Harry veril, že sa rozhodol správne. Ocitol sa presne tam, kde aj čakal, že sa ocitne. V Prázdnote. Určite mu to bolo ľúto, najmä kvôli Ginny, ktorú tam nechal samotnú, ale vedel, že sa z toho nakoniec raz dostane. On si na tomto mieste očistí svoju dušu a ak bude chcieť, počká ju tu. Potom môžu byť spolu naveky tak, ako si sľúbili. A okrem toho vedel, že na druhej strane, za Bránou k večnému životu, stretne tých, na ktorých sa tešil. A budú znova spolu. Rodičia, Severus, Sirius, Ron… Všetci tí, ktorí mu neuveriteľne chýbali.
Nad tým premýšľal, keď rozhodne kráčal cez lúku, na ktorej už raz bol, aby sa dostal k Bráne, o ktorej mu vtedy hovorili rodičia. Za ktorou konečne nájde pokoj. Čo nepredpokladal bol fakt, že mu rodičia prídu naproti.
„Mami, tati!“ nadšene vykríkol, keď ich zbadal a rozbehol sa k nim. Najprv mamu, potom aj otca radostne vystískal. Boli zvláštne ticho, len sa naňho usmievali. „Tak, spravil som to. Zbavil som svet Voldemorta a teraz môžeme byť spolu,“ strieľal pohľadom od jedného k druhému.
„Sme na teba hrdí, Harry,“ odvetil James smutnejšie, než by očakával.
„Áno,“ prikývla Lily vážne. „Harry, zlato, mali by sme sa porozprávať,“ strkala ho k domčeku, v ktorom sa rozprávali aj minule.
„Ale no tak,“ prevrátil oči a uchechtol sa. „Na to máme čas. Chcem ich vidieť. Siriusa, Susan, Rona…“ ševelil, keď ho strčili dovnútra.
„Mňa asi ani veľmi nie, nemám pravdu?“ ozval sa známy hlas. Harry sa prudko otočil. Nie, neprekvapilo ho to ani náhodou. Potešilo ho to a veľmi. Vrhol sa Severusovi do náručia, ten mu objatie trocha neohrabane opätoval. Lily sa konečne usmiala, James len prevrátil oči a hodil sa do kresla.
„Som rád, že ťa znova vidím,“ do očí sa mu tisli slzy. Toto ho čakalo na opačnom konci. Možno nie Ginny, ale všetci tí, ktorí s ním už nemohli byť.
„Áno, to si práve názorne demonštroval,“ mierne ho od seba odstrčil a posadil sa do druhého kresla oproti Jamesovi. Harry sa spokojne usadil vedľa mami, ktorej ruky okamžite zvieral.
„Vidím, že ste si to nakoniec vysvetlili,“ zubil sa na otca a strýka.
„Ešte poriadne nie, môj drahý brat je tu len chvíľu,“ natiahol James.
„Ani sto rokov po tvojom boku ma nepresvedčí, že si normálny, Potter,“ zaškaredil sa Severus.
„Ale, prosím ťa, Snape, vysvetlil som ti to už najmenej desaťkrát, nechápem, čo stále chceš. Mám snáď chytiť nejakého anjela a ako obeť ti ho priniesť k nohám?“
„Nemusíš mi chytať anjela, kašlem ti naňho. Chcem len počuť jednoduché… prepáč.“
„Ani ma nehne. Ty sa mi tiež nechystáš ospravedlniť za tie roky. Sme si v tomto rovní, ospravedlnenia sa nedočkáš.“
„Tiež sa nedočkáš.“
„James! Severus!“ zahriakla ich Lily. Harry kútikom oka videl, že sa jeho mama tiež dokáže nebezpečne mračiť. Bodlo ho pri srdci pri spomienke na Ginny.
„Stavím sa, že toto je tu od začiatku,“ hlesol smerom k matke.
„Správne,“ prikývla neprestávajúc ich skenovať pozorným pohľadom. Keď sa zatvárili, že si nebudú jeden druhého všímať, s povzdychom sa obrátila k Harrymu. Usmiala sa. „A to sa k nim ešte nepridal Sirius,“ zazubila sa. „To máme potom so Susan hromadu práce.“
„Viem si predstaviť,“ uchechtol sa dívajúc sa na strýka a otca. „Poďme tam, chcem ho vidieť. Neviem sa dočkať. A tiež Rona. Je tu aj Ron, však?“
„Je, chlapče,“ prikývla Lily. „A uvidíš sa s nimi, sľubujem. Ibaže sa teraz s tebou musíme porozprávať. O Zakladateľoch, abauroch a aj o tom dare, ktorý ti dali Poslovia.“
„Na to je času dosť, nie?“ stiahol obočie. Niečo sa mu nepozdávalo. „Čo sa deje?“
„Deje sa asi to, Potter, že sa ti znova dostáva vysokých privilégií, o ktorých sa bežnému smrteľníkovi nemôže ani snívať, pretože si Vyvolený.“
„Ale on je Vyvolený,“ protirečil James. „Dokázal to, zbavil…“
„Iste, iste, Potter. Prestaň rečniť. Máš samozrejme úplnú pravdu…“
„Keď toho nenecháte, neprehovorím ani s jedným pol slova za mesiac,“ vyhrážala sa Lily. Harryho prekvapilo, ako disciplinovane sklapli. Zrejme mali skúsenosti. Obrátil pozornosť k mame.
„Severus má v niečom pravdu. Ticho!“ zamračila sa na Jamesa, ktorý sa chystal protestovať a aj na Severusa, ktorý sa začal tváriť víťazoslávne. „Kvôli tebe abauri zastavili čas.“
„Abauri zastavili čas?“ absolútne nechápal. Lily sa usmiala.
„Abauri sú mocné bytosti, ktoré nielenže vytvárajú sudby, ale aj riadia osudy a zasahujú do vecí, na ktoré smrteľník, nech by bol akokoľvek mocný, nedosiahne. Sú to nadpozemské bytosti. Riadili osudy všetkých Chrabromilových potomkov pred tebou a riadili dopodrobna aj tvoj osud, tvoj život. Všetko, čo sa v ňom udialo, sa malo stať presne tak. Každý významný moment, ktorý sa v tvojom živote udial, riadili oni. Samozrejme si mnohé veci ovplyvňoval sám svojou povahou a silou, preto nebolo dopredu presne dané, ako to všetko skončí, ale najmä v posledných troch rokoch boli pri tebe vždy a vynaložili veľké úsilie, aby si sa dopracoval k takémuto záveru.“
„Čo napríklad?“
„Napríklad udalosti posledných dní. Povedal si o Remusovi, to si nemal robiť. Pomohli ti pri tých potvorách. Umrel Severus, dostali ste Daciana. Obeť za obeť. Keby žil Severus, naťahovalo by sa to. Keby Ginny nemala problémy a ostala by tehotná, pokúsil by sa dostať k nej. Dnešný deň takto mal skončiť. Nakoniec abauri zapracovali aj na Posloch svetla, čo sú tiež vyššie bytosti, ale stále spadajú pod abaurov. Nebyť Posla a nebyť abaurov, nemohol by byť teraz zastavený čas,“ zoširoka sa usmiala. Prekvapene zamrkal snažiac sa to pochopiť.
