„Kedy máš v pláne poslať Andyho do Škótska?“ spýtala sa Ginny svojej kamarátky, keď pomáhali v laboratóriu s rozdeľovaním elixírov. Každý z bojovníkov musel mať základnú sadu pri sebe. A ďalšie zásoby museli byť pripravené vo Veľkej sieni. Tam by mala byť zakrátko vybudovaná akási poľná nemocnica.
„Až keď bude isté, že sa už nedá čakať,“ v tichosti odvetila. „Chcem s ním byť každú možnú voľnú chvíľu a okrem toho, otec sa cíti aspoň trocha užitočný, keď môže behať po pozemkoch a dávať rady odpozerané z filmov.“
„Chápem,“ prikývla s mierne zvrašteným obočím. „Ale, neriskuješ? Čo keď…“
„Ja viem, Ginny,“ prerušila ju okamžite. „Tiež mám obavy, či sa to stihne. Či nebude neskoro. Ale nemôže byť. Harry by to s najväčšou pravdepodobnosťou vedel dopredu, takže ich v pohode Dobby premiestni. Mama je pripravená odísť okamžite, aj keby nezazneli sirény, keby sa Harrymu nič nesnívalo. Draco s tým súhlasil. Máme strach. Čo keď sú toto posledné chvíle, ktoré môžeme stráviť so synom?“
„Jasne,“ prikývla.
„A okrem toho, chceli byť na Severusovom pohrebe,“ hlas sa jej zasekol a zarazila sa v pohybe. Bolelo to, stále a zrejme tak skoro neprestane. „Prečo sa to odkladá? Ale vážne,“ pozrela na kamarátku.
„Presne pre to, pre čo som aj povedala,“ Ginny prestala s nalievaním elixírov do fľaštičiek. „Má strach, či sa mu ten, ten stav nevráti,“ zdvihla pohľad k Hermione. „Nemal by, ale ktovie. Aj tak mám pocit, že sa musí aj on namáhať, aby to v ňom znova neprepuklo.“
„Pretvaruje sa,“ prikývla. „Nič prekvapujúce,“ ich rozhovor na chvíľu stíchol. Ozýval sa len štrngot fľaštičiek v inak tichej a takmer vyľudnenej Základni. „Chcem, aby už bolo po všetkom,“ vyriekla Hermiona skoro nečujne.
„Aj ja,“ odvetila Ginny rovnakým tónom. „Nech to skončí akokoľvek. Či prežijem alebo nie. Nech je už po všetkom a hlavne Harry, nech už má konečne pokoj.“
——
„Malfoy, potrebujem s tebou hovoriť,“ Harry sa nakoniec odhodlal a zašiel za Dracom. Zo všetkých tých, ktorí sa tu nachádzali uznal, že práve on je tým najvhodnejším. Dávali si obedňajšiu pauzu. Videl v diaľke, ako Neville s Pomfreyovou a ostatnými vysádzajú akési rastliny v okolí metlobalového štadióna. Diablove osídla to nemohli byť. Zrejme jedovaté brečtany alebo nejaké popínavé rastliny. Bill ich zvláštne začarovával, aby boli útočnejšie, ak sa v ich blízkosti objaví smrťožrút. Nezabije ich to, ale spomalí, znehybní a niekomu sa môže podariť poriadne smrťožrúta omráčiť a tak mu znemožniť postup.
„Hovorili sme spolu pri raňajkách,“ nasilu sa zaškľabil Draco. Sedel pod stromom a jedol sendviče. Na vyváranie nebol čas. Na Molly a iné čarodejnice, matky, práve vysielali série zaklínadiel Frank s Alicou. Bolo potrebné natrénovať čo najviac, než príde k útoku. „Ale áno, pohovoríme si,“ prikývol, keď videl Harryho výraz. Po úškľabku nebolo ani pamiatky. Nepoznal síce Pottera dokonalo, ale tento výraz poznal. Nikdy sa mu nepáčil a vždy po ňom prišli len problémy. S takýmto výrazom za ním prišiel, keď sa pokúsili zachrániť Weasleyho. Dopil džús a postavil sa. „Zrejme v súkromí.“
„Správne,“ prikývol Harry a vybral sa smerom k jazeru. Draco ho v tichosti nasledoval. Žiadna irónia ani sarkazmus. Áno, bola vážna situácia a nikomu nebolo príliš do smiechu, okrem dvojčiat, samozrejme, ale ešte včera si ho Potter doberal a on mu to vracal rovnako.
„Čo sa deje?“ spýtal sa Draco, keď sa zastavili na brehu, pod stromami, mimo všetkých. Harry sa poobzeral, aby sa ubezpečil, že sú skutočne sami a že ich nikto nemôže počuť. Aj tak vytiahol prútik a začaroval ich. Teraz sa ani veta nedostane do uší nepovolanému. Draco stiahol obočie. Páčilo sa mu to čoraz menej. A keď sa naňho Harry pozrel s tým divným pohľadom, prestalo sa mu to páčiť úplne.
„Mal som sen,“ vypustil Harry takmer nečujne.
