Voldemort tentoraz nesedel na svojom tróne. Obklopil sa svojimi najbližšími, alebo aspoň tými, ktorí si namýšľali, že patria k jeho najbližším. Zavrel sa s nimi v jednej z mnohých súkromných miestností na svojom hrade a posadili sa k oválnemu stolu. Musel ich považovať za schopnejších, inak by si ich nepovolal, aby s nimi preberal najbližšie postupy. To Dacian za tú chvíľu, čo sa nachádzal na hrade svojho otca, vypozoroval. Nechápal ale, čo robí na tomto sedení on. Možno sa jeho otec predvádza, ukazuje svoju moc. Otec. Stále ho pri tej predstave striasalo. Ale stále to bolo lepšie, ako byť zavraždený. Možno ho napokon ušetrí, aj keď mu bolo jasné, že otcovskú lásku, alebo aspoň náklonnosť, očakávať nemôže. Nebol naivný. Vedel, kto je lord Voldemort. Informácie sa dostali aj do Rumunska. Vlastne už vtedy, keď len nastupoval do Dračieho rádu vedel, kto je Temný pán. Ale že to napokon bude jeho otec? Možno by sa z toho nakoniec dalo niečo vyťažiť.
„Takže vravíte, že naše možnosti sú veľmi obmedzené,“ vypustil Voldemort ľadovo, očami prebodával Lestrangovú a pohľadom ju vyzýval k odpovedi.
„Skôr si myslím, že naše možnosti sú úplne zahatané,“ nervózne z nej vyliezlo. Bála sa jeho reakcie, ostatne ako všetci prítomní. Až na Daciana. Ten sa síce stal svedkom jeho zverstiev, ale to bolo po tom, čo mu nevyšiel plán s drakmi. Nemyslel si, že by mučil pri každej príležitosti, len pri náznaku nezdaru. Jeho otec bol netvor, ale aby ich trestal už len pri porade?
„Pre lorda Voldemorta nie je žiadna možnosť zahataná,“ sykol nebezpečne. Nagini ho zasyčaním podporila. A prítomných striaslo. „To ste si už mohli uvedomiť dokonca aj vy, hlupáci.“
„Pane, ak by existovala nejaká možnosť…“ skúsil Dolohov.
„Mlč!“ prerušil ho hneď v zárodku. „Nechajte ma premýšľať. Rokfort sa stal samostatnou inštitúciou, do ktorej nemôže zasahovať nikto zvonka. Však? Vďaka vašej neschopnosti na Ministerstve. Ale dobre, na to som už zabudol,“ ironicky natiahol. „Ak sa na prvý pohľad javí, že nemôžeme zasahovať do diania na Rokforte, to ešte neznamená, že zasahovať nebudeme. Nejakú možnosť si nájdeme,“ na moment zmĺkol a postupne všetkých spražil pohľadom. „Tak na čo čakáte? Toto má byť porada, tak sa raďme,“ posmešne sykol.
„Sršeň, pane…“
„So Sršňom ma nezaťažujte,“ umlčal Rabastana. „Je jedno, čo sa v ňom píše. Nech hlásajú, že je Rokfort bezpečný. To nám bude vyhovovať. Nech sa tam zhromažďujú v márnej nádeji, že zhromažďujú sily, necháme ich tak. Nech si myslia, že je Rokfort tým najbezpečnejším miestom na svete, všetkého však len dočasne. Bude nám hrať do karát, keď sa všetci sústredia na jedno miesto. O to bude máš úder efektívnejší, či skôr definitívny.“
„Ale, pane, ako…“ Rodolphus stiahol obočie
„Môj milý Rodolphus,“ vypľúval každé slovo. „Nech majú momentálne obranu akúkoľvek silnú, nech majú zabezpečený Zakázaný les, nech budú robiť čokoľvek, žiadna obrana nie je neprekonateľná,“ významne sa zaškľabil. „Neviem síce, čo presne, ale niečo na nich platiť bude.“
„Niečo ako draky?“ skúsil Dacian. Ako jediný mal v hlase istotu. Voldemort sa naňho pozrel. Akoby si až teraz všimol, že je tam aj on.
„Ten chlapec je tu pár mesiacov a chápe viac, ako vy všetci dohromady,“ prskol s úškľabkom. „Správne. Niečo určite existuje, čo bude na ich ochranu platiť. A ja na to prídem, ešte mám veľa možností. S tým sa vy nezaťažujte. Predpokladám totiž, že budú pripravení na sústavné útoky na ich magickú bariéru z našej strany, takže tu sa energia míňať nebude. Ak by vám to nerobilo ťažkosti a ak by som mohol byť taký smelý a dúfať v to, že vás znenazdajky prepadne nejaký nápad, akoby sa im dalo škodiť iným spôsobom?“
Dacian sa pozrel na šesticu smrťožrútov. Vyzerali, že aj keby náhodou mali nejaký nápad, tak sa ho neodvážia povedať. Potom sa pozrel na svojho otca a ten ho prepaľoval skúmavým pohľadom.
„No, teda neviem, či by som sa mal zapájať,“ opatrne z neho vyšlo.
