Obaja sa rozbehli na juh. Po pár metroch však Severus prevrátil oči a zavrtel hlavou sám nad sebou a zastavil Draca.
„Je hlúposť, aby sme bežali niekoľko kilometrov. Premiestňovanie bude jednoduchšie,“ nadhodil s úškľabkom.
„To iste, ak sa však viete, kam presne sa premiestniť. A to my nevieme, nie?“
„Nie, to skutočne nevieme. Preto by sme sa mali premiestňovať vždy len o kúsok. Pozrite,“ ukázal pred seba. Dovideli dosť ďaleko. „Budeme sa premiestňovať vždy len tam, kam dovidíme. Jednoduchšie, rýchlejšie a nenáročnejšie, než bežať.“
„Možno,“ prikývol Draco. „Len aby sme sa niekomu neprimiestnili priamo do rany.“
„Dobrá úvaha. Ibaže my budeme cítiť mágiu pred nami. Ak to sú trpaslíci, tak ju neucítime. Budú tam však naši spoločníci a z nich tú mágiu ucítime. Potom budeme ostražití a budeme sa približovať opatrne,“ dodal s významným úškrnom. Draco nad tým chvíľu uvažoval. Ale skutočne len chvíľu. Bolo to rozumnejšie, ako bežať vyše desať kilometrov a predpokladať, že by bol po tom behu riaditeľ k niečomu použiteľný. Zaškľabil sa nad vlastnou úvahou.
A tak sa skutočne premiestnili vždy len o necelý kilometer. Chvíľu počkali na mieste a skúmali, či sa pred nimi nezjavia známky mágie. Hoci ich priatelia zrejme nemali v rukách prútiky, mágia bola v každom čarodejníkovi, preto sa dala identifikovať. Zopakovali tento spôsob asi deväť krát, keď obaja spozorneli.
„Nie je to ešte také silné, ale niečo tam je,“ zveril sa Draco so svojím pozorovaním. Kútikom oka pozrel na Snapa, či mu to odobrí. Ten sa so stiahnutým obočím sústredil na územie pred nimi.
„Niečo málo áno. Možno by sme sa mohli premiestniť ešte o kúsok. Nie o celý kilometer. Tam, k tomu stromu a buďte v strehu,“ zavelil.
Nebol to celý kilometer. Bolo to zhruba pol kilometra, ale mágia sa dala vycítiť už aj bez použitia prútika. Teraz sa budú musieť pomaly zakrádať vpred a dúfať v to, že zachytená mágia znamená život ich spoločníkov.
„Keby bol niekto mŕtvy, Potter by tu už bol,“ potichu nadhodil Draco. Museli postupovať opatrne, skrývajúc sa za každým kríkom.
„Z toho som mal najväčšie obavy,“ prikývol Snape. „A dúfam, že sa predsa len neprimiestni. Merlin chváľ Weasleyho za to, že začaroval len týchto päť galeónov.“
„Zdá sa mi to, alebo ste práve niekoho pochválil?“ uchechtol sa Draco.
„Vyslovil to ako prvý a to je prostý fakt,“ zamračil sa. „Sústreďte sa a prestaňte kecať,“ zahriakol ho.
Prešli zhruba dvesto metrov, čo najopatrnejšie sa skrývajúc sa hustými kríkmi. Ešteže tu nie je taká holá planina, aká bola na severe, keď ich dostihla správa priateľov. Alebo teda kolegov. Severus sa pristihol pri myšlienke, že ich nazýva priateľmi a musel si za to vynadať. Spoločníci alebo kolegovia. Ale nie priatelia.
Obrázok, ktorý sa pred nimi po chvíli rozprestrel, ich šokoval. Ich kolegovia boli priviazaní k trom vysokým dreveným stĺpom. Okolo nich sa pohybovali ľudia, áno, boli to ľudia. Možno čarodejníci. Skôr ale nie, pretože keby to boli čarodejníci, tak by sa tu dala cítiť oveľa väčšia mágia. No, našťastie to aspoň neboli trpaslíci, hoci títo ľudia vyzerali, že civilizáciu vôbec nepoznajú. Boli divokí, presne ako očakávali.
Čarodejníci to nie sú. Výhoda by mala byť na ich strane, ale to isté sa dalo tvrdiť aj o tých troch, preto nechápal, ako sa dostali tam, kde sú. Severusovi sa príliš nechcelo veriť, že by sa Lupin nechal takto zajať. Museli padnúť do pasce, ale aj tak by sa mali dokázať z tej pasce prebojovať, keď mali v rukách prútiky. Skrývali sa za hustými kríkmi, cez ktoré sledovali scenériu pred sebou – Lupin a spol. priviazaní k stĺpom, okolo nich v akomsi podivnom tanci asi štyridsať divokých ľudí v hrubých kožušinách a len máličko mágie, ktorá sa dala cítiť.
Až do okamihu, kedy nevyšiel spoza stromov starý človek s dlhou palicou, o ktorú sa opieral a s akousi guľou, ktorú držal v ľavej ruke. Boli dosť blízko lesa v ktorom by už mali byť trpaslíci. Hádam sa nepridajú k tomuto podivnému spoločenstvu. Vtom prestali divosi tancovať. Guľa v starcovej ruke sa rozsvietila zvláštnym oranžovým svetlom a oni cítili, ako mágia okolo nich doslova vytryskla. Zrazu jej tu bolo toľko, akoby sa celý Rokfort dostal na voľnú planinu a oni cítili mágiu z každého z jej obyvateľov.
