Harry sa prudko posadil na posteli. Sťažka sa nadychujúc a snažiac sa vytlačiť obrázok Remusovho mŕtveho tela zo svojej mysle. Nešlo to. Stále ho videl a stále počul jeho posledný výkrik. Stále mal pred očami jeho dotrhané telo. Presne toto sa stane. Presne toto sa aj má stáť. Umrú tam všetci, ak nestihnú ujsť. A Remus ako prvý. Samozrejme svojím pohybom zobudil Ginny. Mala nadanie, alebo skôr taký plytký spánok, že ju dokázal zobudiť akýkoľvek náhly pohyb jej manžela. Jeden by povedal, že už si na to zvykla. Okamžite zažala prútikom svetlo v izbe.
„Harry,“ zapípala v momente, ako sa jej spánkom omámená myseľ spamätala. Jej manžel bol bledý a vydesený. Triasol sa po celom tele a ona vedela, čo to znamená. „Už je to tu,“ hlesla sama pre seba. Okamžite jej dušu zaplavil strach a hrôza, čo to bude znamenať. Pre všetkých. Nikto to nepovedal nahlas, ale všetci čakali na Harryho sen. Ten sen mal všetko posunúť vpred. Posledné Voldemortove obludy. Sen mal rozhodnúť o mnohom. Nielen kto umrie a či sa im toho niekoho podarí zachrániť, ale aj o ich celkových možnostiach vo vojne. Ak Voldemort tie obludy získa, ich šanca bude mizivá.
„Harry!“ už s ním prudko zatriasla. Jej manžel bol duchom neprítomný a ona vedela, že si v mysli prehráva ten sen, ktorý bol určite zdrvujúci, ako naznačoval jeho výraz.
Chcela ho objať a nejakým spôsobom upokojiť, ale on sa vytrhol, akoby sa len teraz prebral zo spánku a doslova vyskočil z postele. Snažil sa v rýchlosti dobehnúť na záchod, ale zatackal sa a takmer spadol na zem. O malú chvíľu počula, ako dávi v kúpeľni. Roztriasla sa po celom tele aj ona. Zrazu jej bola veľká zima, čo bolo nepredstaviteľné počas horúcej júnovej noci.
„Si v poriadku?“ zabúchala na dvere do kúpeľne. Dodávil, počula tečúcu vodu, ale stále nevychádzal. „Pôjdem dovnútra!“
„Nechaj ma,“ ozval sa jeho tlmený hlas. „Prosím…“
„Nenechám,“ oznámila neprestávajúc bojovať s vlastným strachom. Ako sa asi mohol cítiť on? „Idem proste dovnútra, či sa ti to páči, alebo nie,“ pokojne mu oznámila. Musela sa riadne vydýchať a niekde vyhrabať istotu, než otvorila dvere.
Sedel na zemi, nohy si zvieral pažami. Hlavu mal mokrú od toho, ako si ju predtým namočil pod prúdom vody. A nielen kvapky vody mu stekali z vlasov po tvári. Zabolel ju ten pohľad a okamžite sa k nemu vrhla, aby ho objala. Tíšila ho ako malého chlapca a on sa v jej náručí rozplakal. A plakal dlho. Sedeli v kúpeľni na zemi takmer dve hodiny, kým sa mu nepodarilo ako tak sa vyrovnať s tým snom. A s tým, čo bude nasledovať.
„Nikoho z nich nechcem vidieť,“ hlesol napokon vyrovnaným hlasom. Hlavu mal položenú na jej hrudníku a pokojný tlkot jej srdca sa mu v tejto chvíli zdal ako výsmechom. Výsmechom celej ich situácie. „Celé dva dni. Až pokým nepríde správa kde to je a pokým tam nepôjdeme,“ zdvihol hlavu a pozrel sa jej do očí. „Nech za mnou nikto nechodí. Neudržal by som sa a všetko by som vykecal a to predsa nemôžem,“ s trpkosťou vypustil. „Viem, že teraz ich už zničím po tom, čo som videl,“ zarazil sa. Zamrkala, aby zahnala zradné slzy, ktoré sa jej už znova tisli do očí. „Nakoniec by sme tam asi pokapali všetci, ale Remus ako prvý,“ v tichosti dodal.
Vedela, že k tomu raz príde. Že to meno raz vysloví. A vedela, že sa o tej situácii už nesmie s nikým rozprávať. Nesmie prezradiť, ako to tam bude prebiehať, v ktorej chvíli príde k tragédii. Podľa toho, ako vyzeral, to muselo byť hrozné. Nemôže spraviť nič, čím by Remusovi pomohol. Čím by zabránil jeho smrti. Môže len čakať a dúfať, že ostatní dajú na Remusa pozor. Budú tam musieť ísť a stane sa to presne tak, ako v sne.
Nemôže sa ani zúčastniť na ich plánovaní. Ak teda nejaké plánovanie bolo mysliteľné. Určite by zaváhal a v snahe Remusovi pomôcť by sa snažil nejako, nejakým spôsobom alebo myšlienkou, náznakom či našepkaním, nejako by sa snažil zabrániť najhoršiemu. Ani Remusova neúčasť sa nemohla konať. Musel tam ísť. Zabránili by tým naplneniu toho sna a Harryho kúzlo by obludy nezničilo. Nemohli tam ani nejsť alebo tú výpravu odložiť, všetko by menilo sen a on sa musel stať práve takto. Jedine Remusova smrť mohla ostať v Harryho hlave, aby ich snaha mala zmysel. Aby sa zbavili oblúd, či už Remus pri tom príde o život, alebo či sa im podarí ho z toho nejako dostať.
