zájsť do tej knižnice, kde boli včera a poslať Collingwoodovi mail,“ usmial sa. „Našťastie mi včera podrobne vysvetlili, ako funguje internet. Inak by sme vyzerali pred tým chlapom ako dvaja hňupi. A teraz moja práca. Idem to tu začarovať tak, aby mal ten niekto, kto by to tu mohol sledovať pocit, že vidí nákladné autá, ako odvážajú preč naše objednávky.“
——
„Bola som v kontakte s Oliverom Woodom,“ prezradila im Katie Bellová, keď sa spolu so svojimi rodičmi udomácnila na Základni. Lepšie povedané, jej rodičia sa udomácňovali, kým ona sedela spolu so svojimi priateľmi a Molly do nich pchala čerstvé koláče a pomarančový džús. „Hneď, ako sa objavila tvoja výzva kvôli metlám,“ obrátila sa na Ginny. „Spomenula som mu ju a hovorila som aj o tomto mieste. Zdráhal sa, ale keď zaútočili na jeho tetu s rodinou, rozhodol sa, že príde aj on. Má možnosť priniesť so sebou takmer tridsať metiel.“
„To by bolo výborné,“ radovali sa dvojčatá. „To už by sme ich mali takmer päťdesiat, dostatočné množstvo k tomu, aby sme sa mohli bez problémov pohybovať po pozemkoch.“
„Kedy a ako chce prísť?“ spýtal sa Harry.
„To je problém,“ posmutnela. „Boli to vlastne naši susedia. Jeho rodičia sa chystajú utiecť. Prehováral ich, ale nepochodil. On utiecť nechce. Chce vziať metly zo svojho tímu Puddlemere United, ktoré je už rozpadnuté a prísť sem. Ibaže sa s nami nemá ako skontaktovať. Preto som mu sľúbila, že hneď, ako sa sem dostanem, tak mu pošlem sovu a dohodneme sa, kde a ako by sme sa stretli. Teda, ak by bolo možné ho sem dostať,“ dodala opatrne a pozrela na Harryho. Dvojčatá okamžite vybuchli v novom záchvate nadšenia.
„Preto budeme musieť získať adresy všetkých a poslať im sovy,“ nadhodil Harry. „Nie je problém. Pošli mu sovu a dohodnite sa. Dvojčatá a Lee si to vezmú na starosť. Dohodnú sa, kto preňho pôjde,“ vypustil. Všetci naňho pozreli. Nebude sa ponúkať, že preňho pôjde aj on? Len mykol plecami. „Napokon sa sem možno dostanú všetci, nielen členovia DA,“ usmial sa na nich.
„Čo sa deje?“ potichu sa ho spýtala Ginny, keď vypukol nový rozvášnený rozhovor. Tentoraz dvojčatá spustili, že o chvíľu tu bude komplet chrabromilská metlobalová elita a oni budú môcť vytvoriť minimálne dve rovnocenné družstvá a poriadne si zahrať.
„Čo myslíš?“ zatváril sa nechápavo.
„Nechceš ísť von,“ stiahla obočie. „Ani pre Katie a teraz ani pre Olivera. To sa deje. Prečo?“
„Pretože som mal vážne rozhovory ako s tebou, ak si spomínaš, tak aj s Malfoyom a mojím strýkom. Nechcem byť nevrlým, chcem sa zamerať len na niektoré veci. Nemusím byť predsa pri všetkom, nie?“ nevinne sa zaceril.
„Toto je ten dôvod?“ stiahla obočie.
„Iste,“ ubezpečil ju. „No a, keď si tak krásne vyriešila náš nedostatok metiel, tak môžem s radosťou oznámiť, že na narodeniny dostaneš môj Blesk,“ jemne jej naznačil. „Nemáme možnosť chodiť po obchodoch, aby sme vyberali darčeky a…“
„Ty mi chceš dať svoj Blesk?“ vyvalila oči. „Ten Blesk? Ale prečo? Budeš ho potrebovať…“
„Ale nebudem. Na to, aby som preletel po pozemku, mi stačí aj Ometlo, pri troche šťastia vyfasujem jeden z Malfoyových Nimbusov,“ zazubil sa. „Ty potrebuješ Blesk viac. Budeš predsa kapitánkou metlobalového družstva a aj keď by som mal byť ako profesor nestranný, hádaj ktorému tímu budem držať palce?“ povytiahol obočie.
„Ale je to pamiatka po…“ nedokončila.
