„Severus, nie!“ zreval Frank. To Harrymu stačilo. V momente, ako sa otočil, padalo Severusove telo do jeho náručia. Nechápavo sa díval na krvácajúcu ranu na bruchu a bolesťou skrivenú tvár svojho strýka.
Medzi kamene, spoza ktorých vyletelo zaklínadlo zraňujúce Severusa, v momente leteli štyri lúče.
„Skoro som ho dostal,“ hlesol Severus ležiaci na zemi. „Hajzeľ, ušiel,“ bolestne sa z neho vydralo. „Je príliš silný.“
„Nie, nie, nie,“ brblal si Harry. Nezaujímalo ho, čo sa dialo okolo neho. Zaujímal ho len strýko. Rozovrel mu habit a roztrhol košeľu. Cez brucho sa mu tiahla silno krvácajúca rana. „To nie je problém, zacelím ju,“ okamžite priložil prútik k rane a začal čarovať. Priplazil sa k nemu Remus, bledý v tvári, ale živý a to bolo to hlavné.
„Bol tu Voldemort.“
„Viem, Lupin, bojoval som s ním,“ zasyčal Severus.
„Nejde to,“ Harry zvraštil obočie. Ranu nezacelil, dokonca sa ešte viac otvorila a rozkrvácala. Severus strácal príliš veľa krvi príliš rýchlo. „Elixír,“ Remus začal okamžite habkať po Severusovom habite, aby našiel dokrvujúci elixír.
„Vpravo,“ zasyčal Severus Remusovi. „Dokázal si to, Harry. A vlkolak je živý a slepý. Vpravo, som povedal.“
„Šetri dychom, budeš ho potrebovať.“
„Máme tohto!“ zakričal Bill. Spolu s Dracom a Frankom ťahali spoza kameňov omráčeného človeka. Viktor kontroloval so Smithovcami okolie. Nebolo by dobré, keby ich niekto ešte prepadol.
„Pi,“ zavelil Remus a lial do Severusa elixír.
Harry sa ale sústredil na ranu. Nebola normálna. Nedala sa zastaviť, neprestávala krvácať. Bol prinútený položiť obe ruky na strýkovo brucho, krv mu aj tak pretekala pomedzi prsty.
„Robte niečo!“ skríkol zúfalo dívajúc sa na každého. Draco aj s Billom už kľačali vedľa nich.
„Čo civíte?“ zavrčal na nich Severus. „Ešte ste nikdy nevideli nikoho s rozpáraným bruchom? Potter, zacelovacie kúzlo…“
„Viem, ako sa má čarovať, ale nejde to, chápeš?“ skríkol po strýkovi s narastajúcou panikou. A on sa cítil čoraz horšie, aj keď doňho Remus nalial už tretí elixír. Cítil veľa krvi pod svojím telom a nepáčilo sa mu to.
„Kto si?“ Frank mieril na prebratého útočníka, ktorý sa pri pohľade pred sebou rozosmial. A smial sa tak povedome, až si vyslúžil Harryho pohľad.
„Dacian,“ šepol prekvapene. Severus obrátil hlavu. Áno, bol to on. Pamätal si ho z fotiek, ktoré boli u toho starca v Rumunsku. Na ktorých bol spolu s Elenou.
„Nanešťastie,“ zavrčal Dacian. Toto neplánoval, samozrejme. Nechcel sa nechať chytiť, ale túžba uňho prvý raz vyhrala nad rozumom a on sa nechal zlákať príležitosťou. Nepredpokladal, že budú až takí schopní. Jeho otec je preč, preňho sa nevráti. Alebo možno áno. Videl predsa, ako veľmi mu práve v tejto chvíli pomohol. „A tamten zdochne,“ spokojne sa zaceril, aj keď mal strach.
„Čo…“ zasyčal Frank a stisol ho pod krk, „je to za kliatbu a čo sa dá robiť. Hovor, inak z teba zvlečiem kožu kúsok po kúsku.“
„Skús to,“ zaškľabil sa na aurora. „Je to kliatba od Slizolina. Chápete?“ škodoradostne sa ceril. „Nedá sa zaceliť, nedá sa dolievať elixírom, nedá sa ani nijako zastaviť. Proste vykrváca, počítam, že behom desiatich minút,“ uchechtol sa. Frank mu vrazil päsťou do tváre, ale ním to ani nehlo.
„Nie, to nemôže byť pravda,“ vrtel hlavou Harry. Krv spod jeho rúk stále tiekla. Dokonca aj Draco sa snažil pomôcť. Nešlo to. Pozrel strýkovi do očí. Jeho pohľad bol taký vážny, aký uňho ešte nezažil. „Niečo určite poznáš, Severus. Niečo sa musí dať spraviť. Počuješ?“ štekol po ňom frustrovane. „Ty nemôžeš umrieť takýmto stupídnym spôsobom!“
„Harry,“ hlesol Severus uvedomujúc si skutočnosť, ktorá sa práve stala. Skutočne bol hlúpo zasiahnutý kliatbou. Ak by to bola normálna kliatba, hoci kliatba čiernej mágie, pomohol by si. Ale Slizolin? „Neexistuje nič.“
„Nie, to nie je pravda. To nedovolím. Tak, dočerta, robte niekto niečo!“ štekal na každého v okolí. „Pomôž mu!“ obrátil sa v beznádeji na Daciana, ktorý sa len škľabil. Ani on zrejme nepoznal nič, čím by napravil Slizolinovu skazu.
„Harry, mám zhruba desať minút,“ vypustil čoraz viac bledší Severus. Strácal krv, strácal silu a strácal aj svoj život. Cítil to. „Tak ich nepremrhávaj zbytočným vyvreskovaním.“
„Možno medzi tými Bystrohlavovej liečivými kúzlami by sa niečo našlo…“ Harryho mozog sa išiel zavariť, ako sa snažil na niečo prísť.