A bolo to ťažké. Bolo sakra ťažké vedieť, čo sa stane a nič s tým nespraviť. Po tom, čo sa Ginny zúčastnila akejsi rýchlej porady, sa zbalili a odišli na ostrov. Meriardi ho mali upokojiť. Ginny mala dohliadnuť na to, aby mu nenapadla nejaká šialenosť. A on tam mal ostať, aby ho to nelákalo niečo viac vyzradiť. Čakali ich ťažké dva dni. Všetkých. Ale Harryho čakalo dvojdňové utrpenie.
——
„Nemôžeš za ním ísť,“ zavrtela hlavou Hermiona už po niekoľký krát. V rukách držala svojho takmer dvojmesačného syna a dohovárala Severusovi. Jej manžel bol zavretý s Billom vo vedľajšej miestnosti a špekulovali, alebo sa možno len navzájom povzbudzovali, v tom, čo príde. Remus na Základni nebol. Stále pátrali po mieste, na ktorom má zomrieť. Aká zvrátená hra osudu.
Rozhodli sa mlčať. Nepovedať nikomu nič. Určite nie Tonksovej. Všetci vedeli, že sa niečo deje, ale len Hermiona s Dracom, Bill a Severus vedeli celú pravdu. A samozrejme Ginny s Harrym, ale tí boli na ostrove. Všetci cítili napätie, ale všetci zainteresovaní sa vyhýbali akémukoľvek stretnutiu s ostatnými. Držali sa viac menej spolu. A to dokonca aj Severus, hoci len preto, aby mu zabránili spraviť nejakú hlúposť.
Už niekoľko krát sa chcel vybrať na ostrov. Nemohol. A on to dobre vedel. Nech by teraz premýšľal jeho synovec nad čímkoľvek, nemohol mu byť nablízku. Ani Ginevra by nemala byť. Nemala. Ale niekto musel naňho dohliadnuť. Vedomie, že za dva dni niekto umrie a to dokonca vlkolak a on s tým nemôže nič spraviť, hoci by stačilo len málo, len povedať o sne, ho muselo privádzať k šialenstvu. A on mal oňho strach.
Takto si to nepredstavoval. Dúfal a veril, že to bude práve on, o kom sa bude Harrymu snívať. Zrejme mu nie je súdené umrieť a hoci proti tomu ktovieako neprotestoval, zviechať Pottera po smrti vlkolaka sa mu nechcelo. Radšej by ostal mimo toho. So svojou sestrou a Lily. Možno s Narcissou. Pottera to zničí. Ak sa nezblázni počas týchto dvoch dní, zblázni sa potom kvôli vedomiu, že nič nespravil, aby tomu zabránil. A bude mať nádherne skazenú budúcnosť. Takto nejako si to Bystrohlavová predstavovala? Vychádzalo jej to dokonale.
Jej skúškou prejdú vlastne všetci. Nielen Harry, ale aj Ginevra, ktorá bude musieť odolať, aby nevyzvedala. Skôr naopak, musí zabrániť tomu, aby niečo nespravil. Rovnako ako Lupin, ktorý proste bude musieť ísť, hoci bude vedieť, že tam s najväčšou pravdepodobnosťou umrie. Spraví to kvôli svojej rodine. Svojou smrťou zabráni tomu, aby Voldemort získal niekedy v budúcnosti obludy. Pretože tie by neskôr zničili všetko. Vrátane Tonksovej a vĺčaťa. Taktiež Weasley a Malfoy. Musia tam ísť, hoci budú vedieť, že môžu umrieť. Ak Potter zlyhá, pomrú všetci. Nebude môcť ani v tej chvíli spraviť nič, aby Lupina zachránil. Bude musieť zničiť obludy a on tam bude, aby mu s tým pomohol. Hoci len tým, aby odvrátil jeho pozornosť od Lupina.
„Viem, že nemôžem,“ zaprskal podráždene. Liezlo mu to na nervy. Celá táto prekliata situácia. A jedine Hermiona mu dokázala ako tak dohovoriť. Aj v minulosti, ale teraz to potreboval oveľa viac. „Chcel by som mu pomôcť.“
„Iste, ale nenahnevaj sa na mňa, Severus, momentálne to jednoducho nedokážeš. Ty nie,“ dodala takmer nečujne. Aj ju to ničilo, samozrejme. Kvôli Harrymu, aj kvôli Remusovi. Ale vedela, dúfala, že to dobre dopadne a oni sa nad tým pozajtra len zasmejú. Musela tomu veriť, rovnako ako tomu musia veriť všetci, inak sa jeden po druhom zbláznia. A jej kamarát, ktorý je teraz na ostrove, sa zblázni ako prvý. Musela sa dokázať tomu veriť aj kvôli tomu maličkému, ktorý jej teraz spinkal v náručí. Ešte nemá ani dva mesiace, ešte ani poriadne nezačal žiť a neexistuje, aby si svoj život poriadne neužil.