Starec namieril na zajatcov a oni sa začali skrúcať v bolestiach, čo ostatní divosi privítali nadšenými ováciami. Draco chcel zasiahnuť, ale Severus ho zadržal. Trvalo to len chvíľu, tým trom pri stĺpoch to muselo pripadať ako večnosť. Starec sa nabažil, niečo zareval a otočil sa k odchodu. Guľa v jeho ruke prestala svietiť a oni cítili už len mágiu väzňov pri stĺpoch. Divosi začali znova tancovať a oni aj na tú diaľku videli, že bolesť musela byť ohromná, zrejme oveľa väčšia, ako pri kliatbe Crutiatus.
„Čo to má, sakra, znamenať?“ šepol Draco zamračene. Severus sa na to tiež zamračene díval.
„Netuším,“ priznal. „Nikdy som o tom nepočul, neviem, o čo tu ide.“
„Tak to je blbé,“ vyšlo z Draca. „To sme v riadnej šlamastike. Neprebojujeme sa k nim. Keby sme to aj skúsili, ten starec by zrejme vyliezol a proti tomu sa nemôžeme brániť.“
„Uhm,“ pripustil Severus intenzívne premýšľajúc nad nasledovnými krokmi. Rozhodne ich tu nemohli nechať. Museli ich nejako vyslobodiť. Bezhlavá akcia nemá šancu na úspech, o tú sa určite pokúsili Lupinovci a dopadli zle. „Nie sú to čarodejníci, mágia je len v tej guli,“ potichu začal špekulovať. „Vyzerajú, ako divoké kmene z Afriky, nie sú ale čierni.“
„Skôr mi prídu ako ľudia z doby kamennej.“
„Alebo,“ prikývol Severus.
„Zvládneme to dvaja?“
„Budeme musieť. Mám pocit, že dve ďalšie mučenia už nezvládnu,“ díval sa na Lupina, ktorý bezvládne visel v povrazoch, ktorými bol pripútaný. „A oni určite nechcú čakať, kým by výbuchmi tej mágie privolali trpaslíkov, ak tu niekde sú. Počítam, že sú. Oni tou guľou pripleštili obrov a dorážali ich trpaslíci. Možno spolupracujú, ktovie? Nevieme ani kto to je, nieto akým spôsobom tu žijú. Možno bojujú proti trpaslíkom. Netuším,“ zavrtel hlavou. Draco naňho pozrel. Boli v koncoch.
„Vyzerá to na potterovskú hurá akciu,“ nadhodil. Severus ho zavraždil pohľadom. Len mykol plecami. „Sám to hovoríte, pre pomoc ísť nestihneme. Zabije ich už len jedno mučenie. Nemáme čas. Mali by sme ich nejako zneškodniť, pokiaľ sa tam natriasajú v tom prazvláštnom tanci, oslobodiť ich a okamžite odtiaľto vypadnúť. Určite sa to podarí. Ak sa do toho pustíme hneď, tak ich oslobodíme a zmizneme. V opačnom prípade už by tu Potter niekde bol, nie?“ nadvihol obočie.
„Nad niečím podobným uvažujem,“ priznal Severus. „Názov akcie by sa mal ale zmeniť.“
„Ako chcete. Každopádne to nestihneme naplánovať tak, ako by ste si priali. Budeme sa musieť spoľahnúť na nejakú narýchlo naplánovanú akciu. Nemáme ani tušenia, prečo robia to, čo robia a ani to, čo budú robiť ďalej.“
„To je pravda,“ znova musel pripustiť. Nepáčilo sa mu to, nemohli však tušiť, čo bude nasledovať. Toto bolo niečo, s čím sa nestretol a o čom sa nikde ani nedočítal. A to toho prečítal už dosť. Divoké kmene v Afrike mali svoju hierarchiu. Toto sa však na ne príliš neponášalo. Boli to divoké uralské kmene a o nich sa nič nevedelo. Každopádne teraz na prieskum a zbieranie informácií nebol čas.
Začalo sa zmrákať a noc prichádzala rýchlejšie v tomto ročnom období. Starec zatiaľ nevyšiel a divosi prestali poskakovať. Skutočne to neboli čarodejníci. Oheň štyroch vatier založili ručne. Pomocou kameňov. Predpotopný spôsob, ale aspoň vedeli, čo je to oheň. Áno, Ural bol divoký, neprebádaný a ďaleko od civilizácie. Aj tak nechápal, že niečo takéto na svete ešte môže byť.
Nemohli čakať, či sa starec uložil, niekde, ktovie kde, k spánku. Alebo či sa ešte pred spaním nepríde pozrieť na zajatcov a nepomučí ich. Alebo či sa postupne zberajú preč. Alebo čo majú vlastne v pláne. Na ďalšie Dracove súrenie už zareagoval kladne.
Nedalo sa toho veľa vymyslieť, rozhodne sa nedala naplánovať presná akcia. Hodili na seba splývacie zaklínadlo s tým, že sa pokúsia prikradnúť k väzňom, odrezať ich od stĺpov a okamžite sa s nimi premiestniť. To jediné rozumné mohli skúsiť.
Opatrne, ako dvaja panteri, sa prikrádali k ohňom. Nevedeli o sebe. To ale nebolo dôležité, dôležitejšie bolo, aby o nich nevedeli divosi, ktorí posedávali pri ohňoch. Trvalo im to dlho, ale keby oheň nepukal a keby sa divosi medzi sebou nerozprávali akýmsi huhňavým jazykom, trvalo by im to dlhšie. Draco videl, ako sa povraz na Lupinovi uvoľnil. Všetci traja boli v bezvedomí. Mal napätý každý nerv v tele. Oni ale neboli čarodejníci, nemohli ich ani vycítiť a ani odhaliť, pokiaľ by nemali podozrenie.