„Možno, ale nemám čas. Chápeš?“ hlas mal čoraz slabší. Bill s Remusom aj Dracom sa naňho dívali šokovane. Nedokázali si to predstaviť. Severus nemohol umrieť. Nie teraz a nie takto. „Než by sme sa dostali na hrad, než by sa to kúzlo našlo, nehovoriac o tom, že ak mi pustíte tie rany, smrť príde rýchlejšie, nemám na to čas,“ zachrapčal.
„Severus, takto nie,“ Harry sa roztriasol po celom tele. „Ešte nie. Ešte bolo toľko vecí, ktoré…“
„Ja viem,“ mierne prikývol. „Chcel som toho stihnúť ešte veľa. Ty, Lupin,“ pomaly obrátil hlavu k zarazenému Remusovi. „Vieš, z vás štyroch idiotov, ktorí ste mi celý život krížili plány, som teba mal najmenej nerád,“ zaškľabil sa. Remus len sklonil hlavu.
„Uhm, nejako som to vždy tušil. Bol si na mňa najmenej nepríjemným,“ vrátil mu to. Mierne sa pousmial. „Sľubujem ti, že dám na Harryho pozor.“
„To by som ti aj radil,“ odfrkol. Potom znova pozrel na Harryho ignorujúc všetkých ostatných. „Máš veľa dobrých priateľov, ktorí ti pomôžu… teraz a vždy,“ uškrnul sa. „Máš mimoriadnu ženu, ktorá sa o teba postará. Nemám strach, že by si to nakoniec nezvládol… nielen moju smrť, ale aj to ostatné.“
„Spravím to, zvládnem to,“ prikývol. Po lícach mu stekali slzy. Cítil, že sa jeho život začína pomaly prevracať na ruby. Z jeho srdca sa pomaly začínala odtrhávať značná časť. Koľko už takých strát utrpel? „Viem, že budeš s mojimi rodičmi a konečne si všetko vyjasníte. A so Susan a Siriusom. Viem, že nemôžem spraviť všetko na svete správne, ale pokúsim sa spraviť všetko tak, aby ste boli hrdí. Všetci.“
„Hlavne vyhraj,“ umiernene sa pousmial. „Je jedno ako, vyhraj. Viem, že vyhráš. Vždy som vedel… si už blízko, veľmi blízko, už stačí len trocha a vyhráš. Verím ti. Mrzí ma, že som sa nesprával ako normálny strýko, že som bol protivný a to všetko…“
„Bol si ten najlepší strýko na svete,“ ubezpečoval ho.
„Podotýkam, že jediný, ktorého si mal,“ uchechtol sa spomínajúc ich obľúbenú formulku. „Už vtedy, pri Azkabane som ťa začal mať rád… a len sa to stupňovalo, stále viac. A ja som si uvedomoval, že predsa len existuje niekto, kto ma dokáže zmeniť a Susan to nebola…“ Severusovi sa zatvárali oči a Harry plakal čoraz viac. Bill pomohol Remusovi vzdialiť sa, aby im dopriali súkromie. Draco odísť nemohol. Jeho ruky im dávali trocha viac času. Ostatní striehli na Daciana. „Tie roky predtým… mrzí ma, že som za svojím otcom nešiel skôr… všetko mohlo byť inak. Už je neskoro… Na všetko je už neskoro…“
„Severus, ja neľutujem ničoho v mojom živote. Malo to tak byť a bolo to tak. A bolo to správne.“ Chcel ho objať, nemohol pustiť rany.
„Áno, ty a tvoje veľké srdce,“ neprestával sa usmievať. „Pohŕdal som srdcom a láskou a videl som… niekoľkokrát som bol svedkom toho, že je to skutočne ten najčistejší cit.“ Otvoril oči a uprel svoj čierny pohľad, plný lásky a lúčenia, k synovcovi. „Ty a Ginevra… ste vniesli do môjho života svetlo,“ usmial sa. „Nevážil som si toho, nedokázal som… chcel som toho ešte toľko…“ nedopovedal. Rozkašľal sa a z rany sa pustilo viac krvi.
„Severus, nehovor. Šetri silami,“ vyzýval ho Harry.
„Blbosť,“ zaprskal, keď chytil dych. „Chcem ti ešte povedať… mal som v pláne… po vojne, keby bolo po všetkom… chcel som, aby ty a ja, aby…“ hlas sa mu zadrhával.
„Nie,“ šepkal Harry a krútil hlavou. „Severus, prosím. Neumieraj.“ Bolo to zbytočné. Jednoznačne umieral.
„Mám ťa rád, Harry…“ s ťažkosťami vypustil z úst spolu s pramienkom krvi. „Prosím buď vždy… takýmto, pretože si… úžasným človekom…“
„Severus!“
Jeho výkrik sa niesol po okolí. Remus sa doplantal naspäť, aby ho zovrel v náručí a snažil sa ho utíšiť. Tá bolesť bola ešte väčšia, než pri Siriusovi. Ešte hroznejšia a bolestnejšia strata, ak to bolo vôbec možné. Po tom, čo sa dva dni strachoval o Remusa, teraz tu a takto…
Draco si otrel zakrvavené ruky do habitu. Neveriacky sa díval do bledej tváre svojho mŕtveho profesora. Vlastne bol Snape celý život jeho vzorom. Vážil si ho a vedel, že aj profesor si váži jeho. Možno menej, ale predsa. Prstami mu jemne zavrel oči. Už nikdy neuvidia. A jeho ústa už nikdy nevypustia žiadnu sarkastickú poznámku. Už nikdy.
Remus nechápavo vrtel hlavou stískajúc Harryho, na ktorého toho bolo už príliš a potreboval to zo seba dostať aspoň takýmto spôsobom. Postupne jeho vzlyky ustávali, aj tak sa Remusa nepúšťal.
Dávali mu čas, než sa odtiaľ poberú. Zrejme by sa nemali zdržovať, mali by odtiaľ čo najrýchlejšie vypadnúť. A po chvíli to Frank aj opatrne nadhodil. Smithovci súhlasili a zdvíhali z nôh zviazaného Daciana, ktorý síce pôsobil pokojne a flegmaticky, ale jedno mu to nebolo.