„Už?“ Dracovi to docvaklo. Harry prikývol. „Kedy?“
„Zajtra,“ Harry od neho odvrátil pohľad a zadíval sa na jazero. Vznášali sa nad ním letci na čele s dvojčatami a ukladali na hladinu malé bójky s akýmisi nástražnými mínami. Dúfali, že sépia a aj vodní ľudia nebudú vystrkovať hlavy. Ak sa smrťožrúti rozhodnú priplávať na lodiach, čo je síce málo pravdepodobné, ale stať sa to môže, čaká ich pár pekných výbuchov.
„Kto?“ s obavami sa spýtal Draco. Ale keby to bola Hermiona alebo ktokoľvek iný, Harry by už burcoval a mobilizoval.
„Nikto,“ mierne sa pousmial a znova pozrel na kamaráta. Draco sa zamračil ešte viac. „Nikto neumrie, teda nevidel som umrieť nikoho, len Voldemorta a mňa,“ oznámil tónom, akým sa oznamuje aktuálne počasie. Draco sa neprestával mračiť.
„A nechceš s tým nič spraviť.“
„Páli ti to rýchle, len čo je pravda,“ uchechtol sa Harry smutne. „Nie, nechcem s tým nič spraviť, pretože v momente, kedy by nejakému snaživcovi napadlo ma zachraňovať, mohol by umrieť. Chcem ťa požiadať len o jediné,“ uprene sa naňho díval. „Alebo teda o tri veci. Samozrejme budeš mlčať. Nepovieš ani mäkké fň. A samozrejme dohliadnete na Ginny, po tom všetkom,“ striasol sa. Tá predstava ho neuveriteľne bolela a bolieť neprestane. Do posledného momentu. Ale tak to musí byť. „No a mám jedno želanie. Chcem, aby si dohliadol, keď bude po všetkom chcem, aby sme Severus a ja, aby sme boli pochovaní v Godricovej úžľabine. Vedľa mojich rodičov, tam patríme…“ hlas sa mu stratil a v očiach sa mu objavili slzy.
„Ty bezcitný hajzeľ,“ vyprskol Draco prepaľujúc Harryho pohľadom. „Myslíš si, aký si šľachetný? Ako sa obetuješ pre dobro nás všetkých? Neuvedomuješ si, že všetci tí, ktorí sa tu teraz nachádzajú, že ti na to kašlú? Nikdy si nepomyslel na to, že by všetkým tým ľuďom šlo o teba? Ako o človeka? Nie o niekoho, kto ich má oslobodiť a hrdinsky pri tom položiť život? Myslíš…“
„Drž hubu,“ zavrčal po ňom Harry mračiac sa. „Je mi to jasné, to mi pripomínať nemusíš. Viem, že keby všetci vedeli, čo sa má stať, že by sa s tým pokúsili niečo spraviť, ale mohli by umrieť a to nedopustím! Takže budeš mlčať, inak…“
„Inak čo, Potter? Inak nič. Nespravíš nič, akurát tak oduješ hubu. Možno ťa to prekvapí, ale mnohým by bolo jedno, keby riskovali život. Tak si to konečne uvedom!“
„Uvedomujem si to až príliš dobre, Malfoy,“ prskol mu naspäť. „Nikto ale kvôli mne nebude už riskovať život. Rozumieš? Tých smrtí bolo už mnoho a už žiadna ďalšia nebude. Nakoniec ostane dosť ľudí, na ktorých mi záleží, na žive. Dosť ľudí dostane príležitosť žiť v mieri a pokoji.“
„Pokoji? V mieri? V bezpečí? A nebodaj aj v šťastí, nie?“ ironicky natiahol. „Už vidím Ginny alebo Hermionu, ako sa tešia zo života, keď v ňom nebudeš. Lupina, Tonksovú, Weasleyovcov. Potter, si idiot. Myslel som si, že si dostal rozum, zjavne som sa mýlil…“
„Nechápeš…“
„Ja chápem tvoje pohnútky. Dokonca im aj rozumiem. Ale to nie je riešenie. Nie, keď sa s tým dá niečo spraviť. Máš možnosť tomu zabrániť, nejako, ale ty prachsprosto zahadzuješ túto možnosť. Nemusí nikto umrieť. Niekto môže zasiahnuť v tej pravej chvíli, tak ako tomu bolo u Lupina. Niečo by sa dalo vymyslieť. Lenže ty si sa veľkodušne a choro rozhodol, že to bude takto najlepšie. Že proste umrieš, všetci budú takzvane šťastní až do smrti a že budeš mať pokoj. Si zbabelec, Potter,“ odfrkol si takmer až pohŕdavo.
Harry sa naňho zamračene díval. Spravil chybu. Nemal mu nič hovoriť.
„Budeš mlčať, Malfoy,“ vypľul naštvane. V kútiku duše ním zalomcovala pochybnosť. Okamžite ju ale zahnal. Keby pri jeho záchrane umrela Ginny, ani pomyslieť na to si nemohol dovoliť.