„Áno, ja viem,“ priznal Severus takmer kajúcne. Potter potreboval pokoj a odpútanie do tej miery, do akej to v danej chvíli len pôjde. A to on nedokáže. A zrejme to nedokáže ani Ginevra. A keď nie ona, tak potom nedokáže pomôcť Harrymu nikto na svete. „Dáme na vlkolaka pozor. William alebo ktokoľvek ho nespustia z očí, budú sa ho držať ako kliešť a ja zabránim tomu, aby spravil Harry nejakú hlúposť. Dobre to dopadne,“ upokojoval najmä seba. Keby vedel viac, iste, v tom prípade by sa zabránilo najhoršiemu a to oni predsa spraviť nemôžu!
„No vidíš,“ Hermiona odkiaľsi vytiahla úsmev. „Teraz by sme mali myslieť na Harryho a nejako na diaľku by sme mu mali poslať naše sily, aby to zvládol,“ vyriekla dívajúc sa do tváre svojho synčeka. Severusa to prehlásenie tak prekvapilo, že na zlomok sekundy zabudol, čo sa okolo neho deje. Uchechtol sa.
„Tak ich zbaľme a pošlime mu ich po Hedvige,“ natiahol ironicky. Zavraždila ho pohľadom.
„Samozrejme som to myslela obrazne,“ zavrčala.
„Ja viem,“ prikývol. „Len, že ti takéto výroky vôbec nesvedčia,“ dodal oveľa vážnejšie.
——
Harry si bol vedomý toho, čo má robiť. Tie obludy musel zničiť, aby zabránil ich prieniku na tento svet a ich ďalšiemu vyčíňaniu. Keby nezabránil, môže byť obetí oveľa viac. Môže umrieť Ginny alebo Hermiona, či Severus. Keď zlyhá, tie potvory zabijú veľa nevinných ľudí. Možno zničia celý svet. Vedel, že so snom nemôže spraviť nič. Musí sa presvedčiť, že smrťou Remusa sa zachráni mnoho ľudí. Nemohol si ani pripúšťať vieru, že mu ostatní pomôžu. Remus proste umrie, vďaka jeho mlčaniu, ale práve toto mlčanie zabráni, aby sa mu neskôr sníval sen o smrti, napríklad Ginny. Čo by robil, keby sa mu snívalo o smrti Ginny? A to práve v predchádzajúcu noc? Čo by spravil, keby budúcnosť všetkých záležala len na jeho povinnosti nehovoriť a nebrániť smrti Ginny pri zajtrajšej akcii? Ona tam ale nebola, preto vedel, že Severus nejakým spôsobom vyberie len tých, kto v jeho sne boli. Našťastie. Naštvane kopol do konára. Mal by si prestať pridávať starosti rôznymi špekuláciami. Nemá toho aj tak dosť?
„Harry?“ ozvala sa Ginny. Boli na prechádzke. Vlastne ho von ťahala stále. Medzi meriardov. A on predsa len cítil, že tí vtáčikovia odvádzajú dobrú prácu. Inak by sa už asi zo zúfalstva škriabal po stenách hradu.
„V poriadku,“ usmial sa na ňu a pritiahol si ju k sebe. Objal ju okolo pliec a vybrali sa smerom k moru.
Vedela, že sa jeho nepokoj trocha zmiernil. Neprestal na to myslieť a určite to muselo byť hrozné, ale zvládal to na počudovanie dobre a nebola to len práca meriardov. Od včera sa spolu rozprávali. O všelijakých hlúpostiach. Ani raz nezamierili v rozhovoroch k zajtrajšku, hoci na to obaja mysleli. Bolo zvláštne zvrátene sladké takto sa navzájom klamať.
Prinútila ho zjesť aspoň niečo. Dlho v noci bdela a striehla na jeho spánok. Nepohla sa od neho a nespustila ho z očí. Napriek tomu jej doslova chradol pred očami. Vôbec sa tomu nedivila a bolelo ju to. Prečo práve on musí prejsť týmto všetkým? Koniec sa už blížil. Voldemort po zajtrajšku nebude mať nič. Chvíľu mu bude možno trvať, kým si to uvedomí a potom mu nezabráni nič, aby zaútočil. A zrejme to bude veľká bitka, ktorá rozhodne o tom, či zvíťazia. A potom, určite, budú môcť žiť v pokoji. Potom bude po všetkom a on bude konečne šťastný.
„Harry, vieš čo by som chcela niekedy skúsiť?“ nadhodila o malú chvíľu neskôr, keď spolu sedeli v piesku pri mori.
„Hm?“
„Chcela by som sa plaviť na výletnej lodi,“ vyriekla dívajúc sa do diaľky. Zadíval sa tam tiež. Na horizonte sa objavila loď, možno výletná alebo hocaká iná, na tú diaľku to nevedeli posúdiť. Podarilo sa mu mierne pousmiať.
„Čokoľvek budeš chcieť,“ prikývol. „A kde si vlastne počula o výletných lodiach?“ prekvapilo ho. Nepredpokladal, že čarodejníci o niečo takom vedia.
„Colin mi o nich raz rozprával,“ v spomienkach jemne zvraštila obočie. „Vraj ale ľudia mávajú morskú chorobu,“ striaslo ju. Zaškľabila sa. „Zase by som nechcela celú plavbu prevracať a pretrpieť v kajute,“ zachichotala sa.
„S tým by som si starosti nerobil. Lietame predsa na metlách a plavba nemôže byť o nič horšia, nie?“
„Ja neviem. Neplavila som sa,“ upozornila s úškrnom.