„Harry, budeme musieť ísť,“ šepol mu Remus. Konečne zdvihol hlavu. Jeho výraz, ktorý mal predtým, ešte viac zbiednel. Vyzeral otrasne. Remusa bodlo u srdca, keď ho videl takého zničeného. Ten chlapec si to nezaslúžil. Nič z toho, čo sa mu dialo, deje a ešte len bude diať. Nemal ani na chvíľu pokojný život. Iste, stále tu bolo proroctvo a sudba, ktorá predpovedala, že sa bude musieť utkať s Voldemortom, ale keď už sa zdalo, že sa Harryho život ako tak upokojil, prišla rana a strata a on sa dostával stále viac na dno.
„Dobre,“ zachrapčal. Nebol pokojným, ani náhodou, akurát bol schopný nejakého pohybu. Draco sa k nemu postavil s úmyslom mu pomôcť, ak by to bolo potrebné. Vďačne smerom k nemu prikývol. Bill pomáhal na zdravú nohu Remusovi a Smithovci brali Severusa. Harry ho chcel odniesť sám, ale nedokázal by to. Jeho sily niekde zmizli, duševné sily sa stratili a on cítil, že nemá ani dosť fyzických síl. Aj to kúzlo ho doslova vyžmýkalo. Viktor s Frankom sa starali o Daciana.
Dobby ich postupne premiestnil do hradu. Šokovane sa díval na mŕtveho pána Severusa, ktorého mal mimoriadne rád, hoci on bol k nemu stále nepríjemný. Mal ho rád a pán Harry sa teraz musel cítiť strašne. Vyzeral ešte horšie, ako predtým. Vyzeral, že už nemá ani chuť žiť.
Ginny s Hermionou sa skutočne ani nepohli z miestnosti určenej na premiestňovanie. Takmer dve hodiny tŕpli a čakali, vyhýbajúc sa vytváraniu ktovieakých scenárov. Keď sa primiestnil Bill so zraneným Lupinom, uľavilo sa im. Veselo zvýskli a stískali Remusa, ale ich výraz ich behom chvíle zaručene zarazil.
„Čo sa stalo?“ spýtala sa zamračene Ginny s nepríjemnou predtuchou. Vtom prišiel Viktor s Frankom a odvádzali preč akéhosi mladého chlapca. Obaja mali na tvárach identické výrazy ako Bill s Remusom, ktorý ošetrovňu ešte navštíviť nechcel.
„A kto je to?“ stiahla obočie Hermiona. Dívala sa za zvláštnou trojicou.
„Dacian,“ hlesol Bill.
„Kde a ako…“ chcela sa dozvedieť viac. Vtom sa ale primiestnil Draco podopierajúc úplne zničeného Harryho. Obaja boli takmer celí od krvi a ony vedeli, že ich vlastná krv to nie je. Harry sa nechal predať do opatery svojej manželky, Draca sa ujala Hermiona.
„Harry…“ pípla Ginny dívajúc sa do uplakanej a zdrvenej tváre svojho manžela. Pochopila vzápätí. „Nie, to nie,“ vrtela hlavou, keď sa zjavili Smithovci s mŕtvym Severusom. „Toto nie, Harry…“ šepla a rozplakala sa mu v náručí.
Hermiona sa šokovane pozerala na telo, ktoré odnášali preč. Pozrela na Harryho, ktorý mal pevne zovreté viečka a chlácholil Ginny. Pozrela na Draca, s otázkou v očiach, ale nevyšiel z nej ani hlások. Cítila veľkú stratu a nechápala. To sa proste nemohlo stať.
„Poďme na ošetrovňu,“ zavelil Bill. Remus potreboval ošetriť a Harry tiež potreboval pár elixírov. Minimálne. Obe plačúce ženy sa podvolili. Draco aj tak musel Ginny pomôcť s Harrym.
——
Správa o smrti Severusa Snapa sa rozšírila závratnou rýchlosťou. A nikoho nenechala chladného. Remus mal behom chvíle nohu ošetrenú a do Harryho naliali elixíre, takže pomaly zbieral sily. Sedel na ošetrovni, stále v zakrvavených šatách, s pohľadom upretým do steny a neprehovoril ani slovo. Ostatní už konečne vyšli s pravdou von a povedali, čo sa malo diať a čo sa vlastne udialo. Tonksová po tej správe plakala v Remusovom náručí a Molly vyjavene hľadela kamsi do neznáma. Dokonca aj prestala plakať kvôli Severusovi. Bolo to nepredstaviteľné, neuveriteľné a desivé.
Remus ale prežil, ich plán by vyšiel dokonalo, keby sa tam neobjavil Voldemort so synom. Harry si čím ďalej tým viac uvedomoval jednotlivé detaily. Ten sen potláčal do úzadia svojej mysle. Nechcel ho mať pred očami a nikomu, samozrejme, nemohol dovoliť, aby ho prezrel. Ani nad ním nerozmýšľal. Musel obludy zničiť, videl umrieť Remusa a nič iné ho nezaujímalo. Ale malo, ako si s trpkosťou začínal uvedomovať.
Severus sa v tom sne zameral na niečo napravo, čo Harry nemohol vidieť, ale teraz vedel, že to bol Voldemort. Bojoval s ním. A tiež Remusova a Viktorova správa o tom mieste. Videli tie obludy a spali. Začali sa preberať až v okamihu, kedy ich Voldemort prebúdzal. Malo mu to byť podozrivé. Čokoľvek, aj tá najmenšia maličkosť mu mala byť podozrivá. Ibaže on ten sen skúmať nechcel. Bol rád, že sa mu podarilo na to zabudnúť. A okrem toho, nebol tu, keď sa vrátili Remus s Viktorom, aby podali hlásenie. A ani on im o sne nehovoril, takže nemohli tušiť, že v tom sne už boli prebudené.
