Harry stál na nádvorí skrytý po plášťom. Tam k tomu malo prísť. To vedel naisto. Netušil, ako dlho bude trvať, kým k tomu dôjde. Netušil ani to, kedy zaútočia. Vedel len, že sa musí prinútiť nemeniť sen. Žiadnym spôsobom, nech to bude akokoľvek ťažké. Čo sa dialo v sne pred tým osudovým okamihom, netušil. Nevedel, či bojoval niekde inde, či sa na nádvorie nedostal len náhodou. Zrejme to tak bolo. Ibaže vtedy mohol byť viditeľný, vtedy nikto nevedel, čo sa stane. Teraz to vedeli a keby sa zviditeľnil, držali by sa ho ako kliešť a oni si jeho sen musia prežiť bez toho, aby akokoľvek zasahovali.
Ešte skoro ráno prezrel všetky zabezpečenia. V sne bolo jasné svetlo, preto si mohol dovoliť obísť Rokfort. Všetko bolo pripravené. Na všetkých strategických miestach sa postupne zhromažďovali skupinky obrancov. Členovia Rokfortskej armády, či už dospelí alebo stále len študenti. Kentaurovia boli rozmiestení zrejme už večer. Ako domáci, tak aj tí bojoví. A pri ich skupinkách bol vždy jeden čarodejník.
Ich obrana sa zamerala len na blízke okolie hradu. Na hraniciach boli pasce, ktoré sa mali postarať o prvotný zásah do radov agresorov. Na strážnych vežiach bola stále tridsiatka striehnucich. Tí však v okamihu, ako zazrú čo i len náznak možného útoku, okamžite dajú vedieť a stiahnu sa dozadu. Možno táto tesná obrana nie je to najlepšie, ale nebolo ich toľko, aby sa roztiahli na väčšie územie. Dobre to dopadne. To si hovoril nepretržite.
Čas sa neuveriteľne vliekol. Videl, ako z hradu vyšiel Remus s Tonksovou a vybrali sa smerom k mostu. V diaľke videl, že Alica a Frank smerujú k skleníkom. Spolu so svojím synom a Lunou. Videl, ako Hermiona s Arturom, Molly a Billom idú k ďalšiemu mostu. Ako Draco s dvojčatami a s Ginny… pri pohľade na ňu mu zovrelo srdce, chcel zo seba strhnúť plášť a utekať za ňou, presviedčať ju, aby odišla, hoci sa jej nemalo nič stať, pokúsiť sa aj o nemožné, aby ju ochránil, stále si pripomínajúc, že ju vlastne týmto spôsobom chráni, presvedčujúc sa, že sa jej nič nestane, ibaže jej tvár, jej výraz, jej gestá, hoci bola odhodlaná mu nepríjemne pripomínali, čo všetko musí jeho manželka prežívať. Musel od nej odvrátiť pohľad. Všetci sa pripojili ku skupinke s metlami, pripravení vyštartovať a snažiť sa eliminovať nepriateľov zo vzduchu. Mal s nimi byť aj on. Mal svoju metlu skrytú pod plášťom. Nemohol meniť sen, vedel však, že mal byť vo vzduchu, preto v tom vzduchu bude musieť byť. Aj keď sa tým prezradí, následne sa znova bude môcť zahaliť. Jeho plán, ak nejaký vôbec existoval, musel vyjsť.
Keď po pár hodinách, počas ktorých sa všetci, aj napriek ostražitosti a napätiu, ktoré si vyžadovali nastávajúce udalosti, obzerali okolo seba v nádeji, že sa predsa len odhalí, že sa k nim pridá alebo že im dá možnosť ho chrániť, zaznela siréna a bolo jasné, že sa všetko dáva do pohybu. Ich zrejme posledný boj. Toho si boli vedomí všetci, vyše sto bojovníkov zo Základne spolu s kentaurami. Boli posilnení nardajskou žiarou, ktorú im darovala Bystrohlavová, preto si vraveli a povzbudzovali sa, že to nemusí nutne dopadnúť až tak zle.
Aj hrad bol chránený štítom. Ibaže si následne uvedomili, že kúzla Zakladateľov, nech by boli akokoľvek silné, nie sú nepremožiteľné, pretože proti nim stálo ďalšie kúzlo jedného zo Zakladateľov. Keď sa tridsiati z veží dostávali do zadných línií, z ktorých mali brániť hrad a svoju slobodu, zaznel ohromný lomoz a rachot. Ochranný štít sa lámal a ničil. Voldemort jedinou kliatbou poľahky drvil posilnenú obranu Rokfortu, tú, ktorú im v dobrej viere zanechala Bystrohlavová v nádeji, že ich uchráni. Neuchránila. Slizolinovo kúzlo bolo silnejšie a každý si razom uvedomil, aká sila pred nimi stojí. Vidiac znateľné známky ničiaceho sa štítu, ktorý bol síce neviditeľný, ale vplyvom kúzla videli tmavomodré záblesky, sa všetci zachveli. V strachu a hrôze z toho, čo sa na nich blíži.
Bolo takmer výsmechom, že deň bol nádherne slnečný, bez jediného mráčika a teplý, keď ich striasal chlad pri pohľade do diaľky, kde videli, ako sa hradby postupne rúcajú a na mnohých miestach zívajú obrovské diery, stále sa zväčšujú a cez ne sa valí dnu nepriateľ vo veľkom počte. Príliš veľkom počte, než aby to mohli zvládnuť. Zatajili dych a srdcia sa im bláznivo rozbúchali.