„Merlin náš najmilší,“ okomentoval jeho výraz strýko. „Harry, počúvaj pozorne,“ natiahol medovo. „Je zastavený čas. Nie tu, na zemi. Hádaj, prečo je zastavený čas?“ povytiahol obočie. Harry pozrel z jedného na druhého.
„Nie som mŕtvy,“ šepol, keď mu to došlo. Potom prekvapene vyvalil oči. „Nie som mŕtvy? Keby som bol mŕtvy, nemusel by sa zastavovať čas. Keď zastavili čas tak chcú, aby ma tí na zemi nepochovali, keďže tam plynie čas rýchlejšie, než tu?“
„Geniálna dedukcia.“
„Snape, nerýp. Nie do Harryho,“ nebezpečne zagánil James. „Máš pravdu, chlapče. Nie si mŕtvy. Vrátiš sa len pár minút po svojej údajnej smrti a pritom tu budeš môcť stráviť dosť času, aby si nakoniec všetko pochopil. Preto zastavili čas,“ usmial sa.
„Ale prečo nie som mŕtvy?“ stiahol obočie. Na tú myšlienku si celkom zvykol, zmieril sa s ňou už pred pár dňami. Nie, že by to zistenie nebolo potešujúce, len tomu nerozumel. Severus si musel silno zahryznúť do jazyka.
„Potomok Chrabromila, ktorý má vo vlastníctve magický kamienok patriaci do náramku, nemôže byť zabitý potomkom Slizolina, ktorý má vo vlastníctve magický kamienok patriaci do náramku, pokiaľ jestvuje na zemi Chrabromilova krv,“ odrecitoval James s úsmevom časť sudby.
„Moja krv. Mám niekde ešte nejakého zatajeného strýka? Alebo súrodenca?“ stiahol obočie.
„No vidíš, aj to by bola odpoveď,“ uchechtol sa James. „Ale to by si nebol ani na moment mŕtvy, pokým táto tvoja krv ešte nie je úplne tak jednoznačná,“ vytiahol jedno obočie uprene sa dívajúc na svojho syna. Tomu sa oči od úžasu otvorili dokorán.
„Ginny,“ šepol radostne. Nechápal, neveril, nevedel si ani predstaviť, ale dávalo to zmysel.
„Bingo!“ zvolal Snape s úškľabkom.
„Ale…“
„Poslovia svetla,“ usmiala sa mama, na ktorej bola vidieť snáď ešte väčšia radosť, akú pociťoval jej syn. „A samozrejme abauri. Posol jej pomohol hneď, ale nemohla sa uzdraviť okamžite. Mohla otehotnieť, mohol sa to dozvedieť Voldemort a mohol jej ublížiť. Ktovie, ako by sa tvoj osud vyvíjal, keby si mal dieťa. Uzdravovala sa tak, aby Severus pri prehliadkach nič nezbadal a aby ste stále žili v domnienke, že deti mať nebudete. Výrazne sa jej prilepšilo len v priebehu posledných dvoch mesiacoch. A pri vašom, ehm, spôsobe života,“ Lily kriticky sčervenela, rovnako ako Severus, len James sa pochechtával, „bolo len otázkou času, kedy vám to klapne,“ vydýchla.
„Proste ste sa milovali skoro stále,“ hrdo sa zazubil na syna, ktorý sa tiež pýril a na mamu v tej chvíli radšej nepozeral. Ale bol šťastný. Trpela a teraz…
„Takže budem mať dieťa,“ usmial sa s myšlienkou na Ginny.
„Dve,“ prezradil James. Harry po ňom strelil pohľadom. „Dve dievčatá.“
„James, nemali by sme mu prezrádzať všetko,“ zahriakla ho Lily, ale s úsmevom objala svojho syna. „Áno, zlato. Budeš mať dve dcérky. Som šťastná a viem, že budete obaja veľmi šťastní. Ginny je úžasné dievča a má na teba neskutočne dobrý vplyv. Keď sa vrátiš, povedz jej, že ju máme radi, aj keď len takto.“
„S tým jej dobrým vplyvom by som si dovolil nesúhlasiť,“ zabrblal Severus. „Oni obaja majú na seba dosť zvláštny vplyv.“
„Dokázala zbuzerovať teba. To dievča je úplne dokonalé a fantastické,“ James sa zaškľabil na Severusa a mrkol na Harryho. „Odkáž jej, že keby som mohol, okamžite ju pasujem za benjamínka Záškodníkov.“
„Tak na to pozor,“ prerušila ho Lily, ale kútiky úst sa jej vykrivili v skrývajúcom úsmeve. „Vy by ste ju úplne skazili.“
„Upozorňujem, že by príliš veľa práce nemali,“ natiahol Severus s úsmevom.
„Áno, vieme, že ju máš neuveriteľne rád, rovnako ako Harryho,“ prikývol James.
„Už dosť, obaja,“ zamračila sa Lily, aby preniesla svoj pohľad na Harryho, ktorý túto informáciu stále trávil. „Zlatko,“ jemne ho oslovila. Zdvihol k nej hlavu, na ktorom sa rozlieval takmer infantilný úsmev. Potešilo ju to. „Veríme, že práve kvôli tomuto sa budeš chcieť vrátiť.“
„Nemusel by som?“ po úsmeve nebolo ani pamiatky. Všetci traja razom spozorneli. Opatrne po nich zazeral. „Iste, abauri a ich schopnosť riadiť môj život. Dávajú mi na výber aj teraz?“ spýtal sa. Ich výrazy mu toho povedali dosť aj bez slov. „Nie, vrátim sa,“ pevne prehlásil. Potešilo ich to. „Teraz určite. Nemôžem nechať svoju manželku a dcérky samé. Merlin, ja budem mať dcérky,“ zasmial sa.
„Áno, okrem iného…“
„James, mlč!“
„Budem mať aj iné deti?“
„Harry, nemôžeme ti prezrádzať nič z tvojho života, rovnako ako sme nemohli vtedy. Vedeli sme, ako to skončí, museli sme však mlčať,“ povzdychla Lily a hladila ho po hlave.
„Ja budem mať aj iné deti?“ zopakoval otázku, ale odpovedať nečakal. Keby mohol, začal by po miestnosti od radosti tancovať. To by ale nebolo vhodné a nedokázal si ani predstaviť, ako by to okomentoval jeho strýko. „Takže, všetko to, čo sa stalo, za všetko môžu abauri?“
„Viac menej áno,“ prikývol James.