Čo by sa ale stalo, keby o Voldemortovi vedeli? Nešli by tam? Skôr naopak, náhlili by sa o to viac. A čo by spravil, keby v sne pokračoval a videl by umrieť aj Severusa? Nemohol by povedať aj tak nič. A možno, skutočne len možno by sa dokázal prinútiť nerobiť nič pre jeho záchranu. Darmo si teraz bude niečo vyčítať. A zrazu si uvedomil, že si to ani nevyčíta. Len nad tým uvažuje. Nad všetkým. Čo sa dalo spraviť inak a čo nie. Ale nech sa na to díval z hocakej strany, vychádzal mu stále rovnaký výsledok. Keď sa mali oblúd zbaviť, čo sa im uspokojivo podarilo, muselo to prebiehať práve takto.
„Harry, neľahneš si už spať?“ z myšlienok ho vytrhla jeho svokra. Zmätene sa poobzeral okolo seba. Pri Remusovi sedeli Draco s Billom, Arturom a dvojčatami. Tonksová tu nebola. Ani Hermiona. Zrejme boli pri svojich deťoch.
„Kde je Ginny?“ uvedomil si jej neprítomnosť. Molly vyzerala zničene. Pred chvíľou znova plakala, ale už skôr z pohľadu na Harryho, než zo smrti Severusa.
„Je spolu s Hermionou v Siriusovej izbe. Ony… dávajú do poriadku Severusa,“ sťažka z nej vyšlo.
Striasol sa. Znelo to viac ako divne. Do poriadku Severusa. Prehltol a bez slova sa postavil, aby aspoň na chvíľu vypadol z ošetrovne.
„Je úplne v koncoch,“ vzlykla Molly, keď odišiel.
„Je silný, dostane sa z toho,“ hlesol jej manžel, ktorý to všetko tiež ťažko znášal. Rovnako, ako všetci. Nech bol Severus za života hocaký a nech sa naňho díval ktokoľvek akokoľvek, bol minimálne potrebný, v mnohých prípadoch oveľa viac.
Harry zamieril do Siriusovej izby. V tichosti vošiel dnu. Začul tlmený hovor oboch žien, ktoré už boli síce trocha upokojené, ale ich citové rozpoloženie sa dalo čítať v ich tvárach. Momentálne ho zaujal Severus, ktorý bol očistený od krvi, v tom najlepšom habite, bledý, nemý a studený. Harry zvraštil obočie.
„Harry, rozprávali sme sa s Hermionou,“ podišla k nemu Ginny. Jej kamarátka sa v tichosti vytratila z izby. „A zhodli sme sa na tom, že by, že…“ zasekol sa jej hlas. Harry na ňu pozrel, aby sa mierne pousmial.
„Som v poriadku, vážne,“ ubezpečil ju. Neverila mu však. Vrátili sa pred šiestimi hodinami a on povedal sťažka tri súvislé vety. Že nie je v poriadku napovedal aj fakt, že sa vôbec neprezliekol. Neumyl. Nespravil nič. Len poslušne vypil niekoľko elixírov a ignoroval všetkých. Dokonca aj ju. „Na čom ste sa zhodli?“ znova pozrel do strýkovej tváre. Vyzeral, že spí. Dokonca mal trocha farby v tvári. Dali si záležať. Pripravili ho dokonale. K pohrebu. Zrazu cítil, že mu niečo ťažké a studené stláča hrudník. Bol to hnusný pocit. „Ďakujem, zaňho.“
„Nie je za čo. No, napadlo nám, že by ten pohreb nemal byť až tak skoro. Nemal by byť ani zajtra a ani pozajtra,“ odhodlane vypúšťala slová odvážne sa mu dívajúc do očí. „Nezvládneš to…“
„Som v poriadku, Gin…“
„Klameš akurát tak sám seba,“ zamračila sa. „Nie si v poriadku. Momentálne nie si vôbec v poriadku a nikto sa tomu ani nediví. Bolo by divné, keby si bol v poriadku, chápeš?“ neprestávala zazerať. Zamračil sa. Odvrátil od nej pohľad a zaboril ho do pokojnej Severusovej tváre. Teraz otvorí oči a ústa a povie niečo nechutne sarkastické na jeho adresu. Chcel sa zaškľabiť, ale nepodarilo sa to. „Som tvoja manželka, bol vlastne aj mojím strýkom, hoci nie pokrvným a mám právo zariaďovať pohreb aj so všetkými podrobnosťami. Pohreb bude najskôr za týždeň. Mama poradila kúzlo na zabalzamovanie tela. On, vydrží ten týždeň, aby…“ už ďalej nemohla rečniť. Musela sa zachytiť stola, aby sa nezviezla k zemi. Oči sa jej už znova zaliali slzami.
„Ginny,“ šepol zastretým hlasom neprestávajúc sa dívať na Snapa. „To by všetko bolo v poriadku a určite máš všetky práva k robeniu akýchkoľvek záverov, ale my,“ otočil sa k nej v úplnej vážnosti, „my už nebudeme mať týždeň,“ zavrtel hlavou. „Voldemort nemá obludy. Videl, čo sa stalo Severusovi. A vie, že máme jeho syna. Vieš čo to znamená? On už nemá na čo čakať…“ zarazil sa uprostred reči. Zbledla hrôzou, nie nad tým, čo povedal, ale akým tónom to povedal.
Zamračene sa zadíval niekde za Ginny, zrazu vyzeral, akoby zbadal ducha. Jeho pohľad pomaly skĺzol dole. Vystrel pred seba ruky, na ktorých bola zaschnutá Severusova krv. Na svoje špinavé, zakrvavené šaty. Bola to jeho krv. Z rany na bruchu, ktorú nešlo zaceliť. Bol zavraždený Slizolinovým zaklínadlom. A vyslal ho Slizolin. Po Severusovi. Po jeho krvi. Po jedinom spojivku s týmto svetom, ktoré ho chránilo pred Voldemortom. A Voldemortove spojivko so svetom, ktoré ho chráni pred Harrym, je predsa tu. Si už blízko, veľmi blízko,verím ti.