Neboli koordinovaní. To ani náhodou. Mali hlad po ničení a zabíjaní a ten hlad ich hnal dopredu. Smrťožrúti spoločne s infermi, vlakolami a scortrangs. Vo väčšej diaľke zbadali obrovské množstvo dementorov, ktorí sa znášali z oblohy, aby chránili tých, ktorí sa rútili vpred.
Nebol to pekný pohľad. Ani povzbudivý. Vedeli však, že v miestach, cez ktoré sa k nim hrnú, je množstvo pascí. Diablove osídla fungovať nebudú, na to bolo príliš svetla. Boli tam však iné rastliny, ktoré tmu nepotrebovali. Prví smrťožrúti boli zajatí dlhými lianami, ktoré ich dusili rozdráždené náhlym hlukom. Do ďalších sa triafali jedovaté brečtany, špeciálne vypestované pomocou kúziel len k tomuto jedinému. Aby preriedili rady smrťožrútov. Vlkolakov a škorpiónov sa pokúšali uväzniť obrovské mäsožravky, jedovaté bubatérie vypúšťali plyn, ktorý ich mal zmiasť a oslabiť.
Nemohli spočítať presné množstvo nepriateľov. Hrad bol bez ochrany, teraz zraniteľný zo všetkých strán. Oni sa však zamerali len na jedno miesto. Padla hlavná brána a Harry odhadoval, že zničili asi päťdesiat metrov hradieb. Letmým pohľadom tipoval zhruba štyristo smrťožrútov, stovku vlkolakov a také isté množstvo inferiov. Mohlo tam byť asi päťdesiat scortrangs a minimálne dvojstovka dementorov. Príliš veľké množstvo k tomu, aby mohol byť ktokoľvek čo i len trocha optimistický.
Smrťožrúti zrejme utrpeli prvé straty. Po počiatočnom bezhlavom útočení sa mnohí z nich venovali tomu, aby oslobodili svojich druhov zamotaných v lianach. Aby narýchlo ošetrili tých, ktorí boli pridusení plynom, alebo zranení jedom. Tým ale pomôcť asi nedokážu. Nie, že by to komukoľvek vadilo. Ďalší sa zameriavali na ničenie rastlín, usekávanie chápadiel a rozbíjanie hláv mäsožravkám a bubatériám. K prvému stretu dôjde pri skleníkoch. Tam sa valila druhá rada útočníkov. Už však nie bezhlavo a bez rozmyslu. Spomalili a začali striehnuť. Nebude to zrejme také bezproblémové, ako si predstavovali. Utrpeli síce straty, ale neboli až také citeľné, ako by si želali. Harry vedel, čo bude teraz nasledovať. Bolo dobré, kým sa držali v takejto veľkej skupine a nezačali sa rozprašovať na menšie jednotky. Boli by stále mnohopočetné a oni bránili len tri strategické miesta.
„Pôjdeme my dvaja,“ zavelil Fred v plnej vážnosti dívajúc sa do bledej tváre svojej sestry, ktorá sa dívala na blížiacu sa hrozbu.
„Leteckej jednotke velíme my… tak toto je rozkaz,“ zamračil sa George na Draca, ktorý sa chystal protestovať. Rovnako ako Angelina, Alica a ostatní letci.
„Dobre, keď sa priblížia, dostaneme šancu všetci,“ prikývol Wood.
Ani jeden z nich si nepripúšťal, že by sa mohlo niečo zle skončiť. Nacvičovali to mnohokrát a nemohli čakať. Blížili sa a oni vyleteli.
Fred smerom na východ a George na západ. Ako si mohol Harry myslieť, že by sa tí dvaja somári zneviditeľnili? Alebo že by boli snáď potichu? S víťazným pokrikom a v plnej rýchlosti sa pustili k svojim cieľom. Nepriatelia tak prvý raz zazreli obrancov. Ale len dvoch a na metlách. Zneistilo ich to. Nevedeli, čo čakať. Dozvedeli sa to o malú chvíľu, keď dvojčatá zlietli nad vykopaný zákop naplnený až po okraj upraveným liehom a zapálili ho. Pokúšali sa dvojčatá zostreliť, ale tí boli príliš rýchli. Kľučkovali a besne leteli desať metrov nad zemou a ešte pár krát vrhli zaklínadlo do zákopu, ktorý sa rozhorieval a začalo z neho šľahať čoraz viac štipľavých a horúcich plameňov. Tie sa šírili stále ďalej a behom chvíle boli nepriatelia úplne odrezaní od hradu. Zákop sa ťahal od Zakázaného lesa až po jazero. Maskované drevené lávky, o ktorých Rokforťania vedeli a cez ktoré sa dostávali na druhú stranu zákopu, okamžite zhoreli v plameňoch. A smrťožrúti začali hasiť. Nič iné im neostávalo.
Špeciálne upravený lieh, ktorým bol zákop naplnený, však nebude horieť dlho. Napriek tomu dokáže narobiť dosť škody. Plamene vystreľovali ďalšie plamene smerom na juh, do radov agresorov a pôsobili oštaru najmä inferiom, ktorí sa okamžite rozhoreli a to ich ničilo. Oheň sa šíril veľkou rýchlosťou pomedzi smrťožrútov, pretože horelo stále viac inferiov a od tých sa chytali ďalší a ďalší.
Obrancovia začuli zúrivý rev. Už to nebol odhodlaný a sebavedomý rev, ktorým sa dostávali dovnútra. Bol to naštvaný a prekvapený rev. A zrejme aj zúfalý, pretože inferi boli všade medzi nimi a oni začínali horieť tiež, rovnako ako vlkolaci a scortrangs. Hasili sa navzájom, váľali sa po zemi, aby dusili tlejúce oblečenie. A plamene medzi nich stále znova a znova posielali horiace pozdravy. Chvíľu ich to zabaví a možno ich to dostatočne preriedi. Mali by sa tým zbaviť aspoň inferiov.