Lenže to už vybehol starec, niečo kričiac na svojich druhov. Došlo mu to. Oni o nich nevedeli, ale starec sa o nich nejakým spôsobom dozvedel. V ruke mu žiarila oranžová guľa, mágia okolo neho rezonovala a palica v starcových rukách na nich mierila. Uvoľnil posledné povrazy na Brianovi Smithovi.
„Malfoy, okamžite preč,“ začul syknúť Severusa. Divosi už boli na nohách a hnali sa k nim. Vážne, teraz sa už nedalo na nič čakať. V momente, ako zdrapil Briana videl, ako zmizol Lupin aj s Carlom a rameno mu zasiahla silná kliatba.
——
Prebral sa s bolesťou v ramene. Mal ho ako v ohni. Nechápal, čo sa stalo. Pozrel napravo, Hermiona sedela vedľa postele a driemala. Poobzeral sa okolo seba. Jasne, bol na ošetrovni. Ale ako sa tam dostal, to bolo preňho záhadou. Posledné, na čo si spomenul bolo to, ako sa chystal premiestniť. Odtiaľ. Z Uralu. No jasne, už sa mu rozsvecovalo. Pozrel doľava. Na vedľajších posteliach videl odpočívať Lupina, Briana aj Carla. Snape tu nebol. Zrejme on ich dostal do bezpečia.
„Hermiona,“ potichu ju oslovil. Okamžite bola hore a starostlivo ho skúmala. „Mala by si byť v posteli,“ jemne ju upozornil. Zamračene naňho pozrela po tom, čo mu vtisla na tvár asi štrnásť bozkov. Strach z nej opadol v momente, ako Severus prehlásil, že bude v poriadku. Teraz len čakala, kedy sa preberie.
„Myslíš, že by som dokázala pokojne spať v posteli?“
„Pokojne možno nie, ale aspoň by si bola v posteli,“ opatrne pozrel na jej bruško. „Nemala by si sa krútiť na stoličke.“
„Dobre, jasne,“ privolila krútiac hlavou. „Človek by si myslel, že prvé, čo budeš chcieť vedieť je to, čo sa vlastne stalo.“
„Čo sa vlastne stalo?“ pousmial sa. Zakrýval bolesť ako sa len dalo len preto, aby si nerobila starosti.
„No, Severus nám povedal to, čo sa stalo tam. Spomínaš si na to?“ pozrela naňho. Prikývol. „Dobre, tak s tým sa zdržovať nebudem. Rameno máš úplne rozdrvené. Čudovali sme sa, ako sa ti podarilo vôbec premiestniť,“ vrtela hlavou.
„Tak to netuším,“ úprimne priznal. Nepamätal si, že ho niečo zasiahlo, ani čo sa potom dialo.
„Vydržal si to a odpadol si až potom. Je to zvláštne,“ dívala sa naňho spoza stiahnutého obočia. „Aj oni traja,“ kývla hlavou na Lupina a Smithovcov. „Zvláštne kúzla vysielal ten šaman.“
„Šaman?“
„Alebo náčelník, čo ja viem? Netušíme kto to vlastne bol, ale je jasné, že by sa k nám nepridali. Ani profesor Dumbledore to nevie.“
„Zabudnime na nich,“ navrhol. Videl na nej však, že ona na to nezabudne nikdy. „Ale no tak, Hermiona, nechceš ich snáď študovať alebo čo?“
„Teraz nie a ja určite nie,“ uškrnula sa. „Malo by sa ale zistiť, kto to je.“
„Mne je to jedno, nech je to ktokoľvek. Čo mám s tou rukou?“
„Myslíme si, že to bola lámacia kliatba, avšak značne zosilnená. Rozdrvilo ti rameno, ale už ti ho dali do poriadku. Museli použiť väčšie množstvo elixírov. Rovnako aj u tých troch. Bol to veľmi silný Crutiatus, alebo kliatba, ktorá sa na Crutiatus ponášala. Do zajtra by mali byť v poriadku, ty si pár dní poležíš,“ jemne mu zvierala dlaň zdravej ruky. „Je ti už lepšie?“ starostlivo sa pýtala.
„Nebolo mi zle.“
„Len nekecaj,“ zahriakla ho. Musel sa uchechtnúť.
„Dobre, bolí to ako šľak, ale dá sa to vydržať.“
„Fajn, tak vypi elixír a pospi si. Budem tu.“
„Nebudeš, pôjdeš do postele.“
„Tak si posteľ prilevitujem,“ zamračila sa. „Ale ostanem tu.“
A tak aj spravila. Opatrne si ľahla vedľa neho a počkala, kým ho elixír nepremôže a on nezaspí.
——
„Dobré ráno,“ usmiala sa Ginny na Harryho, keď sa jej podarilo rozlepiť oči. Jej manžel ležal v posteli s rukami založenými za hlavou a civel do prázdna.
„Dobré,“ opätoval jej úsmev a vtisol jej bozk na pery. Potom sa vrátil do pôvodnej polohy. Pár sekúnd sa naňho dívala. Bolo ticho a nevyzeral, že by niečo hovoril. Prevrátila oči.
„Tak čo sa deje?“ spýtala sa ho a aby na seba trocha upútala pozornosť, objala ho a položila sa na jeho hrudník. Automaticky ju objal, takže ju zaregistroval.
„Ále nič,“ povzdychol si. Zdvihla hlavu a s povytiahnutým obočím sa naňho zadívala. Tentoraz to bol on, kto prevrátil oči. Ten pohľad dôverne poznal. „Nepozdáva sa mi, že o nich Severus a Dumbledore nič nevedia. Nepozdáva sa mi, že tam skoro prišli o život…“
„A najviac sa ti nepozdáva, že ty si ostal doma. Nemám pravdu?“ skočila mu do reči. Malo zmysel zapierať?