Vedel, že toho nikto na Základni nie je schopný. Nikto sa k tomu neodhodlá a nebolo sa čomu diviť. Keby bol na žive Severus, vzal by túto zodpovednosť na seba. Pretože Dacian musí byť mŕtvy, aby bola šanca k zabitiu Voldemorta. Jednoducho musí a niekto to bude musieť spraviť. A čím skôr, tým lepšie. Ak sa Harry uloží spať, v noci sa mu môže snívať o smrti, pretože Voldemort za dva dni môže zaútočiť. On už skutočne nemá na čo čakať. S čím otáľať. Má obrovskú presilu a má veľkú šancu nakoniec získať to, čo chce. A keď bude Dacian na žive, nikto nezastaví Voldemorta. Sudba nad ním bude držať ochrannú ruku presne tak, ako držala celý život ochranu nad Harrym. Inak by bol už niekoľkokrát mŕtvy. A on prežil, pretože k stretu s Voldemortom musí prísť. Nie však skôr, kým bude Dacian živý.
Kto to teda spraví? Remus? Bill? Frank? Alebo Artur? Sú to tí najčestnejší muži, s akými sa stretol. Možno Viktor. Alebo Draco. Ale ani jeden z nich nebude chcieť riskovať svoju dušu kvôli chladnokrvnej vražde. Nikto ďalší neprichádzal do úvahy. Nevedel si predstaviť Nevilla, dvojčatá alebo nebodaj Ginny či Hermionu, ako sa k takému niečomu podujmú. Jednoducho nebolo nikoho, kto by to spravil. Ani v tom prípade, ak by malo ísť o nejakú obeť v prospech Harryho. Aby to nemusel spraviť on.
Ibaže on to bude musieť spraviť, keď nebolo Severusa. Pomstí sa, pretože ten cit v ňom momentálne prevládal zo všetkých najzreteľnejšie. Pomsta za smrť Severusa. Vyslal po ňom zaklínadlo od Slizolina. Ktovie, možno na mukloch skúšali, ako funguje. A vedel, že sa zasiahnutému nedá pomôcť. Útočil s vedomím, že ho zabije. A to bude musieť spraviť aj Harry. Zaútočiť s vedomím, že zabije. Vedel, čo spraví. Nepoužije Avadu. Nebude to vražda, bude to zabitie.
„Harry!“
Z veľkej diaľky sa k nemu niesol nešťastný výkrik a niekto s ním triasol. Ginny. Pomaly sa odpútaval od tých myšlienok, aby sa mohol sústrediť na ňu. V jej pohľade boli obavy a strach.
„Nad čím premýšľaš?“ zúfalo sa ho spýtala, keď sa na ňu konečne pozrel. Kričala a triasla s ním minimálne päť minút, než zareagoval. Desil ju čím ďalej tým viac. Obávala sa, že skutočne začal strácať rozum. A nepáčilo sa jej to. Len sa na ňu díval, akoby ju snáď ani nepoznal. S tým strašným výrazom a takmer až šialeným pohľadom. „Harry, bojím sa,“ pípla so slzami v očiach. „Ja už nevládzem,“ vrtela hlavou. „Vzďaľuješ sa mi. Chcela by som ti pomôcť, ale neviem ako, nepustíš ma k sebe,“ zavzlykala. „Začínaš žiť vlastný život, uzatváraš sa v ňom a pre mňa v ňom nie je miesto!“ skríkla, aby v ňom vyvolala aspoň nejakú reakciu. Nech by bola akákoľvek.
„Nie, to nie,“ zavrtel hlavou a stiahol obočie. Neprestával sa na ňu dívať ako na cudzinca. Myšlienky sa mu vracali o niekoľko minút nazad. Potriasol hlavu. Teraz na to nemohol myslieť. Aspoň chvíľu. „Tak to nie je, Ginny,“ opatrne k nej pristúpil a vzal jej ruky do svojich. Díval sa do jej slzami zaliatej tváre. Prisahal si, že kvôli nemu plakať nebude, sakra. „Neplač, prosím. Prisahám, že možno nie som v poriadku, ale zase budem. Prisahám.“
„Mňa to tiež strašne mrzí a bolí, Harry. Potrebujem ťa…“
„Ja viem, prepáč,“ okamžite ju objal a ona sa ho pevne chytila. Rozplakala sa ešte viac. Tíšil ju dlhú dobu dívajúc sa do Severusovej tváre. Prečo sa nechal tak blbo zabiť? Ani sa už nemohol naňho rozkričať, aby mu to chrstol do tváre. „Nechal sa zabiť tak nesnapovským spôsobom,“ odfrkol napokon. Bojazlivo sa naňho pozrela. Ten divný výraz z jeho tváre nezmizol.
„Nikdy ťa to neprestane bolieť, Harry. Ale prosím, poď so mnou domov a aspoň sa pokús na to nemyslieť. Budem s tebou,“ skúsila ho prehovoriť. Vedel, že má pravdu. Mal by sa ísť vyspať, umyť a nemyslieť. Ibaže, musí využiť to všetko, čo momentálne cíti a čoho sa ona tak desí. Nedivil sa jej. Síce sa nevidel, ale vedel, že oni dvaja dokážu nejakým spôsobom vycítiť, čo sa s tým druhým deje. A keď cítila to, čo on, nedivil sa, že má strach. Sklonil sa k nej, aby jej vtisol bozk na pery. Upokojila sa, alebo teda aspoň prestala plakať, hoci sa naňho dívala stále s obavami. Chcel sa usmiať, ale nešlo to.
„Pôjdem,“ prikývol po chvíli. „Ibaže, ale až za chvíľu,“ pozrel sa znova na svojho strýka.