Ibaže nie dementorov, ktorí sa dostávali vpred, stále bližšie k hradu a prvým obranným líniám. Dvojčatá ešte vo vzduchu vyčarili svojich Patronov a ďalší k nim leteli zo zeme. Od skleníkov aj od bližšieho kamenného moste. Fred s Georgeom zleteli na nádvorie a pokračovali vo vysielaní Patronov. Toto ich dokázalo udržať v bezpečnej vzdialenosti. Aj bez Harryho pomoci. Ale dokedy?
Len do tej chvíle, kedy sa smrťožrtom podarí prekonať ohňovú zábranu. Potom sa obrancovia budú musieť zamerať aj na nich. Vo vzduchu bude menej Patronov a dementori si začnú nachádzať svoje obete.
Harry sa modlil, aby sa Voldemort ukázal čo najskôr. Zrejme si chce prísť k hotovému. Nechá svojich, nech mu prebojujú cestu až do hradu, nech pobijú koho sa len bude dať, až bude mať bezpečnú, priamu cestu k Harrymu. Jeho nebudú chcieť zabiť. Harryho musí zabiť práve on.
Premýšľal, či ho nejsť niekde hľadať. Pod plášťom skúšal otvoriť dar od Poslov svetla, ale elixír bol stále nedostupný. Harry bol však stále relatívne pokojný. Hrozba bola v dostatočnej vzdialenosti, ešte stále neprišlo k tomu najhoršiemu.
Takmer hodinu trval zápas smrťožrútov s ohňovou zábranou. Takmer hodinu ich vydržal lieh zamestnávať. Napokon sa im ho podarilo prekonať. Ako predpokladali, oheň narobil v ich radách veľa škody. Zbavili sa inferiov, dokonca aj niektorých vlkolakov a smrťožrútov. Ich dopálené mŕtve telá teraz, keď zmizol oheň, videli. Videli však jasne aj to, aká sila sa pred nich stavia. Na pozemkoch Rokfortu boli už všetci, rozdelili sa na tri skupiny. Jedna sa chcela dostať dnu cez kamenný most a hlavnú bránu, druhá odzadu cez drevený a tretia si to namierila popri sovincu k skleníkom.
Škorpióni sa držali v tretej skupine, ktorá bola najrozsiahlejšia a najnebezpečnejšia. Nechceli sa s nimi ťahať cez mosty a vedeli, že v takom veľkom množstve hrad dobijú rýchlejšie, než aby sa plahočili cez úzky priestor mostov.
——
Drevený most musel padnúť. Mali jednoznačný plán a nechápali, prečo sa smrťožrúti s vlkolakmi nechajú tak oklamať. Či sú skutočne takí hlúpi alebo len zaslepení, rozhodnutí padnúť pre Voldemorta. Malo im predsa napadnúť, že v momente, ako sa ich veľká skupina dostane na most, oni ho jednoducho vyhodia do luftu, aby sa zbavili naraz mnohých.
Všetci obrancovia sa teraz zameriavali na jediné. Na prežitie. Nikto nemal čas špekulovať a premýšľať a nikomu ani náhodou nenapadlo vziať nohy na ramená. Bill s Hermionou a Arturom vysielali svojich Patronov, ktorí držali dementorov ďalej od ich skupiny. Molly spolu s Michaelom a Viktorom dávali pozor na most.
„Teraz!“ skríkla Molly po mužoch, ktorí boli pripravený vyštartovať na metlách. Začala páliť po prvých smrťožrútoch, ktorí sa k nim blížili po moste a tiež nechceli ostať pozadu. Okolo nich začali dopadať prvé kliatby. K Molly sa pridala desaťčlenná skupina Rokfortskej armády, zväčša študentov. Snažili sa držať smrťožrútov v bezpečnej vzdialenosti a čakali, kým sa ich na drevený most nedostane čo najviac.
Molly Weasleyovej sa protivilo ničiť časť Rokfortu, ale bolo to potrebné. Kútikom oka sledovala, ako Michael s Viktorom zlietajú k pilierom, na ktorých boli umiestnené výbušniny. Dvojčatá ich rozložili logickým systémom. Stačilo vypáliť po štyroch a ďalších tridsať výbušnín vybuchovalo domino efektom. Rachot, ktorý sa ozval, trhal uži. Drevené trámy sa lámali jeden po druhom. Most padal a spolu s ním padali aj tí, ktorí boli na ňom. Zmizol celý, neostalo po ňom nič. Viktor na poslednú chvíľu vyletel spoza padajúcej drevenej konštrukcie, ktorá bola roztrhaná na stovky častí. Napriek pocitu viny sa Molly spokojne dívala, ako padajú aj nepriatelia. Ich zúfalý rev nebol počuť. Ozveny výbuchov sa ozývali ešte dlho po tom, ako spadol do priekopy na západnej časti hradu.
„Teraz naspäť, tadeto sa už nedostanú,“ zavelila svojmu manželovi a synovi. Bill zdrapil Hermionu za rameno.
„Ach, Merlin,“ Hermiona sa zarazene dívala do prázdnoty pred a najmä pod sebou. Vedela, čo sa stane, ale vidieť to bolo niečo úplne odlišné. Mala rovnaký pocit ako Molly. Tiež sa jej nechcelo ničiť Rokfort. Z tejto strany však už bezprostredné nebezpečenstvo nehrozilo.
„Poďme,“ súril ju. Dementori sa k nim zase začali zlietať. Artur sa ich pokúšal zadržať, pokým jeho manželka spolu s deťmi bežali na pomoc k prvému, kamennému mostu. „Bude sa to dať postaviť,“ vypustil a tiež vyčaril Patrona. Dementori však pochopili, že tu sa už nenakŕmia a rovnako ako oni si to namierili tam, kde sa bojovalo vo veľkom.