„Len do toho, syn môj,“ zasipel Voldemort ironicky. Bella Daciana zavraždila pohľadom, ostatní sa naňho neodvažovali pozrieť.
„Vnútri sa cítia v bezpečí, zdanlivo silní, pretože sa skrývajú za mocnou bariérou. Ja by som na ich obranu aj tak narážal, keď nie pravidelne, aby sa nemíňala energia, tak aspoň občas. Nemôžeme vedieť, ako sú vnútorne zabezpečení, ale mohlo by ich zamestnávať, keby opravovali možné trhliny z útokov. Bolo by vhodné, keby sme mali vnútri špeha a…“
„Špeha?“ nepriateľsky sa zachechtala Bellatrix. „A ako by sme tam asi tak prepašovali špeha, mladý, čo?“ v jej hlase bolo cítiť pohŕdanie. Rabastan s Averym okamžite pohliadli na Temného pána, ktorý sa ale do rozhovoru zjavne zapájať nemienil, len ich s pobavením pozoroval.
„Určite nie vás,“ pokojne jej odvetil Dacian. „Nechceli ste tam poslať smrťožrútske deti, tak ich tam pošlite. Iste že sa do centra diania nedostanú,“ okamžite dodal, pretože videl Bellino nadýchnutie k posmeškom. „Nikto ich nepozve do jadra toho mesta, či čo to tam majú vybudované. Nikto ich nezasvätí a neprezradí im ich plány. Ale mohli by tam byť a pozorovať. Ak je pravda to, že Harry Potter bude učiť, aké kúzla si myslíte, že bude učiť za predpokladu, že bude počítať s vašimi útokmi? S tým, že sa znova podarí použiť podobné zabudnuté tvory, akými boli draky? Za predpokladu, že si tam vytvárajú armádu, pretože musia počítať s tým, že vy ju tvoríte tiež? Za predpokladu, že k boju príde a všetko nasvedčuje tomu, že k nemu príde práve na Rokforte? A môže to byť už, napríklad za pol roka, kedy sa bude škola hemžiť deťmi?“ povytiahol obočie. „A okrem toho, oni nepočítajú s tým, že ich tam pošlete, takže sa na túto možnosť ešte nestihli pripraviť a vlastne ani nebudú vedieť, ako reagovať v prípade, že tam budú a môžu vysielať informácie,“ dodal. Díval sa Belle do očí a videl v nich nepriateľstvo. A bolo mu to jedno.
„Zaujímavé,“ pobavene skonštatoval Voldemort. Díval sa raz na Daciana, potom na Bellu. „Len pokračujte, do toho, akoby som tu ani nebol,“ vyzýval ich s nádychom sarkazmu. Bella stisla čeľusť.
„Možno máš pravdu,“ vrkla so sebazaprením na Daciana.
„Nedokážu pred nimi zatajiť všetko a z náznakov sa dajú vyvodiť závery,“ pridal sa Avery.
„Budú ich sledovať,“ namietal Rabastan.
„A oni budú sekať dobrotu, len budú mať oči na stopkách,“ mykol plecami Rookwood.
„Keď nič iné, tak im aspoň sťažíme ich budúcu existenciu,“ prikývol Rodolphus.
„A čo keď sa nám podarí prelomiť bariéru a zaútočíme na hrad?“ Bella pozerala uprene Dacianovi do očí. S posmeškom. „Čo potom s nimi? Môžeme ich varovať, ale nebudú môcť utiecť.“
„Bella, nevrav, že ti na tých deťoch záleží,“ zasmial sa Voldemort.
„Mne? Ani náhodou, ale ich rodičom by sa to mohlo nepáčiť.“
„Ich rodičia ale veľmi na výber nebudú mať, však? O to sa už vy postaráte.“
„Keby prišlo k útokom, už ich nebude nikto strážiť tak pozorne, ako dovtedy,“ odpovedal Dacian Belle. „A oni budú môcť prebehnúť na druhú stranu, na vašu. To by im nemalo robiť problémy,“ natiahol s úškľabkom a prepaľoval Bellu očami.
„To asi nie.“ Videl v jej pohľade nevraživosť.
„Nejaké nápady, ako im znepríjemniť život, by ste nemali?“ nabádal ich Voldemort. Zdalo sa, že on už nápady má, ale bavilo ho sledovať ich dohadovanie. V túto chvíľu áno. Pred pár týždňami by ich najradšej všetkých pozabíjal. Alebo aspoň poriadne pomučil. Teraz si z nich doslova robil žarty.
„Ja by som možno jeden nápad mal,“ Dacian sa pozrel svojmu otcovi priamo do očí. Ten mlčal, len ho s úškrnom vyzýval pokračovať. „Hovorí vám niečo termín blokáda Leningradu?“ spýtal sa smrťožrútov, ale neprerušil očný kontakt s Voldemortom.
„To nacistické obliehanie ruského mesta, ktoré trvalo vyše dvoch rokov?“ opýtal sa Avery. Dacian prikývol a až potom na nich pozrel.
„Nacisti sa snažili vyhladovať Rusov.“
„Ale ako iste vieme, tak nacisti skončili pri tejto akcii zle,“ Bellatrix posmešne upozornila na tento fakt.