„Nebudem, Potter,“ sykol rovnako naštvane. „Ja nebudem potom niekomu vysvetľovať, prečo som nič nespravil, keď som to vedel. Nebudem žiť po celý život s pocitom viny voči svojej manželke a svojej najlepšej priateľke. Nebudem mlčať, pretože, hoci to znie prazvláštne, mne na tebe záleží. Vieš? Nebudem mlčať, keď viem, že umrieš. Niečo sa bude musieť dať spraviť. Dáš mi ten sen, prezrieme ho a na niečo prídeme…“
„Nie, nič ti nedám,“ v Harrym kypela žlč. Cítil, že emócie potlačené elixírmi vychádzajú na povrch. „Nenúť ma ti ublížiť, prosím,“ vytiahol prútik a namieril ho na Malfoya. Ten prekvapene zamrkal. „Zachovaj sa ako správny Slizolin. Vieš, čo sa stane, ale prežiješ aj ty a aj Hermiona. To nech ti stačí. Sprav to kvôli svojmu synovi. On potrebuje rodičov. Pri snahe mi pomôcť môže jeden z vás umrieť. Je tu tá možnosť, to už nezistíme. Sprav to pre svojho syna. Mlč o tom. Bude to bolieť, ako Ginny, tak aj Hermionu. Ale prebolí to. Andrew môže trpieť, ak niekto z vás umrie,“ pokúsil sa mu zahrať na city.
V Dracovi sa ozvali pochybnosti. Áno, v tomto mal pravdu. Nie je to isté, ale tá možnosť tu bola. Hermiona môže umrieť pri snahe pomôcť svojmu najlepšiemu priateľovi. Videli to pri Remusovi. Jemu pomohli, ale umrel Severus. Ako by potom svojmu synovi vysvetľoval, prečo pri sebe nemá matku?
„Ty si sa proste rozhodol umrieť,“ Draco takmer rezignovane zavrtel hlavou a posadil sa pod strom. Harryho prútik naňho stále mieril, jeho majiteľ sa ani nepohol. „Jednoducho si si povedal, že umrieš,“ neprestával vrtieť hlavou. Potom ju zdvihol, aby sa zadíval na Harryho. „Každý, koho tu poznám, by sa zachoval rovnako. Neváhal by ani chvíľu a všetko by okamžite vysypal. A všetci by v okamihu špekulovali nad tým, ako ti pomôcť, nemysliac pri tom na ďalšie hrozby,“ jeho hlas sa stratil. Harryho výraz bol ľadový a pevne rozhodnutý. „Chrabromilská tupá nerozvážnosť a odvaha,“ stíchol a odvrátil od Harryho pohľad. Ten sklonil prútik. Po chvíli sa tiež posadil na zem oproti Dracovi.
„V živote som chcel len jediné, žiť normálny život,“ vypustil Harry potichu. Draco po ňom fľochol pohľadom.
„Áno,“ prikývol. Pozreli sa na seba. „Vieš, Potter, ja som vlastne… nikdy som k tebe nepociťoval nenávisť. Vždy to bola len závisť a ňou podmienené moje správanie sa k tebe,“ mierne sa pousmial. „A pritom nebolo čo závidieť. Teraz si to uvedomujem a aj keď si ty trpel, som rád, že si sa vtedy objavil v tom väzení,“ neprestávali sa na seba dívať. Harry sa mierne pousmial.
„Som rád, že sa mi podarilo priviesť ťa k rozumu, hoci to mojou túžbou nebolo.“
„Jasne. Viem. Napriek všetkému, čo som ti kedy povedal alebo čo som ti spravil, musím teraz učiniť jedno vážne prehlásenie,“ povedal vážne. Bez sarkazmu alebo irónie. „Stal si sa mojím priateľom,“ mierne sa usmial. „Vážne, aj keď to znie divne. A vzhľadom k tomu, že tých priateľov nemám až tak veľa, musím prehlásiť, že si sa stal mojím najlepším priateľom.“
„To mi lichotí, vážne,“ ubezpečil ho Harry rovnako dôstojne. „Za tú krátku dobu sme toho zažili dosť a viem, že sa na teba môžem spoľahnúť. Preto viem, že budeš teraz mlčať,“ neprestával ho prebodávať pohľadom.
Draco sa naňho uprene díval. Vedel, že by ho Harry pokojne preklial, keby mu dal k tomu dôvod. Vedel, aký elixír teraz užíva. Pri snahe dosiahnuť svoje by sa uchýlil k hocičomu. Nezabil by ho, to nie. Určite omráčil. Možno vytiahol túto spomienku a zničil ju. Zrejme upravil pamäť, ak ho to Severus stihol naučiť. A on podvedome vedel, že by proti terajšiemu Potterovi, nachádzajúcemu sa na hranici šialenosti, príliš možností nemal. V momente, ako by sa pokúsil vytiahnuť svoj prútik, ktorý si nechal ľahkovážne zastrčený v zadnom vrecku, by ho Potter zložil. Musí byť Slizolinom a zachovať sa inak.
„Spravím to len kvôli svojmu synovi,“ prikývol napokon. Harrymu odľahlo. Ruka s prútikom, ktorú mal položenú na kolenách, sa mierne zachvela.
„Fajn.“
——
Harry sa v ten večer unavene ťahal naspäť do hradu. Podarilo sa mu trocha zabudnúť na to, čo sa zajtra stane. Jeho želanie bude splnené. Bude spolu so Severusom odpočívať v Godricovej úžľabine pri svojich rodičoch. Tam je miesto ich oboch. Zrejme by ich pochovali do spoločného hrobu v Rokforte, kde určite postavia nejaký pomník alebo čo na pamiatku zosnulým v tomto boji, ale oni budú tam, kam patria. To jediné ho na celej tejto smutnej záležitosti tešilo.