„To dúfam,“ hlesla a rozbehla sa za Molly.
Kamenný most bránili Remus s Tonksovou a ďalšími obrancami. Na ňom bolo tiež nastražených dosť pascí. Najprv uviedli do činnosti zariadenie pripevnené na bokoch zábradlia, z ktorého v pravidelných intervaloch vystreľovali drobné guľôčky, niečo ako muklovské broky. Tie sa zabárali do nôh útočníkov po celej dĺžke mosta a tí sa zvíjali v bolestiach, bez možnosti ďalšieho postupu a zavadzajúc kolegov, ktorí chceli postupovať, ale ktorým sa stalo to isté. Fungovalo to ale len chvíľu. Do doby, pokým sa neminuli zásoby štipľavých nástrah. Hoci priamo nezabíjali, pokiaľ smrťožrút nepadol na zem a pokým ho guľka nezasiahla do hlavy alebo krku alebo niekde, kde by spáchala život ohrozujúcu škodu, tak ich len spomalili, zneistili a znervóznili.
Potom nasledovali drobné rozbušky, umiestnené na zábradliach. Tiež mali za úlohu pozráňať čo najviac útočníkov a oddialiť ich prienik do hradu. Kamenný hrad bol v blízkosti nádvoria, vlastne hlavné, rozsiahle nádvorie začínalo práve mostom a Harry mal dobrý výhľad na to, čo sa deje pred ním. K Remusovi sa pridala Hermiona a ostatní, ktorým sa doteraz darilo najlepšie, pretože zlikvidovali naraz mnohých. Tí, čo ostali, sa na druhej strane pridávali do skupiny, útočiacej po zemi na skleníky. A vyzeralo to, že vzdajú boj aj o druhý most a vrhnú všetku svoju silu do pozemného boja.
A leteckého. Nikdy by im nenapadlo, že smrťožrúti sa chopia metiel a spolu s dementormi začnú útočiť vo vzduchu. Mali rovnaký plán ako Rokforťania. Draco s Ginny a dvojčatami stále obletovali kamenný most a dorážali zranených útočníkov, ktorí mali buď zasiahnuté nohy alebo boli spálení. Ten sa ale postupne vyprázdňoval.
„Tu už budeme zbytoční!“ zamračil sa Remus na most, na ktorom po chvíli kvílilo len posledných pár smrťožrútov a vlkolakov. Ale aj tí razom zmĺkli, keď ich zasiahla Ginny alebo Draco zo vzduchu.
„Vyzerá to tak,“ prikývol Viktor. Hermiona narýchlo ošetrovala pár škrabancov po zaklínadlách, ktoré si predsa len našli cieľ. Ale zatiaľ nebol nikto mŕtvy.
„Pridáme sa k nim,“ bez váhania vyhlásila Molly dívajúc sa na druhú stranu priepasti, za ktorou zúrila hlavná bitka. Museli prebehnúť hradom a dostať sa na pozemky druhou bránou.
„Poďme,“ zavelil Remus zhruba tridsiatke Rokforťanov, ktorí sa zameriavali na obranu mostov. Letci tiež pochopili situáciu a obracali svoje metly k skleníkom.
——
Harry na nádvorí po chvíli osamel. Chcel im pomôcť, mal nutkanie zapojiť sa do boja, ale nielenže nemohol na seba upútať pozornosť, ale sa nedokázal ani pohnúť. Nevedel, čím to je. Chcel, tak strašne chcel, niečo ho však držalo prikovaného na mieste. Ani zlosť a frustrácia ho nedokázali prinútiť k pohybu.
Keď však osamel, dokázal sa pohnúť. Prekvapilo ho to. Najprv sa chcel rozbehnúť cez hrad k skleníkom. Mal však ostať práve tu. Alebo v sne sa to odohralo práve tu. Už ho zmenil. Útočníkov oslabili o dobrú tretinu, teraz to však bude boj na ostrie noža. Zmenil sen, stať sa môže hocičo. Určite predtým bojoval, teraz tu stojí a nič nerobí. Toto mohlo zmeniť sen, niekto predsa len mohol byť mŕtvy. Keď videl, ako okolo Ginny lietajú zaklínadlá, mal obrovský strach. Čo keď zmenou sna spôsobí práve to, že ju niektoré zasiahne a on nebude nablízku, aby jej pomohol a ona umrie? Nad tým sa nútil nepremýšľať.
Niečo však spraviť mohol už teraz a tu, keď sa dokázal hýbať.
„Dobby!“ potichu zavolal do priestoru. Vedel, že sa škriatkovia tiež chystajú brániť to, čo považujú za svoje.
„Pán Harry!“ vyhŕkol verný priateľ, keď videl zviditeľneného pána Rokfortu, ktorý v ruke zvieral neviditeľný plášť. „Šepkalo sa, že pán Harry nebude bojovať. Hovorilo sa o nejakom sne, niekto niečo začul. Dobby tomu ale neveril, pane,“ usmieval sa škriatok šťastne.
„Budem bojovať, Dobby. Od teba by som ale niečo chcel,“ vypustil sťažka. Už aj škriatkovia o tom diskutujú? Ten sen prestal platiť v momente, ako o ňom povedal. Teraz to vedel naisto, hoci to bolo viac ako isté už predtým. Dúfal, že by mohol platiť, ale aj keby sa neukázal, nikto už nebude konať ako v tom sne, už len vďaka myšlienke na jeho smrť a on sa musí minimálne pokúsiť, aby sa im nič nestalo.