„Takmer sa im podarilo obsadiť mesto,“ namietol. „Že boli nacisti neschopní, to je ich problém.“
„Podcenili Rusov,“ nadhodil Rabastan.
„A z toho plynie čo? Že budeme Rokfort obliehať? To skutočne bude nenápadné.“
„Ale obliehať ho budete, nemám pravdu?“
„Určite to nebudeme robiť okato. Stačí, že oni budú vedieť, že to robíme. A pri tej príležitosti, prečo ich neoddeliť od prísunu potravy?“ ozval sa Rokwood.
„Som nesmierne rád, že vám to začalo myslieť,“ zachechtal sa Voldemort. „Aj keď vám musel mierne napomôcť tuto, Dacian. Vám by nenapadlo nič, už opäť. Nemôžete vraždiť, tak ste nešťastní,“ vzápätí sa zamračil. „Neprirovnával by som nás k nacistom. Tí to pekne posrali. Ale myšlienka to bola dobrá. Ak si neviete rady, ak nemôžete obsadiť mesto, skúste ich tam držať ako potkany v pasci. Bella, ty budeš teraz spolupracovať s Umbridgovou. Pôsobila na Rokforte, bude vedieť, odkiaľ mali prísun jedla. Čarovať nemohli a niekto ich zásobovať musel. A potom ich odrežete od stravy. Hocako. Rabastan, vezmeš si pár schopných a budete odpútavať ich pozornosť, budete sa pokúšať narušiť ich obrannú bariéru. Na viacerých miestach, nech to majú sťažené. Rodičia detí pošlú sovy na Rokfort s tým, že ich deti budú chcieť študovať aj na budúci rok. V Dennom prorokovi zatrhnite články osočujúce Rokfort. Nech sú všetci pokojní, nech si všetci myslia, že sa všetko vracia do starých koľají. Alebo minimálne to, že už Ministerstvo otvorene neútočí na Rokfort. Samozrejme žiadne chválospevy, nikto nie je úplne sprostý. Ale nech je pokoj. Potrebujem sa sústrediť na dôležité veci. A chcem, aby si Potter a spol. trápili mozgové závity s tým, čo to všetko má znamenať. A aby mali problémy na viac, smrťožrútske deti na Rokforte, nedostatok jedla a ostatné veci, ktoré sa vám hádam podarí vymyslieť. Všetci rozchod, potrebujem premýšľať. A ty, Dacian, naspäť do žalára. Aký malý, šikovný stratég.“
——
Dacian sa vrátil do svojej izby. Respektíve do svojho žalára. Alebo skôr do prepychového bytu, ktorému nechýbalo skutočne nič, až na to, že dvere boli zamknuté a na malých vetracích otvoroch boli mreže. Inak bolo všetko v pohode. Vážne. Nič mu nechýbalo. Netúžil po prechádzkach po temnom hrade svojho otca. Ani po rozhovoroch so smrťožrútmi. Túžil po slobode, ale na tú mohol zabudnúť. Jeho otec ho nepustí z izby, tobôž z hradu. Takže mu vlastne z toho vychádzalo, že nemôže túžiť po ničom.
Niekde v kútiku duše si však predsa len niečo prial. Aj keď to bolo ťažko predstaviteľné. Túžil minimálne po uznaní od svojho otca. Iné skutočne čakať nemohol, ale keď už je raz jeho otcom, tak aspoň trocha toho uznania. Preto sa mu na porade chcel zapáčiť. Je jeho syn. Otec naňho dvadsať rokov kašľal. Ale teraz je tu. Aj keď vedel, že tu nie je preto, že by s ním chcel Voldemort stráviť Vianoce pri štedrovečernom stole a pod stromčekom. Najprv chcel jeho draky. Tie však už neboli, z čoho ho ešte stále bolelo srdce. Pri nich videl na Voldemortovej tvári, že má aspoň trocha pred svojím synom rešpekt. Pretože dokázal ovládať svojich strašlivých domácich maznáčikov. Ale teraz? Chcel na seba upútať jeho pozornosť aspoň tým, že ukáže, že má rozum. Predložil plán. Necítil preto výčitky svedomia. Rokfort a jeho obyvatelia mu boli ukradnutí. Chcel len, aby ho jeho otec bral vážne. Aby mu dal šancu. Aby videl, že nie je idiot. Aby…
Znelo to fakt príšerne, ale Dacian Miloševič si prial, aby bol naňho lord Voldemort hrdý.
Sedel na posteli, nad ktorou visel strieborno zelený baldachýn a premýšľal na svojím núteným pobytom v Anglicku. Nad svojím detstvom, nad zasvätením do Dračieho rádu, nad svojou sestrou a strýkom. Nad svojou matkou.
Nepoznal ju. Umrela krátko po tom, ako porodila jeho a Elenu. Vychovával ho strýko so ženou. Nemali vlastné deti, preto boli radi, že sa o nich môžu starať. Mal dobré detstvo. Nemohol sa na nič sťažovať. Vážne. Strýko a teta ich milovali a príkladne sa o nich starali. Často im rozprávali staré historky a legendy o drakoch, dračích ľuďoch, ktorí stále ešte niekde sú. Veril tomu. Ako malý chlapec chcel niečomu veriť a veril, že niekde v horách, dobre skrytí, žijú draci.