„Ale… nedalo sa niečo spraviť inak? Napríklad Sirius alebo vy, Ron, strýko…“
„Harry, keby sme neumreli, nestal by sa z teba človek, aký sa stal.“
„Nie že by to bola výhra…“
„Keď si umieral, tak si mi vravel, že som skvelý človek, tak čuš.“
„Zásah, Harry!“
„Pokračujem, prosím,“ Lily si už podráždene vyžiadala pozornosť. „Nikdy by si nepocítil a nepochopil, čo je to samota. Nedokázal by si si ceniť priateľstva tak, ako si si ho cenil pri Ronovi a Hermione. Vďaka tomu si sa dostával do situácii, v ktorých by sa normálny chlapec neocitol.“
„Veď to vravím.“
„Je rozhodne normálnejší, než ty.“
„Ale vážne, sklapnite,“ zamračil sa na nich Harry. Lily sa zachichotala.
„Jednoducho, všetky tie situácie, ich riešenie, takmer až hmatateľný kontakt so smrťou ťa posilňovali, duševne. A kentaurovia sa postarali aj o fyzičku,“ s hrdosťou ho prebehla pohľadom. Zapýril sa, kým Severus vyzeral, že sa začal dusiť vlastným jazykom. „Keby sme neumreli, vyrastal by si spokojne, bez potreby mať priateľov, bez toho, aby ťa život staval do situácií, ktoré si nutne potreboval. Áno, na nešťastie si to bol ty, koho abauri označili a ty si to musel prekonať. Keby neumrel Ron, tvoj najlepší priateľ, nikdy by si sa nespriatelil s Dracom. Vďaka tomu sa zlepšil Draco. Potrebovali ste ho. Nielen pri obrane Rokfortu. Ty si pri sebe potreboval niekoho, ako je Draco. Ron je dobrý chlapec a bol vynikajúcim kamarátom, obetoval by sa za teba, ale nedokázal by ťa v niektorých veciach zmeniť tak, ako to musel spraviť práve Draco. Ak by neumrel Sirius, nikdy by ste si so Severusom nenašli k sebe tú pravú cestu. Potreboval si ho a on potreboval teba. Ale potreboval si ho celého. Nemohol si sa deliť medzi nich dvoch. Musel to byť Severus, kto ťa nasmeroval. A nakoniec Severus, celkom logicky musel umrieť, aby si sa mohol stretnúť s Voldemortom. Nešlo to inak. Jeho smrť je najlogickejšou, kým pri ostatných logiku hľadať nemôžeš. Každý, kto je tu, svoju smrť pochopil a prijal. A sú spokojní. Nemyslím len tých, o ktorých som hovorila. Každý, kto sa sem dostane, sa musí so svojou smrťou zmieriť. Či už bola logická, nutná alebo nezmyselná. Inak by tu nemohol byť.“
Jeho mama stíchla a tiež James bol mimoriadne vážny. Severus naňho uprene hľadel.
„Chýbajú, všetkým,“ vypustil nakoniec jednoducho. Zdvihol hlavu. Jeho oči sa leskli, ale nevyzeral, že by sa chystal rozplakať. „To je však vcelku logické,“ mierne sa pousmial. „Takže toto je to, čo som mal pochopiť? Abauri a ich angažovanie sa v mojom živote a smerovanie môjho osudu k dnešnému dňu, ktorý nakoniec vyšiel. Posol a jeho pomoc nielen mne ale aj Ginny?“
„Nie, Harry,“ zavrtel hlavou James. „Zrejme narážaš na to, čo ti povedal Posol, keď ti dával svoj dar. Použiješ ho, až všetko pochopíš. Pre abaurov si bol veľmi dôležitým. Taktiež riadili osudy Zakladateľov. Ibaže Zakladatelia boli mimoriadne osobnosti, veľmi silné a ťažké k ovládaniu. Najmä Slizolin. Pochopili príliš neskoro. Až keď za nimi prišiel Chrabromil a dušoval sa svoju chybu napraviť. Dali mu ešte jednu šancu, respektíve jeho potomkovi. A tiež samým sebe. Čakali, takmer tisíc rokov, kým sa naskytla tá správna príležitosť. A tou si bol ty. Chceli, aby si nakoniec vyhral, nie všetko ti však uľahčili. To, čo si prekonal, si prekonal sám. Oni ťa naviedli len do istých situácií. Napríklad dementori v treťom ročníku a záchrana Tichošľapa,“ usmial sa. „Postarali sa o to, aby si sa s nimi dostal do kontaktu, ale premohol si ich nakoniec sám.“
„Pripravovali pre mňa nebezpečenstvá,“ krivo sa zaškľabil.
„Nie vždy,“ zachechtal sa. „Nie, boli situácie, kedy ti pomohli dostať sa z rôznych šlamastík. V posledných dňoch mali mimoriadne veľa práce,“ takmer šepol spomínajúc na nepríjemné chvíle synovho života. Harry sa zarazil. „Nielenže vám prihrali Daciana, stáli pri tebe, keď to už vážne vyzeralo, že ti preskočí. A nikto, absolútne nikto sa tomu nečuduje, chlapče,“ stiahol obočie.
„Mrzí ma, že som tam vtedy nemohol byť,“ vyriekol Severus tichým hlasom. „Zvládol si to, hoci s ich pomocou a zvládol si to dobre. Nie je to nič, na čo by si mal byť hrdý a ani nemôžeš, ale v tom stave, v akom si sa nachádzal, to bolo to najlepšie, čo si mohol spraviť.“
„Súhlasím,“ prikývol James.
Harry sa na nich díval a cítil, že sa mu pri tej predstave znova dvíha žalúdok. Nie pri spomienke, tú mal z hlavy preč. Ale vedel, že sa to stalo a už len to mu nerobilo dobre.
„Nechceme ťa chlácholiť nejakými klamstvami, Harry,“ mama mu zovrela obe dlane dívajúc sa do jeho bledej tváre, „chceme len, aby si si uvedomil, že si bol k tomu vedený práve abaurami. Aj k tomu a aj k dnešnému zabitiu Voldemorta. Ten osud ti bol predurčený už pred tisíc rokmi a počas tvojho života bol značne ovplyvňovaný, ale aj bez teba by Voldemort bol, ničil by a zabíjal a nikto by ho nedokázal zastaviť. Spravil si to ty, práve dnes s pomocou Satora, ktorý sa tiež pričinil svojou trochou. Neboli to abauri, kto za teba dnes konali, bol si to ty, dokázal si to, naplnil si sudbu, napravil to, čo iní skazili a zachránil si svet. A za to všetko ti dajú abauri dar. Keď odtiaľto odídeš, budeš žiť spokojný život, bez výčitiek svedomia. Tvoja duša sa očistí a tvoj osud bude zbavený akýchkoľvek poškvŕn. A Poslovia ti už dali dar, ako poďakovanie za zničenie mordengraudov,“ významne sa usmiala. Harry mierne spozornel.
„Môžeš to brať ako bonus,“ uchechtol sa James.
„Čo je ten elixír?“ vyzvedal. Nepochopil ho. Ani vtedy, ani doteraz. Ale vysvetlenia sa mal nakoniec dočkať.