„Čokoľvek si bude pán Harry želať,“ úctivo sa poklonil. „Dnes sa rozhodne a Dobby vie, že pán Rokfortu vyhrá nad tými, čo sem prišli,“ zamračil sa niekde do miest, kde sa odohrávala bitka. „Dobby nikdy nepochyboval o Harrym Potterovi, pane.“
„Ja viem, Dobby,“ prikývol snažiac sa slovám škriatka veriť. „Škriatkovia sú výnimočné bytosti, ako som sa presvedčil. Chcel by som, aby škriatkovia strážili most, aby nedovolili nikomu preniknúť do Rokfortu a aby tých, ktorí sú omráčení a pozráňaní… aby ich spútali a dali na jednu hromadu,“ stiahol obočie. Dobby hltal každé jeho slovo. „Boj sa sústredí na inom mieste a my nemôžeme pripustiť, aby využili našu nepozornosť.“
„Dobby sa o to postará,“ hrdo vztýčil hlavu. „Škriatkovia strážia hrad už teraz. Nedovolili by vniknúť doň nepriateľom. A teraz sa postarajú o to, aby boli nepriatelia zviazaní, zneškodnení a neškodní,“ pevne prehlásil. Harry sa musel pousmiať.
„Výborne, Dobby. Som si istí, že škriatkovia odvedú dobrú robotu.“
„Harry Potter sa môže spoľahnúť na Dobbyho, pane,“ s prikývnutím zmizol.
Harry osamel. Pozrel na neviditeľný plášť. Vo chvíli, kedy sa ukáže, sa naňho pokúsia nalepiť, aby naňho dali pozor a on ich môže ohroziť. Ale ohrození sú už teraz. Úplne všetci. Ak by platil sen, zrejme by bojoval. Lietal by už predtým okolo mosta a zostreľoval ich. Určite by teraz lietal nad hlavami smrťožrútov. Zrejme by sa dostal na nádvorie až potom. Niekedy. V nejakom okamihu. Každý sa ale po prezradení sna správal inak. A on ako prvý. Už neplatí, už tu nemôže stáť a čakať na Voldemorta. Všetko je to inak, už to nebude ako v tom sne. Umrie, to vedel. Bol si istý, že toto je jeho a Voldemortov osud. Poslední potomkovia Zakladateľov zaniknú, rovnako ako to bolo s Bystrohlavovou a Bifľomorovou. Zmenou sna ale môže umrieť aj niekto z jeho blízkych a to dopustiť nemohol.
Zložil plášť a odložil ho k nosnému pilieru, za ktorým sa predtým skrýval. Tak, aby ho po jeho smrti našli. Rovnako si dal dole aj čierny habit. Nebude predstaviteľom tradičného čarodejníka, ktorého súčasťou je habit. Nech by bol akokoľvek preplnený elixírmi. Jeho strýko by práve v tejto chvíli zrejme nemal radosť, ale on sa nepotrebuje liečiť. Po ňom páliť nebudú, má ho zabiť Voldemort a oni to vedia. A keď príde na rad Voldemort, tam už na liečenie čas nebude.
Znova vytiahol dar od Poslov svetla. Nechápal, na čo mu ho vlastne dávali, keď sa nedá otvoriť ani teraz. V boji nebude mať čas k tomu, aby si dával dole elixír a pokúšal sa ho vypiť v domnienke, že by ho zachránila pred tým, čo má prísť. Povzdychol. V diaľke zneli výkriky kliatob, rev útočníkov a pokrikovanie obrancov popretkávané výbuchmi a lomozom. Nemá na čo čakať.
Výborne, Harry Potter!
Zrejme sa mu zazdalo, že počuje pochvalu od Bystrohlavovej. Jej hlas by poznal všade, nemal ho rád. A teraz sa mu ozval v hlave. Alebo si to len namýšľal. Asi skutočne začínal strácať rozum. Nemá čas zapodievať sa tým, čo možno alebo možno určite počul. A rozhodne nemal čas zapodievať sa niekým, kto toto všetko spôsobil. Zavesil si elixír na krk. Miesto toho stiahol zlatú zlatú strelu a omotal si ju okolo zápästia. Nevedel čo s ňou a či mu môže pomôcť. Asi nie. Chcel ju mať len pri ruke. Ani nevedel prečo, ale zdalo sa mu to ako správne. Mať pri ruke silu a schopnosti, ktoré dostal od Zakladateľov. Od tých, ktorých vôbec nemal rád.
Pevne zovrel rúčku Nimbusu 2000. Metly, ktorá sa v poslednom období stala jeho súčasťou. Metly, na akej začínal na Rokforte lietať. Tak nech na nej aj dolieta. Znova sa musel uškrnúť. Všetko vyzeralo tak tradične a symbolicky, až sa mu z toho chcelo plakať. To si dovoliť nemohol. Stále sa presviedčal, že niečo musí spraviť. Musí. Musí sa rozhodnúť.
V jednej chvíli prevládala chuť zapojiť sa do boja, v následnej zase nutnosť počkať. Sen je zmenený. Už to tak nebude. Bude. Nebude.
——
Uprostred pozemkov sa viedol ohromný boj. Obrancovia boli skrytí za vytvorenými kamennými bariérami, odkiaľ vysielali zaklínadlá na zástup dobyvateľov, ktorí boli rozlezení po príliš veľkej ploche. Kliatby sa o seba trieštili, vo vzduchu bolo niekoľko Patronov, ktorí odháňali dementorov a tým dávali šancu letcom, aby viedli boj vo vzduchu. Tridsiatka zdatných letcom proti miernej presile nie príliš obratných útočníkov. Aj medzi nimi sa však našli takí, ktorí lietať vedeli. Napríklad Zabini s Mulweym.