Chcela ho vziať odtiaľ preč, aby sa vyplakal. Alebo niečo rozbil. Aby ten hnev a smútok zo seba dostal. Neverila mu, že sa tak rýchlo upokojil. Jeho oči jej to aj potvrdzovali. Vravel to len preto, aby si ona prestala robiť starosti. Objímal ju len preto, aby ju utíšil.
„Nie, poď teraz a hneď,“ nechcela sa vzdať. Keď sa na ňu znova pozrel, videla v jeho pohľade akési rozhodnutie. Pevné presvedčenie a istotu. Zvraštila obočie. „Čo chceš spraviť?“ šepla.
„Ty to vieš,“ odvetil prosto a sklonil hlavu. Nedokázal vydržať jej pohľad. „Bež domov, ja za chvíľu prídem.“
„Harry, nie,“ vrtela hlavou s nechápavo zvrašteným obočím. „Nesmieš…“
„Musím, chápeš?“ takmer zavrčal a zamračene sa na ňu pozrel. Takmer o krok odstúpila pred tým pohľadom, keby ju stále nezvieral v náručí. „Bež domov, ja za chvíľu prídem,“ zopakoval nástojčivo a pustil ju.
Šokovane stála na mieste, ústa sa jej otvárali a zatvárali v snahe niečo povedať, zastaviť ho, presvedčiť. Nedokázala zo seba dostať ani hlásku. Len tam stála, neschopná akéhokoľvek pohybu a dívala sa na dvere, ktoré za sebou zavrel. Bez toho, aby sa otočil, odišiel spraviť to, čo nikto iný nedokáže spraviť. Keď sa znova dokázala hýbať, vybehla von aj ona.
——
Stál pred dverami, za ktorými bol svojho času zavretý Nott. Ich akési väzenie. Vedel, že Dacian je práve tam, hoci nebol pri tom, keď ho zatvárali. Stál tam takmer dve minúty, počas ktorých sa presviedčal, že to tak skutočne musí byť. Nikto iný to nespraví. Nemajú čas k tomu, aby sa ho pokúsili vyhladovať až k smrti. Neveril, že by ho nejaký hipogryf vyniesol do výšky a zhodil ho. Neveril, že existuje nejaký iný zaručený spôsob, ako zbaviť Daciana života. Voldemortovho syna. Ktorý musí byť mŕtvy. To si stále opakoval, ubezpečoval sa o tom. Zabil Severusa. Zabil mu strýka. Musí umrieť.
Vstúpil do miestnosti, prútikom zažal svetlo a namieril ho na postavu v rohu miestnosti. Dacian ležal na posteli, keď sa však otvorili dvere, okamžite sa posadil. Nedokázal spať, hoci tu už bol vyše siedmych hodín a tipoval, že musí byť neskorá noc. Len sa pokúšal odhadnúť, čo s ním chcú spraviť.
„Čo so mnou plánujete?“ zavrčal na Harryho, ktorý naňho uprene hľadel. Stiahol podozrievavo obočie. Nepoznal Pottera, ale počul o ňom dosť. A tento, čo pred ním stál, sa na Pottera nepodobal.
„Ty nevieš, čo s tebou plánujeme?“ spýtal sa ho pokojným tónom, za ktorým bola cítiť výstraha. Ale aj neistota. Snažil sa pôsobiť odhodlane, ale Dacian vycítil neistotu. Stiahol obočie.
„Predpokladám, že sa snažíte môjho otca mojím prostredníctvom vydierať. Prinútiť ho k niečomu. Nepodarí sa vám to,“ zavrtel hlavou a zaškľabil sa. „On sa nenechá presvedčiť…“
„Drž hubu,“ zavrčal Harry stále mieriac na Daciana prútikom. Bolo to vcelku jednoduché. Len vyslať jednu kliatbu a bolo by to vybavené. „Nechceme ho vydierať, o to v tejto hre vôbec nejde.“
„Nie? Tak o čo potom v tejto hre ide? Chceš ma zabiť? A myslíš, že to dokážeš?“
„Vážne nevieš? Voldemort sa ti nezveril?“ Harry sa prinútil uchechtnúť. „Áno, presne tak. Je to ľahko predstaviteľné. Len ťa využíval, držal si ťa pri sebe, ako svoju poistku. Teraz sa mu to ale vymklo z rúk. Možno by sa ťa pokúsil zachrániť, nedovolil by predsa prísť o niečo, čo ho drží pri živote. Ale zrejme tuší, že už je neskoro, preto sa na teba vykašle a sústredí sa, aby dosiahol to, na čom jedinom mu záleží.“
„Čo…“
„Ver mi, že sa mi nechce ťa zabiť, ale budem to musieť spraviť. Hneď teraz. Akýmkoľvek spôsobom. Pretože ty musíš byť mŕtvy,“ oznámil mu. Dacianovo zaváhanie mu dalo čas, aby sa trocha upokojil. Hoci, on vážne netušil, čo sa deje. Bol obeť? Bol, rovnako ako Harry, Severus a aj samotný Voldemort. Obeť zvrátenej hry, ktorú rozohrali ešte Zakladatelia.
Dacian sa naňho uprene díval a zrejme mu začali jednotlivé súvislosti do seba zapadať.
„Čo ti narozprával? Ako zabijete mňa a Severusa? Ako dobijete Rokfort a budete vládnuť? Ako Slizolin vyhrá a vyzdvihne svoju slávu vaším prostredníctvom? Nikdy by ti nedovolil stáť pri svojom boku. V okamihu, ako by dosiahol svoje, zbavil by sa ťa. Nepoznáš ho.“
„Viem, že by to nikdy nespravil,“ stiahol obočie. „Nikdy som mu neveril. Je to síce môj otec, ale nie som hlupák…“
„Si, pretože si mu sekundoval pri jeho plánoch a nech si mal k tomu akékoľvek pohnútky a tie ma nezaujímajú ani náhodou, si rovnako vinný, podlý a zlý, ako on.“
„Chcel som vládu pre seba,“ usmial sa. Harry ironicky zdvihol kútik svojich úst.