„Pravda,“ pousmial sa a pozrel znova na loď. Áno, raz by si mohli spraviť takúto dovolenku. Počul o výletných plavbách. Síce nie veľa, ale počul. „Bolo by to nádherné,“ vyriekol po chvíli a pozrel sa na svoju manželku. „Keď bude po vojne, budeme sa niekoľko rokov len tak pofľakovať po svete a poznávať nové miesta. Myslím, že si to budeme môcť dovoliť,“ navrhol vážne. Neveriacky sa mu dívala do tváre a potom sa uchechtla.
„Dobre vieme, že by to ani jeden z nás nevydržal. Strýko ťa chce predsa prinúti vykašľať sa na aurorstvo a ostať učiť a ja chcem byť liečiteľkou,“ pripomenula. Aj keď to bola úžasná predstava.
„Asi áno,“ prikývol a zamyslene sa zadíval na more. Bol bledý a hoci spal dostatočne, pod očami sa mu začínali tvoriť kruhy, ktoré budú už zajtra zreteľnejšie. Jeho zelené oči stmavli a Ginny, hoci to bolo ťažko predstaviteľné a v jeho veku zrejme nemožné, ale vplyvom posledného hrozného sna a toho, čo sa musí stať a čomu nemôže zabrániť, si v jeho vlasoch všimla niekoľko bielych vlasov. Nebolo ich veľa a nebolo to vidieť letmým pohľadom, ale boli tam. Jeho vypätie muselo byť veľké, hoci sa snažil tváriť a správať pokojne. Sama to cítila a vedela, že cíti len zlomok toho, čo on.
Nežne ho pohladila po vlasoch. Milovala ho celým svojím srdcom. Nie pre to, kým bol, ale akým bol. Stále znova ju dokázal prekvapiť a ona netušila, či niekde na svete existuje niekto, kto by dokázal milovať viac ako ona práve jeho. Spýtavo sa na ňu zadíval. Musel zbadať v jej očiach slzy, ale tváril sa, že ich nevidí. Miesto toho sa usmial, tak nádherne, nežne a s toľkou láskou, že jej tie slzy skutočne vyhŕkli. A on sa k nej sklonil, aby ju pobozkal. A potom znova. Vedel, čo ju trápi. A nechcel, aby sa trápila ešte viac.
——
„V rýchlosti, Bella, nemám čas,“ zavrčal Temný pán na svoju najvernejšiu služobníčku.
„Pane,“ zaševelila. „Hlásim, že sú všetci demetori zoskupení…“
„To ma teraz nezaujíma,“ štekol po nej. „Niečo dôležité mi nechceš oznámiť? Napríklad to, že už vieš viac kliatob, ktoré ťa učil Dacian?“ pohŕdavo sa na ňu pozrel.
Smrťožrúti si v rýchlosti nasádzali masky. Ich pán sa premiestnil len pred niekoľkými minútami. Sotva stačili rozhlásiť, že sa vrátil. Predpokladali pravidelnú poradu po tom, čo si Temný pán aspoň hodinku odpočinie. Teraz to tak nebolo. Vbehol do rokovacej miestnoti a hneď si dal zavolať svojho syna. A Bellu. Panikárili mysliac si, že porada bude hneď.
„Nie, pane,“ sklonila zahanbene hlavu. Bola to pravda, nevedela nič, nič nemohla učiť ostatných. A keďže bol Dacian v izolácii, ani on nemohol nikoho učiť. Hrozilo totiž, že sa pokúsi o útek, čomu by sa vôbec nikto nedivil.
„Nie?“ mračil sa. Premýšľal, či natiahnuť prútik a umučiť ju. Len by sa tým zdržoval. Čo začala spávať s jeho synom, zmäkla a nedalo sa na ňu spoľahnúť. Hoci, základné povinnosti si plnila dostatočne. „A niečo iné, zaujímavejšie, pre mňa nemáš?“ zaškľabil sa. Zdvihla hlavu, ale do očí mu nepozerala.
„Žiadne správy z Rokfortu, ani jedna hliadka nezazrela nič podozrivé.“
„Niečo tam ale musí byť,“ ozval sa Dacian pokojne kráčajúci dnu v sprievode troch smrťožrútov. Jedným z nich bol Avery.
„Iste, že tam niečo musí byť,“ vypľul Voldemort pohŕdavo. „Nie sú úplne tupí. Ale na to teraz nemáme čas. Pôjdeš so mnou, Dacian,“ pozrel priamo naňho.
Bella sa šokovane obrátila. Nepredpokladala, že by ho niekedy niekam vzal. Hoci Dacian vedel, že raz k tomu príde, prekvapilo ho to tiež.
„Dobre,“ súhlasil.
„Dostaneš aj prútik,“ Voldemort prižmúril oči a pozrel na jeho sprievodcov. Jeden prikývol a odkráčal priniesť synovi Temného pána jeho prútik. „Zabezpečím si ťa, ale…“
Voldemort natiahol ruku s prútikom a zamieril na syna. Toho najprv opantal strach. Toto videl už veľakrát a vždy to končilo umučením niekoho do bezvedomia. Vedel ale, že toto mu nehrozí. Z otcovho prútika vyšľahol žltý záblesk, ktorý sa omotal okolo jeho tela. Veľmi dobre poznal toto zaklínadlo.
„Odteraz v tebe nikdy neskrsne myšlienka na útek, nepokúsiš sa o to,“ zasmial sa otec. A Dacian to cítil. Vedel, že utiecť nechce. Našťastie v ňom nepotlačil iné myšlienky.
„V poriadku,“ prikývol odovzdane. Bella ho nedôverčivo sledovala.