„Abauri v spolupráci s Poslami, samotnými Zakladateľmi, Merlinom a Satorom, ti dovolia odviesť odtiaľto jedného, tebe blízkeho človeka,“ šepla mama dívajúc sa, čo spraví táto správa s jej synom. Zamračil sa.
„Nefungovalo by to však, keby si sa rozhodol uhnúť smrtiacej kliatbe,“ vložil sa Severus. „Nikdy by si ten elixír neotvoril a nikdy by si nezistil, na čo je. Musel si sa obetovať, alebo teda, lepšie povedané, musel si byť na takej úrovni, kedy by si pociťoval, že jediné, čo dokáže tvoju dušu očistiť, by bola smrť. Bola to posledná skúška, ktorú ti pripravili, dokázali prelomiť Satorovo znehybnenie a ty si skutočne mohol uskočiť. Nespravil si tak. Bol si na dne a smrť ti prišla ako najlepšia cesta za pokojom. Pochopili to. Riadili a ťahali ťa životom, pripravili ti nejedno peklo, dostali ťa vlastne až na dno a ako ospravedlnenie alebo akúsi satisfakciu, ti poskytli toto.“
„Budem môcť jednému človeku navrátiť život? Niekto sa bude môcť vrátiť domov a normálne žiť? Bez následkov?“ vypustil na jeden nádych.
„Povedal som to dosť zrozumiteľne, nie?“ Severus zahral nechápanie a pozrel s úškľabkom na Lily. Tá prevrátila oči.
„Pochopil si to, Harry,“ usmiala sa jeho matka hladiac ho po hlave. „Jeden človek sa môže vrátiť. Záleží však na tom, či to ten človek bude chcieť spraviť,“ významne dodala. „Nesmieš nikoho nútiť. Preto dostaneš možnosť stretnúť sa so všetkými a povedzme, povedať si s nimi niečo, čo ste nestihli,“ jej úsmev razom posmutnel. Vedela, že to bude pre jej syna nesmierne ťažké.
„To je neuveriteľné,“ zavrtel šokovane hlavou. Bude sa môcť normálne vrátiť Ron? Normálne, do ich životov, do svojho života a žiť? Zrejme áno. Určite áno, keď mu to navrhujú. „To je neuveriteľné,“ zopakoval. Okamžite si začal predstavovať, aké by to bolo, keby sa vrátil Sirius. Alebo Severus. Čo by sa stalo, aké by to mohlo byť, keby s ním šiel jeho najlepší kamarát. Čo by to znamenalo pre Weasleyovcov. Alebo Charlie! Pre Ginny by znamenalo veľa, keby sa vrátil jej najobľúbenejší brat. Najradšej by zobral všetkých, úplne všetkých a do jedného. To ale nebolo možné. „To je…“
„Neuveriteľné. Áno, to sme už počuli,“ prevrátil oči Severus.
„A čo ty?“ spýtal sa Harry svojej mami. Bolo by úžasné mať ju pri sebe, poznať ju. „Alebo ty, tati?“ preniesol zúfalý pohľad na otca. Obaja sa tvárili smutne, ale chápali jeho náhly popud.
„Harry, zlato, je mi to ľúto,“ Lily sa objavili v očiach slzy, ktoré sa hneď aj pustili po tvári. „Nebudem ti klamať, zrejme rovnakú odpoveď budeš počuť aj od Siriusa. Som tu s tvojím otcom. Ty máš Ginny. Sirius Susan. Ani jeden z nás sa nebude chcieť rozchádzať so svojím životným partnerom. Najradšej by som sa hneď vybrala a šla a otec to isté, ale neopustíme jeden druhého. Pochopíš to?“ takmer prosebne hlesla. Jej syn sa na nich nemohol hnevať. To nechcela. Zrádzala ho? Možno áno.
„Áno, pochopím,“ okamžite prikyvoval. „Neuvedomil som si to, len pred chvíľou som opustil Ginny a strašne to bolelo. Len som si tak pomyslel, aké by to mohlo byť,“ pozrel na nich. Slzy ho štípali v očiach, ale plakať nechcel. Usmial sa. „Chápem to. Určite áno a nič ti nevyčítam, mami,“ objal ju a pobozkal na obe líca. „Vážne nie.“
„To som rada,“ odľahlo jej. Mierne sa pousmiala. „My sme sa už o tom bavili, vieš? S ostatnými,“ jemne nadhodila. Stiahol obočie. „Všetci vedeli a videli to, čo my. Máme tú možnosť. Abauri nám to umožňujú ako akúsi kompenzáciu za smrti, ktoré sa nám stali,“ roztrpčene dodala. Zamračil sa. S týmto vyhlásením prestával mať abaurov rád, hoci ich nikdy ani nezačal mať rád. Ani keď nevedel, ako veľmi zasahovali do jeho života.
„Aha, takže ste nás sledovali…“
„Skôr pozorovali a držali palce,“ James mu zovrel rameno. „My dvaja viac ako ostatní. A samozrejme Sirius. Niekedy sme si pripadali ako na filmových predstaveniach. Ešte popcorn a bolo by…“
„James!“ zahriakla ho Lily. Ale Harry sa konečne rozosmial na celé kolo. A bolo to ako hojivý smiech. Už dávno sa tak schuti nezasmial. Potom mu zrak padol na Severusa, ktorý sa s pokojným výrazom díval kamsi cez okno.
„A čo ty?“ spýtal sa ho. James okamžite pozrel na svojho nevlastného brata a Lily sa spokojne pousmiala. Bola by rada, keby to bol práve on. Potrebovali sa. To videli už dávno.
„Čo ja?“ vŕkol. „Mne je tu dobre. Mám tu pokoj, nikto ma neotravuje, okrem nich dvoch,“ mávol rukou smerom k Jamesovi, „žiadni študenti, žiadne drzé decká, žiadne nervy ničiace elixíre…“
„Ale nekecaj. Chýbam ti, priznaj to. Trasieš sa, aby si sa mohol vrátiť. Čo?“ natiahol. James sa pochechtával.
„Mýliš sa,“ nasilu sa zamračil. „Zbavil som sa ťa. Splnil sa môj sen.“
„Chcel si umrieť, pretože si cítil vinu. Si tu, vyjasnili ste si to, minimálne s mamou, takže nemáš žiadny vážny dôvod, prečo chcieť byť mŕtvy.“
„Práve som ti jeden predložil, nepočúval si?“
„Nie som hluchý a preto som počul len otrepanú frázu, ktorou si sa bránil priblížiť sa mi a prejaviť mi lásku. Je po vojne, už definitívne, už môžeš pokojne žiť a dokázať všetkým, aký si úžasný a že všetkých miluješ.“
„Ty si sa musel tou akože smrťou zblázniť. Netrafil ťa náhodou do hlavy?“
„Díval si sa, vieš kde ma trafil. Tak čo bude?“
„Toto bolo na tom to najlepšie, že?“ uchechtol sa James na Lily. Tá pobavene prikývla.