„Možno,“ mykol plecami. Zavrtela hlavou a rezignovane si položila hlavu tam, kde bola pred chvíľou. „Tá guľa vyzerá veľmi zaujímavo,“ pokračoval, akoby si jej roztrpčenie nevšimol. „Možno nám mohla pomôcť, keby sme ju získali a keby sme sa naučili, ako s ňou narábať.“
„A preto si myslíš, že si tam mal ísť ty?“
„Malo nás tam ísť viac.“
„Pred pár dňami si vravel, že je hlúposť vôbec tam ísť,“ pripomenula mu.
„Ale to som nevedel, že je tam tá guľa,“ trucovito si stál za svojím.
„To nikto nevedel. Šli tam oni a niekto tu musel ostať. Viac ich tam ísť nemohlo, ani keby sa vedelo, že tam tá guľa bude,“ posadila sa. „To budeš trucovať?“ zamračila sa naňho.
„Nebudem,“ zavrtel hlavou s povzdychom. „Akurát mám pocit, že sme prišli o príležitosť trocha si pomôcť.“
„Ale Harry…“
„Ja viem, čo sa včera hovorilo,“ okamžite ju prerušil. „Aj keby sme ju mali, asi by sme nevedeli, čo s ňou a tí divosi by nám to neprezradili. Keď však nebol čarodejník a dokázal pomocou nej čarovať, mohli mať v rukách zbraň aj naši bojachtiví muklovia.“
„Zabudni už na to,“ povzdychla si a vytiahla ho do sedu. „Nebolo by nám to na nič, aspoň nie v tejto vojne. To tvrdila aj Hermiona. Veď ani nemáme tušenia, čo to bolo za guľu.“
„Veď ja viem,“ stiahol obočie.
„Takže ťa vážne najviac trápi to, že si ostal doma?“ spýtala sa. Jeho pohľad bol veľavravný. „Ach, Merlin, Harry, prehlásil si už predsa, že nemusíš byť v centre všetkého diania. Ani Severus nie je v centre všetkého. Ešte nevie, aké pekné bojové letky sme vytvorili,“ uchechtla sa. Pozrel na ňu. Vážne chcel ešte trucovať, ale pohľad na ňu ho priviedol k rozumu. Síce nie príliš presvedčivo, ale uchechtol sa aj on.
——
„Ste v poriadku?“ spýtal sa Severus prebratého Lupina a bratov Smithovcov. Malfoy už bol skontrolovaný. Rana sa mu bude síce hojiť pomalšie, ale zahojí sa a to bolo hlavné. Títo traja majstri sveta sa prebrali len pred chvíľou.
„Myslím, že už áno,“ prikývol Remus. Tonksová mu pomohla posadiť sa. „Bola to sila…“
„Áno, viem si predstaviť. Môžete mi povedať, ako sa vám podarilo podľahnúť?“ mračil sa na nich. „Čo sa tam vlastne stalo?“
„Zajali nás,“ mykol plecami Lupin. Snape prevrátil oči a svojím výrazom jasne vravel, aby povedal úplne všetko. „Normálne sme postupovali na juh a hľadali sme známky mágie. Absolútne nič tam nebolo. Nič, čo by nás mohlo varovať a aj tak sme mali pocit, že nie sme sami. Boli sme dosť ostražití, nič sme nepodcenili, ale… bola to sila,“ stiahol obočie.
„Zrazu sme cítili také množstvo mágie, ako ešte nikdy. Akoby sme dovolili, aby sme cítili mágiu čarodejníkov, ktorí by sa pomestili do vstupnej haly Ministerstva,“ pokračoval Brian Smith.
„A možno aj viac,“ doplnil ho Carl. „Prekvapilo nás to, samozrejme. Nič sme predtým necítili a to nás skoro zložilo na kolená. Napriek tomu sme boli v pohotovosti.“
„Stihol som akurát poslať odkaz. Vedel som, že to nebude len tak. A keby to nebolo nič dôležité, mohli sme odkaz odvolať,“ Remus si už sadol, že vypadne z postele, ale zadržala ho Pomfreyová a nakázala, aby láskavo znova zaliezol do postele. Poslušne sa vrátil nazad. „Našťastie som ten odkaz poslal. Potom do nás, do všetkých troch narazilo niečo ako Reducto, ale niekoľkonásobne silnejšie a behom momentu sme boli odzbrojení.“
„No a prebrali sme sa na priviazaní na tých stĺpoch,“ povzdychol Brian. „Veľmi nevydarená misia.“
„Videli ste tú guľu zblízka? Teda v dobe, kedy ste boli schopní vnímať?“ vyzvedal Severus.
„Áno,“ priznal Lupin. „Nikdy som nič podobné nevidel, nemám ani tušenia, čo to mohlo byť.“
„Výborne,“ Severus sa zamyslene zadíval niekde do neznáma.
„Hermiona sa chce vrhnúť do knižnice,“ prezradila im Tonksová, keď skončila s kontrolovaním Remusa a uľavilo sa jej. „Tvrdí, že niekde niečo musí byť. Že neexistuje, aby o nich nebola zmienka a aby sa o nich nič nevedelo.“
„Zrejme bude hľadať márne,“ zavrtel hlavou Lupin. Pomfreyová sa rozhodla naliať do nich sériu elixírov. Poslúchali na slovo. „Ak aj náhodou niečo je, čomu neverím, keď nikto z nás nič nevie, tak to určite nebude tu,“ Remus sa striasol, keď do seba kopol prvý z troch elixírov.