„Daj mu prútik,“ zavelil na prichádzajúceho smrťožrúta a postavil sa. „Bella, keď sa vrátime, chcem aby bolo všetko pripravené.“
„Áno, pane,“ sklonila hlavu.
„A my ideme,“ zdrapil syna za rameno a potisol ho k dverám.
Bella sa za nimi dívala. Celé jej vnútro opantal podivný pocit strachu. Vedela, že sa zomelie niečo zlé. Za normálnych okolností by ju to potešilo, samozrejme. Zlé veci milovala. Teraz ale vedela, že sa jej to nebude ani náhodou páčiť.
——
Remus sedel za stolom absolútne zdecimovane a zničene. Pred malou chvíľou sa vrátili s Viktorom so správou, že našli magické miesto z druhého Harryho výjavu. Hneď, ako ho našli, si bol istý, že na Základni o tom vedeli už pred nejakým časom. Že sa Harrymu muselo niečo snívať a oni čakali, kým sa nevrátia, aby miesto presne lokalizovali. A vedel, že sa tam pôjde hneď, aby sa zabránilo Voldemortovi ich získať. Spali, ako videli. A oni sa k tým obrovským jašterom nepribližovali. A vedel aj to, že jeho meno môže byť tým, ktoré vysloví Harry. Aj tak bolo to zistenie oveľa viac deprimujúcejšie, než si dokázal predstaviť. Synovi jeho najlepšieho priateľa sa snívalo o jeho smrti a on nemohol ani prstom pohnúť, aby s tým niečo spravil. Musel trpieť. Už dva dni. Najradšej by sa za ním rozbehol a zovrel ho v náručí. Povedal mu, že mu nič nevyčíta, že sa to tak musí stať. Ale nemohol. Ako Harry, tak ani oni nič nemohli spraviť.
„Zájdem pre Harryho,“ vyriekol do mĺkvej miestnosti Severus. „Všetci vieme, čo sa asi bude diať. Všetci pôjdeme dobrovoľne,“ pozrel na Viktora, bratov Smithovcov a Franka Longbottoma. Okrem nich, Lupina, Billa a Hermiony s Dracom, tam nebol nikto. Nikto nemôže mať ani tušenie, čo sa deje, až pokým neodídu. „A ani Hermiona ani Ginevra nikam nepôjdu a hotovo,“ zamračil sa na Hermionu, ktorá zvierala Lupinovi ramená, nadychovala sa však k protestom. „Navrhujem príliš sa nezdržovať,“ vravel smerom k zarazenému vlkolakovi. „Čím menej času k špekuláciám, tým lepšie.“
„Aspoň so synom by sa mohol rozlúčiť,“ zaprotestoval Frank, ktorý bol síce rád, že ho zapojili až takto, avšak veci, ktoré sa podozvedal, ho šokovali a zasiahli.
„A čo mu asi tak povie?“ zaškľabil sa Severus. „Ahoj, vĺčik, asi sa už neuvidíme?“
„Si bezcitný,“ vrkla po ňom Hermiona.
„Možno, ale som realista. Lupin by sa pri synovi zložil a jeho manželka by začala vystrájať. Nehovoriac o tom, že ak by to zbadal Potter, zložil by sa ten a celý plán, ak teda nejaký jestvuje, by bol v nenávratne, pretože by Potter chcel okamžite zachraňovať. Poznáme ho, nie? Divím sa, že vydržal celé dva dni byť od toho všetkého. Divím sa, že nezačal konať niečo, čo by viedlo k záchrane Lupina. Nehovoriac o tom, že si nemôžeme dovoliť váhať. Teraz nie.“
„Súhlasím,“ ozval sa Remus divným, zastretým hlasom a zdvihol hrôzou bledú tvár. Pozrel na každého. „Nebudem hovoriť, že nie som strachom celý bez seba. A že sa mi nechce umrieť. Ale nedokážem to, teraz sa na nich nemôžem pozrieť, pretože zaváham a všetko bude zničené.“
„Ale…“
„Viktor, ticho,“ pousmial sa Remus. „Severus má pravdu. Nejde o mňa, alebo o nás, čo tam pôjdeme. Ide minimálne o celé Anglicko, ktoré tie obludy zničia. Jednoducho je toto moja úloha v tejto vojne a ja som pripravený. A viem, že z nás bol každý na tento moment pripravený. Mohol to byť ktokoľvek z nás.“
„Ty neumrieš,“ Hermiona sa rozplakala a silno ho objala vzlykajúc v jeho náručí. Len ju so smutným úsmevom hladil po chrbte.
„Ja viem,“ prikývol. „Viem, že na mňa dáte pozor a budete ma strážiť ako… Vyvoleného,“ uchechtol sa. Bill sa smutne pousmial spolu s ním.
„Môžeš sa na mňa spoľahnúť,“ povedal svojmu priateľovi.
„Na mňa tiež,“ pridal sa aj Frank. Smithovci s Viktorom prikyvovali. Draco len zamyslene prepaľoval pohľadom stôl.