Celý deň sa mu podarilo vyhýbať sa Ginny. Ráno zahral pri raňajkách divadlo a vynútil si nočnú na veži. Človek by si myslel, že s ňou bude chcieť stráviť posledné chvíle svojho života. A aj chcel. Ibaže ona by z neho vycítila aj to najmenšie zaváhanie a to nemohol dopustiť. Preto po večeri, ktorú pripravovali škriatkovia, zmizne na vežu. A zajtra, zajtra to už bude jedno.
Deň strávil dohliadaním na zabezpečovacie práce. Dal si záležať na tom, aby boli čo najdokonalejšie a pritom myslel na to, že sa nesmie prezradiť akousi náhlivosťou. Podľa sna prežijú, aspoň tí najbližší. O ostatných nemohol vedieť, preto muselo byť všetko dokonalé v rámci možnosti. Viedol s Hagridom dlhú diskusiu. Bol za Aragogom a ten prisľúbil, že spolu s manželkou prídu pomôcť, keď k tomu príde. Nie sú ďaleko, budú počuť, čo sa deje. Vtedy už zabezpečenie fungovať nebude a oni, spolu s niekoľkými deťmi, boli pripravení prísť a pomôcť. Harrymu to prišlo divné a zaujímavé dohromady. Bolo to však ich rozhodnutie a každá pomoc sa hodí.
Dlhý čas strávil so Sobrianom. Nie priamo s kentaurami. Tí tiež trénovali a pripravovali sa na blížiaci sa stret so škorpiónmi. Aj v ich prípade sa bude rozhodovať o budúcnosti. Bol u starého kentaura, s ktorým viedol dlhú diskusiu. Sobrian vycítil, že Harryho trápi niečo veľmi dôležité, nebezpečné a ťaživé. Nevyzvedal však. Nikdy by mu nenapadlo, že jeho ľudský priateľ vie o svojej smrti. Jeho stav pripisoval udalostiam z blízkej minulosti a tiež tomu, čo sa zrejme onedlho stane. Strávili spolu takmer dve hodiny a pokojný rozhovor s kentaurom Harryho trocha upokojil.
Idúc naspäť na Základňu musel poznamenať, že sú pripravení dostatočne s ohľadom na to, aké mali možnosti a aké majú šance.
„Ahoj, Harry.“ Pri vkročení do kuchyne ho zdrapli dvojčatá, každý z jednej strany. Bill mu pokojne siahol do vrecka a vzal mu jeho prútik. Všetko sa udialo tak náhle a nečakane, že sa nestihol ani nadýchnuť.
„Čo to, sakra, má znamenať?“ zamračil sa na švagrov. Potom pozrel do miestnosti. Boli tam všetci. A všetci sa tvárili divne. Došlo mu to. Blondiak všetko vykvákal.
„Nočnú dnes nebudeš mať,“ zaprskal Fred.
„Nemôžeš bdieť,“ pokračoval George.
„Musíš spať.“
„Potrebujeme predsa vedieť, či sa ti niečo nebude snívať.“
„Napríklad o svojej smrti.“
„Malfoy, sľúbil si to,“ mračil sa na Draca. Dvojčatá ho drsne usadili na stoličku.
„Harry, chceme sa porozprávať. Rozumne a v pokoji,“ pristúpil k nemu Remus. Bodlo ho pri srdci pri pohľade naňho. „V pokoji,“ pokúsil sa zastaviť Ginny, ktorá naštvane pristúpila k Harrymu. Chcela mu vylepiť. Jej ruka už vyletela, ale zarazila sa. V očiach sa jej zračilo toľko bolesti a smútku, koľko u nej ešte nezažil. Ani v tých najťažších chvíľach.
„Rozhodol si sa takto?“ vyšlo z nej pomaly. „Bez toho, aby si bral ohľad na druhých? Na mňa?“
„Ginny, ja…“ zarazil sa. Chcel sa postaviť, ale dvojčatá ho držali na stoličke. Pochopil, že keby sa začal vzpierať, vrhli by naňho nejaké zaklínadlo. Ovisli mu ramená. „Áno, rozhodol som sa. Všetci budete živí a to je najdôležitejšie. Pre mňa. Nechcem sa o tom rozprávať ani rozumne a ani v pokoji, s nikým. Ani s tebou, ani s Remusom a ani s nikým iným.“
„Niečo sa musí dať spraviť,“ mračila sa naňho. Chvela sa, duša sa jej triasla strachom a pohnutím. Harry preniesol svoj pohľad na Malfoya.
„Prečo?“ sykol naňho. „Myslel som si, že si priateľ a že budeš rešpektovať moje rozhodnutie!“ vyletel naňho ukrivdene. Vedľa Draca stála Hermiona. V tejto chvíli nebola taká silná, ako Ginny a plakala. Rovnako ako Molly. Tonksová sa len zarazene dívala pred seba. Ešte aj ten Sebastian sa na Harryho díval s nemou výčitkou.