„Vieš, že sa naňho veľmi ponášaš?“ spýtal sa a spravil krok k nemu. „Vlastne viac, ako veľmi. Stretol som sa s mladým Riddleom, keď som mal dvanásť. Bola to síce len jeho spomienka, ale bol rovnaký, ako ty. Si pravý syn svojho otca. Mrzí ma to, možno by si mohol byť normálny, keby si nebol jeho syn. Elena mohla byť normálna, keby nezošalela. Nanešťastie ale, musíš umrieť, aby som ho ja mohol zabiť. Nikto iný. To ti asi neprezradil. Zrejme ti nepovedal o proroctve a sudbe, v ktorej sa hovorí, že Slizolin nevyhrá, pokým bude na svete Chrabromilova krv a naopak. Severusa si zabil. Chrabromilova krv už nie je. Voldemortovi nič nebráni v tom, aby ma teraz zabil. Ale to nechcem, vieš? Netúžim umrieť. A keďže s tým nemôžem spraviť nič, pokým je na zemi Slizolinova krv, budem ťa musieť zabiť.“
Dacian ho pozorne počúval. Takže o toto šlo? Preto mu stále otec vravel, že Pottera musí zabiť on. Že treba najprv zabiť Snapa. To bolo preňho dôležité. A ešte niečo. On, jeho syn. Preto ho držal tak dlho v izolácii. Strážil ho a choval ako nejakého domáceho maznáčika. Pretože v ňom mal poistku. Možno otec vedel, čo Dacian plánuje. Že ho chcel nejakým spôsobom obísť. A práve preto teraz ani prstom nepohne, aby mu pomohol. Snape je mŕtvy. To bolo pre Voldemorta najdôležitejšie. Teraz mu nebráni nič v tom, aby sa sám zbavil Pottera. A Dacian, ten už potrebný nie je. Jeho otec si to vymyslel skutočne výborne. Preto ho nechal naučiť sa to kúzlo. Preto ho vzal včera von. Vedel, že keď mu zničili predchádzajúce obludy, pokúsia sa aj o zničenie tých ďalších. Riskol to a vyšlo mu to. Dacian zohral svoju úlohu a už ho nepotrebuje.
„Pochopil si,“ vypustil Harry, ktorý si správne vysvetlil z jeho výrazu, nad čím uvažoval.
„Takže ma musíš zabiť,“ prikývol a sklonil hlavu. V Harrym sa niečo pohlo. Ľútosť. Jeho obrovské srdce, ako mu krátko pred smrťou povedal Severus, sa práve ozvalo. Pristihol sa pri myšlienke, že ho nechce zabiť.
„Harry!“ do miestnosti vbehol Bill podopierajúc Remusa a Draco. Za nimi sa vzápätí objavila Ginny. Utekala na ošetrovňu, aby vystríhala. Harry si ich nevšímal a nevšímal si ich ani Dacian.
„Musím to spraviť,“ povedal Harry ako Dacianovi, tak aj svojim priateľom. „My nie sme také svine, akými je presýtený Voldemortov hrad,“ vravel Dacianovi. Ten pomaly zdvihol hlavu, bledý v tvári. „Tam by si mohol vyberať po desiatkach záujemcov, ktorí by chceli vraždiť. My stojíme na úplne opačnej strane. A napriek tomu sa to proste stať musí…“
„Dobre, neospravedlňuj sa a neospravedlňuj ani ostatných,“ zamračil sa Dacian. „Keď to chceš spraviť, tak to sprav hneď, ak to dokážeš,“ zaškľabil sa. Potter to nikdy nespraví. Pre druhých by sa rozdal. Je dobrotou, milotou a láskavosťou tak nechutne presýtený, až by jeden čakal, že mu tá láskavosť začne vyliezať ušami.
„Harry, vieš, čo chceš spraviť?“ pristúpil k nemu Remus a položil mu ruku na rameno.
„Viem, Remus. Nikto z nás to nedokáže spraviť,“ odvetil mu nahlas. Cítil za svojím chrbtom ostatných. A Ginny. Nepripúšťal si myšlienku, že bude odteraz nechutný a špinavý. Musel to spraviť. Musel to spraviť. Musel. „Dokonca ani ja by som to nedokázal spraviť za normálnych okolností. Ale vieš, Dacian, v posledných hodinách sa začalo vo veľkom špekulovať o tom, že mi preskakuje. A asi to tak bude. Dva dni som vedel, že umrie môj najlepší priateľ a nespravil som pre to nič. Ani som nepípol. A pritom som mohol. Vieš o tom, že viem predvídať smrť. Sám si mi to povedal, keď ste na nás zaútočili so scorstrangs,“ mierne sa pousmial. Celá duša sa mu chvela, ale v presvedčení chcel vytrvať. Dacian zvraštil obočie. „Vyšlo by ti to, keby si mi nezabil domáceho škriatka, ktorý sa rozhodol ochraňovať mňa a moju manželku. Presne tak,“ uškrnul sa nad Dacianovým náhlym uvedomením. „Pokazil si vám to práve ty, ktorý si tak geniálne vymyslel celý plán. Vaša smola. K našej súčasnej situácii,“ nadýchol sa a vydýchol. Remusova dlaň mu zvierala rameno. Ruka s namiereným prútikom sa mu chvela a prezrádzala, že nie je takým pokojným, ako sa snažil pôsobiť. „Zrejme mi skutočne začalo preskakovať v hlave. Dva dni vedieť o smrti a prinútiť sa nič nespraviť. A potom mi priamo pred očami zabiješ môjho strýka,“ výraz mu vzápätí stvrdol. Nechal tie negatívne pocity, aby ho napĺňali až po okraj. A ešte viac. „Musím to spraviť, jednoducho musím…“
„Harry…“ začul hlesnúť Ginny. Nepomáhala mu tým príliš. Snažil sa ju ignorovať.