„Možno v ruských knižniciach,“ nadhodil Brian, ktorý sa s bratom tvárili rovnako. „Oni by mali mať vo svojich legendách o nich nejakú zmienku.“
„Hm, poznáme niekoho z Ruska?“ skúsil Carl. Brian zavrtel hlavou.
„Jedného Rusa som poznal,“ priznal Remus. „Ale ten je už mŕtvy,“ dodal a díval sa na Severusa. „Počuj, Severus, nechceš ísť teraz po tom pátrať, že? Nenapadla ti tá šialenosť…“ snažil sa ho priviesť do prítomnosti. Severus sa k nemu pomaly obrátil.
„Určite by sme tou guľou získali výhodu na svoju stranu,“ zabrblal. „Ak ten ich vodca nebol čarodejník a dokázal čarovať, umožnili by sme našim nadšeným muklom, aby sa vo vojne realizovali,“ zaškľabil sa.
„Nie, to nie,“ protestne vrtel hlavou Remus. „To nedovolím. Nič o nich nevieme a k tej gule sa beztrestne nedostaneme.“
„Ja viem, Lupin,“ natiahol Severus. „Aj keby sme nejakú guľu mali, nebudem si predsa žrať nervy ešte aj s muklami,“ zazubil sa a otočil sa k odchodu.
„Je úplne úžasný,“ zachechtali sa bratia Smithovci.
„Dúfam, že ho tá šialená myšlienka skutočne opustila,“ zamračil sa Remus.
——
Neopustila. V priebehu vyučovania sa hodil do roviny zamračeného a nebezpečného profesora, ktorý striehne po učebni a nepripúšťa ani pokus o nekalosť zo strany študentov, ktorí mlčky varili tie svoje brečky, alebo písali testy a stratil sa vo svojich úvahách.
Včera ich škriatkovia primiestnili do hradu po tom, ako odtiaľ zmizli a objavili sa na dopredu dohodnutej lúke. Malfoy po troch sekundách upadol do bezvedomia a tí traja v bezvedomí už boli. Vskutku skvelí spoločníci a prínosná akcia. Vlastne mali obrovské šťastie a dostali sa z toho nakoniec veľmi jednoducho. Ale to len preto, že oni skutočne čarodejníci neboli.
A ten ich vedúci s guľou tiež nemohol byť čarodejník. Napriek tomu guľu dokázal ovládať a pomocou nej čarovať. Samozrejme že to v ňom vyvolalo nielen zvedavosť, ale aj chuť guľu vlastniť. Granger od začiatku hľadá spôsob, ako by sa muklovia zapojili do boja. Navrhol dokonca samopaly, či čo to spomínal, ibaže to by smrťožrútov vraždili a na celom hrade sa našlo len pár takých, ktorí by tento spôsob uvítali. On k nim síce patril, ale pacifista Lupin sa chce vraždám vyhýbať. Dobre, možno má pravdu. V tom prípade sú muklovia zbytoční. Ak príde k boju, ich prítomnosť na vežiach už bude zbytočná. Keby však bolo gule.
Je to nezmysel. Ani nevedia, kto to je. Nepoznajú spôsob ich života. Nedokážu ani odhadnúť, kde teraz sú, čo robia, s kým sú spolčení, ak s niekým spolčení sú. Nemôžu si nič naplánovať, pretože nemajú žiadne informácie. Skutočne by to bola potterovská hurá akcia, keby sa tam teraz vybrali, aby sa pokúsili guľu získať. A keby sa našlo pár šialencov, ktorí by tam šli, Harry by bol samozrejme vodcom tejto skupiny a náhodou by sa im podarilo guľu získať, vedeli by, čo s ňou robiť? Museli by si chytiť aj toho ich vodcu a Severus mal pocit, že vodca je na takej intelektuálnej úrovni, že ani len netuší, čo je to príbor. Áno, má guľu a čaruje ňou, ale aby vysvetlil, prečo? Nie, tomu príliš neveril. A keby aj vedel, prečo robí to, čo robí, ako by sa s ním asi dohovorili? Tou ich hatlaninou hovoria len oni. Ak neexistujú záznamy, že vôbec existujú, tak rozhodne nebude existovať ani prekladový slovník. A skúmať guľu v tejto chvíli? Na to predsa nemajú čas. Hermiona by sa síce do toho rada vrhla, ale keďže ani nemajú tušenia, čo je to za mágiu, ona by bola poslednou, ktorej by dovolil sa ku gule priblížiť. Nech by sa čertila akokoľvek presvedčivo. Možno niekedy v budúcnosti, keď bude čas a potrebný pokoj, tak by sa možno mohol do toho pustiť Weasley. Jedine Weasley so svojou praxou. Pretože on sa môže na nejakú guľu s radosťou vykašľať.
„Možno by si mal prísť večer na pár pohárikov vína,“ usmiala sa naňho jeho neter v momente, ako sa učebňa vyprázdnila a siedmaci odišli. Na stole ležali vzorky ich elixírov a on len na pol ucha zaregistroval, že je už koniec vyučovania. Zabodol do nej pohľad a zamračil sa. „Aspoň by si sa trochu uvoľnil, s Harrym sa tvárite úplne rovnako. Zabudnite obaja na guľu a venujte sa tomu, čo je teraz dôležité,“ dodala. Musel sa zamračiť ešte viac. Ide ho snáď vychovávať?