„Prečo som to spravil, Potter?“ spýtal sa Draco objímajúc Hermionu okolo ramien. „Z dvoch dôvodov. Ako som ti povedal, si môj najlepší priateľ. Ako by si sa zachoval ty, keby šlo o tvojho najlepšieho priateľa? A ako budem Andrewovi v budúcnosti vysvetľovať, že jeho otec zbabelo mlčal, lebo vedel, že jeho rodičia prežijú, pokým najlepší priateľ jeho rodičov umrie?“
„Ty ušľachtilý, charakterný bastard,“ zavrčal Harry. „Mal si ostať Slizolinom, to ti šlo lepšie…“
Ginny už na nič nečakala a vylepila mu. Pozrel sa na ňu. Ten hnev a pocit zrady, ktorý cítil, v momente zmizol. Predsa sa len rozplakala. Nešlo čisto o to, že umrie, ale o to, že sa tak sám a dobrovoľne rozhodol.
„Nechápete to?“ potichu jej dohováral so slzami v očiach. „Ak sa s tým pokúsite niečo spraviť, ktokoľvek z vás môže umrieť!“
„A ty nechápeš, Harry, že nám je to jedno?“ ozval sa Artur v plnej vážnosti. „Každému v tejto miestnosti je to jedno. Keby sme mohli nejako pomôcť, spravíme to. Kvôli tebe, pretože ťa máme radi. Chránili by sme ťa tak, ako sa ty snažíš práve teraz chrániť nás.“
„Nechápeš, že o ochranu nestojíme?“ pokračoval Bill, ktorý objal svoju sestru. „Vrčíš po Dracovi a sám si ušľachtilý a charakterný bastard,“ zamračil sa. „Mal si mlčať, keď si to chcel po svojom. Mal si nechať odkaz, kde chceš byť pochovaný aj so Severusom. Nemal si to nikomu vešať na nos, pretože si si to pokazil. Aj keby si nám nič nepovedal, nedal ten sen a stále si mlel svoje, ani jeden z nás odteraz z teba nespustí oči. Chápeš?“
„Sme pripravení pomôcť, aj keď nebudeme vedieť nič bližšie,“ Remus si pred neho čupol, aby mu videl do tváre. „Nech sa stane zajtra čokoľvek, všetci sa budeme snažiť zachrániť ti život. Aj keď pri tom môžeme umrieť. Pretože ťa máme radi. To je láska, s ktorou Voldemort nepočíta. A čo ty vieš? Možno práve táto láska zmení osud a nestane sa to, ako v tvojom sne.“
„Celý život musím niečo plniť. Nejaké úlohy alebo niečie rozhodnutia. Celý život mám riadený niekým iným. Zakladateľmi, abaurami, Dumbledorom, Severusom… Stále musím počúvať, čo je pre mňa správne a čo zlé. Ale vlastne nie pre mňa, ale pre lepšiu budúcnosť. Pre víťazstvo. Pre mier. Pre svet. Ale čo to, čo je dobré pre mňa? To nikdy nikoho nezaujímalo…“
„Krivdíš nám…“
„Stále len pokyny: takto to rob, pretože…“ sarkasticky pokračoval nevšímajúc si Hermionino prerušenie. „Aspoň raz by som chcel spraviť niečo z vlastnej vôle. Ak toto má byť koniec, tak nech je. Raz, jeden jediný raz by som sa chcel zachovať tak, ako ja chcem. Bez toho, aby mi niekto do toho kecal. Aby hovoril, že to nie je správne. Že to musím spraviť inak. Že musím. Musím, chápete? A ja už nechcem.“
„Nevybral si si práve ten najšťastnejší okamih, švagrík,“ okomentovali ho dvojčatá.
„Nejde o to, aká šťastná alebo nešťastná chvíľa to je. Pre mňa je najdôležitejšie, že prežijete. Preto to chcem takto. Ja to chcem práve takto. Je to moje rozhodnutie a vy by ste ho mali, aspoň raz v mojom živote, rešpektovať. Mohli by ste mi dožičiť ten spokojný pocit vedomia, že vy budete živí. Chápeš?“ celú dobu sa díval na Ginny, po tvári mu stekali slzy, rovnako ako jej. „Dopujete ma elixírmi, pretože sa bojíte, že mi preskočí. Dobre, tak nech. Ale čo keď skutočne prežijem a niekto z vás umrie? Čo keď sa to stane? Nepreskočí mi práve v tej chvíli? Pretože mne sa ten nočný scenár páčil. Zvrhlým spôsobom sa mi veľmi pozdával, aj keď som umrel. Vy ste prežili. A to je to najdôležitejšie.“
„Nemusí to tak dopadnúť, Harry,“ skúsila Hermiona. „Keď nám dovolíš ten sen prezrieť, prišli by sme na niečo, čo…“
„Ale ja už nechcem!“ štekol po nej. „Nechcem riskovať. Už toho mám plné zuby. Snažili ste sa zachrániť Remusa a vyšlo vám to. Fajn. Ale umrel Severus. Keby sa vtedy mohol ten sen skúmať, mohlo sa tomu predísť. A mohol umrieť niekto iný. Tak isto aj teraz. Budete ho skúmať? A k čomu? Aby ste mňa zachránili a niekto by tam umrel miesto mňa? Nie. Nechcem to. A nejaké reči, že to tak nemusí skončiť, tie sú mi momentálne ukradnuté…“
„Harry, zlatko…“
„Nie, žiadne Harry zlatko,“ zavrčal frustrovane. „Mám už toho po krk. Ja vás žiadam o to, aby ste na to zabudli. Aby ste sa zajtra sústredili na svoj boj a mňa nechali na pokoji. A keď to predsa len nespravíte, tak, v tom prípade si robte čo chcete. A keď niekto umrie, ja za to nenesiem zodpovednosť,“ štekol totálne vytočený. „Daj mi prútik, Bill,“ vyzval ho, keď sa predsa len vyšklbol dvojčatám z rúk. Všetci stáli, neschopní pohybu, v absolútne bezútešnej a bezvýchodiskovej situácii. „Daj mi prútik, Bill!“ zopakoval svoju výzvu nebezpečnejším tónom.