„No tak, Severus, vraj budem mať kŕdeľ detí. Budú potrebovať starostlivého strýka.“
„Potter, ja už som mŕtvy. Pokúšaš sa zabiť ma ešte raz?“
„To je technicky nemožné, nie? Keď si umieral, tak si žvatlal čosi o tom, že si toho chcel po vojne stihnúť veľa. Tak máš možnosť,“ dodal ticho a vážne. Severus ho prebodával pohľadom. Samozrejme, že chcel. Kto by nechce znova žiť? Hoci to bol Severus Snape.
„Spýtaj sa najskôr ostatných, dobre?“ stiahol obočie a znova pozrel von cez okno. „Už idú…“
Harry sa v momente zarazil. Takmer vyskočil z gauču, na ktorom sedel. Náhlil sa von a aj keď tušil, čo uvidí, skoro z toho pohľadu omdlel.
Najskôr k nemu pristúpila profesorka McGonagallová. S nádherným úsmevom, ktorý u nej videl hádam trikrát počas života. Silno ho objala a so slzami v očiach vravela, aká je neskutočne šťastná a hrdá. Ani mu nenapadlo ospravedlňovať sa za jej smrť. Nie, ani náhodou. Mal tú ženu rád a aj jej to povedal. A ona mu prezradila, že k nemu vždy prechovávala zvláštne city, náklonnosť a nehu. Aj napriek jeho nespočetným vylomeninám a problémom, ktoré na seba priťahoval. Už vedela, čo to spôsobilo.
„Už mám svoj život odžitý a musím povedať, že som vcelku spokojná. Odviedla som kus práce, za ktorú sa nemusím hanbiť,“ usmiala sa Minerva odmietajúc jeho ponuku na návrat.
Vidieť znova profesora Dumbledora, bolo zvláštne, pretože odtlačok jeho duše pravidelne navštevoval. Alebo nie až tak pravidelne, ako by sa patrilo a to najmä v posledných mesiacoch. Dumbledore sa len zasmial.
„Som rád, že to takto dopadlo, Harry,“ Dumbledore naňho pozrel typicky, ponad okuliare. „Nakoniec si dosiahol toho, k čomu si bol predurčený. Vyvolený v pravom slova zmysle, nie však tak, ako si to mnohí predstavovali. Vieš, Harry, niekto mohol mať pocit, že ťa akýmsi záhadným spôsobom práve ja smerujem k tomu, čo si mal nakoniec spraviť,“ Albus pozrel káravo ponad jeho hlavu na Severusa, ktorý sa tváril, že pozoruje vtákov v pozadí. „Mohlo to tak vyzerať, priznávam. Som rád, že sa ukázalo, že v tom mali, ehm, prsty iní,“ jeho úsmev sa roztiahol. „Snažil som sa ti pomôcť, kde sa len dalo a zrejme úspešne. A ešte viac, než drahá Minerva, mám ja svoj život odžitý,“ potmehúdsky mrkol. „Nie, nevrátim sa. Rokfort má, či mal, či bude mať skvelého riaditeľa,“ znova fľochol po Snapovi. Tomu sa tí vtáci zdali zvlášť pútaví.
„Sirius,“ hlesol dojato, keď ho zbadal. Niekoľko sekúnd sa díval do vyškľabenej tváre, neschopný pohybu. Potom sa pohol, aby sa mu vrhol do náručia. Sirius si ho tisol k sebe. Chýbal mu, tak veľmi. A platilo to aj naopak. Chcel, tak veľmi a tak veľa mu toho chcel povedať, ale slová sa mu drhli v hrdle a z úst nevyšla ani hláska.
„Ja viem, Harry,“ povedal mu vážne. Vedel, čo ho trápi a s čím bojuje. „Spravil si to nakoniec výborne. S otcom sme ohodnotili tvoje umelecké prevedenie dvoma desiatkami. Snape nebol taký veľkorysý, od neho si schytal len sedmičku,“ uchechtol sa. A v Harrym sa niečo zlomilo. Toto potreboval, aby sa uvoľnil. Dokázal sa smiať a pritom prehĺtať slzy a smial sa, keď objímal Susan, ktorá sa nesnažila pretvarovať a plakala mu do ramena.
A smial sa aj vtedy, keď k nim pristúpili rodičia a James so Siriusom vtipkovali a hlavne Lily sa ich snažila aspoň trocha umravniť. Bolo to však nad jej sily, tak to vzdala.
„Ako často ma vlastne sledujete?“ podozrievavo pokukoval, keď vlastne zistil, že sledujú vážne všetko. Alebo že sledovali. Pretože už toľko možností mať nebudú.
„Neboj sa, scény s hviezdičkou vynechávame,“ zazubil sa Sirius.
„Môžem ti veriť?“
„Ja by som mu neveril ani to, že je mŕtvy,“ okomentoval Severus.
„Iste, pretože ty si paranoidný,“ zaškľabil sa. „Vážne, Harry. Na môj dušu! Apropo, gratulujeme,“ zoširoka sa usmial. „Dvojčatá, dobrá robota.“
„Sirius!“ sprdla ho Susan. „Povedz Ginny, že na ňu dohliadneme. Spolu s tvojou mamou. Nemusí mať z ničoho strach. Budeme vlastne vaši strážni anjeli.“
„Tak v tom prípade sa nám už nikdy nemôže stať nič zlé,“ spokojne sa zazubil.
„Ak to budeme môcť ovplyvniť, tak určite,“ prikývla.
„A môžete?“ potreboval vysvetliť.
„Niektorí sa tu zameriavajú aj na iné veci, ako sledovanie online diania vo svete,“ fľochla po svojom manželovi. Ten sa tváril ako stelesnenie nevinnosti a cnosti. Harryho ten výraz mimoriadne pobavil, najmä keď sa k tomu výrazu pridal aj otcov, ktorý snáď súťažil o to, kto ho bude mať nevinnejší.
„Aj tu sa svojím spôsobom žije,“ prezradila mu mama. „Samozrejme môžeš stráviť zvyšok svojej existencie pofľakovaním, ale môžeš tiež postupovať. Svet je veľký a ľudia potrebujú svojich strážnych anjelov, ktorí môžu v niektorých prípadoch zasahovať. Samozrejme nie vo veciach, v ktorých zasahujú abauri.“
„Takže vlastne prechádzate akýmisi kurzami?“
„Dalo by sa to tak povedať.“
Mohol by tam s nimi stráviť aj pol svojho života a stále by bolo o čom hovoriť. Bolo mu s nimi dobre a cítil sa úplne fantasticky. Ani nenavrhoval Susan alebo Siriusovi možnosť návratu. Boli tu zjavne spokojní, všetci štyria.
Harry vedel, že sa jednoducho nestretne so všetkými, kto umrel a koho poznal. To by tam vážne mohol stráviť príliš dlhý čas. Že ale uvidí Rona, o tom nepochyboval. A Charlieho. Obaja sa usmievali a jemu sa rozbúchalo srdce. Vidieť znova svojho kamaráta, ktorého už pochoval, bolo bolestivé.
„Ron, kamarát,“ hlesol, keď sa objali. Ron ho spokojne plieskal po chrbte.