Keby tak vedel, že draky sú len pár kilometrov od nich! Strýko často chodieval z domu. Za obchodmi, ako vysvetľovala teta. Nebolo na tom nič divné. Chlapi z ich dediny chodievali preč aj na niekoľko týždňov. Za obchodom, za prácou. V Rumunskej dedine na úpätí Karpatských hôr bol ťažký život. Ale žiť sa dalo, spokojne a šťastne.
Keď mal on a jeho sestra jedenásť, strýko im prezradil tajomstvo. Dacianovi nerobilo najmenší problém tomu uveriť. S Elenou to bolo ťažšie, vždy bola racionálnejšia, s nohami pevne na zemi. To on bol ten rojko, s myšlienkami stále niekde v oblakoch. So svojimi predstavami a snami. A tieto sa mali naplniť.
Strýko ich vzal do hôr, kde v troskách starého hradu prešli akýmsi mliečnym oparom, aby sa ocitli v inom svete. V zabudnutom, ktorý bol opradený len historkami a legendami. V mýtickom svete, ktorý sa razom stal skutočným. Dacian bol vo vytržení. Jeho sny sa stali realitou, bol pri svojich drakoch, spoznal dračích ľudí a jednoznačne sa chcel stať ich vládcom. Pretože jeho strýko vládcom bol.
Spoznal nový svet a chcel sa stať jeho súčasťou. Zoznámil sa s pravidlami a zákonitosťami a rozhodol sa nový spôsob života prijať. Elena nie. Spočiatku nechcela prijať ani členstvo v Dračom ráde. Napokon súhlasila s jednou podmienkou. Že jej dovolia študovať. Túžila po vzdelaní a poznávaní nového sveta. Toho skutočného. Stala sa akousi externou členkou. Zložila sľub, ale šla na Durmstrang. Nesmela hovoriť o Ráde, o svojom strýkovi, o drakoch, dokonca ani o svojom bratovi. Dokázala to vydržať počas školského roka. Cez prázdniny sa vracala k drakom.
Dacian ostal. Do školy nešiel. Vzdelanie mu poskytli dračí ľudia. Naučil sa pracovať s drakmi, vybudoval si rešpekt a keď mal devätnásť, strýko mu oznámil, že sa stane jeho nasledovníkom. Jeho strýko bol jeho Pánom. A on sa stane Pánom všetkých. Vypočul si staré proroctvo, ktoré predpovedalo, že sa dračí národ stane vládcami sveta. Proroctvo také staré, až bolo takmer zabudnuté. Vládcami nielen čarodejníckeho sveta, ale všetkého živého pod hviezdami. Raz príde deň, kedy draky ovládnu život a moc dračích ľudí bude neohrozená.
Dozvedel sa aj to, že proroctvo predsa len niekto poznal. Okrem dračích ľudí, ktorí s ním žili stovky rokov. Temný pán z Anglicka. Lord Voldemort, ktorý sa ich pokúsil pred vyše dvadsiatimi rokmi získať na svoju stranu. Sľuboval im, že budú vládnuť spolu. Že ich proroctvo naplní. Nenechali sa nalákať na sladké rečičky a vyhnali ho. Nezabudli však. Potom sa situácia upokojila a nebyť toho, že strýkova sestra porodila dvojčatá, aby následne zomrela, všetko mohlo byť v poriadku.
Dacian pôsobil desať rokov v Dračom ráde. Naučil sa mnohému. Okrem chápania drakov sa dokázal na diaľku dorozumieť aj so svojou sestrou. Sila krvi medzi ním, Elenou a strýkom im umožnila duševné vnímanie toho druhého. Začali svoje proroctvo napĺňať. Vedeli, že im stoja pri prevzatí vlády nad svetom prekážky. Vedeli, že vojna v Anglicku ich cieľ do značnej mieri ovplyvní. Museli prekážky odstrániť. Štyroch ľudí, ktorí by im v tom mohli zabrániť. Múdry starec, čierny muž, silný chlapec. Nebolo ťažké zistiť, kto to je. Elena počúvla rozkaz Dračieho pána a šla do Anglicka. Podarilo sa jej dostať sa k nim blízko. Jeho Elena. Jeho sestrička. Starý muž umrel a ona sa rozhodla skoncovať so silným chlapcom. Aby uvoľnila Rádu cestu. A umrela.
Jej smrť už oplakal, stále ho však bodalo pri srdci, keď si na ňu spomenul. A tak skoro to neprestane bolieť. Strýko sa po tomto nezdare zosypal. Vinil sa za smrť Eleny. A to ho ničilo. Potom, potom niekto zabil jeho manželku. A jeho. Dacian sa razom stal Pánom drakov a dračích ľudí. Ale bolesť bola príliš veľká, aby sa dokázal tejto zodpovednosti chopiť. Spravil chybu a tá bola pre Dračí rád osudná. Jednu jedinú chybu. Zaváhal, keď sa mu predstavil jeho otec.