„No a čo?“ usmial sa. „Len pre to, že mi ju dal Sirius, ju teraz mám držať zamknutú v skrini? Je to len metla a tá má slúžiť. Tak poslúži tebe. Siriusa si predsa nosím v srdci.“
„Tak fajn, budem sa ju snažiť nezničiť,“ dodala takmer placho a vtisla mu jemný bozk.
„Snaž sa vyhrať pohár.“
——
Situácia sa pozvoľna upokojovala. Dobby spolu s troma škriatkami hneď na ďalší deň otestovali novú formu zásobovania a všetko prebehlo bez komplikácií. V rokfortskej kuchyni sa objavilo zatiaľ len minimum zásob. Na Základni bolo však dostatok zásob v každej kuchyni na každom poschodí. Všetkým sa uľavilo, potravinová kríza bola zažehnaná.
Harry odovzdal Severusovi svoj učebný plán a ten ho posunul Pomone. Spolu s profesorkou Vectorovou rozposlali zoznamy učebníc a pomôcok. Nebolo ich tentoraz toľko, koľko v minulých rokoch. Niektoré rodiny skutočne ušli z krajiny, niektoré sa jednoducho len báli poslať svoje deti na Rokfort. Aj keď v Dennom Prorokovi už nevychádzali články osočujúce Rokfort a nepriamo im sľubujúce pomstu.
Nová mladá krv sa pustila do stavania veží a Harry, ak mal Severus čas, tak sa spolu venovali testovaniu kúziel. Čo zase až tak často nebolo, Severus mal práce vyše hlavy a nechcel sa vzdať ani jednej zo svojich povinností. Tak sa Harry častejšie nachádzal na pozemkoch, kde pomáhal Hagridovi a ostatným. A všímal si Ginny. Jeho priateľka síce vyzerala veselo, ale on ju poznal dokonale. Videl na nej, že nie je z výsledkov vyšetrenia nadšená. Teda, keby bola, tak by zrejme pochyboval o jej normálnosti. Ale bolelo to. Bolelo ho, že aj keď sa zdalo všetko v poriadku, cítil z nej nepatrný odstup. Akoby si nebola istá. Nie sebou, ale ním. A tomu musel zabrániť. Bola s ním, milovala sa s ním, trávila s ním každú voľnú chvíľu, ale akoby na niečo čakala. A on vedel, na čo podvedome čaká. A presne vedel, čo musí spraviť. Len k tomu musí mať príležitosť.
„Čo sa tu deje?“ stiahol obočie, keď zbadal rozruch na Základni. Vracali sa práve z pozemkov, kde dostavali dvadsiatu vežu. Zbadal Pomfreyovú, ako beží na ošetrovňu. A rozbehli sa tam všetci.
„Stojte,“ zastúpila im cestu Tonksová. Vyzerala nešťastne.
„Čo sa stalo?“ zopakovali otázku Hermiona s Ginny.
„Remus, Bill, Katie a Oliver, boli napadnutí,“ vysvetlila.
„Sú v poriadku?“ netrpezlivo sa spýtala Ginny.
„Nikto nie je…“ Hermiona radšej nedokončila.
„Nie, sú pozráňaní, ale dostanú sa z toho. Aj keď, Remus je na tom dosť zle. Teraz dnu nemôžete!“ zabrzdila Harryho. Ginny ju objala okolo pliec a sadli si spolu na lavicu pred ošetrovňou. Hermiona sa neprítomne dívala na dvere ošetrovne. Mal tam ísť Draco, ale nešiel. Šiel s Nottom do sovinca vyberať vhodné sovy. Ešte sa nevrátili.
„Na metlobalovom štadióne?“ neveriacky sa spýtal Harry. Tam sa mali s Oliverom stretnúť. Až teraz si všimol množstvo metiel porozhadzovaných na chodbe vedúcej k východu zo Základne. Niektoré boli polámané, málo z nich vyzeralo, že je v poriadku.
„Nie, tu,“ zavrtela hlavou Tonksová a dívala sa na Harryho. „Oni snorili okolo hradieb a videli miesto, odkiaľ sa premiestňujeme. A vyčíhali si ich. Keď sa sem vrátili, zaútočili. Nečakali to, moment prekvapenia bol na smrťožrútskej strane. A oni to schytali,“ vysypala zo seba. Harry sa na ňu len díval.
„Najprv jedlo a teraz toto,“ vypustila Hermiona. „Zase nás chytili do pasce. Teraz sa odtiaľto nebudeme môcť dostať. Hlavnú bránu tiež určite sledujú.“
„To by nemal byť problém,“ zaprotestoval Harry. V hlave mu to šrotovalo. „Dôležitejšie je zistiť, kto je ešte vonku. A varovať ho, aby sa sem nevracal. Aby to neschytali ďalší.“