V momente, ako ho Ginny zbadala, na myseľ jej prišiel jeden z osudových okamihov jej života. Sotva stačila vyhnúť letiacej kliatbe. Naštvane vyslala lúč po letiacom smrťožrútovi. Potom skríkla po Dracovi. Neprestávala sa venovať odvracaniu kliatob a vysielaniu svojich zaklínadiel. Pritom obratne vyhýbala lúčom, ktoré k nim leteli zo zeme. Chcela sa tiež istou mierou pripojiť k pomste za stratené dieťa. A za nemožnosť mať deti. Draco ho zbadal hádam skôr, ako ona a vedel, čo bude nasledovať. Rovnako ako jej bratia.
Dvojčatá sa zamerali na to, aby sa im podarilo odpútať Zabiniho kolegov. Zamestnávali ich a postupne tlačili stranou najlepšie, ako sa to vo vzduchu dalo. Ale mali dlhoročnú prax. A Draco, spolu s Ginny ho sériou kliatob vytláčali mimo hlavné bojisko.
Nad hlavou jej práve preletela vydra, ktorá sa začala starať o to, aby mali od dementorov pokoj. Hermiona.
Zabini sa snažil ubrániť dvom bývalým spolužiakom. Ale boli zdatní a dobre vytrénovaní. Stále viac sa vzďaľovali od bojiska. Chceli ho úplne odrezať a pomstiť sa a darilo sa im. Už sa nestaral o to, aby splnil prianie Temného pána. Začal sa starať len o to, aby si zachránil vlastný krk. Pochyboval, že by ho dokázala zabiť. On by to však spraviť mohol.
Vtom sa pod ním prelomila metla. Bol len pár metrov nad zemou, napriek tomu tvrdo dopadol. Prútik však zvieral v ruke a na poslednú chvíľu vykryl jej útok.
„Je len tvoj, Ginny!“ zakričal Draco a vyslal svojho Patrona na dvoch osamelých dementorov, ktorí sa chceli nasýtiť dvoma dušami ďaleko od bojiska. „Nebav sa s ním ale dlho,“ vyzval ju. Chcel sa vrátiť, ale nemohol. Musel dohliadnuť na to, aby bola v poriadku. Hoci o tom nepochyboval.
„Áno,“ spokojne si zamrmlala. Visela vo vzduchu, päť metrov nad Zabinim, ktorý premýšľal, kam by sa skryl. Začal však po nej páliť. Rezko sa vyhýbala jeho lúčom. Na metle nemala ani najmenší problém. „Prečo nie si u Munga?“ posmešne naňho zavolala. Neodpovedal. Vyslala po ňom sériu kúziel. Bol prinútený ustupovať.
„Nezabiješ ma,“ zavrčal po nej, robiac pomalé kroky späť. Draco ich v bezpečnej vzdialenosti mierne nervózne pozoroval. Mali by byť tam, kde sa to melie najviac. Ginny však potrebovala trocha zadosťučinenia. Síce netušil, čo mala v pláne, ale zabíjať sa rozhodne nechystala.
„Nenávidím ťa viac ako Voldemorta,“ oznámila mu pokojne a ešte pokojnejšie vykryla jeho útok. Tie zaklínadlá nepoznala, ale štít fungoval. Napriek tomu sa snažila skôr uhýbať a bola v tom skutočne dobrá. Pod Zabiniho nohami sa rozprskla zem, keď do nej vrazil jej lúč. Ďalší krok vzad a ďalší pokus o jej zostrelenie z metly. „Nemáš na to,“ nasilu sa zasmiala. „Harry spravil vtedy dobre, keď ťa nezabil. Neužila by som si to ja…“ kútikom oka videla, kam cúva. Áno, toto bolo preňho najvhodnejšie.
„Vedel som, že to bol on!“ naštvane skríkol.
„Samozrejme, že to bol on. Čo si si myslel?“ nedalo Dracovi, aby nezakričal. Možno to nebolo úplne najnormálnejšie, ale páčilo sa mu, ako Zabini trpí druhý krát. Ako mu pomaly dochádza, čo sa stane. Alebo aspoň to, čo hrozí, že sa stane. Dával pozor, aby neboli tí dvaja ničím vyrušení.
„Za naše dieťa!“ skríkla Ginny. Každé jej slovo sprevádzalo dobre mierené štipľavé zaklínadlo. Neomračovala ho. Séria bola príliš rýchla, aby jej stihol vyhnúť. Tlačila ho vzad a on musel dávať pozor, aby nestratil rovnováhu. Odzbrojila ho. Prútik mu vyletel z ruky a on sa cítil ako vtedy v učebni, keď stál neozbrojený pred rozzúreným Potterom. Tiež bola zúrivá, nemala však taký šialený výraz, ako on vtedy.
„Nezabiješ ma!“ skríkol po nej. Odhalil ju. Keby chcela, spraví to hneď a nebude s tým toľko otáľať. Nebola ako Potter, ktorý chcel, aby trpel. Nemala na to. Bola príliš slabá.
„Ja nie, ale aj tak umrieš!“ precedila pomedzi zuby a vyslala po ňom posledné kúzlo. Stratil rovnováhu a padol na zem. Príliš blízko popínavej rastline, ktorú smrťožrúti nestačili zničiť. Presne to mala v pláne. Dotlačiť ho až tam. A vyslala zaklínadlo aj po rastline, ktorú tým rozdráždila. Tá chňapla po najbližšej obeti, ktorou bol Zabini. Jej liany sa omotali okolo jeho tela. A ona pálila po rastline stále znova a ona stále viac, v akejsi obrannej alebo skôr reflexívnej reakcii sťahovala svoje zovretie a Zabini sa dusil. Nezmohol nič. Visel vo vzduchu, v objatí rastliny, ktorá ho pomaly pripravovala o život.