Temný pán, štvrtá prekážka, sa napokon stal aj katom Rádu. Najprv netušil jeho ambície. Myslel si, že mu ide len o drakov. Teda, išlo mu hlavne o drakov, ale potom sa dozvedel, že mu ide aj oňho. Pretože on bol jeho otcom. On pred dvadsaťjeden rokmi zviedol jeho matku a opustil ju. V dobe, kedy sa prvý raz pokúšal získať Rád. Využil ju a odkopol. Dacian nevedel prečo, ale po dlhom čase sa lord Voldemort začal zaujímať oňho a o jeho sestru. Nejakým spôsobom, možno legilimenciou ich tety, sa dozvedel všetko, čo potreboval. Zabil dve muchy jednou ranou. Získal svojho syna a po tom, čo ho prinútil zničiť dračích ľudí, získal aj drakov, ktorí po smrti strýka prešli do absolútneho vlastníctva práve Daciana.
Odvliekol ho odtiaľ do Anglicka, do svojho hradu. Úplne zničeného smútkom. Stratil celú rodinu, stratil svoj život. Musel poslúchať. Bol to jeho otec. A hlavne to bol Temný pán, ktorého musí počúvať každý. Podriadil sa a keď mu prikázal pri tom väzení privolať drakov a dať im príkaz, učinil tak. Bolo to hlavne zo strachu. Ibaže, časom si uvedomil ten pocit, ktorý ho prinútil rozhodnúť sa tak, ako sa rozhodol. Nechcel svojho otca sklamať.
Od začiatku vedel, že ho otec nemá rád. Že ho vyhľadal len preto, lebo chcel drakov. Jeho milované draky ten Potter zničil a on utŕžil ďalšiu ranu. Ale otec sa ho nezbavil. Nie. Nebol to síce taký normálny vzťah medzi otcom a synom, ale jeho otec mu nedovolil pomstiť sa Potterovi. Strčil ho do tohto bytu, držal ho pod zámkom a on z rečí pochopil, že ho otec musí udržať pri živote. O Anglicku nevedel všetko, nieto aby tušil, aké pohnútky má otec k tomu, aby si ho tu držal ako zvieratko v klietke.
Napriek všetkému mu niekde v hĺbke duše horel ohníček túžby. Po otcovom uznaní. Možno, možno sa napokon všetko zmení a jeho otec ho bude mať rád. Aj keď je to čierny mág, ktorého sa všetci boja a ktorý túži po vláde nad svetom. On bol predsa rovnaký. Tiež si túžil podmaniť svet. Ehm, bol vlastne pravým synom svojho otca. A možno, možno by raz mohli spolupracovať.
——
„Rozbehli sme tvoje plány, drahý synu,“ natiahol Voldemort po niekoľkých dňoch a prepaľoval Daciana očami. Od chvíle, kedy sa mu predstavil v rumunských horách, spolu takto osamote nehovorili. Netušil, čo tým otec sleduje.
„Aha, uhm. Dúfam, že sa ukážu ako dobré,“ opatrne vypustil.
„To dúfam aj ja,“ zavrčal. „A verím, že ti napadnú ešte nejaké zaujímavé nápady, ktorými by sme mohli Rokforťanov potrápiť.“
„No, neviem.“
„Predviedol si sa pred mojimi smrťožrútmi. Spravil si z nich úplných debilov, čo zase nebol až taký problém. Preto ti neostane nič iné, len niečo vyšpekulovať. Si celkom inteligentný, čo zrejme nie je prekvapujúce, keď si môj syn. To ti ale nedáva žiadne výhody. Dávaj si pozor na chrbát. Zabiť ťa nemôžu, to majú zakázané, pretože ťa potrebujem živého. Ale znepríjemniť život by ti mohli a ja si ťa rozhodne zastávať nebudem,“ zmĺkol.
Dacian skutočne nevedel, čo na to povedať. Jedno mu ale bolo jasné. Bude si musieť nejakým spôsobom získať otcovu priazeň. Nie preto, aby mu nebodaj niekto neublížil, ale preto, že potreboval rešpekt. Potreboval, aby ho otec bral ako seberovného, pretože sa jasne ukazovalo, že bude vládcom sveta. A on by si mohol kompenzovať svoju túžbu z mladosti. Aby sa dostal aspoň okrajovo k moci. A neskôr? Ktovie. Možno sa mu podarí odstrániť otca a získať vládu pre seba.
„Ja, teda… Potreboval by som plány Rokfortu a okolia. A možno na niečo prídem,“ skúsil.
„Výborne,“ zaškľabil sa Voldemort. Pri značnej dávke fantázie to mohlo vyzerať ako vcelku hrdý úsmev. „Som si istý, že si napokon budeme rozumieť.“
„Môžem sa na niečo spýtať?“ Dacian ani netušil, kde sa v ňom berie toľká odvaha.