„Dobre teda. Na nášho… Vyvoleného, budú dávať pozor Malfoy, Bill a Smithovci. Ja budem dávať pozor na Pottera, aby mu náhodou nenapadlo meniť sen. Longbottom a Krum sa nás budú držať, ak by začal robiť Potter problémy. Dobre vieme, že už tým, že Potter prezradil meno prvého mŕtveho, tak trocha pozmenil sen. Vy dvaja,“ pozrel na Franka a Viktora, „mi budete pomáhať pri tom, aby sa Potter nezaoberal dianím okolo Lupina. Musí si myslieť, že sa ten sen uskutoční, aby mohol čarovať. Čo sa týka tých oblúd, z výjavu vieme, čoho sú schopné. Budú rozbíjať, ničiť a páliť všetko, čo im príde do cesty. Predpokladám, že sa začnú cápať po Lupinovi. Mojou úlohou bude prinútiť Pottera, aby sa venoval kúzlu a vašou, pri náznaku toho, že sa ide Lupinovi niečo stať, zakročíte. Ako? Tak to už nechám na vašej fantázii. Lupin, ty budeš bojovať. Predpokladám, že všetci budeme bojovať alebo nejakým spôsobom sa budeme snažiť obludy spomaliť. Nech ti ani nenapadne držať sa v ústraní alebo nebodaj zdupkať.“
„Viem, o čo ide, Severus. Nezdupkám,“ ubezpečil ho Remus.
Severus sa naňho chvíľu uprene díval. Možno ho nemal nikdy rád. Zrejme ho aj nenávidel. Ale v tomto si bol istý, že vlkolak neklame. A nebude sa chcieť zriecť zodpovednosti, hoci ide o jeho život. Dokonca by tvrdil, že je Lupin len rád ak umrie a tým dá šancu na lepší život svojej manželke a synovi. Áno, hoci vlkolaka neznášal, veril mu a rešpektoval ho.
„Áno, viem,“ prikývol Severus mimoriadne vážne. „Zájdem pre Pottera. Za hodinu sa stretneme na premiestňovacom území. Nerozprávajte sa dovtedy s nikým,“ uprene sa díval na Remusa. Krátko prikývol.
——
Severus sa premiestnil na ostrov. Prvý raz si plne uvedomil, aký pocit je mať strach, ktorý ho prepadol a prekvapil. Bál sa však toho, čo uvidí po dvoch dňoch synovcovej izolácie. Čo to všetko bude preňho znamenať a čo to s ním porobilo. Vedel, že za ním ísť nemôže, pretože by sa mohlo niečo pokaziť. Niečo v Potterovom zmýšľaní. Niečo, čo by jeho presvedčenie oslabilo a to všetko mohlo ich chabý plán pokaziť.
Veril Ginevre, že naňho dokáže dať pozor aspoň čo sa týkalo diania mimo vojnu. A to on potreboval. Odpútať sa, niečím sa pokúsiť zamestnať, možno si čo to užiť. Určite nebude vyzvedať, aspoň teraz nie, čo sa tu tie dva dni dialo. Nebude spomínať sen, ani nič. Jednoducho prišiel pre Harryho, pretože je čas.
Čakali ho, pobalení vo vstupnej hale Fénixovho zámku. Vedeli, že pre nich niekto príde, aby takpovediac zavelil k akcii. A vôbec ich neprekvapilo, že to bol Severus.
„Je čas,“ dokázal zo seba vypustiť úplne zrejmú vec. Harry ho šokoval. Bol bledý, utrápený a vyzeral strašne staro. Pousmial sa a podal strýkovi ruku.
„Áno,“ do reči pochopiteľne nebolo. Len zdvihol batoh, v ktorom mali všetko zmenšené.
„Ahoj,“ pozdravila ho Ginny, ktorá tiež vyzerala dosť skrúšene. Slabo ho objala a pobozkala ho na líce, na ktorom sa zdržala tentoraz o čosi dlhšie. „Zvláda to až desivo dobre,“ šepla mu do ucha.
Meriardi, to mu okamžite prebleslo hlavou. Alebo možno ten mimoriadny kameň. Rozhodne však vyzeral tak, že by nad ním človek zaplakal.
„Nebudem sa o tom baviť s nikým,“ oznámil pokojne. Strýko mu uprene hľadel do očí. Obočie sa mu zvraštilo. Chcel, tak strašne chcel niečo povedať, čím by ho tentoraz povzbudil, ale nešlo to. „A hlavne nie s…“ Harry sa zarazil. Tvárou mu prebehlo to, čo sa muselo v jeho duši diať od prebudenia z toho sna a Severusa až zamrazilo. Mierne sa striasol.
„Poďme, nebudeme to zbytočne naťahovať,“ zavrčal, aby prekryl svoje momentálne citové rozpoloženie. „Všetci vieme, čo nás čaká.“ A Lupin tiež.
Musel ich oboch chytiť za ruku. Nevedeli, kde na nich bude čakať Dobby. Cítil jeho chvenie, vedel, aký ohromný boj stále vedie. Nemôže nič povedať, ani naznačiť. Ani slovkom. Preto sa premiestnia do hradu a hneď vzápätí na to miesto a potom, potom sa uvidí.
„Ty samozrejme nikam nejdeš,“ prskol Severus na Ginny. „Žiadne námietky,“ prerušil jej nádych, hoci sa ešte ani nestihla začať nadychovať k protestom. „Ani ty a ani Hermiona.“
„Ale…“
„Povedal som, poďme.“
Jej ďalšie reči boli prerušené náhlym premiestňovaním. Ocitli sa, ani nevedeli kde, ale bol tam Dobby. Úctivo pozdravil pána a pani Rokfortu a vzal do hradu najprv Severusa.
Bolo to v pláne. Nenechávať Harryho ani na moment bez dozoru. Nič však nezabránilo Hermione, ktorá sa mu hneď po jeho zjavení vrhla do náruče. Bez toho, aby sa kohokoľvek pýtala na jeho názor. Nehovorila nič, len ho silno objímala a smrkala.