„Si špica, vždy som to vedel,“ ohodnotil jeho výkon.
„So Siriusom a Jamesom sme sa vsádzali,“ prezradil s úškrnom Charlie.
„Pravdou je ale, že tu sa nedá vsádzať o hodnotné veci.“
„Vsadili sme sa o činnosť. A vyhrali sme.“
„Môžeš povedať dvojčatám, že na nás môžu byť hrdí.“
„Prinútili sme Jamesa a Siriusa, aby boli dvadsaťštyri hodín vo svojich zvieracích podobách.“
„Celých dvadsaťštyri hodín,“ zdôraznil Ron.
„Vieš si predstaviť svoju mamu, keď k nej večer do postele vliezol jeleň? Alebo Susan so psom v posteli?“ rozchechtali sa. A on sa smial s nimi. Obaja vyzerali výborne. Mali sa výborne. A rozumeli si. Spýtal sa na Percyho. Držal s nimi, zmenil sa k lepšiemu. Neprišiel. Nemal sily na to, aby sa postavil pred Harryho. Hanbil sa. Svoju rodinu ale pozdravoval a odkazoval ich, že ich má rád.
„Ron, vráť sa,“ nadhodil po chvíli. Ron zvážnel a pozrel na Charlieho. Ten tiež zvláštne posmutnel.
„Vedeli sme, že k tomuto dôjde, vlastne nás na to upozorňovali,“ vážne sa zadíval kamarátovi do očí. „Vrátil by som sa a hneď, to mi ver, ale nemôžem,“ zavrtel hlavou. „Hermiona je šťastná s Malfoyom, majú spolu syna, neviem, čo by som si tam počal,“ v očiach sa mu zaleskli slzy. Napriek tomu sa usmial. „Prajem jej šťastie. Nech jej trvá naveky. Malfoy, aj keď je kretén, nevyzerá, že by jej chcel ublížiť.“
„Chápem,“ smutne sklonil hlavu. „Mrzí ma to,“ napriek sľubom, ktoré dával sám sebe, to z neho vyliezlo.
„Nemá čo, my sme tu spokojní. So smrťou sme sa zmierili, prijali sme ju a nevadí nám.“
„To som rád,“ opatrne zdvíhal hlavu. Ron však vyzeral, že svoje slová myslí vážne a to ho trocha upokojilo. „A čo ty?“ pozrel na Charlieho. „Ginny by bola šťastná, keby si sa vrátil.“
„Áno, bola, určite. Teraz je ale šťastná s tebou a Merlin vie, že si to zaslúži,“ usmial sa Charlie. „Nikdy sme sa vlastne nestihli poriadne porozprávať. Chcem ti len povedať, že som rád, že má teba,“ podal mu pravicu, ktorú Harry s úsmevom prijal. „Nemôžem sa vrátiť. Nemôžem tu nechať svojho brata bez dozoru. Mohol by zvlčiť alebo čo je horšie, mohol by zozáškodníčtiť,“ rozosmial sa. Ron sa urazene ohradil, bral to však s humorom.
„Nemôžeme sa vrátiť, ani jeden z nás, Harry,“ Ron sa naňho zadíval. „Obaja, spolu s Percym, sa totiž snažíme postúpiť. Vieš ako to myslím? Chceli by sme niekedy v budúcnosti dohliadať na našu rodinu, aby mala konečne pokoj. Aby mala mama konečne pokoj a aby boli všetci šťastní. Prisahali sme si, že sa nám to podarí odtiaľto, keď sme na zemi zlyhali tak skoro.“
„Nezlyhali ste!“
„Jasne, ale vieš ako to myslíme…“
Vedel to. Umreli príliš skoro. Nestihli žiť, nestihli priniesť viac radosti nielen do svojich životov, ale ani do životov svojich blízkych. O to sa chceli pokúsiť aspoň odtiaľto. Ktovie, možno sa z jedného z nich nakoniec stane strážny anjel a rodina Weasleyová bude mať nad sebou silnú ochrannú ruku.
Harry strávil v klbku svojich blízkych ešte hodnú chvíľu. Rozprávali, jeden za druhým, smiali sa a vtipkovali a to ho nesmierne upokojovalo. Nakoniec každý z nich niekomu poslal odkaz. A Harry vedel, že každého doma vezme do tejto spomienky. Aby boli všetci spokojní, aby sa presvedčili, že im je tu dobre. Aby ich už nikdy smrť nebolela, pretože život po smrti existuje a je upokojujúci.
„Stal si sa víťazom,“ Harry natrčil ruku s otvoreným darom od Poslov pred Severusa. Nakoniec sa so všetkými rozlúčil. Ostali len rodičia a on.
„Si si vážne istý? Nepodarilo sa ti ukecať napríklad Weasleyho?“
„Nikoho som neukecával a prisahám, že nebudem ani teba,“ mierne sa zamračil. „Ak ten dar neprijmeš, tak príde vnivoč. Rozhodne nebudem hľadať Voldemorta, ktorý by ho s nadšením prijal.“
„Ale veď dobre, nemusíš toľko brblať,“ zamračil sa aj on.
„Vypi to rýchlo, kým nezaúčinkuje pud sebazáchovy a ja ten elixír neroztrepem o zem,“ nasilu mu ho strčil do rúk a obrátil sa s úsmevom na svojich rodičov. Povedali si toho už veľa. A vedeli, že keby sa rozrečnili znova, mohol by sa jeho odchod výrazne posunúť. Hoci bol kvôli nemu zastavený čas. Mohol by tu trkotať aj pár dní. Mohol, ale to by mu asi nik netoleroval.
„Máme ťa radi, synček,“ Lily sa pokojne a hrdo usmievala. Ani známka po slzách.
„Ja vás tiež a veľmi. Budem tam dole vedieť, že na nás dohliadate a prisahám, že budem sekať dobrotu.“
„To nech ti ani nenapadne,“ zavrtel hlavou James. „Tvoje rozpravy s mojím milovaným bratom boli jediným, čo nás na šmírovaní pozemského života bavilo,“ zaškľabil sa.
„Postarám sa o to, aby to nerobili už tak často. Už to nebude potrebné. Odteraz by vaše životy mali byť pokojné. Samozrejme si budeme kontrolovať vnúčatá,“ sľúbila Lily. „Zbohom, synček. Najbližšie sa uvidíme, až bude tvoj život skutočne na konci.“
„So mnou to bude asi skôr,“ pripomenul sa Severus.
„Neviem sa dočkať,“ zaksichtil sa James.
„Mám ťa rada, Severus. A znova ďakujem, za Harryho.“
„Ja teba tiež, Lily,“ usmial sa a vtisol jej bozky na obe líca. „Odpustila si mi, to bolo pre mňa najdôležitejšie. Teraz môžem skutočne pokojne žiť,“ vážne sa jej díval do očí. A tým pohľadom si povedali veľa. Potom sa ale zarazil. „Hoci, pokojne žiť,“ opatrne pozrel na Harryho. „Myslíte, že sa nám to podarí?“ natiahol.