„Nie, nemôžeš,“ odbil ho ľadovo. „Ak sa ma chceš spýtať na svoju matku, tak na tú si veľmi nepamätám. Viem, že bola mimoriadne pekná a hlavne povoľná. Poznal som ju asi mesiac,“ zamračil sa. „Alebo možno len tri týždne, netuším. A vyzerá to, že to boli produktívne tri týždne.“
V Dacianovi vrela krv. Snažil sa tváriť pokojne. Nemohol si dovoliť rozčúliť otca. Prinútil sa myknúť plecami.
„To ma nezaujíma,“ vypustil. „Zaujíma ma Rokfort a to všetko okolo toho…“
„Tak to ťa trápiť nemusí,“ prerušil ho výstražne. „To, čo potrebuješ vedieť, vieš. Vieš, kto sú naši nepriatelia a vieš, že proti nim bojujeme. Vieš kvôli čomu. Ale ako a prečo? To je len môj problém. A ak ma náhodou niekedy zaplaví podivný pocit melanchólie alebo nejakého podobného nízkeho citu, tak potom porozmýšľam, či ti niečo z mojich plánov prezradím. A teraz zmizni.“
——
„Tak sme sa stretli na prvej profesorskej porade pod mojím vedením,“ natiahol Severus a prebehol zamračeným pohľadom všetkých zúčastnených. Úplne všetkých profesorov, ktorí budú na budúci rok učiť na Rokforte. Vrátane Weasleyho, Grangerovej a jeho milovaného synovca. Našťastie takmer všetci civeli práve naňho, kým jeho si nevšímali, čo mu vyhovovalo. „Áno, vidíte dobre. Tie informácie z Denného proroka boli pravdivé. Ako riaditeľ som musel prijať troch nových profesorov a koho som prijal, to vidíte aj sami.“
„Je to výborná myšlienka,“ usmiala sa Vectorová na Hermionu.
„Nič proti tomu nenamietame, ani náhodou,“ pridala sa aj Sproutová a priateľsky poklepala Harryho po ramene. „Vitajte medzi nami, pán kolega.“
„Harry bude najlepším profesorom Obrany, ktorého si pamätám,“ uškrnul sa Hagrid. Harryho zaujali pergameny ležiace pred ním a snažil sa zamaskovať červenú tvár sklonenou hlavou.
„Takéto závery je myslím ešte predčasné vytvárať,“ Severus zarazil narastajúce nadšené šumenie. „Pre to tu skutočne nie sme. Preto by som poprosil Weasleyho, aby vám objasnil situáciu.“
„Zdravím,“ Bill sa pousmial na niektorých profesorov, na ktorých mal pekné spomienky. „Ja, profesorka Grangerová a profesor Potter sa pokúsime nahradiť profesorov, ktorí zomreli,“ začal oficiálne. „Dovolím si upozorniť na isté nezrovnalosti v prehláseniach v Dennom Prorokovi.“
„My vieme, že ten plátok vypúšťa do sveta nezmysli,“ zabručala Sproutová.
„Presne tak, preto vám rozdáme oficiálnu verziu nešťastných udalostí,“ prikývol Bill a nechal kolovať niekoľko pergamenov, ktoré si profesori rozdeľovali. „Niektoré prehlásenia v Dennom prorokovi sú však pravdivé. A keďže sa situácia v okolí Rokfortu vyhrocuje a bude čoraz dramatickejšia, aspoň tak predpokladáme, bude lepšie, ak sa dozviete aspoň časť pravdy. Som si istý, že vám všetkým, rovnako ako nám, ide o zachovanie mieru a odstránenie hrozby. A tou jednoznačne lord Voldemort je,“ Bill musel na moment stíchnuť, pretože sa viacerí nervózne oklepávali.
„Smrť už na nás číha,“ šepla Trelawneyová.
„Tak dúfajme, že nečíha. Je pravda, že sa v Rokforte nachádza niečo ako mesto, kde sústreďujeme dobrovoľníkov bojujúcich proti smrťožrútom, rovnako poskytujeme útočisko utečencom a prenasledovaným.“
„Výborne!“ táto myšlienka sa Pomone zjavne pozdávala. „Môžete rátať s našou lojalitou. Už minulý rok som tušila, že sa deje niečo mimoriadne. Nemusíte mať strach, nič neprezradíme, aj keď pochybujem, že je potrebné toto verejné tajomstvo udržiavať v tajnosti.“
„Ide o to, že sa musíme pohybovať po pozemkoch. A to sa tajne robiť nedá,“ zamračil sa Harry. „A ide aj o to, že zrejme budeme potrebovať pomoc.“
„Rokfort sa nám podarilo minulý rok dôslednejšie zabezpečiť,“ vložila sa aj Hermiona. „Je jedno, akým spôsobom. Dôležité je to, že sa smrťožrúti tak ľahko cez hranice nedostanú, čo nám síce vyhovovať môže, ale nemôže nás to uchlácholiť.“
„Nebezpečenstvo bude trvať aj naďalej. A keď nabudúce zaútočia, nestretneme sa s vlkolakmi alebo dementormi. Vytiahnu hrôzy z dôb minulých,“ upozornil Bill. Profesori naňho pozorne hľadeli. „Musíme našu ochranu ešte vylepšiť. Ako? Tak na tom pracujú naši ďalší spolupracovníci.“
„Počítajte s nami,“ vyhŕkli Sinistrová s Vectorovou. Firenze hľadel z okna.