„Dôležité, myslíš to vaše stupídne lietanie?“ zaškľabil sa a postavil. S nechuťou sa pozrel na elixíry. Dúfal, že aspoň polovicu z nich bude môcť oznámkovať nedostatočnou už len na základe zrakovej kontroly. „Nemyslím, že by som po tej vašej prezentácii mal chuť popíjať víno. Skôr predpokladám, že sa niekde zavriem a bude roniť horké slzy nad vašou chorou túžbou nechať sa pozabíjať,“ zaprskal.
„Alebo sa bojíš, že by skutočne existoval spôsob, ako sa účinne brániť, na ktorý si ty neprišiel?“ nevinne sa pousmiala. „Pretože sa bojíš metly ako čert kríža?“ dodala ešte nevinnejšie. Mierne zbledol. Ťažko odhadovať, či z tej predstavy alebo od zlosti.
„Ach, Ginevra,“ povzdychol si a prešiel priamo k nej. Nahodil trpiteľský výraz a objal ju okolo ramien. „Skutočne nemám momentálne náladu na tvoje vyrypovanie,“ pomaly ju odvádzal k dverám. „Takže ma ušetri, bež si vziať metlu a pridaj sa k tým dobrodruhom, ktorí sa ma budú snažiť svojím predstavením presvedčiť,“ vystrkal ju pred dvere a zavrel za ňou. Zavrtel hlavou. „Boj zo vzduchu,“ vypustil pohŕdavo.
——
Nedôverčivo sa díval na ich letecké akrobacie, ktoré sa zrejme naučili len preto, aby spravili dojem. Hoci sa tí na zemi vystatovali, že ich nebudú šetriť, jeho vrodená či získaná nedôverčivosť, alebo paranoja, mu našepkávali, že toto všetko je len jedno veľké divadlo.
Lupin vedľa neho vyzeral, že ho presvedčili. Dobre, zrejme sa to všetko nedalo nacvičiť najmä preto, že niektorých skutočne zasiahli. Možno majú v niečom pravdu. Ak je letec šikovný a obratný, mohol sa vyhnúť kliatbe. A ak je presný, mohol by zasiahnuť cieľ. Nič to však nemení na fakte, že ak ho zasiahnu a môže to byť aj obyčajné odzbrojovacie zaklínadlo, pád z tej výšky môže byť smrteľný. Preto bol nedôverčivý.
Dokonca aj Hermiona sa už zmierila s touto myšlienkou a na vlkolakovi videl, že je fascinovaný. Pevne stisol čeľusť. Jeho synovec práve kľučkoval medzi kliatbami a pritom presne zasiahol útočníka na zemi. Vo vzduchu ostali len tí, ktorí ešte zasiahnutí nebolo. A musel uznať, že ich tam ostalo lietať dosť. Určite ich je tam viac, ako pri podobnej vyraďovacej súťaži na zemi. Aj tak sa mu to nepáčilo a zrejme sa mu to páčiť nebude nikdy. Metly mu boli od narodenia nesympatické.
Prišlo mu zle, keď videl Ginevru, ako sa prudko vyhla kliatbe, zmenila smer a stúpala k oblohe a následne letela strmhlav dole a pritom pálila. Už čakal, keby z tej metly zletí. Nezletela. Niekoľko metrov nad zemou vyrovnala let a sprudka sa otočila doprava, čím ju len tesne minuli štyri Trafendá. Obracal sa mu žalúdok len pri pozorovaní. Iste, nikto po ňom nebude chcieť, aby niečo podobné robil aj on, ale už len sledovanie nebolo preňho zdravé.
O pár minút neskôr letela Angelina vo vysokej rýchlosti desať metrov nad zemou a pritom pálila do piatich terčov, ktoré boli od seba vzdialené desať metrov. Musela vysielať jedno kúzlo za druhým bez prestávky. A trafila všetkých päť terčov úplne presne. Po nej leteli dvojčatá, aj jeho synovec. Všetci zasiahli.
„Po večeri bude porada,“ vŕkol na Lupina a otočil sa k odchodu. Dnešný tréning odpadol, všetko sa zameralo len na predstavenie bojovej letky. Ani nepotreboval Lupinove vyjadrenie. Jeho výraz bol veľavravný.
„Kedy presne odišiel?“ spýtal sa Harry, keď zleteli k Remusovi.
„Len pred chvíľou,“ usmial sa Lupin.
„Takže videl dosť, fajn,“ prikývol Harry spokojne. „A hovoril niečo?“
„Iste, že bude po večeri porada.“
„A ty? Čo na to hovoríš ty?“
„Harry,“ povzdychol Lupin. To sa k nim už pridali aj dvojčatá a ostatní, ktorí netrpezlivo čakali, čo na to povie ich šéf. Všetkých ich prebehol pohľadom. „Po večeri bude porada,“ mierne sa uškrnul. „Tak sa bežte osprchovať a prezliecť.“
„Ale, Remus, no tak!“ zakričal za ním. Ten sa len zasmial a bez obzretia kráčal k hradu.
„Zadrž, švagrík,“ dvojčatá ho chytili za ramená, pretože sa za ním chcel rozbehnúť. „Bude to dobré. Lupin nevyzeral nespokojne.“
„No len aby.“
——
„Dobre, to by sme uzavreli tému Uralu,“ prehlásil Remus na prebiehajúcej porade, ktorej sa zúčastnili len tí najbližší, značne preriedení akciami v tajgách. „Nevieme o tom nič, tak nebudeme riešiť žiadnu guľu,“ kútikom oka pozrel na Severusa, ktorý zadumane sedel za stolom a nikoho si nevšímal.