„Čo chceš spraviť?“ spýtal sa ho potichu, keď mu ho vracal.
„Pokúsim sa vyspať. To by ste mali spraviť aj vy,“ pozrel na temeno svojej manželky, ktorú Bill pevne zvieral. Plakala, ale on práve teraz nebol vhodným k jej utešovaniu.
„Harry, ten sen…“ skúsil ešte Remus. Nešťastne sa díval na jeho chrbát po tom, čo niečo zavrčal a odkráčal.
„Tvrdohlavý ako mulica,“ šepol sám pre seba.
„Zblázni sa, keď prežije na úkor niekoho z nás,“ hlesla trasúcim hlasom Ginny. Chrbát sa jej neprestával triasť tichým plačom. „Zblázni sa aj tak, keď prežije a nikto neumrie. Je toho príliš, to sa nedá zniesť, ani elixírmi.“
„Tak to nedopadne, zlatko,“ zavrtela hlavou Molly. Artur ju okamžite objal. Pani Weasleyová nemala ďaleko k zrúteniu sa.
„To vieš, že nedopadne,“ chlácholil ju.
„Čo spravíme?“ vypustili dvojčatá to, čo práve teraz trápilo všetkých. „Necháme ho ďalej blázniť a nič nespravíme?“
„Pretože si milosťpán uzmyslel, že proste zatrepe kopytami?“
„Je na samotnom konci,“ ozvala sa doteraz tichá Luna. „Myslím svojej cesty v tomto boji. Vyslobodiť ho môže len smrť,“ vyriekla pokojným tónom. Všetci po nej odsudzujúco fľochli.
„Nenahneváš sa, keď s tým nebudeme súhlasiť?“ smrkla podráždene Hermiona.
„Iste že nenahnevám. Ale je to pravda,“ mykla plecami.
„Ako to myslíš?“ skúsil Neville. Poznal Lunu najlepšie a doteraz nikdy netárala z cesty, aj keď to v prvom momente nemuselo tak vyzerať.
„Neviem,“ znova mykla plecami. „Viem len, že jeho duša smrť potrebuje, aby sa vykúpila zo všetkého.“
„Kecy,“ zabrblali dvojčatá.
„Keby sme mali aspoň ten sen,“ ozval sa Lupin zamyslene. „Niečo by sa dalo robiť. Keď príde k vojne a keby aj náhodou Harry chcel, aby sme naňho dohliadali, čo práve jasne povedal, že nechce, nebude sa dať ustrážiť ho,“ vrtel hlavou. Takto to predsa nemohlo byť. Nemohol prísť ešte aj o Harryho. Niečo bude musieť vymyslieť. Čokoľvek. Rovnako premýšľali všetci, ktorí zadumane ostali sedieť v kuchyni.
——
„Ahoj, čo robíš?“ opatrne sa spýtala Ginny, keď vošla do bytu manželov Potterových. Vedela, že bude tu. Na Základni ostať nechcel a preč ísť nemohol. Potešilo ju aspoň to, že sa niekde neskryl, ako predpokladala. Preto niesla tanier so sendvičmi. Nejedol a možno mal hlad.
„Píšem poslednú vôľu,“ pokojne odvetil, keď sa na ňu pozrel. „Samozrejme všetko zdedíš ty, ale chcel by som dať dom po Siriusovi Remusovi a tiež nejaké peniaze Sebastianovi…“
„Harry…“
„Ty by si mohla bývať v Godricovej úžľabine, v dome Potterových a…“
„Prestaň!“ štekla po ňom a tresla tanier na stôl.
„Je to dôležité,“ stiahol obočie. „Mám strach, že by to Remus odmietol…“
„To je teraz jedno, nechápeš?“ cítila, že sa jej znova tisnú do očí slzy. „Neuvedomuješ si, že je to tvoja posledná noc a…“ zarazila sa. Vstal a opatrne k nej pristúpil. Práve tomuto sa chcel vyhnúť.
„Spravil som chybu, keď som o tom povedal Malfoyovi. Nenapadlo mi to proste napísať. Nechcel som, aby to dopadlo takto. Ale Ginny, ja viem, nejako tuším, že to takto má byť,“ opatrne k nej natiahol ruku. „Neviem to vysvetliť, ale pri tej predstave mi je dobre a cítim sa pokojne.“
„Áno,“ prikývla. Napriek všetkému racionálnemu, čo hovorila jej hlava, srdce vravelo niečo podobné. Zošalie, ak prežije. Nájde pokoj, ak umrie. Vedela, že ak by mal žiť v šialenstve, smrť by bola preňho vykúpením. Pri tom uvedomení jej z očí vytryskli slzy. „Nechcem o teba prísť,“ zavzlykala.