„Les je vyčistený,“ vypustil. „Cítim, že už nie je tým lesom, ktorý si pamätám.“
„Museli sme opraviť magickú hranicu,“ vysvetlila Hermiona takmer až ospravedlňujúco. Aj keď netušila, prečo by sa vlastne mala ospravedlňovať.
„To je v poriadku,“ usmial sa na ňu. „Nevravím, že les predtým bol lepším.“
„Budeme potrebovať vašu prísahu,“ opatrne nadhodil Bill. „Prísahu všetkých. Nie preto, že by sme vám neverili…“
„Je dobre, že neveríte,“ ozvala sa Hoochová. „V dnešnej dobe sa neoplatí veriť nikomu.“
„Prísahu komu?“ vyzvedala Pomona.
„Viete, čo je Fénixov rád a kto ho založil?“ spýtal sa Harry. Ozvalo sa súhlasné bručanie. Aj toto bolo verejné tajomstvo. „Rád stále existuje, prisahať budete profesorovi Dumbledorovi. Aj keď už nežije, jeho duch tu s nami bude až do konca.“
„Spravíme hocičo. Sme rokfortskí profesori a tí budú stáť za Rokfortom. Vždy!“
——
„Tak fajn, to by sme mali,“ zamračil sa Severus v riaditeľni. Ostali s ním len Harry a Hermiona. Ostatní odišli po tom, čo vyriekli prísahu portrétu bývalého riaditeľa. A Bill sa náhlil na Základňu.
„Jeden problém odstránený, ďalšia rada k riešeniu,“ šepol Harry. „Som si istý, že Fred s Georgeom na niečo prídu,“ stiahol obočie. „Toto ich sústavné útočenie nemôže byť predsa až také nebezpečné. Teraz.“
„Môžu ale niečo pritiahnuť, čo…“ namietla Hermiona.
„Viem, preto hovorím, že teraz. Dovtedy musíme niečo vymyslieť.“
„Potter, budeme sa musieť viac sústrediť na tie kúzla. To, že prvé tri k ničomu neboli ešte neznamená, že ďalšie nebudú,“ upozornil Severus miernym, takmer až upokojujúcim tónom.
„Áno, ale bude to čoraz problematickejšie. Zabezpečenie pozemkov, stále častejšie záchranné akcie v teréne. Do toho stále vŕtaš, že odo mňa chceš učebný plán. A ešte si mi nevysvetlil, čo s mladými smrťožrútmi?“ ukázal na kôpky prihlášok od rodičov. Aj tých slizolinských.
„Vectorová sa mi ponúkla, že zoznamy kníh do jednotlivých rodín rozpošle.“
„Na to som sa nepýtal,“ mierne sa zamračil. „Čo s nimi, keď tu budú?“
„Harry,“ ozvala sa Hermiona. „S Dracom sme sa už o tom rozprávali. Aj s profesorom Snapom…“
„Hermiona, mohli by ste ma už volať menom, keď sme vlastne kolegovia,“ nadhodil Severus, ale myšlienkami bol zjavne na kilometre ďaleko.
„No, áno, so Severusom,“ zdôraznila. „Vymyslíme zabezpečenie, vďaka ktorému budú úplne odrezaní od diania mimo Rokfort. Ver mi.“
„Dobre, verím ti,“ povzdychol si.
——
Situácia sa začala vyhrocovať. Všetci vedeli, že to nebude jednoduché, ale zrazu sa toho nakopilo toľko, že mal Harry pocit, akoby strácal pôdu pod nohami. Od vyčistenia Zakázaného lesa ubehol len týždeň, ale jemu sa zdalo, akoby ubehol celý vek. Pred dvoma dňami sa im za dramatických okolností podarilo zachrániť rodinu Colina Creeweyho. Vďaka galeónu z Dumbledorovej armády. Draco tam schytal poriadnu ranu a on s Lupinom mali na mále. Snape skoro vyletel z kože keď sa dozvedel, že Harry vystrčil nos zo Základne mimo ich súkromné výlety, počas ktorých testovali kúzla z Hermioninho zoznamu. Až Billovi s Lupinom sa podarilo vysvetliť mu, že Harryho proste na zadku neudržia.
Pridali sa k nim aj Changovci a Bootovci. Finch-Fletchlyovcov nezachránili. Členovia pendlovali hore dole. Stále bol niekto preč a stále bol niekto zranený. Bill v spolupráci s Hermionou vymysleli zvláštne zaklínadlo, ktorým všetci prítomní prisahali vernosť Fénixovmu rádu. Všetci. Už sa kašľalo na previerky, členom sa musel stať každý. Aj keď len preto, aby si získali jeho lojalitu, ale na akcie s ním nepočítali. S niektorými však museli nutne počítať. Tým bol napríklad aj Lee Jordan, ktorý sa pridal so svojou rodinou.