Ginny sa dívala, ako chrapčí prosby, ako sa snaží vyslobodiť. Jeho tvár červenela, aby následne začala modrať, keď sa mu nedostávalo vzduchu do pľúc. Nebola práve najšťastnejšia a najspokojnejšia, že to spravila, ale on si to zaslúžil. Len ho dohnala k rastline, ktorá sa postarala o to, aby Blaise Zabini umrel.
„Dobre, vráťme sa,“ Draco sa so zvrašteným obočím díval na mŕtvolu, ktorá sa stále vo vzduchu hompáľala zo strany na stranu a liana vyzerala, že s tým tak skoro neskončí. Položil ruku na plece svojej priateľke. Mala v očiach slzy. Nebolo to však pre to, čo práve spravila. Bolo to kvôli minulosti a pre to, o čo prišli. Krátko prikývla a odhodlane obrátili metly, aby sa vrátili nad bojisko.
——
Na zemi sa odohrával urputný boj na život a na smrť medzi kentaurami a škorpiónmi. Mnohí z nich už ležali mŕtvi na zemi. Smrťožrútom sa darilo vyhýbať sa jedu, ktorý sa vpíjal do zeme. Niektorí si pamätali to, čo sa odohralo pred niekoľkými mesiacmi, ostatní sa to dozvedeli z počutia. Jed vraždil aj po smrti jeho majiteľa.
Čarodejníci spoza úkrytov dostávali škorpióny na lopatky. Bývalý chrabromilský tím sa snažil o to isté zo vzduchu. Napriek tomu kentaurovia umierali a umieralo ich veľa. Hagrid neklamal. A Aragog nesklamal. Zo Zakázaného lesa, za ktorým bol ochranný štít rovnako zničený ako všade inde, sa vyrojilo množstvo akromantúl, ktoré bez rozmyslu zabárali svoje zuby do škorpiónov. Neberúc v úvahu fakt, že ich jed bol slabší ako jed škorpiónov, ktoré začali pomaly prehrávať svoj boj. Začínali to tušiť. Presila bola zrazu veľká. Hoci pred nimi bolo už len malé množstvo kentaurov, nepriateľov bolo náhle veľmi veľa.
Napriek všetkému museli obrancovia ustupovať. Kamenné ochranné valy mali strategicky rozmiestnené až k hradu a oni sa skrývali za stále nové, postupne ustupujúc a umožňujúc tým to, že sa smrťožrúti začali skrývať za kamene, ktoré oni opustili.
Frank sa držal pri svojej manželke a synovi, ktorý dohliadal na svoju priateľku. Spolu s nimi tam boli mladí zo Základne, bratia Smithovci a ďalší, ktorí pomáhali kentaurom, odháňali dementorov a odkláňali lúče.
Bolo potrebné ošetrovať zranených. Luna kľačala pri Bradovi Terrellovi a liala doňho elixír. Vzápätí mu zaceľovala ranu na hrudníku. Potom pokojne zavolala do priestoru a zjavil sa vedľa nej jeden zo škriatkov. Vedela, že Brad sa už zapojiť do boja nebude môcť a tak ho nechala premiestniť do Veľkej siene, kde úradovala Pomfreyová spolu s Trelawneyovou a ostatnými profesorkami. Dali prednosť liečeniu pred bojom. A mali tam už niekoľkých pacientov. Týmto spôsobom sa snažili zachrániť tých, ktorí po prvotnom ošetrení bojovať nemohli.
Na druhej strane pomáhala Hermiona za jedným z kameňov Viktorovi, ktorý mal rozťaté stehno. Ten ale odmietol komplexnejšie ošetrenie. Stačili mu dva elixíre, zacelenie rany a hneď sa vrhol do vysielaní zaklínadiel po vlkolakoch. Na metlu si už vysadnúť nemohol. Zničili mu ju obdobne, ako oni ničili pred tým tie smrťožrútske.
Vo vzduchu bolo už len pár jedincov. Dvojčatá sa statočne držali, uhýbali zaklínadlám a sústredili sa hlavne na to, aby odháňali dementorov. Zároveň ale zbadali niečo, čo upútalo ich pozornosť. A rovnako, ako ich sestre chvíľu predtým, aj im sa na myseľ dostala krivda z minulosti. Ani sa nepotrebovali dohodnúť. Pochopili sa inštinktívne. Tak ako vo všetkom.
Zlietali nad dvadsaťčlennú skupinu smrťožrútov, ktorí sa sústredili na zabíjanie akromantúl a tým umožnenie bojovaniu ich škorpiónom. V tom momente sa vykašľali na bezpečnosť, nevšímali si dementorov, ktorí sa znova začali sťahovať nad bojovníkov, nedbali o to, že by ich niekto mohol zasiahnuť. Držali sa tesne pri sebe, na metle takmer ležali, jednou rukou sa pridŕžali a druhú spustili pod seba tak, aby ju mohli zdrapiť pod paže, vytiahnuť z toho klbka a prenášať o niekoľko metrov ďalej, kde ju púšťali medzi tri rozbesnené akromantuly, ktoré sa v tom momente chceli na niekom vybúriť, na niekoho preniesť svoje besnenie a hnev, bolesť a strach zo smrťožrútskych kliatob.
Vyleteli vysoko, aby si spokojne a pochvalne plesli dlaňami a dívali sa na hrôzou a údesom skrivenú tvár Dolores Umbridgovej, ktorá si v poslednej chvíli uvedomila, kto to spôsobil. V následných chvíľach si už neuvedomovala nič. Jej telo trhali tri rozbláznené akromantule.