„A ja ti nechcem ublížiť,“ okamžite ju objal. Tisla sa k nemu, akoby ho tým dokázala ochrániť. „Vždy som tušil, že nakoniec umriem. A viem, že ty si to vedela tiež. Nikdy som si príliš neplánoval budúcnosť po Voldemortovi, pretože som mal pocit, že to nie je pre mňa. Zamiloval som sa do teba, Ginn a nič lepšie sa mi nemohlo stať. Sebecky som si ťa držal pri sebe, oženil som sa s tebou a pritom som vedel, že raz môžem umrieť a ty ostaneš sama. Viem ale, že tá bolesť nebude trvať večne a ty…“
„Ticho, prosím,“ prerušila ho máčajúc mu slzami košeľu. Neplakal. Bol zvláštne pokojný. Nedesilo ju to však. Cítila, že je práve v tejto chvíli tým najzmierenejším človekom pod slnkom. „Ďakujem ti, Harry,“ šepla po chvíli. „Viem, že keď k tomu príde, tak to budem ja, kto sa zblázni. Musím ti ale povedať, že si ma spravil šťastnou, aspoň na chvíľu,“ hlas sa jej zadrhol.
„Sľúb mi, že zajtra nespravíš nič pre moju záchranu aspoň ty,“ vyriekol potichu, keď si zdvihol jej uslzenú tvár k sebe. „Viem, že oni sa idú teraz pretrhnúť, aby vymysleli niečo nevymysliteľné,“ s námahou vypustil. „Ale prosím, Ginny. Aspoň ty ma to nechaj spraviť. Viem, že po tebe chcem príliš, ale viem aj to, že už dlhšie nedokážem byť relatívne normálnym.“
„Nemôžem ti to sľúbiť,“ zavrtela hlavou. „Chápem, čo si sa nám snažil povedať. Možno dokonca chápem aj to, ako sa asi cítiš a prečo to chceš spraviť, ale nemôžem zaručiť, že srdce prekričí moju hlavu, ktorá bude robiť všetko pre to, aby ťa zachránila, ak k tomu budem mať príležitosť. A ostatní sú na tom rovnako.“
„Dobre,“ rezignovane povzdychol a sklonil hlavu. „Nie, nebudem to už riešiť. Nech sa stane, čo sa má stať. Aj tak už ten sen neplatí, aj keď som len niečo naznačil. A je mi to jedno. Zajtra budeme všetci bojovať za mier a pokoj.“
„Správne,“ prikývla a zotrela si slzy z tváre. „Priniesla som ti sendviče.“
„Nemám hlad.“
„Ale najesť by si sa mal.“
Jeho posledná večera. Nakoniec do seba natisol dva sendviče, ale len preto, lebo ho pozorovala. Ten večer sa už k nastávajúcej vojne nevrátili. O budúcnosti bolo nezmyselné diskutovať. Zamerali sa len na to, aby spomínali na ich úžasné chvíle. Predstieral spánok dosť dlho na to, aby prinútil aj ju zaspať. Potichu plakala, keď si myslela, že spí. A keď zaspala, potichu plakal on.
Všetko si pripravil. Vzal neviditeľný plášť aj záškodnícku mapu a strčil ich do batohu. Vzal si čierny habit a naplnil ho elixírmi. A zložil náramok. Díval sa na dar od Poslov svetla. Ešte stále nepochopil, ešte sa stále nedal otvoriť. Má ho vypiť tesne pred smrťou? Stihne to? Zamračil sa. Dar, ktorý je k ničomu. Nepomohol ani pri Severusovi, ani pri Dacianovi a ani teraz. Nepomohol, pretože on ešte nepochopil a nechápal vôbec nič.
Pozrel sa na svoju spiacu manželku. Chcel by jej toho povedať toľko. Chcel spraviť vo svojom živote ešte toľko. A nestihne nič spraviť a povedať už vôbec nie. Snáď bude šťastná aspoň ona. Niekedy, po čase. Musel v to dúfať, pretože by inak nespravil v tejto chvíli ani krok.
——
Moja najdrahšia Ginny,
nechcem sa príliš rozpisovať a vravieť, ako ma to všetko mrzí. Ty to vieš a chápeš aj to, prečo to takto musí byť. Nechcem, aby ktokoľvek zasahoval a snažil sa pomôcť. Preto budem skrytý. Žiadne kúzla na plášť nezaberajú, nikto nemôže nijakým spôsobom zistiť, kde som. Bojovať ale budem. Budem sa snažiť prísť k nemu čo najskôr, aby to všetko skončilo rýchlo.
Prikladám svoju poslednú vôľu, pretože si vážne myslím, že by Remus neprijal ani knut. Ostatné patrí Tebe a Tvojej rodine. Mojej rodine. Nakoniec jedinej, ktorú som mal.
Prosím, buď niekedy v budúcnosti šťastná aj bezo mňa. Som si istý, že to nakoniec dokážeš. Nechcem ani posielať odkazy každému jednému. Oni vedia, čo pre mňa znamenali, slová sú teraz zbytočné.