Ani Harryho. Ten sa skutočne šiel osprchovať, ale do bytu na Základni a tam sa aj navečeral. Ešte nemal možnosť prehovoriť so strýkom. Guľu prebrali pred vyučovaním a nedospeli k žiadnemu záveru. Obaja na jednej strane chceli, na druhej chápali, že je to na deväťdesiat percent nemožné. Ešte pri raňajkách strýko brblal na lietanie, ale pohádať sa riadne nestihli.
„Teraz k letkám. Myslím, že to skutočne má niečo do seba,“ prehlásil. Dvojčatá nadšene zatlieskali. „Ale len v tom prípade, že sa poriadne vycvičíte a sľúbite, že nakoniec nebude zasiahnutý nikto, nielen tí dvanásti, ktorí sa dnes zásahom vyhli,“ pozrel na Harryho.
„Samozrejme,“ prikývol bez váhania. „Dohodli sme sa, že sa nakoniec boja zúčastnia skutočne len tí najlepší. Všetci sme dobrí, niektorí viac, niektorí menej a každý sa môže ešte zlepšiť. Ale keď to nepôjde tak, aby nás nezasiahli, sme ochotní lietania sa vzdať. Alebo teda tí, ktorí sa nedokážu zlepšiť do tej úrovne,“ prikývol dívajúc sa na kamennú tvár strýka, ktorý mal pohľad upretý do stole. A nedíval sa naňho opatrne len Harry.
„Takže sa nakoniec boja môže zúčastniť len dvanásť najlepších?“ Remus povytiahol obočie.
„Presne. Ak nevydržím vo vzduchu aspoň desať náletov bez toho, aby ma zasiahli, tak sa boja nezúčastním. Nechceme nič riskovať,“ dodal. Jeho strýko konečne zareagoval. Síce si len niečo zamrmlal a pohľad nezdvihol, ale aspoň im dokázal, že ich vníma a nedrieme. Harry musel prevrátiť oči.
„Bude to dobré, je to lepšie ako pozemný boj!“ ozvali sa dvojčatá, ktoré sa chceli pridať k Harrymu a lobovať za tento spôsob boja. Nakoniec sa rozprúdila živá diskusia. Harry stále pozoroval strýka, ktorý nakoniec predsa len ten pohľad zdvihol a mračil sa všade naokolo, ale do diskusie sa nezapájal. Keď pozrel na Harryho, zamračil sa ešte viac.
„Tak sme sa dohodli!“ prerušil Remus ich zanietené hovory, ktoré pozvoľna utíchali. Pozrel na Severusa. „Severus, aký je tvoj názor?“ spýtal sa ho. Ten znudene zdvihol znova sklonenú hlavu.
„Všetci veľmi dôverne poznáte môj názor na tento spôsob samovraždy.“
„Nie je to samovražda!“
„Mlčte, pán Weasley,“ zahriakol Freda alebo Georgea. Nebol si istý, ktorý z tých dvoch to je. „Keby záležalo na mne, tak by som to neodsúhlasil. Ale keďže ja tu nerozhodujem, len sa pokorne podriaďujem rozhodnutiam Lupina, tak sa mu podriadim aj teraz,“ natiahol a zaškľabil sa, čím vyvolal ďalšiu vlnu diskusií.
„Dobre teda, pokoj!“ velil Lupin. „Severus sa podriadi a nič iné sme ani očakávať nemohli,“ milo sa pousmial. „Harry, od teba mám sľub, že nakoniec ostanú skutočne len tí najlepší a že nebudete zbytočne riskovať,“ pozrel na Harryho. Ten prikývol. „Fajn, keďže ja zajtra ráno odchádzam do tajgy a nedovolím si ani odhadovať, ako dlho budeme pátrať, niekomu musím predať velenie nad Základňou a Fénixovým rádom či Rokfortskou armádou,“ obrátil sa k Severusovi. Ten stiahol obočie. „Severus, najradšej by som velenie prenechal tebe, ale bolo by toho na teba príliš.“
„Ja to zvládnem,“ vystrel sa na stoličke. „Len nerob to, čo si myslím, že sa chystáš spraviť,“ podozrievavo zazeral. Remus sa uškrnul.
„Myslíš správne.“
„Nie, to nie,“ prevrátil oči.
„Bude to tak. Ty máš na starosti hrad, štúdium a výcvik pozemných obrancov. A keďže tu ostal už len Harry, ktorý má právo veliť, bude to práve on, kto na seba prevezme zodpovednosť za Fénixov rád a Základňu, čiže sa zároveň stane mojím nástupcom a všetci sa mu budú podriaďovať. Vrátane teba,“ díval sa Severusovi do očí. Ten ho pomaly a mučivo vraždil pohľadom.
„Čo budem robiť?“ spýtal sa Harry nechápavo. Dvojčatá túto novinu prijali so spokojným a nadšeným pokrikom.
„Chceš zveriť velenie niekomu, kto ani nechápe, čo vravíš?“ spýtal sa Severus a ukázal na prekvapeného Harryho a nevšímajúc si nadšeného huriavku, ktoré predchádzajúce prehlásenie vyvolalo.
„Ja tomu chápem, len tomu neverím,“ zamračil sa Harry. Na rozdiel od neho sa všetci radovali. „Veliť by mal strýko. Je to logické a samozrejmé,“ vypustil napriek tomu, že ho strýko znova podceňoval. Alebo nerešpektoval, či mu neveril. To je jedno.
„Samozrejme,“ prikývol Severus.