Hagrid, spokojný s tým, že Aragog dodržal svoje slovo, ešte pred nejakou chvíľou utekal k ohradám, aby vypustil hipogryfov a testralov, ktorí sa vo vzduchu pridali k Patronom a snažili sa rozprášiť dementorov, ktorí sa nedali zahnať natrvalo a už vôbec nie ničiť. Ktorí si už našli niekoľko obetí.
Posledné škorpióny umierali, kentaurovia sa vysilení zmietali na zemi, akromantule vyžieral škorpióní jed. Bojovníci boli však už vpredu. Niekoľko smrťožrútov a vlkolakov však jed tiež dostal. Ich telá bezvládne ležali na jedom presýtenej zemi. Bez známok života. Boli tam však aj obrancovia. Ginny zbadala niekoľkých svojich. Skríkla po svojich bratoch, ktorí sa stále tešili z toho, čo spravili nenávidenej profesorke. Posledných niekoľko letcov sa spojilo, aby poodnášali rokfortských mŕtvych alebo ranených.
Boj netrval až tak dlho, ako by sa zdalo. Všetko šlo príliš rýchlo. Príliš rýchlo boli prinútení k ústupu. Rady útočníkov sa riedili príliš pomaly. Ani vyhodený most do vzduchu, ani nástrahy na druhom moste, ani oheň, ktorý kompletne zničil inferiov a niekoľkých smrťožrútov, ani pasce pri hraniciach, ani urputný boj kentaurov a akromantúl neprispel k tomu, aby sa misky pomyselných váh, ktoré určujú silu tej ktorej strany, priklonili na stranu Rokfortu.
Stále boli v menšine, s niekoľkými mŕtvymi a zranenými. Pred malou chvíľou začali s ústupom a ustupovali rýchlo. Zem začali zachvacovať požiare, smrad sa šíril, bolestný krik ranených sa miešal so šialeným povzbudzovaním sa smrťožrútov. Dementori behom chvíle začali naberať na sile, zoskupili sa pripravení zaútočiť.
Niekoľko Patronov, ktorí sa zjavili, už nemali takú silu, aby si s nimi poradili. A vedeli to ako obrancovia, tak útočníci a najmä dementori, ktorí cítili svoju šancu, vedeli, že sa teraz nakŕmia, že niektorých, a dúfali, že všetkých, pripravia o dušu, možno život. Chystali sa zaútočiť na zruba osemdesiat Rokforťanov, ktorí stáli proti minimálne dvojstovke smrťožrútov a niekoľkým vlkolakom.
Lenže v tej chvíli sa zjavil obrovský a mohutný jeleň, ktorý sa svojím parožím zaryl do rady dementorov. Takou silou, že ich naraz odrazil najmenej polovicu. Vracal sa, aby sa pobil aj s ďalšími. Jeden jediný jeleň ich vyháňal, drvil ich rady, ničil ich sebavedomie, ak dementori nejaké majú. Nevzdával to, stále neuveriteľne silný a jasný striebristý ochranca. Zjavil sa však aj ďalší. Harry absolútne netušil, ako sa mu to podarilo. Prvý Patronus akoby dostal vlastný rozum, vlastnú vôľu a schopnosť pohybovať sa bez toho, aby bol niekým riadený. Vedľa neho sa objavil identický jeleň. Skúsil to znova, ale už to nešlo. Napriek tomu tam boli dva silné jelene, ktoré nevykazovali náznak oslabovania, skôr naopak, čím viac útočili do dementorov, tým boli silnejší a vyháňali ich, už nielen z bojiska, ale rozhodli sa vyhodiť ich z Rokfortu, pretože sem nepatrili.
Na niekoľko dlhých sekúnd všetko stíchlo a dívalo sa na ten obraz. Dva rovnaké jelene robiace si poriadok na vlastnom území. Bolo to jasné. Harry Potter neostal v úzadí a nečakal v strachu na to, ako to dopadne, a ako to robil Voldemort. Každý v čarodejníckom svete vedel, komu patrí ten jeleň. Respektíve dva jelene. Bolo to rovnako známe, ako jeho jazva. Kým smrťožrúti prekvapene civeli na to, ako im dementori miznú v diaľke, Rokforťania prekvapene pozerali na Harryho, ktorý sedel s rukou vystretou pred sebou na metle vysoko nad hradbami, ktoré boli súčasťou hradu. Zviditeľneného, pripraveného bojovať.
Nie, smrťožrútom by ani vo sne nenapadlo, že ich dementori budú takto rozprášení. Vsádzali na to, že Rokforťanov zamestnajú a oni ich pobijú. Teraz sa však môžu sústrediť len na ich útok. Dementori boli ďaleko a každému v momente napadlo, že sa tak skoro nevrátia, ak sa náhodou vrátia. Prvotný šok trval len malú chvíľu, ale aj tá stačila k tomu, aby boli nesústredení.
Harry sa pustil strmhlav nad nepriateľov, páliac po nich v besnom tempe oheň, aby ich preletel, obrátil sa a prudko letiac naspäť po nich vysielal spŕšku kameňov. Ozval sa víťazný krik Rokforťanov. Vyhraté zďaleka nemajú, ale potrebovali ho vidieť. Tým nezainteresovaným to dávalo nádej, vieru a silu a tí zainteresovaní sa upli na svoje pôvodné plány. Dohliadnuť na Harryho, byť pri ňom a pokúsiť sa zabrániť tomu najhoršiemu.
Toto už nebol jeho sen. Už tak nemusel skončiť. Mohol ale skončiť oveľa, oveľa horšie.