Milujem ťa a viem, že tam, kam prídem, tam ťa budem milovať večne.
S láskou, Harry.
List ležal na stole v kuchyni. Nikomu raňajky nechutili. Ginny ráno vstala a našla vedľa seba len ten list. Tušila, že to takto nejako skončí, keď si večer líhali do postele. Keď sa k nemu tisla v poslednom objatí. Ani plakať už nedokázala. Slzy ju zradili, ale ona vedela, že sa znova vrátia. Keď bude po všetkom.
Hermionu objímal zarazený Draco. Svojho syna poslali hneď ráno spolu so Sebastianom preč. Už tam dlhšie ostávať nemohli. Rozmýšľal, ako sa k nemu dostať, neprišiel však na žiaden spôsob. Na mape na Základni ho neuvidia a záškodnícku mapu mal pri sebe. Ani náramok nemal, keby Ginny náhodou napadlo volať ho. Nie je zastretý žiadnym kúzlom, má plášť a na ten skutočne žiadne kúzla nepôsobia. Dúfal len v to, že nie je taký masochista a nestojí niekde blízko, aby videl ich smútok. Hermionin smútok.
Strácala svojho najlepšieho a najvernejšieho priateľa. Cítila podobnú bolesť, ako pri Ronovi. Nie rovnakú, ale rovnako silnú, až takmer zúfalú. Ani vo sne by jej nenapadlo, že ju nakoniec opustia obaja. Áno, mala rodičov, manžela, syna a priateľov, ale Harry bol niečo špeciálne a mimoriadne. A ona oňho skutočne nechcela prísť.
Remus sedel s hlavou v dlaniach bojujúc proti slzám, ktoré sa ho snažili premôcť. Harry bol ako jeho syn a on sa nechcel zmieriť s myšlienkou, že to takto skončí. Celý večer špekulovali s Billom a Dracom, ako by sa tomu dalo predísť. S Nevillom a dvojčatami. Možno im nakoniec niečo aj napadlo, ale to bude teraz nemožné, keď nebudú vedieť, kde je. A Harry, jeho takmer syn, sa rozhodol, že im nedá ani najmenšiu možnosť k zásahu. Nemohli ani vedieť, kde k tomu dôjde. Mohli len bojovať a dúfať, že sa nakoniec niečo stane, čo zvráti jeho osud.
Všetko však naznačovalo, že to takto musí skončiť. Bude to koniec. Koniec úplne všetkého, čo kedy súviselo so Zakladateľmi. Celá vojna spela len k tomu, aby definitívne vymazala čokoľvek, čo by ich spojovalo so životom na zemi. Ako Zakladateľov, tak aj abaurov. Ich potomkovia boli len nástrojmi k vyriešeniu ich tisícročného sporu, ktorý nebude mať víťaza. Nie, ak sa jedná o krv Zakladateľov.
Weasleyovskí muži sa držali pri sebe, akoby sa snažili ochrániť svoju matku a sestru. Na rozdiel od Ginny, Molly neprestávala plakať. Vlastne plakala s malými prestávkami od včerajšieho večera. A Artur vedel, že to jeho manželku bude bolieť ešte dlho po tom, ako bude úplný koniec. Milovala Harryho od prvého momentu, kedy ho videla a spravila by preňho aj posledné. Lenže teraz sa robiť nedalo veľa. Uvedomoval si to ako on, tak aj jeho synovia. Bill objímal svoju sestru, ktorá zvláštne rezignovala a len sa mlčky dívala pred seba. A dvojčatá neboli také vážne už riadne dlho. Možno naposledy, keď im umrel Ron. A teraz prídu aj o Harryho.
„Jeho duša je taká roztrhaná, že to potrebuje,“ ozvala sa Luna do ticha, v ktorom bolo počuť len vzlykanie Molly a tlmený plač Tonksovej a Hermiony. Ona neplakala, aj keď jej to bolo samozrejme ľúto. Mala Harryho rada, vlastne odjakživa a vôbec to nesúviselo s tým, že je Vyvoleným a práve preto by ho mala mať rada. „Som si istá, že potom sa oslobodí.“
„Jasne, potom mu bude všetko úplne jedno,“ dvojčatá prevrátili oči.
„Nebude,“ mierne sa pousmiala. Tí niekoľkí, ktorí ju sledovali, nechápali. Boli by sa vsadili, že tej smrti fandí a podporuje ju. „Podľa toho, čo rozprával, sa dostane k svojim rodičom. A tí ho predsa pozorovali odjakživa. Bude nás pozorovať aj on a ak my budeme šťastní, bude aj on. Som si istá, že ho rodičia a profesor Snape s profesorom Blackom, že ho dokážu upokojiť. A keď bude mier tak pochopí, že jeho obeť nebola márna.“
„Prepáč, ale my to takto určite nebudeme vnímať,“ namietol Neville.
„Áno, samozrejme.“
„Dobre, dosť bolo rečí,“ prehlásil Remus, keď si zložil ruky zo svojej strhanej tváre a postavil sa. „Je načase, aby sme sa pridali k obrancom a čakali na úder. Zabezpečíme, aby mal Harry dosť času k tomu, čo sa má stať.“