Harry zaryto civel do zeme. Vedel, kto okolo neho stojí, všetkých videl v sne. A vedel, že je tam niekde aj Remus. Musel potláčať slzy, ktoré sa mu už znova drali do očí. Koľkokrát s nimi bojoval po tom sne? Hermiona ho nakoniec pustila.
„Budeme tu čakať,“ smrkla Hermiona do miestnosti a objala svojho manžela. Ginny spravila naposledy to isté s Harrym. Pozrel jej do tváre. Povzbudivo sa usmievala a len tento pohľad ho upokojoval. Krátko ju pobozkal na pery. Vtom ho ale zdrapil za rameno Severus. Nebolo na čo čakať. Znova sklonil hlavu a hrýzol si do jazyka, aby nepovedal ani slovo. Ani pozdrav. Všetci mlčali. Akoby sa báli, že už len tónom svojho hlasu niečo pokazia.
Dobby s Viktorom šli najprv von, aby Viktor ukázal Dobbymu miesto, kam popremiestňuje z hradu všetkých ostatných. Najprv odišli bratia Smithovci, potom Frank s Dracom, Bill s Remusom a nakoniec aj Severus s Harrym. Severus ich všetkých prebehol pohľadom a všetci prikývli.
Harry vedel, že idú poslední. Bolo ťaživé ticho a jemu búchalo srdce čoraz rýchlejšie. Bola mu čoraz väčšia zima. Bol čoraz viac nervóznejší. Niekoľkokrát, pokým sa predierali kríkmi a stromami, mu napadlo proste povedať, aby sa otočili a vypadli. Umrú tam všetci. Nebude nádej. Ani pre Remusa, ani pre nikoho. Chcel to navrhnúť. Chcel a aj to spravil.
„Poďme odtiaľto do čerta preč,“ sykol Severusovi.
„Ani náhodou,“ zavrtel hlavou. V tom tichu to bolo samozrejme počuť. Zdalo sa mu, že pred ním idúci Frank by sa aj otočil a niečo povedal, ale nikto nemohol nič povedať.
„Tam, za tými stromami to začína, už len pár desiatok metrov.“
Harry konečne zdvihol hlavu. Remusov tón sa mu zdal pokojným a umierneným. Ich pohľady sa stretli. Pokým Harrymu z očí vytryskli slzy, Remus sa len mierne usmial.
„Ja viem, Harry,“ povedal mu Remus neprestávajúc sa usmievať. Bolo to nespravodlivé. Harry sa cítil, akoby Remusa zradil. A vlastne ho aj zradil. Nespravil nič, čím by pomohol. Nič. Už sa nadychoval, že niečo povie. „Nič nehovor,“ zavrtel hlavou Remus.
„Je mi to ľúto,“ vydralo sa z neho šepky. „Ja…“
„Ticho, všetci a hneď,“ zamračil sa Severus na Remusa aj Harryho. Nepokazí sa to predsa na poslednú chvíľu. Bill chytil Remusa za rameno a ťahal ho preč. Frankovi sa v očiach leskli slzy, ale nasledoval tých dvoch. Bratia Smithovci spolu s Viktorom poslúchli Severusov výstražný pohľad. Harry pozrel na Malfoya. Ten sa len slabo pousmial a kráčal za ostatnými.
„Poďme, Harry. Nepokazíme to tesne pred koncom,“ šepol Severus. Tón, akým to povedal, prinútil Harryho pozrieť mu do očí. Táto chvíľa, spolu s tou predchádzajúcou, kedy sa s Remusom na seba zadívali a snažili sa povedať to, čo nemohlo byť povedané, Harryho skoro zložilo na zem. Zrazu mu bolo horko a nevoľno. Zrazu mal taký strach, aký ešte v živote nezažil. Zrazu cítil, že nespraví ani krok. Z očí sa mu rinuli slzy a on už nechcel predstierať nič. Nemal k tomu ani silu a ani odvahu. „Harry, ty to zvládneš,“ dohováral mu Severus. Chytil ho za ramená a obrátil si ho k sebe. Harryho výraz spred hodiny, kedy vyzeral ako unavený starec sa zrazu zmenil a on vyzeral ako prestrašený, malý chlapec. V Severusovi sa niečo zlomilo, niečo ho prinútilo ho zovrieť v silnom objatí. „Ja ti verím, Harry,“ chlácholivo mu dohováral. „Dokážeš všetko, čo si zaumieniš.“
„Myslíš?“ zapípal prehĺtajúc slzy a pritisol sa k nemu.
„Ja to viem,“ hlesol s istotou. Dokonca ho situácia prinútila vtisnúť Harrymu do vlasov bozk. Musel silne privrieť oči. Hrozilo, že sa rozplače aj on a to si situácia vôbec nevyžadovala.
„Pohnite. Už to začína, prebúdzajú sa,“ vyrušil ich príchod Billa, ktorý vyzeral netrpezlivo.
Áno, takto to bolo v tom sne. Oni boli prebudení. A ich besnenie začne o malú chvíľu. O malú chvíľu umrie Remus a on si to bude vyčítať po zvyšok svojho biedneho života. Kiež by v tom prípade jeho život netrval príliš dlho. Poutieral si tvár do habitu. Trocha potriasol hlavou a zbieral stratenú istotu. Musí sa to spraviť. Musí to tak byť. Iná možnosť neexistovala. Prikývol na strýkov spýtavý pohľad. Hluk bol čoraz väčší.