Spoločne s Fredom a Georgeom sedeli nad mapou Rokfortu a vymýšľali zvláštne zabezpečenie. Smrťožrúti ich obliehali. Útočili vždy len na jedno miesto a skúšali odolnosť ochrany. Zatiaľ bariéra držala. Ale čo v prípade, keď sa k hraniciam začne približovať niečo, čo by ju mohlo hravo prekonať?
„Takže?“ Lupin nadvihol smerom k nim obočie, keď sa ako každý večer po večery stretli na porade Rádu. Tá sa niekedy uskutočnila aj trikrát za deň. Väčšinou na nej neboli prítomní všetci, pretože boli buď v teréne, alebo na ošetrovni.
„Vystaviame akési strážne veže.“
„Na tom sme sa už zhodli,“ zavrčal Severus nervózne. „Každých dvesto metrov bude stáž veža, budeme hliadkovať dňom i nocou. Podarilo sa vám vymyslieť, ako odstrániť ostatné úskalia?“
„Áno, áno, fajn,“ zamračil sa naňho George. Molly nesúhlasne zatskala. „Komunikácia. Vzali sme si príklad z našej sestry a Harryho.“
„Náramok, nie galeóny. Potrebujeme väčšiu plochu, na ktorej by sa zobrazoval text.“
„V každej veži bude akási tabuľa. Ja na ňu niečo napíšem. Informáciu, že som videl niečo podozrivé, plus presnú polohu a táto správa sa zobrazí v každej veži, plus tu, na Základni.“
„Obyčajnou kriedou. Písať na ňu bude môcť každý, kto bude mať službu.“
„S Billom sme to preberali, dá sa to zrealizovať.“
„Potvrdzujem,“ prikývol ich starší brat.
„Pohyb po pozemkoch. Metly.“
„Čo?“
„Je to najrýchlejší možný spôsob dopravy, keď nechcete pustiť testrály a hipogryfy.“
„Nie je ich však veľa. Preto budeme musieť splašiť viac metiel.“
„Zlepšenie zabezpečenia. Vykopať zákopy, napustiť do nich kyselinu. Povysádzať jedovaté brečťany a plazivé mäsožravky. Pripraviť rôzne iné pasce, ktoré by mohli nepriateľa minimálne zdržať.“
„Ak nám dáte ešte čas, vymyslíme všelijaké pasce.“
„No, každopádne sa niečo musí robiť, nie?“ povzdychol Harry a pozrel na Snapa. „Ja som za. Fred, George, Lee, máte voľnú ruku. Zapojíme sa ale všetci. Neville, ty sa budeš musieť porozprávať so Sproutovou a budete musieť čo najrýchlejšie namnožiť dostatočné množstvo rastlín. Ginny, popýtaj sa po Základni, či niekto nepozná niekoho, kto by nás mohol zásobiť metlami. Luna, obíď všetkých a zožeň čo najviac schopných ľudí k príprave elixírov. Zásoby dochádzajú a Severus na všetko proste nestačí. Hermiona, ty mi budeš musieť vymyslieť učebný plán,“ pokúsil sa zavtipkvať. Úspešne. Teda, jeho strýkovi to až také vtipné nepripadalo.
„Nevyzuješ sa z toho,“ vrkol po ňom potichu, kým ostatní sa pochechtávali.
„Takže, primárne rozkazy ste si vypočuli, hor sa do práce,“ ozval sa Lupin do miestnosti.
„Harry Potter, pane!“ prerušil ho piskľavý hlások. V miestnosti sa zjavila drobná postavička. Všetci v momentne stíchli a pozerali na Dobbyho.
„Dobby, ako si sa sem dostal?“
„Dobby potreboval nájsť Harryho Pottera a nájde ho všade, pane.“
„Čo sa deje?“ prikľakol si ku škriatkovi. Jeho výraz sa mu nepáčil. Tušil ďalšie problémy.
„Dobby vie, že Harry Potter je pánom Rokfortu. Už to nie je riaditeľ, ale Harry Potter.“
„Dobre, to je jedno,“ Harry očervenel a stiahol obočie. Nechcel preberať skutočnosť, že je Chrabromilovým dedičom a vlastníkom časti moci po Bystrohlavovej a Bifľomorovej pred všetkými.
„Máme problém, pane. Veľký. Pred chvíľou sa vrátili škriatkovia, ktorí chodili trikrát do týždňa robiť zásoby jedla. Pre celý hrad, pre všetkých. A priniesli informáciu. Škriatkovia nemajú odkiaľ brať jedlo. Ostaneme bez zásob. Nebudeme môcť variť. Ani my a ani vy tu. Ten človek, od ktorého škriatkovia brali jedlo, ktoré bolo Rokfortom predplatené, je mŕtvy. A veľkosklad je vypálený.“
Harry sa sťažka postavil a vstrebával novinku. Ďalší problém. Ďalší sakra veľký problém. Pozrel sa na strýka. Zúfalo. Už to začalo vyzerať, že by sa mohli dostať z akútnych problémov. Miesto vytvárania učebného plánu bude musieť pomôcť vymyslieť, kde sa dostanú k jedlu, aby mali zajtra čo jesť. Kde sa dostať k jedlu, aby mohli v septembri nakŕmiť celý hrad detí.