„Nie, ja si to nemyslím,“ protestne zavrtel hlavou Remus. „Máš toho na sebe navaleného už príliš.“
„Och, zrazu si si všimol,“ uštipačne natiahol. „Kto bol tým, kto na mňa všetko navaľoval?“
„Áno, bol som to ja,“ priznal Remus. „Pretože som si to ako šéf Fénixov mohol dovoliť. A tiež si teraz môžem dovoliť vymenovať Harryho za svojho nástupcu, spolu so všetkými povinnosťami a právami. Ak by sa niečo dialo, budeme mať galeóny. Ak by sa o niečom rozhodovalo, budete mať poradu, to znamená, že môžete všetci Harrymu poradiť a on nie je hlupák, aby si nenechal poradiť,“ uprene sa díval na Severusa. Ten si tým nebol až taký istý, rozhodol sa však mlčať.
„Remus, ale…“
„Nikto tu už nie je,“ Remus pozrel na Harryho s úsmevom. „Neverím, že by tu niekto chcel veliť tebe, samozrejme okrem Severusa. On toho má ale už príliš, takže sa o zodpovednosť budeme musieť podeliť.“
„Dobre teda,“ mykol plecami. „Vlastne na tom až tak nezáleží. Všetci ťaháme za jeden povraz, vieme čo máme robiť a keď nastane chvíľa, kedy by sa mal náš každodenný stereotyp niečím narušiť, sú tu porady.“
„Výborne,“ spokojne prikývol Remus. „Tak, to by bol koniec porady. Na dnes máte voľno.“
„Myslím, že Severus dnes už vážne na to víno nepríde,“ zabrblala Ginny sediaca vedľa Harryho. Dívala sa, ako si Severus odtiahol Remusa na bok a niečo doňho zamračene hustil. Ten sa len usmieval a pokojne mu odpovedal. Potom sa obaja zobrali a spolu odchádzali, stále diskutujúc.
„Hm, škoda,“ odvetil Harry. Skutočne mu to bolo ľúto. Vrhli sa naňho dvojčatá, aby mu zagratulovali a v tom istom okamihu si z neho začali robiť žarty. Rázne musel zaveliť koniec porady a rozpustil ten dav. Chystal sa ešte spolu s Ginny a Hermionou navštíviť Draca.
——
„Dobré ráno,“ pozdravil Harry Severusa vo Veľkej sieni, keď si k nemu prisadol pri raňajkách. Skutočne večer neprišiel na víno.
„Dobré ráno, pán Potter,“ uculil sa naňho Severus. „Alebo hádam vodca Fénixovho rádu, môj nadriadený, Všemocný…“
„Och, prestaň,“ prevrátil oči. Stačilo mu, že sa cítil za to Remusove rozhodnutie zle on, nemusel mu to ešte sťažovať.
„Si ako malé, ufrflané decko,“ zamračila sa naňho aj Hermiona, ktorá prišla spolu s Harrym.
„Tebe sa to hádam páči?“ povytiahol obočie. „Aby malo toto decko na povel úplne všetko?“
„Samozrejme,“ bez váhania prehlásila. „Rozhodne si to zaslúži a dôverujem mu. Kto iný by mal, pre Merlina, veliť Fénixovmu rádu?“
„Čo ja viem? Ja, napríklad,“ zaškľabil sa.
„Nemôžeš mať na starosti všetko,“ prevrátila oči tentoraz ona. „Už to tu raz bolo, keď si cítil potrebu mať nos strčený vo všetkom. A umúdril si sa. Tak sa umúdri aj teraz a prestaň mu to sťažovať. Pozri naňho, rozhodne si to neužíva. Len prijal úlohu, ktorá mu bola zverená. Mimochodom, prijal ďalšiu úlohu, ktorých mu už bolo zverených mnoho,“ zdôraznila. Harry si flegmaticky natieral hrianku. Severus sa možno na chvíľu zarazil. Ale len na chvíľu.
„Chudáčik,“ zafrflal a odvrátil sa od neho. Harry naňho pozrel, potom pozrel na Hermionu, aby jeho pohľad zablúdil ku chrabromilskému stolu, kde sa škľabila Ginny. Povzdychol si.
„Pán riaditeľ, dvojčatá chcú dnes prezentovať jedno svoje vylepšenie. A od nás dvoch, ako od šéfov hradu a Základne sa čaká, že im to patrične okomentujeme a v prípade, že to zhodnotíme, obaja, ako schopné, tak to aj odobríme. A ehm, samozrejme, aby som nezabudol, moje slovo je rozhodujúce, takže od teba budem chcieť len vyjadrenie,“ nevinne sa naňho pozrel. V tom momente bol mŕtvy, tak vražedne sa naňho strýko pozrel.
„Ale iste, určite ti nebudem robiť zbytočné problémy,“ prinútil sa usmiať. „A bude to po tom, ako si zlámete krky na metlách? Alebo predtým? Apropo, mal by si vyhlásiť svojho zástupcu ešte predtým, než si dolámeš väzy.“
„Uhm, pravda. Keďže všetci, s ktorými by sa dalo rátať, budú lietať a môžu si dolámať väzy a Hermiona je tehotná, tak do úvahy pripadá jedine Neville,“ uchechtol sa.
„Och, Merlin…“
„A ešte jedna vec. Ginny včera mrzelo, že si neprišiel na pohárik, preto ťa dnes už znova na pohárik pozýva,“ usmial sa naňho.
„To má byť rozkaz?“
„Ona predsa nešéfuje. Je to len túžba po posedení v úzkom rodinnom kruhu. Ale keď neprídeš, tak len podporíš jej názor, že trucuješ ešte viac, ako malé trojročné decko. Tak nad tým pouvažuj. Prajem ti príjemný deň, uvidíme sa na obede,“ usmial sa, dopil čaj a spokojne odkráčal. Severus sa za ním neveriacky díval.
„Dobre, Harry,“ uchechtla sa spokojne Hermiona. Riaditeľ sa na ňu zamračil.