Vedel, že sa pokúsia Remusovi pomôcť, ale všetko šlo tak rýchlo a tie potvory boli veľmi nebezpečné. Neveril, že sa im to podarí. Bolo to ako v jeho sne. Tie jaštery sa budili, telá im začali horieť. Už ich zavetrili alebo čo sa s nimi stalo. Zamerali svoju pozornosť na čarodejníkov a Harry vedel, že nemôže váhať. Pred očami sa mu zjavil obrázok Remusovho roztrhaného, mŕtveho tela. Kútikom oka tam pozrel. Bill bojoval vedľa Remusa. Obaja sa snažili spomaliť jašterov, ktorí už drvili prvé kamene.
„Harry, ty musíš!“ strýkov hlas prekričal ryčiace obludy, tentoraz horiace ako obrovský plamenný val, ktorý sa k nim blížil. Mohlo ich tam byť asi päťdesiat a všetky mali hlad. Dopadne to ako v tom sne. Presne ako to už raz videl. Mal niečo spraviť. Mal varovať. Mal to zmeniť. Teraz tam umrú a Remus ako prvý. Zabije si Remusa. Všetko pokazil. Pred Billom sa rozsypal kameň, Viktor velil k ústupu. Nemali šancu, bolo to príliš silné.
Napriahol ruku s prútikom a s dušou obalenou hrôzou, desom a bolesťou nad stratou Remusa, vložil do svojho kúzla všetky svoje emócie, ktoré sa v ňom nazhromaždili behom týchto dvoch dní. To, čo skrýval pred svetom, pred svojou Ginny, teraz vložil do jediného kúzla a ako smršť sa mu z prútika vyvalil ohromné množstvo piesku. Áno, bol to obyčajný piesok, ktorý hasil prvé príšery a aj tie ďalšie. Piesok, ktorý obaľoval ich telá a oni ryčali, ale už nie od hnevu a hladu, tentoraz od bolesti a prvé obludy piesok doslova vyžieral a oni mizli, rovnako ako ich druhovia. Toto bolo to kúzlo, ale muselo byť vyčarené Harrym, podporené jeho bolesťou nad stratou milovaného človeka. Harry sa zviezol k zemi. Niekoľko sekúnd nevedel kto je, kde je a ani čo sa deje. Presne tak, ako nevenoval pozornosť svojmu okoliu niekoľko minút pred tým, kedy vyčíňalo jeho kúzlo.
Nevidel, ako obluda skutočne schmatla Remusa a jemu začal horieť habit. Ako ho okamžite zdrapil Bill aj s Brianom Smithom. Ako Draco schmatol prvý kameň a z celej sily ho šmaril po oblude, ktorú to síce nebolelo, ale odpútalo jeho pozornosť a na moment zaváhala. Vtedy povolilo zovretie a oni Remusa pritiahli k sebe, aby mu hneď začali zastavovať krvácanie a hasili horiaci habit a nohavice.
Nevenoval pozornosť dianiu okolo seba a preto ani nezaregistroval Voldemorta stojaceho niekoľko desiatok metrov od nich. Práve on svojimi kúzlami budil obludy. On zbadal, ako sa blíži ich skupinka a on ich štval na čarodejníkov. Zaregistroval to ale Severus a začal po ňom páliť. Rovnako ako Frank a Viktor, ktorí neváhali ani na moment a snažili sa kliatbami Voldemorta, keď už určite nie zabiť, tak ho aspoň odohnať.
Severus cítil, že by mohol mať proti Temnému pánovi šancu. Nebol Harry, takže by ho mohol zabiť priamo. A do celej tejto situácie vložil všetko svoje umenie, svoje skúsenosti a silu, svoju pozornosť. Zameral sa len na to, aby Harryho chránil vlastným telom. Vyslal proti Temnému pánovi sériu kliatob a určite sa trafil. Nasledoval oheň, ktorým ho chcel spáliť. Vyslal ďalšie kliatby, ktoré už Temný pán odvracal. A keď sa k nemu pridal skúsený Viktor a vycvičený auror Frank, cítil, že majú obrovskú šancu skoncovať s tým všetkým tu, na tomto mieste.
Ibaže rovnako ako Severus cítil svoju šancu, cítil ju aj Dacian, ktorý tam bol so svojím otcom. A ktorý bol na príkaz skrytý. Chrabromilovia museli byť odstránení, aby mohol Slizolin vládnuť. Jeho otec sa už len bránil. Prehrával, bola otázka času, kedy ho Snape alebo tí ďalší dorazia. Zameral sa na Severusa. Najprv ten, potom Potter.
Harry sa pomaly spamätával. Obludy neboli, bolo ticho. Videl Remusa, zraneného, ale živého. Od úľavy takmer omdlel. Videl, ako Draco s Billom skáču na nohy a náhlia sa venovať niečomu, čo sa dialo za jeho chrbtom. Obracal hlavu a zdvíhal sa zo zeme.
„Uteká!“ začul kričať Viktora. „Voldemort zdrhá ako prašivý pes!“ znel naštvane.
„Severus, nie!“ zreval Frank. To Harrymu stačilo. V momente, ako sa otočil, padalo Severusove telo do jeho náručia. Nechápavo sa díval na krvácajúcu ranu na bruchu a bolesťou skrivenú tvár svojho strýka.