„Raz ťa zadrhnem, Severus,“ rozosmiala sa Lily.
„Rád to spravím miesto teba, niekoľkokrát,“ ponúkol sa James. Avšak so smiechom. „Nakoniec sme ti to vyjasnili, nie?“ pozrel na Severusa.
„Niečo áno, niečo si nevyjasníme asi nikdy,“ mykol plecami. „Ale to je jedno. Pochopil som,“ podával mu pravicu, ktorú James prijal. Lily sa spokojne pousmiala a žmurkla na šťastného Harryho. Už sa snáď bude dať normálne žiť. Nielen jemu, ale aj Severusovi.
——
Bol to ten najstrašnejší pocit, ktorý doteraz zažila. A pochybovala, že by niekedy niečo hroznejšie ešte mohla pocítiť. Vedľa nej kľačala jej matka, ktorá plakala a z druhej strany Tonksová, ktorá sa len zarazene dívala do jeho tváre, v tej chvíli neschopná žiadnej inej reakcie. Hermionu si už pritiahol do náručia Draco. Jej najlepšia kamarátka vyzerala, že sa z toho zrúti.
Áno, bol to strašný pocit, ten najhorší. Uvedomenie si, že je mŕtvy, definitívne, bolo hrozné. Keď však doznieval prvotný šok a nech si jej hlava hovorila čokoľvek a oči to jasne videli, niekde v jej duši horel ohník nádeje. Stále ho hladila po tvári, už niekoľko minút a cítila, tušila, jej srdce jej našepkávalo, že to nie je pravda. Nie, že by tomu nechcela uveriť. Že by sa bránila tomu uveriť. Bolo to niečo v nej, niečo silné čo ich vždy spájalo a to jej vravelo, že to nemôže byť pravda.
„On nie je mŕtvy,“ rozhodne prehlásila a chrbtom ruky si v náhlivosti utrela mokrú tvár a sklonila sa k nemu, akoby niekde na jeho tvári mala nájsť náznak toho, že jej slová sú pravdivé. Molly zavzlykala hlasnejšie. Dvojčatá po sebe fľochli pohľadmi.
„Ginny,“ s povzdychom si k nej čupol Bill. „Musíš byť silná…“
„Nie je mŕtvy!“ skríkla po nich. Nechápu to? Necítia to? Jej srdce by malo byť prázdne, chladné a vyprahnuté. Nebolo. Stále ju hriala jeho láska. Tá neumrela. A keď neumrela ona, nemohol umrieť ani on. „Vy to nechápete, necítite…“
„Zlatko…“ skúsil je otec.
„Nie!“ zamračene a ublížene zagánila po svojom otcovi. Potom sa znova sústredila na svojho manžela. „Harry, preber sa. Prosím. Viem, že nie si mŕtvy.“
To už na ňu opatrne a s obavami pozerali aj Hermiona s Dracom. Mysleli si, že začína blázniť. Že jej smrť jej najbližšieho človeka v priamom prenose začala brať rozum.
„Harry, preber sa,“ Luna si kľakla k jeho nohám, ruku položila na stehno a mierne ním zatriasla. „Mali by ste sa pridať všetci a volať ho naspäť,“ pozrela na Nevilla. Zavrtel hlavou. Nemohlo sa proste stať, aby sa zbláznili obe naraz.
Hermiona sa nadychovala, že niečo povie. Zarazila sa však. A Draco vytreštil oči.
Ginny sa zasmiala, s úľavou a radostne a prinútila všetkých, ktorí sa utápali vo vlastnom smútku, aby spozorneli. On sa skutočne pohol, skutočne otvoril oči a díval sa na nich.
Molly zbledla a takmer odpadla. Remus len krútil hlavou. Začínal šalieť aj on a klame ho zrak? Dvojčatá zabudli dýchať a až po niekoľkých sekundách sa nadýchli. Artur otváral a zatváral ústa, nevydal však ani pol slova. A Tonksová sa uvoľnene uchechtla.
„Nie, skutočne nie som mŕtvy,“ uškrnul sa na ich výrazy Harry. Až potom sa všetci uvoľnili a uverili. Nechápali, ale to bolo pre tú chvíľu nepodstatné. Ginny mu chcela pomôcť posadiť sa, ale zvládol to sám. Bol v poriadku, v absolútnej pohode, akoby sa vôbec nič nestalo. Dokonca akoby ani nespal. Nebol omámený. Nič. Držal Ginny v silnom objatí a usmieval sa z jedného na druhého.
„Ako?“ Hermiona sa ako prvá dožadovala odpovede. „Bol si predsa mŕtvy, videli sme to,“ stiahla obočie.
Ginny dovolila každému, aby Harryho radostne objal, ale potom si ho znova uzurpovala pre seba.
„Bol som mŕtvy,“ prikývol. Ich tiché nadšené hovory stíchli a nastražili uši. Harry pozrel s úsmevom na Ginny. Tá stiahla obočie. „Ale vlastne som nebol mŕtvy,“ významne doložil. Dívali sa na seba a ona sa to pokúsila pochopiť.
„Bol to Voldemort,“ vypustil Remus pomaly.
„A jedinou možnosťou, vďaka ktorej ťa nemohol zabiť…“ dodala Hermiona a potom si v úžase prikryla ústa dlaňou, aby zabránila radostnému výkriku. Dívala sa z Harryho na Ginny a dochádzalo jej to.
„Je niekde na svete tvoja krv?“ spýtali sa dvojčatá. „V tom prípade tvojmu nemenovanému strýkovi, bratrancovi alebo tete z dvanásteho kolena zo srdca ďakujeme.“
„Ale to by nebol mŕtvy ani chvíľu, nie?“ nepozdávalo sa Billovi.
„Správne,“ prikývla Hermiona od radosti dajúc bozk na ústa stále šokovanému Dracovi.
„Čo sa to deje?“ Molly stiahla obočie neprestávajúc hladiť Harryho a svoju dcéru, ktorí sa na seba dívali. A Ginny to dochádzalo tiež, hoci tomu nemohla uveriť. Nemohla to byť pravda. Nikde na svete nie je jeho krv, ak by to tak bolo, Severus by to dávno vypátral. Nejako. Hocako. Je jedno ako. Ale vedeli by to. A jedinou krvou, zatiaľ nejasnou a neurčitou, ktorá ho úplne od smrti neubránila, ale napriek tomu prítomnou, mohlo byť jediné.
„Je to pravda?“ šepla a položila si ruku na podbruško. Harry sa usmial ešte viac a prikývol. Jeho radosť sa jednoznačne zrkadlila v očiach a ona prekvapene vydýchla. „Vážne?“ šepla neisto. Nie, určite si z nej nerobil vtipy. Nebola vhodná príležitosť a okrem toho, čo iné ho mohlo udržať na žive? „Nemôžem tomu uveriť,“ zavrtela hlavou. Len sa zasmial, radostne a šťastne a pritiahol si ju do objatia.