„Aj tak je to jedno. Budem musieť zabiť Voldemorta a ak prežijem, je jedno, či budem mať na svedomí dvoch alebo len jedného.“
„Potter, nerob to,“ skúsil Draco.
„Tak to sprav, keď si myslíš, že to dokážeš,“ vysmieval sa mu Dacian, ktorý sa však začínal triasť. Nebude žobrať o život. Vedel o čo ide. Či už práve teraz alebo niekedy neskôr a iným spôsobom, aj tak umrie. „Nedokážeš zabiť, Potter. Si príliš slabý. Slabé šteňa, neschopný potomok ešte neschopnejšieho Chrabromila,“ používal výrazy svojho otca.
Harry cítil, že ten hnev a túžba po pomste ho celého zapĺňa. Zatemňuje mu myseľ a núti ho neuvažovať nad následkami. Musel sa tým nechať ovládnuť celý, bez jedinej štrbinky, cez ktorú by sa mu do mysle dostalo kúsok racionality.
„Nikdy som nechcel zabíjať, ale bol som celý život vedený k jedinému. Inak to nejde. Nejde. Ja musím,“ privrel oči a predstavil si Severusa. Jeho krvácajúce telo a jeho posledné slová. Bol skutočne len kúsok od cieľa a tento človek bol prekážkou. Severus by to spravil, aby mu uvoľnil cestu. Ale teraz tu nie je nikto. Veril mu, že to dokáže. Nielen vyhrať na konci, ale aj dopracovať sa k tomu koncu. Skutočne chýba už len málo. Je to však to najťažšie, s čím sa doteraz stretol. A pritom oveľa ľahšie, ako keď musel mlčať.
Bill sa díval na svojho švagra možno s obavami, ale uvedomujúc si, že je to nutné. Každý vedel, že Dacian musí umrieť. A vedel, rovnako ako Harry, že nikto nedokáže zabiť. On určite nie. Hoci by tým spravil službu Harrymu a prispel by tým obrovskou mierou vo vojne. Nedokázal by to.
Rovnako ako Remus, ktorý sa šokovane díval na Harryho boj. Sám by to najradšej spravil. Vzal tú zodpovednosť a následnú vinu na seba. Nehovoriac o tom, že by spravil službu svojmu najlepšiemu priateľovi a jeho manželke, ak by týmto pomohol ich synovi. Nedokáže to však nikdy. Tým si bol istý.
Ginny šokovane stála vo dverách, ruku si držiac na ústach brániac tým preniknutiu jej výkrikov. Podvedome tušila, že k celkovému manželovmu nezblázneniu sa dopomôže práve toto. Bolo to zvrátené, ale cítila, že to tak je. Zadúšal by sa vinou. Nech sa stalo čokoľvek, bolo dôležité, aby bol Dacian mŕtvy. Celý život ju štvalo, že je Harry v strede celého diania. Ale už to tak raz bolo, svoj osud si nikto nevyberie. Záleží len na každom, ako sa s osudom popasuje. A Harry, hoci to znelo choro a šialene, sa práve teraz potreboval pomstiť. Musel pomstiť Severusa, aby sa z toho všetkého nezbláznil. Aby zo všetkého, čo sa v týchto dvoch dňoch stalo, aby z toho vyťažil aspoň nejaký osoh. Možno nie teraz, ale neskôr si to plne uvedomí. Stála vo dverách a držala si ruku na ústach, aby zabránila výkrikom, ktorými by ho predsa len prehovárala, aby to nerobil.
Myšlienka na Severusa, sudba, Chrabromil s Bystrohlavovou a tiež Riddle, to všetko a oveľa viac sa hýrilo Harryho hlavou, keď znova otvoril oči a nenávistne pozrel na Daciana. V tom momente mladému Riddleovi zovrelo srdce strachom, jeho posmievanie stíchlo a nechápavo sa pozeral na Pottera, ktorým lomcoval hnev a nechuť. Bolesť a smútok. Odhodlanie a túžba po pokoji. On a jeho otec mu stáli v ceste k pokojnému životu. A Dacian si prvý raz v živote, na prahu smrti uvedomil, že ak chce Slizolin vyhrať, bude musieť mať mimoriadne šťastie.
„Diffindo,“ vypľul Harry s nechuťou. Vždy bol dobrý v streľbe na cieľ. Naučili ho to ako kentaurovia, tak aj mnohé tréningy. Dokázal sa trafiť presne do stredu terča z hocakej vzdialenosti a pozície. A Dacianovi začala striekať z krku krv, ktorú sa okamžite snažil zastaviť svojou rukou. Harryho kúzlo bolo ale presné a silné. Prerezal mu obe krčné tepny naraz a vedel, že o malú chvíľu vykrváca.
„Umrieš presne tak, ako si zabil jeho. Nikto ti nepomôže,“ dokázal zo seba vypustiť. Chcelo sa mu odpadnúť. Cítil, ako ho zalieva horko. Akoby krvácal spolu s Dacianom, ktorý chrapčal a zviezol sa k zemi. Bolo mu nevoľno, podarilo sa mu však tento nepríjemný pocit potlačiť.
Dacian Miloševič, syn lorda Voldemorta a krv, ktorá pútala Slizolina k životu, pomaly umieral ležiac na zemi. Pod telom sa mu tvorila čoraz väčšia kaluž krvi. Oči, z ktorých sa pomaly strácal lesk, mal upreté na svojho vraha. Jeho ústa sa pomaly pohybovali, akoby odriekavali nejakú kliatbu alebo modlitbu, nevyšla z nich ani hláska. V momente, ako Dacian vydýchol naposledy, vypadol Harrymu z ruky prútik a on padol na kolená.
„Harry!“ skríkli po ňom naraz niekoľkí a vrhli sa k nemu. Len krútil hlavou uvedomujúc si, čo práve spravil. Znechutený sám sebou. Z úst mu vychádzali nesúvislé vety a Ginny spravila to, čo možno mali spraviť už dávno. Omráčila ho.