„Vždy som veril, že to dobre dopadne, Ginn,“ šepkal je do ucha. Jej radosť sa znásobila, keď sa k nemu túlila. On žil a nebudú sami. Už nie.
„Zlatko, čakáš dieťatko,“ spokojne zasmrkala Molly. Už znova sa jej z očí rinuli slzy, tentoraz však od šťastia. A až vtedy sa všetci pohli, pochopili a uverili. Nech sa stalo čokoľvek, to teraz podstatné nebolo. Veď on to vysvetlí. Tento okamih bol úžasný, úplne dokonalý a oni boli pri tom.
„Budeme mať dve deti,“ oznámil hrdo, keď prvotný nadšený šum utíchol.
„Dve,“ s úsmevom sa mu dívala do očí. Takú šťastnú ju snáď ešte nikdy nevidel. Obe ruky si držala na svojom bruchu a chránila svoje deti, kým Tonksová uvoľnene spočívala v Remusovom objatí a Draco sa konečne neveriacky nemračil a Hermiona štebotala, ani vlastne nepočúval čo a dvojčatá sa plieskali so svojím bratom po ramenách. Artur bolo pokojný, šťastný a hrdý. Nielen na svoju dcéru, ale aj na svojho zaťa. „Budeme mať dve deti,“ potichu povedala, pretože to znelo úžasne. Boli to krásne slová vyrieknuté v ten najúžasnejší okamih.
„Minimálne,“ uškrnul sa. Zvedavo naňho pozrela. A spozorneli všetci. „No, teda to mi naznačovali. Otec s mamou a Sirius so Susan, McGonagallová, Dumbledore, Ron a Charlie…“ v tichosti doplnil dívajúc sa na nich. Na moment sa zarazili. „Sú spokojní a šťastní tam, kde sú,“ okamžite dodal opatrne pozrúc najmä na Molly. „Ukážem vám ich, ak budete chcieť.“ Molly prikývla. Verila mu, vlastne dôkaz nepotrebovala. Aj tak sa však rada pozrie na svojich synov.
„Všetko nám musíš porozprávať. Úplne všetko. Ale najprv tamto,“ Remus ukázal za seba. V diaľke bol pohyb. Obrancovia väznili tých, ktorí nestihli ujsť. „Bude potrebné zájsť na Ministerstvo a postarať sa o úplný mier.“
„Áno,“ prikývol Harry. Potom mu niečo napadlo. Možno mierne vŕtnutie, možno skutočnú výstrahu. „Počujte, Malfoy a aj ty Remus,“ mierne sa zamračil a zagánil po oboch. „Bol by som nesmierne rád, keby ste v budúcnosti držali svojich synov od mojich dcér,“ zaškľabil sa. Chvíľu im trvalo, než to pochopili.
„Dievčatká?“ Ginnin úsmev sa ešte rozšíril, hoci pochyboval, že by to bolo vôbec možné.
„Ďalšie dievčatá v našej rodine!“ spokojne zvýskla Molly a konečne neplakala. Len sa vrhla Arturrovi do náruče. A práve on bol teraz tým, ktorému stekali po tvári slzy.
„Nadšením by si sa posral, keby si do rodiny dostal Malfoya,“ natiahol Draco. Hermiona sa smiala s Ginny. A s Tonksovou. Všetci sa smiali. Ibaže to ešte nebolo úplne všetko.
„No, ak vás moja nesmrť prekvapila, čo poviete na niečo ďalšie,“ významne spustil Harry. Pozreli naňho. „Ten dar Poslov, ktorý sme nevedeli, ako funguje…“ rozhodol sa ich napínať. A vlastne musel, aby to bolo údernejšie.
„Čo je s ním?“ spýtal sa Bill.
Harry pozrel na Ginny. Videla, že je práve v tejto chvíli najspokojnejším človekom na svete. Čo k tomu dopomohlo?
„Už viem, na čo bol. Prezradili mi to tam. A…“ pozrel niekde za nich. Áno, je to úplne dokonalé. Fungovalo to. Jeho srdce splašene bilo. Všetko bolo dokonalé, až sa mu nechcelo veriť, že to všetko patrí jemu. „Pozrite,“ kývol hlavou oným smerom.
Všetci v šoku zbledli. Vyzerali, akoby videli ducha, čo vzhľadom k situácii nebolo zase až také nereálne prehlásenie. Od hradu k nim vykračoval Severus. Živý, zdravý, ničím poškodený. S mierne podráždenou náladou. Zase naňho musia čumieť.
„Severus?“ Remus stiahol obočie.
„V celej svojej kráse a dokonalosti,“ zaprskal Snape. „Ak si niektorí z vás mysleli, že sa ma zbavili, mýlili sa. Celkom zjavne. Potter proste bezo mňa nevie žiť a ponúkol mi elixír, ktorý mi vrátil život.“
„A nebolo na výber niečo iné? Napríklad si vieme predstaviť, ako sa po hrade znova plazí bazilisk…“
„Fred! George!“ skríkla po nich Molly, zarazene však študovala Toho, kto vstal z mŕtvych.
„Mimoriadne vtipní,“ zamračil sa na nich Severus.
„To je úžasné!“ prvá sa spamätala Hermiona a už vstávala zo zeme, aby svojho kolegu silno objala. Šokovane jej objatie opätoval.
„Som rád, že si späť,“ usmial sa naňho Remus, keď ho Hermiona dostatočne vyobjímala.
„Vážne?“ zapochyboval, ale pravicu mu stisol.
„Vážne.“
„Fajn, keďže ja som bol dlhú dobu mŕtvy a Potter bol tiež chvíľu mŕtvy, tak sme indisponovaní. Ale vám ostatným nič nebráni v tom, aby sto pochytali tých lumpov a zbytočne sa tu nepofľakovali. Ty samozrejme nie, Ginevra. Si tehotná a tentoraz dohliadnem, aby všetko dopadlo dobre.“
Keď ho nakoniec všetci počúvli, nezabudnúc pritom frflať, pomohol mu postaviť sa zo zeme. Alebo nie, nepomohol. Nepotreboval pomoc. Ale proste chcel. Chytiť ho za ruku, vytiahnuť zo zeme a objať ho.
„Výborne, Harry,“ s úsmevom ho poplieskal po ramene. „Nakoniec si to zvládol a všetko dopadlo takmer ideálne,“ zaškľabil sa.
„Vsadím sa, že keby si bol živý, dopadlo by to úplne ideálne.“
„To si nemyslím. Poďme domov. Je potrebné pozrieť ranených a samozrejme teba,“ sám od seba objal Ginny.
Oboch ich odvádzal do hradu, držiac ich za ramená vo svojej tesnej blízkosti.
Mohlo to dopadnúť lepšie, ale aj horšie. Tisícročný spor sa vyriešil. Nebolo už potrebné bojovať, všade zavládne mier a svet sa postupne spamätá. Rokfort však neprestane mať svojho pána, pretože Harry a jeho deti budú mať v sebe stále Chrabromilovu krv.